Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

PL. ÚS 7/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-69

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. júna 2014 v pléne

zloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Ľubomíra Dobríka, Ľudmily

Gajdošíkovej, Sergeja Kohuta, Milana Ľalíka, Jána Lubyho (sudca spravodajca), Marianny

Mochnáčovej, Lajosa Mészárosa, Ladislava Orosza a Rudolfa Tkáčika o návrhu skupiny 36

poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, zastúpených poslancom Národnej rady

Slovenskej republiky Pavlom Hrušovským, na vyslovenie nesúladu zákona

č. o financovaní základných škôl, stredných škôl a školských zariadení

v znení neskorších predpisov a o štátnej správe

v školstve a školskej samospráve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov s , a ,

s čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a s čl. 2 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd takto

rozhodol:

Návrhu skupiny 36 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 8. februára 2012

doručený návrh skupiny 36 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len

„skupina poslancov“ alebo „navrhovatelia“) na začatie konania o súlade zákona

č. o financovaní základných škôl, stredných škôl a školských zariadení

v znení neskorších predpisov (ďalej aj „“ alebo „napadnutý zákon“),

o štátnej správe v školstve a školskej

samospráve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [ďalej

len „; podľa platného a účinného v čase

predbežného prerokovania návrhu ide o § 6 ods. 12 písm. j), pričom navrhovateľmi

následne zmenený petit návrhu túto skutočnosť reflektuje, pozn.] a § 2 ods. 1 písm. c)

nariadenia vlády Slovenskej republiky č. o rozdeľovaní výnosu dane z

príjmov územnej samospráve v znení neskorších predpisov (ďalej len „nariadenie vlády

č. ) s , a (ďalej

len „ústava“), s čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) a s čl. 2 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“).

Návrh navrhovateľov sa týka právnej úpravy financovania súkromných a cirkevných

školských zariadení. Školskými zariadeniami v zmysle

Z. z. o výchove a vzdelávaní (školský zákon) a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov sú školské výchovno-vzdelávacie zariadenia, špeciálne

výchovné zariadenia, školské zariadenia výchovného poradenstva a prevencie a školské

účelové zariadenia.

Navrhovatelia vo svojom návrhu uvádzajú, že základným právnym predpisom

upravujúcim financovanie škôl a školských zariadení je , pričom

jeho úvodné ustanovenia „vymedzujú pôsobnosť zákona, z ktorého vyplýva, že predmetný

zákon sa nevzťahuje na financovanie súkromných a cirkevných školských zariadení. Tento

záver potvrdzuje aj obsah právneho predpisu, ktorého ustanovenia na rozdiel

od financovania verejných školských zariadení financovanie súkromných a cirkevných

školských zariadení neupravujú. Odlišný právny stav sa predpokladá v prípade škôl

(súkromných, cirkevných a verejných), ktorých financovanie je v tomto zákone upravené.“.

Navrhovatelia ďalej poukazujú na to, že „na jednej strane

veľmi podrobne upravuje systém financovania súkromných cirkevných škôl a verejných

školských zariadení, na druhej strane upravuje podmienky pridelenia finančných

prostriedkov, avšak vymedzenie zdrojov financovania, postupov a podmienok pridelenia

finančných prostriedkov pre súkromné a cirkevné školské zariadenia v uvedenej právnej

úprave absentujú“.

Podľa navrhovateľov mechanizmus financovania, ktorý zaviedol zákon

č. , znevýhodňuje súkromné a cirkevné školské zariadenia z dôvodu právnej

povahy zriaďovateľa.

Skupina poslancov zastáva názor, že „zmena systému financovania škôl a školských

zariadení do súčasnej podoby bola výsledkom procesu fiškálnej decentralizácie, ktorej

podstatou bol prenos kompetencií štátu na obce. Jedným z právnych predpisov, ktorý

ovplyvnil uvedenú problematiku bol zákon o rozpočtovom určení, ktorým nadobudol

účinnosť 1. 1. 2005.“.

Navrhovatelia poukazujú aj na to, že na rozdiel od verejných školských zariadení,

ktorých financovanie je v zmysle založené na viaczdrojovom

financovaní, súkromné a cirkevné školské zariadenia sú obmedzené iba na financovanie

prostredníctvom dotácií na prevádzku a mzdy, poskytovanie ktorých upravuje § 6 ods. 12

S účinnosťou od 1. marca 2011 došlo k novelizácii § 6 ods. 12 písm. g) zákona

č. upravujúceho poskytovanie dotácií zriaďovateľom škôl a školských

zariadení zo strany obce, podľa ktorého „v období rokov 2011 až 2013 poskytne na žiaka

cirkevnej základnej umeleckej školy, žiaka súkromnej základnej umeleckej školy,

poslucháča cirkevnej jazykovej školy, poslucháča súkromnej jazykovej školy, dieťa

cirkevnej materskej školy, dieťa súkromnej materskej školy, dieťa cirkevného školského

zariadenia a dieťa súkromného školského zariadenia dotáciu najmenej vo výške 88 %

zo sumy určenej na mzdy a prevádzku na žiaka základnej umeleckej školy, poslucháča

jazykovej školy, dieťa materskej školy a dieťa školského zariadenia v zriaďovateľskej

pôsobnosti obce; v cirkevných zariadeniach školského stravovania a v súkromných

zariadeniach školského stravovania dotáciu najmenej vo výške 88 % zo sumy určenej

na mzdy a prevádzku podľa písmena d) druhého bodu na stravovanie žiaka školy

v zriaďovateľskej pôsobnosti obce“.

Navrhovatelia ďalej uvádzajú, že aj napriek tomu, že novelizácia zákona

č. v porovnaní s predošlou právnou úpravou priniesla «pre súkromné

a cirkevné školské zariadenia pozitívne zmeny spočívajúce v garancii poskytovania

percentuálnej výšky dotácií na mzdy a prevádzku, výška finančných prostriedkov sa

v jednotlivých obciach a mestách podstatne odlišuje, prináša do financovania školských

zariadení obrovské rozdiely a je pre viaceré subjekty likvidačná.

Podstatou tejto rozdielnosti je fakt, že obec je povinná poskytnúť dotáciu najmenej

vo výške 88 % zo sumy určenej na mzdy a prevádzku na žiaka, dieťa alebo poslucháča školy

a školského zariadenia v zriaďovateľskej pôsobnosti obce. V praxi to znamená, že obec určí

vo všeobecnom záväznom nariadení „ľubovoľnú“ výšku dotácie na mzdy a prevádzku

pre dieťa školského zariadenia v jeho zriaďovateľskej pôsobnosti a z tejto sumy (ktorá môže

byť aj 1 €) poskytne minimálne 88 % na dieťa súkromného a cirkevného školského

zariadenia.

Pritom cieľmi reformy financovania v rámci fiškálnej decentralizácie, ktorej

výsledkom je súčasná podoba financovania škôl a školských zariadení, boli spravodlivosť,

samostatnosť, zodpovednosť, stabilita o transparentnosť, čo sa s poukázaním na vyššie

uvedené dôvody zatiaľ v praxi ukázalo ako nerealizovateľná myšlienka.

Odhliadnuc od cieľov fiškálnej decentralizácie je v súlade s § 3 Školského zákona

jedným z hlavných princípov výchovy a vzdelávania princíp rovnoprávnosti postavenia škôl

a školských zariadení bez rozdielu zriaďovateľa. Tento princíp by mal v procese fungovania

škôl a školských zariadení (aj jeho financovania) zamedziť akýmkoľvek náznakom

diskriminácie a zásahov zo strany štátu a obcí a mal by byť „duchom“ všetkých právnych

predpisov, ktoré upravujú postavenie škôl a školských zariadení. Z vyššie uvedenej podstaty

systému financovania škôl a školských zariadení sú však pojmy ako rovnoprávnosť,

transparentnosť a zákaz diskriminácie vzdialenou métou.».

Ďalšia časť návrhu skupiny poslancov obsahuje podrobnú argumentáciu vo vzťahu

k ich tvrdeniam o nesúlade napadnutých právnych predpisov s označenými článkami ,

dohovoru a dodatkového protokolu.

I.A Navrhovatelia sa v prvom rade odvolávajú na , podľa

ktorého každý má právo na vzdelanie. Školská dochádzka je povinná. Jej dĺžku po vekovú

hranicu ustanoví zákon.

Podľa názoru navrhovateľov «Právo na vzdelanie je typickým ľudským právom

druhej generácie, ktorými sa bežne označujú práva hospodárske, kultúrne a sociálne.

Právo na vzdelanie uvedené v článku 2 Dodatkového protokolu č. 1 Európskeho

dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je vymedzené troma súčasťami,

a to:

- právo v podobe zákazu pre štát zasahovať do výkonu tohto práva tak, že by sa jeho

zásahom fakticky výkon tohto práva odoprel,

- právo na výber akýchkoľvek foriem výchovy a výuky, pričom štát je povinný zaručiť

toto právo v rozsahu svojich možností, čo znamená, že nemusí zabezpečiť

pre každého také vzdelanie, aké si sám vyberie, ale musí garantovať možnosť

pluralitného vzdelávania,

- právo rodičov na rešpektovanie ich náboženského a filozofického presvedčenia

pri výchove a vzdelávaní ich deti, pričom výraz presvedčenie neznamená iba

jednoduché názory alebo myšlienky, ale vyžaduje ich závažnosť, kohéziu a dôležitosť,

čím sa fakticky viac podobá výrazu „vyznanie“ v článku 9 Európskeho dohovoru ako

výrazom používaným v článku 10 Európskeho dohovoru.

Subjektom vzdelávania je v zmysle článku 2 Dodatkového protokolu č. 1 Európskeho

dohovoru o ochrane ľudských práva a základných slobôd ten kto má právo na vzdelanie

a vzdelávanie vykonáva. Subjektom vykonávajúcim vzdelávanie môže byť v zmysle článku 2

Dodatkového protokolu č. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd

- štát/verejné školy,

- súkromné školy,

- cirkevné školy.

Vo vzťahu k vytváraniu štátnych (verejných) škôl v zmysle článku 2 Dodatkového

protokolu č. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je

jednou z povinností štátu „vytvoriť pluralitný systém vzdelávania, a to buď umožnením

kreovania systému súkromných škôl alebo pluralitných systémov vzdelávania v rámci

verejných škôl, ktorý vylúči „dogmatické a sektárske“ vyučovanie.“

Možnosť zriaďovať súkromné školy z pohľadu článku 2 Dodatkového protokolu č. 1

Európskeho dohovoru sa odvíja od povinnosti štátu rešpektovať právo na rodičov

zabezpečovať výchovu a vzdelávanie v zhode s ich vlastným náboženským a filozofickým

presvedčením. Z tejto povinnosti však niektorí autori odvodzujú povinnosti štátu

zorganizovať svoj školský systém a obsah vzdelávanie na štátnych (verejných) školách tak,

aby vyhovoval požiadavkám stanoveným v práve na vzdelanie, iní sa zasa pozerajú

skepticky na to, že štátny monopol môže túto povinnosť splniť.

Štrasburské orgány ochrany práva k tejto otázke nezaujali zásadnejšie stanovisko,

ktoré by nútilo štáty zabezpečiť pluralitnú formu vzdelávania kreovaním súkromných škôl,

ale ak v zmysle ich judikatúry sa niektorý štát už rozhodol ich zriadiť a finančne

podporovať, tak je povinný pritom dodržiavať princíp zákazu diskriminácie obsiahnutý

v článku 14 Európskeho dohovoru“ (sťažnosť č. 3798/68, Annuaire. č. 12).

V zmysle článku I bod 8 Zmluvy medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou

o katolíckej výchove a vzdelávaní (ďalej len „Zmluva“) sa katolíckym školám „poskytuje

finančné zabezpečenie v rovnakom rozsahu, ako ho majú ostatné školy, v súlade s právnym

poriadkom Slovenskej republiky.“.

Obdobné ustanovenie je upravené aj v Dohode medzi Slovenskou republikou

a registrovanými cirkvami a náboženskými spoločnosťami o náboženskej výchove

a vzdelávaní (ďalej len „Dohoda“). V zmysle ustanovenia článku I. bod 11 Dohody sa

„cirkevným školám poskytuje finančné zabezpečenie v rovnakom rozsahu, ako ho majú

podľa právneho poriadku Slovenskej republiky ostatné školy.“.

Z uvedeného vyplýva, že garanciou poskytovania finančných prostriedkov

pre cirkevné školy a školské zariadenia je platný právny poriadok Slovenskej republiky,

ktorý by mal pre tieto subjekty zabezpečiť finančné prostriedky v rovnakom rozsahu ako

pre ostatné školy a školské zariadenia. Ak štát akceptoval možností zriaďovania

a fungovania cirkevných škôl a školských zariadení spolu s podmienkami ich financovania

nie je akceptovateľné, aby prípadnými legislatívnymi zmenami platnej právnej úpravy tieto

záväzky porušoval a vytváral tak medzi subjektmi zvýhodňujúce resp. znevýhodňujúce

prostredie.

Počet rozhodnutí Ústavného súdu SR týkajúcich sa práva na vzdelanie naznačuje, že

Ústavný súd SR sa uvedenou problematikou nezaoberá často a v kontexte financovania škôl

a školských zariadení v rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR absentuje akékoľvek

rozhodnutie.».

I.B Ďalšia časť argumentácie navrhovateľov je venovaná problematike rovnosti

subjektov v systéme školstva súvisiacich s výchovou a vzdelávaním a zákazom

diskriminácie. V spojitosti s tým navrhovatelia okrem iného uvádzajú, že „pre porušenie

zákazu diskriminácie v duchu judikatúry štrasburských orgánov ochrany práva je dôležitá

existencia:

a. odlišného zaobchádzania a

b. objektívneho a rozumného ospravedlnenia takéhoto zaobchádzania“.

Pokiaľ ide o existenciu odlišného zaobchádzania, skupina poslancov tvrdí, že táto

«sa posudzuje individuálne a vo veľkej miere aj v závislosti od dôvodov tohto odlišného

zaobchádzania a jeho intenzity. SR v stanovuje pätnásť dôvodov

zakázaného odlišného zaobchádzania, pričom jedným z nich je aj „iné postavenie“.

Pojem „iné postavenie“ nemožno stotožniť s nijakou jednoznačne určenou hodnotou

alebo záujmom. Možno ho vztiahnuť na fyzické, aj právnické osoby. Iné postavenie má

povahu ústavného splnomocnenia na rozšírenie dôvodov pred diskrimináciou nad rámec

dôvodov upravených v SR.

Dôvodom k zakotveniu tohto pojmu do . ods. 2 SR bolo to, že

na právnické osoby by nebolo možné aplikovať diskriminačné dôvody, ktoré sú

aplikovateľné u fyzických osôb. „Iné postavenie“ sa môže stať dôvodom ochrany právnickej

osoby pred diskrimináciou iba vtedy, ak ide o dôvod nepodliehajúci ochrane z titulu rasy,

pohlavia, farby pleti, atď.“

Ústavný súd SR uplatnil klauzulu „iného postavenia“ nasledovne: ,,Podľa čl. 12

ods. 2 je zakázaným diskriminačným dôvodom aj iné postavenie... Preto ho z tohto

dôvodu nemožno zvýhodňovať ani znevýhodňovať.“

V zmysle tejto právnej vety, ak má súkromná/cirkevná škola alebo školské zariadenie

iné postavenie ako verejná škola a školské zariadenie, nemôže byť z toho dôvodu

zvýhodňované alebo znevýhodňované.

Podľa § 3 písm. q) Školského zákona „výchova a vzdelávanie podľa tohto zákona sú

založené na princípoch rovnoprávnosti postavenia škôl a školských zariadení bez rozdielu

zriaďovateľa.“

V súlade s predmetom Školského zákona (§ 1) sa Školský zákon, tzn. aj princípy

výchovy a vzdelávania a ciele výchovy a vzdelávania, ktoré sú základným pilierom

v zabezpečovaní výchovy a vzdelávania vzťahujú na všetky školy a školské zariadenia

rovnako bez ohľadu na právnu povahu zriaďovateľa.

Podľa § 19 ods. 1 Zákona o štátnej správe v školstve „školu, školské zariadenie,

stredisko praktického vyučovania alebo pracovisko praktického vyučovania možno zriadiť

až po jeho zaradení do siete.“

Odsek 2 tohto ustanovenia určuje, že „Školu, školské zariadenie, stredisko

praktického vyučovania alebo pracovisko praktického vyučovania môže zriadiť

a) obec,

b) samosprávny kraj,

c) krajský školský úrad,

d) štátom uznaná cirkev alebo náboženská spoločnosť,

e) iná právnická osoba alebo fyzická osoba.“

Príslušné právne predpisy (napr. Zákon o štátnej správe v školstve, Vyhláška

o štátnej školskej inšpekcii) vymedzujú dohľad a kontrolu nad poskytovaním výchovy

a vzdelávania, pričom za nedodržanie povinností stanovujú aj určitý okruh sankcií. Podľa

§ 17 ods. 1 písm. c) Zákona o štátnej správe v školstve môže byť škola, prípadne školské

zariadenie vyradené zo siete na návrh hlavného školského inšpektora, a to vtedy, ak zistí

napr. závažné nedostatky v kvalite výchovno-vzdelávacej činnosti.

V zmysle vyššie uvedeného platí, že:

a) predmet činností, ktorým je poskytovanie výchovy a vzdelávania, má rovnaký

obsah bez ohľadu na právnu povahu zriaďovateľa,

b) podmienky, ktoré zákon kladie na výkon tejto činnosti, sú rovnaké bez ohľadu

na právnu povahu zriaďovateľa,

c) školy a školské zariadenia založené napr. obcou alebo samosprávnym krajom

majú v zmysle všeobecne záväzných právnych predpisov rovnaké statusové postavenie ako

súkromné a cirkevné školy a školské zariadenia

a aj napriek tomu je mechanizmus prideľovania finančných prostriedkov na zabezpečovanie

výchovy a vzdelávania odlišný pre poskytovateľov v závislosti od právnej povahy

zriaďovateľa.».

Čo sa týka druhej podmienky porušenia zákazu diskriminácie, ktorou je to, že odlišné

zaobchádzanie nebolo objektívne a ospravedlniteľne rozumné, môže k takejto situácii podľa

navrhovateľov dôjsť vtedy, ak

«1. Neexistuje jeho legitímny cieľ

Podľa SR sa obmedzenia základných práv a slobôd „môžu

použiť len na ustanovený cieľ.“

„Za diskriminačnú úpravu však možno považovať takú úpravu..., ktorá rovnaké

alebo analogické situácie rieši odchylným spôsobom, pričom takýto postup zákonodarca

nemôže alebo ani nevie rozumne odôvodniť legitímnym cieľom a tým, že tento cieľ sa musí

dosahovať práve zvoleným legislatívnym riešením.“

Európsky súd pre ľudské práva vo veci Fredin v. Švédsko zo dňa 18. 2. 1991 vyslovil

právny názor, že „rozdielne zaobchádzanie je diskriminačné pri neexistencii objektívneho

a rozumného odôvodnenia, t. j. ak nesleduje „legitímny účel“ a nie je tu vzťah rozumnej

proporcionality medzi použitým prostriedkom a sledovaným účelom.“

V zmysle dôvodovej správy (všeobecnej a osobitnej časti) k napádaným zmenám

predpisov nemožno identifikovať žiadny cieľ, ktorý napadnutá právna úprava sleduje.

Napríklad v novele č. , ktorá v osobitnej časti k článku II ustanovuje zmenu

Zákona o štátnej správe v školstve, je k danej zmene uvedené len to, že sa „navrhuje

účinnosť zákona od 1. januára 2011.“

Ani iné relevantné dokumenty, ktoré sú súčasťou legislatívneho procesu neobsahujú

popis legitímneho cieľa napádaných zmien v zákonoch a nariadeniach. Z dôvodu

neexistencie cieľa, ktorý má byť zákonodarcom zdôvodnený a vymedzený (prípadne

predkladateľom navrhovanej zmeny) v dôvodovej správe, máme za to, že legitímny cieľ

v prípade napádaných ustanovení v nadväznosti na ustanoveniami zavádzaný diskriminačný

mechanizmus poskytovania finančných prostriedkov neexistuje.

2. Neexistuje primeraný vzťah medzi použitými prostriedkami a sledovaným cieľom

K skúmaniu podmienky ne/existencii primeraného vzťahu medzi použitými

prostriedkami a sledovaným cieľom (tzv. vzťah proporcionality) pristupujú súdy vtedy, keď

konštatujú, že predmetné odlišné zaobchádzanie malo legitímny cieľ .

Ústavný súd SR vo veci sp. zn. konštatoval, že „zákonná úprava, ktorá

zvýhodňuje určitú skupinu osôb, nemôže byť len z toho dôvodu označená za takú, ktorá

porušuje princíp rovnosti. Zákonodarca však musí zvážiť, či je dôvod na takéto

zvýhodnenie, čo je jeho cieľom a medzi týmto cieľom a v zákone zakotveným zvýhodnením

musí byť vzťah primeranosti.“

Nakoľko právna úprava, ktorá je predmetom tejto sťažnosti neprimeraným spôsobom

ovplyvňuje fungovanie súkromných a cirkevných škôl a školských zariadení, je

nespochybniteľné, že absentuje vzťah primeranosti. Úprava, ktorá znemožňuje týmto

subjektom právo na prístup k dotáciám je totiž pre tieto školské zariadenia existenčná

a v mnohých prípadoch aj likvidačná.

Ústavný súd SR vo svojom rozhodnutí č. judikoval, že „princípom

proporcionality so rozumie primeraný vzťah medzi cieľom (účelom) sledovaných štátom

a použitými prostriedkami. V týchto súvislostiach (a) cieľ (účel) sledovaný štátom smie byť

sledovaný, (b) prostriedky, ktoré štát použije, smú byť použité; (c) použitie prostriedkov

na dosiahnutie účelu je vhodné; (d) použitie prostriedkov na dosiahnutie účelu je potrebné

a nevyhnutné.“

Nevyhnutnosť znamená, že „neexistuje iný stav, ktorý štát bez veľkej námahy môže

rovnako vytvoriť, ktorý občana zaťažuje menej a ktorý súvisí so stavom, v ktorom treba

sledovaný účel pokladať za uskutočnený. Inými slovami, cieľ nesmie byť dosiahnuteľný

rovnako účinným, ale menej zaťažujúcim prostriedkom.“

V nadväznosti na obmedzenia stanovené zákonom Ústavný súd SR judikoval, že

„každé rozhodnutie je potrebné podložiť objektívnymi a racionálnymi dôvodmi. Je vecou

štátu, aby v záujme zabezpečenia svojich funkcii alebo z iných dôvodov poskytol určitej

skupine menej výhod ako inej. Ani tu však nesmie postupovať ľubovoľne. Pokiaľ zákon

určuje prospech jednej skupiny, a zároveň tým ustanoví neúmerné povinnosti inej skupine,

môže sa tak stať iba s odvolaním sa na verejné hodnoty.“

Keďže zákonodarca (ani predkladateľ schválenej úpravy) neuviedol žiadne

vysvetlenie k zmenám, ktoré uprednostňujú verejných poskytovateľov výchovy

a vzdelávania, nieto ešte vysvetlenie súvisiace s verejnými hodnotami a tieto zmeny dokonca

porušujú základné práva a slobody, pričom sú súčasne v rozpore so základnými princípmi

demokratického a právneho štátu je zrejmé, že použitie zvolených prostriedkov nie je

nijakým spôsobom nevyhnutné, a to aj s ohľadom na absenciu cieľa a účelu napadnutej

právnej úpravy.

Ústavný súd SR v nadväznosti na zmeny právnych predpisov ako sme už v úvode

spomínali konštatoval, že „Národná rada je pri tvorbe zákonov viazaná v rovnakej

miere ako všetky ostatné štátne orgány Slovenskej republiky ( )

a pri uplatnení svojej zákonodarnej pôsobnosti môže prijať akýkoľvek zákon, pokiaľ takýto

zákon neprekročí rámec daný .“

Nakoľko napadnuté ustanovenia sú v rozpore so zákazom diskriminácie, článkom 42

SR ako aj SR, zákonodarná pôsobnosť NR SR jednoznačne

prekročila rámec daný SR. Na základe vyššie uvedeného je zrejmé, že zákonodarca

zvolil na dosiahnutie bližšie nešpecifikovaného cieľa prostriedky, ktoré odporujú základným

ústavným princípom Slovenskej republiky a neprístupným spôsobom zasahujú

do základných práv a slobôd garantovaných SR.

V nadväznosti na vyššie uvedené napadnutá právna úprava spĺňa obe podmienky

porušenia zákazu diskriminácie, tzn. nie je v súlade s SR.».

I.C Navrhovatelia napokon zdôvodňujú, prečo z ich pohľadu môže mechanizmus

financovania školských subjektov vo svojich dôsledkoch pôsobiť na kvalitu poskytovania

výchovy a vzdelávania, tvrdiac, že tento mechanizmus „natoľko obmedzuje konkurenčné

prostredie vytvorené pre poskytovanie výchovy a vzdelávania prostredníctvom ostatných

ustanovení a právnych predpisov, keďže garantovanie vyššieho príjmu finančných

prostriedkov z výnosu daní z príjmov nepriamo obmedzuje motiváciu verejných školských

subjektov zvyšovať kvalitu nimi poskytovanej výchovy a vzdelávania.

V zmysle rozhodnutí Ústavného súdu SR sp. zn. , nie je

nerovnaké právne postavenie účastníkov hospodárskej súťaži v rozpore s článkom 55 ods. 2

, pokiaľ ho zákonodarca ustanoví vo verejnom záujme. Môže tak urobiť aj napriek

skutočnosti, že SR explicitne nezdôrazňuje požiadavku verejného záujmu

v spomínanom článku, ale táto požiadavka patrí k všeobecným princípom implikovaným

v princípoch tvorby práva v právnom štáte, ale len po dobu trvania verejného záujmu.

V tomto prípade nemožno verejný záujem predpokladať, ale treba ho jasne preukázať.

Doposiaľ nebol verejný záujem štátu na zvýhodňovaní verejných škôl a verejných

školských zariadení ustanovený v žiadnom právnom predpise. Dokonca zákonodarca v § 3

písm. p) Školského zákona deklaroval rovnoprávnosť postavenia škôl a školských zariadení

bez rozdielu zriaďovateľa ako základný princíp na ktorom je vystavaný systém poskytovania

výchovy a vzdelávania. Napriek tomu, však zákonodarca prostredníctvom mechanizmu

financovania školských subjektov deformuje konkurenčné prostredie existujúce na trhu

poskytovania výchovy a vzdelávania, a to prostredníctvom poskytnutia dotácie v rozličnej

miere verejným školským subjektom na jednej strane a súkromným a cirkevným školským

subjektom na strane druhej.

Mechanizmus financovania súkromných školských subjektov nie je založený

na žiadnom legitímnom, a teda ústavne akceptovateľnom dôvode (cieli) pričom tento môže

vo svojej podstate pôsobiť na neverejných poskytovateľov výchovy a vzdelávania, až

likvidačne. Týmto konaním dochádza k porušeniu článku 55 ods. 2 SR, nakoľko

Slovenská republika porušila svoj záväzok vytvoriť rovnaké právne podmienky na ochranu

a podporu hospodárskej súťaže vo vzťahu ku všetkým súťažiteľom na relevantnom trhu.“.

II.

Ústavný súd návrh predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí pléna 29. mája

2013 a uznesením č. k. -34 ho v časti, v ktorej navrhovatelia namietajú

nesúlad a nesúlad

s , a , s dohovoru a s dodatkového

protokolu, prijal na ďalšie konanie. Pokiaľ ide o namietaný nesúlad § 2 ods. 1 písm. c)

nariadenia vlády č. s označenými článkami , dohovoru a dodatkového

protokolu, v tejto časti konanie podľa § 41a ods. 4 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) zastavil.

Ešte predtým, než ústavný súd prikročil k meritórnemu prerokovaniu návrhu,

si podľa vyžiadal stanovisko Národnej rady Slovenskej

republiky (ďalej aj „národná rada“) a vlády Slovenskej republiky (ďalej aj „vláda“).

Keďže ústavný súd dospel k záveru, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať

ďalšie objasnenie veci, rozhodol podľa so súhlasom

účastníkov a vedľajšieho účastníka, že od neho upustí.

III.

Stanovisko Národnej rady Slovenskej republiky

Národná rada Slovenskej republiky sa k návrhu vyjadrila prostredníctvom jej

predsedu listom z 25. novembra 2013, v ktorom vyslovila okrem iného názor, že «ústavná

norma zakotvená v umožňuje zákonodarcovi upraviť

podmienky financovania škôl a školských zariadení zákonom. SR patrí medzi

ústavné normy, ktoré garantujú základné práva v spojení s SR.

To znamená, že základných práv, podľa článku 42, sa možno domáhať iba v medziach

zákonov, ktoré vykonávajú ustanovenia . Podľa Slovenskej

republiky má práve zákon ustanoviť, za akých podmienok majú občania pri štúdiu právo

na pomoc od štátu. Podľa možnosti spoločnosti sa má zabezpečiť, že bude vzdelanie

poskytované aj bezplatne, pričom v iných školách ako štátnych, sa vzdelanie môže

poskytovať za úhradu ( a 3 SR). Zákon ustanovuje ako jeden zo zdrojov

financovania cirkevných a súkromných školských zariadení prostriedky zo štátneho

rozpočtu. V rámci tohto spôsobu financovania zákon ustanovil obciam povinnosť poskytnúť

týmto školským zariadeniam na ich žiadosť dotáciu (na mzdy a prevádzku), pričom

ustanovil „minimálny strop“ (limit) takejto dotácie z celkového prideleného objemu výnosu

dane z príjmov.

Navrhovateľ sa domáha, že právo na vzdelanie podľa SR je z hľadiska

popísaných skutočností porušované. Ustanovenie SR v tomto smere

„vykonáva“ zákon () a je na zvážení do akej miery a či vôbec

dochádza k porušovaniu tohto ústavného práva z hľadiska školských zariadení.

Zákonodarca podľa možnosti spoločnosti a v medziach zákona, resp. v medziach zákonov

upravujúcich financovanie školských zariadení, upravil pravidlá a podmienky, za akých

majú občania právo na pomoc od štátu ( SR).

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti posúdenie predmetu konania o súlade

zákona o financovaní škôl a školských zariadení a § 6 ods. 12 písm. j) zákona o štátnej

správe v školstve a školskej samospráve s vo vzťahu k školským

zariadeniam odporúčame ponechať na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky.».

IV.

Stanovisko vlády Slovenskej republiky

Vláda Slovenskej republiky sa v zmysle

vyjadrila k návrhu prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky a to

listom ministra spravodlivosti zo 16. októbra 2013, ktorým sa s podaným návrhom

nestotožnila a navrhla, aby mu nebolo vyhovené.

Vláda nespochybňuje pravdivosť tvrdenia navrhovateľov, že napadnutý zákon sa

nevzťahuje na financovanie súkromných a cirkevných školských zariadení, vyslovujúc

názor, „že je v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky, že zákon o financovaní

nebude obsahovať vymedzenie zdrojov financovania, postupov a podmienok pridelenia

finančných prostriedkov pre súkromné a cirkevné školské zariadenia, pretože podľa tohto

zákona sa pri financovaní súkromných a cirkevných školských zariadení nepostupuje“.

K námietke navrhovateľov, že cirkevné a súkromné školské zariadenia nie sú

financované z viacerých zdrojov a že ich financovanie je obmedzené iba na financovanie

prostredníctvom dotácií na prevádzku a mzdy, vláda uviedla, že „Zdroje financovania

školských zariadení a zariadení zriadených neštátnym zriaďovateľom a územnou

samosprávou nemajú v žiadnom právnom predpise explicitne vymenované zdroje

financovania. To však neznamená, že financovanie školských zariadení sa uskutočňuje len

prostredníctvom dotácií na prevádzku a mzdy, ktoré upravuje § 6 ods. 12 zákona o štátnej

správe v školstve. Neštátne školské zariadenia a školské zariadenia zriadené územnou

samosprávou môžu byť financované aj z prostriedkov zriaďovateľa, čo vyplýva z § 6 ods. 13

a § 9 ods. 13 zákona o štátnej správe v školstve. Podľa tohto ustanovenia zákonná územná

samospráva vykonáva správu škôl a školských zariadení, ktorých je zriaďovateľom

a na uskutočnenie výchovno-vzdelávacieho procesu zabezpečuje priestory a materiálno-

technické zabezpečenie, didaktickú techniku, používanú vo výchovno-vzdelávacom procese,

finančné prostriedky na mzdy, platy, služobné príjmy a ostatné osobné vyrovnania

a finančné prostriedky na prevádzku a údržbu, ktoré prerozdeľuje a kontroluje ich

využívanie a investičné prostriedky zo štátneho rozpočtu a z vlastných zdrojov. Toto

ustanovenie zákona sa vzťahuje aj na neštátneho zriaďovateľa škôl a školských zariadení,

a to podľa § 38 ods. 2, ods. 3 zákona o štátnej správe v školstve.

Neštátne školské zariadenia a školské zariadenia zriadené územnou samosprávou

môžu byť financované aj z podnikateľskej činnosti, čo vyplýva z § 151 ods. 1 školského

zákona. Podľa tohto ustanovenia môžu školy a školské zariadenia vykonávať podnikateľskú

činnosť. Táto činnosť nesmie byť v rozpore s plnením ich poslania. Z vyššie uvedeného

vyplýva, že tvrdenie predkladateľa o tom, že financovanie cirkevných a súkromných

školských zariadení nie je viaczdrojové, je nepravdivé.“.

Pokiaľ navrhovatelia namietajú, že výška finančných prostriedkov sa v jednotlivých

mestách a obciach podstatne odlišuje, čo prináša do financovania školských zariadení veľmi

veľké rozdiely a je pre viaceré subjekty likvidačná, vláda zastáva názor, že „financovanie

škôl a školských zariadení je nastavené tak, aby rešpektovalo špecifiká jednotlivých škôl

a školských zariadení. Ako už bolo uvedené, financovanie neštátnych školských zariadení je

viaczdrojové a v prípade, že je to potrebné, dofinacovanie nákladov na výchovu

a vzdelávanie musí byť zabezpečené aj z iných zdrojov.“.

Vláda napokon vo svojom vyjadrení uviedla, že „Slovenská republika

prostredníctvom ministerstva školstva na základe zákona zabezpečila vytvorenie siete škôl

a školských zariadení, ktorými zaručila subjektom práva na vzdelávanie právo na prístup

do všetkých štátnych škôl a štátnych školských zariadení, ktoré možno na základe zákona

zriadiť, zabezpečila zároveň pluralitný systém vzdelávania prostredníctvom súkromných

a cirkevných škôl.

Navrhovateľ sa vo svojom návrhu opiera o názor, podľa ktorého, ak štát umožní

na základe zákona vznik súkromných a cirkevných škôl a školských zariadení, je povinný ich

financovať rovnako ako štátne školy a štátne zariadenia. Podľa nášho názoru by však takéto

konanie práve naopak bolo zdrojom nerovného zaobchádzania, nakoľko štátne školy

a školské zariadenia nemajú iné zdroje financovania. Zmyslom existencie štátnych škôl je

naplnenie ústavného práva na bezplatné školské vzdelanie, čo sa prejavuje najmä v tom, že

tieto školy sú prístupné pre každý subjekt vzdelávania bezplatne, pričom štát zabezpečuje

kvalitu vzdelávania kontrolnými mechanizmami na základe zákona.

Rovnosť štátnych, neštátnych a cirkevných škôl a školských zariadení je zabezpečená

spoločnou zákonnou úpravou a dohľadom nad kvalitou vzdelávania, uznaním vzdelania

dosiahnutého na súkromných školách a cirkevných školách a jeho kladenia na rovnakú

úroveň ako vzdelanie dosiahnuté na štátnych školách.

Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre k čl. 2 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd dospel k záveru, že povinnosť

štátu končí umožnením neštátnym subjektom súkromné školy zriaďovať; štát nie je povinný

na prevádzku súkromných škôl akokoľvek finančne prispievať (Verein Gemeinsam Lernen

proti Rakúsku, 6. 9. 1995, č. 234519/94 a tiež Soukromá základní škola Cesta k úspěchu

v Praze, s.r.o. a Občanské sdružení Škola dětem proti Českej republike, 22. 11. 2011,

č. 8314/120).

Z uvedeného je teda zrejmé, že znenia ustanovení namietaných navrhovateľom sú

v súlade s SR, Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako

i s Dodatkovým protokolom k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“.

V.

Podľa rozhoduje ústavný súd o súlade zákonov

s , s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas

národná rada a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom.

V súlade s týmto ustanovením pristúpil ústavný súd potom, ako sa oboznámil

s argumentáciou navrhovateľov a vyjadreniami účastníkov konania, k meritórnemu

posúdeniu návrhu a v rozsahu uplatnených námietok preskúmal súlad zákona

č. a súlad s ,

a , s dohovoru a s dodatkového protokolu.

Návrh navrhovateľov sa týka právnej úpravy financovania súkromných a cirkevných

školských zariadení, a to – s ohľadom na jeho prijatie ústavným súdom na ďalšie konanie –

vo vzťahu k dvom napadnutým právnym úpravám [ a

písm. j) ].

1. K namietanému nesúladu s ,

a , s dohovoru a s dodatkového protokolu

Navrhovatelia namietajú predovšetkým nesúlad s

ods. 2, a , s dohovoru a s dodatkového protokolu. Podľa

navrhovateľov sa predmetný zákon „nevzťahuje na financovanie súkromných a cirkevných

školských zariadení. Tento záver potvrdzuje aj obsah právneho predpisu, ktorého

ustanovenia na rozdiel od financovania verejných školských zariadení financovanie

súkromných a cirkevných školských zariadení neupravujú.“. Navrhovatelia ďalej poukazujú

na to, že „na jednej strane veľmi podrobne upravuje systém

financovania súkromných cirkevných škôl a verejných školských zariadení, na druhej strane

upravuje podmienky pridelenia finančných prostriedkov, avšak vymedzenie zdrojov

financovania, postupov a podmienok pridelenia finančných prostriedkov pre súkromné

a cirkevné školské zariadenia v uvedenej právnej úprave absentujú“. Navrhovatelia sú toho

názoru, že mechanizmus financovania, ktorý zaviedol ,

znevýhodňuje súkromné a cirkevné školské zariadenia z dôvodu právnej povahy

zriaďovateľa, keďže na rozdiel od verejných školských zariadení, ktorých financovanie je

v zmysle založené na viaczdrojovom financovaní, súkromné

a cirkevné školské zariadenia sú obmedzené iba na financovanie prostredníctvom dotácií

na prevádzku a mzdy, poskytovanie ktorých upravuje

Ústavný súd sa v prvom rade musel vysporiadať s legislatívnou zmenou týkajúcou sa

argumentácie navrhovateľov. Novelou uskutočnenou zákonom

č. o niektorých opatreniach v miestnej štátnej správe a o zmene a doplnení

niektorých zákonov účinným od 1. januára 2013 bol napadnutý zákon doplnený o novú

úpravu v § 3 ods. 3 vymedzujúcu rozpočtovanie finančných prostriedkov v kapitole

Ministerstva vnútra Slovenskej republiky pre obce, štátom uznanú cirkev alebo náboženskú

spoločnosť, inú právnickú osobu alebo fyzickú osobu (teda pre zriaďovateľov neštátnych

škôl a školských zariadení) a osobitne v § 3 ods. 5, podľa ktorého „Finančné prostriedky

pre školy a školské zariadenia v zriaďovateľskej pôsobnosti obce, štátom uznanej cirkvi

alebo náboženskej spoločnosti, inej právnickej osoby alebo fyzickej osoby a obvodných

úradov v sídle kraja sa poskytujú zriaďovateľovi z kapitoly ministerstva vnútra

prostredníctvom obvodného úradu v sídle kraja podľa sídla zriaďovateľa v objeme určenom

ministerstvom...“. Napadnutý zákon tak bol doplnený aj o právnu úpravu týkajúcu sa

výslovne financovania neštátnych (cirkevných a súkromných) školských zariadení.

Podľa odôvodnenia Výboru národnej rady pre vzdelanie, vedu, mládež a šport, ktorý bol

iniciátorom uvedenej legislatívnej zmeny „... zmeny súvisia so zmenou finančných tokov,

t. j. z rozpočtovej kapitoly ministerstva školstva budú poskytované len náklady na školy,

v ktorých sa vzdelávanie považuje za sústavnú prípravu na povolanie, v zriaďovateľskej

pôsobnosti samosprávnych krajov a ostatné finančné prostriedky na školy, v ktorých sa

vzdelávanie považuje za sústavnú prípravu na povolanie, v zriaďovateľskej pôsobnosti obcí,

štátom uznanej cirkvi alebo náboženskej spoločnosti, inej právnickej osoby alebo fyzickej

osoby a na školy a školské zariadenia zriadené obvodným úradom v sídle kraja budú

poskytované z rozpočtovej kapitoly ministerstva vnútra“.

Z uvedených dôvodov v čase meritórneho prerokovania návrhu už stráca

opodstatnenie námietka navrhovateľov, že napadnutý zákon neobsahuje úpravu

poskytovania finančných prostriedkov pre zriaďovateľov neštátnych školských zariadení,

konkrétnejšie, že napadnutý zákon neobsahuje „vymedzenie zdrojov financovania, postupov

a podmienok pridelenia finančných prostriedkov“.

Samotné vymedzenie podmienok prideľovania finančných prostriedkov je v zmysle

v kompetencii obce. Podľa tohto zákona obec

určí všeobecne záväzným nariadením aj podrobnosti financovania súkromných a cirkevných

školských zariadení. Napadnutému zákonu preto nemožno vyčítať nedostatok predmetnej

právnej úpravy vo vzťahu k financovaniu súkromných a cirkevných školských zariadení.

Z uvedeného vyplýva, že samotná námietka navrhovateľov, podľa ktorých sa zákon

č. „nevzťahuje na financovanie súkromných a cirkevných školských

zariadení“, nie je dôvodná, a preto vo vzťahu k tejto argumentácii nemožno dospieť

k záveru o nesúlade uvedeného zákona s , a , s

dohovoru a s čl. 2 dodatkového protokolu.

Podstata námietky navrhovateľov však smeruje proti výške financovania cirkevných

a súkromných školských zariadení oproti iným zriaďovateľom, pričom túto otázku upravuje

druhá napadnutá právna úprava ‒ v tohto

zákona. Ústavný súd sa preto v ďalšom bude zaoberať podstatou námietok navrhovateľov

smerujúcich všeobecne proti spôsobu financovania cirkevných a súkromných školských

zariadení pri posudzovaní súladu s označenými

článkami .

2. K namietanému nesúladu s

ods. 2, a , s dohovoru a s dodatkového protokolu

Ako už bolo uvedené, navrhovatelia namietajú aj nesúlad § 6 ods. 12 písm. j) zákona

č. s , a , s dohovoru a s

dodatkového protokolu. Podľa uvedeného ustanovenia obec „poskytne na žiaka cirkevnej

základnej umeleckej školy, žiaka súkromnej základnej umeleckej školy, poslucháča

cirkevnej jazykovej školy, poslucháča súkromnej jazykovej školy, dieťa cirkevnej materskej

školy, dieťa súkromnej materskej školy, dieťa cirkevného školského zariadenia a dieťa

súkromného školského zariadenia finančné prostriedky najmenej vo výške 88 % zo sumy

určenej na mzdy a prevádzku na žiaka základnej umeleckej školy, poslucháča jazykovej

školy, dieťa materskej školy a dieťa školského zariadenia v zriaďovateľskej pôsobnosti

obce; v cirkevných zariadeniach školského stravovania a v súkromných zariadeniach

školského stravovania finančné prostriedky najmenej vo výške 88 % zo sumy určenej

na mzdy a prevádzku na stravovanie žiaka školy v zriaďovateľskej pôsobnosti obce“.

Aj toto napadnuté ustanovenie bolo predmetom novelizácie a jeho súčasné znenie je

výsledkom zmeny uskutočnenej , ktorým sa mení a dopĺňa zákon

č. o financovaní základných škôl, stredných škôl a školských zariadení

v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

Podľa dôvodovej správy k predmetnému vládnemu návrhu novely (všeobecná časť

dôvodovej správy) cieľom novej právnej úpravy je „umožniť územnej samospráve určovať

vo všeobecne záväznom nariadení podrobnosti financovania základných umeleckých škôl,

jazykových škôl, materských škôl a školských zariadení, výšku finančných prostriedkov

na mzdy a prevádzku a deň v mesiaci, v ktorom územná samospráva poskytne finančné

prostriedky neštátnym zriaďovateľom a vlastným školám a školským zariadeniam

financovaných z výnosu dane obcí (vyšších územných celkov)...“, a podľa osobitnej časti

dôvodovej správy „V ustanovení § 6 ods. 12 a v ustanovení § 9 ods. 12 sa navrhujú

povinnosti pre územnú samosprávu (obce a vyššie územné celky) v oblasti financovania

základných umeleckých škôl, jazykových škôl, materských škôl a školských zariadení.

V cirkevných a súkromných školách a školských zariadeniach financujú náklady na deti,

žiakov a poslucháčov do 15 rokov veku obce a nad 15 rokov veku VÚC. Navrhuje sa, aby

územná samospráva určovala sama prostredníctvom všeobecného záväzného nariadenia

podrobnosti financovania základných umeleckých škôl, jazykových škôl, materských škôl

a školských zariadení, výšku finančných prostriedkov na mzdy a prevádzku a deň v mesiaci,

v ktorom územná samospráva poskytne neštátnym zriaďovateľom a vlastným školám

a školským zariadeniam financovaných z výnosu dane obcí (vyšších územných celkov)

finančné prostriedky na mzdy a prevádzku. Pri určovaní vlastných pravidiel musí územná

samospráva dodržať všetky platné predpisy v oblasti školstva, napríklad školský zákon

a podobne. Súčasne sa určujú aj ďalšie kritériá, ktoré môže obec /vyšší územný celok

zohľadniť pri určovaní výšky finančných prostriedkov na mzdy a prevádzku na žiaka

základnej umeleckej školy, poslucháča jazykovej školy, dieťa materskej školy

alebo školského zariadenia. Pri určovaní týchto kompetencií sa vychádzalo zo skutočnosti,

že podiely na daniach v správe štátu sú vlastným príjmom obce/vyššieho územného celku

a zo skutočnosti, že o týchto príjmoch rozhoduje obec/vyšší územný celok samostatne

( a a a o rozpočtových pravidlách územnej

samosprávy a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Ďalej

sa navrhuje, aby každá obec si financovala náklady na záujmové vzdelávanie detí s trvalým

pobytom na území obce v centrách voľného času, bez rozdielu veku vo vlastných centrách

voľného času, v neštátnych centrách voľného času na deti do 15 rokov veku. Tento návrh

vychádza zo zberu údajov na účely rozdeľovania a poukazovania výnosu dane obciam

ustanovenom v o financovaní základných škôl, stredných škôl

a školských zariadení v znení neskorších predpisov. Explicitne sa v zákone uvádza, kto

poskytuje finančné prostriedky na stravovanie detí materských škôl a žiakov škôl, v ktorých

sa vzdelávanie považuje za sústavnú prípravu na povolanie (kedy obec a kedy vyšší územný

celok). Ďalej sa navrhuje, aby územná samospráva (obce a vyššie územné celky)

oznamovala výšku finančných prostriedkov na kalendárny rok nielen neštátnym

zriaďovateľom základných umeleckých škôl, jazykových škôl, materských škôl a školských

zariadení, ale aj základným umeleckým školám, jazykovým školám, materským školám

a školským zariadeniam vo svojej zriaďovateľskej pôsobnosti a aby im poskytovala mesačne

finančné prostriedky na kalendárny rok určených vo všeobecne záväznom nariadení.“.

Navrhovatelia považujú za rozdielnu právnu úpravu financovania súkromných

a cirkevných školských zariadení na jednej strane a iných školských zariadení (ďalej

aj „verejné školské zariadenia“) na strane druhej. Povinnosť vytvorenia rovnakého spôsobu

financovania má podľa navrhovateľov vyplývať z , a ,

čl. 14 dohovoru a čl. 2 dodatkového protokolu.

Ústavný súd považoval za vhodné v prvom rade posúdiť, či z uvedených ustanovení

a medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná, vyplýva

povinnosť štátu zabezpečiť rovnaké financovanie súkromným a cirkevným školským

zariadeniam ako ich verejným náprotivkom.

V druhom rade ústavný súd preskúmal, či je právna úprava rozlišujúca medzi

financovaním štátnych a neštátnych školských zariadení v rozpore so zákazom

diskriminácie.

Ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že pre účely financovania cirkevných

a súkromných školských zariadení vychádza napadnutá právna úprava [§ 6 ods. 12 písm. j)

] z toho, že územná samospráva určuje sama prostredníctvom

všeobecného záväzného nariadenia podrobnosti ich financovania. Napadnutá právna úprava

tak postuluje iba všeobecný právny rámec pre ich financovanie (minimálne požiadavky

na výšku dotácie) a ústavný súd môže posudzovať iba ústavnú konformitu tohto

všeobecného rámca pre financovanie neštátnych školských zariadení. Obecnej samospráve

nič nebráni, aby zabezpečila rovnocenné financovanie týmto cirkevným a súkromným

školským zariadeniam.

a) K otázke, či z alebo dodatkového protokolu vyplýva

pozitívny záväzok zabezpečiť jednotné financovanie štátnych a neštátnych školských

zariadení bez ohľadu na ich zriaďovateľa

Z vyplýva pre štát pozitívny záväzok zaručiť občanom právo

na bezplatné vzdelávanie v základných a stredných školách.

Z vyplýva ďalší záväzok štátu spočívajúci v povinnosti

garantovať možnosť zriaďovať iné školy, vrátane základných a stredných škôl, ako štátne;

v takých školách sa môže vzdelávanie poskytovať za úhradu.

Rovnaké znenie, ako má a 3 , má aj a 3 Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“).

Ako prvé sa žiada uviesť, že z dikcie vyplýva, že primárnym nositeľom

subjektívneho verejného práva je fyzická osoba (vzdelávajúci sa). Iba v rozsahu čl. 42

ods. 3 sa právna úprava základného práva na vzdelanie priamo dotýka zriaďovateľa škôl

(iných ako štátnych). Predmetné ustanovenia nerozlišujú medzi školami a školskými

zariadeniami a ani osobitne neuvádzajú kategórie verejných, súkromných a cirkevných škôl

a školských zariadení.

Právo na vzdelanie patrí do kategórie hospodárskych, sociálnych a kultúrnych práv.

Domáhať sa ho možno, ako uvádza , len v medziach zákonov, ktoré ho

vykonávajú. Základné právo na vzdelanie tak už svojou povahou nabáda k právnej úprave

zo strany štátu (ktorá naplní jeho obsah), ten však nesmie zasiahnuť samotnú podstatu tohto

práva ani sa dotknúť iných práv zakotvených a dohovorom. Ústavný súd môže

v rámci abstraktnej kontroly ústavnosti vysloviť nesúlad len v prípadoch, ak právna norma

nerešpektuje konkrétne ústavné garancie niektorého zo základných práv, na ktoré odkazuje

.

Záväzné predpisy regulujúce danú oblasť (vzdelávanie) musia na jednej strane

umožniť štátu naplniť globálnu zodpovednosť za poskytovanú verejnú službu – vzdelanie,

na druhej strane by ale nemali nadbytočne obmedzovať možnosť prispôsobiť vzdelávaciu

ponuku miestnym podmienkam a individuálnym potrebám tých, ktorým má slúžiť.

Nie je pritom rozhodujúce, či v prípade umožnenia pôsobenia iných ako štátnych

škôl štát zabezpečuje plnenie svojich funkcií (vzdelávacia služba) prostredníctvom iných

ako štátnych škôl alebo či iba umožňuje iným subjektom paralelne k vlastnej štruktúre

vzdelávacích zariadení ponúknuť alternatívnu vzdelávaciu službu.

Z bez ďalšieho nevyplýva pozitívny záväzok štátu zabezpečiť

financovanie pôsobenia štátnych a iných ako štátnych škôl, ktorý by sa v rovnakom rozsahu

vzťahoval aj na všetky školské zariadenia. Ústavný súd pripomína, že pokiaľ základné,

stredné a vysoké školy predstavujú vzdelávacie ustanovizne, ktorých zriadením

a zabezpečovaním ich riadneho chodu zabezpečuje štát základné právo na vzdelanie,

školské zariadenia (školské výchovno-vzdelávacie zariadenia, špeciálne výchovné

zariadenia, školské zariadenia výchovného poradenstva a prevencie a školské účelové

zariadenia) plnia nezriedka najmä doplnkovú funkciu vo vzdelávacom a výchovnom

procese tým, že umožňujú rozvíjať talent, osobnosť a psychické a motorické schopnosti

detí, prípadne umožňujú reflektovať osobitné záujmy a potreby detí, ako aj aspoň dočasné

riešenie ich ťaživého ekonomického, sociálneho postavenia či duševného stavu.

Medzi školskými zariadeniami (v zmysle uvedenej právnej úpravy) preto možno

rozlišovať také, ktoré plnia úlohy podobné alebo totožné ako školy, ale aj školské zariadenia

plniace iné úlohy, vedľajšie k samotnému vzdelávaciemu procesu. Z pohľadu by sa

ale za školy v zmysle mali považovať minimálne tie školské zariadenia, ktoré

plnia podobné úlohy ako školy a prostredníctvom ktorých štát zabezpečuje fungovanie

a prístup k vzdelávaciemu systému.

Bez toho, aby bolo potrebné skúmať, či z vyplýva pozitívny záväzok

štátu zabezpečiť nielen financovanie škôl, ale aj školských zariadení, ústavný súd považuje

za vhodné poukázať na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“)

týkajúcu sa pozitívneho záväzku štátu vzťahujúcu sa na financovanie vzdelávacích

zariadení, osobitne na rozhodnutie ESĽP z 22. 11. 2011 o sťažnosti 8314/10 (o ktorom sa

zmieňuje vo svojom vyjadrení k návrhu aj vláda) vo veci Soukromá základní škola Cesta

k úspěchu v Praze, s. r. o. a občanské združení Škola dětem proti Českej republike, ktoré

vychádzalo pri vyslovení neprípustnosti sťažnosti aj z čl. 33 ods. 3 listiny. V tomto

rozhodnutí ESĽP uviedol: „Súd zdôrazňuje predovšetkým fakt, že článkom 2 Protokolu č. 1

(Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd; pozn.

prekl.), ktorý zakazuje odopretie práva na vzdelanie, sa zmluvné štáty zaväzujú zaručiť

každému, kto spadá pod ich jurisdikciu, právo na prístup k v danom čase existujúcim

školským zariadeniam, ako aj možnosť požívania výhod z absolvovaného štúdia oficiálnym

uznaním dosiahnutého vzdelania. Inak povedané, zmluvné strany nezaručujú právo

na vzdelanie takým spôsobom, že by ich zaväzovalo zabezpečiť vyučovanie istej formy alebo

stanoveného stupňa na ich vlastné náklady alebo s ich finančnou podporou. Najmä prvá

veta článku 2 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd ponecháva štátu výhradné právo rozhodnúť sa, či finančne podporí alebo nepodporí

súkromné školy. V zmysle tohto ustanovenia teda osoby spadajúce pod jurisdikciu členského

štátu nemajú právo požadovať od štátu zriadenie akéhokoľvek vzdelávacieho zariadenia

(pozri vec týkajúcu sa niektorých aspektov jazykového režimu výučby v Belgicku)“ [právny

základ (23. 7. 1968, § 3, § 9 a § 13, séria A, č. 6)] .

Európsky súd pre ľudské práva v tomto procesnom rozhodnutí teda v zásade uviedol,

že podľa jeho výkladu čl. 2 ods. 1 dodatkového protokolu a čl. 14 dohovoru zmluvné štáty

dohovoru majú za povinnosť uznať právo na vzdelávanie v iných než štátnych školách,

avšak bez povinnosti podieľať sa na ich financovaní alebo inom subvencovaní. Z toho

vyplýva úplná voľnosť štátu, aby sa rozhodol, či bude, alebo nebude subvencovať súkromné

školy. Podobný záver by sa mal vzťahovať aj na školské zariadenia.

Podľa názoru ústavného súdu nevedie ani (najmä ods. 3) k inému

záveru, a to aj vzhľadom na tieto dôvody:

Aj keby mal z (najmä z ods. 3) vyplývať pozitívny záväzok finančne

podporovať prevádzku súkromných a cirkevných školských zariadení, bol by obsah tohto

záväzku na plnenie vymedzený právnym poriadkom (zákonmi a podzákonnými úpravami).

pritom priamo nedefinuje minimálne požiadavky na obsah takejto právnej úpravy,

okrem požiadavky zákazu zasiahnuť do samotnej podstaty niektorého zo základných práv.

Ústavná požiadavka na obsah, resp. kvalitu takejto právnej úpravy sa prejavuje v zásade

primeranosti, osobitne v povinnosti zabezpečiť určitý minimálny (základný) štandard

právnej úpravy. Napriek tomu, že štát má pri plnení pozitívnych záväzkov (obzvlášť tých,

na ktoré sa vzťahuje ) veľký priestor pre voľbu nástrojov a spôsobu splnenia

týchto záväzkov, z pozitívneho záväzku vyplýva aj povinnosť zabezpečiť také normatívne

a faktické opatrenia, ktoré sú primerané a dostatočné na splnenie daného cieľa

(tzv. „Untermaßverbot“ podľa rozhodnutia Spolkového ústavného súdu 2 BvF 2/90,

2 BvF 4/90, 2 BvF 5/92 z 28. 5. 1993 publikovaného ako BVerfGE 88, 203).

Preto, aj keby mal z (najmä z ods. 3) vyplývať pozitívny záväzok

finančne podporovať prevádzku súkromných a cirkevných školských zariadení, napadnutá

právna úprava [ ] garantujúca minimálnu výšku

dotácie pre zriaďovateľov súkromných a cirkevných školských zariadení (88 % výšky

dotácie pre verejných zriaďovateľov) by takúto požiadavku spĺňala. Ústavný súd nepopiera

riziká spojené s tým, že rozhodovanie o konkrétnej výške financovania (nad rámec zákonom

ustanoveného limitu) iných ako verejných či obecných školských zariadení z verejných

zdrojov je zverené obci, ktorá môže byť sama zriaďovateľkou školského zariadenia a môže

tak mať motiváciu uprednostniť záujmy vlastného zariadenia pred ostatnými (a tak

udržiavať výšku dotácie pre cirkevné a súkromné školské zariadenia na nižšej úrovni).

Minimálny limit finančnej podpory pre zriaďovateľov súkromných a cirkevných školských

zariadení vo výške 88 % je ale z pohľadu ústavného súdu dostatočný na splnenie

prípadného pozitívneho záväzku štátu, keďže garantuje zriaďovateľovi súkromného alebo

cirkevného školského zariadenia finančnú dotáciu vo výške približujúcej sa finančnej

dotácii pre verejné, resp. obecné školské zariadenie.

Podľa názoru ústavného súdu zo samotného a ani z dodatkového

protokolu nevyplýva pozitívny záväzok zabezpečiť rovnakú formu financovania štátnych

a neštátnych škôl. Preto, aj keby mal byť či dodatkového protokolu

považovaný za upravujúci nielen otázku vzdelávacieho procesu v užšom slova zmysle

(právne postavenie škôl a vzťahy dotknutých osôb voči školám), ale aj vzdelávacieho

procesu v širšom slova zmysle (vzťahy voči školským zariadeniam), nebolo by možné

z uvedených ustanovení či medzinárodných zmlúv bez ďalšieho vyvodiť pozitívny

záväzok štátu zabezpečiť ich nediskriminačné financovanie.

Navyše, ústavný súd považuje takýto záver za konformný aj s výsledkami porovnania

s rozdielnymi ústavnými úpravami vo viacerých zmluvných štátoch dohovoru.

Podľa Írskej republiky štát zabezpečuje bezplatné základné

vzdelávanie a usiluje sa o to, aby doplnil a poskytol primeranú pomoc vzdelávaniu

poskytovanému jednotlivcami alebo korporáciami. Podľa Talianskej

republiky organizácie a súkromné osoby majú právo zriaďovať školy a výchovné ,

avšak bez záväzkov pre štát. Podľa Holandského kráľovstva súkromné

školy, ktoré vyhovujú zákonným predpokladom, sú financované zo štátnych prostriedkov

rovnako ako verejné školy. Podľa Portugalskej republiky štát uznáva

súkromné a družstevné školstvo na základe zákona a dozerá na ne. Podľa čl. 7 ods. 4 prvej

vety Základného zákona Spolkovej republiky Nemecko sa zaručuje právo na zriaďovanie

súkromných škôl. Podľa poslednej vety citovaného článku schválenie takých škôl sa

odoprie, ak nie je dostatočne materiálne a právne zabezpečené postavenie učiteľov.

Samotná právna úprava financovania neštátnych škôl je ale už prenechaná na právnu

úpravu jednotlivých spolkových krajín, ktorá môže obsahovať aj priamy nárok súkromných

škôl na finančnú podporu. Napríklad podľa spolkovej krajiny

Slobodného štátu Durínsko (Verfassung des Freistaats Thüringen) majú tzv. povolené

súkromne školy nahrádzajúce verejné školy nárok na verejný príspevok, ktorý má byť

určený zákonom. Podľa nedávneho rozhodnutia Ústavného súdneho dvora spolkovej krajiny

Durínsko sp. zn. zo 17. 4. 2014 (www.thverfgh.thueringen.de, pozri aj tam

uvedený prehľad ústavných úprav ostatných spolkových krajín vo vzťahu k nárokom

súkromných škôl na finančnú podporu štátu) je právna úprava spolkovej krajiny Durínsko,

podľa ktorej je výpočet finančnej podpory pre súkromné školy v rukách výkonnej, a nie

zákonodarnej moci, a ktorý navyše nie je vypočítaný ako pomerná časť skutočných, ale len

normovaných dotácií na verejnú školu, v rozpore s uvedeným článkom tejto

spolkovej krajiny. Podľa ustálenej rozhodovacej činnosti nemeckých súdov ústavného typu

či už na úrovni spolkových krajín, alebo na federálnej úrovni, je ale ústavne konformný taký

model financovania súkromných škôl, ktorý sa vypočíta ako percentuálna časť úhrady

skutočných nákladov verejných škôl (okrem uvedeného rozhodnutia Ústavného súdneho

dvora spolkovej krajiny Durínsko aj rozhodnutie Spolkového ústavného súdu 1 BvL 8,

16/84 z 8. 4. 1987, publikované ako BVerfGE 75, 40 a rozhodnutie1 BvR 682, 712/88

z 9. 3. 1994 publikované ako BVerfGE 90, 107).

Z už uvedeného rozhodnutia ESĽP vo veci Soukromá základní škola Cesta k úspěchu

v Praze, s. r. o. a občanské združení Škola dětem proti Českej republike vyplýva, že obsah

základného práva na rovnaké zaobchádzanie so štátnymi školami a súkromnými

(cirkevnými) školami je ponechaný na voľnú úvahu zmluvných štátov. Úprava tohto vzťahu

sa pohybuje od úplného pokrytia finančných potrieb súkromných škôl (Holandsko)

po pomoc (Írsko) alebo výhradu materiálneho a právneho zabezpečenia učiteľov (Nemecko)

až po odmietnutie akéhokoľvek záväzku vrátane financovania (Taliansko). Všetky štáty

však zásadne uznávajú právo zriaďovať aj iné než štátne školy, ktoré sa spravidla viaže

na splnenie predpokladov ustanovených zákonmi.

Napadnutá právna úprava [ ] upravujúca

financovanie cirkevných a súkromných školských zariadení tak podľa názoru ústavného

súdu nezasahuje do samotnej podstaty jednotlivých zložiek základného práva podľa čl. 42

alebo dodatkového protokolu, a nie je preto v nesúlade s daným článkom

a medzinárodnej zmluvy

b) K otázke, či rozdielna právna úprava financovania verejných a iných

školských zariadení s ohľadom na ich zriaďovateľa je diskriminačná a porušuje čl. 12

ods. 2 v spojení s a dohovoru v spojení s dodatkového

protokolu

Aj pri uplatňovaní základných práv tretej generácie (hospodárske, sociálne a kultúrne

práva) môže bez akejkoľvek pochybnosti dôjsť k porušeniu všeobecnej zásady rovnosti

a zákazu diskriminácie podľa . Ústavný súd pripomína, že v tomto

prípade však tvrdenú všeobecnú diskrimináciu možno preskúmať so zreteľom na jej

spojitosť s . To platí aj pre dodatkového protokolu v spojitosti

s čl. 14 dohovoru.

Zákaz diskriminácie ustanovený je ústavnou zásadou, ktorá

vzhľadom na svoju podstatu a účel presahuje medze základných práv a slobôd a má

relevanciu dokonca aj pre výklad a uplatnenie tých noriem , ktoré sa nevzťahujú

na základné práva a slobody. V materiálnom právnom štáte zákaz diskriminácie predstavuje

príkaz, ktorý ústavodarca adresoval štátu ako jeho pozitívny záväzok (,

a ).

Priamou diskrimináciou je právna úprava určujúca, že s určitou skupinou osôb sa

zaobchádza v porovnateľnej situácii menej výhodným spôsobom ako s inou skupinou osôb,

ak sa tak deje na základe tzv. kvalifikovaného kritéria. Ústavný súd hodnotí v abstraktnej

kontrole porušenie rovnosti v zásade v súvislosti s porušením iného základného práva alebo

slobody [rovnosť pridružená, akcesorická; ; porov. Šuta, P. Sociálne práva

v judikatúre Ústavného súdu Slovenskej republiky. In: Wintr, J., Antoš, M. (eds.) Sociální

práva. Praha : Leges 2011, s. 75 a nasl.]. Naznačuje to text v : „Základné

práva a slobody sa zaručujú... bez ohľadu na...“ a vyplýva to z dôležitosti ochrany

pred štátom. Princípy zákazu diskriminácie a rovnosti ľudí nie sú spravidla chránené samy

osebe, ale len v súvislosti s porušením iného základného práva a slobody. Ústavný súd preto

aplikoval ako východiskový klasický prístup k diskriminácii, ktorý je založený

na komponentoch akcesority ( – povinnosť obcí akceptovať dlhopisy

za odpredaj bytov, a ; – odvod za drobenie pozemkov,

a , – Agrokomplex, a ;

– „zlaté“ akcie, a ; – vstup prokurátora do civilného

konania, a ; – výluka správneho súdneho prieskumu

priestupkov do 2 000 Sk, a ; – zbrojný preukaz

odopieračov, a , – matičný majetok, a

, – exekučná imunita zdravotných poisťovní a exekučné privilegovanie

bánk, a ; – prieskum rozhodnutí NBÚ, a

; – zníženie poplatku z omeškania v zdravotníctve, a

; – zbrane a strelivo, a 35 ; – vysokoškolský

zákon II, a ; – reforma dôchodkovej reformy, a

; – obce a sociálne služby, a ; –

diaľnice, a ; – exekučná imunita štátu, a

) a kvalifikovanom kritériu ( – antidiskriminačný zákon/smernica,

).

Ústavný súd vo svojej judikatúre vytvoril aj test diskriminácie (), ktorý

v podstate zodpovedá takýmto testom aj v judikatúre ESĽP, ako aj Súdneho dvora

Európskej únie. Tento test sa pre väčšiu zrozumiteľnosť postupu ústavného súdu pri jeho

vykonávaní člení na zistenia, či:

- v danom prípade ide o rovnaké alebo objektívne porovnateľné subjekty,

- nerovnaké zaobchádzanie sa neopiera o ústavne prípustný dôvod nerovnakého

zaobchádzania,

- porušenie rovnosti spôsobuje ujmu a

- zásah možno alebo nemožno ospravedlniť.

Ústavný súd preskúmal nielen to, či v prípade verejných školských zariadení

a súkromných a cirkevných školských zariadení vo vzťahu k ich financovaniu ide o rovnaké

alebo objektívne porovnateľne subjekty, ale aj to, či existuje pozitívny záväzok štátu

na rovnaký spôsob a formu financovania takýchto škôl.

Je sporné, či napadnutým zákonom skutočne došlo k vyčleneniu dvoch skupín

subjektov. Ak by malo ísť o diskrimináciu, muselo by byť s rôznymi skupinami osôb, ktoré

sa nachádzajú v rovnakej alebo porovnateľnej situácii, zaobchádzané rozdielnym spôsobom,

a to na základe kvalifikovaného kritéria (zakázaného dôvodu), pričom pre takéto rozdielne

zaobchádzanie neexistuje objektívny alebo rozumný dôvod. Na zistenie diskriminácie je

v prvom rade nutné určiť porovnateľnosť – komparátor (spoločný menovateľ),

zmysluplnosť spoločných prvkov porovnávaných osôb alebo skupín osôb. V predmetnej

veci už samotná predpokladá rozlišovanie medzi štátnymi a inými školami

(s možnosťou vyžadovať úhradu). Ústavný súd vyslovuje pochybnosti, či možno

zriaďovateľov štátnych a iných škôl, resp. verejných a iných zariadení (keďže primárne voči

nim smeruje právna úprava financovania školstva) považovať za osoby v porovnateľných

situáciách.

Štát si svoj pozitívny záväzok zabezpečiť dostupné právo na vzdelanie plní v prvom

rade prostredníctvom siete verejných škôl (a jeho financovania a zabezpečovaním jeho

kontroly), z tohto vyplýva aj osobitosť postavenia štátu ako zriaďovateľa verejnej školy

oproti zriaďovateľom iných ako štátnych škôl. Obdobné závery platia vo vzťahu k školským

zariadeniam.

Ústavne významným kritériom, ktoré zo štátnych škôl robí iné subjekty než iné školy

ako štátne (súkromné a cirkevné), je to, že týmto iným školám priznáva právo

na vyberanie úhrady za vzdelávanie. Takáto ústavne pripustená možnosť, korigujúca pre iné

než štátne školy ústavné pravidlo o absolútnej bezplatnosti vzdelávania podľa čl. 42 ods. 2

umožnila zákonodarcovi, aby upravil financovanie vzdelávania pre predmetné

subjekty odlišne bez toho, aby sa dopustil diskriminácie. Obdobné podľa názoru ústavného

súdu platí pre zriadenie cirkevných a súkromných školských zariadení, ak by tieto spadali

pod právnu úpravu .

K tomu ústavný súd dodáva, že ústavnou hodnotou, ktorá je ústavne významná

pri posudzovaní ústavnosti právnych predpisov, je rovnosť vyjadrená aj zákazom

diskriminácie medzi jednotlivými subjektmi, pokiaľ neexistuje medzi nimi objektívny

rozdiel ( ). Ústavný súd v rozhodnutí sp. zn. uviedol, že

princíp rovnosti je porušený vždy vtedy, ak sa s jednou skupinou adresátov právnych

noriem v porovnaní s inou skupinou zaobchádza inak, hoci medzi oboma skupinami nie sú

rozdiely takého druhu a takej závažnosti, že odôvodňujú takéto nerovnaké zaobchádzanie;

porušením princípu rovnosti však nie je to, ak sa preukáže, že s nerovnakými skupinami

subjektov sa nakladá rozdielne. Také nakladanie nemožno považovať za diskrimináciu.

Ústavný súd teda v citovanom ani v dodatkového protokolu

nezistil žiadnu oporu pre tvrdenie, podľa ktorého financovanie verejných (štátnych) škôl

a zariadení a iných ako štátnych škôl a zariadení musí byť rovnaké, aby bolo

nediskriminačné. Takýto dôvod sa nedá vyvodiť len zo znenia , pričom

navyše toto ustanovenie nie je samostatne uplatniteľné rovnako, ako to je v prípade čl. 14

dohovoru.

Nad rámec uvedeného považuje ústavný súd aj v tomto prípade (m. m.

, ) za potrebné poukázať aj na sprísnený test diskriminácie,

v súlade s východiskovými pozíciami určitého prúdu európskej konštitucionalistiky

(napr. Nemecký Spolkový ústavný súd ‒rozhodnutie zo 7. 10. 1980 vo veciach 1 BvL 50,

89/79, 1 BvR 240/79, nález Ústavného súdu Českej republiky vo veci vedenej pod sp. zn.

, nález Ústavného súdu Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky vo veci

vedenej pod sp. zn. ), podľa ktorého súdy ústavného typu preskúmavajú

aj otázku, či nedošlo k porušeniu zásady rovnosti bez vzťahu ku konkrétnemu základnému

právu alebo skôr v širšom vecnom rámci základného práva a zvlášť, či nedošlo k porušeniu

rovnosti na základe iného než kvalifikovaného kritéria.

Ústavný súd už vyslovil, že ústavnosť právnej úpravy končí tam, kde rovnaké alebo

nerovnaké zaobchádzanie s upravovanými vecnými stavmi nie je zlučiteľné s hľadiskom,

ktoré vychádza z myšlienky spravodlivosti tam, kde chýba jasný, zreteľný dôvod či už

pre rovnaké zaobchádzanie, alebo pre nerovnaké zaobchádzanie (). Právne

rozlišovanie medzi subjektmi v prístupe k určitým právam nesmie byť prejavom ľubovôle

(m. m. ).

Spoločným menovateľom všetkých citovaných názorov súdnych orgánov ochrany

ústavnosti je zákaz ľubovôle (svojvôle) zákonodarcu pri rozlišovaní skupín subjektov a ich

práv (m. m. napr. nález Ústavného súdu Českej republiky vo veci vedenej pod sp. zn.

, nález Ústavného súdu Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky vo veci

vedenej pod sp. zn. ). Základnou črtou ľubovôle (svojvôle) je absencia

racionálneho odôvodnenia pri zavedení určitého regulatívneho nástroja, čo má význam

pre požiadavku rovnosti v právach, ale súčasne aj pre kvalitu právneho štátu. Zásada

rovnosti je v takom prípade bytostne spätá s myšlienkou právneho štátu, čo umožňuje

skúmanie napadnutého ustanovenia z hľadiska jeho súladu s v spojení

s ().

Európsky súd pre ľudské práva vyslovil právny názor, že podľa čl. 14 dohovoru nie

každé rozdielne zaobchádzanie je diskriminačné: «rozdielne zaobchádzanie je

diskriminačné pri neexistencii objektívneho a rozumného odôvodnenia, t. j. ak nesleduje

„legitímny účel“ a nie je tu vzťah rozumnej proporcionality medzi použitými prostriedkami

a sledovaným účelom» [napr. Darby v. Švédsko, A 187, č. 11581/85; Fredin v Švédsko,

A 192, č. 12033/86 z 18. 2. 1991; Sunday Times v. Spojené kráľovstvo (II), A 217,

č. 13166/87 z 26. 11. 1991].

Napadnutá právna úprava by však prešla aj takýmto prísnejším testom (z pohľadu

nárokov na zákonodarcu) rovnosti, a to, aj keby sa postavenie zriaďovateľov súkromných

a cirkevných školských zariadení malo považovať za podobné postaveniu verejných

zriaďovateľov, pretože rozdielna právna úprava finančnej dotácie je odôvodnená rozdielnou

možnosťou získať finančné zdroje na zabezpečenie výučbového procesu spoplatnením

výučby (slovami „vyžadovať úhradu“), resp. osobitného finančného vzťahu

so svojím zriaďovateľom (cirkev, súkromná právnická alebo fyzická osoba). Vznik novej

skupiny voči porovnávanej skupine nebol arbitrárny – bol odôvodnený, a tento dôvod

považuje ústavný súd za racionálny. Obdobné platí pre zriadenie cirkevných a súkromných

školských zariadení.

c) K otázke, či právna úprava ustanovujúca rozdielny minimálny limit

pre financovanie štátnych a neštátnych školských zariadení odporuje čl. 55 ods. 2

Navrhovatelia ďalej namietali nesúlad

aj s .

Podľa Slovenská republika chráni a podporuje hospodársku

súťaž. Podrobnosti ustanoví zákon.

Ústavný súd už vyslovil, že formuluje princípy hospodárskej politiky

Slovenskej republiky, medzi ktoré patrí aj podpora a ochrana konkurenčného

hospodárskeho prostredia a vytváranie právnych prostriedkov proti obmedzovaniu

hospodárskej súťaže, ktoré označí za nedovolené (). Podľa ústavného súdu

navyše princípy vyjadrené v nemožno chápať absolútne ().

Konania, ktorými dochádza k nedovolenému obmedzovaniu hospodárskej súťaže,

definuje práve o ochrane hospodárskej súťaže v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o ochrane hospodárskej súťaže“), a nie predmetný článok

. Realizácia hospodárskej politiky Slovenskej republiky, zabezpečenie trhového

hospodárstva a jeho princípov vyžaduje, aby Protimonopolný úrad Slovenskej republiky

ustanovený podľa zákona o ochrane hospodárskej súťaže vykonával kontrolu trhového

prostredia a v prípade zistení jeho porušenia reagoval podľa svojimi

rozhodnutiami a zabezpečil tak realizáciu garantovaných princípov. Porušenia

zistené týmto štátnym úradom (napríklad v dôsledku neoprávneného zásahu územnej

samosprávy do hospodárskej súťaže) neznamenajú automaticky porušenie ústavných

garancií ().

Podľa názoru ústavného súdu nie je pre záver o súlade právnej úpravy upravujúcej

minimálne podmienky financovania cirkevných a súkromných školských zariadení

a umožňujúcej ich odlišné financovanie oproti verejným školským zariadeniam s čl. 55

ods. 2 potrebné skúmať, či verejné a iné školské zariadenia (resp. ich zriaďovatelia)

sú navzájom v súťažnom vzťahu.

Z vyplýva povinnosť štátu vytvoriť (podústavný) právny rámec

pre ochranu hospodárskej súťaže a vytvoriť účinný mechanizmus na potieranie

protisúťažných konaní.

Konanie, ktoré je prípustné podľa právnych predpisov týkajúcich sa financovania

školských zariadení, nemôže porušovať predpisy na ochranu hospodárskej súťaže.

Podľa § 39 zákona o ochrane hospodárskej súťaže orgány štátnej správy pri výkone

štátnej správy, orgány územnej samosprávy pri výkone samosprávy a pri prenesenom

výkone štátnej správy a orgány záujmovej samosprávy pri prenesenom výkone štátnej

správy nesmú zjavnou podporou zvýhodňujúcou určitého podnikateľa alebo iným spôsobom

obmedzovať súťaž.

Z uvedeného vyplýva, že k prípadnému porušeniu hospodárskej súťaže by mohlo

dôjsť (ak vôbec) až konkrétnym konaním územnej samosprávy, a nie priamo právnym

predpisom upravujúcim podmienky financovia školských zariadení, a to iba za podmienok

ustanovených v zákone o ochrane hospodárskej súťaže, ktorého vydaním štát naplnil

požiadavky .

Z uvedeného dôvodu ústavný súd nepovažuje za dôvodnú ani námietku

navrhovateľov, že napadnutá právna úprava upravujúca financovanie školských zariadení

nie je v súlade s .

Vychádzajúc z uvedených skutočností, ústavný súd o návrhu skupiny poslancov

rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

Podľa sa k nálezu pripája odlišné stanovisko

sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (týkajúce sa odôvodnenia tohto rozhodnutia).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. júna 2014