Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

PL. ÚS 13/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. novembra 2016

v pléne zloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jany Baricovej, Petra

Brňáka, Ľudmily Gajdošíkovej, Sergeja Kohuta, Milana Ľalíka, Marianny Mochnáčovej,

Ladislava Orosza a Rudolfa Tkáčika o návrhoch Okresného súdu Dunajská Streda,

zastúpeného sudcom , z 1. februára 2016 na začatie konania o súlade

ustanovenia prvej a druhej vety Občiansky súdny

poriadok v znení neskorších predpisov s v spojení

s a z 2. februára 2016 na začatie konania o súlade

ustanovení a prvej a druhej vety Občiansky

súdny poriadok v znení neskorších predpisov s

v spojení s takto

rozhodol:

Konanie o návrhoch Okresného súdu Dunajská Streda z a s t a v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 1. februára 2016

doručený návrh Okresného súdu Dunajská Streda, zastúpeného sudcom

(ďalej aj „navrhovateľ“ alebo „okresný súd“), na začatie konania podľa čl. 125

ods. 1 písm. a) a (ďalej len „“)

a

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) o súlade

ustanovenia prvej a druhej vety Občiansky súdny

poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) s v spojení

s . Vec bola zaevidovaná pod sp. zn. .

Ústavnému súdu bol 2. februára 2016 doručený ďalší návrh Okresného súdu

Dunajská Streda (zastúpeného sudcom ) na posúdenie súladu § 87

písm. f) a prvej a druhej vety s

ods. 1 v spojení s . Vec bola zaevidovaná pod sp. zn.

.

Plénum ústavného súdu na neverejnom zasadnutí 9. novembra 2016 uznesením

sp. zn. PLs. veci vedené pod sp. zn. a sp. zn.

spojilo na spoločné konanie vedené ďalej pod sp. zn. vzhľadom na to,

že v označených veciach ide z hľadiska predmetu konania o súlade právnych predpisov

podľa o súvisiace návrhy podané tým istým navrhovateľom.

Navrhovateľ v návrhu vedenom pod sp. zn. uviedol, že

predmetom konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. je rozhodovanie

o žalobe žalobcu, ktorou sa domáha zaplatenia sumy 5 092,43 € z titulu nezaplatenia ceny

za dodaný stavebný materiál. Podľa navrhovateľa „V prerokúvanej veci je z ust. § 103

zrejmé, že súd má v zásade skúmať podmienky, za ktorých môže vo veci konať,

medzi ktoré patrí aj jeho miestna príslušnosť. Miestna príslušnosť konajúceho súdu podľa

a v prerokúvanej veci nie je daná, keďže žalovaná právnická osoba

má sídlo v obvode Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom. Jej všeobecným súdom je tak

tento súd, nie tunajší súd. Ustanovenie prvej a druhej vety však

bránia súdu vôbec sa zaoberať otázkou, či je miestne príslušný, ak nejde o vec uvedenú

v Aplikácia ustanovenia prvej a druhej vety tak bráni

konajúcemu súdu prihliadnuť na nedostatok svojej miestnej príslušnosti a postupovať podľa

“.

Navrhovateľ argumentoval, že základné právo na zákonného sudcu v spojení

s princípom materiálneho právneho štátu nevyhnutne vyžaduje, aby zákonná úprava sudcovi

všeobecného súdu neznemožnila prihliadnuť na to, že je vo veci „nezákonným“ sudcom.

Zákon nemôže sudcu všeobecného súdu «nútiť robiť procesné úkony napriek tomu, že je

vo veci „nezákonným“, teda napríklad pretože súd, na ktorom vykonáva funkciu, je na daný

procesný úkon alebo konanie miestne alebo vecne nepríslušný. V právnom štáte je totiž

vylúčené, aby bol súd zákonodarcom nútený vedome porušovať práva, a to bez toho, aby

bol osobe, ktorá by tým mohla byť dotknutá, daný priestor na prípadné bránenie týchto

práv, alebo aby bol tento (formálne protiprávny) postup súdu racionálne ospravedlnený

nečinnosťou tejto osoby pri obrane svojich práv.».

Ustanovenia prvej a druhej vety podľa okresného súdu «v podstate

ukladajú sudcovi, ktorý o sebe napr. zjavne vie, že je sudcom „nezákonným“, pretože nie je

miestne alebo vecne príslušným, napriek tomu vedome porušiť právo druhého účastníka na

zákonného sudcu a vykonať aspoň prvý procesný úkon („začať konanie vo veci samej“

v zmysle tretej vety , resp. vydať platobný rozkaz pri splnení podmienok

) predtým, než sa druhému účastníkovi dá priestor svoje právo na

zákonného sudcu uplatniť.». Na takéto obmedzenie základného práva druhého účastníka

konania nie sú dané žiadne ústavne akceptovateľné a racionálne dôvody.

V prerokúvanej veci je prvým procesným úkonom súdu vydanie rozhodnutia

(platobného rozkazu), pričom samotná žaloba sa žalovanému doručuje až spoločne

s platobným rozkazom. Z príslušných ustanovení a

pre žalovaného vyplýva povinnosť odpor pod hrozbou jeho odmietnutia odôvodniť vecne

skutočnosťami, ktoré spochybňujú samotný uplatnený nárok. Vzhľadom na uvedené podľa

názoru navrhovateľa odporca reálne ani nemá možnosť namietnuť nedostatok miestnej

príslušnosti všeobecného súdu, a teda nezákonnosť sudcu v zmysle bez

toho, aby mal „voči platobnému rozkazu konkrétnu vecnú výhradu“. Týmto spôsobom sa

základné právo na zákonného sudcu podľa stáva len akýmsi

akcesorickým základným právom, „ktorého sa je možné dovolávať len spolu s vecnými

námietkami proti správnosti rozhodnutia, ktoré nezákonný sudca vydal. však právo

na zákonného sudcu priznáva každému účastníkovi, resp. zakazuje, aby bol ktokoľvek

tomuto sudcovi odňatý, a to bez ohľadu na vlastnú kauzalitu pôsobenia nezákonného sudcu

na výsledné rozhodnutie. Z SR nemožno vyvodiť, že by nezákonný sudca

bol nezákonný len vtedy, ak by bol nepríslušný, určený v rozpore s rozvrhom práce

a súčasne by jeho rozhodnutie bolo vecne nesprávne.“. Vzhľadom na to, že žalovaný

nemôže podať odpor len z dôvodu, že platobný rozkaz bol vydaný nepríslušným súdom,

nemôže uplatniť svoje zákonné právo na zákonného sudcu. Takúto možnosť nemá ani

samotný všeobecný súd, keďže prvej a druhej vety mu zakazuje skúmať

miestnu príslušnosť pred vydaním platobného rozkazu. Týmto spôsobom sa zároveň

znemožňuje všeobecnému súdu chrániť základné práva a slobody, čo je v rozpore s čl. 1

ods. 1 .

Pre prípad, ak by ústavný súd o návrhu na začatie konania nerozhodol do 30. júna

2016 (týmto dňom stratil platnosť a účinnosť , pozn.),

navrhovateľ poukázal na (ďalej aj „“)

zdôrazňujúc, že „Ustanoveniu dnešného zodpovedá obsahovo

, ktoré len inou formuláciou vyjadruje to isté, teda že súd neskúma miestnu

príslušnosť (okrem výlučnej) inak než na námietku žalovaného.“.

Na základe uvedeného navrhovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí návrhu

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Ustanovenie prvej a druhej vety

( v znení neskorších predpisov) nie je v súlade s v spojení

s .“

V návrhu na začatie konania vo veci evidovanej pred rozhodnutím ústavného súdu

o spojení na spoločné konanie pod sp. zn. okresný súd uviedol, že v konaní,

ktoré je pred ním vedené pod sp. zn. , sa prerokúva návrh na nariadenie

predbežného opatrenia, ktorým sa navrhovateľ v tomto civilnom konaní (ďalej len

„navrhovateľ v civilnom konaní“) domáha, aby sa uložilo

- odporcovi zdržať sa použitia dvoch dohôd o zrážkach zo mzdy uzavretých

medzi navrhovateľom v civilnom konaní a odporcom 16. augusta 2012 (ďalej len

„dohody“) a

- tretej osobe (zamestnávateľovi navrhovateľa v civilnom konaní) zdržať sa

vykonávania zrážok zo mzdy navrhovateľa v civilnom konaní na základe dohôd.

Okresný súd poukázal na skutočnosť, že v prerokúvanej veci je miestna príslušnosť

všeobecného súdu daná , keďže navrhovateľ v civilnom konaní majúci

bydlisko v obvode „tunajšieho súdu, je spotrebiteľom v zmysle § 52 ods. 4 Občianskeho

zákonníka, odporca je dodávateľom v zmysle § 52 ods. 3 Obč. zák. a spor sa týka úverovej

zmluvy medzi nimi, teda spotrebiteľskej zmluvy (§ 52 ods. 1 Obč. zák.). Práve ustanovenie

v spojení s tak núti súd dospieť k záveru, že na

prerokovanie návrhu je daná jeho príslušnosť. Zároveň ustanovenia § 105 ods. 1 prvej

a druhej vety bránia súdu vôbec sa zaoberať otázkou, či je miestne príslušný, ak

nejde o vec uvedenú v “.

Podľa navrhovateľa zákonná úprava súladná s druhej vety „musí

znemožňovať“ svojvoľnú a účelovú voľbu všeobecného súdu zo strany účastníka konania,

pričom takéto ovplyvňovanie miestnej príslušnosti všeobecného súdu

voľbou bydliska žalobcovi umožňuje. Navrhovateľ v tejto súvislosti argumentuje, že

„Citované ustanovenie sa týka situácie, kedy spotrebiteľ vystupuje ako navrhovateľ (ak by

vystupoval ako odporca, určovala by sa príslušnosť podľa jeho bydliska už v zmysle § 84

a a nebolo by potrebné osobitné ustanovenie). Spotrebiteľ ako

navrhovateľ (žalobca) má však v rukách jednak voľbu vlastného bydliska, ako aj okamih,

kedy jeho návrh dôjde súdu. V zmysle ustálenej judikatúry sa síce za bydlisko považuje

miesto, kde sa určitá osoba zdržiava s trvalým úmyslom, pre súd je však v prípade žalobcu

prakticky nemožné vychádzať z iného ukazovateľa než z administratívne hláseného trvalého

pobytu... Dôsledky tejto právnej normy sú tak zrejmé – spotrebiteľ môže krátko pred

podaním žaloby (návrhu) zmeniť svoje trvalé bydlisko do obvodu okresného, resp. dokonca

krajského súdu, ktorý je napr. známy pro-spotrebiteľskou judikatúrou, podať žalobu

s odkazom na a následne si svoje bydlisko prehlásiť späť, keďže takáto

zmena nemá na už raz založenú príslušnosť žiaden vplyv...“.

Podľa navrhovateľa napadnuté ustanovenie nemá

žiadne opodstatnenie a nemožno ním naplniť ani účel sledovaný príslušnou novelizáciou

(ochranu spotrebiteľa, pozn.) vyvoditeľný z dôvodovej

správy k návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa Občiansky súdny

poriadok v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov

(parlamentná tlač č. 642), keďže podľa navrhovateľa nie je zrejmé, ako spotrebiteľovi, ktorý

«„nie vždy všetkému rozumie“ pomôže v ochrane jeho práv miestna príslušnosť súdu jeho

bydliska, keďže spravidla nebude „vždy rozumieť“ ani tomu, že naň žalobu môže podať.

Argumentom v prospech takejto úpravy nemôže byť ani geografická nedostupnosť

spravodlivosti, ktorá v prípade štátu rozmerov Slovenskej republiky... nie je vôbec

relevantná. Z uvedených dôvodov neobstojí ani porovnávanie § 87 písm. f) Občianskeho

súdneho poriadku napríklad s čl. 17 a 18 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ)

1215/2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných

veciach. Tieto ustanovenia totiž sledujú nespochybniteľný verejný záujem, ktorým je

ochrana spotrebiteľa v cezhraničných sporoch. Ich cieľom je zabrániť tomu, aby bol

spotrebiteľ v určitých prípadoch nútený viesť spor v inom štáte. Vedenie sporu v inom štáte

so sebou totiž prináša viaceré problémy – jazykovú bariéru, odlišné procesné pravidlá,

rozdielne náklady a rozdielna dostupnosť bezplatnej právnej pomoci a pod. Napriek tomu

však čl. 17 nariadenia obmedzuje jeho aplikáciu na niektoré výslovne uvedené prípady,

ktoré (okrem prvých dvoch písmen ods. 1) sú v podstate charakteristické tým, že dodávateľ

svoju obchodnú resp. podnikateľskú činnosť zameriava aj na členský štát spotrebiteľa.

Žiadne z týchto dôvodov však neexistujú v prípade úpravy miestnej príslušnosti

vnútroštátneho práva.».

Navrhovateľ argumentoval, že «spotrebiteľ, ktorý uzavrie zmluvu na jednom mieste,

kde podľa údajov poskytnutých dodávateľovi aj žije aj pracuje, môže ľahko „preniesť“

jurisdikciu pokojne na ktorýkoľvek iný súd tým, že si v jeho obvode vytvorí bydlisko.».

Právna úprava tak podľa názoru navrhovateľa síce spĺňa formálnu

požiadavku obsiahnutú v , avšak nespĺňa obsahové požiadavky, ktoré

možno s prihliadnutím na účel základného práva na zákonného sudcu vyvodiť z čl. 48

ods. 1 v spojení s princípom materiálneho právneho štátu zaručeného v

ods. 1 .

Namietaný nesúlad prvej a druhej vety s

v spojení s navrhovateľ odôvodnil takto:

«Právna úprava upravujúca proces realizácie tohto práva (základného práva na

zákonného sudcu podľa )... musí súdu umožňovať taký procesný postup,

ktorým nedôjde k ukráteniu práva účastníka konania na zákonného sudcu, resp. ktorým sa

účastníkovi a súdu vytvorí dostatočný priestor na uplatnenie tohto práva. ... zákon nemôže

sudcovi úplne znemožniť prihliadnuť na to, že je vo veci „nezákonným“ sudcom, a nútiť ho

robiť procesné úkony napriek tejto skutočnosti, teda napriek tomu, že napr. súd, na ktorom

vykonáva funkciu, je na daný procesný úkon alebo konanie miestne alebo vecne

nepríslušný.» Právna úprava obsiahnutá v prvej a druhej vete je

nedostatočná a bráni presadeniu základného práva na zákonného sudcu v súlade s čl. 48

ods. 1 , keďže všeobecnému súdu je «zakázané skúmať svoju miestnu príslušnosť

z iných dôvodov než z toho hľadiska, či náhodou nejde o matériu uvedenú v

a či preto nie je príslušný iný súd. Citované ustanovenia tak v podstate ukladajú sudcovi,

ktorý o sebe vie, že je sudcom „nezákonným“, pretože nie je miestne alebo vecne

príslušným, napriek tomu vedome porušiť právo druhého účastníka na zákonného sudcu

a vykonať aspoň prvý procesný úkon ... predtým, než sa druhému účastníkovi dá priestor

svoje právo na zákonného sudcu uplatniť. Na takéto obmedzenie práva súdu dbať na

ochranu základného práva na zákonného sudcu nie sú dané žiadne ústavne akceptovateľné

a racionálne dôvody.».

S prihliadnutím na konkrétne okolnosti prerokúvaného prípadu navrhovateľ

argumentoval, že predbežné opatrenie je vykonateľné až doručením, pričom odporca

dostáva prvú možnosť brániť sa proti konaniu nezákonného sudcu až v momente, kedy

sudca voči nemu vydá rozhodnutie, ktoré ho zaväzuje. Pritom „K vydaniu takéhoto

rozhodnutia bol... nezákonný sudca nútený práve ustanoveniami § 105 ods. 1 prvej a druhej

vety , ktoré mu bránia, aby svoju vlastnú nezákonnosť (v podobe nedostatku miestnej

príslušnosti súdu) mohol akokoľvek zohľadniť.“.

Podľa navrhovateľa prvej a druhej vety bráni v zaistení ochrany

základného práva na zákonného sudcu podľa a zároveň bráni sudcom

všeobecného súdu zabezpečiť túto ochranu prípadnou ústavnokonformnou interpretáciou

príslušných procesných predpisov.

Pre prípad, ak by ústavný súd o návrhu nerozhodol do 30. júna 2016, navrhovateľ

s poukazom na nadobudnutie účinnosti 1. júla 2016 uviedol,

že «Ustanoveniu obsiahnutému v dnešnom obsahovo zodpovedá

písm. d) .. Už z formulácie tohto ustanovenia je zrejmé, že sa úplne opúšťa aspoň

čiastočne objektivizujúci koncept „bydliska“ a nahrádza sa čisto formálnym konceptom

„adresy trvalého pobytu“... Pokiaľ by aj teda bolo možné tvrdiť, že ustanovenie § 87

písm. f) pripúšťa ústavnokonformný výklad tým, že sa bude dôsledne skúmať, kde má

spotrebiteľ „bydlisko“ (miesto, kde sa zdržiava s trvalým úmyslom), takýto výklad pri § 19

písm. d) vôbec neprichádza do úvahy. Ten totiž viaže príslušnosť na čisto

administratívne kritérium hláseného trvalého pobytu. Ustanoveniu § 105 ods. 1 dnešného

zodpovedá zasa obsahovo C s. p., ktoré len inou formuláciou vyjadruje to isté,

teda že súd neskúma miestnu príslušnosť (okrem výlučnej) inak než na námietku

žalovaného.».

V konaní podľa postupuje ústavný súd s ohľadom na

ustanovenie predovšetkým podľa všeobecných ustanovení až

a podľa osobitných ustanovení až zákona o ústavnom

súde upravujúcich osobitné procesné pravidlá konania o súlade právnych predpisov.

V konaní o súlade právnych predpisov je ústavný súd oprávnený posudzovať

v zásade len súlad platných predpisov, ich častí, prípadne niektorých ich ustanovení

s právnymi predpismi vyššej právnej sily, čo vyplýva z a aj z

ods. 4 , podľa ktorého ak preskúmavané právne predpisy stratia

platnosť pred vyhlásením nálezu ústavného súdu, konanie sa zastaví ().

Národná rada Slovenskej republiky schválila 21. mája 2015 Civilný sporový

poriadok uverejnený v Zbierke , ktorý

nadobudol účinnosť 1. júla 2016. Na základe ustanovenia došlo dňom

nadobudnutia účinnosti k zrušeniu (abrogácii) Občianskeho

súdneho poriadku vrátane navrhovateľom napádaných ustanovení § 87 písm. f) a § 105

ods. 1 prvej a druhej vety .

Vzhľadom na túto skutočnosť rozhodol ústavný súd v súlade s § 41a ods. 4 zákona

o ústavnom súde, prihliadajúc aj na svoju doterajšiu judikatúru v obdobných procesných

situáciách (mutatis mutandis , ), o zastavení tohto konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. novembra 2016