Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 104 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (259)PL. ÚS 1/2014
PDF · 321.64 KB
No categories available
PL. ÚS 1/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí pléna 29. januára 2014
predbežne prerokoval návrh Okresného súdu Brezno, Kuzmányho 4, Brezno, zastúpeného
sudcom JUDr. Tiborom Gálom, na začatie konania o súlade § 93 ods. 2 zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov s čl. 19 ods. 2 a 3
Ústavy Slovenskej republiky a takto
rozhodol:
Návrh Okresného súdu Brezno o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 29. januára 2013
doručený návrh Okresného súdu Brezno (ďalej len „navrhovateľ“ alebo „okresný súd“)
na začatie konania o súlade § 93 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok
v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) s čl. 19 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“).
Navrhovateľ uvádza, že pod sp. zn. 6 C/204/2012 vedie konanie vo veci obchodnej
spoločnosti EOS KSI Slovensko, s. r. o,. ako žalobkyni proti A. M. ako žalovanej,
predmetom ktorého je zaplatenie sumy 1 812,19 €. Podaním doručeným navrhovateľovi 14.
septembra 2012 vstúpilo do konania na strane žalovanej ako vedľajší účastník Združenie na
ochranu občana spotrebiteľa HOOS, Važecká 16, Prešov. Navrhovateľ ďalej uvádza, že
vzhľadom na vstup „vedľajšieho účastníka na strane odporcu do konania vyzval súd
právneho zástupcu navrhovateľa, aby v prípade ak má voči vstupu vedľajšieho účastníka
námietky, tieto oznámil súdu obratom. Navrhovateľ podaním doručeným tunajšiemu súdu
dňa 13. 12. 2012 vzniesol námietku prípustnosti vedľajšieho účastníctva, pričom uviedol, že
ustanovenie § 93 ods. 2 O. s. p. je v rozpore s článkom 19 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej
republiky.“.
Keďže podľa názoru navrhovateľa je § 93 ods. 2 OSP v rozpore s čl. 19 ods. 2 a 3
ústavy, uznesením č. k. 6 C/204/2012-37 z 23. januára 2013 navrhovateľ označené súdne
konanie prerušil podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP až do rozhodnutia ústavného súdu
z dôvodu zistenia, „že je potreba skúmať súlad ustanovenia § 93 ods. 2“ OSP s čl. 19 ods. 2
a 3 ústavy.
V odôvodnení svojho návrhu po uvedení znenia § 3, § 4 ods. 1 a § 7 ods. 1 zákona
č. 428/2002 Z. z. o ochrane osobných údajov v znení neskorších predpisov navrhovateľ
uvádza:
„Právnické osoby, ktorých predmetom činnosti je ochrana práv spotrebiteľa sa
na základe zákona o slobodnom prístupe k informáciám dostávajú k údajom o
prebiehajúcich konaniach v spotrebiteľských veciach, do ktorých vstupujú v zmysle
citovaného ustanovenia § 93 ods. 2 O. s. p. Toto ustanovenie nevyžaduje, aby dotknutý
účastník so vstupom vedľajšieho účastníka do konania na podporu jeho práv súhlasil. Súd
pritom o prípustnosti vstupu vedľajšieho účastníka do konania rozhoduje len na návrh.
V praxi dochádza k situácii, kedy tieto právnické osoby hromadne vstupujú do konaní
v spotrebiteľských veciach, pričom v prípade ak navrhovateľ nepodá návrh na rozhodnutie
o prípustnosti vedľajšieho účastníctva resp. nevznesie námietku neprípustnosti vedľajšieho
účastníctva, získava vedľajší účastník prístup k osobným údajom spotrebiteľa. Spotrebiteľ
však k takémuto prístupu nedal súhlas. V mnohých veciach koná vedľajší účastník bez toho,
aby bol aspoň v minimálnom kontakte s účastníkom konania, prípadne z konania vystúpi
po tom, ako je mu doručený opis návrhu na začatie konania s prílohami. Týmto podľa
názoru súdu dochádza k zjavnému porušovaniu čl. 19 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej
republiky, nakoľko je neoprávnene zasahované do súkromného života účastníka konania
tak, že vedľajší účastník zhromažďuje resp. môže zhromažďovať o ňom osobné údaje bez
jeho súhlasu. Zároveň dochádza k rozporu s citovaným ustanovením § 7 ods. 1 zákona
č. 428/2002 Z. z. o ochrane osobných údajov, ktorý práve na spracovávanie osobných
údajov súhlas dotknutej osoby vyžaduje a neoprávnené spracovávanie prísne sankcionuje
(§ 49 ods. 1).
V prípadoch, kedy do konania na strane spotrebiteľa vstupuje ako vedľajší účastník
právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv spotrebiteľa, je namieste
vyžadovať súhlas spotrebiteľa s takýmto vstupom, čím by sa zabránilo porušovaniu jeho
ústavných práv.
Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam je zrejmé, že súčasná právna úprava umožňuje
vedľajšiemu účastníkovi prístup k osobným údajom účastníka bez toho, aby tento dal na to
súhlas, čím dochádza k porušeniu čl. 19 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky.
V doplnení návrhu doručenom 14. marca 2013 navrhovateľ ako odporcu v konaní
označil Národnú radu Slovenskej republiky, Námestie Alexandra Dubčeka 1, Bratislava
a upravil petit návrhu, ktorým ústavnému súdu navrhol, aby „vydal nález, ktorým vysloví
nesúlad ustanovenia § 93 ods. 2 zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok s článkom
19 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky“.
II.
Podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy ústavný súd rozhoduje o súlade zákonov
s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas
Národná rada Slovenskej republiky (ďalej aj „národná rada“) a ktoré boli ratifikované
a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom.
V konaní podľa čl. 125 ústavy postupuje ústavný súd aj v zmysle čl. 140 ústavy
predovšetkým podľa všeobecných ustanovení § 18 až § 36 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) a podľa osobitných ustanovení § 37 až § 41b zákona o ústavnom súde
upravujúcich špecificky konanie o súlade právnych predpisov.
Ústavný súd návrh na začatie konania prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom predbežného prerokovania je teda posúdenie, či podaný návrh spĺňa
ústavou a zákonom požadované náležitosti, nie je neprípustný ani podaný neoprávnenou
osobou, oneskorený a napokon aj či nie je zjavne neopodstatnený.
Podľa čl. 130 ods. 1 písm. d) ústavy začne ústavný súd konanie, ak podá návrh súd.
Podľa § 18 ods. 1 písm. d) zákona o ústavnom súde ústavný súd začne konanie,
ak návrh podá súd, v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou. Podľa § 19 zákona
o ústavnom súde sa súdom podľa § 18 ods. 1 písm. d) rozumie príslušný senát alebo
samosudca. V zmysle § 21 ods. 4 zákona o ústavnom súde ak je účastníkom konania súd,
senát zastupuje jeho predseda.
Podľa § 20 ods. 1 a 3 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania
sa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho
podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha,
odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ
(navrhovatelia) alebo jeho (ich) zástupca. Ústavný súd je viazaný návrhom na začatie
konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.
Ako z citovaného § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde vyplýva, návrh na začatie
konania podaný ústavnému súdu musí obsahovať odôvodnenie, ktoré musí spĺňať
dostatočné ústavno-právne požiadavky (m. m. PL. ÚS 9/2012).
Z návrhu vyplýva iba skutočnosť, že ustanovenie § 93 ods. 2 OSP nevyžaduje, aby
dotknutý účastník súhlasil so vstupom vedľajšieho účastníka do konania na jeho strane,
a v prípade, ak nie je vznesená námietka neprípustnosti vedľajšieho účastníctva, získava
vedľajší účastník prístup k osobným údajom spotrebiteľa, čím má dochádzať k porušovaniu
čl. 19 ods. 2 a 3 ústavy. Navrhovateľ považuje za „zrejmé, že súčasná právna úprava
umožňuje vedľajšiemu účastníkovi prístup k osobným údajom účastníka bez toho, aby tento
dal na to súhlas“.
Ústavný súd posudzujúc doručený návrh z ústavno-právneho hľadiska nepovažuje
za dostatočné také odôvodnenie návrhu na vyslovenie nesúladu namietaného § 93 ods. 2
OSP so základnými právami zaručenými čl. 19 ods. 2 a 3 ústavy, v ktorom absentuje
podrobnejšie opísanie súvislostí medzi napadnutým ustanovením a ďalšími súvisiacimi
ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku, prípadne iných právnych predpisov
reglementujúcich podmienky ochrany osobných údajov a ústavnú akceptovateľnosť
prípadných zásahov do nich a len stroho prezumuje neústavnosť izolovane napadnutého
ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku upravujúceho možnosť vstupu ďalšieho
účastníka konania.
Ani tvrdenie navrhovateľa, že ustanovením § 93 ods. 2 OSP dochádza „k rozporu
s citovaným ustanovením § 7 ods. 1 zákona č. 428/2002 Z. z. o ochrane osobných údajov,
ktorý práve na spracovávanie osobných údajov súhlas dotknutej osoby vyžaduje
a neoprávnené spracovávanie prísne sankcionuje“, ústavný súd nepovažuje
za argumentáciu, ktorá by preukazovala nesúlad napadnutého ustanovenia s označenými
článkami ústavy, keďže ústavný súd v konaní podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy
nerozhoduje o súlade ustanovenia jedného zákona s ustanovením iného zákona, ale o súlade
zákonov s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila
súhlas národná rada a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným
zákonom.
Podľa názoru ústavného súdu teda okresný súd vo svojom návrhu nepredložil
dostatok dôvodov, ktoré by v čase predbežného prerokovania veci svojou relevanciou
preukazovali reálny nesúlad napadnutého § 93 ods. 2 OSP s označenými článkami ústavy.
Absencia dôvodov, ktoré sú podstatnou obsahovou náležitosťou návrhu súdu na začatie
konania o súlade ustanovení zákona s právnymi predpismi vyššej právnej sily (v danom
prípade s ústavou), vedie k celkovej nepresvedčivosti a signalizuje skôr podanie tohto
návrhu len z opatrnosti alebo z rezignácie okresného súdu vykonať v danom prípade
ústavne súladný výklad relevantných právnych noriem. S prihliadnutím na to ústavný súd
dospel k záveru, že návrh nespĺňa náležitosti vyžadované zákonom o ústavnom súde pre
takéto druhy návrhu, čo už samo osebe odôvodňuje odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde (m. m. PL. ÚS 20/06, PL. ÚS 9/2012).
Vzhľadom na požiadavku uplatňovania princípu materiálnej ochrany ústavnosti
sa ústavný súd napriek nedostatočnému odôvodneniu návrhu nezaoberal len
formálnymi náležitosťami návrhu, ale v širších súvislostiach skúmal aj možnosť prípadného
zásahu do základných práv zaručených čl. 19 ods. 2 a 3 ústavy aplikáciou napadnutého
§ 93 ods. 2 OSP a nadväzujúci ústavnoprávny rozmer nastolenej otázky.
Podľa § 93 ods. 2 OSP ako vedľajší účastník sa môže popri navrhovateľovi alebo
odporcovi zúčastniť konania aj právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv
podľa osobitného predpisu [napr. Obchodný zákonník, zákon č. 365/2004 Z. z. o rovnakom
zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon) v znení neskorších predpisov, zákon
č. 305/2005 Z. z. o sociálnoprávnej ochrane detí a o sociálnej kuratele a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane
spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v
znení neskorších predpisov].
Posudzovaná právna norma obsiahnutá v označenom ustanovení
Občianskeho súdneho poriadku bola prijatá čl. I bodom 52 zákona č. 384/2008 Z. z.,
ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok
v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej
len „zákon č. 384/2008 Z. z.“) s účinnosťou od 15. októbra 2008. Z osobitnej časti
dôvodovej správy k tejto časti zákona č. 384/2008 Z. z. (dostupnej na internete:
http://www.nrsr.sk/web/Default.aspx?sid=zakony/zakon&MasterID=2475) vyplýva, že
dotknutá právna úprava bola prijatá s cieľom „umožniť širšiu ochranu osobám na ochranu
ktorých sú zriaďované rôzne právnické osoby najmä združenia a súvisí aj s transpozíciou
rôznych smerníc určených na ochranu spotrebiteľa, osôb, vo vzťahu ku ktorým bola
porušená zásada rovnakého zaobchádzania a pod. Navrhovaná právna úprava umožňuje
rozšíriť predmet konania na návrh vedľajšieho účastníka. Musí ísť o návrh na rozhodnutie
o práve podľa osobitného predpisu, musí ísť o návrh o obdobnom práve, ktorého ochrany
sa domáha samotný účastník a musí takýto návrh pripustiť súd.
Cieľom navrhovanej úpravy je rozšíriť ochranu práv na prípady, na ochrane ktorých
existuje dôležitý verejný záujem, avšak v ktorých by bolo veľmi problematické zo strany
subjektov - ktoré majú vzhľadom na svoje zameranie alebo predmet činnosti záujem
na ochrane tohto verejného záujmu - vstupovať do konaní (najmä na strane navrhovateľa)
ako vedľajší účastníci. Dôvodom je fakt, že v danej situácií by bolo takmer nemožné
preukázať právny záujem na výsledku. V praxi ide hlavne o právnické osoby v postavení
mimovládnych organizácií zameraných na ochranu jednotlivcov a skupín
pred diskrimináciou, o združenia na ochranu spotrebiteľov a podobne. Rovnako tak
Centrum pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže bude zastupovať v súdnom
konaní záujmy dieťaťa v postavení vedľajšieho účastníka na strane dieťaťa (bude napr.
podávať návrhy v súlade s ochranou jeho záujmov na vydanie predbežného opatrenia,
alebo podnet na začatie konania o úprave práva styku rodiča s dieťaťom počas konania
o návrat dieťaťa a pod.“.
Podľa čl. 19 ods. 2 ústavy každý má právo na ochranu pred neoprávneným
zasahovaním do súkromného a rodinného života.
Podľa čl. 19 ods. 3 ústavy každý má právo na ochranu pred neoprávneným
zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe.
Ústavný súd už pri svojej predchádzajúcej rozhodovacej činnosti vyslovil, že právo
na súkromie sa v ústave priznáva vo viacerých ustanoveniach. Systematika ústavy nie je
taká, aby sa nevyhnutne interpretovala tak, že každým jej ustanovením sa osobe priznáva
osobitné právo alebo sloboda. Právo na súkromie ústava zaručuje nielen podľa čl. 16 ods. 1,
ale aj podľa čl. 19 ods. 2. Právom na súkromie sa zaručuje osobe možnosť rozhodovať
samostatne o tých svojich záležitostiach, ktoré sa uznávajú za súkromné. Oprávnené zásahy
do práva na súkromie možno uskutočniť zákonom alebo pri uplatnení zákona v súlade
so všeobecnými princípmi, za ktorých možno obmedziť ústavné právo alebo slobodu
jednotlivca (PL. ÚS 43/95).
Obmedzenie ústavných práv, ak to ústava dovoľuje, je možné iba v súlade
s podmienkami v nej ustanovenými (čl. 2 ods. 3 a čl. 13 ods. 2 až 4 ústavy). Podľa čl. 13
ods. 2 ústavy medze základných práv a slobôd možno upraviť za podmienok ustanovených
touto ústavou len zákonom. Touto podmienkou sa orgán zákonodarnej moci splnomocňuje
na obmedzenie ústavných práv a slobôd a vylučuje sa ich obmedzenie právnym predpisom
iného štátneho orgánu. Splnomocnenie priznané národnej rade nie je také široké, aby každé
obmedzenie ústavou priznaného práva bolo v súlade s ústavou, pokiaľ sa ustanoví v zákone.
Podľa čl. 13 ods. 4 ústavy pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich
podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.
Podľa citovaného ustanovenia ústavy teda nestačí, aby sa základné právo alebo sloboda
obmedzila zákonom, ale zákon musí mať aj určitú kvalitu (nález sp. zn. PL. ÚS 43/95
z 10. septembra 1996).
Z judikatúry ústavného súdu relevantnej v predloženom prípade taktiež vyplýva,
že obmedzenie základného práva musí obstáť z hľadiska princípu proporcionality. Princíp
proporcionality predstavuje jednak metodologický koncept na posúdenie v kolízii stojacich
ústavne chránených hodnôt, nemožno mu ale odoprieť ani hmotnoprávny význam.
V uvedenom princípe je totiž obsiahnutý aj príkaz na minimalizáciu zásahu do základného
práva, a to s ohľadom na cieľ, ktorý toto obmedzenie sleduje. Obmedzenie základného
práva z hľadiska uvedeného princípu musí v prvom rade sledovať legitímny cieľ, resp. účel,
ktorý obstojí s ohľadom na ústavne ustanovený obsah dotknutého základného práva. Nestačí
teda akýkoľvek dôvod na obmedzenie základného práva, ale musí ísť o dôvod, ktorému
s ohľadom na ústavný poriadok možno priznať obdobnú právnu relevanciu, akú má
obmedzované základné právo. V zásade tak bude týmto cieľom iné základné právo alebo
iný ústavou ustanovený verejný záujem (bližšie pozri nálezy sp. zn. PL. ÚS 1/09
z 19. januára 2011, sp. zn. PL. ÚS 67/07 zo 6. februára 2008 a sp. zn. PL. ÚS 3/00
z 24. apríla 2001).
Právo na súkromie patrí medzi základné ľudské práva aj podľa medzinárodných
dohovorov spĺňajúcich podmienky čl. 7 ods. 5 ústavy. Právo na súkromie sa zaručuje podľa
čl. 17 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, ako aj podľa čl. 8
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).
Podľa medzinárodného štandardu vytvoreného v Rade Európy sa právo na súkromie
dovoľuje obmedziť opatrením, ktoré je v súlade so zákonom, ak ide o opatrenie nevyhnutné
v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti,
hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia
alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.
V rozhodnutiach Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) aplikujúcich
čl. 8 dohovoru sa predovšetkým opakovane zdôrazňuje, že účelom práva na súkromný
a rodinný život je ochrana jednotlivca proti svojvoľným zásahom verejnej moci (Belgian
Linguistic Case. A: 1968, č. 6, s. 33, § 7). Len výnimočne môže byť skúmaný aj zásah
súkromnej osoby do tohto práva, a to v prípade, ak sa orgány štátu na tomto
konaní aktívnym spôsobom podieľali (Storck proti Nemecku, rozsudok č. 61603/00
zo 16. júna 2005, § 146). Z čl. 8 dohovoru vyplývajú aj pozitívne záväzky štátu, ktoré
vyžadujú prijatie pozitívnych opatrení na zaistenie efektívneho rešpektovania súkromného
života i vo sfére vzťahov medzi jednotlivcami samotnými (Von Hannover proti Nemecku,
rozsudok č. 59320/00 z 24. júna 2004, § 57).
Judikatúra ESĽP precizujúca pomerne široké obmedzujúce ustanovenie čl. 8 ods. 2
dohovoru sa zamerala predovšetkým na vymedzenie termínov „v súlade so zákonom“
a „nevyhnutný v demokratickej spoločnosti“. Európsky súd pre ľudské práva vyslovil,
že požiadavka „v súlade so zákonom“ znamená, že právny predpis je dostatočne presný,
že musí existovať prostriedok na ochranu pred ľubovoľnými zásahmi orgánov verejnej moci
do záujmu, ktorému sa priznáva ochrana, ak právna úprava priznáva možnosť úvahy, rozsah
a spôsob jej uplatnenia sa musí ustanoviť s dostatočnou jednoznačnosťou, aby
sa zabezpečila taká ochrana (Olsson Case. A: 1988, č. 130, s. 30, § 61). Okrem toho zásah
do súkromia musí mať oporu vo vnútroštátnom právnom poriadku. Samotný základ
v domácom právnom poriadku však nestačí: právna norma, o ktorú ide, musí byť prístupná
jednotlivcovi, ktorého sa týka, pričom tento jednotlivec musí mať možnosť predvídať
účinky vyplývajúce pre neho z danej právnej normy (Handyside Case. A: 1976, č. 24,
s. 22, § 48).
Podstata namietaného nesúladu § 93 ods. 2 OSP s čl. 19 ods. 2 a 3 ústavy má
spočívať v tom, že napadnuté ustanovenie umožňuje vstupom právnických osôb, ktorých
predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu, do súdneho konania
ako vedľajších účastníkov, aby tieto právnické osoby zhromažďovali (mohli
zhromažďovať) o ostatných účastníkoch konania (t. j. o dotknutých osobách) osobné údaje
bez ich súhlasu.
Ústavný súd vo svojej judikatúre neustále pripomína, že ústava predstavuje právny
celok, ktorý treba aplikovať vo vzájomnej súvislosti všetkých ústavných noriem. Len
výnimočne a ojedinele môže nastať stav, keď sa spoločensky upravený vzťah upravuje
jedinou normou ústavy (II. ÚS 128/95). Každé ustanovenie ústavy treba interpretovať
a uplatňovať v nadväznosti na iné normy ústavy, pokiaľ existuje medzi nimi príčinná
súvislosť (II. ÚS 48/97), a preto ústavný súd opakovane vyslovil názor, že ustanovenia
ústavy sa vysvetľujú a uplatňujú vo vzájomnej súvislosti všetkých relevantných noriem
(II. ÚS 31/97, PL. ÚS 13/97, PL. ÚS 15/98, II. ÚS 10/99, I. ÚS 53/01, PL. ÚS 12/01,
PL. ÚS 9/04 atď.).
Požiadavku interpretácie a aplikácie ústavných noriem v ich vzájomnej príčinnej
súvislosti treba nepochybne uplatňovať aj vo vzťahu k interpretácii a aplikácii právnych
noriem nižšej právnej sily, pričom jej rešpektovanie možno považovať za jeden
zo základných predpokladov ústavne konformnej interpretácie a aplikácie právnych noriem
Zároveň zo zásady ústavne konformného výkladu a uplatňovania právnych predpisov
explicitne vyjadrenej v čl. 152 ods. 4 ústavy vyplýva aj požiadavka, aby všetky orgány
verejnej moci vykladali a uplatňovali zákony (zákonné normy) v súlade s obsahom
a účelom dotknutých ústavných noriem (III. ÚS 58/08, III. ÚS 273/08).
Z ustálenej judikatúry ústavného súdu taktiež vyplýva, že v prípade, keď právnu
normu možno vysvetľovať viacerými spôsobmi, pričom niektorý z nich je v súlade
s ústavou a medzinárodnými dohovormi a iný s nimi v súlade nie je, neexistuje ústavný
dôvod na zrušenie takejto právnej normy (m. m. PL. ÚS 15/98). Na základe uplatnenia
výkladového pravidla vyplývajúceho z čl. 152 ods. 4 ústavy majú totiž všetky štátne orgány
povinnosť vykladať právnu normu v súlade s ústavou (PL. ÚS 22/06).
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd po preskúmaní obsahu napadnutého
§ 93 ods. 2 OSP konštatuje, že v posudzovanom prípade je možné a potrebné interpretovať
a aplikovať toto okresným súdom napadnuté ustanovenie v nadväznosti na ostatné
ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, s ktorými sa nachádza vo vzájomnej súvislosti.
Zároveň ústavný súd považuje za právne relevantné pri interpretácii a aplikácii napadnutého
ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku zohľadniť aj obsah ustanovení zákona
č. 122/2013 Z. z. o ochrane osobných údajov a o zmene a doplnení niektorých zákonov
(ďalej len „platný zákon o ochrane osobných údajov“), ktorý je špeciálnym právnym
predpisom upravujúcim aj podrobnosti ochrany práv fyzických osôb pred neoprávneným
zasahovaním do ich súkromného života pri spracúvaní ich osobných údajov.
V nadväznosti na uvedené právne názory ústavný súd na účely preskúmania súladu
napadnutého § 93 ods. 2 OSP považuje z hľadiska jeho ústavne konformnej interpretácie
a aplikácie za relevantné použiť najmä ustanovenia § 1, § 2, § 3, § 6 a § 100 ods. 1 prvú
vetu OSP, ktoré vyjadrujú základné zásady občianskeho súdneho konania a § 101 ods. 3
OSP.
Občiansky súdny poriadok v § 1 upravuje postup súdu a účastníkov v občianskom
súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov
účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné plnenie povinností
a na úctu k právam iných osôb.
Podľa § 2 OSP v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory
a iné právne veci, uskutočňujú výkon rozhodnutí, ktoré neboli splnené dobrovoľne, a dbajú
pri tom na to, aby nedochádzalo k porušovaniu práv a právom chránených záujmov
fyzických a právnických osôb a aby sa práva nezneužívali na úkor týchto osôb.
Podľa § 3 OSP občianske súdne konanie je jednou zo záruk zákonnosti a slúži na jej
upevňovanie a rozvíjanie. Každý má právo domáhať sa na súde ochrany práva, ktoré bolo
ohrozené alebo porušené.
Podľa § 5 ods. 1 OSP súdy poskytujú pri plnení svojich úloh účastníkom
v občianskom súdnom konaní poučenia o ich procesných právach a povinnostiach.
Podľa § 6 OSP v konaní postupuje súd v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania
tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná.
Podľa § 93 ods. 3 druhej vety OSP o prípustnosti vedľajšieho účastníctva súd
rozhodne len na návrh.
Podľa § 100 ods. 1 prvej vety OSP len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd
i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Podľa § 101 ods. 3 OSP ak súd vyzve účastníka, aby sa vyjadril o určitom návrhu,
ktorý sa týka postupu a vedenia konania, môže pripojiť doložku, že ak sa účastník v určitej
lehote nevyjadrí, bude sa predpokladať, že nemá námietky.
Z uvedených ustanovení Občianskeho súdneho poriadku vyplýva, že súdy sú
v konaní povinné postupovať tak, aby zabezpečili spravodlivú ochranu práv a oprávnených
záujmov účastníkov (§ 1 OSP), a pritom sú povinné dbať na to, aby nedochádzalo
k porušovaniu práv a právom chránených záujmov žiadnej osoby vrátane účastníkov
konania (§ 2 OSP). V konaní súd postupuje i bez ďalších návrhoch účastníkov (§ 100 ods. 1
OSP) a je oprávnený vyzvať účastníka, aby sa vyjadril o určitom návrhu týkajúcom
sa postupu a vedenia konania (§ 101 ods. 3 OSP). Pokiaľ teda má konajúci súd odôvodnené
pochybnosti, že vstup vedľajšieho účastníka v spotrebiteľských veciach je vedený len
so zámerom zhromažďovať osobné údaje o účastníkoch konania bez ich súhlasu,
s poukazom na povinnosť dbať na ochranu práv a právom chránených záujmov dotknutých
osôb mu nič nebráni, aby účastníka konania, o ktorého ochranu základného práva na
súkromie ide, vyzval na vyjadrenie, či súhlasí so vstupom vedľajšieho účastníka, ktorým by
sa mala stať právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného
predpisu. Súd je totiž v zmysle § 5 ods. 1 OSP oprávnený poučovať účastníka konania
o jeho procesných právach a povinnostiach vrátane práva navrhnúť rozhodnutie
o prípustnosti vedľajšieho účastníctva podľa § 93 ods. 3 druhej vety OSP. Z uvedeného je
teda zrejmé, že platná právna úprava civilného súdneho procesu umožňuje súdom
ústavnokonformnú aplikáciu § 93 ods. 2 OSP, pokiaľ právna norma nie je interpretovaná
izolovane, ale vo vzájomnej súvislosti s ostatnými právnymi normami aplikovateľnými
v civilnom procese.
Pozornosti ústavného súdu neušlo, že aj aktuálna judikatúra všeobecných súdov sa
prikláňa k takému výkladu zákonných predpokladov prípustnosti vedľajšieho účastníctva,
ktoré vyžadujú aj súhlas toho účastníka, na koho strane má vedľajší účastník do konania
vstúpiť (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Obo 151/2007
z 24. júna 2008). Ústavný súd poznamenáva, že tento výklad aplikácie § 93 OSP je v zhode
s obsahom a účelom základného práva zaručeného čl. 19 ods. 2 a 3 ústavy.
Z uvedeného dôvodu je podľa názoru ústavného súdu napadnutá právna úprava
v tejto časti ústavne konformná s obsahom základných práv zaručených čl. 19 ods. 2 a 3
ústavy, keďže napadnuté ustanovenia v jednej z viacerých možných alternatív ich výkladu
a aplikácie pripúšťajú aj alternatívu ústavne konformnú.
Nemožno sa stotožniť ani s argumentom navrhovateľa, že zo strany právnických
osôb, ktorých predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu
(v danom prípade založených alebo zriadených na ochranu spotrebiteľa podľa zákona
č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona o priestupkoch v znení
neskorších predpisov), dochádza k získaniu osobných údajov v rozpore s § 7 ods. 1 zákona
č. 428/2002 Z. z. o ochrane osobných údajov v znení neskorších predpisov (ďalej len
„predchádzajúci zákon o ochrane osobných údajov“). Navrhovateľ totiž opomenul
zohľadniť súvislosť s ďalšími ustanoveniami predchádzajúceho zákona o ochrane osobných
údajov [napríklad s § 7 ods. 4 písm. f) a g)], ako aj platného zákona o ochrane osobných
údajov [napríklad s § 9 ods. 1 a § 10 ods. 3 písm. f) a g)], ktoré umožňujú, aby právnické
osoby, ktorých predmetom je ochrana práv spotrebiteľov podľa osobitného predpisu,
spracúvali aj bez súhlasu osobné údaje získané zo súdmi doručených návrhov na začatie
konania, pokiaľ sú tieto návrhy nevyhnutné na ochranu práv a právom chránených záujmov
spotrebiteľov (t. j. nielen dotknutých osôb, ale aj tretej strany).
V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že ústava čl. 19 ods. 2 a 3 nezaručuje
absolútnu ochranu pred zasahovaním do súkromného a rodinného života, resp. pred každým
zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o dotknutej osobe,
priznáva len ochranu pred neoprávneným zasahovaním do týchto ústavou chránených
záujmov (II. ÚS 1/97). Ako už bolo uvedené, obmedzenie základného práva musí sledovať
legitímny cieľ, ktorý obstojí s ohľadom na ústavne určený obsah dotknutého základného
práva.
Z dôvodovej správy predloženej k zákonu č. 384/2008 Z. z., ktorým bola prijatá
napadnutá právna norma, vyplýva, že jej cieľom bolo rozšíriť ochranu práv na prípady,
na ochrane ktorých existuje dôležitý verejný záujem, avšak v ktorých je veľmi
problematické zo strany subjektov, ktoré majú záujem na ochrane tohto verejného záujmu,
vstupovať do konaní v postavení vedľajších účastníkov. Dôvodom mala byť aj obava,
že u týchto osôb by v danej situácii bolo takmer nemožné preukázať právny záujem
na výsledku konania.
Ústavný súd poznamenáva, že existenciu verejného záujmu možno vidieť práve
v prípadoch, v ktorých by mohla byť ochrana práv a právom chránených záujmov
účastníkov konania významná i pre iné subjekty, ktoré účastníkmi konania nie sú. Preto
môže dôležitý verejný záujem spočívať aj vo vytvorení účinných právnych prostriedkov
na vstup iných subjektov než účastníkov právneho vzťahu do konania tak, ako tieto
vyplývajú z napadnutého ustanovenia, pokiaľ ich účasť v konaní sleduje posilnenie ochrany
práv a oprávnených záujmov osôb, ktoré sú pri ochrane svojich práv v znevýhodnenom
postavení.
V tejto súvislosti možno pripomenúť aj záväzky Slovenskej republiky vyplývajúce
z práva Európskej únie, konkrétne zo smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, v úvodnej časti ktorej Rada Európskych
spoločenstiev deklaruje, že „osoby a organizácie, ktoré majú oprávnený záujem na tejto
záležitosti, musia mať prostriedky na podanie podnetu na začatie postupov týkajúcich sa
zmluvných podmienok navrhovaných pre všeobecné uplatňovanie v zmluvách uzatvorených
so spotrebiteľmi a najmä nekalých podmienok buď pred súdom, alebo správnym orgánom
príslušným na rozhodnutie sťažností alebo na podanie návrhu na začatie príslušných
súdnych konaní“.
S prihliadnutím na uvedené považoval ústavný súd za odôvodnenú existenciu
verejného záujmu na rozšírení okruhu subjektov, ktoré sa môžu stať vedľajšími účastníkmi
súdneho konania, aj o právnické osoby, ktorých predmetom je ochrana práv podľa
osobitného predpisu, ktoré samy osebe nemajú právny záujem na výsledku konania, svoju
činnosť však vykonávajú v záujme ochrany práv niektorého z účastníkov konania alebo
tretích osôb (napríklad spotrebiteľov), ktorí sa pri ochrane svojich práv nachádzajú oproti
druhej strane sporu spravidla v nevýhodnejšom postavení. Skutočnosť, že sa tieto právnické
osoby v súvislosti so svojím vstupom do konania z doručených rovnopisov návrhov
na začatie konania oboznámia s podstatnými okolnosťami prípadov vrátane osobných
údajov účastníkov konania, ktorých rozsah je stanovený § 79 ods. 1 OSP, nepredstavuje
podľa ústavného súdu neospravedlniteľný zásah do základného práva na súkromie podľa
čl. 19 ods. 2 a 3 ústavy, ale práve naopak, sleduje legitímny cieľ.
Ústavný súd sa preto už pri predbežnom prerokovaní návrhu nestotožnil
s pochybnosťami navrhovateľa, že napadnutou právnou normou dochádza k neoprávnenému
zásahu do základnych práv zaručených čl. 19 ods. 2 a 3 ústavy. Ak v konkrétnom prípade
prerokúvanom súdom, v ktorom bol návrh na vyslovenie nesúladu § 93 ods. 2 OSP s čl. 19
ods. 2 a 3 ústavy doručený, má navrhovateľ podozrenie, že účelom vstupu vedľajšieho
účastníka do konania bolo len získanie osobných údajov o účastníkovi konania, ktorý je
spotrebiteľom, ústavný súd pripomína, že pre účely ochrany práv dotknutých osôb má
navrhovateľ podľa § 62 až § 66 platného zákona o ochrane osobných údajov právo zaslať
Úradu na ochranu osobných údajov podnet na začatie konania o ochrane osobných údajov,
ktorý predstavuje zákonom predpokladaný postup na dosiahnutie účinnej ochrany
označeného základného práva v týchto prípadoch.
Ústavný súd navyše pripomína, že navrhovateľ vo svojom návrhu poukazuje nielen
na skutočnosť, že nesúlad napadnutého ustanovenia s čl. 19 ods. 2 a 3 ústavy namietal sám
účastník konania, ale aj že tento súčasne vzniesol námietku prípustnosti vedľajšieho
účastníctva. V danom prípade to potom okresnému súdu pri rozhodovaní o tejto námietke
umožňuje realizovať ústavne konformný výklad relevantných právnych predpisov v smere
naznačenom ústavným súdom, a tak ochrániť základné práva dotknutej osoby zaručené
čl. 19 ods. 2 a 3 ústavy.
Vychádzajúc z obsahu, zmyslu a účelu napadnutého ustanovenia § 93 ods. 2 OSP,
ktoré možno interpretovať a aplikovať v spojitosti s ďalšími procesnými ustanoveniami
obsiahnutými v Občianskom súdnom poriadku tak, ako už bolo uvedené, a tiež
s prihliadnutím na limity spracúvania osobných údajov dané aktuálnou právnou úpravou
(platným zákonom o ochrane osobných údajov), ústavný súd nepovažuje označené
ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku za spôsobilé zasiahnuť do základného práva
garantovaného v čl. 19 ods. 2 a 3 ústavy.
Ústavný súd na základe uvedeného vyhodnotil návrh okresného súdu na vyslovenie
nesúladu § 93 ods. 2 OSP s čl. 19 ods. 2 a 3 ústavy nielen ako nespĺňajúci zákonom
predpísané náležitosti, ale v konečnom dôsledku aj ako zjavne neopodstatnený, a preto ho
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nie je možné podať opravný prostriedok
V Košiciach 29. januára 2014