Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 25 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (31)PL. ÚS 18/02
PDF · 155.81 KB
No categories available
PL. ÚS 18/02
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
PL. ÚS 18/02-22
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. mája 2004 v pléne
zloženom z predsedu Jána Mazáka a zo sudcov Jána Auxta, Juraja Babjaka, Eduarda
Báránya, Alexandra Bröstla, Ľubomíra Dobríka, Ľudmily Gajdošíkovej, Juraja Horvátha,
Jána Lubyho, Lajosa Mészárosa a Štefana Ogurčáka o návrhu Krajského súdu v Prešove,
zastúpeného predsedom senátu l S JUDr. P. Š., na začatie konania o súlade § 2 až 15, § 18
a § 19 v spojení s prílohami č. 1 až 10 vyhlášky Ministerstva financií Slovenskej republiky
č. 465/1991 Zb. o cenách stavieb, pozemkov, trvalých porastov, úhradách za zriadenie práva
osobného užívania pozemkov a náhradách za dočasné užívanie pozemkov v znení
neskorších predpisov s čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky takto
r o z h o d o l :
Konanie o návrhu Krajského súdu v Prešove na začatie konania o súlade § 2 až 15,
§ 18 a § 19 v spojení s prílohami č. 1 až 10 vyhlášky Ministerstva financií Slovenskej
republiky č. 465/1991 Zb. o cenách stavieb, pozemkov, trvalých porastov, úhradách za
zriadenie práva osobného užívania pozemkov a náhradách za dočasné užívanie pozemkov
v znení neskorších predpisov s čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky z a s t a v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 30. mája 2002
doručený návrh Krajského súdu v Prešove (ďalej aj „navrhovateľ“) na začatie konania
o súlade § 2 až 15, § 18 a § 19 v spojení s prílohami č. 1 až 10 vyhlášky Ministerstva
financií Slovenskej republiky č. 465/1991 Zb. o cenách stavieb, pozemkov, trvalých
porastov, úhradách za zriadenie práva osobného užívania pozemkov a náhradách za dočasné
užívanie pozemkov v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška o cenách“) s čl. 20
ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“).
Pretože návrh spĺňal zákonom predpísané náležitosti na začatie konania podľa
čl. 125 ods. 1 písm. b) ústavy o súlade vyhlášky s ústavou, s ústavnými zákonmi,
s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná rada Slovenskej republiky
a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom a so zákonmi, podľa
§ 37 a nasl. zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), plénum ústavného súdu ho
11. júla 2002 uznesením č. k. PL. ÚS 18/02-6 prijalo na ďalšie konanie.
Navrhovateľ tvrdí, že pre účely vyvlastnenia sa náhrada poskytnutá v peniazoch
určuje vo výške zistenej podľa napadnutých ustanovení vyhlášky o cenách. Odvoláva sa
pritom na odkazovacie ustanovenie § 111 ods. 2 zákona č. 50/1976 Zb. o územnom
plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len
„stavebný zákon“). Navrhovateľ tvrdí, že § 2 až 15, § 18 a § 19 v spojení s prílohami č. 1 až
10 vyhlášky o cenách sú v rozpore s čl. 20 ods. 4 ústavy, lebo nezohľadňujú princíp
spravodlivosti pri určení výšky náhrady za odňatie vlastníckeho práva, pretože náhradu
stanovuje statickým spôsobom bez ohľadu na pohyb cien nehnuteľností na trhu. Postupom
podľa mechanizmu stanoveného vyhláškou nemožno dospieť k náhrade za vyvlastnenie,
ktorá by bola spravodlivá a primeraná reálnej cene vyvlastnených nehnuteľností.
V konaní o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 písm. b) ústavy ústavný súd
postupuje podľa príslušných ustanovení prvého oddielu druhej hlavy (§ 37 až 41b) zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 41a ods. 4 zákona o ústavnom súde: „Ak preskúmavané právne predpisy
stratia platnosť pred vyhlásením nálezu ústavného súdu, konanie sa zastaví.“
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že predmetom konaní o súlade
právnych predpisov podľa čl. 125 ústavy sa stali aj právne predpisy, ktoré v okamihu
podania návrhu platné boli, ale svoju platnosť stratili počas samotného konania pred
ústavným súdom. Judikatúra ústavného súdu jednoznačne potvrdzuje, že ústavný súd
konanie o právnom predpise, ktorý stratil platnosť v priebehu konania na ústavnom súde,
zastavoval s odvolaním sa na § 41a ods. 4 zákona o ústavnom súde v dôsledku straty
platnosti preskúmavaného právneho predpisu počas konania o ňom (PL. ÚS 21/98,
II. ÚS 6/99, II. ÚS 63/98, II. ÚS 1/01).
Keďže vo veci vedenej pred ústavným súdom pod sp. zn. PL. ÚS 18/02 došlo
v dôsledku prijatia zákona č. 520/2003 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady
Slovenskej republiky č. 18/1996 Z. z. o cenách v znení neskorších predpisov a ktorým sa
mení zákon č. 491/2001 Z. z. o organizovaní trhu s vybranými poľnohospodárskymi
výrobkami (s účinnosťou od 1. januára 2004) k výslovnej derogácii vyhlášky o cenách,
nesúlad ktorej s čl. 20 ods. 4 ústavy namietal navrhovateľ, ústavný súd podľa § 41a ods. 4
zákona o ústavnom súde konanie zastavil.
Okrem vyššie uvedeného dôvodu je potrebné uviesť, že vyhláška o cenách bola
vydaná na základe splnomocňujúceho ustanovenia obsiahnutého v § 2 ods. 2 písm. e)
zákona Slovenskej národnej rady č. 127/1991 Zb. o pôsobnosti orgánov Slovenskej
republiky v oblasti cien (ďalej len „zákon č. 127/1991 Zb.“) a splnomocňujúceho
ustanovenia obsiahnutého v § 43 ods. 2 zákona Slovenskej národnej rady č. 330/1991 Zb.
o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva, obvodných pozemkových
úradoch, pozemkovom fonde a pozemkových spoločenstvách (ďalej len „zákon č. 330/1991
Zb.“).
Zákon č. 127/1991 Zb. obsahujúci splnomocňujúce ustanovenie bol zrušený
zákonom Národnej rady Slovenskej republiky č. 18/1996 Zb. o cenách (ďalej len „zákon
č. 18/1996“), ktorý je účinný od 1. apríla 1996.
Podľa čl. 123 prvej vety ústavy ministerstvá a iné orgány štátnej správy na základe
zákonov a v ich medziach môžu vydávať všeobecne záväzné právne predpisy, ak sú na to
splnomocnené zákonom.
Z čl. 6 ods. 2 Legislatívnych pravidiel tvorby zákonov (schválených uznesením
Národnej rady Slovenskej republiky pod č. 19 z roku 1997) vyplýva, že splnomocnenie sa
musí formulovať tak, aby z jeho znenia jasne vyplývalo, kto je splnomocnený na vydanie
právneho predpisu a aké veci a v akom rozsahu sa majú v ňom upraviť.
Dotváranie právneho poriadku prostredníctvom vykonávacích právnych predpisov sa
uskutočňuje iba v medziach zákona.
Platí zásada odvodená zo zásady suverenity ľudu, že splnomocnenie vyjadrujúce
delegáciu na vydanie vykonávacieho právneho predpisu, ktorý obsahuje sekundárne normy,
môže byť iba súčasťou zákona obsahujúceho primárne normy.
Ak zákonodarca abroguje zákon alebo ak pri derogácii zruší aj splnomocňovaciu
blanketu zákona a ak prostredníctvom derogačnej klauzuly výslovne nezruší vykonávacie
právne predpisy, dochádza k zániku ich platnosti a účinnosti v dôsledku zániku platnosti
a účinnosti zákona, na vykonanie ktorého boli vydané. „Ak zanikne účinnosť zákona,
zaniká aj vykonávacia funkcia podzákonného právneho predpisu, ktorý už sám osebe
nemôže vykonávať zákon, ktorý bol zrušený a neplatí“. Problém derogácie má teoretickú
a praktickú legislatívnu stránku. Z hľadiska teoretického ju možno uskutočniť buď
výslovne, alebo mlčky a v tomto prípade ide o derogáciu mlčky.
Derogácia mlčky je derogáciou implicitnou spočívajúcou v tom, že zrušenie jedného
právneho predpisu vyplýva z iného právneho predpisu (derogujúceho) aj napriek tomu, že
v tomto derogujúcom predpise to nie je výslovne uvedené.
Vyhláška o cenách je vykonávacím právnym predpisom vydaným nielen na základe
zákona ako pôvodného právneho predpisu, ale aj na jeho vykonanie. Logickou dedukciou
možno dospieť k záveru, že zákon možno vykonávať len dovtedy, pokiaľ on sám je platný.
Nemožno ho vykonávať v dobe, keď už neplatí. Z toho teda vyplýva, že ak bol zrušený
zákon, boli implicitne zrušené aj všetky právne predpisy od neho odvodené. K ich zániku
nie je potrebná výslovná derogácia, aj keď na druhej strane proti výslovnej derogácii
vykonávacích právnych predpisov nemožno namietať, pretože na základe nej sa stáva
právny poriadok prehľadnejší, čo prispieva k právnej istote.
Vykonávací právny predpis vydaný na vykonanie skoršieho zákona môže slúžiť aj na
vykonanie neskoršieho zákona vtedy, ak neskorší zákon výslovným ustanovením deklaroval
platnosť a účinnosť uvedeného vykonávacieho právneho predpisu. Inak jeho platnosť zaniká
dňom vzniku účinnosti neskoršieho zákona.
Zákon č. 18/1996 Z. z. v siedmej časti vo všeobecných a záverečných ustanoveniach
v § 22 obsahuje splnomocnenie na vydanie nového všeobecne záväzného právneho predpisu
na jeho vykonanie, a to o podrobnostiach dohodovania cien, konania o porušení cenovej
disciplíny, postupu pri regulácii cien, cenovej evidencii a kalkulácii a o podrobnostiach
cenovej kontroly. Ustanovenie, ktoré by deklarovalo platnosť a účinnosť vyhlášky o cenách,
tento zákon neobsahuje.
Splnomocnenie obsiahnuté v § 43 ods. 2 zákona č. 330/1991 Zb. sa týka vydania
všeobecne záväzného právneho predpisu, ktorým sa upraví spôsob oceňovania na účely
pozemkových úprav (§ 9 ods. 1 písm. a) bod l., § 9 ods. 3 a § 11).
S ohľadom na obsah návrhu krajského súdu je potrebné uviesť, že podľa § 1 zákona
č. 330/1991 Zb. obsahom pozemkových úprav je racionálne priestorové usporiadanie
pozemkového vlastníctva v určitom území a ostatného nehnuteľného poľnohospodárskeho
a lesného majetku s ním spojeného v súlade s požiadavkami a podmienkami ochrany
životného prostredia a tvorby územného systému ekologickej stability, funkciami
poľnohospodárskej krajiny a prevádzkovo-ekonomickými hľadiskami moderného
poľnohospodárstva a lesného hospodárstva.
Na základe vyššie uvedeného ústavný súd konštatuje, že § 111 ods. 2 stavebného
zákona obsahuje odkaz na vyhlášku o cenách, ktorá bola od 1. apríla 1996 do 31. decembra
2003 platná a účinná iba v rozsahu splnomocnenia obsiahnutého v § 43 ods. 2 zákona
č. 330/1991 Zb., teda iba na oceňovanie pozemkov pre účely pozemkových úprav.
Z uvedeného zároveň vyplýva, že na iné účely ako na oceňovanie pozemkov pri
pozemkových úpravách nie je možné vyhlášku o cenách od 1. apríla 1996 uplatňovať.
Podľa § 109 ods. 1 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku súd konanie preruší, ak
pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa
týka veci, je v rozpore s právnym predpisom vyššej právnej sily. Vyhláška o cenách
upravujúca ako postup, tak aj určovanie cien stavieb, pozemkov a trvalých porastov nie je
v dobe konania krajského súdu a nebola ani v dobe rozhodovania správneho orgánu
všeobecne záväzným právnym predpisom, ale iným textom, na ktorý odkazoval stavebný
zákon, lebo zrušením v roku 1996 prestala v časti určovania cien stavieb, pozemkov
a trvalých porastov, okrem oceňovania pozemkov pre účely pozemkových úprav ako
všeobecne záväzný právny predpis platiť (existovať). Odkaz obsiahnutý v § 111 ods. 2
k
stavebného zákona (poznámka 10) je formulovaný ako odkaz na právny predpis, a preto sa
zrušením vyhlášky o cenách bez jej nahradenia iným právnym predpisom stal tiež
neplatným a nemohol vyhláške o cenách zachovať charakter právneho predpisu.
V minulosti ústavný súd rozhodoval o zastavení konania o súlade právnych
predpisov kde navrhovateľmi boli iné procesne legitímne subjekty, a nie súd, ktorý vo veci
koná. Krajský súd v Prešove prerušil konanie o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
Krajského úradu v Prešove, odboru životného prostredia, č. 8-2000/00047-010/SA
z 20. apríla 2001 a podal návrh na preskúmanie súladu § 2 až 15, § 18 a § 19 v spojení
s prílohami č. 1 až 10 s čl. 20 ods. 4 ústavy. Ústavný súd zistil, že Krajský úrad v Prešove,
odbor životného prostredia, aplikoval vyhlášku o cenách v čase, keď táto vyhláška bola už
neplatná. Rovnako aj Krajský súd v Prešove podal návrh na konanie o súlade právnych
predpisov podľa čl. 125 ods. 1 písm. b) ústavy, ktorým žiadal vysloviť nesúlad § 2 až 15,
§ 18 a § 19 v spojení s prílohami č. 1 až 10 vyhlášky o cenách s čl. 20 ods. 4 ústavy v dobe,
keď táto vyhláška už nebola platná. Aj keby všeobecne záväzný právny predpis týkajúci sa
veci bol v čase podania návrhu na ústavnom súde platný a účinný, ale v čase rozhodovania
ústavného súdu stratil platnosť a účinnosť, ústavný súd musí konanie zastaviť, pretože
zanikol predmet konania. Aj napriek skutočnosti, že všeobecný súd je povinný v začatom
konaní aplikovať všeobecne záväzný právny predpis týkajúci sa veci aj po zániku jeho
platnosti (napr. v dedičskom konaní právne predpisy účinné v čase smrti poručiteľa),
ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať súlad neplatného všeobecne záväzného právneho
predpisu s právnym predpisom vyššej právnej sily.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. mája 2004