Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 20 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (25)II. ÚS 23/96
PDF · 221.32 KB
No categories available
II. ÚS 23/96
Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 22. apríla 1997 v
senáte zloženom z predsedu JUDr. Júliusa Černáka a sudcov JUDr. Anny
Danielčákovej a JUDr. Ľubomíra Dobríka vo veci podnetu ,
zastúpeného komerčným právnikom JUDr.
Jozefom Hamborským, Žilina 4 o porušení čl. 5 Ústavy Slovenskej republiky takto
r o z h o d o l :
1. Postupom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky a postupom Okresného
úradu v Žiline a jeho právnym nástupcom Krajským úradom v Žiline bolo právo
na štátne občianstvo zaručené čl. 5 Ústavy Slovenskej republiky
p o r u š e n é .
2. Vo zvyšnej časti sa podnet o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e
, zastúpený komerčným právnikom JUDr. Jozefom Hamborským,
Žilina 4, vo svojom podnete uvádza, že sa narodil a ku
dňu 31. 12. 1992 bol štátnym občanom Slovenskej republiky. Ku dňu 1. 1. 1993
(rozdelenie ČSFR) trvalý pobyt mal v Prahe, pričom nechcel stratiť slovenské štátne
občianstvo, nakoľko vykonáva podnikateľskú činnosť. Preto požiadal Okresný úrad v
Žiline o vydanie osvedčenia o štátnom občianstve Slovenskej republiky. Okresný
úrad v Žiline podľa priloženej fotokópie listu (dve vety) z 30. 8. 1 9 9 5 nevyhovel
žiadosti s odôvodnením, že tento vykonal 10. 2. 1993 voľbu štátne
občianstvo Českej republiky, čím podľa § 13 zákona Slovenskej národnej rady č.
206/1968 Zb. stratil štátne občianstvo Slovenskej republiky. Proti tomuto listu
podal 26. 10. 1995 o d v o l a n i e na Ministerstvo vnútra
Slovenskej republiky, v ktorom žiadal zrušiť "r o z h o d n u t i e" Okresného
úradu v Žiline z dôvodu, že n i k d y n e p o ž i a d a l o p r e p u s t e n i e zo zväzku
Slovenskej republiky a vydať rozhodnutie o štátnom občianstve Slovenskej
republiky. V odvolaní uvádza, že je občanom Č e s k e j r e p u b l i k y , ale
zákon č. 40/1993 Z. z. o štátnom občianstve Slovenskej republiky existenciu dvoch
štátnych občianstiev nevylučuje. Konštatuje, že občianstvo Českej republiky
získal 10. 2. 1993, teda v dobe, keď zákon Národnej rady Slovenskej
republiky č. 40/1993 Z. z. ešte nebol účinný a k nadobudnutiu českého štátneho
občianstva sa nevyžadovalo prepustenie zo štátneho zväzku Slovenskej republiky, tak
ako je to v súčasnej dobe.
Na toto "odvolanie" Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky listom
z 1. 1. 1996 odpovedalo , že jeho žiadosti nemôže vyhovieť z
dôvodu, že v dobe, keď požiadal o štátne občianstvo Slovenskej republiky, t.
j. 10. 2. 1993, bol na Slovensku ešte účinný zákon SNR č. 206/1968 Zb. o nadobúdaní
a strate štátneho občianstva Slovenskej socialistickej republiky. Podľa ustanovenia §
13 ods. 1 citovaného zákona štátne občianstvo Slovenskej socialistickej republiky sa
stráca nadobudnutím štátneho občianstva Českej socialistickej republiky a že z tohto
dôvodu Česká republika k udeleniu štátneho občianstva Českej republiky
nevyžadovala predloženie dokladu o prepustení zo štátneho zväzku Slovenskej
republiky, pretože k strate štátneho občianstva Slovenskej republiky dochádzalo
automaticky.
S týmto vysvetlením nesúhlasil a znovu žiadal Ministerstvo
vnútra Slovenskej republiky o vydanie osvedčenia o štátnom občianstve Slovenskej
republiky odvolávajúc sa na ustanovenie § 2 zákona č. 40/1993 Z. z. S odpoveďou
nesúhlasil tiež z toho dôvodu, že nebolo rozhodnuté o jeho o d v o
l a n í r o z h o d n u t í m ministerstva ako druhostupňového
orgánu. Trval na tom, aby bolo rozhodnuté v zmysle zákona o správnom konaní a v
súlade so zákonom č. 40/1993 Z. z., pretože v prípade negatívneho rozhodnutia sa
"hodlá obrátiť na Ústavný súd Slovenskej republiky".
Ústavný súd Slovenskej republiky v súlade s čl. 130 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky a so zákonom č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení zákona č. 293/1995
Z. z. (ďalej len zákon o konaní pred ÚS SR) prijal podnet na ďalšie
konanie a vyžiadal si k nemu stanovisko ministra vnútra Slovenskej republiky ako
druhého účastníka konania.
Minister vnútra Slovenskej republiky vo svojom stanovisku v celom rozsahu
súhlasí s postupom Okresného úradu v Žiline a Ministerstva vnútra Slovenskej
republiky s rovnakým skutkovým a právnym odôvodnením, aké je uvedené v listoch
týchto štátnych orgánov adresovaných . K namietanej veci uvádza,
že "Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky po preverení skutkového stavu
vychádzajúc z patričných dokladov a skutočností, že vykonal voľbu
štátneho občianstva Českej republiky potvrdilo, že postup Okresného úradu v Žiline
bol správny". Zdôrazňuje, že osoby, ktoré boli ku dňu rozdelenia ČSFR podľa zákona
SNR č. 206/1968 Zb. štátnymi občanmi Slovenskej republiky sa stali štátnymi
občanmi Slovenskej republiky aj dňom 1. 1. 1993. Zákon SNR č. 206/1968 Zb. zostal
v platnosti až do účinnosti zákona č. 40/1993 Z. z. o štátnom občianstve
Slovenskej republiky, t. j. do 15. 2. 1993 a upravoval podmienky nadobúdania a
straty štátneho občianstva Slovenskej republiky aj za obdobie od 1.
januára 1993 do 15. februára 1993. V stanovisku sa ďalej uvádza, že
nadobudol štátne občianstvo Slovenskej republiky podľa zákona SNR č. 206/1968
Zb. a štátnym občanom Slovenskej republiky bol do 10. 2. 1993, kedy si z
v o l i l štátne občianstvo Českej republiky. V y k o n a n í m tohto
úkonu došlo k strate štátneho občianstva Slovenskej republiky automaticky, podľa §
13 citovaného zákona, a preto nebolo potrebné žiadať o prepustenie zo štátneho
zväzku Slovenskej republiky. Stratu štátneho občianstva Slovenskej republiky podľa
§ 13 zákona nemožno podľa stanoviska, považovať za o d ň a t i e štátneho
občianstva v dôsledku rozhodnutia správneho orgánu bez prejavu vôle účastníka, a
teda za porušenie čl. 5 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, pretože k nej došlo na
základe dobrovoľného vyhlásenia, resp. voľby štátneho občianstva Českej republiky.
K druhej námietke, že nebolo vydané správne rozhodnutie v stanovisku sa
uvádza, že podanie nemožno považovať za odvolanie v správnom
konaní, pretože pri vydávaní osvedčenia sa len deklaruje zistený skutkový stav na
základe predložených dokladov a štátoobčianskych evidencií. Podľa zisteného stavu
sa buď osvedčí skutočnosť, že žiadateľ je štátnym občanom Slovenskej republiky a
vydá sa mu osvedčenie o štátnom občianstve Slovenskej republiky alebo v opačnom
prípade sa žiadateľovi o z n á m i s uvedením dôvodu skutočnosť, že nie je
štátnym občanom Slovenskej republiky.
Ústavný súd si vyžiadal stanovisko - odpoveď ku skutočnostiam nevyhnutným
k posúdeniu podnetu aj od Krajského úradu v Žiline (právny nástupca
Okresného úradu v Žiline). Krajský úrad v Žiline 14. 2. 1997 oznámil, "že
, bol k 31. 12.
1992 štátnym občanom Slovenskej republiky. V súčasnej dobe už nie je občanom
Slovenskej republiky vzhľadom k tomu, že dňa 10. februára 1993 vykonal voľbu
štátneho občianstva Českej republiky na OÚ Praha 4, kedy v zmysle § 13
zákona SNR č. 206/1968 Zb. o nadobúdaní a strate štátneho občianstva Slovenskej
socialistickej republiky stratil štátne občianstvo Slovenskej republiky".
V súlade s ustanovením § 30 zákona o konaní pred Ústavným súdom
Slovenskej republiky Ústavný súd Slovenskej republiky po písomnom súhlase
účastníkov konania upustil od ústneho pojednávania.
Ústavný súd pri posudzovaní námietok porušenia čl. 5 Ústavy Slovenskej
republiky vychádzal z nasledovných právnych úvah.
Štátne občianstvo je vo všeobecnosti definované ako trvalý (relatívne trvalý)
právny vzťah fyzickej osoby k určitému štátu. Subjektom štátoobčianského vzťahu sú
fyzická osoba a konkrétny štát. Práve subjekt tohto právneho vzťahu (fyzická osoba)
je rozlišovacím kritériom medzi štátnym občianstvom a štátnou príslušnosťou ako v
podstate širším pojmom, ktorý zahŕňa ako fyzické osoby tak aj osoby právnické.
Obsahom štátoobčianskeho právneho vzťahu sú vzájomné práva a povinnosti
ustanovené vnútroštátnymi predpismi každého štátu. Vyplýva to zo suverenity
každého štátu. V tomto zmysle je štátne občianstvo inštitútom vnútroštátneho práva.
Aj keď je štátne občianstvo inštitútom vnútroštátneho práva, má pre jednotlivca -
štátneho občana konkrétneho štátu právny význam, resp. dôsledky v oblasti práva
medzinárodného. Zákonodarstvo konkrétneho štátu preto musí (rovnako ako aj v
iných oblastiach) v právnej úprave štátneho občianstva zachovávať princípy
medzinárodného práva a záväzky vyplývajúce pre štát z medzinárodných zmlúv. Zo
zásady medzinárodného práva, že určenie osôb, ktoré štát považuje za svojich
štátnych občanov patrí do jeho výlučnej právomoci vyplýva aj určenie podmienok
pre vznik a zánik štátneho občianstva a to bez ohľadu na to, či konkrétna osoba je
štátnym občanom aj iného štátu. Rôznosť vnútroštátnych právnych úprav
jednotlivých suverénnych štátov spôsobuje, že niektoré osoby majú (nadobudnú)
štátne občianstvo dvoch, prípadne aj viacerých štátov. Názory na dvojaké, či viaceré
štátne občianstva prešli a stále prechádzajú vývojom v závislosti od rôznych
historických, spoločensko-ekonomických podmienok. Faktom však zostáva, že s
takýmto stavom sú často spojené aj nežiaduce, najmä pre štátneho občana, situácie.
Nežiaduce situácie vznikajú jednak v oblasti plnenia povinností občana voči štátu,
napr. plniť vojenskú službu, odvádzať (platiť) dane, dodržiavania právnych
predpisov, podliehania trestnoprávnej jurisdikcii, ale aj práv, ktoré vnútroštátne právo
priznáva len svojmu štátnemu občanovi, napr. právo voliť, zastávať určité funkcie v
štátnych orgánoch, dovolávať sa diplomatickej ochrany v štáte pobytu, mimo štátu,
ktorého je štátnym občanom a pod. Prax štátov v tejto oblasti (obyčajové právo) sa
ustálilo do princípu, že osoba s niekoľkými štátnymi občianstvami sa nemôže
odvolávať na štátne občianstvo k inému štátu. Pokiaľ ide o tretí štát, tento
považuje osobu s viacerými štátnymi občianstvami za občana len jedného štátu,
ktorým je podľa zásady efektivity štát, ku ktorému má osoba najužší faktický vzťah,
spravidla trvalé bydlisko, zamestnanie, výkon určitých funkcií viažucich sa len na
štátne občianstvo, prípadne štátne občianstvo nadobudnuté naposledy. Zásadou
efektivity pri posudzovaní štátneho občianstva iného štátu nie je dotknutá zásada
suverénnej právomoci štátu upraviť podmienky a spôsoby nadobudnutia a straty
štátneho občianstva, resp. koho bude štát považovať za svojho štátneho občana,
samozrejme pri rešpektovaní princípov medzinárodného práva a záväzkov
vyplývajúcich z medzinárodných zmlúv.
V posudzovanej veci nie je relevantný spôsob nadobudnutia alebo straty
štátneho občianstva na základe medzinárodnej zmluvy, pretože takáto zmluva medzi
Slovenskou republikou a Českou republikou nebola uzatvorená.
Platná právna úprava štátneho občianstva Slovenskej republiky ako historická
nevyhnutnosť, determinovaná vznikom samostatného štátu všetky vyššie uvedené
všeobecné princípy, ako aj ďalšie postuláty právneho štátu, zohľadňuje. Vzhľadom
na vznik nového suverénneho štátu rozdelením spoločného štátneho predchodcu -
zloženého štátu ČSFR, naväzuje na právnu úpravu štátneho občianstva Slovenskej
republiky z tohto obdobia, najmä pokiaľ ide o určenie okruhu osôb, ktoré sú štátnymi
občanmi Slovenskej republiky ex lege, ale v celom rozsahu nie je, pretože ani byť
nemôže rovnaká, ako právna úprava v zloženom štáte.
Preto Ústavný súd Slovenskej republiky v konaní o prijatom podnete
vo veci ním namietaného porušenia čl. 5 Ústavy Slovenskej republiky ako
orgán, ktorého poslaním a pôsobnosťou je ochrana ústavnosti posudzoval z obdobia
spoločného zloženého štátu - ČSFR aj právnu úpravu štátneho občianstva Slovenskej
republiky a československého štátneho občianstva, najmä dotknuté ustanovenia
nadobúdania a straty štátneho občianstva. Na základe splnomocnenia čl. 5 ods. 4
ústavného zákona č. 143/1968 Zb. o československej federácii prijalo Federálne
zhromaždenie zákon č. 165/1968 Zb. o zásadách nadobúdania a straty štátneho
občianstva. Štátne občianstvo Slovenskej socialistickej republiky upravoval zákon
SNR č. 206/1968 Zb. o nadobúdaní a strate štátneho občianstva Slovenskej
socialistickej republiky v znení zákona č. 88/1990 Zb., ktorým sa menia a dopĺňajú
predpisy o nadobúdaní a strate československého štátneho občianstva. (V Českej
socialistickej republike zákon ČNR č. 39/1969 Zb. v znení zákona FZ č. 88/1990 Zb.).
Účel citovaných zákonov, ako aj formy a spôsoby nadobúdania a straty
štátneho občianstva republiky vychádzajú z iných štátoprávnych podmienok,
podmienok zloženého štátu, čo nevyhnutne muselo mať svoju reflexiu aj v právnej
úprave štátneho občianstva republík. Zákon SNR č. 206/1968 Zb. nebol vydaný na
základe Ústavy Slovenskej republiky, nie je preto ani vyjadrením, či prejavom
suverenity samostatného štátu, vlastnej reglementácie všetkých otázok súvisiacich so
štátnym občianstvom, vrátane obsahu právneho vzťahu štátneho občianstva, tzn.
povinnosti a práv, ktoré sa vzťahujú len na vlastných štátnych občanov.
Predkladateľovi podnetu príslušné štátne orgány odmietli vydať osvedčenie o
štátnom občianstve Slovenskej republiky s odôvodnením, že 10. februára 1993, teda
v dobe, keď na Slovensku bol ešte účinný zákon SNR č. 206/1968 Zb. o nadobúdaní
a strate štátneho občianstva Slovenskej socialistickej republiky. Preto predkladateľ
podnetu podľa § 13 zákona SNR č. 206/1968 Zb. automaticky stratil štátne
občianstvo Slovenskej socialistickej republiky. Podľa citovaného ustanovenia § 13
ods. 1 štátne občianstvo Slovenskej socialistickej republiky sa stráca nadobudnutím
štátneho občianstva Českej socialistickej republiky.
Voľba štátneho občianstva - opcia (vnútroštátna) je právom (možnosťou)
fyzickej osoby, prejavom vlastnej vôle určiť si príslušnosť k určitému štátu.
Uplatňuje sa spravidla pri zmene suverenity štátu. Tento spôsob voľby štátneho
občianstva je upravený vo všetkých zákonoch o štátnom občianstve ako v bývalej
ČSFR, tak aj po jej rozdelení. (Zákon SNR č. 206/1968 Zb. o nadobúdaní a strate
štátneho občianstva Slovenskej socialistickej republiky, zákon ČNR č. 39/1969 Zb. o
nadobúdaní a strate štátneho občianstva Českej socialistickej republiky, zákon NR
SR č. 40/1993 Z. z. o štátnom občianstve Slovenskej republiky a zákon ČNR č.
40/1993 Z. z.. o nadobúdaní a strate štátneho občianstva Českej republiky.
Opcia ako forma nadobúdania a straty štátneho občianstva jednostranným
prejavom vôle je výnimočné, časovo ohraničené opatrenie, ktorým je štát viazaný len
v prípade, ak bol urobený v ustanovenej lehote. Vo všetkých vyššie citovaných
zákonoch je opčná lehota (lehota, do kedy môže optant vykonať voľbu štátneho
občianstva) maximálne jeden rok (ohraničená po vzniku ČSFR 31. decembrom
1969), po jej rozdelení 31. decembrom 1993. (V Českej republike na základe
splnomocnenia v zákone č. 272/1993 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon
Českej národnej rady č. 40/1993 Z. z. o nadobúdaní a strate štátneho občianstva
Českej republiky bolo vydané nariadenie vlády Českej republiky č. 337/1993 Z. z.,
ktoré predĺžilo lehotu, do kedy si môže občan za podmienok uvedených v citovanom
zákone zvoliť štátne občianstvo Českej republiky až do 30. júna 1994).
Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky ako druhý účastník konania, rovnako
tak aj Okresný úrad v Žiline sa pri odmietnutí vydania osvedčenia o
štátnom občianstve Slovenskej republiky z dôvodu, že nadobudnutím cudzieho
(českého) štátneho občianstva odvolávajú na ustanovenie § 13 zákona č. 206/1968
Zb. o „automatickej“ strate štátneho občianstva Slovenskej (socialistickej) republiky,
ale vôbec sa nezmieňujú, podľa ktorého zákonného ustanovenia vykonal
voľbu štátneho občianstva Českej republiky.
Vychádzajúc z teritoriálnej pôsobnosti právnej normy, neopomínajúc tiež už
uvedenú absenciu medzinárodnej zmluvy (Zmluvy medzi SR a ČR) vo veciach
štátneho občianstva v čase, keď navrhovateľ požiadal o vydanie osvedčenia o
štátnom občianstve Slovenskej republiky, už uplynuli tri roky od nadobudnutia
účinnosti Ústavy Slovenskej republiky a viac ako dva a pol roka od nadobudnutia
účinnosti zákona NR SR o štátnom občianstve SR č. 40/1993 Z. z. Postup, keď
obidva zainteresované orgány štátnej správy bez ďalších ústavných (ale aj
zákonných) súvislostí vytrhávajú ako hlavný argument jedno ustanovenie zákona,
nebol zákonne ani ústavne odôvodniteľný ani v zdôrazňovanom čase 10. februára
1993, kedy vykonal podľa právnej úpravy cudzieho štátu voľbu jeho
štátneho občianstva. Z hľadiska uplatňovania zákonnej úpravy štátnym orgánom
žiada sa podotknúť, že v čase, kedy vykonal voľbu štátneho občianstva,
podľa právnej úpravy cudzieho suverénneho štátu, aj v samostatnej a suverénnej
Slovenskej republike už bola platná (bola už súčasťou platného právneho poriadku)
zákonná úprava, v ktorej zákonodarný orgán v súlade s Ústavou Slovenskej
republiky ustanovil, kto bude jeho štátnym občanom a nad kým bude vykonávať
svoju suverénnu moc a komu bude aj poskytovať ochranu.
Ústavný súd Slovenskej republiky ako štátny orgán ochrany ústavnosti podľa
čl. 124 Ústavy Slovenskej republiky v súlade s čl. 2 ods. 2 vo veci, ktorá je
predmetom konania, musí všetky právne a skutkové okolnosti posúdiť podľa
ústavnej interpretačnej zásady (interpretačného pravidla) čl. 151 ods. 4 Ústavy SR.
V posudzovanej veci ústavný súd považuje z hľadiska právneho základu za
rozhodujúcu platnú a účinnú Ústavu Slovenskej republiky a na jej základe vydaný
zákon NR SR č. 40/1993 Z. z. o nadobúdaní a strate štátneho občianstva Slovenskej
republiky.
Podľa čl. 5 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nadobúdanie a stratu štátneho
občianstva Slovenskej republiky ustanoví zákon. Týmto zákonom je už citovaný
zákon NR SR č. 40/1993 Z. z. V jeho prvej časti, ustanovení § 2 pod
nadpisom „ u r č e n i e š t á t n e h o o b č i a n s t v a S l o v e n s k e j
r e p u b l i k y “ , osoba ktorá bola k 31. decembru 1992 štátnym občanom Slovenskej
republiky, podľa zákona Slovenskej národnej rady č. 206/1968 Zb. o nadobúdaní a
strate štátneho občianstva Slovenskej socialistickej republiky v znení zákona č.
88/1990 Zb. je štátnym občanom Slovenskej republiky podľa tohto zákona“.
Skutočnosť, že tieto podmienky spĺňal a že k 31. decembru 1992 bol
štátnym občanom Slovenskej republiky je preukázateľná, čo napokon vo svojich
vyjadreniach (že vykonal voľbu štátneho občianstva Českej republiky 10. februára
1993) nespochybňujú ani príslušné orgány štátnej správy.
Strata štátneho občianstva Slovenskej republiky je upravená v samostatnej
druhej časti citovaného zákona. Podľa ustanovenia § 9 štátne občianstvo Slovenskej
republiky možno stratiť l e n prepustením na vlastnú žiadosť. To znamená osoba -
štátny občan Slovenskej republiky musí urobiť úkon - podať žiadosť (pri splnení
preukaznej povinností podľa ods. 2 citovaného ustanovenia) smerujúci k príslušným
orgánom S l o v e n s k e j r e p u b l i k y. Len s takýmto jednoznačným a všetkým
náležitostiam prejavu vôle zodpovedajúcim úkonom spája zákonná úprava štátneho
občianstva Slovenskej republiky ako zákonný následok stratu štátneho občianstva.
Znenie uvedeného ustanovenia je slovným vyjadrením, znásobené s použitím slova
„len“ tak jednoznačné, že absolútne vylučuje pochybnosti, či úvahy o prípadnom
inom spôsobe straty štátneho občianstva Slovenskej republiky.
nikdy nepožiadal príslušné orgány Slovenskej republiky (nedal
vlastnú žiadosť) o prepustenie zo štátneho zväzku Slovenskej republiky. Obsahom
jeho žiadosti práve naopak bolo vydanie osvedčenia o štátnom občianstve Slovenskej
republiky. Jeho žiadosti o vydanie osvedčenia o štátnom občianstve Slovenskej
republiky nebolo vyhovené s odôvodnením, že 10. februára 1993, teda v čase, kedy
požiadal o štátne občianstvo Českej republiky v Slovenskej republike ešte bol účinný
zákon č. 206/1968 Zb. o štátnom občianstve Slovenskej socialistickej republiky a
podľa jeho ustanovenia § 13 nadobudnutím štátneho občianstva Českej socialistickej
republiky sa stráca štátne občianstvo Slovenskej socialistickej republiky. Účinnosť
citovaného zákona ako argument odôvodňujúci stratu štátneho občianstva Slovenskej
republiky vôbec neobstojí. V ustanovení § 2 zákona NR SR č. 40/1993 Z. z.
ohraničenie podmienky, aby osoba bola štátnym občanom Slovenskej republiky
podľa zákona č. 206/1968 Zb. v znení zákona č. 88/1990 Zb. je dátumom 31.
decembra 1992 nie k „začiatku účinnosti zákona č. 40/1993 Z. z. (začiatok účinnosti
ako hraničný termín je v ustanovení § 2 ods. 1 zákona č. 206/1968 Zb.). Zákon NR
SR č. 40/1993 Z. z. neobsahuje samostatné intertemporálne ustanovenie (ani v tretej
časti v spoločných a záverečných ustanoveniach), z ktorého by bolo možné vôľu
zákonodarcu o tom, kto bude, resp. je štátnym občanom Slovenskej republiky
v období od 31. decembra 1993 do nadobudnutia účinnosti (alebo platnosti)
citovaného zákona interpretovať inak, ako je ona v ustanovení § 2 zákona
jednoznačne vyjadrená. Preto je rovnako irelevantné ustanovenie § 13 vo väzbe na
ustanovenie § 4 citovaného zákona, ktoré v celej právnej úprave štátneho občianstva,
ktorá v čase jej prijatia, ako už bolo zdôraznené aj v iných štátoprávnych
podmienkach, mala svoje ratio a ustanovenie o automatickej strate štátneho
občianstva, bolo v tomto zmysle jej komplementárnym inštitútom.
Podľa čl. 5 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky nikomu nemožno odňať štátne
občianstvo Slovenskej republiky proti jeho vôli.
Ústavný súd si je vedomý obsahového rozdielu v termínoch uvedených v čl. 5
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, teda rozdielu medzi stratou a odňatím štátneho
občianstva, ale pri rozhodovaní vo veci porušenia citovaného ústavného článku do
úvahy berie tiež to, že občan, ktorý spĺňa zákonné podmienky štátneho občianstva
Slovenskej republiky, ktorá nevylučuje bipolitizmus a konal v súlade s čl. 2 ods. 3
Ústavy Slovenskej republiky, a ak tým faktom, že požiadal o štátne občianstvo
Českej republiky mu je odopierané vydanie osvedčenia o štátnom občianstve
Slovenskej republiky, môže to považovať za odňatie, teda aj sankcionovanie.
Uvedené ale nič nemení na protiústavnom postupe príslušných štátnych orgánov.
Vo vzťahu k jednoznačne ohraničenému termínu (31. decembra 1992) trvania
štátneho občianstva Slovenskej republiky podľa v texte ustanovenia § 2 (zákona č.
40/1993 Z. z.) uvedeného zákona č. 206/1968 Zb. všetky ostatné argumenty majú iba
subsidiárnu povahu, nakoľko toto pregnantné zákonné vyjadrenie presvedčivo a
dostatočne legitimuje závery, kto (osoba) už od 1. januára (nie od nadobudnutia
účinnosti zákona NR SR) sa stal, a pokiaľ nepožiadal o prepustenie zo štátneho
zväzku Slovenskej republiky aj zostal štátnym občanom Slovenskej republiky.
Nevydanie osvedčenia štátnemu občanovi, ktorý spĺňa uvedené zákonné podmienky,
je takým porušením zákona, ktoré má za následok porušenie Ústavy Slovenskej
republiky, konkrétne jej čl. 5.
Vo svojich rozhodnutiach ústavný súd už viackrát zdôraznil, že nie je
orgánom ochrany zákonnosti ale ochrany ústavnosti. Porušenie zákonnosti je súčasne
porušením ústavnosti v prípade, ak má za následok a je v priamej príčinnej súvislosti
s porušením konkrétneho ústavného článku.
Postupom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky ako orgánu štátnej správy
vo veciach štátneho občianstva, ako aj orgánu, ktorý vedie ústrednú evidenciu
udelení štátneho občianstva Slovenskej republiky, ktorý postup vecne a miestne
príslušného orgánu - Okresného úradu v Žiline v celom rozsahu schválil, bol
porušený zákon, vydaný na základe čl. 5 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v tých
ustanoveniach, ktoré sú súčasne porušením tohto ústavného článku. Forma, ktorou
ústavný článok bol porušený z hľadiska protiústavnosti, nie je v posudzovanom
prípade rozhodujúca, resp. nič nemení na výsledku, ktorým je porušenie čl. 5 Ústavy
Slovenskej republiky.
Ústavný súd Slovenskej republiky preto z týchto dôvodov rozhodol tak, ako je
uvedené vo výroku rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. apríla 1997
Za správnosť vyhotovenia: JUDr. Július Č e r n á k
predseda senátu