Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
PL. ÚS 31/2015
PDF · 1.29 MB
No categories available
PL. ÚS 31/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
PL. ÚS 31/2015-131
Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 16. marca 2016 v pléne
zloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jany Baricovej, Petra Brňáka,
Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa), Sergeja Kohuta, Milana Ľalíka, Lajosa
Mészárosa, Marianny Mochnáčovej, Ladislava Orosza a Rudolfa Tkáčika o návrhu
skupiny 32 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, zastúpenej advokátom
doc. JUDr. Radoslavom Procházkom, PhD., Búdkova 4, Bratislava, na začatie konania
podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky o súlade § 7 ods. 1, 2 a 11 zákona
č. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1
a s čl. 13 ods. 2 a 4 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 20 ods. 1 a čl. 35 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, s čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a s čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd takto
rozhodol:
1. Ustanovenia § 7 ods. 1, 2 a 11 zákona č. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní
v znení neskorších predpisov n i e s ú v súlade s čl. 1 ods. 1 a s čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, ako aj s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd.
2. Vo zvyšnej časti návrhu n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol
4. decembra 2013 doručený návrh skupiny 32 poslancov Národnej rady Slovenskej
republiky (ďalej len „navrhovatelia“ alebo „skupina poslancov“) na začatie konania podľa
čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) o súlade § 7 ods. 1,
2 a 11 zákona č. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní v znení neskorších predpisov (ďalej
aj „zákon o kolektívnom vyjednávaní“) s čl. 1 ods. 1 a s čl. 13 ods. 2 a 4 ústavy v spojení
s čl. 20 ods. 1 a čl. 35 ods. 1 ústavy, s čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a s čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „dohovor“). Prílohou návrhu
je písomné splnomocnenie navrhovateľov pre advokáta doc. JUDr. Radoslava Procházku,
PhD., na ich zastupovanie v konaní pred ústavným súdom opatrené ich podpismi.
Navrhovatelia, poukazujúc v návrhu na súčasný vývoj relevantnej právnej úpravy,
vychádzajú zo základného právneho rámca kolektívnych zmlúv ako inštitútu pracovného
práva spadajúcich do skupiny kolektívnych pracovných vzťahov, ktoré majú okrem
obligačného rozmeru aj normatívny rozmer a osobitne sa sústreďujú na kolektívne zmluvy
vyššieho stupňa, ich zmluvné strany a ich rozširovanie (extenziu) nad rámec okruhu
zmluvných strán; tento právny problém je podľa navrhovateľov jediným predmetom
predloženého návrhu.
Podľa názoru navrhovateľov „je extenzia spôsobila sama osebe zasiahnuť
do viacerých ústavných noriem a princípov, in concreto do
(i) princípu zmluvnej slobody ako jedného z fundamentálnych princípov súkromno-
právnych vzťahov,
(ii) práva na podnikanie, a
(iii) práva vlastniť majetok.
V prípade, ak uplatnenie extenzie nie je viazané na primerané procesné i materiálne
záruky, je zároveň spôsobilá zasiahnuť aj do
(iv) práva na súdnu ochranu,
v) princípu deľby moci ako jedného z integrálnych prvkov právneho štátu a
(vi) ďalších komponentov právneho štátu, súvisiacich s princípom právnej istoty
vo všeobecnosti a so zásadou všeobecnosti právnej regulácie zvlášť.“.
2
V nadväznosti na proklamovanú právnu istotu a zákaz diskriminácie navrhovatelia
uvádzajú, že „ustanovenia § 7 ods. 1, 2 a 3 písm. b) vo vzájomnej obsahovej súvislosti
vytvárajú priestor pre svojvoľné rozlišovanie medzi osobami, nachádzajúcimi
sa v rovnakom alebo podobnom postavení, čím sú v nesúlade s čl. 12 ústavy“.
V súvislosti so samotnou extenziou kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa konštatujú,
že zo znenia a systematiky § 7 ods. 1 a 2 zákona o kolektívnom vyjednávaní vyplýva,
že „zákonodarca priznáva ministerstvu (Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny
Slovenskej republiky, pozn.) právomoc rozšíriť záväznosť kolektívnej zmluvy vyššieho
stupňa na zamestnávateľov v odvetví alebo v časti odvetvia, pre ktoré je táto kolektívna
zmluva vyššieho stupňa uzatvorená, resp. rozšíriť jej záväznosť aj na zamestnávateľov
v niektorej časti tohto odvetvia“ za súčasného splnenia zákonom ustanovených podmienok.
Pritom uvádzajú, že „uplatnenie právomoci ministerstva pri fakultatívnej extenzii podľa § 7
ods. 1 a 2 je... viazané na“ zákonom ustanovené podmienky „a vyhovenie § 7a zákona
o kolektívnom vyjednávaní. Pri splnení týchto podmienok ministerstvo podľa vlastnej úvahy
môže, ale nemusí rozhodnúť o extenzii...
V osobitnom zmysle sa výhrada narušenia právnej istoty a zákazu diskriminácie
touto úpravou týka spôsobu, akým zákonodarca vymedzil kritérium tzv. reprezentatívnosti...
Zároveň sa výhrada porušenia právnej istoty týka tiež vymedzenia normatívneho poľa,
v ktorom sa má extenzia uplatniť, prostredníctvom, okrem iných, aj kritérií (i) úrovne divízie
podľa nariadenia Európskeho parlamentu a Rady ES č. 1893/2006 pre označenie odvetvia
kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa a (ii) úrovne skupiny podľa nariadenia Európskeho
parlamentu a Rady ES č. 1893/2006 pre označenie časti odvetvia).“.
Podľa navrhovateľov «nastavené pravidlá zákona... vytvárajú priame systémové
predpoklady na to, aby bol pojem „odvetvie“ na účely extenzie devalvovaný v maximálnej
možnej miere a žiadnym spôsobom neodrážal reálne pôsobenie zamestnávateľov
v odvetviach národného hospodárstva... Je pritom nepochybné, že extenzia ako taká
predstavuje zásah do základného práva na podnikanie, ako aj práva vlastniť majetok
a disponovať s ním. Predstavuje teda zákonné obmedzenie týchto základných práv, ktoré
na to, aby bolo ústavne konformné, musí nevyhnutne spĺňať podmienku proporcionality
pri jeho uplatňovaní.».
K samotnej extenzii kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa navrhovatelia uvádzajú,
že „ustanovenie § 7 ods. 1 v spojitosti s § 7 ods. 2 zákona o kolektívnom vyjednávaní
predpokladá, že ministerstvo ako ústredný orgán štátnej správy právnym predpisom
nahradí prejav vôle konkrétneho, individuálnymi znakmi určeného súkromno-právneho
subjektu, resp. subjektov a tieto individuálne určené subjekty tým priamo zaviaže k plneniu
konkrétnych povinností. Takýto akt je vo svojej podstate i vo svojich prejavoch a účinkoch
aktom de facto aplikačným a má povahu opatrenia, ktoré je adresované konkrétnym,
individuálnym adresátom a ktoré je prijaté na základe uplatnenia správnej úvahy
ministerstva.“.
Podľa navrhovateľov „rozhodnutie orgánu verejnej moci o právach a povinnostiach
konkrétneho, individuálnymi znakmi určeného adresáta práva, na základe návrhu
a v dôsledku uplatnenia správnej úvahy tohto orgánu, je bez akýchkoľvek pochybností
aktom aplikácie práva. Takouto aplikáciou nemusia byť v právnom štáte nevyhnutne
poverené iba súdne orgány, ale napríklad aj orgány štátnej správy, avšak len za určitých
predpokladov. Za prvé, právno-aplikačné výkony orgánov štátnej správy adresované
individuálne určeným subjektom tak z povahy veci, ako aj v dôsledku požiadaviek právneho
štátu nemôžu mať podobu všeobecne záväzného právneho predpisu. Za druhé, ak je právno-
aplikačný akt spôsobilý mať dopad na výkon základných práv a slobôd, resp. ak jeho
predmetom je rozhodovanie o civilno-právnych právach a záväzkoch, nesmie byť vylúčená
preskúmavacia pôsobnosť súdov.
Napadnutými ustanoveniami však zákonodarca deleguje na ústredný orgán štátnej
správy právomoc nahradiť prejav vôle subjektu súkromného práva, a to všeobecne
záväzným právnym predpisom, nepriznávajúc pritom dotknutému subjektu žiadnu možnosť
súdnej kontroly takéhoto aktu. Takáto úprava je podľa názoru navrhovateľa v rozpore
so zásadou všeobecnosti právnej regulácie a s princípom deľby moci...
Skutočnosť, že zákonodarca napadnutými ustanoveniami bezprostredne umožňuje,
aby obsahom všeobecne záväzného právneho predpisu ministerstva bolo práve určenie práv
4
a povinností individuálne určených adresátov, a navyše bez možnosti súdnej kontroly,
je v zjavnom rozpore... s východiskami právneho štátu.“.
V tejto súvislosti navrhovatelia poukazujú na to, že «... ústredný orgán štátnej správy
všeobecne záväzným právnym predpisom upravuje postavenie osôb, vymedzených
individuálnymi, nie druhovými znakmi a tieto osoby sú zbavené akejkoľvek možnosti
domáhať sa súdnej ochrany svojich práv a právom chránených záujmov. Takýto stav
je so základnými požiadavkami právneho štátu nezlučiteľný prima facie, bez ďalšieho...
Napriek tomu, že z materiálneho hľadiska všeobecne záväzný právny predpis
ministerstva, ktorým sa na dotknutého zamestnávateľa extenduje kolektívna zmluva, v plnom
rozsahu zodpovedá uvedeným kritériám, absencia formálnych znakov rozhodnutia vylučuje
jeho preskúmateľnosť v systéme správneho súdnictva. Abstrahujúc od nástrojov ochrany
ústavnosti, zákonodarca nepriznáva dotknutým subjektom žiadny iný prostriedok
ich ochrany pred prípadným zásahom ministerstva do ich základných práv a slobôd.
Napadnuté ustanovenia priznávajú ústrednému orgánu štátnej správy právomoc
všeobecne záväzným právnym predpisom rozhodnúť o obsahu právneho vzťahu medzi
konkrétnym zamestnávateľom na jednej strane a jeho zamestnancami na strane druhej,
a to bez toho, aby sa daný zamestnávateľ mohol domáhať súdnej kontroly takéhoto
„rozhodnutia“. Napadnuté ustanovenia tým jednak odporujú zásade všeobecnosti právnej
regulácie, keď štátnemu orgánu, ktorý v danej veci vykonáva normotvornú pôsobnosť,
umožňujú rozhodnúť o obsahu konkrétnych právnych vzťahov v podobe de facto právno-
aplikačného výkonu (ako navrhovateľ odôvodňuje v predchádzajúcej časti), a zároveň
odporujú aj zásade dostupnosti súdnej ochrany pred zásahmi do základných práv a slobôd,
resp. pri rozhodovaní o občianskych právach a záväzkoch, keďže dôsledkom predmetnej
úpravy v spojení so súvisiacimi ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku je
nemožnosť súdnej kontroly takéhoto zásahu.».
Navrhovatelia si pritom uvedomujú fakt, „že z čisto formálneho hľadiska nejde
o rozhodnutie ako výsledok procesu aplikácie práva v správnom alebo inom podobnom
konaní“. Na druhej strane zastávajú názor, „že tým, že napadnuté ustanovenie, porušujúc
princíp právneho štátu, umožnilo vydávať de facto právno-aplikačné akty formou všeobecne
záväzného právneho predpisu, znemožnilo osobám, do ktorých základných práv a slobôd
takýto predpis môže zasiahnuť, prístup k súdnej ochrane ich práv“. Zdôrazňujú pritom,
že «zamestnávateľ, na ktorého sa extenzia v dôsledku „rozhodnutia“ ministerstva vzťahuje,
nemá žiadnu možnosť domáhať sa na nezávislom súde preskúmania, či v jeho konkrétnom
prípade extenzia je alebo nie je prípustným zásahom do jeho základných práv a slobôd,
garantovaných ústavou a dohovorom alebo či ministerstvo správne vyhodnotilo prípadnú
existenciu okolností, vylučujúcich extenziu. Niet pritom pochýb, že extenzia je spôsobilá
normatívne upraviť „občianske práva a záväzky“ zamestnávateľa, rozhodovanie o ktorých
musí v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru aspoň vo finálnej fáze podliehať súdnej kontrole.».
Podľa navrhovateľov «nahradiť vôľu jednej zo strán obligačného právneho úkonu
je v demokratickom právnom štáte právomoc, patriaca zásadne orgánom aplikácie práva
vo všeobecnosti a orgánom súdneho typu zvlášť. To isté platí aj pre postup, spočívajúci
v uplatnení správnej úvahy voči individuálne určeným subjektom. Ustanovením možnosti
ministerstva vydať všeobecne záväzný právny predpis došlo k porušeniu princípu deľby
moci, pretože zákonodarca umožnil normotvorcovi stať sa „sudcom“ a všeobecne záväzným
právnym predpisom určiť práva a povinnosti individuálne určených adresátov. Zároveň tým
zbavil týchto adresátov akéhokoľvek prístupu k súdu, pretože súdna kontrola právnych
predpisov je v systéme všeobecného súdnictva z povahy veci vylúčená.
Otáznou je v tejto súvislosti tiež dostupnosť ústavnej kontroly, pretože tak z úpravy
aktívnej legitimácie fyzických a právnických osôb podľa čl. 130 v spojení s čl. 125 ústavy,
ako aj z jej konštantnej aplikácie ústavným súdom vyplýva absencia možnosti
nekvalifikovaných subjektov (napríklad súkromno-právnych osôb) namietať nesúlad
všeobecne záväzného právneho predpisu s právnym predpisom vyššej právnej sily.
Napadnuté ustanovenia tak vytvárajú predpoklady pre to, aby dotknutý zamestnávateľ bol
zbavený akéhokoľvek vnútroštátneho prostriedku súdnej ochrany jeho práv, garantovaných
či už ústavou, alebo dohovorom. Takýto stav by v konkrétnych okolnostiach bol plne
spôsobilý založiť porušenie práv dotknutého zamestnávateľa podľa čl. 13 dohovoru
v spojení s inými relevantnými právami garantovanými dohovorom. V zmysle citovaného
ustanovenia totiž každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené,
musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred vnútroštátnym orgánom, aj keď
6
sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností. Napadnuté ustanovenia,
ani iný právny predpis platný a účinný v Slovenskej republike, však žiadny takýto účinný
právny prostriedok nápravy nezakotvuje...
Podobne možno vysloviť pochybnosti o súlade napadnutého ustanovenia s čl. 13
ods. 2 ústavy, v zmysle ktorého medze základných práv a slobôd možno upraviť
za podmienok ustanovených touto ústavou len zákonom.». Ústavný súd už pri svojej
rozhodovacej činnosti k tomu uviedol, že „zákon nemôže splnomocniť orgán výkonnej moci
na vydanie predpisu nižšej právnej sily, ktorý by určoval medze základných práv a slobôd.
Ústava zveruje právo určiť medze základných práv a slobôd (z dôvodu zachovania povahy
ústavnosti týchto práv a slobôd) len zákonodarnému zboru... splnomocnenie v zákone
pre vydanie všeobecne záväzného právneho predpisu, ktorým by boli upravené ďalšie
podmienky dotýkajúce sa medzi ústavou zaručených práv, nie je ústavou dovolené.
Preto všeobecne záväzný právny predpis vydaný na základe takéhoto splnomocňovacieho
ustanovenia zákona by nebol vydaný v súlade s ústavou“ (PL. ÚS 8/94). Ďalej,
že „právomoc štátnych orgánov vydávať všeobecne záväzné právne predpisy nižšej právnej
sily než je zákon vymedzuje priamo ústava, keď umožňuje ich vydanie len na vykonanie
ustanovení zákona a v jeho medziach, ale nie na vykonanie ustanovení ústavy“, a tiež
„ak povinnosti kohokoľvek by sa mohli dotknúť zachovania základného práva alebo
slobody, aj tieto možno podľa článku 13 ods. 1 ústavy ukladať len zákonom“.
Navrhovatelia spochybňujú, „či vo svetle čl. 13 ods. 2 ústavy môže obstáť zákonná
úprava, predstavujúca delegáciu právomoci, ktorou podľa ústavy môže disponovať iba
zákonodarca, na podzákonného normotvorcu, t. j. či možno považovať za ústavne
konformnú takú zákonnú úpravu, ktorá vytvára predpoklady pre to, aby ústredný orgán
štátnej správy vlastným všeobecne záväzným právnym predpisom v rozpore s čl. 13 ods. 2
ústavy ustanovil podmienky, obmedzujúce základné práva a slobody.
Ustanovenie § 7 ods. 1 v spojitosti s § 7 ods. 2 a 11 zákona o kolektívnom
vyjednávaní splnomocňuje ministerstvo na vydanie podzákonného predpisu, ktorý ustanoví
záväznosť konkrétnych povinností pre individuálne určeného adresáta − povinností, svojou
povahou zasahujúcich do jeho základných práv a slobôd.“.
Navrhovatelia zastávajú názor, „že k určeniu práv a povinností qua obmedzení
výkonu základných práv a slobôd dochádza vo vzťahu ku konkrétnym adresátom vydaním
všeobecne záväzného právneho predpisu ministerstva a práve preto je tento predpis tým
aktom, ktorý bez možnosti prístupu k súdnej ochrane ustanoví pre konkrétneho
zamestnávateľa medze jeho základných práv a slobôd (najmä práva vlastniť majetok
a práva na podnikanie). Takáto právna úprava podľa navrhovateľa porušuje zásadu
delegatus non potest delegare vo vzťahu k obmedzeniu základných práv a slobôd a javí
sa ako nesúladná s čl. 13 ods. 2 ústavy.
Absencia podmienok, ktoré by spôsob uplatnenia správnej úvahy na strane
ministerstva činili pre zamestnávateľov a ich zamestnancov jednoznačným
a predvídateľným a absencia akejkoľvek súdnej ochrany voči aktu, ktorého obsahová
podstata spočíva v uložení povinností osobám, určeným individuálnymi znakmi, predstavuje
taký zásah do princípov deľby moci, všeobecnosti právnej regulácie, právnej istoty a súdnej
ochrany práv súkromných osôb, ktorý nemožno považovať za súladný s požiadavkami
demokratického právneho štátu.“.
V súvislosti so zásahom do základných práv a slobôd napadnutou právnou úpravou
navrhovatelia uvádzajú, že „zachovanie princípu proporcionality predpokladá, že k zásahu
do základného práva alebo slobody príde iba (i) na účel realizácie niektorého z legitímnych
cieľov, a (ii) v miere, ktorá je pre takúto realizáciu nevyhnutná. Inými slovami, zvolené
nástroje obmedzenia základného práva musia jednak sledovať prípustný cieľ a jednak
musia byť tomuto cieľu primerané. V osobitných prípadoch ústava výslovne špecifikuje
prípustné dôvody obmedzenia, medzi takéto dôvody qua legitímne ciele však vo
všeobecnosti patrí buď ochrana iného základného práva alebo slobody alebo ochrana
verejného záujmu v niektorej z jeho rozmanitých podôb.
V kontexte napadnutých ustanovení je ako o dotknutých materiálnych právach možné
uvažovať o práve vlastniť majetok a o práve na podnikanie...
Spôsobilosť extenzie zasiahnuť do výkonu vlastníckeho práva spočíva v skutočnosti,
že extenzia znamená prelomenie princípu zmluvnej slobody, keďže jej podstatou
a bezprostredným normatívnym dôsledkom je rozšírenie záväznosti obligačného právneho
úkonu na subjekty, ktoré nie sú jeho zmluvnými stranami. Inými slovami, dotknutému
8
zamestnávateľovi sa ukladajú povinnosti, ku ktorým sa sám vlastným prejavom vôle
nezaviazal a ktoré vyplývajú z obligačného právneho úkonu, uzavretého medzi inými
osobami.“.
Navrhovatelia pritom zastávajú názor, že „extenzia nie je núteným obmedzením
vlastníckeho práva v zmysle čl. 20 ods. 4 ústavy, ale že predstavuje špecifikáciu zákonného
obsahu vlastníckeho práva v zmysle čl. 20 ods. 1 ústavy“. Podľa ich názoru sa «na extenziu
nevzťahujú podmienky, uvedené v čl. 20 ods. 4 ústavy, ale podmienky, obsiahnuté jednak
v čl. 20 ods. 1 ústavy (rovnaký zákonný obsah a ochrana vlastníckeho práva) a jednak
vyplývajúce z ustanovenia čl. 13 ods. 4 ústavy ako explicitného vyjadrenia princípu
proporcionality...
Spôsobilosť extenzie zasiahnuť do práva na podnikanie je prinajmenšom rovnako
zrejmá, ako to platí vo vzťahu k vlastníckemu právu a nevyžaduje preto podrobný rozbor.
V každom prípade je možné uviesť, že podrobiť zamestnávateľa ako podnikateľa
povinnostiam, vyplývajúcim z obligačného právneho úkonu medzi inými zmluvnými
stranami a idúcim nad rámec konkrétnych povinností, ktoré mu vyplývajú z príslušných
všeobecne záväzných právnych predpisov, znamená podrobiť výkon jeho práva
na podnikanie obmedzeniam. Tieto obmedzenia, okrem toho, že musia mať zákonný základ,
musia zároveň zachovávať základné práva a byť v medziach zákona...
Skutočnosť, že ústavodarca vo vzťahu k právu na podnikanie odkazuje
na vykonávaciu zákonnú úpravu neznamená, že by obsah tohto práva nemal ústavný obsah
a že môže podliehať ničím neobmedzenej ľubovôli zákonodarcu. Každá úprava,
špecifikujúca rámec a podmienky výkonu základných práv a slobôd, vrátane úpravy
zákonnej, musí rešpektovať konštitutívne ústavné princípy a hodnoty. Ak zákonodarca
úpravu medzí, v akých je možné vykonávať právo na podnikanie, deleguje na podzákonného
normotvorcu, musí takúto delegáciu zároveň spojiť s aspoň minimálnymi garanciami...
napadnuté ustanovenie tejto požiadavke nezodpovedá už len preto, že voči aktu,
spôsobilému zasiahnuť do základných práv a slobôd, resp. normovať občianske práva
a záväzky, nepriznáva súdnu ochranu. Okrem týchto však absentujú aj ďalšie nevyhnutné
záruky...
Napadnuté ustanovenie predstavuje taký spôsob realizácie prípadného legitímneho
cieľa (navrhovateľ takýto cieľ nenachádza, ale nevylučuje jeho existenciu), ktorý nad rámec
nevyhnutnosti obmedzuje výkon vlastníckeho práva a práva na podnikanie, a to jednak
z dôvodu absencie akýchkoľvek záruk pred potenciálne neprimeraným zásahom do výkonu
základných práv a slobôd zo strany ministerstva, a jednak z dôvodu absencie takých
materiálnych podmienok extenzie, ktoré by zohľadňovali potrebu skutočnej
reprezentatívnosti kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa ako nevyhnutný predpoklad
jej záväznosti aj pre subjekty, ktoré sa na jej uzatváraní nijakým spôsobom a v žiadnom
rozsahu nepodieľali...
Predpokladom nevyhnutnosti, resp. primeranosti extenzie z hľadiska potreby
rovnováhy medzi ochranou predmetných základných práv na jednej strane a ochrany
príslušného verejného záujmu na strane druhej je reprezentatívnosť zmluvných strán, ktoré
príslušnú kolektívnu zmluvu vyššieho stupňa uzatvorili. Táto reprezentatívnosť má v prípade
extenzie v užšom význame slova; (t. j. rozšírenie záväznosti kolektívnej zmluvy zo zmluvných
strán stricto sensu na subjekty, ktoré sú týmito zmluvnými stranami v zmysle § 5 ods. 2 a 3
zákona o kolektívnom vyjednávam bezprostredne zastúpené) výslovný zákonný základ.
V prípade extenzie v širšom význame slova (t. j. rozšírenie záväznosti kolektívnej zmluvy
vyššieho stupňa na subjekty, nezastúpené v procese kolektívneho vyjednávania) však
reprezentatívnosť nemá zákonný základ a nie je upravený ani mechanizmus jej dosiahnutia.
Napadnutá úprava pritom zaviedla nominálnu podmienku reprezentatívnosti,
nespôsobilú relevantným spôsobom učiniť zadosť princípu proporcionality...
Bez ohľadu na to je však zrejmé, že zákonodarca parameter reprezentatívnosti
redukuje na prostredie organizovaných zamestnávateľov. Na zamestnávateľov, ktorí nie sú
združení v žiadnej zamestnávateľskej organizácii, zákonodarca nijako neprihliada
a do príslušnej „rovnice“ reprezentatívnosti ich nijako nezahŕňa...
Bez podmienky skutočnej reprezentatívnosti kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa
nie je možné o jej extenzii uvažovať ako o ústavne prípustnom prostriedku obmedzenia
vlastníckeho práva, resp. práva na podnikanie, keďže v takom prípade je otáznou sama
existencia verejného záujmu...».
10
Navrhovatelia pritom netvrdia, „že by ústavný súd mal a mohol zákonodarnému
zboru určiť spôsob, akým má učiniť zadosť princípu proporcionality, ak už sa rozhodol,
že zasiahne do základných práv a slobôd súkromno-právnych osôb. Považuje však
za nepochybné, že zákonodarca pri tomto zásahu nezvolil prostriedok, ktorý by bol
za účelom ochrany verejného záujmu nevyhnutný. Inými slovami, intenzita zásahu
do predmetných základných práv a slobôd je v danom prípade omnoho vyššia, ako intenzita
verejného záujmu, pričom, tak ako navrhovateľ uviedol vyššie, jednak namietaná úprava
v dôsledku svojej vágnosti ani nie je spôsobilá tento verejný záujem naplniť, a jednak
za istých okolností môže pre extenziu úplne chýbať akýkoľvek verejný záujem.“.
V nadväznosti na uvedené navrhovatelia navrhujú, aby ústavný súd prijal návrh
na ďalšie konanie a po jeho meritórnom prerokovaní nálezom takto rozhodol:
„Ustanovenia § 7 ods. 1, 2 a 11 zákona č. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní
v znení neskorších predpisov nie sú v súlade s čl. 1. ods. 1, čl. 13 ods. 2 a 4 v spojení s čl.
20 ods. 1 a čl. 35 ods. 1, a s čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a s čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“
Navrhovatelia podľa § 38 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) navrhli „pozastaviť účinnosť § 7 ods. 1, 2, 11 zákona o kolektívnom vyjednávaní
až do rozhodnutia ústavného súdu vo veci samej vzhľadom na to, že ich ďalšie
uplatňovanie ohrozuje základné práva a slobody a môže spôsobiť hospodárske škody
ako aj nenapraviteľné následky“.
II.
Ústavný súd po predbežnom prerokovaní návrh navrhovateľov na začatie konania
o súlade § 7 ods. 1, 2 a 11 zákona č. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní v znení
neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1 a s čl. 13 ods. 2 a 4 ústavy v spojení s čl. 20 ods. 1
a čl. 35 ods. 1 ústavy, s čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením č. k. PL. ÚS 31/2015-35 z 8. apríla 2015
prijal na ďalšie konanie (§ 25 ods. 1 a 3 zákona o ústavnom súde). Návrhu na pozastavenie
účinnosti napadnutých ustanovení ústavný súd nevyhovel.
III.
Po prijatí návrhu na ďalšie konanie si ústavný súd podľa § 39 ods. 1 zákona
o ústavnom súde vyžiadal vyjadrenie od Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej
aj „národná rada“) a od vlády Slovenskej republiky (ďalej aj „vláda“) ako vedľajšieho
účastníka, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len
„ministerstvo spravodlivosti“); zároveň ich v súlade s § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde
požiadal, aby sa vyjadrili aj k tomu, či trvajú na ústnom pojednávaní vo veci.
Národná rada vo svojom vyjadrení z 23. júna 2015 uviedla, že odporúča ústavnému
súdu, aby návrhu skupiny poslancov nevyhovel.
Vláda ako vedľajší účastník konania, zastúpená ministerstvom spravodlivosti,
predložila svoje vyjadrenie a takisto navrhla, aby ústavný súd o návrhu rozhodol nálezom
tak, že mu nevyhovie.
Národná rada a ministerstvo spravodlivosti ústavnému súdu oznámili, že netrvajú
na ústnom pojednávaní.
III.1 Vyjadrenie Národnej rady Slovenskej republiky
Vyjadrenie národnej rady k návrhu skupiny poslancov predložil ústavnému súdu
jej predseda listom č. PREDS-304/2015 z 23. júna 2015; z jeho obsahu vyplýva, že národná
rada odporúča ústavnému súdu, aby návrhu skupiny poslancov nevyhovel.
12
Vo vyjadrení národnej rady sa uvádza:
«1. Všeobecné východiská
Podľa § 7 ods. 1 zákona č. 2/1991 Zb. Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny
Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) môže na spoločný písomný návrh
zmluvných strán kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa alebo na písomný návrh jednej zo
zmluvných strán kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa a za podmienok ustanovených v
odsekoch 2 až 9 rozšíriť záväznosť kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa na zamestnávateľov v
odvetví alebo v časti odvetvia, pre ktoré je táto kolektívna zmluva vyššieho stupňa
uzatvorená. Záväznosť kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa uzatvorenej pre odvetvie môže
byť rozšírená na zamestnávateľov aj v niektorej časti tohto odvetvia.
Ministerstvo môže záväznosť kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa rozšíriť, len
ak zamestnávatelia, pre ktorých je záväzná kolektívna zmluva vyššieho stupňa, ktorej
záväznosť sa navrhuje rozšíriť, zamestnávajú v odvetví alebo v časti odvetvia, ak sa
navrhuje rozšírenie záväznosti kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa na časť odvetvia, väčší
počet zamestnancov ako zamestnávatelia združení v inej organizácii zamestnávateľov, ktorá
v tom istom odvetví alebo v tej istej časti odvetvia uzatvorila inú kolektívnu zmluvu vyššieho
stupňa (§ 7 ods. 2 zákona č. 2/1991 Zb.).
Podľa § 7 ods. 11 zákona č. 2/1991 Z. z. ministerstvo rozširuje záväznosť kolektívnej
zmluvy vyššieho stupňa všeobecne záväzným právnym predpisom, ktorý sa vyhlási
uverejnením jeho úplného znenia v Zbierke zákonov Slovenskej republiky.
Rozširovanie kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa sa uplatňuje od účinnosti zákona
č. 2/1991 Zb. t. j. od 1. februára 1991. Extenzia kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa
je štandardným nástrojom na vyrovnávanie pracovných podmienok, mzdových podmienok
a podmienok zamestnávania na úrovni sektorov v rámci členských štátov Európskej únie.
Navrhovateľmi napadnuté ustanovenia zákona č. 2/1991 Zb. vyplývajú z prijatia zákona
č. 416/2013 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákona č. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní
v znení neskorších predpisov. Národná rada predmetný zákon schválila dňa 27. novembra
2013 a zákon nadobudol účinnosť 1. januára 2014.
Obsahom napadnutej zákonnej úpravy je najmä
- kolektívna zmluva vyššieho stupňa sa uzatvára na úrovni odvetvia (divízie);
na úrovni časti odvetvia (skupiny) sa uzatvára, ak sa na tom zmluvné strany dohodli,
- vypustenie podmienky súhlasu zamestnávateľa s rozšírením kolektívnej zmluvy
vyššieho stupňa,
- ustanovenie podmienky reprezentatívnosti pre uzatvorenie kolektívnej zmluvy
vyššieho stupňa,
- umožnenie zamestnávateľom uplatniť pripomienky k návrhu na rozšírenie
kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa, ktoré zhodnotí tripartitná komisia.
Cieľom napadnutej zákonnej úpravy je, aby si zamestnávatelia, na ktorých sa
nevzťahuje žiadna z kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa, v konkurenčnom podnikateľskom
prostredí nevytvárali priaznivejšie ekonomické podmienky, práve na úkor vlastných
zamestnancov v porovnaní s podmienkami u zamestnávateľov, na ktorých sa kolektívna
vyššieho stupňa vzťahuje. Na podporu uvedeného možno poukázať na čl. 36 ústavy, ktorý
garantuje právo zamestnancov na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky s tým,
že zákon im zabezpečuje aj právo na odmenu za vykonanú prácu, dostatočnú na to, aby im
umožnila dôstojnú životnú úroveň. Práve inštitút extenzie má v odôvodnených prípadoch
a pri splnení zákonom ustanovených podmienok, zabezpečiť napĺňanie čl. 36 ústavy, keď
umožňuje rozšírenie výhodnejších podmienok aj na zamestnancov ďalších zamestnávateľov.
Účelom takejto zákonnej úpravy je zabránenie diskriminácie zamestnancov, ktorí pracujú
za rovnakých podmienok u rôznych zamestnávateľov v príslušnom odvetví.
Platná právna úprava v § 7 zákona č. 2/1991 Z. z. vytvára predpoklady
na zjednotenie pracovných podmienok zamestnancov v určitom odvetví v rozsahu,
na ktorom sa už dohodli príslušné vyššie odborové organy a organizácie zamestnávateľov,
čo v konečnom dôsledku znamená naplnenie princípu nediskriminácie zamestnancov
v rámci rovnakého odvetvia. Aj podľa platnej a účinnej právnej úpravy sa extenzia v Českej
republike vykonáva bez súhlasu zamestnávateľa (§ 7 zákona č. 2/1991 Sb.).
2. K princípu reprezentatívnosti a právnej istoty
Na prerokovanie návrhu na rozšírenie záväznosti kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa,
najmä na posúdenie splnenia podmienky podľa § 7 ods. 2 zákona č. 2/1991 Zb.
a pripomienok oznámených zamestnávateľmi podľa ods. 7 cit. ustanovenia zákona, zákon
14
ukladá ministerstvu povinnosť zriadiť poradnú komisiu na rozšírenie záväznosti kolektívnej
zmluvy vyššieho stupňa založenú na tripartitnom princípe zastúpenia zástupcov štátu,
zamestnávateľských organizácií a odborových organizácií. Každý člen komisie má rovnaké
postavenie a právo uplatniť svoje stanovisko. Možnosť podania návrhu na extenziu,
za podmienok vymedzených zákonom a pri všeobecnom vymedzení subjektu, na ktorého sa
má extenzia uplatniť, umožňuje odstrániť zvýhodnenie zamestnávateľov, pre ktorých nie je
záväzná žiadna kolektívna zmluva vyššieho stupňa a tým súčasne odstrániť diskrimináciu
zamestnancov týchto zamestnávateľov.
Otázkou extenzie kolektívnych zmlúv sa zaoberala aj Medzinárodná organizácia
práce v Odporúčaní č. 91 z roku 1951, ktoré nadväzuje na Dohovor Medzinárodnej
organizácie práce č. 98/1949. V časti IV sa ustanovuje:
„(1) Kde je vhodné vzhľadom na zavedenú prax kolektívneho vyjednávania,
opatrenia, ktoré sa majú vymedziť vnútroštátnymi zákonmi alebo predpismi a majú
vyhovovať podmienkam každej krajiny, mali by sa vykonať na rozšírenie použitia všetkých
alebo určitých ustanovení kolektívnej zmluvy a na všetkých zamestnávateľov a pracovníkov
zahrnutých v rámci odvetvového a územného rozsahu zmluvy.
(2) Vnútroštátne zákony alebo predpisy môžu rozšíriť kolektívnu zmluvu okrem iného
za týchto podmienok:
a) ak kolektívna zmluva už pokrýva istý počet príslušných zamestnávateľov
a pracovníkov, ktorý je podľa názoru kompetentného orgánu dostatočne reprezentatívny,
b) ak v zmysle všeobecného pravidla žiadosť na rozšírenie kolektívnej zmluvy
predloží jedna alebo viacero organizácií pracovníkov alebo zamestnávateľov, ktoré
sú zmluvnými stranami,
c) ak pred rozšírením zmluvy zamestnávatelia a pracovníci, na ktorých by sa zmluva
mala vzťahovať, dostanú príležitosť, aby predložili pripomienky.“.
Z uvedeného možno vyvodiť, že sa ponecháva na členské štáty
- aby si určili kritérium reprezentatívnosti,
- postačuje návrh jednej zo zmluvných strán,
- dotknutý subjekt má právo na predloženie pripomienok (nie však právo súhlasu
s návrhom).
Postup rozširovania kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa je štandardný nástroj, ktorý
sa uplatňuje vo väčšine členských štátov Európskej únie a akceptuje ho aj Medzinárodná
organizácia práce. Napadnutá právna úprava spĺňa všetky atribúty, ktoré vyplývajú
z medzinárodných dokumentov. Zásada reprezentatívnosti vyplýva z viacerých
medzinárodných dohovorov, ktorými je Slovenská republika viazaná, napr. Dohovor MOP
č. 144/1976 o trojstranných konzultáciách na podporu uplatňovania medzinárodných
pracovných noriem.
V platnom zákone č. 2/1991 Zb. sa ustanovuje podmienka na rozšírenie záväznosti
kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa, podľa ktorej možno kolektívnu zmluvu vyššieho stupňa
rozšíriť, len ak zamestnávatelia, pre ktorých je záväzná kolektívna zmluva vyššieho stupňa,
ktorá sa navrhuje rozšíriť, zamestnávajú v odvetví alebo v časti odvetvia, väčší počet
zamestnancov ako zamestnávatelia združení v inej organizácii zamestnávateľov, ktorá v tom
istom odvetví alebo časti odvetvia (skupine) uzatvorila inú kolektívnu zmluvu vyššieho
stupňa. Takáto konštrukcia právnej úpravy predstavuje princíp „reprezentatívnosti,“ ktorý
je predpokladom na presadzovanie požiadaviek väčšej skupiny zamestnancov. Splnenie
podmienky reprezentatívnosti v zmysle § 7 ods. 2 zákona č. 2/1991 Zb. posudzuje komisia
na rozšírenie záväznosti kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa založená na tripartitnom
princípe.
Princíp reprezentatívnosti je v pracovnoprávnej oblasti upravený napr. v § 3 ods. 2
zákona č. 103/2007 Z. z. o trojstranných konzultáciách na celoštátnej úrovni a o zmene
a doplnení niektorých zákonov, § 232 ods. 1 Zákonníka práce, § 3a ods. 1 a 2 zákona
č. 2/1991 Zb.
K námietke navrhovateľov, že zákonom zvolený mechanizmus rozširovania
kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa prostredníctvom divízií a skupín štatistickej klasifikácie
ekonomických činností je na extenzie v zásade nepoužiteľný, je potrebné uviesť: Podľa čl. 1
ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1893/2006, ktorým sa zavádza
štatistická klasifikácia ekonomických činností NACE Revision 2 a ktorým sa mení a dopĺňa
nariadenie Rady (EHS) č. 3037/90 a niektoré nariadenia ES o osobitných oblastiach
štatistiky sa stanovuje spoločná štatistická klasifikácia ekonomických činností v Európskom
spoločenstve „NACE Rev.2“, ktorá zabezpečí, že táto klasifikácia zodpovedá ekonomickej
16
realite a zlepší vzájomnú porovnateľnosť národných klasifikácií, klasifikácie
ES a medzinárodných klasifikácií, a tým aj štatistík.
V zmysle § 4 ods. 1 písm. b) zákona č. 2/1991 Zb. kolektívne zmluvy sú platné, ak sú
doložené zoznamom zamestnávateľov; zoznam zamestnávateľov obsahuje obchodné meno,
sídlo, identifikačné číslo a kód štatistickej klasifikácie ekonomických činností
zamestnávateľa podľa osobitného predpisu, ktorým je cit. nariadenie Európskeho
parlamentu a Rady.
Podľa § 20 ods. 1 písm. a) zákona č. 540/2001 Z. z. o štátnej štatistike Štatistický
úrad Slovenskej republiky vedie register organizácií, ktorý v súlade s nariadením
Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 177/2008, ktorým sa zriaďuje spoločný rámec pre
registre ekonomických subjektov na štatistické účely a zrušuje nariadenie Rady (EHS)
č. 2186/93, obsahuje kód hlavnej činnosti podľa klasifikácie Nace. Na základe platnej
právnej úpravy každý zamestnávateľ je povinný prihlásiť sa do registra zamestnávateľov
a uviesť kód podľa štatistickej klasifikácie ekonomických činností. V prípade vykonávania
viacerých činností je povinnosť zamestnávateľa uviesť číselný kód skupiny činností, ktorú
vykonáva najväčší počet zamestnancov.
Na základe uvedeného možno konštatovať, že platná právna úprava dostatočne
zohľadňuje princíp reprezentatívnosti.
3. Všeobecnosť právnej regulácie, deľba moci a princíp zmluvnej slobody
Navrhovatelia uvádzajú, že všeobecne záväzný právny predpis ministerstva, ktorým
sa rozširuje záväznosť kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa na zamestnávateľov v odvetví,
nespĺňa požiadavku všeobecnej záväznosti kladenú na právny predpis, ale že ide skôr o akt
aplikácie práva. Zároveň namietajú, že tento akt je vylúčený z preskúmavacej pôsobnosti
súdov.
Podľa § 7 ods. 11 zákona č. 2/1991 Z. z. ministerstvo rozširuje záväznosť kolektívnej
zmluvy vyššieho stupňa všeobecne záväzným právnym predpisom, ktorý sa vyhlási
uverejnením jeho úplného znenia v Zbierke zákonov Slovenskej republiky. Všeobecne
záväzné právne predpisy regulujú spoločenské vzťahy rovnakého druhu a neurčitého počtu.
Nie sú adresované konkrétnym, individuálne určeným subjektom, ale všetkým subjektom,
ktoré sú účastníkmi vzťahov, ktoré sú všeobecne záväznými právnymi predpismi
upravované.
V prípade extenzie ide o prejav verejného záujmu, ktorý má prednosť pred záujmom
súkromným. Štát reprezentovaný ústredným orgánom štátnej správy v prípade extenzie
uznáva, že v určitom odvetví by mohla byť úprava pracovných podmienok rovnaká.
To znamená, že všeobecne záväzným právnym predpisom sa kolektívna zmluva vyššieho
stupňa „transformuje“ na všeobecne záväznú právnu normu. Zároveň platí, že podľa § 4
ods. 2 písm. a) zákona č. 2/1991 Zb. je kolektívna zmluva neplatná v tej časti, ktorá je
v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. To znamená, že táto časť
kolektívnej zmluvy by sa nemohla uplatniť ani v rámci extenzie.
Zamestnávatelia, na ktorých sa rozširuje kolektívna zmluva vyššieho stupňa sú určení
iba druhovým znakom, ktorým je výkon hlavnej činnosti v odvetví resp. časti odvetvia,
v ktorom sa kolektívna zmluva vyššieho stupňa rozširuje.
Navrhovatelia tiež uvádzajú, že „skutočnosť, že zákonodarca napadnutými
ustanoveniami bezprostredne umožňuje, aby obsahom všeobecne záväzného právneho
predpisu bolo práve určenie práv a povinností individuálne určených adresátov, a navyše
bez možnosti súdnej kontroly, je v zjavnom rozpore s vyššie uvedenými východiskami
právneho štátu“.
V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že účinky extenzie nenastávajú na základe
všeobecne záväzného právneho predpisu vydaného ministerstvom, ktorým sa kolektívna
zmluva vyššieho stupňa rozširuje, ale nastávajú priamo zo zákona (§ 5 ods. 3 zákona
č. 2/1991 Zb.). Výnos ministerstva neukladá zamestnávateľom v odvetví, v ktorom sa
kolektívna zmluva vyššieho stupňa rozširuje, nové práva a povinnosti. Extenzia má zákonný
základ, z moci zákona vznikajú zamestnávateľom nové práva a povinnosti, pričom
vykonávací predpis ministerstva iba identifikuje kolektívnu zmluvu, ktorá sa má rozšíriť,
a odvetvie (resp. časť odvetvia), v ktorom sa má táto zmluva rozšíriť. Podstatou extenzie je
rozšírenie práv a povinností obsiahnutých vo vyššej kolektívnej zmluve priamo z moci
zákona. Pri extenzii nedochádza k vstupu zamestnávateľov v príslušnom odvetví
do obligačného záväzku, o ktorý nemajú záujem, resp. s ktorým nesúhlasia, ale ide
o prenesenú záväznosť obsahu kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa.
18
Nemožno sa stotožniť s názorom, že „napadnutými ustanoveniami zákonodarca
deleguje na ústredný orgán štátnej správy právomoc nahradiť prejav vôle subjektu práva,
a to všeobecne záväzným právnym predpisom“. Ministerstvu ako ústrednému orgánu štátnej
správy vyplýva zo zákona právomoc vyhodnotiť (posúdiť) splnenie zákonných podmienok.
Ak návrh nespĺňa náležitosti, návrh zmluvných strán odmietne. Podstatou extenzie nie je
nahradenie súhlasu zamestnávateľa aktom štátneho orgánu, ale rozšírenie práv a
povinností obsiahnutých v kolektívnej zmluve vyššieho stupňa priamo na základe zákona.
Pokiaľ ide o otázku porušenia deľby moci je všeobecne známe, že extenziu spravidla
vykonávajú ústredné orgány štátnej správy, a teda koncept extenzie nie je vnímaný ako
prekročenie práv výkonnej moci. Podľa dostupných údajov je tomu tak napr. v Českej
republike, v Bulharsku, Estónsku, Maďarsku, Nemecku, Lotyšsku. Poľsku, Slovensku
a v ďalších štátoch.
K namietanému porušeniu princípu zmluvnej slobody možno poukázať
na ustanovenie § 4 ods. 3 zákona č. 2/1991 Zb., podľa ktorého sa kolektívna zmluva
vyššieho stupňa uzatvára pre odvetvie (alebo časť odvetvia, ak sa na tom zmluvné strany
dohodli) a za zamestnávateľov, ktorí do neho podľa zoznamu patria. Právna úprava
neumožňuje svojvoľné rozšírenie kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa príslušným ústredným
orgánom štátnej správy, pretože na extenziu musia byť splnené zákonné podmienky,
konkrétne písomný návrh zmluvných strán, ktorých oprávnení zástupcovia sú vymedzení
v § 2 zákona č. 2/1991 Zb. Rešpektovanie zmluvnej slobody dotknutých strán je zohľadnené
aj v ďalších ustanoveniach napr. v § 7 ods. 6 (možnosť späťvzatia návrhu na extenziu),
možnosť uplatniť pripomienky k návrhu (7 ods. 7).
4. Právo na súdnu ochranu
Navrhovatelia namietajú, že napadnuté ustanovenia zákona o kolektívnom
vyjednávaní nie sú v súlade s čl. 46 ods. 1 ústavy.
K nesúladu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd je potrebné uviesť, že právo na spravodlivý súdny proces sa vzťahuje
na občianskoprávne a trestné konanie, a zahŕňa v sebe niekoľko parciálnych opatrení ako
prístup k súdu, spravodlivý súdny proces, nezávislosť a nestrannosť súdu a prejednanie veci
v primeranom čase. Podstatou tohto práva je zabezpečenie ochrany jednotlivcom
pred nezákonným alebo svojvoľným odňatím základných ľudských práv a slobôd.
Všeobecne záväzný právny predpis, ktorým sa rozširuje kolektívna zmluva vyššieho
stupňa nemožno považovať za rozhodnutie o individuálnych právach a povinnostiach
konkrétnych subjektov, ale za normatívny akt, ktorý nepodlieha čl. 46 ústavy. Nejde o akt
určený konkrétnemu adresátovi, ale právny predpis určený skupine adresátov na základe
príslušných zákonných kritérií. V prípade extenzie ide o uplatnenie kolektívnej zmluvy
vyššieho stupňa, t. j. zmluvy ako dvojstranného alebo viacstranného právneho úkonu, ktorá
je povýšená na právne záväzný akt aj na subjekty, za ktoré nebola uzatvorená. Subjekt,
na ktorého je kolektívna zmluva vyššieho stupňa rozšírená, je ňou viazaný, tak ako
napríklad Zákonníkom práce alebo inými pracovnoprávnymi predpismi. Napr.
zamestnávateľ sa nemôže domáhať súdnej ochrany, že nie je schopný poskytovať
zamestnancom minimálnu mzdu, na ktorú majú nárok vyplývajúci zo všeobecne záväzného
právneho predpisu.
Napadnuté ustanovenia sa týkajú kolektívnych pracovnoprávnych vzťahov a nie
individuálnych práv. Okrem toho extenzia nie je predmetom rozhodovania určeného
ústredného orgánu štátnej správy, ktoré by mohlo byť preskúmateľné súdom. K možnosti
ochrany dotknutého zamestnávateľa možno poukázať aj na čl. 6 Európskej sociálnej charty,
ktorý v prípade konfliktu záujmov priznáva stranám právo na kolektívne opatrenia, ktoré
možno chápať ako adekvátnu alternatívu označenému právu.
V súvislosti s namietanou nedostupnosťou súdnej ochrany je potrebné poukázať na
pôsobnosť ústavného súdu v čl. 125 ods. 1 písm. a) a b) v spojení s čl. 151a ods. 2 ústavy.
V nadväznosti na požiadavku súladu všeobecne záväzných právnych prepisov ministerstiev
s ústavou je v právnom poriadku zakotvený dôležitý inštitút. Ide o oprávnenie prokurátora
podať protest proti všeobecne záväznému predpisu, ktorý vydáva orgán verejnej správy.
Podľa § 21 ods. 1 písm. a) prvého bodu zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre
v znení neskorších predpisov „Prokurátor vykonáva dozor nad dodržiavaním zákonov
a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov orgánmi verejnej správy
preskúmavaním zákonnosti všeobecne záväzných právnych predpisov vydaných orgánmi
verejnej správy,“. Podľa § 22 ods. 1 písm. a) prvého bodu cit. zákona „Prokurátor je
oprávnený podať protest proti všeobecne záväznému právnemu predpisu vydanému
20
orgánom verejnej správy, a to vyhláške, výnosu a opatreniu ústredného orgánu štátnej
správy, štátneho orgánu alebo inej právnickej osoby, ktorú osobitný zákon splnomocnil na
vydanie všeobecne záväzného právneho predpisu, ktorými bol porušený zákon alebo iný
všeobecne záväzný právny predpis.“.
Podľa § 31 ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z. „prokurátor preskúmava zákonnosť
postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných
orgánov a súdov v rozsahu vymedzenom zákonom aj na základe podnetu, pričom
je oprávnený vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie
sú podľa osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány“. Podľa § 3 ods. 1 cit. zákona
prokuratúra chráni práva a zákonom chránené záujmy fyzických osôb, právnických osôb
a štátu.
Na základe uvedeného možno konštatovať, že platná právna úprava poskytuje
zamestnávateľom právne prostriedky pre prípad, že by došlo k porušeniu ich práv.
5. K princípu proporcionality (vlastnícke právo a právo na podnikanie)
Navrhovatelia namietajú, že rozšírenie kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa na
ostatných zamestnávateľov v odvetví je zásahom do základných práv garantovaných
ústavou, konkrétne do vlastníckeho práva (čl. 20 ods. 1) a práva na podnikanie (čl. 35
ods. 1).
Z protokolu č. 11 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
je potrebné poukázať na čl. 1, podľa ktorého každá fyzická a právnická osoba má právo
pokojne užívať svoj majetok. Toto ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony,
ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným
záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.
Podnikanie je charakterizované v § 2 Obchodného zákonníka, kde sa ustanovuje,
že ide o sústavnú činnosť vykonávanú samostatne podnikateľom vo vlastnom mene a na
vlastnú zodpovednosť. Aj keď ide o právo primárne ekonomického charakteru, jeho výkon
nemožno zúžiť iba na rozmer zisku. Zamestnávatelia sú povinní dodržiavať viaceré
povinnosti, ktoré im ukladajú príslušné zákony, a to aj s možnými ekonomickými
dôsledkami. Napadnuté ustanovenia možno analogicky prirovnať k uvedeným zákonným
povinnostiam, ktoré však nebránia právu podnikať, pretože priamo nezasahujú do možnosti
vykonávať samostatnú zárobkovú činnosť.
Práva a povinnosti vyplývajúce z extenzie nadobúdajú pre zamestnávateľov v odvetví
normatívny charakter rovnako ako práva a povinnosti obsiahnuté vo všeobecne záväznom
právnom predpise. V pracovnoprávnej oblasti je značné množstvo právnych predpisov
(napr. Zákonník práce, zákon o minimálnej mzde), ktoré ukladajú zamestnávateľom
povinnosti, plnenie ktorých si vo viacerých prípadoch vyžaduje finančné náklady, čím
„môže zasahovať“ do vlastníckeho práva zamestnávateľov. Na základe uvedeného možno
extenziu kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa považovať za obdobný „zásah“ do práv
zamestnávateľov ako u iných pracovnoprávnych predpisov. Možno konštatovať, že právna
úprava extenzie neprekračuje nevyhnutú mieru intenzity obmedzenia vlastníckeho práva
zamestnávateľov, zachováva jeho podstatu a zmysel s cieľom posilniť iné základné právo,
a to právo zamestnancov na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky v intenciách
Obdobný názor je obsiahnutý aj v Komentári k ústave, kde sa k čl. 35 ods. 1 uvádza:
„Oprávnenou osobou podľa čl. 35 ods. 1 ústavy nemusí byť len zamestnávateľ, teda ten, kto
prácu dáva, ale aj ten, kto predáva svoju pracovnú silu. Hranice práv zamestnávateľa,
ktorý podniká alebo uskutočňuje inú zárobkovú činnosť, sú podľa čl. 13 ods. 4 ústavy
obmedzené tak, aby sa zachovala podstata a zmysel práv priznaných pracovníkom podľa čl.
36 ústavy.“ (Ján Drgonec, Ústava Slovenskej republiky, Komentár, Heuréka 2004, str.
278).
Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práva na podnikanie a uskutočnenie inej
zárobkovej činnosti možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.
Z tohto aspektu možno aj zákon o kolektívnom vyjednávaní zaradiť medzi zákony, ktoré
ustanovujú medze práva na podnikanie. V § 7a zákona č. 2/1991 Zb. sú taxatívne vylúčené
kategórie zamestnávateľov, u ktorých nemožno extenziu uplatniť (napr. zamestnávateľ,
ktorý je v úpadku, likvidácii, u ktorého bol zavedený ozdravný režim alebo bola zavedená
nútená správa alebo zamestnávatelia, ktorí ku dňu účinnosti rozšírenia vykonávajú
podnikateľskú činnosť menej ako 24 mesiacov). To znamená, že zákon zabezpečuje ochranu
tých zamestnávateľov, ktorých ekonomická situácia neumožňuje, aby poskytovali
zamestnancom zvýhodnené podmienky.
22
Aj Ústavný súd Českej republiky akceptoval mechanizmus extenzie za splnenia
určitých podmienok. Vo svojom náleze č. 40/02 publikovanom pod č. 199/2003 Sb. uviedol:
„Ak je východiskom ústavnej prijateľnosti inštitútu extenzie pôsobnosti kolektívnych zmlúv
vyššieho stupňa európska demokratická právna skúsenosť a z nej plynúce štandardy,
porovnávanie s právom Európskej únie, ako i nachádzanie procedurálneho mechanizmu
zabezpečovania rovnováhy medzi právnou ochranou slobody a garantovaním vnútorného
mieru ľudského spoločenstva, možno s tým spojeného účelu v rozhodovanom kontexte
dosiahnuť iba za cenu obmedzenia vlastníckeho práva. Prioritu verejného záujmu pred
vlastníckym právom je však nevyhnutné podmieniť podmienkou legitimity
(reprezentatívnosti) systému kolektívneho vyjednávania, teda relevanciou podielu
kontrahentov na trhu práce.“.
Všetky základné práva a slobody sa chránia len v takej miere a rozsahu, dokiaľ
uplatnením jedného práva alebo slobody nedôjde k neprimeranému obmedzeniu, či dokonca
popretiu iného práva alebo slobody. Rovnováha verejného a súkromného záujmu
je dôležitým kritériom pre určovanie primeranosti obmedzenia každého základného práva
a slobody (PL. ÚS 7/96).
Cieľom napadnutej zákonnej úpravy je dodržať resp. zabezpečiť rovnováhu medzi
právami zamestnávateľa ako vlastníka a právami zamestnancov na také pracovné
podmienky, ktoré sú porovnateľné s podmienkami zamestnancov, ktorí vykonávajú prácu
rovnakej hodnoty za porovnateľných pracovných podmienok.»
III.2 Vyjadrenie vlády Slovenskej republiky
Vláda ako vedľajší účastník konania, zastúpená ministerstvom spravodlivosti (§ 37
ods. 2 zákona o ústavnom súde), predložila svoje vyjadrenie k návrhu skupiny poslancov
listom ministra spravodlivosti Slovenskej republiky č. 41217/2015/21 z 29. mája 2015;
vláda navrhuje, aby ústavný súd o návrhu skupiny poslancov rozhodol nálezom, v ktorom
vysloví, že „Návrhu na začatie konania sa nevyhovuje.“.
Vo vyjadrení vlády sa okrem uvádza:
«Vláda Slovenskej republiky, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej
republiky, sa s podaným návrhom nestotožňuje a navrhuje, aby Ústavný súd Slovenskej
republiky vo svojom náleze vyslovil, že vyššie uvedené ustanovenia zákona sú v súlade
s ustanoveniami Ústavy Slovenskej republiky.
Navrhovateľmi namietané ustanovenia zákona č. 2/1991 Zb. o kolektívnom
vyjednávaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o kolektívnom vyjednávaní“)
sú výsledkom prijatia zákona č. 416/2013 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 2/1991
Zb. o kolektívnom vyjednávaní v znení neskorších predpisov. Ministerstvo práce predložilo
do legislatívneho procesu návrh uvedeného zákona na základe Plánu legislatívnych úloh
vlády Slovenskej republiky na rok 2012. Vychádzalo pri tom z Programového vyhlásenia
vlády Slovenskej republiky na obdobie rokov 2012 − 2016, v ktorom sa okrem iného
uvádza: „Vláda vyvinie maximálne úsilie, aby prijímané zásadné opatrenia mali podporu u
väčšiny obyvateľstva. Ich realizácii bude predchádzať široká odborná diskusia s cieľom
dosiahnuť spoločensko-politický konsenzus. Nezanedbateľné miesto v tomto procese budú
mať zástupcovia sociálnych partnerov. K tomu musí slúžiť efektívny sociálny dialóg. Ten
musí vyústiť aj do zvýšenia pokrytia zamestnancov kolektívnymi zmluvami. Preto sa bude
novelizovať zákon o kolektívnom vyjednávaní, aby bola odstránená prekážka pre ukladanie
a rozširovanie kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa na iných zamestnávateľov.“. Národná
rada Slovenskej republiky schválila zákon č. 416/2013 Z. z. dňa 27. novembra 2013 a tento
zákon nadobudol účinnosť 1. januára 2014.
I. časť − Zhrnutie právnej úpravy a komparácia
Východiská zákona č. 416/2013 Z. z.
Účelom zákona č. 416/2013 Z. z. bolo zabezpečiť zamestnancom u zamestnávateľov,
na ktorých sa nevzťahuje žiadna kolektívna zmluva vyššieho stupňa, rovnaké pracovné
podmienky, aké sú dohodnuté v reprezentatívnej kolektívnej zmluve vyššieho stupňa
v príslušnom odvetví. Tento zákon mal zároveň za cieľ zabrániť tomu, aby zamestnávatelia
v rámci konkurenčného podnikateľského prostredia v odvetví získali výhodnejšie
ekonomické podmienky na úkor práv vlastných zamestnancov v porovnaní s podmienkami
u zamestnávateľov, na ktorých sa kolektívna zmluva vyššieho stupňa vzťahuje.
24
Ústava Slovenskej republiky v čl. 36 garantuje právo zamestnancov na spravodlivé
a uspokojujúce pracovné podmienky a okrem iného aj právo na odmenu za vykonanú prácu,
dostatočnú na to, aby im umožnila dôstojnú životnú úroveň.
Účelom rozširovania záväznosti kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa je,
v odôvodnených prípadoch a pri splnení zákonom ustanovených podmienok, zabezpečiť
práve napĺňanie čl. 36 Ústavy Slovenskej republiky. Prostredníctvom § 7 zákona
o kolektívnom vyjednávaní, ktorým sa ustanovili jednoznačné a konkrétne kritériá
pre rozširovanie záväznosti kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa, sú vytvorené podmienky
na zjednotenie pracovných podmienok zamestnancov v príslušnom odvetví v takom rozsahu,
na akom sa už v príslušnom odvetví dohodli príslušné vyššie odborové orgány a organizácia
zamestnávateľov, čo v konečnom dôsledku znamená práve naplnenie princípu
nediskriminácie zamestnancov v rámci rovnakého odvetvia.
Právna úprava rozširovania záväznosti kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa
vychádza z medzinárodných zmlúv a medzinárodných dohovorov, ktorými je Slovenská
republika viazaná, a to najmä:
• Európska sociálna charta (oznámenie Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej
republiky č. 329/1998 Z. z.),
• Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach (vyhláška
Ministra zahraničných vecí č. 120/1976 Zb.),
• Dohovor Medzinárodnej organizácie práce o použití zásad práva organizovať sa
a kolektívne vyjednávať č. 98 z roku 1948 (oznámenie Federálneho ministerstva
zahraničných vecí č. 470/1990 Zb.),
• Dohovor Medzinárodnej organizácie práce o trojstranných konzultáciách
na podporu uplatňovania medzinárodných pracovných noriem č. 144 z roku 1976
(oznámenie Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej č. 32/1998 Z. z.),
• Dohovor Medzinárodnej organizácie práce o podpore kolektívneho vyjednávania
č. 154 z roku 1981 (oznámenie Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky
č. 14/2010 Z. z.),
• Odporúčanie Medzinárodnej organizácie práce o kolektívnych zmluvách
č. 91 z roku 1951.
Cieľom zákona č. 416/2013 Z. z. je najmä úprava podmienok rozširovania záväznosti
kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa na ďalších zamestnávateľov v odvetví. Z tohto dôvodu
• oproti predchádzajúcemu právnemu stavu, keď označením odvetvia kolektívnej
zmluvy vyššieho stupňa bol kód podľa štatistickej klasifikácie ekonomických činností podľa
nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1893/2006 z 20. decembra 2006, ktorým
sa zavádza štatistická klasifikácia ekonomických činností NACE Revision 2 a ktorým
sa mení a dopĺňa nariadenie Rady (EHS) č. 3037/90 a niektoré nariadenia ES o osobitných
oblastiach štatistiky v platnom znení a vyhlášky Štatistického úradu Slovenskej republiky
č. 306/2007 Z. z., ktorou sa vydáva Štatistická klasifikácia ekonomických činností, na úrovni
skupiny, zmenil označenie odvetvia kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa na úroveň divízie,
• zaviedol uzatváranie kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa na úrovni odvetvia
(divízie), a ak sa na tom zmluvné strany dohodnú, aj na úrovni časti odvetvia (skupiny),
• umožnil rozšíriť kolektívnu zmluvu vyššieho stupňa aj na časť odvetvia (skupinu),
• vypustil podmienku súhlasu zamestnávateľa s rozšírením záväznosti kolektívnej
zmluvy vyššieho stupňa na neho,
• ustanovil pre rozšírenie záväznosti kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa podmienku
reprezentatívnosti, t. j. zamestnávatelia, pre ktorých je záväzná kolektívna zmluva vyššieho
stupňa, ktorá sa navrhuje rozšíriť, musia zamestnávať v odvetví alebo v časti odvetvia väčší
počet zamestnancov ako zamestnávatelia združení v inej organizácii zamestnávateľov, ktorá
v tom istom odvetví alebo v tej istej časti odvetvia uzatvorila inú kolektívnu zmluvu vyššieho
stupňa,
• umožnil zamestnávateľom uplatniť pripomienky k návrhu na rozšírenie kolektívnej
zmluvy vyššieho stupňa, ktoré posudzuje tripartitná komisia na rozšírenie kolektívnej
zmluvy vyššieho stupňa.
Zákon č. 416/2013 Z. z. vychádzal z odporúčania Medzinárodnej organizácie práce
č. 91 z roku 1951, podľa ktorého vnútroštátne predpisy môžu rozšíriť kolektívnu zmluvu
vyššieho stupňa za týchto podmienok:
• kolektívna zmluva už pokrýva istý počet príslušných zamestnávateľov
a zamestnancov, ktorý je dostatočne reprezentatívny,
26
• žiadosť na rozšírenie záväznosti kolektívnej zmluvy predloží jedna alebo viacero
organizácii zamestnancov alebo zamestnávateľov, ktoré sú zmluvnými stranami,
• pred rozšírením záväznosti kolektívnej zmluvy zamestnávatelia, na ktorých
by sa mala kolektívna zmluva vzťahovať, dostanú príležitosť, aby predložili pripomienky.
Podľa § 7 ods. 1 zákona o kolektívnom vyjednávaní ministerstvo práce môže
na spoločný písomný návrh zmluvných strán kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa alebo
na písomný návrh jednej zo zmluvných strán kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa
a za podmienok ustanovených v odsekoch 2 až 9 rozšíriť záväznosť kolektívnej zmluvy
vyššieho stupňa na zamestnávateľov v odvetví alebo v časti odvetvia, pre ktoré je táto
kolektívna zmluva vyššieho stupňa uzatvorená.
V § 7 ods. 2 zákona o kolektívnom vyjednávaní je ustanovená podmienka
reprezentatívnosti, podľa ktorej možno kolektívnu zmluvu vyššieho stupňa rozšíriť, len
ak zamestnávatelia, pre ktorých je záväzná kolektívna zmluva vyššieho stupňa, ktorá sa
navrhuje rozšíriť, zamestnávajú v odvetví alebo v časti odvetvia väčší počet zamestnancov
ako zamestnávatelia združení v inej organizácii zamestnávateľov, ktorá v tom istom odvetví
alebo v tej istej časti odvetvia uzatvorila inú kolektívnu zmluvu vyššieho stupňa.
Podľa § 7 ods. 7 zákona o kolektívnom vyjednávaní ministerstvo práce zverejní
návrh na rozšírenie záväznosti kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa v Obchodnom vestníku a
tiež na svojom webovom sídle. Zamestnávatelia v odvetví alebo v časti odvetvia, na ktoré sa
navrhuje rozšíriť záväznosť kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa, môžu do 30 dní odo dňa
zverejnenia návrhu na rozšírenie písomne oznámiť ministerstvu pripomienky k tomuto
návrhu na rozšírenie.
Na prerokovanie návrhu na rozšírenie záväznosti kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa,
najmä na posúdenie splnenia podmienky na rozšírenie a pripomienok oznámených
zamestnávateľmi, zriadilo ministerstvo práce poradnú komisiu založenú na tripartitnom
princípe. Členmi komisie sú zástupcovia ministerstva práce, zástupcovia reprezentatívnych
združení zamestnávateľov a reprezentatívnych združení odborových zväzov, zástupca
Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky a zástupca Štatistického úradu Slovenskej
republiky. Zákon vymedzuje úlohy komisie príkladmo, z jej postavenia však vyplýva, že
komisia koná v súlade s verejným záujmom, dbá na dodržiavanie zákonom ustanovených
podmienok a objektívne posudzuje predložené pripomienky zamestnávateľov, prípadne
posudzuje aj iné okolnosti, ktoré by mohli mať vplyv na rozšírenie resp. nerozšírenie
záväznosti kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa. Závery komisie majú pre ministerstvo práce
odporúčajúci charakter.
Ustanovenie § 7a zákona o kolektívnom vyjednávaní obsahuje taxatívny výpočet
kategórii zamestnávateľov, na ktorých sa rozšírenie kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa
v príslušnom odvetví nevzťahuje (napríklad zamestnávatelia, na ktorých sa ku dňu účinnosti
rozšírenia vzťahuje záväznosť inej kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa, zamestnávatelia,
ktorí sú ku dňu účinnosti rozšírenia v úpadku alebo v likvidácii, alebo zamestnávatelia,
ktorí ku dňu účinnosti rozšírenia vykonávajú podnikateľskú činnosť menej ako 24
mesiacov).
Historická genéza extenzie kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa
Na začiatku považujeme za potrebné poukázať na genézu rozširovania (extenzií)
kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa, aby sa zabránilo vnímaniu tohto procesu ako niečoho,
čo bolo vytvorené v poslednej dobe.
Možnosť rozšírenia kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa má v Európe i v prostredí
Slovenskej republiky dlhú históriu. Už v období bývalej I. Československej republiky
obdobnú právnu úpravu obsahovalo Vládne nariadenie č. 141/1937 Zb. o záväznosti
hromadných zmlúv pracovných. Jej zavedenie prelomilo klasickú právnu zásadu, že zmluva
môže zaväzovať len jej účastníkov.
V § 2 ods. 1 uvedeného nariadenia sa ustanovovalo, že „Ministerstvo sociální péče
v dohodě s příslušným ministerstvem může prohlásiti hromadnou smlouvu pracovní
za závaznou pro určitou oblast a odvětví. Po prohlášení závaznosti platí všechna ustanovení
hromadné smlouvy pracovní ve všech závodech příslušné oblasti a příslušného odvětví
i v tom případe, jestliže zaměstnavatel nebo zaměstnanec nebo oba nejsou členy
organisací, jež ujednaly hromadnou smlouvu pracovní.“. A v § 2 ods. 2 sa ustanovovalo,
že „Ze závažných důvodů mohou býti jednotlivé závody z úpravy podle odstavce 1 vyňatý.“.
Z uvedeného vyplýva, že kolektívna zmluva sa na základe extenzie vzťahovala aj na závody
(podniky), ktoré neboli zmluvnou stranou kolektívnej zmluvy. Zároveň išlo o rozhodnutie
Ministerstva sociálnej starostlivosti po dohode s príslušným ministerstvom na žiadosť
zmluvných strán a v zmysle § 2 ods. 3 sa „Rozhodnutí podle odstavce 1 a 2 vyhlásí
28
se ve Sbírce zákonů a nařízení. Znění hromadné smlouvy pracovní, která byla prohlášena
za závaznou, bude uveřejněná v Úředním listě republiky Československé.“.
Možno skonštatovať, že išlo o úpravu, ktorá do veľkej miery zodpovedala súčasnej
právnej úprave.
Druhú etapu vo vývoji extenzie kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa možno spojiť
s rokom 1991 a zákonom č. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní. Znenie účinné
od 1. februára 1991 v § 7 ods. 1 ustanovovalo, že „Ministerstvo práce a sociálnych vecí
republiky môže ustanoviť právnym predpisom, že kolektívna zmluva vyššieho stupňa je
záväzná aj pre zamestnávateľov, ktorí nie sú Členmi organizácie zamestnávateľov, ktorá
túto zmluvu uzavrela.“. Podľa § 7 ods. 2 uvedeného zákona „Rozšíriť záväznosť kolektívnej
zmluvy vyššieho stupňa podľa predchádzajúceho odseku možno len na zamestnávateľov
s obdobnou činnosťou a obdobnými ekonomickými a sociálnymi podmienkami, ktorí majú
sídlo na území príslušnej republiky a nie je pre nich záväzná kolektívna zmluva vyššieho
stupňa.“.
Súčasne platné a účinné znenie zákona o kolektívnom vyjednávaní v porovnaní
s vládnym nariadením z roku 1937 a so zákonom z roku 1991 obsahuje ďalšie podrobnosti
ohľadom extenzie s cieľom aplikovať ju v relevantných situáciách a na relevantné subjekty.
Rozširovanie kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa je v zákone o kolektívnom
vyjednávaní umožnené už 24 rokov. Za uvedené obdobie boli rozšírené desiatky
kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa. Nie sú známe prípady, že by rozšírenie malo také
negatívne dopady, ako uvádzajú navrhovatelia. V roku 2014 došlo k extenzii piatich
kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa, pričom ministerstvo práce nemá vedomosť
o problémoch, ktoré by tieto extenzie spôsobili.
Extenzia kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa v priestore Európskej únie
Rozširovanie kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa je štandardným nástrojom
na vyrovnávanie pracovných podmienok, mzdových podmienok a podmienok zamestnávania
na úrovni sektorov v rámci členských štátov Európskej únie.
Podľa štúdie dublinskej nadácie EUROFOUND sa extenzie kolektívnych zmlúv
vyššieho stupňa spomedzi krajín Európskej únie neuskutočňujú len na Cypre, v Dánsku
[kde sa však aj smernice Európskej únie transponujú prostredníctvom kolektívnych zmlúv,
t. j. je tu tak vysoké pokrytie kolektívnymi zmluvami, že extenzia nie je potrebná)],
Taliansku, na Malte, vo Švédsku (kde je vysoké pokrytie kolektívnymi zmluvami), vo Veľkej
Británii. V ostatných členských štátoch Európskej únie (štúdia ešte nezahŕňala Chorvátsko,
ale zahŕňala Nórsko) existuje nejaká forma mechanizmu extenzie kolektívnych zmlúv
vyššieho stupňa.
Extenzia kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa v Českej republike
Ako najbližší právny komparátor, vzhľadom na obdobnú právnu úpravu a historické
prepojenie aj cez zákon č. 2/1991 Zb., sa javí byť Česká republika, kde Ústavný súd Českej
republiky (ďalej len „ÚS ČR“) rozhodoval o ústavnosti extenzií kolektívnych zmlúv vyššieho
stupňa. ÚS ČR vo svojom náleze Pl. ÚS 40/02 publikovanom pod č. 199/2003 Sb. reagoval
na právnu úpravu, ktorá bola iná ako je platné a účinné znenie § 7 zákona o kolektívnom
vyjednávaní č. 2/1991 Sb. (Českej republiky).
Pri príprave novely zákona o kolektívnom vyjednávaní sa ministerstvo práce
inšpirovalo sčasti aj znením zákona o kolektívnom vyjednávaní v Českej republike, ktoré je
po náleze ÚS ČR už zmenené a doteraz nebolo spochybnené, keďže sa vysporiadalo
s výhradami ÚS ČR.
ÚS ČR vo svojom náleze pripustil extenzie kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa
za určitých podmienok, keďže extenzia predstavuje prejav verejného záujmu a je len
potrebné určiť, za akých podmienok má verejný záujem prednosť pred záujmom
súkromným. ÚS ČR sa zaoberal predovšetkým nedostatkami v právnej úprave (absencia
reprezentatívnosti rozširovanej kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa, individuálnosť regulácie
prostredníctvom právneho predpisu − kolektívne zmluvy vyššieho stupňa sa pred nálezom
ÚS ČR rozširovali na konkrétnych, individuálne určených zamestnávateľov) a z tohto
dôvodu rozhodol o nesúlade právnej úpravy extenzie v zákone o kolektívnom vyjednávaní
s Ústavou Českej republiky. Vzhľadom na to, že ÚS ČR vo svojom náleze pripustil možnosť
kolízie medzi obmedzením vlastníckeho práva a verejným záujmom, ktorým je v prípade
extenzií kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa dosiahnutie sociálneho zmieru, samozrejme pri
splnení podmienky vhodnosti a nevyhnutnosti použitého prostriedku vo vzťahu
k sledovanému cieľu a proporcionality medzi použitým prostriedkom a sledovaným cieľom,
30
nezaoberal sa v ďalšom otázkou podmienenia rozšírenia záväznosti kolektívnej zmluvy
vyššieho stupňa súhlasom dotknutého zamestnávateľa.
ÚS ČR vo svojom náleze uviedol, že „V posuzované věci institut kolektivního
vyjednávaní a s ním spjatý efekt extenze působnosti kolektivních smluv splňuje podmínky,
jež plynou pro jeho akceptaci z kautel vhodnosti a potřebnosti. Je totiž efektivním
prostředkem dosahovaní sledovaných účelů (sociálního smíru) a splňuje i kautelu analýzy
plurality možných normativních prostředků ve vztahu k zamyslenému účelu a jejich
subsidiaritu z hlediska omezení ústavou chráněné hodnoty − základního práva nebo
veřejného statku (např. z pohledu srovnání extenze působnosti kolektivní smlouvy a statní
reglementace mimo systém kolektivního vyjednávaní, jejímž příkladem je stanovení
minimální mzdy dle § 111 odst. 4 zákoníku práce).
Samotné poměřování obou v kolizi stojících ústavně chráněných hodnot,
a to z hledisek systémových, hodnotových, kontextových i empirických, umožňuje dospět
k závěru akceptujícímu institut extenze působnosti kolektivních smluv, avšak toliko
za podmínky splnění určitých kautel.
Je-li východiskem ústavní přijatelnosti institutu extenze působnosti kolektivních
smluv vyššího stupně evropská demokratická právní zkušenost a z ní plynoucí standardy,
srovnání s právem Evropské unie, jakož i nalézání procedurálního mechanizmu zajišťování
rovnováhy mezi právní ochranou svobody a garantováním vnitřního míru lidského
společenství, lze s tím spjatých účelu v rozhodovaném kontextu dosáhnout toliko za cenu
omezení práva vlastnického. Prioritu veřejného statku před právem vlastnickým nutno ale
podmínit podmínkou legitimity (reprezentativnosti) systému kolektivního vyjednávaní, tudíž
relevancí podílu kontrahenti! na trhu v daném oboru.“.
ÚS ČR teda akceptoval mechanizmus extenzie kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa,
avšak podmienil ho splnením určitých podmienok.
Podľa platnej a účinnej právnej úpravy v Českej republike sa extenzia vykonáva
naďalej bez súhlasu zamestnávateľa (§ 7 zákona č. 2/1991 Sb.). Podľa § 7 ods. 2 a 3
českého zákona o kolektívnom vyjednávaní „(2) Sdělení Ministerstva práce a sociálních
věcí podle odstavce l se vyhlásí ve Sbírce zákonů, pokud je kolektivní smlouva vyššího
stupně uzavřena
a) organizaci zaměstnavatelů, kteří v odvětví, v němž se navrhuje rozšířit závaznost
kolektivní smlouvy vyššího stupně, zaměstnávali největší počet zaměstnanců, nebo
b) příslušným vyšším odborovým orgánem, který v odvětví, v němž se navrhuje
rozšířit závaznost kolektivní smlouvy vyššího stupně, jedná za největší počet zaměstnanců.
(3) Splnění podmínek stanovených v odstavci 2 se posuzuje k poslednímu dni
čtvrtletí, za které jsou k dispozici statistické informace podle odstavce 6.“.
Z uvedeného vyplýva, že reprezentatívnosť v českom zákone o kolektívnom
vyjednávaní je založená na kritériu najväčšieho pokrytia (zamestnávania zamestnancov
a zastupovania zamestnancov).
Extenzia kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa z pohľadu práva Európskej únie
a Medzinárodnej organizácie práce
V priestore Európskej únie je vysoká pozornosť venovaná tzv. rámcovým
(autonómnym) dohodám sociálnych partnerov na úrovni Európskej únie. Sociálni partneri
na úrovni Európskej únie môžu požiadať Európsku komisiu, aby ich návrh vo forme
smernice predložila Rade, ktorá zastupuje jednotlivé členské štáty, na schválenie. Členské
štáty môžu rámcovú dohodu, ktorá tvorí prílohu návrhu smernice, na rokovaní Rady v
rámci legislatívneho procesu akceptovať alebo odmietnuť ako celok. V prípade akceptácie
ide teda o formu extenzie dohody sociálnych partnerov na úrovni Európskej únie (je to de
facto určitá forma kolektívnej zmluvy) a táto je povýšená rozhodnutím členských štátov
na sekundárny prameň práva Európskej únie.
Právnym základom uvedeného mechanizmu je čl. 155 Zmluvy o fungovaní Európskej
únie (pôvodný čl. 139 Zmluvy o Európskom spoločenstve). V čl. 155 ods. 1 Zmluvy
o fungovaní Európskej únie sa ustanovuje, že ) „Ak si to sociálni partneri želajú, vzájomný
dialóg medzi nimi na úrovni Únie môže viesť k zmluvným vzťahom, vrátane uzatvorenia
dohôd.“. Ak je takáto dohoda uzatvorená, je možné zvoliť postup podľa čl. 155 ods. 2
Zmluvy o fungovaní Európskej únie a požiadať o prípravu právneho aktu Európskej únie.
Podľa čl. 155 ods. 2 Zmluvy o fungovaní Európskej únie „Dohody uzatvorené na úrovni
Únie sa vykonajú buď v súlade s postupmi a praktikami typickými pre sociálnych partnerov
a členské štáty, alebo vo veciach pokrytých článkom 153, na základe spoločnej žiadosti
signatárov, a to rozhodnutím Rady na návrh Komisie. Európsky parlament je o tom
32
informovaný“. Podľa druhej vety čl. 155 ods. 2 Zmluvy o fungovaní Európskej únie „Rada
sa uznáša jednomyseľne, keď príslušná dohoda obsahuje jedno alebo niekoľko ustanovení
týkajúcich sa oblastí, pre ktoré sa podľa článku 153 ods. 2 vyžaduje jednomyseľnosť.“.
V nadväznosti na čl. 155 Zmluvy o fungovaní Európskej únie sa tieto dohody
vykonávajú v súlade s postupmi a praktikami typickými pre sociálnych partnerov a členské
štáty (t. j. zabezpečujú sa nie cez právnu úpravu, ktorá by bola všeobecne aplikovateľná
-bývajú označené ako autonómne dohody) alebo zmluvné strany podajú žiadosť, aby bol
prijatý právny akt Rady na návrh Európskej komisie (Európska komisia posudzuje
spôsobilosť samotnej dohody na jej vydanie) a stávajú sa tak súčasťou práva Európskej
únie. Medzi medzisektorové dohody prvej skupiny patria Rámcová dohoda o inkluzívnom
trhu práce (2010), Rámcová dohoda o šikane a násilí v práci (2007), Rámcová dohoda
o strese súvisiacim s prácou (2002), Rámcová dohoda o telepráci (2002). Medzi
medzisektorové dohody druhej skupiny patria Rámcová dohoda o rodičovskej dovolenke
(2009), Rámcová dohoda o pracovných zmluvách na určitú dobu (1999), Rámcová dohoda
o práci na čiastočný úväzok (1997). Takéto dohody sú uzatvárané aj na úrovni sektoru. 3)
Slovenská republika transponovala tri [resp. štyri] dohody sociálnych partnerov
prijaté vo forme smernice:
• smernica Rady 97/81/ES z 15. decembra 1997 týkajúca sa rámcovej dohody o práci
na kratší pracovný čas, ktorú uzavreli UNICE, CEEP a ETUC (Mimoriadne vydanie U. v.
EÚ, kap. g/zv. 3; Ú. v. ES L14, 20.1.1998) v znení smernice Rady 98/23/ES zo 7. apríla
1998 (Mimoriadne vydanie Ú. v. EÚ, kap. 5/zv. 3; Ú. v. ES L131,5. 5.1998),
• smernica Rady 1999/70/ES z 28. júna 1999 o rámcovej dohode o práci na dobu
určitú, ktorú uzavreli ETUC, UNICE a CEEP (Mimoriadne vydanie Ú. v. EÚ, kap. 5/zv. 3;
Ú. v. ES L175,10. 7-1999),
• smernica Rady 2010/18/EÚ z 8. marca 2010, ktorou sa vykonáva revidovaná
Rámcová dohoda o rodičovskej dovolenke uzavretá medzi BUSINESSEUROPE, UEAPME,
CEEP a ETUC a zrušuje smernica 96/34/ES (Ú. v. EÚ L 68,18. 3. 2010).
Obdobne otázkou extenzie kolektívnych zmlúv sa zaoberala Medzinárodná
organizácia práce v Odporúčaní č. 91 z roku 1951, ktoré nadväzuje na Dohovor
Medzinárodnej organizácie práce č. 98 z roku 1949. Extenzia je predmetom časti IV. Podľa
bodu 1 „Kde je to vhodné vzhľadom na zavedenú prax kolektívneho vyjednávania,
opatrenia, ktoré sa majú vymedziť vnútroštátnymi zákonmi alebo predpismi a majú
vyhovovať podmienkam každej krajiny, mali by sa vykonať na rozšírenie použitia všetkých
alebo určitých ustanovení kolektívnej zmluvy a na všetkých zamestnávateľov a pracovníkov
zahrnutých v rámci odvetvového a územného rozsahu zmluvy.“.
Podľa bodu 2 časti IV odporúčania „Vnútroštátne zákony alebo predpisy môžu
rozšíriť kolektívnu zmluvu okrem iného za týchto podmienok:
a) ak kolektívna zmluva už pokrýva istý počet príslušných zamestnávateľov
a pracovníkov, ktorý je podľa názoru kompetentného orgánu dostatočne reprezentatívny,
b) ak v zmysle všeobecného pravidla žiadosť na rozšírenie zmluvy predloží jedna
alebo viacero organizácii pracovníkov alebo zamestnávateľov, ktoré sú zmluvnými
stranami,
c) ak pred rozšírením zmluvy zamestnávatelia a pracovníci, na ktorých by sa zmluva
mala vzťahovať, dostanú príležitosť, aby predložili pripomienky.“.
3) Databáza dohôd je prístupná na stránke Európskej komisie...
4) Dohoda o rodičovskej dovolenke z roku 1996 bola nahradená dohodou z roku
2010.
Z uvedeného vyplýva, že je ponechané na členský štát, aby si určil kritérium
reprezentatívnosti, zároveň postačuje návrh jednej zo zmluvných strán a subjekt, ktorý môže
byť extenziou dotknutý, má právo na predloženie pripomienok (nevyžaduje sa jeho súhlas
s rozšírením).
Už len vo väzbe na historicko-právne aspekty, medzinárodnú komparáciu
a komparáciu s právom Európskej únie ako aj právom a praxou v iných členských štátoch
Európskej únie je možné zastávať názor, že postup rozširovania kolektívnych zmlúv vyššieho
stupňa je štandardný nástroj, ktorý je prípustný a používaný vo väčšine členských štátov
Európskej únie, predvída ho právo Medzinárodnej organizácie práce a určitú jeho formu
obsahuje aj právo Európskej únie.
Extenzia môže byť vykonávaná len na základe zákona, po splnení zákonom
ustanovených podmienok, v medziach zákona a spôsobom, ktorý ustanovuje zákon.
34
Predpoklady extenzie
Zákon o kolektívnom vyjednávaní konštruuje extenziu ako možnosť, nie
ako povinnosť. Tým je ministerstvu práce umožnené na základe posúdenia situácie
a možných aktuálnych dôsledkov rozšírenia záväznosti kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa
nepristúpiť k extenzii aj napriek splnenia zákonných podmienok na jej vykonanie.
Predpokladmi rozšírenia kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa podľa zákona
o kolektívnom vyjednávaní sú:
• spoločný písomný návrh zmluvných strán kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa alebo
písomný návrh jednej zo zmluvných strán kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa (t. j. stačí, ak
to aspoň jedna zo zmluvných strán považuje za relevantné),
• podanie návrhu ministerstvu najneskôr šesť mesiacov pred uplynutím doby,
na ktorú bola kolektívna zmluva vyššieho stupňa uzatvorená,
• reprezentatívnosť rozširovanej kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa − ministerstvo
môže záväznosť kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa rozšíriť, len ak zamestnávatelia, pre
ktorých je záväzná kolektívna zmluva vyššieho stupňa, ktorej záväznosť sa navrhuje rozšíriť,
zamestnávajú v odvetví alebo v časti odvetvia, ak sa navrhuje rozšírenie záväznosti
kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa na časť odvetvia, väčší počet zamestnancov ako
zamestnávatelia združení v inej organizácii zamestnávateľov, ktorá v tom istom odvetví
alebo v tej istej časti odvetvia uzatvorila inú kolektívnu zmluvu vyššieho stupňa (splnenie
tejto podmienky sa posudzuje k poslednému dňu kalendárneho štvrťroka, ktorý predchádza
kalendárnemu štvrťroku, v ktorom bol podaný návrh na rozšírenie záväznosti kolektívnej
zmluvy vyššieho stupňa).
Takto vymedzená „spôsobilosť“ kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa na jej rozšírenie
vychádza z princípu „reprezentatívnosti“, t. j. spôsobilosti byť dostatočne reprezentatívny
na zastupovanie a presadzovanie záujmov väčšej, resp. najväčšej skupiny...
V rozhodnutí výboru pre slobodu združovania Medzinárodnej organizácie práce)
sa uvádza: „V takom prípade, kedy verejné úrady (štátne orgány) prijali nariadenie
o rozšírení kolektívnych zmlúv, keď súčasné kolektívne zmluvy boli uzatvorené menšinou
organizácií navzdory odporu organizácie, ktorá údajne reprezentovala väčšiu časť
pracovníkov v sektore, Výbor zvážil, že vláda by bola mohla urobiť objektívne posúdenie
reprezentatívnosti dotknutých profesijných združení, pretože bez takého posúdenia,
rozšírenie zmluvy by sa mohlo uplatniť na celý sektor aktivity v protiklade s názormi
väčšinovej organizácie reprezentujúcej pracovníkov v kategórii pokrytej rozšírenou
zmluvou, a tým obmedzujúc právo na slobodné kolektívne vyjednávanie takejto väčšinovej
organizácie.“.
Splnenie podmienky reprezentatívnosti podľa § 7 ods. 2 zákona o kolektívnom
vyjednávaní je predmetom posudzovania komisiou na rozširovanie záväznosti kolektívnej
zmluvy vyššieho stupňa. Podstatou posudzovania reprezentatívnosti je, aby bolo
zabezpečené, že bude rozšírená kolektívna zmluva vyššieho stupňa, ktorá je záväzná
pre väčší počet zamestnávateľov a ich zamestnancov v porovnaní s inou kolektívnou
zmluvou vyššieho stupňa uzatvorenou v tom istom odvetví. V tejto súvislosti uvádzame,
že výbor pre slobodu združovania Medzinárodnej organizácie práce prijal stanovisko,
v ktorom sa uvádza, že „akékoľvek rozšírenie kolektívnych dohôd by sa malo uskutočňovať
na základe tripartitnej analýzy dôsledkov, ktoré bude mať pre sektor, v ktorom sa
uplatňuje“).
V záujme preukázanie reprezentatívnosti na účely posúdenia oprávnenosti rozšírenia
kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa musí písomný návrh na rozšírenie záväznosti kolektívnej
zmluvy vyššieho stupňa obsahovať označenie kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa.
Kolektívna zmluva vyššieho stupňa je doložená zoznamom zamestnávateľov, za ktorých bola
uzatvorená, spolu s označením odvetvia alebo časti odvetvia, do ktorého zamestnávatelia
patria (podľa štatistickej klasifikácie ekonomických činností SK NACE).
Proces rozširovania kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa
Proces rozširovania kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa v sebe zahŕňa viacero
mechanizmov a inštitútov, ktoré smerujú k ochrane práv zamestnávateľov, na ktorých sa
má rozšírenie vzťahovať, a ktoré napĺňajú požiadavky Odporúčania MOP č. 91 z roku
1951. Tento proces má niekoľko fáz.
Po doručení návrhu na rozšírenie záväznosti kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa,
ktorý spĺňa predpísané podmienky, je ministerstvo práce povinné zaslať návrh do 10 dní
na zverejnenie v Obchodnom vestníku a tiež zverejniť na svojom webovom sídle (publicita
návrhu).
36
Zamestnávatelia v odvetví alebo v časti odvetvia, na ktoré sa navrhuje rozšíriť
záväznosti kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa, môžu v lehote 30 dní od zverejnenia návrhu
na rozšírenie predložiť ministerstvu práce pripomienky k tomuto návrhu (t. j. pripomienky
týkajúce sa napríklad vplyvu extenzie na nich, ako aj výhrady k reprezentatívnosti
kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa v určitom odvetví alebo v časti odvetvia).
Predložené pripomienky zamestnávateľov, ako aj splnenie podmienok na extenziu
posudzuje tripartitná komisia na rozširovanie záväznosti kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa
zriadená na ministerstve práce. Komisia sa teda povinne musí zaoberať pripomienkami
zamestnávateľov, ktoré zaslali (Komisia v roku 2014 v niektorých prípadoch neodporučila
extenziu kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa v takom rozsahu, v akom bola navrhovaná.
Zároveň v prípade viacerých extenzií neboli komisii zaslané žiadne pripomienky
od zamestnávateľov týkajúce sa rozšírenia, pozn.).
Členmi komisie sú dvaja zástupcovia ministerstva práce, jeden zástupca Ministerstva
hospodárstva Slovenskej republiky, jeden zástupca Štatistického úradu Slovenskej
republiky, traja zástupcovia Konfederácie odborových zväzov Slovenskej republiky, jeden
zástupca Nezávislých kresťanských odborov, dvaja zástupcovia Asociácie
zamestnávateľských zväzov a združení Slovenskej republiky a dvaja zástupcovia
Republikovej únie zamestnávateľov. Predsedom komisie je zástupca ministerstva a
podpredsedami komisie sú zástupca reprezentatívnych združení zamestnávateľov a zástupca
reprezentatívnych združení odborových zväzov.
Stanovisko komisie má pre ministerstvo práce odporúčajúci charakter. To znamená,
že napriek odporúčaniu komisie rozšíriť záväznosť kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa môže
minister práce sám rozhodnúť o jej nerozšírení (t. j. aj v tejto fáze je možné prihliadať na
pripomienky zamestnávateľov).
Vzhľadom na to, že extenzia sa vykonáva výnosom ministerstva práce (všeobecne
záväzný právny predpis), musí prebehnúť štandardný legislatívny proces podľa
Legislatívnych pravidiel vlády SR, v ktorom majú zamestnávateľské zväzy právo predkladať
pripomienky v medzirezortnom pripomienkovom konaní a prerokovať zásadné pripomienky
na rokovaní s ministerstvom práce v tzv. rozporovom konaní.
Napokon, ustanovenie § 7a zákona o kolektívnom vyjednávaní obsahuje kategórie
zamestnávateľov, ktoré priamo zákonodarca vylúčil z účinkov extenzie (vzhľadom na možnú
väčšiu senzibilitu, najmä ekonomickú, týchto zamestnávateľov na vplyvy extenzie).
Ide o zamestnávateľov,
a) pre ktorých je záväzná iná kolektívna zmluva vyššieho stupňa ku dňu účinnosti
rozšírenia,
b) ktorí sú v úpadku ku dňu účinnosti rozšírenia,
c) ktorí sú v likvidácii ku dňu účinnosti rozšírenia,
d) u ktorých bol zavedený ozdravný režim alebo bola zavedená nútená správa ku dňu
účinnosti rozšírenia,
e) ktorí zamestnávajú menej ako 20 zamestnancov podľa priemerného evidenčného
počtu zamestnancov vypočítaného za kalendárny mesiac predchádzajúci kalendárnemu
mesiacu, v ktorom rozšírenie nadobudlo účinnosť,
f) ktorí zamestnávajú viac ako 10 % osôb so zdravotným postihnutím z priemerného
evidenčného počtu zamestnancov vypočítaného za kalendárny mesiac predchádzajúci
kalendárnemu mesiacu, v ktorom rozšírenie nadobudlo účinnosť,
g) ktorých postihla mimoriadna udalosť, ktorej následky ku dňu účinnosti rozšírenia
trvajú,
h) ktorí vykonávajú podnikateľskú činnosť menej ako 24 mesiacov ku dňu účinnosti
rozšírenia; to neplatí, ak ide o zamestnávateľa, ktorý je právnym nástupcom iného
zamestnávateľa a ktorý vykonáva podnikateľskú činnosť v súčte s podnikateľskou činnosťou
tohto iného zamestnávateľa najmenej 24 mesiacov.
V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že v čase prijímania právnej úpravy sa počet
zamestnávateľov, ktorí zamestnávajú menej ako 20 zamestnancov, pohyboval na úrovni
okolo 80 %. Proces extenzie z praktického hľadiska trvá najmenej tri mesiace a vzhľadom
na viaceré štádia má zamestnávateľ dostatočný priestor predložiť svoje pripomienky
k extenzii.
Ako bolo uvedené vyššie, zákon o kolektívnom vyjednávaní striktne vychádza
z Odporúčania MOP č. 91 z roku 1951, t. j. dáva zamestnávateľovi priestor, aby svoje
pripomienky vyjadril a aby tieto pripomienky boli posúdené a prerokované, a zároveň
nastavuje pravidlo, na základe ktorého sa určí, ktorá kolektívna zmluva vyššieho môže byť
a ktorá nemôže byť v odvetví alebo časti odvetvia považovaná za reprezentatívnu. Uvedené
38
teda znamená, že nereprezentatívna kolektívna zmluva vyššieho stupňa nemôže byť
rozšírená.
II. časť − K námietkam navrhovateľov
Princíp právnej istoty a spôsob vymedzenia úrovne uzatvárania a rozširovania
kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa
Navrhovatelia vyjadrujú názor, že zákonom zvolený mechanizmus rozširovania
kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa prostredníctvom divízií a skupín štatistickej klasifikácie
ekonomických činností podľa nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1893/2006
je na extenzie v zásade nepoužiteľný. Uvádzajú, že „na účely extenzie stačí zistenie
príslušnosti zamestnávateľa k odvetviu formou zhodného označenia na úrovni divízie
či skupiny pre niektorý z jeho predmetov činnosti“ a tiež „príslušnosť k odvetviu sa určuje
mechanicky formou zhody (niektorého) premetu činnosti zamestnávateľa s divíznym
či skupinovým kódom uvedeným v kolektívnej zmluve vyššieho stupňa, ktorá sa má rozšíriť“.
Podľa § 20 ods. 1 písm. a) zákona č. 540/2001 Z. z. o štátnej štatistike Štatistický
úrad Slovenskej republiky vedie register organizácií, ktorý v súlade s nariadením
Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 177/2008 z 20. februára 2008, ktorým sa zriaďuje
spoločný rámec pre registre ekonomických subjektov na štatistické účely a zrušuje
nariadenie Rady (EHS) č. 2186/93 obsahuje kód hlavnej činnosti podľa klasifikácie NACE.
Podľa § 20 ods. 2 zákona č. 540/2001 Z. z. Na vedenie registrov uvedených v odseku
1 môže úrad využívať údaje získané podľa § 13 alebo z iných evidencií“. Podľa § 13 ods. 1
zákona č. 540/2001 Z. z. „Na výkon štátnej štatistiky alebo európskej štatistiky ministerstvá,
štátne organizácie, orgány územnej samosprávy a verejnoprávne inštitúcie poskytujú úradu
na základe písomnej žiadosti údaje, ktoré získavajú, zhromažďujú, spracúvajú alebo
uchovávajú pri výkone svojej činnosti podľa osobitných predpisov“.
Ako príklad možno uviesť údaje, ktoré Sociálna poisťovňa vedie v registri
zamestnávateľov. Zamestnávateľ je povinný prihlásiť sa do registra zamestnávateľov
vedeného príslušnou pobočkou do ôsmich dní odo dňa, v ktorom začal zamestnávať aspoň
jedného zamestnanca. Zamestnávateľ sa do registra zamestnávateľov prihlasuje
prostredníctvom registračného listu vydaného Sociálnou poisťovňou, ktorý požaduje
od zamestnávateľa uviesť aj jeho kód podľa štatistickej klasifikácie ekonomických činností
SK NACE. V poučení na vyplnenie registračného listu sa uvádza: „Uveďte číselný kód
príslušnej skupiny SK NACE (klasifikácia ekonomických činností), v ktorej sa nachádza
činnosť vykonávaná zamestnávateľom. V prípade vykonávania viacerých činností uveďte
číselný kód skupiny činnosti podľa SK NACE, ktorú vykonáva najväčší počet
zamestnancov.“. Podobne pri daňovom priznaní na daň z príjmu právnických osôb sa
požaduje uviesť SK NACE kód na hlavnú (prevažnú) činnosť daňovníka.
Na základe uvedeného sa nemožno stotožniť s argumentmi navrhovateľov,
že zamestnávateľ je zaradený do určitého odvetvia, v ktorom sa kolektívna zmluva vyššieho
stupňa rozširuje, aj vtedy, ak jednu z jeho vykonávaných činností (napríklad minoritnú resp.
nevýznamnú) možno prostredníctvom kódu SK NACE zaradiť do tohto odvetvia. V súvislosti
s extenziami bol zo strany ministerstva práce vždy presadzovaný princíp, podľa ktorého
je zamestnávateľ zaradený do príslušného odvetvia na základe hlavnej (prevažujúcej)
činnosti, ktorú vykonáva. Ministerstvo práce je toho názoru, že z právnej úpravy citovanej
vyššie je takýto výklad dostatočne zrejmý a nie je si ani vedomé toho, že by akékoľvek
materiály resp. sprievodné dokumenty k zákonu č. 416/2013 Z. z. (predkladacia správa,
dôvodová správa) mohli nabádať k takému výkladu, aký predostreli navrhovatelia.
Navrhovatelia tiež spochybňujú úroveň divízie ako úroveň, na ktorej môže byť
rozširovaná kolektívna zmluva vyššieho stupňa.
V tomto prípade je však potrebné uviesť, že zákon umožňuje
• uzatvorenie kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa aj na úrovni divízie (odvetvie) aj na
úrovni skupiny (časť odvetvia) a
• rozširovanie kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa aj na úrovni divízie aj na úrovni
skupiny.
Je teda na zmluvných stranách kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa, aby uzatvorili
kolektívnu zmluvu vyššieho stupňa na úrovni, ktorá im vyhovuje. Takáto právna úprava
je konsenzom v rámci prípravy novely zákona o kolektívnom vyjednávaní v roku 2013.
Zároveň, ak je uzatvorená kolektívna zmluva vyššieho stupňa na úrovni skupiny (časť
odvetvie), nie je možné ju rozšíriť na úrovni divízie (celé odvetvie), a teda je sporný
argument navrhovateľov, že je spochybnená právna istota.
40
Tiež nie je možné súhlasiť s tým, že úroveň divízie je tak široká, že združuje natoľko
rozdielne subjekty, že ani pri tom najústretovejšom výklade ich nemožno považovať za
priamych či nepriamych súťažiteľov. Tento argument možno spochybniť v dvoch rovinách:
1. samotní zamestnávatelia sa v mnohých prípadoch združujú na úrovni divízie
(napríklad Kolektívna zmluva vyššieho stupňa na roky 2012 − 2015 uzatvorená medzi
Integrovaným odborovým zväzom a Zväzom stavebných podnikateľov Slovenska bola ako
spoločný návrh zmluvných strán navrhovaná na rozšírenie aj na úrovni divízie aj na úrovni
skupiny
2. klasifikácia SK NACE kódov. Príklad SK NACE kódov:
V prílohe kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa je pri každom zamestnávateľovi
uvedený SK NACE kód.
Samotný SK NACE kód má až 5 čísiel.
1. úroveň − sekcia − položka označená abecedným znakom
2. úroveň − divízia − položka označená dvojmiestnym číselným znakom
3. úroveň − skupina − položka označená trojmiestnym číselným znakom
4. úroveň − trieda − položka označená štvormiestnym číselným znakom...
Vo väzbe na vyššie uvedené argumenty sa domnievame, že úroveň divízie predstavuje
relevantnú úroveň, ktorá môže byť vnímaná ako odvetvie, na úrovni ktorého je možné
uzatvárať a rozširovať záväznosť kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa, pričom zákonodarca
dal zmluvným stranám možnosť uzatvoriť a navrhovať rozšírenie záväznosti kolektívnej
zmluvy vyššieho stupňa aj na nižšej úrovni.
Zároveň nie je možné súhlasiť ani s tvrdením, že kritéria SK NACE nie sú použiteľné.
Pred používaním SK NACE sa ako kritérium používala systém OKEČ, ktorý bol veľmi
podobný systému SK NACE.
V súčasnosti nemožno identifikovať porovnateľný systém klasifikácie odvetví
ako je SK NACE. Model klasifikácie zamestnávateľa podľa určitých ekonomických
a štatistických kritérií (pre SK NACE je rozhodujúci prevažujúci predmet činnosti)
je typický pre modely iných členských štátov s rozvinutých vyjednávaním na úrovni sektorov
(odvetvia), kde tiež obdobné kritéria rozhodujú o zaradení zamestnávateľa do určitého
odvetvia. Priradenie SK NACE kódu zamestnávateľovi nezabraňuje združiť sa
v ľubovoľnom združení zamestnávateľov a stať sa zmluvnou stranou ľubovoľnej kolektívnej
zmluvy vyššieho stupňa.
Podľa informácií, ktoré má ministerstvo práce k dispozícii, systém NACE kódov pri
kolektívnych zmluvách sa používa napr. aj v Slovinsku.
Všeobecnosť právnej regulácie, deľba moci a subdelegácia ústavnej pôsobnosti
Navrhovatelia uvádzajú, že všeobecne záväzný právny predpis ministerstva práce,
ktorým sa rozširuje záväznosť kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa na zamestnávateľov
v odvetví, nespĺňa požiadavku všeobecnej záväznosti kladenú na právny predpis, ale že ide
skôr o akt aplikácie práve. Ďalej konštatujú, že „skutočnosť, že zákonodarca napadnutými
ustanoveniami bezprostredne umožňuje, aby obsahom všeobecne záväzného právneho
predpisu bolo práve určenie práv a povinností individuálne určených adresárov, a navyše
bez možnosti súdnej kontroly, je v zjavnom rozpore s vyššie uvedenými východiskami
právneho štátu“.
Všeobecne záväzné právne predpisy regulujú spoločenské vzťahy rovnakého druhu
a neurčitého počtu. Nie sú adresované konkrétnym, individuálne určeným subjektom,
ale všetkým subjektom, ktoré sú účastníkmi vzťahov, ktoré sú všeobecne záväznými
právnymi predpismi upravované. Naopak, akty aplikácie práva − rozhodnutia, sú
adresované konkrétnym subjektom, ktorých identifikácia musí byť z rozhodnutia zrejmá.
Zastávame názor, že všeobecne záväzný právny predpis (výnos) ministerstva práce,
ktorým sa rozširuje záväznosť kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa, spĺňa kritérium
všeobecnosti. Z ustanovení § 7 zákona o kolektívnom vyjednávaní vyplýva, že kolektívna
zmluva vyššieho stupňa sa rozširuje na všetkých zamestnávateľov v príslušnom odvetví resp.
príslušnej časti odvetvia (okrem tých, ktorý sú v súlade s § 7a zákona o kolektívnom
vyjednávaní z rozšírenia vylúčení). Ministerstvo práce nemá možnosť voľby
zamestnávateľov, na ktorých bude záväznosť kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa rozšírená.
Zamestnávatelia, na ktorých sa rozširuje záväznosť kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa
sú anonymní, určení iba druhovým znakom, ktorým je výkon hlavnej činnosti v odvetví resp.
časti odvetvia, v ktorom sa kolektívna zmluva vyššieho stupňa rozširuje.
Isteže pri podrobnom skúmaní možno v konečnom dôsledku identifikovať
zamestnávateľov, ktorí sú extenziou dotknutí, sme však toho názoru, že táto skutočnosť
42
nemá (a ani nemôže mať) vplyv na všeobecnú záväznosť výnosu, ktorým sa rozširuje
záväznosť kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa. Ak by sme to totiž pripustili, spochybnili by
sme všeobecnú záväznosť akéhokoľvek právneho predpisu. Napríklad rovnako tak je možné
identifikovať subjekty, ktoré majú povinnosť platiť spotrebné dane alebo plniť odvodové
povinnosti a pod., to však bezpochyby neznamená, že právne predpisy ukladajúce tieto
povinnosti sú aktmi aplikácie práva a nie normatívnymi právnymi aktmi.
Navrhovatelia ďalej uvádzajú, že „v kontexte vyššie načrtnutého je prinajmenšom
otázne, či vo svetle čl. 13 ods. 2 ústavy môže obstáť zákonná úprava, predstavujúca
delegáciu právomoci, ktorou podľa ústavy môže disponovať iba zákonodarca,
na podzákonného normotvorcu, t. j. či možno považovať za ústavne konformnú takú
zákonnú úpravu, ktorá vytvára predpoklady pre to, aby ústredný orgán štátnej správy
vlastným všeobecne záväzným právnym predpisom v rozpore s čl. 13 ods. 2 ústavy ustanovil
podmienky obmedzujúce základné práva a slobody“.
Považujeme v tejto súvislosti za potrebné zdôrazniť, že účinky extenzie nenastávajú
z moci všeobecne záväzného právneho predpisu vydaného ministerstvom práce, ktorým
sa záväznosť kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa rozširuje, ale nastávajú priamo zo zákona
(§ 5 ods. 3 zákona o kolektívnom vyjednávaní). Výnos ministerstva práce nemá zámer (a ani
ho mať nemôže) uložiť zamestnávateľom v odvetví, v ktorom sa kolektívna zmluva vyššieho
stupňa rozširuje, nové práva a povinnosti, ktoré dovtedy nemali. Extenzia má zákonný
základ, z moci zákona vznikajú zamestnávateľom nové práva a povinnosti, pričom
vykonávací predpis ministerstva práce iba identifikuje kolektívnu zmluvu, ktorá sa
má rozšíriť, a odvetvie (resp. časť odvetvia), v ktorom sa má táto zmluva rozšíriť.
Pokiaľ ide o otázku porušenia deľby moci možno uviesť, že podľa komparatívnych
dát, ktoré sú k dispozícii, extenzie kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa v krajinách Európskej
únie spravidla vykonávajú ústredné orgány štátnej správy, a teda koncept extenzie nie je
vnímaný ako prekročenie práv výkonnej moci. Je tomu tak napr. v Bulharsku, Českej
republike, Estónsku, Fínsku (komisia), Francúzsku, Nemecku, Grécku, Maďarsku, Lotyšsku,
Litve, Luxemburgu, Holandsku, Poľsku, Portugalsku a Slovinsku.
Taktiež nezdieľame názor navrhovateľov, že „napadnutými ustanoveniami
zákonodarca deleguje na ústredný orgán štátnej správy právomoc nahradiť prejav vôle
subjektu práva, a to všeobecne záväzným právnym predpisom“. Podstatou extenzie nie je
akési fiktívne zazmluvnenie zamestnávateľov v príslušnom odvetví (teda nahradenie ich
súhlasu aktom štátneho orgánu), ale rozšírenie práv a povinností obsiahnutých
v rozširovanej kolektívnej zmluve priamo z moci zákona. Rozširovaná kolektívna zmluva sa
tak stáva akýmsi referenčným nositeľom práv a povinností, ktoré sa ustanovením zákona
rozšíria aj na ostatných zamestnávateľov (a ich zamestnancov) v odvetví.
Štát v prípade extenzie uznáva, že v určitom odvetví by mohla byť úprava pracovných
podmienok a podmienok zamestnávania jednotná. Reprezentatívna kolektívna zmluva
vyššieho stupňa je akceptovaná ako vhodný prameň príslušných pracovných podmienok
a jej záväznosť je štátom, v zastúpení kompetenčné určeného ústredného orgánu štátnej
správy (ministerstvo práce), rozšírená na všetkých zamestnávateľov v odvetví.
Namiesto extenzie možno uvažovať zo strany štátu o prijatí sektorovo zameranej
právnej úpravy v právnom predpise, sme však toho názoru, že takáto legislatíva by bola ešte
väčšmi podrobená kritike neústavnosti (napríklad pokiaľ ide o princíp nediskriminácie).
Práve kolektívne zmluvy sú vhodným nástrojom sociálneho dialógu, ktorý môže svoje účinky
zamerať na jednotlivé odvetvia národného hospodárstva. Zároveň existujú štáty (napr.
Dánsko), kde sa cez kolektívne zmluvy transponujú smernice Európskej únie v oblasti
pracovného práva, t.j. štát ponecháva na sociálnych partnerov, aby v rámcoch práva
Európskej únie určili (dojednali) právnu úpravu v určitom odvetví, a to práve pre veľkú
rozmanitosť odvetví (napr. z hľadiska bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, prevahy
manuálnej práce, rizík, organizácie pracovného času).
Súdna ochrana
Navrhovatelia namietajú, že napadnuté ustanovenia zákona o kolektívnom
vyjednávaní nie sú v súlade s čl. 46 ods. 1, podľa ktorého „každý sa môže domáhať
zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde
a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky“ a ods. 2, podľa
ktorého „Kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej
správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon
neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí
týkajúcich sa základných práv a slobôd.“.
44
Ako sme vysvetlili v predchádzajúcej časti, nepovažujeme všeobecne záväzný právny
predpis, ktorým sa rozširuje záväznosť kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa, za rozhodnutie
o individuálnych právach a povinnostiach konkrétnych subjektov (zamestnávateľov),
ale za riadny normatívny právny akt, ktorý rovnako ako ostatné takého akty nepodlieha
čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky. Nejde o akt určený konkrétnemu adresátovi, ale právny
predpis určený skupine adresátov na základe kritéria SK NACE kódu (v samotnej extenzii
sa neuvádza zoznam zamestnávateľov, na ktorých sa extenzia vzťahuje, ale iba označenie
odvetvia alebo časti odvetvia podľa SK NACE klasifikácie).
V prípade extenzie ide o rozšírenie aplikácie kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa,
t. j. zmluvy ako dvojstranného právneho úkonu, ktorá je povýšená na právne záväznú
reguláciu aj na subjekty, za ktoré nebola uzatvorená. Subjekt, na ktorého je takáto
regulácia rozšírená, je ňou viazaný tak, ako je viazaný právnym predpisom (napr.
Zákonníkom práce a inými pracovnoprávnymi predpismi). Napríklad v prípade minimálnej
mzdy 380 eur ustanovenej nariadením vlády SR zamestnávateľ sa nemôže domáhať súdnej
ochrany na všeobecnom súde z dôvodu, že takúto minimálnu mzdu nie je schopný
zamestnancom zaplatiť. Analogicky, ak by na základe extenzie musel zamestnávateľ
poskytovať svojim zamestnancom vyššiu minimálnu mzdu dohodnutú v rozšírenej
kolektívnej zmluve vyššieho stupňa, tiež sa nemôže domáhať porušenia svojich práv z
dôvodu, že takúto mzdu nie je schopný poskytovať.
Zamestnávateľ však nie je povinný plniť tie časti rozšírenej kolektívnej zmluvy
vyššieho stupňa (nie je nimi viazaný), ktoré by boli v rozpore so všeobecne záväznými
právnymi predpismi, vzhľadom na ustanovenie § 4 ods. 2 písm. a) zákona o kolektívnom
vyjednávaní, podľa ktorého „neplatná je kolektívna zmluva v tej časti, ktorá je v rozpore
so všeobecne záväznými právnymi predpismi“.
Považujeme však za potrebné uviesť, že sa nemôžeme stotožniť s tvrdením
navrhovateľov, že „zákonodarca nepriznáva dotknutým subjektom žiadny iný prostriedok
ich ochrany pred prípadným zásahom ministerstva do ich základných práv a slobôd“.
Podľa § 20 ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre „prokurátor vykonáva
dozor nad dodržiavaním zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov
orgánmi verejnej správy v rozsahu ustanovenom týmto zákonom“. Podľa § 21 ods. 3 zákona
č. 153/2001 Z. z. „právnym prostriedkom dozoru nad dodržiavaním zákonov a ostatných
všeobecne záväzných právnych predpisov orgánmi verejnej správy je aj návrh generálneho
prokurátora na začatie konania pred ústavným súdom o súlade právnych predpisov.“.
Podľa § 21 ods. 1 písm. a) prvého bodu zákona č. 153/2001 Z. z. „prokurátor
vykonáva dozor nad dodržiavaním zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych
predpisov orgánmi verejnej správy preskúmavaním zákonnosti všeobecne záväzných
právnych predpisov vydaných orgánmi verejnej správy“. Podľa § 22 ods. 1 písm. a) prvého
bodu zákona č. 153/2001 Z. z. „prokurátor je oprávnený podať protest proti všeobecne
záväznému právnemu predpisu vydanému orgánom verejnej správy, a to vyhláške, výnosu
a opatreniu ústredného orgánu štátnej správy, štátneho orgánu alebo inej právnickej osoby,
ktorú osobitný zákon splnomocnil na vydanie všeobecne záväzného právneho predpisu,
ktorými bol porušený zákon alebo iný všeobecne záväzný právny predpis“.
Podľa § 25 ods. 2 až 5 zákona č. 153/2001 Z. z.
„(2) Orgán verejnej správy je povinný o proteste rozhodnúť do 30 dní od doručenia
protestu.
(3) Ak orgán verejnej správy protestu prokurátora vyhovie, je povinný bez
zbytočného odkladu, najneskôr do 90 dní od doručenia protestu prokurátora, nezákonný
všeobecne záväzný právny predpis zrušiť, prípadne nahradiť všeobecne záväzným právnym
predpisom, ktorý bude v súlade so zákonom a s ostatnými všeobecne záväznými právnymi
predpismi.
(4) Ak orgán verejnej správy protestu prokurátora nevyhovie alebo mu vyhovie iba
čiastočne, alebo v ustanovenej lehote vôbec o proteste nerozhodne, môže generálny
prokurátor podať ústavnému súdu návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov.
(5) Návrh na začatie konania pred ústavným súdom o súlade právnych predpisov
môže generálny prokurátor podať aj vtedy, ak proti všeobecne záväznému právnemu
predpisu vydanému orgánom verejnej správy nebol podaný protest prokurátora.“.
Podľa § 31 ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z. „prokurátor preskúmava zákonnosť
postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných
orgánov a súdov v rozsahu vymedzenom zákonom aj na základe podnetu, pričom
je oprávnený vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie
sú podľa osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány“.
46
Platná právna úprava teda poskytuje zamestnávateľom, na ktorých bola rozšírená
kolektívna zmluva vyššieho stupňa, možnosť obrátiť sa na prokuratúru ako orgán ochrany
ústavnosti a zákonnosti s cieľom domáhať sa ochrany svojich práv.
Predmetom všeobecnej súdnej ochrany zamestnávateľa nemôže byť úroveň právnej
regulácie, t. j. skutočnosť, že extenziou dochádza k navýšeniu jeho povinností v oblasti
pracovnoprávnych vzťahov, resp. že sa to deje bez jeho súhlasu (súhlas sa nevyžaduje ani
pri právnej úprave), ale predmetom súdnej ochrany zamestnávateľov môže byť skutočnosť,
že
• kritéria zvolené zákonodarcom pri pravidlách extenzie, tak ako sú ustanovené
v zákone o kolektívnom vyjednávaní, sú v rozpore s ústavou Slovenskej republiky a prípadne
s medzinárodnými záväzkami Slovenskej republiky (konanie o súlade právnych predpisov
na Ústavnom súde Slovenskej republiky),
• neboli dodržané kritéria pre extenziu konkrétnej kolektívnej zmluvy vyššieho
stupňa, teda išlo by o nesúlad podzákonného právneho predpisu so zákonom, na základe
ktorého bol vydaný (protest prokurátora, konanie o súlade právnych predpisov
na Ústavnom súde Slovenskej republiky).
Reprezentatívnosť kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa a reprezentatívnosť všeobecne
Extenzia kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa sa nedotkne tých zamestnávateľov, ktorí
využili svoje právo na združenie (aktívny prístup) a ktorí sú viazaní inou kolektívnou
zmluvou vyššieho stupňa (úroveň práv zamestnancov v tejto inej kolektívnej zmluve vyššieho
stupňa pritom nie je podstatná).
V prípade posúdenia kritéria reprezentatívnosti ustanoveného v § 7 ods. 2 zákona
o kolektívnom vyjednávaní je potrebné urobiť niekoľko komparačných a praktických
porovnaní (s inými kritériami reprezentatívnosti v právnej úprave, s právnou úpravou
MOP a iných členských štátov Európskej únie) a objasniť východiská právnej úpravy tohto
ustanovenia ako aj obhájiť zvolené kritérium.
Pokiaľ ide o kritérium reprezentatívnosti, v pracovnoprávnych predpisoch možno
nájsť niekoľko príkladov:
• zákon č. 103/2007 Z. z. o trojstranných konzultáciách na celoštátnej úrovni
a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o tripartite) v § 3 ods. 2 ustanovuje,
že „zástupcami zamestnávateľov na účely tohto zákona sú zástupcovia vymenovaní
reprezentatívnymi združeniami zamestnávateľov. Reprezentatívne združenie
zamestnávateľov je združenie zamestnávateľov, ktoré združuje zamestnávateľov z viacerých
odvetví hospodárstva alebo má pôsobnosť najmenej v piatich krajoch, ktorí spolu
zamestnávajú najmenej 100 000 zamestnancov v pracovnom pomere alebo obdobnom
pracovnom vzťahu.“. Z tohto hľadiska na účasť na tripartite − t. j. na postavenie
reprezentatívneho zástupcu zamestnávateľov na presadzovanie záujmov zamestnávateľov
postačuje zamestnávanie aspoň 100 000 zamestnancov, pričom celkový počet zamestnancov
v Slovenskej republike je cca 1800 000 [100 000 zamestnancov z 1 800 000 predstavuje
cca 5 %]. Reprezentatívny zástupca zamestnávateľov je teda subjekt, ktorý zastupuje
zamestnávateľov, ktorí zamestnávajú cca 5 % zamestnancov v Slovenskej republike,
• Zákonník práce v § 232 ods. 1 ustanovuje, že „Ak u zamestnávateľa pôsobia popri
sebe viaceré odborové organizácie, musí zamestnávateľ v prípadoch týkajúcich sa všetkých
alebo väčšieho počtu zamestnancov, ak všeobecne záväzné právne predpisy alebo
kolektívna zmluva vyžadujú prerokovanie alebo súhlas odborového orgánu, plniť tieto
povinnosti k príslušným orgánom všetkých zúčastnených odborových organizácií, ak sa
s nimi nedohodne inak. Ak sa orgány všetkých zúčastnených odborových organizácií
nedohodnú najneskôr do 15 dní od požiadania, či súhlas udelia, alebo nie, je rozhodujúce
stanovisko orgánu odborovej organizácie s najväčším počtom členov u zamestnávateľa.“,
• Zákon o kolektívnom vyjednávaní v § 3a ods. 1 a 2 ustanovuje:
„(1) Ak u zamestnávateľa pôsobia popri sebe viaceré odborové organizácie, pri
uzatváraní kolektívnej zmluvy v mene kolektívu zamestnancov môžu príslušné odborové
orgány pôsobiace u zamestnávateľa vystupovať a konať s právnymi dôsledkami pre
všetkých zamestnancov len spoločne a vo vzájomnej zhode, ak sa medzi sebou nedohodnú
inak. Ak sa odborové organizácie nedohodnú na postupe podľa prvej vety, je zamestnávateľ
oprávnený uzatvoriť kolektívnu zmluvu s odborovou organizáciou s najväčším počtom
členov u zamestnávateľa alebo s ostatnými odborovými organizáciami, ktorých súčet členov
u zamestnávateľa je väčší ako počet členov najväčšej odborovej organizácie.
(2) Ak u zamestnávateľov pôsobia popri sebe viaceré odborové organizácie, môžu
príslušné vyššie odborové orgány vystupovať a konať s právnymi dôsledkami pri uzatváraní
kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa pre všetkých zamestnancov len spoločne a vo vzájomnej
48
zhode, ak sa medzi sebou nedohodnú inak. Ak sa vyššie odborové orgány nedohodnú
na postupe podľa prvej vety, je organizácia zamestnávateľov oprávnená uzatvoriť
kolektívnu zmluvu vyššieho stupňa s príslušným vyšším odborovým orgánom odborových
organizácií s najväčším počtom členov u týchto zamestnávateľov alebo s príslušnými
vyššími odborovými orgánmi ostatných odborových organizácií, ktorých súčet členov
u týchto zamestnávateľov je väčší ako počet členov odborových organizácií s najväčším
počtom členov u týchto zamestnávateľov“.
Kritéria reprezentatívnosti určitej skupiny možno nájsť napr. vo volebných zákonoch
alebo v prípade referenda. Napríklad v prípade referenda na úspešnosť referenda (ktoré
má širšie celospoločenské dopady) stačí účasť nadpolovičnej väčšiny osôb a na kladné
vyjadrenie sa k otázke postačuje súhlas nadpolovičnej väčšiny zúčastnených (teoreticky
najnižšia hranica úspešnosti je účasť 50 % + 1 osoba a kladné hlasovanie 50 %
zúčastnených + 1 osoba). V tejto súvislosti sa dokonca objavujú úvahy o znížení hranice
účasti, aby sa podporilo úspešnosť referenda, resp. motivácia na jeho účasti. Obdobne
v prípade volieb (do NR SR, samospráv ale aj do zamestnaneckej rady u zamestnávateľa)
rozhodujúce je kritérium najväčšieho počtu hlasov. To znamená reprezentant (jediná
reprezentatívna osoba) je tá osoba, ktorá dosiahne väčšinu zo zúčastnených
(na nezúčastnených sa neprihliada).
Reprezentatívny je teda najväčší z organizovaných subjektov (na strane
zamestnávateľov a na strane zamestnancov).
Otázka kvóra (reprezentatívnosti) je vnímaná v rôznych krajinách EÚ rôzne),
t. j. neexistuje univerzálny prístup. Napríklad
• v Belgicku je reprezentatívna odborová organizácia (konfederácia), ktorá má
aspoň 50 000 členov a nie je tam kvórum pre minimálne pokrytie rozširovanej kolektívnej
zmluvy vyššieho stupňa,
• vo Francúzsku ide o kolektívnu zmluvu, ktorá je uzatvorená medzi
reprezentatívnymi subjektmi − pri odborovej organizácií je to určené medzi iným
aj výsledkami volieb do zamestnaneckej rady (na úrovni odvetvia je to minimálne 8 %)
a nevyžaduje sa kvórum pre minimálne pokrytie rozširovanej kolektívnej zmluvy vyššieho
stupňa,
• v Španielsku je to kolektívna zmluva medzi reprezentatívnymi stranami −
reprezentatívnosť odborovej organizácie je medzi iným určená výsledkom volieb
do zamestnaneckej rady (minimum 10 % v rámci odvetvia) a reprezentatívnosť
zamestnávateľov najmenej 10 % podnikov musí byť členmi a nevyžaduje sa kvórum pre
minimálne pokrytie rozširovanej kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa,
• v Českej republike ide v podstate o reprezentatívnu kolektívnu zmluvu, ktorá
je uzatvorená
„a) organizací zaměstnavatelů, kteří v odvětví, v němž se navrhuje rozšířit závaznost
kolektivní smlouvy vyššího stupně, zaměstnávají největší počet zaměstnanců, nebo
b) příslušným vyšším odborovým orgánem, který v odvětví, v němž se navrhuje
rozšířit závaznost kolektivní smlouvy vyššího stupně, jedná za největší počet zaměstnanců“,
• vo Fínsku, Nemecku, Holandsku, Portugalsku platí kritérium 50 % + 1.
Podľa bodu 2 čl. 4 Odporúčania MOP č. 91 z roku 1951
„(2) Vnútroštátne zákony alebo predpisy môžu rozšíriť kolektívnu zmluvu okrem
iného za týchto podmienok:
a) ak kolektívna zmluva už pokrýva istý počet príslušných zamestnávateľov
a pracovníkov, ktorý je podľa názoru kompetentného orgánu dostatočne reprezentatívny,
b) ak v zmysle všeobecného pravidla žiadosť na rozšírenie zmluvy predloží jedná
alebo viacero organizácii pracovníkov alebo zamestnávateľov, ktoré sú zmluvnými
stranami,
c) ak pred rozšírením zmluvy zamestnávatelia a pracovníci, na ktorých by sa zmluva
mala vzťahovať, dostanú príležitosť, aby predložili pripomienky.“.
Z uvedeného vyplýva, že na základe Odporúčania MOP č. 91 z roku 1951
je ponechané na členský štát, aby si určil kritérium reprezentatívnosti, postačuje návrh
jednej zo zmluvných strán a subjekt, ktorý môže byť extenziou dotknutý, má právo
na predloženie pripomienok.
Podľa Dohovoru MOP o použití zásad práva organizovať sa a kolektívne vyjednávať
č. 98 z roku 1948 by rozšírenie kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa nemalo byť vylúčené ani
automaticky udeľované, ale malo by byť odôvodnené prevažujúcim verejným záujmom.
V tejto súvislosti výbor pre slobodu združovania Medzinárodného úradu práce vo svojom
stanovisku uvádza: „Rozšírenie zmluvy na celé odvetvie činnosti v rozpore s názormi
50
organizácie predstavujúcej väčšinu pracovníkov, v kategórii pokrytej rozšírenou zmluvou
nevyhnutne obmedzenej právo slobodného kolektívneho vyjednávania tejto väčšinovej
organizácie. Takýto systém umožňuje rozšíriť zmluvy obsahujúce ustanovenia, ktoré môžu
mať za následok zhoršenie podmienok zamestnávania danej kategórie pracovníkov.“).
V procese prípravy zákona č. 416/2013 Z. z. sa ministerstvo práce dôkladne
zaoberalo otázkou reprezentatívnosti a zvažovalo, vo väzbe na komparácie s inými štátmi,
aj iné formy vyjadrenia reprezentatívnosti (napr. percentuálne), ale aj vzhľadom na vyššie
uvedené skutočnosti, sa javí zvolené kritérium ako najvhodnejšie, keďže z dát, ktoré malo
ministerstvo práce k dispozícií, vyplývalo, že napr. okolo 80 %) zamestnávateľov
zamestnáva menej ako 20 zamestnancov (Štatistická správa o základných vývojových
tendenciách v hospodárstve Slovenskej republiky 4/2014 vydaná Štatistickým úradom
Slovenskej republiky uvádza, že 78,2 % podnikov má od 0 ˗19 zamestnancov. Oproti roku
2013 došlo k poklesu podnikov z 81 %, pozn.), a teda na ktorých sa extenzia nevzťahuje
(§ 7a zákona o kolektívom vyjednávaní).
Z uvedeného možno odvodiť, že extenzie sa dotýkajú odhadom 5 % až 15 %
zamestnávateľov v odvetví z hľadiska počtu zamestnávateľov (počet zamestnancov
z hľadiska percentuálneho pokrytia je vyšší, keďže veľkí zamestnávatelia zamestnávajú
väčší počet zamestnancov), a teda vyjadrenie percenta (a to aj vzhľadom na rozmanité
situácie v odvetviach) sa javilo ako problematické, vzhľadom na to, že napr. 15 %
zamestnancov pokrytých kolektívnou zmluvou vyššieho stupňa v jednom odvetví môže
predstavovať viac ako 50 % zamestnancov, na ktorých by sa rozšírenie mohlo vykonať
(t. j. skupiny zamestnancov u zamestnávateľov „nevylúčených“ podľa § 7a zákona
o kolektívnom vyjednávaní) a v inom odvetví to bude menej ako 50 %. Zároveň určenie
zamestnávateľov vylúčených podľa § 7a zákona o kolektívnom vyjednávaní je v niektorých
prípadoch problematické (overenie, či sa na zamestnávateľa vzťahuje alebo nevzťahuje
rozšírenie robí zamestnávateľ sám). Obdobne kritérium zastupovania napr. 10 000
zamestnancov v odvetví nie je vhodné, pretože každé odvetvie (časť odvetvia) má iný počet
zamestnancov. Z tohto hľadiska sa ako najrelevantnejšie kritérium javí zamestnávanie
najväčšieho počtu zamestnancov v odvetví alebo v časti odvetvia.
Princíp proporcionality (vlastnícke právo a právo na podnikanie)
Navrhovatelia namietajú, že rozšírenie záväznosti kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa
na ostatných zamestnávateľov v odvetví je zásahom do základných práv garantovaných
Ústavou Slovenskej republiky, konkrétne do vlastníckeho práva (čl. 20 ods. 1) a práva na
podnikanie (čl. 35 ods. 1). Ako uvádzajú „spôsobilosť extenzie zasiahnuť do výkonu
vlastníckeho práva spočíva v skutočnosti, že extenzia znamená prelomenie princípu
zmluvnej slobody, keďže jej podstatou a bezprostredným normatívnym dôsledkom
je rozšírenie záväznosti obligačného právneho úkonu na subjekty, ktoré nie sú jeho
zmluvnými stranami“. Súčasne konštatujú, že „podľa čl. 13 ods. 4 ústavy pri obmedzovaní
základných práv a slobôd sa musí prihliadať na ich podstatu a zmysel, pričom takéto
obmedzenia sa smú použiť len na ustanovený cieľ. Platí pritom, že „rovnováha verejného
a súkromného záujmu je dôležitým kritériom pre určovanie primeranosti obmedzenia
každého základného práva a slobody.“ (PL. ÚS 7/96)“.
Samozrejme podmienkou pre ústavne konformnú úpravu rozširovania záväznosti
kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa je okrem naplnenia podmienky sledovania oprávneného
cieľa aj splnenie podmienky legitimity a proporcionality takejto úpravy, tak ako
to konštatoval aj ÚS ČR vo svojom náleze Pl. ÚS 40/02 „Je-li východiskem ústavní
přijatelnosti institutu externě působnosti kolektivních smluv vyššího stupně evropská
demokratická právní zkušenost a z ní plynoucí standardy, srovnání s právem Evropské unie,
jakož i nalézání procedurálního mechanismu zajišťování rovnováhy mezi právní ochranou
svobody a garantováním vnitřního míru lidského společenství, lze s tím spjatých účelu
v rozhodovaném kontextu dosáhnout toliko za cenu omezení práva vlastnického. Prioritu
veřejného statku před právem vlastnickým nutno ale podmínit podmínkou legitimity
(reprezentativnosti) systému kolektivního vyjednávaní, tudíž relevancí podílu kontrahentů
na trhu v daném oboru.“.
V tejto súvislosti možno tiež uviesť, že „Vo väzbe na namietaný zásah extenzie
do ústavného práva na podnikanie je potrebné uvedomiť si, že oprávnenou osobou podľa
čl. 35 ods. 1 ústavy nemusí byť zamestnávateľ, teda ten, kto prácu dáva, ale aj ten, kto
predáva svoju pracovnú silu. Hranice práv zamestnávateľa, ktorý podniká alebo
uskutočňuje inú zárobkovú činnosť, sú podľa čl. 13 ods. 4 ústavy obmedzené tak, aby sa
52
zachovala podstata a zmysel práv priznaných pracovníkom podľa čl. 36 ústavy.“
(Ján Drgonec, Ústava Slovenskej republiky − Komentár).
„Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu musí zásah do ústavou
garantovaných práv vychádzať z princípu proporcionality, ktorý je vlastný právnemu štátu,
zvlášť jeho materiálnemu chápaniu. Podstatu a obsah princípu proporcionality ústavný súd
vymedzil už v náleze sp. zn. PL. ÚS 3/00 z 24. apríla 2001, v ktorom uviedol: „Tento princíp
predovšetkým znamená primeraný vzťah medzi cieľom (účelom) sledovaným štátom
a použitými prostriedkami... Kritérium alebo princíp vhodnosti znamená, že stav, ktorý štát
vytvorí zásahom, a stav, v ktorom treba sledovaný cieľ vidieť ako uskutočnený,
sa nachádzajú vo vzájomnej súvislosti: cieľ musí byť v súlade s prostriedkom.“
(PL. ÚS 3/09-378).
Ako sme už v tomto stanovisku uviedli, cieľom zákona č. 416/2013 Z. z.
je zrovnoprávnenie pracovných podmienok zamestnancov vykonávajúcich prácu v tom
istom odvetví (alebo v tej istej časti odvetvia) a tým prispieť nielen k napĺňaniu ich práva na
spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky garantovanému v čl. 36 Ústavy Slovenskej
republiky ale aj k sociálnemu zmieru. Vzhľadom na existenciu odvetvových kolektívnych
zmlúv (kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa), ktoré upravujú pracovné podmienky
zamestnancom u zamestnávateľov, ktorí sú týmito zmluvami viazaní, štát akceptoval úpravu
pracovných podmienok dohodnutých v týchto kolektívnych zmluvách, a ako prostriedok na
dosiahnutie sledovaného cieľa zvolil zákonom regulovanú extenziu týchto pracovných
podmienok na všetkých zamestnancov v odvetví (alebo v časti odvetvia). Zastávame názor,
že zvolený cieľ nebolo možné dosiahnuť inými (napr. menej zaťažujúcimi) prostriedkami,
a teda že namietaná právna úprava je v súlade s princípom proporcionality.
V tomto stanovisku vyjadrujeme tiež názor, že extenziu nevnímame ako pribratie
zamestnávateľov v odvetví za zmluvné strany rozširovanej kolektívnej zmluvy bez ich
súhlasu, ale skôr ako zozáväznenie obsahu rozširovanej kolektívnej zmluvy na týchto
zamestnávateľov z moci zákona. Inými slovami, práva a povinnosti dohodnuté
v rozširovanej kolektívnej zmluve nadobúdajú pre zamestnávateľov v odvetví normatívny
charakter rovnako ako práva a povinnosti obsiahnuté v právnom predpise.
Oblasť pracovných podmienok a podmienok zamestnávania upravuje množstvo
právnych predpisov (Zákonník práce, zákon o minimálnej mzde, predpisy v oblasti
bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci a ďalšie), ktoré ukladajú zamestnávateľom mnohé
povinnosti, ktorých plnenie si vo viacerých prípadoch vyžaduje finančné krytie, čím
zasahujú do vlastníckeho práva zamestnávateľov. Z tohto pohľadu možno extenzii
kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa prisúdiť rovnaký účinok zásahu do základných práv
zamestnávateľov, aký je spôsobený legislatívnou právnou úpravou.
Všeobecne možno skonštatovať, že zákonná úprava pracovných podmienok
a podmienok zamestnávania neprekračuje nevyhnutnú mieru intenzity obmedzenia
vlastníckeho práva zamestnávateľov, zachováva jeho podstatu a zmysel s cieľom posilniť
iné základné právo, a to právo zamestnancov na spravodlivé a uspokojujúce pracovné
podmienky podľa čl. 36 Ústavy Slovenskej republiky. Sme toho názoru, že obdobne
je potrebné posúdiť a vyhodnotiť aj obmedzenie vlastníckeho práva spôsobené extenziou
kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa.
Podľa čl. 51 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky domáhať sa práva na podnikanie
a uskutočnenie inej zárobkovej činnosti možno len v medziach zákonov, ktoré tieto
ustanovenia vykonávajú. Aj v tejto súvislosti možno zopakovať, že pri extenzii nedochádza
k vstupu zamestnávateľov v odvetví do obligačného záväzku, o ktorý nemajú záujem,
ale o zákonom prenesenú záväznosť obsahu kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa.
Vychádzajúc z čl. 51 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je aj zákon o kolektívnom
vyjednávaní tým zákonom, ktorý ustanovuje medze práva na podnikanie.
Všetky základné práva a slobody sa chránia len v takej miere a rozsahu, dokiaľ
uplatnením jedného práva alebo slobody nedôjde k neprimeranému obmedzeniu, či dokonca
popretiu iného práva alebo slobody. Rovnováha verejného a súkromného záujmu
je dôležitým kritériom pre určovanie primeranosti obmedzenia každého základného práva
a slobody.
Záver
Prostredníctvom § 7 zákona o kolektívnom vyjednávaní, ktorým sa ustanovili
jednoznačnejšie a konkrétne kritériá pri rozširovaní záväznosti kolektívnych zmlúv vyššieho
stupňa, sú vytvorené podmienky na umožnenie zjednotenia pracovných podmienok
zamestnancov v príslušnom odvetví alebo v časti odvetvia v rozsahu, na ktorom sa už
54
v príslušnom odvetví alebo v časti odvetvia dohodli príslušné vyššie odborové orgány
a organizácie zamestnávateľov.
Vzhľadom na uvedené zastávame názor, že práve možnosť extenzie kolektívnej
zmluvy vyššieho stupňa za podmienok presne vymedzených zákonom a pri všeobecnom
vymedzení subjektu, na ktorého sa má extenzia uplatniť, sa vytvára priestor na podporu
presadzovania spravodlivých a uspokojujúcich pracovných podmienok zamestnancov
a prispieva k sociálnemu zmieru.
Rozšírenie kolektívnych zmlúv je dôležitou črtou systémov pracovných vzťahov
aj vo viacerých západoeurópskych štátoch, napr. v Belgicku, Francúzsku, Nemecku,
Holandsku, Portugalsku alebo Španielsku. Uplatňuje sa tiež napríklad v Českej republike,
Maďarsku, Poľsku, Bulharsku. Tento princíp je tiež obsahom práva Európskej únie
v podobe rámcových dohôd sociálnych partnerov prijatých v podobe smerníc,
ako aj v práve MOP.
Zo zahraničných skúsenosti vyplýva, že aj zásluhou možnosti rozšírenia kolektívnych
zmlúv má ešte kolektívne vyjednávanie široké uplatňovanie.
Rozširovanie kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa je v zákone o kolektívnom
vyjednávaní umožnené už 24 rokov. Za uvedené obdobie boli rozšírené desiatky
kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa. Nie sú známe prípady, že by rozšírenie malo také
negatívne dopady, ako je to uvedené v podaní na Ústavný súd Slovenskej republiky...
Ako vyplýva z vyššie uvedených skutočností, zastávame názor, že postup rozširovania
kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky
a medzinárodnými dohovormi, ktorými je Slovenská republika viazaná. Extenzia môže byť
vykonávaná len na základe zákona, po splnení zákonom ustanovených podmienok,
v medziach zákona a spôsobom, ktorý ustanovuje zákon.»
IV. Ústne pojednávanie
Podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde od ústneho pojednávania môže ústavný
súd so súhlasom účastníkov konania upustiť, ak od tohto pojednávania nemožno očakávať
ďalšie objasnenie veci.
Keďže právny zástupca skupiny poslancov sa relevantným spôsobom nevyjadril
ku konaniu ústneho pojednávania, ústavný súd nariadil ústne pojednávanie
na 17. február 2016.
Na ústnom pojednávaní sa z účastníkov konania zúčastnil len právny zástupca
navrhovateľov, ďalší účastníci konania (národná rada a vláda) svoju neúčasť ospravedlnili.
Právny zástupca navrhovateľov v zásade zotrval na právnych názoroch uvedených
v návrhu. Vzhľadom na to, že na opakované výzvy ústavného súdu nepredložil písomné
stanovisko, ústavný súd ho vyzval, aby zhrnul stanovisko navrhovateľov prezentované na
ústnom pojednávaní a predložil ho ústavnému súdu v písomnej forme.
Ústavný súd v nadväznosti na to odročil ústne pojednávanie na vyhlásenie
rozhodnutia na 16. marec 2016.
Právny zástupca navrhovateľov v písomnom podaní doručenom ústavnému súdu
25. februára 2016 na žiadosť pléna ústavného súdu zhrnul stanovisko navrhovateľov
k vyjadreniu národnej rady a vlády takto:
«Národná rada SR ako aj vláda SR, zastúpená ministerstvom spravodlivosti,
vo svojich vyjadreniach vedú s návrhom skupiny poslancov polemiku tak, akoby
navrhovateľ spochybňoval prípustnosť extenzie per se.
Navrhovateľ si je však dobre vedomý legitimity takéhoto inštitútu, ak sú pri jeho
uplatnení splnené niektoré základné podmienky, ktoré Ústava SR vyžaduje pre akýkoľvek
zásah do základných práv a slobôd. Navrhovateľ preto nespochybňuje extenziu ako takú,
ale konkrétny spôsob jej vykonania v napadnutej zákonnej úprave.
Odporca aj vedľajší účastník namietajú, že extenzia nevyžaduje prístup k súdnej
ochrane, lebo podľa ich názoru účinky nenastávajú na základe výnosu ministerstva,
ale priamo zo zákona, pričom výnos neukladá zamestnávateľom nové práva a povinnosti,
ale iba identifikuje zmluvu, ktorá tak činí, takže „pri extenzii nedochádza k vstupu
zamestnávateľov do obligačného zväzku, s ktorým nesúhlasia, ale ide o prenesenú
záväznosť obsahu kolektívnej zmluvy“ (s. 8 − 9 vyjadrenia NR SR). Podobne vláda namieta,
56
že „podstatou extenzie nie je zazmluvnenie zamestnávateľov a nahradenie ich vôle aktom
štátneho orgánu, ale povinné rozšírenie práv a povinností z danej kolektívnej zmluvy
priamo z moci zákona.“
Podstatou týchto vyjadrení je v tom lepšom prípade nezrozumiteľné, v tom horšom
nedôstojné hranie sa so slovami. Obe vyjadrenia vlastne hovoria, že extenzia nie je povinné
zazmluvnenie niekoho, ale podrobenie niekoho obsahu nejakej zmluvy. A že to vyplýva
priamo zo zákona, takže je všetko v poriadku. Ale práve nesúlad zákona s ústavou
navrhovateľ namieta, a to najmä s dôrazom na absenciu prístupu k súdnej ochrane.
Napokon, vedľajší účastník ten o niekoľko odstavcov nižšie uvádza, že „extenzia je
povýšenie kolektívnej zmluvy na právne záväznú reguláciu aj na subjekty, za ktoré nebola
uzatvorená.“ V istom zmysle ide teda o privatizáciu časti legislatívneho procesu, v ktorom
zamestnávatelia, ktorí nie sú združení, nemajú vôbec žiadnu účasť.
Navrhovateľ si tu opätovne dovoľuje dať do pozornosti, že podľa judikatúry
Ústavného súdu SR „zákonodarca nemôže vylúčiť uplatnenie rozhodovacej právomoci
všeobecných súdov, resp. obmedziť alebo vylúčiť prístup k súdu prijatím úpravy, ktorá
smeruje k presadeniu zániku zmlúv na základe osobitného zákona...“ (PL ÚS 25/01). Ak
to platí pre zánik zmlúv zo zákona, musí to platiť aj pre vznik zmlúv, nota bene ak majú
vzniknúť na základe výnosu ministerstva. Práve preto aj Ústavný súd ČR v analogickej
právnej veci konštatoval, že je vecou zákonodarcu, či to nastaví ako správny proces
a kontrolu zverí správnym súdom alebo cez legislatívu a súdom v takom prípade umožní
kontrolu toho, či ministerstvo zákonné podmienky extenzie dodržalo. Odporca si vybral
druhú možnosť, ale bez tej záruky (PL. ÚS 40/02).
V tejto súvislosti odporca aj vedľajší účastník ponúkajú jediný vecný argument,
prečo by subjekt súkromného práva nemal mať prístup k súdnej ochrane voči procesu, v
ktorom sa dohoda iných subjektov súkromného práva stane preň záväzným rovnako ako
zákon. Obaja zhodne tvrdia, že prístup k súdnej ochrane je zabezpečený protestom
prokurátora.»
VI. Kolektívne vyjednávanie, kolektívne zmluvy a ich medzinárodný rozmer
Vznik kolektívneho vyjednávania a kolektívnych zmlúv ako pracovnoprávnych
inštitútov siaha do 19. storočia, do Veľkej Británie. Ako druh kolektívnych rokovaní
sa rozvinulo vyjednávanie kolektívnych zmlúv medzi zamestnávateľmi a zamestnancami
už v priebehu 18. storočia. V druhej polovici 19. storočia sa dostali kolektívne zmluvy
a kolektívne vyjednávanie aj do kontinentálnej Európy. Prvé zákonné úpravy boli v Európe
prijímané až po 1. svetovej vojne vrátane Československa.
V súčasnosti inštitúty kolektívneho vyjednávania a kolektívnych zmlúv upravujú
medzinárodné multilaterálne zmluvy, predovšetkým Dohovor Medzinárodnej organizácie
práce (ďalej aj „MOP“) č. 98 z roku 1949 o práve združovať sa a kolektívnom vyjednávaní,
Odporúčanie Medzinárodnej organizácie práce č. 91 z roku 1951 o kolektívnych zmluvách,
ale aj ďalšie medzinárodné štandardy, na ktoré vo svojich vyjadreniach poukázala
aj národná rada a vláda.
Dohovory Medzinárodnej organizácie práce majú charakter medzinárodných zmlúv
a podliehajú ratifikácii. Odporúčania Medzinárodnej organizácie práce sú nezáväznými
smernicami, metodikou, spravidla na vykonávanie dohovorov.
Dohovor Medzinárodnej organizácie práce č. 98 spolu s ďalšími siedmimi
dohovormi Medzinárodnej organizácie práce (č. 87, 29, 105, 138, 182,100 a 111) sú
považované za fundamentálne/základné dohovory MOP a spolu so štyrmi dohovormi
Medzinárodnej organizácie práce (č. 81, 122, 129 a 144) tvoria obsah Deklarácie
o základných princípoch a právach pri práci, ktorú prijala Medzinárodná organizácia práce
v roku 1998.
Slovenská republika ako jeden z dvoch nástupníckych štátov po dni zániku Českej
a Slovenskej Federatívnej Republiky rozdelením – 31. decembra 1992 (ústavný zákon
z 25. novembra 1992 č. 542/1992 Zb. o zániku Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky)
prevzala záväzky z medzinárodných zmlúv od 1. januára 1993, ktorých zmluvnou stranou
do 31. decembra 1992 bola Česká a Slovenská Federatívna Republika, v súlade najmä
s čl. 34 Viedenského dohovoru z 23. augusta 1978 o sukcesii štátov vo vzťahu k zmluvám –
58
č. 33/2001 Z. z. a na základe uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky č. 85
z 3. decembra 1992, ktorým bolo schválené vyhlásenie Národnej rady Slovenskej republiky
o členstve Slovenskej republiky v Rade Európy a o prevzatí záväzkov z medzinárodných
zmlúv.
Slovenská republika ako samostatný štát je signatárom Dohovoru Medzinárodnej
organizácie práce č. 91 od 1. januára 1993, keď pristúpila k 57 dohovorom MOP
(oznámenie Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky uverejnené
pod č. 110/1997 Z. z.); pre Československú socialistickú republiku bol platné od 21. januára
1965.
Nad rámec už uvedeného možno doplniť, že Slovenská republika je viazaná
aj Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd a jeho protokolmi, ktorý pre
Českú a Slovenskú Federatívnu Republiku v súlade so svojím čl. 66 ods. 3 nadobudol
platnosť 18. marca 1992 a Ministerstvo Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky
ho oznámilo pod č. 209/1992 Zb., ktorý v čl. 11 ods.1 garantuje právo každého zakladať
na obranu svojich záujmov odbory alebo vstupovať do nich.
Slovenská republika je signatárom aj Európskej sociálnej charty (revidovanej), ktorá
sa stala platnou pre Slovenskú republiku 1. júna 2009 a je viazaná o. i. aj jej čl. 5, ktorý
upravuje právo organizovať sa, a čl. 6, ktorý upravuje právo kolektívne vyjednávať
(oznámenie Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky uverejnené pod
č. 273/2009 Z. z.). Európska sociálna charta (revidovaná) Rady Európy z roku 1996
je multilaterálna medzinárodná zmluva prezidentskej povahy, ktorá zaručuje základné
sociálne a ekonomické práva všetkých ľudí v ich každodennom živote. Berie do úvahy
vývoj, ku ktorému došlo v Európe od prijatia pôvodnej charty v roku 1961, a zavádza nové
faktory, ako napr. posilnenie princípu nediskriminácie, rodovej rovnosti, ochranu materstva
a ochranu ľudí so zdravotným postihnutím. V jednom nástroji stelesňuje všetky práva
zaručené Európskou sociálnou chartou z roku 1961, jej dodatkovým protokolom z roku
1988 a pridáva nové práva a zmeny prijaté zmluvnými stranami.
Slovenská republika, uznávajúca a dodržiavajúca v súlade s čl. 1 ods. 2 ústavy
pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy a ďalšie medzinárodné záväzky,
je viazaná aj Chartou základných práv a slobôd Európskej únie, ktorá v hlave IV označenej
nadpisom „Solidarita“, v čl. 28 upravuje právo na kolektívne vyjednávanie a kolektívne
akcie. Charta základných práv a slobôd je súčasťou Lisabonskej zmluvy. Lisabonská
zmluva odkazuje na ňu v čl. 6 Zmluvy o Európskej únii a deklaruje ju za právne záväznú
s rovnakou právnou silou, akú majú zakladajúce zmluvy.
VII. Právne východiská
Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je demokratický, zvrchovaný a právny
štát.
Podľa čl. 13 ods. 2 ústavy medze základných práv a slobôd možno upraviť
za podmienok ustanovených touto ústavou len zákonom.
Podľa čl. 13 ods. 4 ústavy pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať
na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 35 ods. 1 ústavy každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu
naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím
orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto
rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené
preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Podľa čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví
zákon.
60
Podľa č. 123 ústavy ministerstvá a iné orgány štátnej správy na základe zákonov
a v ich medziach môžu vydávať všeobecne záväzné právne predpisy, ak sú na to
splnomocnené zákonom. Tieto všeobecne záväzné právne predpisy sa vyhlasujú spôsobom,
ktorý ustanoví zákon.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Vnútroštátny právny základ kolektívneho vyjednávania a kolektívnych zmlúv tvorí
predovšetkým zákon č. 2/1992 Z. z. o kolektívnom vyjednávaní v znení neskorších
predpisov.
Slovenská republika a Česká republika majú dosiaľ spoločný právny základ úpravy
kolektívneho vyjednávania obsiahnutého v zákone o kolektívnom vyjednávaní, ktorý platí
v obidvoch republikách 25 rokov (nadobudol účinnosť 1. februára 1991), samozrejme,
už nie s identickými zmenami a doplneniami. V zásade rovnaká/porovnateľná „filozofia“
kolektívneho vyjednávania ovplyvnila aj vznik porovnateľných ústavnoprávnych
problémov.
V odbornej literatúre je uvedená aj takáto jeho charakteristika: „Zákon o kolektívnom
vyjednávaní je základným normatívnym právnym aktom, ktorý upravuje kolektívne pracovné
vzťahy. Tento zákon je prevažne procesnoprávnym predpisom, ktorý ustanovuje postup pri
kolektívnom vyjednávaní a ustanovuje práva a povinnosti subjektov kolektívneho
pracovného práva v rámci tohto procesu.“ (In: Tröster, P., Knebl, P. Zákon o kolektivním
vyjednávaní. Komentář. Praha: Wolters Kluver, 2014, s. 2). Kolektívne pracovné vzťahy
sú upravené v desiatej časti zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších
predpisov.
Podľa prof. JUDr. Heleny Barancovej, DrSc., kolektívne pracovné právo tvorí
„súhrn právnych noriem, ktoré upravujú právne vzťahy medzi subjektmi pracovného práva,
v ktorých jeden zo subjektov je kolektívny subjekt. Kolektívne pracovné právo upravuje
kolektívne pracovné vzťahy, ktorých hlavným účelom je zlepšenie pracovných a mzdových
podmienok zamestnancov“. (In: Barancová, H., Schronk, R. Pracovné právo. Bratislava:
Sprint, 2009, s.725 ˗785).
Podľa § 1 ods. 2 zákona o kolektívnom vyjednávaní je kolektívne vyjednávanie
nástroj podpory účinného sociálneho dialógu a dosahovania sociálneho mieru založený
na bipartitnom princípe.
Podľa § 2 ods. 1 zákona o kolektívnom vyjednávaní kolektívne zmluvy upravujú
individuálne a kolektívne vzťahy medzi zamestnávateľmi a zamestnancami a práva
a povinnosti zmluvných strán.
Podľa § 2 ods. 3 kolektívna zmluva je
a) podniková uzavretá medzi príslušným odborovým orgánom alebo príslušnými
odborovými orgánmi a zamestnávateľom, ktorým je aj služobný úrad,
b) kolektívna zmluva vyššieho stupňa uzavretá pre väčší počet zamestnávateľov
medzi príslušným vyšším odborovým orgánom alebo príslušnými vyššími odborovými
orgánmi a organizáciou alebo organizáciami zamestnávateľov,
c) kolektívna zmluva vyššieho stupňa uzavretá medzi príslušným vyšším odborovým
orgánom alebo príslušnými vyššími odborovými orgánmi a zamestnávateľom, ktorým
je štát,
d) kolektívna zmluva vyššieho stupňa uzavretá pre zamestnávateľov, ktorí pri
odmeňovaní postupujú podľa osobitného predpisu (§ 1 ods. 1 zákona č. 553/2003 Z. z.
o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov) medzi príslušným vyšším
odborovým orgánom alebo príslušnými vyššími odborovými orgánmi, vládou poverenými
zástupcami a reprezentatívnymi zástupcami zamestnávateľov.
Z citovaných ustanovení zákona o kolektívnom vyjednávaní možno vyvodiť,
že výsledkom kolektívneho vyjednávania sociálnych partnerov je predovšetkým dojednanie
62
pracovných podmienok zmluvne „zastrešených“ kolektívnou zmluvou. Úroveň
kolektívneho vyjednávania môže byť na centrálnej, odvetvovej (sektorovej) alebo
podnikovej úrovni.
Podľa § 4 ods. 3 zákona o kolektívnom vyjednávaní kolektívna zmluva vyššieho
stupňa sa uzatvára pre odvetvie; kolektívna zmluva vyššieho stupňa sa uzatvára pre časť
odvetvia, ak sa na uzatvorení kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa pre časť odvetvia dohodli
zmluvné strany. Kolektívna zmluva vyššieho stupňa obsahuje označenie odvetvia alebo
časti odvetvia, pre ktoré je uzatvorená, pričom sa vychádza zo zoznamu zamestnávateľov,
za ktorých je uzatvorená. Označením odvetvia podľa druhej vety je kód štatistickej
klasifikácie ekonomických činností podľa osobitného predpisu na úrovni divízie.
Označením časti odvetvia podľa druhej vety je kód štatistickej klasifikácie ekonomických
činností podľa osobitného predpisu na úrovni skupiny [týmto osobitným predpisom
je Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1893/2006 z 20. decembra 2006,
ktorým sa zavádza štatistická klasifikácia ekonomických činností NACE Revision 2
a ktorým sa mení a dopĺňa nariadenie Rady (EHS) č. 3037/90 a niektoré
nariadenia ES o osobitných oblastiach štatistiky (Ú. v. EÚ L 393, 30. 12. 2006) v znení
nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 259/2008 z 11. marca 2008 (Ú. v. EÚ
L 97, 9. 4. 2008)].
Podľa § 5 ods. 3 zákona o kolektívnom vyjednávaní kolektívna zmluva vyššieho
stupňa je záväzná aj pre zamestnávateľov v odvetví alebo v časti odvetvia, na ktoré bola
rozšírená záväznosť tejto kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa podľa § 7, a pre ich
zamestnancov.
Podľa § 5 ods. 4 zákona o kolektívnom vyjednávaní kolektívna zmluva vyššieho
stupňa je záväzná aj pre zamestnávateľa, ktorý nie je združený v organizácii
zamestnávateľov, ktorá kolektívnu zmluvu vyššieho stupňa uzavrela, ak zamestnávateľ
požiada zmluvné strany o pristúpenie ku kolektívnej zmluve vyššieho stupňa a zmluvné
strany s pristúpením súhlasia. Zmluvné strany kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa oznámia
ministerstvu pristúpenie zamestnávateľa ku kolektívnej zmluve vyššieho stupňa podľa prvej
vety v lehote najneskôr do 15 dní od pristúpenia tohto zamestnávateľa ku kolektívnej
zmluve vyššieho stupňa. Pristúpenie zamestnávateľa ku kolektívnej zmluve vyššieho stupňa
sa na žiadosť ministerstva oznamuje v Zbierke zákonov Slovenskej republiky (ďalej
aj „zbierka zákonov“).
Podľa § 6 ods. 1 zákona o kolektívnom vyjednávaní sa kolektívna zmluva vyššieho
stupňa podľa § 2 ods. 3 písm. c) a d) uzatvára na jeden kalendárny rok.
Podľa § 6 ods. 3 zákona o kolektívnom vyjednávaní kolektívna zmluva vyššieho
stupňa podľa § 2 ods. 3 písm. c) nadobúda platnosť súčasne s nadobudnutím účinnosti
zákona o štátnom rozpočte.
Podľa § 7 ods. 1 zákona o kolektívnom vyjednávaní môže Ministerstvo práce
a sociálnych vecí Slovenskej republiky (ďalej aj „ministerstvo“) na spoločný písomný návrh
zmluvných strán kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa alebo na písomný návrh
jednej zo zmluvných strán kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa a za podmienok
ustanovených v odsekoch 2 až 9 rozšíriť záväznosť kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa
na zamestnávateľov v odvetví alebo v časti odvetvia, pre ktoré je táto kolektívna zmluva
vyššieho stupňa uzatvorená. Záväznosť kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa uzatvorenej pre
odvetvie môže byť rozšírená na zamestnávateľov aj v niektorej časti tohto odvetvia. Návrh
na rozšírenie záväznosti kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa možno podať ministerstvu
najneskôr šesť mesiacov pred uplynutím doby, na ktorú bola kolektívna zmluva vyššieho
stupňa uzatvorená.
Podľa § 7 ods. 2 zákona o kolektívnom vyjednávaní môže ministerstvo záväznosť
kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa podľa odseku 1 rozšíriť, len ak zamestnávatelia, pre
ktorých je záväzná kolektívna zmluva vyššieho stupňa, ktorej záväznosť sa navrhuje
rozšíriť, zamestnávajú v odvetví alebo v časti odvetvia, ak sa navrhuje rozšírenie záväznosti
kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa na časť odvetvia, väčší počet zamestnancov ako
zamestnávatelia združení v inej organizácii zamestnávateľov, ktorá v tom istom odvetví
alebo v tej istej časti odvetvia uzatvorila inú kolektívnu zmluvu vyššieho stupňa. Splnenie
podmienky podľa prvej vety sa posudzuje k poslednému dňu kalendárneho štvrťroka, ktorý
predchádza kalendárnemu štvrťroku, v ktorom bol podaný návrh na rozšírenie záväznosti
kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa.
Podľa § 7 ods. 5 zákona o kolektívnom vyjednávaní pri zisťovaní údajov o počte
zamestnancov na účely posúdenia splnenia podmienky podľa odseku 2 ministerstvo
postupuje podľa osobitného predpisu (týmto osobitným predpisom je § 30 a § 31 zákona
64
č. 540/2001 Z. z. o štátnej štatistike v znení neskorších predpisov, pozn.). Ak v súlade
s osobitným predpisom nie je možné poskytnúť ministerstvu údaje potrebné na posúdenie
splnenia podmienky podľa odseku 2, zamestnávateľ je povinný na žiadosť ministerstva
písomne mu oznámiť do troch dní počet svojich zamestnancov.
Podľa § 7 ods. 11 zákona o kolektívnom vyjednávaní ministerstvo rozširuje
záväznosť kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa a záväznosť dodatku ku kolektívnej zmluve
vyššieho stupňa všeobecne záväzným právnym predpisom, ktorý sa vyhlási uverejnením
jeho úplného znenia v zbierke zákonov.
Podľa § 9 ods.1 zákona o kolektívnom vyjednávaní kolektívnu zmluvu vyššieho
stupňa a rozhodnutie rozhodcu, ktoré sa jej týka, je zmluvná strana na strane
zamestnávateľov povinná odovzdať na uloženie ministerstvu do 15 dní odo dňa podpísania
kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa alebo do 15 dní odo dňa doručenia rozhodnutia
rozhodcu zmluvným stranám. Rovnako sa postupuje pri zmene kolektívnej zmluvy.
Zmluvná strana je povinná zaslať ministerstvu kolektívnu zmluvu vyššieho stupňa a jej
zmeny aj v elektronickej podobe v lehote podľa prvej vety.
Podľa § 9 ods. 2 zákona o kolektívnom vyjednávaní uloženie kolektívnej zmluvy
vyššieho stupňa, ktorá je uzavretá podľa § 4 ods. 1, sa oznamuje v zbierke zákonov.
O oznámenie v zbierke zákonov požiada ministerstvo.
Podľa § 10 zákona o kolektívnom vyjednávaní kolektívne spory podľa tohto zákona
sú spory o uzavretie kolektívnej zmluvy a spory o plnenie záväzkov kolektívnej zmluvy,
z ktorých nevznikajú nároky jednotlivým zamestnancom.
V znení novely zákona o kolektívnom vyjednávaní realizovanej zákonom
č. 416/2013 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní
v znení neskorších predpisov, v podstate platí znenie § 7 a § 7a zákona o kolektívnom
vyjednávaní do dnešného dňa [ústavný súd v súvislosti s prijatím Civilného sporového
poriadku, Civilného mimosporového poriadku a Správneho súdneho poriadku prijal
opatrenia zákonom č. 125/2016 Z. z. o niektorých opatreniach súvisiacich s prijatím
Civilného sporového poriadku, Civilného mimosporového poriadku a Správneho súdneho
poriadku a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorý nadobúda účinnosť 1. júla 2016),
ktorým sa novelizoval aj zákon o kolektívnom vyjednávaní, avšak jeho § 7 a § 7a sa
nedotkol].
Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 400/2015 Z. z. o tvorbe právnych predpisov a o Zbierke
zákonov Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon
o zbierke zákonov“), ktorý nadobudol účinnosť 1. januára 2016, tento zákon upravuje
základné pravidlá tvorby všeobecne záväzných právnych predpisov (ďalej len „právny
predpis“), ktorými sú ústava, ústavné zákony, zákony, nariadenia vlády Slovenskej
republiky (ďalej len „nariadenie vlády“), vyhlášky a opatrenia ministerstiev, ostatných
ústredných orgánov štátnej správy, iných orgánov štátnej správy a Národnej banky
Slovenska a ich vyhlasovanie v zbierke zákonov.
Podľa § 12 ods. 1 zákona o zbierke zákonov je zbierka zákonov štátnym
publikačným nástrojom Slovenskej republiky. V zbierke zákonov sa uverejnením vyhlasujú
a) právne predpisy,
b) iné právne akty podľa § 13 (ďalej len „iný akt“) a
c) akty medzinárodného práva podľa § 20.
Podľa § 13 ods. 1 zákona o zbierke zákonov inými aktmi, ktoré sa vyhlasujú
v zbierke zákonov, sú
a) rozhodnutia ústavného súdu,
b) návrhy prijaté v referende,
c) rozhodnutia predsedu národnej rady a uznesenia Národnej rady Slovenskej
republiky, ak tak ustanovuje osobitný predpis, uznesenia Národnej rady Slovenskej
republiky, o ktorých rozhodla, že sa majú uverejniť v zbierke zákonov, a úplné znenia
ústavy, ústavných zákonov a zákonov vyhlásených predsedom národnej rady,
d) rozhodnutia prezidenta o rozpustení Národnej rady Slovenskej republiky,
o vyhlásení referenda, o udelení amnestie, o prenesení právomoci dojednávať medzinárodné
zmluvy a rozhodnutia prezidenta, ak tak ustanovuje osobitný predpis,
e) rozhodnutia vlády o udelení amnestie vo veciach priestupkov, rozhodnutia vlády,
ak tak ustanovuje osobitný predpis, a uznesenia vlády, o ktorých rozhodla, že sa majú
vyhlásiť v zbierke zákonov,
f) ďalšie akty, ak tak ustanovuje osobitný predpis.
66
VIII. Predchádzajúce konania
Slovenská republika
Ústavný súd dosiaľ rozhodoval o súlade § 7 zákona o kolektívnom vyjednávaní
dva razy (vždy za situácie iného znenia napadnutého § 7, ktorý bol od prijatia zákona
o kolektívnom vyjednávaní novelizovaný 7-krát).
1. Vo veci sp. zn. PL. ÚS 129/07 ústavný súd konanie o návrhu skupiny
43 poslancov národnej rady na začatie konanie o súlade § 7 ods. 1 zákona o kolektívnom
vyjednávaní s čl. 1 ods. 1, čl. 13 ods. 2 a 4 v spojení s čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1 a s čl. 46
ods. 1 a 2 ústavy a s čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením zo 14. novembra 2007 zastavil.
2. Vo veci sp. zn. PL. ÚS 12/08 ústavný súd konanie o návrhu 57 poslancov národnej
rady na začatie konania o súlade § 7 ods. 1, 2 a 4 zákona o kolektívnom vyjednávaní s čl. 1
ods. 1, čl. 13 ods. 2 a 4 v spojení s čl. 20 ods. 1 a čl. 35 ods. 1, s čl. 37 ods. 2 druhej vety
v spojení s čl. 37 ods. 1 a s čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a s čl. 6 ods. 1 dohovoru a § 7 ods. 5
zákona o kolektívnom vyjednávaní s čl. 1 ods. 1, čl. 29 ods. 4 a čl. 37 ods. 1 ústavy
uznesením z 23. marca 2011 zastavil.
3. Vo veci sp. zn. PL. ÚS 31/2015, ktorá je predmetom tohto konania pred ústavným
súdom (PL. ÚS 31/2015), ústavný súd rozhoduje o súlade § 7 ods. 1, 2 a 11 zákona
č. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1
a s čl. 13 ods. 2 a 4 v spojení s čl. 20 ods. 1 a čl. 35 ods. 1 ústavy, s čl. 46 ods. 1 a 2
ústavy a s čl. 6 ods. 1 dohovoru v rozsahu prijatom na ďalšie konanie uznesením č. k.
PL. ÚS 31/2015-35 z 8. apríla 2015.
Česká republika
Ústavný súd Českej republiky taktiež posudzoval ústavnosť § 7 zákona
o kolektívnom vyjednávaní.
Pred posúdením ústavnosti § 7 zákona o kolektívnom vyjednávaní v Českej republike
bolo jeho znenie nasledovné:
„(1) Ministerstvo práce a sociálních věcí republiky může stanovit právním
předpisem, že kolektivní smlouva vyššího stupně je závazná i pro zaměstnavatele, kteří
nejsou členy organizace zaměstnavatelů, která tuto smlouvu uzavřela.
(2) Rozšířit závaznost kolektivní smlouvy vyššího stupně podle předchozího
odstavce lze jen na zaměstnavatele s obdobnou činností a obdobnými ekonomickými
a sociálními podmínkami, kteří mají sídlo na území příslušné republiky a není pro ně
závazná kolektivní smlouva vyššího stupně.“
Toto ustanovenie napadla na Ústavnom súde Českej republiky skupina 52 poslancov
Poslaneckej snemovne Českej národnej rady a navrhla ho zrušiť. Ústavný súd Českej
republiky svojím nálezom sp. zn. Pl. ÚS 40/02 z 11. júna 2003 zrušil dňom 31. marca 2004
§ 7 zákona o kolektívnom vyjednávaní pre rozpor s čl. 11 ods. 1, čl. 26 v spojení s čl. 4
ods. 4 Listiny základných práv a slobôd a s čl. 1, čl. 81 a čl. 90 Ústavy Českej republiky
a odložil účinnosť derogačného nálezu k 31. marcu 2004, čím vytvoril zákonodarcovi
časový priestor na ústavne súladnú implementáciu zákona č. 2/1991 Sb. Nález bol
2. júla 2003 uverejnený pod č. 199/2003 Sb.
V nadväznosti na novelu zákona o kolektívnom vyjednávaní (zákon č. 255/2005 Sb.,
ktorý nadobudol účinnosť 1. júla 2005) bol § 7 upravený nasledovným spôsobom:
„(1) Smluvní strany kolektivní smlouvy vyššího stupně mohou společně navrhnout,
4a)
aby bylo ve Sbírce zákonů vyhlášeno sdělení Ministerstva práce a sociálních věcí, že
kolektivní smlouva vyššího stupně je závazná i pro další zaměstnavatele s převažující
4b)
činností v odvětví označeném kódem Odvětvové klasifikace ekonomických činností (dále
jen „odvětví“).
68
(2) Sdělení Ministerstva práce a sociálních věcí podle odstavce 1 se vyhlásí ve Sbírce
zákonů, pokud je kolektivní smlouva vyššího stupně uzavřena
a) organizací zaměstnavatelů, kteří v odvětví, v němž se navrhuje rozšířit závaznost
kolektivní smlouvy vyššího stupně, zaměstnávají největší počet zaměstnanců, nebo
b) příslušným vyšším odborovým orgánem, který v odvětví, v němž se navrhuje
rozšířit závaznost kolektivní smlouvy vyššího stupně, jedná za největší počet zaměstnanců.
(3) Splnění podmínek stanovených v odstavci 2 se posuzuje k poslednímu dni
čtvrtletí, za které jsou k dispozici statistické informace podle odstavce 6.
(4) Návrh na rozšíření závaznosti kolektivní smlouvy vyššího stupně (dále jen
„návrh“) musí být písemný, podepsaný smluvními stranami na téže listině a musí obsahovat
označení kolektivní smlouvy vyššího stupně a odvětví, v němž má být její závaznost
rozšířena na další zaměstnavatele. Dále musí obsahovat
a) seznamy zaměstnavatelů, pro které je kolektivní smlouva vyššího stupně závazná,
a celkový počet jejich zaměstnanců, seznamy zaměstnavatelů, kteří jsou členy ostatních
organizací zaměstnavatelů v tomtéž odvětví, celkové počty jejich zaměstnanců a kódy
4b)
Odvětvové klasifikace ekonomických činností , nebo
b) celkový počet zaměstnanců, za které jedná příslušný vyšší odborový orgán
uvedený v odstavci 2 písm. b), to je seznam zaměstnavatelů, u kterých tento orgán působí
prostřednictvím příslušného odborového orgánu, a celkový počet jejich zaměstnanců,
a počet zaměstnanců, za které jedná jiný příslušný vyšší odborový orgán, který působí
v tomtéž odvětví, to je seznam zaměstnavatelů, u kterých tento orgán působí
prostřednictvím příslušného odborového orgánu, počet jejich zaměstnanců a jejich kód
4b)
Odvětvové klasifikace ekonomických činností .
Smluvní strany připojí k návrhu znění kolektivní smlouvy vyššího stupně v písemné
a elektronické podobě.
(5) Organizace zaměstnavatelů je povinna pro tyto účely písemně sdělit Ministerstvu
práce a sociálních věcí a organizaci zaměstnavatelů, která působí v tomtéž odvětví,
na žádost seznam zaměstnavatelů, kteří jsou jejími členy, a celkový počet jejich
zaměstnanců. Vyšší odborový orgán je povinen pro tyto účely písemně sdělit Ministerstvu
práce a sociálních věcí a vyššímu odborovému orgánu, který působí v tomtéž odvětví,
na žádost celkový počet zaměstnanců, za které jedná, a seznam zaměstnavatelů, u kterých
působí příslušná odborová organizace.
(6) Skutečnosti stanovené v odstavci 4 prokazují smluvní strany statistickými
informacemi Českého statistického úřadu o celkovém počtu zaměstnanců a písemnými
sděleními podle odstavce 5.
(7) Pokud návrh nesplňuje náležitosti stanovené v odstavci 4, vyzve Ministerstvo
práce a sociálních věcí smluvní strany k odstranění nedostatků, popřípadě k doplnění návrhu
a stanoví jim k tomu přiměřenou lhůtu. Zároveň je poučí, že pokud nedostatky neodstraní,
popřípadě návrh nedoplní, nebude možné vyhlásit sdělení podle odstavce 1.
(8) Smluvní strany kolektivní smlouvy vyššího stupně mohou vzít návrh zpět
do 15 dnů od jeho doručení. Na náležitosti zpětvzetí návrhu se vztahuje odstavec 4 věta
první obdobně.
(9) Jsou-li splněny podmínky stanovené v odstavci 2 a návrh obsahuje náležitosti
stanovené v odstavci 4, zašle Ministerstvo práce a sociálních věcí bez zbytečného odkladu,
nejdříve však po uplynutí lhůty stanovené v odstavci 8, sdělení uvedené v odstavci 1
k vyhlášení do Sbírky zákonů. Ve sdělení uvede též místo, kde se lze seznámit s obsahem
kolektivní smlouvy vyššího stupně, jejíž závaznost se rozšiřuje na další zaměstnavatele.
Ministerstvo práce a sociálních věcí zároveň zašle kolektivní smlouvu vyššího stupně
4c)
v elektronické podobě úřadům práce a zveřejní ji způsobem umožňujícím dálkový
přístup. Úřad práce umožňuje každému, kdo o to požádá, nahlédnout do kolektivní smlouvy
vyššího stupně, jejíž závaznost byla rozšířena na další zaměstnavatele.
(10) Nejsou-li splněny podmínky stanovené v odstavci 2 nebo návrh neobsahuje
náležitosti stanovené v odstavci 4, popřípadě jestliže smluvní strany neodstranily
ve stanovené lhůtě nedostatky návrhu, nebo jej nedoplnily, Ministerstvo práce a sociálních
věcí písemně vyrozumí smluvní strany, že jejich návrhu nevyhovuje.“
Poznámky pod čiarou: 4a) „§ 2 odst. 1 písm. e) zákona č. 309/1999 Sb., o Sbírce zákonů a o Sbírce
mezinárodních smluv.
4b)
§ 18 odst. 1 a § 19 zákona č. 89/1995 Sb., o státní statistické službě, ve znění
zákona č. 220/2000 Sb. a zákona č. 411/2000 Sb.
4c)
§ 8 odst. 1 písm. m) zákona č. 435/2004 Sb., o zaměstnanosti.“
70
Ustanovenie § 7 ods. 9 zákona č. 2/1991 Sb. o kolektívnom vyjednávaní v znení
nálezu Ústavného súdu Českej republiky vyhláseného pod č. 199/2003 Sb. a zákona
č. 255/2005 Sb. bolo novelizované zákonom č. 73/2011 Sb. o Úřadu práce České republiky
a o změně souvisejících zákonů takto:
«se slova „úřadům práce“ nahrazují slovy „Úřadu práce České republiky −
krajským pobočkám a pobočce pro hlavní město Prahu (dále jen „krajská pobočka Úřadu
práce“)“ a slova „Úřad práce“ se nahrazují slovy „Krajská pobočka Úřadu práce“.»
Z aktuálnej právnej úpravy o kolektívnom vyjednávaní Českej republiky vyplýva,
že na rozdiel od napadnutej právnej úpravy Slovenskej republiky (ktorá je predmetom tohto
konania) je založená na tom, že sú zákonom ustanovené všetky relevantné podmienky
extenzie kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa, najmä že
- len spoločne môžu zmluvné strany kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa navrhnúť
Ministerstvu práce a sociálnych vecí Českej republiky, aby v Zbierke zákonov Českej
republiky bolo vyhlásené oznámenie, že kolektívna zmluva vyššieho stupňa je záväzná aj
pre ďalších zamestnávateľov s prevažujúcou činnosťou odvetvia označenou kódom,
odvetvovej klasifikácie ekonomických činností podľa zákona o štátnej štatistickej službe,
- oznámenie Ministerstva práce a sociálnych vecí Českej republiky, že kolektívna
zmluva je záväzná aj pre ďalších zamestnávateľov s prevažujúcou činnosťou odvetia, nemá
charakter všeobecne záväzného právneho predpisu,
- vyhlásenie oznámenia sa viaže len na posúdenie splnenia zákonom ustanovených
podmienok Ministerstvom práce a sociálnych vecí Českej republiky, a nie aj na jeho úvahu,
- kritérium reprezentatívnosti (reprezentatívnosť je chápaná ako schopnosť legitímne
zastupovať skupinové záujmy) je v zásade najväčší počet zamestnancov v relevantnom
odvetví, za podmienok ustanovených priamo v zákone,
- aktuálna právna úprava nebráni možnosti dotknutým subjektom domáhať sa súdnej
ochrany.
IX. Právne závery ústavného súdu
1. K namietanému nesúladu § 7 ods. 1, 2 a 11 zákona o kolektívnom vyjednávaní
s čl. 1 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj s čl. 6 ods. 1 dohovoru
V súvislosti s charakteristikou inštitútu právneho štátu ústavný súd už pri svojej
rozhodovacej činnosti vyslovil, že v právnom štáte by mal každý zákon spĺňať požiadavky,
ktoré sú vo všeobecnosti kladené na akúkoľvek zákonnú úpravu, ktoré možno odvodiť
z čl. 1 ods. 1 ústavy. S uplatňovaním princípu právnej istoty v právnom štáte sa spája
požiadavka všeobecnosti, platnosti, trvácnosti, stability, racionálnosti a spravodlivého
obsahu právnych noriem. Medzi ústavné princípy vlastné právnemu štátu patrí aj zákaz
ľubovôle (svojvôle) v činnosti štátnych orgánov, ako aj zásada primeranosti,
resp. proporcionality (m. m. PL. ÚS 11/04, PL. ÚS 106/2011).
Základnou črtou ľubovôle (svojvôle) pri normotvornej (legislatívnej) činnosti
je absencia racionálneho odôvodnenia pri zavedení určitého regulatívneho nástroja, čo má
význam nielen pre požiadavku rovnosti v právach, ale súčasne aj pre kvalitu právneho štátu.
V judikatúre ústavného súdu sa opakovane poukazuje na to, že nerešpektovanie
formulovaných požiadaviek (odôvodnenosť, racionalita a v konečnom dôsledku
i spravodlivosť) vo výsledku uplatnenia zákonodarnej právomoci národnej rady vedie
k právnej úprave vyznačujúcej sa prekvapivosťou a neočakávanosťou v očiach spoločnosti,
ktorá je so štátom vo vzťahu vyžadujúcom si vzájomné uznanie a rešpekt, čo výrazne
determinuje kvalitu štátu ako právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 ústavy. Aj na legitímne
očakávania je nevyhnutné nazerať v kontexte generálneho princípu právneho štátu
fixovaného v čl. 1 ods. 1 ústavy, ktorého integrálnou súčasťou je aj princíp právnej istoty
a ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok (m. m. PL. ÚS 37/99,
PL. ÚS 49/03, PL. ÚS 25/00, PL. ÚS 1/04, PL. ÚS 6/04 atď.). Ústavný súd v tejto súvislosti
už vyslovil (PL. ÚS 12/05), že z hľadiska princípu právnej istoty podlieha ochrane aj tzv.
legitímne očakávanie, ktoré je užšou kategóriou ako právna istota.
72
Úlohou ústavného súdu bolo posúdiť, či napadnuté znenie § 7 ods. 1, 2 a 11 zákona
o kolektívnom vyjednávaní tieto atribúty právneho štátu spĺňa, t. j či právna úprava extenzie
kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa spĺňa kritériá ústavnosti.
Vo všeobecnosti sa extenzia kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa ako taká
nespochybňuje. Ako uvádza prof. JUDr. Helena Barancová, DrSc., „Hlavným účelom
zákonom predpokladaného rozšírenia záväznosti kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa
vo významnej miere zasahuje do zmluvnej voľnosti, na druhej strane umožňuje právne
zaručiť jednotný štandard pracovnoprávnych a mzdových nárokov zamestnancov najmä
v prípadoch, keď zamestnávateľ zámerne nechce vstúpiť do organizácie zamestnávateľov,
aby sa naňho nevzťahovali povinnosti vyplývajúce z tejto zmluvy.“ (In: Barancová, H.,
Schronk, R. Pracovné právo. Bratislava: SPRINT, 2007, s. 775), t. j. nespochybňuje zásah
do zmluvnej voľnosti, aj keď sociálni partneri sa správajú pri extenzii kolektívnych zmlúv
vyššieho stupňa nedôverčivo.
Navrhovatelia taktiež nespochybňujú extenziu kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa,
ale konkrétny spôsob jej vykonania v napadnutej zákonnej úprave a konfrontujú
ju „s princípom právnej istoty..., so zásadou všeobecnosti právnej regulácie“ ako atribútmi
právneho štátu, ako aj s princípom zmluvnej slobody ako jedného z fundamentálnych
princípov súkromnoprávnych vzťahov.
Treba konštatovať, že existujúci model extenzie kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa
aj vzhľadom na normy MOP a informácie zo zahraničia nesignalizuje ústavnoprávne
problémy zvoleného právneho riešenia v štátoch, ktoré sú ich signatármi. Pre úplnosť
a v nadväznosti na informácie o skúsenostiach v zahraničí v stanovisku vlády možno uviesť,
že zo štátov Európskej únie extenziu kolektívnych zmlúv nemá zakotvenú v právnom
poriadku len sedem štátov (Írsko, Taliansko, Cyprus, Dánsko, Švédsko, Malta a Veľká
Británia). Z tých štátov, ktoré ju zakotvenú majú, ju „často“ využíva osem štátov, cez
„funkčné elementy“ dva štáty a zriedkavo desať štátov (okrem bývalých socialistických
štátov, dnes členov Európskej únie vrátane Slovenska aj Nemecko), pričom z tých štátov,
ktoré realizujú túto extenziu, je spôsob vyhlásenia extenzie diferencovaný, sú medzi nimi aj
štáty, ktoré realizujú extenziu právnym predpisom podzákonnej právnej sily (pozri štúdiu
Tripartita, Kolektívne zmluvy, rozširovanie a záväznosť kolektívnych zmlúv vypracovanú
v rámci Národného projektu Centra sociálneho dialógu v roku 2011).
Vecná, inštitucionálna a procedurálna konformita extenzie kolektívnych zmlúv
vyššieho stupňa so všeobecným modelom, ku ktorej možno dospieť štandardnou
komparatistikou s obdobnými inštitútmi, najmä so štátmi Európskej únie, však nemôže
obísť skutočnosť, že hlavným determinantom všeobecnej akceptovateľnosti pre posúdenie
„nášho“ riešenia sú predovšetkým ústavné limity platné v ústavnom systéme Slovenskej
republiky.
Kolektívne zmluvy vyššieho stupňa sa podľa § 9 ods. 1 a 2 zákona o kolektívnom
vyjednávaní v spojení s § 13 písm. f) zákona o zbierke zákonov oznamujú v zbierke
zákonov (napr. oznámenie ministerstva uverejnené pod č. 121/2016 Z. z.).
Rozšírenie kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa sa realizuje uverejnením celého
znenia právneho predpisu vydaného ministerstvom v zbierke zákonov, ktoré
(po nadobudnutí účinnosti zákona č. 416/2013 Z. z.) pozostáva v zásade z dvoch
ustanovení, a to z ustanovenia o extenzii a z ustanovenia o účinnosti. Právny predpis
ministerstva „zakladá“ všeobecne záväzným spôsobom rozšírenie kolektívnej zmluvy
vyššieho stupňa aj na ďalšie, nielen zmluvné subjekty, ukladajúc tak práva a povinnosti
z nich vyplývajúcich aj „nezmluvným“ subjektom, pričom nerieši garancie ochrany práv
z nej vyplývajúcich alebo s ňou spojených. Vo svojich dôsledkoch to fakticky znamená
vylúčenie možnosti domáhať sa súdnej ochrany práv vyplývajúcich z takýchto zmlúv
garantovanej v čl. 46 ods. 1 ústavy, pretože štát napadnutým právnym riešením extenzie
nevykonal kroky predpokladané v čl. 46 ods. 4 ústavy.
Legislatívna konštrukcia extenzie kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa zvolená
zákonodarcom sa vymyká z tradičných pravidiel normotvorby nášho štátu. Rozšírenie
kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa právnym predpisom ústredného orgánu štátnej správy
pre iné ako zmluvou „zaviazané“ zmluvné strany prekračuje rámec ústavne akceptovateľnej
74
normotvorby. Pre informáciu ústavný súd poukazuje na vec vedenú pod sp. zn.
PL. ÚS 28/03, v ktorej sa skupina poslancov domáhala svojím návrhom v rámci konania
o súlade právnych predpisov vyslovenia nesúladu rozhodnutí vydaných Úradom pre
reguláciu sieťových odvetví s označenými článkami ústavy. Ústavný súd odmietol návrh pre
nedostatok právomoci konať o súlade týchto rozhodnutí podľa čl. 125 ods. 1 ústavy
a v odôvodnení uviedol, že aj keď tieto rozhodnutia mali znaky všeobecnosti
a normatívnosti a boli vydané orgánom štátnej správy na základe relevantnej právnej
úpravy, nemali charakter všeobecne záväzných právnych aktov, ale individuálnych
právnych aktov, ktoré boli práve naopak, preskúmateľné v konaní podľa čl. 127 ústavy
(III. ÚS 156/03, I. ÚS 95/03).
Kombinácia zvolenia právnej formy všeobecne záväzného podzákonného právneho
predpisu ako nástroja na extenziu platnosti zmluvy na iné ako zmluvné subjekty, na uzavretí
ktorej neparticipovali, navyše ustanovenie fakultatívnosti tejto extenzie v § 7 ods. 1 a 2
zákona o kolektívnom vyjednávaní (spôsobom ustanoveným v § 7 ods. 11), o uplatnení
ktorej rozhodne ústredný orgán štátnej správy v konečnom dôsledku podľa vlastnej úvahy,
je podľa názoru ústavného súdu nezlučiteľná s princípom právneho štátu zakotveným v čl. 1
ods. 1 ústavy.
Navrhovatelia v nadväznosti na namietaný nesúlad právneho riešenia rozšírenia
kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa spôsobom založenia ich všeobecnej záväznosti s čl. 1
ods. 1 ústavy tvrdia, že „napadnutými ustanoveniami... zákonodarca deleguje na ústredný
orgán štátnej správy právomoc nahradiť prejav vôle subjektu súkromného práva,
a to všeobecne záväzným právnym predpisom, nepriznávajúc pritom dotknutému subjektu
žiadnu možnosť súdnej kontroly takéhoto aktu. Takáto úprava je podľa názoru navrhovateľa
v rozpore so zásadou všeobecnosti právnej regulácie a s princípom deľby moci...“, a že
absencia „možnosti súdnej kontroly, je v zjavnom rozpore... s východiskami právneho
štátu“, pretože „absencia formálnych znakov rozhodnutia vylučuje jeho preskúmateľnosť
v systéme správneho súdnictva“.
Ďalej uvádzajú, že tak zamestnávatelia, ako aj zamestnanci, na ktorých sa kolektívna
zmluva vyššieho stupňa rozšírila, nemajú žiadny reálny prostriedok na ochranu svojich
práv, a aj z tohto dôvodu namietajú nesúlad napadnutých ustanovení zákona o kolektívnom
vyjednávaní (predovšetkým § 7 ods. 11) v konaní podľa čl. 125 ústavy.
Podľa názoru ústavného súdu kombinácia zákonodarcom zvolenej právnej formy
všeobecne záväzného podzákonného právneho predpisu ako formálno-právneho nástroja
extenzie platnosti kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa aj na iné ako zmluvné subjekty
a založenie všeobecnej záväznosti tejto extenzie spôsobom vymykajúcim sa zo štandardnej
normotvorby sa premieta aj do obmedzenia možnosti domáhať sa ochrany takto
vzniknutých práv a vymáhania plnenia povinností štandardným spôsobom, ktorá
v konečnom dôsledku „likviduje“ možnosť uplatnenia individuálnej ochrany práv
dotknutých subjektov. Dodržiavanie obsahu zmluvného právneho vzťahu naoktrojovaného
extenziou kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa aj na „nezmluvné subjekty“, uskutočnenej
v konečnom dôsledku rozhodnutím ministerstva, avšak všeobecne záväzným
„podzákonným“ právnym predpisom v súlade so splnomocňovacím ustanovením zákona
o kolektívnom vyjednávaní, zostáva tak bez náležitej a reálnej súdnej ochrany. Vzhľadom
na uvedené ústavný súd rozhodol, že napadnuté ustanovenia zákona o kolektívnom
vyjednávaní nie sú v súlade s čl. 46 ods. 1 ústavy a s čl. 6 ods.1 dohovoru.
Čo sa týka namietaného nesúladu napadnutých ustanovení zákona o kolektívnom
vyjednávaní s čl. 46 ods. 2 ústavy, vzhľadom na „prisúdenie“ všeobecnej záväznosti
rozšírenia kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa normatívnym právnym aktom uverejneným
v zbierke zákonov nad rámec okruhu subjektov, na ktoré sa vzťahuje kolektívna zmluva
vyššieho stupňa uzavretá štandardným spôsobom, ústavný súd konštatuje, že tieto sú
v zásade svojou povahou individuálnymi rozhodnutiami orgánu verejnej moci sui generis,
ale ak sú realizované normatívnym právnym aktom a v súlade so štandardne ponímanými
formálno-právnymi znakmi, majú charakter právneho predpisu, t. j. nie sú individuálnymi
správnymi aktmi. Z tohto dôvodu sú teda „mimo hry“ možného individuálneho súdneho
prieskumu v rámci správneho súdnictva podľa čl. 46 ods. 2 ústavy, a preto ústavný súd tejto
časti návrhu navrhovateľov nevyhovel.
76
Jednou z podstatných námietok navrhovateľov spojených s namietaným nesúladom
napadnutých ustanovení zákona o kolektívnom vyjednávaní s čl. 1 ods. 1 ústavy bolo
zákonodarcom zvolené kritérium reprezentatívnosti pri extenzii kolektívnych zmlúv
vyššieho stupňa.
Vo vzťahu k namietanej neústavnosti zákonodarcom zvoleného kritéria
reprezentatívnosti ústavný súd pripúšťa, že námietky navrhovateľov majú svoju logiku
a za určitých podmienok by mohlo byť predmetom vecného posúdenia. Ďalej tiež pripúšťa,
že zvolené kritérium nemusí byť po vecnej stránke optimálne a že by mohlo byť založené
aj na iných definičných parametroch. Relevantným kritériom v konaní o súlade právnych
predpisov však musí byť jeho ústavnoprávna akceptovateľnosť.
V dôvodovej správe k vládnemu návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon
č. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní v znení neskorších predpisov (parlamentná tlač
č. 416), ktorý bol schválený 29. októbra 2013, sa ku kritériu reprezentatívnosti uvádza:
«Oproti doterajšiemu právnemu stavu, keď označením odvetvia kolektívnej zmluvy vyššieho
stupňa (ďalej len „KZVS“) je kód štatistickej klasifikácie ekonomických činností podľa nariadenia
Európskeho parlamentu a Rady ES č. 1893/2006, ktorým sa zavádza štatistická klasifikácia
ekonomických činností NACE Revision 2 a ktorým sa mení a dopĺňa nariadenie Rady (EHS) č.
3037/90 a niektoré nariadenia ES o osobitných oblastiach štatistiky, na úrovni skupiny, navrhuje sa
ustanoviť, že označením odvetvia KZVS je úroveň divízie podľa vyššie uvedeného nariadenia
a označením časti odvetvia je úroveň skupiny podľa vyššie uvedeného nariadenia. KZVS sa
uzatvára na úrovni odvetvia (divízie). Na úrovni časti odvetvia (skupiny) sa uzatvára, ak sa na tom
zmluvné strany dohodli.
Jedným z východísk tohto návrhu bolo odporúčanie Medzinárodnej organizácie práce č. 91,
z ktorého vyplýva, že vnútroštátne predpisy môžu rozšíriť KZVS za týchto podmienok:
- kolektívna zmluva už pokrýva istý počet príslušných zamestnávateľov a zamestnancov,
ktorý je dostatočne reprezentatívny,
- žiadosť na rozšírenie záväznosti kolektívnej zmluvy predloží jedna alebo viacero
organizácii zamestnancov alebo zamestnávateľov, ktoré sú zmluvnými stranami,
- pred rozšírením záväznosti kolektívnej zmluvy zamestnávatelia, na ktorých by sa mala
kolektívna zmluva vzťahovať dostanú príležitosť, aby predložili pripomienky.
Navrhuje sa preto pre rozšírenie záväznosti KZVS ustanoviť podmienku reprezentatívnosti,
podľa ktorej možno KZVS rozšíriť len ak zamestnávatelia pre ktorých je záväzná KZVS, ktorá sa
navrhuje rozšíriť, zamestnávajú v odvetví alebo v časti odvetvia väčší počet zamestnancov ako
zamestnávatelia združení v inej organizácii zamestnávateľov, ktorá v tom istom odvetví alebo časti
odvetvia (skupine) uzatvorila inú KZVS.»
Toto vecné riešenie si na „obhajobu“ zvoleného kritéria ústavnosti extenzie osvojili
vo svojich vyjadreniach v zásade aj národná rada a vláda.
Ústavný súd ad informandum uvádza, že prezident Slovenskej republiky svojím
rozhodnutím zo 14. novembra 2013 podľa čl. 102 ods. 1 písm. o) ústavy vrátil Národnej
rade Slovenskej republiky zákon z 29. októbra 2013, ktorým sa mení a dopĺňa zákon
č. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní v znení neskorších predpisov, na opätovné
prerokovanie, v ktorom okrem iného uviedol:
«V schválenom zákone nie sú ustanovené ďalšie kritériá (podmienky) na rozšírenie
záväznosti kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa, ako aj všetky prijateľné kritériá na
ustanovenie všeobecného záujmu na rozšírení jej záväznosti s cieľom vylúčiť prípadné
ekonomické dopady na niektorých zamestnávateľov. Podľa môjho názoru nie je postačujúce
viazať rozšírenie záväznosti kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa len na skutočnosť,
že zamestnávatelia, pre ktorých sa má rozšíriť záväznosť tejto kolektívnej zmluvy,
zamestnávajú väčší počet zamestnancov ako zamestnávatelia združení v inej organizácii
zamestnávateľov, ktorá v tom istom odvetví alebo v tej istej časti odvetvia uzatvorila inú
kolektívnu zmluvu vyššieho stupňa. Bolo by vhodné prijať aj ďalšie opatrenia v nadväznosti
na súčasný vývoj ekonomiky a najmä v nadväznosti na zamestnanosť a rozsah miery
nezamestnanosti a nevyhnutnosť aspoň udržať existujúce pracovné miesta.
Úprava rozširovania záväznosti kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa v čl. I siedmom
bode a ôsmom bode schváleného zákona tiež neguje výsledky kolektívneho vyjednávania
na „podnikovej úrovni“, ktorého cieľom a výsledkom je uzavretie podnikovej kolektívnej
zmluvy.
78
... podľa môjho názoru sa malo... zohľadniť aspoň vymedzenie malého podniku,
ako vyplýva z nariadenia Komisie (ES) č. 800/2008.»
Národná rada 27. novembra 2013 (tlač č. 813) schválila v pôvodnom znení zákon
z 29. októbra 2013, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 2/1991 Zb. o kolektívnom
vyjednávaní v znení neskorších predpisov, vrátený prezidentom Slovenskej republiky.
V odbornej literatúre (In: Švec, M. a kol. Kolektívne pracovné právo v európskych
súvislostiach. Plzeň: Vydavateľstvo a nakladateľstvo Aleš Čeněk, s. r. o., 2010, s. 77 ˗87)
JUDr. Marek Švec „mapuje“ prístupy pri určovaní kritéria reprezentatívnosti vo vybraných
štátoch nasledovne:
«Základným a ústredným pojmom francúzskej teórie pracovného práva pre oblasť
kolektívneho vyjednávania je reprezentatívnosť odborovej organizácie, ktorá diferencuje
odborové organizácie na dve základné skupiny. Výlučne reprezentatívne odborové
organizácie sa vo Francúzsku môžu podieľať na kolektívnom vyjednávaní a uzatvárať
kolektívne zmluvy, využívať nátlakové prostriedky k dosiahnutiu vlastných cieľov alebo
podieľať sa na navrhovaní členov pri voľbách zamestnaneckých rád (comité d'entreprise).
Vo Francúzsku sa reprezentatívnosť posudzuje osobitne na národnej, regionálnej
i podnikovej úrovni. Dosiahnutie reprezentatívnosti odborovou organizáciou je
vo Francúzsku viazané na splnenie zákonne stanovených predpokladov:
- dosiahnutie požadovaného počtu odborových členov (pri posudzovaní početnosti
členskej základne sa zohľadňuje doba existencie odborovej organizácie),
- nezávislosť od protistrany s rozdielnymi záujmami (spravidla organizácia
zamestnávateľov),
- preukázanie dostatočnej finančnej rezervy (často viazaná na výšku členských
príspevkov),
- praktická činnosť, história a doba existencie odborovej organizácie (znevýhodnené
sú najmä novozaložené odborové organizácie, ktoré nemajú možnosť v dohľadnej dobe
dosiahnuť status reprezentatívnosti),
- volebný predpoklad (odborová organizácia musí dosiahnuť stanovenú volebnú
úspešnosť vo voľbách zástupcov zamestnancov, reprezentatívne odbory na úrovni podnikov
musia získať aspoň 10 % hlasov, na odvetvovej úrovni 8 % a 8 % hlasov na celoštátnej
úrovni).
Na rozdiel od Francúzska právna úprava Veľkej Británie pokladá všetky odborové
organizácie formálne za spôsobilé ku kolektívnemu vyjednávaniu. Pred uskutočnením
kolektívneho vyjednávania však musí byť odborová organizácia uznaná zo strany
zamestnávateľa ako zástupca zamestnancov na pracovisku (récognition). Proces uznania
predpokladá formálnu registráciu odborovej organizácie na príslušnom úrade a preverenie
tzv. nezávislosti. Významným prvkom britského posudzovania reprezentatívnosti odborov
je požiadavka dosiahnutia potrebného stupňa organizovanosti. Judikatúra súdov stanovila
niekoľko zásadných podmienok (tzv. minimálny rozsah organizačnej štruktúry), ktorých
naplnenie má zásadný vplyv na posúdenie spôsobilosti ku kolektívnemu vyjednávaniu.
Odborová organizácia v pracovnoprávnych vzťahoch používa jednotné označenie
a zastupuje ju predsedníctvo ako vrcholný riadiaci orgán. K ďalším identifikačným prvkom
stupňa organizačnej štruktúry patrí sídlo, pravidelné stretnutia členov, majetok a trvalo
zriadená administratívna kancelária. Odborové organizácie sú s ohľadom na kritérium
reprezentatívnosti zaradené do troch základných kategórií − registrované a neregistrované
(registrácia nie je obligatórna, prináša ale rozhodujúce výhody voči konkurenčným
odborovým organizáciám), nezávislé a závislé (nezávislé odbory sa prednostne podrobujú
procesu preverovania, ktorého pozitívny výsledok následne vedie k možnosti platne
uzatvoriť kolektívnu zmluvu) a uznané a neuznané (vzťahuje sa len na konkrétneho
zamestnávateľa). V procese uznávania (recognitiorí) prichádza tiež k formálnemu
rozhodnutiu zamestnávateľa o akceptácii príslušnej odborovej organizácie ako
reprezentatívneho zástupcu zamestnancov (následne sa potom môže zúčastniť kolektívneho
vyjednávania o mzdových či pracovných podmienkach).
Podmienka formálneho uznania zástupcu zamestnancov zamestnávateľom bola
zo strany Európskeho súdneho dvora odmietnutá v rozhodnutí Komisia proti Spojenému
kráľovstvu. Súdny dvor namietal britským právom povolený potencionálny zásah
do ochrannej funkcie pracovného práva. Zamestnávateľ sa mohol vyhnúť realizácii
sociálneho dialógu a účinného zastupovania zamestnancov na pracovisku v dôsledku
odmietnutia akceptácie zástupcu zamestnancov.
80
Nemecká pracovnoprávna úprava posudzovanie reprezentatívnosti odborových
organizácií odvádza od existujúceho systému koalícií. Rozhodujúcimi kritériami
odsudzovania je striktné dodržanie nezávislosti odborovej organizácie od štátnych
či zamestnávateľských organizácií, existencia primeranej organizačnej štruktúry
k zaručeniu ochrany práv zamestnancov na pracovisku alebo vznik na základe slobodnej
voľby zamestnancov pri uplatnení slobody združovania sa, resp. koaličnej slobody. Okrem
spôsobilosti na kolektívne vyjednávanie (Tariffähigkeit) musí odborová organizácia
disponovať aj tzv. procesnou príslušnosťou ku kolektívnemu vyjednávaniu
(TarifZuständigkeit). Spôsobilosť ku kolektívnemu vyjednávaniu zaručuje odborovej
organizácii možnosť platne uzatvoriť kolektívnu zmluvu vo vlastnej vecnej kompetencii,
príslušnosť ku kolektívnemu vyjednávaniu jej naopak umožňuje využívať právne prostriedky
a inštitúty k jej efektívnemu plneniu (právo na štrajk). Príslušnosť ku kolektívnemu
vyjednávaniu sa pokladá za jednu z rozhodujúcich podmienok nadobudnutia účinnosti
uzatvorenej kolektívnej zmluvy. Jej nadobudnutie vychádza z ustanovení stanov určených
pre konkrétnu oblasť činnosti odborov a nie z obsahu uzatvorenej kolektívnej zmluvy.
Španielska pracovnoprávna úprava sa na rozdiel od francúzskej alebo britskej
úpravy zameriava na stanovenie reprezentatívnosti odborovej organizácie prostredníctvom
určenia konkrétneho percentuálneho podielu. Španielsko vyžaduje dosiahnutie určitého
percentuálneho podielu v orgánoch zastupujúcich zamestnancov na národnej (minimálne
10 %) i regionálnej (minimálne 15 %) úrovni.
Poľská právna úprava kombinuje rôzne kritériá posudzovania reprezentatívnej
odborovej organizácie. Podľa poľského Zákonníku práce (Kodeks pracy) prichádzajú
do úvahy tri možnosti dosiahnutia reprezentatívnosti odborovou organizáciou:
- reprezentatívne postavenie vyplýva odborovej organizácii priamo zo zákona (zákon
o Trojstrannej komisii pre sociálno-ekonomické otázky a Vojvodstve výboru pre sociálny
dialóg),
- odborová organizácia zastupuje aspoň 10 % všetkých zamestnancov
vykonávajúcich závislú prácu u zamestnávateľa (minimálny počet zamestnancov musí
dosiahnuť 10 000),
- odborová organizácia zastupuje najvyšší počet zamestnancov, na ktorých sa bude
prípadná kolektívna zmluva vzťahovať.
Írsky právny poriadok vyžaduje od odborovej organizácie získanie tzv. licencie pre
kolektívne vyjednávanie, pre ktorú stanovuje striktné podmienky. Odborová organizácia sa
musí najprv zaregistrovať na príslušnom odbore Ministerstva práce, vďaka čomu získava
špecifické postavenie, tzv. kváziorganizačný štatút. Kváziorganizačný štatút ju oprávňuje
oficiálne vystupovať pod svojím menom a súčasne disponuje aktívnou i pasívnou procesnou
spôsobilosťou. Po priznaní licencie pre kolektívne vyjednávanie môže odborová organizácia
kolektívne vyjednávať i uplatňovať prostriedky kolektívnej pracovnoprávnej úpravy
k presadzovaniu a ochrane vlastných záujmov. Reprezentatívny status odborovej
organizácie predpokladá dosiahnutie početnosti členskej základne minimálne 1 000
zamestnancov vykonávajúcich prácu u konkrétneho zamestnávateľa po dobu 18 mesiacov
a zloženie príslušného finančného obnosu vypočítaného podľa počtu členov na účet
určeného štátneho orgánu. Taliansky model statusu reprezentatívnosti je založený na
zákonných ustanoveniach a praktických skúsenostiach, pričom súčasne podlieha súdnemu
výkladu. K základným podmienkam dosiahnutia reprezentatívnosti odborovou organizáciou
patrí:
- počet členov odborovej organizácie je odvodený zo všeobecného poznania (nie je
zákonom striktne stanovený, závisí od konkrétnej hospodárskej oblasti),
- vyvážená prítomnosť v rôznych hospodárskych odvetviach v prípade konfederácie
odborových zväzov,
- pôsobenie odborovej organizácie na celom území štátu,
- aktívna účasť v kolektívnom vyjednávaní a pri riešení pracovnoprávnych sporoch.
Luxemburský právny poriadok viaže reprezentatívnosť odborovej organizácie
striktne na predchádzajúci volebný výsledok odborovej organizácie v podniku.“.
Z uvedeného vyplýva, že „naplnenie“ kritéria reprezentatívnosti v jednotlivých štátoch je
diferencované aj v rámci Európskej únie.»
K zákonodarcom zvolenému kritériu reprezentatívnosti JUDr. Marek Švec uvádza,
že «... Nezohľadňuje... situáciu, keď u zamestnávateľa súčasne pôsobia ďalšie odborové
organizácie, ktorých členská základňa je širšia ako počet členov „najsilnejšej“ odborovej
organizácie», čím „Reprezentatívnosť najpočetnejšej odborovej organizácie je následne do
značnej miery relatívna...“. Za „najperspektívnejšiu a najvhodnejšiu možnosť“ považuje
82
„využitie možnosti posudzovať reprezentatívnosť nielen odborových organizácií navzájom,
ale i jednotlivých foriem zastúpenia zamestnancov na pracovisku podľa percentuálneho
podielu členov vzhľadom na počet všetkých zamestnancov pracujúcich u konkrétneho
zamestnávateľa“.
Ústavný súd, zohľadňujúc argumentáciu národnej rady a vlády obsiahnutej v ich
vyjadreniach, ako aj možné spôsoby zvolenia parametrov na určenie kritéria
reprezentatívnosti, dospel k záveru, že zvolené parametre nevykazujú znaky svojvoľnosti,
sú založené na štatistických ukazovateľoch pre určenie odvetvia, časti odvetvia (divízie)
ekonomických činností štandardne uplatňovaných aj v členských štátoch Európskej únie.
Z uvedených dôvodov považuje zákonodarcom zvolené kritérium reprezentatívnosti
vychádzajúce zo „štatistickej klasifikácie ekonomických činností SK NACE“ za ústavne
udržateľné, a preto tejto časti návrhu navrhovateľov nevyhovel.
2. K namietanému nesúladu § 7 ods. 1, 2 a 11 zákona o kolektívnom vyjednávaní
s čl. 13 ods. 2 a 4 v spojení s čl. 20 ods. 1 a čl. 35 ods. 1 ústavy
Navrhovatelia uvádzajú, že „v kontexte napadnutých ustanovení je ako o dotknutých
materiálnych právach možné uvažovať o práve vlastniť majetok a o práve na podnikanie...“,
ako aj to, že „zachovanie princípu proporcionality predpokladá, že k zásahu do základného
práva alebo slobody príde iba (i) na účel realizácie niektorého z legitímnych cieľov, a (ii)
v miere, ktorá je pre takúto realizáciu nevyhnutná... Bez podmienky skutočnej
reprezentatívnosti kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa nie je možné o jej extenzii uvažovať
ako o ústavne prípustnom prostriedku obmedzenia vlastníckeho práva, resp. práva
na podnikanie, keďže v takom prípade je otáznou sama existencia verejného záujmu...“.
2.1 Navrhovatelia tvrdia, že „spôsobilosť extenzie zasiahnuť do výkonu vlastníckeho
práva spočíva v skutočnosti v tom, že extenzia znamená prelomenie princípu zmluvnej
slobody, keďže jej podstatou a bezprostredným normatívnym dôsledkom je rozšírenie
záväznosti obligačného právneho úkonu na subjekty, ktoré nie sú jeho zmluvnými
stranami“. Zastávajú pritom názor, že „extenzia predstavuje špecifikáciu zákonného obsahu
vlastníckeho práva v zmysle čl. 20 ods. 1 ústavy“. Podľa ich názoru sa „na extenziu
nevzťahujú podmienky, uvedené v čl. 20 ods. 4 ústavy, ale podmienky, obsiahnuté jednak
v čl. 20 ods. 1 ústavy (rovnaký zákonný obsah a ochrana vlastníckeho práva) a jednak
vyplývajúce z ustanovenia čl. 13 ods. 4 ústavy ako explicitného vyjadrenia princípu
proporcionality...“.
Základné právo vlastniť majetok nie je právom absolútne neobmedziteľným.
Už samotná ústava v čl. 20 počíta s obmedzeniami vlastníckeho práva. Zákonodarca môže
vlastnícke právo zákonom obmedziť z dôvodov ochrany práv druhých a ochrany
všeobecných záujmov, predovšetkým ľudského zdravia, prírody a životného prostredia.
S ohľadom na povinnosť dbať na podstatu a zmysel vlastníckeho práva (čl. 13 ods. 4
ústavy) pritom nesmie byť vlastnícke právo takto obmedzené vo väčšej než primeranej
miere (m. m. napr. uznesenie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. II. ÚS 482/02).
Ústavný súd už vyslovil, že prípadná nerovnosť v zákonnom obsahu vlastníckeho
práva by mohla byť ústavne akceptovateľná, avšak iba vtedy, keby bola objektívne
a rozumne zdôvodnená, to znamená, keby sledovala legitímny cieľ a keby medzi týmto
cieľom a prostriedkami prijatými na jeho dosiahnutie existoval vzťah proporcionality
(napr. PL. ÚS 38/03). Rovnaký postoj možno zaujať aj k takým prípadom obmedzenia
vlastníckeho práva, keď dôležitým kritériom na určenie primeranosti obmedzenia každého
základného práva alebo slobody je rovnováha verejného a súkromného záujmu
(PL. ÚS 7/96, II. ÚS 59/97, III. ÚS 169/03 a PL. ÚS 15/06). Úlohou ústavného súdu
je v daných prípadoch posúdenie, či legálna konštrukcia tvorená namietanými zákonnými
právnymi normami v ich súhrne legitímne obmedzuje základné právo zaručené čl. 20 ods. 1
ústavy. Ak výsledok tohto skúmania je kladný, potom ústavný súd musí dospieť
k jednoznačnému záveru, že zásah zákonodarcu do základného práva vlastniť majetok
a do práva na pokojné užívanie majetku je primeraný.
Legitimitu obmedzenia vlastníckeho práva napadnutými ustanoveniami zákona
o kolektívnom vyjednávaní založili národná rada i vláda na tvrdení o verejnom záujme na extenzii
kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa (porovnaj aj PL. ÚS 30/95).
84
Ústavný súd sa ku vzťahu verejného záujmu a obmedzenia základných práv
a slobôd už vyjadril vo veci sp. zn. PL. ÚS 11/96, keď zaujal doktrinálny postoj,
podľa ktorého využívanie majetku pre potreby verejného záujmu môže byť dôvodom
na obmedzenie nielen vlastníckeho práva, ale aj ďalších základných práv alebo slobôd,
uplatňovaním ktorých by tento majetok prestal slúžiť potrebám verejného záujmu.
Ak je totiž verejný záujem ústavným dôvodom na obmedzenie jedného zo základných práv
(t. j. základné právo ako právo individuálneho subjektu sa „podrobilo“ celospoločenskému
záujmu) v situácii, keď sa celospoločenský záujem uplatnil, nemožno už, aby nad ním
„prevládol“ individuálny záujem predstavovaný uplatnením niektorého z ďalších
základných práv alebo slobôd.
V súvislosti s ochranou vlastníctva ústavný súd vo svojej rozhodovacej poukázal
aj na právny názor vyjadrený Spolkovým ústavným súdom Nemecka, ktorý uviedol,
že pri určovaní obsahu a hraníc vlastníckeho práva má zákonodarca uskutočňovať sociálny
model vyplývajúci jednak z garancie súkromného vlastníctva, no aj z jeho sociálnej väzby.
Sociálna väzba zahŕňa príkaz brať ohľad na význam jednotlivého právneho úžitku, ktorý
je spojený s využitím predmetu vlastníctva (uznesenie I. senátu z 23. 4. 1974 vo veciach
č. 1 BvR6/74 a č. 2270/73). Zákonodarca pritom musí rovnocenne vziať do úvahy oba
prvky dialektického vzťahu ústavnoprávne chránenej slobody (nález I. senátu z 18. 12. 1968
vo veciach č. 1 BvR 638, 673/64 a č. 200, 238, 249/65) a príkazu sociálne spravodlivého
vlastníckeho poriadku, a takto nastoliť spravodlivú rovnováhu a vyrovnaný vzťah
chránených záujmov všetkých zúčastnených (uznesenie I. senátu z 15. 1. 1969 vo veci
č. 1 BvL 3/66). Sociálny prvok v základnom práve vlastniť majetok podčiarkuje,
že garancia vlastníctva má prispievať k dosiahnutiu rovnako reálnej slobody všetkých
a nemá chrániť hoci aj sociálne zdôvodňované mocenské pozície založené na nerovnom
rozdelení majetku (Stern, E. Staatsrecht. 13. neubearbeitete Auflage. Tübingen: Mohr 1991,
s. 257, 258).
Ústavný súd v doterajšej judikatúre už viackrát zdôraznil, že obmedzenie
akéhokoľvek základného práva alebo slobody, teda aj základného práva podľa čl. 20 ods. 1
ústavy, je ústavné akceptovateľné len vtedy, ak rešpektuje zásady vyvoditeľné z čl. 13
ods. 4 ústavy, v zmysle ktorých akékoľvek obmedzenie základných práv a slobôd musia
sledovať dosiahnutie legitímne ustanoveného cieľa (cieľov), ktorý je charakteristický pre
slobodnú a demokratickú spoločnosť a je spôsobilý ospravedlniť tieto obmedzujúce zásahy
existenciou spoločenskej potreby pri zachovaní primerane (spravodlivo) vyváženého vzťahu
medzi použitými prostriedkami a sledovaným cieľom, t. j. vtedy, ak obstoja v teste
proporcionality.
Prvým krokom testu proporcionality je jednak test ústavou nevylúčeného
a dostatočne dôležitého cieľa (test of legitimate aim/effect) a tiež test racionálnej
väzby medzi napadnutou právnou úpravou a ňou sledovaným cieľom [účelom
(conduciveness), teda hľadisko vhodnosti (Geeignetheit)].
Druhým krokom je zisťovanie kritéria nevyhnutnosti, resp. potrebnosti, či použitia
najmenej drastických, resp. šetrnejších prostriedkov (Erforderlichkeit, test of necessity, test
of subsidiarity, least intrusiveness) na dosiahnutie cieľa sledovaného napadnutou právnou
úpravou.
Napokon tretím krokom je hľadisko proporcionality v užšom zmysle slova
(Angemessenheit, test of proportionality in the strict sense, proporcionate effect; not overly
onerous), ktorého obsah tvorí porovnanie miery zásahov do ústavou chránených hodnôt
vyvolaných uplatnením napadnutej právnej úpravy.
Pri prvom kroku testu proporcionality bolo úlohou ústavného súdu v prvom rade
posúdiť, či sa napadnutou právnou úpravou sleduje legitímny a pritom ústavne
akceptovateľný cieľ, a následne zaujať postoj aj k tomu, či možno prostredníctvom tejto
právnej úpravy dosiahnuť sledovaný cieľ, t. j. či je napadnutá právna úprava vhodná
na dosiahnutie ňou sledovaného cieľa. Týmto cieľom je vytvorenie porovnateľných
pracovných podmienok zamestnancov garantovaných v čl. 36 ústavy pri výkone
porovnateľnej práce aj s cieľom zachovania sociálneho zmieru. Z hľadiska posúdenia
racionality a vhodnosti považuje ústavný súd tieto ciele za ústavne akceptovateľné a právnu
86
úpravu extenzie kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa za spôsobilý nástroj na dosiahnutie
legitímneho a ústavne akceptovateľného cieľa. V prvom kroku testu proporcionality
extenzia kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa ako taká teda obstojí.
V rámci druhého kroku, a to testu nevyhnutnosti, bolo úlohou ústavného súdu
formulovať záver k otázke, či napadnutá právna úprava je z hľadiska dosiahnutia
(legitímneho) cieľa nevyhnutná, teda či na jeho dosiahnutie nie sú k dispozícii menej
obmedzujúce, resp. menej invazívne prostriedky. V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje,
že ide o nástroj štandardne uplatňovaný aj v celom rade ďalších štátov a korešpondujúci
aj s medzinárodnými normami MOP, poukazujúc pritom aj na stanoviská národnej rady
a vlády, ktoré sú v tomto smere identické.
V rámci tretieho kroku ústavný súd posudzoval, či napadnutá právna úprava rieši
kolíziu verejného a súkromného záujmu vyvolanú jej uplatnením ústavne akceptovateľným
spôsobom.
Národná rada a vláda k extenzii kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa identicky
argumentovali tým, že „všetky základné práva a slobody sa chránia len v takej miere
a rozsahu, dokiaľ uplatnením jedného práva alebo slobody nedôjde k neprimeranému
obmedzeniu, či dokonca popretiu iného práva alebo slobody. Rovnováha verejného
a súkromného záujmu je dôležitým kritériom pre určovanie primeranosti obmedzenia
každého základného práva a slobody“ (PL. ÚS 7/96).
Cieľom analýzy tejto časti napadnutej zákonnej právnej úpravy bolo preto posúdiť,
či zákonodarca ústavne akceptovateľným spôsobom dodržal, resp. zabezpečil rovnováhu
medzi právami zamestnávateľa ako vlastníka a právami zamestnancov na také pracovné
podmienky, ktoré sú porovnateľné s podmienkami zamestnancov, ktorí vykonávajú prácu
rovnakej hodnoty za rovnakých pracovných podmienok.
Právna reglementácia kolektívnych pracovných vzťahov prostredníctvom inštitútu
extenzie kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa predstavuje tradičný prostriedok regulácie
pracovnoprávnych podmienok tak v rámci spoločnej, ako aj samostatnej českej a slovenskej
normatívnej tradícii a tiež je štandardným nástrojom uplatňovaným v európskom
demokratickom priestore, korešpondujúcim aj s medzinárodnými normami MOP, ktorý je
spôsobilý zabezpečiť zákonodarcom sledovaný cieľ sociálneho mieru a spravodlivých
pracovných podmienok bez toho, aby bez ďalšieho v rámci jeho aplikácie
nadmerným/extrémne neprimeraným spôsobom zaťažoval majetkovú pozíciu
zamestnávateľov, ktorých sa jeho rozšírenie dotýka.
Je však nesporné, že extenzia kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa zasahuje
do zmluvnej voľnosti, a teda aj do majetkového substrátu zamestnávateľov, na ktorých bola
ich záväznosť rozšírená.
Zákonodarcom sledovaný účel právnej úpravy v sebe kombinuje verejnoprávny aspekt,
ktorého cieľom je vytvorenie rovnakých pracovných podmienok zamestnancov spravidla
v príslušnom odvetví ekonomických činností alebo v jeho časti so súkromnoprávnou perspektívou
zamestnávateľov spočívajúcou v obmedzení ich zmluvnej slobody a subsidiárne aj vlastníckeho
práva.
Z podstaty skúmanej problematiky vzhľadom na to vyplýva širšia miera uváženia
zákonodarcu pri riešení týchto otázok (usporiadania kolízie medzi verejným a súkromným
záujmom), čo následne determinuje aj rozdielny prístup ústavného súdu pri posudzovaní miery
intenzity navrhovateľmi namietaného zásahu do základného práva (vlastníckeho práva).
Ústavný súd už vyslovil svoj právny názor, že vlastnícke právo možno obmedziť
v tej miere, v akej rozumnú úvahu o všeobecnom prospechu pripúšťa zákonodarca
za účelnú. Ochrana základných práv sa preto môže obmedziť len na odmietnutie
protiústavných, nadmerne zaťažujúcich úprav (porovnaj napr. PL. ÚS 37/99).
Podľa názoru ústavného súdu hranica ústavnoprávneho prieskumu v súlade s už
vyslovenými právnymi názormi je teda v okolnostiach danej veci obmedzená len
na posúdenie, či riešenie kolízie označeného verejnoprávneho záujmu na jednej strane
a súkromnoprávneho záujmu na strane druhej, nie je nadmerne zaťažujúcou úpravou pre
88
zamestnávateľov a či sa excesívnym spôsobom prekračujúcim rozumnú mieru nedotýka
zmluvnej slobody, a tým aj majetkového postavenia zamestnávateľov, na ktorých bola
rozšírená v porovnaní s mierou naplnenia zákonodarcom sledovaného cieľa. Ústavný súd
takúto diskrepanciu v rámci svojho ústavnoprávneho prieskumu aplikujúceho tretie
kritérium testu proporcionality (proporcionality v užšom slova zmysle) nezistil.
Ústavný súd považuje preto vyhodnotenie napadnutých ustanovení zákona
na základe ním aplikovaného testu proporcionality podľa už uvedených troch kritérií
za ústavne udržateľné, a preto návrhu navrhovateľov na vyslovenie nesúladu napadnutých
ustanovení zákona o kolektívnom vyjednávaní s čl. 13 ods. 2 a 4 v spojení s čl. 20 ods. 1
ústavy nevyhovel.
2.2 Podľa navrhovateľov „Spôsobilosť extenzie zasiahnuť do práva na podnikanie
je prinajmenšom rovnako zrejmá, ako to platí vo vzťahu k vlastníckemu právu a nevyžaduje
preto podrobný rozbor.“.
Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti už uviedol, že hospodárske, sociálne
a kultúrne práva a slobody, kam právo na podnikanie patrí, „sú právami druhej generácie,
ktorých podoba a obsah v podstatnej miere závisí od ekonomických a hospodárskych
možností štátu“ (PL. ÚS 19/08), a je pre ne podstatné to, že sa ich podľa čl. 51 ods. 1 ústavy
možno „domáhať... len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú“, teda len
v rozsahu vyvoditeľnom z citovanej ústavnej výhrady, prostredníctvom ktorej ústava
poskytuje zákonodarcovi nepochybne väčší priestor (v porovnaní s inými skupinami
základných práv a slobôd) pre voľnú úvahu (uváženie) na účely určenia, v akom rozsahu,
kvalite a za akých podmienok ich bude garantovať. V tejto súvislosti však ústavný súd
už vyslovil právny názor, že priestor na voľnú úvahu poskytnutý ústavou zákonodarcovi pri
prijímaní týchto zákonov nemožno chápať absolútne; jej limity treba hľadať predovšetkým
v ústavných princípoch a v požiadavke ochrany ďalších hodnôt, na ktorých je ústava
založená a ktoré chráni.
Tieto základné práva už svojou povahou síce nabádajú k právnej úprave zo strany
štátu (ktorá naplní jeho obsah), ten však nesmie zasiahnuť samotnú podstatu týchto práv
a ani sa dotknúť iných práv zakotvených ústavou a dohovorom. Ústavný súd môže v rámci
abstraktnej kontroly ústavnosti vysloviť nesúlad len v prípadoch, ak právna norma
nerešpektuje konkrétne ústavné garancie niektorého zo základných práv, na ktoré odkazuje
čl. 51 ods. 1 ústavy (PL. ÚS 11/2013).
Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti už tiež vyslovil, že ani právo
garantované v čl. 35 ods. 1 ústavy nie je absolútne, čo vyplýva nielen zo skutočnosti,
že sa ho možno domáhať len v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy vykonávajú
(čl. 51 ods. 1 ústavy), ale aj priamo z nadväzujúceho ustanovenia ústavy, t. j. z čl. 35 ods. 2
ústavy, podľa ktorého zákon môže ustanoviť podmienky a obmedzenia výkonu určitých
povolaní alebo činností (PL. ÚS 1/2012). Navyše, právo podnikať a uskutočňovať inú
zárobkovú činnosť podlieha aj všeobecným obmedzeniam ustanoveným pre všetky základné
práva a slobody v čl. 13 ods. 2 až 4 ústavy (m. m. PL. ÚS 22/06).
Ústavný súd sa vo svojej judikatúre vyjadril aj k ústavným limitom, ktoré obmedzujú
možnosti zásahov do ústavou garantovaných práv a slobôd všeobecne vrátane zásahov
do práv garantovaných čl. 35 ods. 1 ústavy. Pri obmedzovaní, ako aj ustanovovaní
podmienok podnikania a uskutočňovania inej zárobkovej činnosti musí zákonodarca
rešpektovať ústavné limity, ktoré okrem iného spočívajú v rešpektovaní ústavných
princípov. Obmedzujúci zásah do základných práv a slobôd musí rešpektovať princíp
proporcionality, pričom obmedzenie, resp. zasahovanie do ústavou chránených práv
a slobôd, a teda aj do základného práva podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť
podľa čl. 35 ods. 1 ústavy, je ústavne akceptovateľné len vtedy, ak je ustanovené zákonom,
zodpovedá niektorému ustanovenému legitímnemu cieľu a je nevyhnutné v demokratickej
spoločnosti na dosiahnutie sledovaného cieľa, t. j. ospravedlňuje ho existencia naliehavej
spoločenskej potreby a primerane (spravodlivo) vyvážený vzťah medzi použitými
prostriedkami a sledovaným cieľom (PL. ÚS 67/07).
90
K prípadnému použitiu testu proporcionality v posudzovanom prípade ústavný súd
považuje za potrebné poukázať na právny názor Ústavného súdu Českej republiky
vyjadrený v náleze sp. zn. Pl. ÚS 83/06, podľa ktorého pri úvahe o použiteľnosti princípu
primeranosti (proporcionality) nemožno nevidieť, že nemusí byť vždy tento princíp
hlavným kritériom úvahy o ústavnosti posudzovaného zákonného ustanovenia. To preto,
že princíp proporcionality sa uplatňuje predovšetkým v oblasti ľudských práv a základných
slobôd [druhá hlava Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“)]; zodpovedá
druhému a tretiemu oddielu druhej hlavy ústavy, pozn.); v oblasti práv hospodárskych,
sociálnych a kultúrnych je však potrebné prihliadnuť na čl. 41 ods. 1 listiny
(zodpovedá čl. 51 ods. 1 ústavy, pozn.) otvárajúci široký priestor pre zákonodarcu pri voľbe
najrôznejších riešení. Vzhľadom na čl. 41 ods. 1 listiny nemusí byť zákonná úprava
v prísnom vzťahu proporcionality k cieľu, ktorý regulácia sleduje, t. j. nemusí ísť
o opatrenie v demokratickej spoločnosti nevyhnutné, ako to je napríklad u iných práv,
ktorých sa možno dovolávať priamo z listiny. V teste ústavnosti v tomto zmysle obstojí taká
zákonná úprava, u ktorej možno zistiť sledovanie nejakého legitímneho cieľa a ktorá tak
činí spôsobom, ktorý si možno predstaviť ako rozumný prostriedok na jeho dosiahnutie,
hoci nemusí ísť o prostriedok najlepší, najvhodnejší, najúčinnejší či najmúdrejší (porovnaj
aj PL. ÚS 11/2013, PL. ÚS 1/2012, PL. ÚS 98/2011).
Možno teda konštatovať, že požiadavka primeranosti (proporcionality)
pri obmedzovaní hospodárskych, sociálnych a kultúrnych práv nekladie na zákonodarcu
nároky porovnateľné s obmedzovaním základných ľudských práv a politických práv.
Pre zákonodarcu to prináša zväčšenie manévrovacieho priestoru pri právnej úprave
inštitútov, ktorými udeľuje hospodárskym, sociálnym a kultúrnym právam konkrétny obsah.
Ústavný súd, súc viazaný ústavou (vzťah čl. 35 ods. 1 a 3 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1
ústavy), je povinný definované postavenie zákonodarcu rešpektovať (PL. ÚS 111/2011).
Podľa názoru ústavného súdu zákonodarca z týchto ústavných princípov nevybočil.
Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd ani návrhu na vyslovenie nesúladu napadnutých ustanovení
zákona o kolektívnom vyjednávaní s čl. 13 ods. 2 a 4 v spojení s čl. 35 ods. 1 ústavy nevyhovel.
X.
Podľa čl. 125 ods. 3 ústavy ak ústavný súd svojím rozhodnutím vysloví, že medzi
právnymi predpismi uvedenými v odseku 1 je nesúlad, strácajú príslušné predpisy, ich časti,
prípadne niektoré ich ustanovenia účinnosť. Orgány, ktoré tieto právne predpisy vydali,
sú povinné do šiestich mesiacov od vyhlásenia rozhodnutia ústavného súdu uviesť ich
do súladu s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami vyhlásenými
spôsobom ustanoveným zákonom. Ak tak neurobia, také predpisy, ich časti alebo
ustanovenia strácajú platnosť po šiestich mesiacoch od vyhlásenia rozhodnutia.
Podľa čl. 125 ods. 6 ústavy rozhodnutie ústavného súdu vydané podľa odsekov
1, 2 a 5 sa vyhlasuje spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Právoplatné
rozhodnutie ústavného súdu je všeobecne záväzné.
Vychádzajúc z uvedených ustanovení ústavy, bude úlohou národnej rady do šiestich
mesiacov od vyhlásenia tohto nálezu v zbierke zákonov uviesť § 7 ods. 1, 2 a 11 zákona
o kolektívnom vyjednávaní do súladu s čl. 1 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj s čl. 6
ods. 1 dohovoru. Ak tak národná rada v tejto lehote neurobí, stratia označené ustanovenia
zákona o kolektívnom vyjednávaní po uplynutí tejto lehoty platnosť.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. marca 2016
92