Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 5 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (10)IV. ÚS 409/2010
PDF · 308.69 KB
No categories available
IV. ÚS 409/2010
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. decembra 2010
v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu
Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti Ing. J. L., O., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R.,
K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva obracať sa sám alebo s inými
vo veciach verejného alebo iného spoločného záujmu na štátne orgány a orgány územnej
samosprávy so žiadosťami, návrhmi a sťažnosťami podľa čl. 27 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky postupom Národnej rady Slovenskej republiky pri vybavovaní petície „Stromy,
o ktoré sa nemusíme báť“ takto
rozhodol:
1. Základné právo Ing. J. L. podľa čl. 27 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
postupom Národnej rady Slovenskej republiky pri vybavovaní petície „Stromy, o ktoré sa
nemusíme báť“ p o r u š e n é b o l o .
2. Národná rada Slovenskej republiky j e p o v i n n á uhradiť Ing. J. L. trovy
konania v sume 606,61 € (slovom šesťstošesť eur a šesťdesiatjeden centov) na účet jeho
právnej zástupkyne JUDr. I. R., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
3. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. júna 2010
doručená sťažnosť Ing. J. L. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva obracať sa sám alebo s inými vo veciach verejného alebo iného
spoločného záujmu na štátne orgány a orgány územnej samosprávy so žiadosťami, návrhmi
a sťažnosťami podľa čl. 27 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
postupom Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“), konkrétne
Výborom Národnej rady Slovenskej republiky pre pôdohospodárstvo, životné prostredie
a ochranu prírody (ďalej aj „výbor“), pri vybavovaní petície s názvom „Stromy, o ktoré sa
nemusíme báť“, a súčasne navrhol zakázať národnej rade pokračovať v porušovaní
uvedeného práva.
Zo sťažnosti a z ďalších predložených písomností ústavný súd zistil tieto skutočnosti:
Dňa 22. apríla 2009 bola Kancelárii Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len
„kancelária národnej rady“) doručená petícia s názvom „Stromy, o ktoré sa nemusíme báť“,
ktorú podpísalo platným spôsobom 40 508 občanov. Sťažovateľ nielenže podporil uvedenú
petíciu, ale zároveň bol ako jeden z jej signatárov určený na zastupovanie v styku s orgánom
vybavujúcim petíciu. Obsahom petície bola žiadosť, aby v zákone č. 543/2002 Z. z.
o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov bola zakotvená povinnosť miest
a obcí vyhlásiť časť mestskej zelene za chránenú zeleň, pričom vyňať konkrétnu plochu
chránenej zelene z takéhoto ochranného režimu by bolo možné len obecným referendom.
Ďalej ňou bolo žiadané, aby v označenom zákone, ako aj v zákone č. 326/2005 Z. z.
o lesoch v znení neskorších predpisov bola zabezpečená ochrana lesov tak, aby
na Slovensku vznikli územia, na ktorých sa nebude za žiadnych okolností ťažiť drevo.
Prijatie petície bolo potvrdené listom vedúceho kancelárie národnej rady z 12. mája
2009 č. P-10/2009-RPPS. Podľa tohto listu nemala petícia také vecné nedostatky, ktoré by
neumožňovali jej prešetrenie. Keďže predmetná petícia nebola podpísaná aspoň 100 000
občanmi, nespĺňala podmienku podľa § 133 ods. 3 zákona č. 350/1996 Z. z. o rokovacom
poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon o rokovacom poriadku“), aby bola prerokovaná priamo národnou radou. Predseda
národnej rady ju preto 6. mája 2009 pridelil na ďalšie konanie príslušnému výboru v zmysle
§ 133 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku.
Sťažovateľ uviedol, že do podania jeho sťažnosti ústavnému súdu mu nebolo ako
osobe určenej na zastupovanie v styku s orgánom vybavujúcim petíciu doručené
vyrozumenie o spôsobe jej vybavenia. Zo zápisníc príslušného výboru navyše vyplýva, že
do tohto dňa petícia nebola ani predmetom jeho rokovania. Tento postup národnej rady
považuje sťažovateľ za porušenie svojho práva obracať sa sám alebo s inými na štátne
orgány a orgány územnej samosprávy so žiadosťami, návrhmi a sťažnosťami podľa čl. 27
ods. 1 ústavy. Tomuto základnému právu podľa neho zodpovedá povinnosť štátnych
orgánov vybavovať žiadosti, návrhy a sťažnosti v zmysle tohto článku ústavy. V prípade, že
štátny orgán, na ktorý sa fyzická osoba obráti so svojou petíciou, túto petíciu nevybaví
spôsobom ustanoveným zákonom, poruší tým petičné právo osoby, ktorá sa s takouto
petíciou na štátny orgán obrátila. Uvedené základné právo síce podľa sťažovateľa
neznamená povinnosť vyhovieť petícii, zodpovedá mu však povinnosť štátnych orgánov
zaoberať sa ňou a písomne upovedomiť osobu určenú na zastupovanie v styku s orgánom
vybavujúcim petíciu o spôsobe jej vybavenia. Za takéto písomné oznámenie však
nepovažoval oznámenie vedúceho kancelárie národnej rady z 12. mája 2009, keďže petícia
predložená národnej rade sa podľa § 133 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku vybavuje
prerokovaním v príslušnom výbore.
Ústavný súd požiadal 5. augusta 2010 predsedu národnej rady o vyjadrenie
k predmetnej sťažnosti. Predseda národnej rady... vo svojom vyjadrení zo 7. septembra
2010 uviedol, že napriek tomu, že sťažovateľ nebol zo strany výboru do júna 2010 písomne
vyrozumený o spôsobe vybavenia predmetnej petície, členovia výboru sa s jej obsahom
oboznámili bez toho, aby prijali nejaké uznesenie. Až 10. júna 2010 prijali uznesenie č. 580,
ktorým vzali petíciu na vedomie. Vo vyjadrení predsedu národnej rady sa ďalej uvádza, že
ešte v máji 2010 bol výboru doručený mail sťažovateľa, ktorým sa zaujímal o osud petície.
Obratom mu bola odoslaná odpoveď, podľa ktorej výbor vzal petíciu na vedomie a rozhodol
sa vecný problém, na ktorý poukazuje, riešiť v zákonoch, pri ktorých vystupuje výbor ako
gestorský. Právna zástupkyňa sťažovateľa sa listom z 1. júna 2010 obrátila na vtedajšieho
predsedu národnej rady... so sťažnosťou, v ktorej požiadala o písomné oznámenie výsledku
prerokovania sťažnosti na postup uvedeného výboru. Dňa 7. júla 2010 bolo následne jej
i sťažovateľovi zaslané uznesenie výboru č. 580 z 10. júna 2010 k predmetnej petícii.
V závere svojho vyjadrenia predseda národnej rady konštatoval, že podľa jeho názoru
neboli konaním výboru nijako dotknuté práva sťažovateľa, pretože výsledok vybavenia
príslušným výborom bol primeraným spôsobom oznámený jednak prostredníctvom listu
právnej zástupkyni sťažovateľa, ako aj na internetovej stránke národnej rady. Sťažnosť
preto neodporučil prijať na ďalšie konanie.
Na vyjadrenie predsedu národnej rady reagoval sťažovateľ, resp. jeho právna
zástupkyňa písomným stanoviskom doručeným ústavnému súdu 27. septembra 2010.
Sťažovateľ v tomto stanovisku potvrdil, že jeho právnej zástupkyni bol doručený list
riaditeľky sekretariátu predsedu národnej rady s priloženým znením uznesenia č. 580, takýto
postup národnej rady však nepovažoval za súladný s § 5 ods. 6 zákona č. 85/1990 Zb.
o petičnom práve v znení účinnom do 30. júna 2010 (ďalej len „zákon o petičnom práve“),
ktoré ukladalo príslušnému orgánu prešetriť a vybaviť petíciu tak, aby zistil skutočný stav
veci, jeho súlad alebo rozpor s právnymi predpismi a verejným alebo iným spoločným
záujmom a výsledok tohto prešetrenia písomne oznámiť osobe určenej na zastupovanie
v styku s príslušným orgánom v lehote 30 dní od doručenia petície. Len takýto postup
štátneho orgánu, ktorému bola petícia predložená, zodpovedá petičnému právu
zakotvenému v čl. 27 ods. 1 ústavy.
Sťažovateľ ďalej uvádza, že petícia bola doručená kancelárii národnej rade 22. apríla
2009, pričom nebola vybavená až do 10. júna 2010, keď sa ňou zaoberal výbor. Tvrdenie
predsedu národnej rady, že sa členovia výboru ešte predtým s obsahom petície oboznámili,
nebolo nijako dokázané a nepreukazuje ho ani zmienka o opätovnom prerokovaní
v uznesení č. 580. Sťažovateľovi ako osobe poverenej signatármi petície ich zastupovaním
v styku s orgánom vybavujúcim petíciu nebolo doručené žiadne písomné upovedomenie
o spôsobe jej vybavenia. Už samotná skutočnosť, že sa príslušný výbor zaoberal
predmetnou petíciou po viac ako roku, je porušením práva sťažovateľa garantovaného
Za súladný s týmto ustanovením ústavy však sťažovateľ nepovažuje ani spôsob,
akým došlo k jej vybaveniu. Z uznesenia č. 580 vyplýva, že výbor petíciu prerokoval tým
spôsobom, že ju zobral na vedomie a skonštatoval, že námety a žiadosti obsiahnuté
v uvedenej petícii sú trvale jedným z podkladov pri rokovaní výboru o návrhoch zákonov,
kde vystupuje výbor ako gestorský. Výbor však nezaujal stanovisko k obsahu petície,
vo vzťahu k skutočnému stavu veci, jeho súladu alebo rozporu s právnymi predpismi
a verejným alebo iným spoločným záujmom, hoci mu táto povinnosť vyplývala z § 5 ods. 6
zákona o petičnom práve. Sťažovateľ vzhľadom na to tvrdí, že predmetná petícia nebola
doteraz prerokovaná zákonom ustanoveným spôsobom, a preto naďalej trvá stav
porušovania jeho základného práva uvedeného v jeho sťažnosti.
Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. IV. ÚS 409/2010-18
z 28. októbra 2010 ju prijal na ďalšie konanie. Následne vyzval účastníkov konania, aby sa
vyjadrili, či trvajú na konaní verejného pojednávania v danej veci, prípadne aby doplnili
svoje vyjadrenia k sťažnosti.
Po prijatí sťažnosti na výzvu ústavného súdu podľa § 29 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) mu predseda národnej rady listom z 22. novembra 2010 oznámil, že
zotrváva na svojom vyjadrení zo 7. septembra 2010, a zároveň ho doplnil poukazujúc
na osobitný charakter národnej rady v porovnaní s ostatnými štátnymi orgánmi pri
uplatňovaní petičného práva občanmi. Z porovnania predmetu petície a § 5 ods. 6 zákona
o petičnom práve vyplýva, že petíciu nebolo možné vybaviť postupom ustanoveným týmto
ustanovením. Predmetom petície bolo totiž prijatie novej zákonnej úpravy, a preto národná
rada alebo jej výbor nemohli postupom podľa uvedeného ustanovenia zisťovať skutočný
stav veci a jeho súlad alebo rozpor s právnymi predpismi, keďže jeho podstatou bola práve
neexistencia určitej právnej úpravy.
Vo svojom vyjadrení zaujal predseda národnej rady stanovisko aj k otázke lehoty
podľa § 5 ods. 6 zákona o petičnom práve, ktorú nepovažoval za aplikovateľnú v prípade
postupu národnej rady a jej výboru pri vybavovaní petície. V súlade s ustanoveniami zákona
o rokovacom poriadku bolo nevyhnutné rozlišovať, či v prípade predmetnej petície išlo o jej
pridelenie alebo postúpenie výboru národnej rady. Podľa § 46 ods. 1 zákona o rokovacom
poriadku prerokujú výbory v určenej lehote len tie veci, ktoré im boli pridelené. V prípade
postúpenia veci, čo je i postup podľa § 133 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku, však
nedochádza k určeniu lehoty a takéto určenie neumožňuje ani iný právny predpis.
Podľa názoru predsedu národnej rady síce sťažovateľ nemusel v čase podania
sťažnosti vedieť, že jeho petícia bude v krátkom čase prerokovaná v gestorskom výbore,
ústavný súd ale v dobe prijatia sťažnosti na ďalšie konanie mal vedomosť o jej vybavení,
a preto mal sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú. Poukázal pritom na ustálenú
judikatúru ústavného súdu (konkrétne II. ÚS 55/02), podľa ktorej sa v konaní pred
ústavným súdom poskytuje ochrana základnému právu len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto
ochrany, teda v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu, trvalo porušenie základného
práva.
V závere konštatoval, že základné právo sťažovateľa podľa čl. 27 ods. 1 ústavy
v danej veci postupom národnej rady porušené nebolo a navrhol sťažnosti nevyhovieť.
Vo vzťahu k návrhu sťažovateľa na priznanie trov konania upozornil, že sťažovateľ mohol
využiť postup podľa § 54 zákona o ústavnom súde a vziať svoju sťažnosť späť v momente,
keď sa dozvedel, že jeho petícia bola gestorským výborom vybavená. Ak tento postup
nevyužil, nemožno pripustiť, aby národná rada znášala všetky trovy konania, ktoré
sťažovateľovi vznikli jeho neopodstatneným konaním.
Sťažovateľ vo vyjadrení k citovanému stanovisku predsedu národnej rady reagoval
na jeho doplňujúce vyjadrenie. Predovšetkým odmietol jeho názor, podľa ktorého sa § 5
ods. 7 zákona o petičnom práve v znení po novele uskutočnenej zákonom č. 112/2010 Z. z.
(predtým § 5 ods. 6 zákona o petičnom práve) nevzťahuje na postup národnej rady pri
vybavovaní petícií. Súhlasil s názorom predsedu národnej rady, že ten nebol oprávnený
určiť lehotu na vybavenie petície, dôvodom toho však nebol rozdiel medzi „postúpením“
a „pridelením“ veci, ale skutočnosť, že táto lehota vyplývala z uvedeného ustanovenia
zákona o petičnom práve. Zvláštna úprava podľa takéhoto postupu sa totiž podľa zákona
o rokovacom poriadku síce uplatní pred všeobecnou úpravou podľa zákona o petičnom
práve, prvý z uvedených zákonov ale žiadne lehoty na vybavenie petície neustanovuje.
Vo vzťahu k skutkovým tvrdeniam sťažovateľ poukázal na to, že predseda národnej
rady vo svojom doplňujúcom vyjadrení už neuvádza, že petícia bola príslušným výborom
prerokovaná pred podaním sťažnosti, ako tvrdil vo svojom pôvodnom vyjadrení, a k čomu
národná rada ani vtedy nepredložila žiadny dôkaz. S ohľadom na súčasné znenie § 5 ods. 7
zákona o petičnom práve zopakoval i svoje výhrady k samotnému vecnému spôsobu
vybavenia petície. Zdôraznil, že trvá na svojom pôvodnom tvrdení, že uznesením
príslušného výboru z 10. júna 2010 nebola jeho petícia vybavená.
Na toto tvrdenie sťažovateľ odkázal i vo vzťahu k otázke náhrady trov konania.
Zároveň dodal, že i v prípade, ak by k vybaveniu petície došlo 10. júna 2010, bola by
s ohľadom na uznesenie ústavného súdu citované predsedom národnej rady sťažnosť
podaná v dobe, keď trvalo namietané porušovanie označeného základného práva.
Sťažovateľ si zároveň uplatnil náhradu trov konania v hodnote 606,61 €.
Obaja účastníci vo svojich vyjadreniach súhlasili s tým, aby ústavný súd upustil
od ústneho pojednávania o prijatom návrhu. Ústavný súd preto využil možnosť podľa § 30
ods. 2 zákona o ústavnom súde a upustil od ústneho pojednávania v danej veci, pretože
po oboznámení sa s ich vyjadreniami dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie
objasnenie veci.
II.
Ústava vo svojom čl. 27 ods. 1 zaručuje každému petičné právo, ktoré vymedzuje
tým spôsobom, že každý má právo sám alebo s inými obracať sa vo veciach verejného alebo
iného spoločného záujmu na štátne orgány a orgány územnej samosprávy so žiadosťami,
návrhmi a sťažnosťami. Takto vymedzené subjektívne právo je priamo aplikovateľné
(I. ÚS 38/94), v rovine zákonnej je však jeho výkon ďalej upravený predovšetkým zákonom
o petičnom práve. Ústavný súd sa vo svojej doterajšej judikatúre zaoberal obsahom
uvedeného základného práva, pričom vymedzil niektoré jeho komponenty tak vo fáze
zostavovania petície (porov. II. ÚS 44/00), ako aj vo vzťahu k jej vybaveniu (III. ÚS 4/08,
S ohľadom na obsah sťažnosti sa ústavný súd ďalej zaoberal druhou z uvedených fáz,
a to vo vzťahu k povinnostiam vyplývajúcim z uplatneného petičného práva v prípade, že
petícia smeruje voči národnej rade. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na právne závery
obsiahnuté v uznesení sp. zn. III. ÚS 266/08, predmetom ktorého boli požiadavky
smerujúce k prípadným legislatívnym zmenám v oblasti zdravotného poistenia a ktorú
podpísalo viac ako 100 000 občanov, čím bola na jej prerokovanie príslušná samotná
národná rada. Ústavný súd v tomto uznesení uviedol, že rešpektovanie podstaty a zmyslu
petičného práva sťažovateľa zo strany národnej rady vyžaduje, aby sa plénum národnej rady
pri prešetrení a vybavení petície vzhľadom na § 5 zákona o petičnom práve „vecne
zaoberalo požiadavkami petície a stavom legislatívneho prostredia vo sfére verejného
zdravotného poistenia a poskytovania zdravotnej starostlivosti, z hľadiska ich kolízie alebo
súladu s verejným záujmom spočívajúcim v reálnom a efektívnom naplnení základného
práva na ochranu zdravia zaručeného v čl. 40 ústavy za súčasného rešpektovania ďalších
základných práv a slobôd, ako aj princípov právneho štátu“. Uvedený záver ústavného súdu
v sebe implikuje požiadavku vecného posúdenia obsahu petície z hľadiska § 5 ods. 6 zákona
o petičnom práve, podľa ktorého je príslušný orgán verejnej správy povinný prešetriť
a vybaviť petíciu tak, aby zistil skutočný stav veci, jeho súlad alebo rozpor s právnymi
predpismi a verejným alebo iným spoločným záujmom. Ako ďalej v spomínanom uznesení
ústavný súd uviedol, „z hľadiska účelu petičného práva (umožniť občanom účasť na správe
vecí verejných) je zmyslom... diskusie v pléne národnej rady vytvorenie podmienok, aby
v prípade opodstatnenosti požiadaviek uvedených v petícii mohla národná rada
prostredníctvom pléna alebo výborov prijať vo verejnom záujme potrebné opatrenia
legislatívneho alebo iného charakteru, a to uplatnením zákonodarnej iniciatívy, prípadne
uplatnením kontrolnej a inej právomoci vo vzťahu k vláde alebo jej jednotlivým členom“.
Vo vzťahu k výsledku takéhoto vybavenia (prerokovania) petície ústavný súd
uviedol, že z obsahu petičného práva nemožno vyvodiť povinnosť národnej rady petícii
vyhovieť (obdobne aj I. ÚS 38/94). Národnej rade nemožno z hľadiska posudzovania, či
došlo k namietanému porušeniu označeného základného práva, vyčítať ani skutočnosť, že
poslanci na svojom rokovaní v pléne len prijali uznesenie, ktorým vzali petíciu na vedomie,
a nedospeli ku konsenzu na takom znení uznesenia, ktoré by obsahovalo formuláciu
konkrétnych postojov k jednotlivým bodom petície. S ohľadom na predmet petície v danej
veci, ktorý sa týkal možnej budúcej právnej úpravy, by totiž i tak akékoľvek stanovisko
nebolo schopné zaviazať do budúcna poslancov, pretože jeho právne účinky by neboli
spôsobilé derogovať právne účinky čl. 73 ods. 2 ústavy garantujúceho slobodný výkon
poslaneckého mandátu.
V poslednej časti citovaného uznesenia sa ústavný súd vyslovil k dvom ostatným
komponentom ústavne zaručeného petičného práva, a to k otázke lehoty na vybavenie
petície a požiadavke oznámiť výsledok jej prerokovania. Nedodržanie poriadkovej lehoty
30 dní, príp. ďalšej dodatočnej lehoty 30 dní na vybavenie petície ustanovenej podľa
§ 5 ods. 6 zákona o petičnom práve by mohlo predstavovať dôvod na záver o porušení
ústavne zaručeného petičného práva vtedy, „ak by v ich dôsledku došlo k zmareniu
samotného účelu petície a prerokovanie petície v pléne národnej rady by stratilo význam“.
Takýto výsledok je v prípade zákonodarnej právomoci národnej rady len ťažko
predstaviteľný, pretože zo strany poslancov môže dôjsť kedykoľvek k iniciovaniu alebo
schváleniu potrebných zmien platnej úpravy. Vo vzťahu k zákonnej povinnosti písomne
oznámiť výsledok vybavenia petície osobe, ktorá petíciu podala, uviedol, že nemôže byť
nahradená iným prostriedkom, napríklad zverejnením informácie o výsledku prerokovania
prostredníctvom internetu. Na druhej strane ani prípadné oneskorené poskytnutie, príp.
oznámenie informácie o výsledku až na základe výzvy osoby, ktorá petíciu podala,
nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie čl. 27 ods. 1 ústavy.
Uvedené kritériá predstavovali východisko pre posúdenie namietaného porušenia
uvedeného základného práva sťažovateľa. S ohľadom na doterajšiu judikatúru ústavného
súdu možno zhrnúť, že medzi komponenty ústavne zaručeného petičného práva podľa čl. 27
ústavy potom, ako bola petícia podaná, patrí v prvom rade povinnosť prijať petíciu. Pokiaľ
podaná petícia spĺňa formálne náležitosti, je orgán verejnej moci, ktorému bola petícia
určená, povinný vybaviť ju, teda vecne sa zaoberať jej obsahom v lehote, ktorá neznemožní
dosiahnutie jej účelu, a v rozsahu a spôsobom, ktorý vychádza z povahy kompetencie
a postavenia orgánu verejnej moci, proti ktorému petícia smeruje, a písomne oznámiť
výsledok vybavenia osobe, ktorá ju podala.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím
rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli
porušené práva alebo slobody podľa odseku 1...
Predmetom sťažnosti sú dve základné námietky. Prvá smeruje proti spôsobu
vybavenia petície, pretože príslušný výbor ju svojím uznesením len vzal na vedomie bez
toho, aby zaujal stanovisko k jej obsahu. Druhá námietka sa týka doby, ktorá uplynula
od doručenia do vybavenia petície. Sťažovateľ podal predmetnú sťažnosť v dobe, keď mu
zo strany národnej rady nebolo doručené žiadne písomné vyrozumenie o tom, akým
spôsobom bola petícia vybavená, pričom tento stav trval už viac ako trinásť mesiacov.
V priebehu konania pred ústavným súdom odoslal sekretariát predsedu národnej rady
sťažovateľovi list, v ktorom ho informoval o prijatí uznesenia č. 580, ktorým príslušný
výbor vzal petíciu na vedomie. Takéto vybavenie však sťažovateľ naďalej považoval
za nedostatočné v zmysle § 5 ods. 6 zákona o petičnom práve a ďalej tvrdil, že pretrváva
porušovanie jeho označeného základného práva. Vychádzajúc z uvedených skutočností
ústavný súd posúdil sťažnosť sťažovateľa a dospel k týmto záverom:
Posúdenie otázky, či postup orgánu verejnej správy pri vybavovaní petície obstojí
z hľadiska čl. 27 ods. 1 ústavy, sa odvíja od obsahu a povahy jeho právomoci, k výkonu
ktorej sa vzťahuje obsah tejto petície. Výkon zákonodarnej právomoci národnej rady
významným spôsobom ovplyvňuje zásada slobodného výkonu poslaneckého mandátu, ktorá
je vyjadrená v čl. 73 ods. 2 ústavy. Podľa tohto ustanovenia vykonávajú poslanci svoj
mandát osobne podľa svojho svedomia a presvedčenia a nie sú viazaní príkazmi. Táto
ústavná garancia sa premieta i do výkonu ich práva predkladať návrh zákona a hlasovať
o návrhu zákona. Každý poslanec sa môže slobodne rozhodnúť, či navrhne prijatie zákona
alebo zmenu určitého zákona, ako aj to, akým spôsobom bude o konkrétnom návrhu zákona
hlasovať. Svoj postoj pritom z ústavnoprávneho hľadiska nemusí nijako odôvodňovať, jeho
zodpovednosť má totiž politický charakter voči občanom rozhodujúcim vo voľbách
o zložení národnej rady.
Takto vymedzená povaha zákonodarnej činnosti národnej rady je významná
i z hľadiska hodnotenia spôsobu vybavenia petície z jej strany. Ustanovenie čl. 27 ods. 1
ústavy zaručuje tiež právo obracať sa na národnú radu so žiadosťami, návrhmi
a sťažnosťami vo veciach jej zákonodarnej pôsobnosti. Účel tohto práva je potrebné vidieť
predovšetkým v možnosti občanov vyjadrovať svoj názor vo vzťahu k zákonodarnej
činnosti priamo národnej rade, pričom, ako už bolo uvedené, povinnosť zaoberať sa petíciou
slúži vytvoreniu podmienok, „aby v prípade opodstatnenosti požiadaviek uvedených
v petícii mohla národná rada prostredníctvom pléna alebo výborov prijať vo verejnom
záujme potrebné opatrenia legislatívneho alebo iného charakteru“ (III. ÚS 266/08).
Na druhej strane nemožno toto právo chápať ako obmedzenie právomoci a uváženia
národnej rady pri prijímaní zákonov. Obsah petície totiž nijakým spôsobom, pokiaľ ústava
alebo zákon neustanoví inak, neobmedzuje vlastný výkon právomoci orgánu verejnej moci,
pretože tomuto orgánu nevyplýva povinnosť petícii vyhovieť.
S ohľadom na uvedené dospel ústavný súd k záveru, že plénum národnej rady alebo
príslušný výbor je v zmysle § 133 zákona o rokovacom poriadku povinný prerokovať
petíciu a zaujať k nej stanovisko. Z tejto povinnosti však nevyplýva pre žiadneho poslanca
povinnosť vyjadriť sa k nej v rámci rokovania príslušného orgánu ani hlasovať za uznesenie
k nej, a to bez ohľadu na jeho obsah, a preto by prípadné preskúmavanie toho, do akej miery
jednotliví poslanci pri rokovaní príslušného výboru boli oboznámení s obsahom petície,
vyjadrovali sa k nemu a ani aké stanovisko k nemu zaujali, nemalo v okolnostiach danej
veci žiadnu ústavnoprávnu relevanciu. Na tomto závere nemení nič ani skutočnosť, že
ústavný súd v uznesení sp. zn. III. ÚS 266/08 hodnotil priebeh rozpravy národnej rady
k petícii, pretože ani v prípade jej len „formálneho“ vybavenia by nebolo možné s ohľadom
na čl. 73 ods. 2 ústavy iba z toho dôvodu konštatovať porušenie základného práva
sťažovateľa podľa čl. 27 ods. 1 ústavy.
Ústavný súd s ohľadom na uvedené závery nemohol považovať námietku smerujúcu
k spôsobu vybavenia petície za dostatočnú na záver, že došlo k namietanému porušeniu
základného práva podľa čl. 27 ods. 1 ústavy. Uznesenie príslušného výboru č. 580 z 10.
júna 2010, ktorým tento výbor vzal petíciu na vedomie, možno hodnotiť ako vybavenie
petície spôsobom zodpovedajúcim rozhodovacej činnosti národnej rady. Keďže o tomto
výsledku bol sťažovateľ informovaný listom sekretariátu predsedu národnej rady zo 7. júla
2010, nemožno konštatovať ani porušenie povinnosti oznámiť výsledok vybavenia petície
osobe určenej na zastupovanie v styku s orgánom vybavujúcim petíciu.
Sťažovateľ však vo svojej sťažnosti namietal porušenie základného práva podľa
čl. 27 ods. 1 ústavy tiež vo vzťahu k dobe, ktorá uplynula od podania petície do jeho
vyrozumenia o jej vybavení. Ústavný súd zdôrazňuje, že v danej veci nemá dôvod sa
odkloniť od právnych záverov vyslovených v uznesení sp. zn. III. ÚS 266/08, že samotné
nedodržanie poriadkovej lehoty 30 dní (resp. ďalšej dodatočnej lehoty 30 dní) na vybavenie
petície podľa § 5 ods. 6 zákona o petičnom práve nie je porušením uvedeného základného
práva. Jeho porušenie pritom nemožno vidieť ani izolovane v skutočnosti, že národná rada
písomne oznámila výsledok vybavenia petície sťažovateľovi až po jeho písomnom
upozornení (resp. sťažnosti jeho právnej zástupkyne) z 1. júna 2010. Takéto porušenie je ale
naopak možné podľa názoru ústavného súdu konštatovať vo vzťahu k tomu, že sťažovateľ
bol o výsledku vybavenia petície informovaný až viac ako 14 mesiacov po doručení petície.
Vo svojej doterajšej judikatúre ústavný súd uviedol, že kritériom posúdenia
porušenia základného práva podľa čl. 27 ods. 1 ústavy vo väzbe na prekročenie 30-dňovej
lehoty v zmysle čl. 5 ods. 6 ústavy je to, či by v dôsledku toho „došlo k zmareniu
samotného účelu petície a prerokovanie petície v pléne národnej rady by stratilo význam“.
Ako účel v tomto zmysle nemožno ale považovať len samotnú možnosť prijatia zákona či
zmeny zákona v budúcnosti. Táto možnosť by totiž z povahy veci bola zachovaná vždy,
pretože národná rada môže k takémuto kroku pristúpiť kedykoľvek v budúcnosti.
Obmedzenie sa na takéto konštatovanie by tak viedlo k absurdnému dôsledku, pretože
národná rada či príslušný výbor by v takomto prípade mohli podanú petíciu ignorovať.
Ústavný súd dospel k záveru, že tento účel treba chápať aj s ohľadom na to, že petíciou
smerujúcou k výkonu zákonodarnej pôsobnosti národnej rady dochádza k vyjadreniu
spoločného záujmu určitej skupiny ľudí, ktorého obsah má nielen svoj vecný, ale i časový
rozmer. Z toho dôvodu verejný alebo spoločný záujem vyjadrovaný petíciou je vždy určený
i kontextom doby, v ktorej došlo k jej zostaveniu. Ak má preto mať vybavenie petície
nejaký zmysel z hľadiska jej predkladateľov, musí k nemu dôjsť v primeranej dobe od jej
podania. Kritériom posúdenia primeranosti tejto doby je predovšetkým to, aby sa vytvoril
dostatočný priestor na zoznámenie sa s obsahom petície a možnosť reagovať
kvalifikovaným spôsobom na návrh v rámci prerokovávania v národnej rade či jej výbore.
Uvedené kritérium nič nemení na tom, že ani v takomto prípade nie je žiaden
poslanec povinný vystúpiť v rozprave, využiť možnosť hlasovať určitým spôsobom či
predložiť v nadväznosti na petíciu návrh zákona. Národná rada alebo príslušný výbor majú
však povinnosť zaradiť túto petíciu na prerokovanie v rámci svojich schôdzí, a vytvoriť tak
možnosť, aby na ňu poslanci mohli nejakým spôsobom reagovať. Aj v prípade nemožnosti
prijať určité uznesenie by pritom mal byť predkladateľ petície bez zbytočného odkladu
informovaný o tejto skutočnosti, pretože by išlo v podstate o výsledok vybavenia jeho
petície. Zároveň možno na tomto mieste poukázať aj na určitú paralelu so štandardným
priebehom zákonodarného procesu, v rámci ktorého vyžaduje prerokovanie návrhu zákona
národnou radou a jej výbormi spravidla len niekoľko mesiacov, z toho zaradenie zákona
na prvé čítanie len niekoľko týždňov. Už samotné toto porovnanie svedčí o tom, že dobu
od 14. apríla 2009 do 10. júna 2010 zjavne nemožno považovať za primeranú. Táto doba
naopak svedčí o svojvoľnom postupe zo strany príslušného výboru, v dôsledku ktorého
došlo podľa názoru ústavného súdu k porušeniu ústavou zaručeného petičného práva
sťažovateľa.
Za týchto okolností ústavný súd vyhovel sťažnosti a rozhodol tak, ako to je uvedené
v prvom bode výroku tohto nálezu. Vo vzťahu k návrhu, aby ústavný súd zakázal
príslušnému výboru pokračovať v porušovaní práva sťažovateľa, však návrhu nevyhovel,
pretože dospel k záveru, že v priebehu konania o sťažnosti došlo k vybaveniu predmetnej
petície ústavne aprobovateľným spôsobom. Táto skutočnosť ale nemohla byť dôvodom
na úplné nevyhovenie sťažnosti, pretože v dobe, keď bola ústavnému súdu doručená
sťažnosť sťažovateľa, trvalo porušovanie jeho základného práva (m. m. II. ÚS 55/02).
IV.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy a § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže
svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa čl. 127
ods. 1 ústavy boli porušené, finančné zadosťučinenie.
Sťažovateľ nežiadal o priznanie finančného zadosťučinenia, a preto ústavný súd
o tomto nerozhodoval.
Ústavný súd rozhodol napokon aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu
vznikli v súvislosti s jeho právnym zastupovaním advokátkou JUDr. I. R. Podľa § 36 ods. 2
zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku
konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil
inému účastníkovi konania jeho trovy.
Sťažovateľ žiadal, aby mu bola priznaná úhrada trov konania v sume 606,61 €
za štyri úkony právnej služby [za každý úkon po 120,23 € a k tomu režijný paušál 7,21 €
(§ 16 ods. 3 vyhlášky)], a to prípravu a prevzatie veci, podanie sťažnosti ústavnému súdu
a dvakrát písomné podanie (vyjadrenie) vo veci samej podľa § 14 ods. 1 písm. a) a c)
v spojení s § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) a k tomu podľa § 18 ods. 3 vyhlášky
19 % daň z pridanej hodnoty [ďalej len „DPH“ (na základe predloženej fotokópie
osvedčenia o registrácii pre DPH)].
Na tomto základe ústavný súd konštatoval, že trovy konania požadované
sťažovateľom vrátane režijného paušálu (§ 16 ods. 3 vyhlášky) a DPH zodpovedajú sume,
ktorá mu patrí podľa vyhlášky, a preto ich priznal v ním vyčíslenej sume. Priznanú sumu
trov konania je krajský súd povinný uhradiť na účet advokátky JUDr. I. R...(bod 2 výroku
tohto nálezu).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou
vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. decembra 2010