Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
PL. ÚS 12/2018
PDF · 389.45 KB
No categories available
PL. ÚS 12/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. septembra 2018
v pléne zloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jany Baricovej, Petra
Brňáka (sudca spravodajca), Miroslava Duriša, Ľudmily Gajdošíkovej, Jany Laššákovej,
Mojmíra Mamojku, Lajosa Mészárosa, Ladislava Orosza a Rudolfa Tkáčika predbežne
prerokoval návrh skupiny 34 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na vyslovenie
nesúladu § 9 ods. 3, § 10 ods. 8, § 32a ods. 1 a 3 písm. a) a § 32b ods. 1 v časti „sa
poskytuje služba na podporu zosúlaďovania rodinného života a pracovného života
poskytovaním starostlivosti o dieťa do konca kalendárneho roka, v ktorom dovŕši tri roky
veku, ak sa rodič alebo fyzická osoba, ktorá má dieťa zverené do osobnej starostlivosti na
základe rozhodnutia súdu, pripravuje na povolanie štúdiom na strednej škole alebo
na vysokej škole, pripravuje na trh práce alebo vykonáva zárobkovú činnosť“ a § 32b ods. 3
zákona č. 448/2008 Z. z. o sociálnych službách a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991
Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov v znení
zákona č. 40/2017 Z. z. s čl. 12 ods. 2, čl. 12 ods. 2 v spojení s čl. 42 ods. 1, čl. 35 ods. 1,
čl. 41 ods. 1 poslednou vetou a čl. 41 ods. 5 v spojení s čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a takto
rozhodol:
1. Konanie o návrhu na vyslovenie nesúladu § 32a ods. 3 písm. a) a § 32b ods. 1
v časti „sa poskytuje služba na podporu zosúlaďovania rodinného života a pracovného
života poskytovaním starostlivosti o dieťa do konca kalendárneho roka, v ktorom dovŕši tri
roky veku“ zákona č. 448/2008 Z. z. o sociálnych službách a o zmene a doplnení zákona
č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších
predpisov v znení zákona č. 40/2017 Z. z. s čl. 41 ods. 1 a čl. 41 ods. 5 v spojení s čl. 12
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky z a s t a v u j e .
2. Vo zvyšnej časti návrh o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 5. apríla 2017
doručený návrh skupiny 34 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len
„navrhovatelia“) na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a § 37 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“).
Navrhovatelia žiadali ústavný súd, aby vydal tento nález:
«Ustanovenie § 32a ods. 1 zákona č. 448/2008 Z. z. o sociálnych službách... v znení
zákona č. 40/2017 Z. z. ... nie je v súlade s čl. 41 ods. 5 Ústavy v spojení s čl. 12 ods. 2
a s čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
Ustanovenie § 32b ods. 1 zákona č. 448/2008 Z. z. o sociálnych službách... v znení
zákona č. 40/2017 Z. z. ... v časti „ak sa rodič alebo fyzická osoba, ktorá má dieťa zverené
do osobnej starostlivosti na základe rozhodnutia súdu, pripravuje na povolanie štúdiom na
strednej škole alebo na vysokej škole, pripravuje na trh práce alebo vykonáva zárobkovú
činnosť“ nie je v súlade s čl. 41 ods. 5 v spojení s čl. 12 ods. 2 a s čl. 35 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky.
Ustanovenie § 32a ods. 3 písm. a) zákona č. 448/2008 Z. z. o sociálnych službách...
v znení zákona č. 40/2017 Z. z. ... nie je v súlade s čl. 41 ods. 1 posledná veta a ods. 5
v spojení s čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
Ustanovenie § 32b ods. 1 zákona č. 448/2008 Z. z. o sociálnych službách... v znení
zákona č. 40/2017 Z. z. ... v časti „... sa poskytuje služba na podporu zosúlaďovania
rodinného života a pracovného života poskytovaním starostlivosti o dieťa do konca
kalendárneho roka, v ktorom dovŕši tri roky veku“ nie je v súlade s čl. 41 ods. 1 posledná
veta a ods. 5 v spojení s čl. 12. ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
Ustanovenie § 9 ods. 3 a § 10 ods. 8 zákona č. 448/2008 Z. z. o sociálnych
službách... v znení zákona č. 40/2017 Z. z. ... nie je v súlade s čl. 12 ods. 2 v spojení s čl. 42
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
Ustanovenie § 32 ods. 3 zákona č. 448/2008 Z. z. o sociálnych službách (v texte
návrhu sa hovorí o § 32b ods. 3 zákona..., pozn.)... v znení zákona č. 40/2017 Z. z. ... nie je
v súlade s čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.»
2. Navrhovatelia okrem všeobecných dôvodov rozdelili dôvody rozporu napadnutých
ustanovení zákona č. 448/2008 Z. z. o sociálnych službách a o zmene a doplnení zákona
č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších
predpisov v znení zákona č. 40/2017 Z. z. (ďalej len „zákon o sociálnych službách“)
do piatich skupín, a to
2.1 „Rozpor obmedzenia užívania služby na ekonomicky aktívnych rodičov (§ 32a
ods. 1 a § 32b ods. 1 ZoSS) s čl. 12. ods. 1 a 2 Ústavy v spojení s čl. 41 ods. 5 Ústavy“,
ktorý odôvodnili okrem iného aj tým, že „[v] § 32a ods. 1 a 32b ods. 1 ZoSS v časti, kde
upravuje, ktorým rodičom sa sociálna služba na zosúlaďovanie rodinného života
a pracovného života poskytuje, diskriminuje rodičov, z dôvodu ich iného postavenia. Novela
ZoSS v tejto časti rozlišuje medzi rodičmi, ktorí sa pripravujú na trh práce, študujú alebo
vykonávajú zárobkovú činnosť na jednej strane a rodičmi, ktorí sú nezamestnaní, invalidní,
na materskej alebo rodičovskej dovolenke alebo nepracujú, či neštudujú z iného dôvodu na
druhej strane pokiaľ ide o prístup k sociálnej službe starostlivosti o dieťa do troch rokov ich
veku alebo do šiestich rokov veku dieťaťa, ak ide o dieťa s nepriaznivým zdravotným stavom
(pre zrozumiteľnosť textu budeme ďalej používať len „deti do troch rokov ich veku“).
Napadnuté ustanovenie je tak v rozpore so zásadou rovnosti v právach a zásadou
nediskriminácie pri uplatňovaní základného práva na pomoc od štátu pri starostlivosti
o dieťa zaručené čl. 41 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, pretože vytvára medzi občanmi
nerovnosť pri uplatňovaní ich práv.
... Deklarovaným cieľom zákonodarcu pri prijímaní napadnutého ustanovenia... je
podľa dôvodovej správy zabezpečiť zosúladenie rodinného života a pracovného života
a zvýšiť kvalitu a dostupnosť sociálnej služby starostlivosti o dieťa v určitom veku. Podľa
názoru navrhovateľov štát napadnutou právnou úpravou neprimerane sledovaným cieľom
zasahuje do súkromnoprávnych vzťahov medzi rodičmi detí do troch rokov ich veku
a poskytovateľmi služieb starostlivosti o tieto deti. Zvolenou právnou reguláciou možno
dosahuje zákonodarca stanovené ciele, ale na druhej strane neprimerane zasahuje do aj už
existujúcich právnych vzťahov a existuje aj iná právna úprava, ktoré by viac zohľadňovala
ústavnoprávne princípy vymedzené v čl. 41 ods. 5 v spojení s čl. 12 ods. 2 Ústavy SR.
... Zatiaľ čo je plne s cieľmi zákonodarcu a v súlade s ústavnoprávnym rámcom
základného práva definovaného v čl. 41 ods. 5 Ústavy regulovať poskytovanie služieb čo do
kvality týchto služieb a čo do spôsobu ich poskytovania, ale zároveň navrhovatelia sú
presvedčení, že obmedzenie pre poskytovanie služby len na ekonomicky aktívnych rodičov
detí vo veku do troch rokov je v rozpore s Ústavou. Neexistuje dôvod, prečo by prijímateľmi
takejto služby mohli byť len takto vymedzení rodičia. Môže sa to zdať legitímne, lebo ide
o podporu skupiny ekonomicky aktívnych rodičov, avšak aj ekonomicky neaktívni rodičia
môžu mať legitímny záujem umiestniť dieťa do starostlivosti opatrovateľa alebo zariadenia.
Samotný fakt, že rodič dieťaťa do troch rokov nepracuje, neštuduje alebo sa nepripravuje
na trh práce nepredstavuje podľa navrhovateľov dôvod, pre ktorý mu treba obmedziť
prístup k tomu, aby dieťa umiestnil do zariadenia poskytujúcemu starostlivosť o deti do
troch rokov ich veku alebo využil služby opatrovateľa detí mimo takéhoto zariadenia.
Rodičia, ktorí majú deti mladšie ako tri roky, môžu mať záujem dieťa umiestniť do
zariadenia starostlivosti o deti do troch rokov veku, pretože sa napríklad starajú
o mladšieho súrodenca, sú invalidní alebo majú zdravotné problémy, starajú sa o inú
osobu, ktorá potrebuje opateru, vykonávajú inú ako ekonomickú činnosť (napr.
dobrovoľníctvo) prípadne majú iné dôvody pre umiestnenie dieťaťa do zariadenia ako
napríklad dostatok podnetov pre rozvoj dieťaťa a jeho socializáciu s inými deťmi v jeho
veku, príprava na dochádzku do škôlky. Treba tiež zdôrazniť, že deti do troch rokov veku
môžu byť v týchto zariadeniach umiestňované aj na kratšiu dobu ako 5 dní v týždni na 8 či 9
hodín denne. Neexistuje legitímny dôvod, prečo by tieto zariadenia mali slúžiť výhradne
rodičom, ktorí sú ekonomicky aktívni presne vymedzeným spôsobom. Ako je uvedené vyššie
štát už podporuje špecificky rodičov, ktorí sú ekonomicky aktívni pred tým, ako ich deti
dovŕšia tri roky ich veku a to formou príspevku na starostlivosť o dieťa, ktorí je vyšší ako
rodičovský príspevok, ak sú náklady na zariadenie alebo na opatrovateľa detí vyššie ako
výška rodičovského príspevku.“.
2.2 „Rozpor obmedzenia uzatvárať dohody o poskytovaní služby s ekonomicky
neaktívnymi rodičmi (§ 32a ods. 1 a 32b ods. 1 ZoSS) s čl. 35 ods. 1 Ústavy SR“, ktorý
odôvodnili okrem iného aj tým, že „Navrhovatelia sú zároveň presvedčení, že tie isté
ustanovenia zamedzujúce využívať sociálne služby ekonomicky neaktívnymi rodičmi je
zároveň v rozpore s právom na podnikanie garantované čl. 35 ods. 1 Ústavy, pretože
neprimerane zasahuje do slobody podnikania neverejných poskytovateľov opatrovateľských
služieb v zariadení starostlivosti o deti do troch rokov ich veku alebo mimo týchto
zariadení. Bez primeraného dôvodu a bez toho, aby štát poskytoval finančnú podporu
neverejným poskytovateľom týchto služieb... predmetnou Novelou ZoSS obmedzil ich
slobodu podnikania a poskytovania služieb komukoľvek, kto o tieto služby prejaví záujem a
je ochotní za nich zaplatiť. Zákonodarca ani v dôvodovej správe nevysvetľuje, prečo
pristúpil k takejto právnej úprave a nezvážil iné možnosti. V prípade, že by poskytovateľ
takýchto služieb prijal do zariadenia dieťa ekonomicky neaktívneho rodiča, ktorý je ochotný
a schopný mu za služby zaplatiť, nedošlo by k ujme na právach dieťaťa ani rodiča ani
prevádzkovateľa takéhoto zariadenia. Neexistencia oprávneného dôvodu na obmedzenie
poskytovať služby zo strany prevádzkovateľov zariadení detí do troch rokov ich veku je
podľa názoru navrhovateľov dôvodom, že táto právna úprava je v rozpore s Ústavou.“.
2.3 „Rozpor obmedzenia poskytovania služby starostlivosti o deti do troch rokov ich
veku na koniec kalendárneho roka, v ktorom ich dosiahnu (§ 32a ods. 3 písm. a) a 32b
ods. 1 ZoSS) z čl. 12 ods. 2 Ústavy v spojení s čl. 41 ods. 1 posledná veta a ods. 5 Ústavy“ ,
ktorý odôvodnili okrem iného aj tým, že „[v] ustanovení § 32a ods. 3 písm. a) a § 32b
ods. 1 ZoSS v znení Novely ZoSS sa zároveň stanovuje, že zariadenie alebo opatrovateľ detí
môže poskytovať služby zosúladenia rodinného života a pracovného života rodičovi len do
konca kalendárneho roka, v ktorom dieťa dosiahne vek tri roky. Toto ustanovenie má
viacero negatívnych dopadov na deti vo veku troch rokov, ako aj na ich rodičov
a v končenom dôsledku na zosúladenie rodinného života a pracovného života, ako základný
cieľ zákonodarcu. Podľa navrhovateľov predstavuje uplatňovanie tohto ustanovenia
diskrimináciu na základe veku medzi deťmi, ktorým sa služba poskytuje, ktoré sa
nachádzajú v porovnateľnej situácií. Zároveň toto ustanovenie nerešpektuje ústavné
princípy špecifickej ochrany detí a mladistvých a právo rodičov na pomoc pri starostlivosti
o deti. Podľa názoru navrhovateľov nedosahuje zákonodarca stanovený cieľ a existuje aj
také riešenie, ktoré je viac v súlade s Ústavou ako to, stanovené napadnutými
ustanoveniami... Na zosúladenie rodinného života a pracovného života, po tom ako sa rodič
z materskej/rodičovskej dovolenky vracia do pracovného pomeru, je nevyhnutné, aby bola
zabezpečená starostlivosť o dieťa kontinuálne počas celého kalendárneho roka. Avšak
vyššie uvedená právna úprava dostáva rodičov detí do troch rokov ich veku umiestnených
v zariadení, ktoré poskytuje služby starostlivosti o deti do troch rokov ich veku,
do podstatnej neistoty. Týka sa to rodičov detí narodených v čase od septembra
do decembra kalendárneho roka. Skutočnosť, že tieto deti 1. 9. príslušného roka nedosahujú
vek 3 rokov, čo môže byť prekážkou Ich umiestnenia do materskej školy. Zákonodarca
zároveň pre tieto isté deti stanovil v Novele ZoSS, že v zariadení starostlivosti o deti
do troch rokov ich veku sa o ne budú starať len do konca kalendárneho roka, v ktorom
dosiahnu vek troch rokov. Napríklad dieťa narodené v októbri 2013 dosiahne vek troch
rokov v októbri 2016, do materskej školy v septembri 2016 nemôže začať chodiť, lebo ho
neprijali aj pre nízky vek a zároveň zariadenie starostlivosti o deti do troch rokov ich veku
mu môže starostlivosť poskytovať len do konca roku 2016. Od januára 2017 do septembra
2017, ak dieťa nenastúpi do materskej Školy, neexistuje zariadenie, kde by mu vedeli
poskytovať starostlivosť. Rodič môže len dúfať, že sa v priebehu školského roka v nejakej
materskej škole uvoľní miesto pre jeho dieťa staršie ako 3 roky. Avšak ak nemá v tomto čase
zabezpečenú starostlivosť o dieťa starým rodičom, veľmi pravdepodobne sa z ekonomicky
aktívneho rodiča stane ekonomicky neaktívny rodič. Čo je však ešte podstatnejšie, že toto
ustanovenie sa veľmi pravdepodobne negatívne nedotkne tých rodičov, ktorých deti sa
narodili v čase od januára do augusta kalendárneho roka, u ktorých je pravdepodobný
plynulý prechod medzi zariadením starostlivosti o deti do troch rokov ich veku a materskou
školou. Zákonodarca teda pri prijímaní napadnutej právnej úpravy nezohľadnil skutočnosť,
že do materských škôl prijímajú deti predovšetkým po dosiahnutí veku troch rokov a podľa
školských rokov, nie podľa kalendárnych rokov. Vytvoril tým nerovnaké zaobchádzanie
medzi osobami (rodičmi a ich deťmi) v porovnateľnej situácii na základe toho, kedy sa
narodili. Je teda nevyhnutné skúmať ďalej, či na takéto nerovnaké zaobchádzanie existuje
legitímny dôvod a či neexistuje iné primerané riešenie, ktoré by bolo viac v súlade
s ústavnými princípmi, ako to, ktoré zvolil zákonodarca.“.
2.4 „Neposkytovanie vzdelávania v zariadeniach starostlivosti o deti do troch rokov
ich veku (§ 9 ods. 3 a § 10 ods. 8 ZoSS) ako základ nerovnakého zaobchádzania v prístupe
k vzdelávaniu podľa čl. 12 ods. 2 Ústavy SR v spojení s čl. 42 ods. 1 Ústavy.“, ktorý
odôvodnili okrem iného aj tým, že „[v] ustanoveniach ZoSS v znení Novely ZoSS (§ 9 ods.
3 ZoSS a § 10 ods. 8) zákonodarca upravil to, aké spôsoby výchovy je možné používať pri
starostlivosti o deti do troch rokov veku pri poskytovaní sociálnych služieb, avšak nikde
v ZoSS ani v inom právnom predpise nie je upravené vzdelávanie detí do troch rokov ich
veku v zariadeniach sociálnych služieb. Na druhej strane školský zákon a nadväzujúce
právne predpisy riešia predprimárne vzdelávanie u detí, ktoré navštevujú materskú školu, tj.
potenciálne deti od dvoch rokov ich veku. Vzhľadom na túto skutočnosť je zrejmé, že
existuje školský vzdelávací program pre deti od dvoch rokov veku. Avšak zariadenia
starostlivosti o deti do troch rokov ich veku podľa ZoSS ani podľa školského zákona nie sú
povinné vzdelávanie deťom od dvoch rokov ich veku poskytovať. Podľa zákona o sociálnych
službách sa im poskytuje len starostlivosť a výchova... Zákonodarca sa teda síce rozhodol
pomerne prísne regulovať poskytovateľov sociálnych služieb starostlivosti o deti do troch
rokov ich veku pokiaľ ide o nároky na priestorové usporiadanie a množstvo a vzdelanie
zamestnancov, ale opomenul regulovať nároky na vzdelanie poskytované deťom v týchto
zariadeniach. Podľa názoru navrhovateľov neexistuje legitímny dôvod, pre ktorý by deťom
v zariadeniach, ktoré sú určené aj pre deti staršie ako 2 roky, nemalo byť poskytované
vzdelávanie. Pričom nie je nevyhnutné, aby tieto boli zaradené do siete materských škôl, ani
aby sa toto vzdelávanie realizovalo podľa školského vzdelávacieho programu určeného pre
verejné materské školy. Podľa navrhovateľov sa právo na vzdelanie podľa čl. 42 ods. 1
Ústavy týka aj detí v predškolskom veku, ak tak ustanovuje zákon. Ak teda školský zákon
stanovuje, že aj deti od dvoch rokov veku pokiaľ navštevujú materskú školu sa zúčastňujú
vzdelávania, potom stanovuje, že aj tieto deti majú nárok na vzdelanie a realizujú tak svoje
ústavné práva. Zákonodarca teda mal tento ústavný rámec uplatniť minimálne aj na deti od
dvoch rokov veku v zariadeniach sociálnych služieb. Podľa názoru navrhovateľov nie je
rozhodné, aký druh zariadenia dieťa navštevuje, v každom zariadení by malo mať rovnaké
právo na prístup k vzdelaniu v zmysle čl. 42 ods. 1 Ústavy.“.
2.5 „Stanovenie maximálneho počtu detí v dennej miestnosti v zariadeniach
poskytujúcich starostlivosť o deti do troch rokov ich veku (§ 32b ods. 3 ZoSS) v rozpore
s čl. 35 ods. 1 Ústavy.“, ktorý odôvodnili okrem iného aj tým, že «[n]ovelou ZoSS
zákonodarca v § 32b ods. 3 stanovil, že v zariadení starostlivosti o detí do troch rokov ich
veku možno poskytovať starostlivosť najviac o 12 detí v jednej dennej miestnosti, ktorá
spĺňa funkciu herne a spálne, pričom to isté platí, aj ak je spálňa stavebne oddelená od
herne a deti využívajú oba tieto priestory. Počet detí možno zvýšiť najviac o tri deti, ak sa
v dennej miestnosti alebo v priestoroch spálne a herne neposkytuje starostlivosť o dieťa do
jedného roku veku. Zákonodarca odôvodnil takéto obmedzenie s cieľom umožniť zvýšenie
počtu detí, len ak tým nie je ohrozená bezpečnosť a ochrana detí vekovej kategórie, ktorá si
vyžaduje zvýšenú ochranu v rámci kolektívnej starostlivosti. Zákonodarca však ďalej
neodôvodňuje zavedenie pravidla „maximálne 12 detí na jednu herňu“, aj keď už existuje
regulácia počtu detí podľa podlahovej plochy herne.
... Novela ZoSS priniesla... reguláciu, ktorá sprísňuje podmienky pre poskytovateľov
starostlivosti o deti do troch rokov ich veku tak, že bez ohľadu na veľkosť miestností alebo
počet personálu, stanovuje maximálny počet detí v dennej miestnosti, ktorá je herňou a to
bez ohľadu na to, či zároveň slúži ako herňa aj ako spálňa alebo nie. Pre poskytovateľov
týchto sociálnych služieb v zariadení starostlivosti o deti do troch rokov ich veku to môže
znamenať zníženie počtu detí, ktorým v zariadení poskytujú starostlivosť a v konečnom
dôsledku zníženie dostupností poskytovanej služby pre rodičov týchto detí.».
3. Po konkrétnom odôvodnení navrhovatelia všeobecne v závere uviedli, že
«[p]odstatnou právnou otázkou, ktorú treba zdôrazniť v súlade s rozhodnutiami Ústavného
súdu, že hospodárske, sociálne a kultúrne práva a slobody „sú právami druhej generácie,
ktorých podoba a obsah v podstatnej miere závisí od ekonomických a hospodárskych
možností štátu“ (PL. ÚS 19/08), a je pre ne podstatné to, že sa ich podľa čl. 51 ods. 1
Ústavy SR možno „domáhať... len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia
vykonávajú“, teda len v rozsahu vyvoditeľnom z citovanej ústavnej výhrady,
prostredníctvom ktorej ústava poskytuje zákonodarcovi nepochybné väčší priestor
(v porovnaní s inými skupinami základných práv a slobôd) pre voľnú úvahu na účely
určenia, v akom rozsahu, kvalite a za akých podmienok ich bude garantovať. V tejto
súvislosti však Ústavný súd už vyslovil názor, že „priestor pre voľnú úvahu poskytnutý
ústavou zákonodarcovi pri prijímaní týchto zákonov nemožno chápať absolútne; jej limity
treba hľadať v ústavných princípoch a požiadavke ochrany ďalších hodnôt, na ktorých je
ústava založená a ktoré chráni“. Tieto základné práva už svojou povahou síce napádajú na
právu úpravu zo strany štátu (ktorá naplní jeho obsah), ten však nesmie zasiahnuť samotnú
podstatu týchto práv a ani sa dotknúť iných práv zakotvených v ústave a Dohovore
o ochrane ľudských práv a slobôd. Ústavný súd môže v rámci abstraktnej kontroly
ústavnosti vysloviť nesúlad len v prípadoch, ak dotknutá právna norma nerešpektuje
konkrétne ústavné garancie niektorého zo základných práv, na ktoré odkazuje čl. 51 ods. 1
Ústavy (PL. ÚS 11/2013). Ústavný súd ďalej vo vzťahu k týmto právam konštatuje
napríklad aj vo veci vedenej pod sp. zn. II. ÚS 8/96, že „Pozitívnym záväzkom štátu sa
chránia aj práva a slobody ustanovené v Ústave Slovenskej republiky. Obsahom
pozitívneho záväzku štátu je povinnosť podniknúť opatrenia na ochranu práv, ktoré v ústave
priznal občanovi...“ (mimo iného aj v PL. ÚS 17/2008)... Navrhovatelia sú... toho názoru,
že zákonodarca vo všetkých nimi napadnutých ustanoveniach prekročil medze voľnej úvahy
stanovenej mu v rámci Ústavy a citovaných ústavných práv, pretože zjavne neprimeraným
spôsobom zasiahol do slobôd garantovaných citovanými ustanoveniami Ústavy bez
legitímneho dôvodu alebo zjavne neprimeraným spôsobom. Zároveň pri všetkých vyššie
napadnutých ustanoveniach sa nám podarilo definovať spôsob regulácie, ktorý je
primeranejší vzhľadom na sledované ciele a zároveň zasahuje do práv rodičov, detí a
poskytovateľov starostlivosti od deti do troch ich veku menej významne ako zákonodarcom
prijatá právna úprava. Je nevyhnutné podotknúť, že zákonodarca pri realizácií určitých
opatrení má vždy na výber z viacerých možností a podľa názoru navrhovateľov by mal
vyberať také spôsoby právnej úpravy, ktoré sú čo naviac v súlade správami garantovanými
občanom Ústavou. Navrhovatelia sú presvedčení, že zákonodarca môže regulovať právne
vzťahy pri poskytovaní starostlivosti o deti do troch rokov ich veku, ale ním zvolená právna
úprava z možností, ktoré mal k dispozícii pri zohľadnení faktických možností verejnej
správy poskytovať finančné zabezpečenie pre zariadenia starostlivosti o deti do troch rokov
Ich veku, spôsobí významné zásahy do práv a ústavou chránených záujmov detí, ich rodičov
ako aj neverejných poskytovateľov služieb starostlivosti o deti do troch rokov ich veku.».
II.
4. Ústavný súd v prvom rade uvádza, že návrh sa týka kľúčovo hospodárskych,
sociálnych a kultúrnych práv podľa piateho oddielu druhej hlavy ústavy. Navrhovatelia
citujú z rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 11/2013, v ktorom ústavný súd vyjadril
koncepciu zdržanlivosti vo vzťahu k týmto právam a tento prístup nie je bez právneho
významu ani v okolnostiach posudzovaného návrhu.
Základné práva a slobody podľa čl. 35 ods. 1, čl. 41 ods. 1, čl. 41 ods. 5 a čl. 42
ods. 1 ústavy sú právami, na ktoré sa vťahuje ústavná výhrada čl. 51 ods. 1 ústavy. Ako aj
navrhovatelia uviedli, ide o ústavnú výhradu, „prostredníctvom ktorej ústava poskytuje
zákonodarcovi nepochybne väčší priestor (v porovnaní s inými skupinami základných práv
a slobôd) pre voľnú úvahu (uváženie) na účely určenia, v akom rozsahu, kvalite a za akých
podmienok bude garantovať hospodárske, sociálne a kultúrne práva a slobody“
(PL. ÚS 11/2013, PL. ÚS 8/2014). Pri plnom rešpektovaní toho, že nejde o absolútnu
možnosť zákonodarcu na voľnú úvahu, ústavný súd pristupuje k prieskumu napadnutej
právnej úpravy na základe ústavnej výhrady podľa čl. 51 ods. 1 ústavy zdržanlivo, pretože
„... môže v rámci abstraktnej kontroly ústavnosti vysloviť nesúlad len v prípadoch, ak
dotknutá právna norma nerešpektuje konkrétne ústavné garancie niektorého zo základných
práv, na ktoré odkazuje čl. 51 ods. 1 ústavy“ (PL. ÚS 11/2013, PL. ÚS 8/2014).
K prvému výroku
5. Po podaní návrhu (29. novembra 2017) Národná rada Slovenskej republiky (ďalej
len „národná rada“) prijala zákon č. 331/2017 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon
č. 448/2008 Z. z. o sociálnych službách a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb.
o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „novela zákona o sociálnych službách“). Podľa čl. II novela
zákona o sociálnych službách nadobudla účinnosť 30. decembra 2017 okrem čl. I bodov 1
až 204 a 209 až 218, ktoré nadobudli účinnosť 1. januára 2018.
6. V konaní podľa čl. 125 ods. 1 ústavy postupuje ústavný súd s ohľadom na
ustanovenie čl. 140 ústavy predovšetkým podľa všeobecných ustanovení § 18 až § 36
zákona o ústavnom súde a podľa osobitných ustanovení § 37 až § 41b zákona o ústavnom
súde upravujúcich osobitné procesné pravidlá konania o súlade právnych predpisov.
7. V konaní o súlade právnych predpisov je ústavný súd oprávnený posudzovať
v zásade len súlad platných predpisov, ich častí, prípadne niektorých ich ustanovení
s právnymi predpismi vyššej právnej sily, čo vyplýva z čl. 125 ústavy, ako aj z § 41a ods. 4
zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ak preskúmavané právne predpisy stratia platnosť
pred vyhlásením nálezu ústavného súdu, konanie sa zastaví.
8. Ústavný súd podľa svojej ustálenej judikatúry zásadne považuje stratu platnosti
preskúmavaných právnych predpisov pri abstraktnej kontrole ústavnosti za dôvod na
zastavenie konania (napr. PL. ÚS 42/03, PL. ÚS 17/05, PL. ÚS 12/08, PL. ÚS 13/08,
PL. ÚS 6/2010 alebo PL. ÚS 13/2016).
9. Novelizácia zákona znamená zmenu alebo doplnenie platného zákona. Národná
rada môže novelizovať zákon, ktorý ešte nenadobudol účinnosť, teda počas plynutia jeho
legisvakancie. Podmienkou novelizácie je platnosť zákona. Novelizácia zákona doplnením
znamená, že súčasťou zákona sa stávajú ustanovenia, ktoré pôvodne neobsahoval, a to bez
toho, aby sa to nevyhnutne dotklo platnosti pôvodnej úpravy v zákone. Novelizácia zákona
zmenou znamená, že v platnom zákone sa niektorá jeho časť, prípadne jeho niektoré
ustanovenie alebo jeho časť nahrádza spôsobom, ktorý je uvedený v novele.
Novela je samostatným právnym predpisom. Má svoju vlastnú platnosť a účinnosť.
Odo dňa svojej účinnosti sa však jej obsah stáva obsahom novelizovaného právneho
predpisu. Okamihom účinnosti novelizujúceho predpisu dochádza k splynutiu právnych
noriem obsiahnutých v novelizovanom predpise a novelizujúcom predpise, ktoré svojím
splynutím vytvoria úplne nový právny predpis. Okamihom splynutia a vznikom nových
právnych predpisov pôvodné právne normy zanikajú, a preto nemôžu byť predmetom
posudzovania ich súladu s právnou normou vyššej právnej sily.
10. Novela zákona o sociálnych službách v čl. I bode 26 obsahuje nové znenie § 32a
ods. 3 písm. a) zákona o sociálnych službách („do 31. augusta bezprostredne nasledujúceho
po dovŕšení troch rokov veku dieťaťa alebo šiestich rokov veku dieťaťa, ak je dieťaťom
s nepriaznivým zdravotným stavom“). Podľa čl. II novelizačný bod 26 v čl. I nadobudol
účinnosť 1. januára 2018. Tým došlo k strate platnosti a účinnosti pôvodného napadnutého
znenia § 32a ods. 3 písm. a) zákona o sociálnych službách. Ústavný súd preto rozhodol tak,
že v súlade s § 41a ods. 4 zákona o ústavnom súde, prihliadajúc aj na svoju doterajšiu
judikatúru v obdobných procesných situáciách, konanie vo vzťahu k tomuto ustanoveniu
zákona o sociálnych službách zastavil. Dôvodom takého rozhodnutia je nielen formálna
strata platnosti napadnutého ustanovenia zákona o sociálnych službách, ale tiež skutočnosť,
že novela zákona o sociálnych službách zmenila ustanovenie § 32a ods. 3 písm. a)
spôsobom, ktorý materiálne konvalidoval navrhovateľmi namietaný rozpor s ústavou.
11. Novela zákona o sociálnych službách v čl. I bode 28 nahrádza v § 32b ods. 1
zákona o sociálnych službách slová „konca kalendárneho roka, v ktorom dovŕši tri roky
veku“ slovami „troch rokov veku“. Rovnako predmetná novela zákona o sociálnych
službách v čl. I bode 30 v § 32b zákona o sociálnych službách za odsek 3 vložila nový
odsek 4, ktorý znie: „(4) V zariadení starostlivosti o deti do troch rokov veku dieťaťa sa
sociálna služba poskytuje do 31. augusta bezprostredne nasledujúceho po dovŕšení troch
rokov veku dieťaťa.“. Podľa čl. II novelizačný bod 28 v čl. I nadobudol účinnosť 1. januára
2018. Od tohto dňa došlo k zmene napadnutého znenia v § 32b ods. 1 (a doplneniu nového
odseku 4, pozn.) zákona o sociálnych službách v časti „sa poskytuje služba na podporu
zosúlaďovania rodinného života a pracovného života poskytovaním starostlivosti o dieťa do
konca kalendárneho roka, v ktorom dovŕši tri roky veku“ tak, že toto znie „sa poskytuje
služba na podporu zosúlaďovania rodinného života a pracovného života poskytovaním
starostlivosti o dieťa do troch rokov veku“. Napadnutá časť ustanovenia § 32b ods. 1 zákona
o sociálnych službách stratila platnosť a účinnosť a nie je v znení, ako bola uvedená
v návrhu súčasťou platného právneho poriadku. Preto aj vo vzťahu k tejto časti návrhu
ústavný súd rozhodol o zastavení konania, a to z dôvodu straty jeho platnosti, ako aj
z dôvodu materiálnej konvalidácie namietaného nesúladu § 32b ods. 1 zákona o sociálnych
službách s ústavou v časti týkajúcej sa veku dieťaťa, a to doplnením zákona o sociálnych
službách o nový odsek 4.
K druhému výroku
12. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak
ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
13. Z § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde vyplýva, že návrh na začatie konania
podaný ústavnému súdu musí obsahovať odôvodnenie, ktoré spĺňa dostatočné ústavno-
právne požiadavky (m. m. PL. ÚS 9/2012, PL. ÚS 1/2014, PL. ÚS 7/2014, PL. ÚS 32/2015,
PL. ÚS 34/2015 alebo PL. ÚS 3/2017). Dostatočné ústavno-právne požiadavky
odôvodnenia predstavujú najmä dostatočnú argumentáciu navrhovateľa, ktorá preukazuje
dostatok dôvodov pre namietaný nesúlad, ktorý by bolo možné vysloviť po prípadnom
prijatí návrhu na ďalšie konanie.
14. Vo vzťahu k častiam návrhu, kde nie je možné zastavenie konania, preskúmal
ústavný súd odôvodnenie návrhu, a to najmä z hľadiska materiálnej ochrany ústavnosti.
V tejto súvislosti sa ústavný súd zameral tiež na preskúmanie toho, či nosné dôvody návrhu
materiálne zodpovedajú petitu a či je možné prípadné vyhovenie petitu odôvodniť podľa
návrhu.
15. Podľa § 32a ods. 1 zákona o sociálnych službách – „(1) Služba na podporu
zosúlaďovania rodinného života a pracovného života sa poskytuje rodičovi alebo fyzickej
osobe, ktorá má dieťa zverené do osobnej starostlivosti na základe rozhodnutia súdu, v čase
a) prípravy na trh práce alebo v čase vykonávania aktivít spojených so vstupom alebo
s návratom na trh práce, poskytovaním starostlivosti o maloleté dieťa,
b) prípravy na povolanie štúdiom na strednej škole alebo na vysokej škole alebo
v čase vykonávania zárobkovej činnosti, poskytovaním starostlivosti o dieťa do troch rokov
23e)
veku alebo do šiestich rokov veku, ak je dieťaťom s nepriaznivým zdravotným stavom..“.
Táto právna úprava je v dôvodovej správe odôvodnená tým, že „V § 32a a 32b a sa
definujú dve formy služieb na podporu zosúlaďovania rodinného života a pracovného
života. Prvá [§ 32a ods. 1 písm. a)] definuje službu na podporu zosúlaďovania rodinného
života a pracovného života poskytovanú terénnou formou sociálnej služby v domácom
prostredí dieťaťa, alebo ambulantnou formou sociálnej služby v inom prostredí, ktorým je
domáce prostredie opatrovateľa detí. Táto služba sa poskytuje rodičovi alebo inej fyzickej
osobe, ktorá má dieťa zverené do starostlivosti, a to v čase v ktorom sa rodič pripravuje na
trh práce a v čase ďalších aktivít spojených so vstupom alebo návratom na trh práce,
v tomto prípade, ak ide o maloleté dieťa. Ide o podporu rodín kde je rodič napr. dlhodobo
nezamestnaný, navštevuje rekvalifikačné kurzy alebo iné kurzy a je v záujme celej rodiny,
aby sa v čo najkratšom čase zamestnal. Prostredníctvom poskytnutia tejto služby zameranej
na podporu zosúlaďovania rodinného a pracovného života a poskytnutím starostlivosti
o dieťa prostredníctvom opatrovateľky detí sa zabráni sociálnemu vylúčeniu rodiny
a zabezpečí sa priestor pre rodiča, aby sa zúčastnil aktivít spojených so vstupom alebo
návratom na trh práce.
Ďalšia situácia [§ 32a ods. 1 písm. b)] rieši podporu zosúlaďovania rodinného
života a pracovného života rodín s deťmi do troch resp. šiestich rokov veku, ak ide o dieťa
s dlhodobo nepriaznivým zdravotným stavom, a to za predpokladu, že sa rodič rozhodne
pracovať ešte pred ukončením rodičovskej dovolenky. Rodič si môže vybrať podľa potrieb
dieťaťa a celej rodiny, či uprednostní starostlivosť opatrovateľa detí (§ 32a ods. 3), alebo
zariadenie starostlivosti o deti do troch rokov veku dieťaťa (§ 32b). Opatrovateľ detí môže
poskytovať starostlivosť o dieťa buď v domácom prostredí dieťaťa, alebo vo svojom
domácom prostredí, alebo v pracovnom prostredí rodiča, ak sú na starostlivosť vytvorené
podmienky účelovo vyčleneným priestorom. Opatrovateľ detí poskytuje starostlivosť
v rovnakom čase maximálne trom deťom, alebo jednej súrodeneckej skupine (napr.
v prípade štvorčiat).
Opatrovateľ detí poskytuje v neprítomnosti rodiča dieťaťu bežné úkony starostlivosti
o dieťa napr. pomoc pri kŕmení a výchove.“.
16. Podľa navrhovateľov § 32a ods. 1 zákona o sociálnej pomoci nie je v súlade
s čl. 41 ods. 5 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 2 ústavy a s čl. 35 ods. 1 ústavy.
Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy „(2) Základné práva a slobody sa zaručujú na území
Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru
a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť
k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno
z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.“.
Podľa čl. 35 ods. 1 ústavy „(1) Každý má právo na slobodnú voľbu povolania
a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.“.
Podľa čl. 41 ods. 5 ústavy „(5) Rodičia, ktorí sa starajú o deti, majú právo na pomoc
štátu.“.
17. Podľa navrhovateľov „Napadnuté ustanovenie je... v rozpore so zásadou rovnosti
v právach a zásadou nediskriminácie pri uplatňovaní základného práva na pomoc od štátu
pri starostlivosti o dieťa zaručené čl. 41 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, pretože vytvára
medzi občanmi nerovnosť pi uplatňovaní ich práv.“.
18. Pomoc štátu, na ktorú majú právo rodičia, ktorí sa starajú o deti, môže mať
rozličné formy a úroveň. Môže ísť o priamu, materiálnu pomoc poskytovanú štátom
vo forme štátnych sociálnych dávok, ktoré možno považovať za najvýraznejšiu
a najvýznamnejšiu formu pomoci rodinám s deťmi. V prípade služby podľa § 32a zákona
o sociálnej pomoci ale o takúto formu pomoci nejde. Službu podľa § 32a zákona o sociálnej
pomoci neposkytuje štát, ale fyzické osoby a právnické osoby po zápise do registra
poskytovateľov sociálnych služieb.
19. Pomoc štátu v tomto prípade predstavuje vytvorenie právnych pravidiel pre
možnosť poskytovania a prijímania takejto služby. Rozsah služieb, ktoré v rámci pomoci
rodičom, ktorí sa starajú o deti, vytvára štát svojou legislatívnou činnosťou, je daný
zákonmi, ktoré prijíma národná rada na základe čl. 41 ods. 6 a čl. 51 ods. 1 ústavy.
Namietaný rozpor s čl. 41 ods. 5 ústavy je preto zjavne neopodstatnený, pretože vytvorenie
služby podľa § 32a zákona o sociálnej pomoci možno pokladať práve za naplnenie tohto
ustanovenia ústavy, teda za vytvorenie pravidiel pre možnosť poskytovania a prijímania
takejto služby.
20. Zo zákazu diskriminácie podľa čl. 12 ods. 2 ústavy nevyplýva, že základné práva
a slobody sa zaručujú každej osobe rovnako. Práve naopak, subjekty základných práv
a slobôd sa líšia. Napríklad, uvedené právo podľa čl. 41 ods. 5 ústavy sa zaručuje len tomu,
kto je rodičom, a aj to iba takému rodičovi, ktorý sa stará o dieťa. To, že toto právo sa
nezaručuje iným osobám, nepredstavuje ich diskrimináciu. Podobne napríklad v prípade
čl. 36 ústavy, ktorý zaručuje práva, ktorých subjektom je zamestnanec, nepriznanie týchto
práv iným osobám nepredstavuje ich diskrimináciu, pretože nie je naplnený žiaden
zo zakázaných diskriminačných dôvodov podľa čl. 12 ods. 2 ústavy.
21. Navrhovatelia vidia rozpor § 32a ods. 1 zákona o sociálnej pomoci s čl. 12 ods. 2
ústavy v diskriminácii rodičov na základe ich postavenia, ktoré predstavuje ekonomickú
aktivitu, resp. ekonomickú neaktivitu rodičov dieťaťa. Keďže ekonomická aktivita v čl. 12
ods. 2 ústavy ako diskriminačný dôvod uvedená nie je, navrhovatelia ju pravdepodobne
subsumujú pod „iné postavenie“.
«Ústavný súd je toho názoru, že slovné spojenie „iné postavenie“ v čl. 12 ods. 2
ústavy je potrebné vykladať v nadväznosti na predtým vymenované základné diskriminačné
dôvody nerozlučne späté s ľudskou jedinečnosťou... Nevyhnutné je preto skúmanie, či
uvažovaný diskriminačný dôvod má svojou povahou priamy vzťah k niektorému
z vypočítaných dôvodov podľa čl. 12 ods. 2 ústavy.» (PL. ÚS 1/2012). Ekonomická aktivita
alebo ekonomická neaktivita nie je identifikovaná spoločným povahovým základom
s niektorým z ústavou zakázaných dôvodov diskriminácie. Žiaden zo zakázaných
diskriminačných dôvodov nijako nedeterminuje osobnú voľbu jednotlivca v tom, či je, bude
alebo nie je či nebude ekonomicky aktívny, a nepodmieňuje ani jeho schopnosti byť
ekonomicky aktívny. Ekonomickú aktivitu preto nie je možné považovať za „iné
postavenie“ podľa čl. 12 ods. 2 ústavy.
22. Účelom služby podľa § 32a zákona o sociálnej pomoci je zosúlaďovanie
rodinného života a pracovného života. Jej prijímateľom je preto osoba, ktorej rodinný život
nie je možné zosúladiť s jej pracovným životom. Pracovným životom je život spojený
s prácou. Prácou nie je iba vykonávanie zárobkovej činnosti, ale aj príprava na trh práce,
aktivity spojené so vstupom alebo s návratom na trh práce a tiež príprava na povolanie
štúdiom na strednej škole alebo na vysokej škole. V tomto prípade nejde o faktory spojené
s ľudskou jedinečnosťou napĺňajúce niektorý zo zakázaných diskriminačných dôvodov
podľa čl. 12 ods. 2 ústavy. Namietaný rozpor s čl. 12 ods. 2 ústavy na základe ekonomickej
aktivity preto ústavný súd pokladá za zjavne neopodstatnený.
23. Namietaný rozpor § 32a ods. 1 zákona o sociálnej pomoci s čl. 35 ods. 1 ústavy
z dôvodu obmedzenia uzatvárania dohody o poskytovaní služby na podporu zosúlaďovania
rodinného života a pracovného života (časť D.III návrhu) pokladá ústavný súd za zjavne
neopodstatnený z dôvodu, že v bodoch 27 až 29 návrhu navrhovatelia primárne
argumentujú zásahom do postavenia prevádzkovateľa zariadenia starostlivosti o deti, ale
v podstate vôbec neargumentujú vo vzťahu k terénnej forme sociálnej služby v domácom
prostredí, o akú ide v § 32a zákona o sociálnej pomoci. Namietané nosné dôvody týkajúce
sa nesúladu s čl. 35 ods. 1 ústavy sa prima facie nevzťahujú na napadnutý § 32a ods. 1
zákona o sociálnej pomoci.
24. Novela zákona o sociálnych službách síce formálne nezasiahla do znenia
napadnutého ustanovenia § 32b ods. 1 zákona o sociálnych službách v časti „ak sa rodič
alebo fyzická osoba, ktorá má dieťa zverené do osobnej starostlivosti na základe
rozhodnutia súdu, pripravuje na povolanie štúdiom na strednej škole alebo na vysokej škole,
pripravuje na trh práce alebo vykonáva zárobkovú činnosť“, ale v čl. I bode 29 doplnila
§ 32b zákona o sociálnych službách o nový odsek 2. Podľa čl. II novelizačný bod 29 v čl. I
nadobudol účinnosť 1. januára 2018.
Podľa čl. I bodu 29 novely zákona o sociálnych službách sa s účinnosťou od
1. januára 2018 zákon o sociálnych službách doplnil v § 32b o nový odsek 2, ktorý znie:
„(2) V zariadení starostlivosti o deti do troch rokov veku dieťaťa sa poskytuje starostlivosť
o dieťa do troch rokov veku aj rodičovi alebo fyzickej osobe, ktorá má dieťa zverené
do osobnej starostlivosti na základe rozhodnutia súdu, ak
a) nemôže z dôvodov podľa § 31 ods. 3 zabezpečiť osobnú starostlivosť o dieťa sama
alebo s pomocou rodiny a nie sú ďalšie dôvody, pre ktoré je potrebné v záujme dieťaťa
20
postupovať podľa osobitného predpisu,)
b) voľné miesto nemožno obsadiť dieťaťom rodiča alebo fyzickej osoby, ktorá má
dieťa zverené do osobnej starostlivosti na základe rozhodnutia súdu, podľa písmena a) alebo
odseku 1.“.
25. Ustanovenie § 32b ods. 2 zákona o sociálnych službách bezprostredne nadväzuje
na znenie ustanovenia § 32b ods. 1 upravujúceho, ktorému rodičovi alebo fyzickej osobe sa
služba podľa § 32b poskytuje. Rozsah prípadov, kedy je možné rodičovi alebo fyzickej
osobe poskytnúť službu podľa § 32b zákona o sociálnych službách, sa ustanovením § 32b
ods. 2 rozšíril nad pôvodné vymedzenie v odseku 1 („... sa poskytuje starostlivosť o dieťa
do troch rokov veku aj rodičovi alebo fyzickej osobe...“).
26. Rozpor § 32b ods. 1 zákona o sociálnych službách s ústavou odôvodnili
navrhovatelia tým, že obmedzuje využívanie služby podľa § 32b iba na ekonomicky
aktívnych rodičov, resp. obmedzuje poskytovanie takejto služby pre ekonomicky
neaktívnych rodičov. Doplnením § 32b zákona o sociálnych službách o nový odsek 2
s prepojením na životné situácie, ktoré zákon o sociálnych službách upravuje v § 31 ods. 3,
sa navrhovateľmi namietaný rozpor § 32b ods. 1 zákona o sociálnych službách v časti „ak
sa rodič alebo fyzická osoba, ktorá má dieťa zverené do osobnej starostlivosti na základe
rozhodnutia súdu, pripravuje na povolanie štúdiom na strednej škole alebo na vysokej škole,
pripravuje na trh práce alebo vykonáva zárobkovú činnosť“ s ústavou fakticky odstránil.
27. Navrhovatelia v úplnom závere podania a jeho petitu uviedli, že napádajú tiež
§ 32 ods. 3 zákona o sociálnych službách. Z obsahu podania ale možno vyvodiť, že návrh sa
netýka § 32 ods. 3 zákona o sociálnych službách, ale § 32b ods. 3 zákona o sociálnych
službách v znení zákona č. 40/2017 Z. z. (časť D.VI návrhu). Ustanovenie § 32 zákona
o sociálnych službách upravuje zariadenie dočasnej starostlivosti o deti, kým návrh sa týka
zariadenia starostlivosti o deti do troch rokov veku.
28. Ustanoveniu § 32b ods. 3 zákona o sociálnych službách v znení zákona
č. 40/2017 Z. z. v súčasnosti zodpovedá § 32b ods. 5 zákona o sociálnych službách v znení
zákona č. 331/2017 Z. z. Ustanovenie § 32b bolo doplnené o nový odsek 2 a o nový odsek
4, čím došlo k technickému preznačeniu odseku 3 na odsek 5 bez zmeny jeho znenia.
29. Podľa § 32b ods. 3 zákona o sociálnych službách v znení zákona č. 40/2017 Z. z.
– „(3) V zariadení starostlivosti o deti do troch rokov veku dieťaťa možno poskytovať
starostlivosť najviac o 12 detí v jednej dennej miestnosti, ktorá spĺňa funkciu herne a
spálne; to platí, aj ak je spálňa stavebne oddelená od herne a deti užívajú oba tieto priestory.
Počet detí podľa prvej vety možno zvýšiť najviac o tri deti, ak sa v dennej miestnosti alebo
v priestoroch spálne a herne neposkytuje starostlivosť o dieťa do jedného roku veku.“.
K tomu je potrebné tiež vziať do úvahy úpravu v prechodnom ustanovení v § 110z ods. 4
zákona o sociálnych službách v znení zákona č. 40/2017 Z. z.
Táto právna úprava je v dôvodovej správe odôvodnená tým, že „Poskytovateľ služby
je povinný klásť dôraz na individuálny prístup k dieťaťu, poskytovať osobnú starostlivosť,
úkony osobnej hygieny, obliekanie, vyzliekanie, prebaľovanie, kŕmenie, socializáciu,
stravovanie a pitný režim a zabezpečiť chod zariadenia. V zákone sa upravuje pre
zriaďovateľa povinnosť poskytovať starostlivosť v jednej dennej miestnosti, alebo v herni
a spálni ak je spálňa stavebne oddelená najviac 12-tim deťom. Zároveň právna úprava
pripúšťa zvýšenie tohto počtu najviac o tri deti, a to za podmienky neposkytovania
starostlivosti dieťaťu vo veku do jedného roka. Dôvodom takto koncipovanej právnej úpravy
je umožniť zvýšenie počtu detí, len ak tým nie je ohrozená bezpečnosť a ochrana detí
vekovej kategórie, ktorá si vyžaduje zvýšenú ochranu v rámci kolektívnej starostlivosti. Pod
dennou miestnosťou sa pritom rozumie ak herňa slúži súčasne aj ako spálňa.“.
30. Podľa navrhovateľov ustanovenie § 32b ods. 3 (teraz § 32b ods. 5, pozn.) zákona
o sociálnej pomoci v znení zákona č. 40/2017 Z. z. nie je v súlade s čl. 35 ods. 1 ústavy.
Navrhovatelia konkrétnejšie napádajú zásah do práva na podnikanie. Ústavný súd sa
k ústavnej ochrane práva na podnikanie vyjadril opakovane. Vo veci sp. zn. PL. ÚS 13/2012
k slobode podnikania vyslovil, že táto „... chráni podnikateľskú iniciatívu – slobodu
získavať dobrá [Ossenbühl, F. Economic and Occupational Rights, In: Kirchhof, P.,
Kommers, D., P. (eds.), Germany and Its Basic Law, Baden-Baden 1993, s. 252], pričom
právo na pokojné užívanie majetku chráni existenciu podniku ako materiálneho základu
podnikania (PL. ÚS 23/06). Sloboda podnikania zaručuje dôležitú stránku utvárania
vlastného života rozvoja osobnosti, a to sebarealizáciu cez podnikateľskú činnosť. Aj keď je
sloboda podnikania liberálnou slobodou, možno sa jej domáhať len prostredníctvom zákona,
prikazuje to čl. 51 ods. 1 ústavy a tiež čl. 35 ods. 2 ústavy. Ústavodarca tak zdôraznil
význam demokratickej vôle zákonodarcu pri formovaní obsahu práva na podnikanie.“.
31. Navrhovatelia síce namietajú rozpor § 32b ods. 3 (teraz § 32b ods. 5, pozn.)
zákona o sociálnej pomoci v znení zákona č. 40/2017 Z. z. s čl. 35 ods. 1 ústavy, v časti
D.VI svojho návrhu dôvodia skôr technickou stránkou počtu detí v dennej miestnosti,
výmerou podlahovej plochy, dostupnosťou služby na podporu zosúlaďovania rodinného
života a pracovného života pre rodičov, potrebou dostatočného personálu pre starostlivosť
o deti, ale ústavnoprávnej argumentácii o vlastnom zásahu do práva na podnikanie
chráneným čl. 35 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy sa nevenujú vôbec. Takúto
argumentáciu navrhovatelia výslovne neuvádzajú ani neodôvodňujú. V tomto prípade nosné
dôvody navrhovateľov podľa ústavného súdu nezodpovedajú ich vyjadreniu v petite návrhu,
a preto aj v tejto časti pokladá ústavný súd návrh za zjavne neopodstatnený.
32. Napokon, ústavný súd považuje za zjavne neopodstatnený návrh aj v časti
týkajúcej sa § 9 ods. 3 a § 10 ods. 8 zákona o sociálnych službách. Navrhovatelia vidia ich
rozpor s čl. 12 ods. 2 v spojení s čl. 42 ods. 1 ústavy.
33. Podľa § 9 ods. 3 zákona o sociálnych službách: „(3) Poskytovateľ sociálnej
služby je povinný poskytovať sociálnu službu dieťaťu a poskytovať starostlivosť o dieťa
podľa tohto zákona v záujme všestranného fyzického vývinu a psychického vývinu dieťaťa
16b)
a pri rešpektovaní najlepšieho záujmu dieťaťa.“. Poznámka pod čiarou k odkazu 16b
znie: „Článok 5 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení zákona č. 175/2015 Z. z.“
Podľa § 10 ods. 8 zákona o sociálnych službách: „(8) Pri poskytovaní sociálnej
služby dieťaťu a pri poskytovaní starostlivosti o dieťa podľa tohto zákona je poskytovateľ
sociálnej služby povinný dodržiavať zákaz používania všetkých foriem telesných trestov
a sankcií a používať len také výchovné prostriedky a metódy, ktoré akýmkoľvek spôsobom
dieťa neponižujú, neurážajú, nezanedbávajú, vrátane nedbanlivostného zaobchádzania,
alebo ktoré sa inak nedotýkajú dôstojnosti dieťaťa a neohrozujú jeho život, zdravie, telesný,
citový, rozumový a mravný rozvoj.“
Podľa čl. 42 ods. 1 ústavy: „(1) Každý má právo na vzdelanie. Školská dochádzka je
povinná. Jej dĺžku po vekovú hranicu ustanoví zákon.“
34. Nosným dôvodom namietaného nesúladu § 9 ods. 3 a § 10 ods. 8 zákona
o sociálnych službách s čl. 12 ods. 2 v spojení s čl. 42 ods. 1 ústavy je neposkytovanie
vzdelávania v zariadeniach starostlivosti o deti do troch rokov veku ako základ nerovnakého
zaobchádzania v prístupe k vzdelávaniu. Navrhovatelia uvádzajú, že „... nikde v ZoSS ani
v inom právnom predpise nie je upravené vzdelávanie detí do troch rokov ich veku
v zariadeniach sociálnych služieb...“ (bod 34 návrhu), resp. „... Zákonodarca... opomenul
regulovať nároky na vzdelanie poskytované deťom v týchto zariadeniach...“ (bod 35
návrhu).
35. Nosným dôvodom návrhu je v tomto prípade absencia právnej úpravy. Otázkou
je, či by tento nosný dôvod odpadol, ak by ústavný súd vyhovel petitu návrhu v časti
týkajúcej sa § 9 ods. 3 a § 10 ods. 8 zákona o sociálnych službách. Na túto otázku nie je
možné podľa názoru ústavného súdu odpovedať kladne.
36. Ústavný súd je považovaný za negatívneho zákonodarcu. To znamená, že sám má
len veľmi obmedzené možnosti pozitívne určiť, čo má byť. Ani jedna z oprávnených osôb
podať návrh na začatie konania [čl. 130 ods. 1 písm. a) až f) ústavy] sa nemôže na ústavnom
súde domáhať zavedenia novej právnej normy do právneho poriadku Slovenskej republiky.
Bráni tomu nespochybniteľná prekážka, ktorou je neexistencia zákonodarnej právomoci
ústavného súdu (PL. ÚS 1/2012).
37. Ak by ústavný súd vyhovel návrhu a vyslovil by nesúlad § 9 ods. 3 a § 10 ods. 8
zákona o sociálnych službách s ústavou, namietaný nesúlad s ústavou spočívajúci v absencii
právnej úpravy vzdelávania pri poskytovaní sociálnej služby dieťaťu a pri poskytovaní
starostlivosti o dieťa by nielenže nebol odstránený, ale na základe účinkov rozhodnutia
ústavného súdu podľa čl. 125 ods. 3 ústavy a pri postupe podľa čl. 2 ods. 3 ústavy by sa ad
absurdum stalo možným konanie, ktoré zákon o sociálnych službách v § 10 ods. 8 zakazuje,
a neplatili by ani príkazy podľa § 9 ods. 3. Takýto dôsledok nie je nepochybne ani v záujme
navrhovateľov. Ústavný súd preto rozhodol v časti týkajúcej sa § 9 ods. 3 a § 10 ods. 8
zákona o sociálnych službách tak, ako to je uvedené v bode 2 výroku.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. septembra 2018