Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

PL. ÚS 4/2016

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-125

Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 10. mája 2017 v pléne

zloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jany Baricovej, Petra Brňáka,

Ľudmily Gajdošíkovej, Milana Ľalíka, Sergeja Kohuta, Lajosa Mészárosa, Marianny

Mochnáčovej (sudkyňa spravodajkyňa), Ladislava Orosza a Rudolfa Tkáčika vo veci

návrhu skupiny 31 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, zastúpených advokátom

Mgr. Michalom Kičom, Bajkalská 21/A, Bratislava, na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1

písm. a) o súlade v časti „za podmienok

podľa odseku 6“ a v časti „a musí sa vzťahovať na všetky hazardné hry podľa § 3 ods. 2

písm. b), d), e) a i)“ a § 10 ods. 6 v časti „Všeobecne záväzné nariadenie podľa odseku 5

písm. d) môže obec vydať, ak sa obyvatelia obce petíciou sťažujú, že sa v obci narúša

verejný poriadok v súvislosti s hraním hazardných hier, pričom takúto petíciu musí

podporiť najmenej 30 % obyvateľov obce, ktorí dovŕšili vek 18 rokov veku“ zákona č.

o hazardných hrách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1, čl. 27 ods. 1, čl. 64, čl. 64a, čl. 67 ods. 1 prvou vetou a

ods. 3 a a s a 2 prvou vetou a a 4

Európskej charty miestnej samosprávy takto

rozhodol:

1. Konanie o návrhu skupiny 31 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky

v časti namietaného nesúladu § 10 ods. 5 písm. d) v časti „a musí sa vzťahovať na všetky

hazardné hry podľa , , a “ o hazardných

hrách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1,

, , a, prvou vetou a ods. 3 a Slovenskej

republiky a s čl. 3 ods. 1 a 2 prvou vetou a čl. 4 ods. 2 a 4 Európskej charty miestnej

samosprávy z a s t a v u j e .

2. Návrhu skupiny 31 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky vo zvyšnej časti

n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 18. januára

2016 doručený návrh skupiny 31 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej

len „navrhovatelia“ alebo „skupina 31 poslancov“) na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1

písm. a) (ďalej len „“) o súlade

v časti „za podmienok podľa odseku 6“ a v časti „a musí sa vzťahovať na všetky hazardné

hry podľa § 3 ods. 2 písm. b), d), e) a i)“ a § 10 ods. 6 v časti „Všeobecne záväzné

nariadenie podľa odseku 5 písm. d) môže obec vydať, ak sa obyvatelia obce petíciou

sťažujú, že sa v obci narúša verejný poriadok v súvislosti s hraním hazardných hier, pričom

takúto petíciu musí podporiť najmenej 30 % obyvateľov obce, ktorí dovŕšili vek 18 rokov

veku“ o hazardných hrách a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o hazarde“, spolu aj „napadnutá

právna úprava“) s čl. 1 ods. 1, čl. 27 ods. 1, čl. 64, čl. 64a, čl. 67 ods. 1 prvou vetou a ods. 3

a a s a 2 prvou vetou a a 4 Európskej charty miestnej

samosprávy (ďalej len „charta“).

2. Navrhovatelia vo svojom návrhu v podstatnom uviedli:

«Dňa 1. januára 2013 nadobudol účinnosť , ktorým bol zákon

o hazarde o. i. v ustanovení § 10 ods. 5 písm. d) a ods. 6 zmenený a doplnený do súčasného

znenia. Normotvorná právomoc obce pri regulácii hazardu na jej území bola obmedzená

a podmienená petíciou 30 % obyvateľov obce, ktorí sa sťažujú, že v súvislosti

s prevádzkovaním hazardu dochádza na jej území k narušovaniu verejného poriadku.

Ustanovenie § 10 ods. 5 písm. d) a ods. 6 zákona o hazardných hrách po novelizácii

znie:

,,/ods. 5/ Obec môže za podmienok podľa odseku 6 ustanoviť všeobecne záväzným

nariadením, že hazardné hry podľa § 3 ods. 2 písm. b), d), e), a i) nie je možné

prevádzkovať na jej území, pričom toto všeobecne záväzné nariadenie musí platiť na celom

území obce a musí sa vzťahovať na všetky hazardné hry podľa § 3 ods. 2 písm. b), d), e) a

i): na prevádzkovateľa hazardnej hry, ktorému bola udelená individuálna licencia

na prevádzkovanie hazardnej hry pred nadobudnutím účinnosti všeobecne záväzného

nariadenia, sa toto všeobecné záväzné nariadenie nevzťahuje do doby skončenia platnosti

tejto individuálne licencie.

/ods. 6/ Všeobecne záväzné nariadenie podľa odseku 5 písm. d) môže obec vydať,

ak sa obyvatelia obce petíciou sťažujú, že sa v obci narúša verejný poriadok v súvislosti

s hraním hazardných hier, pričom takúto petíciu musí podporiť najmenej 30 % obyvateľov

obce, ktorí dovŕšili 18 rokov veku. Prijatie takéhoto všeobecne záväzného nariadenia obec

oznámi bezodkladne ministerstvu s uvedením dátumu jeho účinnosti.“»

3. Vydávanie všeobecne záväzných nariadení vo veciach územnej samosprávy

v bolo od 1. júla 2001 rozšírené o vydávanie všeobecne záväzných nariadení

na zabezpečenie úloh vyplývajúcich pre samosprávu zo zákona a toto oprávnenie

je podľa nich relevantné aj vo vzťahu k regulácii hazardu. Rozšírenie pôsobností obcí

o vydávanie všeobecne záväzných nariadení nielen vo veciach samosprávy v najužšom

zmysle [tak ako ich vymenúva o obecnom

zriadení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o obecnom zriadení“)],

avšak aj vo veciach, v ktorých úlohy vyplývajú pre samosprávu zo zákona, bolo aplikačne

vyložené v následnej rozhodovacej činnosti ústavného súdu (napr. rozhodnutia sp. zn.

a sp. zn. ), pričom podľa uvedených záverov možno potom

podľa navrhovateľov na reguláciu hazardu obcami dôvodiť, že nielen normotvorná činnosť

obcí (teda vydanie všeobecne záväzných nariadení o obmedzení hazardu na ich území),

avšak aj ďalšia činnosť obcí v zmysle zákona o hazarde (udeľovanie individuálnych

licencií) je samosprávnou pôsobnosťou, keďže zákon o hazarde a ani iný zákon nikde

výslovne neustanovuje, že pôsobnosť obcí v zmysle zákona o hazarde je preneseným

výkonom štátnej správy.

4. Podľa navrhovateľov je zákonodarca pri voľbe legislatívneho zásahu

do samosprávnej pôsobnosti obcí v rámci regulácie hazardu viazaný všetkými označenými

ustanoveniami i charty.

5. Pre posúdenie predmetu tohto konania je podľa navrhovateľov ako kľúčová otázka

prípustnosti a dovolenosti neskôr prijatej napadnutej právnej úpravy podmieňujúcej výkon

normotvornej činnosti obce (teda prijatia všeobecnej záväzného nariadenia zakazujúceho

hazard na území obce) petíciou 30 % registrovaných obyvateľov obce a súladnosť tejto

podmienky s povahou a princípmi garantovaného práva na samosprávu,

jej zlučiteľnosť s chartou a zásadou, že do samosprávnej pôsobnosti obcí môže štát

zasahovať len v nevyhnutnom rozsahu a sledujúc legitímny cieľ.

6. Podľa navrhovateľov ústavodarca prijatie obmedzenia právomocí orgánov obce,

tak ako je vymedzené v § 10 ods. 6 zákona o hazarde, nepredpokladal, a preto takýto

legislatívny zásah spočívajúci vo výkone samosprávy až po predchádzajúcej kvalifikovanej

realizácii petičného práva určitou skupinou obyvateľov narúša nezávislé ústavné postavenie

samosprávy, ktorej prípustné formy realizácie sú ustanovené v

(zhromaždenie obyvateľov, miestne referendum a orgány obce). Uvedené legislatívne

riešenie podľa navrhovateľov ústave priamo odporuje.

7. Podľa navrhovateľov sa prijatá napadnutá právna úprava „na prvý pohľad môže

javiť ako prejav snahy zákonodarcu o participatívny prístup obyvateľov obce na správe vecí

verejných, avšak nie je to tak. Najmä v situácii, kedy základný spôsob kreovania vôle

v zastupiteľskom systéme demokracie a jeho záväznosť, teda voľby, nie sú podmienené

účasťou predpísaného minimálneho množstva voličov, výkon samosprávnej pôsobnosti

v určitej oblasti rovnako nemôže byť potom podmienený uplatnením petičného práva

kvalifikovaného počtu obyvateľov obce. Opačným postupom sa popiera právo

na samosprávu tých obyvateľov, ktorí prejavili záujem o správu samosprávnych záležitostí

a zúčastnili sa vo voľbách.“.

8. Napadnutá právna úprava podľa navrhovateľov „vylučuje najvyššiu a priamu

formu realizácie vôle občanov obce, a to v obecnom referende, pretože v prípade,

ak by obyvatelia v obecnom referende teoreticky rozhodli o obmedzení hazardu, obecné

zastupiteľstvo by všeobecne záväzné nariadenie bez doručenia petície 30 % obyvateľov

obce, ktorým by vyhovelo výsledkom obecného referenda, nemohlo prijať, čo je krajne

formalistické. V tejto veci je nerozhodné, že aj pre záväznosť obecného referenda

sa vyžaduje účasť kvalifikovaného počtu občanov obce. Napokon, v jednotlivých formách

spôsobu výkonu samosprávy nie sú pre jej realizáciu predpokladané plnenie žiadnych

ďalších povinností obyvateľmi, t. j. uloženie povinnosti obyvateľom obce adresovať petíciu

obecnému zastupiteľstvu, pokiaľ sa chcú domôcť regulácie určitej oblasti pri výkone

miestnej samosprávy, odporuje ustanoveniu ..., ktoré plnenie žiadnych

ďalších povinností obyvateľmi obce za účelom výkonu samosprávy nepredpokladá.“.

9. Kritizovaná právna úprava podľa navrhovateľov „neobstojí ani z hľadiska testu

proporcionality a legitimity zásahu, pretože uvedené skutočnosti popierajú legitimitu

zásahu do rozhodovacej právomoci orgánov obce. Predne, reštrikcia v podobe petície

nesleduje žiaden legitímny cieľ. Dôvodová správa na túto otázku odpoveď neposkytuje a

sledovaný cieľ nemožno vyvodiť ani výkladom daného ustanovenia. Postup zákonodarcu

citeľne obmedzujúci možnosť územnej samosprávy prostredníctvom volených orgánov

vykonávať svoju pôsobnosť, sa javí ako svojvoľný... Ústavné zakotvenie a ochrana územnej

samosprávy nedovoľuje ani zákonodarcovi legislatívnym zásahom autonómiu územnej

samosprávy zužovať či obmedzovať. Inými slovami, zásadné a dôležité záujmy obce

by nemal formulovať a vymedzovať zákonodarca účelovo reštriktívnou úpravou, avšak mali

by to byť práve orgány obce, ktoré sú na to obdarené priamym a obnovovaným mandátom

udeleným vo voľbách obyvateľmi obce. Tento záver možno aplikovať aj na hodnotenie

napádanej úpravy z hľadiska iných možností na dosiahnutie sledovaného cieľa.“.

10. Keďže zákonodarca obdobne ako pri otázke regulácie hazardu „nepostupoval

ani pri iných minimálne rovnako závažných otázok z hľadiska kvality života v obci a jej

rozvoja, akými je napríklad územný rozvoj (územné plány, stavebná uzávera) či odpadové

hospodárstvo, ku ktorým môže obec prijímať všeobecne záväzné nariadenia bez obmedzení,

preto sa jeho postup javí ako selektívny a svojvoľný, favorizujúci ochranu podnikania

v oblasti hazardu nad iné regulované činnosti, a to na úkor samosprávnej pôsobnosti miest

a obcí“.

11. Zákonodarca prijatou právnou úpravou podľa navrhovateľov poprel priamosť

mandátu volených orgánov, ktoré ho nemôžu vykonať napriek tomu, že ho v zákonnej

volebnej procedúre nadobudli a za jeho výkon aj zodpovedajú, čo odporuje zakotveniu

práva na samosprávu ako súčasti pojmu demokratický a právny štát.

12. Obmedzením možnosti prijať všeobecne záväzné nariadenie zakazujúce na území

obce prevádzkovanie hazardu sa zasahuje aj do požiadaviek na efektívnosť rozhodovania

orgánov miestnej samosprávy, tak ako ich vyžaduje v čl. 3 ods. 2, 3 a 4 charta.

13. Podmienku petície v napadnutej právnej úprave podľa navrhovateľov „nemožno

vnímať ako prípustnú procesnú požiadavku, ktorá by bola zlučiteľná s

garantovaným právom obce normovať samosprávne, ako aj ďalšie zákonom vymedzené

oblasti, avšak ako materiálnu podmienku či prekážku, ktorou ústavodarca výkon tejto

pôsobnosti nezamýšľal podmieňovať, a teda aj z tohto hľadiska predstavuje zásah do práva

na samosprávu a jej vymedzenia ako súčasti pojmu právny štát“.

14. Napadnutá právna úprava je podľa navrhovateľov v rozpore aj s čl. 27 ods. 1

upravujúcim petičné právo, pretože „uplatnenie petičného práva musí byť vždy

slobodné, a to nielen čo do jeho samotného výkonu podpísaním petície, avšak aj z hľadiska

jeho obsahu, teda vznesenej požiadavky, ktorá sa petíciou sleduje, resp. inej skutočnosti,

ktorá sa petíciou vytýka. V danom prípade však obsah petície vymedzuje zákonodarca,

pričom však iné dôvody, pre ktoré by sa občania mohli domáhať zákazu hazardných hier

na území obce, ako tvrdené narúšanie verejného poriadku, za relevantné pre prijatie

obmedzujúceho všeobecne záväzného nariadenia zakazujúceho hazard, nepripúšťa, resp.

nespája s nimi žiaden právny následok. Takto vymedzený obsah petície tak núti obyvateľov

k výkonu petičného práva s odôvodnením len a výlučne predpísaným zákonodarcom, ktoré

však nemusia byť totožné s inými, avšak legitímnymi dôvodmi pre podpísanie petície

zo strany obyvateľov...“.

15. Rozhodovaciu autonómiu ako podstatu samosprávneho princípu tak zákonodarca

napadnutou právnou úpravou podľa navrhovateľov „úplne potiera, čo nemôže byť

zlučiteľné s právom na samosprávu, ako je formulované a medzinárodnými

zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná. Územná samospráva ako pojmový znak

právneho štátu požíva ústavnú ochranu aj pred samotným zákonodarcom. Pre zákonnú

favorizáciu a ochranu podnikania v oblasti hazardu nie je v tomto smere žiaden legitímny

dôvod, ktorý by oprávňoval suspendovať či obmedziť samosprávu miest a obcí a ich

autonómiu pri určení dôvodov na obmedzenie hazardu.“.

16. Navrhovatelia ďalej poukázali na to, že aj Zmluva o fungovaní Európskej únie

predpokladá reguláciu hazardu z dôvodov výslovne ustanovených v jej čl. 51 a čl. 52 alebo

ak sú v súlade s judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“)

„opodstatnené naliehavými dôvodmi všeobecného záujmu. Judikatúra Súdneho dvora

rešpektuje, že právna úprava hazardných hier je súčasťou tých oblastí, v ktorých existujú

významné rozdiely morálneho, náboženského a kultúrneho charakteru medzi členskými

štátmi. Vnútroštátne orgány tak majú dostatočnú voľnú úvahu na určenie požiadaviek, ktoré

prináša ochrana spotrebiteľa a verejného poriadku, a pokiaľ sú okrem toho dodržané

podmienky stanovené v judikatúre Súdneho dvora, každému členskému štátu prináleží, aby

posúdil, či je v kontexte legitímnych cieľov, ktoré sleduje, nevyhnutné úplne alebo čiastočne

zakázať činnosti týkajúce sa hier a stávok alebo ich stačí len obmedziť a stanoviť na tento

účel prísnejšie či menej prísne spôsoby kontroly (napr. bod 76 rozsudku Súdneho dvora

v spojených veciach C-316/07, C-358/07 až C-360/07, C-409/07 a C-410/07,

Stoß a iní/Land Baden-Württemberg, alebo bod 46 rozsudku Súdneho dvora vo veci

C-46/08, Carmen Media Group Ltd./Land Schleswig-Holstein a Innenminister des Landes

Schleswig-Holstein).“.

17. Podľa navrhovateľov z hľadiska legitimity zásahu neobstojí ani časť napádanej

právnej úpravy, a to ustanovenie § 10 ods. 5 písm. d) zákona o hazarde slová „a musí

sa vzťahovať na všetky hazardné hry podľa § 3 ods. 2 písm. b), d), e) a i)“, ktorou

„zákonodarca bez legitímneho cieľa vylúčil autonómiu územnej samosprávy vo veci

posúdenia konkrétnych dopadov toho-ktorého typu prevádzky hazardných hier, i keď ich

dopady na kvalitu života v obci môžu byť samozrejme odlišné“.

18. Ústavný súd uznesením č. k. -23 zo 6. apríla 2016 návrh

navrhovateľov prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) na ďalšie konanie a zároveň nevyhovel návrhu na pozastavenie účinnosti

napadnutých právnych noriem.

19. Ústavný súd 19. apríla 2016 požiadal podľa

Národnú radu Slovenskej republiky (ďalej aj „národná rada“) a vládu Slovenskej republiky

(ďalej len „vláda“) o stanovisko k návrhu a o doručenie povinných príloh.

20. Národná rada vo svojom stanovisku č. doručenom ústavnému

súdu 13. decembra 2016 spolu s požadovanými prílohami vyjadrila súhlas s upustením

od ústneho pojednávania v predmetnej veci. Po vecnej stránke nespochybňuje,

že „pri regulácii hazardných hier vykonávajú obce svoju originálnu samosprávnu

pôsobnosť...“. Zdôrazňuje úzke prepojenie medzi obyvateľmi obce a výkonom verejnej

moci zo strany orgánov obce. K problematike petičného práva konštatuje, že „z

definovaného obsahu petičného práva však nevyplýva, že by adresát petície (obec – obecné

zastupiteľstvo) musel petícii vyhovieť. S touto ústavnou konštrukciou petičného práva

je kompatibilné aj platné znenie § 10 ods. 5 písm. d) zákona... o hazardných hrách,

ktoré zakotvuje potenciu (možnosť) nie však povinnosť obce (obecného zastupiteľstva) vydať

všeobecne záväzné nariadenie, ktorým za podmienok ustanovených v odseku 6 obmedzí

na svojom území prevádzkovanie hazardných hier.“.

21. Národná rada dôvodí, že „v zdravých ústavných podmienkach by realizácia

normotvornej činnosti zastupiteľstva obce (nepriama demokracia) nemala byť v príkrom

rozpore s vôľou občanov na danom území (priama demokracia) a predpokladáme,

že zákonodarca pri prijímaní zákona nepredpokladal, že by takýto ústavný konflikt mohol

vyvolať. Platné znenie v spojení s ods. 6 Z,. z. o hazardných

hrách... však evokuje rozpor medzi realizáciou priamej a nepriamej demokracie, nakoľko

aj v prípade úspešnej petície... obecné zastupiteľstvo môže ale nemusí vydať všeobecne

záväzné nariadenie, teda akceptovať vôľu obyvateľov obce v tejto otázke. Opačný úmysel,

že by obecné zastupiteľstvo chcelo vydať všeobecne záväzné nariadenie avšak bez prejavu

vôle svojich obyvateľov by bolo v príkrom rozpore s realizáciou nepriamej a priamej

demokracie...“.

22. Podľa názoru národnej rady čl. 3 ods. 2 prvú vetu charty „správne aplikovať...

nemožno pri opomenutí jeho druhej vety, ktorá jednoznačne ustanovuje, že tam kde

to dovoľuje zákon, sa referendá, zhromaždenia občanov alebo akákoľvek iná forma priamej

účasti občanov na výkone samosprávnych záležitostí nepovažujú za interferenciu do výkonu

zastupiteľskej formy výkonu samosprávy. Dôležitosť úlohy priamej demokracie na výkone

samosprávy je vyjadrená aj v dokumente Rady Európy zo 16.11.2009 – Dodatkový protokol

k Európskej charte miestnej samosprávy o práve účasti na záležitostiach miestnych orgánov

(SR k nemu zatiaľ nepristúpila). V čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu sa zmluvné strany

vyzývajú aby bolo každému v ich jurisdikcii poskytnuté právo zúčastňovať sa

na záležitostiach miestnych orgánov. V ods. 2 sa rozsah práva účasti na záležitostiach

miestnych orgánov vzťahuje ako právo možnosti na určovanie aj na ovplyvňovanie výkonu

práv a povinností miestnych orgánov, a to prostredníctvom konzultačných procedúr,

miestnych referend a petícií (čl. 2 ii a dodatkového protokolu).“.

23. Národná rada neformuluje návrh na rozhodnutie v merite.

24. Vláda v zastúpení Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len

„ministerstvo spravodlivosti“) vo svojom stanovisku č. doručenom

ústavnému súdu 28. novembra 2016 súhlasí s upustením od ústneho pojednávania

a navrhuje návrhu navrhovateľov nevyhovieť.

25. Podľa názoru vlády „podmienenie vydania všeobecne záväzného nariadenia obce

doručením petície 30 % obyvateľov obce je dôvodné nakoľko účelom zákonodarcu

je v prvom rade zabezpečiť aby sa obyvatelia obce mohli bližšie podieľať na živote obce,

nakoľko títo vedia najdôveryhodnejšie posúdiť pomery vo vzťahu ku kvalite života v obci“.

26. Vláda informuje, že pozmeňujúce návrhy poslancov národnej rady počas

zákonodarného procesu mali „za následok odstránenia pôvodnej formulácie, ktorá

podmieňovala vydanie všeobecne záväzného nariadenia miestnym referendom. Hoci zmena

formulácie nie je detailne odôvodnená v dôvodovej správe, jej odôvodnenie možno nájsť

práve v pozmeňujúcich návrhoch poslancov, pričom máme za to, že účel a potreba

zavedenia petície 30 % obyvateľov obce ako podmienka pre vydanie všeobecne záväzného

nariadenia v zmysle odôvodnenia pozmeňujúcich návrhov obstojí a dôsledne poukáže

na nevyhnutnosť a legitímny cieľ prijatia napádanej právnej úpravy tak ako je v súčasnosti

formulovaná.“.

27. Porovnávajúc pôvodný vládny návrh zákona (alternatíva s miestnym referendom)

s výsledným schváleným znením právnej úpravy (alternatíva s petíciou) vláda dôvodí,

že „prevádzkovanie hazardných hier je z nášho pohľadu jednou z oblastí, ktoré môžu mať

veľký vplyv na život obce, najmä vo vzťahu k verejnému poriadku. Vzhľadom na skutočnosť,

že tento vplyv môže so sebou prinášať nemalé množstvo negatív, snahou zákonodarcu bolo

určité urýchlenie možnosti vyjadrenia názoru zo strany obyvateľov obce a to práve tým

spôsobom, že zvolil inštitút petície, takže v zásade možno hovoriť o tom, že vyjadrenie

názoru obyvateľov obce nastáva už v prvej fáze, bez toho aby sa následne ešte predlžoval

tento proces vyhlásením referenda a povinnosťou obyvateľov obce opätovne prejavovať ten

istý názor v rámci hlasovania v miestnom referende.“. Nadväzne vláda upozorňuje,

že „navrhované kvórum 30 % obyvateľov obce bolo navrhované analogicky podľa ZOZ,

nakoľko rovnaké kvórum je v zmysle ZOZ použité pri odvolávaní starostu...

alebo vyhlasovaní miestneho referenda“.

28. Ak podľa vlády „navrhovateľ zdôrazňuje, že územná samospráva v zmysle čl. 67

ods. 1 sa uskutočňuje zhromaždením obyvateľov obce, miestnym referendom

a orgánmi obce“, potom „treba dôrazne poukázať na to, že ústavodarca v tomto prípade

nerieši vnútorné vzťahy obce, v tom zmysle, či by jej obyvatelia mali uskutočňovať

samosprávu, v danom konkrétnom prípade toto ustanovenie slúži na vyjasnenie

otázky vzťahu obce... a štátu“.

29. Podieľanie sa obyvateľov obce na samospráve podľa vlády „nemožno...

posudzovať reštriktívne v tom, zmysle, že by táto v rámci samosprávy mohla byť realizovaná

len zhromaždením obyvateľov obce, miestnym referendom a orgánmi obce. Treba

si uvedomiť, že v tomto prípade obyvatelia obce neuskutočňujú samosprávu, ale

na samospráve sa len podieľajú, a to tým spôsobom, že dajú podnet vo forme petície

orgánom obce..., ktoré uskutočnia samosprávu v zmysle tak, že využijú

svoju kompetenciu podľa a vydajú všeobecne záväzné nariadenie v medziach

zákona... V nadväznosti na uvedené taktiež treba dodať, že v tomto prípade nemožno

hovoriť o priamom negatívnom zásahu štátu do samosprávnej pôsobnosti obcí, v pravom

slova zmysle, nakoľko zákonodarca zavedením podmienky nezabránil obciam vykonávať si

svoju samosprávnu pôsobnosť, iba zaviedol podmienku, ktorá má prispieť k efektívnejšej

a obyvateľom obce bližšej realizácii samosprávnej pôsobnosti.“.

30. V rovine skúmania legitimity zásahu inkorporovaného v napadnutej právnej

úprave vláda argumentuje, že nemožno hovoriť „o zásahu v pravom slova zmysle,

ale o podmienení vydania rozhodnutia na základe podnetu, ktorým je petícia... takýto

podnet by mal zabezpečiť aj určitú objektivitu vydaného všeobecne záväzného nariadenia,

na zabránenie šikanóznym, alebo naopak favorizujúcim (napr. voči iným podnikateľským

subjektom v tejto oblasti) rozhodnutiam orgánov obce vo vzťahu k vydaniu všeobecne

záväzného nariadenia, v zmysle ktorého nie je možné prevádzkovať na území obce určité

hazardné hry. Okrem spomínaného má predmetná právna úprava zavádzajúca podmienku

spočívajúcu v podaní petície zabezpečiť najmä spoľahlivé posúdenie, že by sa na základe

prevádzkovania hazardných hier mohla výrazne zhoršiť kvalita života v obci z pohľadu jej

obyvateľov, resp. vo všeobecnosti by sa takýmto prevádzkovaním mohol narúšať verejný

poriadok. Preto túto podmienku pre vydanie všeobecne záväzného nariadenia treba chápať

ako nevyhnutný prostriedok pre dosiahnutie právom aprobovaného cieľu, ktorý je, dalo

by sa povedať, subkategóriou práva na samosprávu, resp. práva na dobrú správu vecí

verejných a je definovaný v § 4 ods. 3 písm. n) ZOZ...“.

31. Podľa vlády „v danom konkrétnom prípade máme za to, že stanovenie

predmetnej podmienky hoci by aj predstavovalo zásah do práva na samosprávu, ako uvádza

navrhovateľ, je najvhodnejším prostriedkom pre dosiahnutie účelu, ktorým je zabezpečenie

verejného poriadku v prípade ak práve obyvatelia obce by pociťovali prevádzkovanie

hazardných hier na území obce ako aspekt, značne zhoršujúci kvalitu života v obci“.

Napokon vláda vyhodnocuje, že „stanovenie podmienky petície pre vydanie všeobecne

záväzného nariadenia je adekvátnym prostriedkom, akým možno dosiahnuť stanovený cieľ,

ktorý sleduje napádaná právna úprava“.

32. Stanovisko národnej rady i vlády zaslal ústavný súd 15. decembra 2016

navrhovateľom s možnosťou reagovať na ne. Zároveň požiadal o vyjadrenie k otázke

upustenia od ústneho pojednávania vo veci.

33. Navrhovatelia vo svojej odpovedi doručenej ústavnému súdu 1. februára 2017

oznámili, že trvajú na verejnom ústnom pojednávaní vo veci. Na rozsiahlom priestore

vyhodnocujú vplyv poslednej novelizácie zákona o hazarde (účinnej od 1. januára 2017)

na ich návrh, pričom formulujú presvedčenie, podľa ktorého v novelou dotknutej časti ich

návrhu „bude musieť byť konanie z dôvodu absencie procesných predpokladov (platnosť

preskúmavaného právneho predpisu) zastavené...“.

34. Vo svojom stanovisku navrhovatelia poukazujú aj na doplnenie druhej vety

v § 10 ods. 6 zákona o hazarde, ktoré spočíva v osobitosti sporných petícií v Bratislave

a v Košiciach, teda v mestách členiacich sa na mestské časti. Podľa názoru navrhovateľov

„ústavný súd je už na základe na ďalšie konanie prijatého návrhu obdarený právomocou

preskúmať ústavnú konformitu aj vo vzťahu k ustanoveniu § 10 ods. 6 druhej vety zákona

o hazardných hrách, a to najmä s ohľadom na ustanovenie § 40 ZoÚS, i keď túto otázku

ponechávajú primárne na jeho úvahe“. Výslovne však uvádzajú, že „nerozširujú predmet

konania výslovným návrhom aj o druhú vetu citovaného odseku 6...“.

35. Pokiaľ ide o postoj k vyjadreniam národnej rady a vlády o legitimite

a proporcionalite napadnutej právnej úpravy, navrhovatelia tvrdia, že „predpokladom

pre argumentačnú priliehavosť uvedených testov ústavnej konformity je ich východisková

pozícia vychádzajúca z a 4 , v zmysle ktorého sa posudzuje ústavná

udržateľnosť reštriktívneho zásahu do základných práv vykonaných zákonom. Pritom však

platí, že v samotnej ústave sú zásahy do najdôležitejších princípov definujúcich Slovenskú

republiku ako demokratický a právny štát výslovne zakázané a naopak, ústavodarca na ich

ochranu upravuje pozitívny záväzok zákonodarcu tieto princípy chrániť a podporovať ich

účinné presadenie. Jedným z nich je výslovný pozitívny záväzok zákonodarcu v čl. 31

, ukladajúci mu povinnosť pri prijímaní zákonnej úpravy všetkých politických práv a

slobôd umožniť a ochraňovať slobodnú súťaž politických síl v demokratickej spoločnosti.“.

V nadväznosti na to poukazujú na , a , z ktorých má

vyplývať, že „zastupiteľský systém správy vecí verejných spolu s priamou participáciou

na výkone verejnej moci sú esenciálnymi vlastnosťami demokratického právneho štátu

republikánskej formy“.

36. Navrhovatelia zdôrazňujú aj „ďalší podstatný princíp vlastný systému

zastupiteľskej demokracie v Slovenskej republike, a to princíp zákazu imperatívneho

mandátu. Tento je implicitne prítomný aj v mandáte poslanca obecného zastupiteľstva,

keďže... sa vzťahuje na všetky úrovne výkonu verejnej moci...

Obligatórny priamy výkon verejnej moci zo strany občanov (obyvateľov obce) je primárne

predpísaný iba pri otázkach odovzdania, oslabenia či iného nakladania s oprávnením

vykonávať verejnú moc zo strany suveréna ako jej pôvodcu (... na komunálnej úrovni

miestne referendum o zlúčení obcí, ich rozdelení alebo zrušení...)... S výnimkou popísaných

obligatórnych otázok riešených v jednotlivých formách priamej demokracie... nie je žiadna

otázka verejného záujmu, ktorá je zlučiteľná s materiálnym poňatím nezmeniteľného jadra

, z rozhodovania prostredníctvom zastupiteľskej demokracie vylúčená

ani podmieňovaná. Kľúčové otázky verejného záujmu tak občania v jasne prevažujúcom

pomere riešia postupmi zastupiteľskej demokracie, čím sa zo samotnej povahy

zastupiteľskej demokracie stávajú predmetom slobodnej súťaže politických síl... Zmysel a

podstata politickej súťaže potrebnej pri obnove legitimity nepriameho výkonu verejnej moci

sa však úplne popiera, pokiaľ zvolení zástupcovia, určení občanmi v ich mene verejnú moc

vykonávať, sú v tomto ich oprávnení napriek zvereniu verejnej moci, obmedzení, napríklad

z dôvodu požiadavky petície...“.

37. Navrhovatelia sumarizujú, že „uplatnenie akejkoľvek formy priameho výkonu

verejnej moci nemôže byť uložené ako podmienka či predpoklad na naplnenie práva

podieľať sa na výkone verejnej moci prostredníctvom zvolených zástupcov, keďže oba

spôsoby výkonu verejnej moci sú rovnocenné“.

38. Napokon navrhovatelia varujú, že „pokiaľ by sa podmieňovanie regulačnej

právomoci obce petíciou rozširovalo aj na iné oblasti komunálneho života... činnosť

samosprávy by sa fakticky paralyzovala...“.

39. Navrhovatelia navrhujú „ústavnému súdu, aby ich návrhu z 18. 1. 2016 v celom

rozsahu vyhovel“.

40. V predmetnej veci sa uskutočnilo verejné ústne pojednávanie 10. mája 2017,

na ktorom bol prítomný právny zástupca navrhovateľov, odporca a vedľajší účastník

sa verejného pojednávania nezúčastnili. Právny zástupca navrhovateľov zotrval na podanom

návrhu, ako aj na svojom stanovisku k vyjadreniam odporcu a vedľajšieho účastníka

doručenom ústavnému súdu 1. februára 2017.

II.

Podanie Asociácie zábavy a hier

41. Po prijatí návrhu navrhovateľov na ďalšie konanie bolo ústavnému súdu 20. mája

2016 bez vyžiadania doručené podanie

(ďalej len „asociácia“), označené ako „Vyjadrenie amicus curiae...“, v ktorom sa uvádza,

že členovia asociácie „sú bezprostredne a priamo dotknutí predmetným konaním a prípadné

rozhodnutie Ústavného súdu o nesúlade napadnutej právnej úpravy s by mohlo

vážne zasiahnuť do základných ľudských práv osôb, ktoré Asociácia združuje“. S uvedeným

odôvodnením potom asociácia predkladá svoje meritórne vyjadrenie k návrhu

navrhovateľov. V závere vyjadrenia navrhuje, aby ústavný súd „v plnom rozsahu zamietol

návrh podaný navrhovateľmi...“.

42. Podľa účastníkmi konania sú navrhovateľ

a prípadne ten, proti komu návrh smeruje, ako aj osoby, o ktorých to ustanovuje tento

zákon.

43. Podľa vedľajším účastníkom konania

je osoba, ktorej toto postavenie priznáva tento zákon, ak sa tohto postavenia nevzdá.

Vedľajší účastník konania má v konaní rovnaké práva a povinnosti ako účastník konania,

ak tento zákon neustanovuje inak; koná však iba sám za seba.

44. Podľa ak vzniknú pochybnosti o tom,

či je osoba vedľajším účastníkom konania, rozhodne o tom ústavný súd uznesením.

45. Podľa , ktoré reguluje účastníctvo v konaní

o súlade právnych predpisov, vedľajším účastníkom konania je vláda zastúpená

ministerstvom spravodlivosti.

46. Podľa názoru ústavného súdu z citovaných ustanovení

bez pochybností vyplýva, že v konaní o súlade právnych predpisov má postavenie účastníka

konania oprávnený navrhovateľ a odporca, ktorým je v danom prípade národná rada.

Postavenie vedľajšieho účastníka má iba vláda zastúpená ministerstvom spravodlivosti.

47. Asociácia nie je podľa účastníkom konania o súlade

právnych predpisov a vo svojom podaní sa pripustenia do konania v pozícii vedľajšieho

účastníka ani nedomáhala. Ústavný súd vyjadrenie asociácie zobral na vedomie.

III.

Zmena napadnutej právnej úpravy po prijatí návrhu navrhovateľov

na ďalšie konanie

48. Podľa ústavný súd rozhoduje o súlade zákonov

s , s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas

národná rada a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom.

49. Ústavný súd zistil, že národná rada schválila 29. novembra 2016 zákon

č. , ktorým sa mení a dopĺňa o hazardných hrách

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia

a dopĺňajú niektoré zákony (ďalej len „novela účinná od 1. januára 2017“),

a to s účinnosťou od 1. januára 2017 (s výnimkou čl. I bodu 68, ktorý však s napadnutou

právnou úpravou priamo nesúvisí). Novela účinná od 1. januára 2017 bola v Zbierke

zákonov Slovenskej republiky uverejnená 30. decembra 2016 a obsahovo sa dotkla § 10

ods. 5 a 6 zákona o hazarde.

50. Podľa ak preskúmavané právne predpisy

stratia platnosť pred vyhlásením nálezu ústavného súdu, konanie sa zastaví.

51. Ústavný súd v ustálenej judikatúre zásadne považuje stratu platnosti

preskúmavaných právnych predpisov za dôvod na zastavenie konania bez ohľadu na to,

že v čase doručenia návrhu na začatie konania napadnuté právne predpisy, ich časti alebo

jednotlivé ustanovenia ešte boli súčasťou platného právneho poriadku Slovenskej republiky

(, ).

52. Avšak aj obsahová kvalitatívna zmena napadnutých zákonných ustanovení

v priebehu konania podľa môže vyvolať v tomto type konania

následok spočívajúci v tom, že prestane existovať objektívny záujem na objasnení

a vyslovení protiústavnosti napadnutých ustanovení, ktoré sa mali podrobiť ústavnej

kontrole (pozri napr. ). Ústavný súd už konštatoval, že novelizácia

napadnutých ustanovení meniaca ich obsahový význam sa hodnotí ako zánik platnosti

pôvodného znenia napadnutých ustanovení (). Ústavný súd preto potom podľa

a v súlade so svojou doterajšou judikatúrou

(, , , , , )

konanie o súlade namietaných ustanovení zastaví.

53. Aj samotní navrhovatelia postrehli zmenu napadnutej právnej úpravy. Vo svojom

stanovisku doručenom ústavnému súdu 1. februára 2017 uvádzajú, že «nakoľko

preskúmavaná časť právneho predpisu, a to konkrétne slová „a musí sa vzťahovať na všetky

hazardné hry podľa § 3 ods. 2 písm. b), d), e) a i)“ v § 10 ods. 6 zákona o hazardných hrách

v priebehu konania stratili platnosť, v tejto časti bude musieť byť konanie z dôvodu

absencie procesných predpokladov (platnosť preskúmavaného právneho predpisu)

zastavené... Vo zvyšnej časti navrhovateľmi označených ustanovení zákona o hazardných

hrách sú procesné podmienky pre ďalšie konanie a meritórne rozhodnutie splnené... ».

Napriek tomu v závere svojho stanoviska výslovne uvádzajú: „... navrhujeme ústavnému

súdu, aby... návrhu z 18. 1. 2016 v celom rozsahu vyhovel.“

54. Z uvedených dôvodov musel ústavný súd preskúmať a ustáliť obsahový charakter

zmien napadnutých ustanovení zákona o hazarde, aby mohol dospieť k jednoznačnému

záveru o potrebe aplikácie citovaného .

55. Podľa § 10 ods. 5 písm. d) zákona o hazarde účinného do 31. decembra 2016

obec môže za podmienok podľa odseku 6 ustanoviť všeobecne záväzným nariadením,

že hazardné hry podľa § 3 ods. 2 písm. b), d), e), a i) nie je možné prevádzkovať na jej

území, pričom toto všeobecne záväzné nariadenie musí platiť na celom území obce a musí

sa vzťahovať na všetky hazardné hry podľa § 3 ods. 2 písm. b), d), e) a i);

na prevádzkovateľa hazardnej hry, ktorému bola udelená individuálna licencia

na prevádzkovanie hazardnej hry pred nadobudnutím účinnosti všeobecne záväzného

nariadenia, sa toto všeobecné záväzné nariadenie nevzťahuje do doby skončenia platnosti

tejto individuálne licencie.

56. Podľa § 10 ods. 5 písm. d) zákona o hazarde účinného od 1. januára 2017 obec

môže za podmienok podľa odseku 6 ustanoviť všeobecne záväzným nariadením, že na jej

území nemožno umiestniť herňu v budovách uvedených v § 38 ods. 4 písm. a), b), c)

alebo písm. d), alebo v kombinácii budov v členení podľa § 38 ods. 4 písm. a) až d)

alebo vo všetkých budovách uvedených v § 38 ods. 4, pričom toto všeobecne záväzné

nariadenie musí platiť na celom území obce; na prevádzkovateľa hazardnej hry, ktorému

bola udelená individuálna licencia na prevádzkovanie hazardnej hry pred nadobudnutím

účinnosti všeobecného záväzného nariadenia, sa toto všeobecne záväzné nariadenie

nevzťahuje do doby skončenia platnosti tejto individuálnej licencie.

57. Podľa § 38 ods. 4 zákona o hazarde účinného od 1. januára 2017 herňu možno

umiestniť len v

a) hoteloch, moteloch a penziónoch,

b) budovách pre obchod a služby,

c) budovách pre kultúru a na verejnú zábavu,

d) bytových domoch, ak s tým písomne vyjadrí súhlas nadpolovičná väčšina všetkých

vlastníkov bytov a nebytových priestorov v bytovom dome.

58. Podľa § 10 ods. 6 zákona o hazarde účinného do 31. decembra 2016 všeobecne

záväzné nariadenie podľa odseku 5 písm. d) môže obec vydať, ak sa obyvatelia obce

petíciou sťažujú, že sa v obci narúša verejný poriadok v súvislosti s hraním hazardných hier,

pričom takúto petíciu musí podporiť najmenej 30 % obyvateľov obce, ktorí dovŕšili

18 rokov veku. Prijatie takéhoto všeobecne záväzného nariadenia obec oznámi bezodkladne

ministerstvu s uvedením dátumu jeho účinnosti.

59. Podľa § 10 ods. 6 zákona o hazarde účinného od 1. januára 2017 všeobecne

záväzné nariadenie podľa odseku 5 písm. d) môže obec vydať, ak sa obyvatelia obce

petíciou sťažujú, že sa v obci narúša verejný poriadok v súvislosti s hraním hazardných hier,

pričom takú petíciu musí podporiť najmenej 30 % obyvateľov obce, ktorí dovŕšili 18 rokov

veku. Osobitný predpis o hlavnom meste Slovenskej republiky Bratislave a osobitný predpis

o meste Košice môžu ustanoviť nižšie kvórum obyvateľov mesta, ktorí dovŕšili 18 rokov

veku a ktorí musia takú petíciu podporiť, pričom toto kvórum nemôže byť nižšie ako 15 %;

toto nižšie kvórum sa uplatní, len ak pôsobnosť v oblasti hazardných hier nie je štatútom

mesta prenesená na mestské časti. Vyvesenie návrhu takého všeobecne záväzného

nariadenia na úradnej tabuli obec oznámi ministerstvu do troch dní odo dňa jeho vyvesenia

a prijatie takého všeobecne záväzného nariadenia obec oznámi ministerstvu do troch dní

odo dňa jeho prijatia s uvedením dátumu jeho účinnosti.

60. Návrh navrhovateľov prijatý ústavným súdom na ďalšie konanie inkorporuje

v sebe požiadavku na posúdenie troch častí zákona o hazarde ako právneho predpisu.

Časť § 10 ods. 5 písm. d) v slovách „za podmienok podľa odseku 6“ je vzhľadom na

citovanú dikciu potrebné posudzovať v nerozlučnej spätosti § 10 ods. 6 zákona o hazarde

(i s jeho prvou vetou, ktorá je návrhom napadnutá), teda ako jeden celok.

61. Z citovaných ustanovení zákona o hazarde v zneniach účinných do 31. decembra

2016 a novely účinnej od 1. januára 2017 zreteľne vyplýva, že v § 10 ods. 5 písm. d) v časti

slov „za podmienok podľa odseku 6“ zákona o hazarde nedošlo k žiadnej formálnej

ani obsahovej zmene. Rovnako navrhovateľmi napadnutá časť § 10 ods. 6 zákona o hazarde

(„všeobecne záväzné nariadenie podľa odseku 5 písm. d) môže obec vydať, ak sa obyvatelia

obce petíciou sťažujú, že sa v obci narúša verejný poriadok v súvislosti s hraním

hazardných hier, pričom takúto petíciu musí podporiť najmenej 30 % obyvateľov obce, ktorí

dovŕšili 18 rokov veku“) nezaznamenala v dôsledku novely účinnej od 1. januára 2017

žiadnu zásadnú zmenu. V § 10 ods. 6 zákona o hazarde došlo iba ku konkretizácii

(doplneniu) podmienky stanovenej v prvej vete na právne pomery tých miest (Bratislava,

Košice), ktoré sa členia na mestské časti majúce podľa osobitných právnych predpisov

postavenie obce. Regulatívne dopady § 10 ods. 6 prvej vety v spojení s § 10 ods. 5 písm. d)

zákona o hazarde teda zostávajú aj po 1. januári 2017 nezmenené. Ide pritom práve o tie

dopady, ktoré navrhovatelia v návrhu na začatie konania podrobili kritike (podmienenie

normotvornej právomoci obce petíciou obyvateľov obce), a domáhajú sa ich meritórneho

ústavno-súdneho prieskumu.

62. Pokiaľ ide o ďalšiu navrhovateľmi kritizovanú časť právneho predpisu, ústavný

súd v zhode s navrhovateľmi konštatuje, že § 10 ods. 5 písm. d) v časti slov „a musí sa

vzťahovať na všetky hazardné hry podľa § 3 ods. 2 písm. b), d), e) a i)“ zákona o hazarde

zaznamenal podstatnú zmenu.

63. Podľa predmetnej časti právneho predpisu totiž bola obec oprávnená všeobecne

záväzným nariadením ustanoviť, že druhovo určené hazardné hry [uvedené v § 3 ods. 2

písm. b), d), e) a i) zákona o hazarde] nie je možné na jej území prevádzkovať. Takéto

všeobecne záväzné nariadenie sa však v právnom stave účinnom do 31. decembra 2016

muselo uplatňovať na všetky hazardné hry podľa § 3 ods. 2 písm. b), d), e) a i). Obec teda

nemohla všeobecne záväzným nariadením zakázať prevádzkovanie len niektorých

z druhovo určených hazardných hier. Navrhovatelia pritom svoj návrh na vyslovenie

nesúladu tejto časti právneho predpisu odôvodňovali práve tým, že „zákonodarca

bez legitímneho cieľa vylučuje autonómiu územnej samosprávy vo veci posúdenia

konkrétnych dopadov toho-ktorého typu prevádzky hazardných hier. Zvolená úprava

neumožňuje ani obyvateľom obce zvážiť dopady jednotlivých typov hazardných hier,

i keď ich dopady na kvalitu života v obci môžu byť samozrejme odlišné. Zákonodarca

samospráve predpisuje buď nezakázať žiadne hazardné hry, alebo ich zakázať všetky.

Rovnako však aj dôvody pre rozličné typy hazardných hier môžu a zákonite sú odlišné.

Obce by mali byť oprávnené si tieto otázky posúdiť samé...“.

64. Novelou účinnou od 1. januára 2017 došlo k zmene preskúmavanej právnej

úpravy, a to práve v tom jej aspekte, ktorý navrhovatelia citovanou argumentáciou

kritizovali. Aktuálne účinná právna úprava totiž už obci neprikazuje, aby sa všeobecne

záväzné nariadenie podľa § 10 ods. 5 písm. d) zákona o hazarde vzťahovalo na všetky

hazardné hry typovo určené v § 3 ods. 2 písm. b), d), e) a i) zákona o hazarde.

K obmedzovaniu prevádzkovania hazardných hier je obec od 1. januára 2017 oprávnená

pristupovať selektívne, a to tak, že vo všeobecne záväznom nariadení určí všetky budovy

podľa § 38 ods. 4 zákona o hazarde, v ktorých umiestniť herňu bude zakázané,

no je oprávnená určiť aj len niektoré druhovo špecifikované budovy [§ 38 ods. 4 písm. a),

b), c) alebo d) zákona o hazarde], v ktorých na území obce nebude dovolené herňu

umiestniť.

65. Ústavný súd po porovnaní dotknutej právnej úpravy účinnej do 31. decembra

2016 s právnou reguláciou účinnou v súčasnosti (po 1. januári 2017) konštatuje,

že povinnosť obce pojať do zákazu plynúceho zo všeobecne záväzného nariadenia

podľa § 10 ods. 5 písm. d) zákona o hazarde všetky hazardné hry podľa § 3 ods. 2 písm. b),

d), e) a i) zákona o hazarde už v čase meritórneho rozhodovania ústavného súdu o návrhu

navrhovateľov netvorí súčasť účinného právneho stavu. Ústavný súd preto konanie o návrhu

navrhovateľov v časti týkajúcej sa súladu § 10 ods. 5 písm. d) v časti „a musí sa vzťahovať

na všetky hazardné hry podľa § 3 ods. 2 písm. b), d), e) a i)“ s čl. 1 ods. 1, čl. 27 ods. 1,

, a, prvou vetou a ods. 3 a a s a 2 prvou

vetou a a 4 charty zastavil podľa (bod 1

výroku tohto nálezu).

IV.

Meritórny prieskum zvyšnej časti návrhu

K namietanému nesúladu s , , a a

66. Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický

a právny štát...

67. Podľa základom územnej samosprávy je obec. Územnú samosprávu

tvorí obec a vyšší územný celok.

68. Podľa a obec a vyšší územný celok sú samostatné územné

samosprávne a správne celky Slovenskej republiky združujúce osoby, ktoré majú na ich

území trvalý pobyt. Podrobnosti ustanoví zákon.

69. Podľa vo veciach územnej samosprávy a na zabezpečenie úloh

vyplývajúcich pre samosprávu zo zákona môže obec a vyšší územný celok vydávať

všeobecne záväzné nariadenia.

70. Charakter ťažiskovej námietky navrhovateľov (odseky 24 – 30 návrhu na začatie

konania – obmedzovanie práva obce na samosprávu pri prijímaní všeobecne záväzných

nariadení) si podľa názoru ústavného súdu vyžaduje, aby sa predložený návrh v časti

žiadajúcej vyslovenie nesúladu , , a a posudzoval

spoločne. Plynie to z charakteru ústavných noriem obsiahnutých v predmetných ústavných

článkoch a predovšetkým z ich synergického pôsobenia na ústavné postavenie obce.

Podstatu územnej samosprávy totiž bližšie explicitne nedefinuje. IV. hlava

však inkorporuje regulačnú matériu, z ktorej jedinečné črty územnej samosprávy možno

vyvodiť. Pritom interpretáciou je potrebné ustáliť i obsah samotného pojmu použitého ako

nadpis IV. hlavy („Územná samospráva“).

71. Samospráva je úplne alebo čiastočne samostatné, od odborných pokynov

nezávislé vykonávanie verejných záležitostí neštátnym nositeľom verejnej správy v jeho

vlastnom mene (Ehlers, D. in: Erichsen, H.-U., Martens, W. und Koll. Allgemeines

Verwaltungsrecht. 9., neubearbeitete Auflage. Berlin, New York: de Gruyter, 1991, s. 72).

Ide o formu verejnej správy, na ktorej výkon má alebo (aspoň) zákonom zaručené

právo určité územné alebo inak organizované spoločenstvo ľudí (korporácia). V rámci

výkonu samosprávy si toto spoločenstvo samostatne, t. j. nezávisle od štátu spravuje svoje

záležitosti. Štát disponuje len právnym dozorom nad výkonom samosprávy

uskutočňovaným spôsobom, ktorý ustanoví zákon (Hendrych, D. a kol. Právnický slovník.

Praha : C. H. Beck 2001, s. 801, tiež Čič, M. a kol. Komentár k Ústave Slovenskej

republiky. Bratislava : EUROKÓDEX 2012, s. 405 – 407). Územnú samosprávu potom

možno charakterizovať ako (prípadne zákonom) zaručené právo územného

samosprávneho celku ako územného spoločenstva ľudí rozhodovať samostatne v rámci

a zákonmi vymedzeného autonómneho priestoru o svojich záležitostiach (Filip,

J. Ústavní právo I. Základní pojmy a instituty. Ústavní základy ČR. Brno : MU 1999,

s. 454).

72. Relevanciu v teórii vyabstrahovaných podstatných čŕt územnej samosprávy

potvrdzuje aj formálna podoba jej ukotvenia v ústavných dokumentoch iných európskych

krajín.

73. Podľa čl. 28 ods. 2 Základného zákona Spolkovej republiky Nemecko musí byť

obciam zabezpečené právo spravovať na vlastnú zodpovednosť všetky záležitosti miestneho

spoločenstva v medziach zákona.

74. Podľa prvej vety Českej republiky územné samosprávne

celky (sem patria podľa čl. 99 aj obce, pozn.) sú územnými spoločenstvami občanov, ktoré

majú právo na samosprávu.

75. Ale napríklad aj podľa Republiky Litva zákonom upravené

správne celky v štáte majú právo na samosprávu. Toto právo uskutočňujú miestne príslušné

samosprávne rady.

76. Právo na samosprávu na rozdiel od ako príklad citovaných ústavných

noriem iných európskych krajín výslovne neformuluje, podľa názoru ústavného súdu je

však z a a („samostatný... samosprávny“) v spojení s demokratickým

charakterom Slovenskej republiky plynúcim z vyvoditeľné. Právo

na samosprávu prináleží ako kolektívne právo miestnemu spoločenstvu (a –

„združujúce osoby, ktoré majú na ich území trvalý pobyt“), obci a vyššiemu územnému

celku, ktorým ústavodarca priznáva právnu subjektivitu ( ).

Neoddeliteľnou črtou práva na samosprávu prináležiaceho obci ako subjektu právne

inštitucionalizovanému do podoby právnickej osoby verejného práva je výkon jej vlastných

(pôvodných) kompetencií, ktoré sa formujú decentralizáciou štátnej moci. Obec

ich realizuje v záležitostiach obecného (miestneho) významu na báze relatívnej nezávislosti

od štátu. Vlastné kompetencie vykonávajú volené orgány obce v mene a na zodpovednosť

obce. Tento výkon je v regulačnej matérii podľa a dotvorený personálnym

základom („združujúce osoby, ktoré majú na ich území trvalý pobyt“) a základom územným

(„sú... územné... celky“), ktoré právo obce na samosprávu realizačne rámcujú.

77. Významným a ústavne predvídaným komponentom výkonu vlastných

kompetencií obce je normotvorba ( ), teda právomoc všeobecne záväzným

spôsobom regulovať spoločenského vzťahy spadajúce do sféry vlastných záležitostí obce.

78. Právo na územnú samosprávu je reálnym ústavným právom obce porovnateľným

so základnými právami a slobodami upravenými v druhej hlave , a to napriek tomu,

že ho explicitne neartikuluje. Popísaný obraz vhodne dopĺňa aj osobitný druh

ústavno-súdnej ochrany, ktorú územnej samospráve poskytuje v a. Štát je teda

na jednej strane povinný garantovať nevyhnutnú mieru autonómie obcí pri ich

„samospravovaní“, súčasne ale musí poskytovať účinné zábrany takému výkonu verejnej

moci obcami, ktorý by ho samého ako nezávislého, demokratického suveréna

rešpektujúceho panstvo práva dezintegroval. Tým je založená dôvodnosť štátneho dozoru

nad zákonnosťou výkonu územnej samosprávy (napr. ). Aj preto ústavný súd

judikoval, že rozsah normotvornej činnosti obecných zastupiteľstiev je vždy obmedzený

v prvom rade základnými právami a slobodami garantovanými ().

79. Pri meritórnom rozhodovaní o návrhu navrhovateľov je najprv potrebné ustáliť,

či napadnutá právna úprava skutočne obmedzuje obec v jej práve na samosprávu. Svojou

podstatou ide o odpoveď na otázku, či všeobecne záväzným spôsobom stanovená zákonná

podmienka podľa § 10 ods. 6 zákona o hazarde predstavuje ústavne relevantný zásah

do práva obce na samosprávu. Až na základe prípadnej kladnej odpovede na položenú

otázku možno potom pristúpiť k overeniu splnenia požiadavky, aby taký zásah mal legálny

základ ( ) a aby sa podstaty územnej samosprávy nedovolene nedotýkal

().

80. Podľa § 10 ods. 5 písm. d) zákona o hazarde je obec oprávnená všeobecne

záväzným nariadením ustanoviť, že na jej území nemožno umiestniť herňu v druhovo

určených budovách. Ústavný súd sa plne stotožňuje so zhodnými názormi účastníkov

konania o pôvodnom charaktere tejto kompetencie realizovanej obecným zastupiteľstvom,

preto sa touto otázkou nebude bližšie zaoberať. Podľa § 10 ods. 6 zákona o hazarde však

obecné zastupiteľstvo môže predmetné všeobecne záväzné nariadenie prijať, len ak sa

30 % obyvateľov obce formou petície sťažuje na narúšanie verejného poriadku v obci práve

v súvislosti s prevádzkou hazardných hier.

81. Obecnú samosprávu obmedzuje každá regulácia obecných záležitostí,

ktorej pôvodcom je nositeľ verejnej moci od obce odlišný (Jarass, H., Pieroth,

B. Grundgesetz für die Bundesrepublik Deutschland. Kommentar. 2. Auflage. München :

C. H. Beck, 1992, s. 432).

82. Napadnutá zákonná právna úprava reguluje obecné záležitosti (obmedzovanie

prevádzkovania hazardných hier na území obce) len nepriamo, resp. sprostredkovane.

Obecné zastupiteľstvo na prijatie všeobecne záväzného nariadenia regulujúceho

prevádzkovanie hazardu v danej obci nepotrebuje súhlasný prejav vôle iného nositeľa

verejnej moci, resp. orgánu, ktorý vykonáva verejnú moc v mene a na zodpovednosť

subjektu verejnej moci od obce odlišného. Len za splnenia takejto podmienky by bolo

možné uvažovať o ústavne relevantnom zásahu do práva obce na samosprávu,

pretože výkon obecnej samosprávy by bol podmienený prejavom vôle subjektu,

ktorý za výsledok uplatnenia obecnej samosprávnej moci v konečnom dôsledku nebude

niesť zodpovednosť.

83. Vzájomné pôsobenie § 10 ods. 5 písm. d) a § 10 ods. 6 zákona o hazarde vedie

podľa názoru ústavného súdu k záveru, podľa ktorého oprávnenie konkrétneho obecného

zastupiteľstva normatívne regulovať prevádzkovanie hazardu na území obce nie je

podmienené povolením, súhlasom alebo iným právne významným aktom iného nositeľa

verejnej moci (štátu, samosprávneho kraja, resp. ich orgánov). Naopak, conditio sine qua

non pre prijatie všeobecne záväzného nariadenia regulujúceho prevádzkovanie hazardu

predstavuje prejav vôle (petícia) 30 % obyvateľov obce, teda tých subjektov, ktoré sú v obci

ako samosprávnom celku združené (a v spojení s zákona o obecnom

zriadení) a v prospech ktorých sa v konečnom dôsledku obecná samospráva má vykonávať.

84. Na tomto mieste odôvodnenia svojho nálezu považuje ústavný súd za potrebné

pripomenúť, že samotná explicitne predpokladá uskutočňovanie územnej

samosprávy miestnym spoločenstvom aj vo formách charakterizujúcich priamu demokraciu.

V prípade obce ako základu územnej samosprávy ide o miestne referendum,

ako aj o zhromaždenie obyvateľov obce. Marginálne hodno uznať, že regulačná

konkretizácia uvedených ústavných inštitútov v zákone o obecnom zriadení je, žiaľ,

nedôsledná a chýba jej náležitá realizačná „koncovka“. Pre ústavný súd je však rozhodujúce

zahrnutie miestneho referenda i zhromaždenia obyvateľov obce do podoby

predpokladaných kategórií slúžiacich obyvateľom obce na uskutočňovanie ich kolektívneho

práva na samosprávu. V nadväznosti na uvedené ústavný súd podčiarkuje, že s ohľadom

na lokálny charakter územnej (obzvlášť obecnej) samosprávy determinujúci prirodzenú

blízkosť volených orgánov obce a ich voličov možno predpokladať podstatne väčšiu

autentickosť jej uskutočňovania v porovnaní s úrovňou štátu či samosprávneho kraja.

85. Práve na podklade uvedených dôvodov predstavuje navrhovateľmi kritizovaná

podmienka pre prijatie všeobecne záväzného nariadenia posilnenie autenticity

„samospravovania“ miestneho spoločenstva, ktorého je skupina fyzických osôb podľa § 10

ods. 6 zákona o hazarde integrálnou súčasťou. Z hľadiska ústavno-právnej kategorizácie

ide potom skôr o posilnenie priamej demokracie zaradením petičnej formy výkonu územnej

samosprávy do právnej úpravy (bližšie to bude vysvetlené pri skúmaní súladu s čl. 67 ods. 1

).

86. Obecná samospráva svojou podstatou a zámerom smeruje k aktivácii

zúčastnených (obyvateľov obce) na správe ich vlastných záležitostí, ktoré zjednocujú vôľu

ľudu žijúceho v miestnom spoločenstve na účel plnenia verejných úloh na vlastnú

zodpovednosť (rozhodnutie Spolkového ústavného súdu Nemecka z 12. júla 1960

v spojených veciach sp. zn. , 442/60). Ústavný súd konštatuje, že podmienka

petície podľa § 10 ods. 6 zákona o hazarde má potenciál posilniť vzťah obyvateľov obce

k obci samotnej, resp. k jej orgánu a ním vykonávaným verejným úlohám, a to aj napriek

tomu, že využitie petičného práva nemá za následok vznik právneho nároku na vyhovenie

návrhom a požiadavkám predneseným v petícii.

87. Zároveň i vnútorná štruktúra napovedá, že ústavodarca

priorizuje formy priamej demokracie (zhromaždenia obyvateľov obce, miestne referendum)

pred formami demokracie reprezentatívnej (orgány obce). Na úrovni lokálnej samosprávy

je možné takúto interpretáciu bez pochybností pripustiť práve kvôli prirodzenej blízkosti

vykonávateľov samosprávnej moci a tých, voči ktorým sa táto časť verejnej moci vykonáva.

I výklad noriem obsiahnutých v § 10 ods. 5 písm. d) a § 10 ods. 6 zákona o hazarde

preto musí smerovať k takému ich uplatňovaniu, ktoré si bude vyžadovať legitimizovanie

každého hlasovania poslancov obecných zastupiteľstiev podľa § 10 ods. 5 písm. d) zákona

o hazarde samostatnou petíciou obyvateľov obce v počte najmenej 30 %. V opačnom

prípade sa uplatňovanie napadnutej právnej úpravy môže ľahko vymknúť do realizačnej

podoby, ktorá bude zodpovedať skôr právnemu stavu spred nadobudnutia účinnosti zákona

č. , ktorým sa mení a dopĺňa o hazardných hrách

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, a teda participáciu

v procese výkonu obecnej samosprávy na úseku administrácie hazardných hier v konečnom

dôsledku neposilní.

88. Ústavný súd neopomenul, že navrhovatelia na podporu svojej ťažiskovej

námietky predniesli aj niektoré argumenty parciálneho či podporného charakteru.

89. Ústavný súd sa nestotožňuje s argumentáciou navrhovateľov založenou na kritike

podmienky verejného poriadku ako objektu výhrad obyvateľov obce v petícii

predpokladanej § 10 ods. 6 zákona o hazarde. V právnych predpisoch používaný pojem

„verejný poriadok“ je neurčitým právnym pojmom. I keď použité slovné výrazy naznačujú

za každých skutkových okolností istý spoločný základ, nemožno rozumne predpokladať,

aby sa tento pojem vykladal úplne identicky v priestupkovom práve (§ 47 a § 48 zákona

Slovenskej národnej rady č. o priestupkoch v znení neskorších predpisov),

v právnej úprave postavenia cudzincov [

o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov], či dokonca v regulácii výpovede zmluvy o spotrebiteľskom úvere uzavretej

na dobu neurčitú ( o spotrebiteľských úveroch a o iných

úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov). Nemožno tak úplne vylúčiť ani záver, podľa ktorého narúšaním

verejného poriadku v obci podľa § 10 ods. 6 zákona o hazarde bude napríklad ohrozenie

zdravia ostatných obyvateľov obce z dôvodu závislosti hráčov, ako na to poukazujú

navrhovatelia. Právna kategória verejného poriadku v § 10 ods. 6 zákona o hazarde si bude

vyžadovať interpretáciu založenú prioritne na ochrane tých právom uznaných hodnôt,

ktoré sú prevádzkovaním hazardných hier obmedzované a narúšané. Táto námietka

navrhovateľov je preto nedôvodná.

90. Navrhovatelia podporili svoj návrh aj odkazom na nález Ústavného súdu Českej

republiky vo veci sp. zn. z 2. apríla 2013, citujú však prevažne tie časti jeho

odôvodnenia, ktoré nie sú medzi nimi, odporcom a vedľajším účastníkom konania sporné

(predovšetkým skutočnosť, že právna regulácia hazardu spadá do okruhu vlastných

kompetencií obce). Ústavný súd Českej republiky v uvedenom meritórnom rozhodnutí

okrem iného konštatoval, že „pokud tedy napadené ustanovení možnost obcí regulovat

provoz interaktivních videoloterijních terminálů byť jen dočasně, avšak po dobu nikoliv

nevýznamnou, vylučuje (suspenduje), jedná se o zásah do ústavně garantovaného práva na

samosprávu“.

91. V odkázanom konaní Ústavného súdu Českej republiky bola predmetom

prieskumu novelizácia zákona Českej národnej rady č. 202/1990 Sb. o lotériách a iných

podobných hrách (ďalej len „lotériový zákon“), ktorá rozšírila právo obcí regulovať

prevádzkovanie typovo určených hazardných hier, a to tak, že obec bola oprávnená

všeobecne záväznou vyhláškou úplne zakázať prevádzkovanie takýchto hazardných hier

na celom svojom území. Povolenia vydané pred účinnosťou (1. januára 2012) sprísnenej

novely bolo Ministerstvo financií Českej republiky (ďalej len „ministerstvo financií“)

povinné obmedziť tak, aby ich platnosť skončila najneskôr 31. decembra 2014. Ak počnúc

1. januárom 2012 obce na základe prijatia sprísnených všeobecne záväzných vyhlášok

žiadali aplikáciu § 43 ods. 1 lotériového zákona („Orgán, který loterii nebo jinou podobnou

hru povolil, zruší povolení, jestliže nastanou nebo dodatečně vyjdou najevo okolnosti,

pro které by nebylo možné loterii nebo jinou podobnou hru povolit, nebo se ukáže

dodatečně, že údaje, na jejichž podkladě bylo povolení vydáno, jsou klamné.“), ministerstvo

financií odmietalo povolenia rušiť práve s poukazom na intertemporálne ustanovenie.

Ťažisková črta českej kauzy teda spočívala v spojení intertemporálnej normy

s administratívnou praxou ministerstva financií. Ústavný súd Českej republiky vôbec

nevylúčil možnosť výkladu sporného intertemporálneho ustanovenia, keď konštatoval,

že „ústavní soud si je vědom existence výkladové varianty, podle níž napadené ustanovení

nepředstavuje překážku rušení vydaných povolení k provozování interaktivních

videoloterijních terminálů..., avšak správní praxe Ministerstva financí (připomenutá i ve

vyjádření veřejného ochránce práv) dokládá, že tato výkladová varianta není v praxi

ministerstvem zcela akceptována, a aplikace napadeného ustanovení tudíž vede k rozsáhlým

a trvajícím zásahům do samosprávy obcí“.

92. Z popísaných okolností i z citácií záverov českého orgánu ochrany ústavnosti

vyplývajú špecifiká, ktorými sa súdený návrh navrhovateľov nevyznačuje. V Českej

republike zjavne zákonodarca poskytol priestor na úvahu pri realizácii zásahov do práva

obce na samosprávu orgánu štátnej správy. Ochranu v kolízii stojaceho základného práva

prevádzkovateľov lotériových hier oproti právu obce na samosprávu teda zákonodarca

v nezanedbateľnej miere prenechal ústrednému orgánu štátnej správy. Tento znak

je z pohľadu požiadavky na principiálnu oddelenosť územnej samosprávy od výkonnej

zložky štátnej moci (jej súčasťou sú ministerstvá) z ústavno-právneho hľadiska vysoko

rizikový. Kauza navrhovateľov ho však nevykazuje, pretože tí vo svojom návrhu riešenie

intertemporality v zákone o hazarde nijako nerozporujú [návrhovým petitom je § 10 ods. 5

písm. d) zákona o hazarde napadnutý len v časti pred bodkočiarkou], a okrem toho

v zákone o hazarde vyriešila stret právnych vzťahov vzniknutých v minulosti s právom obce

normovať prevádzku hazardu sama národná rada, teda reprezentant a vykonávateľ moci

zákonodarnej.

93. Ústavný súd ako nedôvodnú vyhodnotil aj tú časť návrhovej argumentácie,

ktorá sa pokúša vniesť vnútorné napätie a účelový rozpor medzi prvok nepriamej

demokracie (obecné zastupiteľstvo ako obyvateľmi priamo volený orgán obce) a prvkov

demokracie priamej (petícia) na komunálnej úrovni. Navrhovatelia doslova uvádzajú,

že „v situácii, kedy... voľby nie sú podmienené účasťou predpísaného minimálneho

množstva voličov, výkon samosprávnej pôsobnosti v určitej oblasti nemôže byť potom

podmienený uplatnením petičného práva kvalifikovaného počtu obyvateľov obce. Opačným

postupom sa popiera právo na samosprávu tých obyvateľov, ktorí prejavili záujem o správu

samosprávnych záležitostí a zúčastnili sa vo voľbách.“.

94. Ústavný súd k citovanému zdôvodneniu v prvom rade uvádza, že voľbami

poslancov obecného zastupiteľstva im voliči udeľujú mandát na reprezentovanie

ich záujmov vo všetkých oblastiach, v ktorých právny poriadok obecnému zastupiteľstvu

umožňuje účinne ovplyvňovať správu verejných vecí, nielen pri správe hazardu. Petícia

podľa § 10 ods. 6 zákona o hazarde podmieňuje využitie právomoci obecného zastupiteľstva

len vo sfére hazardu, ba dokonca len na parciálnej úrovni stelesnenej v § 10 ods. 5 písm. d)

zákona o hazarde. Podstatu volieb ako nástroja realizácie práva na samosprávu na jednej

strane a podstatu petície na strane druhej preto nemožno z hľadiska systémového stavať

proti sebe.

95. Okrem toho rezervovať v demokratickom politickom systéme prvotnému

pôvodcovi moci iba volebný akt by znamenalo zaviesť zastupiteľskú demokraciu v čistej

podobe. Navrhovatelia sa pokúšajú vo svojom stanovisku doručenom ústavnému súdu

1. februára 2017 navodiť dojem prítomnosti práve takého modelu v právnom stave

de constitutione lata (tvrdenie, podľa ktorého „verejná moc je však vykonávaná

prostredníctvom volených zástupcov, nie napriek nim“). Avšak už iba samotná existencia

prvkov priamej demokracie, ktoré vykazujú znak právnej záväznosti (referendum, miestne

referendum), naznačuje, že ústavný systém Slovenskej republiky je kombináciou prvkov

priamej demokracie a demokracie zastupiteľskej (hoci v kvantitatívnej perspektíve celkom

prirodzene dominuje demokracia zastupiteľská). Pritom aj priama demokracia vykazuje

znaky právnej záväznosti, nemá rýdzo konzultatívny charakter.

96. Napokon nezostali mimo pozornosti ústavného súdu ani ďalšie dôvody

navrhovateľov prezentované v stanovisku doručenom 1. februára 2017. Sú založené

na tvrdenom rozpore napadnutej právnej úpravy so zastupiteľskou formou správy vecí

verejných a so zákazom imperatívneho mandátu poslanca obecného zastupiteľstva.

Navrhovatelia naznačujú nedovolený konflikt s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 1, čl. 30 ods. 1 a čl. 31

.

97. Ústavný súd k tejto časti argumentácie v prvom rade uvádza, že navrhovatelia

do svojho návrhového petitu , a nepojali, a tak aj ich

návrh bol na ďalšie konanie prijatý v rozsahu referenčných ustanovení vymenovaných

v záhlaví tohto nálezu. Napriek tomu navrhovatelia naznačujú vyvoditeľnosť dotknutých

ústavných hodnôt (zastupiteľský princíp, reprezentatívny mandát) výlučne z čl. 1 ods. 1

, ktorý súčasťou referenčných ustanovení prijatého návrhu je.

98. Ústavný súd uznáva, že prvky zastupiteľskej demokracie spojené s požiadavkou

uplatňovania reprezentatívneho mandátu priamo zvolených zástupcov je nepochybne možné

vyvodiť aj z charakteristiky Slovenskej republiky ako demokratického štátu a ako právneho

štátu ( ). Na druhej strane podľa názoru ústavného súdu procesnú

zodpovednosť za kvalitu návrhu na začatie konania pred ústavným súdom nemožno

minimalizovať do tej miery, že v prípade presvedčenia navrhovateľa o nesúlade právneho

predpisu nižšej právnej sily s bude postačovať, ak v petite svojho návrhu, ktorý

je pre ústavný súd záväzný, ako referenčnú normu označí iba a bude

požadovať takú šírku jej interpretácie, ktorá bude zahŕňať základné práva či ďalšie

konštitucionálne hodnoty vyjadrené v iných ustanoveniach .

99. Napriek tomu ústavný súd považuje za potrebné aspoň stručne naznačiť,

že dôvody navrhovateľov zjavne nezohľadňujú špecifiká postavenia orgánov obce,

ktorými sa tieto líšia od ústavne štandardizovaných vzťahov na úrovni ústavne zakotvených

orgánov štátu. Obecné zastupiteľstvo je síce zastupiteľským orgánom zloženým z poslancov

zvolených v priamych voľbách obyvateľmi obce, no hoci sa mu v hovorovej reči často

prikladá význam obecného či mestského „parlamentu“, nie je ním. Ide o orgán

samosprávnej korporácie. Právna úprava jeho postavenia a úloh je vecou štátneho

zákonodarcu, hoci je pri tom viazaný požiadavkou rešpektovania práva na samosprávu

(napr. rozhodnutie Spolkového ústavného súdu Nemecka vo veci sp. zn. z 21.

júna 1988). Na úrovni obce nefunguje vzťah medzi zastupiteľským orgánom (obecné

zastupiteľstvo) a orgánom rýdzo výkonným (starosta obce) v podobe, akú poznáme

na úrovni parlamentu a vlády. Starosta nie je obecnému zastupiteľstvu zodpovedný

za výkon svojej funkcie (§ 13a ods. 3 zákona o obecnom zriadení), pretože jeho legitimita

nie je sprostredkovaná ako pri vláde opierajúcej sa o dôveru parlamentnej väčšiny, ale je

priama, keďže ho obyvatelia obce volia v priamych voľbách. Ani mandát poslanca

obecného zastupiteľstva preto nemožno klásť na roveň mandátu poslanca parlamentu,

u ktorého zohráva dôležitú rolu ako jedna z garancií deľby moci medzi kontrolujúceho

zákonodarcu a kontrolovaného vládcu.

100. Na podklade uvedených dôvodov ústavný súd konštatuje, že zákonodarca

je oprávnený regulovať postavenie obecného poslanca, a pritom je povinný dôsledne

rešpektovať predovšetkým princíp, podľa ktorého poslanec obecného zastupiteľstva

je povinný obhajovať záujmy obce a jej obyvateľov [teda aj tých, ktorí ho nevolili; § 25

ods. 1 písm. d) zákona o obecnom zriadení], k čomu sa zaväzuje i vo svojom sľube (§ 26

zákona o obecnom zriadení). Medzi obyvateľov obce patria aj tí, ktorí sa v miere 30 % budú

petíciou sťažovať na narúšanie verejného poriadku v súvislosti s prevádzkou hazardných

hier. Práve preto je vplyv napadnutej právnej úpravy na výkon mandátu poslanca obecného

zastupiteľstva ústavne tolerovateľný. Jeho podstata totiž nespočíva v tom, že by do plnenia

povinnosti poslanca obecného zastupiteľstva, ktorú má v prospech obyvateľov obce,

vstupoval iný subjekt, ktorého postavenie a úlohy s obecnou samosprávou nesúvisia.

Naopak, hlasovanie poslancov obecného zastupiteľstva podľa § 10 ods. 5 písm. d) zákona

o hazarde je podmienené kvalifikovaným prejavom vôle tých, ktorých záujmy sú obecní

poslanci zo zákona povinní obhajovať.

101. V závere k tejto časti návrhu navrhovateľov ústavný súd uzatvára, že ak pojem

zásahu do základného práva (teda aj práva na samosprávu, pozri bod 78) nevyhnutne súvisí

s vertikálne orientovaným vzťahom medzi nositeľom tohto práva a subjektom nadaným

verejnou mocou (resp. jej časťou), potom je potrebné konštatovať, že regulovaný pomer

medzi obyvateľom obce a obecným zastupiteľstvom nastolený napadnutou právnou úpravou

nemá vertikálnu podobu, v ktorej by obecné zastupiteľstvo reprezentovalo suveréna voči

podriadeným obyvateľom obce. Práve oni sú totiž tí, ktorých slobodný prejav vôle

podmieňuje následnú mocenskú aktivitu kompetentného orgánu obce. Z uvedených

dôvodov ústavný súd návrhu navrhovateľov v časti požadujúcej vysloviť nesúlad § 10

ods. 5 písm. d) v časti „za podmienok podľa odseku 6“ a § 10 ods. 6 v časti „Všeobecne

záväzné nariadenie podľa odseku 5 písm. d) môže obec vydať, ak sa obyvatelia obce

petíciou sťažujú, že sa v obci narúša verejný poriadok v súvislosti s hraním hazardných

hier, pričom takúto petíciu musí podporiť najmenej 30 % obyvateľov obce, ktorí dovŕšili vek

18 rokov veku“ s , , a a nevyhovel (bod 2 výroku tohto

nálezu).

K namietanému nesúladu s prvou vetou

102. Podľa prvej vety územná samospráva sa uskutočňuje

na zhromaždeniach obyvateľov obce, miestnym referendom, referendom na území vyššieho

územného celku, orgánmi obce alebo orgánmi vyššieho územného celku.

103. Navrhovatelia namietajú, že „v veta prvá ústavodarca

taxatívne uviedol formy, ktorými sa právo na samosprávu realizuje, pričom ako jednotlivé

a prípustné formy uviedol zhromaždenie obyvateľov obce, miestne referendum a orgány

obce. Výkon samosprávy predchádzajúcou kvalifikovanou realizáciou petičného práva

určitej skupiny obyvateľov nepredpokladal, preto takýto zásah, i keď vo forme zákona,

možno vzhliadnuť ako odporujúci ústavnému usporiadaniu postavenia orgánov

samosprávy.“. Podľa ich názoru teda prvá veta predstavuje akýsi

numerus clausus foriem uskutočňovania územnej samosprávy.

104. Vláda k tomu namieta, že realizácia petičného práva podľa § 10 ods. 6 zákona

o hazarde nie je formou „uskutočňovania“ územnej samosprávy, ale len „podieľanie“ sa

na jej výkone.

105. Názor vlády neobstojí. Petícia obyvateľov obce sa z hľadiska charakteru

jej právnych účinkov neodlišuje napríklad od zhromaždenia obyvateľov obce, ktorého

závery sú nepochybne neformálne a nespája sa s nimi právny účinok (Drgonec, J.

Slovenskej republiky. Teória a prax. Bratislava : C. H. Beck, 2015, s. 1056). Napriek tomu

je zhromaždenie obyvateľov obce podľa čl. 67 ods. 1 prvej vety formou „uskutočňovania“

územnej samosprávy. Významovú rovnocennosť petície obyvateľov obce a zhromaždenia

obyvateľov obce z pohľadu účasti obyvateľov obce na uskutočňovaní územnej samosprávy

potvrdzuje aj § 3 ods. 2 písm. c) a d) zákona o obecnom zriadení.

106. No i citovanému názoru navrhovateľov chýba podľa ústavného súdu reálny

ústavno-právny základ.

107. Ústavný súd najprv len marginálne odkazuje na veľmi výstižnú dikciu

dôvodovej správy k tzv. veľkej novele z roku 2001, ktorá práve k ústavnej norme

obsiahnutej v súčasnosti v prvej vete konštatovala, že tu ide o „základné

formy výkonu územnej samosprávy“. Citovaná pasáž teda implikuje, že nejde o výlučné,

iba o základné formy.

108. Podstatnejšia je však požiadavka interpretácie a následnej aplikácie ústavných

noriem v súvislosti s inými obsahovo prepojenými ústavnými normami.

109. predstavuje právny celok, ktorý treba aplikovať vo vzájomnej súvislosti

všetkých ústavných noriem. Len výnimočne a ojedinele môže nastať stav, keď sa

spoločenský vzťah upravuje jedinou normou (). Pri aplikácii sa

nijaké ustanovenia nemôžu vyčleňovať z kontextu a interpretovať samy osebe.

Pri interpretácii a aplikácii sa nesmie porušiť či ignorovať príčinná súvislosť

medzi tými ustanoveniami, ktoré na seba významovo nadväzujú (). Každé

ustanovenie treba interpretovať a uplatňovať v nadväznosti na iné normy ,

pokiaľ medzi nimi existuje príčinná súvislosť ().

110. Ak sa územná samospráva realizuje tak formami priamej demokracie,

ako aj demokracie nepriamej (to nespochybňujú ani navrhovatelia), potom subjektom

tvoriacim personálny substrát obce nemožno uprieť prístup k základným právam

garantovaným , v ktorých je inkorporovaná priama participácia na výkone územnej

samosprávy. K takým základným právam bezpochyby patrí aj petičné právo podľa čl. 27

ods. 1 , ktoré predstavuje jednu z foriem priamej demokracie plynúcej z princípu

suverenity občanov umožňujúcej im zúčastňovať sa na správe vecí verejných

(). V nadväznosti na to sem rovnako patrí aj základné právo priamo sa

zúčastňovať na správe vecí verejných podľa , keďže pod správou vecí

verejných je potrebné rozumieť účasť nielen na politickom živote štátu a správe štátu,

ale aj na správe verejných záležitostí v obciach ().

111. Ústavný súd preto konštatuje, že zo vzájomnej súvislosti ústavných noriem

obsiahnutých v čl. 2 ods. 1 (použitý pojem „štátna moc“ je potrebné vykladať extenzívne

ako moc verejnú), , i prvej vety rezultuje

prekážka takej interpretácie prvej vety , ktorá ústi do záveru

o taxatívnom výpočte foriem uskutočňovania územnej samosprávy. Ustanovenie čl. 67

ods. 1 prvú vetu nemožno vykladať tak, že okrem orgánov obce, zhromaždenia

obyvateľov obce a miestneho referenda niet iných foriem uskutočňovania územnej

samosprávy. Keďže nositeľmi práva na územnú samosprávu vo formálnom rámci

základného práva zaručeného sú obyvatelia obce, potom ich subjektívne

práva inkorporované v katalógu základných práv vyjadrujúcich priamu účasť na správe vecí

verejných musia byť uplatniteľné aj pri napĺňaní obsahu územnej samosprávy ako

„samospravovacej“ aktivity.

112. Názor navrhovateľov o taxatívnej povahe výpočtu uvedeného v čl. 67 ods. 1

prvej vety je teda nedôvodný, a preto ústavný súd aj v tejto časti návrhu

navrhovateľov nevyhovel (bod 2 výroku tohto nálezu).

K namietanému nesúladu s

113. Podľa štát môže zasahovať do činnosti obce a vyššieho

územného celku len spôsobom ustanoveným zákonom.

114. Z hľadiska systematiky odôvodnenia ich návrhu navrhovatelia nijak samostatne

neodôvodňujú rozpor napadnutej právnej úpravy s .

115. K citovanej ústavnej norme sa už ústavný súd vyslovil v tom zmysle,

že ak orgány štátu interpretujú a aplikujú zákonné ustanovenie v rozpore s ,

dochádza k zásahu do činnosti obce a jej orgánov spôsobom, ktorý nie je ustanovený

zákonom ().

116. Možno teda konštatovať, že chráni obce ako nositeľov

územnej samosprávy pred takými zásahmi štátnych orgánov, ktoré nemajú oporu v zákone.

Zákonný základ musí mať buď explicitnú podobu, alebo musí byť odvodený z prípustného

výkladu zákonnej normy. Z toho vyplýva, že analyzovaný ústavný článok poskytuje obci

ochranu pre nezákonnými zásahmi orgánov štátu, ktoré zákony vykladajú a aplikujú

na individuálne prípady alebo ich vykonávajú podzákonnou normotvorbou.

117. Napadnutá právna úprava nemá podzákonný, ale zákonný charakter. Nie je

výsledkom realizácie zákona, ale je zákonom samým. Zároveň nevytvára predpoklad na to,

aby boli akékoľvek štátne orgány oprávnené zasahovať do činnosti obce spôsobom, ktorý

zákon nepredpokladá. Petícia obyvateľov obce ako podmienka na prijatie všeobecne

záväzného nariadenia obmedzujúceho prevádzkovanie hazardných hier na území obce

nevyjadruje spôsob, ktorým môže štát zasahovať do činnosti obce. Obyvateľov obce,

ktorí sa rozhodnú obrátiť sa s petíciou podľa § 10 ods. 6 zákona o hazarde na orgány obce,

nemožno stotožňovať so štátom v zmysle .

118. Pre nedostatok vecnej realizačnej súvislosti napadnutej právnej úpravy s čl. 67

ods. 3 ústavný súd návrhu navrhovateľov aj v tejto časti nevyhovel (bod 2 výroku

tohto nálezu).

K namietanému nesúladu s

119. Podľa petičné právo sa zaručuje. Každý má právo sám alebo

s inými obracať sa vo veciach verejného alebo iného spoločného záujmu na štátne orgány

a orgány územnej samosprávy so žiadosťami, návrhmi a sťažnosťami.

120. Rozpor napadnutej právnej úpravy s petičným právom zaručeným čl. 27 ods. 1

vidia navrhovatelia v tom, že zákonodarca „iné dôvody, pre ktoré by sa občania

mohli domáhať zákazu hazardných hier na území obce, ako tvrdené narúšanie verejného

poriadku, za relevantné pre prijatie obmedzujúceho všeobecne záväzného nariadenia

zakazujúceho hazard, nepripúšťa, resp. nespája s nimi žiaden právny následok. Takto

vymedzený obsah petície tak núti obyvateľov k výkonu petičného práva s odôvodnením len

a výlučne predpísaným zákonodarcom, ktoré však nemusia byť totožné s inými, avšak

legitímnymi dôvodmi pre podpísanie petície zo strany obyvateľov (napríklad obava

o zdravie ostatných obyvateľov z dôvodu závislostí, nesúhlas založený na morálnych

výhradách, či nesúhlas s vynakladaním sekundárnych nákladov spojených

s prevádzkovaním hazardu, ochrana spotrebiteľa a pod.).“. Inými slovami, navrhovateľom

na kritizovanej právnej úprave z hľadiska ústavno-právneho prekáža, že v petícii, ktorú má

na mysli § 10 ods. 6 zákona o hazarde, sa obyvatelia obce musia sťažovať na to, že sa v obci

narúša verejný poriadok v súvislosti s hraním hazardných hier.

121. Národná rada na pozadí rekapitulácie judikatúry i názorov odbornej literatúry

zdôrazňuje, že „z definovaného petičného práva... nevyplýva, že by adresát petície

(obec – obecné zastupiteľstvo) musel petícii vyhovieť“.

122. Vláda ako vedľajší účastník akcentuje, že požiadavka na predmet petície podľa

zákona o hazarde „je len dôsledkom ustanovenia

Zb. o petičnom práve... Verejný poriadok by sa nepochybne dal považovať za verejný

záujem, preto v tomto smere nevidíme relevanciu argumentu navrhovateľa.“.

123. Ústavný súd je toho názoru, že navrhovateľmi formulovaná výhrada

neovplyvňuje obsah petičného práva zaručeného . Preto doň nemôže

ani negatívne, resp. ústavne nedovoleným spôsobom zasahovať.

124. Petičné právo ako základné právo zahrnuté do politických práv predstavuje

jednu z foriem priamej demokracie. Je jedným z prostriedkov, prostredníctvom

ktorých dochádza k uplatneniu princípu suverenity občanov zakladajúceho ich legitímny

nárok zúčastňovať sa na správe vecí verejných ().

125. Už v počiatkoch svojej rozhodovacej činnosti ústavný súd ťažiskovo vymedzil,

že súčasťou objektívneho i subjektívneho petičného práva nie je povinnosť orgánu verejnej

moci petícii vyhovieť. Ani , a tým menej o petičnom práve

v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o petičnom práve“) neobsahujú konkrétne

záruky priaznivého alebo dôsledky nepriaznivého vybavenia petície. Z práva podať petíciu

nemožno odvodzovať subjektívne právo na to, aby jej bolo obsahovo vyhovené.

K porušeniu petičného práva ako základného práva môže dôjsť iba v súvislosti s nesplnením

niektorých predpokladov potrebných na jeho realizáciu upravených a v príslušných

ustanoveniach zákona o petičnom práve. Mohlo by to byť napr. zmarenie možností pripojiť

sa k petícii, bránenie zbierať podpisy pod petíciu, neprijatie petície štátnym orgánom,

neodpovedanie na ňu, prenasledovanie za podpísanie petície a pod. Porušením petičného

práva rozhodne však nie je skutočnosť, že petícia neviedla k želateľnému výsledku ňou

sledovanému ().

126. Ústavný súd v neskoršej veci v prípadoch týkajúcich sa národnej rady

ako adresáta petícií konštatoval, že kritériom posúdenia porušenia základného práva

zaručeného vo väzbe na prekročenie 30-dňovej lehoty podľa

zákona o petičnom práve je to, či by v dôsledku toho došlo k zmareniu samotného účelu

petície a prerokovanie petície v pléne parlamentu by stratilo význam ().

Ako účel v tomto zmysle nemožno ale považovať len samotnú možnosť prijatia zákona

či zmeny zákona v budúcnosti ().

127. Z rekapitulovanej judikatúry nespochybniteľne vyplýva, že účelom petičného

práva nie je garantovať realizáciu petíciou navrhovaného riešenia určitého spoločenského

problému orgánom verejnej moci, na ktorý sa petenti obrátili. Zmyslom petičného práva

je umožniť jeho nositeľovi podieľať sa na správe verejných vecí tým, že má právo obrátiť sa

na orgány verejnej moci so svojim žiadosťami, návrhmi a sťažnosťami. Petičné právo tak

nadobúda informačný rozmer garantujúci petentovi neformálny komunikačný kanál, ktorým

upriami pozornosť orgánu verejnej moci na problémovú vec verejného alebo iného

spoločného záujmu. Následne petičné právo vykazuje celkom prirodzene aj realizačný

rozmer spočívajúci v povinnosti orgánu verejnej moci petíciu prešetriť, vybaviť

ju a výsledok vybavenia oznámiť osobe určenej v petícii na zastupovanie v styku s orgánom

verejnej moci. Obsah petičného práva však nesiaha ďalej smerom k druhovo predpísaným

spôsobom vybavenia petície či dokonca k jedinému možnému spôsobu jej vybavenia.

128. Ústavný súd vo väzbe na argumentáciu navrhovateľov konštatuje, že napadnutá

právna úprava nijako nebráni ani neobmedzuje obyvateľov obce v obracaní sa na orgány

obce aj s petíciami naznačujúcimi také problémy plynúce z prevádzkovania hazardných

hier, ktoré možno označiť ako „obava o zdravie ostatných obyvateľov z dôvodu závislostí,

nesúhlas založený na morálnych výhradách, či nesúhlas s vynakladaním sekundárnych

nákladov spojených s prevádzkovaním hazardu, ochrana spotrebiteľa a pod.“.

Navrhovatelia argumentujú nesprávne, ak kritizujú, že namietaná právna úprava s inými

dôvodmi petície, než je dôvod podľa § 10 ods. 6 zákona o hazarde, „nespája... žiaden

právny následok“. Z pohľadu petičného práva totiž žiaden právny následok (v ponímaní

navrhovateľov) nevyvoláva ani petícia argumentujúca narúšaním verejného poriadku

v súvislosti s prevádzkovaním hazardu, teda petícia plne konvenujúca požiadavkám

plynúcim z § 10 ods. 6 zákona o hazarde. Ústavný súd rozumie, že navrhovatelia

pod právnym následkom zamýšľajú založenie právomoci obecného zastupiteľstva

podľa § 10 ods. 5 písm. d) zákona o hazarde. Tento právny následok však vzhľadom

na rekapitulovanú stabilnú judikatúru neatakuje obsah petičného práva, ktoré nezahŕňa

právo na riešenia spoločenského problému spôsobom navrhovaným v petícii.

129. Ak teda navrhovatelia založili kritiku predpísaného predmetu verejného alebo

iného spoločného záujmu ako povinnej obsahovej náležitosti petície podľa § 10 ods. 6

zákona o hazarde na tvrdenom porušovaní petičného práva, zreteľne tým rozšírili účel

petičného práva za hranice, ktoré mu (aj z pohľadu jeho postavenia v stupňovitom systéme

politických práv) zaisťuje . Podstata ich výhrady totiž spočíva práve v tom, že

ods. 6 zákona o hazarde porušuje petičné právo, keďže petenti musia vyjadriť ako predmet

verejného a iného spoločného záujmu iba verejný poriadok. Inak predsa obecné

zastupiteľstvo nebude môcť realizovať kompetenciu podľa § 10 ods. 5 písm. d) zákona

o hazarde. Takto navrhovatelia nevyhnutne spájajú obsah petičného práva s určitým

očakávaným výsledkom (realizácia normotvornej právomoci obecného zastupiteľstva

smerujúca k obmedzeniu prevádzkovania hazardných hier). Ústavný súd však už uviedol,

že petičné právo podľa nezahŕňa očakávanie výsledku, ktorý petícia

navrhuje či preferuje. Preto § 10 ods. 5 písm. d) v spojení s § 10 ods. 6 zákona o hazarde

nezasahuje do obsahu petičného práva zaručeného . Ústavný súd preto

ani v časti namietajúcej rozpor napadnutej právnej úpravy s návrhu

navrhovateľov nevyhovel (bod 2 výroku tohto nálezu).

K namietanému nesúladu s čl. 3 ods. 1 a 2 prvou vetou a s čl. 4 ods. 2 a 4 charty

130. Podľa čl. 3 ods. 1 charty miestna samospráva označuje právo a spôsobilosť

miestnych orgánov v medziach zákona spravovať a riadiť podstatnú časť verejných

záležitostí v rámci ich kompetencií a v záujme miestneho obyvateľstva.

131. Podľa čl. 3 ods. 2 charty toto právo vykonávajú rady alebo zastupiteľstvá,

ktorých členovia sú slobodne volení na základe priameho, rovného a všeobecného

volebného práva tajným hlasovaním, a ktoré môžu mať k dispozícii im podriadené výkonné

orgány. Toto ustanovenie nijako neovplyvňuje možnosť konať zhromaždenia občanov,

referendum alebo použiť akúkoľvek inú formu priamej účasti občanov tam, kde to dovoľuje

zákon.

132. Podľa čl. 4 ods. 2 charty miestne orgány majú v medziach zákona plné právo

konať vo všetkých veciach, ktoré nie sú vyňaté z ich pôsobnosti alebo nie sú v pôsobnosti

iného orgánu.

133. Podľa čl. 4 ods. 4 charty právomoci udelené miestnym orgánom sú obyčajne

plné a výlučné. Tieto právomoci nesmie porušiť ani obmedziť žiaden ústredný či regionálny

orgán s výnimkou prípadov ustanovených zákonom.

134. Charta predstavuje medzinárodnú zmluvu v zmysle čl. 125 ods. 1 písm. a)

, keďže zo strany Slovenskej republiky došlo k postupným ratifikáciám jej ustanovení

(23. februára 1999, 12. júla 2002 a 24. apríla 2007), k vysloveniam súhlasu národnej rady

s ratifikáciami (26. októbra 1999, 17. mája 2002 a 27. marca 2007), ako aj k nadväzujúcim

vyhláseniam spôsobom ustanoveným zákonom (č. , č.

a č. ). Pri zohľadnení povinnosti Slovenskej republiky dodržiavať svoje

medzinárodno-právne záväzky ( ) preto ústavnému súdu v konaní o súlade

právnych predpisov nič nebráni preskúmať súlad vnútroštátneho zákona s ustanoveniami

charty.

135. Vo veci sp. zn. (nález z 5. februára 2003) Ústavný súd Českej

republiky uviedol, že „charta není klasickou smlouvou o lidských právech, netýká se

jednotlivců, nýbrž společenství občanů, zakládá kolektivní práva. Z toho vyplývají

zvláštnosti jejího výkladu a aplikace. Pravidla jí vyjádřená, která tvoří evropský standard

místní samosprávy, jsou stěží přímo uplatnitelná (self-executing). Evropský standard územní

samosprávy je vyjádřen vlastnostmi, které má samospráva smluvní strany vykazovat, resp.

práv, jež má požívat. Smluvní strany mají povinnost zaručit své územní samosprávě určitý

počet takových práv určených Chartou. Práva zaručená Chartou územní samosprávě

smluvních stran jsou rámcová. Charta sama v řadě ustanovení počítá s podrobnou

vnitrostátní právní úpravou, která zajisté představuje meze, ve kterých se územní

samospráva bude pohybovat. Rozhodně nezaručuje úplnou svobodu územní samosprávy.

Ta není evropskou tradicí. Zákony, popř. další předpisy podle volby a tradice smluvních

stran mohou podrobně vymezovat okruh záležitostí spravovaných územní samosprávou

včetně těch, které má samospráva za povinnost sledovat, její organizaci včetně podoby

a postavení jednotlivých orgánů, určovat rámec pro hospodaření, přiznávat majetek a její

finanční zdroje. Už vůbec Charta nečiní z územní samosprávy svrchovaná tělesa blížící

se státům.“.

136. Z krátko citovaného hodnotenia, s ktorým sa ústavný súd stotožňuje, vyplýva

nevyhnutnosť výkladu ustanovení charty v ich vzájomných súvislostiach. Aj interpretácia

pojmov použitých v normatívnom texte charty si vyžaduje vziať do úvahy fakt, že podoby

miestnej samosprávy v podmienkach európskych štátov sú rozmanité.

137. Vnútorná koherentnosť čl. 3 charty si vyžaduje interpretovať pojem „miestne

orgány“ použitý v odseku 1 v spojení s pojmami „rady alebo zastupiteľstvá“ použitými

v odseku 2. Ustanovenie čl. 3 ods. 1 charty totiž označuje nositeľa práva, kým odsek 2

rovnakého článku vykonávateľov toho istého práva. Potvrdzuje to aj nevyhnutná

komparácia anglického originálu a francúzskeho originálu textu charty s jej prekladom

do slovenského jazyka.

138. V anglickom jazyku čl. 3 ods. 1 charty znie takto: „Local self-government

denotes the right and the ability of local authorities, within the limits of the law, to regulate

and manage a substantial share of public affairs under their own responsibility and in the

interests of the local population.“

139. Vo francúzskom jazyku znie čl. 3 ods. 1 charty takto: „Par autonomie locale,

on entend le droit et la capacité effective pour les collectivités locales de régler et de gérer,

dans le cadre de la loi, sous leur propre responsabilité et au profit de leurs populations,

une part importante des affaires publiques.“

140. Z citovaného zreteľne vyplýva, že slovné spojenie „under their own

responsibility“, resp. „sous leur propre responsabilité“ slovenská jazyková mutácia chápe

ako „v rámci ich kompetencie“, hoci použiteľný by bol aj preklad „na ich vlastnú

zodpovednosť“, čo nepochybne viac vystihuje podstatu práva, ktoré čl. 3 ods. 1 charty

deklaruje. Ústavný súd pritom pravdaže neopomína, že uskutočňovanie kompetencie ako

povinnosti realizovať moc sa prirodzene spája so zodpovednosťou za jej výkon.

141. Aj uvedená poznámka podľa názoru ústavného súdu prispieva k záveru

o potrebe stotožniť v čl. 3 ods. 1 charty použitý pojem „miestne orgány“ (vo francúzskom

origináli „collectivités locales“, teda skôr „miestne spoločenstvá“) s obcami v prostredí

slovenského ústavného systému.

142. V podmienkach Slovenskej republiky teda čl. 3 ods. 1 charty pojednáva

o obciach ako o nositeľoch územnej samosprávy, kým čl. 3 ods. 2 charty je uplatniteľný

na postavenie obecných zastupiteľstiev ako vykonávateľov územnej samosprávy. Obecné

zastupiteľstvá totiž nevykonávajú im priznané kompetencie vo vlastnom mene a na vlastnú

zodpovednosť, ale v mene a na zodpovednosť obcí, ktorých sú orgánmi (čl. 69 ods. 1

)

143. Vo všeobecnej časti vysvetľujúcich poznámok (explanatory report) k charte sa

hneď na úvod zdôrazňuje, že účelom charty je vytvoriť chýbajúce spoločné európske

štandardy pre zabezpečenie práv miestnych orgánov, ktoré sú najbližšie občanovi,

a poskytnúť mu príležitosť efektívnej účasti na prijímaní rozhodnutí ovplyvňujúcich jeho

každodenné prostredie („The purpose of the European Charter of Local Self-Government

is to make good the lack of common European standards for measuring and safeguarding

the rights of local authorities, which are closest to the citizen and give him the opportunity

of participating effectively in the making of decisions affecting his everyday environment“;

http://www.coe.int/t/congress/sessions/18/Source/CharteEuropeenne_en.pdf).

144. Z citovaného textu je zreteľné, že charta nijako nepopiera prvky priamej

demokracie pri uskutočňovaní územnej samosprávy. Navrhovatelia opomenuli druhú vetu

čl. 3 ods. 2 charty, ktorá v komplexe celého čl. 3 ods. 2 charty zrozumiteľne artikuluje

záver, podľa ktorého prvky priamej demokracie nie sú prostrediu miestnej samosprávy

cudzie, a už vôbec ich nemožno považovať za nežiaduci zásah do foriem demokracie

reprezentatívnej. Naznačuje to aj preambula k charte, v ktorej sa zvýrazňuje presvedčenie

jej signatárov, že právo občanov podieľať sa na riadení verejných vecí je jedným

z demokratických princípov uznávaných členskými štátmi Rady Európy a že toto právo

možno priamo uplatňovať práve na miestnej úrovni.

145. Pri konfrontácii napadnutej právnej úpravy s čl. 3 ods. 1 charty ústavný súd

konštatuje, že podmienenie realizácie právomoci obecného zastupiteľstva predchádzajúcou

petíciou 30 % obyvateľov obce nemôže viesť k záveru, že predmetná právomoc ako výraz

práva obce na samosprávu sa neuskutoční na zodpovednosť obce alebo že sa neuskutoční

v záujme miestneho obyvateľstva. Rovnako sa spravovanie a riadenie prevádzkovania

hazardu na území obce nevyníma z okruhu tých podstatných verejných záležitostí,

ktoré majú spadať do vecných rámcov jej práva a spôsobilosti regulovanej čl. 3 ods. 1

charty.

146. Napadnutá právna úprava konvenuje aj čl. 3 ods. 2 prvej vete charty,

pretože definitívne rozhodnutie o regulácii prevádzkovania hazardných hier sa ponecháva

obecnému zastupiteľstvu ako priamo volenému orgánu obce. Skutočnosť, že realizácia tejto

právomoci je podmienená aktom priamej demokracie, následne zodpovedá druhej vete čl. 3

ods. 2 charty, pretože túto podmienku zavádza zákon ako mocenský vôľový akt

zákonodarnej moci v štáte.

147. Z uvedených dôvodov podľa názoru ústavného súdu nemožno vyhovieť návrhu

navrhovateľov na vyslovenie nesúladu napadnutej právnej úpravy s čl. 3 ods. 1 a čl. 3 ods. 2

prvou vetou charty (bod 2 výroku tohto nálezu).

148. Pokiaľ ide o čl. 4 ods. 2 a 4 charty, možno z nich vyvodiť akcent na plnosť

a výlučnosť kompetencií prináležiacich obciam. Zároveň je však zdôraznená možnosť

ustanovovania mantinelov výkonu kompetencií zákonom, ako aj snaha v maximálnej miere

limitovať zásahy centrálnych a regionálnych orgánov, teda orgánov konajúcich v mene

a na zodpovednosť iného nositeľa verejnej moci do výkonu územnej samosprávy.

Centrálnym a regionálnym orgánom tu však nemôže byť zamýšľaný zákonodarca,

keďže zákaz zavedený do čl. 4 ods. 4 druhej vety charty platí s výhradou výnimky

ustanovenej zákonom. Ústavný súd preto vyvodzuje, že toto ustanovenie charty mieri

predovšetkým na výkonné orgány centrálnej vlády alebo regionálnych vlád v štáte.

149. Navrhovateľmi atakovaná právna úprava neumožňuje žiadne zásahy do výkonu

kompetencie podľa § 10 ods. 5 písm. d) zákona o hazarde zo strany výkonných orgánov

iných nositeľov verejnej moci v Slovenskej republike. V dôsledku podmienenia realizácie

tejto kompetencie predchádzajúcou petíciou sa nestráca plný a výlučný charakter práva obce

regulovať normatívnym spôsobom prevádzkovanie hazardných hier na jej území.

150. Na podklade vysvetlených záverov nemožno podľa názoru ústavného súdu

vyhovieť ani tej časti návrhu navrhovateľov, ktorým žiadali vysloviť nesúlad napadnutej

právnej úpravy s čl. 3 ods. 1, čl. 3 ods. 2 prvou vetou a čl. 4 ods. 2 a 4 charty (bod 2 výroku

tohto nálezu).

V.

Záver

151. Reálnosť územnej samosprávy determinuje podstatným spôsobom demokratický

charakter štátu. Uvedomujúc si uvedený fakt zverila národná rada ako zákonodarný orgán

do okruhu vlastných záležitostí obce právomoc normotvorby vo sfére regulácie hazardu.

Obec nadobudla mocenské oprávnenie obmedzovať základné práva a slobody

prevádzkovateľov hazardných hier na základe zákona. Tým však národná rada ako jediný

zákonodarný orgán Slovenskej republiky nestratila oprávnenie, ba dokonca povinnosť

ustanoviť pre výkon predmetnej kompetencie obce ďalšie podmienky, ak po čase dospeje

k presvedčeniu, že si to vyžaduje rovnováha medzi právom obce regulovať záležitosti

miestneho významu na jednej strane a základnými právami prevádzkovateľov hazardných

hier, ktoré obecná regulácia obmedzuje, na strane druhej.

152. Napadnutou právnou úpravou si národná rada popísanú povinnosť plnila.

Zavedením petície obyvateľov obce ako podmienky pre rozhodovanie obecného

zastupiteľstva o regulácii hazardu na území obce však zákonodarca neprijal mocenské

opatrenie kvalifikovateľné ako ústavne relevantný zásah obmedzujúci právo obce

na samosprávu. Splnenie oboch zákonných podmienok pre reguláciu prevádzkovania

hazardu na území obce (petícia, prijatie všeobecne záväzného nariadenia) si totiž

nevyžaduje právom uznaný prejav vôle subjektu od obce odlišného. Zodpovednosť obce

za reguláciu prevádzkovania hazardu na jej území sa preskúmavanou právnou úpravou

nenarušila, pričom súčasne sa ňou ani miera samostatnosti obce pri rozhodovaní o regulácii

hazardu nijako nezmenila. Podmienka zavedená zákonodarcom vykazuje črtu zabezpečenia

zvýšenej legitimity pri obmedzovaní základných práv prevádzkovateľov hazardných hier

obcou, ako aj posilnenia participatívneho prvku pri výkone druhovo určenej vlastnej

kompetencie obce. Predpoklad (ústavne významný zásah do práva na samosprávu),

na ktorom navrhovatelia stavali svoju ďalšiu návrhovú argumentáciu, ústavný súd

vyhodnotil ako nenaplnený.

153. Z uvedených dôvodov po čiastočnom zastavení konania ústavný súd návrhu

navrhovateľov vo zvyšnej časti nevyhovel.

154. K odôvodneniu rozhodnutia pripojí podľa

sudkyňa Ľudmila Gajdošíková odlišné stanovisko.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

Vyhlásené v Košiciach 10. mája 2017