Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 4 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (9)PL. ÚS 22/00
PDF · 241.93 KB
No categories available
PL. ÚS 22/00
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
PL. ÚS 22/00-75
Ústavný súd Slovenskej republiky v pléne o návrhu 35 poslancov Národnej
rady Slovenskej republiky, zastúpených poslankyňou prof. JUDr. K. T., DrSc., proti
Národnej rade Slovenskej republiky, zastúpenej poslancom doc. JUDr. P. K., CSc., na
začatie konania podľa čl. 125 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky o súlade § 41
ods. 2 písm. b) a c) zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1990 Zb. o voľbách do
Slovenskej národnej rady v znení neskorších predpisov s čl. 12 ods. 2 a čl. 30 ods. 4
Ústavy Slovenskej republiky 11. januára 2001 takto
r o z h o d o l :
Návrhu 35 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na vyslovenie
nesúladu § 41 ods. 2 písm. b) a c) zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1990 Zb.
o voľbách do Slovenskej národnej rady v znení neskorších predpisov s čl. 12 ods. 2
a čl. 30 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol
7. augusta 2000 doručený návrh 35 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky
(ďalej len „navrhovateľ“) na začatie konania o súlade § 41 ods. 2 písm. b) a c) zákona
Slovenskej národnej rady č. 80/1990 Zb. o voľbách do Slovenskej národnej rady
v znení neskorších predpisov (ďalej len „volebný zákon“) s čl. 12 ods. 2 a čl. 30
ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“).
Navrhovateľ žiadal, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„Paragraf 41 ods. 2 písm. b) a c) zákona č. 80/1990 Zb. o voľbách do Slovenskej
národnej rady v znení neskorších predpisov je v rozpore s čl. 30 ods. 4 Ústavy
Slovenskej republiky, ako aj so znením čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.“
Podľa názoru navrhovateľa ustanovenie rôznych percentuálnych prahov vstupu
do parlamentu zvýhodňuje politické strany združené v koalíciách politických strán
(ďalej len „koalícia“) a znevýhodňuje politické strany a politické hnutia (ďalej len
„politická strana“) zúčastňujúce sa volieb samostatne, lebo politickej strane v rámci
koalície stačí pre vstup do parlamentu získať menšie percento voličských hlasov, ako
je to v prípade jej samostatnej účasti vo voľbách. To má za následok vytvorenie iných
podmienok pre prístup kandidátov na kandidátnej listine koalície ako jednotlivej
politickej strany k verejným funkciám.
Navrhovateľ tvrdí, že čl. 12 ústavy sa týka nielen fyzických osôb, ale aj
právnických osôb, čo vyplýva z jeho zaradenia v systematike ústavy. Čl. 12 ústavy sa
podľa neho musí aplikovať tak na právne postavenie právnických osôb, ako aj
fyzických osôb, potom aj ich práva a ich právne postavenie musí byť s týmto článkom
ústavy súladné. Znamená to, že nesmie dôjsť k žiadnemu zvýhodňovaniu alebo
znevýhodňovaniu tak fyzických osôb, ako aj právnických osôb. Navrhovateľ
argumentuje aj rozporom napadnutých ustanovení volebného zákona s čl. 25 písm. c)
Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, ktorý ustanovuje právo
každého občana bez akýchkoľvek rozdielov vstúpiť za rovnakých podmienok do
verejných funkcií svojej krajiny.
Ústavný súd návrh navrhovateľa predbežne prerokoval podľa § 25 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí pléna
21. septembra 2000 a prijal ho na ďalšie konanie.
Národná rada Slovenskej republiky v stanovisku, ktoré bolo ústavnému súdu
doručené 24. októbra 2000, žiadala, aby ústavný súd návrh navrhovateľa
zamietol, čo odôvodnila dlhodobou platnosťou napadnutej právnej úpravy,
uplatňovaním pomerného volebného systému, potrebou formovať politický systém po
40 rokoch totality, platnosťou rovnakých a vopred známych podmienok pre všetky
subjekty zúčastňujúce sa volieb, umožnením vstupu nových politických strán do
parlamentu.
Ústavný súd si podľa § 39 zákona o ústavnom súde 25. septembra 2000
vyžiadal k návrhu navrhovateľa stanovisko generálneho prokurátora Slovenskej
republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) a predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky.
Generálny prokurátor vo svojom stanovisku, ktoré bolo ústavnému súdu
doručené 20. októbra 2000, pokladal celý návrh za nedôvodný. Podľa generálneho
prokurátora sa čl. 12 ods. 2 ústavy ako generálna ústavno-právna norma uplatní iba
vtedy, keď nie je špeciálna ústavno-právna norma, ktorou je v danom prípade čl. 30
ods. 4 ústavy a čl. 30 ods. 4 zakladá právo pre občanov jednotlivcov. Napadnutý § 41
ods. 2 písm. b) a c) volebného zákona sa týka politických strán a ich koalícií, a preto
nemôže byť v rozpore s čl. 30 ods. 4 ústavy, ktorý zakladá práva pre občanov
jednotlivcov. Generálny prokurátor argumentoval aj účelom uzatvárajúcej klauzuly
a primeranosťou použitia ustanovení volebného zákona o politických stranách na
koalície, ktorá je zakotvená v jeho § 17 ods. 2.
Predseda Najvyššieho súdu Slovenskej republiky dňa 8. januára 2001 oznámil,
že zaslanie požadovaného stanoviska považuje za nevhodné.
Na ústnom pojednávaní uskutočnenom na žiadosť navrhovateľa obaja
zástupcovia účastníkov doplnili svoje základné prednesy a súčasne zaujali stanovisko
k viacerým otázkam ústavného súdu, ako aj k prednesom protistrany.
Zástupca Národnej rady Slovenskej republiky doplnil na ústnom pojednávaní
písomné stanovisko Národnej rady Slovenskej republiky v tom smere, že v predmetnej
veci ide o zvažovanie viacerých ústavných princípov všeobecnosti, rovnosti,
spravodlivosti a politického pluralizmu. Argumentoval účelom prahových klauzúl
a pomerného volebného systému ako takého. Uvádzal zahraničné príklady. Upozornil,
že vo viacerých krajinách existuje rovnaká prahová klauzula pre politické strany aj pre
ich koalície, čo sa dosahuje ich zahrnutím pod jediný názov. Legitímnosť súčasnej
právnej úpravy obhajoval prehĺbením a zabezpečením plurality v politickom systéme.
Obhajoval tiež ústavnosť súčasného znenia § 41 ods. 2 písm. b) a c) volebného zákona
prepočtom výsledkov minulých volieb v prípade, že by buď neexistovali prahy pre
vstup do Národnej rady Slovenskej republiky, alebo by každá koalícia musela získať
percento rovnajúce sa päťnásobku počtu svojich členov. Súčasný stav vyvažuje
záujem na obmedzení počtu strán v Národnej rade Slovenskej republiky so záujmom,
aby prepadlo čím menej voličských hlasov. Politickosť problému vidí v dopade
volebného systému na uplatnenie voličských hlasov. Dôvodom pre odstupňovanie
percentuálnych prahov je podľa neho snaha zabrániť prepadu voličských hlasov a
dosiahnuť funkčnosť ústavných inštitútov a osobitne parlamentu, ktorá je daná
rovnováhou medzi odrážaním politického spektra a zložením parlamentu
umožňujúcim funkčné koalície a prácu parlamentu. Na príklade Spolkovej republiky
Nemecko dokumentoval súčinnosť zákonodarného orgánu a ústavného súdu pri
hľadaní ústavného prahu pre vstup politických strán do parlamentu. Zdôraznil zmysel
koalícií v zjednocovaní politickej scény. Za alternatívu stupňovaných percentuálnych
prahov pre vstup do parlamentu pokladal ustanovenie jednotného prahu 5 % pre strany
aj ich koalície. Zástupca Národnej rady Slovenskej republiky ďalej uviedol, že
zámerom napadnutých ustanovení volebného zákona nebolo niekoho znevýhodniť.
Argumentoval, že viaceré krajiny poznajú iba jedinú prahovú klauzulu pre všetky
subjekty uchádzajúce sa o hlasy voličov, teda pre politické strany i pre koalície.
Slovenská právna úprava umožňuje koalície, ale ostáva na občanovi, aby o nich vo
voľbách rozhodol.
Zástupkyňa navrhovateľa sa vyjadrila k písomnému i ústnemu stanovisku
Národnej rady Slovenskej republiky i ku stanovisku generálneho prokurátora. Poprela
relevantnosť argumentov o akceptácii ústavnosti napadnutých ustanovení v minulosti
i o tom, že ústava pripúšťa pomerný aj väčšinový volebný systém pre tento prípad.
Rovnako nepokladala za relevantné ani tvrdenie, že volebný zákon zaručuje rovnaké
pravidlá volebnej súťaže pre všetkých i možnosť vzniku nových politických strán, lebo
týchto otázok sa návrh netýkal. Uznala ústavnosť existencie koalícií. Zahraničnými
príkladmi podporila názor, že ústavné by bolo, ak by koalícia musela pre vstup do
parlamentu získať percento hlasov rovnajúce sa päťnásobku počtu v nej združených
politických strán. Proti názoru generálneho prokurátora argumentovala súčasnou
uplatniteľnosťou čl. 12 ods. 2 aj čl. 30 ods. 4 ústavy. Pokladala existenciu viacerých
typov subjektov uchádzajúcich sa o hlasy voličov za ústavnú. Aplikovateľnosť čl. 25
písm. c) Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach na poslaneckú
funkciu zdôvodnila hlavne tým, že funkcia poslanca je verejnou funkciou.
Argumentovala v prospech zásady, že percentuálny prah vstupu koalícií do
parlamentu sa má rovnať päťnásobku počtu členov koalície. Zástupkyňa navrhovateľa
vidí zmysel koalícií v spájaní jedného silného subjektu s menšou programovo blízkou
politickou stranou. Súčasne však uviedla, že vo väčšine krajín právo s koalíciami
nepočíta. Ústavu je potrebné podľa nej chápať ako celok, kde sa jednotlivé články
vzájomne dopĺňajú. Zástupkyňa navrhovateľa argumentovala tiež tým, že
spravodlivosť i funkčnosť volebného systému sú odôvodnené spoločenské záujmy,
ktoré treba proporčne akceptovať. Za spravodlivejší pokladá čo najnižší percentuálny
prah pre vstup do parlamentu, ale funkčnosť parlamentu si podľa jej mienky vyžaduje
zníženie počtu parlamentných politických subjektov aj prostredníctvom
percentuálnych prahov. O spravodlivosť sa treba usilovať v rámci ústavy prípadným
znižovaním percentuálneho prahu pre vstup do parlamentu.
II.
Predmetom konania o súlade zákonov s ústavou podľa čl. 125 písm. a) ústavy
bol § 41 ods. 2 písm. b) a c) volebného zákona; § 41 ods.2 volebného zákona znie:
„(2) Ústredná volebná komisia ďalej zistí, a) ktoré politické strany získali menej než
päť percent, b) ktoré koalície zložené z dvoch alebo troch politických strán získali
menej než sedem percent, c) ktoré koalície zložené najmenej zo štyroch politických
strán získali menej než desať percent z celkového počtu platných hlasov. Pri ďalšom
zisťovaní volebných výsledkov a prideľovaní mandátov sa už na tieto strany a koalície
a hlasy pre ne odovzdané neprihliada.“
Podľa navrhovateľa je § 41 ods. 2 písm. b) a c) v rozpore s čl. 30 ods. 4 a čl. 12
ods. 2 ústavy. Podstata rozporu spočíva podľa neho v tom, že ustanovenie rôznych
percentuálnych volebných prahov vstupu do parlamentu zvýhodňuje politické strany
združené v koalícii a znevýhodňuje politické strany zúčastňujúce sa volieb samostatne,
lebo politickej strane v rámci koalície stačí získať pre vstup do parlamentu menšie
percento voličských hlasov, ako to je v prípade jej samostatnej účasti vo voľbách. To
má za následok vytvorenie iných podmienok pre prístup kandidátov na kandidátnej
listine koalície politických strán ako jednotlivej politickej strany k verejným funkciám.
Za spravodlivé riešenie považuje určiť percentuálny volebný prah pre koalíciu ako
násobok percentuálneho prahu pre politickú stranu zúčastňujúcu sa vo voľbách
samostatne a počtu politických strán združených v koalícii.
Pre rozhodnutie ústavného súdu bolo relevantné definovanie vzťahu § 41 ods. 2
písm. b) a c) volebného zákona k čl. 30 ods. 4 a čl. 12 ods. 2 ústavy.
Podľa názoru ústavného súdu súvislosť § 41 ods. 2 písm. b) a c) volebného
zákona s čl. 30 ods. 4 ústavy je daná tým, že citované ustanovenie volebného zákona
upravuje percentuálny prah vstupu politických strán a koalícií do parlamentu, čím
determinuje aj podmienky prístupu kandidátov politických strán a koalícií
zúčastňujúcich sa vo voľbách do Národnej rady Slovenskej republiky.
V čl. 12 ods. 2 ústavy sa zakotvuje, že „základné práva a slobody sa zaručujú na
území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, ... alebo iné
postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo
znevýhodňovať“. Pokiaľ navrhovateľ namieta v tejto súvislosti znevýhodnenie
politickej strany z dôvodu iného postavenia, poukazujúc pritom na čl. 12 ods. 2 ústavy,
je potrebné uviesť aj s odvolaním sa na predchádzajúce rozhodnutie ústavného súdu
sp. zn. PL. ÚS 14/98, že porušenie práva zakotveného v čl. 12 ods. 2 ústavy sa síce
môže týkať politickej strany, avšak toto ustanovenie ústavy je uplatniteľné iba
v spojení s niektorým zo základných práv, ktorých subjektom môže byť aj politická
strana. Podľa článku 30 ods. 4 ústavy, ktorý ustanovuje, že „občania majú za
rovnakých podmienok prístup k voleným ... funkciám“, nositeľom práva na rovnaký
prístup k verejným funkciám sú iba jednotliví občania, a nie aj politické strany; preto
možno uvažovať o jeho porušení iba vo vzťahu k občanom, a nie aj k politickým
stranám.
Vzhľadom na vyššie uvedený vzťah § 41 ods. 2 písm. b) a c) volebného zákona
a čl. 30 ods. 4 ústavy a namietané znevýhodnenie je potrebné uviesť, že v dôsledku
takéhoto znevýhodnenia politických strán alebo koalícií zúčastňujúcich sa volieb sa
dostávajú do rôzneho postavenia aj občania uchádzajúci sa o zvolenie na ich
kandidátnych listinách, čím dochádza k obmedzeniu ich práv. Akceptujúc aj názor
zástupkyne navrhovateľa, že „ústavu je potrebné chápať ako celok, kde sa jednotlivé
články dopĺňajú“, je potrebné poukázať na čl. 13 ústavy, v ktorom sú ustanovené
medze možného obmedzenia základných práv.
Ústavný súd vychádzal pritom predovšetkým z toho, že politické práva, medzi
ktoré patrí aj právo upravené v čl. 30 ods. 4 ústavy, nemajú absolútnu povahu, čo
znamená, že ich výkon možno obmedziť za podmienok a v rozsahu ustanovených
ústavou. Takýto prístup potvrdzuje aj čl. 25 Medzinárodného paktu o občianskych a
politických právach z roku 1966, ktorý nezakazuje akékoľvek obmedzenia politických
práv v ňom uvedených, ale len „neodôvodnené obmedzenia“ pri výkone práva
zúčastňovať sa na vedení verejných záležitostí priamo alebo prostredníctvom volených
zástupcov (písmeno a), voliť a byť volený v pravidelných voľbách … (písmeno b),
resp. vstúpiť za rovnakých podmienok do verejných služieb svojej krajiny (písmeno
c). Podobne ako pri iných základných právach a slobodách aj pri politických právach
však platí zákaz diskriminácie pri ich výkone podľa čl. 12 ods. 2 ústavy.
Navrhovateľ argumentoval v návrhu aj rozporom napadnutých ustanovení
volebného zákona s čl. 25 písm. c) tohto dokumentu. Zo Všeobecného komentára
k čl. 25 písm. c) Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, ktorý
schválil Výbor OSN pre ľudské práva 12. júla 1996, však vyplýva, že čl. 25 písm. c) sa
vzťahuje na prístup k verejnej službe v zmysle štátnej a ďalšej verejnej správy
a netýka sa volených politických funkcií, teda ani poslaneckej funkcie. Anglický
termín „public services“ použitý v originálnom znení čl. 25 písm. c) Medzinárodného
paktu o občianskych a politických právach nezahŕňa volenú poslaneckú funkciu (tú
zahŕňa čl. 25 písm. a) a najmä b) citovaného dokumentu).
Ústavný súd pri úvahách o možnom porušení práva občana zakotveného v
čl. 30 ods. 4 v spojení s čl. 12 ods. 2 ústavy vychádzal aj z právnych názorov
Európskeho súdu pre ľudské práva (rozsudok z 2. 3. 1987 vo veci Mathieu-Mohin
a Clerfayt v. Belgicko), ktoré majú podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu
(PL. ÚS 15/98) „podporný význam pri podávaní výkladu ústavy“. Podľa týchto
právnych názorov volebné systémy sa usilujú splniť ciele, ktoré sú niekedy ťažko
vzájomne zlučiteľné: na jednej strane majú odrážať verne názory ľudí, na druhej strane
spájať myšlienkové prúdy, a tak podporovať vytvorenie dostatočne jasnej a súdržnej
politickej vôle. Ktorýkoľvek volebný systém musí byť hodnotený vo svetle politického
vývoja dotknutej krajiny; znaky, ktoré by boli neprijateľné v jednej krajine, môžu byť
oprávnené v kontexte inej krajiny prinajmenej dovtedy, dokedy vybraný systém
poskytuje podmienky, ktoré zabezpečujú slobodné vyjadrovanie názorov ľudí pri
výbere zákonodarného zboru.
S prihliadnutím na tieto názory Európskeho súdu pre ľudské práva
zdôrazňujúce špecifické podmienky jednotlivých krajín pri hodnotení ich volebných
systémov medzinárodné komparácie uvádzané oboma účastníkmi nemali taký význam
pri rozhodovaní ústavného súdu, aký mu účastníci pripisovali.
Podľa § 17 volebného zákona môžu kandidátne listiny predložiť, a tým sa
i zúčastniť volieb politické strany a koalície. Politické strany, ktoré vytvorili koalíciu,
sa už samostatne nezúčastňujú volieb. Voliči odovzdávajú hlasy politickým stranám
alebo koalíciám a mandáty sa prideľujú politickým stranám alebo koalíciám
zúčastňujúcim sa volieb, a nie jednotlivým politickým stranám v rámci koalície
(§ 42 volebného zákona).
Navrhovateľ považuje za zachovanie princípu rovnosti politických strán
a koalícií zúčastňujúcich sa volieb ustanovenie síce diferencovaného percentuálneho
volebného prahu pre koalíciu, ale len takého, ktorý sa rovná násobku percentuálneho
volebného prahu ustanoveného pre politickú stranu, ktorá sa zúčastňuje vo voľbách
samostatne, a počtu politických strán tvoriacich koalíciu. Každé iné riešenie považuje
za jeho porušenie.
Ústavný súd pri svojom rozhodovaní vychádzal z čl. 1 ústavy, podľa ktorého je
Slovenská republika demokratický štát. Ústava vo viacerých článkoch ustanovuje
princípy a základné práva a slobody, ktoré sú nevyhnutné pre riadne fungovanie
demokratického štátu. Takými sú aj všetky politické práva a slobody ustanovené
v treťom oddiele druhej hlavy. Ich zásadný význam ústava osobitne zdôrazňuje
v čl. 31 ústavy. Podľa tohto článku zákonná úprava všetkých politických práv a slobôd
a jej výklad a používanie musia umožňovať a ochraňovať slobodnú súťaž politických
síl v demokratickej spoločnosti.
Citované ustanovenie ústavy má priamu spojitosť so všetkými politickými
právami vyjadrenými v ústave a svojou povahou ovplyvňuje formovanie politických
síl v demokratickej spoločnosti. Slobodná súťaž politických síl, nachádzajúca výraz
predovšetkým vo voľbách, je základným predpokladom fungovania demokratického
štátu a to je dôvodom, aby obsah čl. 31 ústavy bol transformovaný najmä vo
volebných zákonoch.
Pokiaľ ide o spôsob ustanovovania zákonodarného orgánu, ústava vyžaduje
„slobodné voľby svojich zástupcov občanmi“ (čl. 30 ods. 1 ústavy), ktoré sa
uskutočňujú „v lehotách nepresahujúcich pravidelné volebné obdobie“ (čl. 30 ods. 2
ústavy) prostredníctvom „všeobecného, rovného a priameho volebného práva s tajným
hlasovaním“ (čl. 30 ods. 3 ústavy) a za dodržania „rovnakých podmienok prístupu
občanov k voleným verejným funkciám“ (čl. 30 ods. 4 ústavy), ktorými v tomto
prípade sú funkcie poslancov v zákonodarnom orgáne.
V takto vymedzenom rámci ústava neustanovuje povinnosť zaviesť určitý
volebný systém, či ako systém väčšinového alebo pomerného zastúpenia, alebo ako
kombinovaný systém. Ponecháva zákonodarnému orgánu priestor na úvahu pri jeho
výbere, a to bez ohľadu na to, že zvolený volebný systém môže predstavovať väčšie
nevýhody, než aké by boli v prípade iného volebného systému.
Ústava v tejto súvislosti kladie dôraz na „rovnakosť podmienok“ prístupu
občanov k voleným funkciám. V tomto smere chráni každého kandidáta na volenú
funkciu poslanca v zákonodarnom orgáne pred jeho diskrimináciou. Otázka, či v tomto
smere existuje alebo neexistuje „rovnosť“, resp. „rovnakosť“, závisí od zvoleného
volebného systému. Avšak nech sa zvolí akýkoľvek volebný systém, z princípu
rovnakého zaobchádzania s každým občanom pri vykonávaní jeho práva kandidovať
vo voľbách nemožno vyvodiť záver, že každý hlasovací lístok musí mať vo vzťahu
k výsledku rovnakú váhu a ani že každý kandidát má mať rovnaké šance tento
výsledok dosiahnuť. Rovnakosť podmienok na prístup k voleným funkciám
neznamená preto absolútnu rovnosť šancí pri získavaní poslaneckého mandátu
vzhľadom na počet odovzdaných hlasov, ako aj prepadnutie časti hlasov.
Obdobne to podľa názoru ústavného súdu platí aj vtedy, ak v rámci určitého
volebného systému sa do súťaže politických síl v demokratickej spoločnosti pripustia
okrem politických strán aj koalície a každému z nich sa na účasť pri rozdelení
poslaneckých mandátov ustanoví rovnaký percentuálny volebný prah platne
odovzdaných hlasov primeraný podstate volebného práva.
Zákonodarnému orgánu nevyplýva z ústavy ani žiadna povinnosť, aby
prihliadal pri ustanovení percentuálneho volebného prahu na takéto nerovné
postavenie subjektov napr. tak, že pre politické strany sa bude vyžadovať v porovnaní
s koalíciami nižšie percento platne odovzdaných hlasov.
Podstatné pri uplatnení každého volebného systému je to, aby nikto nebol
obmedzovaný v rámci súťaže politických síl v jeho slobodnom rozhodnutí, či sa volieb
zúčastní ako kandidát v rámci jednej politickej strany alebo koalície. Slobodné
rozhodnutie o účasti v rámci politickej strany alebo koalície musí patriť vždy
kandidátovi.
Podľa názoru ústavného súdu o takýto prípad ide aj v posudzovanej zákonnej
úprave. Napokon, navrhovateľ to ani nenamietal. Všetci kandidáti bez ohľadu na
pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie,
národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine,
majetok a rod majú rovnaké podmienky na slobodné rozhodnutie, v rámci ktorého
volebného subjektu sa zúčastnia volieb do zákonodarného orgánu. Pokiaľ by v tejto
súvislosti bolo možné prijať názor navrhovateľa o ich „inom postavení“ v zmysle
čl. 12 ods. 2 ústavy, toto postavenie vzniká ako dôsledok ich slobodného rozhodnutia
za akceptovania ich zmýšľania, a to všetko za vopred známych a zákonom
ustanovených všeobecných pravidiel. Volebný zákon sa aplikuje na všetkých
kandidátov rovnako. Každá politická strana má rovnaké podmienky podať vlastnú
kandidátnu listinu alebo sa usilovať o podanie spoločnej kandidátnej listiny s inou
politickou stranou, resp. s viacerými politickými stranami. Percentuálne volebné prahy
vyžadované pre vstup politických strán a ich koalícií do zákonodarného orgánu sú
ustanovené vopred spôsobom podľa objektívnych kritérií a neosobne.
Ak zákonodarný orgán nemá v ústave zakotvenú povinnosť týkajúcu sa
ustanovenia rovnakých alebo diferencovaných percentuálnych volebných prahov
platne odovzdaných hlasov pre vstup politických strán a koalícií do parlamentu,
ústavný súd môže sankcionovať ustanovenie ich prípadného nerovnakého postavenia
iba vtedy, ak by nerešpektovalo slobodnú súťaž politických síl a bolo zjavne v rozpore
so sledovanými legitímnymi cieľmi. O takýto prípad by išlo vtedy, ak by použité
prostriedky vrátane volebného prahu na dosiahnutie legitímnych cieľov neboli
primerané k ústavnej povinnosti zabezpečiť slobodné vyjadrenie názorov ľudí pri
výbere zákonodarného orgánu, teda ak by zasahovali do samotnej podstaty aktívneho
alebo pasívneho volebného práva garantovaného občanom ústavou.
Navrhovateľ nespochybnil ústavnosť koalícií zúčastňujúcich sa vo voľbách.
Národná rada Slovenskej republiky zdôraznila zmysel koalícií v zjednocovaní
politickej scény a v potrebe formovať politický systém po 40 rokoch totality. Za tejto
situácie je vecou zákonodarného orgánu rozhodnúť o pripustení alebo nepripustení
koalície do slobodnej politickej súťaže. Ústavný súd nemôže zákonodarný orgán pri
tomto rozhodnutí zastupovať tak, aby sa vyjadril k vhodnosti alebo nevhodnosti
takéhoto pripustenia koalícií.
Z toho potom vyplýva, že tak ako má zákonodarný orgán priestor na pripustenie
koalícií do volieb, má aj priestor na to, aby im ustanovil podmienky účasti na
volebnom procese zodpovedajúce ich rôznosti v porovnaní s politickými stranami,
ktoré sa zúčastňujú vo voľbách samostatne, s prípadným zohľadnením ich
kvantitatívneho zloženia čo do počtu politických strán v koalícii tak, aby ustanovenie
týchto podmienok odrážalo ciele, ktoré sa nimi sledujú.
Pripustenie koalícií má za cieľ predovšetkým podporovať kandidátov
politických strán, ktoré odrážajú široké spektrum rôznorodých názorov občanov a sú
zároveň súdržné s názorom voličov viacerých politických strán, t. j. cieľom pripustenia
volebných koalícií je podpora myšlienkových prúdov dostatočne reprezentatívnym
spôsobom.
Ak je teda ústavne prípustné umožniť účasť vo volebnej politickej súťaži
koalíciám, musia byť rovnako prípustné prostriedky, ktorými sa nezmaria sledované
legitímne ciele takýchto koalícií.
Zákonodarný orgán má pri tom priestor na úvahu. Ak sa rozhodol koalíciám
zvýšiť percentuálny volebný prah takým spôsobom, ako to vyplýva z posudzovaného
ustanovenia zákonnej úpravy, toto jeho rozhodnutie ústavný súd akceptuje, pretože
podľa názoru ústavného súdu nepresahuje ten priestor na úvahu, ktorý ústava
vymedzuje zákonodarnému orgánu.
Z hľadiska volieb má totiž osobitný význam aj ústavou chránená slobodná
súťaž politických síl, ktorá nepredpokladá politickú súťaž iba jednotlivých politických
strán, ale zaručuje dokonca politickú súťaž vnútri jednotlivých politických strán
(PL. ÚS 15/98) a na základe slobodného zoskupovania politických strán aj politickú
súťaž medzi politickými stranami a koalíciami. Zákonodarca preto pri vytváraní
podmienok pre jednotlivé politické strany a koalície vo volebnej súťaži môže vytvoriť
nerovnaké podmienky pre legitímne vytvorené nerovnaké subjekty s cieľom
vyvažovať rovnosť šancí pre jednotlivých kandidátov.
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti ústavný súd dospel k záveru, že
ustanovenie § 41 ods. 2 písm. b) a c) volebného zákona určuje rozdielne prahy pre
vstup politických strán a koalícií do parlamentu, a tým aj pre prideľovanie mandátov
politickým stranám, ktoré sa samostatne zúčastňujú volieb, oproti koalíciám. Pokiaľ
existuje rozdielnosť, táto je vyvážená legitímnymi cieľmi tejto právnej úpravy.
Podstata legitímnosti v tomto prípade spočíva v umožnení širokej reprezentácie
politického spektra v Národnej rade Slovenskej republiky za rešpektovania slobodnej
súťaže politických síl.
So zreteľom na tieto legitímne ciele ústavný súd považuje napadnutú zákonnú
úpravu za súladnú s ústavou. Vychádza pritom z toho, že v § 41 ods. 2 písm. b) a c)
volebného zákona sa verejný záujem dosiahol úpravou, ktorej dôsledky na rovnaké
podmienky prístupu k voleným funkciám neprekračujú pozitíva predstavované
uplatňovaním týchto legitímnych cieľov v demokratickej spoločnosti.
Rozdielnosť prahov pre vstup politických strán a koalícií do parlamentu, ktorá
vyplýva z § 41 ods. 2 písm. b) a c) volebného zákona a ktorá v súvislosti s čl. 30
ods. 4 ústavy ovplyvňuje aj uplatňovanie pasívneho volebného práva občanov, je
podľa názoru ústavného súdu takým zákonným obmedzením prístupu k voleným
funkciám, ktoré ústava pripúšťa v čl. 13 ods. 4. Toto obmedzenie totiž nenarúša
podstatu a zmysel základného práva upraveného v čl. 30 ods. 4 ústavy vo vzťahu
k pasívnemu volebnému právu občanov.
Preto ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto
uznesenia.
Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde sa v časti odôvodnenie k tomuto
rozhodnutiu pripája odlišné stanovisko sudcov Juraja Babjaka a Eduarda
Báránya.