Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

PL. ÚS 22/00

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-75

Ústavný súd Slovenskej republiky v pléne o návrhu 35 poslancov Národnej

rady Slovenskej republiky, zastúpených poslankyňou prof. JUDr. K. T., DrSc., proti

Národnej rade Slovenskej republiky, zastúpenej poslancom doc. JUDr. P. K., CSc., na

začatie konania podľa ) o súlade

ods. 2 písm. b) a c) o voľbách do

Slovenskej národnej rady v znení neskorších predpisov s čl. 12 ods. 2 a čl. 30 ods. 4

11. januára 2001 takto

r o z h o d o l :

Návrhu 35 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na vyslovenie

nesúladu a

o voľbách do Slovenskej národnej rady v znení neskorších predpisov s čl. 12 ods. 2

a n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol

7. augusta 2000 doručený návrh 35 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky

(ďalej len „navrhovateľ“) na začatie konania o súlade § 41 ods. 2 písm. b) a c) zákona

Slovenskej národnej rady č. o voľbách do Slovenskej národnej rady

v znení neskorších predpisov (ďalej len „volebný zákon“) s čl. 12 ods. 2 a čl. 30

ods. 4 (ďalej len „“).

Navrhovateľ žiadal, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„Paragraf 41 ods. 2 písm. b) a c) o voľbách do Slovenskej

národnej rady v znení neskorších predpisov je v rozpore s

Slovenskej republiky, ako aj so znením .“

Podľa názoru navrhovateľa ustanovenie rôznych percentuálnych prahov vstupu

do parlamentu zvýhodňuje politické strany združené v koalíciách politických strán

(ďalej len „koalícia“) a znevýhodňuje politické strany a politické hnutia (ďalej len

„politická strana“) zúčastňujúce sa volieb samostatne, lebo politickej strane v rámci

koalície stačí pre vstup do parlamentu získať menšie percento voličských hlasov, ako

je to v prípade jej samostatnej účasti vo voľbách. To má za následok vytvorenie iných

podmienok pre prístup kandidátov na kandidátnej listine koalície ako jednotlivej

politickej strany k verejným funkciám.

Navrhovateľ tvrdí, že sa týka nielen fyzických osôb, ale aj

právnických osôb, čo vyplýva z jeho zaradenia v systematike . Čl. 12 sa

podľa neho musí aplikovať tak na právne postavenie právnických osôb, ako aj

fyzických osôb, potom aj ich práva a ich právne postavenie musí byť s týmto článkom

súladné. Znamená to, že nesmie dôjsť k žiadnemu zvýhodňovaniu alebo

znevýhodňovaniu tak fyzických osôb, ako aj právnických osôb. Navrhovateľ

argumentuje aj rozporom napadnutých ustanovení volebného zákona s čl. 25 písm. c)

Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, ktorý ustanovuje právo

každého občana bez akýchkoľvek rozdielov vstúpiť za rovnakých podmienok do

verejných funkcií svojej krajiny.

Ústavný súd návrh navrhovateľa predbežne prerokoval podľa § 25 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí pléna

21. septembra 2000 a prijal ho na ďalšie konanie.

Národná rada Slovenskej republiky v stanovisku, ktoré bolo ústavnému súdu

doručené 24. októbra 2000, žiadala, aby ústavný súd návrh navrhovateľa

zamietol, čo odôvodnila dlhodobou platnosťou napadnutej právnej úpravy,

uplatňovaním pomerného volebného systému, potrebou formovať politický systém po

40 rokoch totality, platnosťou rovnakých a vopred známych podmienok pre všetky

subjekty zúčastňujúce sa volieb, umožnením vstupu nových politických strán do

parlamentu.

Ústavný súd si podľa 25. septembra 2000

vyžiadal k návrhu navrhovateľa stanovisko generálneho prokurátora Slovenskej

republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) a predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky.

Generálny prokurátor vo svojom stanovisku, ktoré bolo ústavnému súdu

doručené 20. októbra 2000, pokladal celý návrh za nedôvodný. Podľa generálneho

prokurátora sa ako generálna ústavno-právna norma uplatní iba

vtedy, keď nie je špeciálna ústavno-právna norma, ktorou je v danom prípade čl. 30

ods. 4 a zakladá právo pre občanov jednotlivcov. Napadnutý

ods. 2 písm. b) a c) volebného zákona sa týka politických strán a ich koalícií, a preto

nemôže byť v rozpore s , ktorý zakladá práva pre občanov

jednotlivcov. Generálny prokurátor argumentoval aj účelom uzatvárajúcej klauzuly

a primeranosťou použitia ustanovení volebného zákona o politických stranách na

koalície, ktorá je zakotvená v jeho § 17 ods. 2.

Predseda Najvyššieho súdu Slovenskej republiky dňa 8. januára 2001 oznámil,

že zaslanie požadovaného stanoviska považuje za nevhodné.

Na ústnom pojednávaní uskutočnenom na žiadosť navrhovateľa obaja

zástupcovia účastníkov doplnili svoje základné prednesy a súčasne zaujali stanovisko

k viacerým otázkam ústavného súdu, ako aj k prednesom protistrany.

Zástupca Národnej rady Slovenskej republiky doplnil na ústnom pojednávaní

písomné stanovisko Národnej rady Slovenskej republiky v tom smere, že v predmetnej

veci ide o zvažovanie viacerých ústavných princípov všeobecnosti, rovnosti,

spravodlivosti a politického pluralizmu. Argumentoval účelom prahových klauzúl

a pomerného volebného systému ako takého. Uvádzal zahraničné príklady. Upozornil,

že vo viacerých krajinách existuje rovnaká prahová klauzula pre politické strany aj pre

ich koalície, čo sa dosahuje ich zahrnutím pod jediný názov. Legitímnosť súčasnej

právnej úpravy obhajoval prehĺbením a zabezpečením plurality v politickom systéme.

Obhajoval tiež ústavnosť súčasného znenia § 41 ods. 2 písm. b) a c) volebného zákona

prepočtom výsledkov minulých volieb v prípade, že by buď neexistovali prahy pre

vstup do Národnej rady Slovenskej republiky, alebo by každá koalícia musela získať

percento rovnajúce sa päťnásobku počtu svojich členov. Súčasný stav vyvažuje

záujem na obmedzení počtu strán v Národnej rade Slovenskej republiky so záujmom,

aby prepadlo čím menej voličských hlasov. Politickosť problému vidí v dopade

volebného systému na uplatnenie voličských hlasov. Dôvodom pre odstupňovanie

percentuálnych prahov je podľa neho snaha zabrániť prepadu voličských hlasov a

dosiahnuť funkčnosť ústavných inštitútov a osobitne parlamentu, ktorá je daná

rovnováhou medzi odrážaním politického spektra a zložením parlamentu

umožňujúcim funkčné koalície a prácu parlamentu. Na príklade Spolkovej republiky

Nemecko dokumentoval súčinnosť zákonodarného orgánu a ústavného súdu pri

hľadaní ústavného prahu pre vstup politických strán do parlamentu. Zdôraznil zmysel

koalícií v zjednocovaní politickej scény. Za alternatívu stupňovaných percentuálnych

prahov pre vstup do parlamentu pokladal ustanovenie jednotného prahu 5 % pre strany

aj ich koalície. Zástupca Národnej rady Slovenskej republiky ďalej uviedol, že

zámerom napadnutých ustanovení volebného zákona nebolo niekoho znevýhodniť.

Argumentoval, že viaceré krajiny poznajú iba jedinú prahovú klauzulu pre všetky

subjekty uchádzajúce sa o hlasy voličov, teda pre politické strany i pre koalície.

Slovenská právna úprava umožňuje koalície, ale ostáva na občanovi, aby o nich vo

voľbách rozhodol.

Zástupkyňa navrhovateľa sa vyjadrila k písomnému i ústnemu stanovisku

Národnej rady Slovenskej republiky i ku stanovisku generálneho prokurátora. Poprela

relevantnosť argumentov o akceptácii ústavnosti napadnutých ustanovení v minulosti

i o tom, že pripúšťa pomerný aj väčšinový volebný systém pre tento prípad.

Rovnako nepokladala za relevantné ani tvrdenie, že volebný zákon zaručuje rovnaké

pravidlá volebnej súťaže pre všetkých i možnosť vzniku nových politických strán, lebo

týchto otázok sa návrh netýkal. Uznala ústavnosť existencie koalícií. Zahraničnými

príkladmi podporila názor, že ústavné by bolo, ak by koalícia musela pre vstup do

parlamentu získať percento hlasov rovnajúce sa päťnásobku počtu v nej združených

politických strán. Proti názoru generálneho prokurátora argumentovala súčasnou

uplatniteľnosťou aj . Pokladala existenciu viacerých

typov subjektov uchádzajúcich sa o hlasy voličov za ústavnú. Aplikovateľnosť čl. 25

písm. c) Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach na poslaneckú

funkciu zdôvodnila hlavne tým, že funkcia poslanca je verejnou funkciou.

Argumentovala v prospech zásady, že percentuálny prah vstupu koalícií do

parlamentu sa má rovnať päťnásobku počtu členov koalície. Zástupkyňa navrhovateľa

vidí zmysel koalícií v spájaní jedného silného subjektu s menšou programovo blízkou

politickou stranou. Súčasne však uviedla, že vo väčšine krajín právo s koalíciami

nepočíta. Ústavu je potrebné podľa nej chápať ako celok, kde sa jednotlivé články

vzájomne dopĺňajú. Zástupkyňa navrhovateľa argumentovala tiež tým, že

spravodlivosť i funkčnosť volebného systému sú odôvodnené spoločenské záujmy,

ktoré treba proporčne akceptovať. Za spravodlivejší pokladá čo najnižší percentuálny

prah pre vstup do parlamentu, ale funkčnosť parlamentu si podľa jej mienky vyžaduje

zníženie počtu parlamentných politických subjektov aj prostredníctvom

percentuálnych prahov. O spravodlivosť sa treba usilovať v rámci prípadným

znižovaním percentuálneho prahu pre vstup do parlamentu.

II.

Predmetom konania o súlade zákonov s podľa )

bol § 41 ods. 2 písm. b) a c) volebného zákona; § 41 ods.2 volebného zákona znie:

„(2) Ústredná volebná komisia ďalej zistí, a) ktoré politické strany získali menej než

päť percent, b) ktoré koalície zložené z dvoch alebo troch politických strán získali

menej než sedem percent, c) ktoré koalície zložené najmenej zo štyroch politických

strán získali menej než desať percent z celkového počtu platných hlasov. Pri ďalšom

zisťovaní volebných výsledkov a prideľovaní mandátov sa už na tieto strany a koalície

a hlasy pre ne odovzdané neprihliada.“

Podľa navrhovateľa je § 41 ods. 2 písm. b) a c) v rozpore s čl. 30 ods. 4 a čl. 12

ods. 2 . Podstata rozporu spočíva podľa neho v tom, že ustanovenie rôznych

percentuálnych volebných prahov vstupu do parlamentu zvýhodňuje politické strany

združené v koalícii a znevýhodňuje politické strany zúčastňujúce sa volieb samostatne,

lebo politickej strane v rámci koalície stačí získať pre vstup do parlamentu menšie

percento voličských hlasov, ako to je v prípade jej samostatnej účasti vo voľbách. To

má za následok vytvorenie iných podmienok pre prístup kandidátov na kandidátnej

listine koalície politických strán ako jednotlivej politickej strany k verejným funkciám.

Za spravodlivé riešenie považuje určiť percentuálny volebný prah pre koalíciu ako

násobok percentuálneho prahu pre politickú stranu zúčastňujúcu sa vo voľbách

samostatne a počtu politických strán združených v koalícii.

Pre rozhodnutie ústavného súdu bolo relevantné definovanie vzťahu § 41 ods. 2

písm. b) a c) volebného zákona k a .

Podľa názoru ústavného súdu súvislosť § 41 ods. 2 písm. b) a c) volebného

zákona s je daná tým, že citované ustanovenie volebného zákona

upravuje percentuálny prah vstupu politických strán a koalícií do parlamentu, čím

determinuje aj podmienky prístupu kandidátov politických strán a koalícií

zúčastňujúcich sa vo voľbách do Národnej rady Slovenskej republiky.

V sa zakotvuje, že „základné práva a slobody sa zaručujú na

území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, ... alebo iné

postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo

znevýhodňovať“. Pokiaľ navrhovateľ namieta v tejto súvislosti znevýhodnenie

politickej strany z dôvodu iného postavenia, poukazujúc pritom na ,

je potrebné uviesť aj s odvolaním sa na predchádzajúce rozhodnutie ústavného súdu

sp. zn. , že porušenie práva zakotveného v sa síce

môže týkať politickej strany, avšak toto ustanovenie je uplatniteľné iba

v spojení s niektorým zo základných práv, ktorých subjektom môže byť aj politická

strana. Podľa článku 30 ods. 4 , ktorý ustanovuje, že „občania majú za

rovnakých podmienok prístup k voleným ... funkciám“, nositeľom práva na rovnaký

prístup k verejným funkciám sú iba jednotliví občania, a nie aj politické strany; preto

možno uvažovať o jeho porušení iba vo vzťahu k občanom, a nie aj k politickým

stranám.

Vzhľadom na vyššie uvedený vzťah § 41 ods. 2 písm. b) a c) volebného zákona

a a namietané znevýhodnenie je potrebné uviesť, že v dôsledku

takéhoto znevýhodnenia politických strán alebo koalícií zúčastňujúcich sa volieb sa

dostávajú do rôzneho postavenia aj občania uchádzajúci sa o zvolenie na ich

kandidátnych listinách, čím dochádza k obmedzeniu ich práv. Akceptujúc aj názor

zástupkyne navrhovateľa, že „ústavu je potrebné chápať ako celok, kde sa jednotlivé

články dopĺňajú“, je potrebné poukázať na , v ktorom sú ustanovené

medze možného obmedzenia základných práv.

Ústavný súd vychádzal pritom predovšetkým z toho, že politické práva, medzi

ktoré patrí aj právo upravené v , nemajú absolútnu povahu, čo

znamená, že ich výkon možno obmedziť za podmienok a v rozsahu ustanovených

. Takýto prístup potvrdzuje aj Medzinárodného paktu o občianskych a

politických právach z roku 1966, ktorý nezakazuje akékoľvek obmedzenia politických

práv v ňom uvedených, ale len „neodôvodnené obmedzenia“ pri výkone práva

zúčastňovať sa na vedení verejných záležitostí priamo alebo prostredníctvom volených

zástupcov (písmeno a), voliť a byť volený v pravidelných voľbách … (písmeno b),

resp. vstúpiť za rovnakých podmienok do verejných služieb svojej krajiny (písmeno

c). Podobne ako pri iných základných právach a slobodách aj pri politických právach

však platí zákaz diskriminácie pri ich výkone podľa .

Navrhovateľ argumentoval v návrhu aj rozporom napadnutých ustanovení

volebného zákona s čl. 25 písm. c) tohto dokumentu. Zo Všeobecného komentára

k čl. 25 písm. c) Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, ktorý

schválil Výbor OSN pre ľudské práva 12. júla 1996, však vyplýva, že čl. 25 písm. c) sa

vzťahuje na prístup k verejnej službe v zmysle štátnej a ďalšej verejnej správy

a netýka sa volených politických funkcií, teda ani poslaneckej funkcie. Anglický

termín „public services“ použitý v originálnom znení čl. 25 písm. c) Medzinárodného

paktu o občianskych a politických právach nezahŕňa volenú poslaneckú funkciu (tú

zahŕňa čl. 25 písm. a) a najmä b) citovaného dokumentu).

Ústavný súd pri úvahách o možnom porušení práva občana zakotveného v

v spojení s vychádzal aj z právnych názorov

Európskeho súdu pre ľudské práva (rozsudok z 2. 3. 1987 vo veci Mathieu-Mohin

a Clerfayt v. Belgicko), ktoré majú podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu

() „podporný význam pri podávaní výkladu “. Podľa týchto

právnych názorov volebné systémy sa usilujú splniť ciele, ktoré sú niekedy ťažko

vzájomne zlučiteľné: na jednej strane majú odrážať verne názory ľudí, na druhej strane

spájať myšlienkové prúdy, a tak podporovať vytvorenie dostatočne jasnej a súdržnej

politickej vôle. Ktorýkoľvek volebný systém musí byť hodnotený vo svetle politického

vývoja dotknutej krajiny; znaky, ktoré by boli neprijateľné v jednej krajine, môžu byť

oprávnené v kontexte inej krajiny prinajmenej dovtedy, dokedy vybraný systém

poskytuje podmienky, ktoré zabezpečujú slobodné vyjadrovanie názorov ľudí pri

výbere zákonodarného zboru.

S prihliadnutím na tieto názory Európskeho súdu pre ľudské práva

zdôrazňujúce špecifické podmienky jednotlivých krajín pri hodnotení ich volebných

systémov medzinárodné komparácie uvádzané oboma účastníkmi nemali taký význam

pri rozhodovaní ústavného súdu, aký mu účastníci pripisovali.

Podľa § 17 volebného zákona môžu kandidátne listiny predložiť, a tým sa

i zúčastniť volieb politické strany a koalície. Politické strany, ktoré vytvorili koalíciu,

sa už samostatne nezúčastňujú volieb. Voliči odovzdávajú hlasy politickým stranám

alebo koalíciám a mandáty sa prideľujú politickým stranám alebo koalíciám

zúčastňujúcim sa volieb, a nie jednotlivým politickým stranám v rámci koalície

(§ 42 volebného zákona).

Navrhovateľ považuje za zachovanie princípu rovnosti politických strán

a koalícií zúčastňujúcich sa volieb ustanovenie síce diferencovaného percentuálneho

volebného prahu pre koalíciu, ale len takého, ktorý sa rovná násobku percentuálneho

volebného prahu ustanoveného pre politickú stranu, ktorá sa zúčastňuje vo voľbách

samostatne, a počtu politických strán tvoriacich koalíciu. Každé iné riešenie považuje

za jeho porušenie.

Ústavný súd pri svojom rozhodovaní vychádzal z , podľa ktorého je

Slovenská republika demokratický štát. vo viacerých článkoch ustanovuje

princípy a základné práva a slobody, ktoré sú nevyhnutné pre riadne fungovanie

demokratického štátu. Takými sú aj všetky politické práva a slobody ustanovené

v treťom oddiele druhej hlavy. Ich zásadný význam osobitne zdôrazňuje

v . Podľa tohto článku zákonná úprava všetkých politických práv a slobôd

a jej výklad a používanie musia umožňovať a ochraňovať slobodnú súťaž politických

síl v demokratickej spoločnosti.

Citované ustanovenie má priamu spojitosť so všetkými politickými

právami vyjadrenými v ústave a svojou povahou ovplyvňuje formovanie politických

síl v demokratickej spoločnosti. Slobodná súťaž politických síl, nachádzajúca výraz

predovšetkým vo voľbách, je základným predpokladom fungovania demokratického

štátu a to je dôvodom, aby obsah bol transformovaný najmä vo

volebných zákonoch.

Pokiaľ ide o spôsob ustanovovania zákonodarného orgánu, vyžaduje

„slobodné voľby svojich zástupcov občanmi“ ( ), ktoré sa

uskutočňujú „v lehotách nepresahujúcich pravidelné volebné obdobie“ (čl. 30 ods. 2

) prostredníctvom „všeobecného, rovného a priameho volebného práva s tajným

hlasovaním“ ( ) a za dodržania „rovnakých podmienok prístupu

občanov k voleným verejným funkciám“ ( ), ktorými v tomto

prípade sú funkcie poslancov v zákonodarnom orgáne.

V takto vymedzenom rámci neustanovuje povinnosť zaviesť určitý

volebný systém, či ako systém väčšinového alebo pomerného zastúpenia, alebo ako

kombinovaný systém. Ponecháva zákonodarnému orgánu priestor na úvahu pri jeho

výbere, a to bez ohľadu na to, že zvolený volebný systém môže predstavovať väčšie

nevýhody, než aké by boli v prípade iného volebného systému.

v tejto súvislosti kladie dôraz na „rovnakosť podmienok“ prístupu

občanov k voleným funkciám. V tomto smere chráni každého kandidáta na volenú

funkciu poslanca v zákonodarnom orgáne pred jeho diskrimináciou. Otázka, či v tomto

smere existuje alebo neexistuje „rovnosť“, resp. „rovnakosť“, závisí od zvoleného

volebného systému. Avšak nech sa zvolí akýkoľvek volebný systém, z princípu

rovnakého zaobchádzania s každým občanom pri vykonávaní jeho práva kandidovať

vo voľbách nemožno vyvodiť záver, že každý hlasovací lístok musí mať vo vzťahu

k výsledku rovnakú váhu a ani že každý kandidát má mať rovnaké šance tento

výsledok dosiahnuť. Rovnakosť podmienok na prístup k voleným funkciám

neznamená preto absolútnu rovnosť šancí pri získavaní poslaneckého mandátu

vzhľadom na počet odovzdaných hlasov, ako aj prepadnutie časti hlasov.

Obdobne to podľa názoru ústavného súdu platí aj vtedy, ak v rámci určitého

volebného systému sa do súťaže politických síl v demokratickej spoločnosti pripustia

okrem politických strán aj koalície a každému z nich sa na účasť pri rozdelení

poslaneckých mandátov ustanoví rovnaký percentuálny volebný prah platne

odovzdaných hlasov primeraný podstate volebného práva.

Zákonodarnému orgánu nevyplýva z ani žiadna povinnosť, aby

prihliadal pri ustanovení percentuálneho volebného prahu na takéto nerovné

postavenie subjektov napr. tak, že pre politické strany sa bude vyžadovať v porovnaní

s koalíciami nižšie percento platne odovzdaných hlasov.

Podstatné pri uplatnení každého volebného systému je to, aby nikto nebol

obmedzovaný v rámci súťaže politických síl v jeho slobodnom rozhodnutí, či sa volieb

zúčastní ako kandidát v rámci jednej politickej strany alebo koalície. Slobodné

rozhodnutie o účasti v rámci politickej strany alebo koalície musí patriť vždy

kandidátovi.

Podľa názoru ústavného súdu o takýto prípad ide aj v posudzovanej zákonnej

úprave. Napokon, navrhovateľ to ani nenamietal. Všetci kandidáti bez ohľadu na

pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie,

národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine,

majetok a rod majú rovnaké podmienky na slobodné rozhodnutie, v rámci ktorého

volebného subjektu sa zúčastnia volieb do zákonodarného orgánu. Pokiaľ by v tejto

súvislosti bolo možné prijať názor navrhovateľa o ich „inom postavení“ v zmysle

, toto postavenie vzniká ako dôsledok ich slobodného rozhodnutia

za akceptovania ich zmýšľania, a to všetko za vopred známych a zákonom

ustanovených všeobecných pravidiel. Volebný zákon sa aplikuje na všetkých

kandidátov rovnako. Každá politická strana má rovnaké podmienky podať vlastnú

kandidátnu listinu alebo sa usilovať o podanie spoločnej kandidátnej listiny s inou

politickou stranou, resp. s viacerými politickými stranami. Percentuálne volebné prahy

vyžadované pre vstup politických strán a ich koalícií do zákonodarného orgánu sú

ustanovené vopred spôsobom podľa objektívnych kritérií a neosobne.

Ak zákonodarný orgán nemá v ústave zakotvenú povinnosť týkajúcu sa

ustanovenia rovnakých alebo diferencovaných percentuálnych volebných prahov

platne odovzdaných hlasov pre vstup politických strán a koalícií do parlamentu,

ústavný súd môže sankcionovať ustanovenie ich prípadného nerovnakého postavenia

iba vtedy, ak by nerešpektovalo slobodnú súťaž politických síl a bolo zjavne v rozpore

so sledovanými legitímnymi cieľmi. O takýto prípad by išlo vtedy, ak by použité

prostriedky vrátane volebného prahu na dosiahnutie legitímnych cieľov neboli

primerané k ústavnej povinnosti zabezpečiť slobodné vyjadrenie názorov ľudí pri

výbere zákonodarného orgánu, teda ak by zasahovali do samotnej podstaty aktívneho

alebo pasívneho volebného práva garantovaného občanom .

Navrhovateľ nespochybnil ústavnosť koalícií zúčastňujúcich sa vo voľbách.

Národná rada Slovenskej republiky zdôraznila zmysel koalícií v zjednocovaní

politickej scény a v potrebe formovať politický systém po 40 rokoch totality. Za tejto

situácie je vecou zákonodarného orgánu rozhodnúť o pripustení alebo nepripustení

koalície do slobodnej politickej súťaže. Ústavný súd nemôže zákonodarný orgán pri

tomto rozhodnutí zastupovať tak, aby sa vyjadril k vhodnosti alebo nevhodnosti

takéhoto pripustenia koalícií.

Z toho potom vyplýva, že tak ako má zákonodarný orgán priestor na pripustenie

koalícií do volieb, má aj priestor na to, aby im ustanovil podmienky účasti na

volebnom procese zodpovedajúce ich rôznosti v porovnaní s politickými stranami,

ktoré sa zúčastňujú vo voľbách samostatne, s prípadným zohľadnením ich

kvantitatívneho zloženia čo do počtu politických strán v koalícii tak, aby ustanovenie

týchto podmienok odrážalo ciele, ktoré sa nimi sledujú.

Pripustenie koalícií má za cieľ predovšetkým podporovať kandidátov

politických strán, ktoré odrážajú široké spektrum rôznorodých názorov občanov a sú

zároveň súdržné s názorom voličov viacerých politických strán, t. j. cieľom pripustenia

volebných koalícií je podpora myšlienkových prúdov dostatočne reprezentatívnym

spôsobom.

Ak je teda ústavne prípustné umožniť účasť vo volebnej politickej súťaži

koalíciám, musia byť rovnako prípustné prostriedky, ktorými sa nezmaria sledované

legitímne ciele takýchto koalícií.

Zákonodarný orgán má pri tom priestor na úvahu. Ak sa rozhodol koalíciám

zvýšiť percentuálny volebný prah takým spôsobom, ako to vyplýva z posudzovaného

ustanovenia zákonnej úpravy, toto jeho rozhodnutie ústavný súd akceptuje, pretože

podľa názoru ústavného súdu nepresahuje ten priestor na úvahu, ktorý

vymedzuje zákonodarnému orgánu.

Z hľadiska volieb má totiž osobitný význam aj chránená slobodná

súťaž politických síl, ktorá nepredpokladá politickú súťaž iba jednotlivých politických

strán, ale zaručuje dokonca politickú súťaž vnútri jednotlivých politických strán

() a na základe slobodného zoskupovania politických strán aj politickú

súťaž medzi politickými stranami a koalíciami. Zákonodarca preto pri vytváraní

podmienok pre jednotlivé politické strany a koalície vo volebnej súťaži môže vytvoriť

nerovnaké podmienky pre legitímne vytvorené nerovnaké subjekty s cieľom

vyvažovať rovnosť šancí pre jednotlivých kandidátov.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti ústavný súd dospel k záveru, že

ustanovenie § 41 ods. 2 písm. b) a c) volebného zákona určuje rozdielne prahy pre

vstup politických strán a koalícií do parlamentu, a tým aj pre prideľovanie mandátov

politickým stranám, ktoré sa samostatne zúčastňujú volieb, oproti koalíciám. Pokiaľ

existuje rozdielnosť, táto je vyvážená legitímnymi cieľmi tejto právnej úpravy.

Podstata legitímnosti v tomto prípade spočíva v umožnení širokej reprezentácie

politického spektra v Národnej rade Slovenskej republiky za rešpektovania slobodnej

súťaže politických síl.

So zreteľom na tieto legitímne ciele ústavný súd považuje napadnutú zákonnú

úpravu za súladnú s . Vychádza pritom z toho, že v a

volebného zákona sa verejný záujem dosiahol úpravou, ktorej dôsledky na rovnaké

podmienky prístupu k voleným funkciám neprekračujú pozitíva predstavované

uplatňovaním týchto legitímnych cieľov v demokratickej spoločnosti.

Rozdielnosť prahov pre vstup politických strán a koalícií do parlamentu, ktorá

vyplýva z § 41 ods. 2 písm. b) a c) volebného zákona a ktorá v súvislosti s čl. 30

ods. 4 ovplyvňuje aj uplatňovanie pasívneho volebného práva občanov, je

podľa názoru ústavného súdu takým zákonným obmedzením prístupu k voleným

funkciám, ktoré pripúšťa v . Toto obmedzenie totiž nenarúša

podstatu a zmysel základného práva upraveného v vo vzťahu

k pasívnemu volebnému právu občanov.

Preto ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto

uznesenia.

Podľa sa v časti odôvodnenie k tomuto

rozhodnutiu pripája odlišné stanovisko sudcov Juraja Babjaka a Eduarda

Báránya.