Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (6)PL. ÚS 7/2013
PDF · 669.86 KB
No categories available
PL. ÚS 7/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. júna 2014 v pléne
zloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Ľubomíra Dobríka, Ľudmily
Gajdošíkovej, Sergeja Kohuta, Milana Ľalíka, Jána Lubyho (sudca spravodajca), Marianny
Mochnáčovej, Lajosa Mészárosa, Ladislava Orosza a Rudolfa Tkáčika o návrhu skupiny 36
poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, zastúpených poslancom Národnej rady
Slovenskej republiky Pavlom Hrušovským, na vyslovenie nesúladu zákona
č. 597/2003 Z. z. o financovaní základných škôl, stredných škôl a školských zariadení
v znení neskorších predpisov a § 6 ods. 12 písm. j) zákona č. 596/2003 Z. z. o štátnej správe
v školstve a školskej samospráve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov s čl. 12 ods. 2, čl. 42 a čl. 55 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,
s čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a s čl. 2 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd takto
rozhodol:
Návrhu skupiny 36 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 8. februára 2012
doručený návrh skupiny 36 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len
„skupina poslancov“ alebo „navrhovatelia“) na začatie konania o súlade zákona
č. 597/2003 Z. z. o financovaní základných škôl, stredných škôl a školských zariadení
v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon č. 597/2003 Z. z.“ alebo „napadnutý zákon“),
§ 6 ods. 12 písm. g) zákona č. 596/2003 Z. z. o štátnej správe v školstve a školskej
samospráve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [ďalej
len „zákon č. 596/2003 Z. z.; podľa zákona č. 596/2003 Z. z. platného a účinného v čase
predbežného prerokovania návrhu ide o § 6 ods. 12 písm. j), pričom navrhovateľmi
následne zmenený petit návrhu túto skutočnosť reflektuje, pozn.] a § 2 ods. 1 písm. c)
nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 668/2004 Z. z. o rozdeľovaní výnosu dane z
príjmov územnej samospráve v znení neskorších predpisov (ďalej len „nariadenie vlády
č. 668/2004 Z. z.) s čl. 12 ods. 2, čl. 42 a čl. 55 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“), s čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) a s čl. 2 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“).
Návrh navrhovateľov sa týka právnej úpravy financovania súkromných a cirkevných
školských zariadení. Školskými zariadeniami v zmysle § 112 ods. 1 zákona č. 245/2008
Z. z. o výchove a vzdelávaní (školský zákon) a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov sú školské výchovno-vzdelávacie zariadenia, špeciálne
výchovné zariadenia, školské zariadenia výchovného poradenstva a prevencie a školské
účelové zariadenia.
Navrhovatelia vo svojom návrhu uvádzajú, že základným právnym predpisom
upravujúcim financovanie škôl a školských zariadení je zákon č. 597/2003 Z. z., pričom
jeho úvodné ustanovenia „vymedzujú pôsobnosť zákona, z ktorého vyplýva, že predmetný
zákon sa nevzťahuje na financovanie súkromných a cirkevných školských zariadení. Tento
záver potvrdzuje aj obsah právneho predpisu, ktorého ustanovenia na rozdiel
od financovania verejných školských zariadení financovanie súkromných a cirkevných
školských zariadení neupravujú. Odlišný právny stav sa predpokladá v prípade škôl
(súkromných, cirkevných a verejných), ktorých financovanie je v tomto zákone upravené.“.
Navrhovatelia ďalej poukazujú na to, že zákon č. 597/2003 Z. z. „na jednej strane
veľmi podrobne upravuje systém financovania súkromných cirkevných škôl a verejných
školských zariadení, na druhej strane upravuje podmienky pridelenia finančných
prostriedkov, avšak vymedzenie zdrojov financovania, postupov a podmienok pridelenia
finančných prostriedkov pre súkromné a cirkevné školské zariadenia v uvedenej právnej
úprave absentujú“.
Podľa navrhovateľov mechanizmus financovania, ktorý zaviedol zákon
č. 597/2003 Z. z., znevýhodňuje súkromné a cirkevné školské zariadenia z dôvodu právnej
povahy zriaďovateľa.
Skupina poslancov zastáva názor, že „zmena systému financovania škôl a školských
zariadení do súčasnej podoby bola výsledkom procesu fiškálnej decentralizácie, ktorej
podstatou bol prenos kompetencií štátu na obce. Jedným z právnych predpisov, ktorý
ovplyvnil uvedenú problematiku bol zákon o rozpočtovom určení, ktorým nadobudol
účinnosť 1. 1. 2005.“.
Navrhovatelia poukazujú aj na to, že na rozdiel od verejných školských zariadení,
ktorých financovanie je v zmysle zákona č. 597/2003 Z. z. založené na viaczdrojovom
financovaní, súkromné a cirkevné školské zariadenia sú obmedzené iba na financovanie
prostredníctvom dotácií na prevádzku a mzdy, poskytovanie ktorých upravuje § 6 ods. 12
S účinnosťou od 1. marca 2011 došlo k novelizácii § 6 ods. 12 písm. g) zákona
č. 596/2003 Z. z. upravujúceho poskytovanie dotácií zriaďovateľom škôl a školských
zariadení zo strany obce, podľa ktorého „v období rokov 2011 až 2013 poskytne na žiaka
cirkevnej základnej umeleckej školy, žiaka súkromnej základnej umeleckej školy,
poslucháča cirkevnej jazykovej školy, poslucháča súkromnej jazykovej školy, dieťa
cirkevnej materskej školy, dieťa súkromnej materskej školy, dieťa cirkevného školského
zariadenia a dieťa súkromného školského zariadenia dotáciu najmenej vo výške 88 %
zo sumy určenej na mzdy a prevádzku na žiaka základnej umeleckej školy, poslucháča
jazykovej školy, dieťa materskej školy a dieťa školského zariadenia v zriaďovateľskej
pôsobnosti obce; v cirkevných zariadeniach školského stravovania a v súkromných
zariadeniach školského stravovania dotáciu najmenej vo výške 88 % zo sumy určenej
na mzdy a prevádzku podľa písmena d) druhého bodu na stravovanie žiaka školy
v zriaďovateľskej pôsobnosti obce“.
Navrhovatelia ďalej uvádzajú, že aj napriek tomu, že novelizácia zákona
č. 596/2003 Z. z. v porovnaní s predošlou právnou úpravou priniesla «pre súkromné
a cirkevné školské zariadenia pozitívne zmeny spočívajúce v garancii poskytovania
percentuálnej výšky dotácií na mzdy a prevádzku, výška finančných prostriedkov sa
v jednotlivých obciach a mestách podstatne odlišuje, prináša do financovania školských
zariadení obrovské rozdiely a je pre viaceré subjekty likvidačná.
Podstatou tejto rozdielnosti je fakt, že obec je povinná poskytnúť dotáciu najmenej
vo výške 88 % zo sumy určenej na mzdy a prevádzku na žiaka, dieťa alebo poslucháča školy
a školského zariadenia v zriaďovateľskej pôsobnosti obce. V praxi to znamená, že obec určí
vo všeobecnom záväznom nariadení „ľubovoľnú“ výšku dotácie na mzdy a prevádzku
pre dieťa školského zariadenia v jeho zriaďovateľskej pôsobnosti a z tejto sumy (ktorá môže
byť aj 1 €) poskytne minimálne 88 % na dieťa súkromného a cirkevného školského
zariadenia.
Pritom cieľmi reformy financovania v rámci fiškálnej decentralizácie, ktorej
výsledkom je súčasná podoba financovania škôl a školských zariadení, boli spravodlivosť,
samostatnosť, zodpovednosť, stabilita o transparentnosť, čo sa s poukázaním na vyššie
uvedené dôvody zatiaľ v praxi ukázalo ako nerealizovateľná myšlienka.
Odhliadnuc od cieľov fiškálnej decentralizácie je v súlade s § 3 Školského zákona
jedným z hlavných princípov výchovy a vzdelávania princíp rovnoprávnosti postavenia škôl
a školských zariadení bez rozdielu zriaďovateľa. Tento princíp by mal v procese fungovania
škôl a školských zariadení (aj jeho financovania) zamedziť akýmkoľvek náznakom
diskriminácie a zásahov zo strany štátu a obcí a mal by byť „duchom“ všetkých právnych
predpisov, ktoré upravujú postavenie škôl a školských zariadení. Z vyššie uvedenej podstaty
systému financovania škôl a školských zariadení sú však pojmy ako rovnoprávnosť,
transparentnosť a zákaz diskriminácie vzdialenou métou.».
Ďalšia časť návrhu skupiny poslancov obsahuje podrobnú argumentáciu vo vzťahu
k ich tvrdeniam o nesúlade napadnutých právnych predpisov s označenými článkami ústavy,
dohovoru a dodatkového protokolu.
I.A Navrhovatelia sa v prvom rade odvolávajú na čl. 42 ods. 1 ústavy, podľa
ktorého každý má právo na vzdelanie. Školská dochádzka je povinná. Jej dĺžku po vekovú
hranicu ustanoví zákon.
Podľa názoru navrhovateľov «Právo na vzdelanie je typickým ľudským právom
druhej generácie, ktorými sa bežne označujú práva hospodárske, kultúrne a sociálne.
Právo na vzdelanie uvedené v článku 2 Dodatkového protokolu č. 1 Európskeho
dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je vymedzené troma súčasťami,
a to:
- právo v podobe zákazu pre štát zasahovať do výkonu tohto práva tak, že by sa jeho
zásahom fakticky výkon tohto práva odoprel,
- právo na výber akýchkoľvek foriem výchovy a výuky, pričom štát je povinný zaručiť
toto právo v rozsahu svojich možností, čo znamená, že nemusí zabezpečiť
pre každého také vzdelanie, aké si sám vyberie, ale musí garantovať možnosť
pluralitného vzdelávania,
- právo rodičov na rešpektovanie ich náboženského a filozofického presvedčenia
pri výchove a vzdelávaní ich deti, pričom výraz presvedčenie neznamená iba
jednoduché názory alebo myšlienky, ale vyžaduje ich závažnosť, kohéziu a dôležitosť,
čím sa fakticky viac podobá výrazu „vyznanie“ v článku 9 Európskeho dohovoru ako
výrazom používaným v článku 10 Európskeho dohovoru.
Subjektom vzdelávania je v zmysle článku 2 Dodatkového protokolu č. 1 Európskeho
dohovoru o ochrane ľudských práva a základných slobôd ten kto má právo na vzdelanie
a vzdelávanie vykonáva. Subjektom vykonávajúcim vzdelávanie môže byť v zmysle článku 2
Dodatkového protokolu č. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd
- štát/verejné školy,
- súkromné školy,
- cirkevné školy.
Vo vzťahu k vytváraniu štátnych (verejných) škôl v zmysle článku 2 Dodatkového
protokolu č. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je
jednou z povinností štátu „vytvoriť pluralitný systém vzdelávania, a to buď umožnením
kreovania systému súkromných škôl alebo pluralitných systémov vzdelávania v rámci
verejných škôl, ktorý vylúči „dogmatické a sektárske“ vyučovanie.“
Možnosť zriaďovať súkromné školy z pohľadu článku 2 Dodatkového protokolu č. 1
Európskeho dohovoru sa odvíja od povinnosti štátu rešpektovať právo na rodičov
zabezpečovať výchovu a vzdelávanie v zhode s ich vlastným náboženským a filozofickým
presvedčením. Z tejto povinnosti však niektorí autori odvodzujú povinnosti štátu
zorganizovať svoj školský systém a obsah vzdelávanie na štátnych (verejných) školách tak,
aby vyhovoval požiadavkám stanoveným v práve na vzdelanie, iní sa zasa pozerajú
skepticky na to, že štátny monopol môže túto povinnosť splniť.
Štrasburské orgány ochrany práva k tejto otázke nezaujali zásadnejšie stanovisko,
ktoré by nútilo štáty zabezpečiť pluralitnú formu vzdelávania kreovaním súkromných škôl,
ale ak v zmysle ich judikatúry sa niektorý štát už rozhodol ich zriadiť a finančne
podporovať, tak je povinný pritom dodržiavať princíp zákazu diskriminácie obsiahnutý
v článku 14 Európskeho dohovoru“ (sťažnosť č. 3798/68, Annuaire. č. 12).
V zmysle článku I bod 8 Zmluvy medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou
o katolíckej výchove a vzdelávaní (ďalej len „Zmluva“) sa katolíckym školám „poskytuje
finančné zabezpečenie v rovnakom rozsahu, ako ho majú ostatné školy, v súlade s právnym
poriadkom Slovenskej republiky.“.
Obdobné ustanovenie je upravené aj v Dohode medzi Slovenskou republikou
a registrovanými cirkvami a náboženskými spoločnosťami o náboženskej výchove
a vzdelávaní (ďalej len „Dohoda“). V zmysle ustanovenia článku I. bod 11 Dohody sa
„cirkevným školám poskytuje finančné zabezpečenie v rovnakom rozsahu, ako ho majú
podľa právneho poriadku Slovenskej republiky ostatné školy.“.
Z uvedeného vyplýva, že garanciou poskytovania finančných prostriedkov
pre cirkevné školy a školské zariadenia je platný právny poriadok Slovenskej republiky,
ktorý by mal pre tieto subjekty zabezpečiť finančné prostriedky v rovnakom rozsahu ako
pre ostatné školy a školské zariadenia. Ak štát akceptoval možností zriaďovania
a fungovania cirkevných škôl a školských zariadení spolu s podmienkami ich financovania
nie je akceptovateľné, aby prípadnými legislatívnymi zmenami platnej právnej úpravy tieto
záväzky porušoval a vytváral tak medzi subjektmi zvýhodňujúce resp. znevýhodňujúce
prostredie.
Počet rozhodnutí Ústavného súdu SR týkajúcich sa práva na vzdelanie naznačuje, že
Ústavný súd SR sa uvedenou problematikou nezaoberá často a v kontexte financovania škôl
a školských zariadení v rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR absentuje akékoľvek
rozhodnutie.».
I.B Ďalšia časť argumentácie navrhovateľov je venovaná problematike rovnosti
subjektov v systéme školstva súvisiacich s výchovou a vzdelávaním a zákazom
diskriminácie. V spojitosti s tým navrhovatelia okrem iného uvádzajú, že „pre porušenie
zákazu diskriminácie v duchu judikatúry štrasburských orgánov ochrany práva je dôležitá
existencia:
a. odlišného zaobchádzania a
b. objektívneho a rozumného ospravedlnenia takéhoto zaobchádzania“.
Pokiaľ ide o existenciu odlišného zaobchádzania, skupina poslancov tvrdí, že táto
«sa posudzuje individuálne a vo veľkej miere aj v závislosti od dôvodov tohto odlišného
zaobchádzania a jeho intenzity. Ústava SR v čl. 12 ods. 2 stanovuje pätnásť dôvodov
zakázaného odlišného zaobchádzania, pričom jedným z nich je aj „iné postavenie“.
Pojem „iné postavenie“ nemožno stotožniť s nijakou jednoznačne určenou hodnotou
alebo záujmom. Možno ho vztiahnuť na fyzické, aj právnické osoby. Iné postavenie má
povahu ústavného splnomocnenia na rozšírenie dôvodov pred diskrimináciou nad rámec
dôvodov upravených v čl. 12 ods. 2 Ústavy SR.
Dôvodom k zakotveniu tohto pojmu do čl. 12. ods. 2 Ústavy SR bolo to, že
na právnické osoby by nebolo možné aplikovať diskriminačné dôvody, ktoré sú
aplikovateľné u fyzických osôb. „Iné postavenie“ sa môže stať dôvodom ochrany právnickej
osoby pred diskrimináciou iba vtedy, ak ide o dôvod nepodliehajúci ochrane z titulu rasy,
pohlavia, farby pleti, atď.“
Ústavný súd SR uplatnil klauzulu „iného postavenia“ nasledovne: ,,Podľa čl. 12
ods. 2 ústavy je zakázaným diskriminačným dôvodom aj iné postavenie... Preto ho z tohto
dôvodu nemožno zvýhodňovať ani znevýhodňovať.“
V zmysle tejto právnej vety, ak má súkromná/cirkevná škola alebo školské zariadenie
iné postavenie ako verejná škola a školské zariadenie, nemôže byť z toho dôvodu
zvýhodňované alebo znevýhodňované.
Podľa § 3 písm. q) Školského zákona „výchova a vzdelávanie podľa tohto zákona sú
založené na princípoch rovnoprávnosti postavenia škôl a školských zariadení bez rozdielu
zriaďovateľa.“
V súlade s predmetom Školského zákona (§ 1) sa Školský zákon, tzn. aj princípy
výchovy a vzdelávania a ciele výchovy a vzdelávania, ktoré sú základným pilierom
v zabezpečovaní výchovy a vzdelávania vzťahujú na všetky školy a školské zariadenia
rovnako bez ohľadu na právnu povahu zriaďovateľa.
Podľa § 19 ods. 1 Zákona o štátnej správe v školstve „školu, školské zariadenie,
stredisko praktického vyučovania alebo pracovisko praktického vyučovania možno zriadiť
až po jeho zaradení do siete.“
Odsek 2 tohto ustanovenia určuje, že „Školu, školské zariadenie, stredisko
praktického vyučovania alebo pracovisko praktického vyučovania môže zriadiť
a) obec,
b) samosprávny kraj,
c) krajský školský úrad,
d) štátom uznaná cirkev alebo náboženská spoločnosť,
e) iná právnická osoba alebo fyzická osoba.“
Príslušné právne predpisy (napr. Zákon o štátnej správe v školstve, Vyhláška
o štátnej školskej inšpekcii) vymedzujú dohľad a kontrolu nad poskytovaním výchovy
a vzdelávania, pričom za nedodržanie povinností stanovujú aj určitý okruh sankcií. Podľa
§ 17 ods. 1 písm. c) Zákona o štátnej správe v školstve môže byť škola, prípadne školské
zariadenie vyradené zo siete na návrh hlavného školského inšpektora, a to vtedy, ak zistí
napr. závažné nedostatky v kvalite výchovno-vzdelávacej činnosti.
V zmysle vyššie uvedeného platí, že:
a) predmet činností, ktorým je poskytovanie výchovy a vzdelávania, má rovnaký
obsah bez ohľadu na právnu povahu zriaďovateľa,
b) podmienky, ktoré zákon kladie na výkon tejto činnosti, sú rovnaké bez ohľadu
na právnu povahu zriaďovateľa,
c) školy a školské zariadenia založené napr. obcou alebo samosprávnym krajom
majú v zmysle všeobecne záväzných právnych predpisov rovnaké statusové postavenie ako
súkromné a cirkevné školy a školské zariadenia
a aj napriek tomu je mechanizmus prideľovania finančných prostriedkov na zabezpečovanie
výchovy a vzdelávania odlišný pre poskytovateľov v závislosti od právnej povahy
zriaďovateľa.».
Čo sa týka druhej podmienky porušenia zákazu diskriminácie, ktorou je to, že odlišné
zaobchádzanie nebolo objektívne a ospravedlniteľne rozumné, môže k takejto situácii podľa
navrhovateľov dôjsť vtedy, ak
«1. Neexistuje jeho legitímny cieľ
Podľa čl. 13 ods. 3 Ústavy SR sa obmedzenia základných práv a slobôd „môžu
použiť len na ustanovený cieľ.“
„Za diskriminačnú úpravu však možno považovať takú úpravu..., ktorá rovnaké
alebo analogické situácie rieši odchylným spôsobom, pričom takýto postup zákonodarca
nemôže alebo ani nevie rozumne odôvodniť legitímnym cieľom a tým, že tento cieľ sa musí
dosahovať práve zvoleným legislatívnym riešením.“
Európsky súd pre ľudské práva vo veci Fredin v. Švédsko zo dňa 18. 2. 1991 vyslovil
právny názor, že „rozdielne zaobchádzanie je diskriminačné pri neexistencii objektívneho
a rozumného odôvodnenia, t. j. ak nesleduje „legitímny účel“ a nie je tu vzťah rozumnej
proporcionality medzi použitým prostriedkom a sledovaným účelom.“
V zmysle dôvodovej správy (všeobecnej a osobitnej časti) k napádaným zmenám
predpisov nemožno identifikovať žiadny cieľ, ktorý napadnutá právna úprava sleduje.
Napríklad v novele č. 38/2011 Z. z., ktorá v osobitnej časti k článku II ustanovuje zmenu
Zákona o štátnej správe v školstve, je k danej zmene uvedené len to, že sa „navrhuje
účinnosť zákona od 1. januára 2011.“
Ani iné relevantné dokumenty, ktoré sú súčasťou legislatívneho procesu neobsahujú
popis legitímneho cieľa napádaných zmien v zákonoch a nariadeniach. Z dôvodu
neexistencie cieľa, ktorý má byť zákonodarcom zdôvodnený a vymedzený (prípadne
predkladateľom navrhovanej zmeny) v dôvodovej správe, máme za to, že legitímny cieľ
v prípade napádaných ustanovení v nadväznosti na ustanoveniami zavádzaný diskriminačný
mechanizmus poskytovania finančných prostriedkov neexistuje.
2. Neexistuje primeraný vzťah medzi použitými prostriedkami a sledovaným cieľom
K skúmaniu podmienky ne/existencii primeraného vzťahu medzi použitými
prostriedkami a sledovaným cieľom (tzv. vzťah proporcionality) pristupujú súdy vtedy, keď
konštatujú, že predmetné odlišné zaobchádzanie malo legitímny cieľ .
Ústavný súd SR vo veci sp. zn. PL. ÚS 10/02 konštatoval, že „zákonná úprava, ktorá
zvýhodňuje určitú skupinu osôb, nemôže byť len z toho dôvodu označená za takú, ktorá
porušuje princíp rovnosti. Zákonodarca však musí zvážiť, či je dôvod na takéto
zvýhodnenie, čo je jeho cieľom a medzi týmto cieľom a v zákone zakotveným zvýhodnením
musí byť vzťah primeranosti.“
Nakoľko právna úprava, ktorá je predmetom tejto sťažnosti neprimeraným spôsobom
ovplyvňuje fungovanie súkromných a cirkevných škôl a školských zariadení, je
nespochybniteľné, že absentuje vzťah primeranosti. Úprava, ktorá znemožňuje týmto
subjektom právo na prístup k dotáciám je totiž pre tieto školské zariadenia existenčná
a v mnohých prípadoch aj likvidačná.
Ústavný súd SR vo svojom rozhodnutí č. PL. ÚS 3/00 judikoval, že „princípom
proporcionality so rozumie primeraný vzťah medzi cieľom (účelom) sledovaných štátom
a použitými prostriedkami. V týchto súvislostiach (a) cieľ (účel) sledovaný štátom smie byť
sledovaný, (b) prostriedky, ktoré štát použije, smú byť použité; (c) použitie prostriedkov
na dosiahnutie účelu je vhodné; (d) použitie prostriedkov na dosiahnutie účelu je potrebné
a nevyhnutné.“
Nevyhnutnosť znamená, že „neexistuje iný stav, ktorý štát bez veľkej námahy môže
rovnako vytvoriť, ktorý občana zaťažuje menej a ktorý súvisí so stavom, v ktorom treba
sledovaný účel pokladať za uskutočnený. Inými slovami, cieľ nesmie byť dosiahnuteľný
rovnako účinným, ale menej zaťažujúcim prostriedkom.“
V nadväznosti na obmedzenia stanovené zákonom Ústavný súd SR judikoval, že
„každé rozhodnutie je potrebné podložiť objektívnymi a racionálnymi dôvodmi. Je vecou
štátu, aby v záujme zabezpečenia svojich funkcii alebo z iných dôvodov poskytol určitej
skupine menej výhod ako inej. Ani tu však nesmie postupovať ľubovoľne. Pokiaľ zákon
určuje prospech jednej skupiny, a zároveň tým ustanoví neúmerné povinnosti inej skupine,
môže sa tak stať iba s odvolaním sa na verejné hodnoty.“
Keďže zákonodarca (ani predkladateľ schválenej úpravy) neuviedol žiadne
vysvetlenie k zmenám, ktoré uprednostňujú verejných poskytovateľov výchovy
a vzdelávania, nieto ešte vysvetlenie súvisiace s verejnými hodnotami a tieto zmeny dokonca
porušujú základné práva a slobody, pričom sú súčasne v rozpore so základnými princípmi
demokratického a právneho štátu je zrejmé, že použitie zvolených prostriedkov nie je
nijakým spôsobom nevyhnutné, a to aj s ohľadom na absenciu cieľa a účelu napadnutej
právnej úpravy.
Ústavný súd SR v nadväznosti na zmeny právnych predpisov ako sme už v úvode
spomínali konštatoval, že „Národná rada je pri tvorbe zákonov viazaná ústavou v rovnakej
miere ako všetky ostatné štátne orgány Slovenskej republiky (čl. 2 ods. 2 ústavy)
a pri uplatnení svojej zákonodarnej pôsobnosti môže prijať akýkoľvek zákon, pokiaľ takýto
zákon neprekročí rámec daný ústavou.“
Nakoľko napadnuté ustanovenia sú v rozpore so zákazom diskriminácie, článkom 42
Ústavy SR ako aj čl. 55 ods. 2 Ústavy SR, zákonodarná pôsobnosť NR SR jednoznačne
prekročila rámec daný Ústavou SR. Na základe vyššie uvedeného je zrejmé, že zákonodarca
zvolil na dosiahnutie bližšie nešpecifikovaného cieľa prostriedky, ktoré odporujú základným
ústavným princípom Slovenskej republiky a neprístupným spôsobom zasahujú
do základných práv a slobôd garantovaných Ústavou SR.
V nadväznosti na vyššie uvedené napadnutá právna úprava spĺňa obe podmienky
porušenia zákazu diskriminácie, tzn. nie je v súlade s § 12 ods. 2 Ústavy SR.».
I.C Navrhovatelia napokon zdôvodňujú, prečo z ich pohľadu môže mechanizmus
financovania školských subjektov vo svojich dôsledkoch pôsobiť na kvalitu poskytovania
výchovy a vzdelávania, tvrdiac, že tento mechanizmus „natoľko obmedzuje konkurenčné
prostredie vytvorené pre poskytovanie výchovy a vzdelávania prostredníctvom ostatných
ustanovení a právnych predpisov, keďže garantovanie vyššieho príjmu finančných
prostriedkov z výnosu daní z príjmov nepriamo obmedzuje motiváciu verejných školských
subjektov zvyšovať kvalitu nimi poskytovanej výchovy a vzdelávania.
V zmysle rozhodnutí Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 7/96, PL. ÚS 13/97 nie je
nerovnaké právne postavenie účastníkov hospodárskej súťaži v rozpore s článkom 55 ods. 2
ústavy, pokiaľ ho zákonodarca ustanoví vo verejnom záujme. Môže tak urobiť aj napriek
skutočnosti, že Ústava SR explicitne nezdôrazňuje požiadavku verejného záujmu
v spomínanom článku, ale táto požiadavka patrí k všeobecným princípom implikovaným
v princípoch tvorby práva v právnom štáte, ale len po dobu trvania verejného záujmu.
V tomto prípade nemožno verejný záujem predpokladať, ale treba ho jasne preukázať.
Doposiaľ nebol verejný záujem štátu na zvýhodňovaní verejných škôl a verejných
školských zariadení ustanovený v žiadnom právnom predpise. Dokonca zákonodarca v § 3
písm. p) Školského zákona deklaroval rovnoprávnosť postavenia škôl a školských zariadení
bez rozdielu zriaďovateľa ako základný princíp na ktorom je vystavaný systém poskytovania
výchovy a vzdelávania. Napriek tomu, však zákonodarca prostredníctvom mechanizmu
financovania školských subjektov deformuje konkurenčné prostredie existujúce na trhu
poskytovania výchovy a vzdelávania, a to prostredníctvom poskytnutia dotácie v rozličnej
miere verejným školským subjektom na jednej strane a súkromným a cirkevným školským
subjektom na strane druhej.
Mechanizmus financovania súkromných školských subjektov nie je založený
na žiadnom legitímnom, a teda ústavne akceptovateľnom dôvode (cieli) pričom tento môže
vo svojej podstate pôsobiť na neverejných poskytovateľov výchovy a vzdelávania, až
likvidačne. Týmto konaním dochádza k porušeniu článku 55 ods. 2 Ústavy SR, nakoľko
Slovenská republika porušila svoj záväzok vytvoriť rovnaké právne podmienky na ochranu
a podporu hospodárskej súťaže vo vzťahu ku všetkým súťažiteľom na relevantnom trhu.“.
II.
Ústavný súd návrh predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí pléna 29. mája
2013 a uznesením č. k. PL. ÚS 7/2013-34 ho v časti, v ktorej navrhovatelia namietajú
nesúlad zákona č. 597/2003 Z. z. a nesúlad § 6 ods. 12 písm. j) zákona č. 596/2003 Z. z.
s čl. 12 ods. 2, čl. 42 a čl. 55 ods. 2 ústavy, s čl. 14 dohovoru a s čl. 2 dodatkového
protokolu, prijal na ďalšie konanie. Pokiaľ ide o namietaný nesúlad § 2 ods. 1 písm. c)
nariadenia vlády č. 668/2004 Z. z. s označenými článkami ústavy, dohovoru a dodatkového
protokolu, v tejto časti konanie podľa § 41a ods. 4 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) zastavil.
Ešte predtým, než ústavný súd prikročil k meritórnemu prerokovaniu návrhu,
si podľa § 39 ods. 1 zákona o ústavnom súde vyžiadal stanovisko Národnej rady Slovenskej
republiky (ďalej aj „národná rada“) a vlády Slovenskej republiky (ďalej aj „vláda“).
Keďže ústavný súd dospel k záveru, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať
ďalšie objasnenie veci, rozhodol podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde so súhlasom
účastníkov a vedľajšieho účastníka, že od neho upustí.
III.
Stanovisko Národnej rady Slovenskej republiky
Národná rada Slovenskej republiky sa k návrhu vyjadrila prostredníctvom jej
predsedu listom z 25. novembra 2013, v ktorom vyslovila okrem iného názor, že «ústavná
norma zakotvená v čl. 42 Ústavy Slovenskej republiky umožňuje zákonodarcovi upraviť
podmienky financovania škôl a školských zariadení zákonom. čl. 42 Ústavy SR patrí medzi
ústavné normy, ktoré garantujú základné práva v spojení s čl. 51 ods. 1 Ústavy SR.
To znamená, že základných práv, podľa článku 42, sa možno domáhať iba v medziach
zákonov, ktoré vykonávajú ustanovenia čl. 42. Podľa čl. 42 ods. 4 Ústavy Slovenskej
republiky má práve zákon ustanoviť, za akých podmienok majú občania pri štúdiu právo
na pomoc od štátu. Podľa možnosti spoločnosti sa má zabezpečiť, že bude vzdelanie
poskytované aj bezplatne, pričom v iných školách ako štátnych, sa vzdelanie môže
poskytovať za úhradu (čl. 42 ods. 2 a 3 Ústavy SR). Zákon ustanovuje ako jeden zo zdrojov
financovania cirkevných a súkromných školských zariadení prostriedky zo štátneho
rozpočtu. V rámci tohto spôsobu financovania zákon ustanovil obciam povinnosť poskytnúť
týmto školským zariadeniam na ich žiadosť dotáciu (na mzdy a prevádzku), pričom
ustanovil „minimálny strop“ (limit) takejto dotácie z celkového prideleného objemu výnosu
dane z príjmov.
Navrhovateľ sa domáha, že právo na vzdelanie podľa čl. 42 Ústavy SR je z hľadiska
popísaných skutočností porušované. Ustanovenie čl. 42 ods. 2 Ústavy SR v tomto smere
„vykonáva“ zákon (zákon č. 245/2008 Z. z.) a je na zvážení do akej miery a či vôbec
dochádza k porušovaniu tohto ústavného práva z hľadiska školských zariadení.
Zákonodarca podľa možnosti spoločnosti a v medziach zákona, resp. v medziach zákonov
upravujúcich financovanie školských zariadení, upravil pravidlá a podmienky, za akých
majú občania právo na pomoc od štátu (čl. 42 ods. 4 Ústavy SR).
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti posúdenie predmetu konania o súlade
zákona o financovaní škôl a školských zariadení a § 6 ods. 12 písm. j) zákona o štátnej
správe v školstve a školskej samospráve sústavou Slovenskej republiky vo vzťahu k školským
zariadeniam odporúčame ponechať na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky.».
IV.
Stanovisko vlády Slovenskej republiky
Vláda Slovenskej republiky sa v zmysle § 37 ods. 2 zákona o ústavnom súde
vyjadrila k návrhu prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky a to
listom ministra spravodlivosti zo 16. októbra 2013, ktorým sa s podaným návrhom
nestotožnila a navrhla, aby mu nebolo vyhovené.
Vláda nespochybňuje pravdivosť tvrdenia navrhovateľov, že napadnutý zákon sa
nevzťahuje na financovanie súkromných a cirkevných školských zariadení, vyslovujúc
názor, „že je v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky, že zákon o financovaní
nebude obsahovať vymedzenie zdrojov financovania, postupov a podmienok pridelenia
finančných prostriedkov pre súkromné a cirkevné školské zariadenia, pretože podľa tohto
zákona sa pri financovaní súkromných a cirkevných školských zariadení nepostupuje“.
K námietke navrhovateľov, že cirkevné a súkromné školské zariadenia nie sú
financované z viacerých zdrojov a že ich financovanie je obmedzené iba na financovanie
prostredníctvom dotácií na prevádzku a mzdy, vláda uviedla, že „Zdroje financovania
školských zariadení a zariadení zriadených neštátnym zriaďovateľom a územnou
samosprávou nemajú v žiadnom právnom predpise explicitne vymenované zdroje
financovania. To však neznamená, že financovanie školských zariadení sa uskutočňuje len
prostredníctvom dotácií na prevádzku a mzdy, ktoré upravuje § 6 ods. 12 zákona o štátnej
správe v školstve. Neštátne školské zariadenia a školské zariadenia zriadené územnou
samosprávou môžu byť financované aj z prostriedkov zriaďovateľa, čo vyplýva z § 6 ods. 13
a § 9 ods. 13 zákona o štátnej správe v školstve. Podľa tohto ustanovenia zákonná územná
samospráva vykonáva správu škôl a školských zariadení, ktorých je zriaďovateľom
a na uskutočnenie výchovno-vzdelávacieho procesu zabezpečuje priestory a materiálno-
technické zabezpečenie, didaktickú techniku, používanú vo výchovno-vzdelávacom procese,
finančné prostriedky na mzdy, platy, služobné príjmy a ostatné osobné vyrovnania
a finančné prostriedky na prevádzku a údržbu, ktoré prerozdeľuje a kontroluje ich
využívanie a investičné prostriedky zo štátneho rozpočtu a z vlastných zdrojov. Toto
ustanovenie zákona sa vzťahuje aj na neštátneho zriaďovateľa škôl a školských zariadení,
a to podľa § 38 ods. 2, ods. 3 zákona o štátnej správe v školstve.
Neštátne školské zariadenia a školské zariadenia zriadené územnou samosprávou
môžu byť financované aj z podnikateľskej činnosti, čo vyplýva z § 151 ods. 1 školského
zákona. Podľa tohto ustanovenia môžu školy a školské zariadenia vykonávať podnikateľskú
činnosť. Táto činnosť nesmie byť v rozpore s plnením ich poslania. Z vyššie uvedeného
vyplýva, že tvrdenie predkladateľa o tom, že financovanie cirkevných a súkromných
školských zariadení nie je viaczdrojové, je nepravdivé.“.
Pokiaľ navrhovatelia namietajú, že výška finančných prostriedkov sa v jednotlivých
mestách a obciach podstatne odlišuje, čo prináša do financovania školských zariadení veľmi
veľké rozdiely a je pre viaceré subjekty likvidačná, vláda zastáva názor, že „financovanie
škôl a školských zariadení je nastavené tak, aby rešpektovalo špecifiká jednotlivých škôl
a školských zariadení. Ako už bolo uvedené, financovanie neštátnych školských zariadení je
viaczdrojové a v prípade, že je to potrebné, dofinacovanie nákladov na výchovu
a vzdelávanie musí byť zabezpečené aj z iných zdrojov.“.
Vláda napokon vo svojom vyjadrení uviedla, že „Slovenská republika
prostredníctvom ministerstva školstva na základe zákona zabezpečila vytvorenie siete škôl
a školských zariadení, ktorými zaručila subjektom práva na vzdelávanie právo na prístup
do všetkých štátnych škôl a štátnych školských zariadení, ktoré možno na základe zákona
zriadiť, zabezpečila zároveň pluralitný systém vzdelávania prostredníctvom súkromných
a cirkevných škôl.
Navrhovateľ sa vo svojom návrhu opiera o názor, podľa ktorého, ak štát umožní
na základe zákona vznik súkromných a cirkevných škôl a školských zariadení, je povinný ich
financovať rovnako ako štátne školy a štátne zariadenia. Podľa nášho názoru by však takéto
konanie práve naopak bolo zdrojom nerovného zaobchádzania, nakoľko štátne školy
a školské zariadenia nemajú iné zdroje financovania. Zmyslom existencie štátnych škôl je
naplnenie ústavného práva na bezplatné školské vzdelanie, čo sa prejavuje najmä v tom, že
tieto školy sú prístupné pre každý subjekt vzdelávania bezplatne, pričom štát zabezpečuje
kvalitu vzdelávania kontrolnými mechanizmami na základe zákona.
Rovnosť štátnych, neštátnych a cirkevných škôl a školských zariadení je zabezpečená
spoločnou zákonnou úpravou a dohľadom nad kvalitou vzdelávania, uznaním vzdelania
dosiahnutého na súkromných školách a cirkevných školách a jeho kladenia na rovnakú
úroveň ako vzdelanie dosiahnuté na štátnych školách.
Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre k čl. 2 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd dospel k záveru, že povinnosť
štátu končí umožnením neštátnym subjektom súkromné školy zriaďovať; štát nie je povinný
na prevádzku súkromných škôl akokoľvek finančne prispievať (Verein Gemeinsam Lernen
proti Rakúsku, 6. 9. 1995, č. 234519/94 a tiež Soukromá základní škola Cesta k úspěchu
v Praze, s.r.o. a Občanské sdružení Škola dětem proti Českej republike, 22. 11. 2011,
č. 8314/120).
Z uvedeného je teda zrejmé, že znenia ustanovení namietaných navrhovateľom sú
v súlade s Ústavou SR, Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako
i s Dodatkovým protokolom k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“.
V.
Podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy rozhoduje ústavný súd o súlade zákonov
s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas
národná rada a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom.
V súlade s týmto ustanovením pristúpil ústavný súd potom, ako sa oboznámil
s argumentáciou navrhovateľov a vyjadreniami účastníkov konania, k meritórnemu
posúdeniu návrhu a v rozsahu uplatnených námietok preskúmal súlad zákona
č. 597/2003 Z. z. a súlad § 6 ods. 12 písm. j) zákona č. 596/2003 Z. z. s čl. 12 ods. 2, čl. 42
a čl. 55 ods. 2 ústavy, s čl. 14 dohovoru a s čl. 2 dodatkového protokolu.
Návrh navrhovateľov sa týka právnej úpravy financovania súkromných a cirkevných
školských zariadení, a to – s ohľadom na jeho prijatie ústavným súdom na ďalšie konanie –
vo vzťahu k dvom napadnutým právnym úpravám [zákon č. 597/2003 Z. z. a § 6 ods. 12
písm. j) zákona č. 596/2003 Z. z.].
1. K namietanému nesúladu zákona č. 597/2003 Z. z. s čl. 12 ods. 2, čl. 42
a čl. 55 ods. 2 ústavy, s čl. 14 dohovoru a s čl. 2 dodatkového protokolu
Navrhovatelia namietajú predovšetkým nesúlad zákona č. 597/2003 Z. z. s čl. 12
ods. 2, čl. 42 a čl. 55 ods. 2 ústavy, s čl. 14 dohovoru a s čl. 2 dodatkového protokolu. Podľa
navrhovateľov sa predmetný zákon „nevzťahuje na financovanie súkromných a cirkevných
školských zariadení. Tento záver potvrdzuje aj obsah právneho predpisu, ktorého
ustanovenia na rozdiel od financovania verejných školských zariadení financovanie
súkromných a cirkevných školských zariadení neupravujú.“. Navrhovatelia ďalej poukazujú
na to, že zákon č. 597/2003 Z. z. „na jednej strane veľmi podrobne upravuje systém
financovania súkromných cirkevných škôl a verejných školských zariadení, na druhej strane
upravuje podmienky pridelenia finančných prostriedkov, avšak vymedzenie zdrojov
financovania, postupov a podmienok pridelenia finančných prostriedkov pre súkromné
a cirkevné školské zariadenia v uvedenej právnej úprave absentujú“. Navrhovatelia sú toho
názoru, že mechanizmus financovania, ktorý zaviedol zákon č. 597/2003 Z. z.,
znevýhodňuje súkromné a cirkevné školské zariadenia z dôvodu právnej povahy
zriaďovateľa, keďže na rozdiel od verejných školských zariadení, ktorých financovanie je
v zmysle zákona č. 597/2003 Z. z. založené na viaczdrojovom financovaní, súkromné
a cirkevné školské zariadenia sú obmedzené iba na financovanie prostredníctvom dotácií
na prevádzku a mzdy, poskytovanie ktorých upravuje § 6 ods. 12 zákona č. 596/2003 Z. z.
Ústavný súd sa v prvom rade musel vysporiadať s legislatívnou zmenou týkajúcou sa
argumentácie navrhovateľov. Novelou zákona č. 597/2003 Z. z. uskutočnenou zákonom
č. 345/2012 Z. z. o niektorých opatreniach v miestnej štátnej správe a o zmene a doplnení
niektorých zákonov účinným od 1. januára 2013 bol napadnutý zákon doplnený o novú
úpravu v § 3 ods. 3 vymedzujúcu rozpočtovanie finančných prostriedkov v kapitole
Ministerstva vnútra Slovenskej republiky pre obce, štátom uznanú cirkev alebo náboženskú
spoločnosť, inú právnickú osobu alebo fyzickú osobu (teda pre zriaďovateľov neštátnych
škôl a školských zariadení) a osobitne v § 3 ods. 5, podľa ktorého „Finančné prostriedky
pre školy a školské zariadenia v zriaďovateľskej pôsobnosti obce, štátom uznanej cirkvi
alebo náboženskej spoločnosti, inej právnickej osoby alebo fyzickej osoby a obvodných
úradov v sídle kraja sa poskytujú zriaďovateľovi z kapitoly ministerstva vnútra
prostredníctvom obvodného úradu v sídle kraja podľa sídla zriaďovateľa v objeme určenom
ministerstvom...“. Napadnutý zákon tak bol doplnený aj o právnu úpravu týkajúcu sa
výslovne financovania neštátnych (cirkevných a súkromných) školských zariadení.
Podľa odôvodnenia Výboru národnej rady pre vzdelanie, vedu, mládež a šport, ktorý bol
iniciátorom uvedenej legislatívnej zmeny „... zmeny súvisia so zmenou finančných tokov,
t. j. z rozpočtovej kapitoly ministerstva školstva budú poskytované len náklady na školy,
v ktorých sa vzdelávanie považuje za sústavnú prípravu na povolanie, v zriaďovateľskej
pôsobnosti samosprávnych krajov a ostatné finančné prostriedky na školy, v ktorých sa
vzdelávanie považuje za sústavnú prípravu na povolanie, v zriaďovateľskej pôsobnosti obcí,
štátom uznanej cirkvi alebo náboženskej spoločnosti, inej právnickej osoby alebo fyzickej
osoby a na školy a školské zariadenia zriadené obvodným úradom v sídle kraja budú
poskytované z rozpočtovej kapitoly ministerstva vnútra“.
Z uvedených dôvodov v čase meritórneho prerokovania návrhu už stráca
opodstatnenie námietka navrhovateľov, že napadnutý zákon neobsahuje úpravu
poskytovania finančných prostriedkov pre zriaďovateľov neštátnych školských zariadení,
konkrétnejšie, že napadnutý zákon neobsahuje „vymedzenie zdrojov financovania, postupov
a podmienok pridelenia finančných prostriedkov“.
Samotné vymedzenie podmienok prideľovania finančných prostriedkov je v zmysle
zákona č. 596/2003 Z. z. v kompetencii obce. Podľa § 6 ods. 12 písm. c) tohto zákona obec
určí všeobecne záväzným nariadením aj podrobnosti financovania súkromných a cirkevných
školských zariadení. Napadnutému zákonu preto nemožno vyčítať nedostatok predmetnej
právnej úpravy vo vzťahu k financovaniu súkromných a cirkevných školských zariadení.
Z uvedeného vyplýva, že samotná námietka navrhovateľov, podľa ktorých sa zákon
č. 597/2003 Z. z. „nevzťahuje na financovanie súkromných a cirkevných školských
zariadení“, nie je dôvodná, a preto vo vzťahu k tejto argumentácii nemožno dospieť
k záveru o nesúlade uvedeného zákona s čl. 12 ods. 2, čl. 42 a čl. 55 ods. 2 ústavy, s čl. 14
dohovoru a s čl. 2 dodatkového protokolu.
Podstata námietky navrhovateľov však smeruje proti výške financovania cirkevných
a súkromných školských zariadení oproti iným zriaďovateľom, pričom túto otázku upravuje
druhá napadnutá právna úprava ‒ zákon č.596/2003 Z. z. v § 6 ods. 12 písm. j) tohto
zákona. Ústavný súd sa preto v ďalšom bude zaoberať podstatou námietok navrhovateľov
smerujúcich všeobecne proti spôsobu financovania cirkevných a súkromných školských
zariadení pri posudzovaní súladu § 6 ods. 12 písm. j) zákona č. 596/2003 Z. z. s označenými
článkami ústavy.
2. K namietanému nesúladu § 6 ods. 12 písm. j) zákona č. 596/2003 Z. z. s čl. 12
ods. 2, čl. 42 a čl. 55 ods. 2 ústavy, s čl. 14 dohovoru a s čl. 2 dodatkového protokolu
Ako už bolo uvedené, navrhovatelia namietajú aj nesúlad § 6 ods. 12 písm. j) zákona
č. 596/2003 Z. z. s čl. 12 ods. 2, čl. 42 a čl. 55 ods. 2 ústavy, s čl. 14 dohovoru a s čl. 2
dodatkového protokolu. Podľa uvedeného ustanovenia obec „poskytne na žiaka cirkevnej
základnej umeleckej školy, žiaka súkromnej základnej umeleckej školy, poslucháča
cirkevnej jazykovej školy, poslucháča súkromnej jazykovej školy, dieťa cirkevnej materskej
školy, dieťa súkromnej materskej školy, dieťa cirkevného školského zariadenia a dieťa
súkromného školského zariadenia finančné prostriedky najmenej vo výške 88 % zo sumy
určenej na mzdy a prevádzku na žiaka základnej umeleckej školy, poslucháča jazykovej
školy, dieťa materskej školy a dieťa školského zariadenia v zriaďovateľskej pôsobnosti
obce; v cirkevných zariadeniach školského stravovania a v súkromných zariadeniach
školského stravovania finančné prostriedky najmenej vo výške 88 % zo sumy určenej
na mzdy a prevádzku na stravovanie žiaka školy v zriaďovateľskej pôsobnosti obce“.
Aj toto napadnuté ustanovenie bolo predmetom novelizácie a jeho súčasné znenie je
výsledkom zmeny uskutočnenej zákonom č. 325/2012 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon
č. 597/2003 Z. z. o financovaní základných škôl, stredných škôl a školských zariadení
v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
Podľa dôvodovej správy k predmetnému vládnemu návrhu novely (všeobecná časť
dôvodovej správy) cieľom novej právnej úpravy je „umožniť územnej samospráve určovať
vo všeobecne záväznom nariadení podrobnosti financovania základných umeleckých škôl,
jazykových škôl, materských škôl a školských zariadení, výšku finančných prostriedkov
na mzdy a prevádzku a deň v mesiaci, v ktorom územná samospráva poskytne finančné
prostriedky neštátnym zriaďovateľom a vlastným školám a školským zariadeniam
financovaných z výnosu dane obcí (vyšších územných celkov)...“, a podľa osobitnej časti
dôvodovej správy „V ustanovení § 6 ods. 12 a v ustanovení § 9 ods. 12 sa navrhujú
povinnosti pre územnú samosprávu (obce a vyššie územné celky) v oblasti financovania
základných umeleckých škôl, jazykových škôl, materských škôl a školských zariadení.
V cirkevných a súkromných školách a školských zariadeniach financujú náklady na deti,
žiakov a poslucháčov do 15 rokov veku obce a nad 15 rokov veku VÚC. Navrhuje sa, aby
územná samospráva určovala sama prostredníctvom všeobecného záväzného nariadenia
podrobnosti financovania základných umeleckých škôl, jazykových škôl, materských škôl
a školských zariadení, výšku finančných prostriedkov na mzdy a prevádzku a deň v mesiaci,
v ktorom územná samospráva poskytne neštátnym zriaďovateľom a vlastným školám
a školským zariadeniam financovaných z výnosu dane obcí (vyšších územných celkov)
finančné prostriedky na mzdy a prevádzku. Pri určovaní vlastných pravidiel musí územná
samospráva dodržať všetky platné predpisy v oblasti školstva, napríklad školský zákon
a podobne. Súčasne sa určujú aj ďalšie kritériá, ktoré môže obec /vyšší územný celok
zohľadniť pri určovaní výšky finančných prostriedkov na mzdy a prevádzku na žiaka
základnej umeleckej školy, poslucháča jazykovej školy, dieťa materskej školy
alebo školského zariadenia. Pri určovaní týchto kompetencií sa vychádzalo zo skutočnosti,
že podiely na daniach v správe štátu sú vlastným príjmom obce/vyššieho územného celku
a zo skutočnosti, že o týchto príjmoch rozhoduje obec/vyšší územný celok samostatne
(§ 5 ods. 1 a 3 a § 6 ods. 1 a 3 zákona č. 583/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách územnej
samosprávy a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Ďalej
sa navrhuje, aby každá obec si financovala náklady na záujmové vzdelávanie detí s trvalým
pobytom na území obce v centrách voľného času, bez rozdielu veku vo vlastných centrách
voľného času, v neštátnych centrách voľného času na deti do 15 rokov veku. Tento návrh
vychádza zo zberu údajov na účely rozdeľovania a poukazovania výnosu dane obciam
ustanovenom v § 7a zákona č. 597/2003 Z. z. o financovaní základných škôl, stredných škôl
a školských zariadení v znení neskorších predpisov. Explicitne sa v zákone uvádza, kto
poskytuje finančné prostriedky na stravovanie detí materských škôl a žiakov škôl, v ktorých
sa vzdelávanie považuje za sústavnú prípravu na povolanie (kedy obec a kedy vyšší územný
celok). Ďalej sa navrhuje, aby územná samospráva (obce a vyššie územné celky)
oznamovala výšku finančných prostriedkov na kalendárny rok nielen neštátnym
zriaďovateľom základných umeleckých škôl, jazykových škôl, materských škôl a školských
zariadení, ale aj základným umeleckým školám, jazykovým školám, materským školám
a školským zariadeniam vo svojej zriaďovateľskej pôsobnosti a aby im poskytovala mesačne
finančné prostriedky na kalendárny rok určených vo všeobecne záväznom nariadení.“.
Navrhovatelia považujú za rozdielnu právnu úpravu financovania súkromných
a cirkevných školských zariadení na jednej strane a iných školských zariadení (ďalej
aj „verejné školské zariadenia“) na strane druhej. Povinnosť vytvorenia rovnakého spôsobu
financovania má podľa navrhovateľov vyplývať z čl. 12 ods. 2, čl. 42 a čl. 55 ods. 2 ústavy,
čl. 14 dohovoru a čl. 2 dodatkového protokolu.
Ústavný súd považoval za vhodné v prvom rade posúdiť, či z uvedených ustanovení
ústavy a medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná, vyplýva
povinnosť štátu zabezpečiť rovnaké financovanie súkromným a cirkevným školským
zariadeniam ako ich verejným náprotivkom.
V druhom rade ústavný súd preskúmal, či je právna úprava rozlišujúca medzi
financovaním štátnych a neštátnych školských zariadení v rozpore so zákazom
diskriminácie.
Ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že pre účely financovania cirkevných
a súkromných školských zariadení vychádza napadnutá právna úprava [§ 6 ods. 12 písm. j)
zákona č. 596/2003 Z. z.] z toho, že územná samospráva určuje sama prostredníctvom
všeobecného záväzného nariadenia podrobnosti ich financovania. Napadnutá právna úprava
tak postuluje iba všeobecný právny rámec pre ich financovanie (minimálne požiadavky
na výšku dotácie) a ústavný súd môže posudzovať iba ústavnú konformitu tohto
všeobecného rámca pre financovanie neštátnych školských zariadení. Obecnej samospráve
nič nebráni, aby zabezpečila rovnocenné financovanie týmto cirkevným a súkromným
školským zariadeniam.
a) K otázke, či z čl. 42 ústavy alebo čl. 2 dodatkového protokolu vyplýva
pozitívny záväzok zabezpečiť jednotné financovanie štátnych a neštátnych školských
zariadení bez ohľadu na ich zriaďovateľa
Z čl. 42 ods. 2 ústavy vyplýva pre štát pozitívny záväzok zaručiť občanom právo
na bezplatné vzdelávanie v základných a stredných školách.
Z čl. 42 ods. 3 ústavy vyplýva ďalší záväzok štátu spočívajúci v povinnosti
garantovať možnosť zriaďovať iné školy, vrátane základných a stredných škôl, ako štátne;
v takých školách sa môže vzdelávanie poskytovať za úhradu.
Rovnaké znenie, ako má čl. 42 ods. 2 a 3 ústavy, má aj čl. 33 ods. 2 a 3 Listiny
základných práv a slobôd (ďalej len „listina“).
Ako prvé sa žiada uviesť, že z dikcie čl. 42 ústavy vyplýva, že primárnym nositeľom
subjektívneho verejného práva je fyzická osoba (vzdelávajúci sa). Iba v rozsahu čl. 42
ods. 3 sa právna úprava základného práva na vzdelanie priamo dotýka zriaďovateľa škôl
(iných ako štátnych). Predmetné ustanovenia ústavy nerozlišujú medzi školami a školskými
zariadeniami a ani osobitne neuvádzajú kategórie verejných, súkromných a cirkevných škôl
a školských zariadení.
Právo na vzdelanie patrí do kategórie hospodárskych, sociálnych a kultúrnych práv.
Domáhať sa ho možno, ako uvádza čl. 51 ods. 1 ústavy, len v medziach zákonov, ktoré ho
vykonávajú. Základné právo na vzdelanie tak už svojou povahou nabáda k právnej úprave
zo strany štátu (ktorá naplní jeho obsah), ten však nesmie zasiahnuť samotnú podstatu tohto
práva ani sa dotknúť iných práv zakotvených ústavou a dohovorom. Ústavný súd môže
v rámci abstraktnej kontroly ústavnosti vysloviť nesúlad len v prípadoch, ak právna norma
nerešpektuje konkrétne ústavné garancie niektorého zo základných práv, na ktoré odkazuje
Záväzné predpisy regulujúce danú oblasť (vzdelávanie) musia na jednej strane
umožniť štátu naplniť globálnu zodpovednosť za poskytovanú verejnú službu – vzdelanie,
na druhej strane by ale nemali nadbytočne obmedzovať možnosť prispôsobiť vzdelávaciu
ponuku miestnym podmienkam a individuálnym potrebám tých, ktorým má slúžiť.
Nie je pritom rozhodujúce, či v prípade umožnenia pôsobenia iných ako štátnych
škôl štát zabezpečuje plnenie svojich funkcií (vzdelávacia služba) prostredníctvom iných
ako štátnych škôl alebo či iba umožňuje iným subjektom paralelne k vlastnej štruktúre
vzdelávacích zariadení ponúknuť alternatívnu vzdelávaciu službu.
Z čl. 42 ústavy bez ďalšieho nevyplýva pozitívny záväzok štátu zabezpečiť
financovanie pôsobenia štátnych a iných ako štátnych škôl, ktorý by sa v rovnakom rozsahu
vzťahoval aj na všetky školské zariadenia. Ústavný súd pripomína, že pokiaľ základné,
stredné a vysoké školy predstavujú vzdelávacie ustanovizne, ktorých zriadením
a zabezpečovaním ich riadneho chodu zabezpečuje štát základné právo na vzdelanie,
školské zariadenia (školské výchovno-vzdelávacie zariadenia, špeciálne výchovné
zariadenia, školské zariadenia výchovného poradenstva a prevencie a školské účelové
zariadenia) plnia nezriedka najmä doplnkovú funkciu vo vzdelávacom a výchovnom
procese tým, že umožňujú rozvíjať talent, osobnosť a psychické a motorické schopnosti
detí, prípadne umožňujú reflektovať osobitné záujmy a potreby detí, ako aj aspoň dočasné
riešenie ich ťaživého ekonomického, sociálneho postavenia či duševného stavu.
Medzi školskými zariadeniami (v zmysle uvedenej právnej úpravy) preto možno
rozlišovať také, ktoré plnia úlohy podobné alebo totožné ako školy, ale aj školské zariadenia
plniace iné úlohy, vedľajšie k samotnému vzdelávaciemu procesu. Z pohľadu ústavy by sa
ale za školy v zmysle čl. 42 ústavy mali považovať minimálne tie školské zariadenia, ktoré
plnia podobné úlohy ako školy a prostredníctvom ktorých štát zabezpečuje fungovanie
a prístup k vzdelávaciemu systému.
Bez toho, aby bolo potrebné skúmať, či z čl. 42 ústavy vyplýva pozitívny záväzok
štátu zabezpečiť nielen financovanie škôl, ale aj školských zariadení, ústavný súd považuje
za vhodné poukázať na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“)
týkajúcu sa pozitívneho záväzku štátu vzťahujúcu sa na financovanie vzdelávacích
zariadení, osobitne na rozhodnutie ESĽP z 22. 11. 2011 o sťažnosti 8314/10 (o ktorom sa
zmieňuje vo svojom vyjadrení k návrhu aj vláda) vo veci Soukromá základní škola Cesta
k úspěchu v Praze, s. r. o. a občanské združení Škola dětem proti Českej republike, ktoré
vychádzalo pri vyslovení neprípustnosti sťažnosti aj z čl. 33 ods. 3 listiny. V tomto
rozhodnutí ESĽP uviedol: „Súd zdôrazňuje predovšetkým fakt, že článkom 2 Protokolu č. 1
(Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd; pozn.
prekl.), ktorý zakazuje odopretie práva na vzdelanie, sa zmluvné štáty zaväzujú zaručiť
každému, kto spadá pod ich jurisdikciu, právo na prístup k v danom čase existujúcim
školským zariadeniam, ako aj možnosť požívania výhod z absolvovaného štúdia oficiálnym
uznaním dosiahnutého vzdelania. Inak povedané, zmluvné strany nezaručujú právo
na vzdelanie takým spôsobom, že by ich zaväzovalo zabezpečiť vyučovanie istej formy alebo
stanoveného stupňa na ich vlastné náklady alebo s ich finančnou podporou. Najmä prvá
veta článku 2 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd ponecháva štátu výhradné právo rozhodnúť sa, či finančne podporí alebo nepodporí
súkromné školy. V zmysle tohto ustanovenia teda osoby spadajúce pod jurisdikciu členského
štátu nemajú právo požadovať od štátu zriadenie akéhokoľvek vzdelávacieho zariadenia
(pozri vec týkajúcu sa niektorých aspektov jazykového režimu výučby v Belgicku)“ [právny
základ (23. 7. 1968, § 3, § 9 a § 13, séria A, č. 6)] .
Európsky súd pre ľudské práva v tomto procesnom rozhodnutí teda v zásade uviedol,
že podľa jeho výkladu čl. 2 ods. 1 dodatkového protokolu a čl. 14 dohovoru zmluvné štáty
dohovoru majú za povinnosť uznať právo na vzdelávanie v iných než štátnych školách,
avšak bez povinnosti podieľať sa na ich financovaní alebo inom subvencovaní. Z toho
vyplýva úplná voľnosť štátu, aby sa rozhodol, či bude, alebo nebude subvencovať súkromné
školy. Podobný záver by sa mal vzťahovať aj na školské zariadenia.
Podľa názoru ústavného súdu nevedie ani čl. 42 (najmä ods. 3) ústavy k inému
záveru, a to aj vzhľadom na tieto dôvody:
Aj keby mal z čl. 42 (najmä z ods. 3) ústavy vyplývať pozitívny záväzok finančne
podporovať prevádzku súkromných a cirkevných školských zariadení, bol by obsah tohto
záväzku na plnenie vymedzený právnym poriadkom (zákonmi a podzákonnými úpravami).
Ústava pritom priamo nedefinuje minimálne požiadavky na obsah takejto právnej úpravy,
okrem požiadavky zákazu zasiahnuť do samotnej podstaty niektorého zo základných práv.
Ústavná požiadavka na obsah, resp. kvalitu takejto právnej úpravy sa prejavuje v zásade
primeranosti, osobitne v povinnosti zabezpečiť určitý minimálny (základný) štandard
právnej úpravy. Napriek tomu, že štát má pri plnení pozitívnych záväzkov (obzvlášť tých,
na ktoré sa vzťahuje čl. 51 ústavy) veľký priestor pre voľbu nástrojov a spôsobu splnenia
týchto záväzkov, z pozitívneho záväzku vyplýva aj povinnosť zabezpečiť také normatívne
a faktické opatrenia, ktoré sú primerané a dostatočné na splnenie daného cieľa
(tzv. „Untermaßverbot“ podľa rozhodnutia Spolkového ústavného súdu 2 BvF 2/90,
2 BvF 4/90, 2 BvF 5/92 z 28. 5. 1993 publikovaného ako BVerfGE 88, 203).
Preto, aj keby mal z čl. 42 (najmä z ods. 3) ústavy vyplývať pozitívny záväzok
finančne podporovať prevádzku súkromných a cirkevných školských zariadení, napadnutá
právna úprava [§ 6 ods. 12 písm. j) zákona č. 596/2003 Z. z.] garantujúca minimálnu výšku
dotácie pre zriaďovateľov súkromných a cirkevných školských zariadení (88 % výšky
dotácie pre verejných zriaďovateľov) by takúto požiadavku spĺňala. Ústavný súd nepopiera
riziká spojené s tým, že rozhodovanie o konkrétnej výške financovania (nad rámec zákonom
ustanoveného limitu) iných ako verejných či obecných školských zariadení z verejných
zdrojov je zverené obci, ktorá môže byť sama zriaďovateľkou školského zariadenia a môže
tak mať motiváciu uprednostniť záujmy vlastného zariadenia pred ostatnými (a tak
udržiavať výšku dotácie pre cirkevné a súkromné školské zariadenia na nižšej úrovni).
Minimálny limit finančnej podpory pre zriaďovateľov súkromných a cirkevných školských
zariadení vo výške 88 % je ale z pohľadu ústavného súdu dostatočný na splnenie
prípadného pozitívneho záväzku štátu, keďže garantuje zriaďovateľovi súkromného alebo
cirkevného školského zariadenia finančnú dotáciu vo výške približujúcej sa finančnej
dotácii pre verejné, resp. obecné školské zariadenie.
Podľa názoru ústavného súdu zo samotného čl. 42 ústavy a ani z čl. 2 dodatkového
protokolu nevyplýva pozitívny záväzok zabezpečiť rovnakú formu financovania štátnych
a neštátnych škôl. Preto, aj keby mal byť čl. 42 ústavy či čl. 2 dodatkového protokolu
považovaný za upravujúci nielen otázku vzdelávacieho procesu v užšom slova zmysle
(právne postavenie škôl a vzťahy dotknutých osôb voči školám), ale aj vzdelávacieho
procesu v širšom slova zmysle (vzťahy voči školským zariadeniam), nebolo by možné
z uvedených ustanovení ústavy či medzinárodných zmlúv bez ďalšieho vyvodiť pozitívny
záväzok štátu zabezpečiť ich nediskriminačné financovanie.
Navyše, ústavný súd považuje takýto záver za konformný aj s výsledkami porovnania
s rozdielnymi ústavnými úpravami vo viacerých zmluvných štátoch dohovoru.
Podľa čl. 42 ods. 4 Ústavy Írskej republiky štát zabezpečuje bezplatné základné
vzdelávanie a usiluje sa o to, aby doplnil a poskytol primeranú pomoc vzdelávaniu
poskytovanému jednotlivcami alebo korporáciami. Podľa čl. 33 ods. 3 Ústavy Talianskej
republiky organizácie a súkromné osoby majú právo zriaďovať školy a výchovné ústavy,
avšak bez záväzkov pre štát. Podľa čl. 23 ods. 7 Ústavy Holandského kráľovstva súkromné
školy, ktoré vyhovujú zákonným predpokladom, sú financované zo štátnych prostriedkov
rovnako ako verejné školy. Podľa čl. 75 ods. 2 Ústavy Portugalskej republiky štát uznáva
súkromné a družstevné školstvo na základe zákona a dozerá na ne. Podľa čl. 7 ods. 4 prvej
vety Základného zákona Spolkovej republiky Nemecko sa zaručuje právo na zriaďovanie
súkromných škôl. Podľa poslednej vety citovaného článku schválenie takých škôl sa
odoprie, ak nie je dostatočne materiálne a právne zabezpečené postavenie učiteľov.
Samotná právna úprava financovania neštátnych škôl je ale už prenechaná na právnu
úpravu jednotlivých spolkových krajín, ktorá môže obsahovať aj priamy nárok súkromných
škôl na finančnú podporu. Napríklad podľa čl. 26 ods. 2 Ústavy spolkovej krajiny
Slobodného štátu Durínsko (Verfassung des Freistaats Thüringen) majú tzv. povolené
súkromne školy nahrádzajúce verejné školy nárok na verejný príspevok, ktorý má byť
určený zákonom. Podľa nedávneho rozhodnutia Ústavného súdneho dvora spolkovej krajiny
Durínsko sp. zn. VerfGH 13/11 zo 17. 4. 2014 (www.thverfgh.thueringen.de, pozri aj tam
uvedený prehľad ústavných úprav ostatných spolkových krajín vo vzťahu k nárokom
súkromných škôl na finančnú podporu štátu) je právna úprava spolkovej krajiny Durínsko,
podľa ktorej je výpočet finančnej podpory pre súkromné školy v rukách výkonnej, a nie
zákonodarnej moci, a ktorý navyše nie je vypočítaný ako pomerná časť skutočných, ale len
normovaných dotácií na verejnú školu, v rozpore s uvedeným článkom ústavy tejto
spolkovej krajiny. Podľa ustálenej rozhodovacej činnosti nemeckých súdov ústavného typu
či už na úrovni spolkových krajín, alebo na federálnej úrovni, je ale ústavne konformný taký
model financovania súkromných škôl, ktorý sa vypočíta ako percentuálna časť úhrady
skutočných nákladov verejných škôl (okrem uvedeného rozhodnutia Ústavného súdneho
dvora spolkovej krajiny Durínsko aj rozhodnutie Spolkového ústavného súdu 1 BvL 8,
16/84 z 8. 4. 1987, publikované ako BVerfGE 75, 40 a rozhodnutie1 BvR 682, 712/88
z 9. 3. 1994 publikované ako BVerfGE 90, 107).
Z už uvedeného rozhodnutia ESĽP vo veci Soukromá základní škola Cesta k úspěchu
v Praze, s. r. o. a občanské združení Škola dětem proti Českej republike vyplýva, že obsah
základného práva na rovnaké zaobchádzanie so štátnymi školami a súkromnými
(cirkevnými) školami je ponechaný na voľnú úvahu zmluvných štátov. Úprava tohto vzťahu
sa pohybuje od úplného pokrytia finančných potrieb súkromných škôl (Holandsko)
po pomoc (Írsko) alebo výhradu materiálneho a právneho zabezpečenia učiteľov (Nemecko)
až po odmietnutie akéhokoľvek záväzku vrátane financovania (Taliansko). Všetky štáty
však zásadne uznávajú právo zriaďovať aj iné než štátne školy, ktoré sa spravidla viaže
na splnenie predpokladov ustanovených zákonmi.
Napadnutá právna úprava [§ 6 ods. 12 písm. j) zákona č. 596/2003 Z. z.] upravujúca
financovanie cirkevných a súkromných školských zariadení tak podľa názoru ústavného
súdu nezasahuje do samotnej podstaty jednotlivých zložiek základného práva podľa čl. 42
ústavy alebo čl. 2 dodatkového protokolu, a nie je preto v nesúlade s daným článkom ústavy
a medzinárodnej zmluvy
b) K otázke, či rozdielna právna úprava financovania verejných a iných
školských zariadení s ohľadom na ich zriaďovateľa je diskriminačná a porušuje čl. 12
ods. 2 ústavy v spojení s čl. 42 ústavy a čl. 14 dohovoru v spojení s čl. 2 dodatkového
protokolu
Aj pri uplatňovaní základných práv tretej generácie (hospodárske, sociálne a kultúrne
práva) môže bez akejkoľvek pochybnosti dôjsť k porušeniu všeobecnej zásady rovnosti
a zákazu diskriminácie podľa čl. 12 ods. 2 ústavy. Ústavný súd pripomína, že v tomto
prípade však tvrdenú všeobecnú diskrimináciu možno preskúmať so zreteľom na jej
spojitosť s čl. 42 ústavy. To platí aj pre čl. 2 ods. 1 dodatkového protokolu v spojitosti
s čl. 14 dohovoru.
Zákaz diskriminácie ustanovený čl. 12 ods. 2 ústavy je ústavnou zásadou, ktorá
vzhľadom na svoju podstatu a účel presahuje medze základných práv a slobôd a má
relevanciu dokonca aj pre výklad a uplatnenie tých noriem ústavy, ktoré sa nevzťahujú
na základné práva a slobody. V materiálnom právnom štáte zákaz diskriminácie predstavuje
príkaz, ktorý ústavodarca adresoval štátu ako jeho pozitívny záväzok (PL. ÚS 14/98,
Priamou diskrimináciou je právna úprava určujúca, že s určitou skupinou osôb sa
zaobchádza v porovnateľnej situácii menej výhodným spôsobom ako s inou skupinou osôb,
ak sa tak deje na základe tzv. kvalifikovaného kritéria. Ústavný súd hodnotí v abstraktnej
kontrole porušenie rovnosti v zásade v súvislosti s porušením iného základného práva alebo
slobody [rovnosť pridružená, akcesorická; PL. ÚS 13/09 ; porov. Šuta, P. Sociálne práva
v judikatúre Ústavného súdu Slovenskej republiky. In: Wintr, J., Antoš, M. (eds.) Sociální
práva. Praha : Leges 2011, s. 75 a nasl.]. Naznačuje to text ústavy v čl. 12 ods. 2: „Základné
práva a slobody sa zaručujú... bez ohľadu na...“ a vyplýva to z dôležitosti ochrany
pred štátom. Princípy zákazu diskriminácie a rovnosti ľudí nie sú spravidla chránené samy
osebe, ale len v súvislosti s porušením iného základného práva a slobody. Ústavný súd preto
aplikoval ako východiskový klasický prístup k diskriminácii, ktorý je založený
na komponentoch akcesority (PL. ÚS 33/95 – povinnosť obcí akceptovať dlhopisy
za odpredaj bytov, čl. 12 a čl. 20 ústavy; PL. ÚS 36/95 – odvod za drobenie pozemkov,
čl. 12 a čl. 20 ústavy, PL. ÚS 37/95 – Agrokomplex, čl. 12 a čl. 20 ústavy; PL. ÚS 38/95
– „zlaté“ akcie, čl. 12 a čl. 20 ústavy; PL. ÚS 43/95 – vstup prokurátora do civilného
konania, čl. 12 a čl. 46 ústavy; PL. ÚS 12/97 – výluka správneho súdneho prieskumu
priestupkov do 2 000 Sk, čl. 12 a čl. 46 ústavy; PL. ÚS 18/97 – zbrojný preukaz
odopieračov, čl. 12 a čl. 25 ods. 2 ústavy, PL. ÚS 4/00 – matičný majetok, čl. 12 a čl. 20
ústavy, PL. ÚS 21/00 – exekučná imunita zdravotných poisťovní a exekučné privilegovanie
bánk, čl. 46 a čl. 12 ústavy; PL. ÚS 15/03 – prieskum rozhodnutí NBÚ, čl. 12 a čl. 46
ústavy; PL. ÚS 38/03 – zníženie poplatku z omeškania v zdravotníctve, čl. 12 a čl. 20
ústavy; PL. ÚS 15/06 – zbrane a strelivo, čl. 12 a 35 ústavy; PL. ÚS 3/08 – vysokoškolský
zákon II, čl. 12 a čl. 42 ústavy; PL. ÚS 11/08 – reforma dôchodkovej reformy, čl. 12 a čl. 39
ústavy; PL. ÚS 13/09 – obce a sociálne služby, čl. 12 a čl. 35 ústavy; PL. ÚS 19/09 –
diaľnice, čl. 12 a čl. 20 ústavy; PL. ÚS 11/2011 – exekučná imunita štátu, čl. 12 a čl. 20
ústavy) a kvalifikovanom kritériu (PL. ÚS 8/04 – antidiskriminačný zákon/smernica, čl. 12
ústavy).
Ústavný súd vo svojej judikatúre vytvoril aj test diskriminácie (I. ÚS 76/2011), ktorý
v podstate zodpovedá takýmto testom aj v judikatúre ESĽP, ako aj Súdneho dvora
Európskej únie. Tento test sa pre väčšiu zrozumiteľnosť postupu ústavného súdu pri jeho
vykonávaní člení na zistenia, či:
- v danom prípade ide o rovnaké alebo objektívne porovnateľné subjekty,
- nerovnaké zaobchádzanie sa neopiera o ústavne prípustný dôvod nerovnakého
zaobchádzania,
- porušenie rovnosti spôsobuje ujmu a
- zásah možno alebo nemožno ospravedlniť.
Ústavný súd preskúmal nielen to, či v prípade verejných školských zariadení
a súkromných a cirkevných školských zariadení vo vzťahu k ich financovaniu ide o rovnaké
alebo objektívne porovnateľne subjekty, ale aj to, či existuje pozitívny záväzok štátu
na rovnaký spôsob a formu financovania takýchto škôl.
Je sporné, či napadnutým zákonom skutočne došlo k vyčleneniu dvoch skupín
subjektov. Ak by malo ísť o diskrimináciu, muselo by byť s rôznymi skupinami osôb, ktoré
sa nachádzajú v rovnakej alebo porovnateľnej situácii, zaobchádzané rozdielnym spôsobom,
a to na základe kvalifikovaného kritéria (zakázaného dôvodu), pričom pre takéto rozdielne
zaobchádzanie neexistuje objektívny alebo rozumný dôvod. Na zistenie diskriminácie je
v prvom rade nutné určiť porovnateľnosť – komparátor (spoločný menovateľ),
zmysluplnosť spoločných prvkov porovnávaných osôb alebo skupín osôb. V predmetnej
veci už samotná ústava predpokladá rozlišovanie medzi štátnymi a inými školami
(s možnosťou vyžadovať úhradu). Ústavný súd vyslovuje pochybnosti, či možno
zriaďovateľov štátnych a iných škôl, resp. verejných a iných zariadení (keďže primárne voči
nim smeruje právna úprava financovania školstva) považovať za osoby v porovnateľných
situáciách.
Štát si svoj pozitívny záväzok zabezpečiť dostupné právo na vzdelanie plní v prvom
rade prostredníctvom siete verejných škôl (a jeho financovania a zabezpečovaním jeho
kontroly), z tohto vyplýva aj osobitosť postavenia štátu ako zriaďovateľa verejnej školy
oproti zriaďovateľom iných ako štátnych škôl. Obdobné závery platia vo vzťahu k školským
zariadeniam.
Ústavne významným kritériom, ktoré zo štátnych škôl robí iné subjekty než iné školy
ako štátne (súkromné a cirkevné), je to, že ústava týmto iným školám priznáva právo
na vyberanie úhrady za vzdelávanie. Takáto ústavne pripustená možnosť, korigujúca pre iné
než štátne školy ústavné pravidlo o absolútnej bezplatnosti vzdelávania podľa čl. 42 ods. 2
ústavy umožnila zákonodarcovi, aby upravil financovanie vzdelávania pre predmetné
subjekty odlišne bez toho, aby sa dopustil diskriminácie. Obdobné podľa názoru ústavného
súdu platí pre zriadenie cirkevných a súkromných školských zariadení, ak by tieto spadali
pod právnu úpravu čl. 42 ods. 3 ústavy.
K tomu ústavný súd dodáva, že ústavnou hodnotou, ktorá je ústavne významná
pri posudzovaní ústavnosti právnych predpisov, je rovnosť vyjadrená aj zákazom
diskriminácie medzi jednotlivými subjektmi, pokiaľ neexistuje medzi nimi objektívny
rozdiel (čl. 12 ods. 2 ústavy). Ústavný súd v rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 5/03 uviedol, že
princíp rovnosti je porušený vždy vtedy, ak sa s jednou skupinou adresátov právnych
noriem v porovnaní s inou skupinou zaobchádza inak, hoci medzi oboma skupinami nie sú
rozdiely takého druhu a takej závažnosti, že odôvodňujú takéto nerovnaké zaobchádzanie;
porušením princípu rovnosti však nie je to, ak sa preukáže, že s nerovnakými skupinami
subjektov sa nakladá rozdielne. Také nakladanie nemožno považovať za diskrimináciu.
Ústavný súd teda v citovanom čl. 42 ods. 3 ústavy ani v čl. 2 dodatkového protokolu
nezistil žiadnu oporu pre tvrdenie, podľa ktorého financovanie verejných (štátnych) škôl
a zariadení a iných ako štátnych škôl a zariadení musí byť rovnaké, aby bolo
nediskriminačné. Takýto dôvod sa nedá vyvodiť len zo znenia čl. 12 ods. 2 ústavy, pričom
navyše toto ustanovenie nie je samostatne uplatniteľné rovnako, ako to je v prípade čl. 14
dohovoru.
Nad rámec uvedeného považuje ústavný súd aj v tomto prípade (m. m.
PL. ÚS 13/2012, PL. ÚS 1/2012) za potrebné poukázať aj na sprísnený test diskriminácie,
v súlade s východiskovými pozíciami určitého prúdu európskej konštitucionalistiky
(napr. Nemecký Spolkový ústavný súd ‒rozhodnutie zo 7. 10. 1980 vo veciach 1 BvL 50,
89/79, 1 BvR 240/79, nález Ústavného súdu Českej republiky vo veci vedenej pod sp. zn.
Pl. ÚS 42/03, nález Ústavného súdu Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky vo veci
vedenej pod sp. zn. PL. ÚS 22/92), podľa ktorého súdy ústavného typu preskúmavajú
aj otázku, či nedošlo k porušeniu zásady rovnosti bez vzťahu ku konkrétnemu základnému
právu alebo skôr v širšom vecnom rámci základného práva a zvlášť, či nedošlo k porušeniu
rovnosti na základe iného než kvalifikovaného kritéria.
Ústavný súd už vyslovil, že ústavnosť právnej úpravy končí tam, kde rovnaké alebo
nerovnaké zaobchádzanie s upravovanými vecnými stavmi nie je zlučiteľné s hľadiskom,
ktoré vychádza z myšlienky spravodlivosti tam, kde chýba jasný, zreteľný dôvod či už
pre rovnaké zaobchádzanie, alebo pre nerovnaké zaobchádzanie (PL. ÚS 3/08). Právne
rozlišovanie medzi subjektmi v prístupe k určitým právam nesmie byť prejavom ľubovôle
(m. m. PL. ÚS 1/2012).
Spoločným menovateľom všetkých citovaných názorov súdnych orgánov ochrany
ústavnosti je zákaz ľubovôle (svojvôle) zákonodarcu pri rozlišovaní skupín subjektov a ich
práv (m. m. napr. nález Ústavného súdu Českej republiky vo veci vedenej pod sp. zn.
Pl. ÚS 42/03, nález Ústavného súdu Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky vo veci
vedenej pod sp. zn. PL. ÚS 22/92). Základnou črtou ľubovôle (svojvôle) je absencia
racionálneho odôvodnenia pri zavedení určitého regulatívneho nástroja, čo má význam
pre požiadavku rovnosti v právach, ale súčasne aj pre kvalitu právneho štátu. Zásada
rovnosti je v takom prípade bytostne spätá s myšlienkou právneho štátu, čo umožňuje
skúmanie napadnutého ustanovenia z hľadiska jeho súladu s čl. 1 ods. 1 ústavy v spojení
s čl. 12 ods. 1 ústavy (PL. ÚS 1/2012).
Európsky súd pre ľudské práva vyslovil právny názor, že podľa čl. 14 dohovoru nie
každé rozdielne zaobchádzanie je diskriminačné: «rozdielne zaobchádzanie je
diskriminačné pri neexistencii objektívneho a rozumného odôvodnenia, t. j. ak nesleduje
„legitímny účel“ a nie je tu vzťah rozumnej proporcionality medzi použitými prostriedkami
a sledovaným účelom» [napr. Darby v. Švédsko, A 187, č. 11581/85; Fredin v Švédsko,
A 192, č. 12033/86 z 18. 2. 1991; Sunday Times v. Spojené kráľovstvo (II), A 217,
č. 13166/87 z 26. 11. 1991].
Napadnutá právna úprava by však prešla aj takýmto prísnejším testom (z pohľadu
nárokov na zákonodarcu) rovnosti, a to, aj keby sa postavenie zriaďovateľov súkromných
a cirkevných školských zariadení malo považovať za podobné postaveniu verejných
zriaďovateľov, pretože rozdielna právna úprava finančnej dotácie je odôvodnená rozdielnou
možnosťou získať finančné zdroje na zabezpečenie výučbového procesu spoplatnením
výučby (slovami ústavy „vyžadovať úhradu“), resp. osobitného finančného vzťahu
so svojím zriaďovateľom (cirkev, súkromná právnická alebo fyzická osoba). Vznik novej
skupiny voči porovnávanej skupine nebol arbitrárny – bol odôvodnený, a tento dôvod
považuje ústavný súd za racionálny. Obdobné platí pre zriadenie cirkevných a súkromných
školských zariadení.
c) K otázke, či právna úprava ustanovujúca rozdielny minimálny limit
pre financovanie štátnych a neštátnych školských zariadení odporuje čl. 55 ods. 2
Navrhovatelia ďalej namietali nesúlad § 6 ods. 12 písm. j) zákona č. 596/2003 Z. z.
aj s čl. 55 ods. 2 ústavy.
Podľa čl. 55 ods. 2 ústavy Slovenská republika chráni a podporuje hospodársku
súťaž. Podrobnosti ustanoví zákon.
Ústavný súd už vyslovil, že čl. 55 ústavy formuluje princípy hospodárskej politiky
Slovenskej republiky, medzi ktoré patrí aj podpora a ochrana konkurenčného
hospodárskeho prostredia a vytváranie právnych prostriedkov proti obmedzovaniu
hospodárskej súťaže, ktoré označí za nedovolené (PL. ÚS 2/04). Podľa ústavného súdu
navyše princípy vyjadrené v čl. 55 ústavy nemožno chápať absolútne (PL. ÚS 3/09).
Konania, ktorými dochádza k nedovolenému obmedzovaniu hospodárskej súťaže,
definuje práve zákon č. 136/2001 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ochrane hospodárskej súťaže“), a nie predmetný článok
ústavy. Realizácia hospodárskej politiky Slovenskej republiky, zabezpečenie trhového
hospodárstva a jeho princípov vyžaduje, aby Protimonopolný úrad Slovenskej republiky
ustanovený podľa zákona o ochrane hospodárskej súťaže vykonával kontrolu trhového
prostredia a v prípade zistení jeho porušenia reagoval podľa čl. 2 ods. 2 ústavy svojimi
rozhodnutiami a zabezpečil tak realizáciu ústavou garantovaných princípov. Porušenia
zistené týmto štátnym úradom (napríklad v dôsledku neoprávneného zásahu územnej
samosprávy do hospodárskej súťaže) neznamenajú automaticky porušenie ústavných
garancií čl. 55 ods. 1 ústavy (PL. ÚS 3/09).
Podľa názoru ústavného súdu nie je pre záver o súlade právnej úpravy upravujúcej
minimálne podmienky financovania cirkevných a súkromných školských zariadení
a umožňujúcej ich odlišné financovanie oproti verejným školským zariadeniam s čl. 55
ods. 2 ústavy potrebné skúmať, či verejné a iné školské zariadenia (resp. ich zriaďovatelia)
sú navzájom v súťažnom vzťahu.
Z čl. 55 ods. 2 ústavy vyplýva povinnosť štátu vytvoriť (podústavný) právny rámec
pre ochranu hospodárskej súťaže a vytvoriť účinný mechanizmus na potieranie
protisúťažných konaní.
Konanie, ktoré je prípustné podľa právnych predpisov týkajúcich sa financovania
školských zariadení, nemôže porušovať predpisy na ochranu hospodárskej súťaže.
Podľa § 39 zákona o ochrane hospodárskej súťaže orgány štátnej správy pri výkone
štátnej správy, orgány územnej samosprávy pri výkone samosprávy a pri prenesenom
výkone štátnej správy a orgány záujmovej samosprávy pri prenesenom výkone štátnej
správy nesmú zjavnou podporou zvýhodňujúcou určitého podnikateľa alebo iným spôsobom
obmedzovať súťaž.
Z uvedeného vyplýva, že k prípadnému porušeniu hospodárskej súťaže by mohlo
dôjsť (ak vôbec) až konkrétnym konaním územnej samosprávy, a nie priamo právnym
predpisom upravujúcim podmienky financovia školských zariadení, a to iba za podmienok
ustanovených v zákone o ochrane hospodárskej súťaže, ktorého vydaním štát naplnil
požiadavky čl. 55 ods. 2 ústavy.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd nepovažuje za dôvodnú ani námietku
navrhovateľov, že napadnutá právna úprava upravujúca financovanie školských zariadení
nie je v súlade s čl. 55 ods. 2 ústavy.
Vychádzajúc z uvedených skutočností, ústavný súd o návrhu skupiny poslancov
rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.
Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde sa k nálezu pripája odlišné stanovisko
sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (týkajúce sa odôvodnenia tohto rozhodnutia).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. júna 2014