Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

PL. ÚS 18/97

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

Ústavný súd Slovenskej republiky v pléne zloženom z predsedu JUDr. Milana Čiča a

zo sudcov JUDr. Júliusa Černáka, JUDr. Anny Danielčákovej, JUDr. Ľubomíra Dobríka,

JUDr. Jána Klučku, JUDr. Viery Mrázovej, JUDr. Štefana Ogurčáka, JUDr. Richarda

Rapanta a JUDr. Tibora Šafárika na verejnom zasadnutí 28. mája 1998 prerokoval návrh

skupiny 32 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, zastúpenej komerčným

právnikom JUDr. Eduardom Báránym, proti Národnej rade Slovenskej republiky, vo veci

súladu § 6 ods. 1 písm. i) a § 10 ods. 1 v časti „alebo ak osoba, ktorá podlieha brannej

povinnosti podala vyhlásenie o odmietnutí základnej (náhradnej) služby alebo vojenského

cvičenia“ o zbraniach a

strelive v znení neskorších predpisov s v spojení s a 4

Slovenskej republiky a 28. mája 1998 takto

r o z h o d o l :

Ustanovenie § 6 ods. 1 písm. i) a § 10 ods. 1 v časti „alebo ak osoba, ktorá podlieha

brannej povinnosti podala vyhlásenie o odmietnutí základnej (náhradnej) služby alebo

vojenského cvičenia“ o

zbraniach a strelive v znení neskorších predpisov n i e j e v s ú l a d e s čl. 25 ods. 2 v

spojení s a 4 .

Dňom vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky stráca

ustanovenie § 6 ods. 1 písm. i) a § 10 ods. 1 v časti „alebo ak osoba, ktorá podlieha brannej

povinnosti podala vyhlásenie o odmietnutí základnej (náhradnej) služby alebo vojenského

cvičenia“ o zbraniach a

strelive v znení neskorších predpisov účinnosť. Ak Národná rada Slovenskej republiky

neuvedie citované ustanovenia zákona do súladu s , strácajú

po šiestich mesiacoch od vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky

platnosť.

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 1. decembra

1997 doručený návrh skupiny 32 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len

„navrhovateľ“), zastúpenej komerčným právnikom JUDr. Eduardom Báránym, Bratislava,

Sládkovičova 9, na vyslovenie nesúladu § 6 ods. 1 písm. i) a § 10 ods. 1 v časti „alebo ak

osoba, ktorá podlieha brannej povinnosti podala vyhlásenie o odmietnutí základnej

(náhradnej) služby alebo vojenského cvičenia“ zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o zbraniach a strelive v znení neskorších predpisov s v

spojení s . Keďže návrh spĺňal všetky zákonom

predpísané náležitosti a ústavný súd nezistil dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2

v znení Z.

z., bol 11. decembra 1997 prijatý na ďalšie konanie.

Navrhovateľ vo svojom návrhu uviedol, že:

„1. o zbraniach a strelive v platnom znení zakladá

pre fyzickú osobu subjektívne právo, aby jej po splnení v ňom stanovených podmienok bol

vydaný zbrojný preukaz. Svedčia o tom formulácie - § 6 ods. 1 „Policajný útvar vydá

zbrojný preukaz fyzickej osobe, ktorá...“ a § 6 ods. 2 „Ak fyzická osoba, ktorá spĺňa

podmienky ustanovené v odseku 1 písm. c) až i)... vydá jej policajný útvar zbrojný

preukaz...“ Použitie formulácie typu „vydá“, zakladá pre policajný útvar povinnosť, aby

fyzickej osobe, ktorá splnila zákonom stanovené podmienky, vydal zbrojný preukaz.

Policajný útvar má zisťovať, či boli splnené zákonné podmienky, ale nemá priestor pre

správnu úvahu. Povinnosti policajného útvaru zodpovedá subjektívne právo fyzickej osoby

na vydanie zbrojného preukazu.

2. Nadobudnutie tohoto subjektívneho práva viaže zákon o zbraniach a strelive na

splnenie viacerých podmienok (, ods. 1). , ktorým sa

mení a dopĺňa o zbraniach a strelive rozšíril ich výpočet o

ďalšiu spočívajúcu v tom, že fyzická osoba „...preukázala, že nepodala vyhlásenie o

odmietnutí základnej (náhradnej) služby alebo vojenského cvičenia, ak podlieha brannej

povinnosti.“ (, ods. 1, písm. i) o zbraniach a strelive v platnom

znení).

3. Podľa , ods. 1 o zbraniach a strelive

v platnom znení rozhodne policajný útvar o odňatí zbrojného preukazu fyzickej osobe z v

ňom vymenovaných dôvodov, ktoré sú formulované tak, že dôvodom na odňatie zbrojného

preukazu je, že fyzická osoba prestala spĺňať podmienky na jeho nadobudnutie (§ 6, ods. 1

o zbraniach a strelive v platnom znení). Keďže je vydanie

zbrojného preukazu po splnení zákonom stanovených podmienok subjektívnym právom a

zákon neumožňuje odňať zbrojný preukaz kým fyzická osoba spĺňa podmienky pre jeho

vydanie, tak je i držba zbrojného preukazu subjektívnym právom. Svedčí tomu i formulácia

dôvodov pre jeho odňatie spočívajúcich v tom, že fyzická osoba prestala spĺňať podmienky

na jeho vydanie. Fyzická osoba teda má subjektívne právo na zbrojný preukaz, kým spĺňa

zákonné podmienky. Odňatie zbrojného preukazu teda znamená ujmu na právach.

4. , ktorým sa mení a dopĺňa zákon NR SR

č. o zbraniach a strelive rozšíril dôvody pre odňatie zbrojného preukazu o

ďalší spočívajúci v tom, že „...osoba, ktorá podlieha brannej povinnosti, podala vyhlásenie o

odmietnutí základnej (náhradnej) služby alebo vojenského cvičenia.“ (§ 10, ods. 1 zákona

NR SR č. o zbraniach a strelive v platnom znení).

5. Písomným vyhlásením uplatňuje odvedenec svoje právo odoprieť výkon základnej

služby alebo náhradnej služby podľa o civilnej

službe a o zmene a doplnení o organizácii ministerstiev a

ostatných ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej republiky v znení neskorších

predpisov, o pôsobnosti orgánov Slovenskej republiky pri

zabezpečovaní politiky zamestnanosti v znení neskorších predpisov a zákona SNR č.

o priestupkoch v znení neskorších predpisov, ktorý hovorí „Odvedenec môže

odoprieť výkon základnej služby alebo náhradnej služby z dôvodov uvedených v § 1 ods. 1

písomným vyhlásením o odopretí výkonu základnej služby alebo náhradnej služby (ďalej

len „vyhlásenie“). Zákon formuláciou „môže odoprieť“ chápe odopretie výkonu základnej

služby alebo náhradnej služby ako subjektívne právo a stanovuje pre jeho uplatnenie jedinú

formu písomného vyhlásenia. vykonáva Čl. 25 ods. 2 , ktorý

znie „Nikoho nemožno nútiť, aby vykonával vojenskú službu, ak je to v rozpore s jeho

svedomím alebo náboženským vyznaním. Podrobnosti ustanoví zákon.“ Právo nevykonávať

vojenskú službu z dôvodov rozporu so svedomím alebo náboženským vyznaním je jedným

zo základných ľudských práv, o čom svedčí aj zaradenie Čl. 25 do Druhej hlavy ,

ktorá má názov Základné práva a slobody. Jedinou formou uplatnenia tohoto práva je podľa

odopretie písomným vyhlásením.

6. Čl. 12. ods. 4 znie: „Nikomu nesmie byť spôsobená ujma na právach pre

to, že uplatňuje svoje základné práva a slobody.“ Uplatnenie základných práv a slobôd, čiže

práv a slobôd zakotvených v druhej hlave a v Medzinárodných zmluvách o

ľudských právach a základných slobodách, na ktoré sa vzťahuje Čl. 11 nesmie

spôsobiť ujmu na akýchkoľvek, teda nielen ústavných, ale i všetkých ostatných právach

tomu, kto ich uplatňuje.

7. Rozpor narábania so zbraňami so svedomím alebo náboženským vyznaním je iba

jedným z možných dôvodov pre rozpor výkonu vojenskej služby so svedomím alebo

náboženským vyznaním. Ďalšími môžu byť napríklad svedomím alebo náboženským

vyznaním motivované odmietnutie akéhokoľvek násilia voči ľuďom alebo zabíjania ľudí z

akýchkoľvek dôvodov, ktoré však nebráni v poľovníctve. Jedna z Cambridských

encyklopédií charakterizuje pacifizmus slovami: „Doktrína odporu ku všetkým vojnám

včítane občianskych. Jej najzjavnejšou črtou je osobný záväzok nezúčastňovať sa vojen,

možno s výnimkou úlohy príslušníka nebojových jednotiek.“ (The Cambridge Paperback

Encyklopedia, ed. by D. Crystal. Second Edition, Cambridge - New York - Melbourne,

Cambridge University Press 1995, s. 643.). Občan hlásiaci sa k takto chápanému pacifizmu

odmietne výkon vojenskej služby z dôvodov jej rozporu so svedomím, ale nemusí mať

zábrany používať zbrane. Môže byť policajtom i poľovníkom.

Aj zákonodarca zjavne predpokladal, že rozpor výkonu vojenskej služby so

svedomím alebo náboženským vyznaním môže spočívať v rôznych dôvodoch, keď uložil

občanovi - odvedencovi uviesť vo vyhlásení o odopretí výkonu vojenskej služby, v čom

tkvie rozpor výkonu vojenskej služby s jeho svedomím, resp. náboženským presvedčením

(, ods. 3, písm. g) o civilnej bezpečnostnej službe a o

zmene a doplnení o organizácii ministerstiev a ostatných

ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov,

o pôsobnosti orgánov Slovenskej republiky pri zabezpečovaní

politiky zamestnanosti v znení neskorších predpisov a o

priestupkoch v znení neskorších predpisov). Takáto povinnosť by nemala zmysel, ak by

rozpor výkonu vojenskej služby so svedomím alebo náboženským vyznaním mohol podľa

mienky zákonodarcu spočínať len v rozpore narábania so zbraňami so svedomím alebo

náboženským vyznaním.

Odmietnutie výkonu vojenskej služby z dôvodov jej rozporu so svedomím alebo

náboženským vyznaním teda nie je odmietnutím narábať so zbraňami v spoločenskom

záujme, ale len odmietnutím určitého druhu služby. Spoločnosti nevznikne žiadna ujma, ak

sa umožní získať zbrojný preukaz osobám, ktoré odmietli výkon vojenskej služby z

dôvodov jej rozporu so svedomím alebo náboženským vyznaním. Opačný postup v

súčasnosti znamená trestanie, čiže ujmu na právach za uplatnenie jedného zo základných

práv priznaného , ods. 2 .

8. Odopretie výkonu základnej služby alebo náhradnej služby písomným vyhlásením

( ) je jedinou zákonnou formou uplatnenia základného

práva nevykonávať vojenskú službu z dôvodov rozporu so svedomím alebo náboženským

vyznaním, ktorý môže spočívať aj v inom ako v odmietnutí narábať so zbraňami z dôvodov

rozporu so svedomím alebo náboženským vyznaním. Vydanie zbrojného preukazu po

splnení zákonom určených podmienok je podľa a Z.

z. o zbraniach a strelive v platnom znení subjektívnym právom fyzickej osoby. Stanovenie

nepodania vyhlásenia o odmietnutí základnej (náhradnej) služby alebo vojenského cvičenia,

čiže neuplatnenia základného práva nevykonávať vojenskú službu z dôvodov rozporu so

svedomím alebo náboženským vyznaním ako jednej z podmienok vydania zbrojného

preukazu znamená, že získanie subjektívneho práva na vydanie zbrojného preukazu je

podmienené neuplatnením základného (ústavného) práva. Ináč vyjadrené: Uplatnenie

základného práva priznaného Čl. 25 ods. 2 má za následok nemožnosť získať

subjektívne právo na vydanie zbrojného preukazu, čiže vedie k ujme na právach. Preto nie

je , ods. 1, písm. i) o zbraniach a strelive v platnom

znení v súlade s , ods. 2 v spojení s , ods. 4, .

9. Jedinou zákonnou formou uplatnenia základného práva nevykonávať vojenskú

službu z dôvodov rozporu so svedomím alebo náboženským vyznaním, ktorý môže

spočívať aj v inom ako v odmietnutí narábania so zbraňami z dôvodov svedomia alebo

náboženského presvedčenia, je odopretie výkonu základnej vojenskej služby alebo

náhradnej služby písomným vyhlásením (, ods. 1 ). Po

dobu spĺňania zákonných podmienok pre vydanie zbrojného preukazu (§ 6, ods. 1 zákona

NR SR č. o zbraniach a strelive v platnom znení) a kým nenastanú dôvody

pre jeho odňatie (, ods. 1 o zbraniach a strelive v

platnom znení) má fyzická osoba subjektívne právo na zbrojný preukaz. Odňatie zbrojného

preukazu je teda ujmou na právach. Stanovenie podania vyhlásenia o odmietnutí základnej

(náhradnej) služby alebo vojenského cvičenia (, ods. 1

o zbraniach a strelive v platnom znení), čiže uplatnenia základného práva nevykonávať

službu z dôvodov rozporu so svedomím alebo náboženským vyznaním za jeden z dôvodov

pre odňatie zbrojného preukazu znamená, že uplatnenie základného práva má za následok

stratu iného subjektívneho práva. Ináč vyjadrené: Uplatnenie základného práva priznaného

, ods. 2 má za následok stratu zbrojného preukazu, na ktorý má fyzická osoba

po dobu spĺňania zákonných podmienok subjektívne právo, čiže vedie k ujme na právach.

Preto nie je , ods. 1 o zbraniach a strelive v platnom

znení v časti „...alebo ak osoba, ktorá podlieha brannej povinnosti, podala vyhlásenie

o odmietnutí základnej (náhradnej) služby alebo vojenského cvičenia.“ v súlade s čl. 25,

ods. 2 v spojení s .“

Na základe uvedených argumentov, obsiahnutých v písomnom návrhu a v podstate

zopakovaných na ústnom pojednávaní pléna ústavného súdu navrhovateľ požiadal, aby

ústavný súd vyniesol nález, v ktorom sa konštatuje: „§ 6, ods. 1, písm. i) a § 10, ods. 1, v

časti „...alebo ak osoba, ktorá podlieha brannej povinnosti, podala vyhlásenie o odmietnutí

základnej (náhradnej) služby alebo vojenského cvičenia.“

o zbraniach a strelive v platnom znení nie je v súlade s čl. 25 ods. 2 v spojení s čl. 12 ods. 4

.“ Na ústnom pojednávaní pléna ústavného súdu 28. mája 1998,

právny zástupca navrhovateľa požiadal o rozšírenie pôvodného návrhu skupiny 32

poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, argumentujúc tým, že označené ustanovenia

zákona o zbraniach a strelive sa ocitli v nesúlade aj s Slovenskej

republiky, konkrétne s ústavnou zásadou rovnosti ľudí v právach. Plénum ústavného súdu

tomuto návrhu právneho zástupcu navrhovateľa vyhovelo.

Na výzvu predsedu ústavného súdu Národná rada Slovenskej republiky 18. marca

1998 zaslala svoje písomné stanovisko k návrhu skupiny 32 poslancov, podľa ktorého:

„Stav občana, ktorý odmietol vykonať vojenskú službu, je nemenný, obsahujúci natrvalo

prejavenú vôľu povolanca nevykonať vojenskú (náhradnú) službu, a to po celý čas, ktorý

predpokladá branný zákon. Ustanovenia § 6 ods. 1 písm. i) a v návrhu skupiny poslancov

Národnej rady Slovenskej republiky označenej časti v

znení neskorších predpisov, nie sú v rozpore s . Z

dikcie tohto článku vyplýva, že nikomu nesmie byť spôsobená ujma na právach, teda

na tom, čo je právne nárokovateľné, uplatňovaním základných práv a slobôd (v konkrétnom

prípade uplatňovaním práva odmietnuť vykonať vojenskú službu). Právo (právny nárok)

musí teda už existovať. Z ustanovenia § 6 ods. 1 citovaného zákona však nevyplýva priama

existencia práva (právneho nároku) na vydanie zbrojného preukazu, ale toto právo vzniká až

po splnení všetkých v ňom taxatívne vymenovaných podmienok. Ustanovenie § 6 ods. 1

písm. i) citovaného zákona je teda jednou z podmienok, splnenie ktorej spolu s ostatnými

podmienkami je potrebné pre vznik práva (právneho nároku). Pretože právo (právny nárok)

bez splnenia určených podmienok neexistuje, nemožno na ešte neexistujúce právo

uplatňovať ustanovenie , ktoré výslovne

predpokladá existenciu práva.

S uvedeným sa možno stotožniť aj pokiaľ ide o označenú časť ustanovenia § 10 ods.

1 citovaného zákona. Príslušné ustanovenia citovaného zákona sú v súlade aj s

Slovenskej republiky.

Udelenie zbrojného preukazu sa môže viazať na určité podmienky, ktoré aj zákon

Národnej rady Slovenskej republiky č. o zbraniach a strelive v znení

neskorších predpisov v záujme ochrany občanov upravuje. Povinnosť vykonať vojenskú

(náhradnú) službu je vhodnou podmienkou na kvalifikované používanie príslušného druhu

strelnej zbrane, so zreteľom na zvýšenie bezpečnosti života a zdravia a ochranu majetku

osôb. Zo základných práv a slobôd nevyplýva všeobecný nárok na držanie a nosenie zbraní

a streliva“.

Na ústnom pojednávaní pléna ústavného súdu 28. mája 1998 sa zúčastnil len právny

zástupca navrhovateľa, ktorý vo svojom vystúpení požiadal o rozšírenie petitu návrhu

skupiny poslancov v tom zmysle, aby ústavný súd vyslovil, že označené ustanovenia zákona

o zbraniach a strelive sú v nesúlade aj s ústavnou zásadou rovnosti ľudí v právach

obsiahnutou v . Právny zástupca navrhovateľa toto rozšírenie zdôvodnil

tým, že: „Článok 12 ods. 1 zakotvuje rovnosť v dôstojnosti i v právach, v tomto prípade

myslím pôjde o rozpor s rovnosťou v právach. Uplatnenie základného práva predsa nemôže

byť dôvodom pre nemožnosť nadobudnúť právo, alebo pre odňatie práva. Toto porušuje

rovnosť občanov v právach, ak to, že niekto uplatní svoje základné právo zakotvené v

ústave, má pre neho dôsledok stratu práva, alebo aj nemožnosť určité právo nadobudnúť.“

I.

Pre potreby konania o súlade právnych predpisov podľa ) ,

ústavný súd predovšetkým posúdil v spojení s jeho odsekom 1 a

ods. 2 , pričom závery tejto analýzy použil pre hodnotenie súladu navrhovateľom

označených ustanovení zákona o zbraniach a strelive s . Podľa :

„Nikomu nesmie byť spôsobená ujma na právach pre to, že uplatňuje svoje základné práva

alebo slobody“.

Uvedené ustanovenie vo všeobecnosti vylučuje možný dôsledok (dopad)

využívania základných práv alebo slobôd fyzickými alebo právnickými osobami na ich

ďalšie práva. Ústavná norma v ňom obsiahnutá je adresovaná všetkým orgánom štátu

(vrátane jeho zákonodarného orgánu) a posledne menovanému rovnako ukladá, aby pri

právnej úprave takýchto práv vylúčil vznik akejkoľvek ujmy, ktorú by ich „nositelia“ mohli

utrpieť v dôsledku toho, že si predtým uplatnili (uplatňovali) niektoré zo svojich základných

práv alebo slobôd. Prvá a základná požiadavka, ktorá z uvedeného ustanovenia pre

zákonodarcu vyplýva, je, aby konkrétna právna úprava práva (práv) nespájala, či dokonca

nepodmieňovala ich nadobudnutie alebo využívanie s predošlým uplatnením alebo

neuplatnením niektorého zo základných práv alebo slobôd. Len vylúčením spätosti a

vzájomnej podmienenosti pri nadobúdaní alebo uplatňovaní práva podľa

s niektorým zo základných práv alebo slobôd zákonodarca vylúči možnosť vzniku

akejkoľvek ujmy na takomto práve. Právna úprava akéhokoľvek práva podľa čl. 12 ods. 4

by preto mala byť charakterizovaná „absenciou“ vzájomného prepojenia

(podmienenia) ako pri jeho nadobúdaní tak aj pri jeho uplatňovaní konkrétnymi subjektami

s niektorým z ich základných práv alebo slobôd. Len takáto právna úprava je totiž schopná

zabezpečiť rovnaké podmienky pre všetkých „užívateľov“ (potenciálnych užívateľov) práva

podľa , a to bez ohľadu na to, či si predtým uplatnili alebo neuplatnili

niektoré zo svojich základných práv alebo slobôd a tým súčasne garantovať aj rovnosť v ich

právach podľa . Len takáto právna úprava nie je tiež schopná spôsobiť

ujmu na právach vzniknutú v dôsledku toho, že niektoré subjekty si predtým uplatnili

(uplatňovali) niektoré zo svojich základných práv alebo slobôd. Právna úprava akéhokoľvek

práva podľa by preto v žiadnom prípade nemala zohľadňovať:

a) skutočnosť, že si niekto uplatnil niektoré zo svojich základných práv alebo

slobôd;

b) túto skutočnosť premietnuť do právnej úpravy nadobúdania alebo

uplatňovania konkrétneho práva;

c) túto skutočnosť premietnuť do právnej úpravy nadobúdania alebo

uplatňovania práva tak, že v dôsledku uvedeného je táto právna úprava odlišná u tých osôb,

ktoré si predtým uplatnili niektoré zo svojich základných práv alebo slobôd v porovnaní

s tými osobami, ktoré si takéto základné právo alebo slobodu neuplatnili.

Ďalšou otázkou, s ktorou sa ústavný súd v konaní o súlade právnych predpisov podľa

) v danom prípade zaoberal, bol výklad pojmu

ujma na „práve“ z . Zatiaľ čo podľa názoru navrhovateľa zákon o

zbraniach a strelive upravuje ako subjektívne právo fyzickej osoby na nadobudnutie

zbrojného preukazu, tak aj na jeho držanie, odporca argumentoval tým, že: „Z ustanovenia §

6 ods. 1 citovaného zákona však nevyplýva priama existencia práva (právneho nároku) na

vydanie zbrojného preukazu, ale toto právo vzniká až po splnení všetkých v ňom taxatívne

vymenovaných podmienok. Ustanovenie § 6 ods. 1 písm. i) citovaného zákona je teda

jednou z podmienok, splnenie ktorej je nevyhnutné pre vznik práva (právneho nároku).

Odporca ďalej tvrdil, že: „S uvedeným sa možno stotožniť, aj pokiaľ ide o označenú časť

ustanovenia § 10 ods. 1 citovaného zákona“.

Podľa právneho názoru ústavného súdu je pojem „ujma na právach“ podľa čl. 12 ods.

4 potrebné chápať v širšom slova zmysle a nemožno ho stotožňovať len

s nemožnosťou uplatňovania už nadobudnutého práva. Tam, kde to totiž buď zákonodarca

alebo ústavodarca považoval za vhodné alebo účelné, takúto skutočnosť aj presne vyjadril.

Napríklad v sa uvádza, že: „Výkon práv podľa

odsekov 1 a 2 možno obmedziť len v prípadoch...“. Pod termínom „ujma na právach“ je

preto potrebné chápať aj akékoľvek iné obmedzenie pri nadobúdaní práva, ktoré sa prejavilo

v porušení ústavnej zásady rovnosti v právach podľa ako výlučný a

jediný dôsledok predošlého uplatnenia niektorého zo základných práv alebo slobôd. O ujme

na práve možno teda hovoriť vtedy, ak jediným dôvodom vylučujúcim jeho nadobudnutie je

predošlé uplatnenie niektorého zo základných práv alebo slobôd. Takýmto výkladom

termínu „ujma na právach“ sa súčasne vylučuje možnosť, aby v dôsledku nenadobudnutia

práva si oprávnený subjekt nemohol uplatniť ani niektoré zo svojich základných práv alebo

slobôd (v tom prípade, ak nadobudnutie konkrétneho práva je nevyhnutnou podmienkou pre

uplatnenie niektorého zo základných práv alebo slobôd). V danom prípade možno uviesť, že

podľa § 5 ods. 1 písm. c) zákona o zbraniach a strelive zbrojným preukazom fyzická alebo

právnická osoba preukazuje oprávnenie na držanie zbrane a streliva na výkon povolania,

zamestnania alebo oprávnenia podľa osobitného predpisu. Nadobudnutie zbrojného

preukazu je preto nevyhnutnou podmienkou výkonu základného práva podľa čl. 35 ods. 1

(právo na slobodnú voľbu povolania) a zúžením výkladu termínu „ujma na právach“

len na nemožnosť, či obmedzenie uplatňovania už nadobudnutého práva (tak ako to tvrdil

odporca) by v právnom poriadku Slovenskej republiky fakticky vznikol stav, kedy by

nebolo možné uplatniť niektoré zo základných práv alebo slobôd len preto, že niekto si

predtým uplatnil iné základné právo alebo slobodu. Takýto stav však Slovenskej

republiky nepozná, a preto ani neupravuje. Ústavný súd už v prípade vedenom pod sp. zn.

uviedol, že: „Žiadne základné právo alebo sloboda nemôžu byť porušené len

preto, že osoba vykonávala svoje ďalšie základné právo alebo slobodu“.

II.

o zbraniach a strelive

nadobudol účinnosť 1. januára 1994 a až do 1. januára 1996 nemal (a preto ani neupravoval)

žiadnu spojitosť medzi nadobúdaním a uplatňovaním práv fyzických osôb pri ich nakladaní

so zbraňami a strelivom s uplatňovaním niektorého z ich základných práv a slobôd podľa

druhej hlavy . Dňa 1. januára 1996 nadobudol účinnosť zákon

Národnej rady Slovenskej republiky č. , ktorým sa mení a dopĺňa zákon

Národnej rady Slovenskej republiky č. o zbraniach a strelive, ktorý však už

takúto spojitosť nielenže sleduje a zaznamenáva, ale v rámci a pre účely zákona o zbraniach

a strelive aj určuje jej konkrétne právne dôsledky. Ide konkrétne o základné právo podľa čl.

25 ods. 2 , t. j. odmietnutie vojenskej služby z dôvodu svedomia alebo náboženského

vyznania a právne dôsledky jeho uplatnenia (resp. neuplatnenia) sa do zákona o zbraniach

a strelive premietli o. i. doplnením jeho § 6 ods. 1 o písmeno i), podľa ktorého:

„(1) Policajný útvar vydá zbrojný preukaz fyzickej osobe, ktorá: i) preukázala, že nepodala

vyhlásenie o odmietnutí základnej vojenskej služby alebo vojenského cvičenia, ak podlieha

brannej povinnosti“. Poznámka 1a k citovanému zákonnému ustanoveniu odkazuje jednak

na branný zákon ( v znení neskorších predpisov) a jednak na zákon

Národnej rady Slovenskej republiky č. o civilnej službe ( a ods.

1).

Potvrdenie príslušnej vojenskej správy o tom, že nepodal vyhlásenie o odmietnutí

vojenskej základnej služby alebo vojenského cvičenia z uvedených dôvodov, je od 1. 1.

1996 každý žiadateľ povinný pripojiť k žiadosti o vydanie zbrojného preukazu podľa § 7

ods. 3 zákona o zbraniach a strelive.

V sa

zoznam tých, u ktorých môže policajný útvar rozhodnúť o odňatí zbrojného preukazu od 1.

januára 1996 rozšíril o osobu, podliehajúcu brannej povinnosti, ktorá „podala vyhlásenie o

odmietnutí základnej (náhradnej) služby alebo vojenského cvičenia“.

Vzájomné prepojenie o

zbraniach a strelive v znení s Slovenskej

republiky sa prejavilo v tom, že neuplatnenie základného práva obsiahnutého v označenom

článku nadobudlo povahu zákonnej (t. j. zákonom upravenej) podmienky buď pre

samotné nadobudnutie zbrojného preukazu (§ 7 ods. 3 v spojení s § 6 ods. 1 písm. i) zákona

o zbraniach a strelive), ako aj pre ďalšie držanie zbrojného preukazu (podľa § 10 ods. 1

zákona o zbraniach a strelive).

Naopak uplatnenie základného práva podľa možno pre účely

zákona o zbraniach a strelive kvalifikovať ako zákonnú prekážku pre nadobudnutie

zbrojného preukazu fyzickou osobou (§ 6), tak aj pre ďalšie držanie už nadobudnutého

zbrojného preukazu (§ 10 ods. 1 zákona).

Možno preto konštatovať, že zákonodarca v novelizovanom znení zákona

o zbraniach a strelive upravil zákonné dôsledky tak prípadného uplatnenia, ako aj

neuplatnenia základného práva občana podľa .

Tieto spočívajú v tom, že uplatnenie alebo neuplatnenie citovaného základného práva má

priamy vplyv jednak na nadobudnutie zbrojného preukazu (v prípade, že ho žiadateľ ešte

nemá a o jeho získanie sa usiluje), tak aj pre ďalšie držanie zbrojného preukazu (v prípade,

že žiadateľ ho už mal) v zmysle § 6 ods. 1 písm. i) a § 10 ods. 1 zákona o zbraniach a

strelive. Uvedený vzťah je možné charakterizovať ako vzájomnú podmienenosť

uplatňovania práva podľa zákona a základného práva podľa , lebo podľa takejto

právnej úpravy žiadateľ môže nadobudnúť alebo udržať si zbrojný preukaz len vtedy (a

jedine vtedy), ak si predtým neuplatnil svoje základné právo podľa .

Zákonnou podmienkou nadobudnutia práva podľa zákona o zbraniach a strelive alebo jeho

ďalšieho využívania je preto neuplatnenie jedného zo základných práv alebo slobôd.

Naopak uplatnenie tohoto základného práva vytvára zákonnú prekážku buď pre

nadobudnutie alebo pre ďalšie držanie zbrojného preukazu.

Vychádzajúc z tých kritérií, ktoré vyplývajú pre každý štátny orgán Slovenskej

republiky (vrátane jeho zákonodarného orgánu), z , ďalej

z uskutočneného výkladu termínu „ujma na práve“, ako aj z analýzy vzájomného vzťahu

medzi odsekmi 1 a 4 , ústavný súd dospel k záveru a rozhodol, že ustanovenia §

6 ods. 1 písm. i) a § 10 ods. 1 v časti „alebo ak osoba, ktorá podlieha brannej povinnosti

podala vyhlásenie o odmietnutí základnej (náhradnej) služby alebo vojenského cvičenia“

o zbraniach a strelive v znení

neskorších predpisov sa ocitli v nesúlade s v spojení s a 4

Slovenskej republiky. Stalo sa tak z toho dôvodu, že právna úprava zákona o zbraniach a

strelive v citovaných ustanoveniach spôsobuje ujmu na právach, a to ako žiadateľom, tak aj

držiteľom zbrojných preukazov. Žiadateľom o zbrojné preukazy znemožňuje ich

nadobudnutie (v dôsledku predošlého uplatnenia ich základného práva na odmietnutie

vojenskej služby z dôvodu svedomia alebo náboženského vyznania), a to dokonca aj vtedy,

keď všetky ostatné zákonné podmienky nevyhnutné pre jeho nadobudnutie (upravené v § 6

ods. 1 písm. a) až h)) splnili. Tým dochádza aj k porušeniu ústavnej zásady rovnosti ľudí v

právach podľa , nakoľko táto (a v dôsledku uvedeného) už neexistuje u

všetkých žiadateľov o zbrojný preukaz. U tých žiadateľov o zbrojný preukaz, u ktorých je

držanie zbrane alebo streliva potrebné na výkon ich povolania, zamestnania alebo

oprávnenia podľa osobitného predpisu (§ 5 ods. 1 písm. c) zákona o zbraniach a strelive),

jeho nenadobudnutie výlučne z dôvodu predošlého uplatnenia základného práva podľa čl.

25 ods. 2 predstavuje súčasne prekážku uplatnenia základného práva podľa

ods. 1 .

V nesúlade s citovanými ustanoveniami sa ocitol aj zákona

o zbraniach a strelive v časti „alebo ak osoba, ktorá podlieha brannej povinnosti, podala

vyhlásenie o odmietnutí základnej (náhradnej) služby alebo vojenského cvičenia“, pričom

ujma vzniknutá držiteľom zbrojných preukazov spočíva v ich odňatí v dôsledku predošlého

uplatnenia základného práva alebo slobody podľa .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

Nález vyhlásený v Košiciach 3. júna 1998