Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 5 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (10)PL. ÚS 2/04
PDF · 402.83 KB
No categories available
PL. ÚS 2/04
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
PL. ÚS 2/04-48
Ústavný súd Slovenskej republiky v pléne zloženom z predsedu Jána Mazáka
a zo sudcov Jána Auxta, Juraja Babjaka, Eduarda Báránya, Alexandra Bröstla, Ľubomíra
Dobríka, Ľudmily Gajdošíkovej, Juraja Horvátha, Jána Lubyho, Lajosa Mészárosa a Štefana
Ogurčáka na neverejnom zasadnutí pléna 31. marca 2005 o návrhu generálneho prokurátora
Slovenskej republiky na vyslovenie nesúladu zákona Slovenskej národnej rady č. 81/1992
Zb. o Česko-slovenskej tlačovej kancelárii Slovenskej republiky v znení zákona č. 442/2003
Z. z. s čl. 1 ods. 1, čl. 26 ods. 1, 2 a 4 a s čl. 55 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a s čl. 10
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, za účasti Národnej rady
Slovenskej republiky a vlády Slovenskej republiky ako vedľajšieho účastníka, takto
r o z h o d o l :
Návrhu generálneho prokurátora Slovenskej republiky n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 19. decembra
2003 doručený návrh generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny
prokurátor“), ktorý bol doplnený na základe výzvy ústavného súdu 2. februára 2004,
na vyslovenie nesúladu zákona č. 81/1992 Zb. o Česko-slovenskej tlačovej kancelárii
Slovenskej republiky (ďalej aj „zákon o tlačovej kancelárii“) s čl. 26 ods. 1, 2 a 4 a s čl. 55
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a s čl. 10 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).
Generálny prokurátor v návrhu uviedol, že Slovenská národná rada sa 30. januára
1992 uzniesla na zákone o tlačovej kancelárii, ktorým zriadila Česko-slovenskú tlačovú
kanceláriu Slovenskej republiky (ďalej aj „tlačová kancelária“ alebo „Tlačová agentúra
SR“) ako spravodajsko-informačnú agentúru Slovenskej republiky. Súčasne boli upravené
jej pôsobnosť, postavenie generálneho riaditeľa a práva a povinnosti súvisiace s rozdelením
Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky.
Generálny prokurátor namieta, že celý zákon o tlačovej kancelárii je v rozpore
s čl. 26 ods. 1, 2 a 4 a s čl. 55 ods. 1 ústavy a s čl. 10 dohovoru. V rozšírení návrhu
z 2. februára 2004 žiadal vysloviť nesúlad aj s čl. 1 ods. 1 ústavy.
Podľa názoru generálneho prokurátora pod právom na prístup k informáciám treba
rozumieť nielen právo každej osoby na to, aby sa dozvedela všetky informácie týkajúce sa
jej, ale aj jej práva na prístup k informáciám, ktoré sú zhromažďované v súvislosti
s výkonom verejnej moci.
Právu byť informovaný zároveň primerane zodpovedá zákaz štátu zasahovať
do prístupu k informáciám.
Pre napĺňanie práva na slobodné prijímanie informácií (sloboda prejavu) majú
mimoriadny význam slobodné médiá, poslaním ktorých je vyvažovať štátnu moc mocou
verejnej mienky.
Predpokladom takého fungovania médií je, že štát vytvorí priehľadné podmienky
v tejto oblasti, a to nielen v oblasti vlastníckych vzťahov k jednotlivým médiám, ale aj
v úprave vzťahov k tretím stranám, ktoré by mohli uplatniť svoj vplyv na ich nezávislosť.
Ustanovením právnych podmienok pre nezávislé pôsobenie médií štát zároveň vytvára
záruky pre jednotlivé spôsoby uplatnenia slobody prejavu.
Vychádzajúc z obsahu práva na slobodné prijímanie informácií z hľadiska záruk
slobody prejavu priznaných v ústave a v dohovore je dôležité zaoberať sa právnym
postavením Tlačovej agentúry SR ako významného informačného a spravodajského zdroja
na území Slovenskej republiky.
Tlačová agentúra SR je príspevková organizácia, ktorá je zapojená finančnými
vzťahmi na štátny rozpočet [najskôr priamo a od účinnosti novely zákona o tlačovej
kancelárii zákonom č. 442/2003 Z. z. prostredníctvom rozpočtovej kapitoly Ministerstva
kultúry Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo kultúry“)].
Právna úprava príspevkových organizácií je upravená zákonom Národnej rady
Slovenskej republiky č. 303/1995 Z. z. o rozpočtových pravidlách v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o rozpočtových pravidlách“).
Podľa ustanovenia § 21 ods. 2 citovaného zákona príspevkové organizácie štátu
sú právnické osoby štátu, ktoré sú na štátny rozpočet zapojené príspevkom. Platia pre ne
finančné vzťahy určené ústredným orgánom v rámci ich rozpočtov.
Príspevkové organizácie štátu sa zriaďujú na plnenie úloh štátu, a to na plnenie ich
základných verejných funkcií alebo verejnoprospešnej činnosti, ktoré sú na základe
osobitných predpisov alebo rozhodnutia príslušných orgánov úplne alebo čiastočne
financované zo štátneho rozpočtu (§ 22 ods. 1 zákona o rozpočtových pravidlách).
Príspevková organizácia ako právnická osoba svoje príjmy používa na financovanie
vlastnej činnosti. Doplnenie zdrojov sa zabezpečuje zo štátneho rozpočtu príspevkom.
Z uvedenej právnej úpravy odvodil generálny prokurátor ekonomickú závislosť
Tlačovej agentúry SR na štátnom rozpočte.
Priamym zdrojom finančných prostriedkov určených na chod Tlačovej agentúry SR
je samotná rozpočtová kapitola, ktorú schvaľuje Národná rada Slovenskej republiky (ďalej
len „národná rada“).
Spôsob a výška čerpania prostriedkov zo štátneho rozpočtu sú však výraznou mierou
ovplyvniteľné rozhodnutím výkonnej moci. Ako príklad možno uviesť oprávnenie prijímať
rozpočtové opatrenie podľa ustanovenia § 11 a viazanie rozpočtových prostriedkov podľa
§ 14 citovaného zákona, čo môže mať za následok obmedzenie aktivít ich prijímateľa.
Na zákonnú úpravu právnej formy Tlačovej agentúry SR nadväzuje aplikácia ďalších
právnych predpisov, a to zákona č. 313/2001 Z. z. o verejnej službe v znení neskorších
predpisov, zákona č. 291/2002 Z. z. o Štátnej pokladnici a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov a iných, ktorými, i keď len nepriamo, sa otvára
priestor pre možné ohrozenie nezávislosti činnosti Tlačovej agentúry SR ako spravodajskej
a informačnej agentúry nedovoleným zásahom štátu.
K uvedeným ekonomickým vzťahom štátu a Tlačovej agentúry SR možno priradiť
i postavenie a menovanie generálneho riaditeľa, ktorý zodpovedá za celú jej činnosť.
Za svoju činnosť zodpovedá len vláde Slovenskej republiky (ďalej len „vláda“), ktorá
ho menuje a odvoláva. Zákon o tlačovej kancelárii neurčuje žiadne kritériá pre jeho
odvolanie, z čoho možno oprávnene usudzovať, že dôvod pre jeho odvolanie môže byť
akýkoľvek, mocenský záujem nevylučujúc.
Ak zákonom dané postavenie generálneho riaditeľa nie je nezávislé, potom činnosť,
ktorú riadi, rovnako nemožno označiť ako nezávislú. V nadväznosti na to dôvodné obavy
o nezávislom postavení Tlačovej agentúry SR možno vyvodiť i z formulovania vnútorného
usporiadania a hospodárenia.
Pre ústavnú rovnováhu sú okrem inštitucionálnych záruk kontroly zakotvených
v ústave potrebné také poistky proti zneužitiu moci, ktoré by súčasne v čo najväčšej miere
zužovali priestor pre zásah jednotlivých mocí do ľudských práv a základných slobôd
chránených ústavou a medzinárodnými zmluvami.
Pre tento účel je nevyhnutná existencia slobodného, nezávislého, pluralitného
a zodpovedného žurnalizmu. Sloboda médií pritom vychádza z potreby informovať občanov
o aktivitách verejnej moci a podrobovať výkon rôznych druhov moci nepretržitej a kritickej
analýze.
Podľa názoru generálneho prokurátora zákon o tlačovej kancelárii uvedeným
potrebám nezodpovedá.
Obsahom napadnutých ustanovení neposkytuje ochranu slobody prejavu tak, aby jej
uplatnenie nemohlo byť zmarené napríklad neposkytnutím dôležitého a neodkladného
oznámenia orgánov verejnej moci v naliehavom verejnom záujme. Vplyv vlády na Tlačovú
agentúru SR nevylučuje možnosť ovplyvňovania jej činnosti zo strany štátu, čím ale nie sú
rešpektované ústavné princípy ochrany slobody prejavu. Generálnym prokurátorom
citované ustanovenia § 2 ods. 1 a 2, § 5 ods. 2 a § 6 ods. 1 preto nie sú v súlade s čl. 26
ods. 1, 2 a 4 ústavy a s čl. 10 dohovoru.
Generálny prokurátor ďalej poukazuje na to, že zákon o tlačovej kancelárii
v ustanovení § 2 ods. 2 umožňuje zápis tlačovej kancelárie do obchodného registra a tiež jej
podnikateľské aktivity. To znamená, že môže podnikať v rámci svojej pôsobnosti, a to na
relevantnom trhu môže ponúkať za úhradu služby iným subjektom spočívajúce
v poskytovaní slovného a obrazového spravodajstva s cieľom dosiahnuť zisk.
Právne postavenie Tlačovej agentúry SR a spôsob jej financovania vyplývajúce
zo zákona ju ako podnikateľa na trhu zvýhodňuje, resp. iným subjektom podnikajúcim
v tejto oblasti ani iným zákon nezaručuje rovnaké podmienky pre podnikanie.
K rovnakému názoru podľa generálneho prokurátora dospel aj Protimonopolný úrad
Slovenskej republiky (ďalej len „protimonopolný úrad“) v konaní podľa zákona č. 136/2001
Z . z. o ochrane hospodárskej súťaže a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady
č. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy
Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 136/2001 Z. z.“),
v rámci ktorého skúmal, či pri zmluve uzavretej s podnikateľom Z., s. r. o., nejde
o obmedzenie súťaže.
Postavenie podnikateľa Tlačovej agentúry SR na relevantnom trhu všetkých druhov
spravodajstva protimonopolný úrad vyhodnotil ako dominantné, podmienené poskytovaním
verejných prostriedkov pre podnikateľskú činnosť v tejto oblasti.
Ustanovenie § 2 ods. 2 zákona o tlačovej kancelárii preto podľa názoru generálneho
prokurátora nie je v súlade s čl. 55 ods. 1 ústavy.
Tento zákon predpokladá, že podnikateľská činnosť sa netýka činnosti hlavnej,
pre ktorú bola príspevková organizácia štátu zriadená. Vychádzajúc z toho, že zákon
o rozpočtových pravidlách súčasne predpokladá, že príspevkové organizácie sa zriaďujú
na plnenie úloh štátu, a to na plnenie ich základných verejných funkcií, alebo
na verejnoprospešné činnosti, ktoré sú úplne alebo čiastočne financované zo štátneho
rozpočtu, potom treba konštatovať, že ustanovenie § 2 ods. 2 zákona o tlačovej kancelárii
sa absolútne vymyká tejto koncepcii.
Ak právna norma obsiahnutá v ustanovení zákona nie je formulovaná jednoznačne
a pre jej adresáta nie je dostatočne zrozumiteľná, pričom tento nedostatok nie je možné
odstrániť ani výkladom podľa čl. 152 ods. 4 ústavy, jej obsah nie je v súlade s obsahom
princípu právneho štátu vyjadreným v čl. 1 ústavy.
Ustanovenie § 2 ods. 2 zákona o tlačovej kancelárii nie je podľa názoru generálneho
prokurátora v súlade s čl. 1 ods. 1, čl. 26 ods. 1, 2 a 4 a s čl. 55 ods. 1 ústavy a s čl. 10
dohovoru. Ak nie je v súlade s ústavou právna norma upravujúca formu právneho
postavenia Tlačovej agentúry SR, nie je v súlade s ústavou ani ustanovenie § 1 zákona
o tlačovej kancelárii, ktorým bola zriadená, lebo jeho obsah bez určenia právnej formy
nemôže samostatne existovať.
V nadväznosti na to ak nie je v súlade s ústavou § 1 zákona o tlačovej kancelárii,
potom aj ostatné ustanovenia tohto zákona sa dostávajú do nesúladu s čl. 1 ods. 1 ústavy
z dôvodu nemožnosti samostatnej existencie.
Dňa 2. februára 2004 generálny prokurátor v doplnenom návrhu uviedol,
že k vypusteniu čl. 1 ods. 1 ústavy v petite pôvodného návrhu došlo len pisárskou chybou.
Právnu argumentáciu doplnil len v tom rozsahu, že ekonomická zainteresovanosť Tlačovej
agentúry SR na verejných prostriedkoch štátu vyplývajúca z uvedenej právnej úpravy
už sama osebe popiera jej nezávislosť.
Spôsob o výške čerpania prostriedkov zo štátneho rozpočtu je výraznou mierou
ovplyvniteľný rozhodnutiami výkonnej moci, čo názorne dokumentuje už naznačený vzťah
ministerstva kultúry k riadeným príspevkovým organizáciám, ale aj oprávnenie vlády
prijímať rozpočtové opatrenia podľa § 11 zákona o rozpočtových pravidlách umožňujúce
napríklad viazanie rozpočtových prostriedkov (§ 14 zákona o rozpočtových pravidlách).
Za takejto ekonomickej previazanosti nie je možné vylúčiť, že v dôsledku uplatnenia
oprávnení orgánov štátu môže dôjsť k ovplyvneniu činnosti Tlačovej agentúry SR.
Navrhovateľ reagoval aj na zákon č. 442/2003 Z. z., ktorým bol zavedený nový
spôsob zapojenia na štátny rozpočet prostredníctvom kapitoly ministerstva kultúry.
Návrh generálneho prokurátora bol uznesením pléna ústavného súdu
č. k. PL. ÚS 2/04-23 z 11. marca 2004 prijatý na ďalšie konanie a boli vyžiadané stanoviská
účastníkov konania.
Vyjadrenie národnej rady
Listom z 10. júna 2004 sa k návrhu generálneho prokurátora vyjadril predseda
národnej rady, ktorý zároveň uviedol, že netrvá na ústnom prejednaní veci.
Zo stanoviska národnej rady vyplýva, že generálny prokurátor vidí nesúlad zákona
o tlačovej kancelárii s článkami ústavy v tom, že
– Tlačová agentúra SR ako príspevková organizácia štátu nespĺňa podmienky pre
slobodu prejavu a právo na informácie podľa čl. 26 ústavy a čl. 10 dohovoru tým, že ako
subjekt zapojený na štátny rozpočet môže byť vo svojej činnosti ovplyvňovaná, ako aj tým,
že generálneho riaditeľa vymenúva a odvoláva vláda bez určenia kritérií (zákon
neustanovuje podmienky na jeho odvolanie), čím môže zasahovať do jej činnosti,
– právne postavenie Tlačovej agentúry SR a spôsob jej financovania ju ako
podnikateľa na trhu zvýhodňuje, resp. iným subjektom podnikajúcim v tejto oblasti tento
ani iný zákon nezaručuje rovnaké podmienky pre podnikanie, čo je v rozpore s čl. 55 ods. 1
Podľa vyjadrenia národnej rady zákon o tlačovej kancelárii nadobudol účinnosť
15. apríla 1991 a reagoval na zákon č. 136/1991 Zb. o rozdelení pôsobnosti medzi Českou
a Slovenskou Federatívnou republikou a Českou republikou a Slovenskou republikou
vo veciach tlače a iných informačných prostriedkov (ďalej len „zákon č. 136/1991 Zb.“),
ktorý zrušil zákon č. 167/1968 Zb. o vymedzení pôsobnosti Československej socialistickej
republiky vo veciach tlače a iných informačných prostriedkov.
Právnu úpravu na úseku tlače, rozhlasového a televízneho vysielania a šírenia
agentúrneho spravodajstva podľa čl. 1 písm. b) zákona č. 136/1991 Zb. ponechal
v pôsobnosti federácie. V § 4 okrem iného ustanovil, že Česko-slovenská tlačová kancelária
vykoná do troch mesiacov od zriadenia Česko-slovenskej tlačovej kancelárie Českej
republiky a Česko-slovenskej tlačovej kancelárie Slovenskej republiky rozdelenie a prevod
majetku a vyporiadanie iných právnych pomerov majetkovej povahy.
Do zániku Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky federálne zhromaždenie
ani národné rady republiky neprijali právnu úpravu na úseku šírenia agentúrneho
spravodajstva.
Federálne zhromaždenie prijalo zákon č. 597/1992 Zb. o zrušení Česko-slovenského
rozhlasu, Česko-slovenskej televízie a Česko-slovenskej tlačovej kancelárie, ktorým zrušilo
zákon č. 123/1965 Zb. o Československej tlačovej kancelárii uplynutím 31. decembra 1992,
a Slovenská národná rada prijala zákon č. 81/1992 Zb. o Česko-slovenskej tlačovej
kancelárii Slovenskej republiky, ktorý bol novelizovaný zákonom č. 442/2003 Z. z.,
a s účinnosťou od 1. januára 2004 bol zmenený spôsob zapájania Tlačovej agentúry SR
na štátny rozpočet.
Národná rada zrušila samostatnú rozpočtovú kapitolu Tlačovej agentúry SR
a na štátny rozpočet je Tlačová agentúra SR od 1. januára 2004 zapojená prostredníctvom
kapitoly ministerstva kultúry.
Podľa názoru národnej rady ústava v čl. 26 ods. 1 garantuje slobodu prejavu a právo
na informácie slovami „sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené“. Slovné
spojenie „sú zaručené“ vyžaduje od štátu aktívnu úlohu, aby mohol zaručiť, že sloboda
prejavu a právo na informácie budú realizované ako základný predpoklad politického
pluralizmu.
Od štátu sa teda vyžaduje, aby zaručil, že tento politický pluralizmus bude
dosiahnutý a že ho neohrozí žiadny monopol, či už štátu alebo súkromnej spoločnosti.
V čl. 26 ods. 2 ústava umožňuje každému vyjadrovať svoje názory slovom, písmom,
tlačou, obrazom alebo iným spôsobom.
V odseku 4 citovaného ustanovenia umožňuje obmedziť slobodu prejavu a právo
vyhľadávať a šíriť informácie, a to zákonom a iba vtedy, ak ide o opatrenie v demokratickej
spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného
poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.
Z uvedeného ústavného práva podľa názoru národnej rady možno vyvodiť, že štát
nemôže obmedzovať slobodu prejavu a právo na informácie takými prostriedkami
a opatreniami, ktoré nespĺňajú uvedené zásady.
V prípade Tlačovej agentúry SR ide o štátnu príspevkovú organizáciu, ktorá je podľa
ustanovenia § 2 zákona o tlačovej kancelárii spravodajskou informačnou agentúrou
Slovenskej republiky.
Z takejto zákonnej definície nemožno jednoznačne vyvodiť záver, že jej právna
forma nezodpovedá princípom čl. 26 ústavy. O takéto posúdenie by však išlo
pravdepodobne vtedy, ak by Tlačová agentúra SR bola definovaná ako jediný, a tým aj
monopolný subjekt oprávnený poskytovať informácie.
Popri Tlačovej agentúre SR však v Slovenskej republike pôsobí aj ďalšia tlačová
agentúra SITA.
Vzhľadom na to, že zákonodarca tak v období federácie, ako aj po vzniku Slovenskej
republiky neprijal žiadnu právu úpravu, a to aj napriek súčasne platnej zákonnej úprave
v § 3 zákon č. 136/1991 Zb., ktorý takúto úpravu predpokladá, nemožno vyvodiť záver,
že štát obmedzuje slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie v rozpore s čl. 26
ods. 4 ústavy.
Právo na informácie zaručené v čl. 26 ods. 1 ústavy zabezpečuje najmä zákon
č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o z mene a doplnení niektorých
zákonov (zákon o slobode informácií). Podľa tohto zákona medzi povinné osoby
poskytujúce informácie patrí aj Tlačová agentúra SR.
Skutočnosť, že Tlačová agentúra SR je financovaná z verejných zdrojov,
jej neumožňuje znesprístupňovať informácie, na ktoré má verejnosť zákonný nárok.
Iná je otázka, či zapojenie na štátny rozpočet prostredníctvom kapitoly ministerstva
kultúry popiera nezávislosť Tlačovej agentúry SR.
Zákonodarca zriadil agentúru ako príspevkovú organizáciu, čím čiastočne prevzal
na seba záväzok hmotne zabezpečiť jej činnosť.
Je nesporné, že oprávnenia vyplývajúce zo správy rozpočtovej kapitoly sú aj také,
že môžu nepriamo, ekonomickými nástrojmi ovplyvňovať chod a výkon činnosti
finančného subjektu, avšak z čl. 152 ods. 4 ústavy, ako aj z rozhodovacej činnosti ústavného
súdu vyplýva, že pri výklade a uplatnení zákonov treba postupovať tak, aby boli v súlade
s ústavou (I. ÚS 18/95).
Preto nie je možné zákon o rozpočtových pravidlách uplatňovať tak, aby došlo
prostredníctvom ekonomických nástrojov zo strany štátnych orgánov k ovplyvňovaniu
základných činností Tlačovej agentúry SR stanovených zákonom, a tým k porušeniu
ústavnoprávneho zákazu, resp. garantovanej slobody prejavu.
Nezávislosť Tlačovej agentúry SR z hľadiska spôsobu vymenovania a odvolania
jej štatutárneho zástupcu možno považovať za problematickú. Spôsob vymenovania
a stanovenie kritérií na odvolanie akéhokoľvek funkcionára do určitej miery ovplyvňujú
jeho nezávislosť. Zákon o tlačovej kancelárii v tomto smere neobsahuje žiadne obmedzenie
pre vládu, ktorá generálneho riaditeľa vymenúva a aj odvoláva. Na úpravu jeho
pracovnoprávneho vzťahu sa vzťahuje zákon č. 552/2003 Z. z. o výkone práce vo verejnom
záujme.
Podľa názoru národnej rady z návrhu generálneho prokurátora nevyplýva, akým
spôsobom právne postavenie a spôsob financovania Tlačovej agentúry SR ju ako
podnikateľa na trhu zvýhodňuje, resp. iným subjektom podnikajúcim v tejto oblasti zákon
o tlačovej kancelárii či iný zákon nezaručuje rovnaké podmienky pre podnikanie.
Vzhľadom na to, že uvedené konštatovanie nie je v návrhu konkretizované, a vzhľadom na
vyššie uvedený legislatívny vývoj v danej oblasti nemožno súhlasiť s názorom generálneho
prokurátora o nesúlade s čl. 55 ústavy.
Vyjadrenie vedľajšieho účastníka – vlády
K návrhu na vyslovenie nesúladu zákona o tlačovej kancelárii s ústavou sa vyjadrila
ako vedľajší účastník vláda .
V stanovisku vláda uviedla, že generálny prokurátor svoj návrh vyvodil
z predpokladu o protiústavnosti právnej normy upravujúcej formu právneho postavenia
Tlačovej agentúry SR, ktoré následne spôsobuje protiústavnosť ustanovenia § 1 zákona
o tlačovej kancelárii, ktorým bola táto zriadená, „lebo jeho obsah bez určenia právnej
formy nemôže samostatne existovať“, a tým sa aj ostatné ustanovenia zákona o tlačovej
kancelárii stávajú protiústavnými „z dôvodu nemožnosti samotnej existencie“.
Pred týmto záverečným tvrdením však generálny prokurátor namietal nesúlad
– po prvé ustanovení § 2 ods. 1 a 2, § 5 ods. 2 a § 6 ods. 1 s čl. 26 ods. 1, 2 a 4
– po druhé ustanovenia § 2 ods. 2 s čl. 55 ods. 1 ústavy.
Prvý rozpor odôvodnil generálny prokurátor na základe analýzy právneho postavenia
Tlačovej agentúry SR, ktoré by podľa jeho názoru malo vychádzať z princípu nezávislosti
vzhľadom na plnenie úloh Tlačovej agentúry SR pri zabezpečovaní práva na prístup
k informáciám ako súčasti práva na slobodu prejavu.
Nezávislosť Tlačovej agentúry SR je však podľa generálneho prokurátora ohrozená
– ekonomickou zainteresovanosťou Tlačovej agentúry SR na verejných
prostriedkoch štátu (§ 2 ods. 1 a 2 zákona o tlačovej kancelárii),
– vznikom a zánikom funkcie generálneho riaditeľa Tlačovej agentúry SR, ktorého
menuje a odvoláva (aj bez udania dôvodov) vláda (§ 5 ods. 2 zákona o tlačovej kancelárii),
– schvaľovaním štatútu Tlačovej agentúry SR vládou (§ 6 ods. 1 zákona o tlačovej
kancelárii).
Tieto nespochybniteľné argumenty ohrozujúce nezávislosť Tlačovej agentúry SR
považuje generálny prokurátor za také, že ohrozujú právo na slobodu prejavu, pretože štát
tak môže ovplyvňovať obsah a rozsah informácií podaných Tlačovou agentúrou SR.
Pre posúdenie týchto tvrdení vzhľadom na čl. 26 ods. 1, 2 a 4 ústavy a čl. 10 dohovoru bude
potrebné analyzovať význam práva na slobodu prejavu. Tu je predovšetkým potrebné
zdôrazniť, že úlohou štátu v tejto oblasti nie je prioritne poskytovať informácie, ale vytvoriť
vhodné právne prostredie na slobodné a pluralitné šírenie informácií.
Ohrozením práva na prístup k informáciám ako súčasti práva na slobodu prejavu
je predovšetkým monopolizácia štátna, ako aj súkromnoprávne šírenie informácií. V tomto
duchu zákon o tlačovej kancelárii nijako nezabraňuje vytvoreniu iných súkromnoprávnych
tlačových agentúr, k čomu na Slovensku vytvorením tlačovej agentúry SITA fakticky
aj došlo. Až v prípade monopolizácie v oblasti šírenia informácií tlačovými agentúrami
by boli relevantné úvahy generálneho prokurátora o potrebe záruk nezávislosti štátnej
tlačovej agentúry.
Rovnako nie sú relevantné ani obavy generálneho prokurátora zo zatajovania
informácií cestou manipulácie Tlačovej agentúry SR, pretože v našom právnom poriadku
je osobitným zákonom dostatočne zabezpečený prístup k takýmto informáciám aj bez
aktivity či pasivity Tlačovej agentúry SR.
Naopak, zriadenie Tlačovej agentúry SR a hradenie jej činnosti zo štátnych
prostriedkov možno chápať ako plnenie pozitívneho záväzku štátu pri zabezpečení práva
na prístup k informáciám. V tejto súvislosti ešte všeobecnejšia poznámka k zákonom,
o ktorých potrebnosti by sa dalo diskutovať. Nie celkom zrejmá potreba zákona pre prax
neznamená aj automaticky protiústavnosť takéhoto zákona.
Druhý rozpor odôvodnil generálny prokurátor tým, že právne postavenie Tlačovej
agentúry SR a spôsob jej financovania z prostriedkov štátneho rozpočtu Tlačovú
agentúru SR ako podnikateľa na trhu zvýhodňuje oproti iným subjektom podnikajúcim
v tejto oblasti. Svoje tvrdenie podporil aj rozhodnutím protimonopolného úradu, ktorý
vyhodnotil postavenie podnikateľa Tlačovej agentúry SR na relevantnom trhu ako
„dominantné podmienené poskytovaním verejných prostriedkov pre podnikateľskú činnosť
v tejto oblasti“. Ďalej však svoje dôvody generálny prokurátor nekonkretizoval a len
všeobecne uzavrel, že ustanovenie § 2 ods. 2 zákona o tlačovej kancelárii je v rozpore
Práve pokračovanie v úvahách vedúcich nielen k všeobecnému čl. 55 ods. 1 ústavy,
ale predovšetkým ku konkrétnejšiemu čl. 51 ods. 2 ústavy by mohlo byť relevantné
pri posudzovaní mechanizmu pôsobenia Tlačovej agentúry SR v hospodárskej súťaži,
keď bez osobitných obmedzení sa môže pohybovať na relevantnom trhu pri využívaní
priamych štátnych dotácií (správne má byť asi uvedené čl. 55 ods. 2 ústavy, vláda však
uvádza čl. 51 ods. 2 ústavy, pozn.).
Ústavný súd má v tejto oblasti bohatú judikatúru, z ktorej môžu vyplynúť pre
zákonodarcu isté korekcie pri poskytovaní štátnych prostriedkov podnikateľom. V tomto
prípade je podnikateľom pôsobiacim na trhu bez akýchkoľvek obmedzení (na rozdiel
napríklad od Slovenského rozhlasu a Slovenskej televízie) a s priamym napojením na štátny
rozpočet. Nie je samo osobe v rozpore s ústavou podnikanie za pomoci zdrojov z verejných
financií, pričom verejným záujmom možno obhájiť ich veľkosť a na druhej strane v záujme
zachovania pravidiel hospodárskej súťaže aj určité obmedzenia pre podnikateľa
disponujúceho verejnými zdrojmi.
Z vyššie uvedeného je zrejmé, že aj závery generálneho prokurátora spochybňujúce
ústavnosť zákona o tlačovej kancelárii z dôvodu, že nie je jasná forma Tlačovej
agentúry SR, sú bez hlbšieho odôvodnenia irelevantné.
V našom právnom poriadku nie je zvláštnosťou, že štátne organizácie pôsobia ako
podnikatelia a naopak že funkcie orgánov verejnej moci preberajú subjekty súkromného
práva. Naopak, zmyslom zákonnej formy štátnej príspevkovej organizácie je zapojenie
týchto inštitúcií do trhového hospodárstva. Samotné zriadenie Tlačovej agentúry SR treba
posudzovať nie z pohľadu zvolenej formy, ale práve z hľadiska obsahu jej činnosti, ktorým
je plnenie pozitívneho záväzku štátu pri zabezpečení práva na prístup k informáciám, a tým
aj naplnenia zmyslu práva na slobodu prejavu.
Inou otázkou je, či verejný záujem na plnení pozitívneho záväzku štátu pri
zabezpečovaní práva na slobodu prejavu by mal byť nadradený princípom pravidiel
hospodárskej súťaže alebo vice versa či pravidlá hospodárskej súťaže možno nadraďovať
nad všetky ostatné verejné záujmy (PL. ÚS 13/97).
Generálny prokurátor v liste z 8. júla 2004 vyjadril súhlas s upustením od ústneho
pojednávania.
II.
Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny
štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.
Podľa čl. 26 ods. 1 ústavy sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.
Podľa čl. 26 ods. 2 ústavy každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom,
tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať
idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu
konaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať na povolenie štátu.
Podmienky ustanoví zákon.
Podľa čl. 26 ods. 4 ústavy slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie
možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenie v demokratickej spoločnosti nevyhnutné
na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu zdravia
a mravnosti.
Podľa čl. 55 ods. 1 ústavy hospodárstvo Slovenskej republiky sa zakladá
na princípoch sociálne a ekologicky orientovanej trhovej ekonomiky.
Podľa čl. 10 dohovoru každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa
slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky
bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom,
aby vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým
spoločnostiam.
Výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa aj povinnosti aj zodpovednosť, môže podliehať
takým formalitám, podmienkam, obmedzeniam alebo sankciám, ktoré ustanovuje zákon
a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej
celistvosti, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany
povesti alebo práv iných, zabránenia úniku dôverných informácií alebo zachovania autority
a nestrannosti súdnej moci.
Podľa § 2 ods. 2 zákona o tlačovej kancelárii tlačová kancelária je príspevková
organizácia, ktorá je zapojená finančnými vzťahmi na štátny rozpočet prostredníctvom
rozpočtovej kapitoly ministerstva kultúry. Zapisuje sa do obchodného registra,
podnikateľskú činnosť vykonáva v rámci svojej pôsobnosti. Môže zakladať obchodné
spoločnosti a zúčastňovať sa na podnikaní obchodných spoločností.
Podľa § 5 ods. 1 citovaného zákona za činnosť tlačovej kancelárie zodpovedá
generálny riaditeľ tlačovej kancelárie.
Podľa § 5 ods. 2 citovaného zákona generálneho riaditeľa vymenúva a odvoláva
vláda.
Podľa § 6 ods. 1 citovaného zákona zásady vnútorného usporiadania a hospodárenia
tlačovej kancelárie upraví štatút, ktorý na návrh generálneho riaditeľa schvaľuje vláda.
1. K namietanému nesúladu zákona o tlačovej kancelárii s čl. 1 a s čl. 26
ods. 1, 2 a 4 ústavy a s čl. 10 dohovoru
V súvislosti s touto časťou návrhu generálneho prokurátora ústavný súd uvádza:
Sloboda prejavu predstavuje jeden zo základných pilierov demokratickej spoločnosti,
jednu zo základných podmienok jej rozvoja a sebarealizácie jednotlivca.
Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach uviedol, že sloboda prejavu slúži
na verejné vyjadrenie názorov, poznatkov, postojov a pocitov človeka (II. ÚS 28/96).
V právnom poriadku sa vytvorilo právne prostredie pre zaistenie čo najširších
možností prijímať, vyhľadávať a rozširovať idey a informácie a tieto získavať do svojej
dispozície, prípadne ich aj spracovať alebo zachytávať (ale aj ukladať na nosiče). Limity
slobody tlače vymedzuje zákon.
Sloboda prejavu je inštitútom ústavného práva, ktorý nepotrebuje konkretizáciu
obyčajným zákonom. Zákony sa vyžadujú len na jej obmedzenie. Naopak, právo
na informácie potrebuje konkretizáciu formou lex specialis [zákon č. 211/2000 Z. z.
o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon
o slobode informácií)].
Generálny prokurátor namietaný nesúlad vidí v právnom postavení Tlačovej
agentúry SR, a to v ohrození princípu nezávislosti Tlačovej agentúry SR vzhľadom
na plnenie jej úloh pri zabezpečení práva na prístup k informáciám ako súčasti práva
na slobodu prejavu. Tento princíp vyvodil z § 2 ods. 1 zákona o tlačovej kancelárii, podľa
ktorého tlačová kancelária je spravodajská informačná agentúra. Podľa § 2 ods. 2 zákona
o tlačovej kancelárii je tlačová kancelária príspevková organizácia, ktorá je zapojená
finančnými vzťahmi na štátny rozpočet prostredníctvom rozpočtovej kapitoly ministerstva
kultúry.
Generálny prokurátor uvádza, že slobodu prejavu môžu zabezpečiť (naplniť) len
slobodné médiá. Štát by podľa neho mal
a) zabezpečiť prehľadné vlastnícke vzťahy,
b) upraviť vzťahy k tretím osobám,
c) zabezpečiť nezávislosť médií.
Generálny prokurátor namieta ekonomický status (príspevková organizácia), od neho
odvodené ekonomické vzťahy (možnosť krátiť rozpočet) a personálne vzťahy
(odvolateľnosť generálneho riaditeľa). Tieto skutočnosti spája s porušením slobody prejavu
zakotvenej v čl. 26 ods. 1, 2 a 4 ústavy a v čl. 10 dohovoru.
Namietaný zákon však v žiadnom svojom ustanovení nepripúšťa monopol
na informácie (najmä z oblasti verejného okruhu), ktoré by relevantne mohli ohroziť
pluralitu názorov. Informácie šíria aj od štátu nezávislé súkromnoprávne právnické osoby
zriadené na tento účel. Vytvorením tlačovej kancelárie podporovanej štátom sa podľa
názoru ústavného súdu plní len pozitívny záväzok štátu na zabezpečovaní práva na prístup
k informáciám.
V tejto časti je potrebné zdôrazniť viazanosť ústavného súdu návrhom (§ 20 ods. 3
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov). Generálny prokurátor nepredložil žiadny argument, ktorým by zdôvodnil
vo svojom návrhu namietaný nesúlad. Vychádzal len z vymedzenia a poslania tlačovej
kancelárie a z tohto právneho postavenia založil nesúlad s ústavou v čl. 1 ods. 1, čl. 26
ods. 1, 2 a 4 ústavy a v čl. 10 dohovoru.
Zmyslom zákonnej formy štátnej príspevkovej organizácie je zapojenie tejto
inštitúcie do trhového hospodárstva. Samotné zriadenie tlačovej kancelárie nie je potrebné
posudzovať z hľadiska zvolenej formy, ale z hľadiska obsahu jej činnosti, ktorou je plnenie
pozitívneho záväzku štátu pri napĺňaní zmyslu práva na slobodu prejavu.
Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach opakovane zdôraznil, že pri výklade
a uplatňovaní zákona treba postupovať tak, aby boli v súlade s ústavou. Interpretácia ani
aplikácia zákona o tlačovej kancelárii ani ekonomických zákonov, ktoré na tento zákon
nadväzujú (zákon o rozpočtových pravidlách), nie sú spôsobilé podľa názoru ústavného
súdu porušiť slobodu prejavu zaručenú čl. 26 ods. 1, 2 a 4 ústavy a čl. 10 dohovoru.
Generálny prokurátor namieta aj nesúlad zákona o tlačovej kancelárii s čl. 26 ods. 4
ústavy, podľa ktorého slobodu prejavu možno obmedziť len zákonom, a to za ustanovených
podmienok, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv
a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia
a mravnosti. Zákon o tlačovej kancelárii nie je podľa názoru ústavného súdu takýmto
obmedzením a ani jeho interpretácia nepredstavuje obmedzenie, ktoré by bolo v nesúlade
2. K namietanému nesúladu zákona o tlačovej kancelárii s čl. 55 ústavy
Generálny prokurátor poukázal na rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 70/97
a I. ÚS 55/00, v ktorých ústavný súd uviedol, že základom trhového hospodárstva a s ním
spätej hospodárskej súťaže je voľnosť vstupu na trh a rovnosť pravidiel správania na trhu
pre všetkých účastníkov hospodárskej súťaže. Vstup na trh je súčasťou ústavou zaručeného
práva podnikať a uskutočňovať ním zárobkovú činnosť, pretože v trhovom hospodárstve
je podľa čl. 35 ods. 1 ústavy podstatné uplatnenie práva na trhu. Právne postavenie tlačovej
kancelárie ju podľa názoru generálneho prokurátora na trhu zvýhodňuje, resp. iným
subjektom podnikania na trhu v tejto oblasti nezaručuje rovnaké podmienky pre podnikanie.
V tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutia protimonopolného úradu sp. zn.
2003/DZ/P/2/052 z 24. marca 2003 a sp. zn. 2002/DZ/2/1/142 z 23. júla 2002, ktorými
dokumentuje výraz nesúladu zákona o tlačovej kancelárii s čl. 55 ods. 1 ústavy, ktoré majú
podľa neho zdôrazňovať neprimerane výhodnejšie postavenie tlačovej kancelárie
na relevantnom trhu. Protimonopolný úrad mal toto vyhodnotiť ako dominantné postavenie
na trhu podmienené poskytovaním verejných prostriedkov, v čom vidí nesúlad ustanovenia
§ 2 ods. 2 zákona o tlačovej kancelárii s čl. 55 ods. 1 ústavy. Z porušení zistených
protimonopolným úradom však podľa názoru ústavného súdu nemožno vyvodiť záver
o porušení ústavného princípu, resp. ústavnej záruky vyjadrenej v čl. 55 ústavy.
Generálny prokurátor síce vyhodnotil postavenie tlačovej kancelárie ako dominantné,
podmienené poskytovaním verejných prostriedkov pre podnikateľskú činnosť v tejto oblasti,
ďalej však svoju argumentáciu nekonkretizoval.
Generálny prokurátor v sťažnosti tiež namieta, že tlačová kancelária podľa
citovaného § 2 ods. 2 zákona o tlačovej kancelárii môže podnikať v rámci svojej pôsobnosti,
zakladať obchodné spoločnosti a zúčastňovať sa na ich podnikaní. Na relevantnom trhu
môže ponúkať za úhradu služby iným subjektom spočívajúce v poskytovaní slovného
a obrazového spravodajstva s cieľom dosiahnuť zisk.
Podľa § 2 ods. 2 zákona o tlačovej kancelárii je táto, ako už bolo uvedené,
príspevkovou organizáciou, ktorá je napojená finančnými vzťahmi na štátny rozpočet
prostredníctvom rozpočtovej kapitoly ministerstva kultúry. Tlačová kancelária sa zapisuje
do obchodného registra; podnikateľskú činnosť vykonáva v rámci svojej pôsobnosti, môže
zakladať obchodnú spoločnosť a zúčastňovať sa na podnikaní obchodných spoločností.
Ústavný súd v súvislosti s namietaným nesúladom celého zákona o tlačovej
kancelárii s čl. 55 ods. 1 ústavy uvádza, že vo svojej rozhodovacej činnosti (PL. ÚS 13/97)
vo vzťahu k čl. 55 ústavy uviedol, že čl. 55 ústavy formuluje princípy hospodárskej politiky
Slovenskej republiky, medzi ktoré patrí aj podpora a ochrana konkurenčného
hospodárskeho prostredia a vytváranie právnych prostriedkov proti obmedzovaniu
hospodárskej súťaže, ktoré označí za nedovolené. Princípy hospodárskej politiky patria
k základným princípom fungovania štátu a ich prostredníctvom sa v Slovenskej republike
zaručuje aj ústavná ochrana právnických osôb.
V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že generálny prokurátor namieta nesúlad
ustanovení zákona o tlačovej kancelárii s čl. 55 ods. 1 ústavy, ktorý ustanovuje princípy
trhovej ekonomiky Slovenskej republiky, a nie s ustanovením čl. 55 ods. 2 ústavy, ktoré
deklaruje ochranu a podporu hospodárskej súťaže, o ktorej podrobnosti ustanoví zákon.
Realizácia hospodárskej politiky Slovenskej republiky, zabezpečenie trhového
hospodárstva a jeho princípov vyžaduje, aby úrad ustanovený podľa zákona č. 136/2001
Z. z. vykonával kontrolu trhového prostredia a v prípade zistení jeho porušenia reagoval
podľa čl. 2 ods. 2 ústavy svojimi rozhodnutiami a zabezpečil tak realizáciu ústavou
garantovaných princípov. Porušenia zistené týmto štátnym úradom neznamenajú
automaticky porušenie ústavných garancií čl. 55 ods. 1 ústavy. Takýto postup pri plnení
rozhodovacej činnosti orgánov verejnej moci by bol aj v ďalších odvetviach automaticky
spájaný s porušením ústavy. Kladné ani záporné rozhodnutia orgánov verejnej moci takýto
účinok vyvolať nemôžu.
Ústavný súd už vo veci sp. zn. PL. ÚS 15/98 uviedol, že princíp právneho štátu
ustanovený čl. 1 ods. 1 ústavy je základným ústavnoprávnym princípom v Slovenskej
republike. Ak národná rada uplatní svoju zákonodarnú právomoc v nesúlade s iným
ustanovením ústavy, zároveň tým poruší aj základný princíp ústavnosti ustanovený
To znamená, ak je zákonodárna právomoc v súlade s inými ustanoveniami ústavy,
je aj v súlade s čl. 1 ods. 1 ústavy.
Ústava predstavuje právny celok, ktorý treba aplikovať vo vzájomnej súvislosti
všetkých ústavných noriem (II. ÚS 128/95), a každé ustanovenie ústavy treba interpretovať
a uplatňovať v nadväznosti na iné normy ústavy, pokiaľ medzi nimi existuje príčinná
súvislosť (II. ÚS 48/97).
Generálny prokurátor namietal vo svojom návrhu nesúlad ustanovení zákona
o tlačovej kancelárii najmä s čl. 26 ods. 1, 2 a 4 a s čl. 55 ods. 1 ústavy, ako aj s čl. 10
dohovoru za použitia výkladu o ekonomickom prepojení a zvýhodnení tlačovej kancelárie,
z čoho zakladal nesúlad s právom na informácie, ako aj s princípom hospodárstva
Slovenskej republiky. Ústavný súd však po meritórnom posúdení zákona o tlačovej
kancelárii dospel k záveru, že tento zákon nie je v nesúlade s označenými článkami ústavy,
a to s čl. 26 ods. 1, 2 a 4 a s čl. 55 ods. 1 ústavy a s čl. 10 dohovoru.
Pretože ústavný súd nezistil namietaný nesúlad s inými ustanoveniami ústavy,
nemohol zistiť ani nesúlad s čl. 1 ods. 1 ústavy.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 31. marca 2005