Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

PL. ÚS 12/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. septembra 2018

v pléne zloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jany Baricovej, Petra

Brňáka (sudca spravodajca), Miroslava Duriša, Ľudmily Gajdošíkovej, Jany Laššákovej,

Mojmíra Mamojku, Lajosa Mészárosa, Ladislava Orosza a Rudolfa Tkáčika predbežne

prerokoval návrh skupiny 34 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na vyslovenie

nesúladu § 9 ods. 3, § 10 ods. 8, § 32a ods. 1 a 3 písm. a) a § 32b ods. 1 v časti „sa

poskytuje služba na podporu zosúlaďovania rodinného života a pracovného života

poskytovaním starostlivosti o dieťa do konca kalendárneho roka, v ktorom dovŕši tri roky

veku, ak sa rodič alebo fyzická osoba, ktorá má dieťa zverené do osobnej starostlivosti na

základe rozhodnutia súdu, pripravuje na povolanie štúdiom na strednej škole alebo

na vysokej škole, pripravuje na trh práce alebo vykonáva zárobkovú činnosť“ a § 32b ods. 3

o sociálnych službách a o zmene a doplnení

Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov v znení

s , v spojení s , ,

poslednou vetou a v spojení s Slovenskej

republiky a takto

rozhodol:

1. Konanie o návrhu na vyslovenie nesúladu § 32a ods. 3 písm. a) a § 32b ods. 1

v časti „sa poskytuje služba na podporu zosúlaďovania rodinného života a pracovného

života poskytovaním starostlivosti o dieťa do konca kalendárneho roka, v ktorom dovŕši tri

roky veku“ o sociálnych službách a o zmene a doplnení zákona

č. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších

predpisov v znení s a v spojení s

ods. 2 z a s t a v u j e .

2. Vo zvyšnej časti návrh o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 5. apríla 2017

doručený návrh skupiny 34 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len

„navrhovatelia“) na začatie konania podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a § 37 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“).

Navrhovatelia žiadali ústavný súd, aby vydal tento nález:

«Ustanovenie o sociálnych službách... v znení

... nie je v súlade s v spojení s

a s .

Ustanovenie o sociálnych službách... v znení

... v časti „ak sa rodič alebo fyzická osoba, ktorá má dieťa zverené

do osobnej starostlivosti na základe rozhodnutia súdu, pripravuje na povolanie štúdiom na

strednej škole alebo na vysokej škole, pripravuje na trh práce alebo vykonáva zárobkovú

činnosť“ nie je v súlade s v spojení s a s

Slovenskej republiky.

Ustanovenie o sociálnych službách...

v znení ... nie je v súlade s posledná veta a ods. 5

v spojení s .

Ustanovenie o sociálnych službách... v znení

... v časti „... sa poskytuje služba na podporu zosúlaďovania

rodinného života a pracovného života poskytovaním starostlivosti o dieťa do konca

kalendárneho roka, v ktorom dovŕši tri roky veku“ nie je v súlade s čl. 41 ods. 1 posledná

veta a ods. 5 v spojení s . ods. 2 .

Ustanovenie a o sociálnych

službách... v znení ... nie je v súlade s v spojení s

ods. 1 .

Ustanovenie o sociálnych službách (v texte

návrhu sa hovorí o zákona..., pozn.)... v znení ... nie je

v súlade s .»

2. Navrhovatelia okrem všeobecných dôvodov rozdelili dôvody rozporu napadnutých

ustanovení o sociálnych službách a o zmene a doplnení zákona

č. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších

predpisov v znení (ďalej len „“)

do piatich skupín, a to

2.1 „Rozpor obmedzenia užívania služby na ekonomicky aktívnych rodičov (§ 32a

ods. 1 a ZoSS) s . ods. 1 a v spojení s “,

ktorý odôvodnili okrem iného aj tým, že „[v] § 32a ods. 1 a 32b ods. 1 ZoSS v časti, kde

upravuje, ktorým rodičom sa sociálna služba na zosúlaďovanie rodinného života

a pracovného života poskytuje, diskriminuje rodičov, z dôvodu ich iného postavenia. Novela

ZoSS v tejto časti rozlišuje medzi rodičmi, ktorí sa pripravujú na trh práce, študujú alebo

vykonávajú zárobkovú činnosť na jednej strane a rodičmi, ktorí sú nezamestnaní, invalidní,

na materskej alebo rodičovskej dovolenke alebo nepracujú, či neštudujú z iného dôvodu na

druhej strane pokiaľ ide o prístup k sociálnej službe starostlivosti o dieťa do troch rokov ich

veku alebo do šiestich rokov veku dieťaťa, ak ide o dieťa s nepriaznivým zdravotným stavom

(pre zrozumiteľnosť textu budeme ďalej používať len „deti do troch rokov ich veku“).

Napadnuté ustanovenie je tak v rozpore so zásadou rovnosti v právach a zásadou

nediskriminácie pri uplatňovaní základného práva na pomoc od štátu pri starostlivosti

o dieťa zaručené , pretože vytvára medzi občanmi

nerovnosť pri uplatňovaní ich práv.

... Deklarovaným cieľom zákonodarcu pri prijímaní napadnutého ustanovenia... je

podľa dôvodovej správy zabezpečiť zosúladenie rodinného života a pracovného života

a zvýšiť kvalitu a dostupnosť sociálnej služby starostlivosti o dieťa v určitom veku. Podľa

názoru navrhovateľov štát napadnutou právnou úpravou neprimerane sledovaným cieľom

zasahuje do súkromnoprávnych vzťahov medzi rodičmi detí do troch rokov ich veku

a poskytovateľmi služieb starostlivosti o tieto deti. Zvolenou právnou reguláciou možno

dosahuje zákonodarca stanovené ciele, ale na druhej strane neprimerane zasahuje do aj už

existujúcich právnych vzťahov a existuje aj iná právna úprava, ktoré by viac zohľadňovala

ústavnoprávne princípy vymedzené v v spojení s SR.

... Zatiaľ čo je plne s cieľmi zákonodarcu a v súlade s ústavnoprávnym rámcom

základného práva definovaného v regulovať poskytovanie služieb čo do

kvality týchto služieb a čo do spôsobu ich poskytovania, ale zároveň navrhovatelia sú

presvedčení, že obmedzenie pre poskytovanie služby len na ekonomicky aktívnych rodičov

detí vo veku do troch rokov je v rozpore s . Neexistuje dôvod, prečo by prijímateľmi

takejto služby mohli byť len takto vymedzení rodičia. Môže sa to zdať legitímne, lebo ide

o podporu skupiny ekonomicky aktívnych rodičov, avšak aj ekonomicky neaktívni rodičia

môžu mať legitímny záujem umiestniť dieťa do starostlivosti opatrovateľa alebo zariadenia.

Samotný fakt, že rodič dieťaťa do troch rokov nepracuje, neštuduje alebo sa nepripravuje

na trh práce nepredstavuje podľa navrhovateľov dôvod, pre ktorý mu treba obmedziť

prístup k tomu, aby dieťa umiestnil do zariadenia poskytujúcemu starostlivosť o deti do

troch rokov ich veku alebo využil služby opatrovateľa detí mimo takéhoto zariadenia.

Rodičia, ktorí majú deti mladšie ako tri roky, môžu mať záujem dieťa umiestniť do

zariadenia starostlivosti o deti do troch rokov veku, pretože sa napríklad starajú

o mladšieho súrodenca, sú invalidní alebo majú zdravotné problémy, starajú sa o inú

osobu, ktorá potrebuje opateru, vykonávajú inú ako ekonomickú činnosť (napr.

dobrovoľníctvo) prípadne majú iné dôvody pre umiestnenie dieťaťa do zariadenia ako

napríklad dostatok podnetov pre rozvoj dieťaťa a jeho socializáciu s inými deťmi v jeho

veku, príprava na dochádzku do škôlky. Treba tiež zdôrazniť, že deti do troch rokov veku

môžu byť v týchto zariadeniach umiestňované aj na kratšiu dobu ako 5 dní v týždni na 8 či 9

hodín denne. Neexistuje legitímny dôvod, prečo by tieto zariadenia mali slúžiť výhradne

rodičom, ktorí sú ekonomicky aktívni presne vymedzeným spôsobom. Ako je uvedené vyššie

štát už podporuje špecificky rodičov, ktorí sú ekonomicky aktívni pred tým, ako ich deti

dovŕšia tri roky ich veku a to formou príspevku na starostlivosť o dieťa, ktorí je vyšší ako

rodičovský príspevok, ak sú náklady na zariadenie alebo na opatrovateľa detí vyššie ako

výška rodičovského príspevku.“.

2.2 „Rozpor obmedzenia uzatvárať dohody o poskytovaní služby s ekonomicky

neaktívnymi rodičmi ( a b ods. 1 ZoSS) s SR“, ktorý

odôvodnili okrem iného aj tým, že „Navrhovatelia sú zároveň presvedčení, že tie isté

ustanovenia zamedzujúce využívať sociálne služby ekonomicky neaktívnymi rodičmi je

zároveň v rozpore s právom na podnikanie garantované , pretože

neprimerane zasahuje do slobody podnikania neverejných poskytovateľov opatrovateľských

služieb v zariadení starostlivosti o deti do troch rokov ich veku alebo mimo týchto

zariadení. Bez primeraného dôvodu a bez toho, aby štát poskytoval finančnú podporu

neverejným poskytovateľom týchto služieb... predmetnou Novelou ZoSS obmedzil ich

slobodu podnikania a poskytovania služieb komukoľvek, kto o tieto služby prejaví záujem a

je ochotní za nich zaplatiť. Zákonodarca ani v dôvodovej správe nevysvetľuje, prečo

pristúpil k takejto právnej úprave a nezvážil iné možnosti. V prípade, že by poskytovateľ

takýchto služieb prijal do zariadenia dieťa ekonomicky neaktívneho rodiča, ktorý je ochotný

a schopný mu za služby zaplatiť, nedošlo by k ujme na právach dieťaťa ani rodiča ani

prevádzkovateľa takéhoto zariadenia. Neexistencia oprávneného dôvodu na obmedzenie

poskytovať služby zo strany prevádzkovateľov zariadení detí do troch rokov ich veku je

podľa názoru navrhovateľov dôvodom, že táto právna úprava je v rozpore s .“.

2.3 „Rozpor obmedzenia poskytovania služby starostlivosti o deti do troch rokov ich

veku na koniec kalendárneho roka, v ktorom ich dosiahnu (§ 32a ods. 3 písm. a) a 32b

ods. 1 ZoSS) z v spojení s posledná veta a ods. 5 “ ,

ktorý odôvodnili okrem iného aj tým, že „[v] ustanovení § 32a ods. 3 písm. a) a § 32b

ods. 1 ZoSS v znení Novely ZoSS sa zároveň stanovuje, že zariadenie alebo opatrovateľ detí

môže poskytovať služby zosúladenia rodinného života a pracovného života rodičovi len do

konca kalendárneho roka, v ktorom dieťa dosiahne vek tri roky. Toto ustanovenie má

viacero negatívnych dopadov na deti vo veku troch rokov, ako aj na ich rodičov

a v končenom dôsledku na zosúladenie rodinného života a pracovného života, ako základný

cieľ zákonodarcu. Podľa navrhovateľov predstavuje uplatňovanie tohto ustanovenia

diskrimináciu na základe veku medzi deťmi, ktorým sa služba poskytuje, ktoré sa

nachádzajú v porovnateľnej situácií. Zároveň toto ustanovenie nerešpektuje ústavné

princípy špecifickej ochrany detí a mladistvých a právo rodičov na pomoc pri starostlivosti

o deti. Podľa názoru navrhovateľov nedosahuje zákonodarca stanovený cieľ a existuje aj

také riešenie, ktoré je viac v súlade s ako to, stanovené napadnutými

ustanoveniami... Na zosúladenie rodinného života a pracovného života, po tom ako sa rodič

z materskej/rodičovskej dovolenky vracia do pracovného pomeru, je nevyhnutné, aby bola

zabezpečená starostlivosť o dieťa kontinuálne počas celého kalendárneho roka. Avšak

vyššie uvedená právna úprava dostáva rodičov detí do troch rokov ich veku umiestnených

v zariadení, ktoré poskytuje služby starostlivosti o deti do troch rokov ich veku,

do podstatnej neistoty. Týka sa to rodičov detí narodených v čase od septembra

do decembra kalendárneho roka. Skutočnosť, že tieto deti 1. 9. príslušného roka nedosahujú

vek 3 rokov, čo môže byť prekážkou Ich umiestnenia do materskej školy. Zákonodarca

zároveň pre tieto isté deti stanovil v Novele ZoSS, že v zariadení starostlivosti o deti

do troch rokov ich veku sa o ne budú starať len do konca kalendárneho roka, v ktorom

dosiahnu vek troch rokov. Napríklad dieťa narodené v októbri 2013 dosiahne vek troch

rokov v októbri 2016, do materskej školy v septembri 2016 nemôže začať chodiť, lebo ho

neprijali aj pre nízky vek a zároveň zariadenie starostlivosti o deti do troch rokov ich veku

mu môže starostlivosť poskytovať len do konca roku 2016. Od januára 2017 do septembra

2017, ak dieťa nenastúpi do materskej Školy, neexistuje zariadenie, kde by mu vedeli

poskytovať starostlivosť. Rodič môže len dúfať, že sa v priebehu školského roka v nejakej

materskej škole uvoľní miesto pre jeho dieťa staršie ako 3 roky. Avšak ak nemá v tomto čase

zabezpečenú starostlivosť o dieťa starým rodičom, veľmi pravdepodobne sa z ekonomicky

aktívneho rodiča stane ekonomicky neaktívny rodič. Čo je však ešte podstatnejšie, že toto

ustanovenie sa veľmi pravdepodobne negatívne nedotkne tých rodičov, ktorých deti sa

narodili v čase od januára do augusta kalendárneho roka, u ktorých je pravdepodobný

plynulý prechod medzi zariadením starostlivosti o deti do troch rokov ich veku a materskou

školou. Zákonodarca teda pri prijímaní napadnutej právnej úpravy nezohľadnil skutočnosť,

že do materských škôl prijímajú deti predovšetkým po dosiahnutí veku troch rokov a podľa

školských rokov, nie podľa kalendárnych rokov. Vytvoril tým nerovnaké zaobchádzanie

medzi osobami (rodičmi a ich deťmi) v porovnateľnej situácii na základe toho, kedy sa

narodili. Je teda nevyhnutné skúmať ďalej, či na takéto nerovnaké zaobchádzanie existuje

legitímny dôvod a či neexistuje iné primerané riešenie, ktoré by bolo viac v súlade

s ústavnými princípmi, ako to, ktoré zvolil zákonodarca.“.

2.4 „Neposkytovanie vzdelávania v zariadeniach starostlivosti o deti do troch rokov

ich veku (§ 9 ods. 3 a § 10 ods. 8 ZoSS) ako základ nerovnakého zaobchádzania v prístupe

k vzdelávaniu podľa SR v spojení s .“, ktorý

odôvodnili okrem iného aj tým, že „[v] ustanoveniach ZoSS v znení Novely ZoSS (§ 9 ods.

3 ZoSS a § 10 ods. 8) zákonodarca upravil to, aké spôsoby výchovy je možné používať pri

starostlivosti o deti do troch rokov veku pri poskytovaní sociálnych služieb, avšak nikde

v ZoSS ani v inom právnom predpise nie je upravené vzdelávanie detí do troch rokov ich

veku v zariadeniach sociálnych služieb. Na druhej strane školský zákon a nadväzujúce

právne predpisy riešia predprimárne vzdelávanie u detí, ktoré navštevujú materskú školu, tj.

potenciálne deti od dvoch rokov ich veku. Vzhľadom na túto skutočnosť je zrejmé, že

existuje školský vzdelávací program pre deti od dvoch rokov veku. Avšak zariadenia

starostlivosti o deti do troch rokov ich veku podľa ZoSS ani podľa školského zákona nie sú

povinné vzdelávanie deťom od dvoch rokov ich veku poskytovať. Podľa zákona o sociálnych

službách sa im poskytuje len starostlivosť a výchova... Zákonodarca sa teda síce rozhodol

pomerne prísne regulovať poskytovateľov sociálnych služieb starostlivosti o deti do troch

rokov ich veku pokiaľ ide o nároky na priestorové usporiadanie a množstvo a vzdelanie

zamestnancov, ale opomenul regulovať nároky na vzdelanie poskytované deťom v týchto

zariadeniach. Podľa názoru navrhovateľov neexistuje legitímny dôvod, pre ktorý by deťom

v zariadeniach, ktoré sú určené aj pre deti staršie ako 2 roky, nemalo byť poskytované

vzdelávanie. Pričom nie je nevyhnutné, aby tieto boli zaradené do siete materských škôl, ani

aby sa toto vzdelávanie realizovalo podľa školského vzdelávacieho programu určeného pre

verejné materské školy. Podľa navrhovateľov sa právo na vzdelanie podľa čl. 42 ods. 1

týka aj detí v predškolskom veku, ak tak ustanovuje zákon. Ak teda školský zákon

stanovuje, že aj deti od dvoch rokov veku pokiaľ navštevujú materskú školu sa zúčastňujú

vzdelávania, potom stanovuje, že aj tieto deti majú nárok na vzdelanie a realizujú tak svoje

ústavné práva. Zákonodarca teda mal tento ústavný rámec uplatniť minimálne aj na deti od

dvoch rokov veku v zariadeniach sociálnych služieb. Podľa názoru navrhovateľov nie je

rozhodné, aký druh zariadenia dieťa navštevuje, v každom zariadení by malo mať rovnaké

právo na prístup k vzdelaniu v zmysle .“.

2.5 „Stanovenie maximálneho počtu detí v dennej miestnosti v zariadeniach

poskytujúcich starostlivosť o deti do troch rokov ich veku (§ 32b ods. 3 ZoSS) v rozpore

s .“, ktorý odôvodnili okrem iného aj tým, že «[n]ovelou ZoSS

zákonodarca v § 32b ods. 3 stanovil, že v zariadení starostlivosti o detí do troch rokov ich

veku možno poskytovať starostlivosť najviac o 12 detí v jednej dennej miestnosti, ktorá

spĺňa funkciu herne a spálne, pričom to isté platí, aj ak je spálňa stavebne oddelená od

herne a deti využívajú oba tieto priestory. Počet detí možno zvýšiť najviac o tri deti, ak sa

v dennej miestnosti alebo v priestoroch spálne a herne neposkytuje starostlivosť o dieťa do

jedného roku veku. Zákonodarca odôvodnil takéto obmedzenie s cieľom umožniť zvýšenie

počtu detí, len ak tým nie je ohrozená bezpečnosť a ochrana detí vekovej kategórie, ktorá si

vyžaduje zvýšenú ochranu v rámci kolektívnej starostlivosti. Zákonodarca však ďalej

neodôvodňuje zavedenie pravidla „maximálne 12 detí na jednu herňu“, aj keď už existuje

regulácia počtu detí podľa podlahovej plochy herne.

... Novela ZoSS priniesla... reguláciu, ktorá sprísňuje podmienky pre poskytovateľov

starostlivosti o deti do troch rokov ich veku tak, že bez ohľadu na veľkosť miestností alebo

počet personálu, stanovuje maximálny počet detí v dennej miestnosti, ktorá je herňou a to

bez ohľadu na to, či zároveň slúži ako herňa aj ako spálňa alebo nie. Pre poskytovateľov

týchto sociálnych služieb v zariadení starostlivosti o deti do troch rokov ich veku to môže

znamenať zníženie počtu detí, ktorým v zariadení poskytujú starostlivosť a v konečnom

dôsledku zníženie dostupností poskytovanej služby pre rodičov týchto detí.».

3. Po konkrétnom odôvodnení navrhovatelia všeobecne v závere uviedli, že

«[p]odstatnou právnou otázkou, ktorú treba zdôrazniť v súlade s rozhodnutiami Ústavného

súdu, že hospodárske, sociálne a kultúrne práva a slobody „sú právami druhej generácie,

ktorých podoba a obsah v podstatnej miere závisí od ekonomických a hospodárskych

možností štátu“ (), a je pre ne podstatné to, že sa ich podľa čl. 51 ods. 1

SR možno „domáhať... len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia

vykonávajú“, teda len v rozsahu vyvoditeľnom z citovanej ústavnej výhrady,

prostredníctvom ktorej poskytuje zákonodarcovi nepochybné väčší priestor

(v porovnaní s inými skupinami základných práv a slobôd) pre voľnú úvahu na účely

určenia, v akom rozsahu, kvalite a za akých podmienok ich bude garantovať. V tejto

súvislosti však Ústavný súd už vyslovil názor, že „priestor pre voľnú úvahu poskytnutý

zákonodarcovi pri prijímaní týchto zákonov nemožno chápať absolútne; jej limity

treba hľadať v ústavných princípoch a požiadavke ochrany ďalších hodnôt, na ktorých je

založená a ktoré chráni“. Tieto základné práva už svojou povahou síce napádajú na

právu úpravu zo strany štátu (ktorá naplní jeho obsah), ten však nesmie zasiahnuť samotnú

podstatu týchto práv a ani sa dotknúť iných práv zakotvených v ústave a Dohovore

o ochrane ľudských práv a slobôd. Ústavný súd môže v rámci abstraktnej kontroly

ústavnosti vysloviť nesúlad len v prípadoch, ak dotknutá právna norma nerešpektuje

konkrétne ústavné garancie niektorého zo základných práv, na ktoré odkazuje čl. 51 ods. 1

(). Ústavný súd ďalej vo vzťahu k týmto právam konštatuje

napríklad aj vo veci vedenej pod sp. zn. , že „Pozitívnym záväzkom štátu sa

chránia aj práva a slobody ustanovené v . Obsahom

pozitívneho záväzku štátu je povinnosť podniknúť opatrenia na ochranu práv, ktoré v ústave

priznal občanovi...“ (mimo iného aj v )... Navrhovatelia sú... toho názoru,

že zákonodarca vo všetkých nimi napadnutých ustanoveniach prekročil medze voľnej úvahy

stanovenej mu v rámci a citovaných ústavných práv, pretože zjavne neprimeraným

spôsobom zasiahol do slobôd garantovaných citovanými ustanoveniami bez

legitímneho dôvodu alebo zjavne neprimeraným spôsobom. Zároveň pri všetkých vyššie

napadnutých ustanoveniach sa nám podarilo definovať spôsob regulácie, ktorý je

primeranejší vzhľadom na sledované ciele a zároveň zasahuje do práv rodičov, detí a

poskytovateľov starostlivosti od deti do troch ich veku menej významne ako zákonodarcom

prijatá právna úprava. Je nevyhnutné podotknúť, že zákonodarca pri realizácií určitých

opatrení má vždy na výber z viacerých možností a podľa názoru navrhovateľov by mal

vyberať také spôsoby právnej úpravy, ktoré sú čo naviac v súlade správami garantovanými

občanom . Navrhovatelia sú presvedčení, že zákonodarca môže regulovať právne

vzťahy pri poskytovaní starostlivosti o deti do troch rokov ich veku, ale ním zvolená právna

úprava z možností, ktoré mal k dispozícii pri zohľadnení faktických možností verejnej

správy poskytovať finančné zabezpečenie pre zariadenia starostlivosti o deti do troch rokov

Ich veku, spôsobí významné zásahy do práv a chránených záujmov detí, ich rodičov

ako aj neverejných poskytovateľov služieb starostlivosti o deti do troch rokov ich veku.».

II.

4. Ústavný súd v prvom rade uvádza, že návrh sa týka kľúčovo hospodárskych,

sociálnych a kultúrnych práv podľa piateho oddielu druhej hlavy . Navrhovatelia

citujú z rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. , v ktorom ústavný súd vyjadril

koncepciu zdržanlivosti vo vzťahu k týmto právam a tento prístup nie je bez právneho

významu ani v okolnostiach posudzovaného návrhu.

Základné práva a slobody podľa čl. 35 ods. 1, čl. 41 ods. 1, čl. 41 ods. 5 a čl. 42

ods. 1 sú právami, na ktoré sa vťahuje ústavná výhrada . Ako aj

navrhovatelia uviedli, ide o ústavnú výhradu, „prostredníctvom ktorej poskytuje

zákonodarcovi nepochybne väčší priestor (v porovnaní s inými skupinami základných práv

a slobôd) pre voľnú úvahu (uváženie) na účely určenia, v akom rozsahu, kvalite a za akých

podmienok bude garantovať hospodárske, sociálne a kultúrne práva a slobody“

(, ). Pri plnom rešpektovaní toho, že nejde o absolútnu

možnosť zákonodarcu na voľnú úvahu, ústavný súd pristupuje k prieskumu napadnutej

právnej úpravy na základe ústavnej výhrady podľa zdržanlivo, pretože

„... môže v rámci abstraktnej kontroly ústavnosti vysloviť nesúlad len v prípadoch, ak

dotknutá právna norma nerešpektuje konkrétne ústavné garancie niektorého zo základných

práv, na ktoré odkazuje “ (, ).

K prvému výroku

5. Po podaní návrhu (29. novembra 2017) Národná rada Slovenskej republiky (ďalej

len „národná rada“) prijala , ktorým sa mení a dopĺňa zákon

č. o sociálnych službách a o zmene a doplnení

o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „novela “). Podľa čl. II novela

nadobudla účinnosť 30. decembra 2017 okrem čl. I bodov 1

až 204 a 209 až 218, ktoré nadobudli účinnosť 1. januára 2018.

6. V konaní podľa postupuje ústavný súd s ohľadom na

ustanovenie predovšetkým podľa všeobecných ustanovení až

a podľa osobitných ustanovení až zákona o ústavnom

súde upravujúcich osobitné procesné pravidlá konania o súlade právnych predpisov.

7. V konaní o súlade právnych predpisov je ústavný súd oprávnený posudzovať

v zásade len súlad platných predpisov, ich častí, prípadne niektorých ich ustanovení

s právnymi predpismi vyššej právnej sily, čo vyplýva z , ako aj z

, podľa ktorého ak preskúmavané právne predpisy stratia platnosť

pred vyhlásením nálezu ústavného súdu, konanie sa zastaví.

8. Ústavný súd podľa svojej ustálenej judikatúry zásadne považuje stratu platnosti

preskúmavaných právnych predpisov pri abstraktnej kontrole ústavnosti za dôvod na

zastavenie konania (napr. , , , ,

alebo ).

9. Novelizácia zákona znamená zmenu alebo doplnenie platného zákona. Národná

rada môže novelizovať zákon, ktorý ešte nenadobudol účinnosť, teda počas plynutia jeho

legisvakancie. Podmienkou novelizácie je platnosť zákona. Novelizácia zákona doplnením

znamená, že súčasťou zákona sa stávajú ustanovenia, ktoré pôvodne neobsahoval, a to bez

toho, aby sa to nevyhnutne dotklo platnosti pôvodnej úpravy v zákone. Novelizácia zákona

zmenou znamená, že v platnom zákone sa niektorá jeho časť, prípadne jeho niektoré

ustanovenie alebo jeho časť nahrádza spôsobom, ktorý je uvedený v novele.

Novela je samostatným právnym predpisom. Má svoju vlastnú platnosť a účinnosť.

Odo dňa svojej účinnosti sa však jej obsah stáva obsahom novelizovaného právneho

predpisu. Okamihom účinnosti novelizujúceho predpisu dochádza k splynutiu právnych

noriem obsiahnutých v novelizovanom predpise a novelizujúcom predpise, ktoré svojím

splynutím vytvoria úplne nový právny predpis. Okamihom splynutia a vznikom nových

právnych predpisov pôvodné právne normy zanikajú, a preto nemôžu byť predmetom

posudzovania ich súladu s právnou normou vyššej právnej sily.

10. Novela v čl. I bode 26 obsahuje nové znenie

ods. 3 písm. a) („do 31. augusta bezprostredne nasledujúceho

po dovŕšení troch rokov veku dieťaťa alebo šiestich rokov veku dieťaťa, ak je dieťaťom

s nepriaznivým zdravotným stavom“). Podľa čl. II novelizačný bod 26 v čl. I nadobudol

účinnosť 1. januára 2018. Tým došlo k strate platnosti a účinnosti pôvodného napadnutého

znenia . Ústavný súd preto rozhodol tak,

že v súlade s , prihliadajúc aj na svoju doterajšiu

judikatúru v obdobných procesných situáciách, konanie vo vzťahu k tomuto ustanoveniu

zastavil. Dôvodom takého rozhodnutia je nielen formálna

strata platnosti napadnutého ustanovenia , ale tiež skutočnosť,

že novela zmenila ustanovenie

spôsobom, ktorý materiálne konvalidoval navrhovateľmi namietaný rozpor s .

11. Novela v čl. I bode 28 nahrádza v

slová „konca kalendárneho roka, v ktorom dovŕši tri roky

veku“ slovami „troch rokov veku“. Rovnako predmetná novela zákona o sociálnych

službách v čl. I bode 30 v za odsek 3 vložila nový

odsek 4, ktorý znie: „(4) V zariadení starostlivosti o deti do troch rokov veku dieťaťa sa

sociálna služba poskytuje do 31. augusta bezprostredne nasledujúceho po dovŕšení troch

rokov veku dieťaťa.“. Podľa čl. II novelizačný bod 28 v čl. I nadobudol účinnosť 1. januára

2018. Od tohto dňa došlo k zmene napadnutého znenia v § 32b ods. 1 (a doplneniu nového

odseku 4, pozn.) v časti „sa poskytuje služba na podporu

zosúlaďovania rodinného života a pracovného života poskytovaním starostlivosti o dieťa do

konca kalendárneho roka, v ktorom dovŕši tri roky veku“ tak, že toto znie „sa poskytuje

služba na podporu zosúlaďovania rodinného života a pracovného života poskytovaním

starostlivosti o dieťa do troch rokov veku“. Napadnutá časť ustanovenia § 32b ods. 1 zákona

o sociálnych službách stratila platnosť a účinnosť a nie je v znení, ako bola uvedená

v návrhu súčasťou platného právneho poriadku. Preto aj vo vzťahu k tejto časti návrhu

ústavný súd rozhodol o zastavení konania, a to z dôvodu straty jeho platnosti, ako aj

z dôvodu materiálnej konvalidácie namietaného nesúladu § 32b ods. 1 zákona o sociálnych

službách s v časti týkajúcej sa veku dieťaťa, a to doplnením zákona o sociálnych

službách o nový odsek 4.

K druhému výroku

12. Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak

ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

13. Z vyplýva, že návrh na začatie konania

podaný ústavnému súdu musí obsahovať odôvodnenie, ktoré spĺňa dostatočné ústavno-

právne požiadavky (m. m. , , , ,

alebo ). Dostatočné ústavno-právne požiadavky

odôvodnenia predstavujú najmä dostatočnú argumentáciu navrhovateľa, ktorá preukazuje

dostatok dôvodov pre namietaný nesúlad, ktorý by bolo možné vysloviť po prípadnom

prijatí návrhu na ďalšie konanie.

14. Vo vzťahu k častiam návrhu, kde nie je možné zastavenie konania, preskúmal

ústavný súd odôvodnenie návrhu, a to najmä z hľadiska materiálnej ochrany ústavnosti.

V tejto súvislosti sa ústavný súd zameral tiež na preskúmanie toho, či nosné dôvody návrhu

materiálne zodpovedajú petitu a či je možné prípadné vyhovenie petitu odôvodniť podľa

návrhu.

15. Podľa – „(1) Služba na podporu

zosúlaďovania rodinného života a pracovného života sa poskytuje rodičovi alebo fyzickej

osobe, ktorá má dieťa zverené do osobnej starostlivosti na základe rozhodnutia súdu, v čase

a) prípravy na trh práce alebo v čase vykonávania aktivít spojených so vstupom alebo

s návratom na trh práce, poskytovaním starostlivosti o maloleté dieťa,

b) prípravy na povolanie štúdiom na strednej škole alebo na vysokej škole alebo

v čase vykonávania zárobkovej činnosti, poskytovaním starostlivosti o dieťa do troch rokov

23e)

veku alebo do šiestich rokov veku, ak je dieťaťom s nepriaznivým zdravotným stavom..“.

Táto právna úprava je v dôvodovej správe odôvodnená tým, že „V § 32a a 32b a sa

definujú dve formy služieb na podporu zosúlaďovania rodinného života a pracovného

života. Prvá [§ 32a ods. 1 písm. a)] definuje službu na podporu zosúlaďovania rodinného

života a pracovného života poskytovanú terénnou formou sociálnej služby v domácom

prostredí dieťaťa, alebo ambulantnou formou sociálnej služby v inom prostredí, ktorým je

domáce prostredie opatrovateľa detí. Táto služba sa poskytuje rodičovi alebo inej fyzickej

osobe, ktorá má dieťa zverené do starostlivosti, a to v čase v ktorom sa rodič pripravuje na

trh práce a v čase ďalších aktivít spojených so vstupom alebo návratom na trh práce,

v tomto prípade, ak ide o maloleté dieťa. Ide o podporu rodín kde je rodič napr. dlhodobo

nezamestnaný, navštevuje rekvalifikačné kurzy alebo iné kurzy a je v záujme celej rodiny,

aby sa v čo najkratšom čase zamestnal. Prostredníctvom poskytnutia tejto služby zameranej

na podporu zosúlaďovania rodinného a pracovného života a poskytnutím starostlivosti

o dieťa prostredníctvom opatrovateľky detí sa zabráni sociálnemu vylúčeniu rodiny

a zabezpečí sa priestor pre rodiča, aby sa zúčastnil aktivít spojených so vstupom alebo

návratom na trh práce.

Ďalšia situácia [§ 32a ods. 1 písm. b)] rieši podporu zosúlaďovania rodinného

života a pracovného života rodín s deťmi do troch resp. šiestich rokov veku, ak ide o dieťa

s dlhodobo nepriaznivým zdravotným stavom, a to za predpokladu, že sa rodič rozhodne

pracovať ešte pred ukončením rodičovskej dovolenky. Rodič si môže vybrať podľa potrieb

dieťaťa a celej rodiny, či uprednostní starostlivosť opatrovateľa detí (§ 32a ods. 3), alebo

zariadenie starostlivosti o deti do troch rokov veku dieťaťa (§ 32b). Opatrovateľ detí môže

poskytovať starostlivosť o dieťa buď v domácom prostredí dieťaťa, alebo vo svojom

domácom prostredí, alebo v pracovnom prostredí rodiča, ak sú na starostlivosť vytvorené

podmienky účelovo vyčleneným priestorom. Opatrovateľ detí poskytuje starostlivosť

v rovnakom čase maximálne trom deťom, alebo jednej súrodeneckej skupine (napr.

v prípade štvorčiat).

Opatrovateľ detí poskytuje v neprítomnosti rodiča dieťaťu bežné úkony starostlivosti

o dieťa napr. pomoc pri kŕmení a výchove.“.

16. Podľa navrhovateľov § 32a ods. 1 zákona o sociálnej pomoci nie je v súlade

s v spojení s a s .

Podľa „(2) Základné práva a slobody sa zaručujú na území

Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru

a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť

k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno

z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.“.

Podľa „(1) Každý má právo na slobodnú voľbu povolania

a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.“.

Podľa „(5) Rodičia, ktorí sa starajú o deti, majú právo na pomoc

štátu.“.

17. Podľa navrhovateľov „Napadnuté ustanovenie je... v rozpore so zásadou rovnosti

v právach a zásadou nediskriminácie pri uplatňovaní základného práva na pomoc od štátu

pri starostlivosti o dieťa zaručené , pretože vytvára

medzi občanmi nerovnosť pi uplatňovaní ich práv.“.

18. Pomoc štátu, na ktorú majú právo rodičia, ktorí sa starajú o deti, môže mať

rozličné formy a úroveň. Môže ísť o priamu, materiálnu pomoc poskytovanú štátom

vo forme štátnych sociálnych dávok, ktoré možno považovať za najvýraznejšiu

a najvýznamnejšiu formu pomoci rodinám s deťmi. V prípade služby podľa § 32a zákona

o sociálnej pomoci ale o takúto formu pomoci nejde. Službu podľa § 32a zákona o sociálnej

pomoci neposkytuje štát, ale fyzické osoby a právnické osoby po zápise do registra

poskytovateľov sociálnych služieb.

19. Pomoc štátu v tomto prípade predstavuje vytvorenie právnych pravidiel pre

možnosť poskytovania a prijímania takejto služby. Rozsah služieb, ktoré v rámci pomoci

rodičom, ktorí sa starajú o deti, vytvára štát svojou legislatívnou činnosťou, je daný

zákonmi, ktoré prijíma národná rada na základe a .

Namietaný rozpor s je preto zjavne neopodstatnený, pretože vytvorenie

služby podľa § 32a zákona o sociálnej pomoci možno pokladať práve za naplnenie tohto

ustanovenia , teda za vytvorenie pravidiel pre možnosť poskytovania a prijímania

takejto služby.

20. Zo zákazu diskriminácie podľa nevyplýva, že základné práva

a slobody sa zaručujú každej osobe rovnako. Práve naopak, subjekty základných práv

a slobôd sa líšia. Napríklad, uvedené právo podľa sa zaručuje len tomu,

kto je rodičom, a aj to iba takému rodičovi, ktorý sa stará o dieťa. To, že toto právo sa

nezaručuje iným osobám, nepredstavuje ich diskrimináciu. Podobne napríklad v prípade

, ktorý zaručuje práva, ktorých subjektom je zamestnanec, nepriznanie týchto

práv iným osobám nepredstavuje ich diskrimináciu, pretože nie je naplnený žiaden

zo zakázaných diskriminačných dôvodov podľa .

21. Navrhovatelia vidia rozpor § 32a ods. 1 zákona o sociálnej pomoci s čl. 12 ods. 2

v diskriminácii rodičov na základe ich postavenia, ktoré predstavuje ekonomickú

aktivitu, resp. ekonomickú neaktivitu rodičov dieťaťa. Keďže ekonomická aktivita v čl. 12

ods. 2 ako diskriminačný dôvod uvedená nie je, navrhovatelia ju pravdepodobne

subsumujú pod „iné postavenie“.

«Ústavný súd je toho názoru, že slovné spojenie „iné postavenie“ v čl. 12 ods. 2

je potrebné vykladať v nadväznosti na predtým vymenované základné diskriminačné

dôvody nerozlučne späté s ľudskou jedinečnosťou... Nevyhnutné je preto skúmanie, či

uvažovaný diskriminačný dôvod má svojou povahou priamy vzťah k niektorému

z vypočítaných dôvodov podľa .» (). Ekonomická aktivita

alebo ekonomická neaktivita nie je identifikovaná spoločným povahovým základom

s niektorým z zakázaných dôvodov diskriminácie. Žiaden zo zakázaných

diskriminačných dôvodov nijako nedeterminuje osobnú voľbu jednotlivca v tom, či je, bude

alebo nie je či nebude ekonomicky aktívny, a nepodmieňuje ani jeho schopnosti byť

ekonomicky aktívny. Ekonomickú aktivitu preto nie je možné považovať za „iné

postavenie“ podľa .

22. Účelom služby podľa § 32a zákona o sociálnej pomoci je zosúlaďovanie

rodinného života a pracovného života. Jej prijímateľom je preto osoba, ktorej rodinný život

nie je možné zosúladiť s jej pracovným životom. Pracovným životom je život spojený

s prácou. Prácou nie je iba vykonávanie zárobkovej činnosti, ale aj príprava na trh práce,

aktivity spojené so vstupom alebo s návratom na trh práce a tiež príprava na povolanie

štúdiom na strednej škole alebo na vysokej škole. V tomto prípade nejde o faktory spojené

s ľudskou jedinečnosťou napĺňajúce niektorý zo zakázaných diskriminačných dôvodov

podľa . Namietaný rozpor s na základe ekonomickej

aktivity preto ústavný súd pokladá za zjavne neopodstatnený.

23. Namietaný rozpor zákona o sociálnej pomoci s

z dôvodu obmedzenia uzatvárania dohody o poskytovaní služby na podporu zosúlaďovania

rodinného života a pracovného života (časť D.III návrhu) pokladá ústavný súd za zjavne

neopodstatnený z dôvodu, že v bodoch 27 až 29 návrhu navrhovatelia primárne

argumentujú zásahom do postavenia prevádzkovateľa zariadenia starostlivosti o deti, ale

v podstate vôbec neargumentujú vo vzťahu k terénnej forme sociálnej služby v domácom

prostredí, o akú ide v § 32a zákona o sociálnej pomoci. Namietané nosné dôvody týkajúce

sa nesúladu s sa prima facie nevzťahujú na napadnutý

zákona o sociálnej pomoci.

24. Novela síce formálne nezasiahla do znenia

napadnutého ustanovenia v časti „ak sa rodič

alebo fyzická osoba, ktorá má dieťa zverené do osobnej starostlivosti na základe

rozhodnutia súdu, pripravuje na povolanie štúdiom na strednej škole alebo na vysokej škole,

pripravuje na trh práce alebo vykonáva zárobkovú činnosť“, ale v čl. I bode 29 doplnila

o nový odsek 2. Podľa čl. II novelizačný bod 29 v čl. I

nadobudol účinnosť 1. januára 2018.

Podľa čl. I bodu 29 novely sa s účinnosťou od

1. januára 2018 doplnil v o nový odsek 2, ktorý znie:

„(2) V zariadení starostlivosti o deti do troch rokov veku dieťaťa sa poskytuje starostlivosť

o dieťa do troch rokov veku aj rodičovi alebo fyzickej osobe, ktorá má dieťa zverené

do osobnej starostlivosti na základe rozhodnutia súdu, ak

a) nemôže z dôvodov podľa § 31 ods. 3 zabezpečiť osobnú starostlivosť o dieťa sama

alebo s pomocou rodiny a nie sú ďalšie dôvody, pre ktoré je potrebné v záujme dieťaťa

20

postupovať podľa osobitného predpisu,)

b) voľné miesto nemožno obsadiť dieťaťom rodiča alebo fyzickej osoby, ktorá má

dieťa zverené do osobnej starostlivosti na základe rozhodnutia súdu, podľa písmena a) alebo

odseku 1.“.

25. Ustanovenie bezprostredne nadväzuje

na znenie ustanovenia § 32b ods. 1 upravujúceho, ktorému rodičovi alebo fyzickej osobe sa

služba podľa § 32b poskytuje. Rozsah prípadov, kedy je možné rodičovi alebo fyzickej

osobe poskytnúť službu podľa , sa ustanovením

ods. 2 rozšíril nad pôvodné vymedzenie v odseku 1 („... sa poskytuje starostlivosť o dieťa

do troch rokov veku aj rodičovi alebo fyzickej osobe...“).

26. Rozpor s odôvodnili

navrhovatelia tým, že obmedzuje využívanie služby podľa § 32b iba na ekonomicky

aktívnych rodičov, resp. obmedzuje poskytovanie takejto služby pre ekonomicky

neaktívnych rodičov. Doplnením o nový odsek 2

s prepojením na životné situácie, ktoré upravuje v ,

sa navrhovateľmi namietaný rozpor v časti „ak

sa rodič alebo fyzická osoba, ktorá má dieťa zverené do osobnej starostlivosti na základe

rozhodnutia súdu, pripravuje na povolanie štúdiom na strednej škole alebo na vysokej škole,

pripravuje na trh práce alebo vykonáva zárobkovú činnosť“ s fakticky odstránil.

27. Navrhovatelia v úplnom závere podania a jeho petitu uviedli, že napádajú tiež

. Z obsahu podania ale možno vyvodiť, že návrh sa

netýka , ale zákona o sociálnych

službách v znení (časť D.VI návrhu). Ustanovenie zákona

o sociálnych službách upravuje zariadenie dočasnej starostlivosti o deti, kým návrh sa týka

zariadenia starostlivosti o deti do troch rokov veku.

28. Ustanoveniu v znení zákona

č. v súčasnosti zodpovedá v znení

Ustanovenie bolo doplnené o nový odsek 2 a o nový odsek

4, čím došlo k technickému preznačeniu odseku 3 na odsek 5 bez zmeny jeho znenia.

29. Podľa

– „(3) V zariadení starostlivosti o deti do troch rokov veku dieťaťa možno poskytovať

starostlivosť najviac o 12 detí v jednej dennej miestnosti, ktorá spĺňa funkciu herne a

spálne; to platí, aj ak je spálňa stavebne oddelená od herne a deti užívajú oba tieto priestory.

Počet detí podľa prvej vety možno zvýšiť najviac o tri deti, ak sa v dennej miestnosti alebo

v priestoroch spálne a herne neposkytuje starostlivosť o dieťa do jedného roku veku.“.

K tomu je potrebné tiež vziať do úvahy úpravu v prechodnom ustanovení v § 110z ods. 4

Táto právna úprava je v dôvodovej správe odôvodnená tým, že „Poskytovateľ služby

je povinný klásť dôraz na individuálny prístup k dieťaťu, poskytovať osobnú starostlivosť,

úkony osobnej hygieny, obliekanie, vyzliekanie, prebaľovanie, kŕmenie, socializáciu,

stravovanie a pitný režim a zabezpečiť chod zariadenia. V zákone sa upravuje pre

zriaďovateľa povinnosť poskytovať starostlivosť v jednej dennej miestnosti, alebo v herni

a spálni ak je spálňa stavebne oddelená najviac 12-tim deťom. Zároveň právna úprava

pripúšťa zvýšenie tohto počtu najviac o tri deti, a to za podmienky neposkytovania

starostlivosti dieťaťu vo veku do jedného roka. Dôvodom takto koncipovanej právnej úpravy

je umožniť zvýšenie počtu detí, len ak tým nie je ohrozená bezpečnosť a ochrana detí

vekovej kategórie, ktorá si vyžaduje zvýšenú ochranu v rámci kolektívnej starostlivosti. Pod

dennou miestnosťou sa pritom rozumie ak herňa slúži súčasne aj ako spálňa.“.

30. Podľa navrhovateľov ustanovenie § 32b ods. 3 (teraz § 32b ods. 5, pozn.) zákona

o sociálnej pomoci v znení nie je v súlade s .

Navrhovatelia konkrétnejšie napádajú zásah do práva na podnikanie. Ústavný súd sa

k ústavnej ochrane práva na podnikanie vyjadril opakovane. Vo veci sp. zn.

k slobode podnikania vyslovil, že táto „... chráni podnikateľskú iniciatívu – slobodu

získavať dobrá [Ossenbühl, F. Economic and Occupational Rights, In: Kirchhof, P.,

Kommers, D., P. (eds.), Germany and Its Basic Law, Baden-Baden 1993, s. 252], pričom

právo na pokojné užívanie majetku chráni existenciu podniku ako materiálneho základu

podnikania (). Sloboda podnikania zaručuje dôležitú stránku utvárania

vlastného života rozvoja osobnosti, a to sebarealizáciu cez podnikateľskú činnosť. Aj keď je

sloboda podnikania liberálnou slobodou, možno sa jej domáhať len prostredníctvom zákona,

prikazuje to a tiež . Ústavodarca tak zdôraznil

význam demokratickej vôle zákonodarcu pri formovaní obsahu práva na podnikanie.“.

31. Navrhovatelia síce namietajú rozpor § 32b ods. 3 (teraz § 32b ods. 5, pozn.)

s , v časti

D.VI svojho návrhu dôvodia skôr technickou stránkou počtu detí v dennej miestnosti,

výmerou podlahovej plochy, dostupnosťou služby na podporu zosúlaďovania rodinného

života a pracovného života pre rodičov, potrebou dostatočného personálu pre starostlivosť

o deti, ale ústavnoprávnej argumentácii o vlastnom zásahu do práva na podnikanie

chráneným v spojení s sa nevenujú vôbec. Takúto

argumentáciu navrhovatelia výslovne neuvádzajú ani neodôvodňujú. V tomto prípade nosné

dôvody navrhovateľov podľa ústavného súdu nezodpovedajú ich vyjadreniu v petite návrhu,

a preto aj v tejto časti pokladá ústavný súd návrh za zjavne neopodstatnený.

32. Napokon, ústavný súd považuje za zjavne neopodstatnený návrh aj v časti

týkajúcej sa a . Navrhovatelia vidia ich

rozpor s v spojení s .

33. Podľa : „(3) Poskytovateľ sociálnej

služby je povinný poskytovať sociálnu službu dieťaťu a poskytovať starostlivosť o dieťa

podľa tohto zákona v záujme všestranného fyzického vývinu a psychického vývinu dieťaťa

16b)

a pri rešpektovaní najlepšieho záujmu dieťaťa.“. Poznámka pod čiarou k odkazu 16b

znie: „Článok 5 o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení “

Podľa : „(8) Pri poskytovaní sociálnej

služby dieťaťu a pri poskytovaní starostlivosti o dieťa podľa tohto zákona je poskytovateľ

sociálnej služby povinný dodržiavať zákaz používania všetkých foriem telesných trestov

a sankcií a používať len také výchovné prostriedky a metódy, ktoré akýmkoľvek spôsobom

dieťa neponižujú, neurážajú, nezanedbávajú, vrátane nedbanlivostného zaobchádzania,

alebo ktoré sa inak nedotýkajú dôstojnosti dieťaťa a neohrozujú jeho život, zdravie, telesný,

citový, rozumový a mravný rozvoj.“

Podľa : „(1) Každý má právo na vzdelanie. Školská dochádzka je

povinná. Jej dĺžku po vekovú hranicu ustanoví zákon.“

34. Nosným dôvodom namietaného nesúladu § 9 ods. 3 a § 10 ods. 8 zákona

o sociálnych službách s v spojení s je neposkytovanie

vzdelávania v zariadeniach starostlivosti o deti do troch rokov veku ako základ nerovnakého

zaobchádzania v prístupe k vzdelávaniu. Navrhovatelia uvádzajú, že „... nikde v ZoSS ani

v inom právnom predpise nie je upravené vzdelávanie detí do troch rokov ich veku

v zariadeniach sociálnych služieb...“ (bod 34 návrhu), resp. „... Zákonodarca... opomenul

regulovať nároky na vzdelanie poskytované deťom v týchto zariadeniach...“ (bod 35

návrhu).

35. Nosným dôvodom návrhu je v tomto prípade absencia právnej úpravy. Otázkou

je, či by tento nosný dôvod odpadol, ak by ústavný súd vyhovel petitu návrhu v časti

týkajúcej sa a . Na túto otázku nie je

možné podľa názoru ústavného súdu odpovedať kladne.

36. Ústavný súd je považovaný za negatívneho zákonodarcu. To znamená, že sám má

len veľmi obmedzené možnosti pozitívne určiť, čo má byť. Ani jedna z oprávnených osôb

podať návrh na začatie konania [ až f) ] sa nemôže na ústavnom

súde domáhať zavedenia novej právnej normy do právneho poriadku Slovenskej republiky.

Bráni tomu nespochybniteľná prekážka, ktorou je neexistencia zákonodarnej právomoci

ústavného súdu ().

37. Ak by ústavný súd vyhovel návrhu a vyslovil by nesúlad § 9 ods. 3 a § 10 ods. 8

s , namietaný nesúlad s spočívajúci v absencii

právnej úpravy vzdelávania pri poskytovaní sociálnej služby dieťaťu a pri poskytovaní

starostlivosti o dieťa by nielenže nebol odstránený, ale na základe účinkov rozhodnutia

ústavného súdu podľa a pri postupe podľa by sa ad

absurdum stalo možným konanie, ktoré v zakazuje,

a neplatili by ani príkazy podľa § 9 ods. 3. Takýto dôsledok nie je nepochybne ani v záujme

navrhovateľov. Ústavný súd preto rozhodol v časti týkajúcej sa § 9 ods. 3 a § 10 ods. 8

tak, ako to je uvedené v bode 2 výroku.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. septembra 2018