Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 279/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. septembra

2009 predbežne prerokoval sťažnosť R. N., K., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátkou

JUDr. A. V., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Špeciálneho súdu Pezinok sp. zn.

z 15. apríla 2009 a jemu predchádzajúcim postupom a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 30. apríla 2009 a jemu predchádzajúcim

postupom a takto

rozhodol:

Sťažnosť R. N. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej

republiky na jej prerokovanie a rozhodnutie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. júna 2009

doručená sťažnosť R. N., K., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného

advokátkou JUDr. A. V., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl.

46 ods. 1 (ďalej len „“) a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Špeciálneho súdu Pezinok (ďalej len „špeciálny súd“) sp. zn. z 15. apríla

2009 (ďalej len „uznesenie z 15. apríla 2009“) a jemu predchádzajúcim postupom

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1

Tošs 11/2009 z 30. apríla 2009 (ďalej len „uznesenie z 30. apríla 2009“) a jemu

predchádzajúcim postupom.

Zo sťažnosti a z pripojených príloh vyplýva, že sťažnosť sťažovateľa „... smeruje

proti uzneseniu Špeciálneho súdu v Pezinku sp. zn. PK-1 zo dňa 15. apríla 2009,

ktorým rozhodol, že podľa predseda senátu 1T Špeciálneho súdu

v Pezinku JUDr. I. K. nie je vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania v trestnej

veci proti obžalovanému R. N. a spol., vedenej na Špeciálnom súde v Pezinku pod sp. zn.

, ako aj proti uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Tošs

11/2009 zo dňa 30. apríla 2009, ktorým podľa napadnuté uznesenie

zrušil“.

Sťažovateľ ďalej v sťažnosti ďalej uvádza: „Rozsudkom Špeciálneho súdu v Pezinku

sp. zn. zo dňa 17. februára 2009 boli obžalovaní... uznaní za vinných za

trestný čin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny a teroristickej skupiny

podľa § 185a ods. 1 Tr. zák. účinného do 31.12.2005 a iné trestné činy, za čo im boli

uložené rôzne tresty odňatia slobody.

V skutkoch v bodoch I.), II.), III.), V.), VI.), VII.), VIII.) a X.) predmetného rozsudku

súd v plnom rozsahu uviedol meno a priezvisko sťažovateľa vrátane popisu skutku, z

ktorého vyplýva, že sťažovateľ sa mal dopustiť jednotlivých konaní tak ako obžalovaní,

ktorých sa týka predmetný rozsudok.

Uvedené skutočnosti súd uviedol v predmetnom rozsudku voči osobe sťažovateľa

napriek tomu, že sťažovateľ bol vylúčený z predmetnej veci, kde sa pôvodne viedlo spoločné

konanie, na samostatné konanie, pričom trestné konanie voči osobe sťažovateľa doposiaľ

skončené nebolo a nebol voči jeho osobe vyhlásený žiaden rozsudok, teda súd nerozhodol

o jeho vine ani o treste...

Dňa 15. apríla 2009 na hlavnom pojednávaní Špeciálneho súdu v Pezinku sťažovateľ

prostredníctvom svojho náhradného obhajcu ústne do zápisnice vzniesol námietku

zaujatosti voči predsedovi senátu 1T Špeciálneho súdu v Pezinku JUDr. I. K., ktorú

odôvodnil tým, že predseda senátu porušil jeho prezumpciu neviny, pretože ho v rozsudku

obžalovaného R. O. a spol. označil za páchateľa trestných činov...

Špeciálny súd v Pezinku uznesením sp. zn. zo dňa 15. apríla 2009

rozhodol, že podľa predseda senátu 1T Špeciálneho súdu v Pezinku

JUDr. I. K. nie je vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania v trestnej veci proti

obžalovanému R. N. a spol., vedenej na Špeciálnom súde v Pezinku pod sp. zn. PK-

...

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. zo dňa 30. apríla

2009 na základe sťažnosti sťažovateľa podľa napadnuté uznesenie

zrušil s poukazom, že námietka zaujatosti nebola vznesená bezodkladne a dôvodom

námietky bol len procesný postup súdu...

Sťažovateľ namieta, že uznesením Špeciálneho súdu v Pezinku sp. zn.

zo dňa 15. apríla 2009 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo dňa 30. apríla 2009 došlo k porušeniu jeho základného práva na

spravodlivý proces, ktoré je zaručené v a Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd...“

Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na to, že „... skutočnosť, že v odsudzujúcom

rozsudku v inej trestnej veci súd uviedol podrobný popis kriminálneho konania sťažovateľa,

pričom jeho trestná vec pre tie isté skutky doposiaľ skončená nebola, teda nebol vyhlásený

žiaden rozsudok, budí v sťažovateľovi celkom opodstatnený dojem hraničiaci až

s presvedčením, že ten istý predseda senátu, ktorý prejednáva vylúčenú vec sťažovateľa

tohto odsúdi v budúcnosti, aj keď v súčasnosti ešte nebolo skončené dokazovanie...

Špeciálny súd sa v napadnutom uznesení zaoberal aspoň meritom veci, keď rozhodol,

že predseda senátu nie je vylúčený a neuznal dôvody sťažovateľa s poukazom na skutočnosť,

že rozhodoval o iných obžalovaných.

Najvyšší súd Slovenskej republiky však ani len nepriznal namietané právo

sťažovateľovi a s odkazom na vnútroštátne právo, konkrétne na ust.

uznesenie Špeciálneho súdu zrušil.

S argumentáciou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nemožno súhlasiť, pretože

nie je v súlade ani len s vnútroštátnym právom.

Pokiaľ tento vytýka, že sťažovateľ nepodal námietku zaujatosti bezodkladne, tak

k uvedenému je potrebné uviesť, že Najvyšší súd Slovenskej republiky nepredložil žiadne

argumenty, o ktoré by oprel svoje tvrdenie. Predovšetkým je potrebné uviesť, že

sťažovateľovi predmetný rozsudok ani len doručovaný nebol, a teda nie je možné posúdiť

objektívne dobu, ktorá uplynula odkedy sa o namietaných skutočnostiach v ňom uvedených

dozvedel, pričom sťažovateľ tvrdí, že námietku podal obratom. Rovnako neobstojí ani

argument Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý vyhodnotil námietku sťažovateľa len

ako námietku na procesný postup súdu, pretože vydanie rozsudku v inej veci, v ktorom boli

uvedené namietané skutočnosti, aj keď sa pôvodne viedlo spoločné konanie, nepochybne nie

je procesným postupom vo veci týkajúcej sa sťažovateľa, ale podanie námietky možno

naopak celkom jednoznačne zaradiť, už aj z pohľadu systematizácie ,

medzi základné práva sťažovateľa. Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sa

tak javí byť ako arbitrárne.“.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„1. Špeciálny súd v Pezinku v konaní vedenom pod sp. zn. PK-1

uznesením zo dňa 15. apríla 2009 a Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom

pod sp. zn. uznesením zo dňa 30. apríla 2009 porušili základné právo

sťažovateľa R. N. na spravodlivý proces zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru a právo domáhať

sa

zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde zaručené

v .

2. Sťažovateľovi R. N. priznáva úhradu trov právneho zastúpenia v sume 245,70.-

EUR, (slovom dvestoštyridsaťpäť EUR a sedemdesiat centov), za dva úkony v konaní pred

ústavným súdom (prevzatie a príprava zastúpenia, písomné podanie na súd 2 x po 115,90.-

EUR, režijný paušál 2 x po 6,95.- EUR), ktoré sú mu spoločne a nerozdielne povinní

vyplatiť Špeciálny súd v Pezinku a Najvyšší súd Slovenskej republiky na účet jeho právneho

zástupcu... do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že prokurátor Úradu špeciálnej

prokuratúry podal 27. apríla 2007 špeciálnemu súdu obžalobu na sťažovateľa a ďalších

spoluobvinených pre trestný čin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny

a teroristickej skupiny podľa účinného do 31. decembra

2005 a iné trestné činy. Trestná vec sťažovateľa bola pôvodne vedená špeciálnym súdom

pod sp. zn. , avšak na hlavnom pojednávaní 3. novembra 2008 bola spolu

s trestnými vecami niektorých ďalších spoluobvinených vylúčená na samostatné konanie.

V súčasnej dobe je vedená špeciálnym súdom pod sp. zn. .

Dňa 15. apríla 2009 sťažovateľ prostredníctvom svojho náhradného obhajcu vzniesol

voči predsedovi senátu 1T špeciálneho súdu JUDr. I. K. námietku zaujatosti. Jej podstatou

je tvrdenie, že JUDr. I. K. porušil jeho prezumpciu neviny, pretože v rozsudku

obžalovaného R. O. a spol. sp. zn. zo 17. februára 2009 označil sťažovateľa

za páchateľa trestných činov, a vzhľadom na túto skutočnosť má sťažovateľ pochybnosti

o nezaujatosti JUDr. I. K. v jeho trestnej veci.

O námietke zaujatosti rozhodol špeciálny súd uznesením z 15. apríla 2009 tak, že

JUDr. I. K. nie je vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania s odôvodnením, že

pokiaľ bol sťažovateľ v danom rozsudku uvádzaný, je to len z dôvodu, že dokazovaním

v danej trestnej veci sa takýto stav preukázal.

Proti uzneseniu špeciálneho súdu z 15. apríla 2009 podal sťažovateľ sťažnosť,

o ktorej rozhodol najvyšší súdu uznesením z 30. apríla 2009 tak, že napadnuté uznesenie

zrušil z dôvodu, že námietka sťažovateľa nebola vznesená bezodkladne a námietka je rýdzo

procesného charakteru, a preto senát špeciálneho súdu nemal o tejto námietke rozhodovať.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva

podľa a práva podľa dohovoru postupom a uznesením

špeciálneho súdu z 15. apríla 2009 a postupom a uznesením najvyššieho súdu z 30. apríla

2009. Podstatou námietok sťažovateľa je tvrdenie, že

- špeciálny súd na základe námietky zaujatosti vznesenej voči predsedovi

špeciálneho súdu JUDr. I. K. ho nevylúčil z vykonávania úkonov trestného konania,

- najvyšší súd pri rozhodovaní o sťažnosti proti uzneseniu špeciálneho súdu

konštatoval, že na jeho prijatie vôbec nebol dôvod, a preto ho zrušil.

Ústavný súd sa pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zaoberal tiež otázkou, či je na

prerokovanie sťažnosti daná jeho právomoc.

Zo sťažnosti vyplýva, že trestná vec sťažovateľa vedená špeciálnym súdom pod

sp. zn. nebola dosiaľ právoplatne skončená. Z tohto zistenia ústavný súd

vychádzal.

Z citovaného vyplýva, že právomoc ústavného súdu konať

a rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ktorými namietajú

porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy, je založená na princípe subsidiarity.

Princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú

osobu. Preto každá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho

základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu ten

orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza uplatneniu právomoci ústavného

súdu (podobne , , , ).

Zmysel a účel princípu subsidiarity treba vidieť v tom, že ochrana ústavnosti

nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou

všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd

predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje

až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane

ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popretie princípu subsidiarity právomoci

ústavného súdu, na ktorom je založená právomoc ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1

(m. m. napr. ).

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením špeciálneho súdu z 15. apríla 2009

a jemu predchádzajúcim postupom

Sťažovateľ namieta porušenie svojich práv uznesením špeciálneho súdu z 15. apríla

2009, ktorým bolo rozhodnuté, že podľa predseda senátu

1T špeciálneho súdu JUDr. I. K. nie je vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania.

Proti uzneseniu špeciálneho súdu z 15. apríla 2009 mal sťažovateľ možnosť podať

sťažnosť, o ktorej je oprávnený rozhodovať najvyšší súd. Sťažovateľ možnosť danú mu

využil a sťažnosť podal.

Keďže právomoc všeobecného súdu v danej veci vylučuje právomoc ústavného súdu,

bolo treba sťažnosť sťažovateľa v tejto časti pri jej predbežnom prerokovaní odmietnuť

z dôvodu nedostatku právomoci.

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu z 30. apríla 2009

a jemu predchádzajúcim postupom

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti opakovane zdôraznil, že trestné

konanie od svojho začiatku až po jeho koniec je procesom, v ktorom sa v rámci

vykonávania jednotlivých úkonov a realizácie garancií pre ochranu práv a slobôd môžu zo

strany orgánov činných v trestnom konaní a taktiež aj zo strany súdov naprávať, resp.

korigovať aj jednotlivé pochybenia (mutatis mutandis napr. , ).

Spravidla až po jeho skončení možno na ústavnom súde namietať pochybenia znamenajúce

porušenia práv a slobôd označených v , ktoré neboli odstránené v jeho

priebehu (napr. , , , ).

Proti nesprávnemu a nezákonnému procesnému postupu súdu prvého stupňa sa

obžalovaný môže brániť (pokiaľ neboli akceptované jeho námietky či návrhy v priebehu

prvostupňového konania) podaním odvolania proti rozsudku súdu prvého stupňa.

Podľa odvolací súd zruší napadnutý rozsudok aj

pre podstatné chyby konania, ktoré napadnutým výrokom rozsudku predchádzali, najmä

preto, že boli porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť objasnenie veci alebo právo

obhajoby. O podstatnú chybu konania ide aj vtedy, ak sa na konaní zúčastnil orgán, ktorý

bol vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania v danej veci (§ 31 Trestného

poriadku). Obžalovaný môže navyše napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu

dovolaním, ak sa domnieva, že v jeho veci konal alebo rozhodol orgán činný v trestnom

konaní, sudca alebo prísediaci, ktorý mal byť vylúčený z vykonávania úkonov trestného

konania [ ,

v spojení s ].

Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ bude mať v ďalších

štádiách trestného konania k dispozícii právne prostriedky na účinnú obranu ním

označených práv, o ktorých po ich uplatnení budú nielen oprávnené, ale aj povinné

rozhodnúť vecne príslušné všeobecné súdy. Za týchto okolností by prijatie sťažnosti

sťažovateľa na ďalšie konanie bolo v rozpore s princípom subsidiarity, na ktorom

je založená právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1

.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosť

sťažovateľa aj v tejto časti odmietol podľa z dôvodu

nedostatku svojej právomoci.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. septembra 2009