Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 23/96

Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 22. apríla 1997 v

senáte zloženom z predsedu JUDr. Júliusa Černáka a sudcov JUDr. Anny

Danielčákovej a JUDr. Ľubomíra Dobríka vo veci podnetu ,

zastúpeného komerčným právnikom JUDr.

Jozefom Hamborským, Žilina 4 o porušení takto

r o z h o d o l :

1. Postupom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky a postupom Okresného

úradu v Žiline a jeho právnym nástupcom Krajským úradom v Žiline bolo právo

na štátne občianstvo zaručené

p o r u š e n é .

2. Vo zvyšnej časti sa podnet o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e

, zastúpený komerčným právnikom JUDr. Jozefom Hamborským,

Žilina 4, vo svojom podnete uvádza, že sa narodil a ku

dňu 31. 12. 1992 bol štátnym občanom Slovenskej republiky. Ku dňu 1. 1. 1993

(rozdelenie ČSFR) trvalý pobyt mal v Prahe, pričom nechcel stratiť slovenské štátne

občianstvo, nakoľko vykonáva podnikateľskú činnosť. Preto požiadal Okresný úrad v

Žiline o vydanie osvedčenia o štátnom občianstve Slovenskej republiky. Okresný

úrad v Žiline podľa priloženej fotokópie listu (dve vety) z 30. 8. 1 9 9 5 nevyhovel

žiadosti s odôvodnením, že tento vykonal 10. 2. 1993 voľbu štátne

občianstvo Českej republiky, čím podľa § 13 zákona Slovenskej národnej rady č.

stratil štátne občianstvo Slovenskej republiky. Proti tomuto listu

podal 26. 10. 1995 o d v o l a n i e na Ministerstvo vnútra

Slovenskej republiky, v ktorom žiadal zrušiť "r o z h o d n u t i e" Okresného

úradu v Žiline z dôvodu, že n i k d y n e p o ž i a d a l o p r e p u s t e n i e zo zväzku

Slovenskej republiky a vydať rozhodnutie o štátnom občianstve Slovenskej

republiky. V odvolaní uvádza, že je občanom Č e s k e j r e p u b l i k y , ale

o štátnom občianstve Slovenskej republiky existenciu dvoch

štátnych občianstiev nevylučuje. Konštatuje, že občianstvo Českej republiky

získal 10. 2. 1993, teda v dobe, keď zákon Národnej rady Slovenskej

republiky č. ešte nebol účinný a k nadobudnutiu českého štátneho

občianstva sa nevyžadovalo prepustenie zo štátneho zväzku Slovenskej republiky, tak

ako je to v súčasnej dobe.

Na toto "odvolanie" Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky listom

z 1. 1. 1996 odpovedalo , že jeho žiadosti nemôže vyhovieť z

dôvodu, že v dobe, keď požiadal o štátne občianstvo Slovenskej republiky, t.

j. 10. 2. 1993, bol na Slovensku ešte účinný o nadobúdaní

a strate štátneho občianstva Slovenskej socialistickej republiky. Podľa ustanovenia §

13 ods. 1 citovaného zákona štátne občianstvo Slovenskej socialistickej republiky sa

stráca nadobudnutím štátneho občianstva Českej socialistickej republiky a že z tohto

dôvodu Česká republika k udeleniu štátneho občianstva Českej republiky

nevyžadovala predloženie dokladu o prepustení zo štátneho zväzku Slovenskej

republiky, pretože k strate štátneho občianstva Slovenskej republiky dochádzalo

automaticky.

S týmto vysvetlením nesúhlasil a znovu žiadal Ministerstvo

vnútra Slovenskej republiky o vydanie osvedčenia o štátnom občianstve Slovenskej

republiky odvolávajúc sa na ustanovenie S odpoveďou

nesúhlasil tiež z toho dôvodu, že nebolo rozhodnuté o jeho o d v o

l a n í r o z h o d n u t í m ministerstva ako druhostupňového

orgánu. Trval na tom, aby bolo rozhodnuté v zmysle zákona o správnom konaní a v

súlade so , pretože v prípade negatívneho rozhodnutia sa

"hodlá obrátiť na Ústavný súd Slovenskej republiky".

Ústavný súd Slovenskej republiky v súlade s Slovenskej

republiky a so o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

Z. z. (ďalej len zákon o konaní pred ÚS SR) prijal podnet na ďalšie

konanie a vyžiadal si k nemu stanovisko ministra vnútra Slovenskej republiky ako

druhého účastníka konania.

Minister vnútra Slovenskej republiky vo svojom stanovisku v celom rozsahu

súhlasí s postupom Okresného úradu v Žiline a Ministerstva vnútra Slovenskej

republiky s rovnakým skutkovým a právnym odôvodnením, aké je uvedené v listoch

týchto štátnych orgánov adresovaných . K namietanej veci uvádza,

že "Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky po preverení skutkového stavu

vychádzajúc z patričných dokladov a skutočností, že vykonal voľbu

štátneho občianstva Českej republiky potvrdilo, že postup Okresného úradu v Žiline

bol správny". Zdôrazňuje, že osoby, ktoré boli ku dňu rozdelenia ČSFR podľa zákona

SNR č. štátnymi občanmi Slovenskej republiky sa stali štátnymi

občanmi Slovenskej republiky aj dňom 1. 1. 1993. zostal

v platnosti až do účinnosti o štátnom občianstve

Slovenskej republiky, t. j. do 15. 2. 1993 a upravoval podmienky nadobúdania a

straty štátneho občianstva Slovenskej republiky aj za obdobie od 1.

januára 1993 do 15. februára 1993. V stanovisku sa ďalej uvádza, že

nadobudol štátne občianstvo Slovenskej republiky podľa

Zb. a štátnym občanom Slovenskej republiky bol do 10. 2. 1993, kedy si z

v o l i l štátne občianstvo Českej republiky. V y k o n a n í m tohto

úkonu došlo k strate štátneho občianstva Slovenskej republiky automaticky, podľa §

13 citovaného zákona, a preto nebolo potrebné žiadať o prepustenie zo štátneho

zväzku Slovenskej republiky. Stratu štátneho občianstva Slovenskej republiky podľa

§ 13 zákona nemožno podľa stanoviska, považovať za o d ň a t i e štátneho

občianstva v dôsledku rozhodnutia správneho orgánu bez prejavu vôle účastníka, a

teda za porušenie , pretože k nej došlo na

základe dobrovoľného vyhlásenia, resp. voľby štátneho občianstva Českej republiky.

K druhej námietke, že nebolo vydané správne rozhodnutie v stanovisku sa

uvádza, že podanie nemožno považovať za odvolanie v správnom

konaní, pretože pri vydávaní osvedčenia sa len deklaruje zistený skutkový stav na

základe predložených dokladov a štátoobčianskych evidencií. Podľa zisteného stavu

sa buď osvedčí skutočnosť, že žiadateľ je štátnym občanom Slovenskej republiky a

vydá sa mu osvedčenie o štátnom občianstve Slovenskej republiky alebo v opačnom

prípade sa žiadateľovi o z n á m i s uvedením dôvodu skutočnosť, že nie je

štátnym občanom Slovenskej republiky.

Ústavný súd si vyžiadal stanovisko - odpoveď ku skutočnostiam nevyhnutným

k posúdeniu podnetu aj od Krajského úradu v Žiline (právny nástupca

Okresného úradu v Žiline). Krajský úrad v Žiline 14. 2. 1997 oznámil, "že

, bol k 31. 12.

1992 štátnym občanom Slovenskej republiky. V súčasnej dobe už nie je občanom

Slovenskej republiky vzhľadom k tomu, že dňa 10. februára 1993 vykonal voľbu

štátneho občianstva Českej republiky na OÚ Praha 4, kedy v zmysle § 13

o nadobúdaní a strate štátneho občianstva Slovenskej

socialistickej republiky stratil štátne občianstvo Slovenskej republiky".

V súlade s ustanovením § 30 zákona o konaní pred Ústavným súdom

Slovenskej republiky Ústavný súd Slovenskej republiky po písomnom súhlase

účastníkov konania upustil od ústneho pojednávania.

Ústavný súd pri posudzovaní námietok porušenia Slovenskej

republiky vychádzal z nasledovných právnych úvah.

Štátne občianstvo je vo všeobecnosti definované ako trvalý (relatívne trvalý)

právny vzťah fyzickej osoby k určitému štátu. Subjektom štátoobčianského vzťahu sú

fyzická osoba a konkrétny štát. Práve subjekt tohto právneho vzťahu (fyzická osoba)

je rozlišovacím kritériom medzi štátnym občianstvom a štátnou príslušnosťou ako v

podstate širším pojmom, ktorý zahŕňa ako fyzické osoby tak aj osoby právnické.

Obsahom štátoobčianskeho právneho vzťahu sú vzájomné práva a povinnosti

ustanovené vnútroštátnymi predpismi každého štátu. Vyplýva to zo suverenity

každého štátu. V tomto zmysle je štátne občianstvo inštitútom vnútroštátneho práva.

Aj keď je štátne občianstvo inštitútom vnútroštátneho práva, má pre jednotlivca -

štátneho občana konkrétneho štátu právny význam, resp. dôsledky v oblasti práva

medzinárodného. Zákonodarstvo konkrétneho štátu preto musí (rovnako ako aj v

iných oblastiach) v právnej úprave štátneho občianstva zachovávať princípy

medzinárodného práva a záväzky vyplývajúce pre štát z medzinárodných zmlúv. Zo

zásady medzinárodného práva, že určenie osôb, ktoré štát považuje za svojich

štátnych občanov patrí do jeho výlučnej právomoci vyplýva aj určenie podmienok

pre vznik a zánik štátneho občianstva a to bez ohľadu na to, či konkrétna osoba je

štátnym občanom aj iného štátu. Rôznosť vnútroštátnych právnych úprav

jednotlivých suverénnych štátov spôsobuje, že niektoré osoby majú (nadobudnú)

štátne občianstvo dvoch, prípadne aj viacerých štátov. Názory na dvojaké, či viaceré

štátne občianstva prešli a stále prechádzajú vývojom v závislosti od rôznych

historických, spoločensko-ekonomických podmienok. Faktom však zostáva, že s

takýmto stavom sú často spojené aj nežiaduce, najmä pre štátneho občana, situácie.

Nežiaduce situácie vznikajú jednak v oblasti plnenia povinností občana voči štátu,

napr. plniť vojenskú službu, odvádzať (platiť) dane, dodržiavania právnych

predpisov, podliehania trestnoprávnej jurisdikcii, ale aj práv, ktoré vnútroštátne právo

priznáva len svojmu štátnemu občanovi, napr. právo voliť, zastávať určité funkcie v

štátnych orgánoch, dovolávať sa diplomatickej ochrany v štáte pobytu, mimo štátu,

ktorého je štátnym občanom a pod. Prax štátov v tejto oblasti (obyčajové právo) sa

ustálilo do princípu, že osoba s niekoľkými štátnymi občianstvami sa nemôže

odvolávať na štátne občianstvo k inému štátu. Pokiaľ ide o tretí štát, tento

považuje osobu s viacerými štátnymi občianstvami za občana len jedného štátu,

ktorým je podľa zásady efektivity štát, ku ktorému má osoba najužší faktický vzťah,

spravidla trvalé bydlisko, zamestnanie, výkon určitých funkcií viažucich sa len na

štátne občianstvo, prípadne štátne občianstvo nadobudnuté naposledy. Zásadou

efektivity pri posudzovaní štátneho občianstva iného štátu nie je dotknutá zásada

suverénnej právomoci štátu upraviť podmienky a spôsoby nadobudnutia a straty

štátneho občianstva, resp. koho bude štát považovať za svojho štátneho občana,

samozrejme pri rešpektovaní princípov medzinárodného práva a záväzkov

vyplývajúcich z medzinárodných zmlúv.

V posudzovanej veci nie je relevantný spôsob nadobudnutia alebo straty

štátneho občianstva na základe medzinárodnej zmluvy, pretože takáto zmluva medzi

Slovenskou republikou a Českou republikou nebola uzatvorená.

Platná právna úprava štátneho občianstva Slovenskej republiky ako historická

nevyhnutnosť, determinovaná vznikom samostatného štátu všetky vyššie uvedené

všeobecné princípy, ako aj ďalšie postuláty právneho štátu, zohľadňuje. Vzhľadom

na vznik nového suverénneho štátu rozdelením spoločného štátneho predchodcu -

zloženého štátu ČSFR, naväzuje na právnu úpravu štátneho občianstva Slovenskej

republiky z tohto obdobia, najmä pokiaľ ide o určenie okruhu osôb, ktoré sú štátnymi

občanmi Slovenskej republiky ex lege, ale v celom rozsahu nie je, pretože ani byť

nemôže rovnaká, ako právna úprava v zloženom štáte.

Preto Ústavný súd Slovenskej republiky v konaní o prijatom podnete

vo veci ním namietaného porušenia ako

orgán, ktorého poslaním a pôsobnosťou je ochrana ústavnosti posudzoval z obdobia

spoločného zloženého štátu - ČSFR aj právnu úpravu štátneho občianstva Slovenskej

republiky a československého štátneho občianstva, najmä dotknuté ustanovenia

nadobúdania a straty štátneho občianstva. Na základe splnomocnenia čl. 5 ods. 4

ústavného o československej federácii prijalo Federálne

zhromaždenie o zásadách nadobúdania a straty štátneho

občianstva. Štátne občianstvo Slovenskej socialistickej republiky upravoval zákon

SNR č. o nadobúdaní a strate štátneho občianstva Slovenskej

socialistickej republiky v znení , ktorým sa menia a dopĺňajú

predpisy o nadobúdaní a strate československého štátneho občianstva. (V Českej

socialistickej republike v znení ).

Účel citovaných zákonov, ako aj formy a spôsoby nadobúdania a straty

štátneho občianstva republiky vychádzajú z iných štátoprávnych podmienok,

podmienok zloženého štátu, čo nevyhnutne muselo mať svoju reflexiu aj v právnej

úprave štátneho občianstva republík. nebol vydaný na

základe , nie je preto ani vyjadrením, či prejavom

suverenity samostatného štátu, vlastnej reglementácie všetkých otázok súvisiacich so

štátnym občianstvom, vrátane obsahu právneho vzťahu štátneho občianstva, tzn.

povinnosti a práv, ktoré sa vzťahujú len na vlastných štátnych občanov.

Predkladateľovi podnetu príslušné štátne orgány odmietli vydať osvedčenie o

štátnom občianstve Slovenskej republiky s odôvodnením, že 10. februára 1993, teda

v dobe, keď na Slovensku bol ešte účinný o nadobúdaní

a strate štátneho občianstva Slovenskej socialistickej republiky. Preto predkladateľ

podnetu podľa automaticky stratil štátne

občianstvo Slovenskej socialistickej republiky. Podľa citovaného ustanovenia § 13

ods. 1 štátne občianstvo Slovenskej socialistickej republiky sa stráca nadobudnutím

štátneho občianstva Českej socialistickej republiky.

Voľba štátneho občianstva - opcia (vnútroštátna) je právom (možnosťou)

fyzickej osoby, prejavom vlastnej vôle určiť si príslušnosť k určitému štátu.

Uplatňuje sa spravidla pri zmene suverenity štátu. Tento spôsob voľby štátneho

občianstva je upravený vo všetkých zákonoch o štátnom občianstve ako v bývalej

ČSFR, tak aj po jej rozdelení. ( o nadobúdaní a strate

štátneho občianstva Slovenskej socialistickej republiky, o

nadobúdaní a strate štátneho občianstva Českej socialistickej republiky, zákon NR

SR č. o štátnom občianstve Slovenskej republiky a zákon ČNR č.

. o nadobúdaní a strate štátneho občianstva Českej republiky.

Opcia ako forma nadobúdania a straty štátneho občianstva jednostranným

prejavom vôle je výnimočné, časovo ohraničené opatrenie, ktorým je štát viazaný len

v prípade, ak bol urobený v ustanovenej lehote. Vo všetkých vyššie citovaných

zákonoch je opčná lehota (lehota, do kedy môže optant vykonať voľbu štátneho

občianstva) maximálne jeden rok (ohraničená po vzniku ČSFR 31. decembrom

1969), po jej rozdelení 31. decembrom 1993. (V Českej republike na základe

splnomocnenia v , ktorým sa mení a dopĺňa zákon

Českej národnej rady č. o nadobúdaní a strate štátneho občianstva

Českej republiky bolo vydané nariadenie vlády Českej republiky č. 337/1993 Z. z.,

ktoré predĺžilo lehotu, do kedy si môže občan za podmienok uvedených v citovanom

zákone zvoliť štátne občianstvo Českej republiky až do 30. júna 1994).

Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky ako druhý účastník konania, rovnako

tak aj Okresný úrad v Žiline sa pri odmietnutí vydania osvedčenia o

štátnom občianstve Slovenskej republiky z dôvodu, že nadobudnutím cudzieho

(českého) štátneho občianstva odvolávajú na ustanovenie

Zb. o „automatickej“ strate štátneho občianstva Slovenskej (socialistickej) republiky,

ale vôbec sa nezmieňujú, podľa ktorého zákonného ustanovenia vykonal

voľbu štátneho občianstva Českej republiky.

Vychádzajúc z teritoriálnej pôsobnosti právnej normy, neopomínajúc tiež už

uvedenú absenciu medzinárodnej zmluvy (Zmluvy medzi SR a ČR) vo veciach

štátneho občianstva v čase, keď navrhovateľ požiadal o vydanie osvedčenia o

štátnom občianstve Slovenskej republiky, už uplynuli tri roky od nadobudnutia

účinnosti a viac ako dva a pol roka od nadobudnutia

účinnosti Postup, keď

obidva zainteresované orgány štátnej správy bez ďalších ústavných (ale aj

zákonných) súvislostí vytrhávajú ako hlavný argument jedno ustanovenie zákona,

nebol zákonne ani ústavne odôvodniteľný ani v zdôrazňovanom čase 10. februára

1993, kedy vykonal podľa právnej úpravy cudzieho štátu voľbu jeho

štátneho občianstva. Z hľadiska uplatňovania zákonnej úpravy štátnym orgánom

žiada sa podotknúť, že v čase, kedy vykonal voľbu štátneho občianstva,

podľa právnej úpravy cudzieho suverénneho štátu, aj v samostatnej a suverénnej

Slovenskej republike už bola platná (bola už súčasťou platného právneho poriadku)

zákonná úprava, v ktorej zákonodarný orgán v súlade s Slovenskej

republiky ustanovil, kto bude jeho štátnym občanom a nad kým bude vykonávať

svoju suverénnu moc a komu bude aj poskytovať ochranu.

Ústavný súd Slovenskej republiky ako štátny orgán ochrany ústavnosti podľa

v súlade s vo veci, ktorá je

predmetom konania, musí všetky právne a skutkové okolnosti posúdiť podľa

ústavnej interpretačnej zásady (interpretačného pravidla) SR.

V posudzovanej veci ústavný súd považuje z hľadiska právneho základu za

rozhodujúcu platnú a účinnú a na jej základe vydaný

o nadobúdaní a strate štátneho občianstva Slovenskej

republiky.

Podľa nadobúdanie a stratu štátneho

občianstva Slovenskej republiky ustanoví zákon. Týmto zákonom je už citovaný

V jeho prvej časti, ustanovení pod

nadpisom „ u r č e n i e š t á t n e h o o b č i a n s t v a S l o v e n s k e j

r e p u b l i k y “ , osoba ktorá bola k 31. decembru 1992 štátnym občanom Slovenskej

republiky, podľa o nadobúdaní a

strate štátneho občianstva Slovenskej socialistickej republiky v znení zákona č.

je štátnym občanom Slovenskej republiky podľa tohto zákona“.

Skutočnosť, že tieto podmienky spĺňal a že k 31. decembru 1992 bol

štátnym občanom Slovenskej republiky je preukázateľná, čo napokon vo svojich

vyjadreniach (že vykonal voľbu štátneho občianstva Českej republiky 10. februára

1993) nespochybňujú ani príslušné orgány štátnej správy.

Strata štátneho občianstva Slovenskej republiky je upravená v samostatnej

druhej časti citovaného zákona. Podľa ustanovenia § 9 štátne občianstvo Slovenskej

republiky možno stratiť l e n prepustením na vlastnú žiadosť. To znamená osoba -

štátny občan Slovenskej republiky musí urobiť úkon - podať žiadosť (pri splnení

preukaznej povinností podľa ods. 2 citovaného ustanovenia) smerujúci k príslušným

orgánom S l o v e n s k e j r e p u b l i k y. Len s takýmto jednoznačným a všetkým

náležitostiam prejavu vôle zodpovedajúcim úkonom spája zákonná úprava štátneho

občianstva Slovenskej republiky ako zákonný následok stratu štátneho občianstva.

Znenie uvedeného ustanovenia je slovným vyjadrením, znásobené s použitím slova

„len“ tak jednoznačné, že absolútne vylučuje pochybnosti, či úvahy o prípadnom

inom spôsobe straty štátneho občianstva Slovenskej republiky.

nikdy nepožiadal príslušné orgány Slovenskej republiky (nedal

vlastnú žiadosť) o prepustenie zo štátneho zväzku Slovenskej republiky. Obsahom

jeho žiadosti práve naopak bolo vydanie osvedčenia o štátnom občianstve Slovenskej

republiky. Jeho žiadosti o vydanie osvedčenia o štátnom občianstve Slovenskej

republiky nebolo vyhovené s odôvodnením, že 10. februára 1993, teda v čase, kedy

požiadal o štátne občianstvo Českej republiky v Slovenskej republike ešte bol účinný

o štátnom občianstve Slovenskej socialistickej republiky a

podľa jeho ustanovenia § 13 nadobudnutím štátneho občianstva Českej socialistickej

republiky sa stráca štátne občianstvo Slovenskej socialistickej republiky. Účinnosť

citovaného zákona ako argument odôvodňujúci stratu štátneho občianstva Slovenskej

republiky vôbec neobstojí. V ustanovení

ohraničenie podmienky, aby osoba bola štátnym občanom Slovenskej republiky

podľa v znení je dátumom 31.

decembra 1992 nie k „začiatku účinnosti (začiatok účinnosti

ako hraničný termín je v ustanovení ). Zákon NR

SR č. neobsahuje samostatné intertemporálne ustanovenie (ani v tretej

časti v spoločných a záverečných ustanoveniach), z ktorého by bolo možné vôľu

zákonodarcu o tom, kto bude, resp. je štátnym občanom Slovenskej republiky

v období od 31. decembra 1993 do nadobudnutia účinnosti (alebo platnosti)

citovaného zákona interpretovať inak, ako je ona v ustanovení § 2 zákona

jednoznačne vyjadrená. Preto je rovnako irelevantné ustanovenie § 13 vo väzbe na

ustanovenie § 4 citovaného zákona, ktoré v celej právnej úprave štátneho občianstva,

ktorá v čase jej prijatia, ako už bolo zdôraznené aj v iných štátoprávnych

podmienkach, mala svoje ratio a ustanovenie o automatickej strate štátneho

občianstva, bolo v tomto zmysle jej komplementárnym inštitútom.

Podľa nikomu nemožno odňať štátne

občianstvo Slovenskej republiky proti jeho vôli.

Ústavný súd si je vedomý obsahového rozdielu v termínoch uvedených v čl. 5

ods. 2 , teda rozdielu medzi stratou a odňatím štátneho

občianstva, ale pri rozhodovaní vo veci porušenia citovaného ústavného článku do

úvahy berie tiež to, že občan, ktorý spĺňa zákonné podmienky štátneho občianstva

Slovenskej republiky, ktorá nevylučuje bipolitizmus a konal v súlade s čl. 2 ods. 3

, a ak tým faktom, že požiadal o štátne občianstvo

Českej republiky mu je odopierané vydanie osvedčenia o štátnom občianstve

Slovenskej republiky, môže to považovať za odňatie, teda aj sankcionovanie.

Uvedené ale nič nemení na protiústavnom postupe príslušných štátnych orgánov.

Vo vzťahu k jednoznačne ohraničenému termínu (31. decembra 1992) trvania

štátneho občianstva Slovenskej republiky podľa v texte ustanovenia § 2 (zákona č.

) uvedeného všetky ostatné argumenty majú iba

subsidiárnu povahu, nakoľko toto pregnantné zákonné vyjadrenie presvedčivo a

dostatočne legitimuje závery, kto (osoba) už od 1. januára (nie od nadobudnutia

účinnosti zákona NR SR) sa stal, a pokiaľ nepožiadal o prepustenie zo štátneho

zväzku Slovenskej republiky aj zostal štátnym občanom Slovenskej republiky.

Nevydanie osvedčenia štátnemu občanovi, ktorý spĺňa uvedené zákonné podmienky,

je takým porušením zákona, ktoré má za následok porušenie Slovenskej

republiky, konkrétne jej čl. 5.

Vo svojich rozhodnutiach ústavný súd už viackrát zdôraznil, že nie je

orgánom ochrany zákonnosti ale ochrany ústavnosti. Porušenie zákonnosti je súčasne

porušením ústavnosti v prípade, ak má za následok a je v priamej príčinnej súvislosti

s porušením konkrétneho ústavného článku.

Postupom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky ako orgánu štátnej správy

vo veciach štátneho občianstva, ako aj orgánu, ktorý vedie ústrednú evidenciu

udelení štátneho občianstva Slovenskej republiky, ktorý postup vecne a miestne

príslušného orgánu - Okresného úradu v Žiline v celom rozsahu schválil, bol

porušený zákon, vydaný na základe v tých

ustanoveniach, ktoré sú súčasne porušením tohto ústavného článku. Forma, ktorou

ústavný článok bol porušený z hľadiska protiústavnosti, nie je v posudzovanom

prípade rozhodujúca, resp. nič nemení na výsledku, ktorým je porušenie

Slovenskej republiky.

Ústavný súd Slovenskej republiky preto z týchto dôvodov rozhodol tak, ako je

uvedené vo výroku rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. apríla 1997

Za správnosť vyhotovenia: JUDr. Július Č e r n á k

predseda senátu