Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 3 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (8)II. ÚS 546/2020
PDF · 211.01 KB
No categories available
II. ÚS 546/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. novembra 2020
v senáte zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej
(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
Židovskej náboženskej obce v Košiciach, Zvonárska 5, Košice, IČO 31 304 311, právne
zastúpenej advokátom JUDr. Martinom Babjakom, Kováčska 40, Košice, vo veci
namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Okresného súdu Košice I sp. zn. 36 C 342/2013
zo 4. augusta 2020 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť Židovskej náboženskej obce v Košiciach o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Skutkový stav a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
19. októbra 2020 doručená ústavná sťažnosť Židovskej náboženskej obce v Košiciach,
Zvonárska 5, Košice, IČO 31 304 311 (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala
porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu
Košice I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 36 C 342/2013 zo 4. augusta 2020 (ďalej len
„napadnuté uznesenie“).
2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka je v konaní na okresnom súde
vedenom pod sp. zn. 36 C 342/2013 v procesnom postavení žalobkyne proti žalovanej
Ekonomickej univerzite v Bratislave o náhradu škody v sume 25 340 € s príslušenstvom.
3. Z ústavnej sťažnosti zároveň vyplýva, že v predmetnom konaní bolo pojednávanie
nariadené na 23. apríl 2020, avšak toto pojednávanie bolo odročené na 11. jún 2020.
Predvolanie na pojednávanie bolo žalovanej doručené 1. apríla 2020.
Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti uviedla: „Žalovaná Okresnému súdu doručila
dňa 7. apríla 2020 podanie označené ako Žiadosť o rozhodnutie vo veci bez nariadenia
pojednávania, datované 31. marca 2020. V tomto podaní žalovaná tvrdí, že žaloba je
nedôvodná a žalobca si údajne opakovane nesplnil povinnosti uložené mu súdom. V tomto
podaní sa vyjadruje žalovaná ešte k pojednávaniu vytýčenému na 23. apríla 2020 kde žiada,
aby Okresný súd pojednávanie vytýčené na 23. apríla 2020 ako neefektívne a zdravie
ohrozujúce zrušil a rozhodol vo veci bez nariadenia pojednávania. Následne po doručení
predvolania na 11. júna 2020, do konania tohto pojednávania už žalovaná nezaslala
Okresnému súdu žiadne podanie a žiadnym spôsobom na toto predvolanie ani
nereagovala.“
Okresný súd na pojednávaní rozhodol podľa § 274 Civilného sporového poriadku
(ďalej len „CSP“) rozsudkom pre zmeškanie sp. zn. 36 C 342/2013 z 11. júna 2020 (ďalej
len „rozsudok pre zmeškanie“).
Sťažovateľke bolo 19. augusta 2020 doručené napadnuté uznesenie, ktorým okresný
súd rozsudok pre zmeškanie žalovanej zrušil.
4. Podľa názoru sťažovateľky vyhlásený núdzový stav nie je okolnosť, ktorá by
predstavovala ospravedlniteľný dôvod na zrušenie rozsudku pre zmeškanie, v tejto
súvislosti uviedla: „Podstata porušenia práv sťažovateľky spočíva v tom, že jednak v čase
konania pojednávania neboli dané konkrétne ospravedlniteľné dôvody tak, ako to tvrdí
žalovaná a Okresný súd a rovnako v tom, že tieto dôvody boli žalovanej známe už dávno
pred konaním pojednávania a napriek tomu tieto žalobkyňa Okresnému súdu včas
neoznámila.“ Podľa názoru sťažovateľky fakt, že sudca pojednávanie neodročil, znamená,
že núdzový stav a s tým súvisiaca obava o zdravie zamestnankyne žalovanej neboli
z hľadiska uskutočnenia pojednávania dôvodné. Sťažovateľka považuje námietky žalovanej
uplatnené v návrhu na zrušenie rozsudku pre zmeškanie za absurdné, účelové a nepravdivé.
Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti uviedla: „Za najpodstatnejší dôvod porušenia
základných práv sťažovateľky však možno považovať to, že v danom prípade nešlo o novú
skutočnosť, ktorá by tu neexistovala už s dostatočným časovým odstupom pred konaním
pojednávania.“
5. Porušenie princípu rovnosti sporových strán sťažovateľka odôvodnila tým,
že okresný súd jej nedoručil návrh žalovanej na zrušenie rozsudku pre zmeškanie, čím jej
odňal možnosť vyjadriť sa k argumentom, na základe ktorých okresný súd rozhodol
napadnutým uznesením.
Napokon sťažovateľka poukazuje na to, že napadnuté uznesenie trpí takými vadami
odôvodnenia, ktoré majú za následok jeho arbitrárnosť a sú takej intenzity, že došlo
k závažnému zásahu do práva na súdnu a inú právnu ochranu. V tejto súvislosti
sťažovateľka uviedla, že v napadnutom uznesení „nie je ani zmienka o tom, prečo Okresný
súd považoval za ospravedlniteľný dôvod taký dôvod, ktorý mohla žalovaná Okresnému
súdu oznámiť už dávno pred konaním pojednávania, pričom tak neučinila.“.
6. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol o jej ústavnej sťažnosti nálezom:
„Základné práva Židovskej náboženskej obce v Košiciach... podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, a právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Uznesením Okresného súdu
Košice I sp. zn. 36 C 342/2013 zo 4. augusta 2020, porušené boli.
Uznesenie Okresného súdu Košice I sp. zn. 36 C 342/2013 zo 4. augusta 2020 sa
zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Košice I na ďalšie konanie.
Sťažovateľke sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia...“
II.
Relevantná právna úprava
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon
č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
9. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
10. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
11. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom.
Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné
záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom
ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú
odlišnosť (II. ÚS 27/07).
12. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
13. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
14. Podľa § 274 CSP na pojednávaní rozhodne súd o žalobe podľa § 137 písm. a)
na návrh žalobcu rozsudkom pre zmeškanie, ktorým žalobe vyhovie, ak
a) sa žalovaný nedostavil na pojednávanie vo veci, hoci bol naň riadne a včas
predvolaný a v predvolaní na pojednávanie bol žalovaný poučený o následku nedostavenia
sa vrátane možnosti vydania rozsudku pre zmeškanie a
b) žalovaný neospravedlnil svoju neprítomnosť včas a vážnymi okolnosťami.
15. Podľa § 277 ods. 2 CSP ak žalovaný z ospravedlniteľného dôvodu zmeškal
pojednávanie vo veci, na ktorom bol vyhlásený rozsudok pre zmeškanie, súd na návrh
žalovaného tento rozsudok uznesením zruší a nariadi nové pojednávanie.
III.
Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a posúdenie veci
ústavným súdom
16. Podstatou ústavnej sťažnosti je tvrdenie o porušení základného práva na súdnu
ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) a práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru)
napadnutým uznesením, ktorým okresný súd zrušil rozsudok pre zmeškanie.
Námietky sťažovateľky sa dajú vyjadriť v troch ťažiskových rovinách, a to námietky
smerujúce proti samotnému návrhu žalovanej na zrušenie rozsudku pre zmeškanie (najmä
otázka včasnosti informovania okresného súdu o obave o zdravie zamestnankyne), námietky
proti odôvodneniu napadnutého uznesenia (okresný súd sa nevysporiadal so všetkými
okolnosťami tvrdenými v návrhu na zrušenie rozsudku pre zmeškanie) a napokon tvrdenie
o porušení princípu rovnosti zbraní (sťažovateľka nemala priestor na vyjadrenie sa k návrhu
žalovanej).
17. Ústavnú sťažnosť je potrebné považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho
rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne
z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten,
pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho
prijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 88/07, II. ÚS 13/2018).
18. Osobitosť prerokúvanej veci spočíva v tom, že predmetom ústavnej sťažnosti je
zrušujúce (teda nemeritórne) rozhodnutie okresného súdu, čo znamená, že súdne konanie
pred všeobecným súdom ďalej pokračuje. Ústavný súd pritom v konaniach o ústavnej
sťažnosti zásadne preskúmava len také právoplatné rozhodnutia, ktorými sa konanie vo veci
samej skončilo. V konaní, ktoré v čase predbežného prerokovania ústavnej sťažnosti
ešte stále prebieha, nemožno uvažovať o splnení tejto požiadavky (IV. ÚS 361/2010,
19. Ústavný súd vo svojej doterajšej rozhodovacej činnosti pripustil výnimky z tejto
zásady. Išlo o prípady, keď ešte pred právoplatným skončením celého konania vo veci
samej bolo ústavnou sťažnosťou napadnuté právoplatné rozhodnutie, ktorým sa skončila iba
určitá časť konania alebo ktorým sa riešila iba určitá parciálna procesná otázka.
Podmienkou na pripustenie takejto výnimky však je, že v konkrétnom prípade musí ísť
o rozhodnutie, ktoré je spôsobilé výrazne a nezvratným spôsobom zasiahnuť do základných
práv alebo slobôd sťažovateľa garantovaných ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou
zmluvou, ako aj to, že námietka ich porušenia sa musí vzťahovať výlučne na dané štádium
konania a nebude môcť byť uplatnená neskôr (IV. ÚS 195/2010), prípadne by sa tento
negatívny dôsledok musel vzťahovať na výsledok konania a nebolo by ho možné korigovať
v ďalšom procesnom postupe alebo v opravných konaniach (IV. ÚS 322/09).
20. Článok 46 ods. 1 ústavy zaručuje každému právo domáhať sa ochrany svojho
práva zákonom ustanoveným postupom pred súdom alebo iným orgánom. Ústavný súd
v konštantnej judikatúre zdôraznil, že obsahom tohto práva je právo účastníka, aby sa v jeho
veci rozhodovalo podľa platnej a účinnej právnej normy majúcej svoj základ v právnom
poriadku Slovenskej republiky. Súd preto podľa skoršej judikatúry ústavného súdu poruší
základné právo zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy vždy vtedy, keď postupuje v rozpore
so zákonom upravujúcim konanie pred ním (I. ÚS 26/94).
21. Svojvôľa (arbitrárnosť) sa v zásade môže prejavovať v dvoch podobách: ako
procesná svojvôľa, teda hrubé alebo opakované porušenie zásadných ustanovení právnych
predpisov upravujúcich postup orgánu verejnej moci, alebo ako hmotnoprávna (meritórna)
svojvôľa, teda extrémny nesúlad medzi právnym základom pre rozhodovanie veci a závermi
orgánu verejnej moci, ktoré sú vo vzťahu k tomuto právnemu základu neobhájiteľné
všeobecne akceptovateľnými výkladovými postupmi (II. ÚS 576/2012).
Pojem svojvôle, ktorý vo svojej judikatúre zdôrazňuje ústavný súd, súvisí s rozsahom
prieskumnej pôsobnosti ústavného súdu vo vzťahu k právnym (a skutkovým) záverom
iných orgánov verejnej moci. Ústavný súd je totiž v zmysle čl. 124 ústavy povolaný na
ochranu ústavnosti, nie zákonnosti, preto nie je v prvom rade oprávnený vykladať
podústavné právo, ale len sledovať zlučiteľnosť výkladu iných orgánov verejnej moci a
postupu, ktorým sa k svojim záverom dopracujú, s ústavou, ústavnými zákonmi a
medzinárodnými zmluvami, ktoré majú prednosť pred zákonmi. Nie každú nezákonnosť
totiž možno automaticky považovať aj za porušenie ústavnosti (porov. II. ÚS 23/96, č.
6/1997 Zb. ÚS).
22. K porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie môže dôjsť predovšetkým
vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva
na nezávislom a nestrannom súde a ak by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom
návrhu (žalobe) fyzickej osoby alebo právnickej osoby (napr. I. ÚS 35/98), ale tiež
v prípade, ak by rozhodnutie všeobecného súdu bolo arbitrárne, a teda bolo prejavom
zjavnej svojvôle pri výklade a aplikácii právnej normy, alebo ak by výrok rozhodnutia nebol
v súlade s priebehom konania (m. m. II. ÚS 107/2018).
23. Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka
konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí
dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú
pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi
konania. Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,
teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie
návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02,
24. Okresný súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol: „Je potrebné
prisvedčiť dôvodom, resp. okolnostiam, na ktoré poukázal žalovaný a ktoré dôvody
pre nedostavenie sa na pojednávanie vytýčené na deň 11.6.2020 sú dôvodmi
ospravedlniteľnými, majúc za to, že išlo o vážne okolnosti, pre ktoré sa žalovaný
na pojednávanie nedostavil, majúc na prvom mieste na mysli zdravie a život poverenej
zamestnankyne žalovaného.
Súd vyhodnotiac dôvod, pre ktorý došlo k zmeškaniu pojednávania vo veci zo strany
žalovaného, na ktorom bol vyhlásený rozsudok pre zmeškanie, považuje
za ospravedlniteľný, majúc za to, že žalovaný návrh na zrušenie rozsudku pre zmeškanie
žalovaného podal v súlade s § 277 ods. 3 CSP. t. j. v lehote do 15 dní odkedy sa o rozsudku
pre zmeškanie dozvedel, pričom súdu preukázal ospravedlniteľnosť dôvodu...“
25. Ústavný súd konštatuje, že napadnuté uznesenie okresného súdu je hranične
ústavne udržateľné. V tomto kontexte považuje ústavný súd za potrebné poukázať aj
na ostatné okolnosti prejednávanej ústavnej sťažnosti a zhodnotiť ich.
V právnej veci sťažovateľky ide o konanie, v ktorom pôvodne požadovala
od žalovanej strany zaplatenie sumy 57 195 € z titulu náhrady škody. Okresný súd v časti
žalobu zamietol (čo bolo potvrdené aj odvolacím súdom) a sporná teda ostala
suma 25 340 € s príslušenstvom ako ušlé nájomné. Konanie je okresným súdom vedené
od roku 2013, pričom bolo nariadených niekoľko pojednávaní, ktoré sa najmä pre zdravotný
stav strán sporu a aj vec prejednávajúcej sudkyne neuskutočnili.
26. Z dikcie § 274 CSP vyplýva, že súd na pojednávaní za kumulatívneho splnenia
tam uvedených podmienok obligatórne rozhodne kontumačným rozsudkom, ako je
navrhnutý v petite žaloby. Je nepochybné, že v danom prípade došlo k naplneniu
podmienok na vydanie rozsudku pre zmeškanie. Za akúsi protiváhu k „povinnosti“ vydať
rozsudok pre zmeškanie možno považovať priestor poskytnutý súdu v rámci posúdenia
dôvodov ospravedlnenia neúčasti žalovaného, samozrejme v prípade, že žalovaný podá
návrh na zrušenie rozsudku pre zmeškanie a tieto dôvody uvedie. Vážnosť okolností,
ktorými žalovaný ospravedlnil svoju neúčasť, potom musí posúdiť súd.
27. Je možné súhlasiť so sťažovateľkou a konštatovať úspornosť odôvodnenia
napadnutého uznesenia, na druhej strane z neho jednoznačne vyplýva okolnosť, ktorú
okresný súd považoval za ťažisko ospravedlnenia neúčasti žalovanej, a to existencia obavy
o zdravie. Ústavnému súdu neprislúcha hodnotiť ani preskúmavať, v akej miere boli
dostupné ubytovacie kapacity a dopravné spojenia v čase konania pojednávania (námietky
sťažovateľky proti návrhu žalovanej), dokonca v okolnostiach danej veci ani to, kedy mohla
žalovaná svoju neúčasť na pojednávaní oznámiť. Ústavný súd však citlivo vníma celkovú
situáciu zapríčinenú šírením ochorenia COVID-19, ako aj spoločenskú situáciu a rýchlo sa
meniace, ba niekedy až ťažko predvídateľné okolnosti.
Napokon nie je úplne bez významu ani skutočnosť, že aj samotná sťažovateľka bola
v konaní pasívna, keď ani po opakovaných výzvach súdu nepredložila dôkazy, ktorými by
svoj nárok na ušlé nájomné preukázala.
28. Pokiaľ sťažovateľka argumentuje návrhom žalovanej zo 7. apríla 2020, v ktorom
žalovaná navrhla, aby súd rozhodol bez nariadenia pojednávania, ústavný súd poukazuje
na zásadnú odlišnosť (najmä v rozsahu posúdenia dôkazov a tvrdení sporových strán)
rozhodnutia prijatého v rámci konania bez pojednávania a kontumačného rozsudku
(nevykonáva dokazovanie).
29. Návrh na zrušenie rozsudku pre zmeškanie podľa § 277 CSP je procesným
návrhom, pričom konajúci súd musí „iba“ posúdiť, či sú splnené podmienky
pre rozhodnutie o tomto návrhu a v prípade, že návrhu vyhovie, pokračuje v konaní ďalej.
Vzhľadom na to, že pojem „ospravedlniteľný dôvod“ nie je právnou normou definovaný,
je iba na úvahe konajúceho súdu, ktoré okolnosti v intenciách konkrétneho prípadu posúdi
ako okolnosti hodné ospravedlnenia neúčasti na pojednávaní. Z uvedeného vyplýva,
že podstatným pre vydanie napadnutého uznesenia je podanie návrhu na zrušenie rozsudku
pre zmeškanie a aj posúdenie ospravedlnenia zo strany súdu (m. m. II. ÚS 369/2018).
V danom prípade teda nejde o porušenie zásady kontradiktórnosti, pretože ťažiskovou
premennou je v danom štádiu vyhodnotenie tvrdení súdom.
30. Ústavný súd, pridržiavajúc sa svojej stabilnej judikatúry, poukazuje na to,
že základné práva na súdnu ochranu (siedmy oddiel ústavy) sú „výsledkové“, čo znamená,
že im musí zodpovedať proces ako celok. Skutočnosť, či napadnuté konanie vykazuje znaky
spravodlivého procesu, závisí od celého konania a konečného rozhodnutia všeobecných
súdov (m. m. III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06, II. ÚS 155/08). Aj z ďalšej
judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 79/03, I. ÚS 236/03), obdobne ako z judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Komanický c. Slovenská republika, rozsudok
zo 4. 6. 2002) vyplýva, že ústavný súd a Európsky súd pre ľudské práva overujú, či konanie
posudzované ako celok bolo spravodlivé v zmysle čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1
dohovoru.
31. Na základe uvedeného nezistil ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej
sťažnosti v napadnutom uznesení okresného súdu pochybenia takej ústavnoprávnej
intenzity, aby mohol po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie konštatovať
porušenie označených práv, a preto ústavnú sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 56
ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. novembra 2020
Ľuboš Szigeti predseda senátu