Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

PL. ÚS 1/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí pléna 29. januára 2014

predbežne prerokoval návrh Okresného súdu Brezno, Kuzmányho 4, Brezno, zastúpeného

sudcom JUDr. Tiborom Gálom, na začatie konania o súlade § 93 ods. 2 zákona

č. v znení neskorších predpisov s a 3

a takto

rozhodol:

Návrh Okresného súdu Brezno o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 29. januára 2013

doručený návrh Okresného súdu Brezno (ďalej len „navrhovateľ“ alebo „okresný súd“)

na začatie konania o súlade

v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) s a 3 Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“).

Navrhovateľ uvádza, že pod sp. zn. vedie konanie vo veci obchodnej

spoločnosti EOS KSI Slovensko, s. r. o,. ako žalobkyni proti A. M. ako žalovanej,

predmetom ktorého je zaplatenie sumy 1 812,19 €. Podaním doručeným navrhovateľovi 14.

septembra 2012 vstúpilo do konania na strane žalovanej ako vedľajší účastník Združenie na

ochranu občana spotrebiteľa HOOS, Važecká 16, Prešov. Navrhovateľ ďalej uvádza, že

vzhľadom na vstup „vedľajšieho účastníka na strane odporcu do konania vyzval súd

právneho zástupcu navrhovateľa, aby v prípade ak má voči vstupu vedľajšieho účastníka

námietky, tieto oznámil súdu obratom. Navrhovateľ podaním doručeným tunajšiemu súdu

dňa 13. 12. 2012 vzniesol námietku prípustnosti vedľajšieho účastníctva, pričom uviedol, že

ustanovenie je v rozpore s článkom 19 ods. 2 a 3 Slovenskej

republiky.“.

Keďže podľa názoru navrhovateľa je v rozpore s a 3

, uznesením č. k. -37 z 23. januára 2013 navrhovateľ označené súdne

konanie prerušil podľa až do rozhodnutia ústavného súdu

z dôvodu zistenia, „že je potreba skúmať súlad ustanovenia “ s

a 3 .

V odôvodnení svojho návrhu po uvedení znenia § 3, § 4 ods. 1 a § 7 ods. 1 zákona

č. o ochrane osobných údajov v znení neskorších predpisov navrhovateľ

uvádza:

„Právnické osoby, ktorých predmetom činnosti je ochrana práv spotrebiteľa sa

na základe zákona o slobodnom prístupe k informáciám dostávajú k údajom o

prebiehajúcich konaniach v spotrebiteľských veciach, do ktorých vstupujú v zmysle

citovaného ustanovenia Toto ustanovenie nevyžaduje, aby dotknutý

účastník so vstupom vedľajšieho účastníka do konania na podporu jeho práv súhlasil. Súd

pritom o prípustnosti vstupu vedľajšieho účastníka do konania rozhoduje len na návrh.

V praxi dochádza k situácii, kedy tieto právnické osoby hromadne vstupujú do konaní

v spotrebiteľských veciach, pričom v prípade ak navrhovateľ nepodá návrh na rozhodnutie

o prípustnosti vedľajšieho účastníctva resp. nevznesie námietku neprípustnosti vedľajšieho

účastníctva, získava vedľajší účastník prístup k osobným údajom spotrebiteľa. Spotrebiteľ

však k takémuto prístupu nedal súhlas. V mnohých veciach koná vedľajší účastník bez toho,

aby bol aspoň v minimálnom kontakte s účastníkom konania, prípadne z konania vystúpi

po tom, ako je mu doručený opis návrhu na začatie konania s prílohami. Týmto podľa

názoru súdu dochádza k zjavnému porušovaniu a 3 Slovenskej

republiky, nakoľko je neoprávnene zasahované do súkromného života účastníka konania

tak, že vedľajší účastník zhromažďuje resp. môže zhromažďovať o ňom osobné údaje bez

jeho súhlasu. Zároveň dochádza k rozporu s citovaným ustanovením § 7 ods. 1 zákona

č. o ochrane osobných údajov, ktorý práve na spracovávanie osobných

údajov súhlas dotknutej osoby vyžaduje a neoprávnené spracovávanie prísne sankcionuje

(§ 49 ods. 1).

V prípadoch, kedy do konania na strane spotrebiteľa vstupuje ako vedľajší účastník

právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv spotrebiteľa, je namieste

vyžadovať súhlas spotrebiteľa s takýmto vstupom, čím by sa zabránilo porušovaniu jeho

ústavných práv.

Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam je zrejmé, že súčasná právna úprava umožňuje

vedľajšiemu účastníkovi prístup k osobným údajom účastníka bez toho, aby tento dal na to

súhlas, čím dochádza k porušeniu a 3 .

V doplnení návrhu doručenom 14. marca 2013 navrhovateľ ako odporcu v konaní

označil Národnú radu Slovenskej republiky, Námestie Alexandra Dubčeka 1, Bratislava

a upravil petit návrhu, ktorým ústavnému súdu navrhol, aby „vydal nález, ktorým vysloví

nesúlad ustanovenia s článkom

19 ods. 2 a 3 “.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o súlade zákonov

s , s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas

Národná rada Slovenskej republiky (ďalej aj „národná rada“) a ktoré boli ratifikované

a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom.

V konaní podľa postupuje ústavný súd aj v zmysle

predovšetkým podľa všeobecných ustanovení § 18 až § 36 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) a podľa osobitných ustanovení až

upravujúcich špecificky konanie o súlade právnych predpisov.

Ústavný súd návrh na začatie konania prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom predbežného prerokovania je teda posúdenie, či podaný návrh spĺňa

a zákonom požadované náležitosti, nie je neprípustný ani podaný neoprávnenou

osobou, oneskorený a napokon aj či nie je zjavne neopodstatnený.

Podľa začne ústavný súd konanie, ak podá návrh súd.

Podľa ústavný súd začne konanie,

ak návrh podá súd, v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou. Podľa § 19 zákona

o ústavnom súde sa súdom podľa § 18 ods. 1 písm. d) rozumie príslušný senát alebo

samosudca. V zmysle ak je účastníkom konania súd,

senát zastupuje jeho predseda.

Podľa a návrh na začatie konania

sa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho

podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha,

odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ

(navrhovatelia) alebo jeho (ich) zástupca. Ústavný súd je viazaný návrhom na začatie

konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

Ako z citovaného vyplýva, návrh na začatie

konania podaný ústavnému súdu musí obsahovať odôvodnenie, ktoré musí spĺňať

dostatočné ústavno-právne požiadavky (m. m. ).

Z návrhu vyplýva iba skutočnosť, že ustanovenie nevyžaduje, aby

dotknutý účastník súhlasil so vstupom vedľajšieho účastníka do konania na jeho strane,

a v prípade, ak nie je vznesená námietka neprípustnosti vedľajšieho účastníctva, získava

vedľajší účastník prístup k osobným údajom spotrebiteľa, čím má dochádzať k porušovaniu

a 3 . Navrhovateľ považuje za „zrejmé, že súčasná právna úprava

umožňuje vedľajšiemu účastníkovi prístup k osobným údajom účastníka bez toho, aby tento

dal na to súhlas“.

Ústavný súd posudzujúc doručený návrh z ústavno-právneho hľadiska nepovažuje

za dostatočné také odôvodnenie návrhu na vyslovenie nesúladu namietaného § 93 ods. 2

so základnými právami zaručenými a 3 , v ktorom absentuje

podrobnejšie opísanie súvislostí medzi napadnutým ustanovením a ďalšími súvisiacimi

ustanoveniami , prípadne iných právnych predpisov

reglementujúcich podmienky ochrany osobných údajov a ústavnú akceptovateľnosť

prípadných zásahov do nich a len stroho prezumuje neústavnosť izolovane napadnutého

ustanovenia upravujúceho možnosť vstupu ďalšieho

účastníka konania.

Ani tvrdenie navrhovateľa, že ustanovením dochádza „k rozporu

s citovaným ustanovením o ochrane osobných údajov,

ktorý práve na spracovávanie osobných údajov súhlas dotknutej osoby vyžaduje

a neoprávnené spracovávanie prísne sankcionuje“, ústavný súd nepovažuje

za argumentáciu, ktorá by preukazovala nesúlad napadnutého ustanovenia s označenými

článkami , keďže ústavný súd v konaní podľa

nerozhoduje o súlade ustanovenia jedného zákona s ustanovením iného zákona, ale o súlade

zákonov s , s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila

súhlas národná rada a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným

zákonom.

Podľa názoru ústavného súdu teda okresný súd vo svojom návrhu nepredložil

dostatok dôvodov, ktoré by v čase predbežného prerokovania veci svojou relevanciou

preukazovali reálny nesúlad napadnutého s označenými článkami .

Absencia dôvodov, ktoré sú podstatnou obsahovou náležitosťou návrhu súdu na začatie

konania o súlade ustanovení zákona s právnymi predpismi vyššej právnej sily (v danom

prípade s ), vedie k celkovej nepresvedčivosti a signalizuje skôr podanie tohto

návrhu len z opatrnosti alebo z rezignácie okresného súdu vykonať v danom prípade

ústavne súladný výklad relevantných právnych noriem. S prihliadnutím na to ústavný súd

dospel k záveru, že návrh nespĺňa náležitosti vyžadované pre

takéto druhy návrhu, čo už samo osebe odôvodňuje odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2

(m. m. , ).

Vzhľadom na požiadavku uplatňovania princípu materiálnej ochrany ústavnosti

sa ústavný súd napriek nedostatočnému odôvodneniu návrhu nezaoberal len

formálnymi náležitosťami návrhu, ale v širších súvislostiach skúmal aj možnosť prípadného

zásahu do základných práv zaručených a 3 aplikáciou napadnutého

a nadväzujúci ústavnoprávny rozmer nastolenej otázky.

Podľa ako vedľajší účastník sa môže popri navrhovateľovi alebo

odporcovi zúčastniť konania aj právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv

podľa osobitného predpisu [napr. , o rovnakom

zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení

niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon) v znení neskorších predpisov, zákon

č. o sociálnoprávnej ochrane detí a o sociálnej kuratele a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, o ochrane

spotrebiteľa a o zmene o priestupkoch v

znení neskorších predpisov].

Posudzovaná právna norma obsiahnutá v označenom ustanovení

bola prijatá čl. I bodom 52 ,

ktorým sa mení a dopĺňa

v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej

len „“) s účinnosťou od 15. októbra 2008. Z osobitnej časti

dôvodovej správy k tejto časti (dostupnej na internete:

http://www.nrsr.sk/web/Default.aspx?sid=zakony/zakon&MasterID=2475) vyplýva, že

dotknutá právna úprava bola prijatá s cieľom „umožniť širšiu ochranu osobám na ochranu

ktorých sú zriaďované rôzne právnické osoby najmä združenia a súvisí aj s transpozíciou

rôznych smerníc určených na ochranu spotrebiteľa, osôb, vo vzťahu ku ktorým bola

porušená zásada rovnakého zaobchádzania a pod. Navrhovaná právna úprava umožňuje

rozšíriť predmet konania na návrh vedľajšieho účastníka. Musí ísť o návrh na rozhodnutie

o práve podľa osobitného predpisu, musí ísť o návrh o obdobnom práve, ktorého ochrany

sa domáha samotný účastník a musí takýto návrh pripustiť súd.

Cieľom navrhovanej úpravy je rozšíriť ochranu práv na prípady, na ochrane ktorých

existuje dôležitý verejný záujem, avšak v ktorých by bolo veľmi problematické zo strany

subjektov - ktoré majú vzhľadom na svoje zameranie alebo predmet činnosti záujem

na ochrane tohto verejného záujmu - vstupovať do konaní (najmä na strane navrhovateľa)

ako vedľajší účastníci. Dôvodom je fakt, že v danej situácií by bolo takmer nemožné

preukázať právny záujem na výsledku. V praxi ide hlavne o právnické osoby v postavení

mimovládnych organizácií zameraných na ochranu jednotlivcov a skupín

pred diskrimináciou, o združenia na ochranu spotrebiteľov a podobne. Rovnako tak

Centrum pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže bude zastupovať v súdnom

konaní záujmy dieťaťa v postavení vedľajšieho účastníka na strane dieťaťa (bude napr.

podávať návrhy v súlade s ochranou jeho záujmov na vydanie predbežného opatrenia,

alebo podnet na začatie konania o úprave práva styku rodiča s dieťaťom počas konania

o návrat dieťaťa a pod.“.

Podľa každý má právo na ochranu pred neoprávneným

zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa každý má právo na ochranu pred neoprávneným

zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe.

Ústavný súd už pri svojej predchádzajúcej rozhodovacej činnosti vyslovil, že právo

na súkromie sa v ústave priznáva vo viacerých ustanoveniach. Systematika nie je

taká, aby sa nevyhnutne interpretovala tak, že každým jej ustanovením sa osobe priznáva

osobitné právo alebo sloboda. Právo na súkromie zaručuje nielen podľa ,

ale aj podľa čl. 19 ods. 2. Právom na súkromie sa zaručuje osobe možnosť rozhodovať

samostatne o tých svojich záležitostiach, ktoré sa uznávajú za súkromné. Oprávnené zásahy

do práva na súkromie možno uskutočniť zákonom alebo pri uplatnení zákona v súlade

so všeobecnými princípmi, za ktorých možno obmedziť ústavné právo alebo slobodu

jednotlivca ().

Obmedzenie ústavných práv, ak to dovoľuje, je možné iba v súlade

s podmienkami v nej ustanovenými ( a až 4 ). Podľa

ods. 2 medze základných práv a slobôd možno upraviť za podmienok ustanovených

touto len zákonom. Touto podmienkou sa orgán zákonodarnej moci splnomocňuje

na obmedzenie ústavných práv a slobôd a vylučuje sa ich obmedzenie právnym predpisom

iného štátneho orgánu. Splnomocnenie priznané národnej rade nie je také široké, aby každé

obmedzenie priznaného práva bolo v súlade s , pokiaľ sa ustanoví v zákone.

Podľa pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich

podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.

Podľa citovaného ustanovenia teda nestačí, aby sa základné právo alebo sloboda

obmedzila zákonom, ale zákon musí mať aj určitú kvalitu (nález sp. zn.

z 10. septembra 1996).

Z judikatúry ústavného súdu relevantnej v predloženom prípade taktiež vyplýva,

že obmedzenie základného práva musí obstáť z hľadiska princípu proporcionality. Princíp

proporcionality predstavuje jednak metodologický koncept na posúdenie v kolízii stojacich

ústavne chránených hodnôt, nemožno mu ale odoprieť ani hmotnoprávny význam.

V uvedenom princípe je totiž obsiahnutý aj príkaz na minimalizáciu zásahu do základného

práva, a to s ohľadom na cieľ, ktorý toto obmedzenie sleduje. Obmedzenie základného

práva z hľadiska uvedeného princípu musí v prvom rade sledovať legitímny cieľ, resp. účel,

ktorý obstojí s ohľadom na ústavne ustanovený obsah dotknutého základného práva. Nestačí

teda akýkoľvek dôvod na obmedzenie základného práva, ale musí ísť o dôvod, ktorému

s ohľadom na ústavný poriadok možno priznať obdobnú právnu relevanciu, akú má

obmedzované základné právo. V zásade tak bude týmto cieľom iné základné právo alebo

iný ustanovený verejný záujem (bližšie pozri nálezy sp. zn.

z 19. januára 2011, sp. zn. zo 6. februára 2008 a sp. zn.

z 24. apríla 2001).

Právo na súkromie patrí medzi základné ľudské práva aj podľa medzinárodných

dohovorov spĺňajúcich podmienky . Právo na súkromie sa zaručuje podľa

čl. 17 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, ako aj podľa čl. 8

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).

Podľa medzinárodného štandardu vytvoreného v Rade Európy sa právo na súkromie

dovoľuje obmedziť opatrením, ktoré je v súlade so zákonom, ak ide o opatrenie nevyhnutné

v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti,

hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia

alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.

V rozhodnutiach Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) aplikujúcich

čl. 8 dohovoru sa predovšetkým opakovane zdôrazňuje, že účelom práva na súkromný

a rodinný život je ochrana jednotlivca proti svojvoľným zásahom verejnej moci (Belgian

Linguistic Case. A: 1968, č. 6, s. 33, § 7). Len výnimočne môže byť skúmaný aj zásah

súkromnej osoby do tohto práva, a to v prípade, ak sa orgány štátu na tomto

konaní aktívnym spôsobom podieľali (Storck proti Nemecku, rozsudok č. 61603/00

zo 16. júna 2005, § 146). Z čl. 8 dohovoru vyplývajú aj pozitívne záväzky štátu, ktoré

vyžadujú prijatie pozitívnych opatrení na zaistenie efektívneho rešpektovania súkromného

života i vo sfére vzťahov medzi jednotlivcami samotnými (Von Hannover proti Nemecku,

rozsudok č. 59320/00 z 24. júna 2004, § 57).

Judikatúra ESĽP precizujúca pomerne široké obmedzujúce ustanovenie čl. 8 ods. 2

dohovoru sa zamerala predovšetkým na vymedzenie termínov „v súlade so zákonom“

a „nevyhnutný v demokratickej spoločnosti“. Európsky súd pre ľudské práva vyslovil,

že požiadavka „v súlade so zákonom“ znamená, že právny predpis je dostatočne presný,

že musí existovať prostriedok na ochranu pred ľubovoľnými zásahmi orgánov verejnej moci

do záujmu, ktorému sa priznáva ochrana, ak právna úprava priznáva možnosť úvahy, rozsah

a spôsob jej uplatnenia sa musí ustanoviť s dostatočnou jednoznačnosťou, aby

sa zabezpečila taká ochrana (Olsson Case. A: 1988, č. 130, s. 30, § 61). Okrem toho zásah

do súkromia musí mať oporu vo vnútroštátnom právnom poriadku. Samotný základ

v domácom právnom poriadku však nestačí: právna norma, o ktorú ide, musí byť prístupná

jednotlivcovi, ktorého sa týka, pričom tento jednotlivec musí mať možnosť predvídať

účinky vyplývajúce pre neho z danej právnej normy (Handyside Case. A: 1976, č. 24,

s. 22, § 48).

Podstata namietaného nesúladu s a 3 má

spočívať v tom, že napadnuté ustanovenie umožňuje vstupom právnických osôb, ktorých

predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu, do súdneho konania

ako vedľajších účastníkov, aby tieto právnické osoby zhromažďovali (mohli

zhromažďovať) o ostatných účastníkoch konania (t. j. o dotknutých osobách) osobné údaje

bez ich súhlasu.

Ústavný súd vo svojej judikatúre neustále pripomína, že predstavuje právny

celok, ktorý treba aplikovať vo vzájomnej súvislosti všetkých ústavných noriem. Len

výnimočne a ojedinele môže nastať stav, keď sa spoločensky upravený vzťah upravuje

jedinou normou (). Každé ustanovenie treba interpretovať

a uplatňovať v nadväznosti na iné normy , pokiaľ existuje medzi nimi príčinná

súvislosť (), a preto ústavný súd opakovane vyslovil názor, že ustanovenia

sa vysvetľujú a uplatňujú vo vzájomnej súvislosti všetkých relevantných noriem

(, , , , , ,

atď.).

Požiadavku interpretácie a aplikácie ústavných noriem v ich vzájomnej príčinnej

súvislosti treba nepochybne uplatňovať aj vo vzťahu k interpretácii a aplikácii právnych

noriem nižšej právnej sily, pričom jej rešpektovanie možno považovať za jeden

zo základných predpokladov ústavne konformnej interpretácie a aplikácie právnych noriem

().

Zároveň zo zásady ústavne konformného výkladu a uplatňovania právnych predpisov

explicitne vyjadrenej v vyplýva aj požiadavka, aby všetky orgány

verejnej moci vykladali a uplatňovali zákony (zákonné normy) v súlade s obsahom

a účelom dotknutých ústavných noriem (, ).

Z ustálenej judikatúry ústavného súdu taktiež vyplýva, že v prípade, keď právnu

normu možno vysvetľovať viacerými spôsobmi, pričom niektorý z nich je v súlade

s a medzinárodnými dohovormi a iný s nimi v súlade nie je, neexistuje ústavný

dôvod na zrušenie takejto právnej normy (m. m. ). Na základe uplatnenia

výkladového pravidla vyplývajúceho z majú totiž všetky štátne orgány

povinnosť vykladať právnu normu v súlade s ().

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd po preskúmaní obsahu napadnutého

konštatuje, že v posudzovanom prípade je možné a potrebné interpretovať

a aplikovať toto okresným súdom napadnuté ustanovenie v nadväznosti na ostatné

ustanovenia , s ktorými sa nachádza vo vzájomnej súvislosti.

Zároveň ústavný súd považuje za právne relevantné pri interpretácii a aplikácii napadnutého

ustanovenia zohľadniť aj obsah ustanovení zákona

č. o ochrane osobných údajov a o zmene a doplnení niektorých zákonov

(ďalej len „platný zákon o ochrane osobných údajov“), ktorý je špeciálnym právnym

predpisom upravujúcim aj podrobnosti ochrany práv fyzických osôb pred neoprávneným

zasahovaním do ich súkromného života pri spracúvaní ich osobných údajov.

V nadväznosti na uvedené právne názory ústavný súd na účely preskúmania súladu

napadnutého považuje z hľadiska jeho ústavne konformnej interpretácie

a aplikácie za relevantné použiť najmä ustanovenia § 1, § 2, § 3, § 6 a § 100 ods. 1 prvú

vetu , ktoré vyjadrujú základné zásady občianskeho súdneho konania a

.

v upravuje postup súdu a účastníkov v občianskom

súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov

účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné plnenie povinností

a na úctu k právam iných osôb.

Podľa v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory

a iné právne veci, uskutočňujú výkon rozhodnutí, ktoré neboli splnené dobrovoľne, a dbajú

pri tom na to, aby nedochádzalo k porušovaniu práv a právom chránených záujmov

fyzických a právnických osôb a aby sa práva nezneužívali na úkor týchto osôb.

Podľa občianske súdne konanie je jednou zo záruk zákonnosti a slúži na jej

upevňovanie a rozvíjanie. Každý má právo domáhať sa na súde ochrany práva, ktoré bolo

ohrozené alebo porušené.

Podľa súdy poskytujú pri plnení svojich úloh účastníkom

v občianskom súdnom konaní poučenia o ich procesných právach a povinnostiach.

Podľa v konaní postupuje súd v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania

tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná.

Podľa druhej vety o prípustnosti vedľajšieho účastníctva súd

rozhodne len na návrh.

Podľa prvej vety len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd

i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Podľa ak súd vyzve účastníka, aby sa vyjadril o určitom návrhu,

ktorý sa týka postupu a vedenia konania, môže pripojiť doložku, že ak sa účastník v určitej

lehote nevyjadrí, bude sa predpokladať, že nemá námietky.

Z uvedených ustanovení vyplýva, že súdy sú

v konaní povinné postupovať tak, aby zabezpečili spravodlivú ochranu práv a oprávnených

záujmov účastníkov ( ), a pritom sú povinné dbať na to, aby nedochádzalo

k porušovaniu práv a právom chránených záujmov žiadnej osoby vrátane účastníkov

konania ( ). V konaní súd postupuje i bez ďalších návrhoch účastníkov (

) a je oprávnený vyzvať účastníka, aby sa vyjadril o určitom návrhu týkajúcom

sa postupu a vedenia konania ( ). Pokiaľ teda má konajúci súd odôvodnené

pochybnosti, že vstup vedľajšieho účastníka v spotrebiteľských veciach je vedený len

so zámerom zhromažďovať osobné údaje o účastníkoch konania bez ich súhlasu,

s poukazom na povinnosť dbať na ochranu práv a právom chránených záujmov dotknutých

osôb mu nič nebráni, aby účastníka konania, o ktorého ochranu základného práva na

súkromie ide, vyzval na vyjadrenie, či súhlasí so vstupom vedľajšieho účastníka, ktorým by

sa mala stať právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného

predpisu. Súd je totiž v zmysle oprávnený poučovať účastníka konania

o jeho procesných právach a povinnostiach vrátane práva navrhnúť rozhodnutie

o prípustnosti vedľajšieho účastníctva podľa druhej vety . Z uvedeného je

teda zrejmé, že platná právna úprava civilného súdneho procesu umožňuje súdom

ústavnokonformnú aplikáciu , pokiaľ právna norma nie je interpretovaná

izolovane, ale vo vzájomnej súvislosti s ostatnými právnymi normami aplikovateľnými

v civilnom procese.

Pozornosti ústavného súdu neušlo, že aj aktuálna judikatúra všeobecných súdov sa

prikláňa k takému výkladu zákonných predpokladov prípustnosti vedľajšieho účastníctva,

ktoré vyžadujú aj súhlas toho účastníka, na koho strane má vedľajší účastník do konania

vstúpiť (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 24. júna 2008). Ústavný súd poznamenáva, že tento výklad aplikácie je v zhode

s obsahom a účelom základného práva zaručeného a 3 .

Z uvedeného dôvodu je podľa názoru ústavného súdu napadnutá právna úprava

v tejto časti ústavne konformná s obsahom základných práv zaručených čl. 19 ods. 2 a 3

, keďže napadnuté ustanovenia v jednej z viacerých možných alternatív ich výkladu

a aplikácie pripúšťajú aj alternatívu ústavne konformnú.

Nemožno sa stotožniť ani s argumentom navrhovateľa, že zo strany právnických

osôb, ktorých predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu

(v danom prípade založených alebo zriadených na ochranu spotrebiteľa podľa zákona

č. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona o priestupkoch v znení

neskorších predpisov), dochádza k získaniu osobných údajov v rozpore s § 7 ods. 1 zákona

č. o ochrane osobných údajov v znení neskorších predpisov (ďalej len

„predchádzajúci zákon o ochrane osobných údajov“). Navrhovateľ totiž opomenul

zohľadniť súvislosť s ďalšími ustanoveniami predchádzajúceho zákona o ochrane osobných

údajov [napríklad s § 7 ods. 4 písm. f) a g)], ako aj platného zákona o ochrane osobných

údajov [napríklad s § 9 ods. 1 a § 10 ods. 3 písm. f) a g)], ktoré umožňujú, aby právnické

osoby, ktorých predmetom je ochrana práv spotrebiteľov podľa osobitného predpisu,

spracúvali aj bez súhlasu osobné údaje získané zo súdmi doručených návrhov na začatie

konania, pokiaľ sú tieto návrhy nevyhnutné na ochranu práv a právom chránených záujmov

spotrebiteľov (t. j. nielen dotknutých osôb, ale aj tretej strany).

V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že a 3 nezaručuje

absolútnu ochranu pred zasahovaním do súkromného a rodinného života, resp. pred každým

zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o dotknutej osobe,

priznáva len ochranu pred neoprávneným zasahovaním do týchto chránených

záujmov (). Ako už bolo uvedené, obmedzenie základného práva musí sledovať

legitímny cieľ, ktorý obstojí s ohľadom na ústavne určený obsah dotknutého základného

práva.

Z dôvodovej správy predloženej k , ktorým bola prijatá

napadnutá právna norma, vyplýva, že jej cieľom bolo rozšíriť ochranu práv na prípady,

na ochrane ktorých existuje dôležitý verejný záujem, avšak v ktorých je veľmi

problematické zo strany subjektov, ktoré majú záujem na ochrane tohto verejného záujmu,

vstupovať do konaní v postavení vedľajších účastníkov. Dôvodom mala byť aj obava,

že u týchto osôb by v danej situácii bolo takmer nemožné preukázať právny záujem

na výsledku konania.

Ústavný súd poznamenáva, že existenciu verejného záujmu možno vidieť práve

v prípadoch, v ktorých by mohla byť ochrana práv a právom chránených záujmov

účastníkov konania významná i pre iné subjekty, ktoré účastníkmi konania nie sú. Preto

môže dôležitý verejný záujem spočívať aj vo vytvorení účinných právnych prostriedkov

na vstup iných subjektov než účastníkov právneho vzťahu do konania tak, ako tieto

vyplývajú z napadnutého ustanovenia, pokiaľ ich účasť v konaní sleduje posilnenie ochrany

práv a oprávnených záujmov osôb, ktoré sú pri ochrane svojich práv v znevýhodnenom

postavení.

V tejto súvislosti možno pripomenúť aj záväzky Slovenskej republiky vyplývajúce

z práva Európskej únie, konkrétne zo smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých

podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, v úvodnej časti ktorej Rada Európskych

spoločenstiev deklaruje, že „osoby a organizácie, ktoré majú oprávnený záujem na tejto

záležitosti, musia mať prostriedky na podanie podnetu na začatie postupov týkajúcich sa

zmluvných podmienok navrhovaných pre všeobecné uplatňovanie v zmluvách uzatvorených

so spotrebiteľmi a najmä nekalých podmienok buď pred súdom, alebo správnym orgánom

príslušným na rozhodnutie sťažností alebo na podanie návrhu na začatie príslušných

súdnych konaní“.

S prihliadnutím na uvedené považoval ústavný súd za odôvodnenú existenciu

verejného záujmu na rozšírení okruhu subjektov, ktoré sa môžu stať vedľajšími účastníkmi

súdneho konania, aj o právnické osoby, ktorých predmetom je ochrana práv podľa

osobitného predpisu, ktoré samy osebe nemajú právny záujem na výsledku konania, svoju

činnosť však vykonávajú v záujme ochrany práv niektorého z účastníkov konania alebo

tretích osôb (napríklad spotrebiteľov), ktorí sa pri ochrane svojich práv nachádzajú oproti

druhej strane sporu spravidla v nevýhodnejšom postavení. Skutočnosť, že sa tieto právnické

osoby v súvislosti so svojím vstupom do konania z doručených rovnopisov návrhov

na začatie konania oboznámia s podstatnými okolnosťami prípadov vrátane osobných

údajov účastníkov konania, ktorých rozsah je stanovený , nepredstavuje

podľa ústavného súdu neospravedlniteľný zásah do základného práva na súkromie podľa

a 3 , ale práve naopak, sleduje legitímny cieľ.

Ústavný súd sa preto už pri predbežnom prerokovaní návrhu nestotožnil

s pochybnosťami navrhovateľa, že napadnutou právnou normou dochádza k neoprávnenému

zásahu do základnych práv zaručených a 3 . Ak v konkrétnom prípade

prerokúvanom súdom, v ktorom bol návrh na vyslovenie nesúladu s

ods. 2 a 3 doručený, má navrhovateľ podozrenie, že účelom vstupu vedľajšieho

účastníka do konania bolo len získanie osobných údajov o účastníkovi konania, ktorý je

spotrebiteľom, ústavný súd pripomína, že pre účely ochrany práv dotknutých osôb má

navrhovateľ podľa § 62 až § 66 platného zákona o ochrane osobných údajov právo zaslať

Úradu na ochranu osobných údajov podnet na začatie konania o ochrane osobných údajov,

ktorý predstavuje zákonom predpokladaný postup na dosiahnutie účinnej ochrany

označeného základného práva v týchto prípadoch.

Ústavný súd navyše pripomína, že navrhovateľ vo svojom návrhu poukazuje nielen

na skutočnosť, že nesúlad napadnutého ustanovenia s a 3 namietal sám

účastník konania, ale aj že tento súčasne vzniesol námietku prípustnosti vedľajšieho

účastníctva. V danom prípade to potom okresnému súdu pri rozhodovaní o tejto námietke

umožňuje realizovať ústavne konformný výklad relevantných právnych predpisov v smere

naznačenom ústavným súdom, a tak ochrániť základné práva dotknutej osoby zaručené

a 3 .

Vychádzajúc z obsahu, zmyslu a účelu napadnutého ustanovenia ,

ktoré možno interpretovať a aplikovať v spojitosti s ďalšími procesnými ustanoveniami

obsiahnutými v tak, ako už bolo uvedené, a tiež

s prihliadnutím na limity spracúvania osobných údajov dané aktuálnou právnou úpravou

(platným zákonom o ochrane osobných údajov), ústavný súd nepovažuje označené

ustanovenie za spôsobilé zasiahnuť do základného práva

garantovaného v a 3 .

Ústavný súd na základe uvedeného vyhodnotil návrh okresného súdu na vyslovenie

nesúladu s a 3 nielen ako nespĺňajúci zákonom

predpísané náležitosti, ale v konečnom dôsledku aj ako zjavne neopodstatnený, a preto ho

podľa odmietol.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nie je možné podať opravný prostriedok

V Košiciach 29. januára 2014