Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

PL. ÚS 12/08

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-93

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí pléna 23. marca 2011

o návrhu skupiny 57 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na začatie konania

o súlade , a o kolektívnom vyjednávaní v znení

neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1, čl. 13 ods. 2 a 4 v spojení s čl. 20 ods. 1 a čl. 35 ods. 1,

s druhej vety v spojení s a s a 2 Slovenskej

republiky a s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a § 7

ods. 5 o kolektívnom vyjednávaní v znení neskorších predpisov s

ods. 1, a v znení doplnenia návrhu

doručeného Ústavnému súdu Slovenskej republiky 24. mája 2010 takto

rozhodol:

Konanie o návrhu skupiny 57 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky

z a s t a v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 17. decembra

2007 doručený návrh skupiny 57 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len

„navrhovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. R. P., B., na začatie konania podľa čl. 125

ods. 1 písm. a) a (ďalej len „“) a §

18 ods. 1 písm. a) o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) o súlade , a zákona

č. o kolektívnom vyjednávaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č.

“) s , a 4 v spojení s a , s

ods. 2 druhej vety v spojení s a s a 2 a s

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a § 7 ods. 5

s , a .

Podstatou návrhu je posúdenie ústavnosti právnej úpravy rozšírenia kolektívnych

zmlúv vyššieho stupňa na zamestnávateľov, ktorí nie sú členmi organizácie

zamestnávateľov, ktorá kolektívnu zmluvu vyššieho stupňa uzavrela.

Navrhovatelia sú toho názoru, že napadnutá zákonná úprava je takou delegáciou

právomoci na podzákonného normotvorcu, ktorou podľa môže disponovať iba

zákonodarca, a preto je v rozpore s .

Absencia akejkoľvek súdnej ochrany voči „aktu“, ktorého obsahová podstata

spočívajúca v uložení povinností osobám určeným individuálnymi znakmi znamená podľa

navrhovateľov tak nesúlad s a 2 a dohovoru, ako aj taký

zásah do princípov deľby moci, všeobecnosti právnej reglementácie, právnej istoty a súdnej

ochrany práv súkromných osôb, ktorý nemožno považovať za súladný s požiadavkami

demokratického a právneho štátu, a preto je v nesúlade aj s . V rozpore

s je podľa názoru navrhovateľov aj ukladanie povinností dotknutým

subjektom, ktorých splnenie (povinností) nie je v ich bezprostrednej dispozícii.

Podľa navrhovateľov zásah do výkonu vlastníckeho práva spočíva v tom, že

podstatou a bezprostredným normatívnym dôsledkom je rozšírenie záväznosti obligačného

právneho úkonu na subjekty, ktoré nie sú zmluvnými stranami, t. j. dotknutému

zamestnávateľovi sa ukladajú povinnosti, ku ktorým sa sám vlastným prejavom vôle

nezaviazal a ktoré vyplývajú z obligačného právneho úkonu uzavretého medzi inými

osobami. Podľa názoru navrhovateľov sa na rozšírenie nevzťahujú podmienky ustanovené

v , ale podmienky obsiahnuté v a podmienky

vyplývajúce z ako explicitného vyjadrenia princípu proporcionality,

s ktorými sú podľa navrhovateľov napadnuté ustanovenia tiež

v nesúlade.

Nesúlad napadnutých ustanovení s odôvodňujú navrhovatelia

najmä tým, že podrobiť zamestnávateľa ako podnikateľa povinnostiam vyplývajúcim

z obligačného právneho úkonu medzi inými zmluvnými stranami a idúcim nad rámec

konkrétnych povinností, ktoré mu vyplývajú z príslušných právnych predpisov, znamená

povoliť obmedzenie výkonu jeho práva na podnikanie. Tieto obmedzenia však musia mať

zákonný základ, musia zachovávať základné práva a musia byť v medziach zákona. Podľa

navrhovateľov tieto podmienky neboli splnené už len preto, že voči aktu spôsobilému

zasiahnuť do základných práv a slobôd, resp. normovať občianske práva a záväzky

nepriznáva zákon súdnu ochranu; okrem toho však podľa navrhovateľov absentujú aj ďalšie

nevyhnutné záruky.

Podľa navrhovateľov rozšírenie záväznosti kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa na

žiadosť ministerstva alebo inej organizácie zamestnávateľov a v tejto súvislosti ustanovenie

povinnosti na jednej strane pre zamestnávateľskú organizáciu predložiť zoznam

zamestnávateľov, ktorí sú jej členmi, a celkový počet ich zamestnancov a na strane druhej

ustanovenie povinnosti pre vyšší odborový orgán predložiť celkový počet zamestnancov,

ktorých vyšší odborový orgán zastupuje, zoznam zamestnávateľov, u ktorých pôsobí

príslušná odborová organizácia, a celkový počet zamestnancov týchto zamestnávateľov je

v rozpore so zásadou oddelenosti občianskej spoločnosti od štátu zakotvenej v čl. 29 ods. 4

a v osobitnom rámci aj v prvej vete a predstavuje podmienku,

ktorej splnenie je za istých okolností vylúčené. Podľa navrhovateľov zásada oddelenosti

štátu od občianskej spoločnosti zakotvená v predstavuje axiologickú

bázu aj pre , pretože zatiaľ čo chráni právo združovať sa

bez toho, aby akokoľvek vymedzoval oblasť uplatnenia tohto práva, resp. jeho nositeľov,

je špecifickým ustanovením, pretože ku všeobecnej úprave ustanovuje

ešte úpravu osobitnú, reflektujúcu špecifiká „spolkového života“ v oblasti hospodárskych

a sociálnych záujmov.

Navrhovatelia žiadajú, aby ústavný súd vyniesol takýto nález:

„Ustanovenia , a o kolektívnom vyjednávaní

v znení neskorších predpisov nie sú v súlade s čl. 1 ods. 1, čl. 13 ods. 2 a 4 v spojení s čl. 20

ods. 1 a čl. 35 ods. 1, s čl. 37 ods. 2 druhá veta v spojení s čl. 37 ods. 1, a s čl. 46 ods. 1 a 2

a s Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd.

Ustanovenie o kolektívnom vyjednávaní v znení

neskorších predpisov nie je v súlade s , a s

Slovenskej republiky.“

II.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokoval podľa § 25 ods. 1

a uznesením č. k. -44 z 19. marca 2008 ho prijal na

ďalšie konanie. Návrhu na pozastavenie účinnosti , , a

nevyhovel.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie navrhovatelia, Národná rada Slovenskej

republiky (ďalej len „národná rada“) a vláda Slovenskej republiky ústavnému súdu

predložili svoje stanoviská a oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne

pojednávanie.

Národná rada 2. decembra 2009 schválila novelu , a to zákon

č. , ktorým sa mení a dopĺňa o kolektívnom vyjednávaní

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), ktorý nadobudol

účinnosť 1. januára 2010. novelizoval celý

Dňa 24. mája 2010 doručil ústavnému súdu právny zástupca navrhovateľov

„doplnenie dôvodov návrhu na začatie konania o súlade“ , a

Zb. s čl. 1 ods. 1, čl. 13 ods. 2 a 4 v spojení s čl. 20 ods. 1 a čl. 35 ods. 1, s čl. 37 ods. 2

druhou vetou v spojení s a a 2 a s dohovoru

a s , a

argumentujúc tým, že pilierne dôvody nesúladu napadnutých ustanovení s povinnosťami,

ktorými zákonodarca podlieha podľa aj dohovoru aj po prijatí novely napadnutých

ustanovení (, ktorý nadobudol účinnosť

1. januára 2010), naďalej považuje za porušenie princípov právneho štátu, osobitne

nezodpovedajú požiadavke všeobecnosti právnej reglementácie a deľby moci a absentuje

akákoľvek súdna ochrana. Navrhol preto, aby ústavný súd pokračoval v konaní vedenom

pod sp. zn. a vyslovil nesúlad napadnutých ustanovení v ich platnom

a účinnom znení s článkami a dohovoru.

Ústavný súd vzhľadom na obsahovú podobnosť znenia napadnutých ustanovení

v znení pred novelizáciou , a to , a po tejto

novelizácii porovnal ich obsahové znenie aj po významovej stránke a dospel k záveru, že

ide o takmer rovnaké právne riešenia, a teda aj rovnaký pretrvávajúci ústavný problém,

a preto v konaní o návrhu navrhovateľov v znení jeho doplnenia pokračoval.

Národná rada schválila 14. decembra 2010 ďalšiu novelu , a to

, ktorým sa mení a dopĺňa o kolektívnom

vyjednávaní v znení neskorších predpisov, ktorým sa novelizoval celý § 7 citovaného

zákona. Novelizácia § 7 sa realizovala v intenciách návrhu navrhovateľov doručenom

ústavnému súdu. Vyplýva to aj z dôvodovej správy k návrhu zákona (parlamentná tlač

č. 87), podľa ktorej „Návrhom o kolektívnom

vyjednávaní v znení neskorších predpisov. Účelom novely je upraviť proces rozšírenia

záväznosti kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa na zamestnávateľa, ktorý nie je členom

zamestnávateľského zväzu, ktorý kolektívnu zmluvu vyššieho stupňa uzavrel len so súhlasom

tohto zamestnávateľa. Návrh zákona podmieňuje rozšírenie záväznosti kolektívnej zmluvy

na zamestnávateľa, ktorý nie je členom zamestnávateľského zväzu súhlasom tohto

zamestnávateľa, pokiaľ tento zamestnávateľ má obdobný predmet činnosti a obdobné

ekonomické a sociálne podmienky. ...

Navrhuje sa rozšíriť záväznosť kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa na

zamestnávateľa, ktorý nie je členom zamestnávateľského zväzu len ak tento zamestnávateľ

s rozšírením vyjadrí svoj súhlas. Tento návrh vychádza z odporúčania OECD z roku 2002,

ktorým sa navrhuje, aby rozšírenie záväznosti kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa na

zamestnávateľa, ktorý nie je členom zamestnávateľského zväzu bolo možné len so súhlasom

tohto zamestnávateľa, pokiaľ tento zamestnávateľ má obdobný predmet činnosti a obdobné

ekonomické a sociálne podmienky.

Návrh je v súlade s Odporúčaním Medzinárodnej organizácie práce č. 91

o kolektívnych zmluvách a korešponduje aj s výkladom Ústavného súdu Českej republiky

k tejto problematike.“.

Vzhľadom na to, že novelizácia realizovaná , ktorým sa

mení a dopĺňa o kolektívnom vyjednávaní v znení neskorších

predpisov, má diametrálne odlišný materiálny základ ako namietané ustanovenia zákona

č. platné v čase doručenia návrhu ústavnému súdu 17. decembra 2007, ako aj

v znení , ústavný súd aplikoval pri rozhodovaní o tomto návrhu

všeobecne platnú judikatúru, podľa ktorej v konaní o súlade právnych predpisov je ústavný

súd oprávnený posudzovať v zásade len súlad platných právnych predpisov, ich častí,

prípadne niektorých ich ustanovení s právnymi predpismi vyššej právnej sily, čo vyplýva

z a aj z , podľa ktorého ak

preskúmavané právne predpisy stratia platnosť pred vyhlásením nálezu ústavného súdu,

konanie sa zastaví (). V nadväznosti na uvedené ústavný súd konanie o návrhu

navrhovateľov zastavil.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. marca 2011