Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

PL. ÚS 5/2012

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-87

Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 22. januára 2014 v pléne

zloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jána Auxta, Petra Brňáka,

Ľubomíra Dobríka, Ľudmily Gajdošíkovej, Juraja Horvátha, Sergeja Kohuta, Milana Ľalíka,

Jána Lubyho, Lajosa Mészárosa, Marianny Mochnáčovej, Ladislava Orosza (sudca

spravodajca) a Rudolfa Tkáčika o návrhu skupiny 34 poslancov Národnej rady Slovenskej

republiky, zastúpených advokátom Mgr. Š. J., K., na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1

písm. a) vo veci namietaného nesúladu ustanovení

druhej a tretej vety, druhej a tretej vety a

Z. z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné

odpady v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 4, čl. 13 ods. 1

písm. a), ods. 2 a 4, a takto

rozhodol:

Návrhu skupiny 34 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky

n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 9. marca 2012

doručený návrh skupiny 34 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len

„navrhovatelia“ alebo „skupina poslancov“), zastúpených advokátom Mgr. Š. J., K., na

začatie konania podľa a (ďalej aj

„ústava“), ktorým sa domáhajú vyslovenia nesúladu ustanovení § 8 ods. 2 druhej a tretej

vety, druhej a tretej vety a o

miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady v

znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o miestnych daniach“), ako aj ustanovení § 2

ods. 4 písm. a) a b) a § 4 ods. 1 písm. k) Všeobecne záväzného nariadenia (ďalej len

„VZN“) obce Drahňov č. 1/2012 zo 6. decembra 2011 o miestnych daniach a o miestnom

poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady na území obce Drahňov (ďalej

len „VZN obce Drahňov“), ustanovenia § 7 písm. a) VZN obce Jastrabie pri Michalovciach

č. 1/2011 z 10. decembra 2010 o miestnych daniach, ustanovenia § 7 písm. a) VZN obce

Iňačovce č. 2/2007 zo 14. decembra 2007 o miestnych daniach a tiež ustanovení § 3 ods. 1

písm. a) a b) VZN obce Čečehov č. 4/2011 zo 7. decembra 2011 o miestnych daniach a

poplatkoch na kalendárny rok 2012 (spolu ďalej len „napadnuté ustanovenia VZN obcí

Drahňov, Jastrabie pri Michalovciach, Iňačovce a Čečehov“) s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl.

12 ods. 4, , ods. 2 a 4, a a tiež

vyslovenia nesúladu ustanovenia § 3 ods. 4 písm. e) VZN obce Drahňov s § 12 ods. 2 v

spojení s § 10 ods. 1 zákona o miestnych daniach.

Návrh v časti týkajúcej sa namietaného nesúladu § 8 ods. 2 druhej a tretej vety, § 12

ods. 2 druhej a tretej vety a § 17 ods. 2 písm. l) zákona o miestnych daniach (spolu ďalej aj

„napadnuté ustanovenia zákona o miestnych daniach“) s označenými ustanoveniami

navrhovatelia odôvodňujú najmä takto:

« sa upravila pôsobnosť a právomoc obcí, v rámci ktorej

obce ako správcovia dane (v spojitosti s príslušným ustanovením § 1a písm. b) zákona

o správe daní a poplatkov a neskôr v spojitosti s zákona

č. Daňový poriadok (účinný od 1. 1. 2012) môžu ukladať miestne dane

taxatívne vymedzené v Aplikačná prax obcí v spojitosti

s neperfektnosťou , resp. protiústavnosťou jeho ustanovení

namietaných v tomto návrhu vedie k deformáciám právneho prostredia, obmedzenia

slobody podnikania a základných práv a slobôd subjektov (najmä právnických a fyzických

osôb vykonávajúcich podnikateľskú činnosť v oblasti pôdohospodárstva

a poľnohospodárskej výroby) takým výrazným spôsobom, ktoré je podľa názoru

navrhovateľov v právnom štáte neprípustné. Tieto právne nežiaduce a v právnom štáte

neakceptovateľné javy sa vynímajú hlavne k jednému druhu miestnych daní, ktoré môže

obec ukladať na základe , ktorým je daň z nehnuteľností (

písm. a) ).

Aplikačná prax , ktorá sa prejavuje v príslušných všeobecne

záväzných nariadeniach obcí (ďalej len „VZN“) týkajúcich sa dane z nehnuteľností neberie

ohľad na daňové subjekty, umožňuje ich vedomé aj nevedomé konkurenčné zvýhodňovanie

na základe jednostranného a často krát ultimatívneho právneho aktu obce, ktoré je daňový

subjekt povinný rešpektovať bez reálnej možnosti brániť sa voči takémuto postupu správcu

dane - obce.

Vzhľadom na nejednoznačnosť a neustálenosť právnej teórie, či obec vykonáva pri

aplikácii a vydávaním VZN svoju pôsobnosť v rámci výkonu

územnej samosprávy (Čl. 68 SR v spojitosti a

o obecnom zriadení (ďalej len „ZoOZ“) alebo či obec plní úlohy štátnej správy v tomto

prípade na základe splnomocnenia zákonom a v jeho medziach (Čl. 71 ods. 2 SR

a § 6 ods. 2 ZoOZ) navrhovatelia žiadajú, aby Ústavný súd preskúmal návrh navrhovateľov

z hľadiska súladu s SR z pohľadu oboch vyššie menovaných ustanovení SR

a ZoOZ.

Cieľom prijatej právnej úpravy súvisiacej s touto oblasťou bolo zefektívniť správu

daní na samosprávnej úrovni a tým vytvoriť podmienky pre reálne napredovanie

územnosprávnych jednotiek a nie navodenie stavu, keď obce ako správcovia daní na

základe im to umožňujúcej právnej úpravy „zneužívajú“ svoje oprávnenia za účelom

naplnenia „obecných rozpočtov“, pričom táto činnosť vedie k zníženiu

konkurencieschopnosti daňových subjektov, ktorých základným výrobným prostriedkom pre

ich podnikateľskú činnosť sú nehnuteľnosti (stavby, pozemky) či už v rámci daného

mikroregiónu Slovenskej republiky, ale aj v súčte regiónov k zníženiu

konkurencieschopnosti daňových subjektov podnikajúcich v Slovenskej republike voči

okolitým štátom (vzhľadom na povahu právnej úpravy okolitých štátov vo vzťahu k dani

z nehnuteľnosti a výške dotácií poskytovaných poľnohospodárskym subjektom v Slovenskej

republike a v okolitých štátoch).»

V ďalšej časti odôvodnenia svojho návrhu navrhovatelia po analýze napadnutých

ustanovení zákona o miestnych daniach tvrdia, že možno „de facto a aj de iure pripustiť, že

obec ako správca dane pri určovaní sadzieb daní (a tým aj samotnej dane) pre

nehnuteľnosti aj pri zachovaní zákonných limitov (5-násobku pre skupiny pozemkov a 40-

násobku pre druhy stavieb) nie je zákonom limitovaná vo vzťahu k určeniu maximálnej

výšky sadzby dane a tým aj výšky dane“. V tejto súvislosti navrhovatelia ďalej uvádzajú, že

„obec ako správca dane tiež musí postupovať v súlade s Čl. 2 ods. 2 SR a pri

rešpektovaní Čl. 1 ods. 1 a Čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 4 . V rámci týchto ústavných

limitov je povinnosťou zákonodarcu v právnom predpise presne a dostatočne určite

vymedziť oprávnenia správcu (ktorý autoritatívne ukladá povinnosti daňovým subjektom

podliehajúcim jeho pôsobnosti), ako aj povinnosti daňovníkov (rozsah práv a povinností

subjektov práva). Zákonné vymedzenie predošlé menovaných práv a povinností (ich rozsahu

a medzí) akceptovateľným a predvídateľným spôsobom umožní subjektom podriadeným

správcovi dane (daňovým subjektom v pôsobnosti obce) dostatočne určitým spôsobom

predvídať ich povinnosti a ich rozsah, ktoré im budú uložené (povinnosť platiť daň

z nehnuteľností a jej minimálnu a maximálnu výšku).

V kontexte predošle uvedeného máme za to, že je povinnosťou zákonodarcu stanoviť

také medze práv a povinností, ktoré umožňujú jednoznačne definovať rozsah povinností

subjektom, ktoré budú a sú ich adresátom (minimálna a maximálna výška miestnej dane

z nehnuteľností). Zákonodarca v a (pre

prípad, že obec ako správca dane vydaním VZN uloží povinnosť platiť miestnu daň

z nehnuteľností pre daňovníkov, ktorým táto povinnosť v zmysle

vzniká) stanovil minimálnu zákonnú hranicu pre ročnú sadzbu dane i) pre daň z pozemkov

vo výške 0,25 % a ii) pre daň zo stavieb ročnú sadzbu vo výške 0,033 Eur za každý aj začatý

m2 zastavanej plochy.

Zákonodarca však pri prijímaní právneho predpisu opomenul stanoviť maximálnu

možnú hranicu sadzby daní, ktoré môže správca uložiť vo VZN pri ukladaní daní

daňovníkom. stanovuje iba maximálne rozpätie, v rámci ktorých

môže správca dane určiť odlišné sadzby dane pre jednotlivé skupiny pozemkov alebo druhy

stavieb, avšak pri zachovaní tohto rozpätia (5-násobku) medzi najnižšou a najvyššou

ročnou sadzbou dane pre jednotlivé skupiny pozemkov vymedzených v

Z. z. a 40-násobku ročnej sadzby dane násobku medzi najnižšou a najvyššou sadzbou dane

pre jednotlivé druhy stavieb horná hranica sadzby dane v oboch prípadoch nie je zákonom

obmedzená, okrem ustanovenia posledná veta , resp. je

ponechaná na voľnú úvahu (ľubovôľu) správcu dane pri zachovaní zákonného rozpätia

ročných sadzieb daní pre daň z nehnuteľnosti (pozemkov a stavieb).

Jediným zákonným limitom pre obce ako správcov dane pri určovaní maximálnej

výšky ročnej sadzby dane z pozemkov (a tým de facto aj dane z pozemkov) je ustanovenie

§ 8 ods. 2 posledná veta, ktorá obmedzuje maximálnu výšku ročnej sadzby dane za pozemky

funkčne spojené so stavbou jadrového zariadenia na 100-násobok ročnej sadzby dane

podľa odseku 1 Zákona (t. j. maximálne na 100-násobok základnej ročnej

sadzby dane určenej v zákone, ktorá je vo výške 0,25 %).“.

Podľa názoru navrhovateľov „Je neprípustné, aby v právnom štáte normotvornú

právomoc (zákonodarnú) zverenú Národnej rade Slovenskej republiky nahrádzala

normotvorná činnosť obce...

Stanoviť rozsah práv a povinností (maximálne ročné sadzby daní pre daň

z nehnuteľností) možno len na základe zákona a v jeho medziach, a nie normatívnymi

právnymi aktmi obcí ako správcov dane (VZN), ktorým táto právomoc neprislúcha.

Zákonná absencia takejto úpravy nemôže byť ústavne ospravedlniteľná pre stanovenie

maximálnych sadzieb daní obcami ako správcami daní vo svojich jednotlivých VZN.“.

Navrhovatelia tvrdia, že „Ústavný princíp konať v medziach zákona a na základe

neho pri zachovaní princípu proporcionality nemôže byť aplikovaný a prenesený do VZN

obce, kde následne obec je aj vykonávateľom týchto medzí“, keďže táto skutočnosť

„v aplikačnej praxi môže znamenať a aj znamená, že obce za účelom získania čo najväčších

finančných prostriedkov pre potreby ich činnosti síce budú rešpektovať zákonný limit

5-násobku resp. 40-násobku medzi najvyššie a najnižšie vymedzenou sadzbou dane určenou

vo VZN vo vzťahu k dani z nehnuteľností (pozemky a stavby), avšak v súlade s predošle

uvedeným a v dôsledku absencie maximálnych zákonných limitov sadzby daní (ako formu

ochrany vlastníckeho práva, resp. jeho čiastkových práv, napr. práva užívať vec —

nehnuteľnosť) budú neprimerane vysoké až likvidačné, a nebudú v súlade s požiadavkou

princípu právneho štátu a princípu proporcionality“.

Podľa navrhovateľov aplikácia zákona o miestnych daniach „nemôže vytvárať

možnosť a ani viesť k neprimeraným zásahom do práv tretích osôb (vlastníckeho práva

a práva podnikať)“, pričom navyše napadnuté ustanovenia zákona o miestnych daniach na

základe neprimerane ustanovených sadzieb daní umožňujú zvýhodňovať (neprimerane

diskriminovať v pozitívnom či negatívnom zmysle) „fyzické či právnické osoby v závislosti

od toho, či ich výrobný prostriedok alebo výrobná činnosť sa realizuje v tej ktorej časti obce

resp. v závislosti od toho, či predmetný subjekt, právnická osoba alebo samostatne

hospodáriaci roľník, vykonávajúci poľnohospodársku výrobu ako svoju hlavnú činnosť“.

Sumarizujúc svoju argumentáciu, navrhovatelia uvádzajú, že „zákonné obmedzenia

a limity musia byť ústavne konformné a nesmú viesť k zákonnému zvýhodňovaniu alebo

znevýhodňovaniu subjektov práva neprimeraným spôsobom len na základe ich príslušnosti

k právnej forme, resp. lokalite, v ktorej dotknuté subjekty realizujú obsah svojho

vlastníckeho práva a práv odvodených od tohto práva, alebo vykonávajú svoju

podnikateľskú alebo inú činnosť. Je tiež povinnosťou zákonodarcu stanoviť ústavne súladné

zákonné medze pri výkone samosprávnej pôsobnosti obce v rámci vydávaných VZN.

V právnom prostredí, v ktorom nie je stanovená maximálna možná hranica dane

z nehnuteľností (pre jednotlivé skupiny pozemkov a druhy stavieb) v spojitosti s § 17 ods. 2

písm. l) je zásadným spôsobom porušený princíp rovnosti

subjektov pred právom a zásada proporcionality. Samotný v

ods. 2 písm. l) dovoľuje diskrimináciu právnických osôb voči osobám fyzickým, a tiež

diskrimináciu subjektov práva v závislosti od územia, v ktorom realizujú svoje základné

právo podnikať a zároveň svoje právo vlastniť majetok a čiastkové práva odvodené od

vlastníckeho práva. Súčasný právny stav navodzuje diskrimináciu subjektov práva v rámci

obce, regiónu a vedie k zníženiu konkurencieschopnosti podnikateľov (poľnohospodárov)

pôsobiacich na území Slovenskej republiky v porovnaní s rovnakými subjektmi v okolitých

štátoch (napr. Maďarská republika, kde sa daň za užívanie pozemkov neplatí...). Berúc do

úvahy ústavné právo podnikať v kontexte Európskej únie s prihliadnutím na priame platby

a ich výšku poskytované Európskou úniou podnikateľským subjektom v oblasti

poľnohospodárstva v Slovenskej republike a susedných štátoch (priemerná výška dotácii

v EU je 266 Eur/ha pôdy, v Maďarsku: 256 Eur/ha, v Rakúsku 259 Eur/ha, v Českej

republike 254 Eur/ha, v Poľskej republike 221 Eur/ha, v Slovenskej republike 214 Eur/ha)

s právnym rámcom vytvoreným pre právo podnikať v Slovenskej republike, do ktorého

významným spôsobom zasahuje normotvorná činnosť obcí pri vydávaní VZN a ukladaní

miestnych daní z nehnuteľnosti, máme za to, že ustanovenia § 8 ods. 2 druhá a tretia veta,

§ 12 ods. 2 druhá a tretia veta a § 17 ods. 2 písm. l) porušujú Článok 12 ods. 4, Čl. 13

ods. 1 písm. a) a ods. 2 až 4 a Čl. 35 ods. 1 SR.“.

V ďalšej časti návrhu navrhovatelia analyzujú napadnuté ustanovenia VZN obcí

Drahňov, Jastrabie pri Michalovciach, Iňačovce a Čečehov v zásade na základe identickej

argumentácie, akú uplatňujú v časti týkajúcej sa namietanej neústavnosti napadnutých

ustanovení zákona o miestnych daniach, a tvrdia, že tieto sú v nesúlade s čl. 1 ods. 1, čl. 2

ods. 2, , , ods. 2 a 4, a ,

pričom zároveň namietajú aj nesúlad ustanovenia § 3 ods. 4 písm. e) VZN obce Drahňov

s § 12 ods. 2 v spojení s § 10 ods. 1 zákona o miestnych daniach.

Navrhovatelia sa domáhajú, aby ústavný súd po prijatí ich návrhu na ďalšie konanie

rozhodol nálezom, v ktorom vysloví, že

a) napadnuté ustanovenia zákona o miestnych daniach a napadnuté ustanovenia VZN

obcí Drahňov, Jastrabie pri Michalovciach, Iňačovce a Čečehov nie sú v súlade s čl. 1

ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 4, čl. 13 ods. 1 písm. a), ods. 2 a 4, čl. 20 ods. 1 a čl. 35 ods. 1

a

b) ustanovenie § 3 ods. 4 písm. e) VZN obce Drahňov nie je v súlade s § 12 ods. 2

v spojení s § 10 ods. 1 zákona o miestnych daniach.

Súčasťou návrhu navrhovateľov je aj návrh na pozastavenie účinnosti napadnutých

ustanovení zákona o miestnych daniach a napadnutých ustanovení VZN obcí Drahňov,

Jastrabie pri Michalovciach, Iňačovce a Čečehov, „a to až do rozhodnutia Ústavného súdu

vo veci samej“.

Ústavný súd uznesením č. k. -26 z 11. apríla 2012 prijal návrh skupiny

poslancov v časti týkajúcej sa namietaného nesúladu ustanovení § 8 ods. 2 druhej a tretej

vety, § 12 ods. 2 druhej a tretej vety a § 17 ods. 2 písm. l) zákona o miestnych daniach

s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 4, čl. 13 ods. 1 písm. a), ods. 2 a 4, čl. 20 ods. 1 a čl. 35

ods. 1 na ďalšie konanie, nevyhovel návrhu na pozastavenie účinnosti ustanovení

ods. 2 druhej a tretej vety, § 12 ods. 2 druhej a tretej vety a § 17 ods. 2 písm. l) zákona

o miestnych daniach a vo zvyšnej časti návrh vylúčil na samostatné konanie.

II.

Ďalší priebeh konania

Po prijatí návrhu skupiny poslancov v časti týkajúcej sa namietaného nesúladu

ustanovení § 8 ods. 2 druhej a tretej vety, § 12 ods. 2 druhej a tretej vety a § 17 ods. 2

písm. l) zákona o miestnych daniach s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 4, čl. 13 ods. 1

písm. a), ods. 2 a 4, a na ďalšie konanie si ústavný súd

podľa o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

neskorších prepisov (ďalej len „“) vyžiadal stanovisko k návrhu od

Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej aj „národná rada“), vlády Slovenskej republiky

(ďalej len „vláda“) ako vedľajšieho účastníka, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti

Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“), a Združenia miest a obcí

Slovenska (ďalej len „združenie miest a obcí“), pričom účastníkov konania zároveň

požiadal, aby sa vyjadrili aj k tomu, či trvajú na ústnom pojednávaní vo veci.

Predseda národnej rady v liste z 27. júna 2012 oznámil ústavnému súdu, že netrvá na

ústnom pojednávaní a že „... Národná rada Slovenskej republiky nebude zaujímať

stanovisko k predmetnej veci.“.

Stanovisko vlády ako vedľajšieho účastníka, zastúpenej ministerstvom

spravodlivosti, z 30. mája 2012 bolo ústavnému súdu doručené 4. júna 2012; vláda v ňom

navrhla, aby ústavný súd návrhu skupiny poslancov nálezom nevyhovel, a zároveň

oznámila, že netrvá na ústnom pojednávaní. V stanovisku vlády sa okrem iného uvádza:

«Daň z nehnuteľností je majetková daň, ktorú od roku 1992 vyberajú obce a výnosy

z tejto dane tvoria významnú časť ich vlastných príjmov. Právna úprava zdaňovania

nehnuteľného majetku t. j. pozemkov, stavieb a od roku 1998 aj bytov bola niekoľkokrát

menená, ale základné princípy charakterizujúce miestne dane zostali zachované.

Významnejšie vecné úpravy od roku 2004 súviseli s vládou Slovenskej republiky

schválenými zásadami fiškálnej decentralizácie. Podstatou fiškálnej decentralizácie je

nahradenie dotácií zo štátneho rozpočtu na výkon originálnych kompetencií samosprávnych

orgánov daňovými príjmami, o ktorých použití tieto orgány samostatne rozhodujú...

Od momentu zavedenia miestnych daní a poplatkov

o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady

(ďalej len „zákon“) účinným od zdaňovacieho obdobia roku 2005 sa miestne dane vrátane

dane z nehnuteľností ustanovili ako fakultatívne, o ktorých zavedení na svojich územiach

rozhodujú samotné obce. Obce majú zákonom daný priestor na to, aby posúdili rozsah

svojich povinností a tomu zodpovedajúce zdroje krytia a následne uvážili zavedenie

miestnych daní uvedených v § 2 zákona. Zodpovedajúc tomu boli zapracované v zákone

konkrétne splnomocňujúce ustanovenia, ktoré oprávňujú obce na určenie sadzieb dane

z pozemkov v § 8 ods. 2 druhej a tretej vete zákona, dane zo stavieb v § 12 ods. 2 druhej

a tretej vete zákona a tiež na poskytnutie fakultatívnych úľav z dane uvedených v § 17 ods. 2

a 3 zákona, pričom dôraz je kladený na zohľadnenie oprávnených potrieb resp. miestnych či

regionálnych podmienok obcí. Splnomocňujúce ustanovenia zákona sú formulované

jednoznačne, presne vymedzujú rozsah oprávnenia obce konať a pri ich aplikácii nevznikajú

pochybnosti o tom, v akom rozsahu je takéto konanie v intenciách zákona. Nemožno preto

súhlasiť s argumentáciou navrhovateľa o porušovaní princípov právneho štátu pri

formulovaní obsahu a rozsahu oprávnení orgánov samosprávy.

Z obsahu návrhu vyplývajúce tvrdenia navrhovateľa o nesúlade splnomocňujúcich

ustanovení zákona s článkom 2 ods. 2 a článkom 13 ods. 1 písm. a) SR nemajú vecný

základ. Obce môžu konať len takým spôsobom, ktorý im ustanovil zákon. Teda, v danom

prípade môžu určiť sadzby dane z nehnuteľností odlišne od zákonom ustanovených ročných

sadzieb, ak to podmienky danej obce vyžadujú v záujme neohrozenia plnenia úloh obce.

Keďže predmetom dane z nehnuteľností je niekoľko druhov pozemkov i stavieb je legitímne,

aby obec mohla v medziach zákonom daných oprávnení určiť rozdielne sadzby dane pod

podmienkou, že takto určené sadzby neprekročia zákonom dané limity. Samotné určenie

sadzby dane resp. sumy dane neznamená obmedzovanie základných práv a slobôd daňových

subjektov a ani porušenie článku 13 ods. 4 SR, nakoľko dane z právneho hľadiska

predstavujú mocenský nástroj štátu explicitne vyjadrený v článku 59 SR. Daň

z nehnuteľností je uložená zákonom a na základe zákona ju obce prispôsobujú svojim

miestnym podmienkam.

Nie je možné súhlasiť a za neodôvodnenú považujeme argumentáciu navrhovateľa

týkajúcu sa deformácie zákona v prípade zákonných oprávnení na poskytovanie zníženia

dane z nehnuteľností alebo oslobodení od dane, pretože v tomto prípade ide o fakultatívne

možnosti výberu z jednoznačne formulovaných situácií, ktoré, tak ako v prípade sadzieb

dane z nehnuteľností, obec ustanoví, ak v rámci svojho územia poskytnutie úľavy bude

opodstatnené. Pri konkrétnej aplikácii § 17 ods. 2 a 3 zákona však platí zásada rovnakého

zaobchádzania, čo znamená, že určená úľava na dani, či oslobodenie od dane platí rovnako

pre všetky totožné prípady. V namietanom konkrétnom prípade možnej úľavy podľa § 17

ods. 2 písm. 1) zákona na pozemky, na ktorých vykonávajú poľnohospodársku činnosť

samostatne hospodáriaci roľníci ako svoju hlavnú činnosť, nejde o zámer diskriminovať

určitú skupinu daňovníkov voči iným podnikateľom v pôdohospodárstve, ale opäť,

z pohľadu obce, o zohľadnenie vlastných podmienok s cieľom podporiť rozvoj

poľnohospodárskej činnosti, čo môže mať ďalšie pozitívne dôsledky napríklad na

zamestnanosť v obci.

Zavedením a výberom dane z nehnuteľností zákonodarca spojil s právami vlastníka

aj povinnosti vlastníka a zároveň vyjadril, že každý kto vlastní nehnuteľnosti musí

predpokladať a byť znalý nielen práv spojených s vlastníctvom, ale aj povinností každého

vlastníka nehnuteľnej veci, teda aj povinnosti tento majetok zdaniť. Táto povinnosť má

z hľadiska článku 20 ods. 1 SR rovnaký obsah pre všetkých vlastníkov nehnuteľností.

Nie je preukázaná bezprostredná príčinná súvislosť medzi zánikom vlastníckeho práva

k nehnuteľnostiam alebo jeho obmedzením a aplikáciou zákonného splnomocnenia na

určenie sadzieb dane z nehnuteľností...

Nemožno súhlasiť s navrhovateľom, ktorý poukazuje na nesúlad určenia sadzieb

dane z nehnuteľností s právom podnikať zaručeným článkom 35 ods. 1 SR. Je na

slobodnom rozhodnutí každého či bude podnikať a ak sa tak rozhodne, jeho právo na

podnikanie je zaručené. Konkrétne práva a povinnosti podnikateľa však upravujú

osobitné právne predpisy, medzi ktorými je aj v znení neskorších

predpisov. Plnenie si daňových povinností neznamená obmedzenie slobodnej voľby

podnikateľských aktivít a ani neprimeraný zásah do práva na podnikanie, ako sa

navrhovateľ domnieva.

SR v článku 68 umožňuje samosprávnym orgánom vydávať všeobecne

záväzné nariadenia a to aj pri výkone štátnej správy ( SR). Daň

z nehnuteľností je v kompetencií obcí, ktoré v danej oblasti môžu vydávať nariadenia

záväzné na svojom území. Samosprávne orgány konajú pritom v medziach zákonného

splnomocnenia pričom nejde o prenesenie normotvornej činnosti na tieto orgány, ale

o realizáciu SR a zákonom danej právomoci...

Nakoniec k námietkam navrhovateľa o nesúlade splnomocňujúcich ustanovení

zákona s SR uvádzame, že námietky boli vyjadrené vo všeobecnej rovine bez bližšej

konkretizácie ich obsahu a svoju nespokojnosť s prístupom orgánov samosprávy pri

aplikácii splnomocňujúcich ustanovení zákona preniesol navrhovateľ do kritiky samotného

zákona.»

Stanovisko združenia miest a obcí podpísané jeho predsedom bolo ústavnému súdu

doručené 7. júna 2012; v stanovisku sa okrem iného uvádza:

« o miestnych daniach... patrí k rozhodujúcim zákonom,

ktorými sa upravili podmienky činnosti a financovania miest a obcí po uskutočnení

decentralizácie verejnej správy a fiškálnej decentralizácie od 1. 1. 2005. Jedným z

princípov uvedenej reformy verejnej správy bol presun zodpovednosti a právomocí z

orgánov štátu na obce a vyššie územné samosprávne celky a tomu zodpovedajúce

nastavenie podmienok financovania územnej samosprávy.

K predmetnému dňu mali obce zákonmi stanovený rozsah pôsobností a úloh v počte

3067. K dnešnému dňu je počet ich pôsobností a úloh definovaný v počte 4846, čo je 58

percentný nárast. Rozsah a štruktúra vykonávaných pôsobností a úloh je v jednotlivých

obciach rôzna a v jednotlivých rokoch sa mení podľa požiadaviek ich občanov. Obce na

výkon týchto pôsobností a úloh nemajú zákonom garantované proporcionálne rovnaké

finančné zdroje, a preto musia mať ekonomické nástroje na ovplyvňovanie a reguláciu

svojich finančných príjmov. Medzi takéto nástroje patria aj miestne dane a poplatky.

... SR od jej prijatia ustanovuje v , že v Slovenskej republike sú

dane štátne a dane miestne. Napriek tomu boli miestne dane zaradené do systému daní

v Slovenskej republike až v roku 2004, prijatím .. Dôvodom bola

decentralizácia verejnej správy a posilnenie postavenia, ale aj zodpovednosti územnej

samosprávy pri poskytovaní služieb občanovi, decentralizácia verejných financií, posilnenie

vlastných daňových príjmov obcí a stanovenie vlastných daňových príjmov vyšších

územných celkov. Od realizácie decentralizácie verejnej správy štát zákonmi rozširuje

obciam rozsah ich povinností a stanovuje im nové samosprávne pôsobnosti a úlohy.

Vo väčšine prípadov zákonodarcovia definujú, že tieto pôsobnosti a úlohy majú obce

financovať zo svojich lepších daňových príjmov. Pritom v žiadnom z prijímaných právnych

aktov nie je zakotvená garancia proporcionálne rovnakého objemu finančných zdrojov pre

všetky obce v Slovenskej republike na plnenie predmetných pôsobností a úloh.

... k pochybnosti navrhovateľov, že nie je jednoznačné a v právnej teórii nie je

ustálené, akú pôsobnosť obec vykonáva pri aplikácii .. vydávaním

všeobecne záväzných nariadení (ďalej len „VZN“). V tomto smere platí interpretačné

pravidlo vyjadrené jednak v o obecnom zriadení v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o obecnom zriadení“), ktorý v § 4 ods. 4

ustanovuje, citujeme: „Ak zákon pri úprave pôsobnosti obce neustanovuje, že ide o výkon

prenesenej pôsobnosti štátnej správy, platí, že ide o výkon samosprávnej pôsobnosti

obce.“... Je teda nesporné, že pri aplikácii zákona o miestnych daniach obce vykonávajú

samosprávnu (originálnu) pôsobnosť. Táto pôsobnosť je aj výsledkom štátom prijatého

záväzku z čl. 9 ods. 1 Európskej charty miestnej samosprávy, podľa ktorého, citujeme:

„Miestne orgány majú v rámci hospodárskej politiky štátu právo na primerané vlastné

finančné zdroje, s ktorými môžu voľne disponovať v rámci svojich právomocí.“...

Navrhovatelia nesúlad zákona o miestnych daniach ustanovení § 8 ods. 2 druhej

a tretej vety, druhej a tretej vety a písm. 1) ..

s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 4, čl. 13 ods. 1 písm. a), ods. 2 a 4, čl. 20 ods. 1 a čl.

35 ods. 1 odôvodňujú v podstate tým, že zákonodarca zákonom

nevymedzil spodnú a hornú hranicu sadzby dane z pozemkov a sadzby dane zo stavieb.

Navrhovatelia v tom vidia rozpor s . Tento argument nepovažujeme za

relevantný z pohľadu namietaného nesúladu zákona o miestnych daniach s , pretože

obec ako orgán územnej samosprávy môže vo vlastnej pôsobnosti vo veciach územnej

samosprávy vydávať všeobecne záväzné právne predpisy (VZN) za súčasného rešpektovania

, ústavných zákonov, zákonov a medzinárodných zmlúv, s ktorými vyslovila súhlas

Národná rada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom

ustanoveným zákonom (§ 6 ods. 1 zákona o obecnom zriadení). Keďže obec je v rámci

svojej samosprávnej pôsobnosti oprávnená samostatne konať a rozhodovať, nemožno jej

upierať oprávnenie určovať aj sadzu dane. Napriek tomu zákonodarca toto oprávnenie obcí

obmedzil tým, že určil hranice pre sadzbu dane z pozemkov i dane zo stavieb. Považujeme

za nemožné dovolávať sa proporcionality mimo územia, na ktoré sa VZN vzťahuje, pretože

obec ako orgán územnej samosprávy neriadi veci verejné na celom území Slovenska, ale len

na jej jednotlivej časti, svojom území. Možno len pripustiť, že nie všetky rozhodnutia obcí sú

exaktné a nie všetky rozhodnutia obcí z krátkodobého pohľadu smerujú k rozvoju obce. Je

vecou obyvateľov obce..., aby... regulovali vzťahy na svojom území tak, aby nedochádzalo

k narušovaniu hospodárskeho a sociálneho rozvoja obce...

Z už uvedených dôvodov máme za to, že nejde o nesúlad namietaných ustanovení

zákona o miestnych daniach s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 68, čl. 71 ods. 2, čl. 72 a čl. 152

ods. 4 .

Rozhodovaním o daniach, či už ukladaných štátom alebo obcami, sa nezasahuje do

práva na slobodnú voľbu povolania, i keď nesporne nemožno poprieť vplyv daní (tak ako aj

ďalších nástrojov ekonomickej regulácie) na rozhodovanie existujúcich alebo budúcich

daňovníkov. Rovnako rozhodovaním o daniach nezasahuje do vlastníckeho práva, i keď

niektoré z daní sa majetku dotýkajú priamo. Napriek tomu vlastníctvo zostáva daňou

zachované. Z uvedených dôvodov máme za to, že návrhom dotknuté ustanovenia zákona

o miestnych daniach nie sú v nesúlade s a a preto nemôžu

byť v nesúlade ani s ustanoveniami č. 13 ods. 1 a 4 .

Za neopodstatnené považujeme odôvodnenie navrhovateľov v časti, kde konštatujú,

že obsah VZN je prejavom jednostranného a často krát ultimatívneho právneho aktu obce,

ktoré je daňový subjekt povinný rešpektovať bez reálnej možnosti brániť sa voči takémuto

postupu správcu dane - obce... V súlade s je vo veci miestnych daní štátna moc

delegovaná na obec a zástupcov volených jej občanmi. Navyše v obciach je celý proces

nastavovania úrovne miestnych daní transparentný, môže ho priamo ovplyvniť každý

dotknutý daňovník. Obsah VZN je výsledkom verejných rokovaní a pripomienkovaní

a dohody volených predstaviteľov obyvateľov obce, pričom musia rešpektovať platný zákon

o miestnych daniach a poplatkoch t. j. postupovať v súlade s ustanovením čl. 2 ods. 2

. Na protizákonný obsah ustanovení VZN obcí môžu daňovníci upozorniť príslušné

kontrolné orgány štátu a okamžite po ich schválení môže konať prokuratúra.

K vytýkanej neproporcionalite, ktorú dotknuté ustanovenia zákona o miestnych

daniach majú za následok v dôsledku praxe jednotlivých obcí, je potrebné poukázať aj na

argumentáciu navrhovateľov o proporcionalite priamych platieb poskytovaných EÚ

poľnohospodárom, ktoré v priestore EÚ nie sú rovnaké...

Za prejav politiky Slovenskej republiky alebo zákonodarnej iniciatívy poslancov

NR SR je možné považovať aj ustanovenie písm. 1) ,

ktoré umožňuje obciam stanoviť zníženie dane z pozemkov alebo oslobodiť od dane

z pozemkov pozemky...

ZMOS dlhodobo požaduje zásadne obmedziť oslobodenia od dane ustanovené

priamo v zákone v záujme rešpektovania princípov rovnosti daňovníkov. Tieto oslobodenia

však na rozdiel od iných daňových zákonov neboli obmedzené, ale rozhodnutiami poslancov

NR SR boli naopak rozšírené. Z uvedeného dôvodu považujeme za neopodstatnené

napádanie ustanovení VZN obcí v prípadoch, ak postupujú v súlade s platným znením

zákona.»

Národná rada a vláda vo svojich stanoviskách ústavnému súdu oznámili, že netrvajú

na tom, aby sa vo veci konalo ústne verejné pojednávanie. Právny zástupca skupiny

poslancov ústavnému súdu v podaní doručenom 18. júla 2013 oznámil, že trvá na ústnom

pojednávaní vo veci. Na tomto základe ústavný súd nariadil vo veci ústne verejné

pojednávanie na 22. január 2014.

Na ústnom verejnom pojednávaní konanom 22. januára 2014 sa zúčastnil za

navrhovateľov ich právny zástupca a za vedľajšieho účastníka na základe splnomocnenia

udeleného ministrom spravodlivosti Slovenskej republiky Mgr. P. R., štátna zamestnankyňa

ministerstva spravodlivosti (ďalej len „zástupkyňa ministerstva“). Zástupca národnej rady sa

bez ospravedlnenia ústneho pojednávania nezúčastnil.

Právny zástupca navrhovateľov na ústnom verejnom pojednávaní zopakoval hlavné

argumenty obsiahnuté v (písomnom) návrhu skupiny poslancov doručenom ústavnému súdu

a na podporu svojej argumentácie predložil ústavnému súdu dokument Slovenskej

poľnohospodárskej a potravinárskej komory (ďalej len „komora“) označený ako

„STANOVISKO K PRÁVNEJ ÚPRAVE DANE Z POZEMKOV OBSIAHNUTEJ V ZÁKONE

Č. ..“, v ktorom komora odporúča novelizáciu napadnutých ustanovení

zákona o miestnych daniach. Súčasťou označeného dokumentu sú aj informácie o zvýšení

sadzby dane z pozemkov vo vybraných obciach Slovenskej republiky. Právny zástupca

navrhovateľov zároveň navrhol upraviť petit v tom zmysle, aby ústavný súd vyslovil

nesúlad napadnutých ustanovení zákona o miestnych daniach s označenými ustanoveniami

v platnom a účinnom znení, t. j. zohľadňujúc aj novelizáciu zákona o miestnych

daniach vykonanú , ktorým sa mení a dopĺňa

Z. z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné

odpady v znení neskorších predpisov [ďalej len „“ (k tomu pozri

bližšie časť III.1 tohto nálezu)]. Zástupkyňa ministerstva na pojednávaní nevystúpila.

III.

Základné východiská pre rozhodovanie ústavného súdu

Predmetom konania pred ústavným súdom je rozhodovanie o návrhu skupiny

poslancov, ktorým namietajú nesúlad ustanovení § 8 ods. 2 druhej a tretej vety, § 12 ods. 2

druhej a tretej vety a § 17 ods. 2 písm. l) zákona o miestnych daniach s čl. 1 ods. 1, čl. 2

ods. 2, , , ods. 2 a 4, a .

III.1 Zákon o miestnych daniach, jeho vnútorná koncepcia a relevantné

ustanovenia

Ústavný základ na vydanie zákona o miestnych daniach tvorí ,

podľa ktorého „Dane a poplatky sú štátne a miestne“, v spojení s , podľa

ktorého „Dane a poplatky možno ukladať zákonom alebo na základe zákona.“.

Zákonom o miestnych daniach sa ustanovujú miestne dane a miestny poplatok za

komunálne odpady a drobné stavebné odpady (§ 1 tohto zákona). Označený zákon v § 2

ods. 1 obsahuje taxatívny výpočet miestnych daní, ktoré môže ukladať obec, a v § 2 ods. 2

obci zároveň zveruje právomoc uložiť miestny poplatok za komunálne odpady a drobné

stavebné odpady. Vyšší územný celok môže ukladať len jeden druh miestnej dane, ktorou je

daň z motorových vozidiel (§ 2 ods. 3 zákona o miestnych daniach).

Všetky ustanovenia zákona o miestnych daniach napadnuté návrhom skupiny

poslancov sa týkajú dane z nehnuteľností, ktorú môže v zmysle § 2 ods. 1 tohto zákona

uložiť (len) obec. Osobitné ustanovenia týkajúce sa dane z nehnuteľností sú upravené

v druhej časti zákona o miestnych daniach označenej nadpisom „Daň z nehnuteľností“ (§ 4

až § 21). Podľa § 4 zákona o miestnych daniach „Daň z nehnuteľností zahŕňa a) daň

z pozemkov, b) daň zo stavieb, c) daň z bytov a nebytových priestorov v bytovom dome.“.

Prvé z napadnutých ustanovení — § 8 ods. 2 druhá a tretia veta zákona o miestnych

daniach — sa týka dane z pozemkov, ktorá je upravená v § 5 až § 8a tohto zákona, pričom

dotknutý § 8 je označený nadpisom „Sadzba dane“. Podľa § 8 ods. 1 zákona o miestnych

daniach „Ročná sadzba dane z pozemkov je 0,25 %“, pričom správca dane – teda obec,

môže všeobecne záväzným nariadením túto zákonom ustanovenú ročnú sadzbu dane podľa

miestnych podmienok v obci alebo v jej jednotlivej časti alebo v jednotlivom katastrálnom

území znížiť alebo zvýšiť s účinnosťou od 1. januára príslušného zdaňovacieho obdobia [§ 8

ods. 2 písm. d) prvá veta zákona o miestnych daniach].

Napadnuté ustanovenie § 8 ods. 2 druhej a tretej vety zákona o miestnych daniach

znie:

„Správca dane môže všeobecne záväzným nariadením podľa miestnych podmienok

v obci alebo v jej jednotlivej časti alebo v jednotlivom katastrálnom území ustanoviť ročné

sadzby dane rôzne pre jednotlivé skupiny pozemkov podľa § 6 ods. 1. Takto ustanovená

ročná sadzba dane z pozemkov nesmie presiahnuť 5-násobok najnižšej ročnej sadzby dane

z pozemkov ustanovenej správcom dane vo všeobecne záväznom nariadení...“

Druhé z napadnutých ustanovení — § 12 ods. 2 druhá a tretia veta zákona o

miestnych daniach — sa týka dane zo stavieb, ktorá je upravená v § 9 až § 12a, pričom § 12

je aj v tomto prípade označený nadpisom „Sadzba dane“. Podľa § 12 ods. 2 prvej vety

zákona o miestnych daniach „Ročná sadzba dane zo stavieb je 0,033 eura za každý aj začatý

2

mzastavanej plochy.“.

Napadnuté ustanovenie § 12 ods. 2 druhej a tretej vety v čase doručenia návrhu

skupiny poslancov ústavnému súdu boli platné a účinné v tomto znení:

„Správca dane môže všeobecne záväzným nariadením podľa miestnych podmienok

v obci alebo jej jednotlivej časti, alebo v jednotlivom katastrálnom území určiť rôzne

sadzby dane pre jednotlivé druhy stavieb podľa § 10 ods. 1. Takto určená ročná sadzba dane

zo stavieb pri stavbách uvedených v § 10 ods. 1 nesmie presiahnuť 40-násobok najnižšej

ročnej sadzby dane zo stavieb určenej správcom dane vo všeobecne záväznom nariadení pre

stavby uvedené v § 10 ods. 1.“

V období po doručení návrhu skupiny poslancov ústavnému súdu došlo na základe

s platnosťou od 14. decembra 2011 a s účinnosťou od 1. decembra

2012 k zmene napadnutého ustanovenia § 12 ods. 2 tretej vety zákona o miestnych daniach,

ktoré po tejto zmene znie takto:

„Takto určená ročná sadzba dane zo stavieb pri stavbách uvedených v § 10 ods. 1

nesmie presiahnuť 10-násobok najnižšej ročnej sadzby dane zo stavieb určenej správcom

dane vo všeobecne záväznom nariadení pre stavby uvedené v § 10 ods. 1, ak § 104f ods. 3

neustanovuje inak.“

V nadväznosti na zmenu § 12 ods. 2 tretej vety zákona o miestnych daniach došlo na

základe s účinnosťou od 1. decembra 2012 aj k úprave

prechodných ustanovení tohto zákona. Z hľadiska návrhu skupiny sú relevantné ustanovenia

§ 104f ods. 1 a 3. Podľa § 104f ods. 1 zákona o miestnych daniach ak daňová povinnosť

k miestnym daniam podľa § 2 ods. 1 písm. a) a ods. 3... vznikne do 31. decembra 2012,

postupuje sa podľa predpisov účinných do 30. novembra 2012. Podľa § 104f ods. 3 zákona

o miestnych daniach ak je najvyššia sadzba dane zo stavieb väčšia ako 10-násobok najnižšej

sadzby dane zo stavieb ustanovenej správcom dane podľa predpisov účinných

do 30. novembra 2012, správca dane pri každej ďalšej zmene sadzby dane v nasledujúcich

zdaňovacích obdobiach zníži tento násobok; ak správca dane tento násobok nezníži, uplatní

sa sadzba dane zo stavieb ustanovená v § 12 ods. 1.

Ústavný súd podľa svojej ustálenej judikatúry zásadne považuje stratu platnosti

preskúmavaných právnych predpisov pri abstraktnej kontrole ústavnosti za dôvod na

zastavenie konania bez ohľadu na to, že v čase doručenia návrhu na začatie konania

napadnuté právne predpisy, ich časti alebo jednotlivé ustanovenia ešte boli súčasťou

platného právneho poriadku Slovenskej republiky (napr. , ,

, ).

V prerokovávanej veci nedošlo k strate platnosti napadnutého ustanovenia § 12

ods. 2 zákona o miestnych daniach ako celku, ale len k zmene jeho časti, konkrétne časti

týkajúcej sa ustanovenia maximálneho rozpätia medzi najvyššou a najnižšou sadzbou dane

zo stavieb určenej správcom dane všeobecne záväzným nariadením. S prihliadnutím na

vecný charakter argumentácie navrhovateľov, ktorá v prvom rade smeruje proti absencii

zákonom ustanovenej maximálnej hornej hranice sadzby dane z nehnuteľností (vrátane dane

zo stavieb), nemôže byť zmena § 12 ods. 2 v spojení s prechodnými ustanoveniami (§ 104f

ods. 1 a 3) dôvodom

zastavenia konania ani v príslušnej časti. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje (v zhode

s návrhom právneho zástupcu navrhovateľov predloženým na ústnom pojednávaní), že

predmetom jeho súdneho prieskumu je novelizované znenie § 12 ods. 2 tretej vety zákona

o miestnych daniach s označenými ustanoveniami , keďže z hľadiska účelu a funkcií

abstraktnej kontroly ústavnosti právnych predpisov je pre rozhodovanie ústavného súdu

relevantné platné a účinné znenie napadnutého ustanovenia. Zároveň však ústavný súd už na

tomto mieste zdôrazňuje, že zmena § 12 ods. 2 tretej vety zákona o miestnych daniach

vykonaná do nezanedbateľnej miery „otupuje“ argumentáciu

skupiny poslancov.

Posledné z napadnutých ustanovení — § 17 ods. 2 písm. l) zákona o miestnych

daniach — patrí do jeho časti označenej nadpisom „Spoločné ustanovenia pre daň z

nehnuteľností“ (§ 17 až § 21), pričom samotný § 17 je označený nadpisom „Oslobodenie od

dane a zníženie dane“. Už z uvedených nadpisov možno vyvodiť účel napadnutého

ustanovenia, ktoré znie:

„Správca dane môže všeobecne záväzným nariadením podľa miestnych podmienok

v obci alebo jej jednotlivej časti ustanoviť zníženie dane z pozemkov alebo oslobodiť od

dane z pozemkov... l) pozemky, okrem pozemkov v zastavanej časti obce, na ktorých

vykonávajú samostatne hospodáriaci roľníci poľnohospodársku výrobu ako svoju hlavnú

činnosť.“

Sťažovatelia namietajú nesúlad napadnutých ustanovení zákona o miestnych daniach

s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 4, čl. 13 ods. 1 písm. a), ods. 2 a 4, čl. 20 ods. 1 a čl. 35

ods. 1 .

Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny

štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej

medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa nikomu nesmie byť spôsobená ujma na právach pre to, že

uplatňuje svoje základné práva a slobody.

Podľa povinnosti možno ukladať zákonom alebo na

základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd.

Podľa medze základných práv a slobôd možno upraviť za

podmienok ustanovených touto len zákonom.

Podľa pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať

na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako

aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.

III.2 Dane ako predmet ústavného prieskumu v konaní podľa čl. 125 ods. 1

Z možno vyvodiť, že ústavný súd je povinný zaoberať

sa každým návrhom na začatie konania [predloženým mu niektorým zo subjektov

uvedených v a) až f) ] o súlade zákona, jeho časti, príp. niektorého jeho

ustanovenia s , ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými

národná rada vyslovila súhlas a boli ratifikované spôsobom ustanoveným zákonom, t. j. bez

ohľadu na predmet napadnutej právnej úpravy.

V rozhodovacej praxi ústavného súdu, ale aj iných (zahraničných) ústavných súdov,

resp. medzinárodných súdnych orgánov sa kryštalizujú sféry právnej úpravy, k ústavnej

kontrole ktorých pristupuje súdny orgán ochrany ústavnosti so zvýšenou pozornosťou, čo sa

prejavuje predovšetkým v intenzite (hĺbke) súdneho prieskumu. Naopak, existujú určité

sféry právnej úpravy, pri rozhodovaní ktorých sú ústavné súdy zdržanlivejšie, rešpektujúc

vyššiu mieru diskrécie parlamentu (zákonodarného zboru) ako občanmi (voličmi) priamo

legitimovaného ústavného orgánu (v právnej teórii k tejto problematike pozri napr.

ONDŘEJEK, P. Princip proporcionality a jeho role při interpretaci základních práv

a slobod. Praha : Leges, 2012, s. 81 a nasl.). Do tejto sféry tradične označovanej ako

„politické otázky (political question)“ ústavné súdy zasahujú v rámci ústavného prieskumu

len celkom výnimočne, a to predovšetkým vtedy, ak je napadnutá právna úprava prejavom

svojvôle zákonodarcu, príp. predstavuje intenzívny zásah do sféry hodnôt chránených

, osobitne všeobecných ústavných princípov a tiež ľudských práv a základných

slobôd.

Ústavný súd v zásadnej zhode s inými (zahraničnými) súdmi či medzinárodnými

súdnymi orgánmi za sféru, v rámci ktorej rešpektuje vysokú mieru autonómie (uváženia)

zákonodarcu vo svojej doterajšej judikatúre označil najmä oblasť sociálnej politiky

a sociálnych práv, keď napr. v konaní vedenom pod sp. zn.

v (nevyhovujúcom) náleze z 28. novembra 2012 uviedol, že „... sociálne práva uvedené

v ústavnom texte sú značne ekonomicky a politicky podmienené. Z ich povahy a v zmysle

tradičného ústavného práva vyplýva značný priestor pre zákonodarcu na úpravu hlavne

plnení uhrádzaných zo štátneho rozpočtu, pričom však ultimatívnym limitom uváženia

zákonodarcu je ľudská dôstojnosť v jej sociálnom kontexte“ (). Obdobne

ešte predtým v konaní vedenom pod sp. zn. vo vzťahu k sociálnym právam

vyvoditeľným z ústavný súd uviedol: „... ústavodarca v

poskytol zákonodarcovi pomerne široký priestor na úvahu, aký vecný a osobný

rozsah sociálneho systému pri zabezpečení sociálnych udalostí, do ktorých sa dostanú

fyzické osoby, vytvorí...“

Vychádzajúc z judikatúry iných (zahraničných) ústavných súdov, ale aj judikatúry

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), možno za oblasť patriacu do sféry

„politických otázok“ označiť aj rozpočtovú politiku a v rámci nej tiež problematiku daní či

odvodov ako základného zdroja príjmov štátneho rozpočtu, či príp. iných verejných

rozpočtov.

Európsky súd pre ľudské práva vo vzťahu k problematike daní vo svojej judikatúre

zdôraznil, že je predovšetkým na vnútroštátnych orgánoch, aby rozhodli, aké dane a odvody

budú vyberané, pričom pri rozhodovaní o týchto otázkach bude vo všeobecnosti potrebné

brať do úvahy politické, ekonomické a sociálne otázky, ktoré spadajú do právomoci

jednotlivých štátov (Gasus Dosier und Fördertechnik GmbH. v. Holandsko, rozsudok

z 23. 2. 1995, § 60). Citovaný názor tvorí integrálnu súčasť doktríny voľného uváženia

štátov (margin of appreciation doctrine), ktorú ESĽP uplatňuje vo svojej judikatúre.

Základy tejto doktríny boli sformulované predovšetkým vo veci Handyside proti Spojenému

kráľovstvu (rozsudok ESĽP zo 7. 12. 1976, sťažnosť č. 5493/72). V označenej veci ESĽP

uznal, že vnútroštátne orgány štátov môžu lepšie posúdiť, či sú niektoré opatrenia

v demokratickej spoločnosti nevyhnutné. Táto voľnosť uváženia štátov však nie je

absolútna, ale podlieha určitým obmedzeniam.

V zhode so základnými východiskami judikatúry ESĽP (pozri aj ďalej) sformuloval

svoj prístup k ústavnému prieskumu daní, odvodov a poplatkov do relatívne ucelenej

rozhodovacej doktríny napr. Ústavný súd Českej republiky. Z celého radu rozhodnutí,

v ktorých český ústavný súd vyjadril svoje základné východiská k problematike daní

a poplatkov, možno napríklad poukázať na nález sp. zn. z 31. januára 2008,

v ktorom sa okrem iného uvádza: „Z ústavného princípu deľby moci... ako aj z ústavného

vymedzenia zákonodarnej moci vyplýva pre zákonodarcu široký priestor pre rozhodovanie

o predmete daní, poplatkov a peňažných sankcií, ktorý pritom nesie za dôsledky takéhoto

rozhodovania politickú zodpovednosť. Zákonodarca však musí rešpektovať hľadiská

daňovej rovnosti a daňovej proporcionality. Ani zvrchovanosť štátu nezakladá pre štát

možnosť ukladania ľubovoľných daní, aj keby sa tak stalo na základe zákona; zákonodarný

orgán musí podložiť svoje rozhodnutie objektívnymi a racionálnymi dôvodmi.“ Ešte

predtým Ústavný súd Českej republiky vo veci vedenej pod sp. zn. , upresňujúc

rozsah svojho ústavného prieskumu vo sfére daní, poplatkov a peňažných sankcií, uviedol,

že tento „... (okrem už spomínanej maximy vylúčenia extrémnej disproporcionality) zahŕňa

tiež posúdenie z pohľadu dodržania kautel vyplývajúcich z ústavného princípu rovnosti, a to

tak neakcesorickej (čl. 1 Listiny), t. j. vyplývajúcej z požiadavky vylúčenia svojvôle pri

odlišovaní subjektov a práv, tak aj akcesorickej v rozsahu vymedzenom v čl. 3 ods. 1

Listiny“. Svoj koncepčný prístup k ústavnému prieskumu daní český ústavný súd čitateľne

vyjadril aj vo veci vedenej pod sp. zn. (bod 48), keď uviedol, že sa „nehodlá

odchýliť od svojej judikatúry, a preto bude vychádzať z modifikovanej verzie zásady

proporcionality a bude skúmať prípadné porušenie zákazu extrémnej disproporcionality

v spojení s kritériami, ktoré vyplývajú z princípu rovnosti. Práve posúdenie veci z hľadiska

dodržania ústavných kautel akcesorickej a neakcesorickej rovnosti umožňuje presadiť

požiadavku, aby zákonodarca nemohol ustanoviť ako predmet zdanenia úplne iracionálne

zvolené konanie alebo správanie osôb, lebo takýmto postupom by sa dopustil zjavného,

resp. svojvoľného porušenia ústavného princípu rovnosti, pričom treba pripomenúť, že

akcesorické porušenie rovnosti sa pojmovo spája s porušením ďalšieho základného práva.

Pri zdaňovaní má štát pomerne širokú voľnosť, avšak aj tu platí, že štát môže rozhodnúť, že

jednej skupine poskytne menej výhod než inej, nesmie však postupovať svojvoľne.“.

V judikatúre ESĽP je problematika daní, resp. určenia daňovej povinnosti

posudzovaná predovšetkým z hľadiska práva na pokojné užívanie majetku garantovaného

čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dodatkový protokol“), pričom vo všeobecnosti možno zásah do práva na

pokojné užívanie majetku ospravedlniť, ak k nemu došlo na základe zákona (princíp

legality), pokiaľ sa ním sledoval legitímny cieľ v podobe verejného (všeobecného) záujmu a

pokiaľ sa pri realizácii zásahu dosiahla spravodlivá rovnováha medzi záujmom na ochrane

majetku jednotlivca a širšími spoločenskými záujmami. To zároveň znamená, že jednotlivec

nemôže s odkazom na verejný či všeobecný záujem niesť nadmerné alebo neprimerané

(daňové) bremeno (Wasa Liv Ömsesidigt, Försäkringsbolaget Valands Pensionsstiftelse a

ďalší proti Švédsku, sťažnosť č. 13013/87, rozhodnutie Komisie, 14. 12. 1998, DR 58, s.

186).

Vychádzajúc zo skutočnosti, že právne názory Európskeho súdu pre ľudské práva

majú „podporný význam pri podávaní výkladu “ (, ),

ústavný súd považuje na tomto mieste za vhodné pripomenúť aj niektoré jeho ďalšie

ustálené východiská k výkladu čl. 1 dodatkového protokolu aj vzhľadom na to, že skupina

poslancov v prvom rade namieta neústavnosť napadnutých ustanovení zákona o miestnych

daniach predovšetkým v spojení s neprípustným zásahom do vlastníckeho práva daňovníkov

(presnejšie jeho hrozbou). V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na svoj už dávnejšie

formulovaný právny názor, v zmysle ktorého interpretuje tak, aby jeho výklad

bol v súlade s výkladom ESĽP k čl. 1 dodatkového protokolu ().

V kontexte s uvedeným zámerom ústavný súd v prvom rade poukazuje na

skutočnosť, že oblasť ochrany majetku patrí do sféry, v rámci ktorej ESĽP priznáva štátom

vyššiu mieru voľnej úvahy, teda uznáva nižšiu mieru ochrany práv vyplývajúcich z čl. 1

dodatkového protokolu (o tom ONDŘEJEK, P. opak. c. d., s. 89, s odkazom na rozsudok

ESĽP vo veci Lithgow a ostatní proti Spojenému kráľovstvu z 8. 7. 1986). Podľa ESĽP

opatrenie, ktorým dochádza k zasahovaniu do práva na pokojné užívanie majetku (a teda aj

ukladanie daní či iných obdobných povinností, pozn.), musí zachovávať požiadavku

verejného (všeobecného) záujmu spoločnosti a imperatívu ochrany základných práv

jednotlivca (Sporrong a Lönnroth v. Švédsko, Sweden, rozsudok z 23. 9. 1982 a iné).

Vzhľadom na šírku pojmu „verejný záujem“ pri konkrétnom rozhodnutí, ktoré zasahuje

do majetku iných občanov, je potrebné vziať do úvahy ekonomické a sociálne otázky

súvisiace s riešeným problémom. Pri prijímaní takýchto opatrení musí existovať rozumný

vzťah primeranosti (proporcionality) medzi použitými prostriedkami a cieľom, ktorý sa ich

prijatím sledoval. Pri udržiavaní takto požadovanej rovnováhy medzi všeobecným záujmom

komunity a požiadavkami ochrany individuálnych práv však vnútroštátne orgány disponujú

širokou možnosťou úvahy (Allan Jacobsson v. Sweden, rozsudok z 25. 10. 1989, séria A,

č. 163, s. 17).

Európsky súd pre ľudské práva zvýrazňuje vo svojej judikatúre tiež požiadavku

racionálneho základu opatrení, prostredníctvom ktorých dochádza k zásahu do pokojného

užívania majetku: „Súd považuje za prirodzené, že rámec voľnej úvahy ponechaný

zákonodarcovi pri uskutočňovaní sociálnej a hospodárskej politiky by mal byť dostatočne

široký, preto Súd bude rešpektovať zákonodarcu v jeho predstave, čo je verejný záujem,

ledaže by jeho úsudku zjavne chýbal rozumný základ“ (James a iní v. United Kingdom,

rozsudok z 21. 2. 1986, séria A, č. 98, § 54; obdobne Hutten – Czapská v. Poľsko, sťažnosť

č. 35014/97, rozsudok z 19. 6. 2006, § 166).

Limitujúcim faktorom z hľadiska tolerovateľnosti zásahu do pokojného užívania

majetku je miera záťaže, ktorou sa zasahuje do tohto majetku. Mieru záťaže treba

posudzovať z hľadiska spravodlivej rovnováhy medzi verejným záujmom a individuálnymi

záujmami, pričom „spravodlivú rovnováhu nemožno identifikovať tam, kde dotknutá osoba

musí znášať individuálnu a nadmernú záťaž“ (Sporrong a Lönnroth v. Švédsko, § 73).

O nadmernú záťaž pôjde vtedy, ak pôjde o opatrenie, ktoré môže mať likvidačný (dusiaci)

účinok na dotknuté osoby, resp. „opatrenia, ktoré dosahujú intenzitu de facto vyvlastnenia“

(Fredin v. Sweden, rozsudok z 18. 2. 1991, séria A, č. 192, § 42; tiež Sporrong and

Lönnroth v. Sweden, § 63).

Ústavný súd pri výkone právomoci podľa nebol dosiaľ

s problematikou daní, resp. daňovej politiky bezprostredne konfrontovaný, napriek tomu

určité koncepčné východiská k ústavnému prieskumu tejto sféry zákonodarstva už načrtol

vo veci vedenej pod sp. zn. , v ktorej posudzoval súlad napadnutého

ustanovenia o súdnych poplatkoch

a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov s označenými

ustanoveniami a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

V označenej veci ústavný súd, vychádzajúc zo spoločného ústavného základu daní

a poplatkov ( ), okrem iného uviedol: „dane a poplatky majúce charakter

verejnoprávnej povinnosti peňažnej platby štátu (daňová a poplatková povinnosť)

predstavujú ústavne aprobované obmedzenie práva vlastniť majetok. Rozlišovanie daní

a poplatkov má v našom práve dlhodobú tradíciu a vychádza z neho i platný .

V oboch prípadoch platí, že prostredníctvom týchto povinností sú zabezpečované príjmy

štátneho rozpočtu, ktoré sú nevyhnutným predpokladom na to, aby štát mohol efektívnym

spôsobom plniť svoje úlohy. Základný pojmový rozdiel medzi nimi spočíva v tom, že kým

zmyslom daní je zhromažďovanie finančných prostriedkov na zabezpečovanie rôznych

typov verejných statkov bez toho, aby mu zodpovedalo ekvivalentné protiplnenie, v prípade

poplatkov je peňažná platba chápaná ako istý ekvivalent činnosti orgánu štátu alebo iného

verejnoprávneho subjektu. Uvedené rozlíšenie však nemení nič na tom, že vo vzťahu

k ustanoveniu daní, poplatkov, odvodov či iných obdobných povinností sa uplatnia v zásade

rovnaké ústavnoprávne požiadavky (, bod 38).“.

Ústavný súd vo veci sp. zn. na jednej strane zdôraznil, že pri

ustanovovaní daňových a poplatkových povinností má „zákonodarca... široké uváženie

v tom, akým spôsobom tieto povinnosti vymedzí, či už ide napr. o určenie predmetu, výšky

či poplatníka dane alebo poplatku. Samotný už uvedený základný účel daňovej či

poplatkovej povinnosti ho v tomto smere žiadnym spôsobom neobmedzuje“, ale zároveň

uviedol, že úvaha zákonodarcu „nemôže byť bezhraničná, pričom jej medze možno vyvodiť

z niektorých ústavných noriem, ktoré musia byť rešpektované i v oblasti daní a poplatkov.

Zo zásady právneho štátu, ktorej normatívne vyjadrenie je obsiahnuté v ,

vyplýva požiadavka, aby bola daňová či poplatková povinnosť vymedzená jasne a určito

(, bod 32; porovnaj tiež , bod 79). Pri ich ustanovení musí byť

tiež rešpektovaný ústavný princíp rovnosti, čo znamená jednak vylúčenie svojvôle pri

odlišovaní subjektov a práv a jednak zákaz diskriminácie v zmysle . Okrem

iného by tak vo všeobecnosti mali tieto povinnosti dopadať rovnomerne na všetky skupiny

obyvateľstva. V neposlednom rade nesmie mať daňová alebo poplatková povinnosť

na poplatníka taký „deštruktívny“ účinok, ktorý by fakticky vylúčil alebo zruinoval jeho

majetkovú podstatu“ (, body 39 a 40).

Vychádzajúc z právnych názorov vyjadrených vo veci sp. zn. ,

rešpektujúc relevantné právne názory ESĽP a inšpirujúc sa doktrinálnymi prístupmi

uplatňovanými vo vzťahu k problematike daní a iných obdobných dávok inými

(zahraničnými) ústavnými súdmi (osobitne českým ústavným súdom), považuje ústavný súd

za vhodné ešte predtým, ako pristúpi k preskúmaniu konkrétnych námietok skupiny

poslancov k napadnutým ustanoveniam zákona o miestnych daniach, zreteľne artikulovať

svoje základné východiská k ústavného prieskumu daní (aplikovateľné aj na poplatky).

Ústavný súd v súvislosti s ústavným prieskumom daní (príp. poplatkov a iných

obdobných verejných dávok) v prvom rade akceptuje skutočnosť, že sféra daní (resp.

poplatkov) patrí do okruhu „politických otázok“, vo vzťahu ku ktorým treba rešpektovať

vyššiu mieru autonómie zákonodarcu, príp. iného orgánu verejnej moci, ktorému je

na základe zákona zverená právomoc ukladať dane, príp. poplatky. Táto skutočnosť sa

objektívne musí prejaviť v intenzite (rozsahu), vecnom zameraní a metodike ústavného

prieskumu, ktorý by mal zahŕňať preskúmanie

a) rešpektovania princípu legality, t. j. či bola preskúmavaná daň uložená zákonom,

resp. „na základe zákona“ ( ), teda k tomu zákonom splnomocneným orgánom

verejnej moci a v medziach tohto (zákonného) splnomocnenia,

b) či uloženie predmetnej dane sleduje legitímny cieľ a má racionálny základ,

c) či predmetná daň nepredstavuje pre daňovníkov (skupiny daňovníkov) zjavne

nadmernú záťaž, t. j. či nie je z hľadiska vzťahu medzi sledovaným verejným záujmom

a legitímnymi individuálnymi záujmami daňovníkov (skupín daňovníkov) extrémne

disproporčná (zákaz extrémnej disproporcionality),

d) či uloženie predmetnej dane (vrátane jej náležitosti) nie je prejavom zjavného,

resp. svojvoľného porušenia ústavného princípu rovnosti pri rozlišovaní medzi jednotlivými

skupinami daňovníkov (neakcesorická rovnosť), resp. jeho porušenia v spojení

s neprimeraným zásahom do niektorého základného práva alebo slobody, s osobitným

zreteľom na ochranu vlastníctva (akcesorická rovnosť).

III.3 Ústavné postavenie a funkcie územnej samosprávy a miestne dane

Z návrhu navrhovateľov na jednej strane vyplýva, že samotné ukladanie miestnych

daní obcami prostredníctvom všeobecne záväzných nariadení, t. j. „... na základe zákona“

( ) síce z ústavného hľadiska nespochybňujú, ale na druhej strane

podstata argumentácie, na základe ktorej namietajú nesúlad napadnutých ustanovení zákona

o miestnych daniach s označenými ustanoveniami , je založená na spochybňovaní

(neprimerane širokého) „legislatívneho priestoru“, ktorý zákonodarca poskytol v zákone

o miestnych daniach obciam pre úpravu niektorých náležitostí miestnych daní

prostredníctvom ich všeobecne záväzných nariadení.

Vzhľadom na uvedené považuje ústavný súd za žiaduce (vychádzajúc zo svojej

doterajšej judikatúry a autoritatívnych názorov právnej doktríny) v rámci formulovania

svojich základných východísk pre rozhodnutie o návrhu skupiny poslancov poukázať na

ústavné postavenie a funkcie územnej samosprávy v kontexte s oprávneniami, ale aj

povinnosťami, ktoré zákon o miestnych daniach zveruje obciam a vyšším územným celkom

pri ukladaní a úprave niektorých náležitostí miestnych daní a poplatkov.

V právnej doktríne sa samospráva obvykle charakterizuje ako forma verejnej správy,

na ktorej výkon má alebo (aspoň) zákonom zaručené právo určité územné alebo

inak organizované spoločenstvo ľudí (korporácia). V rámci výkonu samosprávy si toto

spoločenstvo samostatne, t. j. nezávisle od štátu spravuje svoje záležitosti. Štát disponuje len

právnym dozorom nad výkonom samosprávy uskutočňovaným spôsobom, ktorý ustanoví

zákon (pozri HENDRYCH, D. a kol. Právnický slovník. Praha : C. H. Beck 2001, s. 801,

tiež ČIČ, M. a kol. Komentár k . Bratislava : EUROKÓDEX

2012, s. 405 — 407). Územnú samosprávu potom možno charakterizovať ako (príp.

zákonom) zaručené právo územného samosprávneho celku ako územného spoločenstva ľudí

rozhodovať samostatne v rámci a zákonmi vymedzeného autonómneho priestoru

o svojich záležitostiach (porovnaj napr. FILIP, J. Ústavní právo I. Základní pojmy

a instituty. Ústavní základy ČR. Brno : MU 1999, s. 454). Územné samosprávne celky sú

nositeľmi (subjektmi) územnej samosprávy.

Z obsahu ústavných noriem týkajúcich sa územnej samosprávy, ako aj ich lokalizácie

v rámci vnútornej štruktúry [IV. hlava , ktorá v systematike predchádza

ústavnej úprave najvyšších ústavných orgánov (hlavy V. až VII. ), pozn.] možno

vyvodiť, že ústavodarca už v pôvodnom znení priznal územnej

samospráve mimoriadne významné postavenie v štruktúre inštitútov demokratického

a právneho štátu. Navyše v ďalšom období ústavného vývoja došlo prostredníctvom

novelizácie vykonanej ústavným k výraznému posilneniu

ústavného postavenia územnej samosprávy. Na základe tejto ústavnej novelizácie boli

(okrem iného) precizované prakticky všetky kľúčové ústavné články týkajúce sa územnej

samosprávy a zároveň bola tiež konštituovaná aj osobitná ústavná ochrana územnej

samosprávy prostredníctvom novo ustanovenej právomoci ústavného súdu rozhodovať

v zmysle a o sťažnostiach orgánov územnej samosprávy proti neústavnému

alebo nezákonnému zásahu štátu do vecí územnej samosprávy (podrobnejšie o tom pozri

dôvodovú správu k čpt. 643, II. volebné obdobie; dostupné na internete:

http://www.nrsr.sk/dl/Browser/Document?documentId=137290). Ústavné zmeny

uskutočnené v roku 2001 vytvorili základné právne východisko na rozsiahlu

(decentralizáciu) reformu verejnej správy, ktorej integrálnou súčasťou bola aj

decentralizácia verejných financií a posilnenie finančnej autonómie obcí a vyšších

územných celkov, pričom práve zákon o miestnych daniach predstavuje jeden z jej

kľúčových produktov.

Vychádzajúc z ústavnej koncepcie, územnú samosprávu možno považovať za jednu

zo základných demokratických hodnôt, ktorej ústavodarca garantuje privilegovanú

(ústavnú) ochranu (a ). Ústavný súd v nadväznosti na uvedené pripomína aj

svoju doterajšiu judikatúru, v rámci ktorej pri obsahovom vymedzovaní pojmu územná

samospráva zdôraznil, že «ústavná definícia obsahu tohto pojmu nemôže byť závislá len

od zákonnej úpravy, pretože v konečnom dôsledku by to mohlo viesť k ľubovôli

zákonodarcu a k narušeniu samotnej podstaty princípu „územnej samosprávy“, ktorý je

jedným zo základných demokratických hodnôt „demokratického právneho štátu“ a ktorý

preto ako ústavný princíp musí požívať ústavnú ochranu nezávisle od zákonnej úpravy»

().

Podľa základom územnej samosprávy je obec. Územnú samosprávu

tvorí obec a vyšší územný celok.

Podľa a obec a vyšší územný celok sú samostatné územne samosprávne

a správne celky Slovenskej republiky združujúce osoby, ktoré majú na ich území trvalý

pobyt. Podrobnosti ustanoví zákon.

Vychádzajúc z , možno konštatovať, že v podmienkach Slovenskej

republiky sú subjektmi územnej samosprávy obce a vyššie územné celky, ktoré sú v zmysle

o vyšších územných celkoch (zákon o samosprávnych krajoch)

v znení neskorších predpisov označené ako samosprávne kraje. Obce a vyššie územné celky

(samosprávne kraje) zároveň charakterizuje ako územné samosprávne celky

združujúce na územnom princípe osoby, ktoré majú na ich území trvalý pobyt (čl. 64a

).

Na zabezpečenie základnej ústavnej funkcie územnej samosprávy (samostatné

spravovanie vlastných záležitostí na území samosprávneho územného celku) je nevyhnutné,

aby obce a vyššie územné celky disponovali vlastným majetkom a vlastnými finančnými

prostriedkami. Bolo by totiž iluzórne zveriť obciam a vyšším územným celkom

zodpovednosť za všestranný rozvoj príslušného územného celku bez toho, aby mohli

priamo — výkonom svojich právomocí — reálne ovplyvňovať výšku svojich príjmov.

„Hospodársku“ autonómiu subjektov územnej samosprávy garantuje priamo

Slovenskej republiky, a to predovšetkým prostredníctvom čl. 65 ods. 1, podľa ktorého obec

a vyšší územný celok sú právnické osoby, ktoré za podmienok ustanovených zákonom

samostatne hospodária s vlastným majetkom a so svojimi finančnými prostriedkami.

Pre územné samosprávne celky má zásadný význam aj nadväzujúci čl. 65 ods. 2

, podľa ktorého obec a vyšší územný celok financujú svoje potreby predovšetkým

z vlastných príjmov, ako aj zo štátnych dotácií. Zákon ustanoví, ktoré dane a poplatky sú

príjmom obce a ktoré dane a poplatky sú príjmom vyššieho územného celku. Štátnych

dotácií sa možno domáhať len v medziach zákona.

Z citovaného možno vyvodiť, že obce a vyššie územné celky

zabezpečujú financovanie svojich potrieb v prvom rade z vlastných príjmov. síce

priamo nevymedzuje, čo možno zahrnúť pod pojem „vlastné príjmy“ obce, resp. vyššieho

územného celku, ale z vymedzenej kvalifikácie „Dane a poplatky sú štátne

a miestne“ ( ) možno zjavne vyvodiť záver, že k vlastným príjmom

subjektov územnej samosprávy patria v prvom rade výnosy z miestnych daní a poplatkov.

Tento interpretačný záver potvrdzuje aj o rozpočtových

pravidlách územnej samosprávy a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozpočtových pravidlách územnej samosprávy“),

ktorý v rámci taxatívneho výpočtu vlastných príjmov rozpočtu obce v § 5 ods. 1 písm. a)

uvádza, že nimi okrem iného sú „... a) výnosy miestnych daní a poplatkov...“. Obdobne

z § 6 ods. 1 písm. a) v spojení s § 5 ods. 3 tohto zákona vyplýva, že príjmom rozpočtu

vyššieho územného celku je v prvom rade „... výnos miestnej dane podľa osobitného

predpisu“ (zákona o miestnych daniach, pozn.). Zákon o rozpočtových pravidlách územnej

samosprávy zároveň potvrdzuje deklarovanú autonómiu obcí a vyšších územných

celkov pri hospodárení s vlastnými príjmami ( ), keď v uvádza,

že „O použití vlastných príjmov rozpočtu obce rozhoduje obec samostatne.“. Obdobne v § 5

ods. 3 tohto zákona sa uvádza, že „... O použití vlastných príjmov rozpočtu vyššieho

územného celku rozhoduje vyšší územný celok samostatne.“.

V zhode so zákonom o rozpočtových pravidlách územnej samosprávy je aj v zákone

o miestach daniach ustanovené, že „Výnos z daní podľa § 2 ods. 1 a poplatku podľa § 2

ods. 2 vrátane výnosu z pokuty a úroku z omeškania vzťahujúcich sa k týmto daniam

a poplatku sú príjmom rozpočtu obce, ktorá je správcom dane“ (§ 100 ods. 1 zákona

o miestnych daniach), resp. „Výnos dane podľa § 2 ods. 3 vrátane výnosu pokuty a úroku

z omeškania vzťahujúcich sa k tejto dani a zaplatený preddavok na daň je príjmom rozpočtu

vyššieho územného celku, v ktorého územnom obvode je sídlo správcu dane...“ (§ 100

ods. 2 zákona o miestnych daniach).

Z , podľa ktorého „Dane a poplatky možno ukladať zákonom

alebo na základe zákona“, vyplýva, že dane, resp. poplatky možno uložiť nielen priamo

zákonom, ale aj „na základe zákona“. Označené slovné spojenie obsiahnuté v porovnateľnej

podobe aj v („Povinnosti možno ukladať... na základe zákona,

v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd“) treba podľa názoru ústavného

súdu vykladať tak, že vytvára priestor na uloženie určitej právnej povinnosti, a teda aj

daňovej alebo poplatkovej povinnosti, nielen „zákonom“, teda normatívnym právnym

aktom, ktorý môže vydávať len národná rada, ale aj normatívnym právnym predpisom

orgánov výkonnej moci, ako aj orgánov obcí, resp. vyšších územných celkov, ktoré

disponujú v zmysle a normotvornou právomocou. Tento

interpretačný záver nie je v domácej odbornej literatúre spochybňovaný, naopak, je

v autoritatívnych odborných publikáciách výslovne artikulovaný (pozri napr. ČIČ, M. a kol.

Komentár k . Bratislava : EUROKÓDEX 2012, s. 96 a s. 391,

alebo DRGONEC, J. . Komentár. Šamorín : HEURÉKA 2004,

s. 429).

V nadväznosti na uvedené je potrebné zdôrazniť, že slovné spojenie „na základe

zákona“ obsahuje aj zásadné ústavné limity pre jeho adresátov (v posudzovanej veci pre

obce a vyššie územné celky) spočívajúce jednak v tom, že pre uloženie určitej právnej

povinnosti musí existovať zákonné splnomocnenie ustanovené v konkrétnom zákone

(v posudzovanej veci v zákone o miestnych daniach), pričom tento zákon zároveň

ustanovuje medze, v rámci ktorých môže príslušný orgán verejnej moci uplatniť svoju

normotvornú právomoc, t. j. môže ju uskutočňovať „len v medziach zákona“.

Rešpektovanie zákonných limitov pri uplatnení normotvornej právomoci obcí alebo vyšších

územných celkov pri rozhodovaní o miestnych daniach a poplatkoch pritom podlieha súdnej

kontrole (viac k tomu pozri ďalej).

Vzhľadom na skutočnosť, že ústavodarca rozdelil dane a poplatky na štátne

a miestne, je logickým vyústením vnútornej konštrukcie v spojení

s ustanoveniami IV. hlavy označenej nadpisom „Územná samospráva“ skutočnosť,

že miestne dane a poplatky môžu na základe zákona (zákona o miestnych daniach, pozn.)

a v jeho medziach ukladať aj obce a vyššie územné celky. Ústavný súd v tejto súvislosti

poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, v ktorej už vyslovil, že „Právnu povinnosť (a teda

aj daňovú, resp. poplatkovú povinnosť, pozn.) možno uložiť iba zákonom alebo na základe

zákona a v jeho medziach. Toto platí predovšetkým pri výkonnej moci, ale aj pre obce,

pokiaľ rozhodujú vo veciach samosprávy všeobecne záväzným nariadením.“ ().

Pôsobnosť obcí a vyšších územných celkov vo veciach miestnych daní a poplatkov

nevyplýva len zo zákona o miestnych daniach, ale vo vzťahu k obciam tiež zo zákona

Slovenskej národnej rady č. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov

(ďalej len „zákon o obecnom zriadení“), ktorý v § 4 ods. 3 okrem iného ustanovuje, že

„Obec pri výkone samosprávy najmä... c) rozhoduje vo veciach miestnych daní a miestnych

poplatkov a vykonáva ich správu...“. Z ustanovení § 11 ods. 4 písm. d) a e) zákona

o obecnom zriadení zároveň vyplýva, že rozhodovanie o zavedení a zrušení miestnej dane

a uložení miestneho poplatku a určovaní náležitosti miestnej dane je zverené do výhradnej

právomoci obecného zastupiteľstva.

Z dosiaľ uvedeného možno vyvodiť, že miestne dane a miestny poplatok (zákon

o miestnych daniach ustanovuje len jeden druh miestneho poplatku – miestny poplatok za

komunálne odpady a drobné stavebné odpady, pozn.) môžu ukladať „na základe zákona“

(o miestnych daniach) obce prostredníctvom všeobecne záväzných nariadení, teda

uplatnením svojej normotvornej právomoci zverenej im jednak zákonom o obecnom

zriadení (pozri najmä tohto zákona), ale aj priamo . Rovnako môžu miestnu daň

(daň z motorových vozidiel) ukladať prostredníctvom všeobecne záväzného nariadenia

vyššie územné celky „na základe zákona o miestnych daniach“ (pozri najmä § 88 tohto

zákona).

Ústavné základy normotvornej právomoci obcí a vyšších územných celkov, teda

právomoci vydávať všeobecne záväzné nariadenia, sú vymedzené v prvom rade v čl. 68

, podľa ktorého vo veciach samosprávy a na zabezpečenie úloh vyplývajúcich pre

samosprávu zo zákona môže obec a vyšší územný celok vydávať všeobecne záväzné

nariadenia. Normotvornú právomoc obcí a vyšších územných celkov vo sfére preneseného

výkonu štátnej správy ustanovuje prvá veta , podľa ktorého pri výkone

štátnej správy môže obec a vyšší územný celok vydávať v rámci svojej územnej pôsobnosti

na základe splnomocnenia v zákone a v jeho medziach všeobecne záväzné nariadenia.

Z zároveň možno vyvodiť, že všeobecne záväzné nariadenia podľa

musia byť v súlade „... s ústavnými zákonmi, s medzinárodnými zmluvami,

s ktorými vyslovila súhlas Národná rada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované

a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, a so zákonmi...“ [čl. 125 ods. 1 písm. c)

] a všeobecne záväzné nariadenia „orgánov územnej samosprávy podľa

nielen v súlade s , s ústavnými zákonmi, s medzinárodnými zmluvami vyhlásenými

spôsobom ustanoveným zákonom a so zákonmi, ale aj s nariadeniami vlády a so všeobecne

záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej

správy“ [ ].

O prípadnom nesúlade všeobecne záväzných nariadení obcí a vyšších územných

celkov s právnymi predpismi vyššieho stupňa právnej sily rozhoduje na základe návrhu

kvalifikovaného okruhu subjektov ústavný súd, pričom „Ak ústavný súd svojím

rozhodnutím vysloví, že medzi právnymi predpismi uvedenými v odseku 1 je nesúlad,

strácajú príslušné predpisy, ich časti, prípadne niektoré ich ustanovenia účinnosť. Orgány,

ktoré tieto právne predpisy vydali, sú povinné do šiestich mesiacov od vyhlásenia

rozhodnutia ústavného súdu uviesť ich do súladu s , s ústavnými zákonmi

a s medzinárodnými zmluvami vyhlásenými spôsobom ustanoveným zákonom, a ak ide

o predpisy uvedené v odseku 1 písm. b) a c), aj s inými zákonmi, a ak ide o predpisy

uvedené v odseku 1 písm. d), aj s nariadeniami vlády a so všeobecne záväznými právnymi

predpismi ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy. Ak tak neurobia,

také predpisy, ich časti alebo ustanovenia strácajú platnosť po šiestich mesiacoch od

vyhlásenia rozhodnutia“ ( ).

Ústavný súd poukazuje aj na a , v zmysle

ktorého môže miestne príslušný krajský súd (a v prípadnom odvolacom konaní Najvyšší súd

Slovenskej republiky) na základe návrhu prokurátora rozhodovať o súlade všeobecne

záväzného nariadenia obce alebo vyššieho územného celku so zákonom a v prípade, ak ide

o všeobecne záväzné nariadenie podľa , aj s nariadením vlády

a všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných orgánov

štátnej správy (a ods. 1 ). Ak príslušný všeobecný súd

vysloví, že „medzi všeobecne záväzným nariadením a právnymi predpismi uvedenými

v odseku 1 je nesúlad, stráca všeobecne záväzné nariadenie, jeho časť, prípadne niektoré

jeho ustanovenia účinnosť dňom nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia súdu. Obec,

vyšší územný celok, ktoré vydali všeobecne záväzné nariadenie, sú povinné do šiestich

mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia súdu uviesť ho vo veciach územnej

samosprávy do súladu so zákonom a vo veciach pri plnení úloh štátnej správy aj

s nariadením vlády a všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných

ústredných orgánov štátnej správy. Ak tak obec, mesto, mestská časť alebo samosprávny

kraj neurobí, všeobecne záväzné nariadenie, jeho časť, prípadne niektoré jeho ustanovenia

strácajú platnosť po šiestich mesiacoch od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia súdu“

(a ).

Z dosiaľ uvedeného vyplýva, že obce a vyššie územné celky sú pri výkone svojej

normotvornej právomoci spočívajúcej vo vydávaní všeobecne záväzných nariadení, a teda

aj pri vydávaní všeobecne záväzných nariadení týkajúcich sa miestnych daní a miestneho

poplatku, limitované jednak priamo , ako aj osobitnými zákonmi, pričom navyše

výsledky ich normotvornej činnosti podliehajú súdnemu dozoru, ktorý realizuje tak ústavný

súd, ako aj všeobecné súdy. Ústavný súd v tejto súvislosti osobitne zdôrazňuje, že štátny

dozor nad výkonom územnej samosprávy je v podobe súdneho dozoru zverený orgánom

súdneho typu, teda orgánom, ktorých nezávislosť je výslovne deklarovaná

a aj garantovaná (pozri najmä a ). Inštitucionálny model

súdnej kontroly územnej samosprávy je charakteristický pre demokratický a právny štát a je

na jednej strane základnou právnou zárukou rešpektovania v ústave deklarovanej

a osobitnými zákonmi konkretizovanej autonómie (samostatnosti) obcí a vyšších územných

celkov pri rozhodovaní o miestnych záležitostiach a na strane druhej tiež základnou právnou

zárukou toho, že subjekty územnej samosprávy budú pôsobiť (vykonávať svoje právomoci)

v a osobitnými zákonmi ustanovených právnych rámcoch (limitoch).

IV.

Kľúčové námietky skupiny poslancov, ich analýza a závery

Vychádzajúc zo sťažnosti, ktorej podstatné časti sú citované v časti I tohto nálezu,

možno z argumentácie skupiny poslancov smerujúcej proti napadnutým ustanoveniam

zákona o miestnych daniach vyvodiť dve kľúčové námietky, z ktorých prvá smeruje proti

§ 8 ods. 2 druhej a tretej vete a § 12 ods. 2 druhej a tretej vete zákona o miestnych daniach

a druhá proti § 17 ods. 2 písm. l) zákona o miestnych daniach. Navrhovatelia namietajú:

a) že zákonodarca splnomocnil obce ako správcov miestnych daní prostredníctvom

všeobecne záväzných nariadení podľa miestnych podmienok znižovať alebo zvyšovať

zákonom ustanovenú základnú ročnú sadzbu dane z pozemkov, a to aj rozdielne pre

jednotlivé druhy pozemkov (§ 8 ods. 2 zákona o miestnych daniach) a taktiež podľa

miestnych podmienok znižovať alebo zvyšovať zákonom ustanovenú základnú ročnú

sadzbu dane zo stavieb, a to aj rozdielne pre jednotlivé druhy stavieb (§ 12 ods. 2 zákona

o miestnych daniach), pričom v oboch prípadoch „opomenul“ ustanoviť maximálnu výšku

ročnej sadzbu týchto daní, čo je podľa ich názoru neprípustné a zakladá nesúlad príslušných

ustanovení zákona o miestnych daniach s označenými ustanoveniami (ďalej len

„prvá námietka“),

b) že v súvislosti so splnomocnením pre obce ustanoviť všeobecne záväzným

nariadením zníženie alebo oslobodenie od dane z pozemkov zákonodarca z ústavného

hľadiska neakceptovateľným spôsobom znevýhodnil skupinu samostatne hospodáriacich

roľníkov vykonávajúcich poľnohospodársku výrobu ako svoju hlavnú činnosť v zastavanej

časti obce (ďalej len „druhá námietka“).

IV.1 K namietanému nesúladu § 8 ods. 2 druhej a tretej vety a § 12 ods. 2

druhej a tretej vety zákona o miestnych daniach s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 4,

, ods. 2 a 4, a

V rámci argumentácie týkajúcej sa prvej námietky skupina poslancov, interpretujúc

príslušné ustanovenia zákona o miestnych daniach, vo svojom návrhu konštatuje, že „obec

ako správca dane pri určovaní sadzieb daní (a tým aj samotnej dane) pre nehnuteľnosti aj

pri zachovaní zákonných limitov (5-násobku pre skupinu pozemkov a 40-násobku pre druhy

stavieb) nie je zákonom limitovaná vo vzťahu k určeniu maximálnej sadzby dane a tým aj

výšky dane“. Tento stav navrhovatelia kvalifikujú ako legislatívne opomenutie

(„zákonodarca však... opomenul stanoviť maximálnu hranicu sadzby daní...“) a z ústavného

hľadiska ho považujú za neprípustné, keďže „Je neprípustné aby v právnom štáte

normotvornú právomoc (zákonodarnú) zverenú Národnej rady Slovenskej republiky

nahrádzala normotvorná činnosť obce... Stanoviť rozsah práv a povinnosti (maximálne

ročné sadzby daní pre daň z nehnuteľností) možno len na základe zákona a v jeho medziach,

a nie normatívnymi aktmi obce ako správcov dane...“.

Vo vzťahu k námietke legislatívneho opomenutia ústavný súd v prvom rade

zdôrazňuje, že nemožno súhlasiť s tvrdením skupiny poslancov, že zákonodarca

„opomenul“ ustanoviť maximálne sadzby daní z nehnuteľností. V tejto súvislosti ústavný

súd poukazuje na Všeobecnú časť dôvodovej správy k vládnemu návrhu zákona

o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady

(čpt. 1277), v ktorej sa výslovne uvádza, že „Sadzby daní sú navrhnuté bez hornej hranice

s tým, že obce sami rozhodnú o konkrétnej sadzbe daní na svojom území. Vytvára sa tým

priestor na zvýšenie a stabilizáciu vlastných finančných zdrojov nevyhnutných na

zabezpečenie úloh, ktoré plnia orgány územnej samosprávy.“. Z citovaného zjavne vyplýva,

že zákonodarca úmyselne neupravil hornú hranicu ročnej sadzby daní z nehnuteľností,

pričom podľa názoru ústavného súdu tým sledoval legitímny cieľ, ktorý má racionálny

základ.

Ústavný súd sa nemôže stotožniť ani s tou časťou argumentácie skupiny poslancov,

v rámci ktorej sa uvádza, že je neprípustné, aby „normotvornú právomoc (zákonodarnú)

zverenú Národnej rady Slovenskej republiky nahrádzala normotvorná činnosť obce“.

Ústavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že normotvornú právomoc obcí zakladá priamo

( a ), pričom navyše vo veciach ukladania miestnych daní

a poplatkov a určovania ich náležitostí ide podľa jeho názoru zjavne o výkon (originálnej)

samosprávnej pôsobnosti obcí, v rámci ktorej poskytuje pre obce a tiež vyššie

územné celky ďaleko väčší priestor pre ich autonómne rozhodovanie, ako to je v prípade

preneseného výkonu štátnej správy ( ).

Právny záver, podľa ktorého pôsobnosť vo sfére miestnych daní a poplatkov patrí do

sféry samosprávnej pôsobnosti obcí a vyšších územných celkov (do sféry územnej

samosprávy), možno založiť tak na materiálnych, ako aj na formálno-právnych

argumentoch. Z materiálneho hľadiska právny záver, že ide o samosprávnu pôsobnosť obcí

a vyšších územných celkov, zakladá predovšetkým podstata a účel tohto oprávnenia

(oprávnenia rozhodovať o uložení miestnych daní a určovať ich náležitosti), ktorý spočíva

v (z vyvoditeľnej) požiadavke, aby si obce a vyššie územné celky vytvárali

materiálne podmienky na financovanie svojich potrieb „predovšetkým z vlastných príjmov“

( ). Ďalší argument je založený na skutočnosti, že výkonom tejto

právomoci sa vytvárajú materiálne podmienky „na zabezpečenie úloh vyplývajúcich pre

samosprávu zo zákona“ ( ). Ústavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že pri

posudzovaní otázky, či určitá vec patrí do samosprávnej pôsobnosti obcí, resp. vyšších

územných celkov, alebo tvorí súčasť preneseného výkonu štátnej správy, je v zjavnom

rozpore s úmyslom ústavodarcu taká interpretácia tohto problému, v zmysle ktorej ide

o prenesený výkon štátnej správy vždy, ak je určitá úloha pre obec alebo vyšší územný

celok ustanovená priamo v zákone (v zákonnom splnomocnení). V dôvodovej správe

k návrhu skupiny poslancov národnej rady na vydanie ústavného zákona na zmenu

a doplnenie (čpt. 643, II. volebné obdobie), ktorý vyústil do novelizácie

vykonanej ústavným (a v rámci nej do schválenia zmeny textu

v aktuálne platnom znení), sa na túto skutočnosť totiž výslovne upozorňuje,

a to nasledovne: „Zákony ustanovujú pre obce určité úlohy aj v oblasti územnej

samosprávy, pričom dozorové orgány štátu (orgány prokuratúry) tieto zákonné úlohy často

automaticky považujú za zákonné splnomocnenia podľa ... samosprávne

územné celky vydávajú vo veciach územnej samosprávy všeobecne záväzné nariadenia

z vlastnej iniciatívy a na zabezpečenie úloh, ktoré vyplývajú pre samosprávu zo zákona (tiež

o veciach územnej samosprávy“, a preto sa „navrhuje doplniť dikciu čl. 68 o text, ktorý

zvýrazní uvedené rozdielnosti...“ (Dostupné na internete:

http://www.nrsr.sk/dl/Browser/Document?documentId=137290).

Z formálno-právneho hľadiska možno záver o tom, že ukladanie miestnych daní

a určovanie ich náležitostí patrí do sféry samosprávnej pôsobnosti obcí, vyvodiť z § 4 ods. 4

zákona o obecnom zriadení, podľa ktorého „Ak zákon pri úprave pôsobnosti obce

neustanovuje, že ide o výkon prenesenej pôsobnosti štátnej správy, platí, že ide o výkon

samosprávnej pôsobnosti obce.“. V posudzovanom prípade totiž zákon o miestnych daniach

ani nijaký iný zákon neustanovuje, že „ide o výkon prenesenej pôsobnosti štátnej správy“.

V návrhu skupiny poslancov je obsiahnutý aj právny názor, podľa ktorého

„maximálne ročné sadzby daní pre daň z nehnuteľností možno ustanoviť len na základe

zákona a v jeho medziach, a nie normatívnymi aktmi obce ako správcov dane...“.

Z citovaného možno okrem iného vyvodiť, že podľa skupiny poslancov by ústavne

konformné bolo len také legislatívne riešenie, v zmysle ktorého by zákon priamo

ustanovoval maximálnu ročnú sadzbu dane z pozemkov a dane zo stavieb. Vo svojej

podstate by išlo o legislatívnu úpravu, ktorá by spočívala v rozšírení zákonných limitov pre

obce v súvislosti s ich oprávnením ukladať prostredníctvom všeobecne záväzného

nariadenia miestne dane a určovať ich náležitosti.

Ústavný súd konštatuje, že aj takéto legislatívne riešenie by bolo z ústavného

hľadiska zrejme akceptovateľné (takto bola maximálna ročná sadzba dane z pozemkov

a dane zo stavieb ustanovená v o dani

z nehnuteľností v znení neskorších predpisov, ktorý bol zrušený zákonom o miestnych

daniach, pričom obdobným spôsobom je aj v súčasnosti v zákone o miestnych daniach

ustanovená aspoň nepriamo maximálna ročná sadzba dane za pozemky funkčne spojené

so stavbou jadrového zariadenia – pozri § 8 ods. 2 poslednú vetu zákona o miestnych

daniach). Inou otázkou je ale to, či ustanovenie maximálnej ročnej sadzby dane

z pozemkov, resp. dane zo stavieb musí z hľadiska rešpektovania ústavných limitov tvoriť

obligatórne súčasť zákona.

Ústavný súd zohľadňuje pri svojom rozhodovaní skutočnosť, že ročná sadzba

akejkoľvek dane (štátnej či miestnej) patrí k podstatným zložkám jej náležitostí. To však

podľa názoru ústavného súdu mechanicky nepredurčuje, že maximálna ročná sadzba

akejkoľvek miestnej dane musí byť ustanovená priamo zákonom. Posúdenie tejto otázky

patrí podľa názoru ústavného súdu do sféry uváženia zákonodarcu, do ktorej by mohol

prípadne zasiahnuť v abstraktnej rovine len celkom výnimočne (pozri všeobecné

východiská k ústavnému prieskumu daní vymedzené v časti III.2 tohto nálezu). Naopak,

vzhľadom na ústavné postavenie územnej samosprávy, funkcie a úlohy, ktoré ústavodarca

obciam a vyšším územným celkom zveruje (k tomu pozri všeobecné východiská načrtnuté

v časti III.3 tohto nálezu), to podľa názoru ústavného súdu v posudzovanom prípade

z ústavného hľadiska nie je nevyhnutné a ani žiaduce, pretože by tým ako orgán súdnej

moci zásadným spôsobom spochybnil dôveru, ktorú ústavodarca obciam a vyšším územným

celkom prostredníctvom ústavného textu vyjadril, t. j. išlo by o rozhodnutie, ktoré by mohlo

bez relevantných dôvodov spochybniť ústavnú konštrukciu organizácie verejnej moci

(„ducha “).

Nad rámec dosiaľ uvedeného ústavný súd poukazuje tiež na to, že aj skupina

poslancov pripúšťa, že z napadnutej úpravy možno vyvodiť, že maximálna horná hranica

sadzby dane z pozemkov je zákonom o miestnych daniach ustanovená aspoň nepriamo, a to

prostredníctvom ustanovenia maximálne povoleného rozpätia medzi najnižšou a najvyššou

ročnou sadzbou dane z pozemkov (najviac 5-násobok; § 8 ods. 2 tretia veta zákona

o miestnych daniach). To isté platí aj o dani zo stavieb, kde je maximálna horná hranica

ročnej sadzby tejto dane nepriamo limitovaná treťou vetou § 12 ods. 2 zákona o miestnych

daniach, podľa ktorého „Takto určená ročná sadzba dane zo stavieb pri stavbách uvedených

v § 10 ods. 1 nesmie presiahnuť 10-násobok najnižšej ročnej sadzby dane zo stavieb určenej

správcom dane vo všeobecne záväznom nariadení.“.

Právny názor, podľa ktorého je z ústavného hľadiska akceptovateľná aj zákonná

úprava, v rámci ktorej obce nie sú pri ustanovovaní výšky ročnej sadzby dane

z nehnuteľností viazané zákonom určeným „maximom“, možno popri už uvedenom

argumentačne podporiť aj ďalšími obmedzeniami (limitmi), ktoré sú obce, resp. obecné

zastupiteľstva povinné rešpektovať pri výkone svojej normotvornej právomoci uplatňovanej

na základe a v rozsahu splnomocňovacích ustanovení zákona o miestnych daniach.

Ústavný súd predovšetkým zdôrazňuje, že voľná úvaha (diskrécia) obce pri

ustanovovaní ročnej sadzby dane z pozemkov a ročnej sadzby dane zo stavieb podlieha

celému radu obmedzení, ktoré sú explicitne vyjadrené priamo v ústave, ako aj v zákone

o miestnych daniach, príp. ďalších zákonoch (najmä v zákone o obecnom zriadení), alebo

ich možno z týchto právnych predpisov vyvodiť, keďže sú v nich nepochybne implicitne

obsiahnuté. Vo všeobecnej rovine na obmedzenia obcí pri výkone ich normotvornej

právomoci ústavný súd konštantne upozorňuje vo svojej ustálenej judikatúre, v rámci ktorej

zdôrazňuje, že obce, resp. obecné zastupiteľstvá pri uplatňovaní svojej normotvornej

právomoci podľa , ako aj podľa prvej vety môže prijímať len také

všeobecne záväzné nariadenia, ktoré sú v súlade so všetkými súvisiacimi ustanoveniami

(m. m. napr. ), ku ktorým v prvom rade patria ustanovenia

o základných právach a slobodách. Ústavný súd pripomína v tejto súvislosti aj ďalší

ustálený právny názor vyplývajúci z jeho doterajšej judikatúry, podľa ktorého ochrana

ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale

úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií (,

, , , atď.), teda aj obecných

zastupiteľstiev, príp. ďalších orgánov obcí.

Argumentácia skupiny poslancov je vo svojej podstate založená na hypotéze,

v zmysle ktorej absencia ustanovenia maximálnej výšky ročnej sadzby dane z pozemkov

a dane zo stavieb v zákone o miestnych daniach bude mať za následok to, že ročné sadzby

týchto daní ustanovované prostredníctvom všeobecne záväzných nariadení obcí budú

„neprimerane vysoké až likvidačné“, v dôsledku čoho dôjde k neprípustnému zásahu do

základného práva daňovníkov vlastniť majetok ( ) a tiež aj do základného

práva na podnikanie ( ), pričom zároveň dôjde aj k porušeniu

, z ktorého sú vyvoditeľné všeobecné princípy právneho štátu. Ústavný súd v tejto

súvislosti zdôrazňuje, že nevykonáva hypotetickú, ale reálnu abstraktnú kontrolu ústavnosti

napadnutých ustanovení právnych predpisov, t. j. principiálne nemôže za protiústavný

označiť zákon len preto, že „na jeho základe“ by hypoteticky mohli byť vydané právne

predpisy nižšej právnej sily (v danom prípade všeobecne záväzné nariadenia obce), ktoré by

potenciálne mohli byť v nesúlade s .

Pokiaľ zákonná úprava ponecháva obci ako správkyni dane z nehnuteľností možnosť

určiť rozsah daňovej povinnosti ustanovením výšky ročnej sadzby dane z nehnuteľností

(zvýšiť alebo znížiť základnú ročnú sadzbu dane ustanovenú priamo zákonom), tak takéto

zákonné splnomocnenie nezbavuje obec povinnosti konať (v rámci svojej normotvornej

činnosti) tak, aby nedochádzalo k porušovaniu základného práva vlastniť majetok, príp.

základného práva na podnikanie a porušovaniu princípov právneho štátu.

Navyše, v preskúmavanom prípade existujú ďalšie priamo zákonom o miestnych

daniach ustanovené obmedzenia, ktoré sú obce, resp. ich obecné zastupiteľstvá povinné pri

určovaní výšky ročnej sadzby dane z nehnuteľností rešpektovať; tieto vyplývajú priamo

z dikcie napadnutých ustanovení zákona o miestnych daniach. Z § 8 ods. 2 prvej a druhej

vety a § 12 ods. 2 druhej a tretej vety zákona o miestnych daniach totiž vyplýva, že ročnú

sadzbu dane z pozemkov a dane zo stavieb môže obec zvýšiť alebo znížiť, resp. ustanoviť ju

rozdielne pre jednotlivé skupiny pozemkov len „... podľa miestnych podmienok v obci

alebo v jej jednotlivej časti alebo v jednotlivom katastrálnom území“. Z citovaného vyplýva,

že obec musí svoje rozhodnutie o určení ročnej sadzby dane z nehnuteľností založiť na

zohľadnení miestnych podmienok, v rámci ktorého je povinná vymedziť aj teritoriálne

územie, ktorého sa zvýšenie alebo zníženie ročnej sadzby dane bude týkať. Zákonodarca

teda napadnutou právnou úpravou nenabáda obce k nekontrolovanému či svojvoľnému

znižovaniu alebo zvyšovaniu ročných sadzieb daní z nehnuteľností, ale dáva obciam

možnosť ich určenia vždy s prihliadnutím na konkrétne okolnosti determinované lokálnymi

podmienkami v obci, a to aj vzhľadom na účel, pre ktorý sa miestne dane ukladajú

(na zabezpečenie úloh a funkcií územnej samosprávy vyplývajúcich z a zákonov).

Zároveň zákonodarca splnomocňuje obec znížiť alebo zvýšiť ročnú sadzbu dane

z nehnuteľností všeobecne záväzným nariadením len za súčasného dodržania maximálneho

rozpätia medzi najnižšou a najvyššou ročnou sadzbou dane z nehnuteľností (§ 8 ods. 2 tretia

veta a § 12 ods. 2 tretia veta zákona o miestnych daniach).

Z hľadiska ústavných garancií ochrany legitímnych individuálnych záujmov

daňovníkov je podstatné to, že o tom, či obec pri ustanovovaní ročnej sadzby dane

z nehnuteľností premietnutej do obsahu všeobecne záväzného nariadenia rešpektovala

a zákonmi ustanovené limity (t. j. či nepostupovala svojvoľne, resp. spôsobom

vyvolávajúcim neprípustný zásah do chránených hodnôt), môže rozhodnúť ústavný

súd v konaní podľa , vychádzajúc z kritérií načrtnutých v časti

III.2 tohto nálezu.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že ustanovenia § 8 ods. 2 druhej

a tretej vety a § 12 ods. 2 druhej a tretej vety zákona o miestnych daniach nie sú v rozpore

s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 4, čl. 13 ods. 1 písm. a), ods. 2 a 4, čl. 20 ods. 1 a čl. 35

ods. 1 , a preto v tejto časti návrhu skupiny poslancov nevyhovel.

IV.2 K namietanému nesúladu ustanovenia § 17 ods. 2 písm. l) zákona

o miestnych daniach s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 4, čl. 13 ods. 1 písm. a), ods. 2

a 4, a

Z napadnutého ustanovenia § 17 ods. 2 písm. l) zákona o miestnych daniach vyplýva,

že obec môže všeobecne záväzným nariadením podľa miestnych podmienok v obci alebo jej

jednotlivej časti ustanoviť zníženie dane z pozemkov alebo oslobodiť od dane z pozemkov

pozemky, okrem pozemkov v zastavanej časti obce, na ktorých vykonávajú samostatne

hospodáriaci roľníci poľnohospodársku výrobu ako svoju hlavnú činnosť, okrem pozemkov

v zastavanej časti obce.

V súvislosti s formulovaním výhrad voči § 17 ods. 2 písm. l) zákona o miestnych

daniach navrhovatelia predovšetkým uvádzajú, že ide o právnu úpravu, ktorá v spojení

s právnou úpravou umožňujúcou obciam ustanoviť akúkoľvek maximálnu ročnú sadzbu

dane z pozemkov (§ 8 ods. 2 zákona o miestnych daniach) „obmedzuje a zasahuje do

výkonu podnikania dotknutých subjektov, nakoľko neprimeranými sadzbami daní môže

a zvýhodňuje fyzické či právnické osoby v závislosti od toho, či ich výrobný prostriedok sa

nachádza alebo výrobná činnosť realizuje v tej ktorej časti obce resp. v závislosti od toho,

či predmetný subjekt, právnická osoba alebo samostatne hospodáriaci roľník, vykonáva

poľnohospodársku výrobu ako svoju hlavnú činnosť“.

Podstatou argumentácie navrhovateľov, na základe ktorej odôvodňujú nesúlad § 17

ods. 2 písm. l) zákona o miestnych daniach (predovšetkým) s , je

tvrdenie, že na jeho základe môžu obce prostredníctvom všeobecne záväzných nariadení

neprimerane zvýhodňovať (neprimerane diskriminovať či už v pozitívnom alebo

negatívnom zmysle) určitú skupinu daňovníkov dane z pozemkov — „fyzické či právnické

osoby v závislosti od toho, či ich výrobný prostriedok alebo výrobná činnosť sa realizuje

v tej ktorej časti obce (v zastavanej časti obce, t. j. extraviláne alebo intraviláne, pozn.),

resp. v závislosti od toho, či predmetný subjekt, právnická osoba alebo samostatne

hospodáriaci roľník, vykonávajúci poľnohospodársku výrobu ako svoju hlavnú činnosť“.

Ústavný súd v prvom rade považuje za potrebné zdôrazniť, že poskytovanie

daňových úľav v podobe zníženia dane či oslobodenia od dane, alebo naopak, zvýšenia dane

pre určité skupiny daňovníkov podľa (spravidla) zákonom explicitne vymedzených kritérií

nepredstavuje v daňovej oblasti nič neobvyklé. Tieto právne inštitúty sú obsiahnuté nielen

v zákone o miestnych daniach, ale aj v zákonoch upravujúcich štátne dane (pozri napr. § 9,

, , , alebo o dani z príjmov v znení

neskorších predpisov alebo a nasl. o dani z pridanej hodnoty

v znení neskorších predpisov). Aj „právny predchodca“ zákona o miestnych daniach zákon

Slovenskej národnej rady č. o dani z nehnuteľností v znení neskorších

predpisov vymedzoval okruh pozemkov, ktoré boli priamo zo zákona oslobodené od dane

z pozemkov (§ 4 tohto zákona), a zároveň splnomocňoval obce ako správcov dane

poskytnúť na základe všeobecne záväzného nariadenia rôzne daňové úľavy (§ 12 tohto

zákona) v rozsahu, ktorý v zásade možno považovať za porovnateľný so splnomocneniami,

ktoré obciam poskytuje pre oslobodenie alebo zníženie niektorej z miestnych daní zákon

o miestnych daniach.

Legitimita diferencovaného prístupu zákonodarcu, resp. ním splnomocneného orgánu

verejnej moci k určitým skupinám daňovníkov vyplýva z povahy a podstaty daní a účelu,

ku ktorého naplneniu ustanovenie daňovej povinnosti smeruje – zhromaždenie finančných

prostriedkov na zabezpečovanie určitých verejných záujmov a verejných služieb, pričom

štát (ale aj subjekty územnej samosprávy) práve prostredníctvom ustanovenia rôznych

daňových úľav pre rôzne skupiny daňovníkov realizuje svoje politiky, či už sociálnu,

demografickú, regionálnu, ekologickú a pod. Pri určovaní daňových povinností sa navyše

uplatňuje aj princíp solidarity, resp. princíp sociálnej spravodlivosti, t. j. princípy, ktoré sú

vlastné sociálne orientovanému demokratickému právneho štátu. V tejto súvislosti ústavný

súd považuje za vhodné poukázať na právny názor Ústavného súdu ČSFR vyjadrený

v náleze sp. zn. z 8. 10. 1992, podľa ktorého „nemožno vylúčiť, aby

zákonodarca ustanovil diferencované dane podľa zásady, že výkonnejší subjekt bude

odvádzať vyššie dane... Je vecou štátu, aby v záujme zabezpečenia svojich funkcií rozhodol,

že určitej skupine poskytne menej výhod než inej. Ani tu však nesmie postupovať

svojvoľne.“. Rovnako možno poukázať aj na právny názor Spolkového ústavného súdu

SRN, podľa ktorého daň predstavuje „... záťaž, ktorá zaväzuje všetkých tuzemcov podľa ich

príjmov, majetku a kúpnej sily k financovaniu všeobecných úloh štátu [rozhodnutie

Spolkového ústavného súdu SRN z 22. 6. 1995 – 2 BvL 37/91, písm. C, bod 2a)], alebo už

citovaný právny názor českého ústavného súdu, podľa ktorého „... Pri zdaňovaní má štát

pomerne širokú voľnosť, avšak aj tu platí, že štát môže rozhodnúť, že jednej skupine

poskytne menej výhod než inej, nesmie však postupovať svojvoľne.“ ().

Ústavný súd v súvislosti s argumentáciou smerujúcou k záveru o ústavnej

akceptovateľnosti § 17 ods. 2 písm. l) zákona o miestnych daniach poukazuje aj na

stanovisko vlády k návrhu skupiny poslancov (jeho podstatné časti sú citované v časti II

tohto nálezu, pozn.), v ktorom sa okrem iného uvádza: „V namietanom konkrétnom prípade

možnej úľavy podľa § 17 ods. 2 písm. 1) zákona na pozemky, na ktorých vykonávajú

poľnohospodársku činnosť samostatne hospodáriaci roľníci ako svoju hlavnú činnosť, nejde

o zámer diskriminovať určitú skupinu daňovníkov voči iným podnikateľom

v pôdohospodárstve, ale opäť, z pohľadu obce, o zohľadnenie vlastných podmienok s cieľom

podporiť rozvoj poľnohospodárskej činnosti, čo môže mať ďalšie pozitívne dôsledky

napríklad na zamestnanosť v obci.“

V nadväznosti na už uvedené a poukazujúc na citovanú časť stanoviska vlády,

ústavný súd konštatuje, že ustanovenie § 17 ods. 2 písm. l) zákona o miestnych daniach má

legitímny a racionálny základ a skutočnosť, že tvorí v napadnutom znení integrálnu súčasť

zákona o miestnych daniach, sama osebe nemôže založiť záver o jeho nesúlade

s ustanoveniami označenými v návrhu navrhovateľov.

Obdobne ako v časti smerujúcej proti ustanoveniam § 8 ods. 2 druhej a tretej vety

a § 12 ods. 2 druhej a tretej vety zákona o miestnych daniach (časť IV.1 tohto nálezu) je

argumentácia skupiny poslancov aj vo vzťahu k § 17 ods. 2 písm. l) zákona o miestnych

daniach založená na hypotetickej úvahe, že v ňom obsiahnuté splnomocnenie pre obce

ustanoviť zníženie dane z pozemkov alebo oslobodenie od dane z pozemkov automaticky

bude obce viesť k vydávaniu všeobecne záväzných nariadení, ktoré budú v rozpore

s . Prirodzene, výsledkom normotvornej činnosti obcí môže byť aj také všeobecne

záväzné nariadenie týkajúce sa miestnych daní, ktorého normatívny obsah bude v rozpore

s . K tomu by potenciálne došlo vtedy, ak by konkrétna obec, postupujúc podľa

splnomocnenia obsiahnutého v § 17 ods. 2 zákona o miestnych daniach, ustanovila

vo všeobecne záväznom nariadení také zníženie dane z pozemkov alebo oslobodenie od

dane z pozemkov, ktoré by nerešpektovali limity a obmedzenia ustanovené priamo ,

zákonom o miestnych daniach a inými zákonmi, resp. obmedzenia, ktoré z týchto právnych

predpisov možno (nepriamo) vyvodiť. V takom prípade by ale už nešlo o nesúlad

napadnutého ustanovenia zákona o miestnych daniach s označenými ustanoveniami ,

ale o nesúlad príslušných ustanovení konkrétne existujúceho všeobecne záväzného

nariadenia určitej obce s nimi, pričom o tejto otázke ústavný súd v tomto konaní zjavne

nemôže rozhodnúť, a to minimálne preto, že rozhodovanie o súlade všeobecne záväzných

nariadení podľa s , ústavnými zákonmi a s kvalifikovanými

medzinárodnými zmluvami podľa patrí v zmysle

do pôsobnosti senátov ústavného súdu.

Práve z uvedeného dôvodu časť návrhu skupiny poslancov smerujúcu proti

všeobecným nariadeniam obcí Drahňov, Jastrabie pri Michalovciach, Iňačovce a Čečehov

ústavný súd v bode 3 výroku uznesenia č. k. -26 z 11. apríla 2012 vylúčil na

samostatné konanie. Následne senát ústavného súdu určený podľa platného rozvrhu práce

ústavného súdu časť návrhu skupiny poslancov týkajúcu sa namietaného nesúladu

príslušných ustanovení všeobecne záväzných nariadení obcí Drahňov, Jastrabie pri

Michalovciach, Iňačovce a Čečehov s označenými ustanoveniami predbežne

prerokoval a uznesením č. k. z 10. mája 2012 prijal na ďalšie konanie,

ktoré zároveň prerušil do právoplatného skončenia tohto konania. Po nadobudnutí

právoplatnosti tohto nálezu bude IV. senát ústavného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

meritórne preskúmavať časť návrhu skupiny poslancov v konaní podľa

, uplatňujúc pritom kritériá načrtnuté v časti III.2 tohto nálezu.

Na základe uvedeného ústavný súd, sumarizujúc svoju argumentáciu k tejto časti

návrhu skupiny poslancov, dospel k záveru, že § 17 ods. 2 písm. l) zákona o miestnych

daniach nie je v rozpore s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 4, čl. 13 ods. 1 písm. a), ods. 2

a 4, a , a preto návrhu aj v tejto časti nevyhovel.

K tomuto nálezu sa pripája odlišné stanovisko sudcu Lajosa Mészárosa k jeho

odôvodneniu a odlišné stanovisko sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Petra Brňáka

k jeho výroku, ako aj k jeho odôvodneniu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. januára 2014