Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

PL. ÚS 31/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-131

Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 16. marca 2016 v pléne

zloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jany Baricovej, Petra Brňáka,

Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa), Sergeja Kohuta, Milana Ľalíka, Lajosa

Mészárosa, Marianny Mochnáčovej, Ladislava Orosza a Rudolfa Tkáčika o návrhu

skupiny 32 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, zastúpenej advokátom

doc. JUDr. Radoslavom Procházkom, PhD., Búdkova 4, Bratislava, na začatie konania

podľa o súlade , a zákona

č. o kolektívnom vyjednávaní v znení neskorších predpisov s

a s a 4 v spojení s a

, s a 2 a s

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd takto

rozhodol:

1. Ustanovenia , a o kolektívnom vyjednávaní

v znení neskorších predpisov n i e s ú v súlade s a s

Slovenskej republiky, ako aj s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd.

2. Vo zvyšnej časti návrhu n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol

4. decembra 2013 doručený návrh skupiny 32 poslancov Národnej rady Slovenskej

republiky (ďalej len „navrhovatelia“ alebo „skupina poslancov“) na začatie konania podľa

(ďalej len „“) o súlade ,

2 a 11 o kolektívnom vyjednávaní v znení neskorších predpisov (ďalej

aj „zákon o kolektívnom vyjednávaní“) s a s a 4 v spojení

s a , s a 2 a s Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „dohovor“). Prílohou návrhu

je písomné splnomocnenie navrhovateľov pre advokáta doc. JUDr. Radoslava Procházku,

PhD., na ich zastupovanie v konaní pred ústavným súdom opatrené ich podpismi.

Navrhovatelia, poukazujúc v návrhu na súčasný vývoj relevantnej právnej úpravy,

vychádzajú zo základného právneho rámca kolektívnych zmlúv ako inštitútu pracovného

práva spadajúcich do skupiny kolektívnych pracovných vzťahov, ktoré majú okrem

obligačného rozmeru aj normatívny rozmer a osobitne sa sústreďujú na kolektívne zmluvy

vyššieho stupňa, ich zmluvné strany a ich rozširovanie (extenziu) nad rámec okruhu

zmluvných strán; tento právny problém je podľa navrhovateľov jediným predmetom

predloženého návrhu.

Podľa názoru navrhovateľov „je extenzia spôsobila sama osebe zasiahnuť

do viacerých ústavných noriem a princípov, in concreto do

(i) princípu zmluvnej slobody ako jedného z fundamentálnych princípov súkromno-

právnych vzťahov,

(ii) práva na podnikanie, a

(iii) práva vlastniť majetok.

V prípade, ak uplatnenie extenzie nie je viazané na primerané procesné i materiálne

záruky, je zároveň spôsobilá zasiahnuť aj do

(iv) práva na súdnu ochranu,

v) princípu deľby moci ako jedného z integrálnych prvkov právneho štátu a

(vi) ďalších komponentov právneho štátu, súvisiacich s princípom právnej istoty

vo všeobecnosti a so zásadou všeobecnosti právnej regulácie zvlášť.“.

2

V nadväznosti na proklamovanú právnu istotu a zákaz diskriminácie navrhovatelia

uvádzajú, že „ustanovenia § 7 ods. 1, 2 a 3 písm. b) vo vzájomnej obsahovej súvislosti

vytvárajú priestor pre svojvoľné rozlišovanie medzi osobami, nachádzajúcimi

sa v rovnakom alebo podobnom postavení, čím sú v nesúlade s “.

V súvislosti so samotnou extenziou kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa konštatujú,

že zo znenia a systematiky § 7 ods. 1 a 2 zákona o kolektívnom vyjednávaní vyplýva,

že „zákonodarca priznáva ministerstvu (Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny

Slovenskej republiky, pozn.) právomoc rozšíriť záväznosť kolektívnej zmluvy vyššieho

stupňa na zamestnávateľov v odvetví alebo v časti odvetvia, pre ktoré je táto kolektívna

zmluva vyššieho stupňa uzatvorená, resp. rozšíriť jej záväznosť aj na zamestnávateľov

v niektorej časti tohto odvetvia“ za súčasného splnenia zákonom ustanovených podmienok.

Pritom uvádzajú, že „uplatnenie právomoci ministerstva pri fakultatívnej extenzii podľa § 7

ods. 1 a 2 je... viazané na“ zákonom ustanovené podmienky „a vyhovenie § 7a zákona

o kolektívnom vyjednávaní. Pri splnení týchto podmienok ministerstvo podľa vlastnej úvahy

môže, ale nemusí rozhodnúť o extenzii...

V osobitnom zmysle sa výhrada narušenia právnej istoty a zákazu diskriminácie

touto úpravou týka spôsobu, akým zákonodarca vymedzil kritérium tzv. reprezentatívnosti...

Zároveň sa výhrada porušenia právnej istoty týka tiež vymedzenia normatívneho poľa,

v ktorom sa má extenzia uplatniť, prostredníctvom, okrem iných, aj kritérií (i) úrovne divízie

podľa nariadenia Európskeho parlamentu a Rady ES č. 1893/2006 pre označenie odvetvia

kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa a (ii) úrovne skupiny podľa nariadenia Európskeho

parlamentu a Rady ES č. 1893/2006 pre označenie časti odvetvia).“.

Podľa navrhovateľov «nastavené pravidlá zákona... vytvárajú priame systémové

predpoklady na to, aby bol pojem „odvetvie“ na účely extenzie devalvovaný v maximálnej

možnej miere a žiadnym spôsobom neodrážal reálne pôsobenie zamestnávateľov

v odvetviach národného hospodárstva... Je pritom nepochybné, že extenzia ako taká

predstavuje zásah do základného práva na podnikanie, ako aj práva vlastniť majetok

a disponovať s ním. Predstavuje teda zákonné obmedzenie týchto základných práv, ktoré

na to, aby bolo ústavne konformné, musí nevyhnutne spĺňať podmienku proporcionality

pri jeho uplatňovaní.».

K samotnej extenzii kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa navrhovatelia uvádzajú,

že „ustanovenie § 7 ods. 1 v spojitosti s § 7 ods. 2 zákona o kolektívnom vyjednávaní

predpokladá, že ministerstvo ako ústredný orgán štátnej správy právnym predpisom

nahradí prejav vôle konkrétneho, individuálnymi znakmi určeného súkromno-právneho

subjektu, resp. subjektov a tieto individuálne určené subjekty tým priamo zaviaže k plneniu

konkrétnych povinností. Takýto akt je vo svojej podstate i vo svojich prejavoch a účinkoch

aktom de facto aplikačným a má povahu opatrenia, ktoré je adresované konkrétnym,

individuálnym adresátom a ktoré je prijaté na základe uplatnenia správnej úvahy

ministerstva.“.

Podľa navrhovateľov „rozhodnutie orgánu verejnej moci o právach a povinnostiach

konkrétneho, individuálnymi znakmi určeného adresáta práva, na základe návrhu

a v dôsledku uplatnenia správnej úvahy tohto orgánu, je bez akýchkoľvek pochybností

aktom aplikácie práva. Takouto aplikáciou nemusia byť v právnom štáte nevyhnutne

poverené iba súdne orgány, ale napríklad aj orgány štátnej správy, avšak len za určitých

predpokladov. Za prvé, právno-aplikačné výkony orgánov štátnej správy adresované

individuálne určeným subjektom tak z povahy veci, ako aj v dôsledku požiadaviek právneho

štátu nemôžu mať podobu všeobecne záväzného právneho predpisu. Za druhé, ak je právno-

aplikačný akt spôsobilý mať dopad na výkon základných práv a slobôd, resp. ak jeho

predmetom je rozhodovanie o civilno-právnych právach a záväzkoch, nesmie byť vylúčená

preskúmavacia pôsobnosť súdov.

Napadnutými ustanoveniami však zákonodarca deleguje na ústredný orgán štátnej

správy právomoc nahradiť prejav vôle subjektu súkromného práva, a to všeobecne

záväzným právnym predpisom, nepriznávajúc pritom dotknutému subjektu žiadnu možnosť

súdnej kontroly takéhoto aktu. Takáto úprava je podľa názoru navrhovateľa v rozpore

so zásadou všeobecnosti právnej regulácie a s princípom deľby moci...

Skutočnosť, že zákonodarca napadnutými ustanoveniami bezprostredne umožňuje,

aby obsahom všeobecne záväzného právneho predpisu ministerstva bolo práve určenie práv

4

a povinností individuálne určených adresátov, a navyše bez možnosti súdnej kontroly,

je v zjavnom rozpore... s východiskami právneho štátu.“.

V tejto súvislosti navrhovatelia poukazujú na to, že «... ústredný orgán štátnej správy

všeobecne záväzným právnym predpisom upravuje postavenie osôb, vymedzených

individuálnymi, nie druhovými znakmi a tieto osoby sú zbavené akejkoľvek možnosti

domáhať sa súdnej ochrany svojich práv a právom chránených záujmov. Takýto stav

je so základnými požiadavkami právneho štátu nezlučiteľný prima facie, bez ďalšieho...

Napriek tomu, že z materiálneho hľadiska všeobecne záväzný právny predpis

ministerstva, ktorým sa na dotknutého zamestnávateľa extenduje kolektívna zmluva, v plnom

rozsahu zodpovedá uvedeným kritériám, absencia formálnych znakov rozhodnutia vylučuje

jeho preskúmateľnosť v systéme správneho súdnictva. Abstrahujúc od nástrojov ochrany

ústavnosti, zákonodarca nepriznáva dotknutým subjektom žiadny iný prostriedok

ich ochrany pred prípadným zásahom ministerstva do ich základných práv a slobôd.

Napadnuté ustanovenia priznávajú ústrednému orgánu štátnej správy právomoc

všeobecne záväzným právnym predpisom rozhodnúť o obsahu právneho vzťahu medzi

konkrétnym zamestnávateľom na jednej strane a jeho zamestnancami na strane druhej,

a to bez toho, aby sa daný zamestnávateľ mohol domáhať súdnej kontroly takéhoto

„rozhodnutia“. Napadnuté ustanovenia tým jednak odporujú zásade všeobecnosti právnej

regulácie, keď štátnemu orgánu, ktorý v danej veci vykonáva normotvornú pôsobnosť,

umožňujú rozhodnúť o obsahu konkrétnych právnych vzťahov v podobe de facto právno-

aplikačného výkonu (ako navrhovateľ odôvodňuje v predchádzajúcej časti), a zároveň

odporujú aj zásade dostupnosti súdnej ochrany pred zásahmi do základných práv a slobôd,

resp. pri rozhodovaní o občianskych právach a záväzkoch, keďže dôsledkom predmetnej

úpravy v spojení so súvisiacimi ustanoveniami je

nemožnosť súdnej kontroly takéhoto zásahu.».

Navrhovatelia si pritom uvedomujú fakt, „že z čisto formálneho hľadiska nejde

o rozhodnutie ako výsledok procesu aplikácie práva v správnom alebo inom podobnom

konaní“. Na druhej strane zastávajú názor, „že tým, že napadnuté ustanovenie, porušujúc

princíp právneho štátu, umožnilo vydávať de facto právno-aplikačné akty formou všeobecne

záväzného právneho predpisu, znemožnilo osobám, do ktorých základných práv a slobôd

takýto predpis môže zasiahnuť, prístup k súdnej ochrane ich práv“. Zdôrazňujú pritom,

že «zamestnávateľ, na ktorého sa extenzia v dôsledku „rozhodnutia“ ministerstva vzťahuje,

nemá žiadnu možnosť domáhať sa na nezávislom súde preskúmania, či v jeho konkrétnom

prípade extenzia je alebo nie je prípustným zásahom do jeho základných práv a slobôd,

garantovaných a dohovorom alebo či ministerstvo správne vyhodnotilo prípadnú

existenciu okolností, vylučujúcich extenziu. Niet pritom pochýb, že extenzia je spôsobilá

normatívne upraviť „občianske práva a záväzky“ zamestnávateľa, rozhodovanie o ktorých

musí v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru aspoň vo finálnej fáze podliehať súdnej kontrole.».

Podľa navrhovateľov «nahradiť vôľu jednej zo strán obligačného právneho úkonu

je v demokratickom právnom štáte právomoc, patriaca zásadne orgánom aplikácie práva

vo všeobecnosti a orgánom súdneho typu zvlášť. To isté platí aj pre postup, spočívajúci

v uplatnení správnej úvahy voči individuálne určeným subjektom. Ustanovením možnosti

ministerstva vydať všeobecne záväzný právny predpis došlo k porušeniu princípu deľby

moci, pretože zákonodarca umožnil normotvorcovi stať sa „sudcom“ a všeobecne záväzným

právnym predpisom určiť práva a povinnosti individuálne určených adresátov. Zároveň tým

zbavil týchto adresátov akéhokoľvek prístupu k súdu, pretože súdna kontrola právnych

predpisov je v systéme všeobecného súdnictva z povahy veci vylúčená.

Otáznou je v tejto súvislosti tiež dostupnosť ústavnej kontroly, pretože tak z úpravy

aktívnej legitimácie fyzických a právnických osôb podľa v spojení s ,

ako aj z jej konštantnej aplikácie ústavným súdom vyplýva absencia možnosti

nekvalifikovaných subjektov (napríklad súkromno-právnych osôb) namietať nesúlad

všeobecne záväzného právneho predpisu s právnym predpisom vyššej právnej sily.

Napadnuté ustanovenia tak vytvárajú predpoklady pre to, aby dotknutý zamestnávateľ bol

zbavený akéhokoľvek vnútroštátneho prostriedku súdnej ochrany jeho práv, garantovaných

či už , alebo dohovorom. Takýto stav by v konkrétnych okolnostiach bol plne

spôsobilý založiť porušenie práv dotknutého zamestnávateľa podľa čl. 13 dohovoru

v spojení s inými relevantnými právami garantovanými dohovorom. V zmysle citovaného

ustanovenia totiž každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené,

musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred vnútroštátnym orgánom, aj keď

6

sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností. Napadnuté ustanovenia,

ani iný právny predpis platný a účinný v Slovenskej republike, však žiadny takýto účinný

právny prostriedok nápravy nezakotvuje...

Podobne možno vysloviť pochybnosti o súlade napadnutého ustanovenia s čl. 13

ods. 2 , v zmysle ktorého medze základných práv a slobôd možno upraviť

za podmienok ustanovených touto len zákonom.». Ústavný súd už pri svojej

rozhodovacej činnosti k tomu uviedol, že „zákon nemôže splnomocniť orgán výkonnej moci

na vydanie predpisu nižšej právnej sily, ktorý by určoval medze základných práv a slobôd.

zveruje právo určiť medze základných práv a slobôd (z dôvodu zachovania povahy

ústavnosti týchto práv a slobôd) len zákonodarnému zboru... splnomocnenie v zákone

pre vydanie všeobecne záväzného právneho predpisu, ktorým by boli upravené ďalšie

podmienky dotýkajúce sa medzi zaručených práv, nie je dovolené.

Preto všeobecne záväzný právny predpis vydaný na základe takéhoto splnomocňovacieho

ustanovenia zákona by nebol vydaný v súlade s “ (). Ďalej,

že „právomoc štátnych orgánov vydávať všeobecne záväzné právne predpisy nižšej právnej

sily než je zákon vymedzuje priamo , keď umožňuje ich vydanie len na vykonanie

ustanovení zákona a v jeho medziach, ale nie na vykonanie ustanovení “, a tiež

„ak povinnosti kohokoľvek by sa mohli dotknúť zachovania základného práva alebo

slobody, aj tieto možno podľa článku 13 ods. 1 ukladať len zákonom“.

Navrhovatelia spochybňujú, „či vo svetle môže obstáť zákonná

úprava, predstavujúca delegáciu právomoci, ktorou podľa môže disponovať iba

zákonodarca, na podzákonného normotvorcu, t. j. či možno považovať za ústavne

konformnú takú zákonnú úpravu, ktorá vytvára predpoklady pre to, aby ústredný orgán

štátnej správy vlastným všeobecne záväzným právnym predpisom v rozpore s čl. 13 ods. 2

ustanovil podmienky, obmedzujúce základné práva a slobody.

Ustanovenie § 7 ods. 1 v spojitosti s § 7 ods. 2 a 11 zákona o kolektívnom

vyjednávaní splnomocňuje ministerstvo na vydanie podzákonného predpisu, ktorý ustanoví

záväznosť konkrétnych povinností pre individuálne určeného adresáta − povinností, svojou

povahou zasahujúcich do jeho základných práv a slobôd.“.

Navrhovatelia zastávajú názor, „že k určeniu práv a povinností qua obmedzení

výkonu základných práv a slobôd dochádza vo vzťahu ku konkrétnym adresátom vydaním

všeobecne záväzného právneho predpisu ministerstva a práve preto je tento predpis tým

aktom, ktorý bez možnosti prístupu k súdnej ochrane ustanoví pre konkrétneho

zamestnávateľa medze jeho základných práv a slobôd (najmä práva vlastniť majetok

a práva na podnikanie). Takáto právna úprava podľa navrhovateľa porušuje zásadu

delegatus non potest delegare vo vzťahu k obmedzeniu základných práv a slobôd a javí

sa ako nesúladná s .

Absencia podmienok, ktoré by spôsob uplatnenia správnej úvahy na strane

ministerstva činili pre zamestnávateľov a ich zamestnancov jednoznačným

a predvídateľným a absencia akejkoľvek súdnej ochrany voči aktu, ktorého obsahová

podstata spočíva v uložení povinností osobám, určeným individuálnymi znakmi, predstavuje

taký zásah do princípov deľby moci, všeobecnosti právnej regulácie, právnej istoty a súdnej

ochrany práv súkromných osôb, ktorý nemožno považovať za súladný s požiadavkami

demokratického právneho štátu.“.

V súvislosti so zásahom do základných práv a slobôd napadnutou právnou úpravou

navrhovatelia uvádzajú, že „zachovanie princípu proporcionality predpokladá, že k zásahu

do základného práva alebo slobody príde iba (i) na účel realizácie niektorého z legitímnych

cieľov, a (ii) v miere, ktorá je pre takúto realizáciu nevyhnutná. Inými slovami, zvolené

nástroje obmedzenia základného práva musia jednak sledovať prípustný cieľ a jednak

musia byť tomuto cieľu primerané. V osobitných prípadoch výslovne špecifikuje

prípustné dôvody obmedzenia, medzi takéto dôvody qua legitímne ciele však vo

všeobecnosti patrí buď ochrana iného základného práva alebo slobody alebo ochrana

verejného záujmu v niektorej z jeho rozmanitých podôb.

V kontexte napadnutých ustanovení je ako o dotknutých materiálnych právach možné

uvažovať o práve vlastniť majetok a o práve na podnikanie...

Spôsobilosť extenzie zasiahnuť do výkonu vlastníckeho práva spočíva v skutočnosti,

že extenzia znamená prelomenie princípu zmluvnej slobody, keďže jej podstatou

a bezprostredným normatívnym dôsledkom je rozšírenie záväznosti obligačného právneho

úkonu na subjekty, ktoré nie sú jeho zmluvnými stranami. Inými slovami, dotknutému

8

zamestnávateľovi sa ukladajú povinnosti, ku ktorým sa sám vlastným prejavom vôle

nezaviazal a ktoré vyplývajú z obligačného právneho úkonu, uzavretého medzi inými

osobami.“.

Navrhovatelia pritom zastávajú názor, že „extenzia nie je núteným obmedzením

vlastníckeho práva v zmysle , ale že predstavuje špecifikáciu zákonného

obsahu vlastníckeho práva v zmysle “. Podľa ich názoru sa «na extenziu

nevzťahujú podmienky, uvedené v , ale podmienky, obsiahnuté jednak

v (rovnaký zákonný obsah a ochrana vlastníckeho práva) a jednak

vyplývajúce z ustanovenia ako explicitného vyjadrenia princípu

proporcionality...

Spôsobilosť extenzie zasiahnuť do práva na podnikanie je prinajmenšom rovnako

zrejmá, ako to platí vo vzťahu k vlastníckemu právu a nevyžaduje preto podrobný rozbor.

V každom prípade je možné uviesť, že podrobiť zamestnávateľa ako podnikateľa

povinnostiam, vyplývajúcim z obligačného právneho úkonu medzi inými zmluvnými

stranami a idúcim nad rámec konkrétnych povinností, ktoré mu vyplývajú z príslušných

všeobecne záväzných právnych predpisov, znamená podrobiť výkon jeho práva

na podnikanie obmedzeniam. Tieto obmedzenia, okrem toho, že musia mať zákonný základ,

musia zároveň zachovávať základné práva a byť v medziach zákona...

Skutočnosť, že ústavodarca vo vzťahu k právu na podnikanie odkazuje

na vykonávaciu zákonnú úpravu neznamená, že by obsah tohto práva nemal ústavný obsah

a že môže podliehať ničím neobmedzenej ľubovôli zákonodarcu. Každá úprava,

špecifikujúca rámec a podmienky výkonu základných práv a slobôd, vrátane úpravy

zákonnej, musí rešpektovať konštitutívne ústavné princípy a hodnoty. Ak zákonodarca

úpravu medzí, v akých je možné vykonávať právo na podnikanie, deleguje na podzákonného

normotvorcu, musí takúto delegáciu zároveň spojiť s aspoň minimálnymi garanciami...

napadnuté ustanovenie tejto požiadavke nezodpovedá už len preto, že voči aktu,

spôsobilému zasiahnuť do základných práv a slobôd, resp. normovať občianske práva

a záväzky, nepriznáva súdnu ochranu. Okrem týchto však absentujú aj ďalšie nevyhnutné

záruky...

Napadnuté ustanovenie predstavuje taký spôsob realizácie prípadného legitímneho

cieľa (navrhovateľ takýto cieľ nenachádza, ale nevylučuje jeho existenciu), ktorý nad rámec

nevyhnutnosti obmedzuje výkon vlastníckeho práva a práva na podnikanie, a to jednak

z dôvodu absencie akýchkoľvek záruk pred potenciálne neprimeraným zásahom do výkonu

základných práv a slobôd zo strany ministerstva, a jednak z dôvodu absencie takých

materiálnych podmienok extenzie, ktoré by zohľadňovali potrebu skutočnej

reprezentatívnosti kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa ako nevyhnutný predpoklad

jej záväznosti aj pre subjekty, ktoré sa na jej uzatváraní nijakým spôsobom a v žiadnom

rozsahu nepodieľali...

Predpokladom nevyhnutnosti, resp. primeranosti extenzie z hľadiska potreby

rovnováhy medzi ochranou predmetných základných práv na jednej strane a ochrany

príslušného verejného záujmu na strane druhej je reprezentatívnosť zmluvných strán, ktoré

príslušnú kolektívnu zmluvu vyššieho stupňa uzatvorili. Táto reprezentatívnosť má v prípade

extenzie v užšom význame slova; (t. j. rozšírenie záväznosti kolektívnej zmluvy zo zmluvných

strán stricto sensu na subjekty, ktoré sú týmito zmluvnými stranami v zmysle § 5 ods. 2 a 3

zákona o kolektívnom vyjednávam bezprostredne zastúpené) výslovný zákonný základ.

V prípade extenzie v širšom význame slova (t. j. rozšírenie záväznosti kolektívnej zmluvy

vyššieho stupňa na subjekty, nezastúpené v procese kolektívneho vyjednávania) však

reprezentatívnosť nemá zákonný základ a nie je upravený ani mechanizmus jej dosiahnutia.

Napadnutá úprava pritom zaviedla nominálnu podmienku reprezentatívnosti,

nespôsobilú relevantným spôsobom učiniť zadosť princípu proporcionality...

Bez ohľadu na to je však zrejmé, že zákonodarca parameter reprezentatívnosti

redukuje na prostredie organizovaných zamestnávateľov. Na zamestnávateľov, ktorí nie sú

združení v žiadnej zamestnávateľskej organizácii, zákonodarca nijako neprihliada

a do príslušnej „rovnice“ reprezentatívnosti ich nijako nezahŕňa...

Bez podmienky skutočnej reprezentatívnosti kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa

nie je možné o jej extenzii uvažovať ako o ústavne prípustnom prostriedku obmedzenia

vlastníckeho práva, resp. práva na podnikanie, keďže v takom prípade je otáznou sama

existencia verejného záujmu...».

10

Navrhovatelia pritom netvrdia, „že by ústavný súd mal a mohol zákonodarnému

zboru určiť spôsob, akým má učiniť zadosť princípu proporcionality, ak už sa rozhodol,

že zasiahne do základných práv a slobôd súkromno-právnych osôb. Považuje však

za nepochybné, že zákonodarca pri tomto zásahu nezvolil prostriedok, ktorý by bol

za účelom ochrany verejného záujmu nevyhnutný. Inými slovami, intenzita zásahu

do predmetných základných práv a slobôd je v danom prípade omnoho vyššia, ako intenzita

verejného záujmu, pričom, tak ako navrhovateľ uviedol vyššie, jednak namietaná úprava

v dôsledku svojej vágnosti ani nie je spôsobilá tento verejný záujem naplniť, a jednak

za istých okolností môže pre extenziu úplne chýbať akýkoľvek verejný záujem.“.

V nadväznosti na uvedené navrhovatelia navrhujú, aby ústavný súd prijal návrh

na ďalšie konanie a po jeho meritórnom prerokovaní nálezom takto rozhodol:

„Ustanovenia , a o kolektívnom vyjednávaní

v znení neskorších predpisov nie sú v súlade s čl. 1. ods. 1, čl. 13 ods. 2 a 4 v spojení s čl.

20 ods. 1 a , a s a 2 a s

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“

Navrhovatelia podľa § 38 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) navrhli „pozastaviť účinnosť § 7 ods. 1, 2, 11 zákona o kolektívnom vyjednávaní

až do rozhodnutia ústavného súdu vo veci samej vzhľadom na to, že ich ďalšie

uplatňovanie ohrozuje základné práva a slobody a môže spôsobiť hospodárske škody

ako aj nenapraviteľné následky“.

II.

Ústavný súd po predbežnom prerokovaní návrh navrhovateľov na začatie konania

o súlade , a o kolektívnom vyjednávaní v znení

neskorších predpisov s a s a 4 v spojení s

a , s a 2 a s Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením č. k. -35 z 8. apríla 2015

prijal na ďalšie konanie ( a ). Návrhu na pozastavenie

účinnosti napadnutých ustanovení ústavný súd nevyhovel.

III.

Po prijatí návrhu na ďalšie konanie si ústavný súd podľa § 39 ods. 1 zákona

o ústavnom súde vyžiadal vyjadrenie od Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej

aj „národná rada“) a od vlády Slovenskej republiky (ďalej aj „vláda“) ako vedľajšieho

účastníka, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len

„ministerstvo spravodlivosti“); zároveň ich v súlade s

požiadal, aby sa vyjadrili aj k tomu, či trvajú na ústnom pojednávaní vo veci.

Národná rada vo svojom vyjadrení z 23. júna 2015 uviedla, že odporúča ústavnému

súdu, aby návrhu skupiny poslancov nevyhovel.

Vláda ako vedľajší účastník konania, zastúpená ministerstvom spravodlivosti,

predložila svoje vyjadrenie a takisto navrhla, aby ústavný súd o návrhu rozhodol nálezom

tak, že mu nevyhovie.

Národná rada a ministerstvo spravodlivosti ústavnému súdu oznámili, že netrvajú

na ústnom pojednávaní.

III.1 Vyjadrenie Národnej rady Slovenskej republiky

Vyjadrenie národnej rady k návrhu skupiny poslancov predložil ústavnému súdu

jej predseda listom č. PREDS-304/2015 z 23. júna 2015; z jeho obsahu vyplýva, že národná

rada odporúča ústavnému súdu, aby návrhu skupiny poslancov nevyhovel.

12

Vo vyjadrení národnej rady sa uvádza:

«1. Všeobecné východiská

Podľa Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny

Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) môže na spoločný písomný návrh

zmluvných strán kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa alebo na písomný návrh jednej zo

zmluvných strán kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa a za podmienok ustanovených v

odsekoch 2 až 9 rozšíriť záväznosť kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa na zamestnávateľov v

odvetví alebo v časti odvetvia, pre ktoré je táto kolektívna zmluva vyššieho stupňa

uzatvorená. Záväznosť kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa uzatvorenej pre odvetvie môže

byť rozšírená na zamestnávateľov aj v niektorej časti tohto odvetvia.

Ministerstvo môže záväznosť kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa rozšíriť, len

ak zamestnávatelia, pre ktorých je záväzná kolektívna zmluva vyššieho stupňa, ktorej

záväznosť sa navrhuje rozšíriť, zamestnávajú v odvetví alebo v časti odvetvia, ak sa

navrhuje rozšírenie záväznosti kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa na časť odvetvia, väčší

počet zamestnancov ako zamestnávatelia združení v inej organizácii zamestnávateľov, ktorá

v tom istom odvetví alebo v tej istej časti odvetvia uzatvorila inú kolektívnu zmluvu vyššieho

stupňa ( ).

Podľa ministerstvo rozširuje záväznosť kolektívnej

zmluvy vyššieho stupňa všeobecne záväzným právnym predpisom, ktorý sa vyhlási

uverejnením jeho úplného znenia v Zbierke zákonov Slovenskej republiky.

Rozširovanie kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa sa uplatňuje od účinnosti zákona

č. t. j. od 1. februára 1991. Extenzia kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa

je štandardným nástrojom na vyrovnávanie pracovných podmienok, mzdových podmienok

a podmienok zamestnávania na úrovni sektorov v rámci členských štátov Európskej únie.

Navrhovateľmi napadnuté ustanovenia vyplývajú z prijatia zákona

č. , ktorým sa mení a dopĺňa o kolektívnom vyjednávaní

v znení neskorších predpisov. Národná rada predmetný zákon schválila dňa 27. novembra

2013 a zákon nadobudol účinnosť 1. januára 2014.

Obsahom napadnutej zákonnej úpravy je najmä

- kolektívna zmluva vyššieho stupňa sa uzatvára na úrovni odvetvia (divízie);

na úrovni časti odvetvia (skupiny) sa uzatvára, ak sa na tom zmluvné strany dohodli,

- vypustenie podmienky súhlasu zamestnávateľa s rozšírením kolektívnej zmluvy

vyššieho stupňa,

- ustanovenie podmienky reprezentatívnosti pre uzatvorenie kolektívnej zmluvy

vyššieho stupňa,

- umožnenie zamestnávateľom uplatniť pripomienky k návrhu na rozšírenie

kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa, ktoré zhodnotí tripartitná komisia.

Cieľom napadnutej zákonnej úpravy je, aby si zamestnávatelia, na ktorých sa

nevzťahuje žiadna z kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa, v konkurenčnom podnikateľskom

prostredí nevytvárali priaznivejšie ekonomické podmienky, práve na úkor vlastných

zamestnancov v porovnaní s podmienkami u zamestnávateľov, na ktorých sa kolektívna

vyššieho stupňa vzťahuje. Na podporu uvedeného možno poukázať na , ktorý

garantuje právo zamestnancov na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky s tým,

že zákon im zabezpečuje aj právo na odmenu za vykonanú prácu, dostatočnú na to, aby im

umožnila dôstojnú životnú úroveň. Práve inštitút extenzie má v odôvodnených prípadoch

a pri splnení zákonom ustanovených podmienok, zabezpečiť napĺňanie , keď

umožňuje rozšírenie výhodnejších podmienok aj na zamestnancov ďalších zamestnávateľov.

Účelom takejto zákonnej úpravy je zabránenie diskriminácie zamestnancov, ktorí pracujú

za rovnakých podmienok u rôznych zamestnávateľov v príslušnom odvetví.

Platná právna úprava v vytvára predpoklady

na zjednotenie pracovných podmienok zamestnancov v určitom odvetví v rozsahu,

na ktorom sa už dohodli príslušné vyššie odborové organy a organizácie zamestnávateľov,

čo v konečnom dôsledku znamená naplnenie princípu nediskriminácie zamestnancov

v rámci rovnakého odvetvia. Aj podľa platnej a účinnej právnej úpravy sa extenzia v Českej

republike vykonáva bez súhlasu zamestnávateľa (§ 7 zákona č. 2/1991 Sb.).

2. K princípu reprezentatívnosti a právnej istoty

Na prerokovanie návrhu na rozšírenie záväznosti kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa,

najmä na posúdenie splnenia podmienky podľa

a pripomienok oznámených zamestnávateľmi podľa ods. 7 cit. ustanovenia zákona, zákon

14

ukladá ministerstvu povinnosť zriadiť poradnú komisiu na rozšírenie záväznosti kolektívnej

zmluvy vyššieho stupňa založenú na tripartitnom princípe zastúpenia zástupcov štátu,

zamestnávateľských organizácií a odborových organizácií. Každý člen komisie má rovnaké

postavenie a právo uplatniť svoje stanovisko. Možnosť podania návrhu na extenziu,

za podmienok vymedzených zákonom a pri všeobecnom vymedzení subjektu, na ktorého sa

má extenzia uplatniť, umožňuje odstrániť zvýhodnenie zamestnávateľov, pre ktorých nie je

záväzná žiadna kolektívna zmluva vyššieho stupňa a tým súčasne odstrániť diskrimináciu

zamestnancov týchto zamestnávateľov.

Otázkou extenzie kolektívnych zmlúv sa zaoberala aj Medzinárodná organizácia

práce v Odporúčaní č. 91 z roku 1951, ktoré nadväzuje na Dohovor Medzinárodnej

organizácie práce č. 98/1949. V časti IV sa ustanovuje:

„(1) Kde je vhodné vzhľadom na zavedenú prax kolektívneho vyjednávania,

opatrenia, ktoré sa majú vymedziť vnútroštátnymi zákonmi alebo predpismi a majú

vyhovovať podmienkam každej krajiny, mali by sa vykonať na rozšírenie použitia všetkých

alebo určitých ustanovení kolektívnej zmluvy a na všetkých zamestnávateľov a pracovníkov

zahrnutých v rámci odvetvového a územného rozsahu zmluvy.

(2) Vnútroštátne zákony alebo predpisy môžu rozšíriť kolektívnu zmluvu okrem iného

za týchto podmienok:

a) ak kolektívna zmluva už pokrýva istý počet príslušných zamestnávateľov

a pracovníkov, ktorý je podľa názoru kompetentného orgánu dostatočne reprezentatívny,

b) ak v zmysle všeobecného pravidla žiadosť na rozšírenie kolektívnej zmluvy

predloží jedna alebo viacero organizácií pracovníkov alebo zamestnávateľov, ktoré

sú zmluvnými stranami,

c) ak pred rozšírením zmluvy zamestnávatelia a pracovníci, na ktorých by sa zmluva

mala vzťahovať, dostanú príležitosť, aby predložili pripomienky.“.

Z uvedeného možno vyvodiť, že sa ponecháva na členské štáty

- aby si určili kritérium reprezentatívnosti,

- postačuje návrh jednej zo zmluvných strán,

- dotknutý subjekt má právo na predloženie pripomienok (nie však právo súhlasu

s návrhom).

Postup rozširovania kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa je štandardný nástroj, ktorý

sa uplatňuje vo väčšine členských štátov Európskej únie a akceptuje ho aj Medzinárodná

organizácia práce. Napadnutá právna úprava spĺňa všetky atribúty, ktoré vyplývajú

z medzinárodných dokumentov. Zásada reprezentatívnosti vyplýva z viacerých

medzinárodných dohovorov, ktorými je Slovenská republika viazaná, napr. Dohovor MOP

č. 144/1976 o trojstranných konzultáciách na podporu uplatňovania medzinárodných

pracovných noriem.

V platnom sa ustanovuje podmienka na rozšírenie záväznosti

kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa, podľa ktorej možno kolektívnu zmluvu vyššieho stupňa

rozšíriť, len ak zamestnávatelia, pre ktorých je záväzná kolektívna zmluva vyššieho stupňa,

ktorá sa navrhuje rozšíriť, zamestnávajú v odvetví alebo v časti odvetvia, väčší počet

zamestnancov ako zamestnávatelia združení v inej organizácii zamestnávateľov, ktorá v tom

istom odvetví alebo časti odvetvia (skupine) uzatvorila inú kolektívnu zmluvu vyššieho

stupňa. Takáto konštrukcia právnej úpravy predstavuje princíp „reprezentatívnosti,“ ktorý

je predpokladom na presadzovanie požiadaviek väčšej skupiny zamestnancov. Splnenie

podmienky reprezentatívnosti v zmysle posudzuje komisia

na rozšírenie záväznosti kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa založená na tripartitnom

princípe.

Princíp reprezentatívnosti je v pracovnoprávnej oblasti upravený napr. v § 3 ods. 2

o trojstranných konzultáciách na celoštátnej úrovni a o zmene

a doplnení niektorých zákonov, , a zákona

č.

K námietke navrhovateľov, že zákonom zvolený mechanizmus rozširovania

kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa prostredníctvom divízií a skupín štatistickej klasifikácie

ekonomických činností je na extenzie v zásade nepoužiteľný, je potrebné uviesť: Podľa čl. 1

ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1893/2006, ktorým sa zavádza

štatistická klasifikácia ekonomických činností NACE Revision 2 a ktorým sa mení a dopĺňa

nariadenie Rady (EHS) č. 3037/90 a niektoré nariadenia ES o osobitných oblastiach

štatistiky sa stanovuje spoločná štatistická klasifikácia ekonomických činností v Európskom

spoločenstve „NACE Rev.2“, ktorá zabezpečí, že táto klasifikácia zodpovedá ekonomickej

16

realite a zlepší vzájomnú porovnateľnosť národných klasifikácií, klasifikácie

ES a medzinárodných klasifikácií, a tým aj štatistík.

V zmysle kolektívne zmluvy sú platné, ak sú

doložené zoznamom zamestnávateľov; zoznam zamestnávateľov obsahuje obchodné meno,

sídlo, identifikačné číslo a kód štatistickej klasifikácie ekonomických činností

zamestnávateľa podľa osobitného predpisu, ktorým je cit. nariadenie Európskeho

parlamentu a Rady.

Podľa o štátnej štatistike Štatistický

úrad Slovenskej republiky vedie register organizácií, ktorý v súlade s nariadením

Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 177/2008, ktorým sa zriaďuje spoločný rámec pre

registre ekonomických subjektov na štatistické účely a zrušuje nariadenie Rady (EHS)

č. 2186/93, obsahuje kód hlavnej činnosti podľa klasifikácie Nace. Na základe platnej

právnej úpravy každý zamestnávateľ je povinný prihlásiť sa do registra zamestnávateľov

a uviesť kód podľa štatistickej klasifikácie ekonomických činností. V prípade vykonávania

viacerých činností je povinnosť zamestnávateľa uviesť číselný kód skupiny činností, ktorú

vykonáva najväčší počet zamestnancov.

Na základe uvedeného možno konštatovať, že platná právna úprava dostatočne

zohľadňuje princíp reprezentatívnosti.

3. Všeobecnosť právnej regulácie, deľba moci a princíp zmluvnej slobody

Navrhovatelia uvádzajú, že všeobecne záväzný právny predpis ministerstva, ktorým

sa rozširuje záväznosť kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa na zamestnávateľov v odvetví,

nespĺňa požiadavku všeobecnej záväznosti kladenú na právny predpis, ale že ide skôr o akt

aplikácie práva. Zároveň namietajú, že tento akt je vylúčený z preskúmavacej pôsobnosti

súdov.

Podľa ministerstvo rozširuje záväznosť kolektívnej

zmluvy vyššieho stupňa všeobecne záväzným právnym predpisom, ktorý sa vyhlási

uverejnením jeho úplného znenia v Zbierke zákonov Slovenskej republiky. Všeobecne

záväzné právne predpisy regulujú spoločenské vzťahy rovnakého druhu a neurčitého počtu.

Nie sú adresované konkrétnym, individuálne určeným subjektom, ale všetkým subjektom,

ktoré sú účastníkmi vzťahov, ktoré sú všeobecne záväznými právnymi predpismi

upravované.

V prípade extenzie ide o prejav verejného záujmu, ktorý má prednosť pred záujmom

súkromným. Štát reprezentovaný ústredným orgánom štátnej správy v prípade extenzie

uznáva, že v určitom odvetví by mohla byť úprava pracovných podmienok rovnaká.

To znamená, že všeobecne záväzným právnym predpisom sa kolektívna zmluva vyššieho

stupňa „transformuje“ na všeobecne záväznú právnu normu. Zároveň platí, že podľa § 4

ods. 2 písm. a) je kolektívna zmluva neplatná v tej časti, ktorá je

v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. To znamená, že táto časť

kolektívnej zmluvy by sa nemohla uplatniť ani v rámci extenzie.

Zamestnávatelia, na ktorých sa rozširuje kolektívna zmluva vyššieho stupňa sú určení

iba druhovým znakom, ktorým je výkon hlavnej činnosti v odvetví resp. časti odvetvia,

v ktorom sa kolektívna zmluva vyššieho stupňa rozširuje.

Navrhovatelia tiež uvádzajú, že „skutočnosť, že zákonodarca napadnutými

ustanoveniami bezprostredne umožňuje, aby obsahom všeobecne záväzného právneho

predpisu bolo práve určenie práv a povinností individuálne určených adresátov, a navyše

bez možnosti súdnej kontroly, je v zjavnom rozpore s vyššie uvedenými východiskami

právneho štátu“.

V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že účinky extenzie nenastávajú na základe

všeobecne záväzného právneho predpisu vydaného ministerstvom, ktorým sa kolektívna

zmluva vyššieho stupňa rozširuje, ale nastávajú priamo zo zákona (§ 5 ods. 3 zákona

č. ). Výnos ministerstva neukladá zamestnávateľom v odvetví, v ktorom sa

kolektívna zmluva vyššieho stupňa rozširuje, nové práva a povinnosti. Extenzia má zákonný

základ, z moci zákona vznikajú zamestnávateľom nové práva a povinnosti, pričom

vykonávací predpis ministerstva iba identifikuje kolektívnu zmluvu, ktorá sa má rozšíriť,

a odvetvie (resp. časť odvetvia), v ktorom sa má táto zmluva rozšíriť. Podstatou extenzie je

rozšírenie práv a povinností obsiahnutých vo vyššej kolektívnej zmluve priamo z moci

zákona. Pri extenzii nedochádza k vstupu zamestnávateľov v príslušnom odvetví

do obligačného záväzku, o ktorý nemajú záujem, resp. s ktorým nesúhlasia, ale ide

o prenesenú záväznosť obsahu kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa.

18

Nemožno sa stotožniť s názorom, že „napadnutými ustanoveniami zákonodarca

deleguje na ústredný orgán štátnej správy právomoc nahradiť prejav vôle subjektu práva,

a to všeobecne záväzným právnym predpisom“. Ministerstvu ako ústrednému orgánu štátnej

správy vyplýva zo zákona právomoc vyhodnotiť (posúdiť) splnenie zákonných podmienok.

Ak návrh nespĺňa náležitosti, návrh zmluvných strán odmietne. Podstatou extenzie nie je

nahradenie súhlasu zamestnávateľa aktom štátneho orgánu, ale rozšírenie práv a

povinností obsiahnutých v kolektívnej zmluve vyššieho stupňa priamo na základe zákona.

Pokiaľ ide o otázku porušenia deľby moci je všeobecne známe, že extenziu spravidla

vykonávajú ústredné orgány štátnej správy, a teda koncept extenzie nie je vnímaný ako

prekročenie práv výkonnej moci. Podľa dostupných údajov je tomu tak napr. v Českej

republike, v Bulharsku, Estónsku, Maďarsku, Nemecku, Lotyšsku. Poľsku, Slovensku

a v ďalších štátoch.

K namietanému porušeniu princípu zmluvnej slobody možno poukázať

na ustanovenie , podľa ktorého sa kolektívna zmluva

vyššieho stupňa uzatvára pre odvetvie (alebo časť odvetvia, ak sa na tom zmluvné strany

dohodli) a za zamestnávateľov, ktorí do neho podľa zoznamu patria. Právna úprava

neumožňuje svojvoľné rozšírenie kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa príslušným ústredným

orgánom štátnej správy, pretože na extenziu musia byť splnené zákonné podmienky,

konkrétne písomný návrh zmluvných strán, ktorých oprávnení zástupcovia sú vymedzení

v Rešpektovanie zmluvnej slobody dotknutých strán je zohľadnené

aj v ďalších ustanoveniach napr. v § 7 ods. 6 (možnosť späťvzatia návrhu na extenziu),

možnosť uplatniť pripomienky k návrhu (7 ods. 7).

4. Právo na súdnu ochranu

Navrhovatelia namietajú, že napadnuté ustanovenia zákona o kolektívnom

vyjednávaní nie sú v súlade s .

K nesúladu a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd je potrebné uviesť, že právo na spravodlivý súdny proces sa vzťahuje

na občianskoprávne a trestné konanie, a zahŕňa v sebe niekoľko parciálnych opatrení ako

prístup k súdu, spravodlivý súdny proces, nezávislosť a nestrannosť súdu a prejednanie veci

v primeranom čase. Podstatou tohto práva je zabezpečenie ochrany jednotlivcom

pred nezákonným alebo svojvoľným odňatím základných ľudských práv a slobôd.

Všeobecne záväzný právny predpis, ktorým sa rozširuje kolektívna zmluva vyššieho

stupňa nemožno považovať za rozhodnutie o individuálnych právach a povinnostiach

konkrétnych subjektov, ale za normatívny akt, ktorý nepodlieha . Nejde o akt

určený konkrétnemu adresátovi, ale právny predpis určený skupine adresátov na základe

príslušných zákonných kritérií. V prípade extenzie ide o uplatnenie kolektívnej zmluvy

vyššieho stupňa, t. j. zmluvy ako dvojstranného alebo viacstranného právneho úkonu, ktorá

je povýšená na právne záväzný akt aj na subjekty, za ktoré nebola uzatvorená. Subjekt,

na ktorého je kolektívna zmluva vyššieho stupňa rozšírená, je ňou viazaný, tak ako

napríklad alebo inými pracovnoprávnymi predpismi. Napr.

zamestnávateľ sa nemôže domáhať súdnej ochrany, že nie je schopný poskytovať

zamestnancom minimálnu mzdu, na ktorú majú nárok vyplývajúci zo všeobecne záväzného

právneho predpisu.

Napadnuté ustanovenia sa týkajú kolektívnych pracovnoprávnych vzťahov a nie

individuálnych práv. Okrem toho extenzia nie je predmetom rozhodovania určeného

ústredného orgánu štátnej správy, ktoré by mohlo byť preskúmateľné súdom. K možnosti

ochrany dotknutého zamestnávateľa možno poukázať aj na čl. 6 Európskej sociálnej charty,

ktorý v prípade konfliktu záujmov priznáva stranám právo na kolektívne opatrenia, ktoré

možno chápať ako adekvátnu alternatívu označenému právu.

V súvislosti s namietanou nedostupnosťou súdnej ochrany je potrebné poukázať na

pôsobnosť ústavného súdu v a v spojení s a ods. 2 .

V nadväznosti na požiadavku súladu všeobecne záväzných právnych prepisov ministerstiev

s je v právnom poriadku zakotvený dôležitý inštitút. Ide o oprávnenie prokurátora

podať protest proti všeobecne záväznému predpisu, ktorý vydáva orgán verejnej správy.

Podľa prvého bodu o prokuratúre

v znení neskorších predpisov „Prokurátor vykonáva dozor nad dodržiavaním zákonov

a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov orgánmi verejnej správy

preskúmavaním zákonnosti všeobecne záväzných právnych predpisov vydaných orgánmi

verejnej správy,“. Podľa § 22 ods. 1 písm. a) prvého bodu cit. zákona „Prokurátor je

oprávnený podať protest proti všeobecne záväznému právnemu predpisu vydanému

20

orgánom verejnej správy, a to vyhláške, výnosu a opatreniu ústredného orgánu štátnej

správy, štátneho orgánu alebo inej právnickej osoby, ktorú osobitný zákon splnomocnil na

vydanie všeobecne záväzného právneho predpisu, ktorými bol porušený zákon alebo iný

všeobecne záväzný právny predpis.“.

Podľa „prokurátor preskúmava zákonnosť

postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných

orgánov a súdov v rozsahu vymedzenom zákonom aj na základe podnetu, pričom

je oprávnený vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie

sú podľa osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány“. Podľa § 3 ods. 1 cit. zákona

prokuratúra chráni práva a zákonom chránené záujmy fyzických osôb, právnických osôb

a štátu.

Na základe uvedeného možno konštatovať, že platná právna úprava poskytuje

zamestnávateľom právne prostriedky pre prípad, že by došlo k porušeniu ich práv.

5. K princípu proporcionality (vlastnícke právo a právo na podnikanie)

Navrhovatelia namietajú, že rozšírenie kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa na

ostatných zamestnávateľov v odvetví je zásahom do základných práv garantovaných

, konkrétne do vlastníckeho práva () a práva na podnikanie (

ods. 1).

Z protokolu č. 11 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

je potrebné poukázať na čl. 1, podľa ktorého každá fyzická a právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Toto ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony,

ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným

záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

Podnikanie je charakterizované v , kde sa ustanovuje,

že ide o sústavnú činnosť vykonávanú samostatne podnikateľom vo vlastnom mene a na

vlastnú zodpovednosť. Aj keď ide o právo primárne ekonomického charakteru, jeho výkon

nemožno zúžiť iba na rozmer zisku. Zamestnávatelia sú povinní dodržiavať viaceré

povinnosti, ktoré im ukladajú príslušné zákony, a to aj s možnými ekonomickými

dôsledkami. Napadnuté ustanovenia možno analogicky prirovnať k uvedeným zákonným

povinnostiam, ktoré však nebránia právu podnikať, pretože priamo nezasahujú do možnosti

vykonávať samostatnú zárobkovú činnosť.

Práva a povinnosti vyplývajúce z extenzie nadobúdajú pre zamestnávateľov v odvetví

normatívny charakter rovnako ako práva a povinnosti obsiahnuté vo všeobecne záväznom

právnom predpise. V pracovnoprávnej oblasti je značné množstvo právnych predpisov

(napr. , zákon o minimálnej mzde), ktoré ukladajú zamestnávateľom

povinnosti, plnenie ktorých si vo viacerých prípadoch vyžaduje finančné náklady, čím

„môže zasahovať“ do vlastníckeho práva zamestnávateľov. Na základe uvedeného možno

extenziu kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa považovať za obdobný „zásah“ do práv

zamestnávateľov ako u iných pracovnoprávnych predpisov. Možno konštatovať, že právna

úprava extenzie neprekračuje nevyhnutú mieru intenzity obmedzenia vlastníckeho práva

zamestnávateľov, zachováva jeho podstatu a zmysel s cieľom posilniť iné základné právo,

a to právo zamestnancov na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky v intenciách

.

Obdobný názor je obsiahnutý aj v Komentári k ústave, kde sa k čl. 35 ods. 1 uvádza:

„Oprávnenou osobou podľa nemusí byť len zamestnávateľ, teda ten, kto

prácu dáva, ale aj ten, kto predáva svoju pracovnú silu. Hranice práv zamestnávateľa,

ktorý podniká alebo uskutočňuje inú zárobkovú činnosť, sú podľa

obmedzené tak, aby sa zachovala podstata a zmysel práv priznaných pracovníkom podľa čl.

36 .“ (Ján Drgonec, , Komentár, Heuréka 2004, str.

278).

Podľa domáhať sa práva na podnikanie a uskutočnenie inej

zárobkovej činnosti možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Z tohto aspektu možno aj zákon o kolektívnom vyjednávaní zaradiť medzi zákony, ktoré

ustanovujú medze práva na podnikanie. V sú taxatívne vylúčené

kategórie zamestnávateľov, u ktorých nemožno extenziu uplatniť (napr. zamestnávateľ,

ktorý je v úpadku, likvidácii, u ktorého bol zavedený ozdravný režim alebo bola zavedená

nútená správa alebo zamestnávatelia, ktorí ku dňu účinnosti rozšírenia vykonávajú

podnikateľskú činnosť menej ako 24 mesiacov). To znamená, že zákon zabezpečuje ochranu

tých zamestnávateľov, ktorých ekonomická situácia neumožňuje, aby poskytovali

zamestnancom zvýhodnené podmienky.

22

Aj Ústavný súd Českej republiky akceptoval mechanizmus extenzie za splnenia

určitých podmienok. Vo svojom náleze č. 40/02 publikovanom pod č. 199/2003 Sb. uviedol:

„Ak je východiskom ústavnej prijateľnosti inštitútu extenzie pôsobnosti kolektívnych zmlúv

vyššieho stupňa európska demokratická právna skúsenosť a z nej plynúce štandardy,

porovnávanie s právom Európskej únie, ako i nachádzanie procedurálneho mechanizmu

zabezpečovania rovnováhy medzi právnou ochranou slobody a garantovaním vnútorného

mieru ľudského spoločenstva, možno s tým spojeného účelu v rozhodovanom kontexte

dosiahnuť iba za cenu obmedzenia vlastníckeho práva. Prioritu verejného záujmu pred

vlastníckym právom je však nevyhnutné podmieniť podmienkou legitimity

(reprezentatívnosti) systému kolektívneho vyjednávania, teda relevanciou podielu

kontrahentov na trhu práce.“.

Všetky základné práva a slobody sa chránia len v takej miere a rozsahu, dokiaľ

uplatnením jedného práva alebo slobody nedôjde k neprimeranému obmedzeniu, či dokonca

popretiu iného práva alebo slobody. Rovnováha verejného a súkromného záujmu

je dôležitým kritériom pre určovanie primeranosti obmedzenia každého základného práva

a slobody ().

Cieľom napadnutej zákonnej úpravy je dodržať resp. zabezpečiť rovnováhu medzi

právami zamestnávateľa ako vlastníka a právami zamestnancov na také pracovné

podmienky, ktoré sú porovnateľné s podmienkami zamestnancov, ktorí vykonávajú prácu

rovnakej hodnoty za porovnateľných pracovných podmienok.»

III.2 Vyjadrenie vlády Slovenskej republiky

Vláda ako vedľajší účastník konania, zastúpená ministerstvom spravodlivosti (§ 37

ods. 2 ), predložila svoje vyjadrenie k návrhu skupiny poslancov

listom ministra spravodlivosti Slovenskej republiky č. 41217/2015/21 z 29. mája 2015;

vláda navrhuje, aby ústavný súd o návrhu skupiny poslancov rozhodol nálezom, v ktorom

vysloví, že „Návrhu na začatie konania sa nevyhovuje.“.

Vo vyjadrení vlády sa okrem uvádza:

«Vláda Slovenskej republiky, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej

republiky, sa s podaným návrhom nestotožňuje a navrhuje, aby Ústavný súd Slovenskej

republiky vo svojom náleze vyslovil, že vyššie uvedené ustanovenia zákona sú v súlade

s ustanoveniami .

Navrhovateľmi namietané ustanovenia o kolektívnom

vyjednávaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o kolektívnom vyjednávaní“)

sú výsledkom prijatia , ktorým sa mení a dopĺňa

Zb. o kolektívnom vyjednávaní v znení neskorších predpisov. Ministerstvo práce predložilo

do legislatívneho procesu návrh uvedeného zákona na základe Plánu legislatívnych úloh

vlády Slovenskej republiky na rok 2012. Vychádzalo pri tom z Programového vyhlásenia

vlády Slovenskej republiky na obdobie rokov 2012 − 2016, v ktorom sa okrem iného

uvádza: „Vláda vyvinie maximálne úsilie, aby prijímané zásadné opatrenia mali podporu u

väčšiny obyvateľstva. Ich realizácii bude predchádzať široká odborná diskusia s cieľom

dosiahnuť spoločensko-politický konsenzus. Nezanedbateľné miesto v tomto procese budú

mať zástupcovia sociálnych partnerov. K tomu musí slúžiť efektívny sociálny dialóg. Ten

musí vyústiť aj do zvýšenia pokrytia zamestnancov kolektívnymi zmluvami. Preto sa bude

novelizovať zákon o kolektívnom vyjednávaní, aby bola odstránená prekážka pre ukladanie

a rozširovanie kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa na iných zamestnávateľov.“. Národná

rada Slovenskej republiky schválila dňa 27. novembra 2013 a tento

zákon nadobudol účinnosť 1. januára 2014.

I. časť − Zhrnutie právnej úpravy a komparácia

Východiská

Účelom bolo zabezpečiť zamestnancom u zamestnávateľov,

na ktorých sa nevzťahuje žiadna kolektívna zmluva vyššieho stupňa, rovnaké pracovné

podmienky, aké sú dohodnuté v reprezentatívnej kolektívnej zmluve vyššieho stupňa

v príslušnom odvetví. Tento zákon mal zároveň za cieľ zabrániť tomu, aby zamestnávatelia

v rámci konkurenčného podnikateľského prostredia v odvetví získali výhodnejšie

ekonomické podmienky na úkor práv vlastných zamestnancov v porovnaní s podmienkami

u zamestnávateľov, na ktorých sa kolektívna zmluva vyššieho stupňa vzťahuje.

24

v garantuje právo zamestnancov na spravodlivé

a uspokojujúce pracovné podmienky a okrem iného aj právo na odmenu za vykonanú prácu,

dostatočnú na to, aby im umožnila dôstojnú životnú úroveň.

Účelom rozširovania záväznosti kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa je,

v odôvodnených prípadoch a pri splnení zákonom ustanovených podmienok, zabezpečiť

práve napĺňanie . Prostredníctvom zákona

o kolektívnom vyjednávaní, ktorým sa ustanovili jednoznačné a konkrétne kritériá

pre rozširovanie záväznosti kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa, sú vytvorené podmienky

na zjednotenie pracovných podmienok zamestnancov v príslušnom odvetví v takom rozsahu,

na akom sa už v príslušnom odvetví dohodli príslušné vyššie odborové orgány a organizácia

zamestnávateľov, čo v konečnom dôsledku znamená práve naplnenie princípu

nediskriminácie zamestnancov v rámci rovnakého odvetvia.

Právna úprava rozširovania záväznosti kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa

vychádza z medzinárodných zmlúv a medzinárodných dohovorov, ktorými je Slovenská

republika viazaná, a to najmä:

• Európska sociálna charta (oznámenie Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej

republiky č. ),

• Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach (vyhláška

Ministra zahraničných vecí č. ),

• Dohovor Medzinárodnej organizácie práce o použití zásad práva organizovať sa

a kolektívne vyjednávať č. 98 z roku 1948 (oznámenie Federálneho ministerstva

zahraničných vecí č. ),

• Dohovor Medzinárodnej organizácie práce o trojstranných konzultáciách

na podporu uplatňovania medzinárodných pracovných noriem č. 144 z roku 1976

(oznámenie Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej č. ),

• Dohovor Medzinárodnej organizácie práce o podpore kolektívneho vyjednávania

č. 154 z roku 1981 (oznámenie Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky

č. ),

• Odporúčanie Medzinárodnej organizácie práce o kolektívnych zmluvách

č. 91 z roku 1951.

Cieľom je najmä úprava podmienok rozširovania záväznosti

kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa na ďalších zamestnávateľov v odvetví. Z tohto dôvodu

• oproti predchádzajúcemu právnemu stavu, keď označením odvetvia kolektívnej

zmluvy vyššieho stupňa bol kód podľa štatistickej klasifikácie ekonomických činností podľa

nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1893/2006 z 20. decembra 2006, ktorým

sa zavádza štatistická klasifikácia ekonomických činností NACE Revision 2 a ktorým

sa mení a dopĺňa nariadenie Rady (EHS) č. 3037/90 a niektoré nariadenia ES o osobitných

oblastiach štatistiky v platnom znení a vyhlášky Štatistického úradu Slovenskej republiky

č. , ktorou sa vydáva Štatistická klasifikácia ekonomických činností, na úrovni

skupiny, zmenil označenie odvetvia kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa na úroveň divízie,

• zaviedol uzatváranie kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa na úrovni odvetvia

(divízie), a ak sa na tom zmluvné strany dohodnú, aj na úrovni časti odvetvia (skupiny),

• umožnil rozšíriť kolektívnu zmluvu vyššieho stupňa aj na časť odvetvia (skupinu),

• vypustil podmienku súhlasu zamestnávateľa s rozšírením záväznosti kolektívnej

zmluvy vyššieho stupňa na neho,

• ustanovil pre rozšírenie záväznosti kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa podmienku

reprezentatívnosti, t. j. zamestnávatelia, pre ktorých je záväzná kolektívna zmluva vyššieho

stupňa, ktorá sa navrhuje rozšíriť, musia zamestnávať v odvetví alebo v časti odvetvia väčší

počet zamestnancov ako zamestnávatelia združení v inej organizácii zamestnávateľov, ktorá

v tom istom odvetví alebo v tej istej časti odvetvia uzatvorila inú kolektívnu zmluvu vyššieho

stupňa,

• umožnil zamestnávateľom uplatniť pripomienky k návrhu na rozšírenie kolektívnej

zmluvy vyššieho stupňa, ktoré posudzuje tripartitná komisia na rozšírenie kolektívnej

zmluvy vyššieho stupňa.

vychádzal z odporúčania Medzinárodnej organizácie práce

č. 91 z roku 1951, podľa ktorého vnútroštátne predpisy môžu rozšíriť kolektívnu zmluvu

vyššieho stupňa za týchto podmienok:

• kolektívna zmluva už pokrýva istý počet príslušných zamestnávateľov

a zamestnancov, ktorý je dostatočne reprezentatívny,

26

• žiadosť na rozšírenie záväznosti kolektívnej zmluvy predloží jedna alebo viacero

organizácii zamestnancov alebo zamestnávateľov, ktoré sú zmluvnými stranami,

• pred rozšírením záväznosti kolektívnej zmluvy zamestnávatelia, na ktorých

by sa mala kolektívna zmluva vzťahovať, dostanú príležitosť, aby predložili pripomienky.

Podľa § 7 ods. 1 zákona o kolektívnom vyjednávaní ministerstvo práce môže

na spoločný písomný návrh zmluvných strán kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa alebo

na písomný návrh jednej zo zmluvných strán kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa

a za podmienok ustanovených v odsekoch 2 až 9 rozšíriť záväznosť kolektívnej zmluvy

vyššieho stupňa na zamestnávateľov v odvetví alebo v časti odvetvia, pre ktoré je táto

kolektívna zmluva vyššieho stupňa uzatvorená.

V § 7 ods. 2 zákona o kolektívnom vyjednávaní je ustanovená podmienka

reprezentatívnosti, podľa ktorej možno kolektívnu zmluvu vyššieho stupňa rozšíriť, len

ak zamestnávatelia, pre ktorých je záväzná kolektívna zmluva vyššieho stupňa, ktorá sa

navrhuje rozšíriť, zamestnávajú v odvetví alebo v časti odvetvia väčší počet zamestnancov

ako zamestnávatelia združení v inej organizácii zamestnávateľov, ktorá v tom istom odvetví

alebo v tej istej časti odvetvia uzatvorila inú kolektívnu zmluvu vyššieho stupňa.

Podľa § 7 ods. 7 zákona o kolektívnom vyjednávaní ministerstvo práce zverejní

návrh na rozšírenie záväznosti kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa v Obchodnom vestníku a

tiež na svojom webovom sídle. Zamestnávatelia v odvetví alebo v časti odvetvia, na ktoré sa

navrhuje rozšíriť záväznosť kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa, môžu do 30 dní odo dňa

zverejnenia návrhu na rozšírenie písomne oznámiť ministerstvu pripomienky k tomuto

návrhu na rozšírenie.

Na prerokovanie návrhu na rozšírenie záväznosti kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa,

najmä na posúdenie splnenia podmienky na rozšírenie a pripomienok oznámených

zamestnávateľmi, zriadilo ministerstvo práce poradnú komisiu založenú na tripartitnom

princípe. Členmi komisie sú zástupcovia ministerstva práce, zástupcovia reprezentatívnych

združení zamestnávateľov a reprezentatívnych združení odborových zväzov, zástupca

Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky a zástupca Štatistického úradu Slovenskej

republiky. Zákon vymedzuje úlohy komisie príkladmo, z jej postavenia však vyplýva, že

komisia koná v súlade s verejným záujmom, dbá na dodržiavanie zákonom ustanovených

podmienok a objektívne posudzuje predložené pripomienky zamestnávateľov, prípadne

posudzuje aj iné okolnosti, ktoré by mohli mať vplyv na rozšírenie resp. nerozšírenie

záväznosti kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa. Závery komisie majú pre ministerstvo práce

odporúčajúci charakter.

Ustanovenie § 7a zákona o kolektívnom vyjednávaní obsahuje taxatívny výpočet

kategórii zamestnávateľov, na ktorých sa rozšírenie kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa

v príslušnom odvetví nevzťahuje (napríklad zamestnávatelia, na ktorých sa ku dňu účinnosti

rozšírenia vzťahuje záväznosť inej kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa, zamestnávatelia,

ktorí sú ku dňu účinnosti rozšírenia v úpadku alebo v likvidácii, alebo zamestnávatelia,

ktorí ku dňu účinnosti rozšírenia vykonávajú podnikateľskú činnosť menej ako 24

mesiacov).

Historická genéza extenzie kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa

Na začiatku považujeme za potrebné poukázať na genézu rozširovania (extenzií)

kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa, aby sa zabránilo vnímaniu tohto procesu ako niečoho,

čo bolo vytvorené v poslednej dobe.

Možnosť rozšírenia kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa má v Európe i v prostredí

Slovenskej republiky dlhú históriu. Už v období bývalej I. Československej republiky

obdobnú právnu úpravu obsahovalo Vládne nariadenie č. 141/1937 Zb. o záväznosti

hromadných zmlúv pracovných. Jej zavedenie prelomilo klasickú právnu zásadu, že zmluva

môže zaväzovať len jej účastníkov.

V § 2 ods. 1 uvedeného nariadenia sa ustanovovalo, že „Ministerstvo sociální péče

v dohodě s příslušným ministerstvem může prohlásiti hromadnou smlouvu pracovní

za závaznou pro určitou oblast a odvětví. Po prohlášení závaznosti platí všechna ustanovení

hromadné smlouvy pracovní ve všech závodech příslušné oblasti a příslušného odvětví

i v tom případe, jestliže zaměstnavatel nebo zaměstnanec nebo oba nejsou členy

organisací, jež ujednaly hromadnou smlouvu pracovní.“. A v § 2 ods. 2 sa ustanovovalo,

že „Ze závažných důvodů mohou býti jednotlivé závody z úpravy podle odstavce 1 vyňatý.“.

Z uvedeného vyplýva, že kolektívna zmluva sa na základe extenzie vzťahovala aj na závody

(podniky), ktoré neboli zmluvnou stranou kolektívnej zmluvy. Zároveň išlo o rozhodnutie

Ministerstva sociálnej starostlivosti po dohode s príslušným ministerstvom na žiadosť

zmluvných strán a v zmysle § 2 ods. 3 sa „Rozhodnutí podle odstavce 1 a 2 vyhlásí

28

se ve Sbírce zákonů a nařízení. Znění hromadné smlouvy pracovní, která byla prohlášena

za závaznou, bude uveřejněná v Úředním listě republiky Československé.“.

Možno skonštatovať, že išlo o úpravu, ktorá do veľkej miery zodpovedala súčasnej

právnej úprave.

Druhú etapu vo vývoji extenzie kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa možno spojiť

s rokom 1991 a o kolektívnom vyjednávaní. Znenie účinné

od 1. februára 1991 v § 7 ods. 1 ustanovovalo, že „Ministerstvo práce a sociálnych vecí

republiky môže ustanoviť právnym predpisom, že kolektívna zmluva vyššieho stupňa je

záväzná aj pre zamestnávateľov, ktorí nie sú Členmi organizácie zamestnávateľov, ktorá

túto zmluvu uzavrela.“. Podľa § 7 ods. 2 uvedeného zákona „Rozšíriť záväznosť kolektívnej

zmluvy vyššieho stupňa podľa predchádzajúceho odseku možno len na zamestnávateľov

s obdobnou činnosťou a obdobnými ekonomickými a sociálnymi podmienkami, ktorí majú

sídlo na území príslušnej republiky a nie je pre nich záväzná kolektívna zmluva vyššieho

stupňa.“.

Súčasne platné a účinné znenie zákona o kolektívnom vyjednávaní v porovnaní

s vládnym nariadením z roku 1937 a so zákonom z roku 1991 obsahuje ďalšie podrobnosti

ohľadom extenzie s cieľom aplikovať ju v relevantných situáciách a na relevantné subjekty.

Rozširovanie kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa je v zákone o kolektívnom

vyjednávaní umožnené už 24 rokov. Za uvedené obdobie boli rozšírené desiatky

kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa. Nie sú známe prípady, že by rozšírenie malo také

negatívne dopady, ako uvádzajú navrhovatelia. V roku 2014 došlo k extenzii piatich

kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa, pričom ministerstvo práce nemá vedomosť

o problémoch, ktoré by tieto extenzie spôsobili.

Extenzia kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa v priestore Európskej únie

Rozširovanie kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa je štandardným nástrojom

na vyrovnávanie pracovných podmienok, mzdových podmienok a podmienok zamestnávania

na úrovni sektorov v rámci členských štátov Európskej únie.

Podľa štúdie dublinskej nadácie EUROFOUND sa extenzie kolektívnych zmlúv

vyššieho stupňa spomedzi krajín Európskej únie neuskutočňujú len na Cypre, v Dánsku

[kde sa však aj smernice Európskej únie transponujú prostredníctvom kolektívnych zmlúv,

t. j. je tu tak vysoké pokrytie kolektívnymi zmluvami, že extenzia nie je potrebná)],

Taliansku, na Malte, vo Švédsku (kde je vysoké pokrytie kolektívnymi zmluvami), vo Veľkej

Británii. V ostatných členských štátoch Európskej únie (štúdia ešte nezahŕňala Chorvátsko,

ale zahŕňala Nórsko) existuje nejaká forma mechanizmu extenzie kolektívnych zmlúv

vyššieho stupňa.

Extenzia kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa v Českej republike

Ako najbližší právny komparátor, vzhľadom na obdobnú právnu úpravu a historické

prepojenie aj cez , sa javí byť Česká republika, kde Ústavný súd Českej

republiky (ďalej len „ÚS ČR“) rozhodoval o ústavnosti extenzií kolektívnych zmlúv vyššieho

stupňa. ÚS ČR vo svojom náleze publikovanom pod č. 199/2003 Sb. reagoval

na právnu úpravu, ktorá bola iná ako je platné a účinné znenie § 7 zákona o kolektívnom

vyjednávaní č. 2/1991 Sb. (Českej republiky).

Pri príprave novely zákona o kolektívnom vyjednávaní sa ministerstvo práce

inšpirovalo sčasti aj znením zákona o kolektívnom vyjednávaní v Českej republike, ktoré je

po náleze ÚS ČR už zmenené a doteraz nebolo spochybnené, keďže sa vysporiadalo

s výhradami ÚS ČR.

ÚS ČR vo svojom náleze pripustil extenzie kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa

za určitých podmienok, keďže extenzia predstavuje prejav verejného záujmu a je len

potrebné určiť, za akých podmienok má verejný záujem prednosť pred záujmom

súkromným. ÚS ČR sa zaoberal predovšetkým nedostatkami v právnej úprave (absencia

reprezentatívnosti rozširovanej kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa, individuálnosť regulácie

prostredníctvom právneho predpisu − kolektívne zmluvy vyššieho stupňa sa pred nálezom

ÚS ČR rozširovali na konkrétnych, individuálne určených zamestnávateľov) a z tohto

dôvodu rozhodol o nesúlade právnej úpravy extenzie v zákone o kolektívnom vyjednávaní

s Českej republiky. Vzhľadom na to, že ÚS ČR vo svojom náleze pripustil možnosť

kolízie medzi obmedzením vlastníckeho práva a verejným záujmom, ktorým je v prípade

extenzií kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa dosiahnutie sociálneho zmieru, samozrejme pri

splnení podmienky vhodnosti a nevyhnutnosti použitého prostriedku vo vzťahu

k sledovanému cieľu a proporcionality medzi použitým prostriedkom a sledovaným cieľom,

30

nezaoberal sa v ďalšom otázkou podmienenia rozšírenia záväznosti kolektívnej zmluvy

vyššieho stupňa súhlasom dotknutého zamestnávateľa.

ÚS ČR vo svojom náleze uviedol, že „V posuzované věci institut kolektivního

vyjednávaní a s ním spjatý efekt extenze působnosti kolektivních smluv splňuje podmínky,

jež plynou pro jeho akceptaci z kautel vhodnosti a potřebnosti. Je totiž efektivním

prostředkem dosahovaní sledovaných účelů (sociálního smíru) a splňuje i kautelu analýzy

plurality možných normativních prostředků ve vztahu k zamyslenému účelu a jejich

subsidiaritu z hlediska omezení chráněné hodnoty − základního práva nebo

veřejného statku (např. z pohledu srovnání extenze působnosti kolektivní smlouvy a statní

reglementace mimo systém kolektivního vyjednávaní, jejímž příkladem je stanovení

minimální mzdy dle § 111 odst. 4 zákoníku práce).

Samotné poměřování obou v kolizi stojících ústavně chráněných hodnot,

a to z hledisek systémových, hodnotových, kontextových i empirických, umožňuje dospět

k závěru akceptujícímu institut extenze působnosti kolektivních smluv, avšak toliko

za podmínky splnění určitých kautel.

Je-li východiskem ústavní přijatelnosti institutu extenze působnosti kolektivních

smluv vyššího stupně evropská demokratická právní zkušenost a z ní plynoucí standardy,

srovnání s právem Evropské unie, jakož i nalézání procedurálního mechanizmu zajišťování

rovnováhy mezi právní ochranou svobody a garantováním vnitřního míru lidského

společenství, lze s tím spjatých účelu v rozhodovaném kontextu dosáhnout toliko za cenu

omezení práva vlastnického. Prioritu veřejného statku před právem vlastnickým nutno ale

podmínit podmínkou legitimity (reprezentativnosti) systému kolektivního vyjednávaní, tudíž

relevancí podílu kontrahenti! na trhu v daném oboru.“.

ÚS ČR teda akceptoval mechanizmus extenzie kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa,

avšak podmienil ho splnením určitých podmienok.

Podľa platnej a účinnej právnej úpravy v Českej republike sa extenzia vykonáva

naďalej bez súhlasu zamestnávateľa (§ 7 zákona č. 2/1991 Sb.). Podľa § 7 ods. 2 a 3

českého zákona o kolektívnom vyjednávaní „(2) Sdělení Ministerstva práce a sociálních

věcí podle odstavce l se vyhlásí ve Sbírce zákonů, pokud je kolektivní smlouva vyššího

stupně uzavřena

a) organizaci zaměstnavatelů, kteří v odvětví, v němž se navrhuje rozšířit závaznost

kolektivní smlouvy vyššího stupně, zaměstnávali největší počet zaměstnanců, nebo

b) příslušným vyšším odborovým orgánem, který v odvětví, v němž se navrhuje

rozšířit závaznost kolektivní smlouvy vyššího stupně, jedná za největší počet zaměstnanců.

(3) Splnění podmínek stanovených v odstavci 2 se posuzuje k poslednímu dni

čtvrtletí, za které jsou k dispozici statistické informace podle odstavce 6.“.

Z uvedeného vyplýva, že reprezentatívnosť v českom zákone o kolektívnom

vyjednávaní je založená na kritériu najväčšieho pokrytia (zamestnávania zamestnancov

a zastupovania zamestnancov).

Extenzia kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa z pohľadu práva Európskej únie

a Medzinárodnej organizácie práce

V priestore Európskej únie je vysoká pozornosť venovaná tzv. rámcovým

(autonómnym) dohodám sociálnych partnerov na úrovni Európskej únie. Sociálni partneri

na úrovni Európskej únie môžu požiadať Európsku komisiu, aby ich návrh vo forme

smernice predložila Rade, ktorá zastupuje jednotlivé členské štáty, na schválenie. Členské

štáty môžu rámcovú dohodu, ktorá tvorí prílohu návrhu smernice, na rokovaní Rady v

rámci legislatívneho procesu akceptovať alebo odmietnuť ako celok. V prípade akceptácie

ide teda o formu extenzie dohody sociálnych partnerov na úrovni Európskej únie (je to de

facto určitá forma kolektívnej zmluvy) a táto je povýšená rozhodnutím členských štátov

na sekundárny prameň práva Európskej únie.

Právnym základom uvedeného mechanizmu je čl. 155 Zmluvy o fungovaní Európskej

únie (pôvodný čl. 139 Zmluvy o Európskom spoločenstve). V čl. 155 ods. 1 Zmluvy

o fungovaní Európskej únie sa ustanovuje, že ) „Ak si to sociálni partneri želajú, vzájomný

dialóg medzi nimi na úrovni Únie môže viesť k zmluvným vzťahom, vrátane uzatvorenia

dohôd.“. Ak je takáto dohoda uzatvorená, je možné zvoliť postup podľa čl. 155 ods. 2

Zmluvy o fungovaní Európskej únie a požiadať o prípravu právneho aktu Európskej únie.

Podľa čl. 155 ods. 2 Zmluvy o fungovaní Európskej únie „Dohody uzatvorené na úrovni

Únie sa vykonajú buď v súlade s postupmi a praktikami typickými pre sociálnych partnerov

a členské štáty, alebo vo veciach pokrytých článkom 153, na základe spoločnej žiadosti

signatárov, a to rozhodnutím Rady na návrh Komisie. Európsky parlament je o tom

32

informovaný“. Podľa druhej vety čl. 155 ods. 2 Zmluvy o fungovaní Európskej únie „Rada

sa uznáša jednomyseľne, keď príslušná dohoda obsahuje jedno alebo niekoľko ustanovení

týkajúcich sa oblastí, pre ktoré sa podľa článku 153 ods. 2 vyžaduje jednomyseľnosť.“.

V nadväznosti na čl. 155 Zmluvy o fungovaní Európskej únie sa tieto dohody

vykonávajú v súlade s postupmi a praktikami typickými pre sociálnych partnerov a členské

štáty (t. j. zabezpečujú sa nie cez právnu úpravu, ktorá by bola všeobecne aplikovateľná

-bývajú označené ako autonómne dohody) alebo zmluvné strany podajú žiadosť, aby bol

prijatý právny akt Rady na návrh Európskej komisie (Európska komisia posudzuje

spôsobilosť samotnej dohody na jej vydanie) a stávajú sa tak súčasťou práva Európskej

únie. Medzi medzisektorové dohody prvej skupiny patria Rámcová dohoda o inkluzívnom

trhu práce (2010), Rámcová dohoda o šikane a násilí v práci (2007), Rámcová dohoda

o strese súvisiacim s prácou (2002), Rámcová dohoda o telepráci (2002). Medzi

medzisektorové dohody druhej skupiny patria Rámcová dohoda o rodičovskej dovolenke

(2009), Rámcová dohoda o pracovných zmluvách na určitú dobu (1999), Rámcová dohoda

o práci na čiastočný úväzok (1997). Takéto dohody sú uzatvárané aj na úrovni sektoru. 3)

Slovenská republika transponovala tri [resp. štyri] dohody sociálnych partnerov

prijaté vo forme smernice:

• smernica Rady 97/81/ES z 15. decembra 1997 týkajúca sa rámcovej dohody o práci

na kratší pracovný čas, ktorú uzavreli UNICE, CEEP a ETUC (Mimoriadne vydanie U. v.

EÚ, kap. g/zv. 3; Ú. v. ES L14, 20.1.1998) v znení smernice Rady 98/23/ES zo 7. apríla

1998 (Mimoriadne vydanie Ú. v. EÚ, kap. 5/zv. 3; Ú. v. ES L131,5. 5.1998),

• smernica Rady 1999/70/ES z 28. júna 1999 o rámcovej dohode o práci na dobu

určitú, ktorú uzavreli ETUC, UNICE a CEEP (Mimoriadne vydanie Ú. v. EÚ, kap. 5/zv. 3;

Ú. v. ES L175,10. 7-1999),

• smernica Rady 2010/18/EÚ z 8. marca 2010, ktorou sa vykonáva revidovaná

Rámcová dohoda o rodičovskej dovolenke uzavretá medzi BUSINESSEUROPE, UEAPME,

CEEP a ETUC a zrušuje smernica 96/34/ES (Ú. v. EÚ L 68,18. 3. 2010).

Obdobne otázkou extenzie kolektívnych zmlúv sa zaoberala Medzinárodná

organizácia práce v Odporúčaní č. 91 z roku 1951, ktoré nadväzuje na Dohovor

Medzinárodnej organizácie práce č. 98 z roku 1949. Extenzia je predmetom časti IV. Podľa

bodu 1 „Kde je to vhodné vzhľadom na zavedenú prax kolektívneho vyjednávania,

opatrenia, ktoré sa majú vymedziť vnútroštátnymi zákonmi alebo predpismi a majú

vyhovovať podmienkam každej krajiny, mali by sa vykonať na rozšírenie použitia všetkých

alebo určitých ustanovení kolektívnej zmluvy a na všetkých zamestnávateľov a pracovníkov

zahrnutých v rámci odvetvového a územného rozsahu zmluvy.“.

Podľa bodu 2 časti IV odporúčania „Vnútroštátne zákony alebo predpisy môžu

rozšíriť kolektívnu zmluvu okrem iného za týchto podmienok:

a) ak kolektívna zmluva už pokrýva istý počet príslušných zamestnávateľov

a pracovníkov, ktorý je podľa názoru kompetentného orgánu dostatočne reprezentatívny,

b) ak v zmysle všeobecného pravidla žiadosť na rozšírenie zmluvy predloží jedna

alebo viacero organizácii pracovníkov alebo zamestnávateľov, ktoré sú zmluvnými

stranami,

c) ak pred rozšírením zmluvy zamestnávatelia a pracovníci, na ktorých by sa zmluva

mala vzťahovať, dostanú príležitosť, aby predložili pripomienky.“.

3) Databáza dohôd je prístupná na stránke Európskej komisie...

4) Dohoda o rodičovskej dovolenke z roku 1996 bola nahradená dohodou z roku

2010.

Z uvedeného vyplýva, že je ponechané na členský štát, aby si určil kritérium

reprezentatívnosti, zároveň postačuje návrh jednej zo zmluvných strán a subjekt, ktorý môže

byť extenziou dotknutý, má právo na predloženie pripomienok (nevyžaduje sa jeho súhlas

s rozšírením).

Už len vo väzbe na historicko-právne aspekty, medzinárodnú komparáciu

a komparáciu s právom Európskej únie ako aj právom a praxou v iných členských štátoch

Európskej únie je možné zastávať názor, že postup rozširovania kolektívnych zmlúv vyššieho

stupňa je štandardný nástroj, ktorý je prípustný a používaný vo väčšine členských štátov

Európskej únie, predvída ho právo Medzinárodnej organizácie práce a určitú jeho formu

obsahuje aj právo Európskej únie.

Extenzia môže byť vykonávaná len na základe zákona, po splnení zákonom

ustanovených podmienok, v medziach zákona a spôsobom, ktorý ustanovuje zákon.

34

Predpoklady extenzie

Zákon o kolektívnom vyjednávaní konštruuje extenziu ako možnosť, nie

ako povinnosť. Tým je ministerstvu práce umožnené na základe posúdenia situácie

a možných aktuálnych dôsledkov rozšírenia záväznosti kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa

nepristúpiť k extenzii aj napriek splnenia zákonných podmienok na jej vykonanie.

Predpokladmi rozšírenia kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa podľa zákona

o kolektívnom vyjednávaní sú:

• spoločný písomný návrh zmluvných strán kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa alebo

písomný návrh jednej zo zmluvných strán kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa (t. j. stačí, ak

to aspoň jedna zo zmluvných strán považuje za relevantné),

• podanie návrhu ministerstvu najneskôr šesť mesiacov pred uplynutím doby,

na ktorú bola kolektívna zmluva vyššieho stupňa uzatvorená,

• reprezentatívnosť rozširovanej kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa − ministerstvo

môže záväznosť kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa rozšíriť, len ak zamestnávatelia, pre

ktorých je záväzná kolektívna zmluva vyššieho stupňa, ktorej záväznosť sa navrhuje rozšíriť,

zamestnávajú v odvetví alebo v časti odvetvia, ak sa navrhuje rozšírenie záväznosti

kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa na časť odvetvia, väčší počet zamestnancov ako

zamestnávatelia združení v inej organizácii zamestnávateľov, ktorá v tom istom odvetví

alebo v tej istej časti odvetvia uzatvorila inú kolektívnu zmluvu vyššieho stupňa (splnenie

tejto podmienky sa posudzuje k poslednému dňu kalendárneho štvrťroka, ktorý predchádza

kalendárnemu štvrťroku, v ktorom bol podaný návrh na rozšírenie záväznosti kolektívnej

zmluvy vyššieho stupňa).

Takto vymedzená „spôsobilosť“ kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa na jej rozšírenie

vychádza z princípu „reprezentatívnosti“, t. j. spôsobilosti byť dostatočne reprezentatívny

na zastupovanie a presadzovanie záujmov väčšej, resp. najväčšej skupiny...

V rozhodnutí výboru pre slobodu združovania Medzinárodnej organizácie práce)

sa uvádza: „V takom prípade, kedy verejné úrady (štátne orgány) prijali nariadenie

o rozšírení kolektívnych zmlúv, keď súčasné kolektívne zmluvy boli uzatvorené menšinou

organizácií navzdory odporu organizácie, ktorá údajne reprezentovala väčšiu časť

pracovníkov v sektore, Výbor zvážil, že vláda by bola mohla urobiť objektívne posúdenie

reprezentatívnosti dotknutých profesijných združení, pretože bez takého posúdenia,

rozšírenie zmluvy by sa mohlo uplatniť na celý sektor aktivity v protiklade s názormi

väčšinovej organizácie reprezentujúcej pracovníkov v kategórii pokrytej rozšírenou

zmluvou, a tým obmedzujúc právo na slobodné kolektívne vyjednávanie takejto väčšinovej

organizácie.“.

Splnenie podmienky reprezentatívnosti podľa § 7 ods. 2 zákona o kolektívnom

vyjednávaní je predmetom posudzovania komisiou na rozširovanie záväznosti kolektívnej

zmluvy vyššieho stupňa. Podstatou posudzovania reprezentatívnosti je, aby bolo

zabezpečené, že bude rozšírená kolektívna zmluva vyššieho stupňa, ktorá je záväzná

pre väčší počet zamestnávateľov a ich zamestnancov v porovnaní s inou kolektívnou

zmluvou vyššieho stupňa uzatvorenou v tom istom odvetví. V tejto súvislosti uvádzame,

že výbor pre slobodu združovania Medzinárodnej organizácie práce prijal stanovisko,

v ktorom sa uvádza, že „akékoľvek rozšírenie kolektívnych dohôd by sa malo uskutočňovať

na základe tripartitnej analýzy dôsledkov, ktoré bude mať pre sektor, v ktorom sa

uplatňuje“).

V záujme preukázanie reprezentatívnosti na účely posúdenia oprávnenosti rozšírenia

kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa musí písomný návrh na rozšírenie záväznosti kolektívnej

zmluvy vyššieho stupňa obsahovať označenie kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa.

Kolektívna zmluva vyššieho stupňa je doložená zoznamom zamestnávateľov, za ktorých bola

uzatvorená, spolu s označením odvetvia alebo časti odvetvia, do ktorého zamestnávatelia

patria (podľa štatistickej klasifikácie ekonomických činností SK NACE).

Proces rozširovania kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa

Proces rozširovania kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa v sebe zahŕňa viacero

mechanizmov a inštitútov, ktoré smerujú k ochrane práv zamestnávateľov, na ktorých sa

má rozšírenie vzťahovať, a ktoré napĺňajú požiadavky Odporúčania MOP č. 91 z roku

1951. Tento proces má niekoľko fáz.

Po doručení návrhu na rozšírenie záväznosti kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa,

ktorý spĺňa predpísané podmienky, je ministerstvo práce povinné zaslať návrh do 10 dní

na zverejnenie v Obchodnom vestníku a tiež zverejniť na svojom webovom sídle (publicita

návrhu).

36

Zamestnávatelia v odvetví alebo v časti odvetvia, na ktoré sa navrhuje rozšíriť

záväznosti kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa, môžu v lehote 30 dní od zverejnenia návrhu

na rozšírenie predložiť ministerstvu práce pripomienky k tomuto návrhu (t. j. pripomienky

týkajúce sa napríklad vplyvu extenzie na nich, ako aj výhrady k reprezentatívnosti

kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa v určitom odvetví alebo v časti odvetvia).

Predložené pripomienky zamestnávateľov, ako aj splnenie podmienok na extenziu

posudzuje tripartitná komisia na rozširovanie záväznosti kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa

zriadená na ministerstve práce. Komisia sa teda povinne musí zaoberať pripomienkami

zamestnávateľov, ktoré zaslali (Komisia v roku 2014 v niektorých prípadoch neodporučila

extenziu kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa v takom rozsahu, v akom bola navrhovaná.

Zároveň v prípade viacerých extenzií neboli komisii zaslané žiadne pripomienky

od zamestnávateľov týkajúce sa rozšírenia, pozn.).

Členmi komisie sú dvaja zástupcovia ministerstva práce, jeden zástupca Ministerstva

hospodárstva Slovenskej republiky, jeden zástupca Štatistického úradu Slovenskej

republiky, traja zástupcovia Konfederácie odborových zväzov Slovenskej republiky, jeden

zástupca Nezávislých kresťanských odborov, dvaja zástupcovia Asociácie

zamestnávateľských zväzov a združení Slovenskej republiky a dvaja zástupcovia

Republikovej únie zamestnávateľov. Predsedom komisie je zástupca ministerstva a

podpredsedami komisie sú zástupca reprezentatívnych združení zamestnávateľov a zástupca

reprezentatívnych združení odborových zväzov.

Stanovisko komisie má pre ministerstvo práce odporúčajúci charakter. To znamená,

že napriek odporúčaniu komisie rozšíriť záväznosť kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa môže

minister práce sám rozhodnúť o jej nerozšírení (t. j. aj v tejto fáze je možné prihliadať na

pripomienky zamestnávateľov).

Vzhľadom na to, že extenzia sa vykonáva výnosom ministerstva práce (všeobecne

záväzný právny predpis), musí prebehnúť štandardný legislatívny proces podľa

Legislatívnych pravidiel vlády SR, v ktorom majú zamestnávateľské zväzy právo predkladať

pripomienky v medzirezortnom pripomienkovom konaní a prerokovať zásadné pripomienky

na rokovaní s ministerstvom práce v tzv. rozporovom konaní.

Napokon, ustanovenie § 7a zákona o kolektívnom vyjednávaní obsahuje kategórie

zamestnávateľov, ktoré priamo zákonodarca vylúčil z účinkov extenzie (vzhľadom na možnú

väčšiu senzibilitu, najmä ekonomickú, týchto zamestnávateľov na vplyvy extenzie).

Ide o zamestnávateľov,

a) pre ktorých je záväzná iná kolektívna zmluva vyššieho stupňa ku dňu účinnosti

rozšírenia,

b) ktorí sú v úpadku ku dňu účinnosti rozšírenia,

c) ktorí sú v likvidácii ku dňu účinnosti rozšírenia,

d) u ktorých bol zavedený ozdravný režim alebo bola zavedená nútená správa ku dňu

účinnosti rozšírenia,

e) ktorí zamestnávajú menej ako 20 zamestnancov podľa priemerného evidenčného

počtu zamestnancov vypočítaného za kalendárny mesiac predchádzajúci kalendárnemu

mesiacu, v ktorom rozšírenie nadobudlo účinnosť,

f) ktorí zamestnávajú viac ako 10 % osôb so zdravotným postihnutím z priemerného

evidenčného počtu zamestnancov vypočítaného za kalendárny mesiac predchádzajúci

kalendárnemu mesiacu, v ktorom rozšírenie nadobudlo účinnosť,

g) ktorých postihla mimoriadna udalosť, ktorej následky ku dňu účinnosti rozšírenia

trvajú,

h) ktorí vykonávajú podnikateľskú činnosť menej ako 24 mesiacov ku dňu účinnosti

rozšírenia; to neplatí, ak ide o zamestnávateľa, ktorý je právnym nástupcom iného

zamestnávateľa a ktorý vykonáva podnikateľskú činnosť v súčte s podnikateľskou činnosťou

tohto iného zamestnávateľa najmenej 24 mesiacov.

V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že v čase prijímania právnej úpravy sa počet

zamestnávateľov, ktorí zamestnávajú menej ako 20 zamestnancov, pohyboval na úrovni

okolo 80 %. Proces extenzie z praktického hľadiska trvá najmenej tri mesiace a vzhľadom

na viaceré štádia má zamestnávateľ dostatočný priestor predložiť svoje pripomienky

k extenzii.

Ako bolo uvedené vyššie, zákon o kolektívnom vyjednávaní striktne vychádza

z Odporúčania MOP č. 91 z roku 1951, t. j. dáva zamestnávateľovi priestor, aby svoje

pripomienky vyjadril a aby tieto pripomienky boli posúdené a prerokované, a zároveň

nastavuje pravidlo, na základe ktorého sa určí, ktorá kolektívna zmluva vyššieho môže byť

a ktorá nemôže byť v odvetví alebo časti odvetvia považovaná za reprezentatívnu. Uvedené

38

teda znamená, že nereprezentatívna kolektívna zmluva vyššieho stupňa nemôže byť

rozšírená.

II. časť − K námietkam navrhovateľov

Princíp právnej istoty a spôsob vymedzenia úrovne uzatvárania a rozširovania

kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa

Navrhovatelia vyjadrujú názor, že zákonom zvolený mechanizmus rozširovania

kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa prostredníctvom divízií a skupín štatistickej klasifikácie

ekonomických činností podľa nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1893/2006

je na extenzie v zásade nepoužiteľný. Uvádzajú, že „na účely extenzie stačí zistenie

príslušnosti zamestnávateľa k odvetviu formou zhodného označenia na úrovni divízie

či skupiny pre niektorý z jeho predmetov činnosti“ a tiež „príslušnosť k odvetviu sa určuje

mechanicky formou zhody (niektorého) premetu činnosti zamestnávateľa s divíznym

či skupinovým kódom uvedeným v kolektívnej zmluve vyššieho stupňa, ktorá sa má rozšíriť“.

Podľa o štátnej štatistike Štatistický

úrad Slovenskej republiky vedie register organizácií, ktorý v súlade s nariadením

Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 177/2008 z 20. februára 2008, ktorým sa zriaďuje

spoločný rámec pre registre ekonomických subjektov na štatistické účely a zrušuje

nariadenie Rady (EHS) č. 2186/93 obsahuje kód hlavnej činnosti podľa klasifikácie NACE.

Podľa Na vedenie registrov uvedených v odseku

1 môže úrad využívať údaje získané podľa § 13 alebo z iných evidencií“. Podľa § 13 ods. 1

„Na výkon štátnej štatistiky alebo európskej štatistiky ministerstvá,

štátne organizácie, orgány územnej samosprávy a verejnoprávne inštitúcie poskytujú úradu

na základe písomnej žiadosti údaje, ktoré získavajú, zhromažďujú, spracúvajú alebo

uchovávajú pri výkone svojej činnosti podľa osobitných predpisov“.

Ako príklad možno uviesť údaje, ktoré Sociálna poisťovňa vedie v registri

zamestnávateľov. Zamestnávateľ je povinný prihlásiť sa do registra zamestnávateľov

vedeného príslušnou pobočkou do ôsmich dní odo dňa, v ktorom začal zamestnávať aspoň

jedného zamestnanca. Zamestnávateľ sa do registra zamestnávateľov prihlasuje

prostredníctvom registračného listu vydaného Sociálnou poisťovňou, ktorý požaduje

od zamestnávateľa uviesť aj jeho kód podľa štatistickej klasifikácie ekonomických činností

SK NACE. V poučení na vyplnenie registračného listu sa uvádza: „Uveďte číselný kód

príslušnej skupiny SK NACE (klasifikácia ekonomických činností), v ktorej sa nachádza

činnosť vykonávaná zamestnávateľom. V prípade vykonávania viacerých činností uveďte

číselný kód skupiny činnosti podľa SK NACE, ktorú vykonáva najväčší počet

zamestnancov.“. Podobne pri daňovom priznaní na daň z príjmu právnických osôb sa

požaduje uviesť SK NACE kód na hlavnú (prevažnú) činnosť daňovníka.

Na základe uvedeného sa nemožno stotožniť s argumentmi navrhovateľov,

že zamestnávateľ je zaradený do určitého odvetvia, v ktorom sa kolektívna zmluva vyššieho

stupňa rozširuje, aj vtedy, ak jednu z jeho vykonávaných činností (napríklad minoritnú resp.

nevýznamnú) možno prostredníctvom kódu SK NACE zaradiť do tohto odvetvia. V súvislosti

s extenziami bol zo strany ministerstva práce vždy presadzovaný princíp, podľa ktorého

je zamestnávateľ zaradený do príslušného odvetvia na základe hlavnej (prevažujúcej)

činnosti, ktorú vykonáva. Ministerstvo práce je toho názoru, že z právnej úpravy citovanej

vyššie je takýto výklad dostatočne zrejmý a nie je si ani vedomé toho, že by akékoľvek

materiály resp. sprievodné dokumenty k (predkladacia správa,

dôvodová správa) mohli nabádať k takému výkladu, aký predostreli navrhovatelia.

Navrhovatelia tiež spochybňujú úroveň divízie ako úroveň, na ktorej môže byť

rozširovaná kolektívna zmluva vyššieho stupňa.

V tomto prípade je však potrebné uviesť, že zákon umožňuje

• uzatvorenie kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa aj na úrovni divízie (odvetvie) aj na

úrovni skupiny (časť odvetvia) a

• rozširovanie kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa aj na úrovni divízie aj na úrovni

skupiny.

Je teda na zmluvných stranách kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa, aby uzatvorili

kolektívnu zmluvu vyššieho stupňa na úrovni, ktorá im vyhovuje. Takáto právna úprava

je konsenzom v rámci prípravy novely zákona o kolektívnom vyjednávaní v roku 2013.

Zároveň, ak je uzatvorená kolektívna zmluva vyššieho stupňa na úrovni skupiny (časť

odvetvie), nie je možné ju rozšíriť na úrovni divízie (celé odvetvie), a teda je sporný

argument navrhovateľov, že je spochybnená právna istota.

40

Tiež nie je možné súhlasiť s tým, že úroveň divízie je tak široká, že združuje natoľko

rozdielne subjekty, že ani pri tom najústretovejšom výklade ich nemožno považovať za

priamych či nepriamych súťažiteľov. Tento argument možno spochybniť v dvoch rovinách:

1. samotní zamestnávatelia sa v mnohých prípadoch združujú na úrovni divízie

(napríklad Kolektívna zmluva vyššieho stupňa na roky 2012 − 2015 uzatvorená medzi

Integrovaným odborovým zväzom a Zväzom stavebných podnikateľov Slovenska bola ako

spoločný návrh zmluvných strán navrhovaná na rozšírenie aj na úrovni divízie aj na úrovni

skupiny

2. klasifikácia SK NACE kódov. Príklad SK NACE kódov:

V prílohe kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa je pri každom zamestnávateľovi

uvedený SK NACE kód.

Samotný SK NACE kód má až 5 čísiel.

1. úroveň − sekcia − položka označená abecedným znakom

2. úroveň − divízia − položka označená dvojmiestnym číselným znakom

3. úroveň − skupina − položka označená trojmiestnym číselným znakom

4. úroveň − trieda − položka označená štvormiestnym číselným znakom...

Vo väzbe na vyššie uvedené argumenty sa domnievame, že úroveň divízie predstavuje

relevantnú úroveň, ktorá môže byť vnímaná ako odvetvie, na úrovni ktorého je možné

uzatvárať a rozširovať záväznosť kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa, pričom zákonodarca

dal zmluvným stranám možnosť uzatvoriť a navrhovať rozšírenie záväznosti kolektívnej

zmluvy vyššieho stupňa aj na nižšej úrovni.

Zároveň nie je možné súhlasiť ani s tvrdením, že kritéria SK NACE nie sú použiteľné.

Pred používaním SK NACE sa ako kritérium používala systém OKEČ, ktorý bol veľmi

podobný systému SK NACE.

V súčasnosti nemožno identifikovať porovnateľný systém klasifikácie odvetví

ako je SK NACE. Model klasifikácie zamestnávateľa podľa určitých ekonomických

a štatistických kritérií (pre SK NACE je rozhodujúci prevažujúci predmet činnosti)

je typický pre modely iných členských štátov s rozvinutých vyjednávaním na úrovni sektorov

(odvetvia), kde tiež obdobné kritéria rozhodujú o zaradení zamestnávateľa do určitého

odvetvia. Priradenie SK NACE kódu zamestnávateľovi nezabraňuje združiť sa

v ľubovoľnom združení zamestnávateľov a stať sa zmluvnou stranou ľubovoľnej kolektívnej

zmluvy vyššieho stupňa.

Podľa informácií, ktoré má ministerstvo práce k dispozícii, systém NACE kódov pri

kolektívnych zmluvách sa používa napr. aj v Slovinsku.

Všeobecnosť právnej regulácie, deľba moci a subdelegácia ústavnej pôsobnosti

Navrhovatelia uvádzajú, že všeobecne záväzný právny predpis ministerstva práce,

ktorým sa rozširuje záväznosť kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa na zamestnávateľov

v odvetví, nespĺňa požiadavku všeobecnej záväznosti kladenú na právny predpis, ale že ide

skôr o akt aplikácie práve. Ďalej konštatujú, že „skutočnosť, že zákonodarca napadnutými

ustanoveniami bezprostredne umožňuje, aby obsahom všeobecne záväzného právneho

predpisu bolo práve určenie práv a povinností individuálne určených adresárov, a navyše

bez možnosti súdnej kontroly, je v zjavnom rozpore s vyššie uvedenými východiskami

právneho štátu“.

Všeobecne záväzné právne predpisy regulujú spoločenské vzťahy rovnakého druhu

a neurčitého počtu. Nie sú adresované konkrétnym, individuálne určeným subjektom,

ale všetkým subjektom, ktoré sú účastníkmi vzťahov, ktoré sú všeobecne záväznými

právnymi predpismi upravované. Naopak, akty aplikácie práva − rozhodnutia, sú

adresované konkrétnym subjektom, ktorých identifikácia musí byť z rozhodnutia zrejmá.

Zastávame názor, že všeobecne záväzný právny predpis (výnos) ministerstva práce,

ktorým sa rozširuje záväznosť kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa, spĺňa kritérium

všeobecnosti. Z ustanovení § 7 zákona o kolektívnom vyjednávaní vyplýva, že kolektívna

zmluva vyššieho stupňa sa rozširuje na všetkých zamestnávateľov v príslušnom odvetví resp.

príslušnej časti odvetvia (okrem tých, ktorý sú v súlade s § 7a zákona o kolektívnom

vyjednávaní z rozšírenia vylúčení). Ministerstvo práce nemá možnosť voľby

zamestnávateľov, na ktorých bude záväznosť kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa rozšírená.

Zamestnávatelia, na ktorých sa rozširuje záväznosť kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa

sú anonymní, určení iba druhovým znakom, ktorým je výkon hlavnej činnosti v odvetví resp.

časti odvetvia, v ktorom sa kolektívna zmluva vyššieho stupňa rozširuje.

Isteže pri podrobnom skúmaní možno v konečnom dôsledku identifikovať

zamestnávateľov, ktorí sú extenziou dotknutí, sme však toho názoru, že táto skutočnosť

42

nemá (a ani nemôže mať) vplyv na všeobecnú záväznosť výnosu, ktorým sa rozširuje

záväznosť kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa. Ak by sme to totiž pripustili, spochybnili by

sme všeobecnú záväznosť akéhokoľvek právneho predpisu. Napríklad rovnako tak je možné

identifikovať subjekty, ktoré majú povinnosť platiť spotrebné dane alebo plniť odvodové

povinnosti a pod., to však bezpochyby neznamená, že právne predpisy ukladajúce tieto

povinnosti sú aktmi aplikácie práva a nie normatívnymi právnymi aktmi.

Navrhovatelia ďalej uvádzajú, že „v kontexte vyššie načrtnutého je prinajmenšom

otázne, či vo svetle môže obstáť zákonná úprava, predstavujúca

delegáciu právomoci, ktorou podľa môže disponovať iba zákonodarca,

na podzákonného normotvorcu, t. j. či možno považovať za ústavne konformnú takú

zákonnú úpravu, ktorá vytvára predpoklady pre to, aby ústredný orgán štátnej správy

vlastným všeobecne záväzným právnym predpisom v rozpore s ustanovil

podmienky obmedzujúce základné práva a slobody“.

Považujeme v tejto súvislosti za potrebné zdôrazniť, že účinky extenzie nenastávajú

z moci všeobecne záväzného právneho predpisu vydaného ministerstvom práce, ktorým

sa záväznosť kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa rozširuje, ale nastávajú priamo zo zákona

(§ 5 ods. 3 zákona o kolektívnom vyjednávaní). Výnos ministerstva práce nemá zámer (a ani

ho mať nemôže) uložiť zamestnávateľom v odvetví, v ktorom sa kolektívna zmluva vyššieho

stupňa rozširuje, nové práva a povinnosti, ktoré dovtedy nemali. Extenzia má zákonný

základ, z moci zákona vznikajú zamestnávateľom nové práva a povinnosti, pričom

vykonávací predpis ministerstva práce iba identifikuje kolektívnu zmluvu, ktorá sa

má rozšíriť, a odvetvie (resp. časť odvetvia), v ktorom sa má táto zmluva rozšíriť.

Pokiaľ ide o otázku porušenia deľby moci možno uviesť, že podľa komparatívnych

dát, ktoré sú k dispozícii, extenzie kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa v krajinách Európskej

únie spravidla vykonávajú ústredné orgány štátnej správy, a teda koncept extenzie nie je

vnímaný ako prekročenie práv výkonnej moci. Je tomu tak napr. v Bulharsku, Českej

republike, Estónsku, Fínsku (komisia), Francúzsku, Nemecku, Grécku, Maďarsku, Lotyšsku,

Litve, Luxemburgu, Holandsku, Poľsku, Portugalsku a Slovinsku.

Taktiež nezdieľame názor navrhovateľov, že „napadnutými ustanoveniami

zákonodarca deleguje na ústredný orgán štátnej správy právomoc nahradiť prejav vôle

subjektu práva, a to všeobecne záväzným právnym predpisom“. Podstatou extenzie nie je

akési fiktívne zazmluvnenie zamestnávateľov v príslušnom odvetví (teda nahradenie ich

súhlasu aktom štátneho orgánu), ale rozšírenie práv a povinností obsiahnutých

v rozširovanej kolektívnej zmluve priamo z moci zákona. Rozširovaná kolektívna zmluva sa

tak stáva akýmsi referenčným nositeľom práv a povinností, ktoré sa ustanovením zákona

rozšíria aj na ostatných zamestnávateľov (a ich zamestnancov) v odvetví.

Štát v prípade extenzie uznáva, že v určitom odvetví by mohla byť úprava pracovných

podmienok a podmienok zamestnávania jednotná. Reprezentatívna kolektívna zmluva

vyššieho stupňa je akceptovaná ako vhodný prameň príslušných pracovných podmienok

a jej záväznosť je štátom, v zastúpení kompetenčné určeného ústredného orgánu štátnej

správy (ministerstvo práce), rozšírená na všetkých zamestnávateľov v odvetví.

Namiesto extenzie možno uvažovať zo strany štátu o prijatí sektorovo zameranej

právnej úpravy v právnom predpise, sme však toho názoru, že takáto legislatíva by bola ešte

väčšmi podrobená kritike neústavnosti (napríklad pokiaľ ide o princíp nediskriminácie).

Práve kolektívne zmluvy sú vhodným nástrojom sociálneho dialógu, ktorý môže svoje účinky

zamerať na jednotlivé odvetvia národného hospodárstva. Zároveň existujú štáty (napr.

Dánsko), kde sa cez kolektívne zmluvy transponujú smernice Európskej únie v oblasti

pracovného práva, t.j. štát ponecháva na sociálnych partnerov, aby v rámcoch práva

Európskej únie určili (dojednali) právnu úpravu v určitom odvetví, a to práve pre veľkú

rozmanitosť odvetví (napr. z hľadiska bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, prevahy

manuálnej práce, rizík, organizácie pracovného času).

Súdna ochrana

Navrhovatelia namietajú, že napadnuté ustanovenia zákona o kolektívnom

vyjednávaní nie sú v súlade s čl. 46 ods. 1, podľa ktorého „každý sa môže domáhať

zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde

a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky“ a ods. 2, podľa

ktorého „Kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej

správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon

neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí

týkajúcich sa základných práv a slobôd.“.

44

Ako sme vysvetlili v predchádzajúcej časti, nepovažujeme všeobecne záväzný právny

predpis, ktorým sa rozširuje záväznosť kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa, za rozhodnutie

o individuálnych právach a povinnostiach konkrétnych subjektov (zamestnávateľov),

ale za riadny normatívny právny akt, ktorý rovnako ako ostatné takého akty nepodlieha

. Nejde o akt určený konkrétnemu adresátovi, ale právny

predpis určený skupine adresátov na základe kritéria SK NACE kódu (v samotnej extenzii

sa neuvádza zoznam zamestnávateľov, na ktorých sa extenzia vzťahuje, ale iba označenie

odvetvia alebo časti odvetvia podľa SK NACE klasifikácie).

V prípade extenzie ide o rozšírenie aplikácie kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa,

t. j. zmluvy ako dvojstranného právneho úkonu, ktorá je povýšená na právne záväznú

reguláciu aj na subjekty, za ktoré nebola uzatvorená. Subjekt, na ktorého je takáto

regulácia rozšírená, je ňou viazaný tak, ako je viazaný právnym predpisom (napr.

a inými pracovnoprávnymi predpismi). Napríklad v prípade minimálnej

mzdy 380 eur ustanovenej nariadením vlády SR zamestnávateľ sa nemôže domáhať súdnej

ochrany na všeobecnom súde z dôvodu, že takúto minimálnu mzdu nie je schopný

zamestnancom zaplatiť. Analogicky, ak by na základe extenzie musel zamestnávateľ

poskytovať svojim zamestnancom vyššiu minimálnu mzdu dohodnutú v rozšírenej

kolektívnej zmluve vyššieho stupňa, tiež sa nemôže domáhať porušenia svojich práv z

dôvodu, že takúto mzdu nie je schopný poskytovať.

Zamestnávateľ však nie je povinný plniť tie časti rozšírenej kolektívnej zmluvy

vyššieho stupňa (nie je nimi viazaný), ktoré by boli v rozpore so všeobecne záväznými

právnymi predpismi, vzhľadom na ustanovenie § 4 ods. 2 písm. a) zákona o kolektívnom

vyjednávaní, podľa ktorého „neplatná je kolektívna zmluva v tej časti, ktorá je v rozpore

so všeobecne záväznými právnymi predpismi“.

Považujeme však za potrebné uviesť, že sa nemôžeme stotožniť s tvrdením

navrhovateľov, že „zákonodarca nepriznáva dotknutým subjektom žiadny iný prostriedok

ich ochrany pred prípadným zásahom ministerstva do ich základných práv a slobôd“.

Podľa o prokuratúre „prokurátor vykonáva

dozor nad dodržiavaním zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov

orgánmi verejnej správy v rozsahu ustanovenom týmto zákonom“. Podľa § 21 ods. 3 zákona

č. „právnym prostriedkom dozoru nad dodržiavaním zákonov a ostatných

všeobecne záväzných právnych predpisov orgánmi verejnej správy je aj návrh generálneho

prokurátora na začatie konania pred ústavným súdom o súlade právnych predpisov.“.

Podľa prvého bodu „prokurátor

vykonáva dozor nad dodržiavaním zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych

predpisov orgánmi verejnej správy preskúmavaním zákonnosti všeobecne záväzných

právnych predpisov vydaných orgánmi verejnej správy“. Podľa § 22 ods. 1 písm. a) prvého

bodu „prokurátor je oprávnený podať protest proti všeobecne

záväznému právnemu predpisu vydanému orgánom verejnej správy, a to vyhláške, výnosu

a opatreniu ústredného orgánu štátnej správy, štátneho orgánu alebo inej právnickej osoby,

ktorú osobitný zákon splnomocnil na vydanie všeobecne záväzného právneho predpisu,

ktorými bol porušený zákon alebo iný všeobecne záväzný právny predpis“.

Podľa až 5

„(2) Orgán verejnej správy je povinný o proteste rozhodnúť do 30 dní od doručenia

protestu.

(3) Ak orgán verejnej správy protestu prokurátora vyhovie, je povinný bez

zbytočného odkladu, najneskôr do 90 dní od doručenia protestu prokurátora, nezákonný

všeobecne záväzný právny predpis zrušiť, prípadne nahradiť všeobecne záväzným právnym

predpisom, ktorý bude v súlade so zákonom a s ostatnými všeobecne záväznými právnymi

predpismi.

(4) Ak orgán verejnej správy protestu prokurátora nevyhovie alebo mu vyhovie iba

čiastočne, alebo v ustanovenej lehote vôbec o proteste nerozhodne, môže generálny

prokurátor podať ústavnému súdu návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov.

(5) Návrh na začatie konania pred ústavným súdom o súlade právnych predpisov

môže generálny prokurátor podať aj vtedy, ak proti všeobecne záväznému právnemu

predpisu vydanému orgánom verejnej správy nebol podaný protest prokurátora.“.

Podľa „prokurátor preskúmava zákonnosť

postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných

orgánov a súdov v rozsahu vymedzenom zákonom aj na základe podnetu, pričom

je oprávnený vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie

sú podľa osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány“.

46

Platná právna úprava teda poskytuje zamestnávateľom, na ktorých bola rozšírená

kolektívna zmluva vyššieho stupňa, možnosť obrátiť sa na prokuratúru ako orgán ochrany

ústavnosti a zákonnosti s cieľom domáhať sa ochrany svojich práv.

Predmetom všeobecnej súdnej ochrany zamestnávateľa nemôže byť úroveň právnej

regulácie, t. j. skutočnosť, že extenziou dochádza k navýšeniu jeho povinností v oblasti

pracovnoprávnych vzťahov, resp. že sa to deje bez jeho súhlasu (súhlas sa nevyžaduje ani

pri právnej úprave), ale predmetom súdnej ochrany zamestnávateľov môže byť skutočnosť,

že

• kritéria zvolené zákonodarcom pri pravidlách extenzie, tak ako sú ustanovené

v zákone o kolektívnom vyjednávaní, sú v rozpore s a prípadne

s medzinárodnými záväzkami Slovenskej republiky (konanie o súlade právnych predpisov

na Ústavnom súde Slovenskej republiky),

• neboli dodržané kritéria pre extenziu konkrétnej kolektívnej zmluvy vyššieho

stupňa, teda išlo by o nesúlad podzákonného právneho predpisu so zákonom, na základe

ktorého bol vydaný (protest prokurátora, konanie o súlade právnych predpisov

na Ústavnom súde Slovenskej republiky).

Reprezentatívnosť kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa a reprezentatívnosť všeobecne

Extenzia kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa sa nedotkne tých zamestnávateľov, ktorí

využili svoje právo na združenie (aktívny prístup) a ktorí sú viazaní inou kolektívnou

zmluvou vyššieho stupňa (úroveň práv zamestnancov v tejto inej kolektívnej zmluve vyššieho

stupňa pritom nie je podstatná).

V prípade posúdenia kritéria reprezentatívnosti ustanoveného v § 7 ods. 2 zákona

o kolektívnom vyjednávaní je potrebné urobiť niekoľko komparačných a praktických

porovnaní (s inými kritériami reprezentatívnosti v právnej úprave, s právnou úpravou

MOP a iných členských štátov Európskej únie) a objasniť východiská právnej úpravy tohto

ustanovenia ako aj obhájiť zvolené kritérium.

Pokiaľ ide o kritérium reprezentatívnosti, v pracovnoprávnych predpisoch možno

nájsť niekoľko príkladov:

• o trojstranných konzultáciách na celoštátnej úrovni

a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o tripartite) v § 3 ods. 2 ustanovuje,

že „zástupcami zamestnávateľov na účely tohto zákona sú zástupcovia vymenovaní

reprezentatívnymi združeniami zamestnávateľov. Reprezentatívne združenie

zamestnávateľov je združenie zamestnávateľov, ktoré združuje zamestnávateľov z viacerých

odvetví hospodárstva alebo má pôsobnosť najmenej v piatich krajoch, ktorí spolu

zamestnávajú najmenej 100 000 zamestnancov v pracovnom pomere alebo obdobnom

pracovnom vzťahu.“. Z tohto hľadiska na účasť na tripartite − t. j. na postavenie

reprezentatívneho zástupcu zamestnávateľov na presadzovanie záujmov zamestnávateľov

postačuje zamestnávanie aspoň 100 000 zamestnancov, pričom celkový počet zamestnancov

v Slovenskej republike je cca 1800 000 [100 000 zamestnancov z 1 800 000 predstavuje

cca 5 %]. Reprezentatívny zástupca zamestnávateľov je teda subjekt, ktorý zastupuje

zamestnávateľov, ktorí zamestnávajú cca 5 % zamestnancov v Slovenskej republike,

• v ustanovuje, že „Ak u zamestnávateľa pôsobia popri

sebe viaceré odborové organizácie, musí zamestnávateľ v prípadoch týkajúcich sa všetkých

alebo väčšieho počtu zamestnancov, ak všeobecne záväzné právne predpisy alebo

kolektívna zmluva vyžadujú prerokovanie alebo súhlas odborového orgánu, plniť tieto

povinnosti k príslušným orgánom všetkých zúčastnených odborových organizácií, ak sa

s nimi nedohodne inak. Ak sa orgány všetkých zúčastnených odborových organizácií

nedohodnú najneskôr do 15 dní od požiadania, či súhlas udelia, alebo nie, je rozhodujúce

stanovisko orgánu odborovej organizácie s najväčším počtom členov u zamestnávateľa.“,

• Zákon o kolektívnom vyjednávaní v § 3a ods. 1 a 2 ustanovuje:

„(1) Ak u zamestnávateľa pôsobia popri sebe viaceré odborové organizácie, pri

uzatváraní kolektívnej zmluvy v mene kolektívu zamestnancov môžu príslušné odborové

orgány pôsobiace u zamestnávateľa vystupovať a konať s právnymi dôsledkami pre

všetkých zamestnancov len spoločne a vo vzájomnej zhode, ak sa medzi sebou nedohodnú

inak. Ak sa odborové organizácie nedohodnú na postupe podľa prvej vety, je zamestnávateľ

oprávnený uzatvoriť kolektívnu zmluvu s odborovou organizáciou s najväčším počtom

členov u zamestnávateľa alebo s ostatnými odborovými organizáciami, ktorých súčet členov

u zamestnávateľa je väčší ako počet členov najväčšej odborovej organizácie.

(2) Ak u zamestnávateľov pôsobia popri sebe viaceré odborové organizácie, môžu

príslušné vyššie odborové orgány vystupovať a konať s právnymi dôsledkami pri uzatváraní

kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa pre všetkých zamestnancov len spoločne a vo vzájomnej

48

zhode, ak sa medzi sebou nedohodnú inak. Ak sa vyššie odborové orgány nedohodnú

na postupe podľa prvej vety, je organizácia zamestnávateľov oprávnená uzatvoriť

kolektívnu zmluvu vyššieho stupňa s príslušným vyšším odborovým orgánom odborových

organizácií s najväčším počtom členov u týchto zamestnávateľov alebo s príslušnými

vyššími odborovými orgánmi ostatných odborových organizácií, ktorých súčet členov

u týchto zamestnávateľov je väčší ako počet členov odborových organizácií s najväčším

počtom členov u týchto zamestnávateľov“.

Kritéria reprezentatívnosti určitej skupiny možno nájsť napr. vo volebných zákonoch

alebo v prípade referenda. Napríklad v prípade referenda na úspešnosť referenda (ktoré

má širšie celospoločenské dopady) stačí účasť nadpolovičnej väčšiny osôb a na kladné

vyjadrenie sa k otázke postačuje súhlas nadpolovičnej väčšiny zúčastnených (teoreticky

najnižšia hranica úspešnosti je účasť 50 % + 1 osoba a kladné hlasovanie 50 %

zúčastnených + 1 osoba). V tejto súvislosti sa dokonca objavujú úvahy o znížení hranice

účasti, aby sa podporilo úspešnosť referenda, resp. motivácia na jeho účasti. Obdobne

v prípade volieb (do NR SR, samospráv ale aj do zamestnaneckej rady u zamestnávateľa)

rozhodujúce je kritérium najväčšieho počtu hlasov. To znamená reprezentant (jediná

reprezentatívna osoba) je tá osoba, ktorá dosiahne väčšinu zo zúčastnených

(na nezúčastnených sa neprihliada).

Reprezentatívny je teda najväčší z organizovaných subjektov (na strane

zamestnávateľov a na strane zamestnancov).

Otázka kvóra (reprezentatívnosti) je vnímaná v rôznych krajinách EÚ rôzne),

t. j. neexistuje univerzálny prístup. Napríklad

• v Belgicku je reprezentatívna odborová organizácia (konfederácia), ktorá má

aspoň 50 000 členov a nie je tam kvórum pre minimálne pokrytie rozširovanej kolektívnej

zmluvy vyššieho stupňa,

• vo Francúzsku ide o kolektívnu zmluvu, ktorá je uzatvorená medzi

reprezentatívnymi subjektmi − pri odborovej organizácií je to určené medzi iným

aj výsledkami volieb do zamestnaneckej rady (na úrovni odvetvia je to minimálne 8 %)

a nevyžaduje sa kvórum pre minimálne pokrytie rozširovanej kolektívnej zmluvy vyššieho

stupňa,

• v Španielsku je to kolektívna zmluva medzi reprezentatívnymi stranami −

reprezentatívnosť odborovej organizácie je medzi iným určená výsledkom volieb

do zamestnaneckej rady (minimum 10 % v rámci odvetvia) a reprezentatívnosť

zamestnávateľov najmenej 10 % podnikov musí byť členmi a nevyžaduje sa kvórum pre

minimálne pokrytie rozširovanej kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa,

• v Českej republike ide v podstate o reprezentatívnu kolektívnu zmluvu, ktorá

je uzatvorená

„a) organizací zaměstnavatelů, kteří v odvětví, v němž se navrhuje rozšířit závaznost

kolektivní smlouvy vyššího stupně, zaměstnávají největší počet zaměstnanců, nebo

b) příslušným vyšším odborovým orgánem, který v odvětví, v němž se navrhuje

rozšířit závaznost kolektivní smlouvy vyššího stupně, jedná za největší počet zaměstnanců“,

• vo Fínsku, Nemecku, Holandsku, Portugalsku platí kritérium 50 % + 1.

Podľa bodu 2 čl. 4 Odporúčania MOP č. 91 z roku 1951

„(2) Vnútroštátne zákony alebo predpisy môžu rozšíriť kolektívnu zmluvu okrem

iného za týchto podmienok:

a) ak kolektívna zmluva už pokrýva istý počet príslušných zamestnávateľov

a pracovníkov, ktorý je podľa názoru kompetentného orgánu dostatočne reprezentatívny,

b) ak v zmysle všeobecného pravidla žiadosť na rozšírenie zmluvy predloží jedná

alebo viacero organizácii pracovníkov alebo zamestnávateľov, ktoré sú zmluvnými

stranami,

c) ak pred rozšírením zmluvy zamestnávatelia a pracovníci, na ktorých by sa zmluva

mala vzťahovať, dostanú príležitosť, aby predložili pripomienky.“.

Z uvedeného vyplýva, že na základe Odporúčania MOP č. 91 z roku 1951

je ponechané na členský štát, aby si určil kritérium reprezentatívnosti, postačuje návrh

jednej zo zmluvných strán a subjekt, ktorý môže byť extenziou dotknutý, má právo

na predloženie pripomienok.

Podľa Dohovoru MOP o použití zásad práva organizovať sa a kolektívne vyjednávať

č. 98 z roku 1948 by rozšírenie kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa nemalo byť vylúčené ani

automaticky udeľované, ale malo by byť odôvodnené prevažujúcim verejným záujmom.

V tejto súvislosti výbor pre slobodu združovania Medzinárodného úradu práce vo svojom

stanovisku uvádza: „Rozšírenie zmluvy na celé odvetvie činnosti v rozpore s názormi

50

organizácie predstavujúcej väčšinu pracovníkov, v kategórii pokrytej rozšírenou zmluvou

nevyhnutne obmedzenej právo slobodného kolektívneho vyjednávania tejto väčšinovej

organizácie. Takýto systém umožňuje rozšíriť zmluvy obsahujúce ustanovenia, ktoré môžu

mať za následok zhoršenie podmienok zamestnávania danej kategórie pracovníkov.“).

V procese prípravy sa ministerstvo práce dôkladne

zaoberalo otázkou reprezentatívnosti a zvažovalo, vo väzbe na komparácie s inými štátmi,

aj iné formy vyjadrenia reprezentatívnosti (napr. percentuálne), ale aj vzhľadom na vyššie

uvedené skutočnosti, sa javí zvolené kritérium ako najvhodnejšie, keďže z dát, ktoré malo

ministerstvo práce k dispozícií, vyplývalo, že napr. okolo 80 %) zamestnávateľov

zamestnáva menej ako 20 zamestnancov (Štatistická správa o základných vývojových

tendenciách v hospodárstve Slovenskej republiky 4/2014 vydaná Štatistickým úradom

Slovenskej republiky uvádza, že 78,2 % podnikov má od 0 ˗19 zamestnancov. Oproti roku

2013 došlo k poklesu podnikov z 81 %, pozn.), a teda na ktorých sa extenzia nevzťahuje

(§ 7a zákona o kolektívom vyjednávaní).

Z uvedeného možno odvodiť, že extenzie sa dotýkajú odhadom 5 % až 15 %

zamestnávateľov v odvetví z hľadiska počtu zamestnávateľov (počet zamestnancov

z hľadiska percentuálneho pokrytia je vyšší, keďže veľkí zamestnávatelia zamestnávajú

väčší počet zamestnancov), a teda vyjadrenie percenta (a to aj vzhľadom na rozmanité

situácie v odvetviach) sa javilo ako problematické, vzhľadom na to, že napr. 15 %

zamestnancov pokrytých kolektívnou zmluvou vyššieho stupňa v jednom odvetví môže

predstavovať viac ako 50 % zamestnancov, na ktorých by sa rozšírenie mohlo vykonať

(t. j. skupiny zamestnancov u zamestnávateľov „nevylúčených“ podľa § 7a zákona

o kolektívnom vyjednávaní) a v inom odvetví to bude menej ako 50 %. Zároveň určenie

zamestnávateľov vylúčených podľa § 7a zákona o kolektívnom vyjednávaní je v niektorých

prípadoch problematické (overenie, či sa na zamestnávateľa vzťahuje alebo nevzťahuje

rozšírenie robí zamestnávateľ sám). Obdobne kritérium zastupovania napr. 10 000

zamestnancov v odvetví nie je vhodné, pretože každé odvetvie (časť odvetvia) má iný počet

zamestnancov. Z tohto hľadiska sa ako najrelevantnejšie kritérium javí zamestnávanie

najväčšieho počtu zamestnancov v odvetví alebo v časti odvetvia.

Princíp proporcionality (vlastnícke právo a právo na podnikanie)

Navrhovatelia namietajú, že rozšírenie záväznosti kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa

na ostatných zamestnávateľov v odvetví je zásahom do základných práv garantovaných

, konkrétne do vlastníckeho práva () a práva na

podnikanie (čl. 35 ods. 1). Ako uvádzajú „spôsobilosť extenzie zasiahnuť do výkonu

vlastníckeho práva spočíva v skutočnosti, že extenzia znamená prelomenie princípu

zmluvnej slobody, keďže jej podstatou a bezprostredným normatívnym dôsledkom

je rozšírenie záväznosti obligačného právneho úkonu na subjekty, ktoré nie sú jeho

zmluvnými stranami“. Súčasne konštatujú, že „podľa pri obmedzovaní

základných práv a slobôd sa musí prihliadať na ich podstatu a zmysel, pričom takéto

obmedzenia sa smú použiť len na ustanovený cieľ. Platí pritom, že „rovnováha verejného

a súkromného záujmu je dôležitým kritériom pre určovanie primeranosti obmedzenia

každého základného práva a slobody.“ ()“.

Samozrejme podmienkou pre ústavne konformnú úpravu rozširovania záväznosti

kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa je okrem naplnenia podmienky sledovania oprávneného

cieľa aj splnenie podmienky legitimity a proporcionality takejto úpravy, tak ako

to konštatoval aj ÚS ČR vo svojom náleze „Je-li východiskem ústavní

přijatelnosti institutu externě působnosti kolektivních smluv vyššího stupně evropská

demokratická právní zkušenost a z ní plynoucí standardy, srovnání s právem Evropské unie,

jakož i nalézání procedurálního mechanismu zajišťování rovnováhy mezi právní ochranou

svobody a garantováním vnitřního míru lidského společenství, lze s tím spjatých účelu

v rozhodovaném kontextu dosáhnout toliko za cenu omezení práva vlastnického. Prioritu

veřejného statku před právem vlastnickým nutno ale podmínit podmínkou legitimity

(reprezentativnosti) systému kolektivního vyjednávaní, tudíž relevancí podílu kontrahentů

na trhu v daném oboru.“.

V tejto súvislosti možno tiež uviesť, že „Vo väzbe na namietaný zásah extenzie

do ústavného práva na podnikanie je potrebné uvedomiť si, že oprávnenou osobou podľa

nemusí byť zamestnávateľ, teda ten, kto prácu dáva, ale aj ten, kto

predáva svoju pracovnú silu. Hranice práv zamestnávateľa, ktorý podniká alebo

uskutočňuje inú zárobkovú činnosť, sú podľa obmedzené tak, aby sa

52

zachovala podstata a zmysel práv priznaných pracovníkom podľa .“

(Ján Drgonec, − Komentár).

„Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu musí zásah do

garantovaných práv vychádzať z princípu proporcionality, ktorý je vlastný právnemu štátu,

zvlášť jeho materiálnemu chápaniu. Podstatu a obsah princípu proporcionality ústavný súd

vymedzil už v náleze sp. zn. z 24. apríla 2001, v ktorom uviedol: „Tento princíp

predovšetkým znamená primeraný vzťah medzi cieľom (účelom) sledovaným štátom

a použitými prostriedkami... Kritérium alebo princíp vhodnosti znamená, že stav, ktorý štát

vytvorí zásahom, a stav, v ktorom treba sledovaný cieľ vidieť ako uskutočnený,

sa nachádzajú vo vzájomnej súvislosti: cieľ musí byť v súlade s prostriedkom.“

(-378).

Ako sme už v tomto stanovisku uviedli, cieľom

je zrovnoprávnenie pracovných podmienok zamestnancov vykonávajúcich prácu v tom

istom odvetví (alebo v tej istej časti odvetvia) a tým prispieť nielen k napĺňaniu ich práva na

spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky garantovanému v Slovenskej

republiky ale aj k sociálnemu zmieru. Vzhľadom na existenciu odvetvových kolektívnych

zmlúv (kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa), ktoré upravujú pracovné podmienky

zamestnancom u zamestnávateľov, ktorí sú týmito zmluvami viazaní, štát akceptoval úpravu

pracovných podmienok dohodnutých v týchto kolektívnych zmluvách, a ako prostriedok na

dosiahnutie sledovaného cieľa zvolil zákonom regulovanú extenziu týchto pracovných

podmienok na všetkých zamestnancov v odvetví (alebo v časti odvetvia). Zastávame názor,

že zvolený cieľ nebolo možné dosiahnuť inými (napr. menej zaťažujúcimi) prostriedkami,

a teda že namietaná právna úprava je v súlade s princípom proporcionality.

V tomto stanovisku vyjadrujeme tiež názor, že extenziu nevnímame ako pribratie

zamestnávateľov v odvetví za zmluvné strany rozširovanej kolektívnej zmluvy bez ich

súhlasu, ale skôr ako zozáväznenie obsahu rozširovanej kolektívnej zmluvy na týchto

zamestnávateľov z moci zákona. Inými slovami, práva a povinnosti dohodnuté

v rozširovanej kolektívnej zmluve nadobúdajú pre zamestnávateľov v odvetví normatívny

charakter rovnako ako práva a povinnosti obsiahnuté v právnom predpise.

Oblasť pracovných podmienok a podmienok zamestnávania upravuje množstvo

právnych predpisov (, zákon o minimálnej mzde, predpisy v oblasti

bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci a ďalšie), ktoré ukladajú zamestnávateľom mnohé

povinnosti, ktorých plnenie si vo viacerých prípadoch vyžaduje finančné krytie, čím

zasahujú do vlastníckeho práva zamestnávateľov. Z tohto pohľadu možno extenzii

kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa prisúdiť rovnaký účinok zásahu do základných práv

zamestnávateľov, aký je spôsobený legislatívnou právnou úpravou.

Všeobecne možno skonštatovať, že zákonná úprava pracovných podmienok

a podmienok zamestnávania neprekračuje nevyhnutnú mieru intenzity obmedzenia

vlastníckeho práva zamestnávateľov, zachováva jeho podstatu a zmysel s cieľom posilniť

iné základné právo, a to právo zamestnancov na spravodlivé a uspokojujúce pracovné

podmienky podľa . Sme toho názoru, že obdobne

je potrebné posúdiť a vyhodnotiť aj obmedzenie vlastníckeho práva spôsobené extenziou

kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa.

Podľa domáhať sa práva na podnikanie

a uskutočnenie inej zárobkovej činnosti možno len v medziach zákonov, ktoré tieto

ustanovenia vykonávajú. Aj v tejto súvislosti možno zopakovať, že pri extenzii nedochádza

k vstupu zamestnávateľov v odvetví do obligačného záväzku, o ktorý nemajú záujem,

ale o zákonom prenesenú záväznosť obsahu kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa.

Vychádzajúc z je aj zákon o kolektívnom

vyjednávaní tým zákonom, ktorý ustanovuje medze práva na podnikanie.

Všetky základné práva a slobody sa chránia len v takej miere a rozsahu, dokiaľ

uplatnením jedného práva alebo slobody nedôjde k neprimeranému obmedzeniu, či dokonca

popretiu iného práva alebo slobody. Rovnováha verejného a súkromného záujmu

je dôležitým kritériom pre určovanie primeranosti obmedzenia každého základného práva

a slobody.

Záver

Prostredníctvom § 7 zákona o kolektívnom vyjednávaní, ktorým sa ustanovili

jednoznačnejšie a konkrétne kritériá pri rozširovaní záväznosti kolektívnych zmlúv vyššieho

stupňa, sú vytvorené podmienky na umožnenie zjednotenia pracovných podmienok

zamestnancov v príslušnom odvetví alebo v časti odvetvia v rozsahu, na ktorom sa už

54

v príslušnom odvetví alebo v časti odvetvia dohodli príslušné vyššie odborové orgány

a organizácie zamestnávateľov.

Vzhľadom na uvedené zastávame názor, že práve možnosť extenzie kolektívnej

zmluvy vyššieho stupňa za podmienok presne vymedzených zákonom a pri všeobecnom

vymedzení subjektu, na ktorého sa má extenzia uplatniť, sa vytvára priestor na podporu

presadzovania spravodlivých a uspokojujúcich pracovných podmienok zamestnancov

a prispieva k sociálnemu zmieru.

Rozšírenie kolektívnych zmlúv je dôležitou črtou systémov pracovných vzťahov

aj vo viacerých západoeurópskych štátoch, napr. v Belgicku, Francúzsku, Nemecku,

Holandsku, Portugalsku alebo Španielsku. Uplatňuje sa tiež napríklad v Českej republike,

Maďarsku, Poľsku, Bulharsku. Tento princíp je tiež obsahom práva Európskej únie

v podobe rámcových dohôd sociálnych partnerov prijatých v podobe smerníc,

ako aj v práve MOP.

Zo zahraničných skúsenosti vyplýva, že aj zásluhou možnosti rozšírenia kolektívnych

zmlúv má ešte kolektívne vyjednávanie široké uplatňovanie.

Rozširovanie kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa je v zákone o kolektívnom

vyjednávaní umožnené už 24 rokov. Za uvedené obdobie boli rozšírené desiatky

kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa. Nie sú známe prípady, že by rozšírenie malo také

negatívne dopady, ako je to uvedené v podaní na Ústavný súd Slovenskej republiky...

Ako vyplýva z vyššie uvedených skutočností, zastávame názor, že postup rozširovania

kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa je v súlade s

a medzinárodnými dohovormi, ktorými je Slovenská republika viazaná. Extenzia môže byť

vykonávaná len na základe zákona, po splnení zákonom ustanovených podmienok,

v medziach zákona a spôsobom, ktorý ustanovuje zákon.»

IV. Ústne pojednávanie

Podľa od ústneho pojednávania môže ústavný

súd so súhlasom účastníkov konania upustiť, ak od tohto pojednávania nemožno očakávať

ďalšie objasnenie veci.

Keďže právny zástupca skupiny poslancov sa relevantným spôsobom nevyjadril

ku konaniu ústneho pojednávania, ústavný súd nariadil ústne pojednávanie

na 17. február 2016.

Na ústnom pojednávaní sa z účastníkov konania zúčastnil len právny zástupca

navrhovateľov, ďalší účastníci konania (národná rada a vláda) svoju neúčasť ospravedlnili.

Právny zástupca navrhovateľov v zásade zotrval na právnych názoroch uvedených

v návrhu. Vzhľadom na to, že na opakované výzvy ústavného súdu nepredložil písomné

stanovisko, ústavný súd ho vyzval, aby zhrnul stanovisko navrhovateľov prezentované na

ústnom pojednávaní a predložil ho ústavnému súdu v písomnej forme.

Ústavný súd v nadväznosti na to odročil ústne pojednávanie na vyhlásenie

rozhodnutia na 16. marec 2016.

Právny zástupca navrhovateľov v písomnom podaní doručenom ústavnému súdu

25. februára 2016 na žiadosť pléna ústavného súdu zhrnul stanovisko navrhovateľov

k vyjadreniu národnej rady a vlády takto:

«Národná rada SR ako aj vláda SR, zastúpená ministerstvom spravodlivosti,

vo svojich vyjadreniach vedú s návrhom skupiny poslancov polemiku tak, akoby

navrhovateľ spochybňoval prípustnosť extenzie per se.

Navrhovateľ si je však dobre vedomý legitimity takéhoto inštitútu, ak sú pri jeho

uplatnení splnené niektoré základné podmienky, ktoré SR vyžaduje pre akýkoľvek

zásah do základných práv a slobôd. Navrhovateľ preto nespochybňuje extenziu ako takú,

ale konkrétny spôsob jej vykonania v napadnutej zákonnej úprave.

Odporca aj vedľajší účastník namietajú, že extenzia nevyžaduje prístup k súdnej

ochrane, lebo podľa ich názoru účinky nenastávajú na základe výnosu ministerstva,

ale priamo zo zákona, pričom výnos neukladá zamestnávateľom nové práva a povinnosti,

ale iba identifikuje zmluvu, ktorá tak činí, takže „pri extenzii nedochádza k vstupu

zamestnávateľov do obligačného zväzku, s ktorým nesúhlasia, ale ide o prenesenú

záväznosť obsahu kolektívnej zmluvy“ (s. 8 − 9 vyjadrenia NR SR). Podobne vláda namieta,

56

že „podstatou extenzie nie je zazmluvnenie zamestnávateľov a nahradenie ich vôle aktom

štátneho orgánu, ale povinné rozšírenie práv a povinností z danej kolektívnej zmluvy

priamo z moci zákona.“

Podstatou týchto vyjadrení je v tom lepšom prípade nezrozumiteľné, v tom horšom

nedôstojné hranie sa so slovami. Obe vyjadrenia vlastne hovoria, že extenzia nie je povinné

zazmluvnenie niekoho, ale podrobenie niekoho obsahu nejakej zmluvy. A že to vyplýva

priamo zo zákona, takže je všetko v poriadku. Ale práve nesúlad zákona s

navrhovateľ namieta, a to najmä s dôrazom na absenciu prístupu k súdnej ochrane.

Napokon, vedľajší účastník ten o niekoľko odstavcov nižšie uvádza, že „extenzia je

povýšenie kolektívnej zmluvy na právne záväznú reguláciu aj na subjekty, za ktoré nebola

uzatvorená.“ V istom zmysle ide teda o privatizáciu časti legislatívneho procesu, v ktorom

zamestnávatelia, ktorí nie sú združení, nemajú vôbec žiadnu účasť.

Navrhovateľ si tu opätovne dovoľuje dať do pozornosti, že podľa judikatúry

Ústavného súdu SR „zákonodarca nemôže vylúčiť uplatnenie rozhodovacej právomoci

všeobecných súdov, resp. obmedziť alebo vylúčiť prístup k súdu prijatím úpravy, ktorá

smeruje k presadeniu zániku zmlúv na základe osobitného zákona...“ (). Ak

to platí pre zánik zmlúv zo zákona, musí to platiť aj pre vznik zmlúv, nota bene ak majú

vzniknúť na základe výnosu ministerstva. Práve preto aj Ústavný súd ČR v analogickej

právnej veci konštatoval, že je vecou zákonodarcu, či to nastaví ako správny proces

a kontrolu zverí správnym súdom alebo cez legislatívu a súdom v takom prípade umožní

kontrolu toho, či ministerstvo zákonné podmienky extenzie dodržalo. Odporca si vybral

druhú možnosť, ale bez tej záruky ().

V tejto súvislosti odporca aj vedľajší účastník ponúkajú jediný vecný argument,

prečo by subjekt súkromného práva nemal mať prístup k súdnej ochrane voči procesu, v

ktorom sa dohoda iných subjektov súkromného práva stane preň záväzným rovnako ako

zákon. Obaja zhodne tvrdia, že prístup k súdnej ochrane je zabezpečený protestom

prokurátora.»

VI. Kolektívne vyjednávanie, kolektívne zmluvy a ich medzinárodný rozmer

Vznik kolektívneho vyjednávania a kolektívnych zmlúv ako pracovnoprávnych

inštitútov siaha do 19. storočia, do Veľkej Británie. Ako druh kolektívnych rokovaní

sa rozvinulo vyjednávanie kolektívnych zmlúv medzi zamestnávateľmi a zamestnancami

už v priebehu 18. storočia. V druhej polovici 19. storočia sa dostali kolektívne zmluvy

a kolektívne vyjednávanie aj do kontinentálnej Európy. Prvé zákonné úpravy boli v Európe

prijímané až po 1. svetovej vojne vrátane Československa.

V súčasnosti inštitúty kolektívneho vyjednávania a kolektívnych zmlúv upravujú

medzinárodné multilaterálne zmluvy, predovšetkým Dohovor Medzinárodnej organizácie

práce (ďalej aj „MOP“) č. 98 z roku 1949 o práve združovať sa a kolektívnom vyjednávaní,

Odporúčanie Medzinárodnej organizácie práce č. 91 z roku 1951 o kolektívnych zmluvách,

ale aj ďalšie medzinárodné štandardy, na ktoré vo svojich vyjadreniach poukázala

aj národná rada a vláda.

Dohovory Medzinárodnej organizácie práce majú charakter medzinárodných zmlúv

a podliehajú ratifikácii. Odporúčania Medzinárodnej organizácie práce sú nezáväznými

smernicami, metodikou, spravidla na vykonávanie dohovorov.

Dohovor Medzinárodnej organizácie práce č. 98 spolu s ďalšími siedmimi

dohovormi Medzinárodnej organizácie práce (č. 87, 29, 105, 138, 182,100 a 111) sú

považované za fundamentálne/základné dohovory MOP a spolu so štyrmi dohovormi

Medzinárodnej organizácie práce (č. 81, 122, 129 a 144) tvoria obsah Deklarácie

o základných princípoch a právach pri práci, ktorú prijala Medzinárodná organizácia práce

v roku 1998.

Slovenská republika ako jeden z dvoch nástupníckych štátov po dni zániku Českej

a Slovenskej Federatívnej Republiky rozdelením – 31. decembra 1992 (ústavný zákon

z 25. novembra 1992 č. o zániku Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky)

prevzala záväzky z medzinárodných zmlúv od 1. januára 1993, ktorých zmluvnou stranou

do 31. decembra 1992 bola Česká a Slovenská Federatívna Republika, v súlade najmä

s čl. 34 Viedenského dohovoru z 23. augusta 1978 o sukcesii štátov vo vzťahu k zmluvám –

58

č. a na základe uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky č. 85

z 3. decembra 1992, ktorým bolo schválené vyhlásenie Národnej rady Slovenskej republiky

o členstve Slovenskej republiky v Rade Európy a o prevzatí záväzkov z medzinárodných

zmlúv.

Slovenská republika ako samostatný štát je signatárom Dohovoru Medzinárodnej

organizácie práce č. 91 od 1. januára 1993, keď pristúpila k 57 dohovorom MOP

(oznámenie Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky uverejnené

pod č. ); pre Československú socialistickú republiku bol platné od 21. januára

1965.

Nad rámec už uvedeného možno doplniť, že Slovenská republika je viazaná

aj Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd a jeho protokolmi, ktorý pre

Českú a Slovenskú Federatívnu Republiku v súlade so svojím čl. 66 ods. 3 nadobudol

platnosť 18. marca 1992 a Ministerstvo Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky

ho oznámilo pod č. , ktorý v garantuje právo každého zakladať

na obranu svojich záujmov odbory alebo vstupovať do nich.

Slovenská republika je signatárom aj Európskej sociálnej charty (revidovanej), ktorá

sa stala platnou pre Slovenskú republiku 1. júna 2009 a je viazaná o. i. aj jej čl. 5, ktorý

upravuje právo organizovať sa, a čl. 6, ktorý upravuje právo kolektívne vyjednávať

(oznámenie Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky uverejnené pod

č. ). Európska sociálna charta (revidovaná) Rady Európy z roku 1996

je multilaterálna medzinárodná zmluva prezidentskej povahy, ktorá zaručuje základné

sociálne a ekonomické práva všetkých ľudí v ich každodennom živote. Berie do úvahy

vývoj, ku ktorému došlo v Európe od prijatia pôvodnej charty v roku 1961, a zavádza nové

faktory, ako napr. posilnenie princípu nediskriminácie, rodovej rovnosti, ochranu materstva

a ochranu ľudí so zdravotným postihnutím. V jednom nástroji stelesňuje všetky práva

zaručené Európskou sociálnou chartou z roku 1961, jej dodatkovým protokolom z roku

1988 a pridáva nové práva a zmeny prijaté zmluvnými stranami.

Slovenská republika, uznávajúca a dodržiavajúca v súlade s

pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy a ďalšie medzinárodné záväzky,

je viazaná aj Chartou základných práv a slobôd Európskej únie, ktorá v hlave IV označenej

nadpisom „Solidarita“, v čl. 28 upravuje právo na kolektívne vyjednávanie a kolektívne

akcie. Charta základných práv a slobôd je súčasťou Lisabonskej zmluvy. Lisabonská

zmluva odkazuje na ňu v čl. 6 Zmluvy o Európskej únii a deklaruje ju za právne záväznú

s rovnakou právnou silou, akú majú zakladajúce zmluvy.

VII. Právne východiská

Podľa Slovenská republika je demokratický, zvrchovaný a právny

štát.

Podľa medze základných práv a slobôd možno upraviť

za podmienok ustanovených touto len zákonom.

Podľa pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať

na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu

naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa podmienky a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví

zákon.

60

Podľa č. 123 ministerstvá a iné orgány štátnej správy na základe zákonov

a v ich medziach môžu vydávať všeobecne záväzné právne predpisy, ak sú na to

splnomocnené zákonom. Tieto všeobecne záväzné právne predpisy sa vyhlasujú spôsobom,

ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Vnútroštátny právny základ kolektívneho vyjednávania a kolektívnych zmlúv tvorí

predovšetkým o kolektívnom vyjednávaní v znení neskorších

predpisov.

Slovenská republika a Česká republika majú dosiaľ spoločný právny základ úpravy

kolektívneho vyjednávania obsiahnutého v zákone o kolektívnom vyjednávaní, ktorý platí

v obidvoch republikách 25 rokov (nadobudol účinnosť 1. februára 1991), samozrejme,

už nie s identickými zmenami a doplneniami. V zásade rovnaká/porovnateľná „filozofia“

kolektívneho vyjednávania ovplyvnila aj vznik porovnateľných ústavnoprávnych

problémov.

V odbornej literatúre je uvedená aj takáto jeho charakteristika: „Zákon o kolektívnom

vyjednávaní je základným normatívnym právnym aktom, ktorý upravuje kolektívne pracovné

vzťahy. Tento zákon je prevažne procesnoprávnym predpisom, ktorý ustanovuje postup pri

kolektívnom vyjednávaní a ustanovuje práva a povinnosti subjektov kolektívneho

pracovného práva v rámci tohto procesu.“ (In: Tröster, P., Knebl, P. Zákon o kolektivním

vyjednávaní. Komentář. Praha: Wolters Kluver, 2014, s. 2). Kolektívne pracovné vzťahy

sú upravené v desiatej časti v znení neskorších

predpisov.

Podľa prof. JUDr. Heleny Barancovej, DrSc., kolektívne pracovné právo tvorí

„súhrn právnych noriem, ktoré upravujú právne vzťahy medzi subjektmi pracovného práva,

v ktorých jeden zo subjektov je kolektívny subjekt. Kolektívne pracovné právo upravuje

kolektívne pracovné vzťahy, ktorých hlavným účelom je zlepšenie pracovných a mzdových

podmienok zamestnancov“. (In: Barancová, H., Schronk, R. Pracovné právo. Bratislava:

Sprint, 2009, s.725 ˗785).

Podľa § 1 ods. 2 zákona o kolektívnom vyjednávaní je kolektívne vyjednávanie

nástroj podpory účinného sociálneho dialógu a dosahovania sociálneho mieru založený

na bipartitnom princípe.

Podľa § 2 ods. 1 zákona o kolektívnom vyjednávaní kolektívne zmluvy upravujú

individuálne a kolektívne vzťahy medzi zamestnávateľmi a zamestnancami a práva

a povinnosti zmluvných strán.

Podľa § 2 ods. 3 kolektívna zmluva je

a) podniková uzavretá medzi príslušným odborovým orgánom alebo príslušnými

odborovými orgánmi a zamestnávateľom, ktorým je aj služobný úrad,

b) kolektívna zmluva vyššieho stupňa uzavretá pre väčší počet zamestnávateľov

medzi príslušným vyšším odborovým orgánom alebo príslušnými vyššími odborovými

orgánmi a organizáciou alebo organizáciami zamestnávateľov,

c) kolektívna zmluva vyššieho stupňa uzavretá medzi príslušným vyšším odborovým

orgánom alebo príslušnými vyššími odborovými orgánmi a zamestnávateľom, ktorým

je štát,

d) kolektívna zmluva vyššieho stupňa uzavretá pre zamestnávateľov, ktorí pri

odmeňovaní postupujú podľa osobitného predpisu (

o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov) medzi príslušným vyšším

odborovým orgánom alebo príslušnými vyššími odborovými orgánmi, vládou poverenými

zástupcami a reprezentatívnymi zástupcami zamestnávateľov.

Z citovaných ustanovení zákona o kolektívnom vyjednávaní možno vyvodiť,

že výsledkom kolektívneho vyjednávania sociálnych partnerov je predovšetkým dojednanie

62

pracovných podmienok zmluvne „zastrešených“ kolektívnou zmluvou. Úroveň

kolektívneho vyjednávania môže byť na centrálnej, odvetvovej (sektorovej) alebo

podnikovej úrovni.

Podľa § 4 ods. 3 zákona o kolektívnom vyjednávaní kolektívna zmluva vyššieho

stupňa sa uzatvára pre odvetvie; kolektívna zmluva vyššieho stupňa sa uzatvára pre časť

odvetvia, ak sa na uzatvorení kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa pre časť odvetvia dohodli

zmluvné strany. Kolektívna zmluva vyššieho stupňa obsahuje označenie odvetvia alebo

časti odvetvia, pre ktoré je uzatvorená, pričom sa vychádza zo zoznamu zamestnávateľov,

za ktorých je uzatvorená. Označením odvetvia podľa druhej vety je kód štatistickej

klasifikácie ekonomických činností podľa osobitného predpisu na úrovni divízie.

Označením časti odvetvia podľa druhej vety je kód štatistickej klasifikácie ekonomických

činností podľa osobitného predpisu na úrovni skupiny [týmto osobitným predpisom

je Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1893/2006 z 20. decembra 2006,

ktorým sa zavádza štatistická klasifikácia ekonomických činností NACE Revision 2

a ktorým sa mení a dopĺňa nariadenie Rady (EHS) č. 3037/90 a niektoré

nariadenia ES o osobitných oblastiach štatistiky (Ú. v. EÚ L 393, 30. 12. 2006) v znení

nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 259/2008 z 11. marca 2008 (Ú. v. EÚ

L 97, 9. 4. 2008)].

Podľa § 5 ods. 3 zákona o kolektívnom vyjednávaní kolektívna zmluva vyššieho

stupňa je záväzná aj pre zamestnávateľov v odvetví alebo v časti odvetvia, na ktoré bola

rozšírená záväznosť tejto kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa podľa § 7, a pre ich

zamestnancov.

Podľa § 5 ods. 4 zákona o kolektívnom vyjednávaní kolektívna zmluva vyššieho

stupňa je záväzná aj pre zamestnávateľa, ktorý nie je združený v organizácii

zamestnávateľov, ktorá kolektívnu zmluvu vyššieho stupňa uzavrela, ak zamestnávateľ

požiada zmluvné strany o pristúpenie ku kolektívnej zmluve vyššieho stupňa a zmluvné

strany s pristúpením súhlasia. Zmluvné strany kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa oznámia

ministerstvu pristúpenie zamestnávateľa ku kolektívnej zmluve vyššieho stupňa podľa prvej

vety v lehote najneskôr do 15 dní od pristúpenia tohto zamestnávateľa ku kolektívnej

zmluve vyššieho stupňa. Pristúpenie zamestnávateľa ku kolektívnej zmluve vyššieho stupňa

sa na žiadosť ministerstva oznamuje v Zbierke zákonov Slovenskej republiky (ďalej

aj „zbierka zákonov“).

Podľa § 6 ods. 1 zákona o kolektívnom vyjednávaní sa kolektívna zmluva vyššieho

stupňa podľa § 2 ods. 3 písm. c) a d) uzatvára na jeden kalendárny rok.

Podľa § 6 ods. 3 zákona o kolektívnom vyjednávaní kolektívna zmluva vyššieho

stupňa podľa § 2 ods. 3 písm. c) nadobúda platnosť súčasne s nadobudnutím účinnosti

zákona o štátnom rozpočte.

Podľa § 7 ods. 1 zákona o kolektívnom vyjednávaní môže Ministerstvo práce

a sociálnych vecí Slovenskej republiky (ďalej aj „ministerstvo“) na spoločný písomný návrh

zmluvných strán kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa alebo na písomný návrh

jednej zo zmluvných strán kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa a za podmienok

ustanovených v odsekoch 2 až 9 rozšíriť záväznosť kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa

na zamestnávateľov v odvetví alebo v časti odvetvia, pre ktoré je táto kolektívna zmluva

vyššieho stupňa uzatvorená. Záväznosť kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa uzatvorenej pre

odvetvie môže byť rozšírená na zamestnávateľov aj v niektorej časti tohto odvetvia. Návrh

na rozšírenie záväznosti kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa možno podať ministerstvu

najneskôr šesť mesiacov pred uplynutím doby, na ktorú bola kolektívna zmluva vyššieho

stupňa uzatvorená.

Podľa § 7 ods. 2 zákona o kolektívnom vyjednávaní môže ministerstvo záväznosť

kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa podľa odseku 1 rozšíriť, len ak zamestnávatelia, pre

ktorých je záväzná kolektívna zmluva vyššieho stupňa, ktorej záväznosť sa navrhuje

rozšíriť, zamestnávajú v odvetví alebo v časti odvetvia, ak sa navrhuje rozšírenie záväznosti

kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa na časť odvetvia, väčší počet zamestnancov ako

zamestnávatelia združení v inej organizácii zamestnávateľov, ktorá v tom istom odvetví

alebo v tej istej časti odvetvia uzatvorila inú kolektívnu zmluvu vyššieho stupňa. Splnenie

podmienky podľa prvej vety sa posudzuje k poslednému dňu kalendárneho štvrťroka, ktorý

predchádza kalendárnemu štvrťroku, v ktorom bol podaný návrh na rozšírenie záväznosti

kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa.

Podľa § 7 ods. 5 zákona o kolektívnom vyjednávaní pri zisťovaní údajov o počte

zamestnancov na účely posúdenia splnenia podmienky podľa odseku 2 ministerstvo

postupuje podľa osobitného predpisu (týmto osobitným predpisom je § 30 a § 31 zákona

64

č. o štátnej štatistike v znení neskorších predpisov, pozn.). Ak v súlade

s osobitným predpisom nie je možné poskytnúť ministerstvu údaje potrebné na posúdenie

splnenia podmienky podľa odseku 2, zamestnávateľ je povinný na žiadosť ministerstva

písomne mu oznámiť do troch dní počet svojich zamestnancov.

Podľa § 7 ods. 11 zákona o kolektívnom vyjednávaní ministerstvo rozširuje

záväznosť kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa a záväznosť dodatku ku kolektívnej zmluve

vyššieho stupňa všeobecne záväzným právnym predpisom, ktorý sa vyhlási uverejnením

jeho úplného znenia v zbierke zákonov.

Podľa § 9 ods.1 zákona o kolektívnom vyjednávaní kolektívnu zmluvu vyššieho

stupňa a rozhodnutie rozhodcu, ktoré sa jej týka, je zmluvná strana na strane

zamestnávateľov povinná odovzdať na uloženie ministerstvu do 15 dní odo dňa podpísania

kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa alebo do 15 dní odo dňa doručenia rozhodnutia

rozhodcu zmluvným stranám. Rovnako sa postupuje pri zmene kolektívnej zmluvy.

Zmluvná strana je povinná zaslať ministerstvu kolektívnu zmluvu vyššieho stupňa a jej

zmeny aj v elektronickej podobe v lehote podľa prvej vety.

Podľa § 9 ods. 2 zákona o kolektívnom vyjednávaní uloženie kolektívnej zmluvy

vyššieho stupňa, ktorá je uzavretá podľa § 4 ods. 1, sa oznamuje v zbierke zákonov.

O oznámenie v zbierke zákonov požiada ministerstvo.

Podľa § 10 zákona o kolektívnom vyjednávaní kolektívne spory podľa tohto zákona

sú spory o uzavretie kolektívnej zmluvy a spory o plnenie záväzkov kolektívnej zmluvy,

z ktorých nevznikajú nároky jednotlivým zamestnancom.

V znení novely zákona o kolektívnom vyjednávaní realizovanej zákonom

č. , ktorým sa mení a dopĺňa o kolektívnom vyjednávaní

v znení neskorších predpisov, v podstate platí znenie § 7 a § 7a zákona o kolektívnom

vyjednávaní do dnešného dňa [ústavný súd v súvislosti s prijatím Civilného sporového

poriadku, a prijal

opatrenia o niektorých opatreniach súvisiacich s prijatím

, a Správneho súdneho

poriadku a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorý nadobúda účinnosť 1. júla 2016),

ktorým sa novelizoval aj zákon o kolektívnom vyjednávaní, avšak jeho § 7 a § 7a sa

nedotkol].

Podľa o tvorbe právnych predpisov a o Zbierke

zákonov Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon

o zbierke zákonov“), ktorý nadobudol účinnosť 1. januára 2016, tento zákon upravuje

základné pravidlá tvorby všeobecne záväzných právnych predpisov (ďalej len „právny

predpis“), ktorými sú , ústavné zákony, zákony, nariadenia vlády Slovenskej

republiky (ďalej len „nariadenie vlády“), vyhlášky a opatrenia ministerstiev, ostatných

ústredných orgánov štátnej správy, iných orgánov štátnej správy a Národnej banky

Slovenska a ich vyhlasovanie v zbierke zákonov.

Podľa § 12 ods. 1 zákona o zbierke zákonov je zbierka zákonov štátnym

publikačným nástrojom Slovenskej republiky. V zbierke zákonov sa uverejnením vyhlasujú

a) právne predpisy,

b) iné právne akty podľa § 13 (ďalej len „iný akt“) a

c) akty medzinárodného práva podľa § 20.

Podľa § 13 ods. 1 zákona o zbierke zákonov inými aktmi, ktoré sa vyhlasujú

v zbierke zákonov, sú

a) rozhodnutia ústavného súdu,

b) návrhy prijaté v referende,

c) rozhodnutia predsedu národnej rady a uznesenia Národnej rady Slovenskej

republiky, ak tak ustanovuje osobitný predpis, uznesenia Národnej rady Slovenskej

republiky, o ktorých rozhodla, že sa majú uverejniť v zbierke zákonov, a úplné znenia

, ústavných zákonov a zákonov vyhlásených predsedom národnej rady,

d) rozhodnutia prezidenta o rozpustení Národnej rady Slovenskej republiky,

o vyhlásení referenda, o udelení amnestie, o prenesení právomoci dojednávať medzinárodné

zmluvy a rozhodnutia prezidenta, ak tak ustanovuje osobitný predpis,

e) rozhodnutia vlády o udelení amnestie vo veciach priestupkov, rozhodnutia vlády,

ak tak ustanovuje osobitný predpis, a uznesenia vlády, o ktorých rozhodla, že sa majú

vyhlásiť v zbierke zákonov,

f) ďalšie akty, ak tak ustanovuje osobitný predpis.

66

VIII. Predchádzajúce konania

Slovenská republika

Ústavný súd dosiaľ rozhodoval o súlade § 7 zákona o kolektívnom vyjednávaní

dva razy (vždy za situácie iného znenia napadnutého § 7, ktorý bol od prijatia zákona

o kolektívnom vyjednávaní novelizovaný 7-krát).

1. Vo veci sp. zn. ústavný súd konanie o návrhu skupiny

43 poslancov národnej rady na začatie konanie o súlade § 7 ods. 1 zákona o kolektívnom

vyjednávaní s čl. 1 ods. 1, čl. 13 ods. 2 a 4 v spojení s čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1 a s čl. 46

ods. 1 a 2 a s dohovoru uznesením zo 14. novembra 2007 zastavil.

2. Vo veci sp. zn. ústavný súd konanie o návrhu 57 poslancov národnej

rady na začatie konania o súlade § 7 ods. 1, 2 a 4 zákona o kolektívnom vyjednávaní s čl. 1

ods. 1, čl. 13 ods. 2 a 4 v spojení s čl. 20 ods. 1 a čl. 35 ods. 1, s čl. 37 ods. 2 druhej vety

v spojení s a s a 2 a s dohovoru a

zákona o kolektívnom vyjednávaní s , a

uznesením z 23. marca 2011 zastavil.

3. Vo veci sp. zn. , ktorá je predmetom tohto konania pred ústavným

súdom (), ústavný súd rozhoduje o súlade § 7 ods. 1, 2 a 11 zákona

č. o kolektívnom vyjednávaní v znení neskorších predpisov s

a s a 4 v spojení s a , s a 2

a s dohovoru v rozsahu prijatom na ďalšie konanie uznesením č. k.

-35 z 8. apríla 2015.

Česká republika

Ústavný súd Českej republiky taktiež posudzoval ústavnosť § 7 zákona

o kolektívnom vyjednávaní.

Pred posúdením ústavnosti § 7 zákona o kolektívnom vyjednávaní v Českej republike

bolo jeho znenie nasledovné:

„(1) Ministerstvo práce a sociálních věcí republiky může stanovit právním

předpisem, že kolektivní smlouva vyššího stupně je závazná i pro zaměstnavatele, kteří

nejsou členy organizace zaměstnavatelů, která tuto smlouvu uzavřela.

(2) Rozšířit závaznost kolektivní smlouvy vyššího stupně podle předchozího

odstavce lze jen na zaměstnavatele s obdobnou činností a obdobnými ekonomickými

a sociálními podmínkami, kteří mají sídlo na území příslušné republiky a není pro ně

závazná kolektivní smlouva vyššího stupně.“

Toto ustanovenie napadla na Ústavnom súde Českej republiky skupina 52 poslancov

Poslaneckej snemovne Českej národnej rady a navrhla ho zrušiť. Ústavný súd Českej

republiky svojím nálezom sp. zn. z 11. júna 2003 zrušil dňom 31. marca 2004

§ 7 zákona o kolektívnom vyjednávaní pre rozpor s čl. 11 ods. 1, čl. 26 v spojení s čl. 4

ods. 4 Listiny základných práv a slobôd a s , a Českej republiky

a odložil účinnosť derogačného nálezu k 31. marcu 2004, čím vytvoril zákonodarcovi

časový priestor na ústavne súladnú implementáciu zákona č. 2/1991 Sb. Nález bol

2. júla 2003 uverejnený pod č. 199/2003 Sb.

V nadväznosti na novelu zákona o kolektívnom vyjednávaní (zákon č. 255/2005 Sb.,

ktorý nadobudol účinnosť 1. júla 2005) bol § 7 upravený nasledovným spôsobom:

„(1) Smluvní strany kolektivní smlouvy vyššího stupně mohou společně navrhnout,

4a)

aby bylo ve Sbírce zákonů vyhlášeno sdělení Ministerstva práce a sociálních věcí, že

kolektivní smlouva vyššího stupně je závazná i pro další zaměstnavatele s převažující

4b)

činností v odvětví označeném kódem Odvětvové klasifikace ekonomických činností (dále

jen „odvětví“).

68

(2) Sdělení Ministerstva práce a sociálních věcí podle odstavce 1 se vyhlásí ve Sbírce

zákonů, pokud je kolektivní smlouva vyššího stupně uzavřena

a) organizací zaměstnavatelů, kteří v odvětví, v němž se navrhuje rozšířit závaznost

kolektivní smlouvy vyššího stupně, zaměstnávají největší počet zaměstnanců, nebo

b) příslušným vyšším odborovým orgánem, který v odvětví, v němž se navrhuje

rozšířit závaznost kolektivní smlouvy vyššího stupně, jedná za největší počet zaměstnanců.

(3) Splnění podmínek stanovených v odstavci 2 se posuzuje k poslednímu dni

čtvrtletí, za které jsou k dispozici statistické informace podle odstavce 6.

(4) Návrh na rozšíření závaznosti kolektivní smlouvy vyššího stupně (dále jen

„návrh“) musí být písemný, podepsaný smluvními stranami na téže listině a musí obsahovat

označení kolektivní smlouvy vyššího stupně a odvětví, v němž má být její závaznost

rozšířena na další zaměstnavatele. Dále musí obsahovat

a) seznamy zaměstnavatelů, pro které je kolektivní smlouva vyššího stupně závazná,

a celkový počet jejich zaměstnanců, seznamy zaměstnavatelů, kteří jsou členy ostatních

organizací zaměstnavatelů v tomtéž odvětví, celkové počty jejich zaměstnanců a kódy

4b)

Odvětvové klasifikace ekonomických činností , nebo

b) celkový počet zaměstnanců, za které jedná příslušný vyšší odborový orgán

uvedený v odstavci 2 písm. b), to je seznam zaměstnavatelů, u kterých tento orgán působí

prostřednictvím příslušného odborového orgánu, a celkový počet jejich zaměstnanců,

a počet zaměstnanců, za které jedná jiný příslušný vyšší odborový orgán, který působí

v tomtéž odvětví, to je seznam zaměstnavatelů, u kterých tento orgán působí

prostřednictvím příslušného odborového orgánu, počet jejich zaměstnanců a jejich kód

4b)

Odvětvové klasifikace ekonomických činností .

Smluvní strany připojí k návrhu znění kolektivní smlouvy vyššího stupně v písemné

a elektronické podobě.

(5) Organizace zaměstnavatelů je povinna pro tyto účely písemně sdělit Ministerstvu

práce a sociálních věcí a organizaci zaměstnavatelů, která působí v tomtéž odvětví,

na žádost seznam zaměstnavatelů, kteří jsou jejími členy, a celkový počet jejich

zaměstnanců. Vyšší odborový orgán je povinen pro tyto účely písemně sdělit Ministerstvu

práce a sociálních věcí a vyššímu odborovému orgánu, který působí v tomtéž odvětví,

na žádost celkový počet zaměstnanců, za které jedná, a seznam zaměstnavatelů, u kterých

působí příslušná odborová organizace.

(6) Skutečnosti stanovené v odstavci 4 prokazují smluvní strany statistickými

informacemi Českého statistického úřadu o celkovém počtu zaměstnanců a písemnými

sděleními podle odstavce 5.

(7) Pokud návrh nesplňuje náležitosti stanovené v odstavci 4, vyzve Ministerstvo

práce a sociálních věcí smluvní strany k odstranění nedostatků, popřípadě k doplnění návrhu

a stanoví jim k tomu přiměřenou lhůtu. Zároveň je poučí, že pokud nedostatky neodstraní,

popřípadě návrh nedoplní, nebude možné vyhlásit sdělení podle odstavce 1.

(8) Smluvní strany kolektivní smlouvy vyššího stupně mohou vzít návrh ět

do 15 dnů od jeho doručení. Na náležitosti ětvzetí návrhu se vztahuje odstavec 4 věta

první obdobně.

(9) Jsou-li splněny podmínky stanovené v odstavci 2 a návrh obsahuje náležitosti

stanovené v odstavci 4, zašle Ministerstvo práce a sociálních věcí bez zbytečného odkladu,

nejdříve však po uplynutí lhůty stanovené v odstavci 8, sdělení uvedené v odstavci 1

k vyhlášení do Sbírky zákonů. Ve sdělení uvede též místo, kde se lze seznámit s obsahem

kolektivní smlouvy vyššího stupně, jejíž závaznost se rozšiřuje na další zaměstnavatele.

Ministerstvo práce a sociálních věcí zároveň zašle kolektivní smlouvu vyššího stupně

4c)

v elektronické podobě úřadům práce a zveřejní ji ůsobem umožňujícím dálkový

přístup. Úřad práce umožňuje každému, kdo o to požádá, nahlédnout do kolektivní smlouvy

vyššího stupně, jejíž závaznost byla rozšířena na další zaměstnavatele.

(10) Nejsou-li splněny podmínky stanovené v odstavci 2 nebo návrh neobsahuje

náležitosti stanovené v odstavci 4, popřípadě jestliže smluvní strany neodstranily

ve stanovené lhůtě nedostatky návrhu, nebo jej nedoplnily, Ministerstvo práce a sociálních

věcí písemně vyrozumí smluvní strany, že jejich návrhu nevyhovuje.“

Poznámky pod čiarou: 4a) „§ 2 odst. 1 písm. e) zákona č. 309/1999 Sb., o Sbírce zákonů a o Sbírce

mezinárodních smluv.

4b)

§ 18 odst. 1 a § 19 zákona č. 89/1995 Sb., o státní statistické službě, ve znění

zákona č. 220/2000 Sb. a zákona č. 411/2000 Sb.

4c)

§ 8 odst. 1 písm. m) zákona č. 435/2004 Sb., o zaměstnanosti.“

70

Ustanovenie § 7 ods. 9 zákona č. 2/1991 Sb. o kolektívnom vyjednávaní v znení

nálezu Ústavného súdu Českej republiky vyhláseného pod č. 199/2003 Sb. a zákona

č. 255/2005 Sb. bolo novelizované zákonom č. 73/2011 Sb. o Úřadu práce České republiky

a o změně souvisejících zákonů takto:

«se slova „úřadům práce“ nahrazují slovy „Úřadu práce České republiky −

krajským pobočkám a pobočce pro hlavní město Prahu (dále jen „krajská pobočka Úřadu

práce“)“ a slova „Úřad práce“ se nahrazují slovy „Krajská pobočka Úřadu práce“.»

Z aktuálnej právnej úpravy o kolektívnom vyjednávaní Českej republiky vyplýva,

že na rozdiel od napadnutej právnej úpravy Slovenskej republiky (ktorá je predmetom tohto

konania) je založená na tom, že sú zákonom ustanovené všetky relevantné podmienky

extenzie kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa, najmä že

- len spoločne môžu zmluvné strany kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa navrhnúť

Ministerstvu práce a sociálnych vecí Českej republiky, aby v Zbierke zákonov Českej

republiky bolo vyhlásené oznámenie, že kolektívna zmluva vyššieho stupňa je záväzná aj

pre ďalších zamestnávateľov s prevažujúcou činnosťou odvetvia označenou kódom,

odvetvovej klasifikácie ekonomických činností podľa zákona o štátnej štatistickej službe,

- oznámenie Ministerstva práce a sociálnych vecí Českej republiky, že kolektívna

zmluva je záväzná aj pre ďalších zamestnávateľov s prevažujúcou činnosťou odvetia, nemá

charakter všeobecne záväzného právneho predpisu,

- vyhlásenie oznámenia sa viaže len na posúdenie splnenia zákonom ustanovených

podmienok Ministerstvom práce a sociálnych vecí Českej republiky, a nie aj na jeho úvahu,

- kritérium reprezentatívnosti (reprezentatívnosť je chápaná ako schopnosť legitímne

zastupovať skupinové záujmy) je v zásade najväčší počet zamestnancov v relevantnom

odvetví, za podmienok ustanovených priamo v zákone,

- aktuálna právna úprava nebráni možnosti dotknutým subjektom domáhať sa súdnej

ochrany.

IX. Právne závery ústavného súdu

1. K namietanému nesúladu § 7 ods. 1, 2 a 11 zákona o kolektívnom vyjednávaní

s , a 2 , ako aj s dohovoru

V súvislosti s charakteristikou inštitútu právneho štátu ústavný súd už pri svojej

rozhodovacej činnosti vyslovil, že v právnom štáte by mal každý zákon spĺňať požiadavky,

ktoré sú vo všeobecnosti kladené na akúkoľvek zákonnú úpravu, ktoré možno odvodiť

z . S uplatňovaním princípu právnej istoty v právnom štáte sa spája

požiadavka všeobecnosti, platnosti, trvácnosti, stability, racionálnosti a spravodlivého

obsahu právnych noriem. Medzi ústavné princípy vlastné právnemu štátu patrí aj zákaz

ľubovôle (svojvôle) v činnosti štátnych orgánov, ako aj zásada primeranosti,

resp. proporcionality (m. m. , ).

Základnou črtou ľubovôle (svojvôle) pri normotvornej (legislatívnej) činnosti

je absencia racionálneho odôvodnenia pri zavedení určitého regulatívneho nástroja, čo má

význam nielen pre požiadavku rovnosti v právach, ale súčasne aj pre kvalitu právneho štátu.

V judikatúre ústavného súdu sa opakovane poukazuje na to, že nerešpektovanie

formulovaných požiadaviek (odôvodnenosť, racionalita a v konečnom dôsledku

i spravodlivosť) vo výsledku uplatnenia zákonodarnej právomoci národnej rady vedie

k právnej úprave vyznačujúcej sa prekvapivosťou a neočakávanosťou v očiach spoločnosti,

ktorá je so štátom vo vzťahu vyžadujúcom si vzájomné uznanie a rešpekt, čo výrazne

determinuje kvalitu štátu ako právneho štátu podľa . Aj na legitímne

očakávania je nevyhnutné nazerať v kontexte generálneho princípu právneho štátu

fixovaného v , ktorého integrálnou súčasťou je aj princíp právnej istoty

a ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok (m. m. ,

, , , atď.). Ústavný súd v tejto súvislosti

už vyslovil (), že z hľadiska princípu právnej istoty podlieha ochrane aj tzv.

legitímne očakávanie, ktoré je užšou kategóriou ako právna istota.

72

Úlohou ústavného súdu bolo posúdiť, či napadnuté znenie § 7 ods. 1, 2 a 11 zákona

o kolektívnom vyjednávaní tieto atribúty právneho štátu spĺňa, t. j či právna úprava extenzie

kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa spĺňa kritériá ústavnosti.

Vo všeobecnosti sa extenzia kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa ako taká

nespochybňuje. Ako uvádza prof. JUDr. Helena Barancová, DrSc., „Hlavným účelom

zákonom predpokladaného rozšírenia záväznosti kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa

vo významnej miere zasahuje do zmluvnej voľnosti, na druhej strane umožňuje právne

zaručiť jednotný štandard pracovnoprávnych a mzdových nárokov zamestnancov najmä

v prípadoch, keď zamestnávateľ zámerne nechce vstúpiť do organizácie zamestnávateľov,

aby sa naňho nevzťahovali povinnosti vyplývajúce z tejto zmluvy.“ (In: Barancová, H.,

Schronk, R. Pracovné právo. Bratislava: SPRINT, 2007, s. 775), t. j. nespochybňuje zásah

do zmluvnej voľnosti, aj keď sociálni partneri sa správajú pri extenzii kolektívnych zmlúv

vyššieho stupňa nedôverčivo.

Navrhovatelia taktiež nespochybňujú extenziu kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa,

ale konkrétny spôsob jej vykonania v napadnutej zákonnej úprave a konfrontujú

ju „s princípom právnej istoty..., so zásadou všeobecnosti právnej regulácie“ ako atribútmi

právneho štátu, ako aj s princípom zmluvnej slobody ako jedného z fundamentálnych

princípov súkromnoprávnych vzťahov.

Treba konštatovať, že existujúci model extenzie kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa

aj vzhľadom na normy MOP a informácie zo zahraničia nesignalizuje ústavnoprávne

problémy zvoleného právneho riešenia v štátoch, ktoré sú ich signatármi. Pre úplnosť

a v nadväznosti na informácie o skúsenostiach v zahraničí v stanovisku vlády možno uviesť,

že zo štátov Európskej únie extenziu kolektívnych zmlúv nemá zakotvenú v právnom

poriadku len sedem štátov (Írsko, Taliansko, Cyprus, Dánsko, Švédsko, Malta a Veľká

Británia). Z tých štátov, ktoré ju zakotvenú majú, ju „často“ využíva osem štátov, cez

„funkčné elementy“ dva štáty a zriedkavo desať štátov (okrem bývalých socialistických

štátov, dnes členov Európskej únie vrátane Slovenska aj Nemecko), pričom z tých štátov,

ktoré realizujú túto extenziu, je spôsob vyhlásenia extenzie diferencovaný, sú medzi nimi aj

štáty, ktoré realizujú extenziu právnym predpisom podzákonnej právnej sily (pozri štúdiu

Tripartita, Kolektívne zmluvy, rozširovanie a záväznosť kolektívnych zmlúv vypracovanú

v rámci Národného projektu Centra sociálneho dialógu v roku 2011).

Vecná, inštitucionálna a procedurálna konformita extenzie kolektívnych zmlúv

vyššieho stupňa so všeobecným modelom, ku ktorej možno dospieť štandardnou

komparatistikou s obdobnými inštitútmi, najmä so štátmi Európskej únie, však nemôže

obísť skutočnosť, že hlavným determinantom všeobecnej akceptovateľnosti pre posúdenie

„nášho“ riešenia sú predovšetkým ústavné limity platné v ústavnom systéme Slovenskej

republiky.

Kolektívne zmluvy vyššieho stupňa sa podľa § 9 ods. 1 a 2 zákona o kolektívnom

vyjednávaní v spojení s § 13 písm. f) zákona o zbierke zákonov oznamujú v zbierke

zákonov (napr. oznámenie ministerstva uverejnené pod č. ).

Rozšírenie kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa sa realizuje uverejnením celého

znenia právneho predpisu vydaného ministerstvom v zbierke zákonov, ktoré

(po nadobudnutí účinnosti ) pozostáva v zásade z dvoch

ustanovení, a to z ustanovenia o extenzii a z ustanovenia o účinnosti. Právny predpis

ministerstva „zakladá“ všeobecne záväzným spôsobom rozšírenie kolektívnej zmluvy

vyššieho stupňa aj na ďalšie, nielen zmluvné subjekty, ukladajúc tak práva a povinnosti

z nich vyplývajúcich aj „nezmluvným“ subjektom, pričom nerieši garancie ochrany práv

z nej vyplývajúcich alebo s ňou spojených. Vo svojich dôsledkoch to fakticky znamená

vylúčenie možnosti domáhať sa súdnej ochrany práv vyplývajúcich z takýchto zmlúv

garantovanej v , pretože štát napadnutým právnym riešením extenzie

nevykonal kroky predpokladané v .

Legislatívna konštrukcia extenzie kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa zvolená

zákonodarcom sa vymyká z tradičných pravidiel normotvorby nášho štátu. Rozšírenie

kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa právnym predpisom ústredného orgánu štátnej správy

pre iné ako zmluvou „zaviazané“ zmluvné strany prekračuje rámec ústavne akceptovateľnej

74

normotvorby. Pre informáciu ústavný súd poukazuje na vec vedenú pod sp. zn.

, v ktorej sa skupina poslancov domáhala svojím návrhom v rámci konania

o súlade právnych predpisov vyslovenia nesúladu rozhodnutí vydaných Úradom pre

reguláciu sieťových odvetví s označenými článkami . Ústavný súd odmietol návrh pre

nedostatok právomoci konať o súlade týchto rozhodnutí podľa

a v odôvodnení uviedol, že aj keď tieto rozhodnutia mali znaky všeobecnosti

a normatívnosti a boli vydané orgánom štátnej správy na základe relevantnej právnej

úpravy, nemali charakter všeobecne záväzných právnych aktov, ale individuálnych

právnych aktov, ktoré boli práve naopak, preskúmateľné v konaní podľa

(, ).

Kombinácia zvolenia právnej formy všeobecne záväzného podzákonného právneho

predpisu ako nástroja na extenziu platnosti zmluvy na iné ako zmluvné subjekty, na uzavretí

ktorej neparticipovali, navyše ustanovenie fakultatívnosti tejto extenzie v § 7 ods. 1 a 2

zákona o kolektívnom vyjednávaní (spôsobom ustanoveným v § 7 ods. 11), o uplatnení

ktorej rozhodne ústredný orgán štátnej správy v konečnom dôsledku podľa vlastnej úvahy,

je podľa názoru ústavného súdu nezlučiteľná s princípom právneho štátu zakotveným v čl. 1

ods. 1 .

Navrhovatelia v nadväznosti na namietaný nesúlad právneho riešenia rozšírenia

kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa spôsobom založenia ich všeobecnej záväznosti s čl. 1

ods. 1 tvrdia, že „napadnutými ustanoveniami... zákonodarca deleguje na ústredný

orgán štátnej správy právomoc nahradiť prejav vôle subjektu súkromného práva,

a to všeobecne záväzným právnym predpisom, nepriznávajúc pritom dotknutému subjektu

žiadnu možnosť súdnej kontroly takéhoto aktu. Takáto úprava je podľa názoru navrhovateľa

v rozpore so zásadou všeobecnosti právnej regulácie a s princípom deľby moci...“, a že

absencia „možnosti súdnej kontroly, je v zjavnom rozpore... s východiskami právneho

štátu“, pretože „absencia formálnych znakov rozhodnutia vylučuje jeho preskúmateľnosť

v systéme správneho súdnictva“.

Ďalej uvádzajú, že tak zamestnávatelia, ako aj zamestnanci, na ktorých sa kolektívna

zmluva vyššieho stupňa rozšírila, nemajú žiadny reálny prostriedok na ochranu svojich

práv, a aj z tohto dôvodu namietajú nesúlad napadnutých ustanovení zákona o kolektívnom

vyjednávaní (predovšetkým ) v konaní podľa .

Podľa názoru ústavného súdu kombinácia zákonodarcom zvolenej právnej formy

všeobecne záväzného podzákonného právneho predpisu ako formálno-právneho nástroja

extenzie platnosti kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa aj na iné ako zmluvné subjekty

a založenie všeobecnej záväznosti tejto extenzie spôsobom vymykajúcim sa zo štandardnej

normotvorby sa premieta aj do obmedzenia možnosti domáhať sa ochrany takto

vzniknutých práv a vymáhania plnenia povinností štandardným spôsobom, ktorá

v konečnom dôsledku „likviduje“ možnosť uplatnenia individuálnej ochrany práv

dotknutých subjektov. Dodržiavanie obsahu zmluvného právneho vzťahu naoktrojovaného

extenziou kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa aj na „nezmluvné subjekty“, uskutočnenej

v konečnom dôsledku rozhodnutím ministerstva, avšak všeobecne záväzným

„podzákonným“ právnym predpisom v súlade so splnomocňovacím ustanovením zákona

o kolektívnom vyjednávaní, zostáva tak bez náležitej a reálnej súdnej ochrany. Vzhľadom

na uvedené ústavný súd rozhodol, že napadnuté ustanovenia zákona o kolektívnom

vyjednávaní nie sú v súlade s a s dohovoru.

Čo sa týka namietaného nesúladu napadnutých ustanovení zákona o kolektívnom

vyjednávaní s , vzhľadom na „prisúdenie“ všeobecnej záväznosti

rozšírenia kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa normatívnym právnym aktom uverejneným

v zbierke zákonov nad rámec okruhu subjektov, na ktoré sa vzťahuje kolektívna zmluva

vyššieho stupňa uzavretá štandardným spôsobom, ústavný súd konštatuje, že tieto sú

v zásade svojou povahou individuálnymi rozhodnutiami orgánu verejnej moci sui generis,

ale ak sú realizované normatívnym právnym aktom a v súlade so štandardne ponímanými

formálno-právnymi znakmi, majú charakter právneho predpisu, t. j. nie sú individuálnymi

správnymi aktmi. Z tohto dôvodu sú teda „mimo hry“ možného individuálneho súdneho

prieskumu v rámci správneho súdnictva podľa , a preto ústavný súd tejto

časti návrhu navrhovateľov nevyhovel.

76

Jednou z podstatných námietok navrhovateľov spojených s namietaným nesúladom

napadnutých ustanovení zákona o kolektívnom vyjednávaní s bolo

zákonodarcom zvolené kritérium reprezentatívnosti pri extenzii kolektívnych zmlúv

vyššieho stupňa.

Vo vzťahu k namietanej neústavnosti zákonodarcom zvoleného kritéria

reprezentatívnosti ústavný súd pripúšťa, že námietky navrhovateľov majú svoju logiku

a za určitých podmienok by mohlo byť predmetom vecného posúdenia. Ďalej tiež pripúšťa,

že zvolené kritérium nemusí byť po vecnej stránke optimálne a že by mohlo byť založené

aj na iných definičných parametroch. Relevantným kritériom v konaní o súlade právnych

predpisov však musí byť jeho ústavnoprávna akceptovateľnosť.

V dôvodovej správe k vládnemu návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon

č. o kolektívnom vyjednávaní v znení neskorších predpisov (parlamentná tlač

č. 416), ktorý bol schválený 29. októbra 2013, sa ku kritériu reprezentatívnosti uvádza:

«Oproti doterajšiemu právnemu stavu, keď označením odvetvia kolektívnej zmluvy vyššieho

stupňa (ďalej len „KZVS“) je kód štatistickej klasifikácie ekonomických činností podľa nariadenia

Európskeho parlamentu a Rady ES č. 1893/2006, ktorým sa zavádza štatistická klasifikácia

ekonomických činností NACE Revision 2 a ktorým sa mení a dopĺňa nariadenie Rady (EHS) č.

3037/90 a niektoré nariadenia ES o osobitných oblastiach štatistiky, na úrovni skupiny, navrhuje sa

ustanoviť, že označením odvetvia KZVS je úroveň divízie podľa vyššie uvedeného nariadenia

a označením časti odvetvia je úroveň skupiny podľa vyššie uvedeného nariadenia. KZVS sa

uzatvára na úrovni odvetvia (divízie). Na úrovni časti odvetvia (skupiny) sa uzatvára, ak sa na tom

zmluvné strany dohodli.

Jedným z východísk tohto návrhu bolo odporúčanie Medzinárodnej organizácie práce č. 91,

z ktorého vyplýva, že vnútroštátne predpisy môžu rozšíriť KZVS za týchto podmienok:

- kolektívna zmluva už pokrýva istý počet príslušných zamestnávateľov a zamestnancov,

ktorý je dostatočne reprezentatívny,

- žiadosť na rozšírenie záväznosti kolektívnej zmluvy predloží jedna alebo viacero

organizácii zamestnancov alebo zamestnávateľov, ktoré sú zmluvnými stranami,

- pred rozšírením záväznosti kolektívnej zmluvy zamestnávatelia, na ktorých by sa mala

kolektívna zmluva vzťahovať dostanú príležitosť, aby predložili pripomienky.

Navrhuje sa preto pre rozšírenie záväznosti KZVS ustanoviť podmienku reprezentatívnosti,

podľa ktorej možno KZVS rozšíriť len ak zamestnávatelia pre ktorých je záväzná KZVS, ktorá sa

navrhuje rozšíriť, zamestnávajú v odvetví alebo v časti odvetvia väčší počet zamestnancov ako

zamestnávatelia združení v inej organizácii zamestnávateľov, ktorá v tom istom odvetví alebo časti

odvetvia (skupine) uzatvorila inú KZVS.»

Toto vecné riešenie si na „obhajobu“ zvoleného kritéria ústavnosti extenzie osvojili

vo svojich vyjadreniach v zásade aj národná rada a vláda.

Ústavný súd ad informandum uvádza, že prezident Slovenskej republiky svojím

rozhodnutím zo 14. novembra 2013 podľa vrátil Národnej

rade Slovenskej republiky zákon z 29. októbra 2013, ktorým sa mení a dopĺňa zákon

č. o kolektívnom vyjednávaní v znení neskorších predpisov, na opätovné

prerokovanie, v ktorom okrem iného uviedol:

«V schválenom zákone nie sú ustanovené ďalšie kritériá (podmienky) na rozšírenie

záväznosti kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa, ako aj všetky prijateľné kritériá na

ustanovenie všeobecného záujmu na rozšírení jej záväznosti s cieľom vylúčiť prípadné

ekonomické dopady na niektorých zamestnávateľov. Podľa môjho názoru nie je postačujúce

viazať rozšírenie záväznosti kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa len na skutočnosť,

že zamestnávatelia, pre ktorých sa má rozšíriť záväznosť tejto kolektívnej zmluvy,

zamestnávajú väčší počet zamestnancov ako zamestnávatelia združení v inej organizácii

zamestnávateľov, ktorá v tom istom odvetví alebo v tej istej časti odvetvia uzatvorila inú

kolektívnu zmluvu vyššieho stupňa. Bolo by vhodné prijať aj ďalšie opatrenia v nadväznosti

na súčasný vývoj ekonomiky a najmä v nadväznosti na zamestnanosť a rozsah miery

nezamestnanosti a nevyhnutnosť aspoň udržať existujúce pracovné miesta.

Úprava rozširovania záväznosti kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa v čl. I siedmom

bode a ôsmom bode schváleného zákona tiež neguje výsledky kolektívneho vyjednávania

na „podnikovej úrovni“, ktorého cieľom a výsledkom je uzavretie podnikovej kolektívnej

zmluvy.

78

... podľa môjho názoru sa malo... zohľadniť aspoň vymedzenie malého podniku,

ako vyplýva z nariadenia Komisie (ES) č. 800/2008.»

Národná rada 27. novembra 2013 (tlač č. 813) schválila v pôvodnom znení zákon

z 29. októbra 2013, ktorým sa mení a dopĺňa o kolektívnom

vyjednávaní v znení neskorších predpisov, vrátený prezidentom Slovenskej republiky.

V odbornej literatúre (In: Švec, M. a kol. Kolektívne pracovné právo v európskych

súvislostiach. Plzeň: Vydavateľstvo a nakladateľstvo Aleš Čeněk, s. r. o., 2010, s. 77 ˗87)

JUDr. Marek Švec „mapuje“ prístupy pri určovaní kritéria reprezentatívnosti vo vybraných

štátoch nasledovne:

«Základným a ústredným pojmom francúzskej teórie pracovného práva pre oblasť

kolektívneho vyjednávania je reprezentatívnosť odborovej organizácie, ktorá diferencuje

odborové organizácie na dve základné skupiny. Výlučne reprezentatívne odborové

organizácie sa vo Francúzsku môžu podieľať na kolektívnom vyjednávaní a uzatvárať

kolektívne zmluvy, využívať nátlakové prostriedky k dosiahnutiu vlastných cieľov alebo

podieľať sa na navrhovaní členov pri voľbách zamestnaneckých rád (comité d'entreprise).

Vo Francúzsku sa reprezentatívnosť posudzuje osobitne na národnej, regionálnej

i podnikovej úrovni. Dosiahnutie reprezentatívnosti odborovou organizáciou je

vo Francúzsku viazané na splnenie zákonne stanovených predpokladov:

- dosiahnutie požadovaného počtu odborových členov (pri posudzovaní početnosti

členskej základne sa zohľadňuje doba existencie odborovej organizácie),

- nezávislosť od protistrany s rozdielnymi záujmami (spravidla organizácia

zamestnávateľov),

- preukázanie dostatočnej finančnej rezervy (často viazaná na výšku členských

príspevkov),

- praktická činnosť, história a doba existencie odborovej organizácie (znevýhodnené

sú najmä novozaložené odborové organizácie, ktoré nemajú možnosť v dohľadnej dobe

dosiahnuť status reprezentatívnosti),

- volebný predpoklad (odborová organizácia musí dosiahnuť stanovenú volebnú

úspešnosť vo voľbách zástupcov zamestnancov, reprezentatívne odbory na úrovni podnikov

musia získať aspoň 10 % hlasov, na odvetvovej úrovni 8 % a 8 % hlasov na celoštátnej

úrovni).

Na rozdiel od Francúzska právna úprava Veľkej Británie pokladá všetky odborové

organizácie formálne za spôsobilé ku kolektívnemu vyjednávaniu. Pred uskutočnením

kolektívneho vyjednávania však musí byť odborová organizácia uznaná zo strany

zamestnávateľa ako zástupca zamestnancov na pracovisku (récognition). Proces uznania

predpokladá formálnu registráciu odborovej organizácie na príslušnom úrade a preverenie

tzv. nezávislosti. Významným prvkom britského posudzovania reprezentatívnosti odborov

je požiadavka dosiahnutia potrebného stupňa organizovanosti. Judikatúra súdov stanovila

niekoľko zásadných podmienok (tzv. minimálny rozsah organizačnej štruktúry), ktorých

naplnenie má zásadný vplyv na posúdenie spôsobilosti ku kolektívnemu vyjednávaniu.

Odborová organizácia v pracovnoprávnych vzťahoch používa jednotné označenie

a zastupuje ju predsedníctvo ako vrcholný riadiaci orgán. K ďalším identifikačným prvkom

stupňa organizačnej štruktúry patrí sídlo, pravidelné stretnutia členov, majetok a trvalo

zriadená administratívna kancelária. Odborové organizácie sú s ohľadom na kritérium

reprezentatívnosti zaradené do troch základných kategórií − registrované a neregistrované

(registrácia nie je obligatórna, prináša ale rozhodujúce výhody voči konkurenčným

odborovým organizáciám), nezávislé a závislé (nezávislé odbory sa prednostne podrobujú

procesu preverovania, ktorého pozitívny výsledok následne vedie k možnosti platne

uzatvoriť kolektívnu zmluvu) a uznané a neuznané (vzťahuje sa len na konkrétneho

zamestnávateľa). V procese uznávania (recognitiorí) prichádza tiež k formálnemu

rozhodnutiu zamestnávateľa o akceptácii príslušnej odborovej organizácie ako

reprezentatívneho zástupcu zamestnancov (následne sa potom môže zúčastniť kolektívneho

vyjednávania o mzdových či pracovných podmienkach).

Podmienka formálneho uznania zástupcu zamestnancov zamestnávateľom bola

zo strany Európskeho súdneho dvora odmietnutá v rozhodnutí Komisia proti Spojenému

kráľovstvu. Súdny dvor namietal britským právom povolený potencionálny zásah

do ochrannej funkcie pracovného práva. Zamestnávateľ sa mohol vyhnúť realizácii

sociálneho dialógu a účinného zastupovania zamestnancov na pracovisku v dôsledku

odmietnutia akceptácie zástupcu zamestnancov.

80

Nemecká pracovnoprávna úprava posudzovanie reprezentatívnosti odborových

organizácií odvádza od existujúceho systému koalícií. Rozhodujúcimi kritériami

odsudzovania je striktné dodržanie nezávislosti odborovej organizácie od štátnych

či zamestnávateľských organizácií, existencia primeranej organizačnej štruktúry

k zaručeniu ochrany práv zamestnancov na pracovisku alebo vznik na základe slobodnej

voľby zamestnancov pri uplatnení slobody združovania sa, resp. koaličnej slobody. Okrem

spôsobilosti na kolektívne vyjednávanie (Tariffähigkeit) musí odborová organizácia

disponovať aj tzv. procesnou príslušnosťou ku kolektívnemu vyjednávaniu

(TarifZuständigkeit). Spôsobilosť ku kolektívnemu vyjednávaniu zaručuje odborovej

organizácii možnosť platne uzatvoriť kolektívnu zmluvu vo vlastnej vecnej kompetencii,

príslušnosť ku kolektívnemu vyjednávaniu jej naopak umožňuje využívať právne prostriedky

a inštitúty k jej efektívnemu plneniu (právo na štrajk). Príslušnosť ku kolektívnemu

vyjednávaniu sa pokladá za jednu z rozhodujúcich podmienok nadobudnutia účinnosti

uzatvorenej kolektívnej zmluvy. Jej nadobudnutie vychádza z ustanovení stanov určených

pre konkrétnu oblasť činnosti odborov a nie z obsahu uzatvorenej kolektívnej zmluvy.

Španielska pracovnoprávna úprava sa na rozdiel od francúzskej alebo britskej

úpravy zameriava na stanovenie reprezentatívnosti odborovej organizácie prostredníctvom

určenia konkrétneho percentuálneho podielu. Španielsko vyžaduje dosiahnutie určitého

percentuálneho podielu v orgánoch zastupujúcich zamestnancov na národnej (minimálne

10 %) i regionálnej (minimálne 15 %) úrovni.

Poľská právna úprava kombinuje rôzne kritériá posudzovania reprezentatívnej

odborovej organizácie. Podľa poľského (Kodeks pracy) prichádzajú

do úvahy tri možnosti dosiahnutia reprezentatívnosti odborovou organizáciou:

- reprezentatívne postavenie vyplýva odborovej organizácii priamo zo zákona (zákon

o Trojstrannej komisii pre sociálno-ekonomické otázky a Vojvodstve výboru pre sociálny

dialóg),

- odborová organizácia zastupuje aspoň 10 % všetkých zamestnancov

vykonávajúcich závislú prácu u zamestnávateľa (minimálny počet zamestnancov musí

dosiahnuť 10 000),

- odborová organizácia zastupuje najvyšší počet zamestnancov, na ktorých sa bude

prípadná kolektívna zmluva vzťahovať.

Írsky právny poriadok vyžaduje od odborovej organizácie získanie tzv. licencie pre

kolektívne vyjednávanie, pre ktorú stanovuje striktné podmienky. Odborová organizácia sa

musí najprv zaregistrovať na príslušnom odbore Ministerstva práce, vďaka čomu získava

špecifické postavenie, tzv. kváziorganizačný štatút. Kváziorganizačný štatút ju oprávňuje

oficiálne vystupovať pod svojím menom a súčasne disponuje aktívnou i pasívnou procesnou

spôsobilosťou. Po priznaní licencie pre kolektívne vyjednávanie môže odborová organizácia

kolektívne vyjednávať i uplatňovať prostriedky kolektívnej pracovnoprávnej úpravy

k presadzovaniu a ochrane vlastných záujmov. Reprezentatívny status odborovej

organizácie predpokladá dosiahnutie početnosti členskej základne minimálne 1 000

zamestnancov vykonávajúcich prácu u konkrétneho zamestnávateľa po dobu 18 mesiacov

a zloženie príslušného finančného obnosu vypočítaného podľa počtu členov na účet

určeného štátneho orgánu. Taliansky model statusu reprezentatívnosti je založený na

zákonných ustanoveniach a praktických skúsenostiach, pričom súčasne podlieha súdnemu

výkladu. K základným podmienkam dosiahnutia reprezentatívnosti odborovou organizáciou

patrí:

- počet členov odborovej organizácie je odvodený zo všeobecného poznania (nie je

zákonom striktne stanovený, závisí od konkrétnej hospodárskej oblasti),

- vyvážená prítomnosť v rôznych hospodárskych odvetviach v prípade konfederácie

odborových zväzov,

- pôsobenie odborovej organizácie na celom území štátu,

- aktívna účasť v kolektívnom vyjednávaní a pri riešení pracovnoprávnych sporoch.

Luxemburský právny poriadok viaže reprezentatívnosť odborovej organizácie

striktne na predchádzajúci volebný výsledok odborovej organizácie v podniku.“.

Z uvedeného vyplýva, že „naplnenie“ kritéria reprezentatívnosti v jednotlivých štátoch je

diferencované aj v rámci Európskej únie.»

K zákonodarcom zvolenému kritériu reprezentatívnosti JUDr. Marek Švec uvádza,

že «... Nezohľadňuje... situáciu, keď u zamestnávateľa súčasne pôsobia ďalšie odborové

organizácie, ktorých členská základňa je širšia ako počet členov „najsilnejšej“ odborovej

organizácie», čím „Reprezentatívnosť najpočetnejšej odborovej organizácie je následne do

značnej miery relatívna...“. Za „najperspektívnejšiu a najvhodnejšiu možnosť“ považuje

82

„využitie možnosti posudzovať reprezentatívnosť nielen odborových organizácií navzájom,

ale i jednotlivých foriem zastúpenia zamestnancov na pracovisku podľa percentuálneho

podielu členov vzhľadom na počet všetkých zamestnancov pracujúcich u konkrétneho

zamestnávateľa“.

Ústavný súd, zohľadňujúc argumentáciu národnej rady a vlády obsiahnutej v ich

vyjadreniach, ako aj možné spôsoby zvolenia parametrov na určenie kritéria

reprezentatívnosti, dospel k záveru, že zvolené parametre nevykazujú znaky svojvoľnosti,

sú založené na štatistických ukazovateľoch pre určenie odvetvia, časti odvetvia (divízie)

ekonomických činností štandardne uplatňovaných aj v členských štátoch Európskej únie.

Z uvedených dôvodov považuje zákonodarcom zvolené kritérium reprezentatívnosti

vychádzajúce zo „štatistickej klasifikácie ekonomických činností SK NACE“ za ústavne

udržateľné, a preto tejto časti návrhu navrhovateľov nevyhovel.

2. K namietanému nesúladu § 7 ods. 1, 2 a 11 zákona o kolektívnom vyjednávaní

s a 4 v spojení s a

Navrhovatelia uvádzajú, že „v kontexte napadnutých ustanovení je ako o dotknutých

materiálnych právach možné uvažovať o práve vlastniť majetok a o práve na podnikanie...“,

ako aj to, že „zachovanie princípu proporcionality predpokladá, že k zásahu do základného

práva alebo slobody príde iba (i) na účel realizácie niektorého z legitímnych cieľov, a (ii)

v miere, ktorá je pre takúto realizáciu nevyhnutná... Bez podmienky skutočnej

reprezentatívnosti kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa nie je možné o jej extenzii uvažovať

ako o ústavne prípustnom prostriedku obmedzenia vlastníckeho práva, resp. práva

na podnikanie, keďže v takom prípade je otáznou sama existencia verejného záujmu...“.

2.1 Navrhovatelia tvrdia, že „spôsobilosť extenzie zasiahnuť do výkonu vlastníckeho

práva spočíva v skutočnosti v tom, že extenzia znamená prelomenie princípu zmluvnej

slobody, keďže jej podstatou a bezprostredným normatívnym dôsledkom je rozšírenie

záväznosti obligačného právneho úkonu na subjekty, ktoré nie sú jeho zmluvnými

stranami“. Zastávajú pritom názor, že „extenzia predstavuje špecifikáciu zákonného obsahu

vlastníckeho práva v zmysle “. Podľa ich názoru sa „na extenziu

nevzťahujú podmienky, uvedené v , ale podmienky, obsiahnuté jednak

v (rovnaký zákonný obsah a ochrana vlastníckeho práva) a jednak

vyplývajúce z ustanovenia ako explicitného vyjadrenia princípu

proporcionality...“.

Základné právo vlastniť majetok nie je právom absolútne neobmedziteľným.

Už samotná v počíta s obmedzeniami vlastníckeho práva. Zákonodarca môže

vlastnícke právo zákonom obmedziť z dôvodov ochrany práv druhých a ochrany

všeobecných záujmov, predovšetkým ľudského zdravia, prírody a životného prostredia.

S ohľadom na povinnosť dbať na podstatu a zmysel vlastníckeho práva (čl. 13 ods. 4

) pritom nesmie byť vlastnícke právo takto obmedzené vo väčšej než primeranej

miere (m. m. napr. uznesenie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. ).

Ústavný súd už vyslovil, že prípadná nerovnosť v zákonnom obsahu vlastníckeho

práva by mohla byť ústavne akceptovateľná, avšak iba vtedy, keby bola objektívne

a rozumne zdôvodnená, to znamená, keby sledovala legitímny cieľ a keby medzi týmto

cieľom a prostriedkami prijatými na jeho dosiahnutie existoval vzťah proporcionality

(napr. ). Rovnaký postoj možno zaujať aj k takým prípadom obmedzenia

vlastníckeho práva, keď dôležitým kritériom na určenie primeranosti obmedzenia každého

základného práva alebo slobody je rovnováha verejného a súkromného záujmu

(, , a ). Úlohou ústavného súdu

je v daných prípadoch posúdenie, či legálna konštrukcia tvorená namietanými zákonnými

právnymi normami v ich súhrne legitímne obmedzuje základné právo zaručené čl. 20 ods. 1

. Ak výsledok tohto skúmania je kladný, potom ústavný súd musí dospieť

k jednoznačnému záveru, že zásah zákonodarcu do základného práva vlastniť majetok

a do práva na pokojné užívanie majetku je primeraný.

Legitimitu obmedzenia vlastníckeho práva napadnutými ustanoveniami zákona

o kolektívnom vyjednávaní založili národná rada i vláda na tvrdení o verejnom záujme na extenzii

kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa (porovnaj aj ).

84

Ústavný súd sa ku vzťahu verejného záujmu a obmedzenia základných práv

a slobôd už vyjadril vo veci sp. zn. , keď zaujal doktrinálny postoj,

podľa ktorého využívanie majetku pre potreby verejného záujmu môže byť dôvodom

na obmedzenie nielen vlastníckeho práva, ale aj ďalších základných práv alebo slobôd,

uplatňovaním ktorých by tento majetok prestal slúžiť potrebám verejného záujmu.

Ak je totiž verejný záujem ústavným dôvodom na obmedzenie jedného zo základných práv

(t. j. základné právo ako právo individuálneho subjektu sa „podrobilo“ celospoločenskému

záujmu) v situácii, keď sa celospoločenský záujem uplatnil, nemožno už, aby nad ním

„prevládol“ individuálny záujem predstavovaný uplatnením niektorého z ďalších

základných práv alebo slobôd.

V súvislosti s ochranou vlastníctva ústavný súd vo svojej rozhodovacej poukázal

aj na právny názor vyjadrený Spolkovým ústavným súdom Nemecka, ktorý uviedol,

že pri určovaní obsahu a hraníc vlastníckeho práva má zákonodarca uskutočňovať sociálny

model vyplývajúci jednak z garancie súkromného vlastníctva, no aj z jeho sociálnej väzby.

Sociálna väzba zahŕňa príkaz brať ohľad na význam jednotlivého právneho úžitku, ktorý

je spojený s využitím predmetu vlastníctva (uznesenie I. senátu z 23. 4. 1974 vo veciach

č. 1 BvR6/74 a č. 2270/73). Zákonodarca pritom musí rovnocenne vziať do úvahy oba

prvky dialektického vzťahu ústavnoprávne chránenej slobody (nález I. senátu z 18. 12. 1968

vo veciach č. 1 BvR 638, 673/64 a č. 200, 238, 249/65) a príkazu sociálne spravodlivého

vlastníckeho poriadku, a takto nastoliť spravodlivú rovnováhu a vyrovnaný vzťah

chránených záujmov všetkých zúčastnených (uznesenie I. senátu z 15. 1. 1969 vo veci

č. ). Sociálny prvok v základnom práve vlastniť majetok podčiarkuje,

že garancia vlastníctva má prispievať k dosiahnutiu rovnako reálnej slobody všetkých

a nemá chrániť hoci aj sociálne zdôvodňované mocenské pozície založené na nerovnom

rozdelení majetku (Stern, E. Staatsrecht. 13. neubearbeitete Auflage. Tübingen: Mohr 1991,

s. 257, 258).

Ústavný súd v doterajšej judikatúre už viackrát zdôraznil, že obmedzenie

akéhokoľvek základného práva alebo slobody, teda aj základného práva podľa čl. 20 ods. 1

, je ústavné akceptovateľné len vtedy, ak rešpektuje zásady vyvoditeľné z

ods. 4 , v zmysle ktorých akékoľvek obmedzenie základných práv a slobôd musia

sledovať dosiahnutie legitímne ustanoveného cieľa (cieľov), ktorý je charakteristický pre

slobodnú a demokratickú spoločnosť a je spôsobilý ospravedlniť tieto obmedzujúce zásahy

existenciou spoločenskej potreby pri zachovaní primerane (spravodlivo) vyváženého vzťahu

medzi použitými prostriedkami a sledovaným cieľom, t. j. vtedy, ak obstoja v teste

proporcionality.

Prvým krokom testu proporcionality je jednak test nevylúčeného

a dostatočne dôležitého cieľa (test of legitimate aim/effect) a tiež test racionálnej

väzby medzi napadnutou právnou úpravou a ňou sledovaným cieľom [účelom

(conduciveness), teda hľadisko vhodnosti (Geeignetheit)].

Druhým krokom je zisťovanie kritéria nevyhnutnosti, resp. potrebnosti, či použitia

najmenej drastických, resp. šetrnejších prostriedkov (Erforderlichkeit, test of necessity, test

of subsidiarity, least intrusiveness) na dosiahnutie cieľa sledovaného napadnutou právnou

úpravou.

Napokon tretím krokom je hľadisko proporcionality v užšom zmysle slova

(Angemessenheit, test of proportionality in the strict sense, proporcionate effect; not overly

onerous), ktorého obsah tvorí porovnanie miery zásahov do chránených hodnôt

vyvolaných uplatnením napadnutej právnej úpravy.

Pri prvom kroku testu proporcionality bolo úlohou ústavného súdu v prvom rade

posúdiť, či sa napadnutou právnou úpravou sleduje legitímny a pritom ústavne

akceptovateľný cieľ, a následne zaujať postoj aj k tomu, či možno prostredníctvom tejto

právnej úpravy dosiahnuť sledovaný cieľ, t. j. či je napadnutá právna úprava vhodná

na dosiahnutie ňou sledovaného cieľa. Týmto cieľom je vytvorenie porovnateľných

pracovných podmienok zamestnancov garantovaných v pri výkone

porovnateľnej práce aj s cieľom zachovania sociálneho zmieru. Z hľadiska posúdenia

racionality a vhodnosti považuje ústavný súd tieto ciele za ústavne akceptovateľné a právnu

86

úpravu extenzie kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa za spôsobilý nástroj na dosiahnutie

legitímneho a ústavne akceptovateľného cieľa. V prvom kroku testu proporcionality

extenzia kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa ako taká teda obstojí.

V rámci druhého kroku, a to testu nevyhnutnosti, bolo úlohou ústavného súdu

formulovať záver k otázke, či napadnutá právna úprava je z hľadiska dosiahnutia

(legitímneho) cieľa nevyhnutná, teda či na jeho dosiahnutie nie sú k dispozícii menej

obmedzujúce, resp. menej invazívne prostriedky. V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje,

že ide o nástroj štandardne uplatňovaný aj v celom rade ďalších štátov a korešpondujúci

aj s medzinárodnými normami MOP, poukazujúc pritom aj na stanoviská národnej rady

a vlády, ktoré sú v tomto smere identické.

V rámci tretieho kroku ústavný súd posudzoval, či napadnutá právna úprava rieši

kolíziu verejného a súkromného záujmu vyvolanú jej uplatnením ústavne akceptovateľným

spôsobom.

Národná rada a vláda k extenzii kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa identicky

argumentovali tým, že „všetky základné práva a slobody sa chránia len v takej miere

a rozsahu, dokiaľ uplatnením jedného práva alebo slobody nedôjde k neprimeranému

obmedzeniu, či dokonca popretiu iného práva alebo slobody. Rovnováha verejného

a súkromného záujmu je dôležitým kritériom pre určovanie primeranosti obmedzenia

každého základného práva a slobody“ ().

Cieľom analýzy tejto časti napadnutej zákonnej právnej úpravy bolo preto posúdiť,

či zákonodarca ústavne akceptovateľným spôsobom dodržal, resp. zabezpečil rovnováhu

medzi právami zamestnávateľa ako vlastníka a právami zamestnancov na také pracovné

podmienky, ktoré sú porovnateľné s podmienkami zamestnancov, ktorí vykonávajú prácu

rovnakej hodnoty za rovnakých pracovných podmienok.

Právna reglementácia kolektívnych pracovných vzťahov prostredníctvom inštitútu

extenzie kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa predstavuje tradičný prostriedok regulácie

pracovnoprávnych podmienok tak v rámci spoločnej, ako aj samostatnej českej a slovenskej

normatívnej tradícii a tiež je štandardným nástrojom uplatňovaným v európskom

demokratickom priestore, korešpondujúcim aj s medzinárodnými normami MOP, ktorý je

spôsobilý zabezpečiť zákonodarcom sledovaný cieľ sociálneho mieru a spravodlivých

pracovných podmienok bez toho, aby bez ďalšieho v rámci jeho aplikácie

nadmerným/extrémne neprimeraným spôsobom zaťažoval majetkovú pozíciu

zamestnávateľov, ktorých sa jeho rozšírenie dotýka.

Je však nesporné, že extenzia kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa zasahuje

do zmluvnej voľnosti, a teda aj do majetkového substrátu zamestnávateľov, na ktorých bola

ich záväznosť rozšírená.

Zákonodarcom sledovaný účel právnej úpravy v sebe kombinuje verejnoprávny aspekt,

ktorého cieľom je vytvorenie rovnakých pracovných podmienok zamestnancov spravidla

v príslušnom odvetví ekonomických činností alebo v jeho časti so súkromnoprávnou perspektívou

zamestnávateľov spočívajúcou v obmedzení ich zmluvnej slobody a subsidiárne aj vlastníckeho

práva.

Z podstaty skúmanej problematiky vzhľadom na to vyplýva širšia miera uváženia

zákonodarcu pri riešení týchto otázok (usporiadania kolízie medzi verejným a súkromným

záujmom), čo následne determinuje aj rozdielny prístup ústavného súdu pri posudzovaní miery

intenzity navrhovateľmi namietaného zásahu do základného práva (vlastníckeho práva).

Ústavný súd už vyslovil svoj právny názor, že vlastnícke právo možno obmedziť

v tej miere, v akej rozumnú úvahu o všeobecnom prospechu pripúšťa zákonodarca

za účelnú. Ochrana základných práv sa preto môže obmedziť len na odmietnutie

protiústavných, nadmerne zaťažujúcich úprav (porovnaj napr. ).

Podľa názoru ústavného súdu hranica ústavnoprávneho prieskumu v súlade s už

vyslovenými právnymi názormi je teda v okolnostiach danej veci obmedzená len

na posúdenie, či riešenie kolízie označeného verejnoprávneho záujmu na jednej strane

a súkromnoprávneho záujmu na strane druhej, nie je nadmerne zaťažujúcou úpravou pre

88

zamestnávateľov a či sa excesívnym spôsobom prekračujúcim rozumnú mieru nedotýka

zmluvnej slobody, a tým aj majetkového postavenia zamestnávateľov, na ktorých bola

rozšírená v porovnaní s mierou naplnenia zákonodarcom sledovaného cieľa. Ústavný súd

takúto diskrepanciu v rámci svojho ústavnoprávneho prieskumu aplikujúceho tretie

kritérium testu proporcionality (proporcionality v užšom slova zmysle) nezistil.

Ústavný súd považuje preto vyhodnotenie napadnutých ustanovení zákona

na základe ním aplikovaného testu proporcionality podľa už uvedených troch kritérií

za ústavne udržateľné, a preto návrhu navrhovateľov na vyslovenie nesúladu napadnutých

ustanovení zákona o kolektívnom vyjednávaní s čl. 13 ods. 2 a 4 v spojení s čl. 20 ods. 1

nevyhovel.

2.2 Podľa navrhovateľov „Spôsobilosť extenzie zasiahnuť do práva na podnikanie

je prinajmenšom rovnako zrejmá, ako to platí vo vzťahu k vlastníckemu právu a nevyžaduje

preto podrobný rozbor.“.

Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti už uviedol, že hospodárske, sociálne

a kultúrne práva a slobody, kam právo na podnikanie patrí, „sú právami druhej generácie,

ktorých podoba a obsah v podstatnej miere závisí od ekonomických a hospodárskych

možností štátu“ (), a je pre ne podstatné to, že sa ich podľa

možno „domáhať... len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú“, teda len

v rozsahu vyvoditeľnom z citovanej ústavnej výhrady, prostredníctvom ktorej

poskytuje zákonodarcovi nepochybne väčší priestor (v porovnaní s inými skupinami

základných práv a slobôd) pre voľnú úvahu (uváženie) na účely určenia, v akom rozsahu,

kvalite a za akých podmienok ich bude garantovať. V tejto súvislosti však ústavný súd

už vyslovil právny názor, že priestor na voľnú úvahu poskytnutý zákonodarcovi pri

prijímaní týchto zákonov nemožno chápať absolútne; jej limity treba hľadať predovšetkým

v ústavných princípoch a v požiadavke ochrany ďalších hodnôt, na ktorých je

založená a ktoré chráni.

Tieto základné práva už svojou povahou síce nabádajú k právnej úprave zo strany

štátu (ktorá naplní jeho obsah), ten však nesmie zasiahnuť samotnú podstatu týchto práv

a ani sa dotknúť iných práv zakotvených a dohovorom. Ústavný súd môže v rámci

abstraktnej kontroly ústavnosti vysloviť nesúlad len v prípadoch, ak právna norma

nerešpektuje konkrétne ústavné garancie niektorého zo základných práv, na ktoré odkazuje

().

Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti už tiež vyslovil, že ani právo

garantované v nie je absolútne, čo vyplýva nielen zo skutočnosti,

že sa ho možno domáhať len v medziach zákonov, ktoré tento článok vykonávajú

( ), ale aj priamo z nadväzujúceho ustanovenia , t. j. z

, podľa ktorého zákon môže ustanoviť podmienky a obmedzenia výkonu určitých

povolaní alebo činností (). Navyše, právo podnikať a uskutočňovať inú

zárobkovú činnosť podlieha aj všeobecným obmedzeniam ustanoveným pre všetky základné

práva a slobody v až 4 (m. m. ).

Ústavný súd sa vo svojej judikatúre vyjadril aj k ústavným limitom, ktoré obmedzujú

možnosti zásahov do garantovaných práv a slobôd všeobecne vrátane zásahov

do práv garantovaných . Pri obmedzovaní, ako aj ustanovovaní

podmienok podnikania a uskutočňovania inej zárobkovej činnosti musí zákonodarca

rešpektovať ústavné limity, ktoré okrem iného spočívajú v rešpektovaní ústavných

princípov. Obmedzujúci zásah do základných práv a slobôd musí rešpektovať princíp

proporcionality, pričom obmedzenie, resp. zasahovanie do chránených práv

a slobôd, a teda aj do základného práva podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť

podľa , je ústavne akceptovateľné len vtedy, ak je ustanovené zákonom,

zodpovedá niektorému ustanovenému legitímnemu cieľu a je nevyhnutné v demokratickej

spoločnosti na dosiahnutie sledovaného cieľa, t. j. ospravedlňuje ho existencia naliehavej

spoločenskej potreby a primerane (spravodlivo) vyvážený vzťah medzi použitými

prostriedkami a sledovaným cieľom ().

90

K prípadnému použitiu testu proporcionality v posudzovanom prípade ústavný súd

považuje za potrebné poukázať na právny názor Ústavného súdu Českej republiky

vyjadrený v náleze sp. zn. , podľa ktorého pri úvahe o použiteľnosti princípu

primeranosti (proporcionality) nemožno nevidieť, že nemusí byť vždy tento princíp

hlavným kritériom úvahy o ústavnosti posudzovaného zákonného ustanovenia. To preto,

že princíp proporcionality sa uplatňuje predovšetkým v oblasti ľudských práv a základných

slobôd [druhá hlava Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“)]; zodpovedá

druhému a tretiemu oddielu druhej hlavy , pozn.); v oblasti práv hospodárskych,

sociálnych a kultúrnych je však potrebné prihliadnuť na čl. 41 ods. 1 listiny

(zodpovedá , pozn.) otvárajúci široký priestor pre zákonodarcu pri voľbe

najrôznejších riešení. Vzhľadom na čl. 41 ods. 1 listiny nemusí byť zákonná úprava

v prísnom vzťahu proporcionality k cieľu, ktorý regulácia sleduje, t. j. nemusí ísť

o opatrenie v demokratickej spoločnosti nevyhnutné, ako to je napríklad u iných práv,

ktorých sa možno dovolávať priamo z listiny. V teste ústavnosti v tomto zmysle obstojí taká

zákonná úprava, u ktorej možno zistiť sledovanie nejakého legitímneho cieľa a ktorá tak

činí spôsobom, ktorý si možno predstaviť ako rozumný prostriedok na jeho dosiahnutie,

hoci nemusí ísť o prostriedok najlepší, najvhodnejší, najúčinnejší či najmúdrejší (porovnaj

aj , , ).

Možno teda konštatovať, že požiadavka primeranosti (proporcionality)

pri obmedzovaní hospodárskych, sociálnych a kultúrnych práv nekladie na zákonodarcu

nároky porovnateľné s obmedzovaním základných ľudských práv a politických práv.

Pre zákonodarcu to prináša zväčšenie manévrovacieho priestoru pri právnej úprave

inštitútov, ktorými udeľuje hospodárskym, sociálnym a kultúrnym právam konkrétny obsah.

Ústavný súd, súc viazaný (vzťah a 3 v spojení s

), je povinný definované postavenie zákonodarcu rešpektovať ().

Podľa názoru ústavného súdu zákonodarca z týchto ústavných princípov nevybočil.

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd ani návrhu na vyslovenie nesúladu napadnutých ustanovení

zákona o kolektívnom vyjednávaní s a 4 v spojení s nevyhovel.

X.

Podľa ak ústavný súd svojím rozhodnutím vysloví, že medzi

právnymi predpismi uvedenými v odseku 1 je nesúlad, strácajú príslušné predpisy, ich časti,

prípadne niektoré ich ustanovenia účinnosť. Orgány, ktoré tieto právne predpisy vydali,

sú povinné do šiestich mesiacov od vyhlásenia rozhodnutia ústavného súdu uviesť ich

do súladu s , s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami vyhlásenými

spôsobom ustanoveným zákonom. Ak tak neurobia, také predpisy, ich časti alebo

ustanovenia strácajú platnosť po šiestich mesiacoch od vyhlásenia rozhodnutia.

Podľa rozhodnutie ústavného súdu vydané podľa odsekov

1, 2 a 5 sa vyhlasuje spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Právoplatné

rozhodnutie ústavného súdu je všeobecne záväzné.

Vychádzajúc z uvedených ustanovení , bude úlohou národnej rady do šiestich

mesiacov od vyhlásenia tohto nálezu v zbierke zákonov uviesť § 7 ods. 1, 2 a 11 zákona

o kolektívnom vyjednávaní do súladu s a , ako aj s

ods. 1 dohovoru. Ak tak národná rada v tejto lehote neurobí, stratia označené ustanovenia

zákona o kolektívnom vyjednávaní po uplynutí tejto lehoty platnosť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. marca 2016

92