Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 42 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (47)PL. ÚS 19/08
PDF · 575.01 KB
No categories available
PL. ÚS 19/08
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
PL. ÚS 19/08-116
Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 18. mája 2010 v pléne
zloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jána Auxta, Ľubomíra Dobríka,
Ľudmily Gajdošíkovej, Juraja Horvátha, Sergeja Kohuta, Jána Lubyho, Milana Ľalíka,
Lajosa Mészárosa, Marianny Mochnáčovej, Ladislava Orosza a Rudolfa Tkáčika o návrhu
skupiny 38 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, zastúpených PhDr. T. R.,
poslankyňou Národnej rady Slovenskej republiky, na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1
písm. a) a čl. 130 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky a § 18 ods. 1 písm. a)
v spojení s § 37 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov o súlade
- § 57 ods. 7 zákona č. 131/2002 Z. z. o vysokých školách a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení zákona č. 363/2007 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon
č. 131/2002 Z. z. o vysokých školách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, s čl. 42 ods. 1 v spojení
s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 4 ústavy, a
- § 113a ods. 7, 9 a 10 zákona č. 131/2002 Z. z. v znení zákona č. 363/2007
Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 131/2002 Z. z. o vysokých školách a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov, s čl. 42 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy,
za účasti Národnej rady Slovenskej republiky a vlády Slovenskej republiky ako
vedľajšieho účastníka, takto
rozhodol:
1. Konanie o súlade § 57 ods. 7 zákona č. 131/2002 Z. z. o vysokých školách a o zmene a
doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 363/2007 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa
zákon č. 131/2002 Z. z. o vysokých školách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v
znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, s čl. 42 ods. 1 v
spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky
z a s t a v u j e .
2. Vo zvyšnej časti návrhu 38 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky
n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 16. mája 2008
doručený návrh skupiny 38 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej aj
„navrhovatelia“), zastúpených poslankyňou PhDr. T. R., na začatie konania podľa čl. 125
ods. 1 písm. a) a čl. 130 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a § 18 ods. 1 písm. a) v spojení s § 37 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) o súlade § 57 ods. 7 zákona č. 131/2002 Z. z. o vysokých školách a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 363/2007 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa
zákon č. 131/2002 Z. z. o vysokých školách a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon
o vysokých školách“), s čl. 42 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 4
ústavy a o súlade § 113a ods. 7, 9 a 10 zákona o vysokých školách s čl. 42 ods. 1 ústavy
v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy.
Navrhovatelia vo svojej právnej argumentácii poukázali v súvislosti s odôvodnením
namietaného nesúladu § 57 ods. 7 zákona o vysokých školách najmä na jeho nezlučiteľnosť
s princípom právnej istoty a všeobecným zákazom diskriminácie. Vo vzťahu k nesúladnému
obsahu § 113a ods. 7, 9 a 10 zákona o vysokých školách navrhovatelia namietali jeho
neprípustné retroaktívne pôsobenie a opätovne jeho nezlučiteľnosť so všeobecným zákazom
diskriminácie.
Vo svojom návrhu k namietanému nesúladu označených ustanovení upravujúcich
prístup k vysokoškolskému vzdelaniu druhého stupňa v zdravotníckych študijných
odboroch okrem citácie dotknutých ustanovení zákona o vysokých školách a ústavy
navrhovatelia uvádzajú:
„V zmysle § 57 ods. 7 zákona č. 131/2002 Z. z., podmienkou prijatia na štúdium
študijného programu druhého stupňa v zdravotníckych študijných odboroch je, okrem
všeobecných podmienok podľa § 56, aj vysokoškolské vzdelanie prvého stupňa v príslušnom
študijnom odbore a najmenej jeden rok odbornej zdravotníckej praxe v zdravotníckom
zariadení. Pre záujemcov o magisterské štúdium sa týmito ustanoveniami ukladá povinnosť,
aby pred prijatím na štúdium absolvovali ročnú odbornú prax v zdravotníckom zariadení.“
Ďalej v korelácii so zásahom do princípov právneho štátu a osobitne v súvislosti
s obmedzením základného práva na vzdelanie mimo legitímne podmienky definované
ústavou navrhovatelia uvádzajú, že uznávajú limitáciu výkonu povolania požiadavkou na
vysokoškolské vzdelanie, „ktorého súčasťou je aj získanie praktických zručností“.
Poznamenávajú však, že ani Národná rada Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“)
„nesmie (ia) uložiť povinnosti tak, aby nebolo možné spoľahlivo určiť kto, a za akých
podmienok im podlieha, alebo (ib) obmedziť prístup k vzdelaniu podmienkou, ktorá sa
vzťahuje na tak široký okruh osôb, že je zjavne neprimeraná, a (íi) zvýhodniť jednu skupinu
uchádzačov o štúdium a výkon povolania pred inou skupinou bez výslovnej ústavnej opory
a bez akéhokoľvek rozumného dôvodu“.
Vo veci vylúčenia možnosti ústavnej akceptácie právnej úpravy školného
navrhovatelia uvádzajú: „Podľa právnej úpravy, predchádzajúcej napadnutej úprave,
školné za prekročenie štandardnej dĺžky štúdia ustanovenej pre daný študijný program bol
študent povinný vysokej škole uhradiť v prípade, ak bez vážneho dôvodu prekračoval túto
štandardnú dĺžku. Takým dôvodom bolo napríklad opakovanie ročníka, v dôsledku ktorého
študoval študent päťročný magisterský študijný program dlhšie ako päť rokov. Prekročenie
štandardnej dĺžky štúdia sa teda podľa predchádzajúcej úpravy posudzovalo vo vzťahu ku
konkrétnemu študijnému programu, Čo znamená, že študent mohol súbežne študovať aj
niekoľko študijných programov a pokiaľ neprekročil štandardnú dĺžku štúdia v jednotlivom
študijnom programe, nebol školné povinný platiť.“
Navrhovatelia namietli, že do právnych vzťahov založených takouto zákonnou
úpravou zákonodarca s účinnosťou od 1. septembra 2007 priamo zasiahol, pretože
ustanoveniami § 113a ods. 7, 9 a 10 zákona o vysokých školách rozšíril povinnosť úhrady
školného za prekročenie štandardnej dĺžky štúdia aj na študentov, ktorí študujú súbežne dva
a viac študijných programov, a študentov, ktorí študujú jeden študijný program
a v minulosti študovali v aspoň jednom ďalšom študijnom programe.
Namietaný nesúlad § 57 ods. 7 zákona o vysokých školách s princípom právnej istoty
charakterizujúcim právny štát ústavne vyjadrený v čl. 1 ods. 1 ústavy navrhovatelia
odôvodnili vysokou mierou nejednoznačnosti a vágnosti tohto ustanovenia. Podľa
navrhovateľov z ustanovenia, ktoré obsahuje konkrétne obmedzenia prístupu ku vzdelaniu,
nie je možné zistiť, ktoré osoby týmto obmedzeniam podliehajú, a preto napadnuté
ustanovenie buď neposkytuje žiaden spoľahlivý základ pre určenie osôb, ktorým z neho
vyplývajú konkrétne povinnosti, alebo sa naopak vzťahuje na tak široký okruh osôb, že sa
dostáva do zjavného a neprekonateľného rozporu s princípom proporcionality.
Navrhovatelia vo vzťahu k § 57 ods. 7 zákona o vysokých školách tiež namietajú
ústavne nekonformný spôsob, ktorým zákonodarca obmedzil právo na vzdelanie
uchádzačom o štúdium vysokoškolského štúdia druhého stupňa v zdravotníckych študijných
odboroch. V normatívnej úprave vidia zásah do princípu proporcionality, pretože táto
obmedzuje základné práva a slobody bezúčelne a nepomenuváva konkrétnu spoločenskú
potrebu, ktorá by ospravedlňovala uskutočnenú limitáciu základných práv a slobôd.
Navrhovatelia v súvislosti so splnením formálnej podmienky, ktorá je konštituovaná
v § 57 ods. 7 zákona o vysokých školách a spočíva v povinnom výkone zdravotníckej praxe,
spochybnili možnosť jej splnenia aj z pohľadu objektívneho nedostatku príležitostí na trhu
práce.
Porušenie všeobecného zákazu diskriminácie a princípu rovnosti v právach úpravou
§ 57 ods. 7 zákona o vysokých školách navrhovatelia zdôvodnili chýbajúcou ústavnou
úpravou, ktorá by legitimizovala úmysel zákonodarcu obsiahnutý v napadnutom ustanovení.
Podľa tvrdení navrhovateľov tak vzniká nerovnosť v postavení subjektov práva, keď
vo vzťahu k osobám, ktoré spadajú do jedinej identifikovateľnej skupiny uchádzačov
o štúdium zdravotníckeho študijného odboru, podmieňuje prístup ku vzdelaniu splnením
podmienok, ktoré uchádzači o štúdium iných študijných odborov splniť nemusia.
Namietaný nesúlad § 113a ods. 7, 9 a 10 zákona o vysokých školách s princípom
zákazu retroaktivity charakterizujúcim právny štát ústavne vyjadrený v čl. 1 ods. 1 ústavy
navrhovatelia v podstatnej časti odôvodňujú takto:
„Podľa názoru navrhovateľov je dostatočným dôvodom pre vyslovenie nesúladu
napadnutých ustanovení s ústavou už len fakt, že zákon dotknuté osoby zbavuje dôvery
v ochranu tých očakávaní, ktoré nadobudli práve a len na základe právnych úkonov,
vykonaných v súlade s platnou a účinnou právnou úpravou. V zmysle judikatúry ústavného
súdu totiž subjekty právnych vzťahov by mali mať istotu, že tie právne úkony, ktoré boli
uzavreté v súlade s právnou úpravou platnou v čase ich uzavretia, nebudú neskoršou
právnou úpravou kvalifikované spôsobom, ktorý môže viesť až k strate ich právnej
účinností* a že neskoršia právna úprava by nadobudnuté práva nemala ani rušiť, ani
zhoršovať, ale len –a pro futuro - zlepšovať (mutatis mutandis, PL. ÚS 38/99). V skratke,
ani nepravá retroaktivita nie je ústavne prípustným spôsobom zákonodarnej činnosti, ak už
nadobudnuté očakávania zhoršuje alebo úplne zbavuje významu a ochrany.
Zákonodarca však nezostal pri re-kvalifikácii právnych vzťahov, vzniknutých podľa
skoršieho práva, a teda pri nepravej retroaktivite. O takúto situáciu by išlo v prípade, ak by
už prijatým študentom uložil podmienku platenia školného, avšak viazal by ju na právne
skutočnosti, vzniknuté počas platnosti a účinnosti novej úpravy. Zákonodarca však novým
spôsobom a spätne kvalifikuje už uzavreté právne situácie, priznávajúc im také právne
účinky, aké tieto právne situácie a vzťahy nevyvolávali ani v čase svojho vzniku, ani v čase
svojho zániku. Štúdium študenta vysokej školy v rokoch 2003-2004, napríklad, sa podľa
právnej úpravy, platnej a účinnej počas celého trvania takto založeného právneho vzťahu,
nespájalo s účinkami, aké tejto uzavretej právnej situácii priznáva zákonodarca o štyri-päť
rokov neskôr. V častí, v ktorej umožňujú ukladať povinností na základe a v dôsledku už
konzumovaných právnych okolností, predstavujú napadnuté ustanovenia opatrenie pravej
retroaktivity a ako také sú absolútne neprípustné.“
Navrhovatelia pri analýze § 113a ods. 7, 9 a 10 zákona o vysokých školách namietli
jeho rozpor s princípom právneho štátu aj z dôvodu ústavne neakceptovateľného narušenia
stability a predvídateľnosti právnej úpravy, ako aj zmarenia legitímneho očakávania
oprávnených subjektov v zachovanie ich právneho statusu, keď uviedli:
„Napadnutá úprava podľa navrhovateľov ústavne neprípustným spôsobom zasahuje
do dôvery dotknutých osôb v stabilitu a predvídateľnosť právnej úpravy a v ochranu práv,
ktoré podľa doterajšej právnej úpravy nadobudli. Podľa právneho stavu, platného
a účinného do 31. augusta 2007, disponoval študent zákonným nárokom na bezplatné
štúdium jedného alebo viacerých študijných programov, pokiaľ v konkrétnom študijnom
programe neprekročil štandardnú dĺžku štúdia. Napadnutá úprava však legitímnym
očakávaniam, založeným predchádzajúcou zákonnou úpravou, odoprela akúkoľvek
ochranu, keď splnenie príslušných podmienok zbavila tých právnych následkov, ktoré sa
s ich splnením spájali podľa predošlej úpravy. Takáto schéma je okrem iného v rozpore
s princípom právnej istoty a princípom ochrany nadobudnutých práv ako integrálnymi
prvkami právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 ústavy, v tomto prípade aj v spojení
s materiálnym právom podľa čl. 42 ods. 1 ústavy.“
Navrhovatelia z už uvedených dôvodov žiadali, aby ústavný súd takto rozhodol:
„Ustanovenie § 57 ods. 7 zákona č. 131/2002 Z. z. o vysokých školách v znení zákona
č. 363/2007 Z. z. nie je v súlade s čl. 42 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a 2
a č1. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky.
Ustanovenia § 113a ods. 7, 9 a 10 zákona č. 131/2002 Z. z. v znení zákona
č. 363/2007 Z. z. nie sú v súlade s čl. 42 ods. 1 v spojení s č1. 1 ods. 1 a č1. 12 ods. 1 a 2
Navrhovatelia žiadali ústavný súd, aby postupoval podľa čl. 125 ods. 2 ústavy
a podľa § 38 ods. 1 zákona o ústavnom súde a aby svojím uznesením pozastavil účinnosť
napadnutých ustanovení označených zákonov.
Skupina poslancov, zastúpená PhDr. T. R., v podaní, ktoré bolo ústavnému súdu
doručené 27. októbra 2009, uviedla:
„... vo veci návrhu skupiny poslancov o vyslovenia súladu § 57 ods. 7 zákona
č. 131/2002 Z. z. o vysokých školách spojení s čl. 1 ods. 1. čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 1 3 ods. 4
Ústavy Slovenskej republiky netrvám na svojom návrhu.
... vo veci návrhu skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, na začatie
konania o súlade ustanovenia § 57 ods. 7 zákona č. 131/2002 Z. z. o vysokých školách
v znení zákona č. 363/2007 Z. z. s čl. 42 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a 2
a čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, ustanovenia § 113a ods. 7, 9 a 10 zákona
č. 131/2002 Z. z. v znení zákona č. 363/2007 Z. z. s čl. 42 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1
a čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky trvám na ústnom pojednávaní.“
II.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde predbežne prerokoval návrh
navrhovateľov na neverejnom zasadnutí pléna a dospel k záveru, že návrh spĺňa náležitosti
ustanovené v § 20 a § 37 ods. 3 zákona o ústavnom súde, ako aj procesné podmienky, za
ktorých ústavný súd môže vec prerokovať a rozhodnúť o návrhu. Na základe týchto
skutočností ústavný súd rozhodol uznesením č. k. PL. ÚS 19/08-22 z 18. júna 2008 o prijatí
návrhu na ďalšie konanie (§ 25 ods. 1 a 3 zákona o ústavnom súde). Návrhu na pozastavenie
účinnosti napadnutých ustanovení nevyhovel.
Po prijatí návrhu na ďalšie konanie vyzval ústavný súd navrhovateľov, národnú radu
a vedľajšieho účastníka v konaní o súlade právnych predpisov – vládu Slovenskej republiky,
aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Z účastníkov
konania trvali na ústnom pojednávaní len navrhovatelia.
Na výzvu ústavného súdu vyjadriť sa k návrhu predseda národnej rady podaním
z 30. novembra 2009 uviedol, že netrvá na ústnom pojednávaní, a k meritu veci uviedol:
„V nadväznosti na namietaný nesúlad ustanovenia § 57 ods. 7 zákona č. 131/2002
Z. z. s príslušnými článkami ústavy poukazujeme na skutočnosť, že napadnuté ustanovenie
bolo nahradené zákonom č. 282/2008 Z. z. o podpore práce s mládežou a o zmene
a doplnení zákona č. 131/2002 Z. z. o vysokých školách a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov. Podľa platného ustanovenia § 57 ods. 7 podmienkou
prijatia na štúdium študijného programu druhého stupňa v zdravotníckych študijných
odboroch je vysokoškolské vzdelanie prvého stupňa v príslušnom študijnom odbore
a najmenej jeden rok odbornej zdravotníckej praxe absolvovanej v zdravotníckom zariadení
po získaní vysokoškolského vzdelania prvého stupňa v príslušnom študijnom odbore;
požiadavka jednoročnej odbornej zdravotníckej praxe sa nevzťahuje na prijatie na externú
formu štúdia študijného programu druhého stupňa v zdravotníckych študijných odboroch
a na prijatie na štúdium študijného programu druhého stupňa v študijnom odbore verejné
zdravotníctvo. Z uvedeného vyplýva, že v porovnaní s napadnutým znením ustanovenia § 57
ods. 7, súčasne platné ustanovenie upúšťa od požiadavky odbornej zdravotníckej praxe
v zdravotníckom zariadení, ak ide o prijatie na externú formu štúdia študijného programu
druhého stupňa v zdravotníckych študijných odboroch a ak ide o prijatie na štúdium
študijného programu druhého stupňa v odbore verejné zdravotníctvo. V ostatných
prípadoch však absolvovanie jednoročnej odbornej zdravotníckej praxe v zdravotníckom
zariadení zostalo naďalej podmienkou prijatia na štúdium študijného programu druhého
stupňa v zdravotníckych študijných odboroch.
Podľa § 113a ods. 7 zákona č. 131/2002 Z. z., ak občan študoval v tom istom stupni
vysokoškolského štúdia súbežne vo viacerých Študijných programoch v jednom
akademickom roku alebo v jeho časti, zohľadní sa mu v celkovej dobe štúdia na účely
odsekov 10 až 13 a § 92 štúdium v každom študijnom programe pred 1. septembrom 2008
osobitne, ak študoval v niektorom zo Študijných programov len časť akademického roka, na
účely odsekov 10 až 13 a § 92 sa táto doba zaokrúhľuje na celý akademický rok. Účelom
uvedeného ustanovenia, ako sa uvádza v dôvodovej správe, bolo odstrániť doterajšie
zvýhodnenie občanov, ktorí získali vysokoškolské vzdelanie podľa predchádzajúcich
predpisov, a toto štúdium sa im nezohľadňovalo pri určení povinnosti uhradiť verejnej
vysokej škole školné, na rozdiel od občanov, ktorí študovali v študijných programoch podľa
Podľa § 113a ods. 9 sa ustanovenia § 92 ods. 3 až 8 nevzťahujú na študentov
prijatých na štúdium pred 1. septembrom 2007, ak v príslušnom stupni vysokoškolského
vzdelávania neboli prijatí a nezapísali sa na štúdium aj po tomto termíne. Títo študenti sú
podľa § 113a ods. 10 povinní uhradiť verejnej vysokej škole alebo štátnej vysokej škole
určené ročné školné za každý ďalší rok štúdia, ak študujú študijný program dlhšie, ako je
jeho štandardná dĺžka štúdia. V celkovej dobe štúdia sa zohľadňuje doba, počas ktorej bol
študent zapísaný na štúdium študijného programu príslušného stupňa. Ak ide o študenta
zapísaného v jednom akademickom roku súbežne na štúdium viacerých študijných
programov príslušného stupňa, zohľadňuje sa štúdium každého študijného programu
v celkovej dobe štúdia osobitne. Ak bol študent zapísaný len v časti akademického roka, na
účely tohto odseku sa považuje za zapísaného počas celého akademického roka.
Navrhovateľ namieta, že v danom prípade ide o retroaktivitu, ktorá je v rozpore
s princípom právneho štátu podľa Čl. 1 ods. 1 ústavy. Zákon však, podľa nášho názoru,
obsahuje nepravú retroaktivitu, ktorá je prípustná a nie je v rozpore s princípom právneho
štátu ani narušením právnej istoty, hoci ju nemožno považovať za štandardný vstup do
existujúcich právnych vzťahov. V súlade s judikatúrou ústavného súdu sa za nepravú
retroaktivitu považuje stav, v ktorom nová právna úprava nevytvára žiadne právne účinky
smerujúce pred deň nadobudnutia účinnosti, avšak kvalifikuje tie právne úkony, ku ktorým
došlo ešte pred nadobudnutím jej účinnosti, v dôsledku čoho môže dôjsť k zmene alebo
zrušeniu tých právnych účinkov, ktoré boli predtým späté s ich uzavretím (PL. ÚS 38/99).
O nepravú retroaktivitu ide aj v prípade, ak zákon uzná skutkové podstaty alebo právne
skutočnosti, ktoré vznikli počas účinnosti skoršieho zákona, súčasne však prináša určité
zmeny právnych následkov, ktoré s nimi súvisia, pokiaľ tieto právne následky v čase
nadobudnutia účinnosti tohto nového zákona ešte nenastali (PL. ÚS 3/00).
Nová právna úprava, podľa nášho názoru, nenarúša rovnosť v právach (čl. 12 ods. 1
a 2 ústavy), pretože sa vzťahuje odo dňa jej účinnosti na celý okruh rovnakým spôsobom
posudzovaných fyzických osôb a nie je založená ani na obmedzení niektorého zo základných
práv, pretože ustanovenie podmienok platenia školného nemožno považovať za obmedzenie
práva na vzdelanie podľa čl. 42 ods. 1 ústavy. Úprava osobitného postupu v prípade
študentov, ktorí boli prijatí na štúdium pred 1. septembrom 2007, nezasahuje do princípu
rovnosti, pretože rovnako, ako aj študenti zapísaní po tomto termíne, sú povinní uhrádzať
školné, len v prípade, ak študujú dlhšie, ako je štandardná dĺžka štúdia. Aj keď je teda
postup v prípade týchto študentov odlišný, právna úprava vyvoláva rovnaké právne účinky,
ako v prípade študentov prijatých na štúdium po 1. septembri 2007.“
Za vedľajšieho účastníka – vládu Slovenskej republiky – na výzvu predložilo
v zmysle § 39 ods. 1 zákona o ústavnom súde stanovisko k návrhu Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, ktoré k podstate návrhu vo vzťahu k časti namietajúcej
nesúlad § 57 ods. 7 zákona o vysokých školách uviedlo:
«Napadnuté ustanovenie zákona č. 131/2002 Z. z. bolo 2. júla 2008, teda po podaní
návrhu na začatie konania č. PL. ÚS 19/08, novelizované zákonom č. 282/2008 Z. z.
o podpore práce s mládežou a o zmene a doplnení zákona č. 131/2002 Z. z. o vysokých
školách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov pod Čl. II.
body 1. a 2. Nimi sa priamo zmenil § 57 ods. 7 zákona č. 131/2002 Z. z. a bol aj doplnený
o prechodné ustanovenie týkajúce sa tohto ustanovenia v § 113aa. Na základe tejto
skutočnosti by mal zrejme navrhovateľ svoj návrh upraviť, prípadne od neho upustiť.
Napriek tomu a pri predpokladanom zotrvaní na návrhu je možné zaujať k návrhu
stanovisko vychádzajúce z reakcie na pôvodný návrh.
Vo svojom ústavnom podnete navrhovateľ vychádzal z ústavnoprávnej prezumpcie,
že napadnuté ustanovenie buď neposkytuje žiaden spoľahlivý základ pre určenie osôb,
ktorým z neho vyplývajú konkrétne povinnosti, alebo sa naopak vzťahuje na tak široký
okruh osôb, že sa dostáva do zjavného a neprekonateľného rozporu s princípom
proporcionality. V dôsledku uvedeného tak napadnuté ustanovenie nie je spôsobilé byť
predmetom ústavne konformného výkladu.“
Na základe tejto prezumpcie potom namietol, že §57 ods. 7 zákona č. 132/2001 Z. z.
a) porušuje princíp právnej istoty,
b) je v rozpore s právom na prístup k vzdelaniu,
c) zavádza conditio impossibilis,
d) porušuje zákaz diskriminácie.
Ad a) Navrhovateľ založil svoju argumentáciu na tvrdení, že pri absencii legálnej
definície pojmu zdravotnícky študijný predmet „nie je možné s dostatočnou mierou právnej
istoty určiť, ktorí uchádzači sú povinní pred prijatím na štúdium absolvovať odbornú prax“.
Niet pochýb o tom, že súčasťou právnej istoty je aj jasná a zrozumiteľná právna úprava
a rovnako niet ani pochybností o tom, že nie vždy sa takáto právna úprava dá dosiahnuť
legálnou definíciou. Dokonca legálna definícia často môže pôsobiť v právnej úprave
kontraproduktívne vzhľadom na potreby spoločenskej praxe a ich vývoj. Z tohto uhla
pohľadu nie je teda možné dať rovnítko medzi ústavnosť a legálnu definíciu, resp.
neústavnosť a absenciu legálnej definície.
Z hľadiska ústavnosti má preto relevantnejší význam zodpovedanie otázky, či je
právna úprava dostatočne jasná aj bez legálnej definície a či je jej absencia legitímna.
V tomto kontexte je preto významné posúdenie mechanizmu kreovania študijných odborov.
Majú byť kreované vôľou zákonodarcu (a teda politicky) alebo má byť pri ich kreovaní
v maximálnej možnej miere zohľadnená univerzitná sloboda chránená v článku 43 Ústavy
Slovenskej republiky? Pri voľbe druhej varianty je potom absencia legálnej definície
obsahu študijného odboru ústavnoprávne relevantná. Nie je predmetom skúmania to, či
súčasný mechanizmus kreácie študijných odborov dostatočne v Slovenskej republike
garantuje univerzitnú slobodu, ale to, či klasifikácia študijných odborov je dostatočne
prístupná občanom a teda aj to, či je na základe nej možné určiť, ktorí uchádzači sú povinní
pred prijatím na štúdium absolvovať odbornú prax.
Sústava študijných odborov Slovenskej republiky je vydaná rozhodnutím Ministerstva
školstva Slovenskej republiky č. 2090/2002 - sekr. zo 16. decembra 2002 v znení neskorších
zmien (bolo ich doteraz 13, čo svedčí tiež o potrebe operatívnosti ich prijímania
a zverejňovania, ktorá by pri zákonnej úprave mohla byť ohrozená) a zahrňuje aj
vymedzenie zdravotníckych študijných odborov. Tento dokument je trvalo verejne prístupný
na internetovej stránke ministerstva školstva a teda nepodlieha ani režimu zákona
č. 211/2000 o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov,
to znamená, že informácia nie je sprístupňovaná len na žiadosť, ale naopak je voľne
prístupná bez akýchkoľvek obmedzení.
Ad b) Právo na prístup k vzdelaniu vyvodzuje navrhovatelia z článku 42 ods. 1 prvej
vety Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorej má každý právo na vzdelanie. Neberie však
do úvahy dve skutočnosti, a to, že
- právo na vzdelanie je zaradené medzi hospodárske, sociálne a kultúrne práva,
ktorých je možné sa domáhať len v rámci zákona a teda nie sú absolútne, resp. zákonodarca
k nim pristupuje nie prostredníctvom obmedzení, ale naopak sám ich vymedzuje, vrátane
pravidiel či podmienok ich uplatňovania,
- článok 42 neobsahuje len prvú vetu prvého odseku, ale má priamo v súvislosti
s vysokoškolským vzdelávaním zásadné ústavné obmedzenie uvedené v ods. 2, a to, že na
takéto vzdelávanie má právo len ten, kto na to preukáže dostatočné schopnosti.
Pri spojení oboch uvedených skutočností to znamená, že podmienky prístupu
k vysokoškolskému vzdelávaniu určuje zákonodarca (v záujme zaručenia univerzitnej
slobody môže časť tohto práva delegovať na vysoké školy) a musí pritom zabezpečiť, aby
k nemu mali prístup len takí uchádzači, ktorí preukážu dostatočnú schopnosť
vysokoškolského štúdia. Je zrejmé, že jednou z foriem overenia dostatočných schopností je
aj absolvovanie príslušnej praxe. Podmienka praxe totiž dosahuje nielen „minimálny prah“
vhodnosti pre overenie schopností uchádzača.
Ad c) Vykonanie legálne definovanej odbornej zdravotníckej praxe je podľa
navrhovateľa nesplniteľnou podmienkou, pretože „ukladá fyzickým osobám povinnosť,
ktorej splnenie nezávisí od ich vôle“. Predmetný argument dovedený ad absurdum by potom
vylúčil ako zákonnú podmienku prijatia na vysokú školu aj ukončenie stredoškolského, či
dokonca aj základného vzdelania, pretože prijatie napríklad na gymnázium, resp. úspešné
zloženie maturitnej skúšky tiež nezávisí len od „vôle“ uchádzača.
Ad d) Zavedenie povinnej praxe ako podmienky pre prijatie na štúdium
v zdravotníckych študijných odboroch považuje navrhovateľ aj za diskriminačné opatrenie
v porovnaní s inými študijnými odbormi, kde takúto podmienku zákon neustanovuje. Bez
bližšieho vysvetlenia ako jediný argument navrhovateľ uvádza, že „pre takéto rozlišovanie
jednoducho v ústave neexistuje žiadna opora“. Na rozdiel od navrhovateľa je takúto
„oporu“ možné nájsť priamo v článku 42 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ktorá prístup
k vysokoškolskému vzdelaniu podmieňuje schopnostiam uchádzača a ponecháva na
zákonodarcovi, aby určil kritériá pre verifikáciu týchto schopností. Zákonodarca sa
rozhodol, že práve zdravotnícke študijné odbory vzhľadom na úspešnosť vysokoškolského
štúdia vyžadujú potrebu predchádzajúcej praxe. Urobil tak využijúc širokú mieru voľnej
úvahy, ktorú mu v tomto smere poskytol článok 42 Ústavy Slovenskej republiky a tvrdenie,
že tak urobil „bez akéhokoľvek rozumného dôvodu“ navrhovateľ nepreukázal.
Na základe uvedeného je možné uzavrieť, že § 57 ods. 7 ani v znení namietanom
navrhovateľom nie je v rozpore s článkom 42 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky samostatne
a ani v spojení s článkami 1,12 ods. 1a 2 a 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky.»
Vo vzťahu k časti návrhu, v ktorej sa namieta nesúlad § 113a ods. 7, 9 a 10 zákona
o vysokých školách, Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky vo svojom stanovisku
uviedlo:
«Všeobecne je potrebné uviesť, že povinnosť uhradiť školné bola upravená už
v pôvodných ustanoveniach § 92 zákona č. 131/2002 Z. z. v znení účinnom od 1.4. 2002.
V návrhu sa uvádza, že „podľa právnej úpravy, predchádzajúcej napadnutej úprave,
školné za prekročenie štandardnej dĺžky štúdia ustanovenej pre daný študijný program bol
študent povinný vysokej škole uhradiť v prípade, ak bez vážneho dôvodu prekračoval túto
štandardnú dĺžku“ a ďalej, že „prekročenie štandardnej dĺžky štúdia sa teda podľa
predchádzajúcej úpravy posudzovalo vo vzťahu ku konkrétnemu študijnému programu, ...“
Ide o časť ustanovenia § 92 ods. 4 prvá veta zákona v pôvodnom znení, ktoré až do
1.9.2007 nebolo menené. V ústavnom podnete však navrhovatelia nebrali do úvahy
ustanovenia tohto odseku v úplnosti. Pre posudzovanie presiahnutia štandardnej dĺžky
štúdia bola aj pred 1. 9. 2007, rovnako ako podľa účinného znenia zákona, dôležitá celková
doba štúdia, počas ktorej bol študent zapísaný na štúdium zodpovedajúceho stupňa na
niektorej z verejných vysokých škôl v Slovenskej republike, podľa § 92 ods. 4 štvrtá veta
zákona v znení účinnom do 1. 9. 2007.
Relevantné ustanovenia zákona:
§ 92 ods. 4 štvrtá veta zákona v znení účinnom do 1.9. 2007
„Za dobu štúdia na účely tohto odseku sa považuje celková doba, počas ktorej bol
študent zapísaný na štúdium zodpovedajúceho stupňa študijného programu na niektorej
z verejných vysokých škôl v Slovenskej republike.“
§ 92 ods. 6 druhá veta zákona v znení účinnom od 1. 9. 2007
„V celkovej dobe Štúdia sa zohľadňuje doba, počas ktorej bol študent zapísaný na
verejnej vysokej škole v niektorom zo študijných programov príslušného stupňa
vysokoškolského vzdelávania; ak bol študent v jednom akademickom roku súbežne zapísaný
na štúdium viacerých študijných programov, do celkovej doby štúdia sa mu započítava len
jeden rok.“
§ 113a ods. 10 druhá veta zákona v znení účinnom od 1. 9. 2007
„V celkovej dobe štúdia sa zohľadňuje doba, počas ktorej bol študent zapísaný na
štúdium študijného programu príslušného stupňa.“
Navrhovatelia uvádzajú že „zákonodarca ... rozšíril povinnosť úhrady školného za
prekročenie štandardnej dĺžky štúdia aj na ... (ii) študentov, ktorí študujú jeden študijný
program, a v minulosti študovali v aspoň jednom ďalšom študijnom programe.
Navrhovatelia tiež argumentujú, že „počnúc 1. septembrom 2007 sa študentovi do doby
štúdia započítava nielen štúdium v období po nadobudnutí účinnosti napadnutých
ustanovení, ale aj štúdium, ktoré predchádzalo prijatiu novej právnej úpravy“. Z uvedených
ustanovení zákona je zrejmé, že doba štúdia, ktorá predchádzala dobe, v ktorej sa
posudzuje vznik povinnosti uhradiť školné sa na účely prekročenia štandardnej dĺžky štúdia
posudzovala rovnako. Podľa citovaných ustanovení účinných pred aj po 1. 9. 2007 sa
v celkovej dobe štúdia zohľadňovala doba štúdia v študijných programoch príslušného
stupňa bez časového obmedzenia, t.j. aj pred. 1. 4. 2002, resp. pred. 1. 9. 2007.
V návrhu sa ďalej uvádza: Podľa § 92 ods. 5 zákona č. 131/2002 Z. z. si študent,
prijatý a zapísaný na štúdium po 1. septembri 2007, môže zvoliť, ktorý študijný program
bude študovať bezplatne a v ktorom bude uhrádzať školné. Študentom, prijatým na štúdium
pred 1. septembrom 2007, zákonodarca takúto možnosť napadnutými ustanoveniami
odníma a títo sú povinní hradiť školné za oba študijné programy, ktoré študujú.“ Vhodnosť,
resp. primeranosť ustanovenia § 92 ods. 5 v spojení s § 70 ods. l písm. k) zákona možno
odôvodniť tým, že ide o vznik povinnosti uhradiť školné z dvoch rôznych právnych dôvodov.
Študent si „bezplatnosť“ jedného študijného programu môže podľa § 70 ods. 1 písm. k)
zákona určiť „ak má na bezplatné vysokoškolské štúdium nárok.“ Tento rozdiel je zrejmý
z nasledujúcich modelových situácií.
Podľa prvej ak pri súbežnom štúdiu študent
i) študuje súbežne viac študijných programov v príslušnom stupni (na ktoré bol
prijatý pred 1.9. 2007) a
ii) po zohľadnení celkovej dĺžky štúdia podľa § 113a ods. 10 tretia veta zákona
presiahne štandardnú dĺžku štúdia v oboch študijných programoch,
nie je dôvod zvoliť si, ktorý študijný program bude študovaný bezplatne, pretože
povinnosť uhradiť školné mu vznikne z dôvodu presiahnutia štandardnej dĺžky štúdia.
Podľa druhej ak však bol pri súbežnom štúdiu študent
i) prijatý a zapísaný aspoň na jeden z nich po 1. 9. 2007 a
ii) po zohľadnení celkovej dĺžky štúdia podľa § 92 ods. 6 prvá veta zákona v znení
účinnom po 1. 9. 2007 nepresiahne štandardnú dĺžku štúdia v žiadnom zo študijných
programov,
povinnosť uhradiť školné mu vznikne z dôvodu súbežného štúdia, a teda nie je
primerané, aby bolo školné uhrádzané vo všetkých študijných programoch.
Podľa tretej ak bol pri súbežnom štúdiu študent
i) prijatý a zapísaný aspoň na jeden z nich po 1. 9. 2007 a
ii) po zohľadnení celkovej dĺžky štúdia podľa § 92 ods. 6 prvá veta zákona v znení
účinnom po 1. 9. 2007 presiahne štandardnú dĺžku štúdia v aspoň jednom zo študijných
programov,
povinnosť uhradiť školné mu vznikne v študijnom programe, v ktorom presiahne
štandardnú dĺžku štúdia, a tak právo výberu študijného programu, ktorý študuje bezplatne
mu nepatrí v prípade ak študuje dva študijné programy. Bezplatne tak študuje v tom
študijnom programe, v ktorom štandardnú dĺžku nepresiahol.
Navrhovateľ namietal protiústavnosť aktuálnej právnej úpravy platenia školného pri
prekročení štandardnej dĺžky štúdia z dôvodu porušenia princípov zákazu
a) retroaktivity,
b) diskriminácie.
Ad a) V podaní je uvedené, že „podľa právneho stavu, platného a účinného do
31. augusta 2007, disponoval študent zákonným nárokom na bezplatné štúdium jedného
alebo viacerých študijných programov, pokiaľ v konkrétnom študijnom programe
neprekročil štandardnú dĺžku štúdia“. Z uvedeného ustanovenia § 92 ods.4 štvrtá veta
účinného pred 1. 9. 2007 je zrejmé, že bezplatnosť sa netýkala štandardnej dĺžky
konkrétneho študijného programu, ale tejto dĺžky vo vzťahu k celkovej dobe štúdia
v študijných programoch príslušného stupňa rovnako, ako je tomu podľa účinnej úpravy.
Navrhovatelia tiež konštatujú, že presiahnutie štandardnej dĺžky štúdia má za
následok
i) stratu statusu nezaopatreného dieťaťa podľa zákona č. 600/2003 Z. z. o prídavku
na dieťa a o zmene a doplnení zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení
neskorších predpisov a
ii) stratu nároku na sociálne štipendium podľa § 96 ods. 2 písm. d) zákona
Tu je potrebné uviesť, že podmienky statusu nezaopatreného dieťaťa neupravujú
skutočnosť, či sa posudzuje presiahnutie štandardnej dĺžky štúdia rovnako ako v prípade
školného, čo znamená, že nie je vylúčené brať do úvahy len konkrétny študijný, program
a jeho štandardnú dĺžku, nakoľko „nezaopatrené dieťa ... nie je dieťa, ktorého štúdium na
vysokej škole podľa študijného programu presahuje štandardnú dĺžku,“ V prípade nároku
na sociálne štipendium § 96 ods. 2 písm. d) nepriznáva tento nárok študentovi, „ktorý
príslušný študijný program študuje dlhšie ako je jeho štandardná dĺžka štúdia“, a tak sa tu
štandardná dĺžku posudzuje len vo vzťahu k príslušnému študijnému programu.
Ad b) Podľa návrhu „zásah do princípu rovnosti spočíva v skutočnosti, že zatiaľ čo
študenti, súbežne študujúci viac programov a zapísaní na štúdium po 1. 9. 2007, majú
prístup k vzdelaniu obmedzený len podmienkou úhrady školného v jednom z týchto
programov, študenti, ktorí začali študovať pred 1.9. 2007 (t.j. bez akejkoľvek takejto
podmienky), musia hradiť školné vo všetkých súbežne študovaných programoch.“
Tu je potrebné brať do úvahy, ako už bolo uvedené v časti I, že ide o vznik povinnosti
uhradiť školné z dvoch rôznych dôvodov, a to
i) v prípade súbežného štúdia so zápisom pred 1. 9. 2007 po prekročení
štandardnej dĺžky štúdia pri zohľadnení celkovej dĺžky štúdia z dôvodu presiahnutia
štandardnej dĺžky štúdia a
ii) v prípade ak štúdium aspoň jedného študijného programu začalo po 1. 9. 2007
z dôvodu súbežného štúdia (avšak len do uplynutia štandardnej dĺžky štúdia v niektorom
študijnom programe, keď vznikne táto povinnosť v dôvodu prekročenia štandardnej dĺžky
štúdia).»
Vláda Slovenskej republiky z dôvodov obsiahnutých v stanovisku Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky navrhla, aby ústavný súd návrhu na začatie konania
nevyhovel.
Predsedníčka ústavného súdu vzhľadom na predmet abstraktnej kontroly ústavnosti
požiadala o zaujatie stanoviska predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
a generálneho prokurátora Slovenskej republiky.
Predseda Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sa k návrhu skupiny poslancov
vyjadril listom z 10. septembra 2008 doručeným ústavnému súdu 10. októbra 2008,
v ktorom uviedol, že návrh nepovažuje za dôvodný, a to tak v časti namietaného nesúladu
§ 57 ods. 7 zákona o vysokých školách, ako aj v časti namietaného nesúladu § 113a ods. 7,
9 a 10 zákona o vysokých školách, a práve k týmto námietkam uviedol: „Navrhovatelia
vytýkajú schválenému textu nerešpektovanie proporcionality a nejasné vymedzenie okruhu
adresátov právnej normy. Takéto výhrady síce možno akceptovať, pokiaľ ide o hodnotenie
úrovne legislatívnej práce, čo však samé osebe nie je možné kvalifikovať ako rozpor
s Ústavou.
Úpravu tiež nie je možné hodnotiť ako retroaktívnu, lebo sa vzťahuje len na štúdium
v budúcnosti neprieči sa ani článku Ústavy o práve na vzdelanie tým, že štúdium za
predpísaných podmienok spoplatňuje.“
Generálny prokurátor Slovenskej republiky sa k návrhu skupiny poslancov vyjadril
listom z 27. augusta 2008 doručeným ústavnému súdu 3. septembra 2008, v ktorom
oznámil, že sa plne stotožňuje „s návrhom skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej
republiky, zastúpených PhDr. T. R., poslankyňou Národnej rady Slovenskej republiky, na
začatie konania o súlade ustanovenia § 57 ods. 7 zákona č. 131/2002 Z.z. o vysokých
školách v znení zákona č. 363/2007 Z.z. s čl. 42 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1
a 2 a čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, ustanovenia § 113a ods. 7, 9 a 10 zákona
č. 131/2002 Z. z. v znení zákona č. 363/2007 Z.z. s čl. 42 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1
a čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a súčasne navrhujem tomuto návrhu v plnom
rozsahu vyhovieť“.
Výnimočná sociálna citlivosť zákonných ustanovení, ktoré sa stali na základe návrhu
skupiny poslancov národnej rady predmetom abstraktnej kontroly ústavnosti, si vyžiadala,
aby predsedníčka ústavného súdu požiadala o stanovisko k podanému návrhu Ministerstvo
školstva Slovenskej republiky. Minister školstva Slovenskej republiky (ďalej len „minister
školstva“) k listu z 11. augusta 2008 priložil vyjadrenie Ministerstva školstva Slovenskej
republiky, v ktorom požiadal ústavný súd, aby návrhu skupiny poslancov národnej rady
nevyhovel. Okrem právnej argumentácie podporujúcej ústavnosť napadnutého § 57 ods. 7
zákona o vysokých školách v namietaných okolnostiach k súladu § 113a ods. 7, 9 a 10
zákona o vysokých školách minister školstva vo vyjadrení uviedol:
«Rovnako ministerstvo školstva považuje návrh na začatie konania o súlade § 113a
ods. 7, 9 a 10 zákona č. 131/2002 Z. z. s čl. 42 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 12 ods. 1
a 2 ústavy za neopodstatnený, pretože ustanovenia § 113a ods. 7, 9 a 10 zákona č. 131/2002
Z. z. sú v súlade s princípmi právneho štátu a nie sú v rozpore s čl. 42 ods. 1 a 2 v spojení
s čl. 1 ods. 1 a čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy.
Z vecného aj právneho hľadiska je nesprávne tvrdenie navrhovateľa, že prekročenie
štandardnej dĺžky štúdia sa podľa právnej úpravy pred 1. septembrom 2007 posudzovalo vo
vzťahu ku konkrétnemu študijnému programu, čo by znamenalo, že študent mohol súbežne
študovať aj niekoľko študijných programov, a pokiaľ neprekročil štandardnú dĺžku štúdia
v jednotlivom študijnom programe, nebol školné povinný platiť.
Prekročenie štandardnej dĺžky štúdia bez ohľadu, či študent študoval v príslušnom
akademickom roku jeden alebo viac študijných programov, bol študent povinný platiť
školné aj podľa predchádzajúcej právnej úpravy. Táto povinnosť bola ustanovená v § 92
ods. 4 zákona č. 131/2002 Z. z., ktorý nadobudol účinnosť 1. apríla 2002. Podľa citovaného
ustanovenia, ak študent študoval Študijný program prvého stupňa, študijný program
druhého stupňa alebo študijný program dlhšie, ako bola štandardná dĺžka štúdia, bez
vážneho dôvodu, ktorými mohli byť, napríklad zdravotné dôvody, bol povinný uhradiť
vysokej škole za každý ďalší rok štúdia ročné školné určené vysokou školou. Ročné školné
nesmelo presahovať päťnásobok základu. Pre študijné programy uskutočňované na fakulte
určovala ročné školné vysoká škola na návrh fakulty. Za dobu štúdia sa považovala celková
doba, počas ktorej bol študent zapísaný na štúdium zodpovedajúceho stupňa študijného
programu na niektorej z verejných vysokých škôl v Slovenskej republike.
Z uvedeného vyplýva, že povinnosť úhrady školného za prekročenie štandardnej
dĺžky štúdia bez ohľadu na to, či študent študoval jeden alebo viacej študijných programov
bola ustanovená už v predchádzajúcej právnej úprave (účinná od 1. apríla 2002), teda v
žiadnom prípade nemôže ísť o retroaktivitu alebo o nesúlad s čl. 42 ods. 1 a 2 v spojení s čl.
1 ods. 1 ústavy. Tak isto ustanoveniami § 113a ods. 7, 9 a 10 zákona č. 131/2002 Z. z.
neboli porušené základné práva a slobody ustanovené v čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy.
V žiadnom prípade nebola porušená rovnosť ľudí a ani ich základné práva a
slobody. Podľa § 55 zákona č. 131/2002 Z. z. všetkým uchádzačom a študentom na vysokej
škole sa zaručujú rovnaké práva v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania vo vzdelaní
sa zakazuje diskriminácia aj z dôvodu veku, pohlavia, sexuálnej orientácie, manželského
stavu a rodinného stavu, rasy, farby pleti, zdravotného postihnutia, jazyka, politického
alebo iného zmýšľania, príslušnosti k národnostnej menšine, náboženského vyznania alebo
viery, odborovej činnosti, národného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného
postavenia.
Uchádzač alebo študent ktorý sa domnieva, že jeho práva alebo právom chránené
záujmy boli dotknuté v dôsledku nedodržania zásady rovnakého zaobchádzania, sa môže
domáhať právnej ochrany podľa zákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní
v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých
zákonov (antidiskriminačný zákon) v znení neskorších predpisov.
Podotýkame, že zákonom č. 131/2002 Z. z. sú dôkladne transponované všetky
sekundárne právne normy Európskej únie - napríklad Smernica Európskeho parlamentu
a Rady 2002/73/ES z 23. septembra 2002, ktorou sa mení a dopĺňa smernica rady
76/207/EHS o implementácii zásady rovnakého zaobchádzania s mužmi a ženami, pokiaľ
ide o prístup k zamestnaniu, odbornej príprave a postupu v zamestnaní a o pracovné
podmienky, Smernica Rady 2000/43/ES z 29. júna 2000, ktorou sa ustanovuje zásada
rovnakého zaobchádzania medzi osobami bez ohľadu na ich rasový alebo etnický pôvod -
týkajúce sa diskriminácie a neobsahuje žiadne diskriminačné ustanovenia.
Z právneho hľadiska je nesprávne tvrdenie navrhovateľa, že ak študent študuje na
dvoch študijných programoch, je povinný školné platiť na oboch vysokých školách. Podľa
§ 92 ods. 5 v spojení s § 113a ods. 7 študent, ktorý študuje súbežne v jednom akademickom
roku dva alebo viac študijných odborov poskytovaných verejnou vysokou školou v tom istom
stupni, je povinný uhradiť školné v druhom a ďalšom študijnom programe.
O tom, za ktorý študijný program bude študent platiť, ak študuje na dvoch alebo
viacerých študijných programoch, má právo rozhodnúť študent, čo je v súlade s § 70 ods. 1
písm. k) zákona č. 131/2002 Z. z.
Rovnako z právneho hľadiska je nesprávne tvrdenie navrhovateľa, ktorý tvrdí, že
ustanoveniami § 113a ods. 7, 9 a 10 zákona č. 131/2002 Z.z. sa uložila povinnosť uhradiť
školné študentom, ktorí boli prijatí a zapísaní pred l. septembrom 2007.
Podotýkame, že povinnosť uhradiť školné je zo strany navrhovateľa zavádzajúca,
pretože táto povinnosť vyplývala pre študentov už podľa § 92 ods. 4 zákona č. 131/2002
Z. z., ktorý bol účinný od l. apríla 2002.
To znamená, že už na študentov, ktorí boli prijatí a zapísaní od 1. septembra 2002
a v nasledujúcich akademických rokoch sa vzťahovalo ustanovenie o úhrade školného za
prekročenie štandardnej dĺžky štúdia.
Z uvedeného vyplýva, že ustanovenia § 113a ods. 7, 9 a 10 zákona č. 131/2002 2. z.
sú v súlade s čl. 42 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy.
Citované ustanovenia sú z vecného aj právneho hľadiska správne, pretože
zabezpečujú rovnaký prístup ku vzdelaniu na vysokej škole vo všetkých formách štúdia, čo
je v súlade s princípmi právneho štátu podľa čl. 1ods. 1 ústavy.
Podľa čl. 42 ods. 2 ústavy občania majú právo na bezplatné vzdelávanie
v základných školách a v stredných školách, podľa schopností občana a možnosti
spoločnosti aj na vysokých školách.
Čl. 42 je tiež jednou z ústredných noriem, ktoré garantujú základné práva v spojení
s čl. 51 ods. 1 ústavy. Všetkých základných práv, ktoré sa priznávajú podľa čl. 42 ústavy sa
možno domáhať iba v medziach zákonov, ktoré vykonávajú ustanovenia čl. 42 ústavy,
ktorým bezpochyby je aj zákon č. 131/2002 Z. z.
Právo na vzdelanie na vysokých školách sa priznáva v rozdielnom režime ako právo
na vzdelanie na základných školách a stredných školách. Ústava používa formuláciu
„podľa schopností občana a možnosti spoločnosti“. Táto formulácia implikuje jednu
subjektívnu a jednu objektívnu podmienku. Subjektívna podmienka sa týka schopnosti
občana. Objektívna podmienka sa týka možnosti spoločnosti a zaťažuje štát. Pomocou
doslovného výkladu vo vzťahu k vzdelávaniu na vysokých školách v čl. 42 ods. 2 ústavy
každému občanovi priznáva jedno právo - právo na vzdelanie na vysokých školách, ktoré
môže, ale nemusí byť bezplatné. O tom, či bude bezplatné, sa rozhodne v závislosti od
možnosti spoločnosti a schopnosti oprávnenej osoby.»
III.
Ústavný súd pri svojom rozhodovaní vychádzal zo znenia napadnutých ustanovení
zákona o vysokých školách, ktoré majú byť v rozpore s označenými článkami ústavy, ďalej
z dôvodovej správy k vládnemu návrhu zákona, ako aj z uznávanej právnej doktríny
a odborných literárnych prameňov; opieral sa pritom aj o svoju doterajšiu judikatúru.
Podľa čl. 1 ods. 1 prvej vety ústavy Slovenská republika je zvrchovaný,
demokratický a právny štát.
Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.
Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.
Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej
republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,
politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo
etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov
poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.
Podľa čl. 13 ods. 4 ústavy pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať
na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.
Podľa čl. 42 ods. 1 ústavy každý má právo na vzdelanie. Školská dochádzka je
povinná. Jej dĺžku po vekovú hranicu ustanoví zákon.
Ustanovenia § 113a ods. 7, 9 a 10 zákona o vysokých školách znejú:
„(7) Ak občan študoval v tom istom stupni vysokoškolského štúdia súbežne vo
viacerých študijných programoch v jednom akademickom roku alebo v jeho časti, zohľadní
sa mu v celkovej dobe štúdia na účely odsekov 10 až 13 a § 92 štúdium v každom študijnom
programe pred 1. septembrom 2008 osobitne, ak študoval v niektorom zo študijných
programov len časť akademického roka, na účely odsekov 10 až 13 a § 92 sa táto doba
zaokrúhľuje na celý akademický rok.
(9) Ustanovenia § 92 ods. 3 až 8 sa nevzťahujú na študentov prijatých na štúdium
pred 1. septembrom 2007, ak v príslušnom stupni vysokoškolského vzdelávania neboli
prijatí a nezapísali sa na štúdium aj po tomto termíne.
(10) Študent podľa odseku 9 je povinný uhradiť verejnej vysokej škole alebo štátnej
vysokej škole určené ročné školné za každý ďalší rok štúdia, ak študuje študijný program
dlhšie, ako je jeho štandardná dĺžka štúdia. V celkovej dobe štúdia sa zohľadňuje doba,
počas ktorej bol študent zapísaný na štúdium študijného programu príslušného stupňa. Ak
ide o študenta zapísaného v jednom akademickom roku súbežne na štúdium viacerých
študijných programov príslušného stupňa, zohľadňuje sa štúdium každého študijného
programu v celkovej dobe štúdia osobitne. Ak bol študent zapísaný len v časti
akademického roka, na účely tohto odseku sa považuje za zapísaného počas celého
akademického roka. Doba štúdia v študijných programoch podľa § 53 ods. 3 sa zohľadňuje
v celkovej dobe štúdia v študijných programoch prvého stupňa. Doba štúdia v študijných
programoch podľa § 53 ods. 3 presahujúca tri roky sa zohľadňuje v celkovej dobe štúdia
v študijných programoch druhého stupňa. Ak ide o študentov študijných programov podľa
§ 53 ods. 3, v celkovej dobe štúdia sa zohľadňuje aj doba, počas ktorej boli zapísaní na
štúdium študijných programov prvého stupňa a študijných programov druhého stupňa.“
Napadnuté ustanovenia zákona o vysokých školách boli navrhnuté v zásade
v totožnom znení, ako boli schválené národnou radou, a preto možno z hľadiska výpovednej
hodnoty uviesť aj dôvodovú správu k nim.
K § 113a
„Odseky 7 až 13 upravujú problematiku úhrady školného v prípade študentov
prijatých na štúdium podľa doterajších predpisov tak, aby zostal v ich prípade platnosti
princíp, že povinnosť uhradiť školné sa na nich vzťahuje až prekročením štandardnej dĺžky
štúdia. Zároveň sa precizujú príslušné ustanovenia tak, aby nedochádzalo v ich aplikácií
k problémom v praxi. Okrem toho sa odstraňuje doterajšie zvýhodnenie občanov, ktorí
získali vysokoškolské vzdelanie podľa predchádzajúcich predpisov, a toto štúdium sa im
nezohľadňovalo pri určení povinnosti uhradiť verejnej vysokej škole školné, na rozdiel od
občanov, ktorí študovali v študijných programoch podľa tohto zákona.
Príklady:
Študent, ktorý bol prijatý a zapísaný od akademického roku 2007/2008 (rozhodnutie
o prijatí bolo vydané pred účinnosťou tohto zákona) na štúdium bakalárskeho študijného
programu právo so štandardnou dĺžkou štúdia tri roky v dennej forme štúdia a súčasne bol
prijatý a zapísaný na štúdium študijného programu manažment so štandardnou dĺžkou
štúdia tri roky v externej forme štúdia, bude v akademickom roku 2007/2008 študovať na
oboch študijných programoch bezplatne. Po tomto roku bude celková doba jeho štúdia dva
roky v študijných programoch prvého stupňa. V polovici akademického roka 2008/2009
bude celková doba, počas ktorej bol zapísaný na štúdium 3 roky, čím prekročí štandardnú
dĺžku štúdia v obidvoch študijných programoch a vznikne mu povinnosť uhradiť verejnej
vysokej škole školné v polovičnej výške.
Pokiaľ by študent prerušil svoje štúdium v októbri 2008 v oboch študijných
programoch a opätovne sa zapísal na štúdium v akademickom roku 2009/2010, celová doba
jeho štúdia by bola štyri roky, a preto by bol povinný v obidvoch študijných programoch
uhradiť verejnej vysokej škole školné.
Pokiaľ by študent prerušil v novembri akademického roka 2008/2009 svoje štúdium
v študijnom programe manažment, považoval by sa na účely školného naďalej zapísaného
na študijný program manažment, a v polke akademického roka 2008/2009 by mu vznikla
povinnosť uhradiť verejnej vysokej škole školné v študijnom programe právo.
Občan, ktorý skončil svoje štúdium napríklad v roku 1995 v inžinierskom štúdiu, a od
akademického roka 2006/2007 opäť študuje v bakalárskom študijnom programe na verejnej
vysokej škole, bude od akademického roka 2007/2008 povinný uhradiť verejnej vysokej
škole školné, pretože jeho predchádzajúce štúdium sa mu zohľadní v celkovej dobe štúdia
v prvom stupni.
Študent, ktorý bol prijatý na štúdium od akademického roka 2007/2008 v dennej
forme štúdia v bakalárskom študijnom programe fyzika a od akademického roka 2008/2009
bude prijatý aj na štúdium bakalárskeho študijného programu psychológia, oba so
štandardnou dĺžkou štúdia tri roky, bude povinný uhradiť verejnej vysokej škole školné
podľa § 92. Teda v akademickom roku 2008/2009 si zvolí, v ktorom študijnom programe
bude študovať bezplatne a v druhom študijnom programe bude povinný uhradiť školné.
Študent, ktorý bol v akademickom roku 2007/2008 zapísaný na dva bakalárske
študijné programy, tieto zanechal a od akademického roka 2008/2009 bol prijatý a zapísaný
na bakalársky študijný program so štandardnou dĺžkou štúdia tri roky, bude povinný
v akademickom roku 2009/2010 uhradiť verejnej vysokej škole školné v súvislosti
s prekročením štandardnej dĺžky štúdia.“
IV.
Navrhovatelia napádajú ako nesúladné s ústavou jednak označené hmotnoprávne
ustanovenie obsiahnuté v šiestej časti zákona o vysokých školách upravujúce povinnú
odbornú zdravotnícku prax v zdravotníckom zariadení, a to § 57 ods. 7, a jednak prechodné
ustanovenia, ktoré sú obsiahnuté v trinástej časti druhej hlavy zákona o vysokých školách,
a to § 113a ods. 7, 9 a 10, pričom nesúlad napadnutých ustanovení s jednotlivými
označenými článkami ústavy bližšie nekonkretizujú, t. j. pri ich posudzovaní k napadnutým
ustanoveniam zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov
nepriradili konkrétne označené články ústavy, a tak sa ústavný súd musel vysporiadať
so všetkými možnosťami, ktoré zo všeobecne konštruovaného návrhu vyplynuli.
1. K namietanému nesúladu § 57 ods. 7 zákona o vysokých školách s čl. 42 ods. 1
v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 4 ústavy
Skupina poslancov v priebehu konania o súlade označeného ustanovenia uviedla, že
„netrvá na svojom návrhu“. Ústavný súd to považoval za späťvzatie návrhu, čo vyplývalo
aj z obsahu podania.
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde, pokiaľ tento zákon neustanovuje inak a povaha
veci to nevylučuje, použijú sa na konanie vedené ústavným súdom primerane ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) alebo Trestného poriadku.
Podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu s výnimkou konania o sťažnosti podľa
čl. 127 ústavy pre všetky ďalšie konania vedené ústavným súdom pre späťvzatie návrhu sa
primerane použijú ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (m. m. PL. ÚS 17/99).
Podľa § 96 ods. 1 OSP navrhovateľ môže vziať za konania späť návrh na jeho
začatie, a to sčasti alebo celkom. Ak je návrh vzatý späť celkom, súd konanie zastaví.
Opierajúc sa o uvedené ústavný súd dospel k záveru, že neexistuje žiadny relevantný
dôvod na to, aby späťvzatiu návrhu navrhovateľa nevyhovel, a preto konanie o ňom
zastavil.
Ústavný súd musel pri realizácii svojej judiciálnej činnosti prihliadať na fakt, že po
podaní návrhu došlo prostredníctvom normatívnej úpravy obsiahnutej v článku II bode 1
zákona č. 282/2008 Z. z. o podpore práce s mládežou a o zmene a doplnení zákona
o vysokých školách k čiastočnej zmene § 57 ods. 7 zákona o vysokých školách. Označený
zákon nadobudol platnosť 31. júla 2008 a účinnosť 1. septembra 2008.
Túto skutočnosť zohľadnilo pri koncipovaní svojho vyjadrenia k prerokovávanému
návrhu aj Ministerstvo školstva Slovenskej republiky a zaujalo stanovisko spočívajúce
v presvedčení, že novelou ustanovenia § 57 ods. 7 zákona o vysokých školách obsiahnutou
v čl. II bode 1 zákona č. 282/2008 Z. z. o podpore práce s mládežou a o zmene a doplnení
zákona o vysokých školách došlo k zosúladeniu predmetného ustanovenia s ústavou.
Predmetná novela zmenila znenie ustanovenia § 57 ods. 7 zákona o vysokých školách tak,
že povinnosťou absolvovania jednoročnej odbornej zdravotníckej praxe zaťažila len tých
uchádzačov o prijatie na štúdium študijného programu druhého stupňa v zdravotníckych
študijných odboroch, ktorí si zvolili dennú formu štúdia a nechcú študovať študijný odbor
verejné zdravotníctvo.
Vykonanou zmenou ustanovenia § 57 ods. 7 zákona o vysokých školách sa ústavný
súd vzhľadom na späťvzatie návrhu vecne nezaoberal. Nemohol sa ňou zaoberať ani
v súvislostiach s namietaným nesúladom ustanovenia § 113a ods. 7, 9 a 10 zákona
o vysokých školách s čl. 42 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy,
a to pre zrejmú obsahovú neprepojenosť.
2. K namietanému nesúladu § 113a ods. 7, 9 a 10 zákona o vysokých školách
s čl. 42 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy
Navrhovatelia žiadajú, aby ústavný súd v rámci abstraktnej kontroly ústavnosti
posúdil súlad intertemporálnych ustanovení zákona o vysokých školách, ktoré boli doplnené
v rámci komplexnej novelizácie prostredníctvom zákona č. 363/2007 Z. z., ktorým sa mení
a dopĺňa zákon č. 131/2002 Z. z. o vysokých školách a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len
„zákon č. 363/2007 Z. z.“). Vo svojom návrhu označili ustanovenie § 113a ods. 7, 9 a 10
zákona o vysokých školách za nesúladné s čl. 42 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1
a čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy, pričom za podstatu svojej argumentácie označili porušenie
princípov právneho štátu, konkrétne neprípustnú aplikáciu pravej retroaktivity, porušenie
princípu rovnosti a generálneho zákazu diskriminácie.
Navrhovatelia so zrejmým záujmom na preukázaní faktu, že zákonodarca pri
novelizácii zákona o vysokých školách uplatnil pri zmene právnych vzťahov pravú
retroaktivitu, zvolili komparatívnu metódu, ktorou zhodnotili postavenie špeciálnych
subjektov – občanov Slovenskej republiky študujúcich na štátnych a verejných vysokých
školách v Slovenskej republike (študentov vysokých škôl) – v rovine plnenia poplatkovej
povinnosti vo forme školného.
Akceptujúc zvolený prístup, ako aj skutočnosť, že posúdenie moderácie právnych
vzťahov vplyvom pravej retroaktivity vyžaduje od ústavného súdu, aby v navrhovateľmi
vymedzenom rozsahu zhodnotil právne postavenie študentov vysokých škôl pred
novelizáciou zákona o vysokých školách, t. j. k zneniu účinnému do 31. augusta 2007, a po
novelizácii, ústavný súd postavil základné východiská svojho rozhodnutia na teleologickej
interpretácii ustanovenia § 92 ods. 4 zákona o vysokých školách platného do 31. augusta
2007 a ustanovenia § 92 ods. 5 a 6 zákona o vysokých školách platného od 1. septembra
2007. Označené ustanovenia bezprostredne určujú právne postavenie študenta vysokej školy
v špecifickom aspekte platenia školného, ktoré je pre účely zákona o vysokých školách
považované za príspevok študenta na úhradu časti nákladov na štúdium. Intertemporálne
ustanovenia obsiahnuté v § 113a zákona o vysokých školách podľa predstáv zákonodarcu
konsolidujú právne vzťahy založené pred 1. septembrom 2007 tak, aby došlo ku kontinuite
legislatívnych zámerov v oblasti školného.
Navrhovatelia uvádzajú, že podľa predchádzajúcej právnej úpravy bol študent
vysokej školy povinný platiť školné v prípade, ak bez vážneho dôvodu prekročil štandardnú
dĺžku štúdia. Podľa ich výkladu dôsledkom danej právnej úpravy bolo to, že študent vysokej
školy mohol súbežne študovať aj niekoľko študijných programov, a pokiaľ neprekročil
štandardnú dĺžku štúdia v jednotlivom programe, nebol povinný školné platiť. Koncepciu
bezplatného súbežného štúdia na vysokej škole navrhovatelia transformujú do podoby
legitímneho očakávania, ktoré má byť narušené namietanými intertemporálnymi
ustanoveniami § 113a ods. 7, 9 a 10 zákona o vysokých školách, pretože rozširujú
povinnosť úhrady školného za prekročenie štandardnej dĺžky štúdia aj na študentov, ktorí
študujú súbežne dva aj viac študijných programov, a študentov, ktorí študujú jeden študijný
program a v minulosti študovali aspoň v jednom ďalšom študijnom programe.
Z pohľadu kontroly ústavnosti napadnutých právnych noriem je potrebné zaoberať sa
zámermi, ktoré mal zákonodarca pri implementácii školného do právneho poriadku
Slovenskej republiky. Povinnosť platiť školné po splnení zákonom definovaných
podmienok bola zavedená od počiatku účinnosti zákona o vysokých školách, t. j.
od 1. apríla 2002. V tomto smere nezaviedol zákon č. 363/2007 Z. z. žiadne nóvum.
Pôvodný vládny návrh zákona o vysokých školách, ktorý bol v parlamentnej tlači č. 1243
registrovaný pod č. 6645/2001, upravoval školné v ustanovení § 88. Vplyvom
pozmeňovacích návrhov došlo v zákonodarnom procese k posunu a nadväznému
prečíslovaniu tohto ustanovenia a konečná publikácia právnej normy prebehla pod
označením § 92.
Z vládneho návrhu zákona v intenciách vykonávanej kontroly ústavnosti je potrebné
poukázať na znenie ustanovenia § 88 ods. 4: „Ak študent dennej formy štúdia študuje
študijný program prvého stupňa, študijný program druhého stupňa alebo študijný program
podľa § 49 ods. 3 dlhšie ako je štandardná dĺžka štúdia (§ 47 ods. 4 písm. h)) bez vážneho
dôvodu, ktorým môžu byť napríklad zdravotné dôvody, je povinný uhradiť vysokej škole za
každý ďalší rok štúdia ročné školné určené vysokou školou. Ročné školné nesmie
presahovať päťnásobok základu. Za dobu štúdia pre účely tohto odseku sa pokladá celková
doba, počas ktorej bol študent zapísaný na štúdium zodpovedajúceho stupňa študijného
programu na niektorej z verejných vysokých škôl v Slovenskej republike. U študentov
študijného programu prvého stupňa sa do doby štúdia započítava aj doba, počas ktorej bol
študent zapísaný na štúdium študijného programu podľa § 49 ods. 3. U študentov študijného
programu druhého stupňa sa do doby štúdia započítava aj doba, počas ktorej bol študent
zapísaný na štúdium študijného programu podľa § 49 ods. 3 presahujúca 3 roky.
U študentov študijného programu podľa § 49 ods. 3 sa do doby štúdia započítava aj doba,
počas ktorej bol študent zapísaný na štúdium študijného programu prvého stupňa alebo
druhého stupňa. Doba štúdia sa pre účely tohto odseku zaokrúhľuje na celé akademické
roky smerom nahor. U externej formy štúdia sa pre účely tohto odseku započítavajú do
doby štúdia len roky, počas ktorých študent neplatil školné.“ Právna norma pre účely
stanovenia rozhodného obdobia, ktoré predstavuje hranicu medzi právom študenta vykonať
bezplatné vysokoškolské štúdium a povinnosťou zaplatiť za výkon vysokoškolského štúdia
školné, konštruuje matematickú rovnicu, pričom na jednej jej strane dochádza k súčtu
rokov, počas ktorých bol študent zapísaný na štúdium zodpovedajúceho stupňa študijného
programu na niektorej z verejných vysokých škôl v Slovenskej republike, a na strane druhej
získanú hodnotu pomenúva dobou štúdia, pričom ak táto hodnota prevyšuje štandardnú
dobu štúdia, študentovi ukladá povinnosť platiť školné. V danom výpočte je dôležitá najmä
tretia veta ustanovenia § 88 ods. 4 vládneho návrhu zákona o vysokých školách: „Za dobu
štúdia pre účely tohto odseku sa pokladá celková doba, počas ktorej bol študent zapísaný na
štúdium zodpovedajúceho stupňa študijného programu na niektorej z verejných vysokých
škôl v Slovenskej republike.“ Uvedená koncepcia platenia školného zodpovedala zámeru
vlády umožniť uchádzačom o vysokoškolské štúdium dosiahnuť bezplatné vysokoškolské
vzdelanie v jednom bakalárskom študijnom programe a v jednom magisterskom študijnom
programe. Navrhovateľ v osobitnej časti dôvodovej správy k tomu uviedol: «Zásadným
ustanovením je, že študenti denného štúdia v študijných programoch prvého stupňa
a druhého stupňa, ktorí neprekročili štandardnú dĺžku štúdia (§ 47 ods. 3 písm. h)) pre daný
študijný program, školné neplatia.
Školné platia študenti externého štúdia a študenti denného štúdia v študijných
programoch prvého stupňa, druhého stupňa a v študijných programoch spájajúcich prvý
a druhý stupeň (§ 49 ods. 3), ktorí prekročili štandardnú dĺžku štúdia, študenti externej
formy doktorandského štúdia a cudzinci.
Školné študentov denného štúdia, ktorí prekročili jeho štandardnú dĺžku, určuje
vysoká škola a jeho ročná výška nesmie presiahnuť päťnásobok základu. Základ odvodený
od roku 2001 predstavuje 5 291 Sk a v nadväznosti na to by horná hranica školného bola
26 455 Sk. Zo znenia návrhu zákona vyplýva, že pokiaľ študent začne vysokoškolské
štúdium, nedokončí ho a prihlási sa na nové štúdium na tej istej alebo ďalšej vysokej škole,
počíta sa mu toto štúdium do „bezplatných rokov“, ktoré keď si vyčerpá, môže od neho
vysoká škola žiadať školné. Teda štát garantuje bezplatné štúdium v dennej forme počas
štandardnej dĺžky štúdia pre získanie jedného vysokoškolského vzdelania druhého stupňa.
Teda garantuje bezplatné štúdium v štandardnej dĺžke pre získanie
prvého bakalára a prvého „krátkeho“ magistra, inžiniera alebo doktora,
alebo
prvého „dlhého“ magistra, inžiniera alebo doktora (v študijných odboroch
spájajúcich prvý a druhý stupeň vysokoškolského štúdia - napríklad v medicíne).
Ak niekto začne študovať a neuspeje, po nástupe na ďalšiu vysokú školu začne od
momentu, kedy si vyčerpal ,,bezplatné roky“, platiť školné. Napríklad, ak študent už
študoval 2 roky na nejakej vysokej škole a nastúpi na ďalšie bakalárske štúdium
so štandardnou dĺžkou 3 roky, bude mať prvý rok bezplatný a potom začne platiť.
,,Bezplatné roky“ sa vzťahujú aj na úspešné štúdium, teda ak niekto úspešne
vyštudoval a chce študovať ďalšiu vysokú školu, platí školné.
Toto riešenie na jednej strane garantuje bezplatné vzdelávanie v dennom štúdiu pre
získanie prvého titulu v prvom resp. v druhom stupni vysokoškolského vzdelávania pre tých.
ktorí študujú zodpovedne a stihnú ho ukončiť v štandardnej dĺžke, a na druhej strane
vyžaduje platenie školného od tých, ktorí chcú využívať služby vysokoškolského systému nad
rámec garantovaného bezplatného štúdia.»
Uvedené dovoľuje ústavnému súdu v návrhu školného identifikovať zámer subjektu
zákonodarnej iniciatívy vyjadrený kreáciou legálnej záruky umožniť každému:
a) jedno bezplatné vysokoškolské štúdium bakalárskeho študijného programu
v štandardnej dĺžke,
b) jedno bezplatné vysokoškolské štúdium magisterského študijného programu
v štandardnej dĺžke.
Identifikovaný zámer si osvojil zákonodarca a vyjadril ho v ustanovení § 92 ods. 3
a 4 zákona o vysokých školách v znení účinnom do 31. augusta 2007, keď ustanovil:
„(3) Študenti v študijnom programe prvého stupňa, v študijnom programe druhého stupňa
alebo v študijnom programe podľa § 53 ods. 3 (§ 2 ods. 5), ktorí neprekročili štandardnú
dĺžku štúdia [§ 51 ods. 4 písm. h)] ustanovenú pre študijný program, školné neplatia.
(4) Ak študent študuje študijný program prvého stupňa, študijný program druhého
stupňa alebo študijný program podľa § 53 ods. 3 dlhšie, ako je štandardná dĺžka štúdia
[§ 51 ods. 4 písm. h)], bez vážneho dôvodu, ktorým môžu byť, napríklad, zdravotné dôvody,
je povinný uhradiť vysokej škole za každý ďalší rok štúdia ročné školné určené vysokou
školou. Ročné školné nesmie presahovať päťnásobok základu. Pre študijné programy
uskutočňované na fakulte určuje ročné školné vysoká škola na návrh fakulty. Za dobu štúdia
na účely tohto odseku sa považuje celková doba, počas ktorej bol študent zapísaný na
štúdium zodpovedajúceho stupňa študijného programu na niektorej z verejných vysokých
škôl v Slovenskej republike. U študentov študijného programu prvého stupňa sa do doby
štúdia započítava aj doba, počas ktorej bol študent zapísaný na štúdium študijného
programu podľa § 53 ods. 3. U študentov študijného programu druhého stupňa sa do doby
štúdia započítava aj doba, počas ktorej bol študent zapísaný na štúdium študijného
programu podľa § 53 ods. 3 presahujúca 3 roky. U študentov študijného programu podľa
§ 53 ods. 3 sa do doby štúdia započítava aj doba, počas ktorej bol študent zapísaný na
štúdium študijného programu prvého stupňa alebo druhého stupňa. Doba štúdia sa na účely
tohto odseku zaokrúhľuje na celé akademické roky smerom nahor. Toto ustanovenie sa
vzťahuje aj na študentov štátnych škôl.“
Zákonodarca používa pri výpočte rozhodného obdobia určujúceho hranicu pre
uplatnenie poplatkovej povinnosti rovnaký výpočet, ako navrhol subjekt zákonodarnej
iniciatívy, pretože rovnako uvádza, že: „Za dobu štúdia na účely tohto odseku sa považuje
celková doba, počas ktorej bol študent zapísaný na štúdium zodpovedajúceho stupňa
študijného programu na niektorej z verejných vysokých škôl v Slovenskej republike.“
Na tomto mieste je potrebné poukázať na interpretačné problémy, ktoré môže
spôsobiť adresátom právnej normy jej komplikovaný a menej jednoznačný obsah. Vyvolaná
dezorientácia v postavení študenta vysokej školy, osobitne v jeho povinnostiach, ktoré pre
neho vyplývajú zo zápisu na štúdium, mohla vplývať na prax vysokých škôl pri výbere
školného a vytvárať podmienky rozdielneho prístupu vysokých škôl pri vymáhaní danej
povinnosti. Nejednoznačnosť a komplikovanosť právnych noriem je nepochybne v právnom
štátne neželateľná, pretože bráni poznateľnosti práva a skresľuje právne vedomie.
V okolnostiach daného prípadu však ústavný súd nezaznamenal zo strany zákonodarcu také
excesy, ktoré by svojou intenzitou narúšali požiadavku poznateľnosti práva. Dá sa ale
súhlasiť z názorom, že citované právne normy a vôbec zákonná úprava školného je bez
prekážok poznateľná najmä pre odborníkov rezortu školstva.
Atribút poznateľnosti práva je úzko prepojený s atribútom legitímneho očakávania
vyjadreného v požiadavke právneho štátu na zachovávanie právnej istoty. Zákonodarca by
mal za každých okolností v procese prijímania zákonov a osobitne prijímania ich novelizácií
zohľadňovať doterajší právny stav a všetky jeho zmeny vykonávať uvážene, len v takej
miere, ktorá je nevyhnutá na dosiahnutie vytýčeného cieľa regulácie spoločenských
vzťahov. To samo osebe predpokladá, že stanovené ciele právnej regulácie budú spĺňať
hľadisko verejnej akceptácie. Prijímanie oprávnených zmien zaručuje stabilitu právnych
vzťahov a legitimizuje limitáciu možností, ktoré má jednotlivec v spoločnosti na rozvoj
svojej osobnosti a presadzovanie vlastných záujmov. Zákonodarca prijatím zákona určuje
rámec upravujúci podmienky, ktoré musí jednotlivec splniť na to, aby mohol realizovať
svoje individuálne záujmy. V posudzovanom prípade sa javí normatívny rámec zákonných
požiadaviek ako jednoznačný, ako taký, ktorý neponúka možnosti účelovej, a tým aj mylnej
interpretácie. Intertemporálna úprava zachováva podstatu koncepcie vysokoškolského
vzdelávania založeného na objektívnych možnostiach spoločnosti a v nadväznosti na už
uvedené zámery zákonodarcu vytvára kontinuálny prechod z pôvodnej právnej pozície na
aktuálnu právnu pozíciu uchádzača o vysokoškolské štúdium. Atribút legitímneho
očakávania nemožno v súdobom modernom štáte stotožňovať so zákazom zmeny právnej
úpravy, ale s potrebou toho, aby zákonodarca pri zmenách právnej úpravy volil také
spôsoby, ktoré budú v čo najväčšej miere zohľadňovať fakt, že adresáti právnych noriem
boli dosiaľ nútení prispôsobovať svoje správanie odlišným požiadavkám. Požiadavka
platenia školného pri štúdiu na vysokých školách je ústavne akceptovateľná a sama osebe
nepredstavuje ústavne nesúladné obmedzenie základného práva na vzdelanie. Spôsob,
ktorým bola táto požiadavka zakomponovaná do právneho poriadku, je adekvátny
sledovanému cieľu, fakticky ho spresňuje a definuje do podoby zodpovedajúcej prvotným
zámerom zákonodarcu.
Interpretácia pôvodného ustanovenia § 92 ods. 4 zákona o vysokých školách platného
do 31. augusta 2007 podporená teleologickým výkladom kreuje právo študenta bezplatne
ukončiť v štandardnej dĺžke jedno vysokoškolské bakalárske štúdium a jedno
vysokoškolské magisterské štúdium. Bezplatné paralelné (v tom istom akademickom roku
začaté a následne zhodne ukončené) a súbežné (začaté v rozdielnych akademických rokoch)
štúdium viacerých študijných programov ustanovenia § 92 zákona o vysokých školách
v znení účinnom do 31. augusta 2007 nezaručovalo.
Zákonodarca inter alia zmenil spôsob platenia školného prijatím zákona č. 363/2007
Z. z. Zmenené ustanovenie § 92 v ods. 4, 5 a 6 upravilo platenie školného takto:
„(4) Študent verejnej vysokej školy v dennej forme štúdia, ktorý neprekročil štandardnú
dĺžku štúdia ustanovenú pre študijný program, školné neplatí. Verejná vysoká škola nemôže
požadovať školné od študentov, ktorých prijala na bezplatné študijné programy v externej
forme (§ 89 ods. 5).
(5) Študent, ktorý študuje súbežne v jednom akademickom roku dva alebo viac
študijných programov poskytovaných verejnou vysokou školou v tom istom stupni, je
povinný uhradiť ročné školné v druhom a ďalšom študijnom programe za štúdium
v príslušnom akademickom roku. Študent, ktorý sa opätovne zapíše na štúdium ďalšieho
študijného programu v príslušnom stupni po prerušení (§ 69 ods. 1), je povinný uhradiť
verejnej vysokej škole pomernú časť z ročného školného v závislosti od počtu kalendárnych
mesiacov zostávajúcich do konca príslušného akademického roka po jeho opätovnom
zapísaní.
(6) Študent, ktorý študuje študijný program poskytovaný verejnou vysokou školou
dlhšie, ako je jeho štandardná dĺžka štúdia, je povinný uhradiť verejnej vysokej škole ročné
školné za každý ďalší rok štúdia. V celkovej dobe štúdia sa zohľadňuje doba, počas ktorej
bol študent zapísaný na verejnej vysokej škole v niektorom zo študijných programov
príslušného stupňa vysokoškolského vzdelávania; ak bol študent v jednom akademickom
roku súbežne zapísaný na štúdium viacerých študijných programov, do celkovej doby štúdia
sa mu započítava len jeden rok. Doba, počas ktorej bol študent zapísaný na štúdium
študijného programu v príslušnom akademickom roku, sa na účely tohto odseku
zaokrúhľuje na celý akademický rok.“
Porovnanie predchádzajúcej právnej úpravy a aktuálnej právnej úpravy indikuje
právny záver postavený na premise, že zmena právnej úpravy školného nepostihla zámer
prezentovaný subjektom zákonodarnej iniciatívy pri zavedení školného ako takého, ale
znamenala spresnenie obsahu povinnosti študenta riadne zapísaného na vysokoškolské
štúdium príslušného stupňa. Novelizácia ustanovenia § 92 zákona o vysokých školách je
stále založená na zámere, ktorý vyjadril subjekt zákonodarnej iniciatívy v osobitnej časti
dôvodovej správy takto: „Občanovi sa umožňuje, aby v Slovenskej republike, mohol
v každom stupni vysokoškolského vzdelávania v dennej forme štúdia raz študovať
bezplatne.“
Namietané ustanovenie § 113a ods. 7, 9 a 10 zákona o vysokých školách sú
intertemporálnymi ustanoveniami, ktorých účelom – podľa vysvetlenia subjektu
zákonodarnej iniciatívy obsiahnutého v osobitnej časti dôvodovej správy – je zachovať
právne postavenie študentov prijatých na štúdium podľa predchádzajúcich právnych
predpisov. Osobitná časť dôvodovej správy k tomu uvádza: „... (ustanovenia) upravujú
problematiku úhrady školného v prípade študentov prijatých na štúdium podľa doterajších
predpisov tak, aby zostal v ich prípade platnosti princíp, že povinnosť uhradiť školné sa na
nich vzťahuje až prekročením štandardnej dĺžky štúdia. Zároveň sa precizujú príslušné
ustanovenia tak, aby nedochádzalo v ich aplikácií k problémom v praxi. Okrem toho sa
odstraňuje doterajšie zvýhodnenie občanov, ktorí získali vysokoškolské vzdelanie podľa
predchádzajúcich predpisov, a toto štúdium sa im nezohľadňovalo pri určení povinnosti
uhradiť verejnej vysokej škole školné, na rozdiel od občanov, ktorí študovali v študijných
programoch podľa tohto zákona.“
Ustanovenie § 113a ods. 7 zákona o vysokých školách potvrdzuje princíp
involvovaný v predchádzajúcej právnej úprave pre účely dosiahnutia definovaného zámeru,
a síce, že celková doba štúdia pozostáva zo súčtu časových úsekov, počas ktorých bol
študent zapísaný na štúdium zodpovedajúceho stupňa študijného programu na niektorej
z verejných vysokých škôl v Slovenskej republike. Využíva sa osobitné zohľadnenie
každého štúdia tak, ako to vyplývalo z interpretácie ustanovenia § 92 ods. 4 zákona
o vysokých školách účinného do 31. augusta 2007.
Ustanovenie § 113a ods. 9 zákona o vysokých školách chráni študentov, ktorí
ukončili štúdium pred 1. septembrom 2007, pred dôsledkami novej právnej úpravy
a zbavuje ich povinnosti „doplatiť“ školné za prípadné paralelné, súbežné alebo následné
štúdium. Zároveň stavia týchto študentov do pozície, ktorá je rovnaká s pozíciou študentov,
ktorí začali študovať po účinnosti novely, ak hodlajú začať s ďalším vysokoškolským
štúdiom.
Ustanovenie § 113a ods. 10 zákona o vysokých školách ukladá študentom vysokých
škôl povinnosť hradiť školné, ak študujú v príslušnom študijnom programe dlhšie, ako je
štandardná dĺžka štúdia, bez zreteľa na paralelné, súbežné alebo následné štúdium.
Poplatková povinnosť vzniká vždy tomu, kto prekračuje štandartnú dĺžku štúdia
v bakalárskom študijnom programe určenom v § 52 ods. 3 a v magisterskom študijnom
programe určenom v § 53 ods. 3. Osobitná úprava, avšak založená na rovnakom princípe, sa
viaže na štúdium študijného programu, v ktorom došlo k spojeniu prvého a druhého stupňa
štúdia (napr. odbor všeobecné lekárstvo). Sumárne povedané, poplatková povinnosť vzniká
vždy tomu študentovi vysokej školy, ktorý študuje v úhrne dlhšie, ako je jedno štandardné
bakalárske štúdium alebo jedno štandardné magisterské štúdium.
Navrhovatelia vo svojom návrhu hovoria o zmene právneho postavenia študentov
vysokých škôl, ktorí boli na štúdium prijatí a zapísaní pred 1. septembrom 2007, avšak ich
štúdium skončilo alebo skončí až po tomto dátume. Prostriedky, ktoré boli použité
zákonodarcom, označujú za retroaktívne a právne postavenie študentov považujú za
neprípustne moderované opatreniami pravej retroaktivity.
V posudzovanej veci je nutné zodpovedať dve otázky. Tá prvá je, či ustanovenie
§ 113a ods. 7, 9 a 10 zákona o vysokých školách je možné označiť za retroaktívne, a pokiaľ
áno, či ide o retroaktivitu pravú alebo nepravú. V prípade kladnej odpovede je druhou
otázkou ústavnoprávna akceptovateľnosť, resp. neakceptovateľnosť retroaktívnej právnej
normy.
Z mnohých definícií, ktoré sú obsiahnuté v odbornej literatúre, je možné za
autoritatívnu považovať definíciu E. Tilscha, ktorý pravú a nepravú retroaktivitu vymedzil
takto: „Pravé spätné pôsobenie nového zákona je tu len vtedy, keď pôsobí aj pre dobu
minulú... Nepravé spätné pôsobenie... existuje, keď nový zákon stanoví, aby bol použitý aj
na staré právne pomery už založené, ale najskôr od doby, kedy začína účinnosť nového
zákona alebo od doby ešte neskoršej.“ (E. Tilsch: Občanské právo. Obecná část. Praha
1925, s. 75–78).
Pravá retroaktivita „zahŕňa v podstate dve odlišné situácie“, a to po prvé „stav, že
nová úprava zapríčiňuje vznik nových právnych vzťahov pred jej účinnosťou za podmienok,
ktoré práve dodatočne stanovila“, a po druhé „novela môže meniť právne vzťahy vzniknuté
podľa starej právnej úpravy, a to ešte pred účinnosťou nového zákona“. (L. Tichý: K časové
působnosti novely občanského zákoníku. Právník, č. 12, 1984, s. 1104).
Pre pravú retroaktivitu platí, že lex posterior ruší právne účinky v čase účinnosti lex
priori, poprípade vyvoláva alebo spája práva a povinnosti subjektov s takými
skutočnosťami, ktoré v dobe účinnosti lex priori nemali povahu právnych skutočností.
Ústavný súd sa vo svojej rozhodovacej činnosti už vyslovil k retroaktivite právnych
predpisov (PL. ÚS 28/00). Pravú retroaktivitu vymedzil ako stav, v ktorom nová právna
úprava neuznáva oprávnenia a povinnosti založené právnymi vzťahmi len lex priori (napr.
PL. ÚS 37/99), alebo stav, keď zákon dodatočne a pozmeňujúco zasahuje do už právne
uzavretých minulých skutkových a právnych vzťahov (práv a povinností) (PL. ÚS 3/00).
V prípade nepravej retroaktivity „nový zákon síce nezakladá právne následky pre
minulosť, avšak buď povyšuje minulé skutočnosti za podmienky budúceho právneho
následku, alebo modifikuje pre budúcnosť právne následky založené podľa skorších
zákonov ... Nepravé spätné pôsobenie zákona znamená, že nový zákon právne kvalifikuje
minulé skutočnosti alebo že modifikuje existujúce právne následky, t. j. na založené
skutkové podstaty viaže pre budúcnosť iné práva a iné povinnosti než doterajšie
zákonodarstvo. (A. Procházka: Retroaktivita zákonů. In: Slovník veřejného práva. sv. III.
Brno 1934, s. 800.)
Za nepravú retroaktivitu považuje vo svojej doktríne ústavný súd stav, v ktorom nová
právna úprava nevytvára žiadne právne účinky smerujúce predo deň nadobudnutia
účinnosti, avšak kvalifikuje tie právne úkony, ku ktorým došlo ešte pred nadobudnutím jej
účinnosti, v dôsledku čoho môže dôjsť k zmene alebo zrušeniu tých právnych účinkov,
ktoré boli predtým späté s ich uzavretím (PL. ÚS 38/99). O nepravú retroaktivitu ide aj
v prípade, ak zákon uzná skutkové podstaty alebo právne skutočnosti, ktoré vznikli počas
účinnosti skoršieho zákona, súčasne však prináša určité zmeny právnych následkov, ktoré
s nimi súvisia, pokiaľ tieto právne následky v čase nadobudnutia účinnosti tohto nového
zákona ešte nenastali (PL. ÚS 3/00).
Ústavný súd už tiež vyslovil, že zákonodarca môže výnimočne uplatniť retroaktívne
ustanovenia na úpravu nových (existujúcich) právnych stavov, pričom v takomto prípade
musí preukázať „závažné dôvody všeobecného záujmu, ktoré si môže vyžiadať alebo
odôvodniť prelomenie zásady zákazu spätnej pôsobnosti v prospech slobodnej tvorby
právnej úpravy zo strany zákonodarcu“ (PL. ÚS 3/00). To znamená, že nepravú
retroaktivitu nepovažuje za štandardný vstup do existujúcich právnych vzťahov.
Určitú retroaktivitu pripustil aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý vo svojom
rozhodnutí Mellacher v. Austria, rozsudok z 19. decembra 1989 (§ 51) uviedol, že
„legislatívne musí byť daná možnosť, aby sa prijali opatrenia, ktorými sa zasiahne do
ďalšieho vykonávania predtým uzavretých zmlúv (v danom prípade nájomných zmlúv), aby
sa dosiahol požadovaný cieľ“.
Napadnutá intertemporálna právna úprava zachováva identitu zámeru, ktorý vyjadril
subjekt zákonodarnej iniciatívy v predloženom návrhu zákona o vysokých školách a ktorý
s úplnosťou prijal zákonodarca už v pôvodnej právnej úprave školného, realizovanej
ustanovením § 92 ods. 4 zákona o vysokých školách. Interpretácia označeného ustanovenia
nedovoľuje prijať rozumnú úvahu o tom, že študent vysokej školy požíval legálnu ochranu
pred platením školného počas paralelného, súbežného alebo následného štúdia. Na danom
fakte nezmenila nič ani novelizácia ustanovenia § 92 zákona o vysokých školách.
Od počiatku zavedenia školného existoval verejný záujem na bezplatnom štúdiu jedného
štandardného bakalárskeho študijného programu a jedného štandardného magisterského
študijného programu. Daný záujem vymedzil obsah toho, čo čl. 42 ods. 2 ústavy pomenúva
v súvislosti so štúdiom na vysokých školách „možnosťami spoločnosti“. Rovnako ako
pôvodná aj nová právna úprava ukladá študentom vysokých škôl povinnosť platiť školné až
po úhrnom prekročení štandardnej doby štúdia.
Kontinuitu zachovávania zámeru vo veci platenia školného za vysokoškolské
štúdium možno zreteľne vidieť aj v odpovedi ministra školstva z 10. apríla 2008 na
otvorený list študentov vysokých škôl (nespokojných s novelizáciou zákona o vysokých
školách), v ktorom uvádza: „Podľa § 92 ods. 4 zákona č. 131/2002 Z. z. o vysokých školách
a o zmene a doplnení niektorých zákonov, účinného od 1. apríla 2002, bol študent
študijného programu, ktorý študuje dlhšie ako je štandardná dĺžka štúdia bez vážnych
dôvodov, povinný uhradiť vysokej škole školné za každý ďalší rok štúdia. Dobou štúdia je
celková doba, počas ktorej bol študent zapísaný na štúdium študijného programu
príslušného stupňa. Tento princíp sa zachoval pre študentov, ktorí boli na štúdium na
vysokej škole prijatí pred 1. septembrom 2007, teda pred účinnosťou novely zákona
o vysokých školách (zákon č. 363/2007 Z. z.) a umožňuje jedno bezplatné štúdium
v štandardnej dĺžke štúdia, teda princíp, ktorý je uvedený aj v úvode otvoreného listu
a s ktorým iniciátori súhlasia - jedno štúdium bezplatne.“
Keďže identita zámeru, ktorý definuje prostriedky na jeho naplnenie prostredníctvom
ukladania povinností, ostáva aj po prijatí novej právnej úpravy zachovaná, pričom dôsledky
splnenia povinností nepredstavujú zásah do právnej istoty (povinnosť platiť školné v už
analyzovanom rozsahu existovala a existuje, a preto zo založených minulých právnych
vzťahov nevznikli subjektom týchto vzťahov iné povinnosti, než ako to bolo za predošlej
právnej úpravy), nemožno v prípade napadnutých právnych noriem vyvodiť také závery,
ktoré by poukazovali na ich rozpor s čl. 1 ods. 1 ústavy. Napadnuté intertemporálne
ustanovenia globálne stabilizujú právne pomery študentov vysokých škôl tým spôsobom, že
zotrvávajú na existencii uložených povinností a ich výkon konkretizujú stanovením formy,
ktorá sa bude v rovnakých skutkových prípadoch uplatňovať v budúcnosti, resp.
od účinnosti novely. Z tohto hľadiska nepredstavujú napadnuté intertemporálne ustanovenia
porušenie zásady rovnosti a všeobecného zákazu diskriminácie, a nie sú preto v rozpore
s čl. 12 ods. 1 a čl. 12 ods. 2 ústavy.
Právna úprava platenia školného vyjadrená v obsahu ustanovenia § 92 ods. 3 a 4
zákona o vysokých školách v znení účinnom do 31. augusta 2007 je prostredníctvom
involvovaných princípov založených na ústavných zárukách možnosti individuálneho
dosiahnutia jedného vysokoškolského vzdelania v prvom a druhom stupni vysokoškolského
vzdelávania v štandardnej dĺžke štúdia v súlade s teoreticky chápanou a ústavne vyjadrenou
úpravou práva na vzdelanie, a to tak zo všeobecného hľadiska zameraného na vzdelanie ako
také, pretože s prihliadnutím na objektívne možnosti štátu vytvára vo sfére jednotlivca
priestor na osobnú realizáciu prostredníctvom dosahovania odbornej kvalifikácie
a špecializácie, ako aj z hľadiska konkrétneho zameraného na vzdelanie jednotlivca, ktorý je
nadanou osobnosťou, pretože s prihliadnutím na jeho individuálne možnosti garantuje
bezplatné dosiahnutie vysokoškolského vzdelania druhého stupňa, čím konštruuje
predpoklady potrebné na uplatnenie sa na trhu práce.
Kultúrne práva vôbec sú právami druhej generácie, ktorých podoba a obsah
v podstatnej miere závisí od ekonomických a hospodárskych možností štátu. Ústavná
úprava týchto práv nemôže byť postavená len na demonštrácii politickej vôle, nemôže byť
preto tendenčná a populistická. Musí byť predovšetkým reálna a prakticky udržateľná, aby
umožňovala jednotlivcovi dosahovať osobné ciele. Akékoľvek prehnané požiadavky
spoločnosti smerujúce k moderácii reálnych limitov týchto práv a prekračujúce skutočné
možnosti štátu stavajú ústavnú úpravu do podoby fiktívnych a nedosiahnuteľných garancií.
Pri praktickej realizácii týchto práv je nutné vychádzať zo štruktúry druhej hlavy ústavy,
ktorá účelovým roztriedením základných práv a slobôd do oddielov podľa generačného
princípu potvrdzuje opodstatnenosť už uvedených tvrdení.
Právna úprava platenia školného založená na ustanovení § 92 ods. 3 a 4 zákona
o vysokých školách v znení účinnom do 31. augusta 2007 zodpovedala abstraktnej ľudsko-
právnej koncepcii záruk práv na vzdelanie ako kultúrneho práva, a preto bola v súlade
s čl. 42 ods. 1 a čl. 42 ods. 2 ústavy. Koncepcia právnej úpravy v oblasti platenia školného
a najmä v oblasti záruk objektívnych možností subjektívneho dosahovania vysokoškolského
vzdelania sa bez zmeny prejavuje aj v novej (novelizovanej) právnej úprave, ktorú preto
možno rovnako hodnotiť ako ústavne súladnú.
Pokiaľ by navrhovateľ zdôrazňoval pri uplatňovaní argumentu založeného na
aplikácii retroaktivity novej právnej úpravy atribút vytvorenej právnej praxe, ústavný súd
musí zdôrazniť, že pri abstraktnej kontrole ústavnosti je potrebné dôsledne rozlíšiť medzi
retroaktivitou normatívnych aktov a retroaktivitou právnej praxe, ak by sa o takejto
kategórii v teórii práva však vôbec mohlo hovoriť. Abstraktná kontrola ústavnosti je
založená na konaní o súlade normatívnych aktov z hľadiska dosahovania stavu vertikálnej
súladnosti v právnom poriadku. Ústavný súd podrobuje spochybnenú právnu úpravu, ktorá
sa stala predmetom abstraktnej kontroly ústavnosti, analýze z hľadiska zásahov do
princípov právneho štátu založeného na premise vlády práva. Ak pôjde o súlad primárnych
právnych aktov tvorených v zákonodarnom procese, bude podstatou analýzy pozitívne
objektívne právo, z povahy ktorého vyplýva zásada, že právne normy nepôsobia spätne.
Právna prax nie je produktom legislatívneho procesu, a preto ju nie je možné vnímať ako
právny normatívny určovateľ toho, čo má podľa predstáv zákonodarcu v sociálnej realite
byť, ale len ako sociologicko-právny kľúč k hodnoteniu účinnosti a efektivity nastolenej
právnej úpravy. Pri rozhodovaní o retroaktivite normatívnych aktov je ústavný súd povinný
z hľadiska teórie vnímať len normatívny obsah, a nie ustanovenú prax, pretože v konečnom
dôsledku ide o rozhodnutie, ktoré je založené na úvahe o tom, či sa podľa právnej normy
spravujú len právne vzťahy, ktoré vznikli po dni, keď norma nadobudla účinnosť, alebo aj
vzťahy, ktoré vznikli predo dňom jej účinnosti.
V intenciách prerokovávaného prípadu ústavný súd nemôže vylúčiť, že v praxi boli
navrhovateľmi spochybnené právne normy v období do 31. augusta 2007, t. j. do
precizovania právnej úpravy novelizáciou, interpretované inak, ak však došlo touto praxou
k zásahom do práv osôb, majú tieto osoby ústavne zaručenú možnosť domáhať sa ochrany
v konaní pred všeobecným súdom.
Zrušenie starej a prijatie novej právnej úpravy môže byť späté zo zásahom do
princípov rovnosti a ochrany dôvery občanov v právo. V danom prípade však napadnuté
intertemporálne ustanovenia nepredstavujú zmenu povinností subjektov práva, ale zmenu
formy ich realizácie. K zmene formy došlo v dôsledku ochrany verejného záujmu na
garantovaní jedného bezplatného vysokoškolského štúdia v prvom a druhom stupni
vysokoškolského vzdelávania, pričom tento verejný záujem bol v rovnakom rozsahu
chránený už pôvodnou právnou úpravou. Stupeň intenzity verejného záujmu legitimizuje
mieru zásahov novej právnej úpravy do princípu rovnosti a ochrany dôvery občanov
v právo. Samozrejme však platí, že pri obmedzovaní základných práv a slobôd je potrebné
dbať na ich podstatu a zmysel (čl. 13 ods. 4 ústavy).
Ústavný súd zotrváva na svojej doterajšej judikatúre, ktorá za neoddeliteľnú súčasť
princípov právneho štátu zaručeného čl. 1 ods. 1 ústavy považuje aj princíp právnej istoty
a ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok (mutatis mutandis
II. ÚS 48/97, PL. ÚS 37/99, PL. ÚS 49/03, PL. ÚS 25/00, PL. ÚS 1/04, PL. ÚS 6/04 atď.).
Ústavný súd už vo veci sp. zn. PL. ÚS 15/98 (tiež napr. PL. ÚS 1/04 alebo PL. ÚS 8/04)
uviedol, že s uplatňovaním princípu právnej istoty v právnom štáte sa spája požiadavka
všeobecnosti, platnosti, trvácnosti, stability, racionálnosti a spravodlivého obsahu právnych
noriem, a vo veci sp. zn. PL. ÚS 52/99 (tiež PL. ÚS 49/03, PL. ÚS 1/04) uviedol, že medzi
ústavné princípy vlastné právnemu štátu patrí aj zákaz svojvôle v činnosti štátnych orgánov,
ako aj zásada primeranosti (proporcionality).
Navrhovatelia v prijatej intertemporálnej úprave, ktorá sa stala predmetom analýzy
ústavného súdu, v súvislosti s abstraktnou kontrolou ústavnosti, vidia porušenie princípu
rovnosti, pričom prostriedky, ktoré použil zákonodarca pri úprave školného, je nutné
v súvislostiach celého návrhu považovať z pozície navrhovateľov za neprimerané. Otázkou
proporcionality intertemporálnej úpravy sa z hľadiska takto vymedzeného návrhu zaoberal
aj ústavný súd.
Normatívna úprava školného, ktorá je v koncepcii celého legislatívneho návrhu
považovaná za hmotný benefit na strane inštitúcie poskytujúcej vzdelanie slúžiaci na
financovanie a podporu vzdelávacieho procesu, musí nevyhnutne nadväzovať na reálny stav
ekonomiky štátu. Práve stav a potreby ekonomiky štátu legitimizujú dôvody umožňujúce
prijímanie takých opatrení, ktoré budú zaťažovať subjekty novými či zmenenými
povinnosťami, v okolnostiach prípadu povinnosťami spočívajúcimi v platení školného.
Z ústavného hľadiska je dôležité, aby prijaté opatrenia boli primerané (proporcionálne)
k sledovanému ekonomickému cieľu. Spôsob a rozsah opatrení, ktoré odrážajú potreby
ekonomiky štátu a neprimerane nezasahujú do ústavných zásad a princípov
charakteristických pre právnych štát, sú akceptovateľné aj spoločnosťou. Takéto opatrenia
sú v prípade tzv. nepravej retroaktivity, tak je to aj v danom prípade, akceptovateľné.
Európsky súd pre ľudské práva k problematike diskriminácie uviedol: „Rozdielne
zaobchádzanie s osobami v analogickom alebo relevantne podobnom postavení je
diskriminačné, ak nemá objektívne a rozumné odôvodnenie, t. j. ak nesleduje legitímny cieľ
alebo ak neexistuje vzťah rozumnej proporcionality medzi použitými prostriedkami
a zámerom, ktorý sa má uskutočniť“ (Case of Evans v. the United Kingdom, sťažnosť
č. 6339/05, § 73).
Zákonodarca v nadväznosti na legislatívny zámer subjektu zákonodarnej iniciatívy
bol povinný v zákonodarnom procese voliť procedurálne prostriedky právnej regulácie tak,
aby dosiahol cieľ vytýčený výkonnou mocou, ktorá poznajúc z titulu svojej ústavnej pozície
stav ekonomiky legitimizovala jeho podstatu. Zámer spočívajúci v zavedení povinnosti
platiť školné za štúdium ďalšieho vysokoškolského štúdia bakalárskeho študijného
programu, ďalšieho vysokoškolského štúdia magisterského študijného programu, resp. za
vysokoškolské štúdium prekračujúce štandardnú dĺžku bol uskutočnený takými
prostriedkami, ktoré nadväzovali na zavedenú prax a možno ich v právnom štáte považovať
na základe rozumnej úvahy za vhodné, a teda primerané.
K tomu ako vysvetlenie ústavný súd uvádza, že pokiaľ ide o námietku porušenia
práva na vzdelanie uznaného čl. 42 ods. 1 ústavy, je predovšetkým potrebné si uvedomiť, že
dané právo je zaradené do katalógu hospodárskych, sociálnych a kultúrnych práv, a preto je
nutné ho vykladať v záväznosti na čl. 51 ods. 1 ústavy. Z označeného článku potom
vyplýva, že inter alia práva na vzdelanie sa možno domáhať len v medziach zákonov, ktoré
ho vykonávajú. Nejde preto o právo aplikovateľné priamo na základe ústavy, ale o také
právo, ktorého uplatnenie je možné len v súlade s bežným zákonodarstvom. Na dôvažok,
osobitne právo na vysokoškolské vzdelanie je ústavne limitované dvoma podmienkami. Tou
prvou sú subjektívne schopnosti uchádzača o štúdium, tou druhou objektívne možnosti
spoločnosti.
Ústavný súd môže v rámci abstraktnej kontroly ústavnosti vysloviť nesúlad len
v prípadoch, ak právna norma nerešpektuje konkrétne ústavné garancie niektorého
základného práva uvedeného v čl. 51 ods. 1 ústavy. Zákonom uložená povinnosť platby
školného, koncipovaná v napadnutých intertemporálnych ustanoveniach, nepopiera podstatu
ani zmysel práva na vysokoškolské vzdelanie, pretože konštruuje možnosť absolvovania
jedného bezplatného vysokoškolského štúdia, čo je v súlade s možnosťami spoločnosti.
Podmienky ustanovené zákonom zaručujú v spojení s čl. 42 ods. 1 ústavy právo na
bezplatné vysokoškolské vzdelanie podľa schopností uchádzača a v závislosti na
možnostiach spoločnosti.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd v tejto časti návrhu navrhovateľov na vyslovenie
nesúladu § 113a ods. 7, 9 a 10 zákona o vysokých školách s čl. 42 ods. 1 ústavy v spojení
s čl. 1 ods. 1 a čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy nevyhovel.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. mája 2010