Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 2 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (7)PL. ÚS 4/09
PDF · 207.9 KB
No categories available
PL. ÚS 4/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
PL. ÚS 4/09-11
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí pléna 25. februára 2009
prerokoval návrh Okresného súdu Zvolen na začatie konania o súlade § 45 ods. 3 a § 62
písm. j) v spojení s § 22 ods. 5 a 6 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s čl. 12 ods. 1
a čl. 36 písm. f) Ústavy Slovenskej republiky a takto
rozhodol:
Konanie o návrhu Okresného súdu Zvolen na začatie konania o súlade § 45 ods. 3
a § 62 písm. j) v spojení s § 22 ods. 5 a 6 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s čl. 12 ods. 1
a čl. 36 písm. f) Ústavy Slovenskej republiky z a s t a v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 28. februára
2008 doručený návrh Okresného súdu Zvolen (ďalej len „navrhovateľ“ alebo „okresný
súd“) na začatie konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) a čl. 130
ods. 1 písm. d) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa § 18 ods. 1
písm. d) a § 37 a nasl. zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Navrhovateľ
doplnil návrh na základe výzvy ústavného súdu písomným podaním zo 7. novembra 2008.
Z návrhu vyplýva, že navrhovateľ prerokúva v konaní vedenom pod sp. zn.
12 C 259/2004 vec A. B. (ďalej len „žalobkyňa“) proti žalovanému Okresnému súdu
Galanta (pôvodne proti Okresnému súdu Šaľa) o zaplatenie 165 376 Sk s príslušenstvom
z titulu bezdôvodného obohatenia, ako aj o zaplatenie ďalších nárokov.
Príslušná sudkyňa okresného súdu uznesením č. k. 12 C 259/04-118 z 8. novembra
2007 podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) konanie
prerušila s tým, že postúpi ústavnému súdu návrh na zaujatie stanoviska - rozhodnutie
o súlade § 45 ods. 3 a § 62 písm. j) v spojení s § 22 ods. 5 a 6 zákona č. 385/2000 Z. z.
o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon č. 385/2000 Z. z.“) s čl. 12 ods. 1 a čl. 36 písm. f) ústavy.
Podľa návrhu sa žalobkyňa «... domáhala voči odporcovi Okresnému súdu Šaľa
zaplatenia 165.376,- Sk s 9 % úrokom z omeškania ročne od 1. 10. 2004 do zaplatenia
titulom bezdôvodného obohatenia za odpracovanú prácu pre odporcu od 28. 11. 2002
do 31. 1. 2004, za 10 mesiacov po 15.000,- Sk mesačne, spolu 15.000,- Sk,
náhrady cestovného z N. do Š. a späť pri týždenných lístkoch v roku 2002 - 4 x 292,-Sk,
v roku 2003 - 37 x 292,- Sk, v roku 2004 - 4 x 324,- Sk, spolu 13.268,- Sk, doplatenia
funkčného platu za 5 dní neplateného voľna v januári 2003, doplatenia náhrady mzdy
za 12 dní dovolenky na zotavenie za rok 2003 a doplatenie 13-teho platu za rok 2003 s 9 %
úrokom z omeškania ročne od 9. 7. 2004 do zaplatenia.
Podaním zo dňa 7. 2. 2005 navrhovateľka upresnila druhú časť petitu tak, že žiada
od odporcu 63.143,- Sk s 9 % úrokom z omeškania ročne od 9. 7. 2004 do zaplatenia,
titulom mzdy za 5 dní neplateného voľna v januári 2003 vo výške 8.870,- Sk, doplatenia
náhrady mzdy za 12 dní dovolenky na zotavenie za rok 2003 vo výške 24.564,- Sk
a doplatenie 13-teho platu za rok 2003 vo výške 44.520,- Sk...
Navrhovateľka poukázala na to, že sudkyňou Okresného súdu Šaľa bola od 1. 1.
1997 na úseku občianskoprávnom (register C, D).
Rozhodnutím ministra spravodlivosti SR č. 22286/2002-410 zo dňa 11. 11. 2002
mala dňom 28. 11. 2002 pozastavený výkon funkcie sudcu z dôvodu vedeného
disciplinárneho konania. Po dočasnom pozastavení výkonu funkcie sudcu navrhovateľka
chodila do práce na Okresný súd Šaľa, kde vykonávala prácu podľa pokynov predsedu
súdu, ktorá spočívala v samostatnej odbornej príprave právnych vecí pre ostatných sudcov.
V rozvrhu práce na rok 2003 a 2004 navrhovateľka nemala určenú žiadnu náplň práce.
Zákon č. 385/2000 Z. z., ani žiaden iný predpis neustanovoval, či má chodiť do práce alebo
čakať na rozhodnutie disciplinárneho súdu v domácom prostredí. Disciplinárne konanie
môže trvať aj dva roky.
V októbri 2003 navrhovateľka zistila, že nemá nárok na dovolenku na zotavenie
za obdobie dočasného pozastavenia výkonu funkcie sudcu. Dovtedy čerpala 12 dní
dovolenky, nakoľko chodila do práce. Disciplinárne konanie nebolo skončené. Za rok 2003
jej nevznikol nárok na dovolenku vôbec. Navrhovateľka adresovala na Ústavný súd SR
sťažnosť na porušenie čl. 36 písm. f) Ústavy SR. Sťažnosť Ústavný súd SR odmietol,
nakoľko navrhovateľka nebola oprávneným subjektom na podanie takéhoto návrhu.
Navrhovateľka ďalej zistila, že podľa § 62 cit. zákona o sudcoch sa obdobie dočasného
pozastavenia výkonu funkcie sudcu, neposudzuje ako výkon funkcie sudcu a podľa § 82 ods.
1 cit. zákona sa nezapočítava do práce. Navrhovateľka nevykonávala funkciu sudcu, nemala
by nárok na príplatok k nemocenskému počas choroby podľa § 80, § 93 cit. zákona.
Navrhovateľka tvrdila, že nemala chodiť do práce, ale čakať na rozhodnutie
disciplinárneho súdu v domácom prostredí s 30 % funkčným platom. Opiera sa pri tom o §
23 ods. 1 cit. zákona, kde „výkon funkcie je nezlučiteľný s funkciou v inom orgáne verejnej
moci“ so štátnozamestnaneckým pomerom, pracovným pomerom.
Oznámením prezidentovi SR zo dňa 22. 6. 2004 sa navrhovateľka vzdala funkcie
sudcu z dôvodu odchodu do predčasného starobného dôchodku. Disciplinárne konanie bolo
dňom 25. 6. 2004 zastavené podľa § 124 písm. c) cit. zákona...
Toho času je vec vedená voči odporcovi Okresnému súdu Galanta. Z jeho stanoviska
je zrejmé, že Okresný súd Šaľa požiadal dňa 26. 5. 2004 Ministerstvo spravodlivostí SR
o stanovisko, či je sudca s pozastaveným výkonom funkcie sudcu povinný chodiť do práce.
Ministerstvo spravodlivosti SR listom z 10. 4. 2004 oznámilo, že podľa ich názoru táto
povinnosť existuje i keď so zníženým platom, ktorý je formou odmeny...
Bývalá sudkyňa A. B. mala pozastavený výkon funkcie sudcu z dôvodu vedeného
disciplinárneho konania voči nej. Počas funkcie sudcu mala garantované práva vyplývajúce
z článku 36 písm. f) Ústavy SR na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky
a dovolenku na zotavenie. Po začatí disciplinárneho konania proti nej však musela
vykonávať úkony podľa pokynov predsedu súdu, ktoré spočívali v samostatnej odbornej
príprave právnych vecí pre ostatných sudcov, musela chodiť do práce a bola jej vyplácaná
znížená časť sudcovského príjmu. Pracovné úkony, ktoré vykonávala nezodpovedali úkonom
sudcu. Jej vykonávané úkony by zodpovedali pozícii justičného čakateľa alebo vyššieho
súdneho úradníka, resp. vzťahu na základe pracovno-právnej zmluvy. V zákone o sudcoch
a prísediacich nie je upravené, či má sudca počas pozastaveného výkonu sudcu z dôvodu
disciplinárneho konania pracovať alebo nepracovať. Rôzne súdy absentujúcu úpravu
preklenuli iným výkladom (sudcovia iných súdov v takomto prípade nepracovali a poberali
zodpovedajúcu krátenú časť príjmu).
Tým, že A. B. pracovala počas pozastaveného výkonu sudcu z dôvodu
disciplinárneho konania, avšak nevykonávala funkciu sudcu zistila, že nemá nárok na
dovolenku na zotavenie počas tohto obdobia vôbec, uvedené sa jej nezapočítalo do práce,
nemala nárok na príplatok k nemocenskému počas choroby. Zákon tieto otázky neupravuje,
rôznym výkladom kvôli absentujúcej úprave dochádza k porušeniu článku 36 písm. f)
Ústavy SR, v jej prípade bola v inej pozícii než sudca, prácu vykonávala a nemala nárok
na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky. Pracovné povinnosti si musela splniť
avšak práva, ktoré by inak pracovníkovi v pracovnom pomere boli priznané, jej neboli
priznané. Tým, že zákon o sudcoch a prísediacich túto situáciu neupravuje, A. B. nemala
právo na platenú dovolenku na zotavenie vôbec, hoci pracovala, to považujem za rozpor s
článkom 36 písm. f) Ústavy SR.».
Na základe uvedených skutočností navrhovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom
vyslovil „... nesúlad najmä § 45 ods. 3, § 62 písm. j) v spojení s § 22 ods. 5 a 6 zákona
č. 385/2000 Z. z. v znení zmien a doplnkov o sudcoch a prísediacich s čl. 12 ods. 1 a čl. 36
písm. f) Ústavy SR, ktoré garantuje nárok zamestnanca na platenú dovolenku na zotavenie
v zákonom ustanovenej najkratšej prípustnej dĺžke a zaujal stanovisko o súlade zákona
č. 385/2000 Z. z. v znení zmien a doplnkov o sudcoch a prísediacich sústavou SR ohľadne
neupravenej otázky v zákone týkajúcej sa výkladu, či sudca po dočasnom pozastavení
výkonu funkcie sudcu, je naďalej povinný vykonávať prácu podľa pokynov predsedu súdu
alebo má čakať na rozhodnutie disciplinárneho súdu v domácom prostredí.“.
II.
Podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy ústavný súd rozhoduje o súlade zákonov
s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas
Národná rada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom
ustanoveným zákonom.
Okresný súd podal 28. februára 2008 návrh ústavnému súdu ako oprávnený
(procesne aktívne legitimovaný) subjekt – súd, v súvislosti so svojou rozhodovacou
činnosťou [čl. 130 ods. 1 písm. d) ústavy a § 37 v spojení s § 18 ods. 1 písm. d) zákona
o ústavnom súde].
Z návrhu na začatie konania vyplynulo, že navrhovateľ namieta nesúlad ustanovení
§ 45 ods. 3 a § 62 písm. j) v spojení s § 22 ods. 5 a 6 zákona č. 385/2000 Z. z. s čl. 12 ods. 1
a čl. 36 písm. f) ústavy, keďže v ich dôsledku má dochádzať k porušeniu práva na zákonné
zabezpečenie najkratšej prípustnej dĺžky platenej dovolenky na zotavenie sudcu, ktorému
bol dočasne pozastavený výkon funkcie, aj napriek povinnosti aj naďalej vykonávať
v období pozastavenia výkonu sudcovskej funkcie prácu na súde, na ktorom je pridelený.
Žalobkyňa v konaní pred okresným súdom pritom uplatňuje právo na zaplatenie finančnej
náhrady za päť dní neplateného voľna, ktoré musela v čase pozastavenia výkonu sudcovskej
funkcie čerpať, keďže jej nebolo s poukazom na napadnuté ustanovenia zákona umožnené
čerpať dovolenku na zotavenie.
Okresný súd ako navrhovateľ vychádzal zo znenia označených ustanovení zákona
č. 385/2000 Z. z., ktoré bolo platné a účinné do 1. januára 2009 (teda aj v čase podania
návrhu).
Podľa § 22 ods. 5 a 6 zákona č. 385/2000 Z. z. v znení platnom a účinnom
do 1. januára 2009:
Sudca, ktorému je dočasne pozastavený výkon funkcie, má odo dňa pozastavenia
nárok na plat vo výške 30 % základného platu. Takto poskytnutý plat sa zvyšuje o 10 %
základného platu na každé vyživované dieťa, najviac však do výšky 50 % základného platu
(ods. 5).
Ak sa dočasné pozastavenie výkonu funkcie sudcu skončí, doplatí sa sudcovi rozdiel,
o ktorý bol jeho funkčný plat skrátený; to neplatí, ak bolo konanie, za ktoré bol sudcovi
dočasne pozastavený výkon funkcie, úmyselným trestným činom, za ktorý bol právoplatne
odsúdený, alebo mu bolo za konanie, za ktoré bol výkon funkcie sudcu dočasne
pozastavený, uložené disciplinárne opatrenie (ods. 6).
Podľa § 45 ods. 3 zákona č. 385/2000 Z. z. v znení platnom a účinnom do 1. januára
2009 sudca má nárok na dovolenku na zotavenie za obdobie dočasného pozastavenia
výkonu funkcie sudcu iba v prípade, ak sa toto obdobie bude posudzovať ako výkon funkcie
sudcu [§ 62 písm. j)].
Podľa § 62 písm. j) zákona č. 385/2000 Z. z. v znení platnom a účinnom
do 1. januára 2009 ako výkon funkcie sudcu sa okrem výkonu činností vyplývajúcich
z osobitných predpisov zabezpečujúcich výkon súdnictva, ak tento zákon neustanovuje inak,
posudzuje čas dočasného pozastavenia výkonu funkcie (§ 22), ak je sudcovi doplatený plat
podľa § 22 ods. 5.
Zákonom č. 517/2008 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 757/2004 Z. z.
o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov a o zmene a doplnení niektorých
zákonov (ďalej len „zákon č. 517/2008 Z. z.“), však došlo s účinnosťou od 1. januára 2009
k zmene ustanovení, ktoré sú premetom návrhu okresného súdu.
Zákon č. 517/2008 Z. z. zavádza okrem iného výslovnú právnu úpravu, ktorej
absencia podľa názoru okresného súdu v konečnom dôsledku spôsobovala nesúlad
napádaných ustanovení zákona č. 385/2000 Z. z. s čl. 12 ods. 1 a čl. 36 písm. f) ústavy.
Podľa čl. II bodu 17 zákona č. 517/2008 Z. z. je znenie ustanovenia § 22 ods. 7
zákona č. 385/2000 Z. z. takéto: „Sudca, ktorému je dočasne pozastavený výkon funkcie,
má odo dňa pozastavenia nárok na plat vo výške 30 % základného platu. Takto poskytnutý
plat sa zvyšuje o 10 % základného platu na každé vyživované dieťa, najviac však do výšky
50 % základného platu. Počas dočasného pozastavenia výkonu funkcie sudcu sa sudca
nesmie zdržiavať na pracovisku s výnimkou času nevyhnutného na uplatňovanie nárokov
sudcu vo vzťahu k jeho osobnému úradu.“
V konaní podľa čl. 125 ústavy postupuje ústavný súd v zmysle čl. 140 ústavy
predovšetkým podľa všeobecných ustanovení § 18 až § 36 zákona o ústavnom súde a podľa
osobitných ustanovení § 37 až § 41b zákona o ústavnom súde upravujúcich špecificky
konanie o súlade právnych predpisov.
Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje na
neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 41a zákona o ústavnom súde:
Právny predpis, jeho časti alebo niektoré jeho ustanovenia strácajú účinnosť dňom
vyhlásenia nálezu ústavného súdu v Zbierke zákonov (ods. 1).
Orgán, ktorý je povinný uviesť právny predpis do súladu v zmysle čl. 125 ods. 3
ústavy, je viazaný právnym názorom vysloveným v náleze ústavného súdu (ods. 2).
Stratou účinnosti, prípadne platnosti právnych predpisov na základe nálezu ústavného
súdu sa neobnovuje platnosť právnych predpisov nimi zrušených; ak však išlo len o ich
zmenu alebo o doplnenie, platí skorší právny predpis v znení platnom pred touto zmenou
alebo doplnením (ods. 3).
Ak preskúmavané právne predpisy stratia platnosť pred vyhlásením nálezu ústavného
súdu, konanie sa zastaví (ods. 4).
Zo znenia § 41a zákona o ústavnom súde je zrejmé, že nález ústavného súdu v konaní
podľa čl. 125 ústavy má vo vzťahu k preskúmavaným právnym predpisom právne účinky ex
nunc a predmetom abstraktnej kontroly ústavnosti zo strany ústavného súdu v tomto type
konania môže byť iba znenie napadnutých právnych predpisov, ktoré je platné a účinné
v čase rozhodnutia ústavného súdu.
Vzhľadom na túto skutočnosť rozhodol ústavný súd v súlade s ustanovením § 41a
ods. 4 zákona o ústavnom súde (ktoré je vo vzťahu špeciality k ustanoveniu § 25 zákona
o ústavnom súde), prihliadajúc aj k svojej doterajšej judikatúre v obdobných procesných
situáciách (mutatis mutandis PL. ÚS 21/98, PL. ÚS 18/02), o zastavení tohto
konania v dôsledku zmeny okresným súdom napádaného právneho predpisu (zákonom
č. 517/2008 Z. z.) v časti, ktorá mala byť premetom posúdenia zo strany ústavného súdu.
Vzhľadom na skutočnosť, že okresný súd musí v konaní, v súvislosti s ktorým sa na
ústavný súd obrátil, aplikovať znenie napádaného právneho predpisu platné v čase, keď
došlo k právnym skutočnostiam relevantným na posúdenie oprávnenosti nárokov
uplatňovaných žalobkyňou, prihliadajúc k svojej doterajšej judikatúre (napr. PL. ÚS 18/02,
PL. ÚS 43/03) a na účel ustanovení čl. 130 ods. 1 písm. d) ústavy, § 109 ods. 1 písm. b)
OSP a § 37 v spojení s § 18 ods. 1 písm. d) zákona o ústavnom súde, považuje ústavný súd
za potrebné uviesť nad rámec dosiaľ uvedených dôvodov, že v zmysle jeho ustálenej
judikatúry prezumpcia ústavnosti právnych predpisov a ústavná povinnosť orgánov verejnej
moci interpretovať a aplikovať právne predpisy ústavne súladným spôsobom (čl. 152 ods. 4
ústavy) vylučujú vyslovenie nesúladu napadnutých ustanovení zákona v prípade,
ak ich znenie umožňuje ústavne konformný výklad a aplikáciu (napr. PL. ÚS 15/98,
Zákon č. 385/2000 Z. z. v znení do 1. januára 2009 síce neobsahuje výslovnú úpravu
otázky, „... či sudca po dočasnom pozastavení výkonu funkcie sudcu, je naďalej povinný
vykonávať prácu podľa pokynov predsedu súdu alebo má čakať na rozhodnutie
disciplinárneho súdu v domácom prostredí...“, no z jeho ustanovení bolo možné metódami
právneho výkladu odpoveď na túto otázku vyvodiť. Z ustanovenia § 62 zákona
č. 385/2000 Z. z. aj v znení platnom do 1. januára 2009 jednoznačne vyplývalo, že za výkon
funkcie sudcu treba s výnimkou ďalších prípadov taxatívne uvedených v písm. a) až j)
považovať „výkon činností vyplývajúcich z osobitných predpisov zabezpečujúcich výkon
súdnictva“ (v poznámke je odkaz najmä na Občiansky súdny poriadok, Trestný poriadok),
t. j. výkon rozhodovacej činnosti sudcu vo veciach pridelených mu v súlade s rozvrhom
práce realizáciou procesných úkonov podľa ustanovení procesných predpisov.
Prípadné ďalšie činnosti (činnosti administratívneho charakteru, právne analýzy
a pod.) vykonáva sudca v rámci výkonu funkcie sudcu len pre potreby a v rozsahu realizácie
vlastných procesných úkonov vo veciach, ktoré mu boli pridelené na prerokovanie
a rozhodnutie. V prípade pozastavenia výkonu sudcovskej funkcie dotknutý sudca procesné
úkony podľa ustanovení procesných predpisov vo veciach, ktoré mu boli pridelené na
prerokovanie a rozhodnutie, nevykonáva. Preto z ustanovení zákona č. 385/2000 Z. z. (ani
v znení účinnom do 1. januára 2009) nevyplývala pre sudcu, ktorý mal pozastavený výkon
sudcovskej funkcie, povinnosť byť prítomný na súde, na ktorý bol pridelený, a vykonávať
prácu – t. j. vykonávať činnosti patriace do rámca výkonu funkcie sudcu.
V danom kontexte je pre posúdenie súladu navrhovateľom označených ustanovení
zákona č. 385/2008 Z. z. podstatné, že zmyslom a účelom základného práva podľa čl. 36
písm. f) ústavy je garantovať takú právnu úpravu pracovných podmienok zamestnancov,
ktorá im zaistí primerané podmienky na uspokojenie vlastných potrieb, na oddych
a na regeneráciu pracovnej sily. Nárok na najkratšiu prípustnú dĺžku platenej dovolenky
na zotavenie možno z hľadiska právnej úpravy legitímne podmieniť skutočným výkonom
práce pre zamestnávateľa počas stanoveného minimálneho obdobia, resp. ho možno krátiť
za obdobia, keď zamestnanec nemal povinnosť alebo nemohol byť zamestnávateľovi
k dispozícii a vykonávať prácu. V tomto smere možno právnu úpravu, ktorú navrhovateľ
napáda, považovať za štandardnú a porovnateľnú s právnou úpravou v obdobných právnych
predpisoch (zákon č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov, zákon
č. 312/2001 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov).
Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde sa k odôvodneniu rozhodnutia pripája
odlišné stanovisko sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. februára 2009