Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
PL. ÚS 8/2018
PDF · 510.91 KB
No categories available
PL. ÚS 8/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. februára 2019
v pléne zloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jany Baricovej, Miroslava
Duriša, Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa), Sergeja Kohuta, Jany Laššákovej,
Milana Ľalíka, Mojmíra Mamojku, Lajosa Mészárosa, Marianny Mochnáčovej, Ladislava
Orosza a Rudolfa Tkáčika o návrhu skupiny 32 poslancov Národnej rady Slovenskej
republiky, zastúpenej poslancom Národnej rady Slovenskej republiky Miroslavom
Beblavým, na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky
o súlade
- § 28 ods. 1 zákona č. 553/2003 Z. z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov
pri výkone práce vo verejnom záujme a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov s čl. 36 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2
a čl. 13 ods. 3 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, s čl. 28 Listiny základných práv a slobôd
v spojení s čl. 4 ods. 3 a 4 Listiny základných práv a slobôd, s čl. 7 písm. a)
Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach a s čl. 4 ods. 1
Európskej sociálnej charty a
- § 29 ods. 4 zákona č. 553/2003 Z. z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov
pri výkone práce vo verejnom záujme a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov v časti „§ 120“ s čl. 36 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 12
ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 3 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, s čl. 28 Listiny základných práv
a slobôd v spojení s čl. 4 ods. 3 a 4 Listiny základných práv a slobôd, s čl. 7 písm. a)
Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach a s čl. 4 ods. 1
Európskej sociálnej charty takto
rozhodol:
Návrhu skupiny 32 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky
n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 27. júna 2017
doručený návrh skupiny 32 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej
aj „skupina poslancov“ alebo „navrhovateľ“, v citáciách aj „navrhovatelia“), zastúpenej
poslancom Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“) Miroslavom
Beblavým, na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) a b) Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) o súlade
- § 28 ods. 1 zákona č. 553/2003 Z. z. odmeňovaní niektorých zamestnancov
pri výkone práce vo verejnom záujme a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej aj „zákon č. 553/2003 Z. z.“) s čl. 36 ústavy v spojení s čl. 12
ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 3 a 4 ústavy, s čl. 28 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len
„listina“) v spojení s čl. 4 ods. 3 a 4 listiny, s čl. 7 písm. a) Medzinárodného paktu
o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach (ďalej len „pakt“) a s čl. 4 ods. 1
Európskej sociálnej charty (ďalej len „charta“),
- § 29 ods. 4 zákona č. 553/2003 Z. z. v časti „§ 120“ s čl. 36 ústavy v spojení s čl. 12
ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 3 a 4 ústavy, s čl. 28 listiny v spojení s čl. 4 ods. 3 a 4 listiny, s čl. 7
písm. a) paktu a s čl. 4 ods. 1 charty a
- príloh č. 1 až 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 366/2016 Z. z., ktorým sa
ustanovujú zvýšené stupnice platových taríf zamestnancov pri výkone práce vo verejnom
záujme (ďalej len „nariadenie vlády č. 366/2016 Z. z.“), s čl. 36 ústavy v spojení s čl. 12
ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 3 a 4 ústavy, s čl. 28 listiny v spojení s čl. 4 ods. 3 a 4 listiny, s čl. 7
písm. a) paktu a s čl. 4 ods. 1 charty.
Za relevantné východisko opodstatnenosti svojho návrhu považuje navrhovateľ
aktuálnu právnu úpravu odmeňovania zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme,
a to
- Zákonník práce (zákon č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších
predpisov),
- zákon č. 663/2007 Z. z. o minimálnej mzde v znení neskorších predpisov (ďalej len
- zákon č. 553/2003 Z. z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce
vo verejnom záujme a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov.
Navrhovateľ vo svojom návrhu uvádza, že «... v podmienkach Slovenskej republiky...
Zákonník práce vytvára viacero úrovní minimálnej mzdy, a to v závislosti od náročnosti
práce daného zamestnanca. Tie v § 120 označuje ako minimálne mzdové nároky:
„Zamestnávateľ, u ktorého nie je odmeňovanie zamestnancov dohodnuté v kolektívnej
zmluve, je povinný zamestnancovi poskytnúť mzdu najmenej v sume minimálneho mzdového
nároku určeného pre stupeň náročnosti práce príslušného pracovného miesta. Ak mzda
zamestnanca v kalendárnom mesiaci nedosiahne sumu minimálneho mzdového nároku,
zamestnávateľ poskytne zamestnancovi doplatok v sume rozdielu medzi dosiahnutou mzdou
a sumou minimálneho mzdového nároku ustanoveného pre stupeň patriaci príslušnému
pracovnému miestu.“...
... Takýto systém odmeňovania zamestnancov za vykonanú prácu ale nie je priznaný
všetkým zamestnancom. Výnimku tvoria v tejto súvislosti zamestnanci pri výkone práce
vo verejnom záujme (ďalej len „verejní zamestnanci“). K ich zamestnávateľom patrí široký
okruh subjektov:...
... Odmeňovanie väčšiny verejných zamestnancov sa spravuje osobitným zákonom,
ktorým je zákon č. 553/2003 Z. z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce
vo verejnom záujme a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
Za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom patrí verejnému zamestnancovi
plat. Zamestnávateľ zaradí zamestnanca do platovej triedy podľa najnáročnejšej pracovnej
činnosti z hľadiska jej zložitosti, zodpovednosti, fyzickej záťaže a psychickej záťaže, ktorú
má vykonávať podľa druhu práce dohodnutého v pracovnej zmluve, a podľa splnenia
kvalifikačných predpokladov, ktoré sú potrebné na jej vykonávanie. S dvoma výnimkami
následne zamestnávateľ určí dĺžku započítanej praxe zamestnanca a v závislosti od nej ho
zaradí do jedného z 12 platových stupňov.
... Zamestnancovi zaradenému do platovej triedy podľa § 5 zákona č. 553/2003 Z. z.
patrí tarifný plat v sume platovej tarify ustanovenej pre platovú triedu a platový stupeň,
do ktorých je zaradený, podľa základnej stupnice platových taríf alebo podľa osobitnej
stupnice platových taríf Základná stupnica platových taríf zamestnancov pri výkone práce
vo verejnom záujme je uvedená v prílohe č. 3, osobitná stupnica platových taríf vybraných
skupín zamestnancov je uvedená v prílohe č. 4, osobitná stupnica platových taríf
výskumných a vývojových zamestnancov a zdravotníckych zamestnancov, ktorí nie sú
odmeňovaní podľa osobitného predpisu, je uvedená v prílohe č. 5.
... Základná stupnica platových taríf uvedená v prílohe č. 3 a osobitné stupnice
platových taríf uvedené v prílohách č. 4 a 5 k zákonu č. 553/2003 Z. z. stratili platnosť
ustanovením zvýšených stupníc platových taríf podľa § 28 ods. 3 predmetného zákona,
a to na základe nariadenie vlády, ktorým sa ustanovili zvýšené stupnice platových taríf
a termín ich účinnosti v nadväznosti na kolektívnu zmluvu vyššieho stupňa dohodnutú
na príslušný kalendárny rok. V súčasnosti je ním nariadenie vlády č. 366/2016 Z. z.
so svojimi prílohami č. 1 až 3.
... Prílohy č. 1 až 3 predstavujú tabuľky, z ktorých vyplýva, že podstatná časť
tarifných platov niektorých verejných zamestnancov sa nachádza pod úrovňou 435 eur,
t. j. sumou minimálnej mzdy stanovenej pre rok 2017 pre absolútnu väčšinu zvyšných
zamestnancov.».
Za relevantné ustanovenia predpisov vyššej právnej sily, s ktorými sa má posúdiť
namietaný nesúlad navrhovateľom označených právnych predpisov, resp. ich ustanovení,
navrhovateľ v návrhu uvádza čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13 ods. 3 a 4 a čl. 36 ústavy, čl. 4
ods. 3 a 4 listiny, čl. 28 listiny, ako aj čl. 7 písm. a) paktu a čl. 4 ods. 1 charty.
Navrhovateľ odôvodňuje nesúlad napadnutých ustanovení s predpismi vyššej právnej
sily takto:
«... Ako uviedol Ústavný súd v náleze PL. ÚS 13/2012, právo na odmenu za
vykonanú prácu, dostatočnú na to, aby zamestnancom umožnila dôstojnú životnú úroveň,
patrí do kategórie sociálnych práv. Domáhať sa ho možno, ako uvádza čl. 51 ods. 1 ústavy,
len v medziach zákonov, ktoré ho vykonávajú. Okrem toho, priamo čl. 36 písm. a) ústavy
stanovuje, že zákon zabezpečuje zamestnancom právo na odmenu za vykonanú prácu.
Uvedené právo je jedno z nemnohých ustanovení II. hlavy ústavy, ktoré sa líši od textu
Listiny základných práv a slobôd. Slovenský ústavodarca prevzal v roku 1992 jeho vlastný,
pôvodný návrh znenia čl. 28 Listiny (federálne zhromaždenie, tlač 330/VI. volebné
obdobie), ktorý nebol v pôvodnom rozsahu akceptovaný Federálnym zhromaždením ČSFR.
Obsahom čl. 36 písm. a) ústavy je v prvom rade záruka poskytovania minimálneho,
subsidiárneho štandardu odmeňovania v pracovnoprávnych vzťahoch a v súlade
so zmyslom ústavného zakotvenia sociálnych práv nemá vyjadrovať právo na optimálnu
odmenu za vykonanú prácu. To je priestor na autonómiu vôle strán. Ustanovenie
má medzinárodnoprávny náprotivok v čl. 7 Medzinárodného paktu o hospodárskych,
sociálnych a kultúrnych právach a čl. 4 ods. 1 Európskej sociálnej charty. Kontrolné
orgány (Výbor pre ľudské práva a Európsky výbor pre sociálne práva), ktoré dohliadajú
nad dodržiavaním práv štúdiom správ jednotlivých štátov, sa v súvislosti s týmito článkami
sústreďujú na úpravu minimálnej mzdy, a nie je dôvod v inom svetle vnímať aj čl. 36
písm. a) ústavy. Obdobne ako Ústavný súd, aj relevantná odborná literatúra k Listine
základných práv a slobôd vníma čl. 28 a právo na spravodlivú odmenu za prácu tak,
že sa realizuje predovšetkým stanovením minimálnej mzdy...
... Ako uvádzame... tarifný plat veľkého množstva verejných zamestnancov určený
nariadením vlády v súčasnosti nedosahuje výšku minimálnej mzdy, ktorú pre absolútnu
väčšinu iných zamestnancov prikazuje nariadenie vlády vydané na základe zákona
č. 663/2007 Z. z. Uvedené sa na prvý pohľad nemusí javiť ako problematické, nakoľko
zákon č. 663/2007 Z. z. obsahuje inštitút doplatku k minimálnej mzde. Tento inštitút sa však
uplatňuje len pri minimálnej mzde, nie však pri minimálnych mzdových nárokoch tak, ako
ich garantuje Zákonník práce. Dôvodom je § 29 ods. 4 zákona č. 553/2003 Z. z.:
„Pri poskytovaní platu zamestnancom, na ktorých sa vzťahuje tento zákon, zamestnávateľ
neuplatní ustanovenia... § 120 až 124... Zákonníka práce.“
... Príkladom je ôsma platová trieda, platový stupeň 1. v prílohe č. 1 k nariadeniu
vlády č. 366/2016 Z. z., stanovená vo výške 427,50 EUR. Podľa charakteristiky platových
tried pre pracovné činnosti s prevahou duševnej práce pri výkone práce vo verejnom
záujme ide o „samostatné ucelené odborné práce so zvýšenými nárokmi na myslenie
vyžadujúce spracúvanie nových a spravidla neúplných informácií so značným rozsahom
väzieb v rámci príslušného úseku činností podľa všeobecne záväzných právnych predpisov
alebo podľa melodických usmernení s rámcovo stanovenými výstupmi. Práce vyžadujúce
osobitné podklady pri riešení zložitých problémov a spoluprácu s viacerými organizačnými
útvarmi mimo vlastného zamestnávateľa a so zodpovednosťou za výsledky práce, prípadne
za rozhodnutia s dôsledkami pre organizačné útvary týchto subjektov, prípadne pre tieto
subjekty samotné.“
... Ak by sme hľadali náprotivok takejto charakteristiky v Zákonníku práce (príloha
č. 1, pracovné miesta sú podľa miery zložitosti, zodpovednosti a namáhavosti práce
zamestnanca vymedzené týmito charakteristikami), boli by sme konfrontovaní buď s tretím
alebo štvrtým stupňom náročnosti práce:
3. stupeň: „c) pracovné miesto zodpovedajúce tretiemu stupňu náročnosti práce
charakterizuje výkon rôznorodých odborných alebo ucelených odborných prác alebo
samostatné zabezpečovanie menej zložitých agend; samostatný výkon individuálnych
tvorivých remeselných prác; riadenie alebo operatívne zabezpečovanie chodu zariadení
alebo prevádzkových procesov spojené so zvýšenou duševnou námahou s prípadnou
zodpovednosťou za zdravie a bezpečnosť iných osôb alebo za ťažko odstrániteľné škody.“
4. stupeň: „d) pracovné miesto zodpovedajúce štvrtému stupňu náročnosti práce
charakterizuje samostatné zabezpečovanie odborných agend alebo výkon čiastkových
koncepčných, systémových a metodických prác spojený so zvýšenou duševnou námahou;
poskytovanie zdravotnej starostlivosti, odborné činnosti v zdravotníctve so zodpovednosťou
za zdravie ľudí; riadenie, organizácia alebo koordinácia zložitých procesov alebo
rozsiahleho súboru veľmi zložitých zariadení s prípadnou zodpovednosťou za životy
a zdravie iných osôb.“
... Zákonník práce v súlade s vymedzením čl. 36 Ústavy, čl. 28 Listiny základných
práv a slobôd, čl. 7 písm. a) Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych
a kultúrnych právach a čl. 4 ods. 1 Európskej sociálnej charty poskytuje zamestnancom,
na ktorých sa vzťahuje, garanciu: pokiaľ ich pracovné miesto spadá pod uvedený 3. alebo
4. stupeň, sadzba minimálneho mzdového nárokuje násobkom minimálnej mzdy v eurách
za mesiac, (ak ide o zamestnanca odmeňovaného mesačnou mzdou) a koeficientu
minimálnej mzdy. V danom prípade by minimálny mzdový nárok pre pracovné miesto
spadajúce pod 3. stupeň predstavoval 609 EUR, a pri 4. stupni 696 EUR.
... Verejný zamestnanec zaradený do ôsmej platovej triedy, platový
stupeň 1. v prílohe č. 1 k nariadeniu vlády č. 366/2016 Z. z. má tabuľkou stanovený plat
vo výške 427,50 EUR. Prostredníctvom inštitútu doplatku k minimálnej mzde má síce nárok
na doplatenie 7,50 EUR, avšak zákon mu negarantuje minimum vo výške 609 EUR (pokiaľ
by sme sa v danom prípade priklonili k tomu, že charakteristika ôsmej platovej triedy,
platový stupeň 1. prílohy č. 1 zodpovedá skôr 3. stupňu náročnosti práce podľa Zákonníka
práce).
... Činnosťou zákonodarcu (ale aj vlády Slovenskej republiky) tak vznikol stav,
že zamestnancom, na ktorých sa vzťahuje prioritne Zákonník práce a ktorí vykonávajú
prácu obdobnej náročnosti ako príslušní verejní zamestnanci (ktorých plat je určený
na základe zákona č. 553/2003 Z. z.) zákon zabezpečuje spravodlivejšie pracovné
podmienky, právo na vyššiu odmenu za vykonanú prácu. A teda aj vyššie minimum, napriek
tomu, že môže ísť (a v praxi aj pôjde) o prácu rovnakej hodnoty.
... Keď uvádzame, že v praxi aj pôjde o prácu rovnakej hodnoty, príkladom
je ekonómka pôsobiaca v súkromnej obchodnej spoločnosti oproti ekonómke, ktorej
zamestnávateľom je základná škola zriadená obcou. Zákonník práce jej zabezpečuje vyššie
mzdové minimum ako zabezpečuje zákon č. 553/2003 Z. z. v spojení s nariadením vlády
č. 366/2016 Z. z. ekonómke – verejnej zamestnankyni. Jediným rozlišovacím dôvodom medzi
týmito zamestnancami je ich iné postavenie.
... Čl. 36 písm. a) Ústavy je potrebné vnímať vo svetle úpravy minimálnej mzdy
(PL. ÚS 13/2012). Článok 51 Ústavy požaduje konkretizáciu práva podľa čl. 36 písm. a)
Ústavy v zákonoch, pričom jedným z nich je Zákonník práce (mutatis mutandis
III. ÚS 64/00, s. 11).
... Subjektom základného páva na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky,
resp. základného práva na spravodlivú odmenu za prácu v zmysle Listiny základných práv
a slobôd sú „zamestnanci“. Ústava identifikuje subjekt ochrany v plurále. Pri výklade
a uplatnení čl. 36 je odôvodnené nahradiť doslovný výklad reštriktívnym výkladom tak,
že práva podľa čl. 36 (resp. 28 Listiny) sa nepriznávajú iba skupine osôb, ktoré majú
postavenie zamestnancov spoločne, ale že ide o právo, ktoré sa priznáva každej fyzickej
osobe, ak je v postavení zamestnanca... Rovnako vníma toto právo čl. 7 Medzinárodný pakt
o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach („právo každého človeka“).
... Špecifikom základného práva podľa čl. 36 Ústavy, ako aj čl. 28 Listiny je, že sa ho
možno domáhať len v medziach zákonov, ktoré jeho ustanovenia vykonávajú. Špecifickosť
spočíva v tom, že pokiaľ sú určité práva základnými právami, nie je možné ich zákonom
vykonávať či upresňovať v tom zmysle, že by boli tieto práva dané zákonodarcovi
k dispozícii, aby ich naplnil konkrétnym obsahom. Obsah základného práva musí byť vždy
vymedzený bez vplyvu zákonodarcu, resp. aj proti jeho vôli. Zákonodarca tak môže
základné práva už len obmedzovať, resp. nedostatočne zabezpečovať. V opačnom prípade
by už nešlo o základné (teda od zákonodarcu nezávislé) práva. Vo všeobecnosti existuje
zhoda na tom, že určité jadro týchto práv musí byť zachované vždy, a to aj napriek
prípadnej nečinnosti zákonodarcu či pri nedôslednom vykonaní (naplnení) týchto práv
zákonodarcom...
... V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že ústavné obmedzenie ochrany
základného práva podľa čl. 36 Ústavy, ako aj čl. 28 Listiny do rozsahu ochrany priznanej
zákonom sa relativizuje v spojení s čl. 7 ods. 5 a čl. 154c ods. 1 Ústavy. Medzinárodné
zmluvy, ktoré podľa týchto ustanovení sú prameňom práva, majú prednosť pred zákonmi
Slovenskej republiky. To sa týka aj zákonov určujúcich podmienky ochrany základných práv
a slobôd a vymedzujúcich rozsah tejto ochrany. Ak medzinárodný dohovor s prednosťou
pred zákonom priznáva intenzívnejšiu alebo širšiu ochranu, než zákon vykonávajúci
ustanovenia ústavných noriem uvedených v čl. 51 ods. 1, potom sa aj práv tu uvedených
možno domáhať aj nad rámec zákonov, v rozsahu, v akom sa dané základné právo priznáva
podľa medzinárodnej zmluvy...
... Takouto medzinárodnou zmluvou je nepochybne aj Medzinárodný pakt
o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach, ktorý obsahuje čl. 7: „Štáty, zmluvné
strany paktu, uznávajú právo každého človeka na spravodlivé a uspokojivé pracovné
podmienky, ktoré zabezpečujú najmä odmenu, ktorá poskytuje ako minimum všetkých
pracovníkom spravodlivú mzdu a rovnakú odmenu za prácu rovnakej hodnoty bez
akéhokoľvek rozlišovania, pričom najmä ženám sú zaručené pracovné podmienky nie horšie
než aké majú muži, s rovnakou odmenou za rovnakú prácu. K interpretácii čl. 7 vydal Výbor
pre hospodárske, sociálne a kultúrne práva (orgán nezávislých expertov pre monitorovanie
implementácie medzinárodného paktu, pozn.) všeobecný komentár č. 23 (2016),
E/C.12/GC/23 z 27. apríla 2016. V časti C. Základné záväzky (core obligations) uvádza:
„Štáty, ktoré sú zmluvnými stranami paktu majú základný záväzok zabezpečiť aspoň
minimálne esenciálne úrovne práva na spravodlivé a uspokojivé pracovné podmienky.
Menovite, to vyžaduje od štátov... c) zaviesť v právnych predpisoch a po konzultácii
s reprezentatívnymi organizáciami zamestnancov a zamestnávateľov, a inými príslušnými
partnermi, minimálne mzdy, ktoré sú nediskriminačné a nedotknuteľné, stanovené pri
zohľadnení relevantných ekonomických faktorov a indexované na životné náklady, aby sa
zabezpečil dôstojný život zamestnancov a ich rodín.“
... Pri základnom práve podľa čl. 36 Ústavy, ako aj čl. 28 Listiny má štát pozitívny
záväzok, nakoľko „Ústava v čl. 51 zaručuje, že Slovenská republika prijme zákony
ustanovujúce podmienky uplatnenia práv uvedených v čl. 51“ (PL. ÚS 13/97). Obsahom
pozitívneho záväzku vo vzťahu k právam a slobodám občana je povinnosť podniknúť
opatrenia na ochranu práv, ktoré v Ústave priznal občanovi (II. ÚS 8/96).
... S verejnými zamestnancami, ktorých plat je stanovený na základe zákona
č. 553/2003 Z. z. a nariadenia vlády č. 366/2016 Z. z. sa vo vzťahu k ich základnému právu
na spravodlivú odmenu za prácu zaobchádza v porovnateľnej situácii menej výhodným
spôsobom ako s inou skupinou osôb, ktorou sú zamestnanci s minimálnou mzdou
a minimálnymi mzdovými nárokmi zabezpečenými Zákonníkom práce.
... K uvedenému dochádza na základe tzv. kvalifikovaného kritéria, ktorým je iné
postavenie verejných zamestnancov. Iné postavenie je podľa čl. 12 ods. 2 Ústavy zakázaným
diskriminačným dôvodom, ako to vo svojej predchádzajúcej rozhodovacej činnosti
už Ústavný súd vyslovil v náleze III. ÚS 64/00. Ak Ústavný súd považoval skutočnosť,
či niekto je alebo nie je duchovným ktorejkoľvek cirkvi za jeho iné postavenie, pre ktoré ho
nemožno zvýhodňovať ani znevýhodňovať, nesporne sú v takomto inom postavení verejní
zamestnanci.
... K problematike diskriminácie uviedol Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len
„ESĽP“), že rozdielne zaobchádzanie s osobami v analogickom alebo relevantne
podobnom postavení je diskriminačné, ak nemá objektívne a rozumné odôvodnenie, t. j., ak
nesleduje legitímny cieľ alebo ak neexistuje vzťah rozumnej proporcionality medzi
použitými prostriedkami a zámerom, ktorý sa má uskutočniť (Evans v. the United Kingdom,
sťažnosť č. 6339/05, rozsudok zo 7. marca 2006, bod 73).
... Ústavný súd aplikuje na diskrimináciu ústavnoprávny test (PL. ÚS 10/04 – zmena
odpredaja štátnych bytov, PL. ÚS 23/05, PL. ÚS 19/09, PL. ÚS 13/09 – zákon o sociálnych
službách), kde nachádza odpovede na túto množinu otázok:
(1) Došlo k vyčleneniu porovnateľného jednotlivca alebo skupiny hlavne vo väzbe
alebo v spojitosti s výkonom základných práv a slobôd
(2) a bolo to na základe kvalifikovaného kritéria alebo podobného
neospravedlniteľného dôvodu,
(3) pričom vyčlenenie je na príťaž jednotlivcovi alebo skupine
(4) a uvedené vyčlenenie nemožno ospravedlniť (porov. rozhodnutie ústavného súdu
ČSFR Pl. ÚS 22/92), pretože buď absentuje dôvod ospravedlnenia (verejný, legitímny
záujem), alebo ide o neprimeraný, neproporcionálny zásah?...
... Základné právo podľa čl. 36 Ústavy, čl. 28 Listiny, čl. 7 písm. a) Medzinárodného
paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach, resp. čl. 4 ods. 1 Európskej
sociálnej charty je nepochybne relatívnym právom. Pri obmedzovaní základných práv
a slobôd druhej generácie Ústavný súd odmietol hľadať vlastné testy pre posúdenie
ústavnej konformity, ale využíva test racionality v štruktúre, ako ju pozná Ústavný súd
Českej republiky (bod 73, PL. ÚS 14/2014): „Ku kombinácii s požiadavkou vyplývajúcou
z čl. 4 ods. 4 Listiny možno vytýčiť 4 kroky vedúce k záveru o ústavnosti či neústavnosti
zákona, ktorý vykonáva ústavne garantované sociálne práva:
i). vymedzenie účelu a podstaty sociálneho práva, teda určitého esenciálneho
obsahu. Toto jadro sociálneho práva v posudzovanom prípade vyplýva z čl. 31 Listiny
v kontexte s čl. 4 ods. 4 Listiny.
ii). vyhodnotenie, či sa zákon nedotýka samej existencie sociálneho práva alebo jeho
skutočnej realizácie (esenciálneho obsahu). Ak sa nedotýka esenciálneho obsahu
sociálneho práva, ďalej
iii). posúdenie, či zákonná úprava sleduje legitímny cieľ; teda či nie je svojvoľným
zásadným znížením celkového štandardu základných práv, a napokon
iv). zváženie otázky, či zákonný prostriedok použitý na jeho dosiahnutie je rozumný
(racionálny), aj keď nie nevyhnutne najlepší, najvhodnejší, najúčinnejší či najmúdrejší.
Iba pri prípadnom zistení v kroku 2), totiž že zákon svojím obsahom zasahuje
do samotného esenciálneho obsahu základného práva, by mal prísť na rad test
proporcionality, ktorý by okrem iného vyhodnotil, či zásah do esenciálneho práva
je odôvodnený úplnou výnimočnosťou aktuálnej situácie, ktorá by taký zásah
ospravedlňovala.“ (Pl. ÚS 1/08).“
... Ad i). Pri zisťovaní účelu a podstaty sociálneho práva podľa čl. 36 Ústavy, čl. 28
Listiny, čl. 7 písm. a) Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych
právach, resp. čl. 4 ods. 1 Európskej sociálnej charty, teda jeho určitého esenciálneho
obsahu vychádzame zo záverov Ústavného súdu, ktoré uviedol v náleze PL. ÚS 13/2012:.
„Obsahom čl. 36 písm. a) ústavy je v prvom rade záruka poskytovania minimálneho,
subsidiárneho štandardu odmeňovania v pracovnoprávnych vzťahoch a v súlade
so zmyslom ústavného zakotvenia sociálnych práv nemá vyjadrovať právo na optimálnu
odmenu za vykonanú prácu. To je priestor na autonómiu vôle strán. Ustanovenie
má medzinárodnoprávny náprotivok v čl. 7 Medzinárodného paktu o hospodárskych,
sociálnych a kultúrnych právach a čl. 4 ods. 1 Európskej sociálnej charty. Kontrolné
orgány (Výbor pre ľudské práva a Európsky výbor pre sociálne práva), ktoré dohliadajú
nad dodržiavaním práv štúdiom správ jednotlivých štátov, sa v súvislosti s týmito článkami
sústreďujú na úpravu minimálnej mzdy, a nie je dôvod v inom svetle vnímať a čl. 36 písm.
a) ústavy.“ Esenciálnym obsahom základného práva je garancia, že zákon stanoví odmenu,
ktorá poskytuje ako minimum všetkých pracovníkom spravodlivú mzdu a rovnakú odmenu
za prácu rovnakej hodnoty bez akéhokoľvek rozlišovania.
... Ad ii.) Pri vyhodnotení, či sa zákon nedotýka esenciálneho obsahu základného
práva je potrebné zdôrazniť, že minimálna mzda je v nadväznosti na inštitút minimálnych
mzdových nárokov v Slovenskej republike diferencovaná. O tejto možnosti hovorí
aj všeobecný komentár č. 23 (2016) Výboru pre hospodárske, sociálne a kultúrne práva
E/C.12/GC/23 z 27. apríla 2016: „Minimálna mzda by sa mala uplatňovať systematicky
a mala by čo najviac chrániť zamestnancov v čo najväčšom rozsahu, a to vrátane
zamestnancov v zraniteľných situáciách. Minimálna mzda sa môže aplikovať všeobecne
alebo sa líšiť medzi sektormi, regiónmi, zónami a profesionálnymi kategóriami, pokiaľ
sa platy aplikujú bez priamej alebo nepriamej diskriminácie a zabezpečujú dôstojné
živobytie.“ Ústavne prípustným tak nie je diferencovanie minimálnej mzdy podľa náročnosti
práce (čo robia minimálne mzdové nároky), na rozdiel od ústavne neprípustného
(diskriminačného) zaobchádzania s verejnými zamestnancami, pri ktorých sa minimálna
výška mzdy určená Zákonníkom práce pre charakterizované pracovné miesto neuplatňuje.
Tento stav nemožno hodnotiť inak ako dotýkanie sa esenciálneho obsahu základného práva,
k čomu by v zmysle metodológie testu racionality malo pristúpiť uvedenie testu
proporcionality, ktorý by okrem iného vyhodnotil, či zásah do esenciálneho práva
je odôvodnený úplnou výnimočnosťou aktuálnej situácie, ktorá by taký zásah
ospravedlňovala. Navrhovatelia by takúto výnimočnosť videli možno v situácii vojny,
vojnového stavu či hroziaceho ekonomického kolapsu Slovenskej republiky, čo je však
v súčasnosti (a dúfajúc, že aj v budúcnosti) vylúčené.
... Ad iii) Pokiaľ by bol Ústavný súd iného názoru a prešiel by k tretiemu subtestu,
hľadal by, či zákonná úprava sleduje legitímny cieľ; teda či nie je svojvoľným zásadným
znížením celkového štandardu základných práv. Podľa názoru navrhovateľov nemožno
v súčasnej ekonomickej situácii považovať za legitímny cieľ šetrenie na platoch verejných
zamestnancov, pričom iný dôvod pre nízku sumu ich platov stanovených na základe zákona
č. 553/2003 Z. z. a nariadenia vlády č. 366/2016 Z. z. navrhovateľom nie je známy. Celkový
štandard základného práva podľa čl. 36 Ústavy, čl. 28 Listiny, čl. 7 písm. a)
Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach, resp. čl. 4 ods. 1
Európskej sociálnej charty stanovuje Zákonník práce (aj) cez minimálne mzdové
nároky, pričom vylúčenie verejných zamestnancov spod uplatňovania tohto inštitútu
(berúc do úvahy nižšiu sumu platov stanovených v prílohách č. 1 až 3 nariadenia vlády
č. 366/2016 Z. z.) hodnotíme iba ako prejav svojvôle, sledujúceho šetrenie na platoch
verejných zamestnancov.
... Ad iv) Štvrtý subtest testu racionality sa týka zváženia otázky, či zákonný
prostriedok použitý na dosiahnutie legitímneho cieľa je rozumný (racionálny), aj keď nie
nevyhnutne najlepší, najvhodnejší, najúčinnejší či najmúdrejší. K tomuto subtestu
by Ústavný súd podľa názoru navrhovateľov pristúpiť nemal, nakoľko preukázanie
legitímneho cieľa nie je možné...»
K napadnutému § 28 ods. 1 zákona č. 553/2003 Z. z. navrhovateľ uvádza:
«... Ustanovenie § 28 ods. 1 predstavuje blanketnú normu pre vydanie nariadenia
vlády, ktoré upravuje zvýšené stupnice platových taríf (prílohy č. 1 až 3 nariadenia vlády
č. 366/2016 Z. z.). Kvôli vysokej frekvencii rušenia starých a vydávania nových nariadení
vlády by sa mohlo stať, že po začatí konania na Ústavnom súde dôjde k zrušeniu nariadenia
vlády č. 366/2016 Z. z. a jeho nahradeniu novým, pričom ústavnoprávny problém by v ňom
bol ten istý. Za týchto podmienok by Ústavný súd v zmysle § 41a ods. 4 konanie zastavil,
pretože preskúmavaný právny predpis by stratil platnosť.
... V záujme vyhnutia sa uvedenej situácii je napadnuté aj ustanovenie § 28 ods. 1,
nakoľko v prípade stotožnenia sa s argumentáciou navrhovateľov by mohol Ústavný
súd (po prípadnom zrušení doterajšieho nariadenia vlády č. 366/2016 Z. z.) pristúpiť
k tomu, že „ustanovenie § 28 ods. 1 zákona č. 553/2003 Z. z. o odmeňovaní niektorých
zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov nie je v súlade s čl. 36 v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2
a čl. 13 ods. 3 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, s čl. 28 v spojení s čl. 4 ods. 3 a 4 Listiny
základných práv a slobôd, s čl. 7 písm. a) Medzinárodného paktu o hospodárskych,
sociálnych a kultúrnych právach a s čl. 4 ods. 1 Európskej sociálnej charty“,
čo by vo vzťahu k novému nariadeniu vlády s totožnými ústavnoprávnymi problémami
znamenalo jeho derogáciu mlčky (v zmysle záverov Ústavného súdu uvedených v náleze
PL. ÚS 8/02).»
K napadnutému § 29 ods. 4 zákona č. 553/2003 Z. z. navrhovateľ uvádza:
„... samotné vylúčenie § 120 Zákonníka práce ustanovením § 29 ods. 4 zákona
č. 553/2003 Z. z. a stanovenie výšky platu v prílohách č. 1 až 3 nariadenia vlády
č. 366/2016 Z. z. (pamätajúc na platový stupeň, počet rokov praxe a platovú triedu) nemusí
byť nevyhnutne najlepší, najvhodnejší, najúčinnejší či najmúdrejší spôsob stanovenia výšky
platu verejných zamestnancov. Ak sa ale takto deje zároveň s tým, že výška takto
ustanoveného platu je nižšia ako zabezpečujú minimálne mzdové nároky zvyšnej väčšine
zamestnancov prostredníctvom Zákonníka práce, použitý zákonný prostriedok nemožno
hodnotiť ako rozumný (racionálny).“
Skupina poslancov navrhovala, aby ústavný súd po predbežnom prerokovaní takto
rozhodol:
„Ustanovenie § 28 ods. 1 zákona č. 553/2003 Z. z. o odmeňovaní niektorých
zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov nie je v súlade s čl. 36 v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2
a čl. 13 ods. 3 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, s čl. 28 v spojení s čl. 4 ods. 3 a 4 Listiny
základných práv a slobôd, s čl. 7 písm. a) Medzinárodného paktu o hospodárskych,
sociálnych a kultúrnych právach a s čl. 4 ods. 1 Európskej sociálnej charty.
Ustanovenie § 29 ods. 4 zákona č. 553/2003 Z. z. o odmeňovaní niektorých
zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov v časti „§ 120“ nie je v súlade s čl. 36 v spojení
s čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 3 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, s čl. 28 v spojení s čl. 4
ods. 3 a 4 Listiny základných práv a slobôd, s čl. 7 písm. a) Medzinárodného paktu
o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach a s čl. 4 ods. 1 Európskej sociálnej
charty.
Prílohy č. 1 až 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 366/2016 Z. z., ktorým
sa ustanovujú zvýšené stupnice platových taríf zamestnancov pri výkone práce vo verejnom
záujme nie sú v súlade s čl. 36 v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 3 a 4 Ústavy
Slovenskej republiky, s čl. 28 v spojení s čl. 4 ods. 3 a 4 Listiny základných práv a slobôd,
s čl. 7 písm. a) Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach
a s čl. 4 ods. 1 Európskej sociálnej charty.“
Ústavný súd návrh navrhovateľa predbežne prerokoval a uznesením
č. k. PL. ÚS 8/2018-21 z 30. mája 2018 prijal návrh v rozsahu návrhu namietaného
nesúladu
- § 28 ods. 1 zákona č. 553/2003 Z. z. s čl. 36 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2
a čl. 13 ods. 3 a 4 ústavy, s čl. 28 listiny v spojení s čl. 4 ods. 3 a 4 listiny, s čl. 7 písm. a)
paktu a s čl. 4 ods. 1 charty a
- § 29 ods. 4 zákona č. 553/2003 Z. z. v časti ,,§ 120“ s čl. 36 ústavy v spojení s čl. 12
ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 3 a 4 ústavy, s čl. 28 listiny v spojení s čl. 4 ods. 3 a 4 listiny, s čl. 7
písm. a) paktu a s čl. 4 ods. 1 charty,
na ďalšie konanie.
V časti o namietanom nesúlade príloh č. 1 až 3 nariadenia vlády č. 366/2016 Z. z.
s čl. 36 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 3 a 4 ústavy, s čl. 28 listiny v spojení
s čl. 4 ods. 3 a 4 listiny, s čl. 7 písm. a) paktu a s čl. 4 ods. 1 charty konanie o návrhu
skupiny poslancov zastavil. Vychádzal z toho, že v konaní o súlade právnych predpisov
je ústavný súd oprávnený posudzovať v zásade len súlad platných predpisov, ich častí,
prípadne niektorých ich ustanovení s právnymi predpismi vyššej právnej sily, čo vyplýva
z čl. 125 ústavy, ako aj z § 41a ods. 4 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“), podľa ktorého ak preskúmavané právne predpisy stratia platnosť pred vyhlásením
nálezu ústavného súdu, konanie sa zastaví. Ústavný súd podľa svojej ustálenej judikatúry
zásadne považuje stratu platnosti preskúmavaných právnych predpisov pri abstraktnej
kontrole ústavnosti za dôvod na zastavenie konania (napr. PL. ÚS 42/03, PL. ÚS 17/05,
PL. ÚS 12/08, PL. ÚS 13/08, PL. ÚS 6/2010, PL. ÚS 13/2016).
II.
Po prijatí návrhu na ďalšie konanie ústavný súd vyzval národnú radu ako účastníka
konania a vládu Slovenskej republiky (ďalej len „vláda“) ako vedľajšieho účastníka konania
na vyjadrenie k návrhu navrhovateľa.
A.
Predseda národnej rady listom doručeným ústavnému súdu 7. decembra 2018
uviedol:
„... v prílohe zasielam návrh napadnutého zákona s dôvodovou správou
(tlač 346, tlač 728), prepis rozpravy z 18. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky
6. a 7. novembra 2003 (tlač 346; § 29 ods. 4; III. volebné obdobie) a prepis rozpravy
z 28. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky 30. októbra 2008 (tlač 728; § 28 ods. 1;
IV. volebné obdobie). Zároveň oznamujem, že súhlasím s upustením od ústneho
pojednávania“. K samotnému návrhu skupiny poslancov sa nevyjadril.
B.
Vláda ako vedľajší účastník konania doručila ústavnému súdu svoje stanovisko
29. novembra 2018, v ktorom uviedla:
«Vláda Slovenskej republiky, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej
republiky (ďalej len „vláda“), sa s podaným návrhom nestotožňuje a navrhuje, aby ústavný
súd vo svojom náleze vyslovil, že sa návrhu nevyhovuje...
... Navrhovatelia namietajú v predmetnom návrhu aktuálnu právnu úpravu
odmeňovania zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme, pokiaľ ide o zákon
č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov, zákon č. 553/2003 Z. z.
a zákon č. 663/2007 Z. z. o minimálnej mzde v znení neskorších predpisov, a to z týchto
dôvodov:
Ad 1)
Zákonník práce vytvára viacero úrovní minimálnej mzdy, a to v závislosti
od náročnosti práce daného zamestnanca. Tie sú v § 120 Zákonníka práce označované
ako minimálne mzdové nároky: „Zamestnávateľ, u ktorého nie je odmeňovanie
zamestnancov dohodnuté v kolektívnej zmluve, je povinný zamestnancovi poskytnúť mzdu
najmenej v sume minimálneho mzdového nároku určeného pre stupeň náročnosti práce
príslušného pracovného miesta. Ak mzda zamestnanca v kalendárnom mesiaci nedosiahne
sumu minimálneho mzdového nároku, zamestnávateľ poskytne zamestnancovi doplatok
v sume rozdielu medzi dosiahnutou mzdou a sumou minimálneho mzdového nároku
ustanoveného pre stupeň patriaci príslušnému pracovnému miestu“.
Takýto systém odmeňovania zamestnancov za vykonanú prácu, podľa navrhovateľov,
nie je priznaný všetkým zamestnancom. Výnimkou sú v tejto súvislosti zamestnanci
pri výkone práce vo verejnom záujme, ktorí sú podľa § 29 ods. 4 zákona č. 553/2003 Z. z.
vyňatí z pôsobnosti Zákonníka práce, a teda sa na týchto zamestnancov pri poskytovaní
platu, nevzťahuje „doplatok k minimálnej mzde“. Ten sa uplatňuje len pri minimálnej mzde,
nie však pri minimálnych mzdových nárokoch upravených v Zákonníku práce. Verejní
zamestnanci sú tak podľa navrhovateľov znevýhodnení oproti zamestnancom s minimálnou
mzdou a minimálnymi mzdovými nárokmi vyplývajúcimi zo Zákonníka práce.
Ad 2)
Zamestnancovi zaradenému do platovej triedy podľa § 5 zákona č. 553/2003 Z. z.
patrí tarifný plat v sume platovej tarify ustanovenej pre platovú triedu a platový stupeň,
do ktorých je zaradený, podľa základnej stupnice platových taríf alebo podľa osobitnej
stupnice platových taríf. V tejto súvislosti navrhovatelia poukazujú na prílohy č. 1 až 3
nariadenia vlády č. 366/2016 Z. z., podľa ktorých je väčšina tarifných platov verejných
zamestnancov pod úrovňou minimálnej mzdy ustanovenej pre rok 2017.
Ad 3)
Zamestnancom, na ktorých sa vzťahuje Zákonník práce a ktorí vykonávajú
prácu rovnakej náročnosti ako verejní zamestnanci, ktorých plat je určený zákonom
č. 553/2003 Z. z. sú zákonom vytvorené a zabezpečené spravodlivejšie pracovné podmienky,
ako aj právo na vyššiu odmenu za vykonanú prácu. V nadväznosti na uvedené navrhovatelia
porovnávajú charakteristiky platových tried upravených Zákonníkom práce
a charakteristiky platových tried upravených zákonom č. 553/2003 Z. z., pričom poukazujú
na skutočnosť, že pri zaraďovaní zamestnancov do platových tried na základe
porovnateľných charakteristík v praxi vznikajú disproporcie v odmeňovaní zamestnancov,
ktorí vykonávajú prácu rovnakej hodnoty.
Ad 4)
Ustanovenie § 28 ods. 1 zákona č. 553/2003 Z. z. je splnomocňovacím ustanovením
na vydanie nariadenia vlády, ktoré upravuje zvýšené stupnice platových taríf (prílohy č. 1
až 3 nariadenia vlády č. 366/2016 Z. z.). Toto ustanovenie bolo napadnuté z dôvodu,
že by po začatí konania na ústavnom súde mohlo dôjsť k zrušeniu uvedeného nariadenia
vlády, a tým by ústavný súd konanie v tejto veci zastavil.
... V nadväznosti na vyššie uvedenú argumentáciu navrhovateľov uvádzame
nasledovné:
K problematike minimálnych mzdových nárokov v oblasti odmeňovania
zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme
S otázkou minimálnej mzdy súvisí problematika minimálnych mzdových nárokov,
upravená v § 120 Zákonníka práce, ktorá je vylúčená z aplikácie na právne
vzťahy vznikajúce pri výkone práce vo verejnom záujme v zmysle § 29 ods. 4 zákona
č. 553/2003 Z. z. Dôvodom tohto vylúčenia je predovšetkým skutočnosť, že mzdu v zmysle
Zákonníka práce nemožno porovnávať s tarifným platom vo verejnej službe, pretože tento
tarifný plat definuje len základnú tarifu a nie všetky zložky platu zamestnanca.
Okrem tarifného platu patrí zamestnancovi aj zvýšenie platovej tarify za započítanú
prax, ako aj rôzne príplatky v zmysle § 4 zákona č. 553/2003 Z. z. Zákonník práce totiž
predstavuje diametrálne odlišný systém odmeňovania pri aplikácii stupňov náročnosti
práce, v rámci ktorých mzda zahrňuje všetky mzdové náležitosti. Na rozdiel od toho
vo verejnej službe sú ostatné platové náležitosti mimo rámca tarifného platu. Otázka
náročnosti práce je zohľadnená pre každú pracovnú činnosť v príslušnom analytickom liste,
ktorý je vypracovaný osobitne pre každú činnosť uvedenú v katalógu pracovných činností,
ktorý je upravený nariadením vlády Slovenskej republiky č. 341/2004 Z. z., ktorým
sa ustanovujú katalógy pracovných činností pri výkone práce vo verejnom záujme a o ich
zmenách a dopĺňaní v znení neskorších predpisov.
Ako príklad odlišnosti v systéme odmeňovania vo verejnej službe možno uviesť
systém započítavania praxe zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme,
a v nadväznosti na to aj určovanie dĺžky započítanej praxe zamestnávateľom, ktorý
v závislosti od nej zaradí zamestnanca do jedného z 12 platových stupňov (určuje
tak súčasne výšku základného tarifného platu). Podľa § 7 ods. 4 zákona č. 553/2003 Z. z.
má zamestnávateľ slobodnú vôľu (nie však ľubovôľu) pri zaraďovaní zamestnancov
do platových stupňov, nakoľko môže určiť tarifný plat podľa príslušnej stupnice platových
taríf bez závislosti od započítanej praxe (nesmie byť však nižší ako tarifný plat, ktorý
by zamestnancovi patril podľa jeho zaradenia do platového stupňa). Zamestnávateľ pri
výkone práce vo verejnom záujme má tak prostredníctvom zákona č. 553/2003 Z. z.
k dispozícii rôzne inštitúty, ktoré môže využiť v prospech zamestnancov (a ktoré spravidla
aj využíva), prípadne tie, ktoré má v oblasti odmeňovania priamo povinnosť aplikovať.
V kontexte uvedených skutočností žiadnemu zamestnancovi pri výkone práce vo verejnom
záujme odmeňovanému podľa zákona č. 553/2003 Z. z. nie je poskytovaný plat v nižšej sume
ako je ustanovená úroveň minimálnej mzdy na príslušné obdobie.
Okrem uvedeného je potrebné zdôrazniť, že v otázke odmeňovania zamestnancov
nie je problematika minimálnych mzdových nárokov jedinou odlišnosťou vyplývajúcou
z porovnania Zákonníka práce a zákona č. 553/2003 Z. z. Práve naopak, je možné
identifikovať aj ďalšie rozdiely pri právnej úprave takých inštitútov ako napríklad
odchodné, odstupné, výpovedná doba, skúšobná doba. V tejto súvislosti je potrebné dodať,
že nie vo všetkých prípadoch je úprava Zákonníka práce výhodnejšia, ale niekedy je
pre zamestnanca výhodnejší postup práve podľa zákona č. 553/2003 Z. z. Ak by uvedené
inštitúty boli rovnaké, existencia zákona č. 553/2003 Z. z. by bola zbytočná a pri
odmeňovaní zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme by sa mohlo vychádzať
zo Zákonníka práce. Avšak práve odlišnosťami odmeňovania vo verejnej službe je daná
osobitosť právnej úpravy, a tým aj opodstatnenosť zákona č. 553/2003 Z. z.
K problematike minimálnej mzdy v oblasti odmeňovania zamestnancov pri výkone
práce vo verejnom záujme
Úlohou zákona č. 663/2007 Z. z. o minimálnej mzde v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon č. 663/2007 Z. z.“) je zabezpečiť minimálnu úroveň príjmu zamestnanca
za vykonanú prácu bez ohľadu na to, či je dotknutý zamestnanec zamestnaný v súkromnom
sektore alebo vo verejnej správe.
Ak pri určovaní platu je výsledkom suma, ktorá nedosahuje úroveň minimálnej mzdy,
je potrebné postupovať v súlade so zákonom č. 663/2007 Z. z. Podľa ustanovenia § 3 ods. 1
tohto zákona, ak mzda zamestnanca za vykonanú prácu nedosiahne v kalendárnom mesiaci
sumu minimálnej mzdy, aj keď zamestnanec odpracoval plný pracovný čas v mesiaci
ustanovený zamestnávateľom, zamestnávateľ poskytne zamestnancovi doplatok, ktorý
predstavuje rozdiel medzi sumou minimálnej mzdy ustanovenou na príslušný kalendárny
rok a dosiahnutou mzdou.
Z uvedeného vyplýva, že aj zamestnancom pri výkone práce vo verejnom záujme
zamestnávateľ poskytuje doplatok do výšky minimálnej mzdy, z čoho vyplýva, že aj týmto
zamestnancom je garantovaná odmena za vykonanú prácu vo výške ustanovenej minimálnej
mzdy lá podľa v súčasnosti platnej a účinnej legislatívy.
K charakteristikám platových tried
Podľa zákona č. 553/2003 Z. z. musí byť zaradenie zamestnanca do platovej triedy
v súlade s charakteristikou platovej triedy a katalógom pracovných činností (ustanovený
nariadením vlády č. 341/2004 Z. z., ktorým sa ustanovujú katalógy pracovných činností pri
výkone práce vo verejnom záujme a o ich zmenách a dopĺňaní v znení neskorších
predpisov). Zamestnanci pri výkone práce vo verejnom záujme vykonávajú rôznorodé druhy
pracovných činností, ktorých rámec je na účely zaraďovania zamestnancov ustanovený
uvedeným katalógom (súčasne aj v analytickom liste, ktorý je vypracovaný osobitne pre
každú činnosť v súlade s týmto katalógom). Predmetný katalóg (okrem toho, že rozlišuje
medzi činnosťami s prevahou duševnej práce a remeselnými, manuálnymi alebo
manipulačnými s prevahou fyzickej práce) je rozdelený do 22 oblastí, pričom každá oblasť
má pracovné činnosti určené pre rôzne platové triedy s rôznymi kvalifikačnými
predpokladmi na výkon predmetných činností. V kontexte uvedených skutočností, tak nie je
možné porovnávať charakteristiky stupňov náročnosti v zmysle prílohy č. 1 Zákonníka
práce a charakteristiky platových tried podľa prílohy č. 1, resp. prílohy č. 2 zákona
K § 28 ods. 1 zákona č. 553/2003 Z. z.
Ustanovenie § 28 ods. 1 zákona č. 553/2003 Z. z. upravuje splnomocnenie vlády
Slovenskej republiky na vydanie nariadenia vlády, ktorým sa ustanovujú zvýšené stupnice
platových tarifa termín ich účinnosti, pričom miera zvýšenia a termín valorizácie
sa dohodne v kolektívnej zmluve vyššieho stupňa na príslušný kalendárny rok. Len pre
úplnosť uvádzame, že na rok 2018 bola valorizácia ustanovená nariadením vlády
Slovenskej republiky č. 359/2017 Z. z., ktorým sa ustanovujú zvýšené stupnice platových
taríf zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme. Súčasne je v tejto súvislosti nutné
upozorniť na novelu zákona č. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní v znení neskorších
predpisov, na základe ktorej je možné uzatvárať kolektívne zmluvy vyššieho stupňa na viac
rokov (predtým len na kalendárny rok), a ktorá nadobudla účinnosť 15. októbra 2018.
Na tieto zmeny bude reflektovať aj pripravovaná kolektívna zmluva vyššieho stupňa na roky
2019 a 2020, ktorej podpis sa predpokladá koncom mesiaca november 2018.
K aktuálnemu legislatívnemu procesu vo vzťahu k napadnutým právnym predpisom
V súvislosti s predmetným návrhom navrhovateľov, v časti, v ktorej namietajú
aktuálnu právnu úpravu v čase podania návrhu je potrebné zdôrazniť, že Národnou
radou Slovenskej republiky bol dňa 23. októbra 2018 schválený v treťom čítaní
vládny návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 553/2003 Z. z. o odmeňovaní
niektorých zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré
zákony (tlač 1074). Novelu zákona č. 553/2003 Z. z., ktorá nadobudne účinnosť
1. januára 2019 podpísal prezident Slovenskej republiky dňa 7. novembra 2018. V tomto
znení bude novela zákona publikovaná v Zbierke zákonov Slovenskej republiky. Podstatným
prínosom daného návrhu je, že sa všetky platové tarify zamestnancov pri výkone práce
vo verejnom záujme dostanú prinajmenšom na úroveň ustanovenej minimálnej mzdy. Tento
návrh valorizáciu platových taríf zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme
(akýsi „valorizačný mechanizmus“) ponecháva naďalej na dohode sociálnych partnerov
v rámci kolektívneho vyjednávania o kolektívnych zmluvách vyššieho stupňa. Tento systém
zvyšovania platových taríf dotknutých zamestnancov je vo všeobecnosti považovaný
za efektívnejší a flexibilnejší, nakoľko umožňuje pružne reagovať na situáciu v národnom
hospodárstve, čo znamená ustanoviť dohodnuté zvýšenie aj nad úroveň ustanovenej
minimálnej mzdy...
S ohľadom na vyššie uvedené je vláda presvedčená, že napadnuté ustanovenia
zákona č. 553/2003 Z. z. sú v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, Listinou základných
práv a slobôd, Medzinárodným paktom o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach
a Európskou sociálnou chartou. Na základe uvedeného tak považujeme návrh za nedôvodný
a navrhujeme, aby ústavný súd rozhodol tak, ako navrhujeme v časti II. tohto stanoviska
a teda návrhu nevyhovel.»
Vláda súhlasila, aby ústavný súd podľa § 30 zákona o ústavnom súde upustil od
ústneho pojednávania.
III.
Právne východiská a závery
Podľa čl. 36 písm. a) ústavy zamestnanci majú právo na odmenu za vykonanú prácu,
dostatočnú na to, aby im umožnila dôstojnú životnú úroveň.
Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.
Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.
Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej
republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,
politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo
etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov
poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.
Podľa čl. 13 ods. 3 ústavy zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia
platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky.
Podľa čl. 13 ods. 4 ústavy pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať
na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.
Podľa čl. 28 listiny zamestnanci majú právo na spravodlivú odmenu za prácu
a na uspokojivé pracovné podmienky. Podrobnosti ustanoví zákon.
Podľa čl. 4 ods. 3 listiny zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia platiť
rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky.
Podľa čl. 4 ods. 4 listiny pri používaní ustanovení o medziach základných práv
a slobôd musí sa dbať na ich podstatu a zmysel. Také obmedzenia nemožno zneužívať
na iné účely, než na ktoré boli ustanovené.
Podľa čl. 7 písm. a) paktu štáty, zmluvné strany paktu, uznávajú právo každého
človeka na spravodlivé a uspokojivé pracovné podmienky, ktoré zabezpečujú najmä:
a) odmenu, ktorá poskytuje ako minimum všetkých pracovníkom:
(i) spravodlivú mzdu a rovnakú odmenu za prácu rovnakej hodnoty bez akéhokoľvek
rozlišovania, pričom najmä ženám sú zaručené pracovné podmienky nie horšie než aké
majú muži, s rovnakou odmenou za rovnakú prácu;
(ii) slušný život pre ne a ich rodiny v súlade s ustanoveniami tohto paktu;
Podľa čl. 4 ods. 1 charty na zabezpečenie účinného výkonu práva na primeranú
odmenu sa zmluvné strany zaväzujú priznať pracovníkom právo na odmenu, ktorá
zabezpečí im a ich rodinám dôstojnú životnú úroveň.
II.1 K namietanému nesúladu § 28 ods. 1 zákona č. 553/2003 Z. z. s čl. 36 ústavy
v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 3 a 4 ústavy, s čl. 28 listiny v spojení s čl. 4
ods. 3 a 4 listiny, s čl. 7 písm. a) paktu a s čl. 4 ods. 1 charty
Podľa § 28 ods. 1 zákona č. 553/2003 Z. z. platného a účinného v čase doručenia
návrhu skupiny poslancov ústavnému súdu a aj v čase rozhodovania ústavného súdu
nariadenie vlády ustanoví zvýšené stupnice platových taríf a termín ich účinnosti
v nadväznosti na kolektívnu zmluvu vyššieho stupňa dohodnutú na príslušný kalendárny
rok. Ak sa zvýšenie platových taríf nedohodne v kolektívnej zmluve vyššieho stupňa, rozsah
ich zvýšenia a termín účinnosti sa ustanoví v zákone o štátnom rozpočte [v danom prípade
ide o zákon č. 370/2018 Z. z. o štátnom rozpočte na rok 2019 (ďalej len „zákon o štátnom
rozpočte na rok 2019“)].
Podľa nariadenia vlády č. 300/2018 Z. z., ktorým sa ustanovuje suma minimálnej
mzdy na rok 2019, od. 1. januára 2019 sa suma minimálnej mzdy na rok 2019 podľa § 1
ustanovuje na
a) 520,00 eur za mesiac pre zamestnanca odmeňovaného mesačnou mzdou,
b) 2,989 eura za každú hodinu odpracovanú zamestnancom.
Súčasne sa zrušilo nariadenie vlády č. 278/2017 Z. z., ktorým sa ustanovila suma
minimálnej mzdy na rok 2018.
Podľa čl. I prílohy č. 3 zákona č. 318/2018 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon
č. 553/2003 Z. z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce vo verejnom
záujme a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa
menia a dopĺňajú niektoré zákony sa ustanovili základné stupnice platových taríf
zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme v rozpätí od 520 eur do 1 248 eur
mesačne.
Vláda podľa § 28 ods. 1 zákona č. 553/2003 Z. z. o odmeňovaní niektorých
zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení zákona č. 474/2008 Z. z. upravila nariadením vlády č. 388/2018 Z. z.,
ktorým sa ustanovujú zvýšené stupnice platových taríf zamestnancov pri výkone práce
vo verejnom záujme (ďalej len „nariadenie vlády č. 388/2018 Z. z.“) s účinnosťou
od 1. januára 2019 zvýšené hranice stupnice platových taríf zamestnancov na rok 2019
a 2020 takto:
Podľa § 1 ods. 1 nariadenia vlády č. 388/2018 Z. z. zamestnancovi pri výkone práce
vo verejnom záujme odmeňovanému podľa platových taríf pedagogických zamestnancov
a odborných zamestnancov patrí od 1. januára 2019 tarifný plat v sume platovej tarify podľa
prílohy č. 1 (od 612,50 eur do 1 109 eur).
Podľa § 1 ods. 2 nariadenia vlády č. 388/2018 Z. z. zamestnancovi pri výkone práce
vo verejnom záujme odmeňovanému podľa osobitnej stupnice platových taríf učiteľov
vysokých škôl a výskumných a vývojových zamestnancov patrí od 1. januára 2019 tarifný
plat v sume platovej tarify podľa prílohy č. 2 (od 675 eur do 1 541,50 eur).
Podľa § 2 ods. 1 nariadenia vlády č. 388/2018 Z. z. zamestnancovi pri výkone práce
vo verejnom záujme odmeňovanému podľa základnej stupnice platových taríf
zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme patrí od 1. januára 2020 tarifný plat
v sume platovej tarify podľa prílohy č. 3 (od 572 eur do 1 373 eur).
Podľa § 2 ods. 2 nariadenia vlády č. 388/2018 Z. z. zamestnancovi pri výkone práce
vo verejnom záujme odmeňovanému podľa platových taríf pedagogických zamestnancov
a odborných zamestnancov patrí od 1. januára 2020 tarifný plat v sume platovej tarify podľa
prílohy č. 4 (od 674 eur do 1 220 eur).
Podľa § 2 ods. 3 nariadenia vlády č. 388/2018 Z. z. zamestnancovi pri výkone práce
vo verejnom záujme odmeňovanému podľa osobitnej stupnice platových taríf učiteľov
vysokých škôl a výskumných a vývojových zamestnancov patrí od 1. januára 2020 tarifný
plat v sume platovej tarify podľa prílohy č. 5 (od 742,50 eur do 1 696 eur).
Vzhľadom na uvedené výška všetkých tarifných platov zamestnancov pri výkone
práce vo verejnom záujme je nad hranicou minimálnej mzdy. Na uvedené poukázala
vo svojom stanovisku okrem iného aj vláda.
Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 663/2007 Z. z. v znení neskorších predpisov o minimálnej
mzde ak mzda zamestnanca za vykonanú prácu nedosiahne v kalendárnom mesiaci sumu
minimálnej mzdy, aj keď zamestnanec odpracoval plný pracovný čas v mesiaci ustanovený
zamestnávateľom, zamestnávateľ poskytne zamestnancovi doplatok, ktorý predstavuje
rozdiel medzi sumou minimálnej mzdy ustanovenou na príslušný kalendárny rok
a dosiahnutou mzdou.
Podľa § 5 ods. 1 zákona o štátnom rozpočte na rok 2019 sa platové tarify (§ 159
ods. 3 zákona č. 55/2017 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov)
v roku 2019 zvýšia o 10 % od 1. januára 2019, ak sa v kolektívnej zmluve vyššieho stupňa
[§ 2 ods. 3 písm. c) zákona č. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní v znení neskorších
predpisov] na rok 2019 nedohodne inak.
Podľa § 5 ods. 2 druhej vety zákona o štátnom rozpočte na rok 2019 sa základná
stupnica platových taríf zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme (§ 28 ods. 1
zákona č. 553/2003 Z. z.) v roku 2019 zvýši o 0 % od 1. januára 2019, ak sa v kolektívnej
zmluve vyššieho stupňa [§ 2 ods. 3 písm. d) zákona č. 2/1991 Zb. o kolektívnom
vyjednávaní v znení neskorších predpisov] na rok 2019 nedohodne inak.
K „nulovému“ zvýšeniu platových taríf zamestnancov pri výkone práce
vo verejnom záujme odôvodnila v osobitnej časti dôvodovej správy k § 5 návrhu zákona
o štátnom rozpočte na rok 2019 jeho predkladateľka – vláda uvádza, že „V súlade
s podpísaným Vyhlásením zástupcov sociálnych partnerov k dohode o kolektívnych
zmluvách vyššieho stupňa v štátnej službe a vo verejnej službe na roky 2019 a 2020
sa na rok 2019 dohodla valorizácia platov zamestnancov v štátnej službe a vo verejnej
službe od 1. januára 2019 o 10 %. Valorizácia v dohodnutom rozsahu sa
od 1. januára 2019 neuplatní pre zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme, ktorí
budú odmeňovaní podľa novej základnej stupnice platových taríf, s ktorou sa uvažuje
v pripravovanej novele zákona č. 553/2003 Z. z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri
výkone práce vo verejnom záujme a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov, s účinnosťou od 1. januára 2019. Preto sa zákonom o štátnom
rozpočte od 1. januára 2019 navrhuje zvýšenie o 0 %.“. Touto novou právnou úpravou
je nariadenie vlády Slovenskej republiky č. 388/2018 Z. z. z 12. decembra 2018, ktorým
sa ustanovujú zvýšené stupnice platových taríf zamestnancov pri výkone práce vo verejnom
záujme.
Navrhovateľ označil § 28 ods. 1 zákona č. 553/2003 Z. z. za blanketnú normu
(t. j. právnu normu, ktorá odkazuje na inú právnu normu určenú všeobecne) na vydanie
nariadenia vlády, ktorá ustanoví platové tarify zamestnancov pri výkone vo verejnom
záujme. Podľa čl. 120 ods. 1 ústavy vláda môže na vykonanie zákona a v jeho medziach
vydávať nariadenia, dokonca, na rozdiel od ministerstiev a iných orgánov štátnej správy,
aj bez splnomocnenia [tieto môžu na základe zákonov a v ich medziach vydávať všeobecne
záväzné právne predpisy, len ak sú na to splnomocnené zákonom (čl. 13 ústavy)].
Ustanovenie § 28 ods. 1 zákona č. 553/2003 Z. z. je splnomocnením na vydanie nariadenia
vlády, ktoré má ustanoviť platové tarify zamestnancov pri výkone vo verejnom záujme,
avšak len na vykonanie zákona a v jeho medziach, t. j. v medziach zákona č. 553/2003 Z. z.
Ústavný súd nezdieľa preto návrh navrhovateľa, že v prípade § 28 ods. 1 zákona
č. 553/2003 Z. z. ide o blanketnú normu. Aj vydanie nariadenia vlády má svoje limity:
- má ísť o zvýšenie stupnice platových taríf,
- musí byť určený termín nadobudnutia ich účinnosti,
- v prvom rade sa predpokladá zvýšenie platových taríf v nadväznosti na kolektívnu
zmluvu vyššieho stupňa dohodnutú na príslušný kalendárny rok,
- ak sa zvýšenie platových taríf nedohodne v kolektívnej zmluve vyššieho stupňa,
rozsah zvýšenia platových taríf a termín účinnosti sa ustanoví v zákone o štátnom rozpočte
na rok 2019.
Inou otázkou je posúdenie, či napadnutý § 28 ods. 1 zákona č. 553/2003 Z. z. možno
považovať za nesúladný s čl. 36 ústavy (navrhovateľ napáda síce celý čl. 36 ústavy, ale
fakticky relevantným v danej veci je len čl. 36 písm. a) ústavy (čo napokon vyplýva
aj zo samotného návrhu navrhovateľa) v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 3 a 4 ústavy
Slovenskej republiky, s čl. 28 listiny v spojení s čl. 4 ods. 3 a 4 listiny s čl. 7 písm. a) paktu
a s čl. 4 ods. 1 charty. Napadnutý čl. 36 ústavy, garantuje základné právo na odmenu
za vykonanú prácu dostatočnú na umožnenie dôstojnej životnej úrovne, čl. 28 listiny
garantuje základné právo na spravodlivú odmenu za prácu a na uspokojivé pracovné
podmienky, čl. 7 písm. a) paktu, ktorý zaväzuje štáty garantovať právo každého človeka
na spravodlivé a uspokojivé pracovné podmienky, ktoré zabezpečujú najmä odmenu, ktorá
sa poskytuje ako minimum všetkých pracovníkom a čl. 4 ods. 1 charty, ktorý zaväzuje
zmluvné strany priznať pracovníkom právo na odmenu, ktorá zabezpečí im a ich rodinám
dôstojnú životnú úroveň. Napadnutý § 28 ods. 1 zákona č. 553/2003 Z. z. nespadá do
rozsahu práv vo vyššie uvedenom zmysle, a teda nemôže dôjsť k nesúladu s nimi. Podobne
nemôže dôjsť k nesúladu s čl. 13 ods. 3 a 4 ústavy a s čl. 4 ods. 3 a 4 listiny, ktoré majú
akcesorickú povahu a navrhovateľ ich viaže k čl. 36 ústavy resp. čl. 4 ods. 3 a 4 listiny
(porovnateľný právny názor už ústavný súd vyslovil vo veci sp. zn. PL. ÚS 3/2012).
V nadväznosti na uvedené ústavný súd tejto časti návrhu navrhovateľa nevyhovel.
II.2 K namietanému nesúladu § 29 ods. 4 zákona č. 553/2003 Z. z. s čl. 36 ústavy
v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 3 a 4 ústavy, s čl. 28 listiny základných práv
a slobôd v spojení s čl. 4 ods. 3 a 4 listiny základných práv a slobôd, s čl. 7 písm. a)
paktu a s čl. 4 ods. 1 charty
Podľa § 29 ods. 4 zákona č. 553/2003 Z. z. platného a účinného v čase doručenia
návrhu skupiny poslancov ústavnému súdu a aj v čase rozhodovania ústavného súdu
pri poskytovaní platu zamestnancom, na ktorých sa vzťahuje tento zákon, zamestnávateľ
neuplatní ustanovenia § 43 ods. 1 písm. d), § 96 ods. 3 a 5, § 118 ods. 2 až 4, § 119 ods. 2,
§ 120 až 122, § 122a ods. 2 až 4, § 122b ods. 2 až 4, § 123 ods. 2 a 3, § 124, § 127 ods. 1
až 3, § 128, § 134 a § 135 Zákonníka práce.
Navrhovateľ pri odôvodnení tejto časti svojho návrhu argumentuje najmä
tým, že „s verejnými zamestnancami, ktorých plat je stanovený na základe zákona
č. 553/2003 Z. z. a nariadenia vlády č. 366/2016 Z. z., sa vo vzťahu k ich základnému právu
na spravodlivú odmenu za prácu zaobchádza v porovnateľnej situácii menej výhodným
spôsobom ako s inou skupinou osôb, ktorou sú zamestnanci s minimálnou mzdou
a minimálnymi mzdovými nárokmi zabezpečenými Zákonníkom práce“, využívajúc najmä
nariadenie vlády č. 366/2016 Z. z., ktorým sa ustanovujú zvýšené stupnice platových taríf
zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme (ktoré bolo zrušené nariadením vlády
Slovenskej republiky č. 359/2017 Z. z., ktorým sa ustanovujú zvýšené stupnice platových
taríf zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme). Dospel k záveru, že „s
verejnými zamestnancami, ktorých plat je stanovený na základe zákona č. 553/2003 Z. z. a
nariadenia vlády č. 366/2016 Z. z., sa vo vzťahu k ich základnému právu na spravodlivú
odmenu za prácu zaobchádza v porovnateľnej situácii menej výhodným spôsobom ako s
inou skupinou osôb, ktorou sú zamestnanci s minimálnou mzdou a minimálnymi mzdovými
nárokmi zabezpečenými Zákonníkom práce... K uvedenému dochádza na základe tzv.
kvalifikovaného kritéria, ktorým je iné postavenie verejných zamestnancov. Iné postavenie
je podľa čl. 12 ods. 2 Ústavy zakázaným diskriminačným dôvodom, ako to vo svojej
predchádzajúcej rozhodovacej činnosti už Ústavný súd vyslovil v náleze III. ÚS 64/00“.
Navrhovateľ argumentuje aj nálezom sp. zn. III. ÚS 64/00 (v danej veci išlo o podnet, ešte
podľa čl. 130 ods. 3 ústavy a predmetom bola ochrana základných práv a slobôd fyzickej
osoby spojená s domáhaním sa súdnej ochrany). Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na
svoj nález sp. zn. PL. ÚS 3/08 prijatý v konaní o súlade právnych predpisov, v ktorom
vyslovil, že „ústavnosť právnej úpravy končí tam, kde rovnaké alebo nerovnaké
zaobchádzanie s upravovanými vecnými otázkami/stavmi nie je zlučiteľné s hľadiskom,
ktoré vychádza z myšlienky spravodlivosti, tam, kde chýba jasný, zreteľný dôvod či už pre
rovnaké zaobchádzanie, alebo pre nerovnaké zaobchádzanie.“ Vylúčenie použitia § 120
Zákonníka práce na zamestnancov podliehajúcich režimu zákona č. 553/2003 Z. z. vyvolalo
otázku vzťahu týchto dvoch právnych úprav.
Zákonník práce upravuje odmeňovanie zamestnancov podliehajúcich režimu
Zákonníka práce, a to v jeho štvrtej časti označenej ako Mzda a priemerný zárobok (§ 118 –
§ 135).
V § 120 Zákonníka práce sú v odsekoch 1 až 7 sú upravené minimálne mzdové
nároky zamestnancov.
Podľa § 120 ods. 1 zamestnávateľ, u ktorého nie je odmeňovanie zamestnancov
dohodnuté v kolektívnej zmluve, je povinný zamestnancovi poskytnúť mzdu najmenej
v sume minimálneho mzdového nároku určeného pre stupeň náročnosti práce (ďalej len
„stupeň“) príslušného pracovného miesta. Ak mzda zamestnanca v kalendárnom mesiaci
nedosiahne sumu minimálneho mzdového nároku, zamestnávateľ poskytne zamestnancovi
doplatok v sume rozdielu medzi dosiahnutou mzdou a sumou minimálneho mzdového
nároku ustanoveného pre stupeň patriaci príslušnému pracovnému miestu.
Odmeňovanie zamestnancov podliehajúcich režimu zákona č. 553/2003 Z. z.,
t. j. ich platové pomery, sú upravené v § 4 tohto zákona. Ten v odseku 1 ustanovuje,
že zamestnancovi za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom patrí plat,
ktorým je
a) tarifný plat,
b) osobný plat,
c) príplatok za riadenie,
d) príplatok za zastupovanie,
e) osobný príplatok,
f) platová kompenzácia za sťažený výkon práce,
g) príplatok za prácu v krízovej oblasti,
h) príplatok za zmennosť,
i) príplatok za výkon špecializovanej činnosti,
j) kreditový príplatok,
k) výkonnostný príplatok,
l) príplatok za starostlivosť a vedenie služobného motorového vozidla,
m) príplatok za praktickú prípravu,
n) príplatok za prácu v noci,
o) príplatok za prácu v sobotu alebo v nedeľu,
p) príplatok za prácu vo sviatok,
r) plat za prácu nadčas,
s) plat za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti na pracovisku,
t) odmena,
u) príplatok začínajúcemu pedagogickému zamestnancovi a začínajúcemu
odbornému zamestnancovi,
v) príplatok za prácu so žiakmi so zdravotným znevýhodnením a zo sociálne
znevýhodneného prostredia,
w) rozdiel podľa § 32f ods. 13.
Podľa § 4 ods. 2 zákona č. 553/2003 Z. z. zamestnancovi za podmienok a v rozsahu
ustanovených týmto zákonom okrem platu podľa odseku 1 patrí náhrada za neaktívnu časť
pracovnej pohotovosti mimo pracoviska, náhrada za pohotovosť pri zabezpečovaní opatrení
v období krízovej situácie a zamestnancovi, ktorému sa poskytuje plat podľa § 22, náhrada
za sťažené životné podmienky počas výkonu práce vo verejnom záujme v zahraničí.
Podľa § 4 ods. 3 zákona č. 553/2003 Z. z. plat je peňažné plnenie poskytované
zamestnancovi za prácu. Za plat sa nepovažuje náhrada za neaktívnu časť pracovnej
pohotovosti mimo pracoviska, náhrada za pohotovosť pri zabezpečovaní opatrení v období
krízovej situácie, náhrada za sťažené životné podmienky počas výkonu práce vo verejnom
záujme v zahraničí a plnenia poskytované zamestnancovi podľa osobitných predpisov
v súvislosti s vykonávaním pracovných činností, najmä odstupné, odchodné a cestovné
náhrady.
Podľa § 4 ods. 4 zákona č. 553/2003 Z. z. funkčný plat na účely tohto zákona je súčet
tarifného platu, zvýšenia tarifného platu podľa § 7 ods. 6 až 9, rozdielu podľa § 32f ods. 13
a príplatkov určených mesačnou sumou podľa odseku 1 písm. c) až j), 1), u) a v). Funkčný
plat je aj plat pri vykonávaní inej práce alebo funkčný plat poskytovaný podľa § 30 ods. 3,
§ 32a ods. 1 a § 32b ods. 1 a 2.
Podľa § 4 ods. 5 zákona č. 553/2003 Z. z. funkčný plat na účely tohto zákona
je aj osobný plat určený zamestnancovi podľa § 7a.
Podľa § 4 ods. 6 zákona č. 553/2003 Z. z. ak ide o zamestnanca, ktorému
sa poskytuje výkonnostný príplatok podľa § 14a, funkčný plat na účely tohto zákona
je súčet funkčného platu podľa odseku 4 alebo osobného platu podľa odseku 5
a priemerného výkonnostného príplatku. Priemerný výkonnostný príplatok je suma
rovnajúca sa mesačnému priemeru výkonnostných príplatkov vyplatených
za predchádzajúci kalendárny štvrťrok.
Podľa § 4 ods. 7 zákona č. 553/2003 Z. z. zamestnávateľ je povinný písomne
oznámiť zamestnancovi výšku a zloženie funkčného platu pri uzatvorení pracovnej zmluvy,
pri zmene druhu práce alebo pri úprave funkčného platu.
Podľa § 4 ods. 8 zákona č. 553/2003 Z. z. zamestnávateľ poskytuje zamestnancovi
plat podľa tohto zákona, všeobecne záväzných právnych predpisov vydaných na vykonanie
tohto zákona a v ich rámci podľa kolektívnej zmluvy, pracovnej zmluvy alebo vnútorného
predpisu. Ak zamestnancovi vykonávajúcemu funkciu štatutárneho orgánu alebo člena
štatutárneho orgánu alebo vedúcemu zamestnancovi, ktorý je v priamej riadiacej pôsobnosti
štatutárneho orgánu, patrí aj plat poslanca Národnej rady Slovenskej republiky, patrí mu
počas poberania platu poslanca Národnej rady Slovenskej republiky plat podľa prvej vety
najviac v sume minimálnej mzdy.
Možno súhlasiť s právnym názorom vlády vyjadreným v jej stanovisku,
že „... v otázke odmeňovania zamestnancov nie je problematika minimálnych mzdových
nárokov jedinou odlišnosťou vyplývajúcou z porovnania Zákonníka práce a zákona
č. 553/2003 Z. z. Práve naopak, je možné identifikovať aj ďalšie rozdiely pri právnej úprave
takých inštitútov ako napríklad odchodné, odstupné, výpovedná doba, skúšobná doba.
V tejto súvislosti je potrebné dodať, že nie vo všetkých prípadoch je úprava Zákonníka
práce výhodnejšia, ale niekedy je pre zamestnanca výhodnejší postup práve podľa zákona
č. 553/2003 Z. z. Ak by uvedené inštitúty boli rovnaké, existencia zákona č. 553/2003 Z. z.
by bola zbytočná a pri odmeňovaní zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme
by sa mohlo vychádzať zo Zákonníka práce.“.
Podľa názoru ústavného súdu ide o dva režimy úpravy odmeňovania zamestnancov.
Pokiaľ obidva systémy odmeňovania rešpektujú všeobecne platné princípy odmeňovania,
nemôže dôjsť z dôvodu rozdielnej právnej úpravy k diskriminácii či už jednej alebo
druhej skupiny zamestnancov, ktorí pracujú na základe iných pracovných vzťahov
a za iných zákonných (pracovných) podmienok. Aktuálna platová úprava zamestnancov
vykonávajúcich práce vo verejnom záujme podľa zákona č. 553/2003 Z. z. vrátane
napadnutého § 29 ods. 4 aj spolu s nariadením vlády č. 388/2018 Z. z., ktorým sa
ustanovujú zvýšené stupnice platových taríf zamestnancov pri výkone práce vo verejnom
záujme nevykazuje preto znaky diskriminácie a rovnako ani ďalší nesúlad s označenými
článkami ústavy listiny, paktu a charty. V nadväznosti na uvedené ústavný súd ani tejto časti
návrhu skupiny poslancov nevyhovel.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. februára 2019