Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

PL. ÚS 98/2011

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-70

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. decembra 2014

v pléne zloženom z predsedu Milana Ľalíka a zo sudcov Jany Baricovej, Petra Brňáka,

Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa), Marianny Mochnáčovej, Ladislava Orosza

a Rudolfa Tkáčika o návrhu skupiny 35 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky,

zastúpenej advokátom JUDr. Róbertom Madejom, Advokátska kancelária, Mýtna 42,

Bratislava, na začatie konania podľa

o súlade o zdravotnom poistení a o zmene

a doplnení o poisťovníctve a o zmene a doplnení niektorých

, ktorým sa mení a dopĺňa

o zdravotných poisťovniach, dohľade nad zdravotnou starostlivosťou a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov,

v časti „do dovŕšenia 30 roku veku“ s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13 ods. 3

a 4, , a , 2 a 4 a s

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a s čl. 2 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd takto

rozhodol:

Návrhu skupiny 35 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky

n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 3. júna 2011

doručený návrh skupiny 35 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len

„skupina poslancov“ alebo „navrhovatelia“) na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a)

(ďalej len „“) a podľa zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“), ktorým sa domáhali toho, aby ústavný súd po prijatí tohto návrhu

na ďalšie konanie a po jeho prerokovaní nálezom vyslovil, že § 11 ods. 7 písm. a) zákona

č. o zdravotnom poistení a o zmene a doplnení

o poisťovníctve a o zmene a doplnení niektorých ,

ktorým sa mení a dopĺňa o zdravotných poisťovniach, dohľade nad

zdravotnou starostlivosťou a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“

alebo „napadnutá právna úprava“), v časti „do dovŕšenia 30 roku veku“ nie je v súlade

s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13 ods. 3 a 4, čl. 35 ods. 1, čl. 40 a čl. 42

ods. 1, 2 a 4 , s Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) a s čl. 2 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“).

Podľa napadnutého štát je platiteľom

poistného «za nezaopatrené dieťa; za nezaopatrené dieťa sa na účely tohto zákona považuje

aj fyzická osoba do dovŕšenia 30 roku veku, ktorá študuje na vysokej škole najdlhšie

do získania vysokoškolského vzdelania druhého stupňa, okrem externej formy štúdia,

poistencom štátu je aj v období prázdnin až do vykonania štátnych záverečných skúšok

alebo do zápisu na vysokoškolské štúdium tretieho stupňa v dennej forme štúdia, ak zápis

na vysokoškolské štúdium tretieho stupňa bol vykonaný do konca kalendárneho roka,

v ktorom bolo získané vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa v dennej forme štúdia...

Podľa doterajšej právnej úpravy, účinnej do 31. 12. 2010, sa každý študent dennej

formy vysokoškolského štúdia považoval za nezaopatrené dieťa. Do 31. 12. 2010 boli teda

v zmysle vyššie uvedeného všetci študenti dennej formy vysokoškolského štúdia prvého

a druhého stupňa poistení v rámci zdravotného poistenia, pričom poistné na zdravotné

poistenie platil štát, teda štát platil poistné na zdravotné poistenie všetkým študentom

dennej formy vysokoškolského štúdia bez ohľadu na vek alebo iné postavenie. Slovenská

republika tým ústavne konformným spôsobom realizovala právo občanov na bezplatné

vzdelanie na vysokých školách v spojení s právom na prípravu na slobodne zvolené

povolanie a právom na bezplatnú zdravotnú starostlivosť ako aj spôsobom, ktorý dovtedy

nevyvolával pochybnosti o diskriminácii určitej skupiny občanov z hľadiska veku alebo ich

iného postavenia pri realizácii ich základných práv.

Pokiaľ ide o zavedenú podmienku, za splnenia ktorej platí poistné na zdravotné

poistenie štát, a to podmienku nedovŕšenia určitého veku, je potrebné uviesť, že pri

študentoch dennej formy vysokoškolského štúdia

s účinnosťou od 1. 1. 2011 do 30. 4. 2011 prvý krát zaviedol podmienku na platenie

poistného štátom z hľadiska nedovŕšenia veku. V znení účinnom v tomto období išlo

o podmienku nedovŕšenia veku 26 rokov...

Zákonodarca pri zmene predmetného ustanovenia v odôvodnení k pozmeňovaciemu

návrhu zo spoločnej správy k len udáva, že podmienka nedovŕšenia

veku sa u študentov dennej formy vysokoškolského štúdia zmierňuje z 26 na 30 rokov

z dôvodu: „v nadväznosti na nesúhlas študentov s obmedzením veku na 26 rokov veku,

sa definícia upravuje, vek sa dvíha na 30 rokov veku, neupravuje sa štúdium na prvej škole,

ani štandardná dĺžka štúdia.“».

Navrhovatelia sú toho názoru, že

- napadnutá právna úprava je diskriminačná, pretože znevýhodňuje skupiny osôb

v porovnateľnej situácii,

- zákonodarca zvolil na dosiahnutie cieľa prostriedky, ktoré odporujú základným

ústavným princípom Slovenskej republiky, najmä princípu proporcionality, a zvolené

prostriedky nie sú vhodné ani nevyhnutné na dosiahnutie stanoveného cieľa,

- ústavné garancie základných práv na vzdelanie, na prípravu na slobodne zvolené

povolanie, ako aj na bezplatnú zdravotnú starostlivosť sa uplatňujú reštriktívne.

V nadväznosti na uvedené navrhovatelia navrhujú, aby ústavný súd vydal tento nález:

«Ustanovenie o zdravotnom poistení

a o zmene a doplnení o poisťovníctve a o zmene a doplnení

niektorých v časti „do dovŕšenia 30 roku veku“

nie je v súlade s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 2 ods. 2, čl. 13 ods. 3 a 4, čl. 35 ods. 1,

, , 2 a 4 SR, s Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a s čl. 2 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd.»

Skupina poslancov súčasne navrhla, aby ústavný súd podľa

v spojení s pozastavil účinnosť

písm. a) v časti „do dovŕšenia 30 roku veku“.

Ústavný súd návrh po predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom

súde uznesením č. k. -25 z 22. júna 2011 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona

o ústavnom súde na ďalšie konanie. Návrhu na pozastavenie účinnosti § 11 ods. 7 písm. a)

v časti „do dovŕšenia 30 rokov veku“ nevyhovel.

II.

Ďalší priebeh konania

Po prijatí návrhu skupiny poslancov na ďalšie konanie si ústavný súd podľa § 39

ods. 1 vyžiadal stanovisko k návrhu od Národnej rady Slovenskej

republiky (ďalej aj „národná rada“), vlády Slovenskej republiky (ďalej len „vláda“)

ako vedľajšieho účastníka, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky

(ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“), pričom účastníkov konania zároveň požiadal,

aby sa vyjadrili aj k tomu, či trvajú na ústnom pojednávaní vo veci.

Národná rada v prípise doručenom ústavnému súdu 5. septembra 2011 a vláda

v prípise doručenom ústavnému súdu 19. augusta 2011 oznámili, že netrvajú na tom,

aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Právny zástupca navrhovateľov doručil

ústavnému súdu 22. júla 2011 oznámenie, že navrhovatelia na konaní ústneho pojednávania

trvajú.

Národná rada vo svojom vyjadrení z 31. augusta 2011 k návrhu skupiny poslancov –

„jednotlivým poukázaným rozporom“ − zaujala toto stanovisko:

«Podľa právnej úpravy účinnej do 31.12. 2010 sa za nezaopatrené dieťa považuje

aj fyzická osoba, ktorá študuje na vysokej škole, okrem externej formy štúdia, do skončenia

vysokoškolského štúdia prvého stupňa alebo do skončenia vysokoškolského štúdia druhého

stupňa, ktoré podľa študijného programu nepresiahlo štandardnú dĺžku, okrem fyzickej

osoby, ktorá už získala vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa a bol jej priznaný

akademický titul podľa osobitného predpisu [

v znení ].

Podľa právnej úpravy účinnej od 1. mája 2011 sa za nezaopatrené dieťa považuje

aj fyzická osoba do dovŕšenia 30 roku veku, ktorá študuje na vysokej škole najdlhšie

do získania vysokoškolského vzdelania druhého stupňa, okrem externej formy štúdia,

poistencom štátu je aj v období prázdnin až do vykonania štátnych záverečných skúšok

alebo do zápisu na vysokoškolské štúdium tretieho stupňa v dennej forme štúdia, ak zápis

na vysokoškolské štúdium tretieho stupňa bol vykonaný do konca kalendárneho roka,

v ktorom bolo získané vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa v dennej forme štúdia [§ 11

ods. 7 písm. a) v znení ].

, ako aj v porovnaní s úpravou

účinnou do 31. 12. 2010 na jednej strane stanovil pre študentov vekovú hranicu, do ktorej

bude za nich platiť odvody na zdravotné poistenie štát, na druhej strane však súčasne

aj rozšíril kategóriu študentov, za ktorých bude platiť poistné na zdravotné poistenie štát,

a to o študentov, ktorí prekročili štandardnú dĺžku štúdia − títo si do 31. 12. 2010 boli

povinní platiť odvody na zdravotné poistenie sami.

Zavedenie vekovej hranice nie je v našom právnom poriadku novinkou. Podľa

o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia,

o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových,

podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení neskorších predpisov účinného

do 1. 11. 2004 sa za nezaopatrené dieťa považovalo dokonca dieťa do skončenia povinnej

školskej dochádzky, najdlhšie však do dovŕšenia 25 rokov, ak sa sústavne pripravuje

na budúce povolanie štúdiom, alebo sa nemôže sústavne pripravovať na budúce povolanie

alebo byť zamestnané pre chorobu alebo úraz, alebo pre dlhodobo nepriaznivý zdravotný

stav je neschopné sa sústavne pripravovať na povolanie alebo byť zamestnané [§ 10 ods. 6

písm. a)].

Nestotožňujeme sa s tvrdením navrhovateľa, že štát bol do 31. 12. 2010 platiteľom

poistného na zdravotné poistenie za všetkých študentov bez ohľadu na vek alebo iné

postavenie. Podľa účinného do 31. 12. 2010 študenti,

ktorí boli zárobkovo činní, či už v postavení zamestnanca alebo samostatne zárobkovo

činnej osoby, a dosiahli príjem vyšší ako je úhrn minimálnych základov podľa § 13 ods. 9

písm. b) v znení účinnom do 31. 12. 2010, sa nepovažovali

za poistencov štátu a boli povinní si platiť poistné na zdravotné poistenie sami bez ohľadu

na vek.

zaviedol povinnosť štátu platiť poistné na zdravotné

poistenie za poistencov štátu (teda aj za študentov do 26 rokov veku vrátane, resp. zákon

č. od 1. mája 2011 do 30 rokov vrátane) aj v prípade, ak títo sú zárobkovo

činní. V tomto prípade teda okrem odvodov, ktoré sú povinní platiť študenti zo svojich

príjmov zo zárobkovej činnosti, je povinný za nich platiť aj štát (§ 11 ods. 8 zákona

č. v znení ). V nadväznosti na uvedenú zmenu

zákonodarca z dôvodu stavu verejných financií a možnosti spoločnosti považoval

za potrebné zaviesť vyššie uvedenú vekovú hranicu. Pri jej určení zohľadnil existujúcu

situáciu v praxi, ako aj úpravu priemernej dĺžky štúdia a odborného vzdelávania

na vysokých školách.

Zrušenie povinnosti štátu platiť zdravotné odvody za študentov starších ako 30 rokov

nemožno podľa nášho názoru považovať za zásah do základných práv a slobôd týchto osôb

v rozsahu a v kvalite, ktorá by zakladala protiústavnosť tohto právneho riešenia.

Napadnuté ustanovenie podľa nášho názoru neobmedzuje právo na ochranu zdravia

ani na bezplatnú zdravotnú starostlivosť. Podľa čl. 40 majú občania na základe

zdravotného poistenia nárok na bezplatnú zdravotnú starostlivosť za podmienok, ktoré

ustanoví , podľa ktorého je

zdravotné poistenie povinné pre všetkých, ktorí majú na území Slovenskej republiky trvalý

pobyt (okrem prípadov podľa § 3 ods. 2). Právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť v

rozsahu ustanovenom v o rozsahu zdravotnej starostlivosti

uhrádzanej na základe verejného zdravotného poistenia a o úhradách za služby súvisiace

s poskytovaním zdravotnej starostlivosti v znení neskorších predpisov je podmienené

platením poistného na zdravotné poistenie. Bezplatná zdravotná starostlivosť podľa čl. 40

nie je podmienená platením poistného na zdravotné poistenie len štátom.

Zákonodarca môže v súlade s upraviť prípady, kedy poistné

na zdravotné poistenie za poistencov hradí štát. Skutočnosť, že zákon vylúčil časť študentov

zo skupiny poistencov štátu, za ktorých poistné na zdravotné poistenie platí štát,

neobmedzuje právo študentov na poskytovanie bezplatnej zdravotnej starostlivosti, pretože

sú aj naďalej povinne zúčastnení na zdravotnom poistení.

Taktiež námietka o zásahu do práva na vzdelanie, ako aj do práva na slobodnú voľbu

povolania a prípravu naň sa nejaví byť opodstatnená, pretože napadnuté ustanovenie

nezasahuje do tohto práva (oblasť zdravotného poistenia je nezávislá a fungujúca

na odlišných princípoch ako oblasť vzdelávania, preto ich nemožno považovať ako priamo

súvisiace). Okrem toho, jednoznačne upravuje, že „zákon ustanoví,

za akých podmienok majú občania pri štúdiu právo na pomoc štátu“. A práve niektoré

ustanovenia napadnutého zákona treba považovať za takýto osobitný zákon. Skutočnosť,

že študent starší ako 30 rokov je povinný platiť odvody na zdravotné poistenie neobmedzuje

jeho právo podľa , 2 a 4 a .

V nadväznosti na rozpor s princípom zákazu diskriminácie, resp. nerovnakého

zaobchádzania z dôvodu veku, poukazujeme na to, že podľa § 5 ods. 2 zákona

č. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred

diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon) v znení

neskorších predpisov zásada rovnakého zaobchádzania v oblasti zdravotnej starostlivosti

(ako aj vzdelávania) sa uplatňuje iba v spojení s právami osôb ustanovenými osobitnými

zákonmi v oblastiach prístupu a poskytovania, napr. aj zdravotnej starostlivosti, s odkazom

na zákon o rozsahu zdravotnej starostlivosti.

Napadnuté ustanovenie však neupravuje ani podmienky prístupu ani poskytovania

zdravotnej starostlivosti. Možno ho totiž považovať za opatrenie sociálnej politiky štátu,

vychádzajúcej z princípu solidarity, ktoré je však zároveň nepochybne ovplyvnené stavom

verejných financií a celkovej hospodárskej situácie štátu. Vzhľadom na prebiehajúcu

reformu zdravotného systému sa preto napadnuté ustanovenie nejaví byť ako diskriminačné

z dôvodu veku vo vzťahu k určitej skupine študentov vysokých škôl.

Z tohto dôvodu podľa nášho názoru nemohlo dôjsť k obmedzeniu základných práv

tejto skupiny osôb podľa a k narušeniu princípu rovnosti podľa

ods.1 a 2 v spojení s , a , 2 a 4 .

Čo sa týka uvádzania úpravy v práve Európskej únie (str. 9 podania), domnievame

sa, že táto nemá oporu vo vzťahu k napadnutému ustanoveniu a podstate problému.

Charta základných práv EU sa síce odvoláva na univerzálne hodnoty ľudskej

dôstojnosti, slobody, rovnosti, solidarity, zásady demokracie a právneho štátu, avšak podľa

čl. 51 ods. 1 sú jej ustanovenia určené pre inštitúcie, orgány a úrady EÚ a tiež pre členské

štáty, výlučne ak vykonávajú právo EÚ. A taktiež spomenutý čl. 10 Zmluvy o fungovaní EÚ

v platnom znení obmedzuje zameranie EÚ na boj proti diskriminácii iba pri vymedzovaní

a uskutočňovaní svojich politík a činnosti.

Uvedené je potrebné vykladať vo väzbe na právomoc EÚ, pričom výlučnú upravuje

čl. 3 citovanej zmluvy (5 oblastí) a spoločnú právomoc s členskými štátmi, v rámci ktorej

sú aj „spoločné otázky bezpečnosti v záležitostiach verejného zdravia“ upravuje čl. 4 ods. 2

citovanej zmluvy. Najpodstatnejšie je však ust. čl. 168 ods. 7 citovanej zmluvy, podľa

ktorého „Pri činnosti EÚ sa rešpektuje zodpovednosť členských štátov za vymedzenie ich

zdravotnej politiky, za organizáciu a poskytovanie zdravotníckych služieb a zdravotnej

starostlivosti. Zodpovednosť členských štátov zahŕňa správu zdravotníckych služieb

a zdravotnej starostlivosti, ako aj rozdeľovanie zdrojov, ktoré sú im pridelené.“.

Z uvedeného vyplýva, že oblasť zdravotného poistenia je ponechaná vo výlučnej

právomoci jednotlivých členských štátov. (Tomuto nasvedčuje aj čl. 35 Charty základných

práv EU, ktorý pri úprave práva na prístup k preventívnej zdravotnej starostlivosti a práve

využívať lekársku starostlivosť odkazuje na podmienky ustanovené vo vnútroštátnych

právnych predpisoch.)

K smernici 2000/78/ES a judikatúre Súdneho dvora EÚ k jej výkladu poukazujeme

na účel smernice, upravený v jej čl. 1, ktorým je ustanovenie všeobecného rámca pre boj

proti diskriminácii v zamestnaní a povolaní, ako aj jej rozsah, upravený v čl. 3 ods. 1, podľa

ktorého sa bude táto smernica vzťahovať na všetky osoby, napr. vo vzťahu k podmienkam

prístupu k zamestnaniu, k prístupu ku všetkým typom a úrovniam odbornej prípravy,

či podmienkam zamestnania a pracovným podmienkam. Z vymedzeného je teda zrejmé,

že uvedená smernica sa nevzťahuje, a to ani nepriamo, na oblasť zdravotného poistenia,

preto ju nemožno v danom prípade použiť ako relevantný argument.

... Na základe vyššie uvedeného Národná rada Slovenskej republiky navrhuje,

aby Ústavný súd Slovenskej republiky návrhu v celom rozsahu nevyhovel.»

Vláda, zastúpená ministerstvom spravodlivosti, vo svojom stanovisku

zo 17. augusta 2011 k návrhu skupiny poslancov uviedla:

„Vláda Slovenskej republiky zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej

republiky sa v plnom rozsahu stotožňuje so stanoviskom Národnej rady Slovenskej

republiky k návrhu skupiny poslancov na začatie konania vedenom na Ústavnom súde

Slovenskej republiky pod sp. zn. a v podrobnostiach odkazuje na toto

stanovisko.

Zrušenie povinnosti štátu platiť zdravotné odvody za študentov starších ako 30 rokov

nemožno považovať za zásah do základných práv a slobôd týchto osôb v rozsahu a v kvalite,

ktorá by zakladala protiústavnosť tohto právneho riešenia.

Napadnuté ustanovenie neobmedzuje právo na ochranu zdravia ani na bezplatnú

zdravotnú starostlivosť. Skutočnosť, že zákon vylúčil časť študentov zo skupiny poistencov

štátu, za ktorých poistné na zdravotné poistenie platí štát, neobmedzuje právo študentov

na poskytovanie bezplatnej zdravotnej starostlivosti, pretože títo sú aj naďalej povinne

zúčastnení na zdravotnom poistení.

Taktiež námietka o zásahu do práva na vzdelanie, ako aj do práva na slobodnú voľbu

povolania a prípravu nie je opodstatnená, pretože napadnuté ustanovenie nezasahuje

do tohto práva (oblasť zdravotného poistenia je nezávislá a fungujúca na odlišných

princípoch ako oblasť vzdelávania, preto ich nemožno považovať ako priamo súvisiace).

Skutočnosť, že študent starší ako 30 rokov je povinný platiť odvody na zdravotné poistenie,

neobmedzuje jeho právo podľa , 2 a 4 a Slovenskej

republiky.

Napadnutá právna úprava nie je ani diskriminačná, keďže neupravuje ani podmienky

prístupu k zdravotnej starostlivosti ani poskytovanie zdravotnej starostlivosti ako takej.

Napadnuté ustanovenie možno považovať za opatrenie sociálnej politiky štátu,

vychádzajúcej z princípu solidarity, ktoré je však zároveň nepochybne ovplyvnené stavom

verejných financií a celkovej hospodárskej situácie štátu. Vzhľadom na prebiehajúcu

reformu zdravotného systému sa preto napadnuté ustanovenie nejaví byť ako diskriminačné

z dôvodu veku vo vzťahu k určitej skupine študentov vysokých škôl.

Z uvedených dôvodov nemohlo dôjsť k obmedzeniu základných práv študentov

starších ako 30 rokov a k narušeniu princípu rovnosti podľa čl. 12 ods. 1 a 2 v spojení

s , a , 2 a 4 .

Na základe vyššie uvedeného Vláda Slovenskej republiky zastúpená Ministerstvom

spravodlivosti Slovenskej republiky navrhuje, aby Ústavný súd Slovenskej republiky návrhu

skupiny poslancov na začatie konania nevyhovel.“

Po vyjadrení nedôvery vláde Ivety Radičovej 11. októbra 2012, konaní predčasných

volieb 10. marca 2012 a konštituovaní novej vlády 4. apríla 2012 ústavný súd opakovane

požiadal novozvolenú národnú radu a novovymenovanú vládu o vyjadrenie k návrhu.

Predseda národnej rady vo svojom prípise z 20. marca 2013 uviedol, že národná rada

„nebude... zasielať ďalšie vyjadrenie a vo veci netrvám na ústnom pojednávaní“.

Vláda, zastúpená ministrom spravodlivosti, v prípise z 15. marca 2013 oznámila

ústavnému súdu, že nezotrváva na stanovisku ministerky spravodlivosti a doručí

ústavnému súdu nové stanovisko a že zotrváva na oznámení ministerky spravodlivosti

z 19. augusta 2011 a netrvá na ústnom pojednávaní. V stanovisku vlády doručenom

ústavnému súdu 19. júna 2013 sa uvádza:

„Vláda Slovenskej republiky, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej

republiky, sa stotožňuje s návrhom skupiny poslancov z dôvodu nevyhnutnosti posúdenia

právnej úpravy Ústavným súdom Slovenskej republiky. Zákonné ustanovenia, stanovujúce

vekovú hranicu, ktorou je fyzická osoba obmedzená pri uplatňovaní si svojich

práv, zakladajú prinajmenšom pochybnosti o ich súlade s SR ako i inými

medzinárodnými zmluvami o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Najmarkantnejším sa pritom javí možný rozpor právnej úpravy s princípom zákazu

diskriminácie. Rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky teda môže stanoviť určité

mantinely pre tvorbu slovenskej legislatívy, s cieľom predchádzania možného porušovania

ľudských práv.

Pokiaľ sa týka vecnej stránky návrhu, a teda konkrétneho posúdenia súladu

predmetných ustanovení s SR, Dohovorom o ochrane ľudských práva a základných

slobôd a jeho dodatkovým protokolom. Vláda Slovenskej republiky takéto posúdenie

prenecháva plne na uvážení Ústavného súdu Slovenskej republiky, ako jediného orgánu na

to zmocnenému a kompetentnému.

Vláda Slovenskej republiky zastúpená ministrom spravodlivosti Slovenskej republiky

súhlasí, aby Ústavný súd Slovenskej republiky v súlade s ustanovením § 30 ods. 2 zákona

č. upustil od ústneho pojednávania.“

Na výzvu ústavného súdu z 20. júna 2013 právny zástupca navrhovateľov

8. júla 2013 oznámil, že navrhovatelia netrvajú na ústnom pojednávaní.

Vzhľadom na oznámenia účastníkov konania ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2

upustil od ústneho pojednávania, keďže dospel k názoru,

že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

III.

Ústavnoprávne východiská pre rozhodovanie ústavného súdu

Predmetom konania pred ústavným súdom podľa

je rozhodovanie o návrhu skupiny poslancov, ktorá žiada vysloviť nesúlad § 11 ods. 7

písm. a) v časti „do dovŕšenia 30 roku veku“ s ,

ods. 2, a 2, a 4, , a , 2 a 4 ,

s čl. 14 dohovoru a s čl. 2 dodatkového protokolu.

Podľa rozhoduje ústavný súd o súlade zákonov

s , s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas

Národná rada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom

ustanoveným zákonom.

Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny

štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa štátne orgány môžu konať iba na základe ,

v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.

Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej

republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,

politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo

etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov

poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia

platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky.

Podľa pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať

na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.

Podľa každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu

naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.

Podľa každý má právo na ochranu zdravia. Na základe zdravotného

poistenia majú občania právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť a na zdravotnícke

pomôcky za podmienok, ktoré ustanoví zákon.

Podľa každý má právo na vzdelanie. Školská dochádzka

je povinná. Jej dĺžku po vekovú hranicu ustanoví zákon.

Podľa zákon ustanoví, za akých podmienok majú občania

pri štúdiu právo na pomoc štátu.

Podľa domáhať sa práv uvedených v , 36, 37 ods. 4,

až 42 a až 46 sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia

vykonávajú.

Navrhovatelia sa v súvislosti s napadnutým ustanovením

(upravujúcim o. i. aj namietanú vekovú hranicu 30 rokov na účely platenia poistného

na zdravotné poistenie štátom za študentov denného štúdia do získania vysokoškolského

vzdelania druhého stupňa, okrem externej formy štúdia, ktorým priznal status

nezaopatrených detí) ako nesúladným s označenými článkami „dotýkajú“ v zásade

troch sociálnych práv garantovaných , a to základného práva na slobodnú voľbu

povolania a prípravu naň, základného práva na ochranu zdravia a na bezplatnú zdravotnú

starostlivosť na základe zdravotného poistenia a základného práva na vzdelanie.

Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti uviedol, že hospodárske, sociálne

a kultúrne práva a slobody „sú právami druhej generácie, ktorých podoba a obsah

v podstatnej miere závisí od ekonomických a hospodárskych možností štátu“

(), a je pre ne podstatné to, že sa ich podľa možno

„domáhať... len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú“, teda len

v rozsahu vyvoditeľnom z citovanej ústavnej výhrady, prostredníctvom ktorej

poskytuje zákonodarcovi nepochybne väčší priestor (v porovnaní s inými skupinami

základných práv a slobôd) pre voľnú úvahu (uváženie) na účely určenia, v akom rozsahu,

kvalite a za akých podmienok ich bude garantovať. V tejto súvislosti však ústavný súd

už vyslovil právny názor, že „priestor pre voľnú úvahu poskytnutý zákonodarcovi

pri prijímaní týchto zákonov nemožno chápať absolútne; jej limity treba hľadať

predovšetkým v ústavných princípoch a v požiadavke ochrany ďalších hodnôt, na ktorých

je založená a ktoré chráni. Tieto základné práva už svojou povahou síce nabádajú

k právnej úprave zo strany štátu (ktorá naplní jeho obsah), ten však nesmie zasiahnuť

samotnú podstatu týchto práv a ani sa dotknúť iných práv zakotvených

a dohovorom. Ústavný súd môže v rámci abstraktnej kontroly ústavnosti vysloviť nesúlad

len v prípadoch, ak právna norma nerešpektuje konkrétne ústavné garancie niektorého

zo základných práv, na ktoré odkazuje ().

Ústavný súd sa už pri svojej rozhodovacej činnosti () odvolal

na ústavnú teóriu, podľa ktorej k reálnemu uskutočňovaniu väčšiny hospodárskych,

sociálnych a kultúrnych práv sa „vyžaduje určité pozitívne plnenie zo strany štátu (status

positivus)...“ (PALÚŠ, I. – SOMOROVÁ, Ľ. Štátne právo Slovenskej republiky. Vydanie

druhé. Košice : UPJŠ, 2008, s. 161), t. j. jeho zákonný obsah a rozsah, ako aj ústavné

garancie ich zabezpečovania štátom bezprostredne súvisia s doktrínou tzv. pozitívneho

záväzku štátu, ku ktorej sa ústavný súd výslovne prihlásil vo veci vedenej pod sp. zn.

, keď uviedol, že „Pozitívnym záväzkom štátu sa chránia aj práva a slobody

ustanovené v . Obsahom pozitívneho záväzku štátu je povinnosť

podniknúť opatrenia na ochranu práv, ktoré v ústave priznal občanovi...“.

Ústavný súd doktrínu pozitívneho záväzku štátu uplatnil aj pri ďalších

svojich rozhodnutiach, napr. vo veciach vedených pod sp. zn. alebo sp. zn.

, pričom sa k nej v niektorých prípadoch minimálne nepriamo prihlásil

().

Ústavný súd Českej republiky má k sociálnym právam garantovaným Listinou

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ktorá je súčasťou aj ústavného poriadku

Slovenskej republiky, rozsiahlu judikatúru. Jej súčasťou je aj právny názor (),

podľa ktorého pojmovým znakom sociálnych práv je skutočnosť, že nemajú

bezpodmienečnú povahu a možno sa ich domáhať len v medziach zákonov (čl. 41 ods. 1

listiny). Toto ustanovenie (čl. 41 ods. 1 listiny) dáva právomoc zákonodarcovi ustanoviť

konkrétne podmienky realizácie sociálnych práv. Zákonná úprava nesmie byť v rozpore

s ústavnými princípmi, t. j. príslušné zákony nesmú zaručené sociálne práva poprieť

či anulovať. Pri vykonávaní ústavnej úpravy zakotvenej v listine zákonodarca musí

postupovať podľa čl. 4 ods. 4 listiny, podľa ktorého pri používaní ustanovení o medziach

základných práv a slobôd sa musí prihliadať na ich podstatu a zmysel. Pri sociálnych

právach možno konštatovať, že ich súhrnným obmedzením je práve skutočnosť,

že nie sú priamo vymáhateľné na základe listiny. Ich obmedzenosť spočíva práve

v nevyhnutnosti ich zákonnej úpravy, ktorá je zároveň podmienkou ich konkrétnej

realizácie.

Na základe uvedených téz odvodil Ústavný súd Českej republiky základné právo

na „zákonodarcom transparentne určený komponent ekvivalencie (primeranosti)

vo verejnom dôchodkovom, nemocenskom a zdravotnom poistení, a to v takej miere, ktorá

ešte zachováva povahu právneho inštitútu poistenia a nemení ich na daň“.

Každý systém sociálneho zabezpečenia v širšom slova zmysle (do ktorého treba

zahrnúť aj zdravotnú starostlivosť) obsahuje určitý stupeň zvýhodnenia alebo

znevýhodnenia rôznych sociálnych skupín podľa toho, či uplatňovaný systém sociálneho

zabezpečenia preferuje skôr princíp solidarity alebo zásadu ekvivalencie (primeranosti).

Ústavný súd Českej republiky sa vo svojej rozhodovacej činnosti (v náleze

) vyjadril aj k princípu solidarity, a to takýmto spôsobom: «Miera uznania

princípu solidarity závisí od úrovne etického chápania spolužitia v spoločnosti,

jej kultúrnosti, ale aj zmyslu jednotlivca pre spravodlivosť a spolupatričnosť s ostatnými

a zdieľanie ich osudu v určitom čase a mieste. Solidaritu možno z pohľadu jednotlivca

vnímať ako vnútornú alebo vonkajšiu. Vnútorná solidarita je daná citovou blízkosťou

vzťahu k ostatným, je spontánna, uplatňuje sa predovšetkým v rodine a v ďalších

partnerských spoločenstvách. Štát do tohto vzťahu spravidla nezasahuje, alebo len veľmi

obmedzene (pozri rodinnoprávne vzťahy upravené zákonom o rodine). Vonkajšej solidarite

táto citová blízkosť chýba, a súhlas jednotlivca pri jej uplatňovaní je preto zložitejší. Ide

napríklad o solidaritu bohatých s chudobnými, schopných s menej schopnými, zdravých

s chorými. Štát v tejto oblasti uplatňuje svoju mocensko-vrchnostenskú funkciu veľmi

aktívne. Prostredníctvom princípu solidarity sa uskutočňuje prerozdeľovanie, t. j. pohyb

prenášajúci zdroje od jedných k druhým − tým odkázaným. Solidarita má svoje hranice.

Nemôže mať natoľko „vychýlenú“ podobu, aby ju tí, ktorých postihuje, pociťovali ako

neprimeranú, neproporcionálnu, alebo dokonca nespravodlivú a odňali jej svoj tichý súhlas.

V mene solidarity môže štát postihovať len takú časť majetku schopného, aby súčasne

nedeštruoval aktivitu jeho výkonu a nedostal sa za ústavnú hranicu ochrany majetku.»

(resp. systém, v ktorom sa uplatňuje, pozn.).

Zdravotné poistenie je jedným z verejnoprávnych systémov poistenia

zabezpečujúcich poskytovanie zdravotnej starostlivosti, ktoré sa spravuje pravidlami

zásadne odlišnými, aké platia v súkromnoprávnej sfére.

Systém verejného zdravotného postenia je povinný sociálnopoistný systém, založený

na všeobecnej/generálnej solidarite poistencov tohto systému, ktorý vytvára priestor nielen

pre akceptovanie platenia poistného v závislosti od príjmu poistencov, ale vytvára

aj možnosť, aby za určitý okruh poistencov prebral povinnosť platiť poistné štát

(tzv. poistenci štátu).

Zákonná úprava platenia poistného na zdravotné poistenie štátom za zákonom

ustanovené osoby nebola, a zrejme ani v budúcom období nebude, nemenná (platenie

poistného za určitý okruh poistencov je vlastný aj ďalším sociálnopoistným systémom,

akým je napr. dôchodkové poistenie, nemocenské poistenie zastrešené aj s ďalšími

sociálnopoistnými podsystémami pod sociálne poistenie).

o zriadení Národnej

poisťovne a o financovaní zdravotného poistenia, nemocenského poistenia a dôchodkového

poistenia, ktorý bol účinný od 1. januára 1993 a bol zrušený 1. januára 1995, zaznamenal

za jeden rok v okruhu osôb, za ktoré platí poistné štát, tri zmeny. V zákone Národnej rady

Slovenskej republiky č. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného

poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných,

odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní, ktorý ho nahradil a bol

účinný od 1. januára 1995 do 1. januára 2005, bolo zmenené ustanovenie o platení

poistného štátom sedemkrát. V o zdravotnom poistení a o zmene

a doplnení o poisťovníctve a o zmene a doplnení niektorých

zákonov (v znení ), ktorý nadobudol účinnosť od 1. januára 2005

a je platný, došlo k zmene v úprave poistného štátom za ustanovený okruh osôb dosiaľ

14-krát. Vymedzenie okruhu osôb, za ktoré platí poistné štát, je predmetom preskúmania

ústavného súdu po prvý raz.

, ktorým sa mení a dopĺňa

o zdravotnom poistení a o zmene a doplnení o poisťovníctve

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s účinnosťou

od 1. januára 2011, komplexne upravil v okruh osôb,

za ktoré platiteľom poistného na zdravotné poistenie je štát. V tejto súvislosti k dosiaľ dvom

definíciám/pojmom nezaopatreného dieťaťa v našom právnom poriadku pribudla k definícii

nezaopatreného dieťaťa v o sociálnom poistení na účely sociálneho

poistenia, ktorá tvorí aj časť definície vymedzenia nezaopatreného dieťaťa v zákone

č. na účely zdravotného poistenia, a k definícii v zásade univerzálneho

vymedzenia nezaopatreného dieťaťa v o prídavku na dieťa

a o zmene a doplnení o sociálnom poistení v znení neskorších

predpisov aj nová definícia nezaopatreného dieťaťa na účely zdravotného poistenia

v § 11 ods. 7 písm. a) tohto znenia:

„nezaopatrené dieťa (podľa a o sociálnom poistení

v znení neskorších predpisov, pozn.); za nezaopatrené dieťa sa na účely tohto zákona

považuje aj fyzická osoba do dovŕšenia 26 roku veku, ktorá študuje na prvej vysokej škole

najdlhšie do získania vysokoškolského vzdelania druhého stupňa, štúdium ktorého podľa

študijného programu nepresiahlo štandardnú dĺžku, okrem externej formy štúdia (podľa §

60 o vysokých školách a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov, pozn.); poistencom štátu je aj v období prázdnin

až do vykonania štátnych záverečných skúšok alebo do zápisu na vysokoškolské štúdium

tretieho stupňa v dennej forme štúdia, ak zápis na vysokoškolské štúdium tretieho stupňa

bol vykonaný do konca kalendárneho roka, v ktorom bolo získané vysokoškolské vzdelanie

druhého stupňa v dennej forme štúdia.“

Táto definícia zaznamenala od 1. januára 2011 ďalšie zmeny realizované

- s účinnosťou od 1. mája 2011, podľa ktorého platí

poistné štát za „nezaopatrené dieťa; za nezaopatrené dieťa sa na účely tohto zákona

považuje aj fyzická osoba do dovŕšenia 30 roku veku, ktorá študuje na vysokej škole

najdlhšie do získania vysokoškolského vzdelania druhého stupňa, okrem externej formy

štúdia, poistencom štátu je aj v období prázdnin až do vykonania štátnych záverečných

skúšok alebo do zápisu na vysokoškolské štúdium tretieho stupňa v dennej forme štúdia,

ak zápis na vysokoškolské štúdium tretieho stupňa bol vykonaný do konca kalendárneho

roka, v ktorom bolo získané vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa v dennej forme

štúdia,“ a

- s účinnosťou od 1. januára 2013, podľa ktorého

sa «V § 11 ods. 7 písm. a) sa slová „tretieho stupňa v dennej forme štúdia, ak zápis

na vysokoškolské štúdium tretieho stupňa bol vykonaný do konca kalendárneho roka,

v ktorom bolo získané vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa v dennej forme štúdia“,

nahrádzajú slovami „druhého stupňa alebo tretieho stupňa v dennej forme štúdia, ak zápis

na vysokoškolské štúdium druhého stupňa alebo tretieho stupňa bol vykonaný do konca

kalendárneho roka, v ktorom bolo získané vysokoškolské vzdelanie prvého stupňa alebo

druhého stupňa v dennej forme štúdia»,

takže v súčasnosti platný a účinný znie

takto:

„(7) Štát je platiteľom poistného, ak v odseku 8 nie je ustanovené inak, za

a) nezaopatrené dieťa; za nezaopatrené dieťa sa na účely tohto zákona považuje

aj fyzická osoba, ktorá študuje na vysokej škole najdlhšie do získania vysokoškolského

vzdelania druhého stupňa, okrem externej formy štúdia, poistencom štátu je aj v období

prázdnin až do vykonania štátnych záverečných skúšok alebo do zápisu na vysokoškolské

štúdium druhého stupňa alebo tretieho stupňa v dennej forme štúdia, ak zápis

na vysokoškolské štúdium druhého stupňa alebo tretieho stupňa bol vykonaný do konca

kalendárneho roka, v ktorom bolo získané vysokoškolské vzdelanie prvého stupňa alebo

druhého stupňa v dennej forme štúdia.“

Z uvedeného vyplýva, že ani ostatná novela účinná

od 1. januára 2013 neodstránila navrhovateľmi napadnutú vekovú hranicu 30 rokov, a preto

táto námietka navrhovateľov bude predmetom meritórneho preskúmavania v kontexte

aktuálneho znenia v čase rozhodovania ústavného súdu.

Aj systémy zdravotného poistenia, resp. poskytovania zdravotnej starostlivosti

v iných štátoch, majú vekové obmedzenia platenia poistného za „nezaopatrené“ osoby

štátom [podľa systému MISSOC (Mutual Information System on Social Protection), ktorý

poskytuje podrobné porovnávacie a pravidelne aktualizované informácie o národných

systémoch sociálnej ochrany vrátane zdravotnej starostlivosti z 32 štátov, 12 oblastí

sociálnej ochrany a vo viac ako 30 kategóriách]. Z informácií získaných z tohto systému

aktualizovaného naposledy k 1. januáru 2014, vyplýva, že pokiaľ ide o participáciu štátu

na platení poistného/príspevkov na zdravotné poistenie nezaopatrených osôb, táto existuje;

súčasne existujú diferencované vekové obmedzenia nezaopatrených/študujúcich detí

pohybujúce sa v zásade v rozpätí 18 až 26 rokov. Rovnako existujú diferencované vekové

obmedzenia v „rodinných“ systémoch zdravotného poistenia s „oprávnenými“,

resp. „závislými“ osobami/rodinnými príslušníkmi taktiež v zásade v rozmedzí 18 až 26

rokov. Status nezaopatrených, resp. oprávnených/závislých osôb v týchto vekových

kategóriách majú spravidla osoby, ktoré študujú, pričom však v niektorých prípadoch

je uznaná len denná forma štúdia.

IV.

Ústavnoprávne posúdenie napadnutej právnej úpravy a závery ústavného súdu

Navrhovatelia napádajú vekové obmedzenie osôb, ktoré študujú na vysokej škole

v dennej forme štúdia najdlhšie do získania vysokoškolského vzdelania druhého stupňa

v ) na účely platenia poistného na zdravotné

poistenie za tieto osoby štátom do dovŕšenia veku 30 rokov, ako nesúladné s čl. 1 ods. 1,

čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13 ods. 3 a 4, čl. 35 ods. 1, čl. 40 a čl. 42 ods. 1, 2 a 4

, s dohovoru a s dodatkového protokolu.

V rozhodovacej praxi ústavného súdu, ale aj iných (zahraničných) ústavných súdov,

resp. medzinárodných súdnych orgánov, sa kryštalizujú sféry právnej úpravy, k ústavnej

kontrole ktorých pristupuje súdny orgán ochrany ústavnosti so zvýšenou pozornosťou,

čo sa prejavuje predovšetkým v intenzite (hĺbke) súdneho prieskumu. Naopak, existujú

určité sféry právnej úpravy, pri rozhodovaní ktorých sú ústavné súdy zdržanlivejšie,

rešpektujúc vyššiu mieru uváženia parlamentu (zákonodarného zboru) ako občanmi

(voličmi) priamo legitimovaného ústavného orgánu [v právnej teórii k tejto problematike

pozri napr. ONDŘEJEK, P. Princip proporcionality a jeho role při interpretaci základních

práv a slobod. Praha : Leges, 2012, s. 81 a nasl. ()].

Ústavný súd Českej republiky vo svojej judikatúre () zovšeobecnil

vo vzťahu k ústavnému zakotveniu sociálnych práv tieto tézy:

- pre prieskum ústavnosti zákonov obsahujúcich úpravu sociálnych práv je daný užší

priestor v porovnaní so základnými právami podľa druhej, tretej a piatej hlavy listiny; tento

priestor je vymedzený jej čl. 41 ods. 1 a čl. 4 ods. 4,

- pri ich úprave je zakázaná (vylúčená) svojvôľa,

- zákonná úprava sociálnych práv (čl. 41 ods. 1 listiny) je nevyhnutná.

Ústavné súdy zasahujú v rámci ústavného prieskumu do právnych úprav

predovšetkým vtedy, ak je napadnutá právna úprava prejavom svojvôle zákonodarcu,

príp. predstavuje intenzívny zásah do sféry hodnôt chránených , osobitne

všeobecných ústavných princípov a tiež ľudských práv a základných slobôd.

Výrazom ústavného zákazu svojvôle pri úprave práv a povinností subjektov

je ústavný princíp rovnosti. Jeho obsahom sa zaoberal vo svojej rozhodovacej činnosti

už Ústavný súd Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky, ktorý v tejto súvislosti vyslovil

záver, že rovnosť treba chápať ako relatívnu kategóriu, nie absolútne (nález

z 8. 10. 1992).

Navrhovatelia namietajú predovšetkým rozpor napadnutej právnej úpravy

s princípom zákazu diskriminácie a porušenia princípu rovnosti.

Ústavný súd už vo veci vedenej pod sp. zn. vyslovil názor,

že „aj pri uplatňovaní základných práv druhej generácie (hospodárske, sociálne a kultúrne

práva) môže bez akejkoľvek pochybnosti dôjsť k porušeniu všeobecnej zásady rovnosti

a zákazu diskriminácie podľa “.

Zákaz diskriminácie ustanovený je ústavnou zásadou, ktorá

vzhľadom na svoju podstatu a účel presahuje medze základných práv a slobôd a má

relevanciu dokonca aj pre výklad a uplatnenie tých článkov , ktoré sa nevzťahujú

na základné práva a slobody. V materiálnom právnom štáte zákaz diskriminácie predstavuje

príkaz, ktorý ústavodarca adresoval štátu ako jeho pozitívny záväzok (,

a ).

V judikatúre viacerých ústavných súdov, ako aj v ústavnej doktríne [pozri

napr. BOBEK, M. – BOUČKOVÁ, P. – KŰHN, Z (eds.). Rovnost a diskriminace.

Praha : C. H. Beck, 2007, s. 183 a nasl.] sa rozlišuje medzi akcesorickou rovnosťou,

pri ktorej ide o skúmanie porušenia rovnosti v spojení s porušením určitého základného

práva alebo slobody, a neakcesorickou rovnosťou, pri ktorej ide o skúmanie porušenia

rovnosti bez priamej väzby na porušenie určitého konkrétneho základného práva

(zjednodušene).

Ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre, vychádzajúc z dikcie

„Základné práva a slobody sa zaručujú... bez ohľadu na...“, preferuje akcesorický prístup

k preskúmavaniu namietaného porušenia rovnosti, pričom zdôrazňuje, že „Princípy zákazu

diskriminácie a rovnosti ľudí nie sú spravidla chránené samy osebe, ale len v súvislosti

s porušením iného základného práva a slobody“ (). Klasický prístup

k diskriminácii založený na komponentoch akcesority ústavný súd aplikoval napr.

vo veciach , , , , ,

, , , , , ,

, , , , alebo

.

Ústavný súd sa vo svojej doterajšej judikatúre pokúsil aj o pojmové vymedzenie

priamej diskriminácie, o ktorú ide vtedy, ak právna úprava určuje, že „s určitou skupinou

osôb sa zaobchádza v porovnateľnej situácii menej výhodným spôsobom ako s inou

skupinou osôb, ak sa tak deje na základe tzv. kvalifikovaného kritéria.“ (napr.

, ).

Ústavný súd v súvislosti s posudzovaním rozporu napadnutej právnej úpravy

s princípom zákazu diskriminácie a s porušením princípu rovnosti odkazuje na svoju

judikatúru, a to na nález sp. zn. , ktorý obsahuje ucelenú ústavnoprávnu

analýzu oboch princípov, založenú na argumentácii obsiahnutej aj v ďalších judikátoch

ústavného súdu, na judikatúru Ústavného súdu Českej republiky a judikatúru Európskeho

súdu pre ľudské práva.

Ústavný súd vo svojej judikatúre vytvoril aj test diskriminácie, ktorý vo svojej

podstate zodpovedá obdobným testom uplatňovaným v judikatúre Európskeho súdu

pre ľudské práva, ako aj v judikatúre Súdneho dvora Európskej únie. Tento test sa

pre väčšiu zrozumiteľnosť postupu ústavného súdu pri jeho vykonávaní člení na zisťovanie,

či

- v posudzovanom prípade ide o rovnaké alebo objektívne porovnateľné subjekty

(prvý krok),

- sa nerovnaké zaobchádzanie opiera o ústavne prípustný dôvod nerovnakého

zaobchádzania (druhý krok),

- porušenie rovnosti spôsobuje ujmu (tretí krok) a

- zásah možno alebo nemožno ospravedlniť [štvrtý krok (porovnaj m. m.

)].

Aplikujúc tento test na posudzovanú vec a uskutočniac jeho prvý krok, ústavný súd

konštatuje, že napadnutou právnou úpravou v zásade reálne nedošlo na základe ňou

určeného vekového kritéria k vyčleneniu tejto časti študentov vo vekovej kategórii

nad 30 rokov mimo okruh študentov denného štúdia do získania vysokoškolského vzdelania

druhého stupňa, okrem externej formy štúdia.

V rámci druhého kroku ústavný súd pripúšťa, že na základe aplikácie napadnutej

právnej úpravy reálne môže však dôjsť/dochádza k nerovnakému zaobchádzaniu s touto

skupinou študentov denného štúdia do získania vysokoškolského vzdelania druhého stupňa,

okrem externej formy štúdia, avšak len v súvislosti pri ich hodnotení za nezaopatrené deti

na účely zdravotného poistenia z dôvodu prekročenia zákonom ustanovenej vekovej hranice

30 rokov. Ústavný súd sa nestotožňuje s argumentáciou navrhovateľov, že pri ustanovení

tejto vekovej hranice zákonodarcom absentuje legitímny cieľ takejto právnej úpravy

a aj jeho primerané zdôvodnenie zákonodarcom, prípadne predkladateľom. Veková hranica

pri vymedzení pojmu nezaopatreného dieťaťa nie je niečím cudzím v podsystémoch

sociálneho zabezpečenia v širokom slova zmysle. Naopak, uplatňuje sa všade; na škodu veci

je však to, že v každom podsystéme sociálneho zabezpečenia Slovenskej republiky je táto

veková hranica iná, pričom ústavný súd poukazuje na to, že na účely zdravotného poistenia

je veková hranica pre uznanie dieťaťa za nezaopatrené najvyššia. Podľa názoru ústavného

súdu vymedzenie pojmu nezaopatreného dieťaťa viazanosťou na jeho prípravu na budúce

povolanie, resp. na štúdium, v spojení s vekovou hranicou je ústavne akceptovateľné

a takéto pojmové vymedzenie nemožno považovať za ústavne neprípustné.

V rámci tretieho kroku testu diskriminácie ústavný súd navyše konštatuje,

že navrhovateľmi spochybňované viazanie vymedzenia pojmu nezaopatreného dieťaťa

o. i. na vekovú hranicu na účely zdravotného poistenia nijakým spôsobom neobmedzuje

jeho základné právo na vzdelanie a na prípravu na slobodne zvolené povolanie,

neobmedzuje ani jeho právo na poskytovanie bezplatnej zdravotnej starostlivosti

poskytovanej na základe zdravotného poistenia. Riešenie, ktoré zákonodarca zvolil,

teda nespôsobuje ujmu na základných právach takejto osoby nad 30 rokov ako študenta,

ako to tvrdia navrhovatelia, a preto tejto časti návrhu skupiny poslancov nevyhovel.

Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že platenie poistného na zdravotné poistenie

štátom za určitý okruh osôb, aj keď je súčasťou systému zdravotného poistenia, nie je

garantovaným základným právom, a preto v posudzovanej veci zákonom

ustanovená veková hranica relevantná pre vymedzenie pojmu nezaopatreného dieťaťa

na účely platenia poistného zaň štátom nielenže netvorí súčasť a nie je

ani v čl. 14 dohovoru explicitne vymenovaným zakázaným dôvodom nerovnakého

zaobchádzania (diskriminácie), ale nie je ani zásahom do navrhovateľmi označených

základných práv (štvrtý krok). Pokiaľ ide o argumentáciu navrhovateľov úpravou

diskriminácie v práve Európskej únie, ústavný súd poukazuje na stanovisko národnej rady

k tejto časti sťažnosti (s. 4 − 5 stanoviska), s ktorým sa stotožňuje.

Ústavný súd Českej republiky vo svojej judikatúre () na preskúmavanie

sociálnych práv „skonštruoval“ a rozvinul“ tzv. test rozumnosti (nálezy ,

, ) pozostávajúci taktiež zo štyroch nasledujúcich krokov:

1. vymedzenie zmyslu a podstaty sociálneho práva, teda jeho esenciálneho obsahu,

2. zhodnotenie, či sa zákon nedotýka samotnej existencie sociálneho práva alebo

skutočnej realizácie jeho esenciálneho obsahu,

3. posúdenie, či zákonná úprava sleduje legitímny cieľ, teda či nie je svojvoľným

zásadným znížením celkového štandardu základných práv, a

4. posúdenie otázky, či zákonný prostriedok použitý na jeho dosiahnutie je rozumný

(racionálny), hoci nemusí byť nevyhnutne najlepší, najvhodnejší, najúčinnejší

či najmúdrejší.

Ak však dospeje ústavný súd v druhom kroku tohto testu k záveru, že napadnutá

právna úprava sa dotýka samotnej existencie niektorého z týchto práv alebo skutočnej

realizácie jeho esenciálneho obsahu (k takémuto záveru ústavný súd nedospel, pozn.),

posúdi prípustnosť zásahu do tohto práva v rámci „všeobecného“ testu proporcionality.

To znamená, že bude v nasledujúcom poradí hodnotiť, či

- predmetný zásah sleduje legitímny (ústavne aprobovaný) cieľ jeho obmedzenia,

- je tento zásah na dosiahnutie tohto cieľa vhodný (požiadavka vhodnosti),

- tento cieľ nemožno dosiahnuť iným spôsobom, ktorý by bol k dotknutému

základnému právu šetrnejší (požiadavka nevyhnutnosti), a

- záujem na dosiahnutí tohto cieľa v rámci určitého právneho vzťahu preváži nad

dotknutým základným právom (požiadavka proporcionality v užšom slova zmysle).

Ak nebude pritom splnená niektorá z týchto podmienok, ústavnému súdu nezostane

nič iné, len konštatovať nesúlad s ústavným poriadkom. Rovnako ústavný súd postupuje

aj v prípadoch, keď by dôvod v porušení práva mal spočívať súčasne v porušení princípu

rovnosti.

Aplikujúc na preskúmavanú vec „test rozumnosti“, ústavný súd dospel na základe

posúdenia napadnutej právnej úpravy k týmto záverom:

Vychádzajúc z vymedzenia zmyslu a podstaty v návrhu označených sociálnych práv,

s ktorými má byť napadnutá právna úprava podľa navrhovateľov v nesúlade, ústavný súd

konštatuje, ako už aj bolo uvedené, že zákonné vymedzenie ďalšieho okruhu

nezaopatrených detí, za ktoré platí poistné na zdravotné poistenie štát (nad rámec

nezaopatrených detí definovaných v ), viažuce sa na v zákone

č. identifikované štúdium a vek študenta – do 30 rokov − podľa názoru

ústavného súdu nesúvisí so základnými právami garantovanými v čl. 35 ods. 1, čl. 40

a a 2 , ako ani s právom garantovaným v (ods. 2) dodatkového

protokolu, a v tejto súvislosti odkazuje aj na právny názor národnej rady v jej stanovisku

k návrhu v časti viažucej sa na túto problematiku (s. 4 stanoviska).

Vzhľadom na to, že napadnutá právna úprava sa týka zákonnej úpravy ustanovenia

podmienok na uplatnenie základného práva na bezplatnú zdravotnú starostlivosť na základe

zdravotného poistenia, ktorá bola prijatá v kontexte s , ústavný súd

považoval za potrebné osobitne vyjadriť svoj globálny právny názor na uvedenú právnu

úpravu. Podľa názoru ústavného súdu štát/zákonodarca má právo v súlade s čl. 40 v spojení

s upraviť podmienky poskytovania bezplatnej zdravotnej starostlivosti

na základe (verejného) zdravotného poistenia. Pritom ústavný súd v zásadnej zhode s inými

(zahraničnými) súdmi či medzinárodnými súdnymi orgánmi za sféru, v rámci ktorej

rešpektuje vysokú mieru autonómie (uváženia) zákonodarcu vo svojej doterajšej judikatúre,

označil najmä oblasť sociálnej politiky a sociálnych práv, keď napr. v konaní vedenom pod

sp. zn. v (nevyhovujúcom) náleze z 28. novembra 2012 uviedol,

že „... sociálne práva uvedené v ústavnom texte sú značne ekonomicky a politicky

podmienené. Z ich povahy a v zmysle tradičného ústavného práva vyplýva značný priestor

pre zákonodarcu na úpravu najmä plnení uhrádzaných zo štátneho rozpočtu, pričom však

ultimatívnym limitom uváženia zákonodarcu je ľudská dôstojnosť v jej sociálnom kontexte“

().

Európsky súd pre ľudské práva v tejto súvislosti vo svojej judikatúre uviedol,

že „považuje za prirodzené, že rámec voľnej úvahy ponechaný zákonodarcovi

pri uskutočňovaní sociálnej a hospodárskej politiky by mal byť dostatočne široký, preto Súd

bude rešpektovať zákonodarcu v jeho predstave, čo je verejný záujem, ledaže by jeho

úsudku zjavne chýbal rozumný základ“ (James a iní v. United Kingdom, rozsudok

z 21. 2. 1986, séria A, č. 98, bod 54; obdobne Hutten – Czapská v. Poľsko, sťažnosť

č. 35014/97, rozsudok z 19. 6. 2006, bod 166).“.

Ustanovenie okruhu osôb, za ktoré štát platí poistné na zdravotné poistenie vrátane

okruhu nezaopatrených detí − študentov denného štúdia do získania vysokoškolského

vzdelania druhého stupňa, okrem externej formy štúdia, do vekovej hranice 30 rokov,

po ktorú sa budú považovať na tento účel za nezaopatrené deti, sa podľa názoru ústavného

súdu nevymyká z rámca porovnateľných úprav nášho a ani európskych sociálnych

systémov. Je legitímne, neprekračujúce rozumnú mieru a je uplatnením princípu sociálnej

solidarity ako esenciálnej náležitosti každého sociálneho systému, ktorým verejné zdravotné

poistenie bezpochyby je.

Vychádzajúc z uvedených záverov, ústavný súd dospel k záveru, že z hľadiska

posudzovanej rovnosti podľa a 2 a dohovoru je napadnutá právna

úprava z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná.

Rovnako sa podľa názoru ústavného súdu nemožno stotožniť s tvrdením skupiny

poslancov, podľa ktorého je napadnutá právna úprava v nesúlade so základnými právami

označenými v návrhu aj v spojení s a 4 , z ktorých dikcie možno

vyvodiť, že v rozpore s týmito ustanoveniami by bola taká právna úprava, podľa

ktorej by zákonné obmedzenie základných práv alebo slobôd neplatilo rovnako pre všetky

prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky (v posudzovanom prípade na študentov

denného štúdia do získania vysokoškolského vzdelania druhého stupňa, okrem externej

formy štúdia vo vekovej kategórii nad 30 rokov), a nezohľadňovalo by podstatu a zmysel

základných práv, ako aj zásadu, že takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený

cieľ. Je zjavné, že v posudzovanom prípade to tak nie je, keďže napadnutá právna úprava

pôsobí na dotknuté skupiny fyzických osôb (študentov denného štúdia do získania

vysokoškolského vzdelania druhého stupňa, okrem externej formy štúdia) rovnako.

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že napadnutá právna úprava

je aj v tomto prípade z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná.

Vo vzťahu k namietanému nesúladu napadnutej právnej úpravy s

ústavný súd uvádza, že namietaný nesúlad s by nastal len úplným

vybočením z právomoci národnej rady (porov. napr. – vyšetrovacia komisia).

Tá však riadne prijala zákon, a preto z tohto dôvodu nedošlo k nesúladu s

(m. m. ).

Výsledky/závery vykonaných testov nepreukázali porušenie ústavného princípu

rovnosti, čo znamená jednak vylúčenie svojvôle pri odlišovaní subjektov a práv a jednak

zákaz diskriminácie ako imanentnej súčasti právneho štátu, ktorej normatívne vyjadrenie

je obsiahnuté v . Rovnako nepreukázali rozpor napadnutej právnej

úpravy s princípom proporcionality. Na tomto základe ústavný súd nedospel k záveru

o rozpore napadnutej právnej úpravy s princípom právneho štátu garantovaným v čl. 1

ods. 1 .

Vzhľadom na uvedené ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto

nálezu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. decembra 2014