Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 58 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (65)PL. ÚS 7/2014
PDF · 228.69 KB
No categories available
PL. ÚS 7/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. marca 2014 v pléne
zloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jána Auxta, Petra Brňáka,
Ľubomíra Dobríka, Ľudmily Gajdošíkovej, Sergeja Kohuta, Jána Lubyho, Milana Ľalíka,
Lajosa Mészárosa, Marianny Mochnáčovej, Ladislava Orosza a Rudolfa Tkáčika predbežne
prerokoval návrh Okresného súdu Bratislava I na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1
písm. a) Ústavy Slovenskej republiky a podľa § 18 ods. 1 písm. d) zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov o súlade § 13
ods. 1 a 3 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení účinnom do 30. júna 2004 s čl. 2
Dohovoru č. 111 Medzinárodnej organizácie práce – Dohovor o diskriminácii (zamestnaní
a povolaní) a takto
rozhodol:
Návrh Okresného súdu Bratislava I na začatie konania o súlade právnych predpisov
o d m i e t a pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 18. októbra
2012 doručený návrh Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“ alebo
„navrhovateľ“), zastúpeného sudkyňou JUDr. Helenou Hausleitnerovou, na začatie konania
podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa § 18
ods. 1 písm. d) zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) o súlade § 13 ods. 1 a 3 zákona
č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení účinnom do 30. júna 2004 (ďalej len „Zákonník
práce v znení účinnom do 30. júna 2004“) s čl. 2 Dohovoru č. 111 Medzinárodnej
organizácie práce – Dohovor o diskriminácii (zamestnaní a povolaní) uverejneného
v Zbierke zákonov pod č. 465/1990 Zb. (ďalej len „Dohovor č. 111 MOP“).
2. Okresný súd vo svojom návrhu uviedol, že pod sp. zn. 18 C 377/2004 vedie
konanie, ktorého predmetom je zaplatenie nemajetkovej ujmy vo výške 9 958,17 €
s príslušenstvom žalobcovi J. B. (ďalej len „žalobca“), a to z dôvodu porušenia zákazu
diskriminácie zamestnanca v zmysle § 13 Zákonníka práce v znení účinnom do 30. júna
2004 zo strany žalovaného zamestnávateľa – D. p. B., a. s. (ďalej len „žalovaný“),
v súvislosti s tým, že žalobca bol žalovaným predvolaný na prerokovanie „priestupku“
v zmysle vnútropodnikovej smernice PR10/2003, ku ktorému malo dôjsť 7. mája 2004,
pričom žalovaný postupoval vo vzťahu k žalobcovi v rozpore so zásadou rovnakého
zaobchádzania (v porovnaní s ostatnými zamestnancami žalovaného vykonávajúcimi iný
druh práce, napr. stolármi, elektrikármi, administratívnymi pracovníkmi a pod.).
3. V odôvodnení návrhu okresný súd uviedol: „V prejednávanej veci je potrebné
aplikovať § 13 ods. 1, 3 Zákonníka práce (zákon číslo 311/2001 Z. z.) účinný 7.5.2004, kedy
došlo k prejednaniu tzv. priestupku. Ustanovenie § 13 ods. 1 Zákonníka práce zakazuje
diskrimináciu len podľa pohlavia, manželského stavu a rodinného stavu, rasy, farby pleti,
jazyka, veku, zdravotného stavu, viery a náboženstva, politického alebo iného zmýšľania,
odborovej činnosti, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo
etnickej skupine, majetku, rodu alebo iného postavenia okrem prípadu, ak to ustanovuje
zákon alebo ak je na výkon prác vecný dôvod, ktorý spočíva v predpokladoch alebo
požiadavkách a v povahe práce, ktorú má zamestnanec vykonávať.
Pritom Čl. 2 Dohovoru č. 111 Medzinárodnej organizácie práce, uverejnený
v zbierke zákonov pod č. 465/1990 Zb. ustanovuje, že každý členský štát, pre ktorý je tento
Dohovor v účinnosti, sa zaväzuje vyhlásiť a vykonávať vnútroštátnu politiku zameranú
na presadzovanie rovnosti príležitostí a zaobchádzania v zamestnaní a povolaní metódami
primeranými vnútroštátnym podmienkam a zvyklostiam tak, aby sa odstránila akákoľvek
diskriminácia v tomto smere.
Teda z Čl. 2 Dohovoru č. 111 vyplýva v zamestnaní potreba dodržiavať všeobecnú
zásadu nediskriminácie keď zakazuje akúkoľvek diskrimináciu v zamestnaní a v povolaní,
kdežto ustanovenie § 13 ods. 1 Zákonníka práce túto zásadu obmedzuje a zakazuje
diskrimináciu len podľa určených kritérií a to len podľa pohlavia, manželského stavu
a rodinného stavu, rasy, farby pleti, jazyka, veku, zdravotného stavu, viery a náboženstva,
politického alebo iného zmýšľania, odborovej činnosti, národného alebo sociálneho pôvodu
príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, majetku, rodu alebo iného postavenia.
Teda podľa názoru súdu ide o rozpor § 13 ods. 1, 3 Zákonníka práce (zákona číslo
311/2001 Z. z.) účinného ku dňu 7.5.2004 s článkom 2 Dohovoru č. 111.
Súd skúmal, či nie je možné priamo aplikovať Dohovor č. 111 v zmysle čl. 154c
Ústavy SR, avšak dospel k záveru, že v danej veci nejde o základne ľudské práva pretože
uplatňované právo žalobcu nespadá pod 2 oddiel, 2 hlavy Ústavy Slovenskej republiky,
keďže predmetom konania je zaplatenie nemajetkovej ujmy [...].
Európska únia ani Európske spoločenstvo nevydalo žiadne Nariadenie, žiaden
Dohovor, ktoré by riešilo ochranu pred diskrimináciou, ponecháva dodržiavanie zásady
rovnakého zaobchádzania na národné štáty. (Dohovor č. 111 je Dohovorom Medzinárodnej
organizácie práce.) Európske spoločenstvo vydalo len Smernicu Rady č. 2000/78/ES, ktorú
môže súd použiť len ako výkladové pravidlo, keďže ustanovenie § 13 ods. 1, 3 Zákonníka
práce účinného dňa 7.5.2004 je jednoznačné, túto smernicu nie je možné v prejednávanej
veci aplikovať.
Podľa článku 2 Dohovoru č. 111 uverejneného v zbierke zákonov pod č. 465/1990
Zb. každý členský štát, pre ktorý je tento Dohovor v účinnosti, sa zaväzuje vyhlásiť
a vykonávať vnútroštátnu politiku zameranú na presadzovanie rovnosti príležitostí
a zaobchádzanie v zamestnanosti a povolaní metódami primeranými vnútroštátnym
podmienkam a zvyklostiam tak, aby sa odstránila akákoľvek diskriminácia v tomto smere.
Ako vyplýva z článku 3 vyššie cit. Dohovoru č. 111 každý členský štát, pre ktorý
je tento Dohovor v účinnosti sa zaväzuje
a) usilovať o spoluprácu s organizáciami zamestnávateľov a pracovníkov a s inými
príslušnými orgánmi pri presadzovaní prijatia a uskutočňovania tejto politiky;
b) vydávať zákony a podporovať výchovné programy spôsobilé zabezpečiť prijatie
a uskutočňovanie tejto politiky;
c) zrušiť akékoľvek zákonodarné ustanovenia a zmeniť akékoľvek správne opatrenie
alebo prax, ktoré sú nezlučiteľné s touto politikou.
Podľa Čl. 1 Ústavy SR ods. 2 Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné
pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie
medzinárodné záväzky.
Podľa názoru súdu, označené ustanovenia uvedené v bode II návrhu sa javia byť
v rozpore s Čl. 2 Dohovoru č. 111 uvedeného v bode III návrhu a vyriešenie tejto otázky
je nevyhnutné pre rozhodnutie súdu vo veci, preto súd prerušil konanie v danej veci podľa
§ 109 ods. 1 písm. b) druhej vety O.s.p. a postúpil vec Ústavnému súdu SR.“
4. Vzhľadom na uvedené okresný súd navrhol, aby ústavný súd rozhodol, že
„Ustanovenia § 13 ods. 1, 3 Zákonníka práce (zákon číslo 311/2001 Z. z.) účinný 7. 5. 2004
nie je v súlade s Čl. 2 Dohovoru č. 111 uverejneného v Zbierke zákonov pod číslom
II.
5. Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
6. Podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy ústavný súd rozhoduje o súlade zákonov
s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas
Národná rada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom
ustanoveným zákonom.
7. Podľa čl. 131 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o návrhoch podľa čl. 125 ods. 1
písm. a) a b) ústavy v pléne. Plénum ústavného súdu sa uznáša nadpolovičnou väčšinou
všetkých sudcov. Ak sa táto väčšina nedosiahne, návrh sa zamietne.
8. Podľa čl. 130 ods. 1 písm. d) ústavy ústavný súd začne konanie, ak podá návrh
na začatie konania súd.
9. Podľa čl. 144 ods. 2 ústavy ak sa súd domnieva, že iný všeobecne záväzný právny
predpis, jeho časť alebo jeho jednotlivé ustanovenie, ktoré sa týka prejednávanej veci,
odporuje ústave, ústavnému zákonu, medzinárodnej zmluve podľa čl. 7 ods. 5 alebo zákonu,
konanie preruší a podá návrh na začatie konania na základe čl. 125 ods. 1. Právny názor
ústavného súdu obsiahnutý v rozhodnutí je pre súd záväzný.
10. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
11. Podľa § 18 ods. 1 písm. d) zákona o ústavnom súde ústavný súd začne konanie,
ak návrh podá súd v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou. Podľa § 19 zákona
o ústavnom súde sa súdom podľa § 18 ods. 1 písm. d) uvedeného zákona rozumie príslušný
senát alebo samosudca. Podľa § 21 ods. 4 zákona o ústavnom súde ak je účastníkom
konania súd, zastupuje senát jeho predseda.
12. Podľa § 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak osoby uvedené v § 18 ods. 1
písm. a) až f) zákona o ústavnom súde dospejú k názoru, že právny predpis nižšej právnej
sily nie je v súlade s právnym predpisom vyššej právnej sily alebo s medzinárodnou
zmluvou, môžu podať ústavnému súdu návrh na začatie konania.
13. Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania
sa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho
podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha,
odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ
(navrhovatelia) alebo jeho (ich) zástupca.
14. Podľa § 37 ods. 3 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania okrem
všeobecných náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať
a) označenie predpisu, ktorého nesúlad s právnym predpisom vyššej právnej sily sa
namieta, s vyjadrením, či navrhovateľ napáda predpis v celom rozsahu alebo v jeho časti,
prípadne v jednotlivom ustanovení,
b) označenie predpisu vyššej právnej sily, jeho časť alebo jednotlivé ustanovenie
alebo označenie medzinárodnej zmluvy, jej časti, alebo jednotlivého ustanovenia, s ktorým
napadnutý predpis nie je v súlade.
15. Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.
16. Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak.
17. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
18. Podľa čl. 1 ods. 1 Dohovoru č. 111 MOP na účely tohto Dohovoru výraz
„diskriminácia“ zahŕňa:
a) akékoľvek rozlišovanie, vylučovanie alebo dávanie prednosti založené na rase,
farbe pleti, pohlaví, náboženstve, politických názoroch, národnostnom alebo sociálnom
pôvode, ktoré má za následok znemožnenie alebo porušenie rovnosti príležitostí alebo
zaobchádzania v zamestnaní alebo povolaní;
b) akékoľvek iné rozlišovanie, vylučovanie alebo dávanie prednosti, ktoré má
za následok znemožnenie alebo porušenie rovnosti príležitostí alebo zaobchádzania
v zamestnaní alebo povolaní, ktoré môže určiť zúčastnený členský štát po prerokovaní
s reprezentatívnymi organizáciami zamestnávateľov a pracovníkov, pokiaľ také organizácie
existujú, a s inými príslušnými orgánmi.
19. Podľa čl. 2 Dohovoru č. 111 MOP každý členský štát, pre ktorý je tento Dohovor
v účinnosti, sa zaväzuje vyhlásiť a vykonávať vnútroštátnu politiku zameranú
na presadzovanie rovnosti príležitostí a zaobchádzania v zamestnaní a povolaní metódami
primeranými vnútroštátnym podmienkam a zvyklostiam tak, aby sa odstránila akákoľvek
diskriminácia v tomto smere.
20. Podľa § 13 ods. 1 Zákonníka práce v znení účinnom do 30. júna 2004 (t. j.
vrátane 7. mája 2004) zamestnancom patria práva vyplývajúce z pracovnoprávnych vzťahov
bez akýchkoľvek obmedzení a priamej diskriminácie alebo nepriamej diskriminácie podľa
pohlavia, manželského stavu a rodinného stavu, rasy, farby pleti, jazyka, veku, zdravotného
stavu, viery a náboženstva, politického alebo iného zmýšľania, odborovej činnosti,
národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine,
majetku, rodu alebo iného postavenia okrem prípadu, ak to ustanovuje zákon alebo ak je
na výkon prác vecný dôvod, ktorý spočíva v predpokladoch alebo požiadavkách a v povahe
práce, ktorú má zamestnanec vykonávať.
21. Podľa § 13 ods. 3 Zákonníka práce v znení účinnom do 30. júna 2004 (t. j.
vrátane 7. mája 2004) na účely zásady rovnakého zaobchádzania podľa odseku 1 sa priamou
diskrimináciou rozumie, ak sa so zamestnancom zaobchádza menej priaznivo, ako sa
zaobchádza, zaobchádzalo alebo by sa mohlo zaobchádzať s iným zamestnancom
v porovnateľnej situácii. Nepriamou diskrimináciou je navonok neutrálny pokyn,
rozhodnutie alebo prax znevýhodňujúce zamestnanca v porovnaní s inými zamestnancami,
ak tento pokyn, rozhodnutie alebo prax nie sú primerané a nevyhnutné a nemožno ich
ospravedlniť objektívnymi skutočnosťami. Za priamu diskrimináciu alebo nepriamu
diskrimináciu sa považuje aj pokyn na diskrimináciu zamestnanca.
III.
22. Ústavný súd návrh navrhovateľa predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí
pléna ústavného súdu podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde.
23. Pri predbežnom prerokovaní ústavný súd skúmal, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia prijatiu návrhu na začatie
konania na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
24. V rámci predbežného prerokovania ústavný súd zistil, že návrh navrhovateľa
nespĺňa zákonom predpísané náležitosti, konkrétne neobsahuje odôvodnenie návrhu
na začatie konania, ktoré by spĺňalo ústavno-právne požiadavky (m. m PL. ÚS 9/2012,
PL. ÚS 1/2014). Uvedené ústavný súd odôvodňuje takto:
25. Ako z citovaného § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde vyplýva, návrh na začatie
konania podaný ústavnému súdu musí obsahovať odôvodnenie, ktoré musí spĺňať
dostatočné ústavno-právne požiadavky (m. m. PL. ÚS 9/2012, PL. ÚS 1/2014).
26. Okresný súd však tvrdenie o nesúlade ustanovenia § 13 ods. 1 Zákonníka práce
v znení účinnom do 30. júna 2004, ktoré vypočítavalo dôvody zákazu diskriminácie
v pracovnoprávnych vzťahoch demonštratívne (pozri slovné spojenie „iné postavenie“),
s čl. 2 Dohovoru č. 111 MOP, v zmysle ktorého sa všetky členské štáty zaviazali vykonávať
vnútroštátnu politiku zameranú na odstránenie akejkoľvek diskriminácie v zamestnaní
a povolaní, odôvodnil iba tým, že napadnuté ustanovenie § 13 ods. 1 Zákonníka práce
v znení účinnom do 30. júna 2004 nezakazuje výslovne akúkoľvek diskrimináciu
v zamestnaní a povolaní. Podľa navrhovateľa z čl. 2 Dohovoru č. 111 MOP vyplýva
„potreba dodržiavať všeobecnú zásadu nediskriminácie, keď zakazuje akúkoľvek
diskrimináciu v zamestnaní a v povolaní, kdežto ustanovenie § 13 ods. 1 Zákonníka práce
túto zásadu obmedzuje a zakazuje diskrimináciu len podľa určených kritérií a to len podľa
pohlavia, manželského stavu a rodinného stavu, rasy, farby pleti, jazyka, veku, zdravotného
stavu, viery a náboženstva, politického alebo iného zmýšľania, odborovej činnosti,
národného alebo sociálneho pôvodu príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine,
majetku, rodu alebo iného postavenia. Teda podľa názoru súdu ide o rozpor § 13 ods. 1, 3
Zákonníka práce (zákona číslo 311/2001 Z. z.) účinného ku dňu 7.5.2004 s článkom 2
Dohovoru č. 111.“.
27. Pokiaľ ide o navrhovateľom tvrdený nesúlad ustanovenia § 13 ods. 3 Zákonníka
práce v znení účinnom do 30. júna 2004, ktoré v oblasti pracovnoprávnych vzťahov
vymedzovalo pojem priamej a nepriamej diskriminácie, s čl. 2 Dohovoru č. 111 MOP,
navrhovateľ v odôvodnení svojho návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov
neuviedol absolútne žiadne argumenty, ktorými by podporil svoj návrh na vyslovenie
nesúladu v tejto časti. Navrhovateľom tvrdený nesúlad ustanovenia § 13 ods. 3 Zákonníka
práce v znení účinnom do 30. júna 2004 s čl. 2 Dohovoru č. 111 MOP teda nie je v návrhu
na začatie konania vôbec odôvodnený.
28. Ústavný súd, posudzujúc doručený návrh z ústavno-právneho hľadiska,
nepovažuje za dostatočné také odôvodnenie návrhu na vyslovenie nesúladu namietaných
ustanovení § 13 ods. 1 a 3 Zákonníka práce v znení účinnom do 30. júna 2004 s čl. 2
Dohovoru č. 111 MOP, v ktorom absentuje podrobnejšie opísanie súvislostí medzi
napadnutými ustanoveniami § 13 ods. 1 a 3 Zákonníka práce v znení účinnom do 30. júna
2004 a ďalšími súvisiacimi ustanoveniami právnych predpisov reglementujúcich podmienky
zákazu diskriminácie vrátane ustanovení medzinárodnej zmluvy, ktoré majú byť v zmysle
návrhu referenčnými normami, ako aj uvedenie dôvodov, na základe ktorých dospel
okresný súd k záveru, že v prípade, ktorý prerokúva a v súvislosti s ktorým sa obrátil na
ústavný súd, nie je možný ústavne súladný výklad a aplikácia relevantných právnych
noriem, keďže len stroho a izolovane prezumuje neústavnosť napadnutých ustanovení § 13
ods. 1 a 3 Zákonníka práce v znení účinnom do 30. júna 2004.
29. Podľa názoru ústavného súdu okresný súd vo svojom návrhu nepredložil dostatok
dôvodov, ktoré by v čase predbežného prerokovania veci svojou relevanciou preukazovali
možnosť reálneho nesúladu napadnutých ustanovení § 30 ods. 1 a 3 Zákonníka práce
v znení účinnom do 30. júna 2004 s čl. 2 Dohovoru č. 111 MOP. Absencia dôvodov, ktoré
sú podstatnou obsahovou náležitosťou návrhu súdu na začatie konania o súlade ustanovení
zákona s právnymi predpismi vyššej právnej sily (v danom prípade s Dohovorom č. 111
MOP), vedie k celkovej nepresvedčivosti a signalizuje skôr podanie tohto návrhu na začatie
konania o súlade právnych predpisov len z opatrnosti alebo z rezignácie okresného súdu
vykonať v danom prípade ústavne súladný výklad relevantných právnych noriem.
S prihliadnutím na to ústavný súd dospel k záveru, že návrh nespĺňa náležitosti vyžadované
zákonom o ústavnom súde pre takéto druhy návrhu, čo už samo osebe odôvodňuje
odmietnutie návrhu na začatie konania podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (m. m.
PL. ÚS 20/06, PL. ÚS 9/2012, PL. ÚS 1/2014).
30. Nadväzujúc na uvedené, považuje ústavný súd za vhodné pripomenúť aj svoju
doterajšiu judikatúru, v ktorej opakovane a konštantne zdôrazňuje, že nie je povinný
odstraňovať nedostatky v podaniach navrhovateľov. V prípadoch návrhov na začatie
konania podávaných fyzickými osobami a právnickými osobami na taký postup (resp.
na zaistenie podania kvalifikovaného návrhu) slúži inštitút povinného právneho zastúpenia
v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako
ústavný súd posudzuje nedostatky podaní účastníkov konania (napr. IV. ÚS 409/04,
IV. ÚS 168/05, IV. ÚS 77/08, I. ÚS 162/2010, I. ÚS 368/2010, III. ÚS 357/2010,
III. ÚS 206/2010, II. ÚS 309/2010, IV. ÚS 134/2010, IV. ÚS 159/2010, IV. ÚS 213/2010,
IV. ÚS 234/2010, I. ÚS 594/2012 a iné).
Zmyslom požiadavky kvalifikovaného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným
súdom je, aby ústavný súd ako špecializovaný súdny orgán ochrany ústavnosti nebol
neúmerne zaťažovaný nekvalifikovanými návrhmi a nekvalifikovaným prístupom
účastníkov ku konaniu.
Aj v tomto ohľade teda naďalej zostáva v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta
sunt“, t. j. bdelým patrí právo, a to obzvlášť vtedy, ak ide o osoby (navrhovateľov), ktoré sú
zastúpené osobou práva znalou (napr. advokátom), ktorá by svojou profesiou mala
zaručovať naplnenie účelu požiadavky kvalifikovaného právneho zastúpenia v konaní pred
ústavným súdom (m. m. II. ÚS 358/2012, II. ÚS 285/2012, I. ÚS 4/2013, III. ÚS 138/2013,
III. ÚS 427/2013, I. ÚS 19/2014).
Napriek tomu, že spomínaná judikatúra ústavného súdu sa týka vymedzenia úlohy
kvalifikovaného právneho zastúpenia advokátom v zmysle § 20 ods. 2 zákona o ústavnom
súde, je nepochybné, že jej ratio možno v rámci konania o súlade právnych predpisov
primerane uplatniť aj vo vzťahu k navrhovateľovi, ktorým je súd, resp. príslušný senát
zastúpený jeho predsedom alebo samosudca (§ 19 a § 21 ods. 4 zákona o ústavnom súde),
teda subjekt, ktorý možno z hľadiska znalosti práva nepochybne považovať
za kvalifikovaný.
31. Ústavný súd, majúc na zreteli uvedené skutočnosti, pri predbežnom prerokovaní
podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde dospel k záveru, že návrh navrhovateľa
na začatie konania o súlade právnych predpisov neobsahuje odôvodnenie, ktoré by spĺňalo
dostatočné ústavno-právne požiadavky (m. m. PL. ÚS 9/2012, PL. ÚS 1/2014), a vzhľadom
na to predmetný návrh odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu
nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. marca 2014