Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

PL. ÚS 3/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí pléna 21. marca 2012

predbežne prerokoval návrh skupiny 35 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky

na začatie konania o súlade v znení

neskorších predpisov s a návrh Okresného súdu

Bratislava I na začatie konania o súlade § 201 ods. 1 v spojení s § 251 ods. 1 a 2 zákona

č. v znení neskorších predpisov s

Slovenskej republiky a takto

rozhodol:

Návrh skupiny 35 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky a návrh Okresného

súdu Bratislava I o d m i e t a ako zjavne neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 6. septembra

2010 doručený návrh skupiny 35 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len

„skupina poslancov“), zastúpených V. J., poslancom Národnej rady Slovenskej republiky,

na začatie konania o súlade v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“ alebo „neskorší “) s

ods. 1 (ďalej len „“).

Podľa skupiny poslancov znenie v časti týkajúcej sa

náhrady za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti zamestnanca, ktorý

utrpel pracovný úraz alebo ochorel chorobou z povolania, zasiahlo do nadobudnutých práv

počas účinnosti predchádzajúcej právnej úpravy, pretože „sa ním menia podmienky

realizácie práv zakotvených v v mnohých

prípadoch v neprospech adresátov uvedených práv.

Je nespochybniteľné, že je základným ústavným právom zákonodarného zboru meniť

akékoľvek právne vzťahy profuturo, nemôže sa tak však diať, ako už bolo Ústavným súdom

viackrát vyslovené, cestou zásahu do legitímnych očakávaní adresátov práva. V tomto

prípade možno konštatovať, že napadnutou úpravou došlo k celoplošnému vstupu do

právoplatných individuálnych právnych aktov, ktoré definovali ich adresátom určité právne

nároky.

Je potrebné uviesť, že zavedenie nových pravidiel, ktoré bolo plne v dispozícii

zákonodarcu, bolo možné zrealizovať aj bez narušenia dôvery adresátov práva

v nespochybniteľnosť im priznaných nárokov, stabilitu právneho poriadku ako aj bez

zmarenia ich dlhodobých legitímnych očakávaní. Mohlo sa tak stať vhodným nastavením

prechodného ustanovenia tak, aby nebolo potrebné otvárať nároky právoplatne priznané

počas predchádzajúcej právnej úpravy v tých prípadoch, v ktorých je to pre adresátov

práva výhodnejšie.

Prechodné ustanovenie, ktoré malo zachovať právnu istotu účastníkov právnych

vzťahov v oblasti právnej úpravy náhrady za stratu na zárobku po skončení pracovnej

neschopnosti alebo pri uznaní invalidity aj pri prechode na novú právnu úpravu, túto

právnu istotu naopak explicitne vylúčilo.“.

Skupina poslancov navrhla, aby ústavný súd po prijatí návrhu na ďalšie konanie

vydal nález, ktorým vysloví, že „ nie

je v súlade s “.

Dňa 7. marca 2011 bol ústavnému súdu doručený návrh Okresného súdu Bratislava I

(ďalej len „okresný súd“) na začatie konania o súlade ustanovenia § 201 ods. 1 Zákonníka

práce v spojení s prechodnými ustanoveniami a s

ods. 1 . Okresný súd uznesením č. k. -173 z 25. novembra 2010

prerušil podľa

v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) konanie o určenie výšky straty na zárobku

až do rozhodnutia ústavného súdu o súlade v spojení

s prechodnými ustanoveniami a s , pretože „dospel

k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci je v rozpore s

Slovenskej republiky“.

Vo svojom návrhu okresný súd poukázal na znenie napadnutých ustanovení

, ako aj na znenie

v znení neskorších predpisov účinného do 31. marca 2002 (ďalej len „skorší Zákonník

práce“) a v podstatnom uviedol, že „prijatím , ktorý

nadobudol účinnosť 1. 4. 2002, došlo k zmene v úprave náhrady straty na zárobku po

skončení pracovnej neschopnosti v ust. § 201 tak, že na jednej strane boli pri odškodňovaní

pracovných úrazov a chorôb z povolania zrušené limity vyplácaných náhrad a na druhej

strane došlo k vypusteniu povinností prihliadať pri výpočte na invalidný alebo čiastočne

invalidný dôchodok v pôvodne priznanej výške, resp. neprihliadať na zvýšenie priznaných

dôchodkov podľa predpisov o sociálnom zabezpečení...

Prijatím prechodného ustanovenia v dopadla zmena

ohľadne spôsobu výpočtu náhrady za stratu na zárobku i na také prípady, kedy strata na

zárobku vypočítaná a vyplácaná do 31. 3. 2002 bola vyššia ako náhrada straty na zárobku

prepočítaná podľa novej právnej úpravy, t. j. sa stalo, že prepočítaním náhrady podľa

nového znenia došlo k zníženiu doposiaľ priznanej a vyplácanej náhrady

straty na zárobku...

Vzhľadom k tomu, že ustanovenie vnieslo do minulých

a existujúcim právnych vzťahov právnu neistotu, spočívajúcu v tom, že došlo k obmedzeniu

už raz priznaných práv, toto ustanovenie je podľa názoru všeobecného súdu potrebné

rozhodnúť, či uvedené ustanovene je v súlade so základným princípom právneho štátu

definovanom v SR, t. j. princípom právnej istoty.“.

V ďalšej časti svojho návrhu okresný súd opísal skutkové okolnosti ním

posudzovaného prípadu, z ktorých má vyplývať, že náhrada straty na zárobku vyplácaná

účastníkovi konania domáhajúceho sa súdneho rozhodnutia bola za účinnosti skoršieho

vyplácaná v sume 3 986,50 Sk a po odpočítaní dane v sume 3 388 Sk.

Po nadobudnutí účinnosti neskoršieho a aplikácie jeho mala

vyplácaná náhrada straty na zárobku klesnúť na sumu 2 542 Sk, po odpočítaní osobitnej

dane na sumu 2 288 Sk.

Podľa okresného súdu malo „ust. § 251 ods. 2 Zák. práce... na navrhovateľa také

účinky, že v dôsledku aplikácie tohto ustanovenia prišlo od 1. 4. 2002 k zníženiu náhrady

za stratu na zárobku spôsobenej pracovným úrazom, a preto je toto ustanovenie priamo

retroaktívne a v rozpore s princípom právnej istoty a teda v rozpore s

SR“.

Okresný súd v petite návrhu požadoval, aby ústavný súd takto rozhodol:

„Ustanovenie v spojení s prechodnými

ustanoveniami a nie je v súlade s

Slovenskej republiky.“

Ústavný súd uznesením sp. zn. PLs. z 19. apríla 2011 rozhodol o spojení

návrhu skupiny poslancov vedeného pod sp. zn. a okresného súdu vedeného

pod sp. zn. na spoločné konanie z dôvodu, že obidve veci spolu vecne súvisia

a týkajú sa vyriešenia toho istého právneho problému.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o súlade zákonov

s , s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas

Národná rada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom

ustanoveným zákonom.

V konaní podľa postupuje ústavný súd aj zmysle

predovšetkým podľa všeobecných ustanovení § 18 až § 36 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) a podľa osobitných ustanovení až

upravujúcich špecificky konanie o súlade právnych predpisov.

Ústavný súd návrh na začatie konania prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa a začne ústavný súd konanie, ak podá návrh

najmenej pätina poslancov Národnej rady Slovenskej republiky alebo súd.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní návrhov konštatuje, že skupina poslancov

aj okresný súd (ďalej spolu aj „navrhovatelia“) sú podľa a

v spojení s a aktívne legitimovaní

na podanie návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov.

Rovnako nie sú naplnené ani ďalšie dôvody, pre ktoré ústavný súd návrh na začatie

konania podľa obligatórne odmieta. Na konanie

o súlade označených ustanovení s článkami uvedenými v návrhoch

má ústavný súd danú právomoc podľa ) . Návrhy navrhovateľov majú

náležitosti predpísané zákonom a nie sú ani neprípustné podľa § 24 zákona o ústavnom

súde, keďže o nesúlade a a s

a ústavný súd ešte nerozhodoval, v tej istej veci v inom konaní nekoná

a navrhovatelia sa nedomáhajú ani preskúmania skoršieho rozhodnutia ústavného súdu

vo veci. Napokon doručené návrhy nemožno považovať ani za oneskorene podané, keďže

podanie návrhov na začatie konanie o súlade právnych predpisov nie je viazané na žiadnu

lehotu.

V tejto súvislosti sa ústavný súd zaoberal aj otázkou, či by konanie o súlade

označených ustanovení nemalo byť podľa zákona o ústavnom

súde zastavené z dôvodu, že niektoré z namietaných ustanovení stratili

platnosť ešte pred vyhlásením nálezu ústavného súdu. V danej veci totiž okresný súd

navrhuje preskúmať aj , ktorý bol zrušený bodom

27 o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len

„zákon o sociálnom poistení“) s účinnosťou od 1. januára 2004.

Aj keď v minulosti sa ústavný súd riadil pravidlom odvodeným z § 41a ods. 4 zákona

o ústavnom súde, podľa ktorého bol ústavný súd v zásade oprávnený posudzovať len súlad

platných právnych predpisov, ich častí, prípadne niektorých ich ustanovení s právnymi

predpismi vyššej právnej sily, na základe ktorého potom konania o namietanom nesúlade

neplatných právnych predpisov zastavil (pozri , ,

a ), v poslednom období považuje ústavný súd svoju doterajšiu judikatúru

za prekonanú a prikláňa sa v týchto veciach k dôslednejšiemu uplatňovaniu zásady

materiálnej ochrany ústavnosti.

Z uznesenia ústavného súdu č. k. -6 z 27. januára 2010 o prijatí návrhu

na ďalšie konanie vyplýva, že oprávnenie všeobecného súdu iniciovať konanie o súlade

právnych predpisov vyjadrené v nie je podmienené platnosťou

dotknutého právneho predpisu, jeho časti alebo jeho jednotlivého ustanovenia, ale jeho

súvislosťou s prerokúvanou vecou (rozhodovacou činnosťou). Za týchto okolností zo zásady

ústavne súladného výkladu ( ) možno vyvodiť záver, že v prípadoch,

ak má všeobecný súd prerokúvanú vec rozhodnúť podľa právneho predpisu, jeho časti alebo

jednotlivého ustanovenia, ktorý(é) už bol(o) zrušený(é), ale je v dôsledku prechodných

ustanovení tohto alebo iného právneho predpisu uplatniteľný(é) pre rozhodnutie

v konkrétnej veci, o zastavení konania pred ústavným

súdom sa nepoužije. Zastavenie konania by totiž popieralo zmysel a účel konania o súlade

právnych predpisov iniciovaného všeobecnými súdmi v súvislosti s ich rozhodovacou

činnosťou podľa a bolo by aj v rozpore s koncepciou špecializovaného

a koncentrovaného typu kontroly ústavnosti právnych predpisov, z ktorého vychádza ,

a napokon aj výrazom neprimeraného príklonu k formalistickému chápaniu ochrany

ústavnosti.

Ústavný súd berúc na zreteľ uvedený posun v judikatúre ústavného súdu dospel

k záveru, že vzhľadom na aplikovateľnosť v znení účinnom

do 31. decembra 2003 v súdnom spore o určenie výšky straty na zárobku z pracovného

úrazu ku dňu 31. decembru 2003, v súvislosti s ktorým okresný súd podal ústavnému súdu

návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov, je potrebné sa v okolnostiach

prípadu meritórne zaoberať otázkou ústavnosti namietaného ustanovenia § 201 ods. 1

s .

Pokiaľ ide o preskúmanie súladu a s

a , situácia je odlišná v tom, že toto ustanovenie formálne platnosť nestratilo,

naďalej je súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky, svojím obsahom však ide

o prechodné ustanovenie upravujúce rozsah priznávaných náhrad straty na zárobku

po skončení pracovnej neschopnosti a ostatných súvisiacich nárokov, ktorého funkciou bolo

zabezpečiť prechod z právneho režimu upraveného v § 190 až § 203 skoršieho Zákonníka

práce do nového právneho režimu upraveného neskorším . Následnou

legislatívnou činnosťou zákonodarcu bola navyše aj právna úprava obsiahnutá v § 195 až

neskoršieho podstatne zmenená prijatím zákona o sociálnom

poistení v tom smere, že po 1. januári 2004 jediným nárokom upraveným v Zákonníku

práce z titulu pracovného úrazu alebo choroby z povolania zostala len vecná škoda. Nárok

za stratu na zárobku alebo stratu na dôchodku zodpovedá nároku na úrazový príplatok, na

úrazovú rentu alebo na pozostalostnú úrazovú rentu podľa ustanovení zákona o sociálnom

poistení.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je návrh na začatie konania o súlade

právnych predpisov zjavne neopodstatnený vtedy, ak napadnutý zákon (jeho časť alebo

jednotlivé ustanovenie) a označené články , s ktorými by sa mal dostať do nesúladu,

vôbec spolu nesúvisia, t. j. nie sú v žiadnej príčinnej súvislosti.

Ústavný súd preto skúmal, či existujú dostatočné dôvody na prípadné vyslovenie

nesúladu v spojení s a s

a tiež s .

1. K namietanému nesúladu ustanovenia v spojení

s a s

Okresný súd svojím návrhom namieta nesúlad ustanovenia § 201 ods. 1 Zákonníka

práce v spojení s a s z dôvodu,

že uvedená právna úprava vniesla do minulých a existujúcich právnych vzťahov právnu

neistotu spočívajúcu v obmedzení už raz priznaných práv, a s prihliadnutím na to je

potrebné rozhodnúť, či označené ustanovenia sú v súlade s princípom právnej istoty ako

základným princípom právneho štátu vyvodeným z . Vychádzajúc

z konkrétnych okolností prípadu posudzovaného okresným súdom v konaní, v súvislosti

s ktorým bol okresným súdom podaný návrh na konanie o súlade právnych predpisov,

okresný súd namieta, že aplikáciou ustanovenia malo

od 1. apríla 2002 dôjsť k zníženiu náhrady straty na zárobku spôsobenej pracovným

úrazom, a preto má byť označené ustanovenie „priamo retroaktívne“ a v rozpore s

princípom právnej istoty.

Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny

štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Z judikatúry ústavného súdu relevantnej v predloženom prípade vyplýva,

že neoddeliteľnou súčasťou princípov právneho štátu zaručeného v je aj

princíp právnej istoty a ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok

(mutatis mutandis , , , , ,

, atď.). Ústavný súd už vo veci sp. zn. (tiež napr.

alebo ) uviedol, že s uplatňovaním princípu právnej istoty

v právnom štáte sa spája požiadavka všeobecnosti, platnosti, trvácnosti, stability,

racionálnosti a spravodlivého obsahu právnych noriem, a vo veci sp. zn. (tiež

, ) uviedol, že medzi ústavné princípy vlastné právnemu štátu patrí

aj zákaz svojvôle v činnosti štátnych orgánov, ako aj zásada primeranosti (proporcionality).

Rovnako tak ústavný súd vo svojej judikatúre viackrát zdôraznil, že k princípu právnej

istoty neodmysliteľne patrí aj ochrana legálne nadobudnutých práv (napr. ).

Ústavný súd už taktiež vyslovil (), že všeobecný princíp právneho štátu

je kľúčový princíp, na ktorom je budovaný celý právny poriadok i celý systém fungovania

nášho štátu. Znamená to, že tento princíp sa premieta bez rozdielu do všetkých oblastí

spoločenského života. Ústavný súd ako orgán ochrany ústavnosti je povinný rešpektovať

rámec právneho štátu, v ktorom je okrem iného garantovaná právna istota vrátane ochrany

legálne nadobudnutých práv, ako aj legitímnych očakávaní a tiež trvácnosť a stabilita

právnych noriem a je zakázaná svojvôľa v činnosti orgánov verejnej moci, parlament z toho

nevynímajúc. V dôsledku posunu v nazeraní na ústavné princípy nastal posun aj v smere

od formálneho chápania právneho štátu k jeho materiálnemu chápaniu, ku ktorému

sa ústavný súd svojou judikatúrou zreteľne prihlásil. Pri formálnom chápaní právneho štátu

sa ústavné princípy uplatňujú v limitoch ústavných textov aplikovaných na základe

gramatických a formálnologických metód identifikujúcich obsah právnych predpisov.

Takýto prístup znamená, že ak ústavný text napr. výslovne neustanovuje, že určité nároky

sú neodňateľné, t. j. sú zaručené akoby „len“ zákonnými zárukami, možno potom

„legalizovať“ akékoľvek zásahy štátu. Materiálne chápanie právneho štátu takýto prístup

vylučuje. Ústavný súd preskúmal napadnuté zákony z hľadiska ich súladu s označenými

článkami v intenciách materiálneho chápania právneho štátu.

Ústavný súd sa už pri svojej rozhodovacej činnosti vyslovil aj k otázke retroaktivity

právnych predpisov (, ) tak, že pravú retroaktivitu vymedzil ako

stav, v ktorom nová právna úprava neuznáva oprávnenia a povinnosti založené právnymi

vzťahmi len lex priori (napr. ), alebo stav, keď zákon dodatočne

a pozmeňujúco zasahuje do už právne uzavretých minulých skutkových a právnych vzťahov

(práv a povinností) ().

Za nepravú retroaktivitu považuje stav, v ktorom nová právna úprava nevytvára

žiadne právne účinky smerujúce pred deň nadobudnutia účinnosti, avšak kvalifikuje tie

právne úkony, ku ktorým došlo ešte pred nadobudnutím jej účinnosti, v dôsledku čoho môže

dôjsť k zmene alebo zrušeniu tých právnych účinkov, ktoré boli predtým späté s ich

uzavretím (). O nepravú retroaktivitu ide aj v prípade, ak zákon uzná skutkové

podstaty alebo právne skutočnosti, ktoré vznikli počas účinnosti skoršieho zákona, súčasne

však prináša určité zmeny právnych následkov, ktoré s nimi súvisia, pokiaľ tieto právne

následky v čase nadobudnutia účinnosti tohto nového zákona ešte nenastali ().

Ústavný súd už tiež vyslovil, že zákonodarca môže výnimočne uplatniť retroaktívne

ustanovenia na úpravu nových (existujúcich) právnych stavov, pričom v takom prípade musí

preukázať „závažné dôvody všeobecného záujmu, ktoré si môže vyžiadať, alebo odôvodniť

prelomenie zásady zákazu spätnej pôsobnosti v prospech slobodnej tvorby právnej úpravy

zo strany zákonodarcu“ (). To znamená, že nepravú retroaktivitu nepovažuje za

štandardný vstup do existujúcich právnych vzťahov.

Určitú retroaktivitu pripustil aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý vo svojom

rozhodnutí Mellacher v. Austria, rozsudok z 19. decembra 1989 (§ 51) uviedol,

že „legislatívne musí byť daná možnosť, aby sa prijali opatrenia, ktorými sa zasiahne

do ďalšieho vykonávania predtým uzavretých zmlúv (v danom prípade nájomných zmlúv),

aby sa dosiahol požadovaný cieľ“.

Podľa ustanoveniami tohto zákona sa spravujú aj

pracovnoprávne vzťahy, ktoré vznikli pred 1. aprílom 2002, ak nie je ďalej ustanovené inak.

Nároky, ktoré z nich vznikli, a právne úkony urobené pred 1. aprílom 2002 sa posudzujú

podľa doterajších predpisov.

Podľa úprava náhrady za stratu na zárobku po skončení

pracovnej neschopnosti alebo pri uznaní invalidity alebo čiastočnej invalidity

(§ 201 ods. 1) a úprava náhrady nákladov na výživu pozostalých (§ 207) sa uskutoční aj

u zamestnancov a pozostalých, ktorým náhrada patrila do 31. marca 2002; to platí aj

pre náhrady, o ktorých bolo do 31. marca 2002 právoplatne rozhodnuté alebo ktorých výška

bola dohodnutá.

Podľa názoru ústavného súdu a je síce ustanovením

retroaktívnym, ale v danom prípade ide o retroaktivitu nepravú, keďže zo znenia citovaných

ustanovení nevyplývajú žiadne právne účinky smerujúce pred deň

nadobudnutia ich účinnosti, ustanoveniam sa však priznáva

aplikovateľnosť aj na pracovnoprávne vzťahy, ktoré vznikli ešte za účinnosti skoršieho

.

Je však evidentné, že zaviedol úpravu náhrady straty

na zárobku podľa kritérií ustanovených aj u zamestnancov,

ktorým do dňa účinnosti patrila náhrada straty na zárobku v sume

vypočítanej podľa ustanovení skoršieho , a to dokonca aj v tých prípadoch,

v ktorých bolo do 31. marca 2002 právoplatne rozhodnuté alebo ktorých výška bola

dohodnutá. Ako už bolo konštatované, nepravú retroaktivitu je v právnom štáte potrebné

považovať za prípustnú, pokiaľ existujú na jej zavedenie závažné dôvody všeobecného

záujmu. Takéto dôvody možno podľa ústavného súdu vidieť v zavedení jednotných kritérií

pre určenie výšky náhrady straty na zárobku po pracovnom úraze alebo po zistení choroby

z povolania vo všetkých prípadoch, v ktorých náhrada straty na zárobku prichádza do úvahy

a to bez ohľadu na čas, v ktorom nárok na takúto náhradu oprávnenej osobe vznikol (teda

bez ohľadu na to, či nárok vznikol pred 1. aprílom 2002 alebo po tomto dátume).

Z hľadiska posúdenia súladu namietaných ustanovení s

a z neho vyplývajúcich princípov právneho štátu je teda kľúčovým posúdenie

intenzity zásahu právnej úpravy obsiahnutej v § 201 ods. 1 v spojení s § 251 ods. 2

do princípu právnej istoty, s ktorým sa spájajú požiadavky všeobecnosti,

trvácnosti a stability právnych noriem, ale aj požiadavky racionálnosti a spravodlivosti

obsahu týchto právnych noriem a zásady proporcionality a ochrany legálne nadobudnutých

práv.

Podľa skoršieho v znení účinnom do 31. marca 2002

náhrada za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti alebo pri uznaní invalidity

alebo čiastočnej invalidity sa po dobu 12 po sebe nasledujúcich mesiacov od vzniku nároku

poskytne zamestnancovi v takej výške, aby spolu s jeho zárobkom po pracovnom úraze

alebo po zistení choroby z povolania s pripočítaním prípadného invalidného alebo

čiastočného invalidného dôchodku poskytovaného z toho istého dôvodu sa rovnala jeho

priemernému zárobku pred vznikom škody. Pritom sa neprihliada na zvýšenie invalidného

dôchodku pre bezvládnosť, na zníženie tohto dôchodku podľa právnych predpisov

o sociálnom zabezpečení, na zvýšenie priznaných dôchodkov podľa týchto predpisov ani

na zárobok zamestnanca, ktorý dosiahol zvýšeným pracovným úsilím.

Podľa skoršieho v znení účinnom do 31. marca 2002

po uplynutí doby uvedenej v predchádzajúcom odseku náhrada za stratu na zárobku spolu

so zárobkom postihnutého zamestnanca s prípadným dôchodkom uvedeným

v predchádzajúcom odseku nesmie presiahnuť sumu 5 700 Sk mesačne; pritom sa

neprihliada na zárobok zamestnanca, ktorý dosiahol zvýšeným pracovným úsilím. U

zamestnancov, ktorých priemerný zárobok pred vznikom škody bol vyšší ako 5 700 Sk, sa

táto suma zvyšuje o 75 % rozdielu medzi týmto zárobkom a sumou 5 700 Sk. Toto

obmedzenie neplatí, ak škoda bola spôsobená úmyselne alebo výhradne porušením

právnych alebo ostatných predpisov na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci,

pokiaľ ich neporušil postihnutý zamestnanec. Z dôvodov hodných osobitného zreteľa môže

súd rozhodnúť, že toto obmedzenie neplatí tiež vtedy, ak škoda bola spôsobená hrubou

nedbanlivosťou, pokiaľ sa jej nedopustil postihnutý zamestnanec.

Podľa v znení účinnom od 1. apríla 2002

do 31. decembra 2003 náhrada za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti

alebo pri uznaní invalidity alebo čiastočnej invalidity sa poskytne zamestnancovi v takej

sume, aby spolu s jeho zárobkom po pracovnom úraze alebo po zistení choroby z povolania

s pripočítaním prípadného invalidného dôchodku alebo čiastočného invalidného dôchodku

poskytovaného z toho istého dôvodu sa rovnala jeho priemernému zárobku pred vznikom

škody. Pritom sa neprihliada na zárobok zamestnanca, ktorý dosiahol zvýšeným pracovným

úsilím.

Podľa v znení účinnom od 1. apríla 2002 do 31. júna

2003 [1. júla 2003 nadobudol účinnosť , ktorým sa mení a dopĺňa

v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

č. “)] výšku percenta a obdobie, za ktoré sa bude náhrada za stratu na zárobku

upravovať, ustanovuje osobitný predpis.

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že prijatím neskoršieho

došlo prostredníctvom § 201 ods. 1 k zmene kritérií rozhodujúcich pre určenie výšky

náhrady straty na zárobku po pracovnom úraze alebo po zistení choroby z povolania tým,

že na jednej strane sa pri jej výpočte, resp. pri neskorších úpravách výšky poskytovaných

náhrad, malo začať prihliadať aj na zvýšenie dôchodkov priznaných podľa predpisov

o sociálnom zabezpečení (v neskoršom období predpisov o sociálnom poistení), na druhej

strane však bolo odstránené obmedzenie výšky poskytovanej náhrady v období po uplynutí

doby 12 po sebe idúcich mesiacov od vzniku nároku podľa ustanovenia § 195 ods. 2

skoršieho .

V tejto súvislosti je nevyhnutné pripomenúť aj skutočnosť, že v období

pred 1. aprílom 2002 bola poskytovaná náhrada straty na zárobku upravovaná podľa zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o úprave náhrady za stratu na zárobku

po skončení pracovnej neschopnosti vzniknutej pracovným úrazom alebo chorobou

z povolania, na základe ktorého sa pri výpočte úprav poskytovanej náhrady zohľadňovala

len úprava rozhodného priemerného zárobku o určené percentá, avšak neprihliadalo sa na

zvýšenie poberaných dôchodkov. Pokiaľ teda osobe (zamestnancovi), ktorej je poskytovaná

náhrada straty na zárobku, bol súčasne vyplácaný postupne stále vyšší (najmä invalidný)

dôchodok bez toho, aby valorizácia týchto dôchodkov bola zohľadňovaná pri úprave

poskytovaných náhrad straty na zárobku, mohlo to viesť ku vzniku odchýlok vyplácaných

náhrad straty na zárobku od skutočnej škody vzniknutej na priemernom zárobku osoby

oprávnenej náhradu poberať. Navyše bol spresnený aj postup

úpravy priemerného zárobku rozhodujúceho pre výpočet predmetných náhrad tak, že

od účinnosti uvedeného zákona bola úprava týchto zárobkov o výšku priznávaných percent

vykonávaná postupne, a to zvyšovaním posledne percentuálne upravených priemerných

zárobkov. Je zrejmé, že zmyslom prijatia zmeny obsiahnutej

v bolo zaviesť jednotné pravidlá pre úpravu všetkých veličín

rozhodných pri výpočte (resp. úpravách) náhrady straty na zárobku. Podľa ústavného súdu

bolo potrebné aj túto súvislosť zohľadniť pri celkovom posudzovaní intenzity zásahu

aplikácie napadnutých ustanovení .

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že preskúmavaná legislatívna

úprava ( ) svojím zmyslom a účelom striktnejšie naplňuje

zásadu náhrady skutočnej škody vzniknutej zamestnancovi na jeho zárobku pracovným

úrazom, resp. chorobou z povolania. Prihliadanie na výšku skutočne vyplácaného

invalidného dôchodku (resp. čiastočného invalidného dôchodku) nemôže byť svojou

podstatou v rozpore s uvedenou zásadou, keďže podstatou vyplácania náhrady straty

na zárobku je dorovnávať príjem poškodeného zamestnanca na úroveň jeho priemerného

zárobku pred vznikom škody.

V tomto kontexte potom ústavný súd posudzoval aj legitímnosť a dôsledky zásahov

spôsobených uplatňovaním účinného od 1. apríla 2002

do práv osôb, ktorým patrila náhrada straty na zárobku podľa skoršieho

účinného do 31. marca 2002.

Ústavný súd v náleze č. k. -51 zo 7. júna 2006 vo veci týkajúcej sa

obligatórneho preskúmavania podmienok trvania invalidity s následkom prehodnotenia

trvania nároku na invalidný dôchodok uviedol, že § 263 ods. 2 zákona o sociálnom poistení

namietaný v označenom konaní vyvolal „neočakávanú právnu neistotu“. V odôvodnení

ďalej uviedol, že vstup do týchto právnych vzťahov „môže mať za následok zánik nároku

na invalidný dôchodok a jeho výplatu, a to bez akéhokoľvek vyváženia“. Stav tejto právnej

neistoty podľa názoru vysloveného v označenom náleze „nemožno akceptovať“.

V prerokovávanom prípade je však situácia iná, keďže úpravou náhrady straty

na zárobku podľa v spojení s

nedošlo k zániku vyplácania náhrad poskytovaných podľa a ,

pri úprave týchto náhrad sa však začalo prihliadať aj na zvýšenia dôchodkov vyplácaných

oprávneným osobám. Súčasne však došlo k vyváženiu tohto zásahu v tom smere, že novou

právnou úpravou bolo zrušené obmedzenie výšky poskytovaných náhrad vyplývajúce

z skoršieho . Ústavný súd súhlasí s tým, že postup zavedený

je potrebné považovať za zásah do práv nadobudnutých

oprávnenými osobami podľa skoršej právnej úpravy, avšak súčasne je potrebné prihliadať

na účel a zmysel takéhoto zásahu, ktorým bolo dosiahnuť vyplácanie náhrady straty

na zárobku na základe jednotných (a v niektorých ohľadoch aj spravodlivejších) kritérií.

Rovnako je potrebné pripomenúť, že uvedený zásah do práv oprávnených osôb nemá spätné

účinky, ale smeruje do budúcnosti. Označenie akýchkoľvek zmien v právnych vzťahoch

neskoršie prijatými právnymi predpismi, resp. označenie úprav právnych následkov skôr

vzniknutých právnych vzťahov, ktoré nastanú až po nadobudnutí účinnosti neskoršej

právnej úpravy, za rozporné s princípmi právneho štátu a zvlášť s princípom právnej istoty,

a to len z dôvodu, že na základe neskoršej právnej úpravy dochádza ku kvantitatívnej zmene

poskytovaných nárokov (inak povedené aj k zásahu do nimi legálne nadobudnutých práv),

by podľa ústavného súdu mohlo viesť až k neželanej nemennosti právneho poriadku, ktorej

dôsledkom by v extrémnom prípade mohla byť strata reálnej možnosti napravovať

nedostatky (prípadne nespravodlivé dôsledky) prijatých právnych predpisov.

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že časový konflikt právnych úprav je spojený

v každom prípade so zásahom do princípov rovnosti a ochrany dôvery občana v právo.

Posudzovanie tohto konfliktu intertemporality by sa malo riadiť hľadiskom proporcionality

a malo by viesť k záveru o takom spôsobe legislatívneho riešenia časového stretu právnych

úprav, ktoré by nenarušilo princíp právnej istoty ako ani princíp rovnosti, ale ich

primeraným spôsobom vyvažovalo (pozri ).

Ústavný súd vychádzajúc z uvedeného (na rozdiel od Ústavného súdu Českej

republiky v obdobnom prípade) dospel k záveru, že znenie napadnutého § 251 ods. 2

síce zasahuje do legálne nadobudnutých práv osôb oprávnených poberať

náhradu straty na zárobku podľa a skoršieho a narúša ich

právnu istotu, avšak svojimi dôsledkami nejde o zásah neprimeraný, pričom právna úprava

s prihliadnutím na znenie

v znení dostatočne vyvažuje zásah spôsobený aplikáciou

napadnutých ustanovení na právne vzťahy vzniknuté do 31. marca 2002.

Vyslovenie nesúladu v spojení s s

by bolo v opísaných súvislostiach potom v rozpore s princípom rovnosti vo vzťahu

k osobám oprávneným na náhradu straty na zárobku, pretože pri určovaní týchto náhrad by

zavádzal dva rozdielne právne režimy ich výpočtu – iný pre osoby oprávnené na tieto

náhrady podľa právneho predpisu účinného do 31. marca 2002 a iný pre osoby oprávnené

na tieto náhrady podľa právneho predpisu účinného od 1. apríla 2002.

Na tomto závere nič nemení ani skutočnosť, že napadnutý § 251 ods. 2 Zákonníka

práce dopadá aj na prípady, v ktorých bolo právoplatne rozhodnuté o náhrade straty

na zárobku podľa ustanovení skoršieho , prípadne ktorých výška bola

dohodnutá súkromnoprávnymi dohodami. Právoplatné súdne rozhodnutia, obsahom ktorých

je určenie povinnosti na plnenie v budúcnosti zročných dávok, možno totiž podľa § 163

ods. 1 zmeniť na návrh ktoréhokoľvek účastníka právneho vzťahu, ak sa podstatne

zmenili okolnosti rozhodujúce pre výšku a ďalšie trvanie týchto dávok. Aj v prípade vzniku

sporu medzi účastníkmi zodpovednostného právneho vzťahu o výšku náhrady straty

na zárobku poskytovanej pred účinnosťou napadnutých ustanovení

na základe dohody je právomoc na jeho rozhodnutie daná všeobecným súdom (k právomoci

súdov rozhodovať o nárokoch na náhradu straty na zárobku, o ktorých sa má rozhodovať

podľa predpisov účinných do 31. decembra 2003, bližšie pozri stanovisko

občianskoprávneho a správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.

o odškodňovaní pracovných úrazov a chorôb z povolania).

Vzhľadom na opísané súvislosti podľa názoru ústavného súdu § 201 ods. 1 v spojení

s „unesie“ limity ústavnosti vyplývajúce z princípov právneho

štátu odvodené z obsahu , a preto sa ústavný súd priklonil k záveru

o zjavnej neopodstatnenosti návrhu okresného súdu na vyslovenie nesúladu označených

ustanovení s .

Vo vzťahu k okresný súd neuviedol žiadne relevantné

argumenty svedčiace o jeho nesúlade s . Svojou podstatou ide o bežné

intertemporálne ustanovenie upravujúce uplatniteľnosť novšej právnej úpravy aj

na pracovnoprávne vzťahy vzniknuté pred 1. aprílom 2002 so zachovaním posudzovania

tých nárokov, ktoré vznikli, a tých právnych úkonov, ktoré boli urobené pred 1. aprílom

2002 podľa dovtedajších predpisov. Podľa názoru ústavného súdu § 251 ods. 1 Zákonníka

práce nenarúša princíp právnej istoty, ktorý by viedol ústavný súd k vysloveniu nesúladu

tohto ustanovenia s . Keďže ústavný súd nenachádza žiadnu príčinnú

súvislosť medzi namietaným ustanovením a okresným súdom označeným

článkom , ústavný súd aj v tejto časti považoval návrh na začatie konania o súlade

právnych predpisov za neopodstatnený.

2. K namietanému nesúladu ustanovenia s

ods. 1

Nesúlad ustanovenia so základným právom občanov

na primerané hmotné zabezpečenie pri nespôsobilosti na prácu zakotveným v čl. 39 ods. 1

vo svojom návrhu namieta skupina poslancov z dôvodu, že označené ustanovenie

zasahuje do práv nadobudnutých počas účinnosti predchádzajúcej právnej

úpravy, resp. do legitímnych očakávaní adresátov práva. Napadnutou právnou úpravou malo

dôjsť k „vstupu do právoplatných individuálnych právnych aktov, ktoré definovali ich

adresátom určité právne nároky“. Podľa skupiny poslancov by vhodným „nastavením

prechodného ustanovenia“ nebolo potrebné otvárať nároky právoplatne priznané počas

predchádzajúcej právnej úpravy.

Podľa majú občania právo na primerané hmotné zabezpečenie

v starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa.

Ústavný súd k obsahu v rámci predchádzajúcej rozhodovacej

činnosti uviedol, že základné právo na primerané hmotné zabezpečenie, ktorého podrobnosti

sa majú v súlade s upraviť zákonom ( ), zahŕňa predovšetkým

primerané hmotné zabezpečenie v starobe prostredníctvom systému dôchodkového

zabezpečenia, v ktorom kľúčovú pozíciu má sociálne poistenie. Sociálne poistenie ako

systém založený na poistnom princípe, osobnej participácii premietajúcej sa

do zohľadňovania „zásluhovosti“ pri výpočte dôchodkovej dávky, na sociálnej solidarite

a na garancii štátu je založený na princípoch, ktoré sa premietajú nielen do výpočtu

dôchodkovej dávky, ale premietajú sa aj do systému jej zvyšovania (m. m. ).

Aj základné právo na primerané hmotné zabezpečenie pri nespôsobilosti na prácu

a pri strate živiteľa je primárne realizované prostredníctvom systému dôchodkového

zabezpečenia, ktorý je v podmienkach Slovenskej republiky zabezpečovaný najmä

cez systém dôchodkového poistenia (prípadne nemocenského poistenia), ktoré je upravené

v zákone o sociálnom poistení.

V čase stretu platnosti skoršieho s platnosťou neskoršieho

(1. apríl 2002) bolo sociálne zabezpečenie realizované primárne

prostredníctvom o sociálnom zabezpečení v znení neskorších

predpisov, prípadne prostredníctvom o nemocenskom poistení

zamestnancov v znení neskorších predpisov. Poskytovanie náhrad straty na zárobku nebolo

v tom čase súčasťou sociálneho poistenia, ale ich realizácia bola zabezpečovaná

prostredníctvom právnej úpravy zodpovednosti za škodu pri pracovnom úraze a chorobe

z povolania obsiahnutej v až skoršieho , resp. od 1. apríla 2002

v až neskoršieho . Nároky zamestnancov na náhradu straty

na zárobku vzniknutej v dôsledku pracovného úrazu alebo choroby z povolania sa teda

považovali za nároky na náhradu škody z pracovnoprávneho vzťahu, pričom o sporoch

týkajúcich sa týchto nárokov rozhodovali všeobecné súdy.

S prihliadnutím na opísané zistenia a vyvodené právne úvahy ústavný súd zastáva

názor, že nedopadá na prípady poskytovania náhrad straty na zárobku

následkom pracovného úrazu, pretože hmotné zabezpečenie občanov pri nespôsobilosti

na prácu je zabezpečované poskytovaním dôchodkových dávok predovšetkým

z nemocenského a invalidného poistenia (predtým aj systému sociálneho zabezpečenia).

Zmyslom a účelom poskytovania náhrady straty na zárobku totiž primárne nebolo hmotne

zabezpečovať občanov, ale dorovnávať príjem oprávnenej osoby (zamestnanca), ktorá

následkom pracovného úrazu alebo choroby z povolania stratila pracovnú schopnosť alebo

jej pracovná schopnosť bola znížená, v dôsledku čoho oprávnenej osobe (zamestnancovi)

vznikala finančná ujma spočívajúca v poberaní nižších príjmov z práce. Na uvedenom nič

nemení ani neskoršia legislatívna zmena spočívajúca v transformácii týchto nárokov

na úrazové dávky podľa zákona o sociálnom poistení platného od 1. januára 2004, ktorý

okrem nemocenského poistenia a dôchodkového poistenia zahŕňa aj úpravu poistenia

úrazového, garančného a poistenia v nezamestnanosti. Je na slobodnom rozhodnutí

zákonodarného orgánu, pokiaľ v zákone upravujúcom podrobnosti realizácie označeného

základného práva podľa upraví aj ďalšie, viac alebo menej súvisiace

právne inštitúty (v danom prípade druhy poistenia) napriek tomu, že s nimi označené

základné právo nemá vecnú súvislosť.

Ústavný súd vychádzajúc z obsahu, zmyslu a účelu napadnutého ustanovenia § 251

ods. 2 (k tomu bližšie pozri odôvodnenie predchádzajúceho bodu tohto

uznesenia), ktorého dôsledky je potrebné vykladať v spojitosti so znením § 201 ods. 1

, nepovažuje označené ustanovenie za spôsobilé zasiahnuť

do základného práva občanov garantovaného v . Návrh skupiny

poslancov na vyslovenie nesúladu s preto

vyhodnotil ústavný súd ako zjavne neopodstatnený.

Na základe uvedeného ústavný súd návrh skupiny poslancov na konanie o súlade

s a návrh okresného súdu na konanie

o súlade v spojení s a s

odmietol podľa .

Podľa sa k rozhodnutiu pripája odlišné

stanovisko sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. marca 2012