Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
PL. ÚS 98/2011
PDF · 412.16 KB
No categories available
PL. ÚS 98/2011
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. decembra 2014
v pléne zloženom z predsedu Milana Ľalíka a zo sudcov Jany Baricovej, Petra Brňáka,
Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa), Marianny Mochnáčovej, Ladislava Orosza
a Rudolfa Tkáčika o návrhu skupiny 35 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky,
zastúpenej advokátom JUDr. Róbertom Madejom, Advokátska kancelária, Mýtna 42,
Bratislava, na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky
o súlade § 11 ods. 7 písm. a) zákona č. 580/2004 Z. z. o zdravotnom poistení a o zmene
a doplnení zákona č. 95/2002 Z. z. o poisťovníctve a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení zákona č. 133/2011 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 581/2004 Z. z.
o zdravotných poisťovniach, dohľade nad zdravotnou starostlivosťou a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov,
v časti „do dovŕšenia 30 roku veku“ s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13 ods. 3
a 4, čl. 35 ods. 1, čl. 40 a čl. 42 ods. 1, 2 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a s čl. 14
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a s čl. 2 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd takto
rozhodol:
Návrhu skupiny 35 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky
n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 3. júna 2011
doručený návrh skupiny 35 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len
„skupina poslancov“ alebo „navrhovatelia“) na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a)
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa § 37 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“), ktorým sa domáhali toho, aby ústavný súd po prijatí tohto návrhu
na ďalšie konanie a po jeho prerokovaní nálezom vyslovil, že § 11 ods. 7 písm. a) zákona
č. 580/2004 Z. z. o zdravotnom poistení a o zmene a doplnení zákona č. 95/2002 Z. z.
o poisťovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 133/2011 Z. z.,
ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 581/2004 Z. z. o zdravotných poisťovniach, dohľade nad
zdravotnou starostlivosťou a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 580/2004 Z. z.“
alebo „napadnutá právna úprava“), v časti „do dovŕšenia 30 roku veku“ nie je v súlade
s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13 ods. 3 a 4, čl. 35 ods. 1, čl. 40 a čl. 42
ods. 1, 2 a 4 ústavy, s čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) a s čl. 2 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“).
Podľa napadnutého § 11 ods. 7 písm. a) zákona č. 580/2004 Z. z. štát je platiteľom
poistného «za nezaopatrené dieťa; za nezaopatrené dieťa sa na účely tohto zákona považuje
aj fyzická osoba do dovŕšenia 30 roku veku, ktorá študuje na vysokej škole najdlhšie
do získania vysokoškolského vzdelania druhého stupňa, okrem externej formy štúdia,
poistencom štátu je aj v období prázdnin až do vykonania štátnych záverečných skúšok
alebo do zápisu na vysokoškolské štúdium tretieho stupňa v dennej forme štúdia, ak zápis
na vysokoškolské štúdium tretieho stupňa bol vykonaný do konca kalendárneho roka,
v ktorom bolo získané vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa v dennej forme štúdia...
Podľa doterajšej právnej úpravy, účinnej do 31. 12. 2010, sa každý študent dennej
formy vysokoškolského štúdia považoval za nezaopatrené dieťa. Do 31. 12. 2010 boli teda
v zmysle vyššie uvedeného všetci študenti dennej formy vysokoškolského štúdia prvého
a druhého stupňa poistení v rámci zdravotného poistenia, pričom poistné na zdravotné
poistenie platil štát, teda štát platil poistné na zdravotné poistenie všetkým študentom
dennej formy vysokoškolského štúdia bez ohľadu na vek alebo iné postavenie. Slovenská
republika tým ústavne konformným spôsobom realizovala právo občanov na bezplatné
vzdelanie na vysokých školách v spojení s právom na prípravu na slobodne zvolené
povolanie a právom na bezplatnú zdravotnú starostlivosť ako aj spôsobom, ktorý dovtedy
nevyvolával pochybnosti o diskriminácii určitej skupiny občanov z hľadiska veku alebo ich
iného postavenia pri realizácii ich základných práv.
Pokiaľ ide o zavedenú podmienku, za splnenia ktorej platí poistné na zdravotné
poistenie štát, a to podmienku nedovŕšenia určitého veku, je potrebné uviesť, že pri
študentoch dennej formy vysokoškolského štúdia zákonodarca zákonom č. 499/2010 Z. z.
s účinnosťou od 1. 1. 2011 do 30. 4. 2011 prvý krát zaviedol podmienku na platenie
poistného štátom z hľadiska nedovŕšenia veku. V znení účinnom v tomto období išlo
o podmienku nedovŕšenia veku 26 rokov...
Zákonodarca pri zmene predmetného ustanovenia v odôvodnení k pozmeňovaciemu
návrhu zo spoločnej správy k zákonu č. 133/2011 Z. z. len udáva, že podmienka nedovŕšenia
veku sa u študentov dennej formy vysokoškolského štúdia zmierňuje z 26 na 30 rokov
z dôvodu: „v nadväznosti na nesúhlas študentov s obmedzením veku na 26 rokov veku,
sa definícia upravuje, vek sa dvíha na 30 rokov veku, neupravuje sa štúdium na prvej škole,
ani štandardná dĺžka štúdia.“».
Navrhovatelia sú toho názoru, že
- napadnutá právna úprava je diskriminačná, pretože znevýhodňuje skupiny osôb
v porovnateľnej situácii,
- zákonodarca zvolil na dosiahnutie cieľa prostriedky, ktoré odporujú základným
ústavným princípom Slovenskej republiky, najmä princípu proporcionality, a zvolené
prostriedky nie sú vhodné ani nevyhnutné na dosiahnutie stanoveného cieľa,
- ústavné garancie základných práv na vzdelanie, na prípravu na slobodne zvolené
povolanie, ako aj na bezplatnú zdravotnú starostlivosť sa uplatňujú reštriktívne.
V nadväznosti na uvedené navrhovatelia navrhujú, aby ústavný súd vydal tento nález:
«Ustanovenie § 11 ods. 7 písm. a) zákona č. 580/2004 Z. z. o zdravotnom poistení
a o zmene a doplnení zákona č. 95/2002 Z. z. o poisťovníctve a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení zákona č. 133/2011 Z. z. v časti „do dovŕšenia 30 roku veku“
nie je v súlade s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 2 ods. 2, čl. 13 ods. 3 a 4, čl. 35 ods. 1,
čl. 40, čl. 42 ods. 1, 2 a 4 Ústavy SR, s čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a s čl. 2 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd.»
Skupina poslancov súčasne navrhla, aby ústavný súd podľa čl. 125 ods. 2 ústavy
v spojení s § 38 ods. 2 zákona o ústavnom súde pozastavil účinnosť § 11 ods. 7
písm. a) zákona č. 580/2004 Z. z. v časti „do dovŕšenia 30 roku veku“.
Ústavný súd návrh po predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom
súde uznesením č. k. PL. ÚS 98/2011-25 z 22. júna 2011 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona
o ústavnom súde na ďalšie konanie. Návrhu na pozastavenie účinnosti § 11 ods. 7 písm. a)
zákona č. 580/2004 Z. z. v časti „do dovŕšenia 30 rokov veku“ nevyhovel.
II.
Ďalší priebeh konania
Po prijatí návrhu skupiny poslancov na ďalšie konanie si ústavný súd podľa § 39
ods. 1 zákona o ústavnom súde vyžiadal stanovisko k návrhu od Národnej rady Slovenskej
republiky (ďalej aj „národná rada“), vlády Slovenskej republiky (ďalej len „vláda“)
ako vedľajšieho účastníka, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky
(ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“), pričom účastníkov konania zároveň požiadal,
aby sa vyjadrili aj k tomu, či trvajú na ústnom pojednávaní vo veci.
Národná rada v prípise doručenom ústavnému súdu 5. septembra 2011 a vláda
v prípise doručenom ústavnému súdu 19. augusta 2011 oznámili, že netrvajú na tom,
aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Právny zástupca navrhovateľov doručil
ústavnému súdu 22. júla 2011 oznámenie, že navrhovatelia na konaní ústneho pojednávania
trvajú.
Národná rada vo svojom vyjadrení z 31. augusta 2011 k návrhu skupiny poslancov –
„jednotlivým poukázaným rozporom“ − zaujala toto stanovisko:
«Podľa právnej úpravy účinnej do 31.12. 2010 sa za nezaopatrené dieťa považuje
aj fyzická osoba, ktorá študuje na vysokej škole, okrem externej formy štúdia, do skončenia
vysokoškolského štúdia prvého stupňa alebo do skončenia vysokoškolského štúdia druhého
stupňa, ktoré podľa študijného programu nepresiahlo štandardnú dĺžku, okrem fyzickej
osoby, ktorá už získala vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa a bol jej priznaný
akademický titul podľa osobitného predpisu [§ 11 ods. 8 písm. a) zákona č. 580/2004 Z. z.
v znení zákona č. 352/2005 Z. z.].
Podľa právnej úpravy účinnej od 1. mája 2011 sa za nezaopatrené dieťa považuje
aj fyzická osoba do dovŕšenia 30 roku veku, ktorá študuje na vysokej škole najdlhšie
do získania vysokoškolského vzdelania druhého stupňa, okrem externej formy štúdia,
poistencom štátu je aj v období prázdnin až do vykonania štátnych záverečných skúšok
alebo do zápisu na vysokoškolské štúdium tretieho stupňa v dennej forme štúdia, ak zápis
na vysokoškolské štúdium tretieho stupňa bol vykonaný do konca kalendárneho roka,
v ktorom bolo získané vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa v dennej forme štúdia [§ 11
ods. 7 písm. a) zákona č. 580/2004 Z. z. v znení zákona č. 133/2011 Z. z.].
Zákon č. 499/2010 Z. z., ako aj zákon č. 133/2011 Z. z. v porovnaní s úpravou
účinnou do 31. 12. 2010 na jednej strane stanovil pre študentov vekovú hranicu, do ktorej
bude za nich platiť odvody na zdravotné poistenie štát, na druhej strane však súčasne
aj rozšíril kategóriu študentov, za ktorých bude platiť poistné na zdravotné poistenie štát,
a to o študentov, ktorí prekročili štandardnú dĺžku štúdia − títo si do 31. 12. 2010 boli
povinní platiť odvody na zdravotné poistenie sami.
Zavedenie vekovej hranice nie je v našom právnom poriadku novinkou. Podľa
zákona NR SR č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia,
o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových,
podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení neskorších predpisov účinného
do 1. 11. 2004 sa za nezaopatrené dieťa považovalo dokonca dieťa do skončenia povinnej
školskej dochádzky, najdlhšie však do dovŕšenia 25 rokov, ak sa sústavne pripravuje
na budúce povolanie štúdiom, alebo sa nemôže sústavne pripravovať na budúce povolanie
alebo byť zamestnané pre chorobu alebo úraz, alebo pre dlhodobo nepriaznivý zdravotný
stav je neschopné sa sústavne pripravovať na povolanie alebo byť zamestnané [§ 10 ods. 6
písm. a)].
Nestotožňujeme sa s tvrdením navrhovateľa, že štát bol do 31. 12. 2010 platiteľom
poistného na zdravotné poistenie za všetkých študentov bez ohľadu na vek alebo iné
postavenie. Podľa § 11 ods. 9 zákona č. 580/2004 Z. z. účinného do 31. 12. 2010 študenti,
ktorí boli zárobkovo činní, či už v postavení zamestnanca alebo samostatne zárobkovo
činnej osoby, a dosiahli príjem vyšší ako je úhrn minimálnych základov podľa § 13 ods. 9
písm. b) zákona č. 580/2004 Z. z. v znení účinnom do 31. 12. 2010, sa nepovažovali
za poistencov štátu a boli povinní si platiť poistné na zdravotné poistenie sami bez ohľadu
na vek.
Zákon č. 499/2010 Z. z. zaviedol povinnosť štátu platiť poistné na zdravotné
poistenie za poistencov štátu (teda aj za študentov do 26 rokov veku vrátane, resp. zákon
č. 133/2011 Z. z. od 1. mája 2011 do 30 rokov vrátane) aj v prípade, ak títo sú zárobkovo
činní. V tomto prípade teda okrem odvodov, ktoré sú povinní platiť študenti zo svojich
príjmov zo zárobkovej činnosti, je povinný za nich platiť aj štát (§ 11 ods. 8 zákona
č. 580/2004 Z. z. v znení zákona č. 499/2010 Z. z.). V nadväznosti na uvedenú zmenu
zákonodarca z dôvodu stavu verejných financií a možnosti spoločnosti považoval
za potrebné zaviesť vyššie uvedenú vekovú hranicu. Pri jej určení zohľadnil existujúcu
situáciu v praxi, ako aj úpravu priemernej dĺžky štúdia a odborného vzdelávania
na vysokých školách.
Zrušenie povinnosti štátu platiť zdravotné odvody za študentov starších ako 30 rokov
nemožno podľa nášho názoru považovať za zásah do základných práv a slobôd týchto osôb
v rozsahu a v kvalite, ktorá by zakladala protiústavnosť tohto právneho riešenia.
Napadnuté ustanovenie podľa nášho názoru neobmedzuje právo na ochranu zdravia
ani na bezplatnú zdravotnú starostlivosť. Podľa čl. 40 majú občania na základe
zdravotného poistenia nárok na bezplatnú zdravotnú starostlivosť za podmienok, ktoré
ustanoví zákon. Týmto zákonom je najmä zákon č. 580/2004 Z. z., podľa ktorého je
zdravotné poistenie povinné pre všetkých, ktorí majú na území Slovenskej republiky trvalý
pobyt (okrem prípadov podľa § 3 ods. 2). Právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť v
rozsahu ustanovenom v zákone č. 577/2004 Z. z. o rozsahu zdravotnej starostlivosti
uhrádzanej na základe verejného zdravotného poistenia a o úhradách za služby súvisiace
s poskytovaním zdravotnej starostlivosti v znení neskorších predpisov je podmienené
platením poistného na zdravotné poistenie. Bezplatná zdravotná starostlivosť podľa čl. 40
ústavy nie je podmienená platením poistného na zdravotné poistenie len štátom.
Zákonodarca môže v súlade s čl. 51 ods. 1 ústavy upraviť prípady, kedy poistné
na zdravotné poistenie za poistencov hradí štát. Skutočnosť, že zákon vylúčil časť študentov
zo skupiny poistencov štátu, za ktorých poistné na zdravotné poistenie platí štát,
neobmedzuje právo študentov na poskytovanie bezplatnej zdravotnej starostlivosti, pretože
sú aj naďalej povinne zúčastnení na zdravotnom poistení.
Taktiež námietka o zásahu do práva na vzdelanie, ako aj do práva na slobodnú voľbu
povolania a prípravu naň sa nejaví byť opodstatnená, pretože napadnuté ustanovenie
nezasahuje do tohto práva (oblasť zdravotného poistenia je nezávislá a fungujúca
na odlišných princípoch ako oblasť vzdelávania, preto ich nemožno považovať ako priamo
súvisiace). Okrem toho, čl. 42 ods. 4 ústavy jednoznačne upravuje, že „zákon ustanoví,
za akých podmienok majú občania pri štúdiu právo na pomoc štátu“. A práve niektoré
ustanovenia napadnutého zákona treba považovať za takýto osobitný zákon. Skutočnosť,
že študent starší ako 30 rokov je povinný platiť odvody na zdravotné poistenie neobmedzuje
jeho právo podľa čl. 42 ods. 1, 2 a 4 a čl. 35 ods. 1 ústavy.
V nadväznosti na rozpor s princípom zákazu diskriminácie, resp. nerovnakého
zaobchádzania z dôvodu veku, poukazujeme na to, že podľa § 5 ods. 2 zákona
č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred
diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon) v znení
neskorších predpisov zásada rovnakého zaobchádzania v oblasti zdravotnej starostlivosti
(ako aj vzdelávania) sa uplatňuje iba v spojení s právami osôb ustanovenými osobitnými
zákonmi v oblastiach prístupu a poskytovania, napr. aj zdravotnej starostlivosti, s odkazom
na zákon o rozsahu zdravotnej starostlivosti.
Napadnuté ustanovenie však neupravuje ani podmienky prístupu ani poskytovania
zdravotnej starostlivosti. Možno ho totiž považovať za opatrenie sociálnej politiky štátu,
vychádzajúcej z princípu solidarity, ktoré je však zároveň nepochybne ovplyvnené stavom
verejných financií a celkovej hospodárskej situácie štátu. Vzhľadom na prebiehajúcu
reformu zdravotného systému sa preto napadnuté ustanovenie nejaví byť ako diskriminačné
z dôvodu veku vo vzťahu k určitej skupine študentov vysokých škôl.
Z tohto dôvodu podľa nášho názoru nemohlo dôjsť k obmedzeniu základných práv
tejto skupiny osôb podľa čl. 13 ods. 4 ústavy a k narušeniu princípu rovnosti podľa čl. 12
ods.1 a 2 v spojení s čl. 35 ods. 1, čl. 40 a čl. 42 ods. 1, 2 a 4 ústavy.
Čo sa týka uvádzania úpravy v práve Európskej únie (str. 9 podania), domnievame
sa, že táto nemá oporu vo vzťahu k napadnutému ustanoveniu a podstate problému.
Charta základných práv EU sa síce odvoláva na univerzálne hodnoty ľudskej
dôstojnosti, slobody, rovnosti, solidarity, zásady demokracie a právneho štátu, avšak podľa
čl. 51 ods. 1 sú jej ustanovenia určené pre inštitúcie, orgány a úrady EÚ a tiež pre členské
štáty, výlučne ak vykonávajú právo EÚ. A taktiež spomenutý čl. 10 Zmluvy o fungovaní EÚ
v platnom znení obmedzuje zameranie EÚ na boj proti diskriminácii iba pri vymedzovaní
a uskutočňovaní svojich politík a činnosti.
Uvedené je potrebné vykladať vo väzbe na právomoc EÚ, pričom výlučnú upravuje
čl. 3 citovanej zmluvy (5 oblastí) a spoločnú právomoc s členskými štátmi, v rámci ktorej
sú aj „spoločné otázky bezpečnosti v záležitostiach verejného zdravia“ upravuje čl. 4 ods. 2
citovanej zmluvy. Najpodstatnejšie je však ust. čl. 168 ods. 7 citovanej zmluvy, podľa
ktorého „Pri činnosti EÚ sa rešpektuje zodpovednosť členských štátov za vymedzenie ich
zdravotnej politiky, za organizáciu a poskytovanie zdravotníckych služieb a zdravotnej
starostlivosti. Zodpovednosť členských štátov zahŕňa správu zdravotníckych služieb
a zdravotnej starostlivosti, ako aj rozdeľovanie zdrojov, ktoré sú im pridelené.“.
Z uvedeného vyplýva, že oblasť zdravotného poistenia je ponechaná vo výlučnej
právomoci jednotlivých členských štátov. (Tomuto nasvedčuje aj čl. 35 Charty základných
práv EU, ktorý pri úprave práva na prístup k preventívnej zdravotnej starostlivosti a práve
využívať lekársku starostlivosť odkazuje na podmienky ustanovené vo vnútroštátnych
právnych predpisoch.)
K smernici 2000/78/ES a judikatúre Súdneho dvora EÚ k jej výkladu poukazujeme
na účel smernice, upravený v jej čl. 1, ktorým je ustanovenie všeobecného rámca pre boj
proti diskriminácii v zamestnaní a povolaní, ako aj jej rozsah, upravený v čl. 3 ods. 1, podľa
ktorého sa bude táto smernica vzťahovať na všetky osoby, napr. vo vzťahu k podmienkam
prístupu k zamestnaniu, k prístupu ku všetkým typom a úrovniam odbornej prípravy,
či podmienkam zamestnania a pracovným podmienkam. Z vymedzeného je teda zrejmé,
že uvedená smernica sa nevzťahuje, a to ani nepriamo, na oblasť zdravotného poistenia,
preto ju nemožno v danom prípade použiť ako relevantný argument.
... Na základe vyššie uvedeného Národná rada Slovenskej republiky navrhuje,
aby Ústavný súd Slovenskej republiky návrhu v celom rozsahu nevyhovel.»
Vláda, zastúpená ministerstvom spravodlivosti, vo svojom stanovisku
zo 17. augusta 2011 k návrhu skupiny poslancov uviedla:
„Vláda Slovenskej republiky zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej
republiky sa v plnom rozsahu stotožňuje so stanoviskom Národnej rady Slovenskej
republiky k návrhu skupiny poslancov na začatie konania vedenom na Ústavnom súde
Slovenskej republiky pod sp. zn. PL. ÚS 98/2011 a v podrobnostiach odkazuje na toto
stanovisko.
Zrušenie povinnosti štátu platiť zdravotné odvody za študentov starších ako 30 rokov
nemožno považovať za zásah do základných práv a slobôd týchto osôb v rozsahu a v kvalite,
ktorá by zakladala protiústavnosť tohto právneho riešenia.
Napadnuté ustanovenie neobmedzuje právo na ochranu zdravia ani na bezplatnú
zdravotnú starostlivosť. Skutočnosť, že zákon vylúčil časť študentov zo skupiny poistencov
štátu, za ktorých poistné na zdravotné poistenie platí štát, neobmedzuje právo študentov
na poskytovanie bezplatnej zdravotnej starostlivosti, pretože títo sú aj naďalej povinne
zúčastnení na zdravotnom poistení.
Taktiež námietka o zásahu do práva na vzdelanie, ako aj do práva na slobodnú voľbu
povolania a prípravu nie je opodstatnená, pretože napadnuté ustanovenie nezasahuje
do tohto práva (oblasť zdravotného poistenia je nezávislá a fungujúca na odlišných
princípoch ako oblasť vzdelávania, preto ich nemožno považovať ako priamo súvisiace).
Skutočnosť, že študent starší ako 30 rokov je povinný platiť odvody na zdravotné poistenie,
neobmedzuje jeho právo podľa čl. 42 ods. 1, 2 a 4 a čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky.
Napadnutá právna úprava nie je ani diskriminačná, keďže neupravuje ani podmienky
prístupu k zdravotnej starostlivosti ani poskytovanie zdravotnej starostlivosti ako takej.
Napadnuté ustanovenie možno považovať za opatrenie sociálnej politiky štátu,
vychádzajúcej z princípu solidarity, ktoré je však zároveň nepochybne ovplyvnené stavom
verejných financií a celkovej hospodárskej situácie štátu. Vzhľadom na prebiehajúcu
reformu zdravotného systému sa preto napadnuté ustanovenie nejaví byť ako diskriminačné
z dôvodu veku vo vzťahu k určitej skupine študentov vysokých škôl.
Z uvedených dôvodov nemohlo dôjsť k obmedzeniu základných práv študentov
starších ako 30 rokov a k narušeniu princípu rovnosti podľa čl. 12 ods. 1 a 2 v spojení
s čl. 35 ods. 1, čl. 40 a čl. 42 ods. 1, 2 a 4 Ústavy Slovenskej republiky.
Na základe vyššie uvedeného Vláda Slovenskej republiky zastúpená Ministerstvom
spravodlivosti Slovenskej republiky navrhuje, aby Ústavný súd Slovenskej republiky návrhu
skupiny poslancov na začatie konania nevyhovel.“
Po vyjadrení nedôvery vláde Ivety Radičovej 11. októbra 2012, konaní predčasných
volieb 10. marca 2012 a konštituovaní novej vlády 4. apríla 2012 ústavný súd opakovane
požiadal novozvolenú národnú radu a novovymenovanú vládu o vyjadrenie k návrhu.
Predseda národnej rady vo svojom prípise z 20. marca 2013 uviedol, že národná rada
„nebude... zasielať ďalšie vyjadrenie a vo veci netrvám na ústnom pojednávaní“.
Vláda, zastúpená ministrom spravodlivosti, v prípise z 15. marca 2013 oznámila
ústavnému súdu, že nezotrváva na stanovisku ministerky spravodlivosti a doručí
ústavnému súdu nové stanovisko a že zotrváva na oznámení ministerky spravodlivosti
z 19. augusta 2011 a netrvá na ústnom pojednávaní. V stanovisku vlády doručenom
ústavnému súdu 19. júna 2013 sa uvádza:
„Vláda Slovenskej republiky, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej
republiky, sa stotožňuje s návrhom skupiny poslancov z dôvodu nevyhnutnosti posúdenia
právnej úpravy Ústavným súdom Slovenskej republiky. Zákonné ustanovenia, stanovujúce
vekovú hranicu, ktorou je fyzická osoba obmedzená pri uplatňovaní si svojich
práv, zakladajú prinajmenšom pochybnosti o ich súlade s Ústavou SR ako i inými
medzinárodnými zmluvami o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Najmarkantnejším sa pritom javí možný rozpor právnej úpravy s princípom zákazu
diskriminácie. Rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky teda môže stanoviť určité
mantinely pre tvorbu slovenskej legislatívy, s cieľom predchádzania možného porušovania
ľudských práv.
Pokiaľ sa týka vecnej stránky návrhu, a teda konkrétneho posúdenia súladu
predmetných ustanovení s Ústavou SR, Dohovorom o ochrane ľudských práva a základných
slobôd a jeho dodatkovým protokolom. Vláda Slovenskej republiky takéto posúdenie
prenecháva plne na uvážení Ústavného súdu Slovenskej republiky, ako jediného orgánu na
to zmocnenému a kompetentnému.
Vláda Slovenskej republiky zastúpená ministrom spravodlivosti Slovenskej republiky
súhlasí, aby Ústavný súd Slovenskej republiky v súlade s ustanovením § 30 ods. 2 zákona
č. 38/1993 Z. z. upustil od ústneho pojednávania.“
Na výzvu ústavného súdu z 20. júna 2013 právny zástupca navrhovateľov
8. júla 2013 oznámil, že navrhovatelia netrvajú na ústnom pojednávaní.
Vzhľadom na oznámenia účastníkov konania ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2
zákona o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania, keďže dospel k názoru,
že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
III.
Ústavnoprávne východiská pre rozhodovanie ústavného súdu
Predmetom konania pred ústavným súdom podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy
je rozhodovanie o návrhu skupiny poslancov, ktorá žiada vysloviť nesúlad § 11 ods. 7
písm. a) zákona č. 580/2004 Z. z. v časti „do dovŕšenia 30 roku veku“ s čl. 1 ods. 1, čl. 2
ods. 2, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13 ods. 3 a 4, čl. 35 ods. 1, čl. 40 a čl. 42 ods. 1, 2 a 4 ústavy,
s čl. 14 dohovoru a s čl. 2 dodatkového protokolu.
Podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy rozhoduje ústavný súd o súlade zákonov
s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas
Národná rada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom
ustanoveným zákonom.
Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny
štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.
Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy,
v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.
Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.
Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej
republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,
politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo
etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov
poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.
Podľa čl. 13 ods. 3 ústavy zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia
platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky.
Podľa čl. 13 ods. 4 ústavy pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať
na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.
Podľa čl. 35 ods. 1 ústavy každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu
naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.
Podľa čl. 40 ústavy každý má právo na ochranu zdravia. Na základe zdravotného
poistenia majú občania právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť a na zdravotnícke
pomôcky za podmienok, ktoré ustanoví zákon.
Podľa čl. 42 ods. 2 ústavy každý má právo na vzdelanie. Školská dochádzka
je povinná. Jej dĺžku po vekovú hranicu ustanoví zákon.
Podľa čl. 42 ods. 4 ústavy zákon ustanoví, za akých podmienok majú občania
pri štúdiu právo na pomoc štátu.
Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 35, 36, 37 ods. 4, čl. 38
až 42 a čl. 44 až 46 ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia
vykonávajú.
Navrhovatelia sa v súvislosti s napadnutým ustanovením zákona č. 580/2004 Z. z.
(upravujúcim o. i. aj namietanú vekovú hranicu 30 rokov na účely platenia poistného
na zdravotné poistenie štátom za študentov denného štúdia do získania vysokoškolského
vzdelania druhého stupňa, okrem externej formy štúdia, ktorým priznal status
nezaopatrených detí) ako nesúladným s označenými článkami ústavy „dotýkajú“ v zásade
troch sociálnych práv garantovaných ústavou, a to základného práva na slobodnú voľbu
povolania a prípravu naň, základného práva na ochranu zdravia a na bezplatnú zdravotnú
starostlivosť na základe zdravotného poistenia a základného práva na vzdelanie.
Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti uviedol, že hospodárske, sociálne
a kultúrne práva a slobody „sú právami druhej generácie, ktorých podoba a obsah
v podstatnej miere závisí od ekonomických a hospodárskych možností štátu“
(PL. ÚS 19/08), a je pre ne podstatné to, že sa ich podľa čl. 51 ods. 1 ústavy možno
„domáhať... len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú“, teda len
v rozsahu vyvoditeľnom z citovanej ústavnej výhrady, prostredníctvom ktorej ústava
poskytuje zákonodarcovi nepochybne väčší priestor (v porovnaní s inými skupinami
základných práv a slobôd) pre voľnú úvahu (uváženie) na účely určenia, v akom rozsahu,
kvalite a za akých podmienok ich bude garantovať. V tejto súvislosti však ústavný súd
už vyslovil právny názor, že „priestor pre voľnú úvahu poskytnutý ústavou zákonodarcovi
pri prijímaní týchto zákonov nemožno chápať absolútne; jej limity treba hľadať
predovšetkým v ústavných princípoch a v požiadavke ochrany ďalších hodnôt, na ktorých
je ústava založená a ktoré chráni. Tieto základné práva už svojou povahou síce nabádajú
k právnej úprave zo strany štátu (ktorá naplní jeho obsah), ten však nesmie zasiahnuť
samotnú podstatu týchto práv a ani sa dotknúť iných práv zakotvených ústavou
a dohovorom. Ústavný súd môže v rámci abstraktnej kontroly ústavnosti vysloviť nesúlad
len v prípadoch, ak právna norma nerešpektuje konkrétne ústavné garancie niektorého
zo základných práv, na ktoré odkazuje čl. 51 ods. 1 ústavy (PL. ÚS 11/2013).
Ústavný súd sa už pri svojej rozhodovacej činnosti (PL. ÚS 11/2013) odvolal
na ústavnú teóriu, podľa ktorej k reálnemu uskutočňovaniu väčšiny hospodárskych,
sociálnych a kultúrnych práv sa „vyžaduje určité pozitívne plnenie zo strany štátu (status
positivus)...“ (PALÚŠ, I. – SOMOROVÁ, Ľ. Štátne právo Slovenskej republiky. Vydanie
druhé. Košice : UPJŠ, 2008, s. 161), t. j. jeho zákonný obsah a rozsah, ako aj ústavné
garancie ich zabezpečovania štátom bezprostredne súvisia s doktrínou tzv. pozitívneho
záväzku štátu, ku ktorej sa ústavný súd výslovne prihlásil vo veci vedenej pod sp. zn.
II. ÚS 8/96, keď uviedol, že „Pozitívnym záväzkom štátu sa chránia aj práva a slobody
ustanovené v Ústave Slovenskej republiky. Obsahom pozitívneho záväzku štátu je povinnosť
podniknúť opatrenia na ochranu práv, ktoré v ústave priznal občanovi...“.
Ústavný súd doktrínu pozitívneho záväzku štátu uplatnil aj pri ďalších
svojich rozhodnutiach, napr. vo veciach vedených pod sp. zn. PL. ÚS 2/04 alebo sp. zn.
PL. ÚS 17/2008, pričom sa k nej v niektorých prípadoch minimálne nepriamo prihlásil
(PL. ÚS 3/08).
Ústavný súd Českej republiky má k sociálnym právam garantovaným Listinou
základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ktorá je súčasťou aj ústavného poriadku
Slovenskej republiky, rozsiahlu judikatúru. Jej súčasťou je aj právny názor (Pl. ÚS 2/08),
podľa ktorého pojmovým znakom sociálnych práv je skutočnosť, že nemajú
bezpodmienečnú povahu a možno sa ich domáhať len v medziach zákonov (čl. 41 ods. 1
listiny). Toto ustanovenie (čl. 41 ods. 1 listiny) dáva právomoc zákonodarcovi ustanoviť
konkrétne podmienky realizácie sociálnych práv. Zákonná úprava nesmie byť v rozpore
s ústavnými princípmi, t. j. príslušné zákony nesmú ústavou zaručené sociálne práva poprieť
či anulovať. Pri vykonávaní ústavnej úpravy zakotvenej v listine zákonodarca musí
postupovať podľa čl. 4 ods. 4 listiny, podľa ktorého pri používaní ustanovení o medziach
základných práv a slobôd sa musí prihliadať na ich podstatu a zmysel. Pri sociálnych
právach možno konštatovať, že ich súhrnným obmedzením je práve skutočnosť,
že nie sú priamo vymáhateľné na základe listiny. Ich obmedzenosť spočíva práve
v nevyhnutnosti ich zákonnej úpravy, ktorá je zároveň podmienkou ich konkrétnej
realizácie.
Na základe uvedených téz odvodil Ústavný súd Českej republiky základné právo
na „zákonodarcom transparentne určený komponent ekvivalencie (primeranosti)
vo verejnom dôchodkovom, nemocenskom a zdravotnom poistení, a to v takej miere, ktorá
ešte zachováva povahu právneho inštitútu poistenia a nemení ich na daň“.
Každý systém sociálneho zabezpečenia v širšom slova zmysle (do ktorého treba
zahrnúť aj zdravotnú starostlivosť) obsahuje určitý stupeň zvýhodnenia alebo
znevýhodnenia rôznych sociálnych skupín podľa toho, či uplatňovaný systém sociálneho
zabezpečenia preferuje skôr princíp solidarity alebo zásadu ekvivalencie (primeranosti).
Ústavný súd Českej republiky sa vo svojej rozhodovacej činnosti (v náleze
Pl. ÚS 2/08) vyjadril aj k princípu solidarity, a to takýmto spôsobom: «Miera uznania
princípu solidarity závisí od úrovne etického chápania spolužitia v spoločnosti,
jej kultúrnosti, ale aj zmyslu jednotlivca pre spravodlivosť a spolupatričnosť s ostatnými
a zdieľanie ich osudu v určitom čase a mieste. Solidaritu možno z pohľadu jednotlivca
vnímať ako vnútornú alebo vonkajšiu. Vnútorná solidarita je daná citovou blízkosťou
vzťahu k ostatným, je spontánna, uplatňuje sa predovšetkým v rodine a v ďalších
partnerských spoločenstvách. Štát do tohto vzťahu spravidla nezasahuje, alebo len veľmi
obmedzene (pozri rodinnoprávne vzťahy upravené zákonom o rodine). Vonkajšej solidarite
táto citová blízkosť chýba, a súhlas jednotlivca pri jej uplatňovaní je preto zložitejší. Ide
napríklad o solidaritu bohatých s chudobnými, schopných s menej schopnými, zdravých
s chorými. Štát v tejto oblasti uplatňuje svoju mocensko-vrchnostenskú funkciu veľmi
aktívne. Prostredníctvom princípu solidarity sa uskutočňuje prerozdeľovanie, t. j. pohyb
prenášajúci zdroje od jedných k druhým − tým odkázaným. Solidarita má svoje hranice.
Nemôže mať natoľko „vychýlenú“ podobu, aby ju tí, ktorých postihuje, pociťovali ako
neprimeranú, neproporcionálnu, alebo dokonca nespravodlivú a odňali jej svoj tichý súhlas.
V mene solidarity môže štát postihovať len takú časť majetku schopného, aby súčasne
nedeštruoval aktivitu jeho výkonu a nedostal sa za ústavnú hranicu ochrany majetku.»
(resp. systém, v ktorom sa uplatňuje, pozn.).
Zdravotné poistenie je jedným z verejnoprávnych systémov poistenia
zabezpečujúcich poskytovanie zdravotnej starostlivosti, ktoré sa spravuje pravidlami
zásadne odlišnými, aké platia v súkromnoprávnej sfére.
Systém verejného zdravotného postenia je povinný sociálnopoistný systém, založený
na všeobecnej/generálnej solidarite poistencov tohto systému, ktorý vytvára priestor nielen
pre akceptovanie platenia poistného v závislosti od príjmu poistencov, ale vytvára
aj možnosť, aby za určitý okruh poistencov prebral povinnosť platiť poistné štát
(tzv. poistenci štátu).
Zákonná úprava platenia poistného na zdravotné poistenie štátom za zákonom
ustanovené osoby nebola, a zrejme ani v budúcom období nebude, nemenná (platenie
poistného za určitý okruh poistencov je vlastný aj ďalším sociálnopoistným systémom,
akým je napr. dôchodkové poistenie, nemocenské poistenie zastrešené aj s ďalšími
sociálnopoistnými podsystémami pod sociálne poistenie).
Zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 7/1993 Z. z. o zriadení Národnej
poisťovne a o financovaní zdravotného poistenia, nemocenského poistenia a dôchodkového
poistenia, ktorý bol účinný od 1. januára 1993 a bol zrušený 1. januára 1995, zaznamenal
za jeden rok v okruhu osôb, za ktoré platí poistné štát, tri zmeny. V zákone Národnej rady
Slovenskej republiky č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného
poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných,
odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní, ktorý ho nahradil a bol
účinný od 1. januára 1995 do 1. januára 2005, bolo zmenené ustanovenie o platení
poistného štátom sedemkrát. V zákone č. 580/2004 Z. z. o zdravotnom poistení a o zmene
a doplnení zákona č. 95/2002 Z. z. o poisťovníctve a o zmene a doplnení niektorých
zákonov (v znení zákona č. 718/2004 Z. z.), ktorý nadobudol účinnosť od 1. januára 2005
a je platný, došlo k zmene v úprave poistného štátom za ustanovený okruh osôb dosiaľ
14-krát. Vymedzenie okruhu osôb, za ktoré platí poistné štát, je predmetom preskúmania
ústavného súdu po prvý raz.
Zákon č. 499/2010 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 580/2004 Z. z.
o zdravotnom poistení a o zmene a doplnení zákona č. 95/2002 Z. z. o poisťovníctve
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s účinnosťou
od 1. januára 2011, komplexne upravil v § 11 ods. 7 zákona č. 580/2004 Z. z. okruh osôb,
za ktoré platiteľom poistného na zdravotné poistenie je štát. V tejto súvislosti k dosiaľ dvom
definíciám/pojmom nezaopatreného dieťaťa v našom právnom poriadku pribudla k definícii
nezaopatreného dieťaťa v zákone č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení na účely sociálneho
poistenia, ktorá tvorí aj časť definície vymedzenia nezaopatreného dieťaťa v zákone
č. 580/2004 Z. z. na účely zdravotného poistenia, a k definícii v zásade univerzálneho
vymedzenia nezaopatreného dieťaťa v zákone č. 600/2003 Z. z. o prídavku na dieťa
a o zmene a doplnení zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších
predpisov aj nová definícia nezaopatreného dieťaťa na účely zdravotného poistenia
v § 11 ods. 7 písm. a) tohto znenia:
„nezaopatrené dieťa (podľa § 9 a § 10 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení
v znení neskorších predpisov, pozn.); za nezaopatrené dieťa sa na účely tohto zákona
považuje aj fyzická osoba do dovŕšenia 26 roku veku, ktorá študuje na prvej vysokej škole
najdlhšie do získania vysokoškolského vzdelania druhého stupňa, štúdium ktorého podľa
študijného programu nepresiahlo štandardnú dĺžku, okrem externej formy štúdia (podľa §
60 zákona č. 131/2002 Z. z. o vysokých školách a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov, pozn.); poistencom štátu je aj v období prázdnin
až do vykonania štátnych záverečných skúšok alebo do zápisu na vysokoškolské štúdium
tretieho stupňa v dennej forme štúdia, ak zápis na vysokoškolské štúdium tretieho stupňa
bol vykonaný do konca kalendárneho roka, v ktorom bolo získané vysokoškolské vzdelanie
druhého stupňa v dennej forme štúdia.“
Táto definícia zaznamenala od 1. januára 2011 ďalšie zmeny realizované
- zákonom č. 133/2011 Z. z. s účinnosťou od 1. mája 2011, podľa ktorého platí
poistné štát za „nezaopatrené dieťa; za nezaopatrené dieťa sa na účely tohto zákona
považuje aj fyzická osoba do dovŕšenia 30 roku veku, ktorá študuje na vysokej škole
najdlhšie do získania vysokoškolského vzdelania druhého stupňa, okrem externej formy
štúdia, poistencom štátu je aj v období prázdnin až do vykonania štátnych záverečných
skúšok alebo do zápisu na vysokoškolské štúdium tretieho stupňa v dennej forme štúdia,
ak zápis na vysokoškolské štúdium tretieho stupňa bol vykonaný do konca kalendárneho
roka, v ktorom bolo získané vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa v dennej forme
štúdia,“ a
- zákonom č. 421/2012 Z. z. s účinnosťou od 1. januára 2013, podľa ktorého
sa «V § 11 ods. 7 písm. a) sa slová „tretieho stupňa v dennej forme štúdia, ak zápis
na vysokoškolské štúdium tretieho stupňa bol vykonaný do konca kalendárneho roka,
v ktorom bolo získané vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa v dennej forme štúdia“,
nahrádzajú slovami „druhého stupňa alebo tretieho stupňa v dennej forme štúdia, ak zápis
na vysokoškolské štúdium druhého stupňa alebo tretieho stupňa bol vykonaný do konca
kalendárneho roka, v ktorom bolo získané vysokoškolské vzdelanie prvého stupňa alebo
druhého stupňa v dennej forme štúdia»,
takže v súčasnosti platný a účinný § 11 ods. 7 písm. a) zákona č. 580/2004 Z. z. znie
takto:
„(7) Štát je platiteľom poistného, ak v odseku 8 nie je ustanovené inak, za
a) nezaopatrené dieťa; za nezaopatrené dieťa sa na účely tohto zákona považuje
aj fyzická osoba, ktorá študuje na vysokej škole najdlhšie do získania vysokoškolského
vzdelania druhého stupňa, okrem externej formy štúdia, poistencom štátu je aj v období
prázdnin až do vykonania štátnych záverečných skúšok alebo do zápisu na vysokoškolské
štúdium druhého stupňa alebo tretieho stupňa v dennej forme štúdia, ak zápis
na vysokoškolské štúdium druhého stupňa alebo tretieho stupňa bol vykonaný do konca
kalendárneho roka, v ktorom bolo získané vysokoškolské vzdelanie prvého stupňa alebo
druhého stupňa v dennej forme štúdia.“
Z uvedeného vyplýva, že ani ostatná novela zákona č. 580/2004 Z. z. účinná
od 1. januára 2013 neodstránila navrhovateľmi napadnutú vekovú hranicu 30 rokov, a preto
táto námietka navrhovateľov bude predmetom meritórneho preskúmavania v kontexte
aktuálneho znenia zákona č. 580/2004 Z. z. v čase rozhodovania ústavného súdu.
Aj systémy zdravotného poistenia, resp. poskytovania zdravotnej starostlivosti
v iných štátoch, majú vekové obmedzenia platenia poistného za „nezaopatrené“ osoby
štátom [podľa systému MISSOC (Mutual Information System on Social Protection), ktorý
poskytuje podrobné porovnávacie a pravidelne aktualizované informácie o národných
systémoch sociálnej ochrany vrátane zdravotnej starostlivosti z 32 štátov, 12 oblastí
sociálnej ochrany a vo viac ako 30 kategóriách]. Z informácií získaných z tohto systému
aktualizovaného naposledy k 1. januáru 2014, vyplýva, že pokiaľ ide o participáciu štátu
na platení poistného/príspevkov na zdravotné poistenie nezaopatrených osôb, táto existuje;
súčasne existujú diferencované vekové obmedzenia nezaopatrených/študujúcich detí
pohybujúce sa v zásade v rozpätí 18 až 26 rokov. Rovnako existujú diferencované vekové
obmedzenia v „rodinných“ systémoch zdravotného poistenia s „oprávnenými“,
resp. „závislými“ osobami/rodinnými príslušníkmi taktiež v zásade v rozmedzí 18 až 26
rokov. Status nezaopatrených, resp. oprávnených/závislých osôb v týchto vekových
kategóriách majú spravidla osoby, ktoré študujú, pričom však v niektorých prípadoch
je uznaná len denná forma štúdia.
IV.
Ústavnoprávne posúdenie napadnutej právnej úpravy a závery ústavného súdu
Navrhovatelia napádajú vekové obmedzenie osôb, ktoré študujú na vysokej škole
v dennej forme štúdia najdlhšie do získania vysokoškolského vzdelania druhého stupňa
v § 11 ods. 7 písm. a) ) zákona č. 580/2004 Z. z. na účely platenia poistného na zdravotné
poistenie za tieto osoby štátom do dovŕšenia veku 30 rokov, ako nesúladné s čl. 1 ods. 1,
čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13 ods. 3 a 4, čl. 35 ods. 1, čl. 40 a čl. 42 ods. 1, 2 a 4
ústavy, s čl. 14 dohovoru a s čl. 2 dodatkového protokolu.
V rozhodovacej praxi ústavného súdu, ale aj iných (zahraničných) ústavných súdov,
resp. medzinárodných súdnych orgánov, sa kryštalizujú sféry právnej úpravy, k ústavnej
kontrole ktorých pristupuje súdny orgán ochrany ústavnosti so zvýšenou pozornosťou,
čo sa prejavuje predovšetkým v intenzite (hĺbke) súdneho prieskumu. Naopak, existujú
určité sféry právnej úpravy, pri rozhodovaní ktorých sú ústavné súdy zdržanlivejšie,
rešpektujúc vyššiu mieru uváženia parlamentu (zákonodarného zboru) ako občanmi
(voličmi) priamo legitimovaného ústavného orgánu [v právnej teórii k tejto problematike
pozri napr. ONDŘEJEK, P. Princip proporcionality a jeho role při interpretaci základních
práv a slobod. Praha : Leges, 2012, s. 81 a nasl. (Pl. ÚS 5/2012)].
Ústavný súd Českej republiky vo svojej judikatúre (Pl. ÚS 2/08) zovšeobecnil
vo vzťahu k ústavnému zakotveniu sociálnych práv tieto tézy:
- pre prieskum ústavnosti zákonov obsahujúcich úpravu sociálnych práv je daný užší
priestor v porovnaní so základnými právami podľa druhej, tretej a piatej hlavy listiny; tento
priestor je vymedzený jej čl. 41 ods. 1 a čl. 4 ods. 4,
- pri ich úprave je zakázaná (vylúčená) svojvôľa,
- zákonná úprava sociálnych práv (čl. 41 ods. 1 listiny) je nevyhnutná.
Ústavné súdy zasahujú v rámci ústavného prieskumu do právnych úprav
predovšetkým vtedy, ak je napadnutá právna úprava prejavom svojvôle zákonodarcu,
príp. predstavuje intenzívny zásah do sféry hodnôt chránených ústavou, osobitne
všeobecných ústavných princípov a tiež ľudských práv a základných slobôd.
Výrazom ústavného zákazu svojvôle pri úprave práv a povinností subjektov
je ústavný princíp rovnosti. Jeho obsahom sa zaoberal vo svojej rozhodovacej činnosti
už Ústavný súd Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky, ktorý v tejto súvislosti vyslovil
záver, že rovnosť treba chápať ako relatívnu kategóriu, nie absolútne (nález Pl. ÚS 22/92
z 8. 10. 1992).
Navrhovatelia namietajú predovšetkým rozpor napadnutej právnej úpravy
s princípom zákazu diskriminácie a porušenia princípu rovnosti.
Ústavný súd už vo veci vedenej pod sp. zn. PL. ÚS 7/2013 vyslovil názor,
že „aj pri uplatňovaní základných práv druhej generácie (hospodárske, sociálne a kultúrne
práva) môže bez akejkoľvek pochybnosti dôjsť k porušeniu všeobecnej zásady rovnosti
a zákazu diskriminácie podľa čl. 12 ods. 2 ústavy“.
Zákaz diskriminácie ustanovený čl. 12 ods. 2 ústavy je ústavnou zásadou, ktorá
vzhľadom na svoju podstatu a účel presahuje medze základných práv a slobôd a má
relevanciu dokonca aj pre výklad a uplatnenie tých článkov ústavy, ktoré sa nevzťahujú
na základné práva a slobody. V materiálnom právnom štáte zákaz diskriminácie predstavuje
príkaz, ktorý ústavodarca adresoval štátu ako jeho pozitívny záväzok (PL. ÚS 14/98,
V judikatúre viacerých ústavných súdov, ako aj v ústavnej doktríne [pozri
napr. BOBEK, M. – BOUČKOVÁ, P. – KŰHN, Z (eds.). Rovnost a diskriminace.
Praha : C. H. Beck, 2007, s. 183 a nasl.] sa rozlišuje medzi akcesorickou rovnosťou,
pri ktorej ide o skúmanie porušenia rovnosti v spojení s porušením určitého základného
práva alebo slobody, a neakcesorickou rovnosťou, pri ktorej ide o skúmanie porušenia
rovnosti bez priamej väzby na porušenie určitého konkrétneho základného práva
(zjednodušene).
Ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre, vychádzajúc z dikcie čl. 12 ods. 2 ústavy
„Základné práva a slobody sa zaručujú... bez ohľadu na...“, preferuje akcesorický prístup
k preskúmavaniu namietaného porušenia rovnosti, pričom zdôrazňuje, že „Princípy zákazu
diskriminácie a rovnosti ľudí nie sú spravidla chránené samy osebe, ale len v súvislosti
s porušením iného základného práva a slobody“ (PL. ÚS 13/09). Klasický prístup
k diskriminácii založený na komponentoch akcesority ústavný súd aplikoval napr.
vo veciach PL. ÚS 33/95, PL. ÚS 36/95, PL. ÚS 37/95, PL. ÚS 38/95, PL. ÚS 43/95,
PL. ÚS 12/97, PL. ÚS 18/97, PL. ÚS 4/00, PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 15/03, PL. ÚS 38/03,
PL. ÚS 15/06, PL. ÚS 3/08, PL. ÚS 11/08, PL. ÚS 13/09, PL. ÚS 19/09 alebo
Ústavný súd sa vo svojej doterajšej judikatúre pokúsil aj o pojmové vymedzenie
priamej diskriminácie, o ktorú ide vtedy, ak právna úprava určuje, že „s určitou skupinou
osôb sa zaobchádza v porovnateľnej situácii menej výhodným spôsobom ako s inou
skupinou osôb, ak sa tak deje na základe tzv. kvalifikovaného kritéria.“ (napr.
Ústavný súd v súvislosti s posudzovaním rozporu napadnutej právnej úpravy
s princípom zákazu diskriminácie a s porušením princípu rovnosti odkazuje na svoju
judikatúru, a to na nález sp. zn. PL. ÚS 11/2013, ktorý obsahuje ucelenú ústavnoprávnu
analýzu oboch princípov, založenú na argumentácii obsiahnutej aj v ďalších judikátoch
ústavného súdu, na judikatúru Ústavného súdu Českej republiky a judikatúru Európskeho
súdu pre ľudské práva.
Ústavný súd vo svojej judikatúre vytvoril aj test diskriminácie, ktorý vo svojej
podstate zodpovedá obdobným testom uplatňovaným v judikatúre Európskeho súdu
pre ľudské práva, ako aj v judikatúre Súdneho dvora Európskej únie. Tento test sa
pre väčšiu zrozumiteľnosť postupu ústavného súdu pri jeho vykonávaní člení na zisťovanie,
či
- v posudzovanom prípade ide o rovnaké alebo objektívne porovnateľné subjekty
(prvý krok),
- sa nerovnaké zaobchádzanie opiera o ústavne prípustný dôvod nerovnakého
zaobchádzania (druhý krok),
- porušenie rovnosti spôsobuje ujmu (tretí krok) a
- zásah možno alebo nemožno ospravedlniť [štvrtý krok (porovnaj m. m.
Aplikujúc tento test na posudzovanú vec a uskutočniac jeho prvý krok, ústavný súd
konštatuje, že napadnutou právnou úpravou v zásade reálne nedošlo na základe ňou
určeného vekového kritéria k vyčleneniu tejto časti študentov vo vekovej kategórii
nad 30 rokov mimo okruh študentov denného štúdia do získania vysokoškolského vzdelania
druhého stupňa, okrem externej formy štúdia.
V rámci druhého kroku ústavný súd pripúšťa, že na základe aplikácie napadnutej
právnej úpravy reálne môže však dôjsť/dochádza k nerovnakému zaobchádzaniu s touto
skupinou študentov denného štúdia do získania vysokoškolského vzdelania druhého stupňa,
okrem externej formy štúdia, avšak len v súvislosti pri ich hodnotení za nezaopatrené deti
na účely zdravotného poistenia z dôvodu prekročenia zákonom ustanovenej vekovej hranice
30 rokov. Ústavný súd sa nestotožňuje s argumentáciou navrhovateľov, že pri ustanovení
tejto vekovej hranice zákonodarcom absentuje legitímny cieľ takejto právnej úpravy
a aj jeho primerané zdôvodnenie zákonodarcom, prípadne predkladateľom. Veková hranica
pri vymedzení pojmu nezaopatreného dieťaťa nie je niečím cudzím v podsystémoch
sociálneho zabezpečenia v širokom slova zmysle. Naopak, uplatňuje sa všade; na škodu veci
je však to, že v každom podsystéme sociálneho zabezpečenia Slovenskej republiky je táto
veková hranica iná, pričom ústavný súd poukazuje na to, že na účely zdravotného poistenia
je veková hranica pre uznanie dieťaťa za nezaopatrené najvyššia. Podľa názoru ústavného
súdu vymedzenie pojmu nezaopatreného dieťaťa viazanosťou na jeho prípravu na budúce
povolanie, resp. na štúdium, v spojení s vekovou hranicou je ústavne akceptovateľné
a takéto pojmové vymedzenie nemožno považovať za ústavne neprípustné.
V rámci tretieho kroku testu diskriminácie ústavný súd navyše konštatuje,
že navrhovateľmi spochybňované viazanie vymedzenia pojmu nezaopatreného dieťaťa
o. i. na vekovú hranicu na účely zdravotného poistenia nijakým spôsobom neobmedzuje
jeho základné právo na vzdelanie a na prípravu na slobodne zvolené povolanie,
neobmedzuje ani jeho právo na poskytovanie bezplatnej zdravotnej starostlivosti
poskytovanej na základe zdravotného poistenia. Riešenie, ktoré zákonodarca zvolil,
teda nespôsobuje ujmu na základných právach takejto osoby nad 30 rokov ako študenta,
ako to tvrdia navrhovatelia, a preto tejto časti návrhu skupiny poslancov nevyhovel.
Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že platenie poistného na zdravotné poistenie
štátom za určitý okruh osôb, aj keď je súčasťou systému zdravotného poistenia, nie je
ústavou garantovaným základným právom, a preto v posudzovanej veci zákonom
ustanovená veková hranica relevantná pre vymedzenie pojmu nezaopatreného dieťaťa
na účely platenia poistného zaň štátom nielenže netvorí súčasť čl. 12 ods. 2 ústavy a nie je
ani v čl. 14 dohovoru explicitne vymenovaným zakázaným dôvodom nerovnakého
zaobchádzania (diskriminácie), ale nie je ani zásahom do navrhovateľmi označených
základných práv (štvrtý krok). Pokiaľ ide o argumentáciu navrhovateľov úpravou
diskriminácie v práve Európskej únie, ústavný súd poukazuje na stanovisko národnej rady
k tejto časti sťažnosti (s. 4 − 5 stanoviska), s ktorým sa stotožňuje.
Ústavný súd Českej republiky vo svojej judikatúre (Pl. ÚS 19/13) na preskúmavanie
sociálnych práv „skonštruoval“ a rozvinul“ tzv. test rozumnosti (nálezy Pl. ÚS 61/04,
Pl. ÚS 83/06, Pl. ÚS 54/10) pozostávajúci taktiež zo štyroch nasledujúcich krokov:
1. vymedzenie zmyslu a podstaty sociálneho práva, teda jeho esenciálneho obsahu,
2. zhodnotenie, či sa zákon nedotýka samotnej existencie sociálneho práva alebo
skutočnej realizácie jeho esenciálneho obsahu,
3. posúdenie, či zákonná úprava sleduje legitímny cieľ, teda či nie je svojvoľným
zásadným znížením celkového štandardu základných práv, a
4. posúdenie otázky, či zákonný prostriedok použitý na jeho dosiahnutie je rozumný
(racionálny), hoci nemusí byť nevyhnutne najlepší, najvhodnejší, najúčinnejší
či najmúdrejší.
Ak však dospeje ústavný súd v druhom kroku tohto testu k záveru, že napadnutá
právna úprava sa dotýka samotnej existencie niektorého z týchto práv alebo skutočnej
realizácie jeho esenciálneho obsahu (k takémuto záveru ústavný súd nedospel, pozn.),
posúdi prípustnosť zásahu do tohto práva v rámci „všeobecného“ testu proporcionality.
To znamená, že bude v nasledujúcom poradí hodnotiť, či
- predmetný zásah sleduje legitímny (ústavne aprobovaný) cieľ jeho obmedzenia,
- je tento zásah na dosiahnutie tohto cieľa vhodný (požiadavka vhodnosti),
- tento cieľ nemožno dosiahnuť iným spôsobom, ktorý by bol k dotknutému
základnému právu šetrnejší (požiadavka nevyhnutnosti), a
- záujem na dosiahnutí tohto cieľa v rámci určitého právneho vzťahu preváži nad
dotknutým základným právom (požiadavka proporcionality v užšom slova zmysle).
Ak nebude pritom splnená niektorá z týchto podmienok, ústavnému súdu nezostane
nič iné, len konštatovať nesúlad s ústavným poriadkom. Rovnako ústavný súd postupuje
aj v prípadoch, keď by dôvod v porušení práva mal spočívať súčasne v porušení princípu
rovnosti.
Aplikujúc na preskúmavanú vec „test rozumnosti“, ústavný súd dospel na základe
posúdenia napadnutej právnej úpravy k týmto záverom:
Vychádzajúc z vymedzenia zmyslu a podstaty v návrhu označených sociálnych práv,
s ktorými má byť napadnutá právna úprava podľa navrhovateľov v nesúlade, ústavný súd
konštatuje, ako už aj bolo uvedené, že zákonné vymedzenie ďalšieho okruhu
nezaopatrených detí, za ktoré platí poistné na zdravotné poistenie štát (nad rámec
nezaopatrených detí definovaných v zákone č. 461/2003 Z. z.), viažuce sa na v zákone
č. 580/2004 Z. z. identifikované štúdium a vek študenta – do 30 rokov − podľa názoru
ústavného súdu nesúvisí so základnými právami garantovanými v čl. 35 ods. 1, čl. 40
a čl. 42 ods. 1 a 2 ústavy, ako ani s právom garantovaným v čl. 2 (ods. 2) dodatkového
protokolu, a v tejto súvislosti odkazuje aj na právny názor národnej rady v jej stanovisku
k návrhu v časti viažucej sa na túto problematiku (s. 4 stanoviska).
Vzhľadom na to, že napadnutá právna úprava sa týka zákonnej úpravy ustanovenia
podmienok na uplatnenie základného práva na bezplatnú zdravotnú starostlivosť na základe
zdravotného poistenia, ktorá bola prijatá v kontexte s čl. 51 ods. 1 ústavy, ústavný súd
považoval za potrebné osobitne vyjadriť svoj globálny právny názor na uvedenú právnu
úpravu. Podľa názoru ústavného súdu štát/zákonodarca má právo v súlade s čl. 40 v spojení
s čl. 51 ods. 1 ústavy upraviť podmienky poskytovania bezplatnej zdravotnej starostlivosti
na základe (verejného) zdravotného poistenia. Pritom ústavný súd v zásadnej zhode s inými
(zahraničnými) súdmi či medzinárodnými súdnymi orgánmi za sféru, v rámci ktorej
rešpektuje vysokú mieru autonómie (uváženia) zákonodarcu vo svojej doterajšej judikatúre,
označil najmä oblasť sociálnej politiky a sociálnych práv, keď napr. v konaní vedenom pod
sp. zn. PL. ÚS 96/2011 v (nevyhovujúcom) náleze z 28. novembra 2012 uviedol,
že „... sociálne práva uvedené v ústavnom texte sú značne ekonomicky a politicky
podmienené. Z ich povahy a v zmysle tradičného ústavného práva vyplýva značný priestor
pre zákonodarcu na úpravu najmä plnení uhrádzaných zo štátneho rozpočtu, pričom však
ultimatívnym limitom uváženia zákonodarcu je ľudská dôstojnosť v jej sociálnom kontexte“
Európsky súd pre ľudské práva v tejto súvislosti vo svojej judikatúre uviedol,
že „považuje za prirodzené, že rámec voľnej úvahy ponechaný zákonodarcovi
pri uskutočňovaní sociálnej a hospodárskej politiky by mal byť dostatočne široký, preto Súd
bude rešpektovať zákonodarcu v jeho predstave, čo je verejný záujem, ledaže by jeho
úsudku zjavne chýbal rozumný základ“ (James a iní v. United Kingdom, rozsudok
z 21. 2. 1986, séria A, č. 98, bod 54; obdobne Hutten – Czapská v. Poľsko, sťažnosť
č. 35014/97, rozsudok z 19. 6. 2006, bod 166).“.
Ustanovenie okruhu osôb, za ktoré štát platí poistné na zdravotné poistenie vrátane
okruhu nezaopatrených detí − študentov denného štúdia do získania vysokoškolského
vzdelania druhého stupňa, okrem externej formy štúdia, do vekovej hranice 30 rokov,
po ktorú sa budú považovať na tento účel za nezaopatrené deti, sa podľa názoru ústavného
súdu nevymyká z rámca porovnateľných úprav nášho a ani európskych sociálnych
systémov. Je legitímne, neprekračujúce rozumnú mieru a je uplatnením princípu sociálnej
solidarity ako esenciálnej náležitosti každého sociálneho systému, ktorým verejné zdravotné
poistenie bezpochyby je.
Vychádzajúc z uvedených záverov, ústavný súd dospel k záveru, že z hľadiska
posudzovanej rovnosti podľa čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 14 dohovoru je napadnutá právna
úprava z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná.
Rovnako sa podľa názoru ústavného súdu nemožno stotožniť s tvrdením skupiny
poslancov, podľa ktorého je napadnutá právna úprava v nesúlade so základnými právami
označenými v návrhu aj v spojení s čl. 13 ods. 3 a 4 ústavy, z ktorých dikcie možno
vyvodiť, že v rozpore s týmito ustanoveniami ústavy by bola taká právna úprava, podľa
ktorej by zákonné obmedzenie základných práv alebo slobôd neplatilo rovnako pre všetky
prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky (v posudzovanom prípade na študentov
denného štúdia do získania vysokoškolského vzdelania druhého stupňa, okrem externej
formy štúdia vo vekovej kategórii nad 30 rokov), a nezohľadňovalo by podstatu a zmysel
základných práv, ako aj zásadu, že takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený
cieľ. Je zjavné, že v posudzovanom prípade to tak nie je, keďže napadnutá právna úprava
pôsobí na dotknuté skupiny fyzických osôb (študentov denného štúdia do získania
vysokoškolského vzdelania druhého stupňa, okrem externej formy štúdia) rovnako.
Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že napadnutá právna úprava
je aj v tomto prípade z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná.
Vo vzťahu k namietanému nesúladu napadnutej právnej úpravy s čl. 2 ods. 2 ústavy
ústavný súd uvádza, že namietaný nesúlad s čl. 2 ods. 2 ústavy by nastal len úplným
vybočením z právomoci národnej rady (porov. napr. PL. ÚS 19/95 – vyšetrovacia komisia).
Tá však riadne prijala zákon, a preto z tohto dôvodu nedošlo k nesúladu s čl. 2 ods. 2 ústavy
(m. m. PL. ÚS 99/2011).
Výsledky/závery vykonaných testov nepreukázali porušenie ústavného princípu
rovnosti, čo znamená jednak vylúčenie svojvôle pri odlišovaní subjektov a práv a jednak
zákaz diskriminácie ako imanentnej súčasti právneho štátu, ktorej normatívne vyjadrenie
je obsiahnuté v čl. 1 ods. 1 ústavy. Rovnako nepreukázali rozpor napadnutej právnej
úpravy s princípom proporcionality. Na tomto základe ústavný súd nedospel k záveru
o rozpore napadnutej právnej úpravy s princípom právneho štátu garantovaným v čl. 1
ods. 1 ústavy.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto
nálezu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. decembra 2014