Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 409/2010

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-43

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. decembra 2010

v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu

Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti Ing. J. L., O., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R.,

K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva obracať sa sám alebo s inými

vo veciach verejného alebo iného spoločného záujmu na štátne orgány a orgány územnej

samosprávy so žiadosťami, návrhmi a sťažnosťami podľa Slovenskej

republiky postupom Národnej rady Slovenskej republiky pri vybavovaní petície „Stromy,

o ktoré sa nemusíme báť“ takto

rozhodol:

1. Základné právo Ing. J. L. podľa

postupom Národnej rady Slovenskej republiky pri vybavovaní petície „Stromy, o ktoré sa

nemusíme báť“ p o r u š e n é b o l o .

2. Národná rada Slovenskej republiky j e p o v i n n á uhradiť Ing. J. L. trovy

konania v sume 606,61 € (slovom šesťstošesť eur a šesťdesiatjeden centov) na účet jeho

právnej zástupkyne JUDr. I. R., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. júna 2010

doručená sťažnosť Ing. J. L. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva obracať sa sám alebo s inými vo veciach verejného alebo iného

spoločného záujmu na štátne orgány a orgány územnej samosprávy so žiadosťami, návrhmi

a sťažnosťami podľa (ďalej len „“)

postupom Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“), konkrétne

Výborom Národnej rady Slovenskej republiky pre pôdohospodárstvo, životné prostredie

a ochranu prírody (ďalej aj „výbor“), pri vybavovaní petície s názvom „Stromy, o ktoré sa

nemusíme báť“, a súčasne navrhol zakázať národnej rade pokračovať v porušovaní

uvedeného práva.

Zo sťažnosti a z ďalších predložených písomností ústavný súd zistil tieto skutočnosti:

Dňa 22. apríla 2009 bola Kancelárii Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len

„kancelária národnej rady“) doručená petícia s názvom „Stromy, o ktoré sa nemusíme báť“,

ktorú podpísalo platným spôsobom 40 508 občanov. Sťažovateľ nielenže podporil uvedenú

petíciu, ale zároveň bol ako jeden z jej signatárov určený na zastupovanie v styku s orgánom

vybavujúcim petíciu. Obsahom petície bola žiadosť, aby v

o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov bola zakotvená povinnosť miest

a obcí vyhlásiť časť mestskej zelene za chránenú zeleň, pričom vyňať konkrétnu plochu

chránenej zelene z takéhoto ochranného režimu by bolo možné len obecným referendom.

Ďalej ňou bolo žiadané, aby v označenom zákone, ako aj v

o lesoch v znení neskorších predpisov bola zabezpečená ochrana lesov tak, aby

na Slovensku vznikli územia, na ktorých sa nebude za žiadnych okolností ťažiť drevo.

Prijatie petície bolo potvrdené listom vedúceho kancelárie národnej rady z 12. mája

2009 č. P-10/2009-RPPS. Podľa tohto listu nemala petícia také vecné nedostatky, ktoré by

neumožňovali jej prešetrenie. Keďže predmetná petícia nebola podpísaná aspoň 100 000

občanmi, nespĺňala podmienku podľa o rokovacom

poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov (ďalej len

„zákon o rokovacom poriadku“), aby bola prerokovaná priamo národnou radou. Predseda

národnej rady ju preto 6. mája 2009 pridelil na ďalšie konanie príslušnému výboru v zmysle

§ 133 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku.

Sťažovateľ uviedol, že do podania jeho sťažnosti ústavnému súdu mu nebolo ako

osobe určenej na zastupovanie v styku s orgánom vybavujúcim petíciu doručené

vyrozumenie o spôsobe jej vybavenia. Zo zápisníc príslušného výboru navyše vyplýva, že

do tohto dňa petícia nebola ani predmetom jeho rokovania. Tento postup národnej rady

považuje sťažovateľ za porušenie svojho práva obracať sa sám alebo s inými na štátne

orgány a orgány územnej samosprávy so žiadosťami, návrhmi a sťažnosťami podľa čl. 27

ods. 1 . Tomuto základnému právu podľa neho zodpovedá povinnosť štátnych

orgánov vybavovať žiadosti, návrhy a sťažnosti v zmysle tohto článku . V prípade, že

štátny orgán, na ktorý sa fyzická osoba obráti so svojou petíciou, túto petíciu nevybaví

spôsobom ustanoveným zákonom, poruší tým petičné právo osoby, ktorá sa s takouto

petíciou na štátny orgán obrátila. Uvedené základné právo síce podľa sťažovateľa

neznamená povinnosť vyhovieť petícii, zodpovedá mu však povinnosť štátnych orgánov

zaoberať sa ňou a písomne upovedomiť osobu určenú na zastupovanie v styku s orgánom

vybavujúcim petíciu o spôsobe jej vybavenia. Za takéto písomné oznámenie však

nepovažoval oznámenie vedúceho kancelárie národnej rady z 12. mája 2009, keďže petícia

predložená národnej rade sa podľa § 133 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku vybavuje

prerokovaním v príslušnom výbore.

Ústavný súd požiadal 5. augusta 2010 predsedu národnej rady o vyjadrenie

k predmetnej sťažnosti. Predseda národnej rady... vo svojom vyjadrení zo 7. septembra

2010 uviedol, že napriek tomu, že sťažovateľ nebol zo strany výboru do júna 2010 písomne

vyrozumený o spôsobe vybavenia predmetnej petície, členovia výboru sa s jej obsahom

oboznámili bez toho, aby prijali nejaké uznesenie. Až 10. júna 2010 prijali uznesenie č. 580,

ktorým vzali petíciu na vedomie. Vo vyjadrení predsedu národnej rady sa ďalej uvádza, že

ešte v máji 2010 bol výboru doručený mail sťažovateľa, ktorým sa zaujímal o osud petície.

Obratom mu bola odoslaná odpoveď, podľa ktorej výbor vzal petíciu na vedomie a rozhodol

sa vecný problém, na ktorý poukazuje, riešiť v zákonoch, pri ktorých vystupuje výbor ako

gestorský. Právna zástupkyňa sťažovateľa sa listom z 1. júna 2010 obrátila na vtedajšieho

predsedu národnej rady... so sťažnosťou, v ktorej požiadala o písomné oznámenie výsledku

prerokovania sťažnosti na postup uvedeného výboru. Dňa 7. júla 2010 bolo následne jej

i sťažovateľovi zaslané uznesenie výboru č. 580 z 10. júna 2010 k predmetnej petícii.

V závere svojho vyjadrenia predseda národnej rady konštatoval, že podľa jeho názoru

neboli konaním výboru nijako dotknuté práva sťažovateľa, pretože výsledok vybavenia

príslušným výborom bol primeraným spôsobom oznámený jednak prostredníctvom listu

právnej zástupkyni sťažovateľa, ako aj na internetovej stránke národnej rady. Sťažnosť

preto neodporučil prijať na ďalšie konanie.

Na vyjadrenie predsedu národnej rady reagoval sťažovateľ, resp. jeho právna

zástupkyňa písomným stanoviskom doručeným ústavnému súdu 27. septembra 2010.

Sťažovateľ v tomto stanovisku potvrdil, že jeho právnej zástupkyni bol doručený list

riaditeľky sekretariátu predsedu národnej rady s priloženým znením uznesenia č. 580, takýto

postup národnej rady však nepovažoval za súladný s

o petičnom práve v znení účinnom do 30. júna 2010 (ďalej len „zákon o petičnom práve“),

ktoré ukladalo príslušnému orgánu prešetriť a vybaviť petíciu tak, aby zistil skutočný stav

veci, jeho súlad alebo rozpor s právnymi predpismi a verejným alebo iným spoločným

záujmom a výsledok tohto prešetrenia písomne oznámiť osobe určenej na zastupovanie

v styku s príslušným orgánom v lehote 30 dní od doručenia petície. Len takýto postup

štátneho orgánu, ktorému bola petícia predložená, zodpovedá petičnému právu

zakotvenému v .

Sťažovateľ ďalej uvádza, že petícia bola doručená kancelárii národnej rade 22. apríla

2009, pričom nebola vybavená až do 10. júna 2010, keď sa ňou zaoberal výbor. Tvrdenie

predsedu národnej rady, že sa členovia výboru ešte predtým s obsahom petície oboznámili,

nebolo nijako dokázané a nepreukazuje ho ani zmienka o opätovnom prerokovaní

v uznesení č. 580. Sťažovateľovi ako osobe poverenej signatármi petície ich zastupovaním

v styku s orgánom vybavujúcim petíciu nebolo doručené žiadne písomné upovedomenie

o spôsobe jej vybavenia. Už samotná skutočnosť, že sa príslušný výbor zaoberal

predmetnou petíciou po viac ako roku, je porušením práva sťažovateľa garantovaného

v .

Za súladný s týmto ustanovením však sťažovateľ nepovažuje ani spôsob,

akým došlo k jej vybaveniu. Z uznesenia č. 580 vyplýva, že výbor petíciu prerokoval tým

spôsobom, že ju zobral na vedomie a skonštatoval, že námety a žiadosti obsiahnuté

v uvedenej petícii sú trvale jedným z podkladov pri rokovaní výboru o návrhoch zákonov,

kde vystupuje výbor ako gestorský. Výbor však nezaujal stanovisko k obsahu petície,

vo vzťahu k skutočnému stavu veci, jeho súladu alebo rozporu s právnymi predpismi

a verejným alebo iným spoločným záujmom, hoci mu táto povinnosť vyplývala z § 5 ods. 6

zákona o petičnom práve. Sťažovateľ vzhľadom na to tvrdí, že predmetná petícia nebola

doteraz prerokovaná zákonom ustanoveným spôsobom, a preto naďalej trvá stav

porušovania jeho základného práva uvedeného v jeho sťažnosti.

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. -18

z 28. októbra 2010 ju prijal na ďalšie konanie. Následne vyzval účastníkov konania, aby sa

vyjadrili, či trvajú na konaní verejného pojednávania v danej veci, prípadne aby doplnili

svoje vyjadrenia k sťažnosti.

Po prijatí sťažnosti na výzvu ústavného súdu podľa § 29 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) mu predseda národnej rady listom z 22. novembra 2010 oznámil, že

zotrváva na svojom vyjadrení zo 7. septembra 2010, a zároveň ho doplnil poukazujúc

na osobitný charakter národnej rady v porovnaní s ostatnými štátnymi orgánmi pri

uplatňovaní petičného práva občanmi. Z porovnania predmetu petície a § 5 ods. 6 zákona

o petičnom práve vyplýva, že petíciu nebolo možné vybaviť postupom ustanoveným týmto

ustanovením. Predmetom petície bolo totiž prijatie novej zákonnej úpravy, a preto národná

rada alebo jej výbor nemohli postupom podľa uvedeného ustanovenia zisťovať skutočný

stav veci a jeho súlad alebo rozpor s právnymi predpismi, keďže jeho podstatou bola práve

neexistencia určitej právnej úpravy.

Vo svojom vyjadrení zaujal predseda národnej rady stanovisko aj k otázke lehoty

podľa § 5 ods. 6 zákona o petičnom práve, ktorú nepovažoval za aplikovateľnú v prípade

postupu národnej rady a jej výboru pri vybavovaní petície. V súlade s ustanoveniami zákona

o rokovacom poriadku bolo nevyhnutné rozlišovať, či v prípade predmetnej petície išlo o jej

pridelenie alebo postúpenie výboru národnej rady. Podľa § 46 ods. 1 zákona o rokovacom

poriadku prerokujú výbory v určenej lehote len tie veci, ktoré im boli pridelené. V prípade

postúpenia veci, čo je i postup podľa § 133 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku, však

nedochádza k určeniu lehoty a takéto určenie neumožňuje ani iný právny predpis.

Podľa názoru predsedu národnej rady síce sťažovateľ nemusel v čase podania

sťažnosti vedieť, že jeho petícia bude v krátkom čase prerokovaná v gestorskom výbore,

ústavný súd ale v dobe prijatia sťažnosti na ďalšie konanie mal vedomosť o jej vybavení,

a preto mal sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú. Poukázal pritom na ustálenú

judikatúru ústavného súdu (konkrétne ), podľa ktorej sa v konaní pred

ústavným súdom poskytuje ochrana základnému právu len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto

ochrany, teda v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu, trvalo porušenie základného

práva.

V závere konštatoval, že základné právo sťažovateľa podľa

v danej veci postupom národnej rady porušené nebolo a navrhol sťažnosti nevyhovieť.

Vo vzťahu k návrhu sťažovateľa na priznanie trov konania upozornil, že sťažovateľ mohol

využiť postup podľa a vziať svoju sťažnosť späť v momente,

keď sa dozvedel, že jeho petícia bola gestorským výborom vybavená. Ak tento postup

nevyužil, nemožno pripustiť, aby národná rada znášala všetky trovy konania, ktoré

sťažovateľovi vznikli jeho neopodstatneným konaním.

Sťažovateľ vo vyjadrení k citovanému stanovisku predsedu národnej rady reagoval

na jeho doplňujúce vyjadrenie. Predovšetkým odmietol jeho názor, podľa ktorého sa § 5

ods. 7

(predtým § 5 ods. 6 zákona o petičnom práve) nevzťahuje na postup národnej rady pri

vybavovaní petícií. Súhlasil s názorom predsedu národnej rady, že ten nebol oprávnený

určiť lehotu na vybavenie petície, dôvodom toho však nebol rozdiel medzi „postúpením“

a „pridelením“ veci, ale skutočnosť, že táto lehota vyplývala z uvedeného ustanovenia

zákona o petičnom práve. Zvláštna úprava podľa takéhoto postupu sa totiž podľa zákona

o rokovacom poriadku síce uplatní pred všeobecnou úpravou podľa zákona o petičnom

práve, prvý z uvedených zákonov ale žiadne lehoty na vybavenie petície neustanovuje.

Vo vzťahu k skutkovým tvrdeniam sťažovateľ poukázal na to, že predseda národnej

rady vo svojom doplňujúcom vyjadrení už neuvádza, že petícia bola príslušným výborom

prerokovaná pred podaním sťažnosti, ako tvrdil vo svojom pôvodnom vyjadrení, a k čomu

národná rada ani vtedy nepredložila žiadny dôkaz. S ohľadom na súčasné znenie § 5 ods. 7

zákona o petičnom práve zopakoval i svoje výhrady k samotnému vecnému spôsobu

vybavenia petície. Zdôraznil, že trvá na svojom pôvodnom tvrdení, že uznesením

príslušného výboru z 10. júna 2010 nebola jeho petícia vybavená.

Na toto tvrdenie sťažovateľ odkázal i vo vzťahu k otázke náhrady trov konania.

Zároveň dodal, že i v prípade, ak by k vybaveniu petície došlo 10. júna 2010, bola by

s ohľadom na uznesenie ústavného súdu citované predsedom národnej rady sťažnosť

podaná v dobe, keď trvalo namietané porušovanie označeného základného práva.

Sťažovateľ si zároveň uplatnil náhradu trov konania v hodnote 606,61 €.

Obaja účastníci vo svojich vyjadreniach súhlasili s tým, aby ústavný súd upustil

od ústneho pojednávania o prijatom návrhu. Ústavný súd preto využil možnosť podľa § 30

ods. 2 a upustil od ústneho pojednávania v danej veci, pretože

po oboznámení sa s ich vyjadreniami dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie

objasnenie veci.

II.

vo svojom zaručuje každému petičné právo, ktoré vymedzuje

tým spôsobom, že každý má právo sám alebo s inými obracať sa vo veciach verejného alebo

iného spoločného záujmu na štátne orgány a orgány územnej samosprávy so žiadosťami,

návrhmi a sťažnosťami. Takto vymedzené subjektívne právo je priamo aplikovateľné

(), v rovine zákonnej je však jeho výkon ďalej upravený predovšetkým zákonom

o petičnom práve. Ústavný súd sa vo svojej doterajšej judikatúre zaoberal obsahom

uvedeného základného práva, pričom vymedzil niektoré jeho komponenty tak vo fáze

zostavovania petície (porov. ), ako aj vo vzťahu k jej vybaveniu (,

).

S ohľadom na obsah sťažnosti sa ústavný súd ďalej zaoberal druhou z uvedených fáz,

a to vo vzťahu k povinnostiam vyplývajúcim z uplatneného petičného práva v prípade, že

petícia smeruje voči národnej rade. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na právne závery

obsiahnuté v uznesení sp. zn. , predmetom ktorého boli požiadavky

smerujúce k prípadným legislatívnym zmenám v oblasti zdravotného poistenia a ktorú

podpísalo viac ako 100 000 občanov, čím bola na jej prerokovanie príslušná samotná

národná rada. Ústavný súd v tomto uznesení uviedol, že rešpektovanie podstaty a zmyslu

petičného práva sťažovateľa zo strany národnej rady vyžaduje, aby sa plénum národnej rady

pri prešetrení a vybavení petície vzhľadom na § 5 zákona o petičnom práve „vecne

zaoberalo požiadavkami petície a stavom legislatívneho prostredia vo sfére verejného

zdravotného poistenia a poskytovania zdravotnej starostlivosti, z hľadiska ich kolízie alebo

súladu s verejným záujmom spočívajúcim v reálnom a efektívnom naplnení základného

práva na ochranu zdravia zaručeného v za súčasného rešpektovania ďalších

základných práv a slobôd, ako aj princípov právneho štátu“. Uvedený záver ústavného súdu

v sebe implikuje požiadavku vecného posúdenia obsahu petície z hľadiska § 5 ods. 6 zákona

o petičnom práve, podľa ktorého je príslušný orgán verejnej správy povinný prešetriť

a vybaviť petíciu tak, aby zistil skutočný stav veci, jeho súlad alebo rozpor s právnymi

predpismi a verejným alebo iným spoločným záujmom. Ako ďalej v spomínanom uznesení

ústavný súd uviedol, „z hľadiska účelu petičného práva (umožniť občanom účasť na správe

vecí verejných) je zmyslom... diskusie v pléne národnej rady vytvorenie podmienok, aby

v prípade opodstatnenosti požiadaviek uvedených v petícii mohla národná rada

prostredníctvom pléna alebo výborov prijať vo verejnom záujme potrebné opatrenia

legislatívneho alebo iného charakteru, a to uplatnením zákonodarnej iniciatívy, prípadne

uplatnením kontrolnej a inej právomoci vo vzťahu k vláde alebo jej jednotlivým členom“.

Vo vzťahu k výsledku takéhoto vybavenia (prerokovania) petície ústavný súd

uviedol, že z obsahu petičného práva nemožno vyvodiť povinnosť národnej rady petícii

vyhovieť (obdobne aj ). Národnej rade nemožno z hľadiska posudzovania, či

došlo k namietanému porušeniu označeného základného práva, vyčítať ani skutočnosť, že

poslanci na svojom rokovaní v pléne len prijali uznesenie, ktorým vzali petíciu na vedomie,

a nedospeli ku konsenzu na takom znení uznesenia, ktoré by obsahovalo formuláciu

konkrétnych postojov k jednotlivým bodom petície. S ohľadom na predmet petície v danej

veci, ktorý sa týkal možnej budúcej právnej úpravy, by totiž i tak akékoľvek stanovisko

nebolo schopné zaviazať do budúcna poslancov, pretože jeho právne účinky by neboli

spôsobilé derogovať právne účinky garantujúceho slobodný výkon

poslaneckého mandátu.

V poslednej časti citovaného uznesenia sa ústavný súd vyslovil k dvom ostatným

komponentom ústavne zaručeného petičného práva, a to k otázke lehoty na vybavenie

petície a požiadavke oznámiť výsledok jej prerokovania. Nedodržanie poriadkovej lehoty

30 dní, príp. ďalšej dodatočnej lehoty 30 dní na vybavenie petície ustanovenej podľa

§ 5 ods. 6 zákona o petičnom práve by mohlo predstavovať dôvod na záver o porušení

ústavne zaručeného petičného práva vtedy, „ak by v ich dôsledku došlo k zmareniu

samotného účelu petície a prerokovanie petície v pléne národnej rady by stratilo význam“.

Takýto výsledok je v prípade zákonodarnej právomoci národnej rady len ťažko

predstaviteľný, pretože zo strany poslancov môže dôjsť kedykoľvek k iniciovaniu alebo

schváleniu potrebných zmien platnej úpravy. Vo vzťahu k zákonnej povinnosti písomne

oznámiť výsledok vybavenia petície osobe, ktorá petíciu podala, uviedol, že nemôže byť

nahradená iným prostriedkom, napríklad zverejnením informácie o výsledku prerokovania

prostredníctvom internetu. Na druhej strane ani prípadné oneskorené poskytnutie, príp.

oznámenie informácie o výsledku až na základe výzvy osoby, ktorá petíciu podala,

nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie .

Uvedené kritériá predstavovali východisko pre posúdenie namietaného porušenia

uvedeného základného práva sťažovateľa. S ohľadom na doterajšiu judikatúru ústavného

súdu možno zhrnúť, že medzi komponenty ústavne zaručeného petičného práva podľa čl. 27

potom, ako bola petícia podaná, patrí v prvom rade povinnosť prijať petíciu. Pokiaľ

podaná petícia spĺňa formálne náležitosti, je orgán verejnej moci, ktorému bola petícia

určená, povinný vybaviť ju, teda vecne sa zaoberať jej obsahom v lehote, ktorá neznemožní

dosiahnutie jej účelu, a v rozsahu a spôsobom, ktorý vychádza z povahy kompetencie

a postavenia orgánu verejnej moci, proti ktorému petícia smeruje, a písomne oznámiť

výsledok vybavenia osobe, ktorá ju podala.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa prvej vety ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1...

Predmetom sťažnosti sú dve základné námietky. Prvá smeruje proti spôsobu

vybavenia petície, pretože príslušný výbor ju svojím uznesením len vzal na vedomie bez

toho, aby zaujal stanovisko k jej obsahu. Druhá námietka sa týka doby, ktorá uplynula

od doručenia do vybavenia petície. Sťažovateľ podal predmetnú sťažnosť v dobe, keď mu

zo strany národnej rady nebolo doručené žiadne písomné vyrozumenie o tom, akým

spôsobom bola petícia vybavená, pričom tento stav trval už viac ako trinásť mesiacov.

V priebehu konania pred ústavným súdom odoslal sekretariát predsedu národnej rady

sťažovateľovi list, v ktorom ho informoval o prijatí uznesenia č. 580, ktorým príslušný

výbor vzal petíciu na vedomie. Takéto vybavenie však sťažovateľ naďalej považoval

za nedostatočné v zmysle § 5 ods. 6 zákona o petičnom práve a ďalej tvrdil, že pretrváva

porušovanie jeho označeného základného práva. Vychádzajúc z uvedených skutočností

ústavný súd posúdil sťažnosť sťažovateľa a dospel k týmto záverom:

Posúdenie otázky, či postup orgánu verejnej správy pri vybavovaní petície obstojí

z hľadiska , sa odvíja od obsahu a povahy jeho právomoci, k výkonu

ktorej sa vzťahuje obsah tejto petície. Výkon zákonodarnej právomoci národnej rady

významným spôsobom ovplyvňuje zásada slobodného výkonu poslaneckého mandátu, ktorá

je vyjadrená v . Podľa tohto ustanovenia vykonávajú poslanci svoj

mandát osobne podľa svojho svedomia a presvedčenia a nie sú viazaní príkazmi. Táto

ústavná garancia sa premieta i do výkonu ich práva predkladať návrh zákona a hlasovať

o návrhu zákona. Každý poslanec sa môže slobodne rozhodnúť, či navrhne prijatie zákona

alebo zmenu určitého zákona, ako aj to, akým spôsobom bude o konkrétnom návrhu zákona

hlasovať. Svoj postoj pritom z ústavnoprávneho hľadiska nemusí nijako odôvodňovať, jeho

zodpovednosť má totiž politický charakter voči občanom rozhodujúcim vo voľbách

o zložení národnej rady.

Takto vymedzená povaha zákonodarnej činnosti národnej rady je významná

i z hľadiska hodnotenia spôsobu vybavenia petície z jej strany. Ustanovenie čl. 27 ods. 1

zaručuje tiež právo obracať sa na národnú radu so žiadosťami, návrhmi

a sťažnosťami vo veciach jej zákonodarnej pôsobnosti. Účel tohto práva je potrebné vidieť

predovšetkým v možnosti občanov vyjadrovať svoj názor vo vzťahu k zákonodarnej

činnosti priamo národnej rade, pričom, ako už bolo uvedené, povinnosť zaoberať sa petíciou

slúži vytvoreniu podmienok, „aby v prípade opodstatnenosti požiadaviek uvedených

v petícii mohla národná rada prostredníctvom pléna alebo výborov prijať vo verejnom

záujme potrebné opatrenia legislatívneho alebo iného charakteru“ ().

Na druhej strane nemožno toto právo chápať ako obmedzenie právomoci a uváženia

národnej rady pri prijímaní zákonov. Obsah petície totiž nijakým spôsobom, pokiaľ

alebo zákon neustanoví inak, neobmedzuje vlastný výkon právomoci orgánu verejnej moci,

pretože tomuto orgánu nevyplýva povinnosť petícii vyhovieť.

S ohľadom na uvedené dospel ústavný súd k záveru, že plénum národnej rady alebo

príslušný výbor je v zmysle § 133 zákona o rokovacom poriadku povinný prerokovať

petíciu a zaujať k nej stanovisko. Z tejto povinnosti však nevyplýva pre žiadneho poslanca

povinnosť vyjadriť sa k nej v rámci rokovania príslušného orgánu ani hlasovať za uznesenie

k nej, a to bez ohľadu na jeho obsah, a preto by prípadné preskúmavanie toho, do akej miery

jednotliví poslanci pri rokovaní príslušného výboru boli oboznámení s obsahom petície,

vyjadrovali sa k nemu a ani aké stanovisko k nemu zaujali, nemalo v okolnostiach danej

veci žiadnu ústavnoprávnu relevanciu. Na tomto závere nemení nič ani skutočnosť, že

ústavný súd v uznesení sp. zn. hodnotil priebeh rozpravy národnej rady

k petícii, pretože ani v prípade jej len „formálneho“ vybavenia by nebolo možné s ohľadom

na iba z toho dôvodu konštatovať porušenie základného práva

sťažovateľa podľa .

Ústavný súd s ohľadom na uvedené závery nemohol považovať námietku smerujúcu

k spôsobu vybavenia petície za dostatočnú na záver, že došlo k namietanému porušeniu

základného práva podľa . Uznesenie príslušného výboru č. 580 z 10.

júna 2010, ktorým tento výbor vzal petíciu na vedomie, možno hodnotiť ako vybavenie

petície spôsobom zodpovedajúcim rozhodovacej činnosti národnej rady. Keďže o tomto

výsledku bol sťažovateľ informovaný listom sekretariátu predsedu národnej rady zo 7. júla

2010, nemožno konštatovať ani porušenie povinnosti oznámiť výsledok vybavenia petície

osobe určenej na zastupovanie v styku s orgánom vybavujúcim petíciu.

Sťažovateľ však vo svojej sťažnosti namietal porušenie základného práva podľa

tiež vo vzťahu k dobe, ktorá uplynula od podania petície do jeho

vyrozumenia o jej vybavení. Ústavný súd zdôrazňuje, že v danej veci nemá dôvod sa

odkloniť od právnych záverov vyslovených v uznesení sp. zn. , že samotné

nedodržanie poriadkovej lehoty 30 dní (resp. ďalšej dodatočnej lehoty 30 dní) na vybavenie

petície podľa § 5 ods. 6 zákona o petičnom práve nie je porušením uvedeného základného

práva. Jeho porušenie pritom nemožno vidieť ani izolovane v skutočnosti, že národná rada

písomne oznámila výsledok vybavenia petície sťažovateľovi až po jeho písomnom

upozornení (resp. sťažnosti jeho právnej zástupkyne) z 1. júna 2010. Takéto porušenie je ale

naopak možné podľa názoru ústavného súdu konštatovať vo vzťahu k tomu, že sťažovateľ

bol o výsledku vybavenia petície informovaný až viac ako 14 mesiacov po doručení petície.

Vo svojej doterajšej judikatúre ústavný súd uviedol, že kritériom posúdenia

porušenia základného práva podľa vo väzbe na prekročenie 30-dňovej

lehoty v zmysle je to, či by v dôsledku toho „došlo k zmareniu

samotného účelu petície a prerokovanie petície v pléne národnej rady by stratilo význam“.

Ako účel v tomto zmysle nemožno ale považovať len samotnú možnosť prijatia zákona či

zmeny zákona v budúcnosti. Táto možnosť by totiž z povahy veci bola zachovaná vždy,

pretože národná rada môže k takémuto kroku pristúpiť kedykoľvek v budúcnosti.

Obmedzenie sa na takéto konštatovanie by tak viedlo k absurdnému dôsledku, pretože

národná rada či príslušný výbor by v takomto prípade mohli podanú petíciu ignorovať.

Ústavný súd dospel k záveru, že tento účel treba chápať aj s ohľadom na to, že petíciou

smerujúcou k výkonu zákonodarnej pôsobnosti národnej rady dochádza k vyjadreniu

spoločného záujmu určitej skupiny ľudí, ktorého obsah má nielen svoj vecný, ale i časový

rozmer. Z toho dôvodu verejný alebo spoločný záujem vyjadrovaný petíciou je vždy určený

i kontextom doby, v ktorej došlo k jej zostaveniu. Ak má preto mať vybavenie petície

nejaký zmysel z hľadiska jej predkladateľov, musí k nemu dôjsť v primeranej dobe od jej

podania. Kritériom posúdenia primeranosti tejto doby je predovšetkým to, aby sa vytvoril

dostatočný priestor na zoznámenie sa s obsahom petície a možnosť reagovať

kvalifikovaným spôsobom na návrh v rámci prerokovávania v národnej rade či jej výbore.

Uvedené kritérium nič nemení na tom, že ani v takomto prípade nie je žiaden

poslanec povinný vystúpiť v rozprave, využiť možnosť hlasovať určitým spôsobom či

predložiť v nadväznosti na petíciu návrh zákona. Národná rada alebo príslušný výbor majú

však povinnosť zaradiť túto petíciu na prerokovanie v rámci svojich schôdzí, a vytvoriť tak

možnosť, aby na ňu poslanci mohli nejakým spôsobom reagovať. Aj v prípade nemožnosti

prijať určité uznesenie by pritom mal byť predkladateľ petície bez zbytočného odkladu

informovaný o tejto skutočnosti, pretože by išlo v podstate o výsledok vybavenia jeho

petície. Zároveň možno na tomto mieste poukázať aj na určitú paralelu so štandardným

priebehom zákonodarného procesu, v rámci ktorého vyžaduje prerokovanie návrhu zákona

národnou radou a jej výbormi spravidla len niekoľko mesiacov, z toho zaradenie zákona

na prvé čítanie len niekoľko týždňov. Už samotné toto porovnanie svedčí o tom, že dobu

od 14. apríla 2009 do 10. júna 2010 zjavne nemožno považovať za primeranú. Táto doba

naopak svedčí o svojvoľnom postupe zo strany príslušného výboru, v dôsledku ktorého

došlo podľa názoru ústavného súdu k porušeniu zaručeného petičného práva

sťažovateľa.

Za týchto okolností ústavný súd vyhovel sťažnosti a rozhodol tak, ako to je uvedené

v prvom bode výroku tohto nálezu. Vo vzťahu k návrhu, aby ústavný súd zakázal

príslušnému výboru pokračovať v porušovaní práva sťažovateľa, však návrhu nevyhovel,

pretože dospel k záveru, že v priebehu konania o sťažnosti došlo k vybaveniu predmetnej

petície ústavne aprobovateľným spôsobom. Táto skutočnosť ale nemohla byť dôvodom

na úplné nevyhovenie sťažnosti, pretože v dobe, keď bola ústavnému súdu doručená

sťažnosť sťažovateľa, trvalo porušovanie jeho základného práva (m. m. ).

IV.

Podľa a ústavný súd môže

svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa čl. 127

ods. 1 boli porušené, finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ nežiadal o priznanie finančného zadosťučinenia, a preto ústavný súd

o tomto nerozhodoval.

Ústavný súd rozhodol napokon aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu

vznikli v súvislosti s jeho právnym zastupovaním advokátkou JUDr. I. R. Podľa § 36 ods. 2

ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku

konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil

inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľ žiadal, aby mu bola priznaná úhrada trov konania v sume 606,61 €

za štyri úkony právnej služby [za každý úkon po 120,23 € a k tomu režijný paušál 7,21 €

(§ 16 ods. 3 vyhlášky)], a to prípravu a prevzatie veci, podanie sťažnosti ústavnému súdu

a dvakrát písomné podanie (vyjadrenie) vo veci samej podľa § 14 ods. 1 písm. a) a c)

v spojení s § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) a k tomu podľa § 18 ods. 3 vyhlášky

19 % daň z pridanej hodnoty [ďalej len „DPH“ (na základe predloženej fotokópie

osvedčenia o registrácii pre DPH)].

Na tomto základe ústavný súd konštatoval, že trovy konania požadované

sťažovateľom vrátane režijného paušálu (§ 16 ods. 3 vyhlášky) a DPH zodpovedajú sume,

ktorá mu patrí podľa vyhlášky, a preto ich priznal v ním vyčíslenej sume. Priznanú sumu

trov konania je krajský súd povinný uhradiť na účet advokátky JUDr. I. R...(bod 2 výroku

tohto nálezu).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou

vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. decembra 2010