Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

PL. ÚS 8/2014

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

41

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. mája 2015 v pléne

zloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jany Baricovej, Petra Brňáka,

Ľubomíra Dobríka, Ľudmily Gajdošíkovej, Sergeja Kohuta, Milana Ľalíka, Lajosa

Mészárosa, Marianny Mochnáčovej a Rudolfa Tkáčika o návrhu skupiny 30 poslancov

Národnej rady Slovenskej republiky, zastúpenej RNDr. Jozefom Mihálom, poslancom

Národnej rady Slovenskej republiky, na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a)

o súlade až 11 o pomoci

v hmotnej núdzi a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

s , a 2 a takto

rozhodol:

Návrhu skupiny 30 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky

n e v y h o v u j e .

2

O d ô v o d n e n i e :

I.

Predmet konania a argumentácia navrhovateľov

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol

27. decembra 2013 doručený návrh skupiny 30 poslancov Národnej rady Slovenskej

republiky (ďalej len „navrhovatelia“ alebo „skupina 30 poslancov“) na začatie konania

podľa (ďalej len „“) a

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“). Navrhovatelia ústavnému súdu navrhli

rozhodnúť o nesúlade ustanovení až 11 o pomoci

v hmotnej núdzi a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

(ďalej len „zákon o hmotnej núdzi“) s , a 2 a .

2.1 V úvode svojho návrhu navrhovatelia poukazujú na skutočnosť, že dávka

v hmotnej núdzi pre jednotlivca je ustanovením § 10 ods. 2 písm. a) zákona o hmotnej núdzi

určená v sume 61,60 €. Právo poberať predmetnú dávku je však ohraničené z pohľadu

navrhovateľov protiústavným znením § 10 ods. 3 zákona o hmotnej núdzi, ktorého cieľom je

podmieniť poberanie dávky v hmotnej núdzi pre každého plnoletého člena domácnosti

existenciou právneho vzťahu, ktorý zakladá nárok na príjem zo závislej činnosti v rozsahu

najmenej 32 hodín mesačne alebo účasťou na vykonávaní

a) menších obecných služieb pre obec alebo rozpočtovú organizáciu alebo

príspevkovú organizáciu, ktorej zriaďovateľom je obec,

b) dobrovoľníckej činnosti, alebo

c) prác na predchádzanie mimoriadnej situácii, počas vyhlásenej mimoriadnej

situácie a pri odstraňovaní následkov mimoriadnej situácie,

v rozsahu 32 hodín mesačne, a to takým spôsobom, že dávka v hmotnej núdzi sa

zníži o sumu 61,60 € za každého plnoletého člena domácnosti, ktorý sa nezúčastňuje

na uvedených prácach. Skutočnosť odôvodňujúca zníženie dávky podľa § 10 ods. 3 zákona

o hmotnej núdzi sa prvýkrát skúma za kalendárny mesiac nasledujúci po uplynutí dvoch

kalendárnych mesiacov, v ktorom vznikol nárok na pomoc v hmotnej núdzi, pričom

nadväzujúce ustanovenie § 10 ods. 8 zákona o hmotnej núdzi obsahuje diapazón výnimiek

z povinnosti vykonávania závislej činnosti alebo prác ustanovených § 10 ods. 3 zákona

o hmotnej núdzi.

2.2 Navrhovatelia v ďalšej časti sťažnosti interpretujú , podľa

ktorého každý má právo na takú pomoc, ktorá je nevyhnutná na zabezpečenie základných

životných podmienok. V tejto súvislosti argumentujú v prospech požadovaného vyslovenia

nesúladu, že nedefinuje, čo sa rozumie pod pojmom „základné životné podmienky“.

Toto ustanovenie je však bližšie špecifikované v ustanovení zákona

o hmotnej núdzi tak, že základnými životnými podmienkami na účely tohto zákona sú jedno

teplé jedlo denne, nevyhnutné ošatenie a prístrešie. Na zabezpečenie týchto potrieb sa

osobám, ktoré sú v hmotnej núdzi, poskytuje dávka v hmotnej núdzi. Hmotná núdza je

podľa § 2 ods. 1 zákona o hmotnej núdzi stav, keď príjem členov domácnosti nedosahuje

sumy životného minima ustanovené osobitným predpisom a členovia domácnosti si nevedia

alebo nemôžu prácou, výkonom vlastníckeho práva alebo iného práva k majetku

a uplatnením nárokov zabezpečiť príjem alebo zvýšiť príjem. Suma dávky je pritom

odstupňovaná v závislosti od počtu členov a zloženia domácnosti.

2.3 Podľa navrhovateľov právnym následkom odmietnutia ponúknutej práce podľa

§ 10 ods. 3 zákona o hmotnej núdzi bude, že jednotlivec ako samostatne posudzovaná osoba

nebude mať v prevažnej väčšine nárok na žiadne peňažné prostriedky zo systému dávok

v hmotnej núdzi, pričom v prípade posudzovania viacerých osôb na účely poskytnutia

dávky v hmotnej núdzi budú dotknutí aj členovia domácnosti. Navrhovatelia ďalej

uvádzajú, že je nanajvýš nepravdepodobné, aby osoby, ktorým bola znížená dávka

v hmotnej núdzi z dôvodu odmietnutia vykonávania zákonom požadovaných prác, mali

4

nárok na iné dávky či príspevky zo systému sociálnej pomoci. V tejto súvislosti uviedli:

„Pri samostatne posudzovanej osobe, ktorú uvádzame ako príklad osoby, ktorá bude

schváleným zákonom (z hľadiska celkového počtu dotknutých osôb) najviac dotknutá,

neprichádza do úvahy ani nárok na príspevok na nezaopatrené dieťa podľa § 9 ods. 3

písm. d). Taktiež je nepravdepodobné, že by takáto osoba mala nárok na ochranný

príspevok podľa ustanovenia § 9 ods. 3 písm. b), pretože veľmi pravdepodobne by spĺňala

predpoklady niektorej z výnimiek stanovenej v § 10 ods. 8. Nárok na aktivačný príspevok je

v tejto súvislosti irelevantný, lebo na aktivačné príspevky nie je automatický právny nárok.

Teoreticky by takáto osoba mohla mať nárok na príspevok na bývanie vo výške 55,80 eura

mesačne podľa ustanovenia § 14 ods. 2 písm. a) zákona o pomoci v hmotnej núdzi, ale to

len za predpokladu, že takáto osoba preukáže, že je vlastníkom alebo nájomcom

nehnuteľnosti, v ktorej býva (§ 14 ods. 3). Podmienku vlastníctva nehnuteľnosti alebo

nájomného vzťahu však nespĺňa z rôznych dôvodov veľká časť osôb.“

2.4 Napokon navrhovatelia k namietanému nesúladu citovaných ustanovení zákona

o hmotnej núdzi so základným právom na pomoc v hmotnej núdzi a na zabezpečenie

základných životných podmienok podľa sumarizujú: „Ak vezmeme

do úvahy, že jednotlivcov poberateľov dávok v hmotnej núdzi je približne 60 % zo všetkých

poberateľov dávok v hmotnej núdzi, je pravdepodobné, že existuje relevantná skupina osôb,

ktorá môže po odmietnutí vykonávania prác v zmysle § 10 ods. 3 zákona o pomoci v

hmotnej núdzi, reálne zostať bez akéhokoľvek príjmu na zabezpečenie svojich základných

potrieb. Zákon o pomoci v hmotnej núdzi teda na jednej strane stanovuje, čo sú základné

životné podmienky, ale zároveň vytvára reálnu situáciu, v ktorej dotknutá fyzická osoba

nebude mať zabezpečenú žiadnu z týchto základných životných podmienok, na ktoré má v

zmysle ustanovenia právo. Netvrdíme, že podmieňovanie práva na

základné životné podmienky určitou aktivitou potenciálnych poberateľov je z hľadiska

nastavenia sociálnej politiky nesprávne, iba tvrdíme, že v tejto podobe je v rozpore so

súčasným znením .“

2.5 Podľa ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.

Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej

republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,

politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo

etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov

poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať. K súladu napadnutých ustanovení zákona

o hmotnej núdzi s a 2 navrhovatelia s poukazom na nález ústavného

súdu () uviedli, že základným cieľom a 2 je ochrana osôb

(právnických a fyzických) proti diskriminácii zo strany orgánov verejnej moci.

Zákaz diskriminácie bol konkretizovaný v o rovnakom

zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení

niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon) v znení neskorších predpisov. Tento zákon

rozlišuje medzi priamou a nepriamou diskrimináciou, kedy priama diskriminácia je konanie

alebo opomenutie, pri ktorom sa s osobou zaobchádza menej priaznivo, ako sa zaobchádza,

zaobchádzalo alebo by sa mohlo zaobchádzať s inou osobou v porovnateľnej situácii.

Nepriamou diskrimináciou je navonok neutrálny postup, rozhodnutie, pokyn alebo prax,

ktoré znevýhodňujú osobu v porovnaní s inou osobou; nepriama diskriminácia nie je,

ak takýto predpis, rozhodnutie, pokyn alebo prax sú objektívne odôvodnené sledovaním

oprávneného záujmu a sú primerané a nevyhnutné na dosiahnutie takého záujmu.

2.6 Podľa názoru navrhovateľov z napadnutých ustanovení zákona o hmotnej núdzi

vyplýva, že obec je tým subjektom, ktorý rozhoduje o ponúknutí práce v rozsahu 32 hodín

mesačne poberateľovi dávky v hmotnej núdzi. Zákon o hmotnej núdzi neustanovuje

povinnosť obce ponúknuť prácu všetkým poberateľom dávky v hmotnej núdzi

a neustanovuje ani žiadne kritériá, na základe ktorých by mala obec rozhodovať o tom,

komu prácu ponúkne a komu nie. Z toho navrhovatelia vyvodzujú, že napadnutý zákon

vytvoril priestor na úplnú svojvôľu, komu práca bude ponúknutá a komu nie. Dôsledkom

napadnutej právnej úpravy v zákone o hmotnej núdzi je priama diskriminácia na základe

iného postavenia, pretože obec má vytvorené zákonné predpoklady, aby nerovnako

6

zaobchádzala s rovnako postavenými osobami ̶poberateľmi dávky v hmotnej núdzi.

Nerovnaké zaobchádzanie sa podľa navrhovateľov prejaví v tom, že jeden poberateľ dávky

v hmotnej núdzi si bude musieť základnú dávku v hmotnej núdzi odpracovať vo forme prác

podľa § 10 ods. 3 zákona o hmotnej núdzi a iný poberateľ dávky v hmotnej núdzi si tú istú

základnú dávku v hmotnej núdzi uvedeným spôsobom nebude musieť odpracovať.

Neexistuje pritom žiadne rozlišovacie kritérium, na základe ktorého by bolo možné

objektívne stanoviť, kto bude mať povinnosť si základnú dávku v hmotnej núdzi odpracovať

a kto nie. Ide teda zjavne o svojvoľné a nerovnaké zaobchádzanie s rovnako postavenými

osobami na základe ich iného postavenia.

2.7 Na podporu existencie odlišného zaobchádzania na základe „iného postavenia“,

ktoré je zakázané, navrhovatelia poukazujú na skutočnosť, že sa všeobecne

predpokladá, že sa nepodarí vytvoriť toľko pracovných príležitostí, aby všetci poberatelia

dávky v hmotnej núdzi museli, resp. mali možnosť základnú dávku v hmotnej núdzi

odpracovať v rozsahu 32 hodín mesačne. V praxi teda môže nastať situácia, keď jeden

poberateľ dávky v hmotnej núdzi bude musieť základnú dávku v hmotnej núdzi odpracovať a

druhý ju dostane bez práce, čo de facto vytvára dve skupiny poberateľov dávky v hmotnej

núdzi s rôznym postavením napriek tomu, že všetky tieto osoby spĺňajú kritériá hmotnej

núdze ustanovené v § 2 ods. 1 zákona o hmotnej núdzi. Navrhovatelia pritom opätovne

zdôrazňujú, že napadnutý zákon poskytuje z ich pohľadu obciam úplnú svojvôľu

pre vytváranie takýchto rôznych skupín poberateľov dávok v hmotnej núdzi, čo hodnotia

ako diskriminačné.

2.8 Navrhovatelia ďalej uvádzajú, že neexistuje objektívne a rozumné ospravedlnenie

odlišného zaobchádzania, čiže nie je splnená podmienka existencie primeraného vzťahu

medzi použitými prostriedkami a sledovaným cieľom (tzv. vzťah proporcionality).

Na podporu svojej argumentácie citujú , podľa ktorého pri obmedzovaní

základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel a takéto obmedzenia sa

môžu použiť len na ustanovený cieľ, a súčasne v tejto súvislosti poukazujú na vybranú

judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) a ním vyslovený názor, že

«rozdielne zaobchádzanie je diskriminačné pri neexistencii objektívneho a rozumného

odôvodnenia, t. j. ak nesleduje „legitímny účel“ a nie je tu vzťah rozumnej proporcionality

medzi použitými prostriedkami a sledovaným účelom» (rozhodnutie ESĽP vo veci

Fredin vs. Švédsko z 18. 2. 1991). Navrhovatelia vyjadrujú presvedčenie, že napádané

ustanovenia zákona o hmotnej núdzi nemôžu obstáť v teste proporcionality a z ich pohľadu

je „nepochopiteľné, prečo zákonodarca vytvoril stav, kedy je možné bez akýchkoľvek

pevných kritérií zvýhodniť len časť poberateľov základnej dávky v hmotnej núdzi a síce tú

časť, ktorej práca nebude ponúknutá a teda si uvedené práce neodpracuje. Zrkadlovo

k tomuto zvýhodneniu platí, že budú znevýhodnení tí poberatelia, ktorým práca bude

ponúknutá a budú si dávku musieť odpracovať, resp. v prípade odmietnutia o ňu

prídu. ... prijatá právna úprava vytvára nerovnaké podmienky pre osoby v rovnakom

postavení bez existencie legitímneho cieľa spôsobom, ktorý je nezlučiteľný s ustanoveniami

a .“.

2.9 Navrhovatelia v petite návrhu navrhli, aby ústavný súd takto rozhodol:

„Ustanovenie až 11 o pomoci v hmotnej núdzi

a o zmene a doplnení niektorých zákonov nie je v súlade s čl. 1 ods. 1, s čl. 12 ods. 1 a 2

a .“

II.

Stanovisko účastníka konania a vedľajšieho účastníka

3. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní návrhu na začatie konania dospel

k záveru o splnení predpokladov na meritórne prerokovanie veci ustanovených v ústave

a v , a preto uznesením č. k. z 26. marca 2014

prijal uvedený návrh na ďalšie konanie.

8

4. Ústavný súd podľa požiadal 26. marca 2014

Národnú radu Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“) a vládu Slovenskej republiky

(ďalej len „vláda“) o stanovisko k návrhu na začatie konania a o vyjadrenie k vhodnosti

ústneho pojednávania pred ústavným súdom. Ústavný súd podľa § 30 ods. 1 a 2 zákona

o ústavnom súde taktiež požiadal o vyjadrenie k vhodnosti ústneho pojednávania zástupcu

navrhovateľov.

5. Zástupca navrhovateľov listom zo 7. mája 2014 oznámil ústavnému súdu svoj

súhlas s upustením od ústneho pojednávania.

6.1 Národná rada listom z 5. mája 2015 ústavnému súdu oznámila, že súhlasí

s upustením od ústneho pojednávania. Prostredníctvom svojho predsedu zaujala k návrhu

nasledujúce stanovisko.

6.2 Pokiaľ ide o namietaný nesúlad napádaného zákona o hmotnej núdzi

so základným právom na zabezpečenie základných životných podmienok podľa čl. 39 ods. 2

, národná rada poukázala na to, že zákon o hmotnej núdzi definuje hmotnú núdzu

vo svojom ustanovení § 2 ods. 1 v dvoch rovinách. V prvej rovine ako stav, keď príjem

členov domácnosti podľa tohto zákona nedosahuje sumy životného minima ustanovené

osobitným predpisom, ktorým je o životnom minime a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. V druhej rovine je to stav, keď

členovia domácnosti si nevedia alebo nemôžu prácou, výkonom vlastníckeho práva alebo

iného práva k majetku a uplatnením nárokov zabezpečiť príjem alebo zvýšiť príjem.

6.3 Pre aplikáciu zákona o hmotnej núdzi v praxi by sa podľa názoru národnej rady

nemali jednotlivé ustanovenia vyčleňovať z kontextu citovaného zákona a interpretovať

samy osebe, pretože navzájom na seba významovo nadväzujú. Filozofia zákona, a tým jej

zákonná podoba, tak ako bola národnou radou schválená, vychádza v prvom rade z definície

hmotnej núdze. Hmotná núdza sa zisťuje posúdením príjmu, majetku a možnosti uplatnenia

nárokov členov domácnosti. Ak sa občan dostane do hmotnej núdze, musí sa sledovať

naplnenie podmienky, že jeho príjem nedosahuje sumy životného minima ustanovené v § 2

z taxatívne ustanovených dôvodov, a to preto, že nevie alebo nemôže prácou, výkonom

vlastníckeho práva alebo iného práva k majetku, ako aj uplatnením nárokov zabezpečiť si

príjem alebo si zabezpečiť zvýšenie svojho príjmu.

6.4 Z vyjadrenia národnej rady možno ďalej abstrahovať jej argumentáciu, že dávka v

hmotnej núdzi nie je jedinou dávkou pomoci občana v nepriaznivej sociálnej situácii

a zákon o hmotnej núdzi poskytuje v prípade hmotnej núdze viacero ďalších nástrojov

smerujúcich k ochrane základných práv občanov. V korelácii s uvedeným národná rada

uviedla: „Nakoľko zákon o pomoci v hmotnej núdzi neumožňuje poskytovanie priamo dávky

v hmotnej núdzi, ale suma pomoci v hmotnej núdzi sa určuje ako rozdiel medzi úhrnom súm

uvedených v § 10 ods. 2 a 3, § 11 ods. 2, § 12 ods. 2, § 13 ods. 2 a § 14 ods. 2 a úhrnom

súm príjmu podľa § 4, možno vyvodiť záver, že zákon v konečnom poskytovaní pomoci

v hmotnej núdzi nepodmieňuje zabezpečenie samotných základných životných podmienok

pracovnou činnosťou, či už vykonávaním menších obecných služieb, dobrovoľníckej činnosti

alebo prác na predchádzaní následkov mimoriadnej situácie.“

6.5 V ďalšej časti vyjadrenia národná rada poukazuje na zámer prijatej právnej

úpravy, ktorý je vyjadrený vo všeobecnej časti dôvodovej správy k návrhu zákona

(parlamentná tlač č. 812): „Za účelom zvýšenia aktívnej účasti občana na riešení hmotnej

núdze návrh vymedzuje výšku dávky v hmotnej núdzi. Navrhuje sa, aby výška dávky

v hmotnej núdzi bola závislá od aktivity plnoletého práceschopného člena domácnosti, a to

účasťou na menších obecných službách, dobrovoľníckej činnosti alebo na prácach

na predchádzanie mimoriadnej situácie, počas vyhlásenia mimoriadnej situácie

a na odstraňovaní jej následkov. Mimoriadna situácia sa vyhlasuje napr. v čase živelnej

pohromy, havárie, katastrofy. Základným predpokladom tejto podmienky však bude, že mu

takéto činnosti budú ponúknuté. Zároveň sa zákonom navrhuje aj možnosť úradu aktívne sa

zapojiť do výkonu týchto činností zabezpečovaním účasti osôb na týchto činnostiach.“

10

6.6 Podľa názoru národnej rady zámer napadnutého zákona o hmotnej núdzi

korešponduje aj so závermi odporúčania Rady Európskej únie z 9. júla 2013 (ktoré sa týka

národného programu reforiem Slovenska na rok 2013 a ktorým sa predkladá stanovisko

Rady k programu stability Slovenska na roky 2012 – 2016), v intenciách ktorých sa

odporúča Slovenskej republike prijať opatrenia s cieľom zlepšiť schopnosť verejných služieb

zamestnanosti, poskytovať uchádzačom o zamestnanie individualizované služby a posilniť

prepojenie medzi aktivačnými opatreniami a sociálnou pomocou.

6.7 Vo vzťahu k namietanému nesúladu s ústavným zákazom diskriminácie

vyjadreným v národná rada odkázala na uvedenú argumentáciu a uviedla, že

„v uvedenom prípade nemožno hovoriť o diskriminácii medzi poberateľmi dávky v hmotnej

núdzi, nakoľko výsledným efektom pri posudzovaní nároku hmotnej núdze je poskytnutie

sumy pomoci v hmotnej núdzi a nie dávky v hmotnej núdzi. S prihliadnutím na cieľ aktivácie

výlučne práceschopných nezamestnaných resp. dlhodobo nezamestnaných občanov, boli

zo zákona legitímne vylúčené skupiny osôb, od ktorých pracovnú aktivitu nemožno

vyžadovať vzhľadom na zdravotný stav, potrebu starostlivosti o závislú osobu a pod.

Na podporu možno uviesť , v ktorom sa taxatívne uvádzajú práce

a služby, ktoré sa nepovažujú za nútenú prácu. Na rozdiel od odseku 1, v ktorom je

subjektom každá fyzická osoba, úprava odseku 2 sa týka právneho postavenia iba

kvalifikovaných skupín osôb, ktoré splnia zákonom určené podmienky na výkon práce alebo

služby, ktorá sa podľa nepokladá za nútenú.“.

6.8 Okrem uvedeného národná rada s poukazom na Dohovor Medzinárodnej

organizácie práce č. 29 o nútenej alebo povinnej práci uvádza, že menšie obecné služby,

ktoré sú vykonávané členmi obce v jej priamom záujme, nespadajú pod zákaz nútenej práce

alebo povinnej práce, čo je aj prípad požadovaných prác podľa § 10 ods. 3 zákona

o hmotnej núdzi.

6.9 Vzhľadom na uvedené národná rada navrhuje, aby ústavný súd návrhu skupiny

30 poslancov nevyhovel.

7. Vláda v zastúpení Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky vo svojom

stanovisku č. 37042/2014/21 zo 7. mája 2014 oznámila, že súhlasí s upustením od ústneho

pojednávania v predmetnej veci.

7.1 K napadnutým ustanoveniam zákona o hmotnej núdzi vo vzťahu k namietanému

nesúladu s právom na zabezpečenie základných životných podmienok podľa čl. 39 ods. 2

vláda uviedla: „Zákon o pomoci v hmotnej núdzi je celý konštruovaný v zmysle

právneho názoru, že sa ním upravujú podrobnosti základného práva podľa čl. 39 ods. 2 a 3

, pričom sa vykonáva príslušnými zákonmi tak, ako to

predpokladá odsek 3 tohto článku. Práv uvedených v čl. 39 ods. 2 sa podľa čl. 51 ods. 1

možno domáhať len v medziach zákonov, ktoré ustanovenie vykonávajú.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti je podľa nášho názoru možné výšku dávky

v hmotnej núdzi podmieniť aktívnou účasťou občana na riešení svojej životnej situácie.“

7.2 V ďalšej časti stanoviska sa vláda zameriava na ciele, ktoré zákon o hmotnej

núdzi sleduje, pričom z jej pohľadu je základnou motiváciou prijatého zákonného opatrenia

aktivácia občana v hmotnej núdzi a zvýšenie jeho zodpovednosti za riešenie svojej situácie

a situácie jeho rodiny. Opatrenie sa má týkať predovšetkým tých občanov, ktorí nevyužívajú

možnosti aktívnej účasti na riešení svojho stavu a dlhodobo pasívne zotrvávajú na dávke

v hmotnej núdzi bez snahy získať vedomosti, zručnosti a schopnosti, ktoré by im pomohli

zlepšiť podmienky uplatnenia sa na trhu práce, a tým sa vymaniť z hmotnej núdze. K tomu

vláda dodáva, že práve z dôvodu sledovania označeného cieľa, ktorým je aktivácia výlučne

práceschopných plnoletých nezamestnaných alebo neaktívnych občanov, bol z podmienky

zúčastniť sa aktivačných prác zákonom vylúčený okruh občanov, od ktorých objektívne

nemožno aktiváciu očakávať najmä z dôvodu veku, invalidity, zdravotného stavu,

starostlivosti o závislého člena rodiny alebo u ktorých už vyžadovanie aktivity v zmysle

§ 10 ods. 3 zákona o hmotnej núdzi nie je nutné z dôvodu inej formy aktívnej snahy občana

riešiť svoju situáciu, a to napr. zvyšovaním kvalifikácie, účasťou na programoch

a projektoch služieb zamestnanosti alebo výkonom činností, ktoré sú podmienkou pre vznik

nároku na aktivačný príspevok podľa § 12 zákona o hmotnej núdzi.

12

7.3 Vláda vo svojom stanovisku ďalej pripomína, že aktivácia občana v hmotnej

núdzi má byť vykonávaná činnosťami, ktoré spĺňajú podmienku verejného prospechu a ktoré

sú už v právnom poriadku zavedené ako činnosti, ktorých vykonávanie sa vo verejnom

záujme vyžaduje od každého občana za podmienok ustanovených osobitnými predpismi.

Ide o výkon menších obecných služieb podľa § 3 ods. 3 zákona Slovenskej národnej rady č.

o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon obecnom

zriadení“), v zmysle ktorého sa obyvatelia obce podieľajú na rozvoji a zveľaďovaní obce a

poskytujú pomoc orgánom obce a v tejto súvislosti sú povinní vykonávať menšie obecné

služby, ktoré sú určené na zlepšenie života, životného prostredia, ekonomických podmienok

a sociálnych podmienok obyvateľov obce a sú vykonávané v záujme obce, a výkon prác na

predchádzanie mimoriadnej situácii, počas vyhlásenej mimoriadnej situácie a pri

odstraňovaní následkov mimoriadnej situácie v zmysle zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o civilnej ochrane obyvateľstva v znení neskorších predpisov.

7.4 Taktiež podľa vlády nie je zaťažujúci ani rozsah činností ustanovený zákonom

o hmotnej núdzi na 32 hodín mesačne, keďže predstavuje necelých 20 % rozsahu riadneho

pracovného času zamestnanca na plný úväzok. Tento rozsah by nemal byť neprimerane

zaťažujúci a súčasne by mal ponechávať dostatočný časový priestor aj pre hľadanie si

vhodného a primeraného zamestnania.

7.5 Odkazujúc na prednesenú argumentáciu vláda v závere k namietanému nesúladu

s sumarizuje: „... máme za to, že ustanovením povinnosti zúčastniť sa

činností za podmienok podľa § 10 zákona o pomoci v hmotnej núdzi sa sleduje oprávnený

cieľ, pričom prostriedky na jeho naplnenie nie sú neprimerane zaťažujúce a obmedzujúce.

Navyše považujeme za správne a primerané od občanov prijímajúcich pomoc financovanú

z verejných prostriedkov ako prejav vzájomnej solidarity očakávať činnosť, ktorá je svojim

charakterom vo verejnom záujme a v konečnom dôsledku v prospech ostatných občanov.

Zároveň si dovoľujeme podotknúť, že pomoc v hmotnej núdzi pozostáva z dávky

v hmotnej núdzi a z príspevkov k dávke v hmotnej núdzi. Ustanovením § 10 zákona o

pomoci v hmotnej núdzi nie sú dotknuté nároky na príspevky k dávke v hmotnej núdzi, ako

príspevok na bývanie, ochranný príspevok a v prípade prítomnosti školopovinného dieťaťa

v domácnosti, aj príspevok na nezaopatrené dieťa. To znamená, že nie v každom prípade

ostáva príjemca pomoci v hmotnej núdzi bez akýchkoľvek prostriedkov.“

7.6 Čo sa týka namietaného porušenia zákazu diskriminácie garantovaného čl. 12

vo vzťahu k podmieneniu plnej výšky dávky v hmotnej núdzi, vláda uviedla, že

zákon o hmotnej núdzi pri úprave aktívnej účasti občana na riešení svojej situácie

ustanovuje objektívne kritériá, platiace pre všetkých rovnako. Na druhej strane však tento

zákon musel z týchto objektívnych kritérií ustanoviť výnimky pre skupiny občanov,

od ktorých nie je možné legitímne žiadať aktiváciu, a to buď zo zdravotných dôvodov,

dôvodov starostlivosti o dieťa do určitého veku, ale aj napr. z dôvodu, že nie je možné uložiť

povinnosť každej obci vytvoriť podmienky pre aktiváciu každého občana v hmotnej núdzi,

pretože menšie obecné služby môžu byť zo strany obce vyžadované len v tom prípade, ak

napĺňajú znaky nevyhnutnosti, primeranosti a potreby pre obec alebo jej obyvateľov. Z

tohto dôvodu musí byť v zákone o hmotnej núdzi ustanovená výnimka pre občanov, ktorým

zo strany obce aktivácia nie je ponúknutá.

7.7 Podľa názoru vlády ustanovenia zákona o hmotnej núdzi týkajúce sa podmienenia

povinnosti zúčastniť sa aktivačnej činnosti ponukou tejto činnosti bez stanovenia

podmienok, za akých má byť takáto činnosť ponúkaná, nie sú v rozpore so zákazom

diskriminácie. Táto právomoc je zverená starostom, ktorí ako orgány verejnej správy

pri výkone svojich právomocí postupujú v súlade s právnym poriadkom Slovenskej

republiky, teda aj s a antidiskriminačným zákonom. Zároveň je potrebné

zdôrazniť, že žiadať občanov vlastnej obce o výkon menších obecných služieb je starosta

oprávnený aj v súčasnosti podľa zákona o obecnom zriadení a ani v tomto zákone nie sú

podmienky výberu občanov ustanovené.

7.8 Na základe uvedenej argumentácie vláda v zaslanom stanovisku ústavnému súdu

navrhla, aby nálezom návrhu na začatie konania nevyhovel.

14

8. Ústavný súd 16. mája 2014 zaslal vyjadrenie národnej rady i vyjadrenie vlády

zástupcovi navrhovateľov s možnosťou zaujať k nim stanovisko. Zástupca navrhovateľov

v stanovisku z 23. júna 2014 doručenom ústavnému súdu uviedol: „... zotrvávam v plnom

rozsahu na tvrdeniach uvedených v návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov

zo dňa 17. 12. 2013.“

III.

Relevantná právna úprava

9. Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický

a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.

Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej

republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,

politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo

etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov

poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa povinnosti možno ukladať zákonom alebo

na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd.

Podľa zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia

platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky.

Podľa každý, kto je v hmotnej núdzi, má právo na takú pomoc,

ktorá je nevyhnutná na zabezpečenie základných životných podmienok.

Podľa domáhať sa práv uvedených v , 36, 37 ods. 4,

až 42 a až 46 sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia

vykonávajú.

10. Napadnutý zákon o hmotnej núdzi nadobudol účinnosť 1. januára 2014.

11. Podľa § 2 ods. 1 zákona o hmotnej núdzi hmotná núdza je stav, keď príjem

členov domácnosti podľa tohto zákona nedosahuje sumy životného minima ustanovené

osobitným predpisom a členovia domácnosti si nevedia alebo nemôžu prácou, výkonom

vlastníckeho práva alebo iného práva k majetku a uplatnením nárokov zabezpečiť príjem

alebo zvýšiť príjem.

Podľa § 2 ods. 2 zákona o hmotnej núdzi základné životné podmienky na účely tohto

zákona sú jedno teplé jedlo denne, nevyhnutné ošatenie a prístrešie.

Podľa § 10 ods. 1 zákona o hmotnej núdzi dávka je určená na zabezpečenie

základných životných podmienok.

Podľa § 10 ods. 2 zákona o hmotnej núdzi dávka je

a) 61,60 eura mesačne, ak ide o jednotlivca,

b) 117,20 eura mesačne, ak ide o jednotlivca s dieťaťom alebo najviac so štyrmi

deťmi,

c) 107,10 eura mesačne, ak ide o dvojicu bez detí,

d) 160,40 eura mesačne, ak ide o dvojicu s dieťaťom alebo najviac so štyrmi deťmi,

e) 171,20 eura mesačne, ak ide o jednotlivca s viac ako štyrmi deťmi,

f) 216,10 eura mesačne, ak ide o dvojicu s viac ako štyrmi deťmi.

Podľa § 10 ods. 3 zákona o hmotnej núdzi ak v odsekoch 5 a 6 nie je ustanovené

inak, dávka podľa odseku 2 sa znižuje o sumu 61,60 eura za každého plnoletého člena

16

domácnosti, ktorý nie je v právnom vzťahu, ktorý zakladá nárok na príjem zo závislej

činnosti, dohodnutom v rozsahu najmenej 32 hodín mesačne a nezúčastní sa na základe

písomnej dohody medzi úradom a obcou, rozpočtovou organizáciou alebo príspevkovou

organizáciou, ktorej zriaďovateľom je obec, alebo právnickou osobou so sídlom na území

Slovenskej republiky, ktorá organizuje alebo sprostredkúva dobrovoľnícku činnosť pre inú

osobu s jej súhlasom v jej prospech alebo vo verejný prospech v rozsahu 32 hodín mesačne

na vykonávaní

a) menších obecných služieb pre obec alebo rozpočtovú organizáciu alebo

príspevkovú organizáciu, ktorej zriaďovateľom je obec,

b) dobrovoľníckej činnosti, alebo

c) prác na predchádzanie mimoriadnej situácie, počas vyhlásenej mimoriadnej

situácie a pri odstraňovaní následkov mimoriadnej situácie.

Podľa § 10 ods. 3 zákona o hmotnej núdzi písomná dohoda podľa odseku 3 obsahuje

a) identifikačné údaje účastníkov dohody,

b) miesto a druh vykonávania menších obecných služieb, dobrovoľníckej činnosti

alebo prác podľa odseku 3 písm. c),

c) začiatok a dĺžku vykonávania menších obecných služieb, dobrovoľníckej činnosti

alebo prác podľa odseku 3 písm. c) s určením hodiny začatia a hodiny skončenia denného

časového vymedzenia vykonávania menších obecných služieb, dobrovoľníckej činnosti

alebo prác podľa odseku 3 písm. c),

d) záväzok organizátora menších obecných služieb, dobrovoľníckej činnosti alebo

prác podľa odseku 3 písm. c) zabezpečiť dohodnuté podmienky počas celého obdobia

trvania dohody,

e) ďalšie dohodnuté náležitosti.

Podľa § 10 ods. 5 zákona o hmotnej núdzi ak je člen domácnosti v právnom vzťahu,

ktorý zakladá nárok na príjem zo závislej činnosti, dohodnutom v rozsahu menšom

ako 32 hodín mesačne, mesačný rozsah hodín vykonávania menších obecných služieb,

dobrovoľníckej činnosti alebo prác podľa odseku 3 písm. c) sa určí ako rozdiel medzi

dohodnutým rozsahom z tohto právneho vzťahu a 32 hodinami mesačne.

Podľa § 10 ods. 6 zákona o hmotnej núdzi účinného do 31. decembra 2014 ak sa člen

domácnosti nemôže zúčastniť menších obecných služieb, dobrovoľníckej činnosti alebo prác

podľa odseku 3 písm. c) z dôvodu, že bol ošetrujúcim lekárom uznaný za dočasne

práceneschopného na viac ako 15 po sebe nasledujúcich dní v kalendárnom mesiaci, rozsah

hodín podľa odseku 3 sa zníži o 1 hodinu za každý deň trvania dočasnej pracovnej

neschopnosti.

Podľa § 10 ods. 7 zákona o hmotnej núdzi skutočnosť odôvodňujúca zníženie dávky

podľa odseku 3 sa prvýkrát skúma za kalendárny mesiac nasledujúci po uplynutí dvoch

kalendárnych mesiacov, v ktorom vznikol nárok na pomoc v hmotnej núdzi.

Podľa § 10 ods. 8 zákona o hmotnej núdzi účinného do 31. decembra 2014 odsek 3 sa

nevzťahuje na člena domácnosti,

a) ktorý je uvedený v § 7 ods. 2 písm. a) až c) a e) až h),

b) ktorému vznikol nárok na aktivačný príspevok, príspevok na vykonávanie

absolventskej praxe alebo na príspevok na aktivačnú činnosť formou dobrovoľníckej služby,

c) ktorým je rodič, ktorý sa osobne, celodenne a riadne stará o dieťa do troch rokov

veku,

d) ktorým je osamelý rodič, ktorý sa osobne, celodenne a riadne stará o dieťa

do šiestich rokov veku,

e) ktorý vykonáva menšie obecné služby, dobrovoľnícku činnosť alebo práce

podľa odseku 3 písm. c) na základe dohody, od ktorej úrad odstúpi podľa odseku 11, alebo

f) ktorému vykonávanie menších obecných služieb, dobrovoľníckej činnosti alebo

prác podľa odseku 3 písm. c) nebolo ponúknuté.

Podľa § 10 ods. 9 zákona o hmotnej núdzi úrad môže na základe písomnej dohody

s obcou, rozpočtovou organizáciou alebo príspevkovou organizáciou, ktorej zriaďovateľom

18

je obec, alebo s organizátorom dobrovoľníckej činnosti zabezpečiť, koordinovať

a kontrolovať účasť osôb na činnostiach podľa odseku 3.

Podľa § 10 ods. 10 zákona o hmotnej núdzi písomná dohoda podľa odseku 9 obsahuje

náležitosti podľa odseku 4 a záväzok úradu zabezpečiť účasť osôb na menších obecných

službách, dobrovoľníckej činnosti alebo prácach podľa odseku 3 písm. c).

Podľa § 10 ods. 11 zákona o hmotnej núdzi ak dohodu podľa odseku 3 alebo

odseku 9 poruší obec, rozpočtová organizácia alebo príspevková organizácia, ktorej

zriaďovateľom je obec, alebo organizátor dobrovoľníckej činnosti, úrad od dohody odstúpi;

novú dohodu môže úrad uzatvoriť najskôr po uplynutí troch mesiacov od odstúpenia

od predchádzajúcej dohody.

12. Návrhom napadnutý zákon o hmotnej núdzi bol národnou radou prvotne

schválený 29. októbra 2013, avšak prezident Slovenskej republiky (ďalej len „prezident“)

rozhodnutím č. 3011 2013 BA zo 14. novembra 2013 schválený zákon národnej rade vrátil,

pretože zákonom požadované vykonávanie menších obecných služieb ako podmienky

pre nekrátenie dávky v intenciách § 10 ods. 3 zákona o hmotnej núdzi vnímal ako nesúladné

s Dohovorom Medzinárodnej organizácie práce č. 29 o nútenej alebo povinnej práci

a Dohovorom Medzinárodnej organizácie práce č. 105 o zrušení nútenej práce a súčasne

v rozpore s .

13. Národná rada po rozhodnutí prezidenta o vrátení zákona zákon o hmotnej núdzi

na svojej 27. schôdzi konanej 26. novembra 2013 opätovne prerokovala a schválila

v nezmenenej podobe.

14. Ústavný súd ďalej konštatuje, že národná rada 15. októbra 2014 prijala

, ktorým sa mení a dopĺňa o pomoci v hmotnej

núdzi a o zmene a doplnení niektorých (ďalej len

„“). Predmetná novelizácia s účinnosťou od 1. januára 2015 mení

a dopĺňa aj namietané ustanovenia zákona o hmotnej núdzi, a to takto:

«2. V § 10 ods. 6 sa vypúšťajú slová „v kalendárnom mesiaci“, za slovo

„neschopnosti“ sa vkladajú slová „v príslušnom kalendárnom mesiaci“ a na konci sa

pripája táto veta: „Čas, v ktorom sa člen domácnosti nemôže zúčastniť z dôvodu výkonu

trestu povinnej práce menších obecných služieb, dobrovoľníckej činnosti alebo prác podľa

odseku 3 písm. c), sa považuje za čas, v ktorom sa tento člen domácnosti zúčastnil menších

obecných služieb, dobrovoľníckej činnosti alebo prác podľa odseku 3 písm. c).“.

3. V § 10 ods. 8 písm. a) sa slová „písm. a) až c)“ nahrádzajú slovami „písm. a),

c)“.

4. V § 10 ods. 8 sa za písmeno b) vkladajú nové písmená c) až e), ktoré znejú: „c)

ktorým je poberateľ predčasného starobného dôchodku,

d) ktorým je fyzická osoba uznaná za invalidnú podľa osobitného predpisu, 34a)

e) ktorým je tehotná žena, od začiatku ôsmeho týždňa pred očakávaným dňom

pôrodu určeným lekárom,“.

Doterajšie písmená c) až f) sa označujú ako písmená f) až i).

5. V § 10 ods. 8 písm. f) sa slová „rodič, ktorý“ nahrádzajú slovami „rodič alebo

fyzická osoba, ktorej bolo dieťa zverené do starostlivosti nahrádzajúcej starostlivosť rodičov

na základe právoplatného rozhodnutia súdu, 34b) ak“.

6. V § 10 ods. 8 písm. g) sa slová „rodič, ktorý“ nahrádzajú slovami „rodič alebo

osamelá fyzická osoba, ktorej bolo dieťa zverené do starostlivosti nahrádzajúcej

starostlivosť rodičov na základe právoplatného rozhodnutia súdu, 34b) ak“.»

14.1 Podľa ak preskúmavané právne predpisy

stratia platnosť pred vyhlásením nálezu ústavného súdu, konanie sa zastaví. Väčšinová

judikatúra ústavného súdu zastáva stanovisko, že v konaní o súlade právnych predpisov

podľa je ústavný súd v zásade oprávnený posudzovať len súlad

platných právnych predpisov, ich častí, prípadne niektorých ustanovení s právnymi

predpismi vyššej právnej sily, čo možno okrem iného nepriamo odvodiť aj z už citovaného §

41a ods. 4 (porovnaj alebo ).

20

14.2 Podstata novelizácie spočíva

v rozšírení výnimiek osôb, na ktoré sa nevzťahuje podmienka zúčastniť sa na výkone

činností pre vznik nároku na plnú výšku dávky v hmotnej núdzi o poberateľov predčasného

starobného dôchodku. Ďalej z dôvodu predchádzania interpretačným nejasnostiam

(pozri osobitnú časť dôvodovej správy k bodom 3 a 4) sa do rozsahu výnimiek dopĺňa

explicitne aj náhradný rodič, ktorému bolo dieťa zverené do starostlivosti nahrádzajúcej

starostlivosť rodičov na základe právoplatného rozhodnutia súdu. Časť prijatých zmien

v dôsledku novelizácie je len legislatívno technického charakteru.

14.3 V súlade s ústavný súd konfrontoval

zmeny zákona o hmotnej núdzi, ktoré vyplývajú z novelizácie zákona o hmotnej

núdzi , s návrhom na začatie konania i argumentáciou

navrhovateľov a zistil, že podstata napádaného zákona o hmotnej núdzi sa prijatím zákona č.

nemení a rovnako sa ani neoslabuje argumentácia navrhovateľov, a preto ani

nie je daný dôvod na zastavenie konania o súlade právnych predpisov.

IV.

Porušenie práva na pomoc, ktorá je nevyhnutná na zabezpečenie

základných životných podmienok

15. Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti uviedol, že hospodárske,

sociálne a kultúrne práva a slobody „sú právami druhej generácie, ktorých podoba a obsah

v podstatnej miere závisí od ekonomických a hospodárskych možností štátu“

(), a je pre ne podstatné to, že sa ich podľa možno

„domáhať... len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú“, teda len

v rozsahu vyvoditeľnom z citovanej ústavnej výhrady, prostredníctvom ktorej

poskytuje zákonodarcovi nepochybne väčší priestor (v porovnaní s inými skupinami

základných práv a slobôd) pre voľnú úvahu (uváženie) na účely určenia, v akom rozsahu,

kvalite a za akých podmienok ich bude garantovať. V tejto súvislosti však ústavný súd už

vyslovil právny názor, že „priestor pre voľnú úvahu poskytnutý zákonodarcovi

pri prijímaní týchto zákonov nemožno chápať absolútne; jej limity treba hľadať

predovšetkým v ústavných princípoch a v požiadavke ochrany ďalších hodnôt, na ktorých je

založená a ktoré chráni. Tieto základné práva už svojou povahou síce nabádajú

na právnu úpravu zo strany štátu (ktorá naplní jeho obsah), ten však nesmie zasiahnuť

samotnú podstatu týchto práv ani sa dotknúť iných práv zakotvených v ústave a Dohovore

o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Ústavný súd môže v rámci abstraktnej

kontroly ústavnosti vysloviť nesúlad len v prípadoch, ak dotknutá právna norma

nerešpektuje konkrétne ústavné garancie niektorého zo základných práv, na ktoré odkazuje

(). V tomto rozhodnutí sa ústavný súd odvolal

na ústavnú teóriu, podľa ktorej k reálnemu uskutočňovaniu väčšiny hospodárskych,

sociálnych a kultúrnych práv sa „vyžaduje určité pozitívne plnenie zo strany štátu

(status positivus)...“ (PALÚŠ, I. – SOMOROVÁ, Ľ. Štátne právo Slovenskej republiky.

Vydanie druhé. Košice : UPJŠ, 2008. s. 161), t. j. jeho zákonný obsah a rozsah, ako aj

ústavné garancie ich zabezpečovania štátom, ktoré bezprostredne súvisia s doktrínou

tzv. pozitívneho záväzku štátu, ku ktorej sa ústavný súd výslovne prihlásil vo veci vedenej

pod sp. zn. , keď uviedol, že „Pozitívnym záväzkom štátu sa chránia aj práva

a slobody ustanovené v . Obsahom pozitívneho záväzku štátu je

povinnosť podniknúť opatrenia na ochranu práv, ktoré v ústave priznal občanovi...“

(m. m. alebo ).

16. Podľa zákona o hmotnej núdzi hmotná núdza je stav, keď príjem členov

domácnosti podľa tohto zákona nedosahuje sumy životného minima ustanovené osobitným

predpisom a členovia domácnosti si nevedia alebo nemôžu prácou, výkonom vlastníckeho

práva alebo iného práva k majetku a uplatnením nárokov zabezpečiť príjem alebo zvýšiť

22

príjem. Zákon teda považuje hmotnú núdzu za stav, ktorý vznikol nie z viny dotknutej

osoby („nevedia alebo nemôžu prácou... zabezpečiť príjem alebo zvýšiť príjem“) a takáto

osoba nedokáže tento stav zvrátiť vlastnou aktivitou a ani pomocou členov domácnosti

(„... keď príjem členov domácnosti“). Uvedené východiská považuje ústavný súd za dôležité

pre samotné posúdenie namietaného nesúladu zákona o hmotnej núdzi.

17. Ústavný súd pri svojom rozhodovaní vychádzal zo skutočnosti, že právo

na pomoc v hmotnej núdzi, ktoré je potrebné na zabezpečenie základných životných potrieb

podľa v spojení s , treba vykladať ako príkaz právnemu štátu

poskytnúť reálnu možnosť každému (nielen občanom Slovenskej republiky), kto sa ocitne

v stave hmotnej núdze definovanej zákonom, zaistiť si pomoc aspoň na zabezpečenie

minimálnych životných potrieb, ktorými sa podľa zákona o hmotnej núdzi rozumejú jedno

teplé jedlo denne, nevyhnutné ošatenie a prístrešie. Z pohľadu ústavného súdu však nie je

v rozpore s ústavným príkazom vyjadreným v vyžadovať aktívnu

participáciu osôb na zabezpečovaní ich základných životných potrieb, pokiaľ požadované

činnosti nebudú neprimerané, neodôvodnené alebo zbytočne zaťažujúce.

18. K obdobným záverom dospel ústavný súd i v inej veci v súvislosti

s posudzovaním podstaty obdobnej dávky sociálnej pomoci podľa zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o pomoci v hmotnej núdzi a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, keď vyslovil, že dávka sociálnej pomoci,

ktorá je určená na „pomoc“ v hmotnej núdzi fyzickej osobe a s ňou spoločne posudzovaným

osobám, má zabezpečiť základné životné podmienky tejto fyzickej osoby a s ňou spoločne

posudzovaných osôb za ich prispenia a aktívnej účasti ().

19. Zákon o hmotnej núdzi požaduje výkon činností v rozsahu najviac 32 hodín

mesačne, pričom prioritne ponecháva aktivitu na potenciálnom poberateľovi dávky

(dobrovoľnícka činnosť) a až následne je dotknutá osoba povinná podriadiť sa ponuke

na výkon menších obecných služieb, ktoré mu budú ponúknuté. Pre posúdenie

proporcionality takejto požiadavky je relevantné, že zákonodarca z tejto povinnosti vyňal

osoby, ktoré sa nemôžu plnohodnotne zúčastniť na výkone požadovaných činností

z objektívnych a zákonom predpokladaných dôvodov, akými sú vek, invalidita, zlý

zdravotný stav, starostlivosť o závislého člena rodiny, a taktiež osoby, ktoré sa aktívne

snažia zabezpečiť svoje životné potreby iným spôsobom, napríklad výkonom absolventskej

praxe (§ 10 ods. 8 zákona o hmotnej núdzi). Takéto vyčlenenie skupín (ktoré napokon

nebolo ani navrhovateľmi namietané) na základe v zákone o hmotnej núdzi uvedených

dôvodov je ústavne akceptovateľné.

20. Ústavnú konformnosť požadovaného výkonu menších obecných činností

v rozsahu 32 hodín mesačne ústavný súd posudzoval predovšetkým vo vzťahu k sume dávky

v hmotnej núdzi 61,60 €, ktorá má byť krátená v prípade odmietnutia výkonu takýchto

činností. Aj keď pri výkone činností podľa § 10 ods. 3 zákona o hmotnej núdzi nejde o

výkon práce v pracovnom pomere alebo obdobnom pracovnom vzťahu, nemôže byť časový

rozsah výkonu požadovaných činností v zjavnom nepomere k výške sumy krátenej dávky, v

takom prípade by ústavný súd musel kvalifikovať požadované činnosti v rámci testu

proporcionality ako neprimerané či zbytočne zaťažujúce. Napokon treba mať na pamäti, že

osoba, ktorá bude vykonávať požadované činnosti, bude zväčša vnímať svoju prácu ako

prostriedok zárobku či svojej užitočnosti a socializácie, a nie ako právny mechanizmus

ochrany pred krátením dávky, ako to účelovo (politicky) vnímajú navrhovatelia. Ak cieľom

napádanej právnej úpravy bolo zvýšiť efektivitu a adresnosť poskytovania štátnych

finančných prostriedkov, aktivovať občanov v hmotnej núdzi a posilniť ich motiváciu

pracovať, prvoradá je pozitívna motivácia takýchto osôb na výkon požadovaných činností.

Ústavný súd konštatuje, že pomer časového rozsahu činností a výšky potenciálne krátenej

dávky v hmotnej núdzi je pod hranicou hodinovej minimálnej mzdy, avšak i s ohľadom na

okolnosť, že požiadavka na výkon menších obecných služieb podľa § 10 ods. 3 zákona o

hmotnej núdzi nezakladá pracovnoprávny vzťah, ústavný súd ju považuje síce za hraničnú,

ale ústavne ešte stále akceptovateľnú, najmä z hľadiska jej účelu a cieľa, ktoré treba

rešpektovať, pretože v súčasnej dobe sú skutočne relevantné.

24

21. Na podporu uvedenej argumentácie ústavný súd dodáva, že požadované menšie

obecné služby vykonávané potenciálnymi poberateľmi dávky v hmotnej núdzi by mali

smerovať k verejnému prospechu a blahu obce a celej jej komunity, teda aj tej riadne

zamestnanej, z ktorej príjmov sa vytvárajú finančné prostriedky pre uvedené dávky. Táto

skutočnosť má z pohľadu ústavného súdu chrániť potenciálnych poberateľov dávky pred

neodôvodnenou prácou bez výsledku či zmyslu, ktorá by vzbudzovala zbytočný pocit

dezilúzie.

22. Ústavný súd pri posudzovaní namietaného nesúladu prihliadal taktiež na to,

že dávka v hmotnej núdzi, ktorá sa poskytuje za podmienok uvedených v § 10 zákona

o hmotnej núdzi, nie je jediným a výlučným prostriedkom sociálneho systému, ktorého

cieľom je naplnenie obsahu základného práva garantovaného . Zákon

o hmotnej núdzi poskytuje možnosť priznať aj iné príspevky na účely sociálnej ochrany

v hmotnej núdzi, konkrétne ochranný príspevok, aktivačný príspevok, príspevok

na nezaopatrené dieťa alebo príspevok na bývanie, taktiež ďalšie plnenia možno uplatniť

na základe o sociálnych službách a o zmene a doplnení zákona

č. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších

predpisov. Aj keď v rámci tejto argumentácie treba prisvedčiť i navrhovateľom, že práve

dávka v hmotnej núdzi je najčastejším prostriedkom a poslednou sociálnou sieťou ochrany

pred hmotnou núdzou, napriek tomu však nemožno vylúčiť poskytnutie zákonnej ochrany

cez ďalšie inštitúty sociálnej pomoci, najmä v prípadoch spoločného posudzovania

viacerých členov domácnosti.

23. Vychádzajúc z uvedenej argumentácie, ako aj z ústavný súd

konštatuje, že požiadavka výkonu menších obecných služieb podľa § 10 ods. 3 zákona

o hmotnej núdzi ako podmienky na poskytnutie dávky v hmotnej núdzi obstála v teste

ústavnosti v plnom rozsahu, pretože napadnutá právna úprava nie je prejavom svojvôle

zákonodarcu, lebo sleduje legitímny cieľ vo forme verejného záujmu (bod 20),

čo potvrdzujú aj navrhovatelia („arg. netvrdíme, že podmieňovanie práva na základné

životné podmienky určitou aktivitou potenciálnych poberateľov je... nesprávne, iba tvrdíme,

že v tejto podobe je v rozpore s “), ani nepredstavuje taký intenzívny

zásah do sféry hodnôt chránených ( ), osobitne všeobecných

ústavných princípov a tiež ľudských práv a základných slobôd, ktorými by bola zasiahnutá

esencia dotknutého sociálneho práva.

24. Uvedené závery nepreukázali ani porušenie ústavného princípu rovnosti, čo

znamená jednak vylúčenie svojvôle pri odlišovaní subjektov a práv a jednak zákaz

diskriminácie ako imanentnej súčasti právneho štátu ( ).

V.

Nerovnaké zaobchádzanie s poberateľmi dávky v hmotnej núdzi

25. Ústavný súd sa otázkou rovnosti v právach zaoberal už v celom rade

svojich predchádzajúcich rozhodnutí (m. m. , ). Stotožnil

sa v nich s chápaním rovnosti, ako ju vyjadril Ústavný súd ČSFR vo svojom náleze

sp. zn. z 8. októbra 1992 (publikovanom pod č. 11 Zbierky uznesení

a nálezov Ústavného súdu ČSFR). Ústavný súd ČSFR v ňom poňal rovnosť ako kategóriu

relatívnu, ktorá vyžaduje odstránenie neodôvodnených rozdielov. Zásade rovnosti v právach

je preto potrebné rozumieť tak, že právne rozlišovanie v prístupe k určitým právam nesmie

byť prejavom ľubovôle, nevyplýva z nej však záver, že by každému muselo byť priznané

akékoľvek právo.

26. Princíp rovnosti preto treba interpretovať z dvojakého pohľadu. Prvý je daný

požiadavkou vylúčenia ľubovôle v postupe zákonodarcu pri odlišovaní skupín subjektov,

a nie práv, druhý potom požiadavkou ústavnoprávnej akceptovateľnosti hľadísk odlišovania,

t. j. neprípustnosti dotknutia niektorého zo základných práv a slobôd odlišovaním subjektov

a práv zo strany zákonodarcu. Z pohľadu rovnosti síce nevyplýva požiadavka všeobecnej

rovnosti každého s každým, vyplýva z nej však požiadavka, aby právo bezdôvodne

26

nezvýhodňovalo ani neznevýhodňovalo jedných pred druhými. Ústavný poriadok teda

pripúšťa aj zákonom založenú nerovnosť, pokiaľ sú na to ústavne akceptovateľné dôvody.

27. Tak je to aj v prerokovávanej veci.

28. Navrhovatelia v tomto smere opakovane uvádzali, že zákonom o hmotnej núdzi

sa bez ospravedlniteľného dôvodu vyčlenia dve skupiny občanov, a to

i) „poberatelia dávky v hmotnej núdzi, ktorým nebola ponúknutá práca podľa § 10

ods. 3 zákona o pomoci v hmotnej núdzi a teda nemusia odpracovať 32 hodín mesačne na

to, aby dostali základnú dávku v hmotnej núdzi,

ii) poberatelia dávky v hmotnej núdzi, ktorým bola ponúknutá možnosť pracovať

podľa § 10 ods. 3 zákona o pomoci v hmotnej núdzi a teda musia odpracovať 32 hodín

mesačne, inak im nebude poskytnutá základná dávka v hmotnej núdzi“.

29. Vychádzajúc z uvedeného sa preto ústavná akceptovateľnosť napadnutej právnej

úpravy, jej odôvodnenosť, racionalita i spravodlivosť bude skúmať predovšetkým cez prizmu

neodôvodneného rozdielneho zaobchádzania s rozličnými skupinami osôb.

30. Z vyplýva subjektívne právo každého, aby nemohol byť

diskriminovaný z dôvodov vymenovaných v tomto ustanovení. Ústavný súd sa vo svojej

judikatúre priklonil (pozri nálezy vo veciach sp. zn. a sp. zn. )

k rozhodovacej praxi ESĽP, v ktorej sa postupom času ustálil test slúžiaci posudzovaniu

zákazu diskriminácie. Test nachádza odpovede na túto množinu otázok:

a) či došlo k vyčleneniu porovnateľného jednotlivca alebo skupiny hlavne vo väzbe

alebo v spojitosti s výkonom základných práv a slobôd,

b) či sa tak udialo na základe kvalifikovaného kritéria alebo podobného

neospravedlniteľného dôvodu,

c) pričom vyčlenenie je na príťaž jednotlivcovi alebo skupine a

d) uvedené vyčlenenie nemožno ospravedlniť, pretože buď absentuje dôvod

ospravedlnenia (verejný, legitímny záujem), alebo ide o neprimeraný, neproporcionálny

zásah.

31. Bez toho, aby ústavný súd popieral dôležitosť či oprávnenosť každej z uvedenej

otázky, prvotne sa zameria na posúdenie prvého a druhého kroku diskriminačného testu,

ktorým je vyčlenenie porovnateľného jednotlivca alebo skupiny vo väzbe k základným

právam a kvalifikované kritérium ako podmienka na ďalšie úvahy o možnej diskriminácii.

32. Ústavný súd dáva navrhovateľom za pravdu v tom smere, že pri aplikácii

a realizácii napadnutého zákona o hmotnej núdzi v praxi bude nezriedka dochádzať

k situácii, že pre časť žiadateľov o dávku nebude možné zabezpečiť ponuku menších

obecných služieb alebo iných činností v zmysle požiadavky § 10 ods. 3 zákona o hmotnej

núdzi, a teda takíto žiadatelia sa stanú poberateľmi dávky bez aktívnej participácie, a naproti

tomu časť žiadateľov bude musieť vykonávať aktívnu činnosť v zákonom požadovanom

maximálnom rozsahu 32 hodín mesačne pod sankciou krátenia dávky v hmotnej núdzi.

Následkom takéhoto postupu, ktorému sa v praxi nebude môcť dať vyhnúť, naozaj vzniknú

dve na prvý pohľad nehomogénne skupiny občanov, a to „poberatelia dávky s aktívnou

participáciou“ a „pasívni poberatelia dávky“. Právne relevantnou otázkou však je, či takéto

členenie a druh nerovnosti je kvalifikovaným diskriminačným dôvodom podľa čl. 12 ods. 2

, t. j. či skutočne dochádza k vyčleneniu porovnateľného jednotlivca alebo skupiny

na základe kvalifikovaného kritéria alebo podobného neospravedlniteľného dôvodu.

33. Účelom úpravy je ochrana pred diskrimináciou.

Diskriminácia nie je hodnotenie ľudí podľa ich individuálnych vlastností, ale hodnotenie

podľa príslušnosti k určitej spoločenskej skupine. Prvou vetou sa určujú

dôvody, pre ktoré nemožno diskriminovať (pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, viera

a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť

k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie). Ide v podstate

o jasné, presne vymedziteľné dôvody, avšak zároveň treba dodať, že taxatívny výpočet prvej

28

vety sa premieňa na demonštratívny výpočet de facto, a to z dôvodu

abstraktnosti zákazu diskriminácie pre „iné zmýšľanie“ a pre „iné postavenie“. Jednotlivé

skutočnosti, ktoré môžu byť dôvodom prirodzenej nerovnosti ľudí a na ktoré sa viaže zákaz

diskriminácie, sú tak upravené v ústave príkladmo a dávajú priestor na to, aby nikto

nemohol byť z týchto dôvodov poškodzovaný, zvýhodňovaný alebo znevýhodňovaný

(porovnaj ). Demonštratívnosť výpočtu zakázaných dôvodov diskriminácie

potvrdzuje aj početná judikatúra ESĽP (m. m. rozsudok ESĽP týkajúci sa čl. 14 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, sťažnosť č. 5100/71 z 8. 6. 1976 vo veci

Engel a spol. proti Nemecku).

34. Bez ohľadu na uvedený relatívne široký výklad diferenciačných kritérií, na ktoré

sa viaže zákaz diskriminácie, aj „iné zmýšľanie“ či „iné postavenie“ musí byť za každých

okolností späté s ľudskou jedinečnosťou, čo znamená, že musia byť vopred dané také

vlastnosti, ktoré sú imanentne dané človeku ako ľudskej bytosti a ktoré ho odlišujú od iných

ľudí. To však neznamená, že ochrana poskytovaná týmto ustanovením sa obmedzuje

na odlišné zaobchádzanie založené na vlastnostiach, ktoré sú osobné v tom zmysle, že by

boli vrodené alebo nemenné, môže ísť aj o dôvody spočívajúce na osobných voľbách

odrážajúcich osobnostné rysy ( a tam citovaná judikatúra ESĽP ̶rozsudok

z 13. 7. 2010, sťažnosť č. 7205/07 vo veci Clift proti Spojenému kráľovstvu, bod 59,

a rozsudok zo 4. 5. 2010, sťažnosť č. 21990/08 vo veci Peterka proti Českej republike).

Avšak ústavný súd opätovne zdôrazňuje, že predpokladané odlišné kritérium, a to

sa vzťahuje aj na kritérium „iného postavenia“, musí byť vždy aspoň latentne známe vopred

a musí byť jednou z príčin alebo dôvodov nerovnakého zaobchádzania. Zákaz diskriminácie

má v sebe už z povahy veci zakomponovaný určitý aspekt porovnávania

a v najvšeobecnejšej rovine ho možno vymedziť ako zákaz neospravedlniteľného rozličného

zaobchádzania na základe určitého kritéria, ktoré nesmie byť na ujmu. Ak by absentoval

diskriminačný dôvod, nemožno hovoriť o porušení zákazu diskriminácie (čo však nemusí

vylučovať porušenie iných základných práv a slobôd). Pre úplnosť ústavný súd dodáva, že za

istých okolností možno hovoriť o zákaze diskriminácie podľa aj

vo vzťahu k právnickým osobám (najmä vo vzťahu k diskriminačnému dôvodu majetku),

avšak aj pre tento prípad platí uvedené, diskriminačné kritérium musí byť dané vopred

a musí byť príčinou či dôvodom nerovnakého zaobchádzania.

35. Podstatou namietaného nesúladu zákona o hmotnej núdzi vo vzťahu k čl. 1 ods. 1

a a 2 je skutočnosť, že zákon o hmotnej núdzi ustanovením podmienky

aktívnej participácie, ktorá sa nebude môcť prakticky aplikovať vo vzťahu k všetkým

žiadateľom o dávku, reálne vytvorí dve skupiny občanov s odlišným rozsahom povinností

(vykonávanie činností podľa § 10 ods. 3 zákona o hmotnej núdzi) a na to naviazaných práv

(dávka v hmotnej núdzi).

36. Ústavný súd pri skúmaní požiadaviek vyplývajúcich z diskriminačného testu

konštatuje, že napadnuté ustanovenia zákona o hmotnej núdzi svojou podstatou nesmerujú

proti určitej vymedzenej skupine, ale ich účinky sa dotýkajú homogénnej skupiny osôb,

potenciálnych poberateľov dávky v hmotnej núdzi, ktorí spĺňajú podmienky ustanovené

zákonom o hmotnej núdzi. Ani navrhovatelia v návrhu neuviedli žiadnu osobitnú skupinu,

a to ani na základe „iného postavenia“, proti ktorým by zákon smeroval a ktorých by staval

do iného postavenia než majoritu.

Diferenciácia osôb do jednotlivých skupín, majúc na mysli poberateľov dávky

s aktívnou participáciou a pasívnych poberateľov dávky v hmotnej núdzi, je až následkom

aplikácie a realizácie zákona o hmotnej núdzi, a nie kritériom jeho uplatňovania. Takto

vytvorené skupiny rôznych poberateľov dávok sú vo svojej podstate homogénne, a priori

nemožno vidieť kvalifikovaný rozdiel, ktorý by spočíval v predpokladanom

diferenciačnom dôvode (pohlavia, rasy alebo aj inom dôvode), medzi poberateľmi dávky,

ktorí vykonávajú požadované činnosti, a tými, ktorí tieto činnosti nemusia vykonávať

pre nedostatok ponukových možností. Začlenenie žiadateľa o dávku do tej ktorej skupiny

(aktívna participácia alebo pasívny prijímateľ) bude závisieť jednak od jeho vlastnej

schopnosti vykonávať požadované práce a jednak od ponukových možností. V tomto

prípade sú ale uvedené diferenciačné dôvody vrátane „iného postavenia“

v najširšom slova zmysle irelevantné.

30

37. Realizácia § 10 ods. 3 zákona o hmotnej núdzi je zverená (odhliadnuc

od participácie príslušného úradu) do pôsobnosti obciam. Skutočnosť, že zákon o hmotnej

núdzi neustanovuje bližšie kritériá realizácie zákona, resp. neustanovuje presné pravidlá

na výber žiadateľov s následným predložením ponuky na výkon požadovaných menších

obecných služieb, automaticky neznamená, že reálny výkon takýchto oprávnení

v konkrétnom prípade nepodlieha príkazu nediskriminácie. Je na rozhodnutí obce, aký

spôsob alebo aké kritériá výberu žiadateľov zvolí pri nedostatku ponuky činností podľa

§ 10 ods. 3 zákona o hmotnej núdzi, vždy však musí konať nediskriminačne. Týmito

úvahami sa však ústavný súd dostáva na pôdu hypotetického porušenia základných práv

konkrétnych osôb konkrétnym diskriminačným konaním jednotlivca alebo jednotlivcov,

a nie diskriminačnými účinkami zákona o hmotnej núdzi.

38. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že v prípade napadnutého

zákona o hmotnej núdzi absentuje odlišovacie kvalifikačné kritérium ako podmienka

na ďalšie úvahy o možnej diskriminácii. Ak teda napadnuté ustanovenia § 10 ods. 3 až 11

zákona o hmotnej núdzi svojím obsahom či cieľom nepredstavujú zakázaný diskriminačný

dôvod, to samo osebe postačuje na záver o absencii ústavne relevantného vzťahu medzi

napádaným zákonom a . V časti namietajúcej nesúlad až 11

zákona o hmotnej núdzi s v spojení s a 2 preto ústavný súd

návrhu navrhovateľov nemohol vyhovieť.

39. Navrhovatelia okrem analyzovaného § 10 ods. 3 zákona o hmotnej núdzi

namietali nesúlad aj ďalších ustanovení zákona, konkrétne nesúlad § 10 ods. 3 až 11 zákona

o hmotnej núdzi vo vzťahu k všetkým označeným základným právam podľa čl. 1 ods. 1,

, 2 a , avšak podstata návrhu smerovala len proti ustanoveniu

§ 10 ods. 3 zákona o hmotnej núdzi, ostatné ustanovenia zákona boli namietané len

z dôvodu, že „v § 10 sú odseky 3 až 11 navzájom previazané“. Preto navrhovatelia ani

nepredniesli osobitnú argumentáciu k ďalším označeným ustanoveniam zákona, len k tým,

ku ktorým sa ústavný súd v odôvodnení tohto nálezu vyjadril. Z tohto dôvodu ústavný súd

nevyhovel návrhu ako celku bez bližšieho vyjadrenia k ďalším napádaným ustanoveniam,

ktoré sú na § 10 ods. 3 zákona o hmotnej núdzi vecne viazané.

40. Ústavný súd na základe uvedených skutočností dospel k záveru, že napadnuté

ustanovenia nie sú v rozpore s ústavným poriadkom Slovenskej republiky, a návrhu preto

nevyhovel.

41. Podľa k tomuto rozhodnutiu pripája odlišné

stanovisko sudkyňa Ľudmila Gajdošíková.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. mája 2015

32