Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 85 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (125)PL. ÚS 1/2010
PDF · 400.57 KB
No categories available
PL. ÚS 1/2010
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. apríla 2011 v pléne
zloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jána Auxta, Petra Brňáka,
Ľubomíra Dobríka, Ľudmily Gajdošíkovej, Juraja Horvátha, Milana Ľalíka, Sergeja Kohuta,
Jána Lubyho, Lajosa Mészárosa, Marianny Mochnáčovej, Ladislava Orosza a Rudolfa
Tkáčika o návrhu Krajského súdu v Bratislave, zastúpeného predsedníčkou senátu JUDr. K.
J., na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky a podľa §
18 ods. 1 písm. d) zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení
neskorších predpisov o súlade § 57 ods. 1 zákona č. 94/1963 Zb. Zákon o rodine v znení
neskorších predpisov účinného do 31. marca 2005 a § 86 ods. 1 v spojení s § 96 zákona č.
36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov účinného od 1. apríla 2005 s čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd takto
rozhodol:
1. Ustanovenie § 86 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov n i e j e v súlade s čl. 6 ods. 1 a čl. 8
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Vo zvyšnej časti návrhu n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 6. augusta 2009
doručený návrh Krajského súdu v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“ alebo „navrhovateľ“),
zastúpeného predsedníčkou senátu JUDr. K. J., na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1
písm. a) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa § 18 ods. 1 písm. d)
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) o súlade § 57 ods. 1 zákona č. 94/1963 Zb.
Zákon o rodine v znení neskorších predpisov účinného do 31. marca 2005 (ďalej len „zákon
č. 94/1963 Zb.“) a § 86 ods. 1 v spojení s § 96 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a
doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov účinného od 1. apríla 2005
(ďalej len „zákon č. 36/2005 Z. z.“) s čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).
Vo svojom návrhu navrhovateľ uvádza, že v konaní vedenom Okresným súdom
Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 11 C 235/2006 sa žalobca Mgr. Ľ. Š.
(ďalej len „žalobca“) žalobou podanou 16. novembra 2006 domáhal určenia, že nie je
biologickým otcom maloletej A. Š. (ďalej len „maloletá“). Okresný súd rozsudkom č. k. 11
C 235/2006-50 z 28. apríla 2009 (ďalej len „rozsudok z 28. apríla 2009“) zamietol žalobu
žalobcu a zároveň ho zaviazal na úhradu trov konania žalovanej. Žalobca podal proti
rozsudku okresného súdu z 28. apríla 2009 odvolanie, v ktorom uviedol, že nie je otcom
maloletej a o tejto skutočnosti sa dozvedel až v januári roku 2006 zo znaleckého posudku o
určení otcovstva pomocou testu analýzy DNA, a preto podal žalobu o zapretie otcovstva až
v roku 2006 aj napriek tomu, že mu podľa platných právnych predpisov už uplynula lehota
na jej podanie. Vo svojej žalobe poukázal na to, že „ustanovenia slovenskej právnej úpravy
zapretia otcovstva sú v rozpore s čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, ktorým je Slovenská republiky viazaná podľa čl. 154c Ústavy SR. Právna úprava
zapretia otcovstva SR nevyhovuje týmto dokumentom a ak otcovstvo uznané len na základe
právnej domnienky nezodpovedá faktickému biologickému stavu, ide o vážny zásah do
života jednotlivca. Právna úprava SR nie je v súlade so zárukami práva na rešpektovanie
súkromného a osobného života. Podľa judikatúry ESĽP je práve určenie právneho vzťahu
medzi otcom a dieťaťom závažným zásahom do súkromného života otca podľa čl. 8
Dohovoru. V rozsudku poukázal aj na konkrétne rozsudky ESĽP, a to na rozsudok vo veci
Shofman proti Rusku z 24. 11. 2005, vo veci Paulík proti SR z 10. 10. 2006 a Niemietz proti
Nemecku zo 16. 12. 1992.“.
Krajský súd dospel k záveru, že „pre rozhodnutie vo veci samej je potrebné ako
prejudiciálnu otázku vyriešiť súlad citovaných zákonných ustanovení s Dohovorom
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a s Ústavou SR, preto konanie vo veci podľa
§ 109 ods. 1 písm. b) O. s. p. prerušil a podáva tento návrh.
k § 57 ods. 1 zákona č. 94/1963, ktorý bol účinný do 31. 3. 2005:
Podľa tohto ustanovenia môže manžel matky do šiestich mesiacov odo dňa, kedy sa
dozvedel, že sa jeho manželke narodilo dieťa, zaprieť na súde, že je jeho otcom.
Žalovaná v 2. rade A. Š. sa narodila dňa 5. 3. 1992 počas trvania manželstva
žalobcu a žalovanej v 1. rade a za účinnosti zákona č. 94/1963. Na právo žalobcu zaprieť
otcovstvo sa vzťahoval právny stav podľa zákona č. 94/1963 Z. z. v zmysle § 114 zák. č.
36/2005 Z. z., ktorý zrušil zákon č. 94/1963 Z. z. s účinnosťou od 1. 4. 2005. Súd prvého
stupňa v napadnutom rozsudku zamietol žalobu žalobcu z dôvodu, že jeho právo na podanie
návrhu na zapretie otcovstva na súde bolo prekludované, pretože lehota na jeho uplatnenie
uplynula dňa 5. 9. 1992 a žalobca podal návrh až 16. 11. 2006. Podľa § 62 ods. 1 zák.
č. 94/1963 Z. z. mohol podať návrh na zapretie otcovstva aj po uplynutí lehoty podľa § 57
ods. 1 tohto zákona generálny prokurátor za splnenia podmienky, že to vyžadoval záujem
spoločnosti. Toto ustanovenie predpokladalo len možnosť danú generálnemu prokurátorovi
a jej uplatnenie záviselo od jeho úvahy, avšak nezakladalo právny nárok, ktorého by sa
mohla dotknutá osoba domáhať. Navyše platná právna úprava Občianskeho súdneho
poriadku a zákona o prokuratúre č. 153/2001 Z. z., s účinnosťou od 1. 4. 2005 už
generálnemu prokurátorovi podanie takéhoto návrhu neumožňujú.
k § 86 ods. 1 v spojení s § 96 ods. 1 zák. č. 36/2005, v znení platnom od 1. 4. 2005:
Podľa § 86 ods. 1 manžel môže do troch rokov odo dňa, keď sa dozvie, že sa jeho
manželke narodilo dieťa zaprieť na súde, že je jeho otcom.
Podľa § 96 ods. 1 ak je to potrebné v záujme dieťaťa a ak uplynula rodičom dieťaťa
lehota ustanovená na zapretie otcovstva, môže súd na návrh dieťaťa rozhodnúť
o prípustnosti zapretia otcovstva. V tomto konaní musí byť maloleté dieťa zastúpené
kolíznym opatrovníkom.
Žalobca podal žalobu na zapretie otcovstva na súd dňa 16. 11. 2006, za účinnosti
nového zákona o rodine č. 36/2005, avšak v zmysle prechodného ustanovenia § 114 sa na
vznik jeho právneho vzťahu k A. Š. a na práva a povinnosti z neho vzniknuté vzťahuje
doterajší zákon č. 94/1963 Z. z. Žalobca sa o skutočnosti, že nie je biologickým otcom A. Š.
mal dozvedieť v prvej polovici roka 2006, kedy sa už podľa zákona č. 94/1963 nemohol
domáhať, aby návrh na zapretie otcovstva podal generálny prokurátor. Nový zákon o
rodine mu neumožňuje žiadnym právnym prostriedkom domáhať sa zapretia otcovstva.“.
Vzhľadom na uvedené krajský súd navrhol, aby ústavný súd rozhodol, že:
„- ustanovenie § 57 ods. 1 zákona č. 94/1963 Z. z., zákona o rodine, účinného do
31. 3. 2005,
- ustanovenie § 86 ods. 1 v spojení s § 96 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z. z., zákona
o rodine, účinného od 1. 4. 2005, nie sú v súlade s čl. 6 bod 1. a čl. 8 bod 1. Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorými je Slovenská republika viazaná
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh navrhovateľa
predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí pléna ústavného súdu a uznesením sp. zn.
PL. ÚS 1/2010 z 21. januára 2010 ho prijal na ďalšie konanie.
Po prijatí návrhu na ďalšie konanie ústavný súd vyzval účastníkov konania, aby sa
vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Národnú radu
Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“) a vládu Slovenskej republiky (ďalej len
„vláda“) ako vedľajšieho účastníka konania, zastúpeného Ministerstvom spravodlivosti
Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“), vyzval aj na zaujatie
stanoviska k návrhu krajského súdu.
Ústavnému súdu bolo 14. mája 2010 doručené stanovisko vlády, zastúpenej
ministerstvom spravodlivosti. Vo svojom stanovisku ministerstvo spravodlivosti ústavnému
súdu navrhlo podanému návrhu na začatie konania vyhovieť. V úvode odôvodnenia svojho
stanoviska ministerstvo spravodlivosti poukázalo na pôvod a účel koncepcie prekluzívnej
lehoty návrhu na zapretie otcovstva, ako aj právnych domnienok otcovstva ustanovených
v slovenskom právnom poriadku. Ďalej uviedlo, že v «„paternitných sporoch“ stoja proti
sebe vo vzájomnej opozícii na jednej strane právo dieťaťa, na strane druhej právo
domnelého rodiča. Obe strany majú právo na udržaní právnej istoty a na jej stabilite.
Zároveň majú právo poznať svoju vlastnú identitu (pôvod), ktorej neoddeliteľnou súčasťou
je i fakt, kto je čím rodičom a kto je čím dieťaťom. Súčasne treba brať ohľad na záujmy
dieťaťa, ktoré je v porovnaní s dospelým, ktorý sa ho v danej situácii snaží „zbaviť“,
slabším článkom. Preto si vyžaduje osobitný (vyšší) stupeň ochrany. Dosiahnutie rovnováhy
medzi záujmami rodičov a všeobecným záujmom, ktorý chráni práva dieťaťa, nie je
jednoduché a preto vyvoláva nielen odborné diskusie.».
Z odôvodnenia stanoviska ministerstva spravodlivosti ďalej vyplýva, že podaný
návrh sa „týka v prvom rade otázky súladu právnej úpravy prekluzívnej lehoty
(šesťmesačnej podľa zákona č. 94/1963 Zb. a trojročnej podľa zákona č. 36/2005 Z. z.) na
zapretie otcovstva určeného podľa prvej domienky s článkami 6 a 8 Dohovoru“, a preto
rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) zo 16. decembra 1992 vo
veci Niemietz c. Nemecko, v ktorom bolo konštatované porušenie čl. 8 dohovoru
v súvislosti s prehliadkou právnickej kancelárie sťažovateľa vykonanej v rámci trestného
konania nemeckými vnútroštátnymi orgánmi, ako aj rozhodnutie ESĽP z 10. októbra 2006
vo veci Paulík c. Slovenská republika, v ktorej išlo o zapretie otcovstva sťažovateľa
určeného podľa tretej domnienky na základe v tej dobe dostupných vedeckých metód, nie
sú, pokiaľ ide o právnu podstatu, identické s vecou vedenou krajským súdom, ktorá bola
podnetom na iniciovanie tohto konania.
S ohľadom na uvedené, ako aj s poukazom na rozhodnutie ESĽP z 28. novembra
1984 vo veci Rasmussen c. Dánko podľa ministerstva spravodlivosti prekluzívna lehota na
podanie návrhu na zapretie otcovstva má „svoje opodstatnenie“ a jej zavedenie
ustanovením § 86 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z. z. sleduje legitímny cieľ, a to „zabezpečiť
právnu istotu a chrániť záujmy dieťaťa“. Ďalej ministerstvo spravodlivosti poukázalo na
rozhodnutie o prijateľnosti sťažnosti č. 34308/96 z 19. októbra 1999 vo veci Yildrim
c. Rakúsko, v ktorom ESĽP vyslovil, že po uplynutí lehoty na spochybnenie otcovstva
začínajú záujmy dieťaťa prevažovať nad záujmami otca na popretí otcovstva.
Podľa ministerstva spravodlivosti problém v súvislosti s právom na zapretie
otcovstva spočíva „v hľadaní právne optimálneho konštruktívneho nástroja, ktorý by
umožnil riešenie situácie, kedy právne určený otec po uplynutí zákonnej lehoty zistí, že
preukázateľne nie je biologickým otcom dieťaťa“.
Podľa § 62 zákona č. 94/1963 Zb. mohol generálny prokurátor Slovenskej republiky
(ďalej len „generálny prokurátor“) využiť svoje oprávnenie podať návrh na zapretie
otcovstva po uplynutí zákonnej lehoty len v prípade, ak si to vyžadoval záujem spoločnosti.
Každý prípad bol posudzovaný individuálne a generálny prokurátor takýto návrh podával
spravidla vtedy, keď požiadavka stability rodičovského vzťahu k dieťaťu bola príliš tvrdá
a zmena statusových pomerov dieťaťa viedla k zlepšeniu jeho pomerov, predovšetkým
k upevneniu rodinných vzťahov fungujúcich na prirodzenom rodičovskom základe.
Aktuálny zákon č. 36/2005 Z. z. v § 96 ods. 1 rozhodovanie o prípustnosti zapretia
otcovstva po uplynutí zapieracej lehoty zveruje do rúk súdu.
Hmotnoprávnou podmienkou začatia takéhoto konania je preukázanie potreby
záujmu dieťaťa na zapretí otcovstva. Z rozhodnutí ESĽP „v zásade vyplýva, že po uplynutí
zákonných lehôt na zapretie otcovstva prevažujú záujmy dieťaťa na udržaní vytvorených
rodinných väzieb nad záujmami otca na zosúladení právnej situácie s biologickou
realitou“.
Európsky súd pre ľudské práva podľa tohto pravidla postupuje predovšetkým
v prípadoch, ak sa preukáže, že sťažovateľmi neboli využité právne prostriedky zapretia
otcovstva v zákonnej lehote zo subjektívnych dôvodov.
Odlišne však posúdil ESĽP situáciu v prípadoch, keď sťažovatelia v zákonnej lehote
nevedeli o skutočnostiach, na základe ktorých by mohli úspešne zaprieť otcovstvo. Podľa
ESĽP v takýchto prípadoch z čl. 8 dohovoru spravidla vyplýva, že biologická a spoločenská
realita prevažuje nad právnymi domnienkami a záujem dieťaťa síce určitú úlohu zohráva,
avšak nie prioritnú. V tejto súvislosti v rámci odôvodnenia svojho stanoviska ministerstvo
spravodlivosti poukázalo na viaceré rozhodnutia ESĽP (rozhodnutia ESĽP vo veci Kroon
a ostatní c. Holandsko z 27. októbra 1994, Mizzi c. Malta z 12. januára 2006, Róžanski
c. Poľsko z 18. mája 2006, Emonet a ostatní c. Švajčiarsko z 13. marca 2008, Phinikaridou
c. Cyprus z 20. marca 2008, Shofman c. Rusko z 24. novembra 2005 či vo veci Paulík
c. Slovensko z 10. októbra 2006).
Podľa ministerstva spravodlivosti uvedené prípady „svedčia o tom, že Slovenská
republika a jej právny systém nie sú dôvodom na osobitné posudzovanie možnej
kontroverzie medzi záujmom na zachovaní právnej prezumpcie určenia dieťaťa na jednej
strane a záujme na zosúladení právneho a biologického stavu veci“.
V tejto súvislosti je tiež potrebné pripomenúť, že „všetky tieto prípady vychádzali
z posúdenia konkrétneho prípadu a jeho riešenia v súlade s vnútroštátnym právnym
poriadkom. V tomto prípade pojednávanom pred Ústavným súdom Slovenskej republiky
však ide o abstraktnú kontrolu ústavnosti a ako už bolo uvedené... skutkové okolnosti
prerušenej veci vedúcej k iniciovaniu konania o súlade právnych predpisov s ústavou boli
iné ako v prípade Paulík c. Slovensko.“.
Podľa ministerstva spravodlivosti je problematická aj «procesnoprávna podmienka
uplatnenia žiadosti na začatie konania o prípustnosti zapretia otcovstva, ktorá spočíva
v tom, že takúto žiadosť môže podať len dieťa. Tu sa totiž do „hry“ dostáva aj článok 14
Dohovoru.».
Ministerstvo spravodlivosti poukázalo na rozhodnutie ESĽP vo veci Mizzi c. Malta
z 12. januára 2006, v ktorom konštatoval aj porušenie čl. 14 dohovoru v spojení s jeho čl. 8,
pretože maltská právna úprava umožňovala dieťaťu, jeho matke a skutočnému otcovi podať
návrh na zapretie otcovstva bez časového obmedzenia, avšak sťažovateľ rovnaké právo
nemal. Z tejto zásady ESĽP vychádzal aj v prípade Paulík c. Slovensko z 10. októbra 2006.
Tieto rozhodnutia «nie sú na rozdiel od tých, ktoré sa viažu na hmotnoprávnu podmienku
v takom „tesnom pute“ k skutkovým okolnostiam prípadu. Naopak tesnejšie sú zviazané
s vnútroštátnym právnym predpisom a teda aj s abstraktnou kontrolou ústavnosti. Z tohto
dôvodu by mohli byť zohľadnené Ústavným súdom Slovenskej republiky aj pri rozhodovaní
v tomto konaní o súlade právnych predpisov s ústavou.».
V dôvodovej správe k zákonu č. 36/2005 Z. z. pripojenej k stanovisku ministerstva
spravodlivosti bolo súhrnne k § 84 až § 96 uvedené: «V porovnaní s pôvodným právnym
stavom zostáva úprava určenia otcovstva vo všeobecnosti zachovaná. Zmena sa týka najmä
doterajšej systematiky. Ustanovenia § 85 až 89 zahŕňajú komplexne úpravu určenia
a zapretia otcovstva určeného podľa prvej domnienky (otcovstvo manžela matky) rovnako
tak § 90 až 93 ohľadne druhej domnienky (súhlasné vyhlásenie rodičov) a § 94 a 95
v prípade tretej domnienky (určenie otcovstva súdom).
V § 91 ods. 2 sa expressis verbis ustanovuje, že maloletý rodič môže urobiť súhlasné
vyhlásenie výlučne pred súdom. Súdna prax vychádzala doteraz len z judikatúry. (R
48/1984 – maloletý môže určiť otcovstvo súhlasným vyhlásením, pokiaľ je jeho vyhlásenie
primerané jeho rozumovej a mravnej vyspelosti zodpovedajúcej jeho veku v spojitosti s § 9
Doterajšia právna úprava priznáva aktívu legitimáciu len matke a dieťaťu k podaniu
návrhu na určenie otcovstva súdom. Tento stav sa môže javiť ako určitá diskriminácia
muža, ktorý sa za otca považoval, ale matka odmietla súhlasné vyhlásenie o jeho otcovstve.
Dohovor o právach dieťaťa priznáva v článku 7 dieťaťu právo poznať svoj biologický
pôvod, poznať svojich rodičov.
V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva navrhuje sa predĺžiť
šesťmesačnú zapieraciu lehotu na tri roky.
Keďže účasť generálneho prokurátora v civilných veciach sa nezhoduje so zásadami,
na ktorých je v právnom štáte budované nezávislé súdnictvo v nadväznosti na rekodifikačný
zámer OZ sa navrhuje, aby bolo možné rozhodnúť o prípustnosti zapretia otcovstva
určeného podľa prvej alebo druhej domnienky po uplynutí zákonom stanovenej lehoty len
na návrh dieťaťa. Návrh zákona rozlišuje dve štádia: podanie návrhu o prípustnosti
zapretia otcovstva a až následne, ak súd vysloví, že zapretie otcovstva bude v záujme
dieťaťa i po uplynutí lehoty, môže dieťa podať na súd návrh na zapretie otcovstva. Podľa
predchádzajúcej úpravy sa generálny prokurátor mohol dozvedieť v praxi o „potrebe
zapretia otcovstva v záujme spoločnosti“ len na základe podnetu napr. matrikového otca.
Podnet bude podľa novej úpravy smerovať k dieťaťu, resp. kolíznemu opatrovníkovi.
Základom je riešiť otázky osobného stavu dieťaťa – na prvom mieste je teda jeho záujem
a nie záujem spoločnosti.
V prípade úspešného zapretia otcovstva, môže dieťa podať návrh podľa § 94 – aby
otcovstvo určil súdu.»
Ústavnému súdu bolo 30. apríla 2010 doručené aj stanovisko národnej rady
k podanému návrhu. Národná rada v stanovisku v súvislosti s prijatím návrhu krajského
súdu na ďalšie konanie uznesením ústavného súdu z 21. januára 2010 aj v časti namietaného
nesúladu § 57 ods. 1 zákona č. 94/1963 Zb. poukázala na predchádzajúcu judikatúru
ústavného súdu, ktorou boli obdobné konania o súlade zastavené s poukazom na § 41a
ods. 4 zákona o ústavnom súde. S ohľadom na znenie čl. 125 ods. 3 ústavy, ktorý upravuje
následky rozhodnutia ústavného súdu o nesúlade právneho predpisu s právnym predpisom
vyššej právnej sily, je podľa národnej rady «otázne, aký následok bude mať rozhodnutie
Ústavného súdu Slovenskej republiky v tejto veci, keď ani jeden z týchto následkov v
prípade zákona č. 94/1963 Z. z. nemôže nastať, nakoľko už nie je súčasťou právneho
poriadku Slovenskej republiky a ani na základe intertemporálnych ustanovení § 114 zákona
č. 36/2005 nie je možné aplikovať namietaný § 57 ods. 1 zákona č. 94/1963 Zb.
Vychádzajúc z Ústavy Slovenskej republiky, na základe ktorej je v Slovenskej republike
parlamentná forma vlády, je otázne či Ústavný súd Slovenskej republiky môže na základe
svojho rozhodnutia „požadovať“ aplikáciu zrušeného (neplatného) zákona. V tejto
súvislosti sa aj z hľadiska ďalšej činnosti Ústavného súdu Slovenskej republiky otvára
priestor na ďalšie konania, v ktorých sa môžu oprávnené subjekty dožadovať „obnovy“ už
zrušených právnych predpisov.».
Podľa národnej rady by mal ústavný súd pri posudzovaní súladu § 57 zákona
č. 94/1963 Zb. s čl. 6 a čl. 8 dohovoru v súlade so svojou judikatúrou (napr. PL. ÚS 9/04)
vychádzať z úplného znenia uvedeného zákona, a zároveň prihliadať na jeho § 62 ods. 1,
v ktorom existoval právny prostriedok umožňujúci zaprieť otcovstvo aj po uplynutí
šesťmesačnej lehoty, ktorý mohol využiť generálny prokurátor, a preto „nie je možné
hovoriť o porušení čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 dohovoru“.
Uprednostnenie práva dieťaťa na rodinu a jeho výchovu rodičmi v úplnej rodine pred
ochranou súkromného života jednotlivca je v záujme zachovania „stability rodinných
vzťahov medzi rodičmi a ich deťmi a v záujme čo najskoršieho dosiahnutia takéhoto stavu,
ktorý je základným predpokladom výchovy detí a rozvoja rodiny“, ako aj v súlade
so zásadami vyjadrenými v čl. II zákona č. 94/1963 Zb., čl. 2 a čl. 3 zákona č. 36/2005 Z. z.
a čl. 7 Dohovoru o právach dieťaťa. S ohľadom na uvedené zásady je koncipovaný aj
samotný text zákona č. 36/2005 Z. z., ktorý „rovnováhu medzi biologickou realitou
a požiadavkou na stabilitu právnych vzťahov dieťaťa voči svojim rodičom, rieši trojročnou
prekluzívnou lehotou, v ktorej sa môže otec domáhať určenia svojho otcovstva“.
Vo vzťahu k namietanému rozporu § 86 ods. 1 v spojení s § 96 ods. 1 zákona
č. 36/2005 Z. z. s čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 dohovoru je podľa národnej rady potrebné
prihliadať na judikatúru ESĽP týkajúcu sa neexistencie právne účinných prostriedkov
v právnom systéme toho-ktorého štátu na popretie otcovstva po uplynutí ustanovenej lehoty,
ktorú možno rozdeliť na dve základné skupiny.
Prvá skupina rozhodnutí ESĽP, v ktorých tento súd konštatoval, že k porušeniu čl. 8
dohovoru nedošlo, sa týka prípadov, keď domnelý otec od momentu, keď sa o narodení
dieťaťa dozvedel, vedel, že nie je otcom alebo mal pochybnosti o otcovstve, ale nevyužil
možnosť poprieť otcovstvo v ustanovenej lehote (Yildrim proti Rakúsku, Rasmussen proti
Dánsku a Kňákal proti Českej republike).
Druhú skupinu rozhodnutí ESĽP tvoria prípady, v ktorých otec nemal dôvod
pochybovať o svojom otcovstve a o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že nie je otcom
dieťaťa, sa dozvedel až po uplynutí ustanovenej lehoty a nemá k dispozícii účinný
prostriedok nápravy na zapretie otcovstva alebo takýto prostriedok ani nikdy nemal.
V týchto prípadoch ESĽP vyslovil, že k porušeniu čl. 8 dohovoru došlo (Shofman proti
Rusku, Mizzi proti Malte, Paulík proti Slovensku).
Prípad Paulík bol pred rozhodnutím ESĽP prerokovaný aj na ústavnom súde, ktorý
túto sťažnosť odmietol uznesením sp. zn. II. ÚS 83/05 zo 17. marca 2005 z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti s poukázaním na to, že povinnosťou sťažovateľa bolo podať návrh na
zapretie otcovstva na všeobecnom súde, ktorý v súlade s čl. 144 ods. 1 ústavy mal
rozhodovať o porušení jeho práv prihliadnuc na medzinárodné zmluvy vrátane dohovoru,
ktoré majú podľa čl. 7 ods. 5 ústavy prednosť pred zákonom.
Je zrejmé, že žalobca ústavným súdom požadovaný prostriedok nápravy využil tým,
že sa na všeobecný súd obrátil s návrhom na zapretie otcovstva. Podľa národnej rady
všeobecný súd môže na základe uvedeného „pri rozhodovaní priamo aplikovať ustanovenia
Dohovoru v súlade s čl. 154c Ústavy Slovenskej republiky“.
V závere stanoviska národná rada uviedla, že na základe „už spomínanej zásady, že
právny poriadok treba aplikovať, interpretovať a vykladať ako celok, je možné povedať, že
fyzická osoba má možnosť domáhať sa porušenia svojich práv týkajúcich sa otcovstva aj
napriek tomu, že uplynula už lehota na zapretie, a to tým, že všeobecný súd bude priamo
aplikovať čl. 8 bod 1 Dohovoru. Je ale otázne, ako si všeobecný súd vysvetlí dané
ustanovenie pri dodržaní čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky prihliadnuc aj na to, že
de iure nie je viazaný rozhodnutiami Európskeho súdu pre ľudské práva.
Na základe uvedených dôvodov navrhujem, aby Ústavný súd Slovenskej republiky
návrh v celom rozsahu zamietol.“.
Ani jeden z účastníkov konania netrval na tom, aby sa vo veci konalo ústne
pojednávanie.
II.
II.1 Návrh krajského súdu smeruje k posúdeniu súladu § 57 ods. 1 zákona
č. 94/1963 Zb. a § 86 ods. 1 v spojení s § 96 zákona č. 36/2005 Z. z. s čl. 6 a čl. 8 dohovoru.
Krajský súd namieta nesúlad uvedených ustanovení z toho dôvodu, že po uplynutí
zapieracej lehoty (podľa zákona č. 94/1963 Zb. šiestich mesiacov, podľa zákona
č. 36/2005 Z. z. troch rokov), ktorá začína plynúť, odkedy sa manžel matky dozvie
o narodení dieťaťa, nemá ako právny otec, resp. „matrikový otec“, ktorý sa dozvie
o skutočnostiach spochybňujúcich jeho otcovstvo, k dispozícii žiadny účinný prostriedok
nápravy na popretie otcovstva k dieťaťu. Ustanovenie § 96 zákona č. 36/2005 Z. z. je, ako
vyplýva z obsahu podaného návrhu krajského súdu, napadnuté iba s úmyslom poukázať na
diskrimináciu právneho otca v možnosti podať opravný prostriedok a zmeniť svoj právny
status vo vzťahu k dieťaťu. Vzhľadom na uvedené bolo predmetom rozhodovania ústavného
súdu v tomto konaní iba posúdenie súladu § 86 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z. z. s čl. 6 a čl. 8
dohovoru.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený
verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu
v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej
spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života
účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,
vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom
spoločnosti.
Podľa čl. 8 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného
a rodinného života, obydlia a korešpondencie (odsek 1).
Štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to
v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej
bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania
nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných
(odsek 2).
Narodením dieťa vstupuje bez svojho vedomia a vôle do právnych vzťahov v pozícii
slabšieho subjektu. S ohľadom na svoju fyzickú i psychickú nezrelosť dieťa nemá možnosť
samo vystupovať v právnych vzťahoch v záujme ochrany svojich práv a záujmov. Štát preto
právam dieťaťa poskytuje zvláštnu ochranu, ktorá sa odzrkadľuje aj v rámci jeho právneho
poriadku poskytujúceho dieťaťu prostredníctvom vnútroštátnych právnych noriem, ale
i medzinárodných zmlúv špecifický „ochranný právny status“. V dôsledku
uprednostňovania záujmu dieťaťa (resp. práv dieťaťa) v právnych vzťahoch pred záujmami
iných osôb nadobúdajú práva dieťaťa charakter privilegovanosti.
Aj právo na ochranu záujmov dieťaťa však nie je absolútne a musí mať rozumné
zákonné limity nezasahujúce predovšetkým do práv iných osôb s jemu konkurujúcimi
záujmami. V záujme ochrany práv dieťaťa, predovšetkým zabezpečenia jeho výchovy
a výživy biologickými rodičmi, právny poriadok ustanovuje určenie rodičovstva (určenie
materstva a zapretie otcovstva) špecifickým spôsobom. V záujme určenia otcovstva zákon
č. 36/2005 Z. z. ustanovuje systém vyvrátiteľných zákonných domnienok otcovstva, podľa
ktorých sa určuje, koho platné právo považuje za otca dieťaťa, resp. kto sa v súlade s latným
právom považuje za otca dieťaťa.
Prvá domnienka otcovstva predpokladá narodenie dieťaťa v čase od uzavretia
manželstva až do uplynutia 300 dní po jeho skončení (§ 85 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z. z.).
K určeniu otcovstva v prospech manžela matky tak v tomto prípade dochádza bez
akéhokoľvek prejavu vôle z jeho strany. K nadobudnutiu statusu otcovstva teda postačuje,
ak nastane zákonom predpokladaná skutočnosť – narodenie dieťaťa v zákonom určenom
čase.
Druhá domnienka otcovstva sa uplatňuje až v prípade nesplnenia prvej a otcovstvo
podľa nej vzniká až na základe súhlasného vyhlásenia oboch rodičov (§ 90 ods. 1 zákona
č. 36/2005 Z. z.). Otcovstvo je v takomto prípade založené na vedomom súhlasnom prejave
vôle nielen otca, ale i matky dieťaťa týkajúcom sa ich rodičovstva, t. j. vychádza
z vedomého prijatia rodičovstva obidvomi rodičmi.
Tretia domnienka otcovstva prichádza do úvahy, pokiaľ nebol otec dieťaťa určený na
základe prvých dvoch domnienok, a vychádza z určenia otcovstva súdom na základe návrhu
niektorého z rodičov dieťaťa, t. j. z preukázania možnosti počatia dieťaťa konkrétnym
mužom v rozhodnom čase (preukazuje sa, či muž súložil s matkou dieťaťa v čase, od
ktorého neprešlo do narodenia dieťaťa menej ako stoosemdesiat a viac ako tristo dní), ktorý
je následne, pokiaľ jeho otcovstvo nevylučujú závažné okolnosti, súdnym rozhodnutím
určený za otca dieťaťa (§ 94 ods. 1 a 2 zákona č. 36/2005 Z. z.).
Zo znenia zákonných domnienok otcovstva je zrejmé, že každá z nich predpokladá,
že status právneho otca nadobudne biologický otec dieťaťa. Túto skutočnosť možno
vyvodiť z toho, že podmienky vzniku právneho otcovstva sú viazané buď na časovo
ohraničené obdobie možného počatia dieťaťa, alebo na vedomé rozhodnutie rodičov
týkajúce sa ich rodičovstva.
Právnym následkom určenia otcovstva by malo byť nadobudnutie rodičovských práv
a povinností k dieťaťu smerujúcich k naplneniu požiadavky zabezpečenia ochrany dieťaťa,
predovšetkým materiálnych i nemateriálnych podmienok pre jeho výchovu a výživu
biologickým rodičom. Právo dieťaťa poznať svojich biologických rodičov podľa čl. 7 ods. 1
Dohovoru o ochrane práv dieťaťa je vo všeobecnosti spojené s jeho právom na
zabezpečenie jeho výchovy a výživy biologickými rodičmi. Zodpovednosť predovšetkým
biologických rodičov za zabezpečenie starostlivosti o dieťa je v súlade so spoločnosťou,
morálkou i právom v zásade akceptovaným princípom zodpovednosti, podľa ktorého by mal
každý jednotlivec niesť zodpovednosť za svoje konanie, ako aj následky z neho
vyplývajúce.
Vo vzťahu k právnej úprave vzťahov medzi rodičmi a deťmi a k požiadavke zhody
právneho a biologického otcovstva Ústavný súd Českej republiky vo svojom náleze sp. zn.
PL. ÚS 15/09 z 8. júla 2010 uviedol:
„Tieto vzťahy sú najprirodzenejším výrazom ľudskej identity a právo v demokratickej
a slobodnej spoločnosti musí rešpektovať ich existenciu. Zmysel a povaha rodinných
vzťahov a rodinného spolužitia totiž nie je primárne právny, právo iba priznáva ochranu ich
reálnej existencii. Táto ochrana potom nemôže byť zabezpečená iba povinnosťou zdržať sa
určitých zásahov zo strany verejnej moci. Štát je súčasne povinný prijať takú úpravu, ktorá
zaručí právne uznanie rodinných vzťahov a vymedzí ich obsah ako vo vzťahoch medzi
rodinnými príslušníkmi navzájom, tak voči tretím osobám.
Z povahy veci musí právne vymedzenie rodiny reflektovať predovšetkým existenciu
biologických vzťahov. Z toho vyplýva i požiadavka, aby právne určenie otcovstva, pokiaľ
nejde o prípad osvojenia, zodpovedalo skutočnému biologickému otcovstvu...“
Vzťahy medzi rodičmi a deťmi spadajú pod ochranu čl. 8 dohovoru. Ochrana
vzťahov medzi rodičmi a deťmi je pritom zabezpečená nielen povinnosťou zdržať sa
zásahov do týchto vzťahov zo strany orgánov verejnej moci, ale aj pozitívnou povinnosťou
štátu prijať opatrenia v záujme ich ochrany a zabezpečenia ich stability, t. j. v záujme
dodržiavania čl. 8 dohovoru. Vo vzťahu k uvedenému ESĽP vyslovil, že účelom čl. 8
dohovoru je v zásade uchrániť jednotlivca pred svojvoľným zásahom verejnej moci a pri
jeho realizácii sa neuspokojí len s príkazom štátu, aby sa zdržal podobných zásahov.
K tomuto negatívnemu záväzku možno pripojiť pozitívne záväzky, ktoré sú súčasťou
efektívneho rešpektovania súkromného alebo rodinného života. Tieto môžu znamenať
prijatie opatrení pre účely rešpektovania súkromného života aj vo vzťahoch jednotlivcov.
Hranicu medzi pozitívnymi a negatívnymi záväzkami štátu na účely čl. 8 dohovoru
nemožno presne definovať. Aplikovateľné princípy sú však porovnateľné. Na určenie, či
takýto záväzok existuje, treba vziať do úvahy spravodlivú rovnováhu medzi všeobecným
záujmom a záujmom jednotlivca. V rámci toho má štát určitý priestor voľnej úvahy
(Mikulič v. Chorvátsko, rozsudok zo 7. februára 2002, ods. 57 – 58, sťažnosť č. 53176/99).
Prípadný nesúlad právneho a biologického otcovstva výrazným spôsobom zasahuje
do súkromnej sféry právneho otca. Takýto zásah nadobúda osobitnú intenzitu v prípade, ak
právny otec napriek dobromyseľnosti o svojom biologickom otcovstve k dieťaťu v čase
nadobudnutia statusu otcovstva je podľa platného právneho poriadku aj po zistení
uvedeného nesúladu povinný plniť svoje rodičovské práva a povinnosti. Stav nesúladu
právneho a biologického otcovstva zasahuje aj samotné dieťa, napr. v jeho práve poznať
svojich biologických rodičov, a taktiež koliduje s právami biologického otca dieťaťa, ktorý
sa usiluje dosiahnuť status právneho otca, ako aj s právami matky dieťaťa.
Európsky súd pre ľudské práva pri aplikácii čl. 8 dohovoru v súlade s pozitívnou
povinnosťou štátu spočívajúcou v požiadavke vytvorenia systému vhodných prostriedkov
na zabezpečenie dodržiavania práva na súkromie zaradil pod jeho rámec aj konanie
o určovaní otcovstva. V rozsudku vo veci Mikulič v. Chorvátsko, rozsudok zo 7. februára
2002 (sťažnosť č. 53176/99), ods. 53, 54 uviedol, že nemusel určiť, či toto konanie o
určenie príbuzenského vzťahu medzi sťažovateľom a jeho predpokladaným otcom je
zahrnuté do „rodinného života“ v zmysle čl. 8 dohovoru, pretože právo poznať svojich
predkov patrí do oblasti aplikácie pojmu „súkromný život“, ktorý zahŕňa dôležité aspekty
osobnej identity, ktorých súčasťou je aj totožnosť rodičov.
S ohľadom na uvedené možno konštatovať, že inštitút rodičovstva je kľúčovým
inštitútom rodinnoprávnych vzťahov. V tejto súvislosti sa stáva kľúčovou otázkou
optimálne riešenie určenia rodičovstva s oprávnením participovať na tomto určení všetkým
účastníkom rodinnoprávnych vzťahov (členov rodiny). Nemožno spochybniť skutočnosť, že
určenie rodičovstva má význam predovšetkým pre postavenie dieťaťa a pre stabilizáciu
rodinnoprávnych vzťahov z hľadiska ďalšej výchovy dieťaťa, a preto aj hodnotenie rozsahu
oprávnení spojených so zapretím otcovstva je podriadené tejto skutočnosti.
Slovenský právny poriadok pozná ako prostriedok dosiahnutia súladu právneho
a biologického otcovstva právneho otca, ktorého otcovstvo bolo určené na základe prvej
zákonnej domnienky otcovstva, zapieraciu žalobu.
Podľa § 86 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z. z. manžel môže do troch rokov odo dňa, keď
sa dozvie, že sa jeho manželke narodilo dieťa, zaprieť na súde, že je jeho otcom.
Predmetom posúdenia ústavného súdu je napadnutý § 86 ods. 1 zákona
č. 36/2005 Z. z., ktorý rieši otázku zapretia otcovstva manžela matky dieťaťa. Podľa
uvedeného ustanovenia zapretie otcovstva sa viaže na splnenie dvoch podmienok a to, že sa
manžel dozvie, že sa jeho manželke narodilo dieťa, a časové obmedzenie jeho oprávnenia
zaprieť otcovstvo do uplynutia trojročnej lehoty od momentu, keď sa dozvie, že sa jeho
manželke narodilo dieťa. Tomuto oprávneniu zodpovedá podľa § 88 ods. 2 zákona
č. 36/2005 Z. z. právo matky do troch rokov od narodenia dieťaťa zaprieť, že otcom dieťaťa
je jej manžel. Ustanovenia týkajúce sa zapretia rodičovstva sú z pohľadu dĺžky lehoty
poskytnutej na zapretie otcovstva ako manželovi matky dieťaťa, tak i matke dieťaťa
v ustanoveniach zákona č. 36/2005 Z. z. proporcionálne vyvážené a ústavne akceptovateľné.
Podľa § 96 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z. z. ak je to potrebné v záujme dieťaťa a ak
uplynula rodičom dieťaťa lehota ustanovená na zapretie otcovstva, môže súd na návrh
dieťaťa rozhodnúť o prípustnosti zapretia otcovstva. V tomto konaní musí byť maloleté
dieťa zastúpené kolíznym opatrovníkom.
Z uvedeného vyplýva, že oprávnenie zaprieť otcovstvo má aj dieťa, a to podľa § 96
zákona č. 36/2005 Z. z. Aj v tomto prípade je potrebné splnenie dvoch, avšak iných
zákonom ustanovených podmienok, a to, ak je to potrebné v záujme dieťaťa a ak uplynula
rodičom dieťaťa lehota ustanovená na zapretie otcovstva. Zákon č. 36/2005 Z. z.
neobmedzuje dieťa žiadnou lehotou na podanie návrhu na zapretie otcovstva.
Právna úprava zapretia otcovstva obsiahnutá v zákone č. 36/2005 Z. z. je založená na
identických princípoch ako predchádzajúca právna úprava zapretia otcovstva podľa zákona
č. 94/1963 Zb. Z formulácie napadnutých ustanovení je zrejmé, že podanie žaloby o zapretie
otcovstva manželom matky dieťaťa, t. j. realizácia práva právneho otca podľa prvej
domnienky otcovstva je obidvomi zákonmi časovo obmedzená lehotou, ktorej začiatok sa
počíta od momentu, keď sa manžel matky dieťaťa dozvedel o narodení dieťaťa, t. j.
subjektívnou lehotou, ktorej začiatok je viazaný na nadobudnutie vedomosti manžela matky
o narodení dieťaťa.
Odlišnosť uvedených právnych úprav spočívajúca len v rozdielnom stanovení dĺžky
lehoty poskytnutej manželovi matky dieťaťa na zapretie otcovstva však vo vzťahu
k podstate veci, ktorou je posúdenie konformnosti ustanovení o zapretí otcovstva (platného
zákona č. 36/2005 Z. z.) s obsahom čl. 6 a čl. 8 dohovoru vo vzťahu k otázke nemožnosti
zaprieť otcovstvo manželom matky po uplynutí lehoty ustanovenej v právnej úprave
plynúcej od momentu, keď sa manžel matky dieťaťa o jeho narodení dozvedel, nie je
dôležitá.
Obmedzenie zákonnej lehoty na podanie zapieracej žaloby, ktorého účelom je
ochrana práv dieťaťa a zabezpečenie stability rodinných pomerov, sa má hodnotiť ako
rešpektovanie limitov ustanovených čl. 8 dohovoru. Európsky súd pre ľudské práva túto
skutočnosť potvrdil vo svojej judikatúre, v ktorej uviedol, že zavedenie premlčacej lehoty
na začatie konania o otcovstve je ospravedlniteľné snahou zaistiť právnu istotu v rodinných
vzťahoch a chrániť záujmy dieťaťa (rozsudok Rasmussen proti Dánsku, rozsudok
z 28. novembra 1984, sťažnosť č. 8777/79).
V danom prípade je preto potrebné pri posudzovaní súladu napadnutých ustanovení
s čl. 8 dohovoru odpovedať na otázku, či vnútroštátna právna úprava zapretia otcovstva,
ktorá umožňuje zosúladiť právne otcovstvo s otcovstvom biologickým prostredníctvom
súdneho rozhodnutia vydaného na základe žaloby o zapretie, ktorej podanie je časovo
obmedzené subjektívnou lehotou plynúcou od momentu, keď sa manžel matky dieťaťa
dozvedel o jeho narodení, dostatočne zohľadňuje kolidujúce záujmy, ktoré predstavujú
predovšetkým právo dieťaťa na zachovanie stability rodinných vzťahov v záujme jeho
ochrany, ale i jemu opozitne stojace právo dieťaťa na poznanie svojich biologických
rodičov, ako aj právo právneho otca, ktorý nie je biologickým otcom dieťaťa, príp. právo
biologického otca domáhajúceho sa nadobudnutia statusu právneho otca či právo matky
dieťaťa.
Keďže žiadnemu z práv dotknutých napadnutými ustanoveniami nemožno priznať
absolútnu povahu, stret kolidujúcich záujmov riešil ESĽP vo svojej judikatúre v závislosti
od skutkových okolností jednotlivých prípadov rôzne.
V prospech práva na ochranu stability rodinných vzťahov v záujme ochrany práv
dieťaťa pred právom právneho otca na zosúladenie jeho biologického a právneho otcovstva
sa ESĽP vyslovil v rozhodnutí Európskej komisie pre ľudské práva vo veci Yildirim
v. Rakúsko, rozhodnutie o prijateľnosti sťažnosti č. 34308/96 z 19. októbra 1999, v ktorom
však významnú úlohu pri jeho posúdení zohrala skutočnosť, že sťažovateľ s istotou vedel,
alebo mal dôvody sa domnievať, že nie je biologickým otcom dieťaťa od jeho samotného
narodenia, a pritom nepodnikol žiadne kroky k popretiu svojho právneho otcovstva
založeného domnienkou. V súlade s touto judikatúrou ESĽP postupoval vo veci Fašang
proti Slovenskej republike, rozhodnutie o prijateľnosti sťažnosti č. 54324/00 z 28. januára
2003, v ktorej konštatoval, že k porušeniu sťažovateľovho práva na prístup k súdu podľa
čl. 6 dohovoru nedošlo vzhľadom na to, že sťažovateľ si bol ešte pred uplynutím zapieracej
lehoty vedomý, že nie je biologickým otcom dieťaťa, avšak svoj návrh na zapretie otcovstva
podal až po uplynutí tejto lehoty. K obdobným záverom dospel ESĽP aj v prípade Kňákal
proti Českej republike, rozhodnutie o prijateľnosti sťažnosti č. 39277/06 z 8. januára 2007.
Odlišne posúdil ESĽP stret práva právneho otca na zosúladenie právneho
a biologického otcovstva s právom na zachovanie stability rodinných pomerov v záujme
ochrany práv dieťaťa vo veci Kroon c/a Holandsko, rozsudok z 27. októbra 1994 (sťažnosť
č. 18535/91), v ktorom uviedol, že nie je dovolené, aby právna domnienka prevažovala nad
biologickou a spoločenskou realitou bez toho, aby bol braný zreteľ na zistené skutočnosti
a priania dotknutých osôb. Na tento záver ESĽP nadviazal vo veci Shofman proti Rusku,
rozsudok z 24. novembra 2005 (sťažnosť č. 74826/01), v ktorom konštatoval porušenie
práva sťažovateľa vyplývajúceho z čl. 8 dohovoru v dôsledku nemožnosti poprieť
otcovstvo. Dotknutá právna úprava totiž takúto možnosť pripúšťala iba v lehote jedného
roka od okamihu, ako sa osoba úradne zapísaná do matriky ako otec dozvedela o zapísaní
narodenia dieťaťa. Uvedeným rozsudkom nebolo konštatované porušenie dohovoru
v dôsledku samotnej existencie ročnej zapieracej lehoty, ale až v dôsledku jej naviazania na
okamih, keď sa manžel matky dieťaťa dozvedel o zapísaní narodenia dieťaťa, a pritom
nebol daný iný prostriedok, ktorým by sa právnou domnienkou určený otec domohol
popretia otcovstva za situácie, keď bolo i súdom uznané, že nie je biologickým otcom.
Z uvedeného je zrejmé, že ESĽP pri aplikácii čl. 8 dohovoru posudzuje odlišne
prípady vedomého založenia vzťahu otca a dieťaťa alebo nepopretia otcovstva právnym
otcom v zákonom ustanovenej zapieracej lehote napriek vedomosti právneho otca, že nie je
biologickým otcom dieťaťa, resp. existencie pochybností týkajúcich sa jeho otcovstva
k dieťaťu, a prípady, keď právny otec svoje otcovstvo popiera po uplynutí zapieracej lehoty,
počas plynutia ktorej však nemal vedomosť o tom, že nie je biologickým otcom dieťaťa. To
znamená, že podstatnou, resp. relevantnou pri aplikácii uvedeného článku dohovoru je
v takýchto prípadoch skutočnosť, kedy sa právny otec dozvie o nesúlade biologického
a právneho otcovstva, resp. o skutočnostiach spochybňujúcich jeho otcovstvo. Až týmto
momentom totiž právny otec, ktorého otcovstvo bolo založené zákonnou domnienkou
otcovstva, získava možnosť vedome svojím rozhodnutím ďalej pokračovať v už založenom
právnom vzťahu s dieťaťom a niesť z neho vyplývajúcu zodpovednosť za jeho výchovu
a výživu (resp. zodpovednosť spojenú s jeho rodičovskými právami a povinnosťami) alebo
využiť právne prostriedky na odstránenie nesúladu medzi právnym a biologickým
otcovstvom.
Subjektívna lehota ustanovená na podanie zapieracej žaloby v napadnutom
ustanovení zákona č. 36/2005 Z. z., resp. podmienky plynutia uvedenej lehoty nezohľadňujú
fakt, že manžel matky ako právny otec vo väčšine prípadov nadobudne status otcovstva
a prijme zodpovednosť za plnenie rodičovských práv a povinností dobromyseľne
s vedomím, že je biologickým otcom dieťaťa. Napriek všeobecnej požiadavke na
spravodlivom usporiadaní vzťahov, resp. na spravodlivom vyvážení všetkých dotknutých
záujmov v prípade zistenia, že nie je biologickým otcom dieťaťa až po uplynutí zapieracej
lehoty, nemá možnosť sa slobodne a vedome rozhodnúť, či zotrvá v už založenom právnom
vzťahu s dieťaťom, alebo sa rozhodne využiť právne prostriedky smerujúce k jeho
ukončeniu.
Podľa § 62 zákona č. 94/1963 Zb. mohol generálny prokurátor v prípadoch otcovstva
určeného na základe tzv. prvej alebo druhej domnienky otcovstva podať návrh na zapretie
otcovstva potom, ako uplynula lehota ustanovená na zapretie otcovstva jedného z rodičov,
ak to vyžadoval záujem spoločnosti. Tento návrh podával generálny prokurátor proti otcovi,
matke a dieťaťu. Ak niektorý z nich už nebol nažive, generálny prokurátor podával návrh na
zapretie otcovstva proti ostatným z nich, a ak nebol nažive nikto z nich, podával ho proti
opatrovníkovi, ktorého súd v takomto konaní ustanovil.
V prípade Paulík c/a Slovenská republika (sťažnosť č. 10699/05) rozsudkom
z 10. októbra 2006 ESĽP prerokoval prípad namietaného porušenia čl. 8 a čl. 14 dohovoru
v dôsledku nemožnosti zmeniť právoplatné rozhodnutie o určení otcovstva. Sťažovateľ
v tomto prípade nadobudol otcovstvo podľa tretej domnienky otcovstva na základe
znaleckého dôkazu zodpovedajúceho stavu vedeckého poznania v danom čase. Napriek
tomu, že po rokoch došlo k pokroku v metódach zisťovania otcovstva a on získal nový
dôkaz, podľa ktorého otcom dieťaťa nebol, nemal k dispozícii žiadny opravný prostriedok,
riadny ani mimoriadny, ktorý by mu umožňoval dať právny stav do súladu s biologickou
skutočnosťou. Vo svojom rozhodnutí ESĽP pripustil, že legitímny záujem na zachovaní
právnej istoty a dôvery v rodinné vzťahy a na ochrane záujmov dieťaťa môže ako
principiálny dôvod ospravedlňovať rozdiel v zaobchádzaní s osobami, ktoré majú záujem na
popretí otcovstva, založený na skutočnosti, či bolo otcovstvo iba predpokladané
vnútroštánym právom (prezumované), alebo bolo určené rozhodnutím, ktoré sa stalo
právoplatným. Napriek tomu však sledovanie tohto cieľa v prerokovávanom prípade
vyústilo do zistenia, že zatiaľ, čo sťažovateľ nemal k dispozícii žiadny postup, ktorým by
mohol napadnúť určenie svojho otcovstva, iné osoby v analogickej situácii [domnelí otcovia
a domnelé matky, ktorých otcovstvo bolo zákonom predpokladané (prezumované) a ktorí
mali možnosť podať návrh generálnemu prokurátorovi na zapretie otcovstva] ho mali
a príslušné právne normy nepriznávali žiadnu relevanciu ani osobitným okolnostiam tohto
prípadu (vek, osobné pomery, postoje dieťaťa a ďalších dotknutých osôb). Európsky súd pre
ľudské práva následne dospel k záveru, že medzi sledovaným cieľom a konečnými
prostriedkami použitými na jeho dosiahnutie nebol primeraný vzťah proporcionality, a preto
došlo k porušeniu čl. 14 v spojení s čl. 8 dohovoru.
Možnosť generálneho prokurátora podať návrh na zapretie otcovstva už zákonom
č. 36/2005 Z. z. nie je daná. V zmysle ustanovenia § 96 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z. z. je
dieťa jediným aktívne legitimovaným subjektom oprávneným iniciovať konanie o zapretie
otcovstva aj po uplynutí zapieracej lehoty. Vzhľadom na konvalidujúce záujmy právneho
otca a dieťaťa týmto prostriedkom patriacim výlučne do dispozičnej sféry dieťaťa sa právny
otec nemôže efektívne domáhať ochrany svojho subjektívneho práva na zosúladenie
právneho a biologického otcovstva k dieťaťu.
Z rozhodnutia ESĽP Paulík v. Slovenská republika (sťažnosť č. 10699/05) rozsudok
z 10. októbra 2006 možno vyvodiť, že v súlade s výkladom čl. 14 v spojení s čl. 8 dohovoru
právny otec, ktorý sa až po uplynutí zapieracej lehoty dozvie, že bol matkou uvedený do
omylu v súvislosti s jeho biologickým otcovstvom k dieťaťu, by mal mať možnosť
prostredníctvom opravných prostriedkov poskytnutých mu právnym poriadkom štátu svoje
právne otcovstvo napadnúť, resp. požiadať o jeho zrušenie. Možnosť zaprieť otcovstvo po
uplynutí zapieracej lehoty v súčasnosti zákon č. 36/2005 Z. z. okrem dieťaťa poskytuje iba
manželovi matky dieťaťa, ktoré sa narodilo v čase medzi stoosemdesiatym dňom a trojstým
dňom od vykonania zákroku asistovanej reprodukcie so súhlasom manžela matky, a to
v prípade, ak sa preukáže, že matka dieťaťa otehotnela inak. Poskytnutie opravného
prostriedku by však vzhľadom na intenzitu záujmu právneho otca na odstránení porušovania
jeho práva na súkromie, resp. záujmu na spravodlivom usporiadaní právnych vzťahov
s dieťaťom v takýchto prípadoch nemalo byť závislé od spôsobu nadobudnutia statusu
otcovstva, resp. zákonnej domnienky otcovstva, podľa ktorej bolo jeho otcovstvo
nadobudnuté.
Súčasná právna úprava nezohľadňuje osobitný charakter týchto vzťahov založených
v prevažnej väčšine na vzájomnej dôvere rodičov žijúcich v manželstve alebo inom
obdobnom súžití muža a ženy a neposkytuje dotknutým účastníkom týchto vzťahov
možnosť ochrany ich subjektívnych práv, resp. spravodlivú rovnováhu v ochrane práv
každého z účastníkov uvedených právnych vzťahov.
Právnemu otcovi po uplynutí zapieracej lehoty, ktorá začína plynúť dňom, keď sa
manžel matky dozvedel o narodení dieťaťa, nie je poskytnutý žiadny účinný prostriedok
nápravy na zapretie otcovstva, inak povedané, právny otec po uplynutí zapieracej lehoty
nemá možnosť uplatniť svoje argumenty týkajúce sa zapretia otcovstva na súde napriek
tomu, že napr. disponuje biologickým dôkazom, ktorý túto skutočnosť preukazuje.
Požiadavka vytvorenia účinného prostriedku nápravy vo vnútroštátnom právnom poriadku
je pritom spojená s právom každého domáhať sa ochrany svojich subjektívnych práv podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd v súhrne konštatuje, že právnou úpravou ustanovená lehota na podanie
zapieracej žaloby (zapieracia lehota) nie je v rozpore s označenými článkami dohovoru.
Vymedzenie tejto lehoty a podmienok jej plynutia však musí vyváženým spôsobom
rešpektovať práva všetkých v týchto právnych vzťahoch zúčastnených osôb. Zákonom
č. 94/1963 Zb. ustanovená 6-mesačná zapieracia lehota poskytovala dotknutým osobám
neprimerane krátky časový priestor na uplatnenie ich práv, a preto bola rešpektujúc práva
priznané ústavou i dohovorom novou zákonnou úpravou – zákonom č. 36/2005 Z. z.
predĺžená na 3 roky. Z hľadiska vyváženia všetkých dotknutých záujmov pri usporiadaní
právnych vzťahov súvisiacich s právnym otcovstvom je potrebné zobrať do úvahy
predovšetkým moment začatia plynutia zapieracej lehoty, ktorý musí zohľadňovať okamih,
v ktorom sa právny otec dozvedel o skutočnostiach spochybňujúcich jeho otcovstvo.
Právnou úpravou ustanovené začatie plynutia zapieracej lehoty od momentu, keď sa manžel
matky dozvedel o narodení dieťaťa, totiž neprimerane oslabuje jeho záujmy.
Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté ustanovenia
neposkytujú dostatočnú ochranu záujmom všetkých dotknutých subjektov, resp.
nezohľadňujú dostatočne právo právneho otca na zosúladenie biologického a právneho
otcovstva. Právny otec nemá opravný prostriedok, ktorým by sa mohol brániť proti
neprimeranému zásahu do svojich práv. Napadnuté ustanovenia neprimerane zasahujú do
jeho práva na súkromie podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru, ako aj do práva na prístup k súdu podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Vzhľadom na uvedené možno konštatovať, že napadnuté ustanovenie zákona
č. 36/2005 Z. z. týkajúce sa zapretia otcovstva nedostatočne rešpektuje limity ustanovené
v čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 dohovoru.
II.2 Ústavný súd uznesením sp. zn. PL. ÚS 1/2010 z 21. januára 2010 prijal návrh
navrhovateľa v rozsahu, ako bol ústavnému súdu predložený, to znamená vo vzťahu
k namietanému ustanoveniu § 57 ods. 1 zákona č. 94/1963 Zb., ako aj ustanoveniu § 96
ods. 1 zákona č. 36/2005 Z. z. Pri meritórnom preskúmavaní dôvodnosti návrhu bolo
nevyhnutné vysporiadať sa dôsledne a jednoznačným spôsobom s otázkou, ktoré z týchto
ustanovení je aplikovateľné pri rozhodovaní o predmetnej žalobe všeobecnými súdmi.
Podľa intertemporálneho ustanovenia § 114 zákona č. 36/2005 Z. z. právne vzťahy,
ktoré vznikli pred 1. aprílom 2005, sa posudzujú podľa ustanovení tohto zákona. Vznik
týchto právnych vzťahov, ako aj práva a povinnosti z nich vzniknuté sa však posudzujú
podľa doterajších predpisov.
Takto formulované všeobecné prechodné ustanovenie nie je v rámci legislatívy ničím
neobvyklým a z hľadiska právnej teórie je už notorietou, že v týchto prípadoch nejde o tzv.
pravú (zakázanú) retroaktivitu, ale o nepravú retroaktivitu, ktorá je naopak v súvislosti
s uplatňovaním princípu uchovávania dôvery v právny poriadok a princípu právnej istoty
nielen tolerovaným, ale aj potrebným nástrojom pri vykonávaní významnejších zmien
v právnom poriadku, bez ktorého by sa mohli existujúce spoločenské vzťahy ocitnúť v stave
právnej bezprízornosti, resp. mohlo by dôjsť ku vzniku právneho vákua. Nepravá
retroaktivita inými slovami spočíva v tom, že právne vzťahy, ktoré vznikli za platnosti starej
právnej normy, sa spravujú týmto právom až do momentu účinnosti nového práva, potom sa
už však riadia novým právom.
Pri vnímaní obsahu § 114 zákona č. 36/2005 Z. z. vcelku, t. j. rovnocenne – znenie
prvej i druhej vety, treba zdôrazniť, že zákonodarca rešpektoval štandardný normotvorný
prístup. Kým uplatnenie prvej vety znamená, že v časovom strete dvoch právnych predpisov
dostáva nová právna úprava prednosť v tom zmysle, že sa ňou odo dňa jej účinnosti
spravujú právne vzťahy založené starou právnou normou, druhá veta je výrazom
legislatívnej korektnosti a bezvýhradného rešpektovania spomínaných ústavnoprávnych
princípov.
Ústavný súd v tejto súvislosti prezentuje názor, že načrtnuté zásady, ktoré je potrebné
dodržiavať vo sfére normotvorby, je žiaduce uplatňovať aj v aplikačnej praxi, čo platí
osobitne v oblasti rodinného práva, ktoré v mnohých prípadoch upravuje aj ľudsky citlivé
právne vzťahy. Pri posudzovaní konkrétneho normatívneho obsahu druhej vety citovaného
prechodného ustanovenia v zásade nerobí problém slovné spojenie „vznik týchto právnych
vzťahov“. V konkrétnych reáliách prípadu to znamená, že výlučne zákon č. 94/1963 Zb. sa
použije, ak by sa malo hodnotiť, či nastali za jeho účinnosti právne skutočnosti
predpokladané v jeho ustanovení § 51 ods. 1.
Pokiaľ však ide o dešifrovanie práv a povinností, ktoré z tohto právneho vzťahu
(rodič – dieťa) vznikli, je nevyhnutné pridržiavať sa ich, do úvahy prichádzajúceho, obsahu.
Pre potreby tohto odôvodnenia postačí v tejto súvislosti poukázať na ustanovenia druhej
časti prvej hlavy zákona č. 94/1963 Zb., osobitne na ustanovenia § 32 až § 40 upravujúce
vzájomné práva a povinnosti rodičov a detí.
Nemožno však opomenúť ani časový faktor uplatňovania zákona č. 94/1963 Zb. na
vzniknuté práva a povinnosti daného rodinnoprávneho vzťahu, ktorý je rovnako dôležitý.
Zákon č. 94/1963 Zb. možno použiť iba na tie práva a povinnosti (a možno ich označiť tiež
ako nároky), ktoré vznikli do nadobudnutia účinnosti zákona č. 36/2005 Z. z. V opačnom
prípade by došlo k neprípustnému predlžovaniu účinnosti zákona č. 94/1963 Zb. aj na
obdobie po strate jeho platnosti.
Z analytického hľadiska nie je možné opomenúť, že vždy musí ísť o také konkrétne
práva a povinnosti, ktoré vznikli zo základného rodinnoprávneho vzťahu (slovné spojenie
„z nich vzniknuté“). Akékoľvek iné, aj keď súvisiace práva, ktoré sa uplatňujú po
nadobudnutí účinnosti zákona č. 36/2005 Z. z. a ktoré nespadajú do rámca obsahu tohto
základného vzťahu vyplývajúceho z právnej úpravy zákona č. 94/1963 Zb., nemožno
posudzovať podľa tohto zákona, ale podľa zákona č. 36/2005 Z. z.
Právo na zapretie otcovstva manželom matky, ktoré, s výnimkou dĺžky lehoty, je
identicky upravené v obidvoch citovaných zákonoch, je bez akýchkoľvek pochybností tým
právom, ktoré sa z uvedeného rámca obsahu rodinnoprávneho vzťahu otec – dieťa
jednoznačne vymyká. Toto právo síce v určitej potenciálnej rovine existuje, ale rozhodne
nejde o právo hmotnoprávnej povahy, ktoré by bolo možné zahrnúť do „práv vzniknutých“
z rodinnoprávneho vzťahu otec – dieťa. Tu skôr možno hovoriť o určitej podobe tzv.
žalobného práva, ktoré však, ak je uplatnené za účinnosti zákona č. 36/2005 Z. z., treba
posudzovať podľa tohto nového zákona.
Na základe uvedeného rozboru a všetkých podstatných skutočností, ktoré majú vplyv
na posúdenie nastolenej otázky, ústavný súd konštatuje, že v konaní pred všeobecným
súdom, v súvislosti s ktorým krajský súd predložil návrh ústavnému súdu, sa pri
rozhodovaní o zapieracej žalobe zákon č. 94/1963 Zb. nepoužije a je potrebné aplikovať
zákon č. 36/2005 Z. z. Ústavný súd preto rozhodol o tejto časti návrhu navrhovateľa tak,
ako to je uvedené v II. bode výroku.
II.3 Podľa čl. 125 ods. 3 ústavy ak ústavný súd svojím rozhodnutím vysloví, že
medzi právnymi predpismi uvedenými v odseku 1 je nesúlad, strácajú príslušné predpisy,
ich časti, prípadne niektoré ich ustanovenia účinnosť. Orgány, ktoré tieto právne predpisy
vydali, sú povinné do šiestich mesiacov od vyhlásenia rozhodnutia ústavného súdu uviesť
ich do súladu s ústavou, s ústavnými zákonmi a medzinárodnými zmluvami vyhlásenými
spôsobom ustanoveným zákonom, a ak ide o predpisy uvedené v odseku 1 písm. b) a c), aj
s inými zákonmi, a ak ide o predpisy uvedené v odseku 1 písm. d), aj s nariadeniami vlády
a so všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných
orgánov štátnej správy. Ak tak neurobia, také predpisy, ich časti alebo ustanovenia strácajú
platnosť po šiestich mesiacoch od vyhlásenia rozhodnutia.
Podľa čl. 125 ods. 6 ústavy rozhodnutie ústavného súdu vydané podľa odsekov 1, 2
a 5 sa vyhlasuje spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Právoplatné rozhodnutie
ústavného súdu je všeobecne záväzné.
Vzhľadom na vyslovenie nesúladu § 86 ods. 1 platného zákona č. 36/2005 Z. z. bude
v súlade s čl. 125 ods. 3 ústavy povinnosťou národnej rady do šiestich mesiacov od
vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky uviesť uvedené
ustanovenia do súladu s čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 dohovoru. Ak tak národná rada v tejto
lehote neurobí, stratí napadnuté ustanovenie zákona č. 36/2005 Z. z. platnosť.
Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde sa k rozhodnutiu pripája odlišné
stanovisko sudcu Lajosa Mészárosa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. apríla 2011