Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

PL. ÚS 1/2010

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-57

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. apríla 2011 v pléne

zloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jána Auxta, Petra Brňáka,

Ľubomíra Dobríka, Ľudmily Gajdošíkovej, Juraja Horvátha, Milana Ľalíka, Sergeja Kohuta,

Jána Lubyho, Lajosa Mészárosa, Marianny Mochnáčovej, Ladislava Orosza a Rudolfa

Tkáčika o návrhu Krajského súdu v Bratislave, zastúpeného predsedníčkou senátu JUDr. K.

J., na začatie konania podľa a podľa §

18 ods. 1 písm. d) o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

neskorších predpisov o súlade Zákon o rodine v znení

neskorších predpisov účinného do 31. marca 2005 a § 86 ods. 1 v spojení s § 96 zákona č.

o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov účinného od 1. apríla 2005 s čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd takto

rozhodol:

1. Ustanovenie o rodine a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov n i e j e v súlade s čl. 6 ods. 1 a čl. 8

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Vo zvyšnej časti návrhu n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 6. augusta 2009

doručený návrh Krajského súdu v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“ alebo „navrhovateľ“),

zastúpeného predsedníčkou senátu JUDr. K. J., na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1

písm. a) (ďalej len „“) a podľa

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) o súlade

Zákon o rodine v znení neskorších predpisov účinného do 31. marca 2005 (ďalej len „zákon

č. “) a v spojení s o rodine a o zmene a

doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov účinného od 1. apríla 2005

(ďalej len „“) s a Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).

Vo svojom návrhu navrhovateľ uvádza, že v konaní vedenom Okresným súdom

Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. sa žalobca Mgr. Ľ. Š.

(ďalej len „žalobca“) žalobou podanou 16. novembra 2006 domáhal určenia, že nie je

biologickým otcom maloletej A. Š. (ďalej len „maloletá“). Okresný súd rozsudkom č. k. 11

C 235/2006-50 z 28. apríla 2009 (ďalej len „rozsudok z 28. apríla 2009“) zamietol žalobu

žalobcu a zároveň ho zaviazal na úhradu trov konania žalovanej. Žalobca podal proti

rozsudku okresného súdu z 28. apríla 2009 odvolanie, v ktorom uviedol, že nie je otcom

maloletej a o tejto skutočnosti sa dozvedel až v januári roku 2006 zo znaleckého posudku o

určení otcovstva pomocou testu analýzy DNA, a preto podal žalobu o zapretie otcovstva až

v roku 2006 aj napriek tomu, že mu podľa platných právnych predpisov už uplynula lehota

na jej podanie. Vo svojej žalobe poukázal na to, že „ustanovenia slovenskej právnej úpravy

zapretia otcovstva sú v rozpore s čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd, ktorým je Slovenská republiky viazaná podľa c SR. Právna úprava

zapretia otcovstva SR nevyhovuje týmto dokumentom a ak otcovstvo uznané len na základe

právnej domnienky nezodpovedá faktickému biologickému stavu, ide o vážny zásah do

života jednotlivca. Právna úprava SR nie je v súlade so zárukami práva na rešpektovanie

súkromného a osobného života. Podľa judikatúry ESĽP je práve určenie právneho vzťahu

medzi otcom a dieťaťom závažným zásahom do súkromného života otca podľa čl. 8

Dohovoru. V rozsudku poukázal aj na konkrétne rozsudky ESĽP, a to na rozsudok vo veci

Shofman proti Rusku z 24. 11. 2005, vo veci Paulík proti SR z 10. 10. 2006 a Niemietz proti

Nemecku zo 16. 12. 1992.“.

Krajský súd dospel k záveru, že „pre rozhodnutie vo veci samej je potrebné ako

prejudiciálnu otázku vyriešiť súlad citovaných zákonných ustanovení s Dohovorom

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a s SR, preto konanie vo veci podľa

prerušil a podáva tento návrh.

k , ktorý bol účinný do 31. 3. 2005:

Podľa tohto ustanovenia môže manžel matky do šiestich mesiacov odo dňa, kedy sa

dozvedel, že sa jeho manželke narodilo dieťa, zaprieť na súde, že je jeho otcom.

Žalovaná v 2. rade A. Š. sa narodila dňa 5. 3. 1992 počas trvania manželstva

žalobcu a žalovanej v 1. rade a za účinnosti . Na právo žalobcu zaprieť

otcovstvo sa vzťahoval právny stav podľa v zmysle zák. č.

, ktorý zrušil s účinnosťou od 1. 4. 2005. Súd prvého

stupňa v napadnutom rozsudku zamietol žalobu žalobcu z dôvodu, že jeho právo na podanie

návrhu na zapretie otcovstva na súde bolo prekludované, pretože lehota na jeho uplatnenie

uplynula dňa 5. 9. 1992 a žalobca podal návrh až 16. 11. 2006. Podľa § 62 ods. 1 zák.

č. mohol podať návrh na zapretie otcovstva aj po uplynutí lehoty podľa

ods. 1 tohto zákona generálny prokurátor za splnenia podmienky, že to vyžadoval záujem

spoločnosti. Toto ustanovenie predpokladalo len možnosť danú generálnemu prokurátorovi

a jej uplatnenie záviselo od jeho úvahy, avšak nezakladalo právny nárok, ktorého by sa

mohla dotknutá osoba domáhať. Navyše platná právna úprava Občianskeho súdneho

poriadku a , s účinnosťou od 1. 4. 2005 už

generálnemu prokurátorovi podanie takéhoto návrhu neumožňujú.

k v spojení s , v znení platnom od 1. 4. 2005:

Podľa § 86 ods. 1 manžel môže do troch rokov odo dňa, keď sa dozvie, že sa jeho

manželke narodilo dieťa zaprieť na súde, že je jeho otcom.

Podľa § 96 ods. 1 ak je to potrebné v záujme dieťaťa a ak uplynula rodičom dieťaťa

lehota ustanovená na zapretie otcovstva, môže súd na návrh dieťaťa rozhodnúť

o prípustnosti zapretia otcovstva. V tomto konaní musí byť maloleté dieťa zastúpené

kolíznym opatrovníkom.

Žalobca podal žalobu na zapretie otcovstva na súd dňa 16. 11. 2006, za účinnosti

nového , avšak v zmysle prechodného ustanovenia sa na

vznik jeho právneho vzťahu k A. Š. a na práva a povinnosti z neho vzniknuté vzťahuje

doterajší Žalobca sa o skutočnosti, že nie je biologickým otcom A. Š.

mal dozvedieť v prvej polovici roka 2006, kedy sa už podľa nemohol

domáhať, aby návrh na zapretie otcovstva podal generálny prokurátor. Nový zákon o

rodine mu neumožňuje žiadnym právnym prostriedkom domáhať sa zapretia otcovstva.“.

Vzhľadom na uvedené krajský súd navrhol, aby ústavný súd rozhodol, že:

„- ustanovenie , zákona o rodine, účinného do

31. 3. 2005,

- ustanovenie v spojení s , zákona

o rodine, účinného od 1. 4. 2005, nie sú v súlade s čl. 6 bod 1. a čl. 8 bod 1. Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorými je Slovenská republika viazaná

podľa c SR.“

Ústavný súd podľa návrh navrhovateľa

predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí pléna ústavného súdu a uznesením sp. zn.

z 21. januára 2010 ho prijal na ďalšie konanie.

Po prijatí návrhu na ďalšie konanie ústavný súd vyzval účastníkov konania, aby sa

vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Národnú radu

Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“) a vládu Slovenskej republiky (ďalej len

„vláda“) ako vedľajšieho účastníka konania, zastúpeného Ministerstvom spravodlivosti

Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“), vyzval aj na zaujatie

stanoviska k návrhu krajského súdu.

Ústavnému súdu bolo 14. mája 2010 doručené stanovisko vlády, zastúpenej

ministerstvom spravodlivosti. Vo svojom stanovisku ministerstvo spravodlivosti ústavnému

súdu navrhlo podanému návrhu na začatie konania vyhovieť. V úvode odôvodnenia svojho

stanoviska ministerstvo spravodlivosti poukázalo na pôvod a účel koncepcie prekluzívnej

lehoty návrhu na zapretie otcovstva, ako aj právnych domnienok otcovstva ustanovených

v slovenskom právnom poriadku. Ďalej uviedlo, že v «„paternitných sporoch“ stoja proti

sebe vo vzájomnej opozícii na jednej strane právo dieťaťa, na strane druhej právo

domnelého rodiča. Obe strany majú právo na udržaní právnej istoty a na jej stabilite.

Zároveň majú právo poznať svoju vlastnú identitu (pôvod), ktorej neoddeliteľnou súčasťou

je i fakt, kto je čím rodičom a kto je čím dieťaťom. Súčasne treba brať ohľad na záujmy

dieťaťa, ktoré je v porovnaní s dospelým, ktorý sa ho v danej situácii snaží „zbaviť“,

slabším článkom. Preto si vyžaduje osobitný (vyšší) stupeň ochrany. Dosiahnutie rovnováhy

medzi záujmami rodičov a všeobecným záujmom, ktorý chráni práva dieťaťa, nie je

jednoduché a preto vyvoláva nielen odborné diskusie.».

Z odôvodnenia stanoviska ministerstva spravodlivosti ďalej vyplýva, že podaný

návrh sa „týka v prvom rade otázky súladu právnej úpravy prekluzívnej lehoty

(šesťmesačnej podľa a trojročnej podľa ) na

zapretie otcovstva určeného podľa prvej domienky s článkami 6 a 8 Dohovoru“, a preto

rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) zo 16. decembra 1992 vo

veci Niemietz c. Nemecko, v ktorom bolo konštatované porušenie čl. 8 dohovoru

v súvislosti s prehliadkou právnickej kancelárie sťažovateľa vykonanej v rámci trestného

konania nemeckými vnútroštátnymi orgánmi, ako aj rozhodnutie ESĽP z 10. októbra 2006

vo veci Paulík c. Slovenská republika, v ktorej išlo o zapretie otcovstva sťažovateľa

určeného podľa tretej domnienky na základe v tej dobe dostupných vedeckých metód, nie

sú, pokiaľ ide o právnu podstatu, identické s vecou vedenou krajským súdom, ktorá bola

podnetom na iniciovanie tohto konania.

S ohľadom na uvedené, ako aj s poukazom na rozhodnutie ESĽP z 28. novembra

1984 vo veci Rasmussen c. Dánko podľa ministerstva spravodlivosti prekluzívna lehota na

podanie návrhu na zapretie otcovstva má „svoje opodstatnenie“ a jej zavedenie

ustanovením sleduje legitímny cieľ, a to „zabezpečiť

právnu istotu a chrániť záujmy dieťaťa“. Ďalej ministerstvo spravodlivosti poukázalo na

rozhodnutie o prijateľnosti sťažnosti č. 34308/96 z 19. októbra 1999 vo veci Yildrim

c. Rakúsko, v ktorom ESĽP vyslovil, že po uplynutí lehoty na spochybnenie otcovstva

začínajú záujmy dieťaťa prevažovať nad záujmami otca na popretí otcovstva.

Podľa ministerstva spravodlivosti problém v súvislosti s právom na zapretie

otcovstva spočíva „v hľadaní právne optimálneho konštruktívneho nástroja, ktorý by

umožnil riešenie situácie, kedy právne určený otec po uplynutí zákonnej lehoty zistí, že

preukázateľne nie je biologickým otcom dieťaťa“.

Podľa mohol generálny prokurátor Slovenskej republiky

(ďalej len „generálny prokurátor“) využiť svoje oprávnenie podať návrh na zapretie

otcovstva po uplynutí zákonnej lehoty len v prípade, ak si to vyžadoval záujem spoločnosti.

Každý prípad bol posudzovaný individuálne a generálny prokurátor takýto návrh podával

spravidla vtedy, keď požiadavka stability rodičovského vzťahu k dieťaťu bola príliš tvrdá

a zmena statusových pomerov dieťaťa viedla k zlepšeniu jeho pomerov, predovšetkým

k upevneniu rodinných vzťahov fungujúcich na prirodzenom rodičovskom základe.

Aktuálny v rozhodovanie o prípustnosti zapretia

otcovstva po uplynutí zapieracej lehoty zveruje do rúk súdu.

Hmotnoprávnou podmienkou začatia takéhoto konania je preukázanie potreby

záujmu dieťaťa na zapretí otcovstva. Z rozhodnutí ESĽP „v zásade vyplýva, že po uplynutí

zákonných lehôt na zapretie otcovstva prevažujú záujmy dieťaťa na udržaní vytvorených

rodinných väzieb nad záujmami otca na zosúladení právnej situácie s biologickou

realitou“.

Európsky súd pre ľudské práva podľa tohto pravidla postupuje predovšetkým

v prípadoch, ak sa preukáže, že sťažovateľmi neboli využité právne prostriedky zapretia

otcovstva v zákonnej lehote zo subjektívnych dôvodov.

Odlišne však posúdil ESĽP situáciu v prípadoch, keď sťažovatelia v zákonnej lehote

nevedeli o skutočnostiach, na základe ktorých by mohli úspešne zaprieť otcovstvo. Podľa

ESĽP v takýchto prípadoch z čl. 8 dohovoru spravidla vyplýva, že biologická a spoločenská

realita prevažuje nad právnymi domnienkami a záujem dieťaťa síce určitú úlohu zohráva,

avšak nie prioritnú. V tejto súvislosti v rámci odôvodnenia svojho stanoviska ministerstvo

spravodlivosti poukázalo na viaceré rozhodnutia ESĽP (rozhodnutia ESĽP vo veci Kroon

a ostatní c. Holandsko z 27. októbra 1994, Mizzi c. Malta z 12. januára 2006, Róžanski

c. Poľsko z 18. mája 2006, Emonet a ostatní c. Švajčiarsko z 13. marca 2008, Phinikaridou

c. Cyprus z 20. marca 2008, Shofman c. Rusko z 24. novembra 2005 či vo veci Paulík

c. Slovensko z 10. októbra 2006).

Podľa ministerstva spravodlivosti uvedené prípady „svedčia o tom, že Slovenská

republika a jej právny systém nie sú dôvodom na osobitné posudzovanie možnej

kontroverzie medzi záujmom na zachovaní právnej prezumpcie určenia dieťaťa na jednej

strane a záujme na zosúladení právneho a biologického stavu veci“.

V tejto súvislosti je tiež potrebné pripomenúť, že „všetky tieto prípady vychádzali

z posúdenia konkrétneho prípadu a jeho riešenia v súlade s vnútroštátnym právnym

poriadkom. V tomto prípade pojednávanom pred Ústavným súdom Slovenskej republiky

však ide o abstraktnú kontrolu ústavnosti a ako už bolo uvedené... skutkové okolnosti

prerušenej veci vedúcej k iniciovaniu konania o súlade právnych predpisov s boli

iné ako v prípade Paulík c. Slovensko.“.

Podľa ministerstva spravodlivosti je problematická aj «procesnoprávna podmienka

uplatnenia žiadosti na začatie konania o prípustnosti zapretia otcovstva, ktorá spočíva

v tom, že takúto žiadosť môže podať len dieťa. Tu sa totiž do „hry“ dostáva aj článok 14

Dohovoru.».

Ministerstvo spravodlivosti poukázalo na rozhodnutie ESĽP vo veci Mizzi c. Malta

z 12. januára 2006, v ktorom konštatoval aj porušenie čl. 14 dohovoru v spojení s jeho čl. 8,

pretože maltská právna úprava umožňovala dieťaťu, jeho matke a skutočnému otcovi podať

návrh na zapretie otcovstva bez časového obmedzenia, avšak sťažovateľ rovnaké právo

nemal. Z tejto zásady ESĽP vychádzal aj v prípade Paulík c. Slovensko z 10. októbra 2006.

Tieto rozhodnutia «nie sú na rozdiel od tých, ktoré sa viažu na hmotnoprávnu podmienku

v takom „tesnom pute“ k skutkovým okolnostiam prípadu. Naopak tesnejšie sú zviazané

s vnútroštátnym právnym predpisom a teda aj s abstraktnou kontrolou ústavnosti. Z tohto

dôvodu by mohli byť zohľadnené Ústavným súdom Slovenskej republiky aj pri rozhodovaní

v tomto konaní o súlade právnych predpisov s .».

V dôvodovej správe k pripojenej k stanovisku ministerstva

spravodlivosti bolo súhrnne k § 84 až § 96 uvedené: «V porovnaní s pôvodným právnym

stavom zostáva úprava určenia otcovstva vo všeobecnosti zachovaná. Zmena sa týka najmä

doterajšej systematiky. Ustanovenia § 85 až 89 zahŕňajú komplexne úpravu určenia

a zapretia otcovstva určeného podľa prvej domnienky (otcovstvo manžela matky) rovnako

tak § 90 až 93 ohľadne druhej domnienky (súhlasné vyhlásenie rodičov) a § 94 a 95

v prípade tretej domnienky (určenie otcovstva súdom).

V § 91 ods. 2 sa expressis verbis ustanovuje, že maloletý rodič môže urobiť súhlasné

vyhlásenie výlučne pred súdom. Súdna prax vychádzala doteraz len z judikatúry. (R

48/1984 – maloletý môže určiť otcovstvo súhlasným vyhlásením, pokiaľ je jeho vyhlásenie

primerané jeho rozumovej a mravnej vyspelosti zodpovedajúcej jeho veku v spojitosti s § 9

a ZR).

Doterajšia právna úprava priznáva aktívu legitimáciu len matke a dieťaťu k podaniu

návrhu na určenie otcovstva súdom. Tento stav sa môže javiť ako určitá diskriminácia

muža, ktorý sa za otca považoval, ale matka odmietla súhlasné vyhlásenie o jeho otcovstve.

Dohovor o právach dieťaťa priznáva v článku 7 dieťaťu právo poznať svoj biologický

pôvod, poznať svojich rodičov.

V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva navrhuje sa predĺžiť

šesťmesačnú zapieraciu lehotu na tri roky.

Keďže účasť generálneho prokurátora v civilných veciach sa nezhoduje so zásadami,

na ktorých je v právnom štáte budované nezávislé súdnictvo v nadväznosti na rekodifikačný

zámer sa navrhuje, aby bolo možné rozhodnúť o prípustnosti zapretia otcovstva

určeného podľa prvej alebo druhej domnienky po uplynutí zákonom stanovenej lehoty len

na návrh dieťaťa. Návrh zákona rozlišuje dve štádia: podanie návrhu o prípustnosti

zapretia otcovstva a až následne, ak súd vysloví, že zapretie otcovstva bude v záujme

dieťaťa i po uplynutí lehoty, môže dieťa podať na súd návrh na zapretie otcovstva. Podľa

predchádzajúcej úpravy sa generálny prokurátor mohol dozvedieť v praxi o „potrebe

zapretia otcovstva v záujme spoločnosti“ len na základe podnetu napr. matrikového otca.

Podnet bude podľa novej úpravy smerovať k dieťaťu, resp. kolíznemu opatrovníkovi.

Základom je riešiť otázky osobného stavu dieťaťa – na prvom mieste je teda jeho záujem

a nie záujem spoločnosti.

V prípade úspešného zapretia otcovstva, môže dieťa podať návrh podľa § 94 – aby

otcovstvo určil súdu.»

Ústavnému súdu bolo 30. apríla 2010 doručené aj stanovisko národnej rady

k podanému návrhu. Národná rada v stanovisku v súvislosti s prijatím návrhu krajského

súdu na ďalšie konanie uznesením ústavného súdu z 21. januára 2010 aj v časti namietaného

nesúladu poukázala na predchádzajúcu judikatúru

ústavného súdu, ktorou boli obdobné konania o súlade zastavené s poukazom na § 41a

ods. 4 . S ohľadom na znenie , ktorý upravuje

následky rozhodnutia ústavného súdu o nesúlade právneho predpisu s právnym predpisom

vyššej právnej sily, je podľa národnej rady «otázne, aký následok bude mať rozhodnutie

Ústavného súdu Slovenskej republiky v tejto veci, keď ani jeden z týchto následkov v

prípade nemôže nastať, nakoľko už nie je súčasťou právneho

poriadku Slovenskej republiky a ani na základe intertemporálnych ustanovení § 114 zákona

č. 36/2005 nie je možné aplikovať namietaný

Vychádzajúc z , na základe ktorej je v Slovenskej republike

parlamentná forma vlády, je otázne či Ústavný súd Slovenskej republiky môže na základe

svojho rozhodnutia „požadovať“ aplikáciu zrušeného (neplatného) zákona. V tejto

súvislosti sa aj z hľadiska ďalšej činnosti Ústavného súdu Slovenskej republiky otvára

priestor na ďalšie konania, v ktorých sa môžu oprávnené subjekty dožadovať „obnovy“ už

zrušených právnych predpisov.».

Podľa národnej rady by mal ústavný súd pri posudzovaní súladu § 57 zákona

č. s a dohovoru v súlade so svojou judikatúrou (napr. )

vychádzať z úplného znenia uvedeného zákona, a zároveň prihliadať na jeho § 62 ods. 1,

v ktorom existoval právny prostriedok umožňujúci zaprieť otcovstvo aj po uplynutí

šesťmesačnej lehoty, ktorý mohol využiť generálny prokurátor, a preto „nie je možné

hovoriť o porušení čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 dohovoru“.

Uprednostnenie práva dieťaťa na rodinu a jeho výchovu rodičmi v úplnej rodine pred

ochranou súkromného života jednotlivca je v záujme zachovania „stability rodinných

vzťahov medzi rodičmi a ich deťmi a v záujme čo najskoršieho dosiahnutia takéhoto stavu,

ktorý je základným predpokladom výchovy detí a rozvoja rodiny“, ako aj v súlade

so zásadami vyjadrenými v čl. II , a

a čl. 7 Dohovoru o právach dieťaťa. S ohľadom na uvedené zásady je koncipovaný aj

samotný text , ktorý „rovnováhu medzi biologickou realitou

a požiadavkou na stabilitu právnych vzťahov dieťaťa voči svojim rodičom, rieši trojročnou

prekluzívnou lehotou, v ktorej sa môže otec domáhať určenia svojho otcovstva“.

Vo vzťahu k namietanému rozporu § 86 ods. 1 v spojení s § 96 ods. 1 zákona

č. s a dohovoru je podľa národnej rady potrebné

prihliadať na judikatúru ESĽP týkajúcu sa neexistencie právne účinných prostriedkov

v právnom systéme toho-ktorého štátu na popretie otcovstva po uplynutí ustanovenej lehoty,

ktorú možno rozdeliť na dve základné skupiny.

Prvá skupina rozhodnutí ESĽP, v ktorých tento súd konštatoval, že k porušeniu čl. 8

dohovoru nedošlo, sa týka prípadov, keď domnelý otec od momentu, keď sa o narodení

dieťaťa dozvedel, vedel, že nie je otcom alebo mal pochybnosti o otcovstve, ale nevyužil

možnosť poprieť otcovstvo v ustanovenej lehote (Yildrim proti Rakúsku, Rasmussen proti

Dánsku a Kňákal proti Českej republike).

Druhú skupinu rozhodnutí ESĽP tvoria prípady, v ktorých otec nemal dôvod

pochybovať o svojom otcovstve a o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že nie je otcom

dieťaťa, sa dozvedel až po uplynutí ustanovenej lehoty a nemá k dispozícii účinný

prostriedok nápravy na zapretie otcovstva alebo takýto prostriedok ani nikdy nemal.

V týchto prípadoch ESĽP vyslovil, že k porušeniu čl. 8 dohovoru došlo (Shofman proti

Rusku, Mizzi proti Malte, Paulík proti Slovensku).

Prípad Paulík bol pred rozhodnutím ESĽP prerokovaný aj na ústavnom súde, ktorý

túto sťažnosť odmietol uznesením sp. zn. zo 17. marca 2005 z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti s poukázaním na to, že povinnosťou sťažovateľa bolo podať návrh na

zapretie otcovstva na všeobecnom súde, ktorý v súlade s mal

rozhodovať o porušení jeho práv prihliadnuc na medzinárodné zmluvy vrátane dohovoru,

ktoré majú podľa prednosť pred zákonom.

Je zrejmé, že žalobca ústavným súdom požadovaný prostriedok nápravy využil tým,

že sa na všeobecný súd obrátil s návrhom na zapretie otcovstva. Podľa národnej rady

všeobecný súd môže na základe uvedeného „pri rozhodovaní priamo aplikovať ustanovenia

Dohovoru v súlade s c “.

V závere stanoviska národná rada uviedla, že na základe „už spomínanej zásady, že

právny poriadok treba aplikovať, interpretovať a vykladať ako celok, je možné povedať, že

fyzická osoba má možnosť domáhať sa porušenia svojich práv týkajúcich sa otcovstva aj

napriek tomu, že uplynula už lehota na zapretie, a to tým, že všeobecný súd bude priamo

aplikovať čl. 8 bod 1 Dohovoru. Je ale otázne, ako si všeobecný súd vysvetlí dané

ustanovenie pri dodržaní prihliadnuc aj na to, že

de iure nie je viazaný rozhodnutiami Európskeho súdu pre ľudské práva.

Na základe uvedených dôvodov navrhujem, aby Ústavný súd Slovenskej republiky

návrh v celom rozsahu zamietol.“.

Ani jeden z účastníkov konania netrval na tom, aby sa vo veci konalo ústne

pojednávanie.

II.

II.1 Návrh krajského súdu smeruje k posúdeniu súladu § 57 ods. 1 zákona

č. a v spojení s s a dohovoru.

Krajský súd namieta nesúlad uvedených ustanovení z toho dôvodu, že po uplynutí

zapieracej lehoty (podľa šiestich mesiacov, podľa zákona

č. troch rokov), ktorá začína plynúť, odkedy sa manžel matky dozvie

o narodení dieťaťa, nemá ako právny otec, resp. „matrikový otec“, ktorý sa dozvie

o skutočnostiach spochybňujúcich jeho otcovstvo, k dispozícii žiadny účinný prostriedok

nápravy na popretie otcovstva k dieťaťu. Ustanovenie je, ako

vyplýva z obsahu podaného návrhu krajského súdu, napadnuté iba s úmyslom poukázať na

diskrimináciu právneho otca v možnosti podať opravný prostriedok a zmeniť svoj právny

status vo vzťahu k dieťaťu. Vzhľadom na uvedené bolo predmetom rozhodovania ústavného

súdu v tomto konaní iba posúdenie súladu s a

dohovoru.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený

verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu

v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej

spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života

účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,

vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom

spoločnosti.

Podľa čl. 8 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného

a rodinného života, obydlia a korešpondencie (odsek 1).

Štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to

v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej

bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania

nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných

(odsek 2).

Narodením dieťa vstupuje bez svojho vedomia a vôle do právnych vzťahov v pozícii

slabšieho subjektu. S ohľadom na svoju fyzickú i psychickú nezrelosť dieťa nemá možnosť

samo vystupovať v právnych vzťahoch v záujme ochrany svojich práv a záujmov. Štát preto

právam dieťaťa poskytuje zvláštnu ochranu, ktorá sa odzrkadľuje aj v rámci jeho právneho

poriadku poskytujúceho dieťaťu prostredníctvom vnútroštátnych právnych noriem, ale

i medzinárodných zmlúv špecifický „ochranný právny status“. V dôsledku

uprednostňovania záujmu dieťaťa (resp. práv dieťaťa) v právnych vzťahoch pred záujmami

iných osôb nadobúdajú práva dieťaťa charakter privilegovanosti.

Aj právo na ochranu záujmov dieťaťa však nie je absolútne a musí mať rozumné

zákonné limity nezasahujúce predovšetkým do práv iných osôb s jemu konkurujúcimi

záujmami. V záujme ochrany práv dieťaťa, predovšetkým zabezpečenia jeho výchovy

a výživy biologickými rodičmi, právny poriadok ustanovuje určenie rodičovstva (určenie

materstva a zapretie otcovstva) špecifickým spôsobom. V záujme určenia otcovstva zákon

č. ustanovuje systém vyvrátiteľných zákonných domnienok otcovstva, podľa

ktorých sa určuje, koho platné právo považuje za otca dieťaťa, resp. kto sa v súlade s latným

právom považuje za otca dieťaťa.

Prvá domnienka otcovstva predpokladá narodenie dieťaťa v čase od uzavretia

manželstva až do uplynutia 300 dní po jeho skončení ( ).

K určeniu otcovstva v prospech manžela matky tak v tomto prípade dochádza bez

akéhokoľvek prejavu vôle z jeho strany. K nadobudnutiu statusu otcovstva teda postačuje,

ak nastane zákonom predpokladaná skutočnosť – narodenie dieťaťa v zákonom určenom

čase.

Druhá domnienka otcovstva sa uplatňuje až v prípade nesplnenia prvej a otcovstvo

podľa nej vzniká až na základe súhlasného vyhlásenia oboch rodičov (§ 90 ods. 1 zákona

č. ). Otcovstvo je v takomto prípade založené na vedomom súhlasnom prejave

vôle nielen otca, ale i matky dieťaťa týkajúcom sa ich rodičovstva, t. j. vychádza

z vedomého prijatia rodičovstva obidvomi rodičmi.

Tretia domnienka otcovstva prichádza do úvahy, pokiaľ nebol otec dieťaťa určený na

základe prvých dvoch domnienok, a vychádza z určenia otcovstva súdom na základe návrhu

niektorého z rodičov dieťaťa, t. j. z preukázania možnosti počatia dieťaťa konkrétnym

mužom v rozhodnom čase (preukazuje sa, či muž súložil s matkou dieťaťa v čase, od

ktorého neprešlo do narodenia dieťaťa menej ako stoosemdesiat a viac ako tristo dní), ktorý

je následne, pokiaľ jeho otcovstvo nevylučujú závažné okolnosti, súdnym rozhodnutím

určený za otca dieťaťa ( a ).

Zo znenia zákonných domnienok otcovstva je zrejmé, že každá z nich predpokladá,

že status právneho otca nadobudne biologický otec dieťaťa. Túto skutočnosť možno

vyvodiť z toho, že podmienky vzniku právneho otcovstva sú viazané buď na časovo

ohraničené obdobie možného počatia dieťaťa, alebo na vedomé rozhodnutie rodičov

týkajúce sa ich rodičovstva.

Právnym následkom určenia otcovstva by malo byť nadobudnutie rodičovských práv

a povinností k dieťaťu smerujúcich k naplneniu požiadavky zabezpečenia ochrany dieťaťa,

predovšetkým materiálnych i nemateriálnych podmienok pre jeho výchovu a výživu

biologickým rodičom. Právo dieťaťa poznať svojich biologických rodičov podľa čl. 7 ods. 1

Dohovoru o ochrane práv dieťaťa je vo všeobecnosti spojené s jeho právom na

zabezpečenie jeho výchovy a výživy biologickými rodičmi. Zodpovednosť predovšetkým

biologických rodičov za zabezpečenie starostlivosti o dieťa je v súlade so spoločnosťou,

morálkou i právom v zásade akceptovaným princípom zodpovednosti, podľa ktorého by mal

každý jednotlivec niesť zodpovednosť za svoje konanie, ako aj následky z neho

vyplývajúce.

Vo vzťahu k právnej úprave vzťahov medzi rodičmi a deťmi a k požiadavke zhody

právneho a biologického otcovstva Ústavný súd Českej republiky vo svojom náleze sp. zn.

z 8. júla 2010 uviedol:

„Tieto vzťahy sú najprirodzenejším výrazom ľudskej identity a právo v demokratickej

a slobodnej spoločnosti musí rešpektovať ich existenciu. Zmysel a povaha rodinných

vzťahov a rodinného spolužitia totiž nie je primárne právny, právo iba priznáva ochranu ich

reálnej existencii. Táto ochrana potom nemôže byť zabezpečená iba povinnosťou zdržať sa

určitých zásahov zo strany verejnej moci. Štát je súčasne povinný prijať takú úpravu, ktorá

zaručí právne uznanie rodinných vzťahov a vymedzí ich obsah ako vo vzťahoch medzi

rodinnými príslušníkmi navzájom, tak voči tretím osobám.

Z povahy veci musí právne vymedzenie rodiny reflektovať predovšetkým existenciu

biologických vzťahov. Z toho vyplýva i požiadavka, aby právne určenie otcovstva, pokiaľ

nejde o prípad osvojenia, zodpovedalo skutočnému biologickému otcovstvu...“

Vzťahy medzi rodičmi a deťmi spadajú pod ochranu čl. 8 dohovoru. Ochrana

vzťahov medzi rodičmi a deťmi je pritom zabezpečená nielen povinnosťou zdržať sa

zásahov do týchto vzťahov zo strany orgánov verejnej moci, ale aj pozitívnou povinnosťou

štátu prijať opatrenia v záujme ich ochrany a zabezpečenia ich stability, t. j. v záujme

dodržiavania čl. 8 dohovoru. Vo vzťahu k uvedenému ESĽP vyslovil, že účelom čl. 8

dohovoru je v zásade uchrániť jednotlivca pred svojvoľným zásahom verejnej moci a pri

jeho realizácii sa neuspokojí len s príkazom štátu, aby sa zdržal podobných zásahov.

K tomuto negatívnemu záväzku možno pripojiť pozitívne záväzky, ktoré sú súčasťou

efektívneho rešpektovania súkromného alebo rodinného života. Tieto môžu znamenať

prijatie opatrení pre účely rešpektovania súkromného života aj vo vzťahoch jednotlivcov.

Hranicu medzi pozitívnymi a negatívnymi záväzkami štátu na účely čl. 8 dohovoru

nemožno presne definovať. Aplikovateľné princípy sú však porovnateľné. Na určenie, či

takýto záväzok existuje, treba vziať do úvahy spravodlivú rovnováhu medzi všeobecným

záujmom a záujmom jednotlivca. V rámci toho má štát určitý priestor voľnej úvahy

(Mikulič v. Chorvátsko, rozsudok zo 7. februára 2002, ods. 57 – 58, sťažnosť č. 53176/99).

Prípadný nesúlad právneho a biologického otcovstva výrazným spôsobom zasahuje

do súkromnej sféry právneho otca. Takýto zásah nadobúda osobitnú intenzitu v prípade, ak

právny otec napriek dobromyseľnosti o svojom biologickom otcovstve k dieťaťu v čase

nadobudnutia statusu otcovstva je podľa platného právneho poriadku aj po zistení

uvedeného nesúladu povinný plniť svoje rodičovské práva a povinnosti. Stav nesúladu

právneho a biologického otcovstva zasahuje aj samotné dieťa, napr. v jeho práve poznať

svojich biologických rodičov, a taktiež koliduje s právami biologického otca dieťaťa, ktorý

sa usiluje dosiahnuť status právneho otca, ako aj s právami matky dieťaťa.

Európsky súd pre ľudské práva pri aplikácii čl. 8 dohovoru v súlade s pozitívnou

povinnosťou štátu spočívajúcou v požiadavke vytvorenia systému vhodných prostriedkov

na zabezpečenie dodržiavania práva na súkromie zaradil pod jeho rámec aj konanie

o určovaní otcovstva. V rozsudku vo veci Mikulič v. Chorvátsko, rozsudok zo 7. februára

2002 (sťažnosť č. 53176/99), ods. 53, 54 uviedol, že nemusel určiť, či toto konanie o

určenie príbuzenského vzťahu medzi sťažovateľom a jeho predpokladaným otcom je

zahrnuté do „rodinného života“ v zmysle čl. 8 dohovoru, pretože právo poznať svojich

predkov patrí do oblasti aplikácie pojmu „súkromný život“, ktorý zahŕňa dôležité aspekty

osobnej identity, ktorých súčasťou je aj totožnosť rodičov.

S ohľadom na uvedené možno konštatovať, že inštitút rodičovstva je kľúčovým

inštitútom rodinnoprávnych vzťahov. V tejto súvislosti sa stáva kľúčovou otázkou

optimálne riešenie určenia rodičovstva s oprávnením participovať na tomto určení všetkým

účastníkom rodinnoprávnych vzťahov (členov rodiny). Nemožno spochybniť skutočnosť, že

určenie rodičovstva má význam predovšetkým pre postavenie dieťaťa a pre stabilizáciu

rodinnoprávnych vzťahov z hľadiska ďalšej výchovy dieťaťa, a preto aj hodnotenie rozsahu

oprávnení spojených so zapretím otcovstva je podriadené tejto skutočnosti.

Slovenský právny poriadok pozná ako prostriedok dosiahnutia súladu právneho

a biologického otcovstva právneho otca, ktorého otcovstvo bolo určené na základe prvej

zákonnej domnienky otcovstva, zapieraciu žalobu.

Podľa manžel môže do troch rokov odo dňa, keď

sa dozvie, že sa jeho manželke narodilo dieťa, zaprieť na súde, že je jeho otcom.

Predmetom posúdenia ústavného súdu je napadnutý § 86 ods. 1 zákona

č. , ktorý rieši otázku zapretia otcovstva manžela matky dieťaťa. Podľa

uvedeného ustanovenia zapretie otcovstva sa viaže na splnenie dvoch podmienok a to, že sa

manžel dozvie, že sa jeho manželke narodilo dieťa, a časové obmedzenie jeho oprávnenia

zaprieť otcovstvo do uplynutia trojročnej lehoty od momentu, keď sa dozvie, že sa jeho

manželke narodilo dieťa. Tomuto oprávneniu zodpovedá podľa § 88 ods. 2 zákona

č. právo matky do troch rokov od narodenia dieťaťa zaprieť, že otcom dieťaťa

je jej manžel. Ustanovenia týkajúce sa zapretia rodičovstva sú z pohľadu dĺžky lehoty

poskytnutej na zapretie otcovstva ako manželovi matky dieťaťa, tak i matke dieťaťa

v ustanoveniach proporcionálne vyvážené a ústavne akceptovateľné.

Podľa ak je to potrebné v záujme dieťaťa a ak

uplynula rodičom dieťaťa lehota ustanovená na zapretie otcovstva, môže súd na návrh

dieťaťa rozhodnúť o prípustnosti zapretia otcovstva. V tomto konaní musí byť maloleté

dieťa zastúpené kolíznym opatrovníkom.

Z uvedeného vyplýva, že oprávnenie zaprieť otcovstvo má aj dieťa, a to podľa § 96

Aj v tomto prípade je potrebné splnenie dvoch, avšak iných

zákonom ustanovených podmienok, a to, ak je to potrebné v záujme dieťaťa a ak uplynula

rodičom dieťaťa lehota ustanovená na zapretie otcovstva.

neobmedzuje dieťa žiadnou lehotou na podanie návrhu na zapretie otcovstva.

Právna úprava zapretia otcovstva obsiahnutá v je založená na

identických princípoch ako predchádzajúca právna úprava zapretia otcovstva podľa zákona

č. Z formulácie napadnutých ustanovení je zrejmé, že podanie žaloby o zapretie

otcovstva manželom matky dieťaťa, t. j. realizácia práva právneho otca podľa prvej

domnienky otcovstva je obidvomi zákonmi časovo obmedzená lehotou, ktorej začiatok sa

počíta od momentu, keď sa manžel matky dieťaťa dozvedel o narodení dieťaťa, t. j.

subjektívnou lehotou, ktorej začiatok je viazaný na nadobudnutie vedomosti manžela matky

o narodení dieťaťa.

Odlišnosť uvedených právnych úprav spočívajúca len v rozdielnom stanovení dĺžky

lehoty poskytnutej manželovi matky dieťaťa na zapretie otcovstva však vo vzťahu

k podstate veci, ktorou je posúdenie konformnosti ustanovení o zapretí otcovstva (platného

) s obsahom a dohovoru vo vzťahu k otázke nemožnosti

zaprieť otcovstvo manželom matky po uplynutí lehoty ustanovenej v právnej úprave

plynúcej od momentu, keď sa manžel matky dieťaťa o jeho narodení dozvedel, nie je

dôležitá.

Obmedzenie zákonnej lehoty na podanie zapieracej žaloby, ktorého účelom je

ochrana práv dieťaťa a zabezpečenie stability rodinných pomerov, sa má hodnotiť ako

rešpektovanie limitov ustanovených čl. 8 dohovoru. Európsky súd pre ľudské práva túto

skutočnosť potvrdil vo svojej judikatúre, v ktorej uviedol, že zavedenie premlčacej lehoty

na začatie konania o otcovstve je ospravedlniteľné snahou zaistiť právnu istotu v rodinných

vzťahoch a chrániť záujmy dieťaťa (rozsudok Rasmussen proti Dánsku, rozsudok

z 28. novembra 1984, sťažnosť č. 8777/79).

V danom prípade je preto potrebné pri posudzovaní súladu napadnutých ustanovení

s čl. 8 dohovoru odpovedať na otázku, či vnútroštátna právna úprava zapretia otcovstva,

ktorá umožňuje zosúladiť právne otcovstvo s otcovstvom biologickým prostredníctvom

súdneho rozhodnutia vydaného na základe žaloby o zapretie, ktorej podanie je časovo

obmedzené subjektívnou lehotou plynúcou od momentu, keď sa manžel matky dieťaťa

dozvedel o jeho narodení, dostatočne zohľadňuje kolidujúce záujmy, ktoré predstavujú

predovšetkým právo dieťaťa na zachovanie stability rodinných vzťahov v záujme jeho

ochrany, ale i jemu opozitne stojace právo dieťaťa na poznanie svojich biologických

rodičov, ako aj právo právneho otca, ktorý nie je biologickým otcom dieťaťa, príp. právo

biologického otca domáhajúceho sa nadobudnutia statusu právneho otca či právo matky

dieťaťa.

Keďže žiadnemu z práv dotknutých napadnutými ustanoveniami nemožno priznať

absolútnu povahu, stret kolidujúcich záujmov riešil ESĽP vo svojej judikatúre v závislosti

od skutkových okolností jednotlivých prípadov rôzne.

V prospech práva na ochranu stability rodinných vzťahov v záujme ochrany práv

dieťaťa pred právom právneho otca na zosúladenie jeho biologického a právneho otcovstva

sa ESĽP vyslovil v rozhodnutí Európskej komisie pre ľudské práva vo veci Yildirim

v. Rakúsko, rozhodnutie o prijateľnosti sťažnosti č. 34308/96 z 19. októbra 1999, v ktorom

však významnú úlohu pri jeho posúdení zohrala skutočnosť, že sťažovateľ s istotou vedel,

alebo mal dôvody sa domnievať, že nie je biologickým otcom dieťaťa od jeho samotného

narodenia, a pritom nepodnikol žiadne kroky k popretiu svojho právneho otcovstva

založeného domnienkou. V súlade s touto judikatúrou ESĽP postupoval vo veci Fašang

proti Slovenskej republike, rozhodnutie o prijateľnosti sťažnosti č. 54324/00 z 28. januára

2003, v ktorej konštatoval, že k porušeniu sťažovateľovho práva na prístup k súdu podľa

čl. 6 dohovoru nedošlo vzhľadom na to, že sťažovateľ si bol ešte pred uplynutím zapieracej

lehoty vedomý, že nie je biologickým otcom dieťaťa, avšak svoj návrh na zapretie otcovstva

podal až po uplynutí tejto lehoty. K obdobným záverom dospel ESĽP aj v prípade Kňákal

proti Českej republike, rozhodnutie o prijateľnosti sťažnosti č. 39277/06 z 8. januára 2007.

Odlišne posúdil ESĽP stret práva právneho otca na zosúladenie právneho

a biologického otcovstva s právom na zachovanie stability rodinných pomerov v záujme

ochrany práv dieťaťa vo veci Kroon c/a Holandsko, rozsudok z 27. októbra 1994 (sťažnosť

č. 18535/91), v ktorom uviedol, že nie je dovolené, aby právna domnienka prevažovala nad

biologickou a spoločenskou realitou bez toho, aby bol braný zreteľ na zistené skutočnosti

a priania dotknutých osôb. Na tento záver ESĽP nadviazal vo veci Shofman proti Rusku,

rozsudok z 24. novembra 2005 (sťažnosť č. 74826/01), v ktorom konštatoval porušenie

práva sťažovateľa vyplývajúceho z čl. 8 dohovoru v dôsledku nemožnosti poprieť

otcovstvo. Dotknutá právna úprava totiž takúto možnosť pripúšťala iba v lehote jedného

roka od okamihu, ako sa osoba úradne zapísaná do matriky ako otec dozvedela o zapísaní

narodenia dieťaťa. Uvedeným rozsudkom nebolo konštatované porušenie dohovoru

v dôsledku samotnej existencie ročnej zapieracej lehoty, ale až v dôsledku jej naviazania na

okamih, keď sa manžel matky dieťaťa dozvedel o zapísaní narodenia dieťaťa, a pritom

nebol daný iný prostriedok, ktorým by sa právnou domnienkou určený otec domohol

popretia otcovstva za situácie, keď bolo i súdom uznané, že nie je biologickým otcom.

Z uvedeného je zrejmé, že ESĽP pri aplikácii čl. 8 dohovoru posudzuje odlišne

prípady vedomého založenia vzťahu otca a dieťaťa alebo nepopretia otcovstva právnym

otcom v zákonom ustanovenej zapieracej lehote napriek vedomosti právneho otca, že nie je

biologickým otcom dieťaťa, resp. existencie pochybností týkajúcich sa jeho otcovstva

k dieťaťu, a prípady, keď právny otec svoje otcovstvo popiera po uplynutí zapieracej lehoty,

počas plynutia ktorej však nemal vedomosť o tom, že nie je biologickým otcom dieťaťa. To

znamená, že podstatnou, resp. relevantnou pri aplikácii uvedeného článku dohovoru je

v takýchto prípadoch skutočnosť, kedy sa právny otec dozvie o nesúlade biologického

a právneho otcovstva, resp. o skutočnostiach spochybňujúcich jeho otcovstvo. Až týmto

momentom totiž právny otec, ktorého otcovstvo bolo založené zákonnou domnienkou

otcovstva, získava možnosť vedome svojím rozhodnutím ďalej pokračovať v už založenom

právnom vzťahu s dieťaťom a niesť z neho vyplývajúcu zodpovednosť za jeho výchovu

a výživu (resp. zodpovednosť spojenú s jeho rodičovskými právami a povinnosťami) alebo

využiť právne prostriedky na odstránenie nesúladu medzi právnym a biologickým

otcovstvom.

Subjektívna lehota ustanovená na podanie zapieracej žaloby v napadnutom

ustanovení , resp. podmienky plynutia uvedenej lehoty nezohľadňujú

fakt, že manžel matky ako právny otec vo väčšine prípadov nadobudne status otcovstva

a prijme zodpovednosť za plnenie rodičovských práv a povinností dobromyseľne

s vedomím, že je biologickým otcom dieťaťa. Napriek všeobecnej požiadavke na

spravodlivom usporiadaní vzťahov, resp. na spravodlivom vyvážení všetkých dotknutých

záujmov v prípade zistenia, že nie je biologickým otcom dieťaťa až po uplynutí zapieracej

lehoty, nemá možnosť sa slobodne a vedome rozhodnúť, či zotrvá v už založenom právnom

vzťahu s dieťaťom, alebo sa rozhodne využiť právne prostriedky smerujúce k jeho

ukončeniu.

Podľa mohol generálny prokurátor v prípadoch otcovstva

určeného na základe tzv. prvej alebo druhej domnienky otcovstva podať návrh na zapretie

otcovstva potom, ako uplynula lehota ustanovená na zapretie otcovstva jedného z rodičov,

ak to vyžadoval záujem spoločnosti. Tento návrh podával generálny prokurátor proti otcovi,

matke a dieťaťu. Ak niektorý z nich už nebol nažive, generálny prokurátor podával návrh na

zapretie otcovstva proti ostatným z nich, a ak nebol nažive nikto z nich, podával ho proti

opatrovníkovi, ktorého súd v takomto konaní ustanovil.

V prípade Paulík c/a Slovenská republika (sťažnosť č. 10699/05) rozsudkom

z 10. októbra 2006 ESĽP prerokoval prípad namietaného porušenia čl. 8 a čl. 14 dohovoru

v dôsledku nemožnosti zmeniť právoplatné rozhodnutie o určení otcovstva. Sťažovateľ

v tomto prípade nadobudol otcovstvo podľa tretej domnienky otcovstva na základe

znaleckého dôkazu zodpovedajúceho stavu vedeckého poznania v danom čase. Napriek

tomu, že po rokoch došlo k pokroku v metódach zisťovania otcovstva a on získal nový

dôkaz, podľa ktorého otcom dieťaťa nebol, nemal k dispozícii žiadny opravný prostriedok,

riadny ani mimoriadny, ktorý by mu umožňoval dať právny stav do súladu s biologickou

skutočnosťou. Vo svojom rozhodnutí ESĽP pripustil, že legitímny záujem na zachovaní

právnej istoty a dôvery v rodinné vzťahy a na ochrane záujmov dieťaťa môže ako

principiálny dôvod ospravedlňovať rozdiel v zaobchádzaní s osobami, ktoré majú záujem na

popretí otcovstva, založený na skutočnosti, či bolo otcovstvo iba predpokladané

vnútroštánym právom (prezumované), alebo bolo určené rozhodnutím, ktoré sa stalo

právoplatným. Napriek tomu však sledovanie tohto cieľa v prerokovávanom prípade

vyústilo do zistenia, že zatiaľ, čo sťažovateľ nemal k dispozícii žiadny postup, ktorým by

mohol napadnúť určenie svojho otcovstva, iné osoby v analogickej situácii [domnelí otcovia

a domnelé matky, ktorých otcovstvo bolo zákonom predpokladané (prezumované) a ktorí

mali možnosť podať návrh generálnemu prokurátorovi na zapretie otcovstva] ho mali

a príslušné právne normy nepriznávali žiadnu relevanciu ani osobitným okolnostiam tohto

prípadu (vek, osobné pomery, postoje dieťaťa a ďalších dotknutých osôb). Európsky súd pre

ľudské práva následne dospel k záveru, že medzi sledovaným cieľom a konečnými

prostriedkami použitými na jeho dosiahnutie nebol primeraný vzťah proporcionality, a preto

došlo k porušeniu čl. 14 v spojení s čl. 8 dohovoru.

Možnosť generálneho prokurátora podať návrh na zapretie otcovstva už zákonom

č. nie je daná. V zmysle ustanovenia je

dieťa jediným aktívne legitimovaným subjektom oprávneným iniciovať konanie o zapretie

otcovstva aj po uplynutí zapieracej lehoty. Vzhľadom na konvalidujúce záujmy právneho

otca a dieťaťa týmto prostriedkom patriacim výlučne do dispozičnej sféry dieťaťa sa právny

otec nemôže efektívne domáhať ochrany svojho subjektívneho práva na zosúladenie

právneho a biologického otcovstva k dieťaťu.

Z rozhodnutia ESĽP Paulík v. Slovenská republika (sťažnosť č. 10699/05) rozsudok

z 10. októbra 2006 možno vyvodiť, že v súlade s výkladom čl. 14 v spojení s čl. 8 dohovoru

právny otec, ktorý sa až po uplynutí zapieracej lehoty dozvie, že bol matkou uvedený do

omylu v súvislosti s jeho biologickým otcovstvom k dieťaťu, by mal mať možnosť

prostredníctvom opravných prostriedkov poskytnutých mu právnym poriadkom štátu svoje

právne otcovstvo napadnúť, resp. požiadať o jeho zrušenie. Možnosť zaprieť otcovstvo po

uplynutí zapieracej lehoty v súčasnosti okrem dieťaťa poskytuje iba

manželovi matky dieťaťa, ktoré sa narodilo v čase medzi stoosemdesiatym dňom a trojstým

dňom od vykonania zákroku asistovanej reprodukcie so súhlasom manžela matky, a to

v prípade, ak sa preukáže, že matka dieťaťa otehotnela inak. Poskytnutie opravného

prostriedku by však vzhľadom na intenzitu záujmu právneho otca na odstránení porušovania

jeho práva na súkromie, resp. záujmu na spravodlivom usporiadaní právnych vzťahov

s dieťaťom v takýchto prípadoch nemalo byť závislé od spôsobu nadobudnutia statusu

otcovstva, resp. zákonnej domnienky otcovstva, podľa ktorej bolo jeho otcovstvo

nadobudnuté.

Súčasná právna úprava nezohľadňuje osobitný charakter týchto vzťahov založených

v prevažnej väčšine na vzájomnej dôvere rodičov žijúcich v manželstve alebo inom

obdobnom súžití muža a ženy a neposkytuje dotknutým účastníkom týchto vzťahov

možnosť ochrany ich subjektívnych práv, resp. spravodlivú rovnováhu v ochrane práv

každého z účastníkov uvedených právnych vzťahov.

Právnemu otcovi po uplynutí zapieracej lehoty, ktorá začína plynúť dňom, keď sa

manžel matky dozvedel o narodení dieťaťa, nie je poskytnutý žiadny účinný prostriedok

nápravy na zapretie otcovstva, inak povedané, právny otec po uplynutí zapieracej lehoty

nemá možnosť uplatniť svoje argumenty týkajúce sa zapretia otcovstva na súde napriek

tomu, že napr. disponuje biologickým dôkazom, ktorý túto skutočnosť preukazuje.

Požiadavka vytvorenia účinného prostriedku nápravy vo vnútroštátnom právnom poriadku

je pritom spojená s právom každého domáhať sa ochrany svojich subjektívnych práv podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd v súhrne konštatuje, že právnou úpravou ustanovená lehota na podanie

zapieracej žaloby (zapieracia lehota) nie je v rozpore s označenými článkami dohovoru.

Vymedzenie tejto lehoty a podmienok jej plynutia však musí vyváženým spôsobom

rešpektovať práva všetkých v týchto právnych vzťahoch zúčastnených osôb. Zákonom

č. ustanovená 6-mesačná zapieracia lehota poskytovala dotknutým osobám

neprimerane krátky časový priestor na uplatnenie ich práv, a preto bola rešpektujúc práva

priznané i dohovorom novou zákonnou úpravou –

predĺžená na 3 roky. Z hľadiska vyváženia všetkých dotknutých záujmov pri usporiadaní

právnych vzťahov súvisiacich s právnym otcovstvom je potrebné zobrať do úvahy

predovšetkým moment začatia plynutia zapieracej lehoty, ktorý musí zohľadňovať okamih,

v ktorom sa právny otec dozvedel o skutočnostiach spochybňujúcich jeho otcovstvo.

Právnou úpravou ustanovené začatie plynutia zapieracej lehoty od momentu, keď sa manžel

matky dozvedel o narodení dieťaťa, totiž neprimerane oslabuje jeho záujmy.

Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté ustanovenia

neposkytujú dostatočnú ochranu záujmom všetkých dotknutých subjektov, resp.

nezohľadňujú dostatočne právo právneho otca na zosúladenie biologického a právneho

otcovstva. Právny otec nemá opravný prostriedok, ktorým by sa mohol brániť proti

neprimeranému zásahu do svojich práv. Napadnuté ustanovenia neprimerane zasahujú do

jeho práva na súkromie podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru, ako aj do práva na prístup k súdu podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom na uvedené možno konštatovať, že napadnuté ustanovenie zákona

č. týkajúce sa zapretia otcovstva nedostatočne rešpektuje limity ustanovené

v čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 dohovoru.

II.2 Ústavný súd uznesením sp. zn. z 21. januára 2010 prijal návrh

navrhovateľa v rozsahu, ako bol ústavnému súdu predložený, to znamená vo vzťahu

k namietanému ustanoveniu , ako aj ustanoveniu

ods. 1 Pri meritórnom preskúmavaní dôvodnosti návrhu bolo

nevyhnutné vysporiadať sa dôsledne a jednoznačným spôsobom s otázkou, ktoré z týchto

ustanovení je aplikovateľné pri rozhodovaní o predmetnej žalobe všeobecnými súdmi.

Podľa intertemporálneho ustanovenia právne vzťahy,

ktoré vznikli pred 1. aprílom 2005, sa posudzujú podľa ustanovení tohto zákona. Vznik

týchto právnych vzťahov, ako aj práva a povinnosti z nich vzniknuté sa však posudzujú

podľa doterajších predpisov.

Takto formulované všeobecné prechodné ustanovenie nie je v rámci legislatívy ničím

neobvyklým a z hľadiska právnej teórie je už notorietou, že v týchto prípadoch nejde o tzv.

pravú (zakázanú) retroaktivitu, ale o nepravú retroaktivitu, ktorá je naopak v súvislosti

s uplatňovaním princípu uchovávania dôvery v právny poriadok a princípu právnej istoty

nielen tolerovaným, ale aj potrebným nástrojom pri vykonávaní významnejších zmien

v právnom poriadku, bez ktorého by sa mohli existujúce spoločenské vzťahy ocitnúť v stave

právnej bezprízornosti, resp. mohlo by dôjsť ku vzniku právneho vákua. Nepravá

retroaktivita inými slovami spočíva v tom, že právne vzťahy, ktoré vznikli za platnosti starej

právnej normy, sa spravujú týmto právom až do momentu účinnosti nového práva, potom sa

už však riadia novým právom.

Pri vnímaní obsahu vcelku, t. j. rovnocenne – znenie

prvej i druhej vety, treba zdôrazniť, že zákonodarca rešpektoval štandardný normotvorný

prístup. Kým uplatnenie prvej vety znamená, že v časovom strete dvoch právnych predpisov

dostáva nová právna úprava prednosť v tom zmysle, že sa ňou odo dňa jej účinnosti

spravujú právne vzťahy založené starou právnou normou, druhá veta je výrazom

legislatívnej korektnosti a bezvýhradného rešpektovania spomínaných ústavnoprávnych

princípov.

Ústavný súd v tejto súvislosti prezentuje názor, že načrtnuté zásady, ktoré je potrebné

dodržiavať vo sfére normotvorby, je žiaduce uplatňovať aj v aplikačnej praxi, čo platí

osobitne v oblasti rodinného práva, ktoré v mnohých prípadoch upravuje aj ľudsky citlivé

právne vzťahy. Pri posudzovaní konkrétneho normatívneho obsahu druhej vety citovaného

prechodného ustanovenia v zásade nerobí problém slovné spojenie „vznik týchto právnych

vzťahov“. V konkrétnych reáliách prípadu to znamená, že výlučne sa

použije, ak by sa malo hodnotiť, či nastali za jeho účinnosti právne skutočnosti

predpokladané v jeho ustanovení § 51 ods. 1.

Pokiaľ však ide o dešifrovanie práv a povinností, ktoré z tohto právneho vzťahu

(rodič – dieťa) vznikli, je nevyhnutné pridržiavať sa ich, do úvahy prichádzajúceho, obsahu.

Pre potreby tohto odôvodnenia postačí v tejto súvislosti poukázať na ustanovenia druhej

časti prvej hlavy , osobitne na ustanovenia až upravujúce

vzájomné práva a povinnosti rodičov a detí.

Nemožno však opomenúť ani časový faktor uplatňovania na

vzniknuté práva a povinnosti daného rodinnoprávneho vzťahu, ktorý je rovnako dôležitý.

možno použiť iba na tie práva a povinnosti (a možno ich označiť tiež

ako nároky), ktoré vznikli do nadobudnutia účinnosti V opačnom

prípade by došlo k neprípustnému predlžovaniu účinnosti aj na

obdobie po strate jeho platnosti.

Z analytického hľadiska nie je možné opomenúť, že vždy musí ísť o také konkrétne

práva a povinnosti, ktoré vznikli zo základného rodinnoprávneho vzťahu (slovné spojenie

„z nich vzniknuté“). Akékoľvek iné, aj keď súvisiace práva, ktoré sa uplatňujú po

nadobudnutí účinnosti a ktoré nespadajú do rámca obsahu tohto

základného vzťahu vyplývajúceho z právnej úpravy , nemožno

posudzovať podľa tohto zákona, ale podľa

Právo na zapretie otcovstva manželom matky, ktoré, s výnimkou dĺžky lehoty, je

identicky upravené v obidvoch citovaných zákonoch, je bez akýchkoľvek pochybností tým

právom, ktoré sa z uvedeného rámca obsahu rodinnoprávneho vzťahu otec – dieťa

jednoznačne vymyká. Toto právo síce v určitej potenciálnej rovine existuje, ale rozhodne

nejde o právo hmotnoprávnej povahy, ktoré by bolo možné zahrnúť do „práv vzniknutých“

z rodinnoprávneho vzťahu otec – dieťa. Tu skôr možno hovoriť o určitej podobe tzv.

žalobného práva, ktoré však, ak je uplatnené za účinnosti , treba

posudzovať podľa tohto nového zákona.

Na základe uvedeného rozboru a všetkých podstatných skutočností, ktoré majú vplyv

na posúdenie nastolenej otázky, ústavný súd konštatuje, že v konaní pred všeobecným

súdom, v súvislosti s ktorým krajský súd predložil návrh ústavnému súdu, sa pri

rozhodovaní o zapieracej žalobe nepoužije a je potrebné aplikovať

Ústavný súd preto rozhodol o tejto časti návrhu navrhovateľa tak,

ako to je uvedené v II. bode výroku.

II.3 Podľa ak ústavný súd svojím rozhodnutím vysloví, že

medzi právnymi predpismi uvedenými v odseku 1 je nesúlad, strácajú príslušné predpisy,

ich časti, prípadne niektoré ich ustanovenia účinnosť. Orgány, ktoré tieto právne predpisy

vydali, sú povinné do šiestich mesiacov od vyhlásenia rozhodnutia ústavného súdu uviesť

ich do súladu s , s ústavnými zákonmi a medzinárodnými zmluvami vyhlásenými

spôsobom ustanoveným zákonom, a ak ide o predpisy uvedené v odseku 1 písm. b) a c), aj

s inými zákonmi, a ak ide o predpisy uvedené v odseku 1 písm. d), aj s nariadeniami vlády

a so všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných

orgánov štátnej správy. Ak tak neurobia, také predpisy, ich časti alebo ustanovenia strácajú

platnosť po šiestich mesiacoch od vyhlásenia rozhodnutia.

Podľa rozhodnutie ústavného súdu vydané podľa odsekov 1, 2

a 5 sa vyhlasuje spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Právoplatné rozhodnutie

ústavného súdu je všeobecne záväzné.

Vzhľadom na vyslovenie nesúladu platného bude

v súlade s povinnosťou národnej rady do šiestich mesiacov od

vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky uviesť uvedené

ustanovenia do súladu s čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 dohovoru. Ak tak národná rada v tejto

lehote neurobí, stratí napadnuté ustanovenie platnosť.

Podľa sa k rozhodnutiu pripája odlišné

stanovisko sudcu Lajosa Mészárosa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. apríla 2011