Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 107/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-44

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. júna 2018 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Jany Laššákovej a sudcu Sergeja

Kohuta (sudca spravodajca) v konaní o sťažnosti a

, , zastúpených spoločnosťou SEDLAČKO

& PARTNERS, s. r. o., Štefánikova 8, Bratislava, v mene ktorej koná advokát

JUDr. František Sedlačko, PhD., LL.M., ktorou namietajú porušenie základného práva

vlastniť majetok podľa , základného práva

na súdnu ochranu podľa , práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 28. septembra 2016, takto

rozhodol:

Sťažnosti a n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením sp. zn.

z 8. februára 2018 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť a

(ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojho základného práva

vlastniť majetok podľa (ďalej len „“),

základného práva na súdnu ochranu podľa , práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 28. septembra 2016 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovatelia boli ako žalobcovia stranou

civilného sporového konania vedeného na Okresnom súde Bratislava I (ďalej len „okresný

súd“) pod sp. zn. , v ktorom sa domáhali proti obchodnej spoločnosti

, (ďalej len „žalovaná“), nahradenia prejavu vôle

uzavrieť zmluvu o prevode vlastníctva bytu č. , na poschodí nehnuteľnosti

na , súp. č. , postavenej na pozemku parc. reg. „C“ č. ,

nachádzajúcej sa v k. ú. , zapísanej na LV č. vedenom Okresným úradom

Bratislava, katastrálnym odborom (ďalej len „sporný byt“).

Okresný súd žalobe v celom rozsahu vyhovel rozsudkom č. k. -291

z 12. októbra 2011 a nahradil prejav vôle žalovanej uzavrieť so sťažovateľmi zmluvu

o prevode vlastníctva sporného bytu a jeho príslušenstva v znení špecifikovanom

vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Žalovaná sa proti rozsudku okresného súdu odvolala. Krajský súd v Bratislave (ďalej

len „krajský súd“) rozsudkom č. k. -327 z 24. októbra 2013 zmenil

rozhodnutie súdu prvej inštancie tak, že žalobu zamietol. Sťažovatelia podali proti

zmeňujúcemu rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie, ktoré najvyšší súd napadnutým

rozsudkom zamietol.

Sťažovatelia sa domnievajú, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu bolo

porušené ich základné právo na súdnu ochranu v zmysle a právo

na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. K vydaniu napadnutého rozsudku

viedli inter alia zjavne nesprávne právne závery. Arbitrárnym postupom najvyššieho súdu

pri uplatňovaní dotknutých právnych noriem na tento konkrétny prípad došlo súčasne

k porušeniu práva sťažovateľov na ochranu majetku v zmysle čl. 1 dodatkového protokolu

a ich základného práva vlastniť majetok podľa .

Ku skutkovým okolnostiam prípadu sťažovatelia v stručnosti uvádzajú, že jeden

z nich býva v spornom byte nepretržite od svojho narodenia (takmer 72 rokov). Kúpnou

zmluvou zo 7. októbra 1991 bolo „vlastnícke právo k nehnuteľnosti prevedené

na Československý štát s právom hospodárenia pre:

, ktorá bola rozhodnutím ministra financií ČSFR zo dňa 21.2.1992 zrušená bez

likvidácie. Majetok peňažného ústavu bol následne vložený do novozaložených akciových

spoločností - pre územie SR bola touto spoločnosťou

(od 15.7.2002 podnikajúca pod obchodným menom ). Okrem

štátu, resp. Fondu národného majetku SR sa tak akcionármi tejto spoločnosti stali v roku

1992 aj ďalšie subjekty. Privatizovaný majetok bol odovzdaný na základe osobitného

o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby v znení

neskorších predpisov.“.

Dňa 26. júla 1999 sťažovatelia požiadali , o prevod

vlastníctva sporného bytu. Predstavenstvo , , predaj bytu

doterajším nájomcom odsúhlasilo, avšak pri určovaní ceny nerešpektovalo ustanovenia

o vlastníctve bytov

a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o vlastníctve

bytov“). Nehnuteľnosť medzičasom nadobudla žalovaná ako dcérska spoločnosť

, ktorá s prevodom vlastníctva bytu na sťažovateľov nesúhlasí, keďže

podľa jej názoru je aplikácia právnej úpravy obsiahnutej v zákone o vlastníctve bytov

vylúčená z dôvodu, že nejde o bytový dom. Nebytové priestory totiž tvoria viac ako

polovicu podlahovej plochy nehnuteľnosti. Zvyšnú časť tvoria byty.

Povinnosťou žalovanej bolo podľa sťažovateľov uzatvoriť zmluvu o prevode

vlastníctva bytu v súlade s § 29 ods. 8 zákona o vlastníctve bytov v znení účinnom

do 31. augusta 2002 do dvoch rokov odo dňa, keď sťažovatelia požiadali o jeho prevod.

Cena bytu nemala presiahnuť zákonom stanovenú úroveň.

Sťažovatelia v konaní o nahradenie prejavu vôle namietali, že sa plne legitímne

domáhajú svojho práva na prevod vlastníctva sporného bytu, a to alternatívne v dôsledku

týchto dvoch základných skutočností:

„a) nehnuteľnosť je bytovým domom v zmysle v znení účinnom

v čase vzniku nároku sťažovateľov na prevod vlastníctva bytu. Sťažovatelia predložili súdu

za týmto účelom obsiahlu dokumentáciu, z ktorej vyplýva, že nehnuteľnosť bola do roku

1991 označovaná ako bytový dom. Pred rekonštrukciou, ktorú

začala realizovať v roku 1992, sa podľa projektovej dokumentácie nachádzalo

v nehnuteľnosti 25 bytov. Byty zaberali viac ako polovicu podlahovej plochy nehnuteľnosti.

V zmysle kolaudačného rozhodnutia Okresného úradu Bratislava I zo dňa 4.9.1996, zn.

3383/1996 - H/217 - vydaného po ukončení rekonštrukcie - pozostáva nehnuteľnosť naďalej

z bytovej časti, ktorú v tom čase tvorilo 12 bytov (neskôr 10 po spojení dvoch bytov)

a z bankovej časti. Týmto rozhodnutím bolo povolené užívanie nehnuteľnosti aj na bytové

účely.

b) v zmysle v znení účinnom do 30.6.2007 sa ustanovenia tohto

zákona primerane vzťahujú aj na budovy, ktoré nemajú charakter bytového domu.“

Vo vzťahu ku skutočnosti prezentovanej v bode a) sťažovatelia uviedli, že krajský

súd podľa dovolacieho súdu správne vyvodil, že «i keď zákon o vlastníctve bytov v znení

platnom v čase podania žiadosti o prevod vlastníctva bytu v ustanovení § 2 ods. 2 pri

definícii pojmu „bytový dom“ neuvádzal pomer podlahovej plochy bytov a nebytových

priestorov ako kritérium vymedzujúce tento pojem, bolo potrebné z tohto kritéria vychádzať,

keďže vyplývalo z iného právneho predpisu, a to z ustanovenia § 1a písm. a) vyhlášky

č. definujúceho obytný dom ako dom, v ktorom zo súčtu podlahovej plochy

všetkých miestností v dome pripadajú aspoň dve tretiny na byty (odsek 16 odôvodnenia

napadnutého rozhodnutia).».

Najvyšší súd označil prezentovanú úvahu za súladnú s cieľom zákona o vlastníctve

bytov – privatizáciou bytového fondu. Tomuto cieľu malo podľa neho zodpovedať chápanie

bytového domu ako stavby na bývanie, ktorú vyhláška Federálneho ministerstva

pre technický a investičný rozvoj č. o všeobecných technických požiadavkách

na výstavbu v znení platnom v čase podania žiadosti o prevod bytu determinovala v § 40

ods. 1 ako bytový dom, pri ktorom prevažuje funkcia bývania, a rodinný dom. Dovolací súd

v tejto súvislosti s poukazom na princíp bezrozpornosti právneho poriadku akcentoval, že

súdy sú povinné vykladať obsah pojmu „bytový dom“ v súlade s inými platnými právnymi

predpismi.

Sťažovatelia sa domnievajú, že ide «o excesnú interpretáciu a aplikáciu ustanovenia

v znení účinnom v rozhodnom období, za súčasného zohľadnenia právnych

noriem nižšej právnej sily, navyše z úplne iného právneho odvetvia (analogia iuris).

Podľa v znení účinnom ku dňu vzniku nároku sťažovateľov

na prevod vlastníctva bytu: „Bytovým domom (ďalej len „dom“) sa na účely tohto zákona

rozumie dom, v ktorom byty a nebytové priestory sú za podmienok ustanovených v tomto

zákone vo vlastníctve alebo spoluvlastníctve jednotlivých vlastníkov a spoločné časti domu

a spoločné zariadenia tohto domu sú súčasne v podielovom spoluvlastníctve vlastníkov

bytov a nebytových priestorov.“. Ide teda o priamu legálnu definíciu.

Bytový dom charakterizuje v súlade s citovaným ustanovením existencia bytov (aspoň

dvoch) a nebytových priestorov, ktoré sú (môžu byť) za podmienok ustanovených v

vo vlastníctve alebo spoluvlastníctve jednotlivých vlastníkov (aspoň dvoch) a jeho spoločné

časti domu a spoločné zariadenia sú (môžu byť) súčasne v podielovom spoluvlastníctve

vlastníkov (aspoň dvoch) bytov a nebytových priestorov (mutatis mutandis dovolacím

súdom spomínané rozsudky sp. zn. a ). Definičným

kritériom tak evidentne nie je určitý pomer podlahovej plochy bytov k nebytovým

priestorom. Pre posúdenie okruhu právnych vzťahov, na ktoré sa tento zákon v znení

účinnom do 30.6.2004 vzťahuje, nie je relevantné ani účelové určenie budovy na bývanie.

samostatne a plnohodnotne definuje bytový dom. Na účely tohto zákona preto

nie je potrebné, či rozhodujúce vymedzenie bytového domu v iných právnych predpisoch

(totožne VALACHOVIČ, M., GRAUSOVÁ, K., CIRÁK, J.: Zákon o vlastníctve bytov

a nebytových priestorov. Komentár. 1. vydanie. C. H. BECK, Praha 2012, str. 52).

Neexistuje žiadny dôvod na to, aby sa vo veciach patriacich do pôsobnosti

subsidiárne, prípadne analogicky uplatňovali ustanovenia iných právnych predpisov

(dokonca nižšej právnej sily), resp. právnych predpisov z úplne iného právneho odvetvia

(správne právo), bez akejkoľvek vecnej súvislosti iba preto, že sa v nich používa gramaticky

obdobný terminus technicus (bytový - obytný).

Na uvedenom nič nemení ani apel Najvyššieho súdu SR na zachovanie princípu

bezrozpornosti právneho poriadku. Domnievame sa totiž, že použitie tohto dielčieho

princípu systematického výkladu, ako interpretačnej metódy, nie je na mieste. Kolíziu

noriem rôznej právnej sily (zákon verzus vyhláška) rieši jednoducho princíp lex superior

derogat legi inferiori.

K zmene legálnej definície bytového domu, a nie k jej spresneniu, došlo až novelou

- s účinnosťou od 1.7.2007, t.j. po takmer 8 rokoch

od podania žiadosti sťažovateľov o prevod bytu. Za bytový dom možno aktuálne označiť iba

budovu, v ktorej je viac ako polovica podlahovej plochy určená na bývanie, má viac ako tri

byty a v ktorej byty a nebytové priestory sú za zákonom ustanovených podmienok

vo vlastníctve alebo spoluvlastníctve jednotlivých vlastníkov a spoločné časti domu

a spoločné zariadenia tohto domu sú súčasne v podielovom spoluvlastníctve vlastníkov

bytov a nebytových priestorov.».

Vo vzťahu ku skutočnosti označenej v bode b), teda k § 24 ods. 1 zákona

o vlastníctve bytov sťažovatelia uviedli: «Dovolací súd uzavrel, že povinnosť žalovaného

previesť vlastníctvo bytu na sťažovateľov nebolo možné vyvodiť ani z ustanovenia § 24

účinného v čase podania žiadosti. Najvyšší súd SR síce korigoval nesprávny záver

odvolacieho súdu o aplikácii tohto ustanovenia, avšak súčasne dospel k názoru, že

vyvodenie povinnosti iba z analogického použitia zákona je v rozpore s čl. 13 ods. 1 písm.

a) SR.

V zmysle SR: „Povinnosti možno ukladať zákonom

alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd.“.

Podľa v znení účinnom do 30.6.2007: „Ustanovenia tohto zákona

sa primerane vzťahujú aj na budovy, ktoré nemajú charakter bytového domu.“.

Legislatívny termín „primerane“ je potrebné vnímať v súlade s legislatívnymi

pravidlami (uznesenie NR SR č. 511 zo dňa 18.12.1996 k návrhu legislatívnych pravidiel

tvorby ) ako interpretačné pravidlo, podľa ktorého

sa na právne vzťahy aplikujú len niektoré zodpovedajúce časti právnej úpravy, ktorá má byť

použitá. Pri úvahe o primeranosti použitia právnej úpravy je potrebné vychádzať najmä

z cieľa, ktorý je sledovaný právnou úpravou daných právnych vzťahov a zo spôsobu, akým

sú tieto právne vzťahy upravené, zohľadňujúc konkrétne okolnosti prípadu (mutatis

mutandis uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 19.1.2012, sp. zn. ).

Účelom bolo nepochybne riešenie bytových potrieb občanov pri prechode

na trhové hospodárstvo. Bytový fond na území Slovenskej republiky, ktorý bol a je

predmetom transformácie, vznikol totiž iným spôsobom ako v trhovom prostredí, a to

s výraznou ingerenciou štátu. Riešenie bytových potrieb občanov je tak záujmom nielen

súkromným, ale aj verejným, a v tomto štádiu (prechod na trhové prostredie) ich bez rizika

sociálnych otrasov nemožno ponechať živelnému pôsobeniu trhu. Preto musí byť trh s bytmi

aspoň do vybudovania fungujúceho trhového prostredia štátom usmerňovaný

().

Zákonodarca expressis verbis vylúčil z možnosti nadobudnúť do vlastníctva byty

osobitného určenia, byty v domoch osobitného určenia, byty v domoch určených podľa

schváleného územného plánu na asanáciu a byty v rodinných domoch (

v znení účinnom v čase podania žiadosti), nie však byty v budovách, ktoré nemajú charakter

bytového domu (ide najmä o historické budovy v Bratislave a Košiciach). Pokiaľ ide

o ostatné byty, výrazne limitoval povinnosť vlastníka previesť ich na nájomcu

v prípade neplatenia nájomného alebo úhrad za plnenia poskytované s užívaním bytu (§ 16

ods. 2 v znení účinnom do 30.6.2004) alebo v prípade vyslovenia súhlasu súdu

s výpoveďou z nájmu bytu ( v znení účinnom do 30.6.2004). Ani jedna

situácia sa nevzťahuje na prípad sťažovateľov.

neobsahuje explicitné vylúčenie použitia ustanovení o predaji bytov v bytovom

dome vo vzťahu k bytom v tzv. nebytových domoch, t.j. budovách, ktoré neslúžia na bývanie

alebo na tento účel slúžia iba v menšom rozsahu. Práve naopak, ustanovenia sa majú

primerane vzťahovať aj na takéto domy ( v znení účinnom do 30.6.2007).»

V tejto súvislosti sťažovatelia poukazujú aj na nález ústavného súdu sp. zn.

z 18. marca 2015, z ktorého citujú: „Uvedený záver je podporený aj

dôvodovou správou k , ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej

rady Slovenskej republiky č. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov

v znení neskorších predpisov, ktorým bol zmenený § 24 zákona o vlastníctve bytov, pričom

za podstatné považujeme to, že v tejto dôvodovej správe sa hovorí o spresnení úpravy

prevodu vlastníckeho práva bytov v iných budovách ako v bytových domoch vo vlastníctve

obce, a to v prípade, že na vlastníka sa inak vzťahuje povinnosť previesť vlastníctvo bytu

v bytovom dome. Z toho vyplýva, že touto novelou zákona nedošlo k zmene príslušného

ustanovenia v tom zmysle, že by sa zaviedla možnosť použitia príslušných ustanovení

vo vzťahu k dotknutým nebytovým domom, ale táto už existujúca možnosť sa len

precizovala. Účelom tohto ustanovenia teda bolo v osobitných prípadoch zaistiť možnosť

všetkým doterajším užívateľom bytu aj v tomto dome jeho odkúpenie tak ako v iných

podobných domoch, ale administratívne určených na bytové (bod 16 odôvodnenia nálezu).“

Z obsahu, účelu a zmyslu zákona o vlastníctve bytov (v znení účinnom v čase

podania žiadosti) je sťažovateľom zrejmé, že «opatrenia prijaté na riešenie bytových

potrieb občanov sa netýkajú iba určitej skupiny vlastníkov. Sme toho názoru, že pokiaľ by

mal takýmto spôsobom privilegovať vlastníkov bytov v bytových domoch, bolo by to

v rozpore s postulátom rovnosti v zmysle SR (z ktorého vyplýva

požiadavka, aby právo bezdôvodne neznevýhodňovalo jedných pred druhými). Iba preto, že

nájomca nebýval v typickom „paneláku na sídlisku“, ale v starom dome v centre mesta,

užívanom nielen na bývanie, nemožno mu odňať možnosť vlastniť byt. Pre bytové domy

v centre väčších miest je typické, že sa v nich nachádzajú aj bežné obchodné a iné

prevádzky (najmä na prízemí).

Tým, že zákonodarca zakotvil dotknuté ustanovenie do právneho predpisu, dal

priestor sudcovi, aby tento pojem naplnil obsahom, ktorý bude racionálny, logický,

hodnotový a hlavne spravodlivý (). Dovolací súd na túto svoju úlohu

rezignoval. Uloženie povinnosti žalovanému previesť vlastníctvo bytu na sťažovateľov sa

pritom - vzhľadom na ciele sledované zákonodarcom - nejaví ako neadekvátne alebo

neprimerané a za vybočujúce z ústavného rámca voľnej úvahy sudcu.

Nespravodlivé dôsledky svojho rozhodnutia vo vzťahu k sťažovateľom, ako

starobným dôchodcom, ktorí žijú v predmetnom byte bezmála celý svoj život (sťažovateľ

v I. rade celý svoj život), Najvyšší súd SR vôbec nezohľadnil. Spravodlivosť je kritériom

ukladajúcim každému všeobecnému súdu ústavnú povinnosť hľadať také riešenie súdenej

právnej veci, ktoré nebude možné vyhodnotiť ako krajne nesúladné s princípom

spravodlivosti a popierajúce zmysel a účel príslušných zákonných ustanovení

()...

V prípade v znení účinnom do 30.6.2007 ide skutočne o analógiu,

ktorú vyslovene ukladá samotný zákon, podobne ako napr. („Na zabezpečovací

prevod práva sa primerane použijú ustanovenia § 151j ods. 2, § 1511 ods. 4, § 151m ods. 2,

3, 4, 7, 9, , až 3.“), („Ustanovenia o kúpnej zmluve

sa primerane použijú aj na zmluvu, podľa ktorej si zmluvné strany vymieňajú vec za vec,

a to tak, že každá zo strán sa považuje ohľadne veci, ktorú výmenou dáva, za predávajúcu

stranu, a ohľadne veci, ktorú výmenou prijíma, za kupujúcu stranu.“) alebo § 66 ods. 3

...».

Pri akceptácii názoru najvyššieho súdu sa právne normy podľa názoru sťažovateľov

stávajú neefektívnymi. Zákon sám síce dovoľuje analogické použitie iných ustanovení ako

v spomínaných prípadoch, z ktorých adresátom vyplývajú práva a im korešpondujúce

povinnosti, no podľa dovolacieho súdu „povinnosť nemožno vyvodiť z analogického

použitia zákona. Dovedené do dôsledkov, primerané použitie inej právnej normy

neprichádza do úvahy vôbec. Tam kde nie je povinnosť, nie je totiž ani tomu zodpovedajúce

subjektívne právo a naopak. Analógia teda v praxi stráca význam (?!).

Samozrejme, použitie analógie má svoje medze, ako uviedol aj Najvyšší súd SR.

Dotváranie práva je vylúčené spravidla v oblastiach spadajúcich do práva verejného

(typickým príkladom je trestné či daňové právo). Naproti tomu v práve súkromnom je

dotváranie práva zásadne prípustné... Za daných okolností je paušálne konštatovanie

dovolacieho súdu, že vyvodenie povinnosti z analogického použitia zákona odporuje čl. 13

ods. 1 písm. a) SR argumentačne neudržateľné.“.

Sťažovatelia na tomto mieste opätovne poukazujú na dôvodovú správu k zákonu

č. , ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky

č. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov

(účinnosť nadobudol 1. júla 2007), ktorý novelizoval okrem iného aj znenie § 24 ods. 1

zákona o vlastníctve bytov. V zmysle dôvodovej správy k tomuto zákonu navrhovaná

právna úprava „iba spresňuje prevod vlastníctva bytov v iných budovách ako v bytových

domoch. A to tak, že ponecháva na rozhodnutí vlastníka domu, či byt odpredá a dom tak

rozdelí na byty a nebytové priestory, ktoré budú samostatnými predmetmi

občianskoprávnych vzťahov alebo k prevodu vlastníctva bytu nepristúpi. Zákonodarca totiž

vyslovene normoval, že ustanovenia tohto zákona sa primerane vzťahujú aj na budovy,

ktoré nemajú charakter bytového domu, avšak s výnimkou § 6 až 8b (správa domu) a § 29

(povinnosť previesť byt, keď nájomca o prevod požiada). To znamená, že v čase pred

účinnosťou tejto novely, t.j. v čase podania žiadosti zo strany sťažovateľov, sa § 29 a

ostatné s ním súvisiace ustanovenia mali primerane aplikovať aj na nehnuteľnosť, v

ktorej sa nachádza byt sťažovateľov.

Na tomto mieste možno podotknúť, že ak by sme prijali výklad dovolacieho súdu

o nemožnosti ukladať povinnosti iba na základe analógie legis, bolo zakotvenie

identifikovanej výnimky v nadbytočné.

Záver dovolacieho súdu, že z primeraného použitia ustanovení v zmysle

tohto zákona nebolo možné vyvodiť vznik zákonnej povinnosti žalovanej previesť vlastníctvo

bytu na sťažovateľov, považujeme preto za ústavne neudržateľný. Navyše, z pomerne

stručného odôvodnenia (odsek 21 rozsudku) nemožno abstrahovať zrozumiteľný

myšlienkový postup súdu, resp. logické úvahy, ktorými sa pri rozhodovaní riadil.“.

Posúdenie obsahu § 2 ods. 2, resp. § 24 ods. 1 zákona o vlastníctve bytov v znení

účinnom v čase vzniku nároku sťažovateľov na prevod vlastníctva bytu bolo podľa názoru

sťažovateľov rozhodujúce pre výsledok celého súdneho sporu. Ak by dovolací súd podľa

sťažovateľov „aplikoval citované ustanovenia správne a v súlade s ich skutočným

významom, nemohlo by dôjsť k procesnému neúspechu sťažovateľov v konaní. Extrémnou

interpretáciou označených ustanovení dovolacím súdom došlo zjavne k zásahu

do základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu podľa SR a práva

na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru“.

V prípade sťažovateľov boli aplikovateľnými právnymi normami § 2 ods. 2, resp.

§ 24 ods. 1 zákona o vlastníctve bytov v pôvodnom znení. Keďže dovolací súd podľa nich

vykonal „krajne nesprávnu a excesnú interpretáciu a aplikáciu príslušných ustanovení

na zistený skutkový stav do takej miery, ktorá zjavne odporuje pravidlám formálnej

a právnej logiky, flagrantne tým porušil princíp legality v zmysle SR

a princíp právnej istoty, pričom sťažovateľov vystavil nespravodlivosti sprevádzanej

procesným neúspechom v konaní. Sťažovatelia majú, aj vzhľadom na ustanovenie čl. 1

ods. 1 SR, právo aby odvolací súd konal predvídateľné a v súlade so všeobecne

záväznými právnymi predpismi. Najvyšší súd SR však vydal rozhodnutie, ktoré je v hrubom

rozpore s , resp. platnom v čase podania žiadosti, a tak jeho

rozhodnutím nemohlo byť zachované právo sťažovateľov na spravodlivý proces a základné

právo na súdnu ochranu.“.

Na základe uvedeného sťažovatelia v petite sťažnosti žiadajú, aby ústavný súd

nálezom vyslovil, že rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 28. septembra

2016 bolo porušené ich základné právo vlastniť majetok podľa ,

základné právo na súdnu ochranu podľa , právo na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a právo na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového

protokolu, aby napadnutý rozsudok najvyššieho súdu zrušil, aby mu vec vrátil na ďalšie

konanie a aby sťažovateľom priznal náhradu trov konania.

II.

Ústavný súd podľa predložil prijatú sťažnosť

účastníkom konania na vyjadrenie a podľa účastníkov

konania vyzval na oznámenie, či v prejednávanej veci súhlasia s upustením od ústneho

pojednávania. Ústavný súd ďalej v súlade s

upovedomil dotknutú osobu (žalovanú) o podanej sťažnosti, o jej prijatí na ďalšie konanie

a o jej práve vyjadriť sa k prejednávanej veci.

Žalovaná predložila ústavnému súdu vyjadrenie č. 114/40/18 z 8. marca 2018.

K meritu veci uviedla, že argumentáciu sťažovateľov považuje za účelovú. Poukázala na to,

že ústavnému súdu neprináleží skúmať a posudzovať právne názory všeobecných súdov ani

posudzovať skutkové otázky. Zo sťažnosti je pritom zrejmé, že problematickým v spore bol

výklad pojmu „bytový dom“ a otázka výkladu primeranej aplikácie § 24 ods. 1 zákona

o vlastníctve bytov aj na iné ako bytové domy. Právne posúdenie veci najvyšším súdom

považuje za správne a dostatočne odôvodnené, čo vylučuje sťažovateľmi tvrdenú

arbitrárnosť napadnutého rozsudku. Stotožnila sa s názorom odvolacieho súdu

a dovolacieho súdu, podľa ktorých budova, v ktorej sa sporný byt nachádza, nie je bytovým

domom.

Podľa vyjadrenia dotknutej osoby: «Je zrejmé, že budova vo vlastníctve

nespĺňala pojem bytový dom, a to z viacerých hľadísk. Tvrdíme, že z dôkazov, ktorými

disponovali súdy pri rozhodovaní vyplývalo, že budova vo vlastníctve nebola určená

na bývanie, resp. že táto funkcia (funkcia bývania) v danej budove neprevažuje. Zároveň

neboli splnené ani definičné znaky bytového domu (podľa zákona o vlastníctve bytov

v znení účinnom v rozhodnom období, pozn.) spočívajúce v existencii bytov a nebytových

priestorov a najmä vlastníctvo alebo spoluvlastníctvo k spoločným častiam domu

a spoločným zariadeniam domu. Z odôvodnenia Rozsudku (napadnutého rozsudku, pozn.)

je tiež zrejmé, že oporu vo svojich tvrdeniach hľadal súd aj v ďalších právnych normách,

pričom dôsledne aplikoval zásadu zákazu takej interpretácie, ktorá by viedla k rozporu

s inými právnymi normami.

To je zreteľné z aplikácie ustanovenia § 1a písm. a) vyhlášky Ministerstva financií SR

č. , ktorá obsahovala definíciu obytného domu. Tento prístup sa javí ako

racionálny a opodstatnený, nakoľko aj samotný v ustanovení používal

pojem „obytný dom“ a nie „bytový dom“ (ako v § 2 ods. 2), čo by mohlo naznačovať určitú

nejednotnosť v zákone použitej terminológie. Ak preto súd siahol po právnej norme, ktorá

špecifikovala práve tento pojem „obytný dom“ (!), je takýto postup plne opodstatnený

a opäť je potrebné ho vnímať cez optiku súladného výkladu právnych noriem, ktorý nebude

zakladať ďalšie rozpornosti. V konečnom dôsledku je potrebné uviesť, že ani tieto definičné

znaky (súvisiace s podlahovou plochou) neboli pri budove naplnené, v dôsledku čoho je

potrebné záver súdu o tom, že budova vo vlastníctve nie je bytovým domov podľa

, považovať za správny a riadne odôvodnený.

Rovnako sa stotožňujeme so záverom odvolacieho súdu a dovolacieho súdu v otázke

výkladu ustanovenia a následnej aplikácie ustanovení zákona

na posudzovanú situáciu a nárok Sťažovateľov uplatnený na súde - teda vzniku povinnosti

predať „byt“ Sťažovateľom za regulovanú cenu.

Vyjadrujeme svoj plný súhlas so záverom Najvyššieho súdu SR, ktorý konštatoval, že:

„z primeraného použitia ustanovení o vlastníctve bytov

a nebytových priestorov v zmysle § 24 tohto právneho predpisu v znení do 30. júna 2007

nebolo možné vyvodiť vznik zákonnej povinnosti vlastníka budovy, nemajúcej charakter

bytového domu, previesť vlastníctvo bytu v tejto budove.“

Jedná sa pritom o rozhodnutie kategórie „A“ a navrhnuté na uverejnenie v zbierke

rozhodnutí.

Je podľa nás potrebné primáme vychádzať z toho, že nestanovuje priamu

povinnosť pre vlastníkov iných ako bytových domov - previesť byt v takomto dome

na nájomcu za regulovanú cenu. Sťažovatelia v tomto prípade sú toho názoru, že táto

povinnosť by mala pre vlastníka nebytového domu vyplývať z ustanovenia ,

ktoré odkazuje na primerané použitie aj na budovy, ktoré nemajú charakter bytového

domu.

Tu je podľa nášho názoru potrebné zdôrazniť, že sa jedná len o primerané použitie

zákonných ustanovení. Nemôže sa teda jednať o paušálnu aplikáciu všetkých ustanovení

zákona. V opačnom prípade by takýto odkaz nemal zmysel a zákonodarca by hneď v úvode

zákona mohol jeho aplikáciu vztiahnuť na všetky budovy.

Ak by sme v predloženej veci pripustili, že ustanovenie má mať

za dôsledok vznik povinnosti predať byt v budove, ktorá je vo vlastníctve , potom by

takýto výklad mal za následok, že by bez existencie priamej a výslovnej zákonnej povinnosti

vznikol zásah do chráneného práva predávajúceho - a to vlastníckeho práva .

Opakovane zdôrazňujeme, že sťažovatelia nie sú vlastníkmi danej budovy. Ako

„nájomcovia“ však argumentujú, že len ustanovenie o primeranej

aplikácii zákona má byť vykladané tak, že založí povinnosť na strane ako „vlastníka“

budovy. Takýto postup by však mal za následok, že by súd len na základe analógie a bez

existencie priamej zákonnej povinnosti zasiahol do chráneného práva vlastníka

budovy. Konkrétne jeho práva disponovať so svojím majetkom, nakoľko by bol jednak

nútený predmet svojho vlastníckeho práva predať a zároveň by bol nútený tak urobiť

za regulovanú cenu. Sme toho názoru, že naopak - práve takýto postup (= výklad) by bol

v príkrom rozpore s SR, a preto je potrebné súhlasiť s výkladom Najvyššieho súdu

SR, ktorý skonštatoval, že takáto analógia je neprípustná.

Dovoľujeme si upriamiť pozornosť aj na závery Ústavného súdu SR, podľa ktorých

platí, že: „Zo zásady ústavne konformného výkladu vyplýva tiež požiadavka, aby

v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do úvahy rôzne

výklady súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý zabezpečí plnohodnotnú,

resp. plnohodnotnejšiu realizáciu garantovaných práv fyzických osôb alebo

právnických osôb. Všetky orgány verejnej moci sú preto povinné v pochybnostiach vykladať

právne normy v prospech realizácie (a tiež medzinárodnými zmluvami)

garantovaných základných práv a slobôd...).“ [napr. , ,

].

Je nepochybné, že výkladom, ktorý sťažovatelia označujú za správny (s čím ale

zásadne nesúhlasíme) by došlo k zásadnému zásahu do chráneného práva .

Výklad, ktorý použil a názor, ktorý vyslovil Najvyšší súd SR v Rozsudku nie je možné

v žiadnom prípade označovať za neudržateľný, extrémny a arbitrárny.

Aj odborná literatúra uvádza, že v súvislosti s ustanovením § 24 ods. 1 (v znení

do 30.06.2007) bolo dlho sporné právo nájomcov bytov na prevod vlastníckeho práva

v nebytových domoch. Súdna prax sa však postupne priklonila k záveru, že v takýchto

prípadoch sa ustanovenia o prevode vlastníckeho práva na nájomcov neaplikujú,

v dôsledku čoho je postavenie nájomcov v nebytových domoch iné, ako v bytových domoch.

Tieto závery sú pritom prezentované vo viacerých súdnych rozhodnutiach. Opäť sa na tomto

mieste vraciame k poznámke, že ústavnému súdu SR v zásade neprináleží hodnotiť právne

závety všeobecných súdov.

Na uvedenom nič nemení ani nález Ústavného súdu SR (), na použitie

ktorého sa paradoxne sťažovatelia tiež dovolávajú. Skutkové okolnosti, z ktorých nález

vychádza sú totiž diametrálne odlišné. V danom prípade () sa totiž jednalo

o nájom bytu, ktorý sa mal nachádzať v meštianskom dome pochádzajúceho z 15. storočia.

Je však dôležité upozorniť na podstatu záveru daného nálezu, podľa ktorého primeraná

aplikácia (podľa ) vo svojej podstate znamená, že má zaistiť právo odkúpiť byt

tým užívateľom, ktorých byt sa nachádza v dome (nie bytový), ktorý je ale „podobný“ iným

domom - ktoré ale boli administratívne určené na bývanie (teda bytovým). Nakoľko sa totiž

jednalo o jediný byt v danom dome a jeho funkcia súvisela s bývaním, tento sa nepochybne

podobal súčasnému bytovému domu. Je totiž zrejmé, že ak dom pochádzal z 15. storočia,

nemohli preň byť vydané rozhodnutia rovnaké či obdobné súčasným rozhodnutiam, ktoré

povoľujú užívanie stavby na účely bývania. V prípade sťažovateľov a však takáto

situácia daná nie je. Budova vo vlastníctve je totiž budovou administratívnou a práve

administratíva, služby a obchod vždy pri využívaní tejto budovy prevažovali a prevažujú (čo

je opak skutkovej situácie, ktorá bola daná vo veci sp. zn.: ), a preto

odvolávanie sa na citovaný nález Ústavného súdu nie je namieste.

Z vyššie uvedených dôvodov je preto toho názoru, že nedošlo k porušeniu práv,

ktoré sťažovatelia označili vo svojej Sťažnosti a Ústavný súd by preto Sťažnosti nemal

vyhovieť.»

Najvyšší súd predložil ústavnému súdu vyjadrenie č. k. -16 zo 17. apríla

2018, v ktorom súhlasil s upustením od ústneho pojednávania vo veci. K meritu veci

uviedol: «Najvyšší súd svojím rozsudkom zamietol dovolanie sťažovateľov proti rozsudku

Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 24.10.2013. V odôvodnení vyslovil, že

i keď zákon o vlastníctve bytov v znení platnom v čase podania žiadosti o prevod vlastníctva

bytu v ustanovení § 2 ods. 2 pri definícii pojmu „bytový dom“ neuvádzal pomer podlahovej

plochy bytov a nebytových priestorov ako kritérium vymedzujúce tento pojem, bolo

potrebné z tohto kritéria vychádzať, keďže vyplývalo z iného právneho predpisu, a to z

ustanovenia vyhlášky č. definujúceho obytný dom ako dom, v

ktorom zo súčtu podlahovej plochy všetkých miestností v dome pripadajú aspoň dve tretiny

na byty. Úvaha odvolacieho súdu v tomto smere bola súladná s cieľom zákona o vlastníctve

bytov, ktorým (v zmysle dôvodovej správy k nemu) bolo dosiahnutie privatizácie bytového

fondu. Tomuto cieľu zodpovedalo chápanie bytového domu na účely tohto zákona ako

stavby na bývanie, ktorú o všeobecných technických požiadavkách

na výstavbu v znení platnom v čase podania žiadosti o prevod bytu definovala v § 40 tak, že

ňou je bytový dom, pri ktorom prevažuje funkcia bývania, a rodinný dom. Uplatnenie

kritéria pomeru podlahovej plochy bytov a nebytových priestorov bolo v súlade aj so

závermi ustálenej súdnej praxe (porovnaj rozsudok najvyššieho súdu z 30. apríla 2008 sp.

zn. a rozsudok najvyššieho súdu z 20. decembra 2011 sp. zn. 6 MCdo

16/2010). Dovolací súd poznamenal, že povinnosť súdov vykladať obsah pojmu „bytový

dom“ (až do spresnenia jeho definície samotným zákonodarcom v novele zákona o

vlastníctve bytov vykonanej s účinnosťou od 1. júla 2007) v súlade s

inými platnými právnymi predpismi, je daná zásadou zákazu interpretácie vedúcej k

rozporu s inými právnymi normami, ktorá je vyvoditeľná z princípu bezrozpornosti

právneho poriadku ako princípu charakterizujúceho právny štát. Ďalej vyslovil, že na

správnosti záveru odvolacieho súdu, že v predmetnej veci nejde o bytový dom, nič nemení

čiastočná nesprávnosť jeho argumentácie, podľa ktorej o bytový dom nejde, ak je ako celok

vo výlučnom vlastníctve, teda ak byty a nebytové priestory nie sú za podmienok podľa

zákona o vlastníctve bytov vo vlastníctve alebo spoluvlastníctve jednotlivých vlastníkov. I

keď doslovné znenie § 2 odseku 2 zákona o vlastníctve bytov by bez ďalšieho takúto

interpretáciu umožňovalo, so zreteľom na účel tohto zákona a systematické súvislosti

všetkých jeho ustanovení ju treba odmietnuť, pretože by prakticky viedla k neudržateľnému

záveru o nemožnosti jeho aplikácie.

Dovolací súd sa zaoberal vecou aj z pohľadu aplikácie § 24 zákona o vlastníctve

bytov a dospel k záveru, že povinnosť previesť vlastníctvo bytu na žalobcov (sťažovateľov)

nebolo možné vyvodiť ani z použitia tohto ustanovenia.

S námietkami sťažovateľov sa teda najvyšší súd riadne vysporiadal svoje rozhodnutie

dostatočne odôvodnil. Keďže nemožno súhlasiť so závermi sťažovateľov uvedenými v ich

ústavnej sťažnosti, navrhujem, aby Ústavný súd Slovenskej republiky tejto sťažnosti

nevyhovel...»

Sťažovatelia predložili ústavnému súdu vyjadrenie zo 16. mája 2018, v ktorom

súhlasili s upustením od ústneho pojednávania vo veci. Vo vzťahu k meritu veci zotrvali

na tvrdeniach prezentovaných v podanej ústavnej sťažnosti.

Keďže účastníci konania súhlasili s upustením od ústneho pojednávania, ústavný súd,

nezistiac možnosť ďalšieho objasnenia stavu veci, od jeho nariadenia upustil (§ 30 ods. 2

).

III.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základných práv označených v záhlaví

tohto rozhodnutia napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu. Najvyšší súd mal nesprávnym

výkladom pojmu bytový dom podľa § 2 ods. 2 zákona o vlastníctve bytov v znení platnom

a účinnom ku dňu podania žiadosti o prevod vlastníckeho práva k spornému bytu

a neodôvodneným vylúčením aplikácie § 24 ods. 1 zákona o vlastníctve bytov v znení

platnom a účinnom ku dňu podania žiadosti o prevod vlastníckeho práva k spornému bytu

na prejednávanú vec (sťažovatelia žiadali odkúpiť sporný byt od žalovanej za regulovanú

cenu) zasiahnuť do základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu. Vady procesu sa mali

napokon prejaviť v negatívnom výsledku sporu, čím malo dôjsť aj k zásahu do základného

práva vlastniť majetok.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva

podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (m. m. ). Z tohto vyplýva, že právne východiská, na základe

ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k obom označeným

právam v zásade identické ().

Pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov, ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane uvádza, že mu v zásade

neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia veci

všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom, resp. nadriadeným súdom a ani

ochrancom zákonnosti. Pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu

ochrany ústavnosti ústavný súd nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým

prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Povinnosť chrániť princípy spravodlivého

procesu na zákonnej úrovni patrí teda predovšetkým všeobecným súdom. Úloha ústavného

súdu pri rozhodovaní o sťažnosti, ktorou sa namieta porušenie základného práva na súdnu

ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím všeobecného súdu, sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonných predpisov

s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä

z toho hľadiska, či závery všeobecných súdov vyjadrené v napadnutom rozhodnutí sú

dostatočne odôvodnené, či nie sú arbitrárne alebo svojvoľné s priamym dopadom

na niektoré zo základných práv a slobôd (napr. , , ).

K porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie môže dôjsť predovšetkým vtedy, ak

by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom

a nestrannom súde a ak by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu (žalobe)

fyzickej osoby alebo právnickej osoby (napr. ), ale tiež v prípade, ak by

rozhodnutie všeobecného súdu bolo arbitrárne, a teda prejavom zjavnej svojvôle pri výklade

a aplikácii právnej normy, alebo ak by výrok rozhodnutia nebol v súlade s priebehom

konania.

Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia

bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.

Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd

stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, teda za porušenie

tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred

všeobecným súdom (napr. , , ).

Ústavný súd pristúpil k preskúmaniu odôvodnenia napadnutého rozsudku

najvyššieho súdu, aby posúdil zlučiteľnosť jeho obsahu s limitmi sťažovateľmi označených

článkov , ktorých porušenie namietajú. Uvedený prieskum vykonal ústavný súd

v medziach svojich právomocí, a teda posudzoval kvalitu odôvodnenia napadnutého

rozsudku najvyššieho súdu a ústavnú súladnosť interpretácie právnej úpravy, ktorú konajúci

súd vo veci sťažovateľov aplikoval, inými slovami, ústavnú udržateľnosť napadnutého

rozsudku.

Najvyšší súd odôvodnil napadnutý rozsudok v podstatnej časti takto:

«V preskúmavanej veci bolo zo skutkového hľadiska (okrem iného) zistené, že žalobca 1/

ako nájomca bytu žiadosťou z 26. júla 1999 požiadal právnu predchodkyňu žalovanej

o prevod vlastníctva bytu, že kolaudačným rozhodnutím vydaným v roku 1996 po ukončení

rekonštrukcie budovy ( ), v ktorej sa byt nachádza, bolo povolené jej

užívanie na bankové a bytové účely, a že na podlahovú plochu bytov pripadalo 1 169,51 m²

a na podlahovú plochu nebytových priestorov pripadalo 3 191,83 m².

Pre posúdenie opodstatnenosti uplatneného nároku bola rozhodujúcou právnou

otázkou otázka, či zákon o vlastníctve bytov v znení platnom v čase podania žiadosti

žalobcu 1/ o prevod vlastníctva bytu, spájal s podaním tejto žiadosti účinky vzniku

povinnosti žalovanej (resp. jej právnej predchodkyne) previesť vlastníctvo bytu na žalobcov.

Vzhľadom na to, že uvedený zákon v ustanovení § 1 ods. 1 výslovne stanovil, že upravuje

podmienky nadobudnutia vlastníctva bytov a nebytových priestorov v obytnom (bytovom)

dome, správna odpoveď na túto otázku bola v prvom rade závislá od riešenia ďalšej otázky,

a to, či išlo o byt v bytovom dome. Ak by totiž tomu tak nebolo, žalovanej by takáto

povinnosť nevznikla.

Podľa názoru dovolacieho súdu právny záver odvolacieho súdu, podľa ktorého

žalovanej nevznikla povinnosť previesť vlastníctvo bytu na žalobcov z dôvodu, že budova,

v ktorej sa byt nachádza, nie je bytovým domom, bol správny. Odvolací súd správne

vyvodil, že i keď zákon o vlastníctve bytov v znení platnom v čase podania žiadosti o prevod

vlastníctva bytu v ustanovení § 2 ods. 2 pri definícii pojmu „bytový dom“ neuvádzal pomer

podlahovej plochy bytov a nebytových priestorov ako kritérium vymedzujúce tento pojem,

bolo potrebné z tohto kritéria vychádzať, keďže vyplývalo z iného právneho predpisu, a to

z ustanovenia vyhlášky č. definujúceho obytný dom ako dom,

v ktorom zo súčtu podlahovej plochy všetkých miestností v dome pripadajú aspoň dve

tretiny na byty. Úvaha odvolacieho súdu v tomto smere bola súladná s cieľom zákona o

vlastníctve bytov, ktorým (v zmysle dôvodovej správy k nemu) bolo dosiahnutie privatizácie

bytového fondu. Tomuto cieľu zodpovedalo chápanie bytového domu na účely tohto zákona

ako stavby na bývanie, ktorú o všeobecných technických

požiadavkách na výstavbu v znení platnom v čase podania žiadosti o prevod bytu definovala

v § 40 tak, že ňou je bytový dom, pri ktorom prevažuje funkcia bývania, a rodinný dom.

Uplatnenie kritéria pomeru podlahovej plochy bytov a nebytových priestorov bolo v súlade

aj so závermi ustálenej súdnej praxe (porovnaj rozsudok najvyššieho súdu z 30. apríla 2008

sp. zn. a rozsudok najvyššieho súdu z 20. decembra 2011 sp. zn.

). Okrem toho, dovolací súd považuje za potrebné poznamenať, že

povinnosť súdov vykladať obsah pojmu „bytový dom“ (až do spresnenia jeho definície

samotným zákonodarcom v novele zákona o vlastníctve bytov vykonanej zákonom

č. 268/2007 s účinnosťou od 1. júla 2007) v súlade s inými platnými právnymi predpismi, je

daná zásadou zákazu interpretácie vedúcej k rozporu s inými právnymi normami, ktorá je

vyvoditeľná z princípu bezrozpornosti právneho poriadku ako princípu charakterizujúceho

právny štát.

Na správnosti záveru odvolacieho súdu, že v predmetnej veci nejde o bytový dom, nič

nemení čiastočná nesprávnosť jeho argumentácie, podľa ktorej o bytový dom nejde, ak je

ako celok vo výlučnom vlastníctve, teda ak byty a nebytové priestory nie sú za podmienok

podľa zákona o vlastníctve bytov vo vlastníctve alebo spoluvlastníctve jednotlivých

vlastníkov. I keď doslovné znenie § 2 odseku 2 zákona o vlastníctve bytov by bez ďalšieho

takúto interpretáciu umožňovalo, so zreteľom na účel tohto zákona a systematické súvislosti

všetkých jeho ustanovení ju treba odmietnuť, pretože by prakticky viedla k neudržateľnému

záveru o nemožnosti jeho aplikácie. Uvedené ustanovenie treba preto vykladať tak, že

o bytový dom ide, ak (okrem ďalších charakteristík) byty a nebytové priestory v ňom sú

alebo môžu byť za podmienok podľa zákona o vlastníctve bytov vo vlastníctve alebo

spoluvlastníctve jednotlivých vlastníkov (porovnaj rozsudok najvyššieho súdu z 30. apríla

2008 sp. zn. ).

Povinnosť žalovanej previesť vlastníctvo bytu na žalobcov nebolo možné vyvodiť ani

z použitia ustanovenia § 24 zákona o vlastníctve bytov v znení platnom v čase podania

žiadosti o prevod vlastníctva bytu. Právny záver odvolacieho súdu aj v tejto otázke bol

správny, i keď z iného dôvodu, než z ktorého vychádzal tento súd. Odvolací súd tento záver

odôvodnil tým, že uvedené ustanovenie umožňuje len nadobúdanie vlastníctva nebytových

priestorov, nie však bytov v budovách, ktoré nemajú charakter bytového domu. Takýto

názor bol vyslovený aj v rozsudkoch najvyššieho súdu z 20. marca 2008 sp. zn.

a z 25. marca 2008 sp. zn. , pričom zjavne bol dôsledkom

znenia dôvodovej správy k zákonu o vlastníctve bytov, ktorá v súvislosti s ustanovením § 24

tohto právneho predpisu uvádzala, že „Podľa ustanovení tohto zákona sa postupuje aj pri

predaji samostatných nebytových priestorov v budovách, ktoré nemajú charakter obytného

domu, napr. kancelárie v bývalých administratívnych budovách.“ Tento názor bol aktuálne

prekonaný nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)

z 18. marca 2015 sp. zn. , v ktorom ústavný súd uviedol, že zákon

o vlastníctve bytov výslovne nevylučuje použitie ustanovení o predaji bytov v bytovom dome

vo vzťahu k bytom v nebytových domoch, a že tento záver podporuje aj dôvodová správa

k , ktorou bol novelizovaný zákon o vlastníctve bytov a v ktorej sa

uvádza, že zmenou § 24 sa spresňuje úprava prevodu vlastníckeho práva bytov v iných

budovách ako v bytových domoch, a to v prípade, že na vlastníka budovy sa inak vzťahuje

povinnosť previesť vlastníctvo bytu.

Skutočnosť, že zákon o vlastníctve bytov v znení platnom v čase podania žiadosti

žalobcu 1/ o prevod vlastníctva bytu, nevylučoval možnosť žalovanej previesť vlastníctvo

bytu na žalobcov, však podľa názoru dovolacieho súdu neznamená, že žalovanej vznikla

takáto povinnosť. Ustanovenie § 24 zákona o vlastníctve bytov v znení platnom v čase

podania žiadosti o prevod bytu (ktoré zostalo nezmenené až do účinnosti novely tohto

, t. j. do 30. júna 2007) o primeranom použití

ustanovení tohto zákona aj na budovy, ktoré nemajú charakter bytového domu, je typickým

príkladom použitia analógie pri aplikácii práva, na ktorú odkazuje sám zákon.

Analógia je právne metodologický nástroj, ktorý slúži k uzavretiu otvorených medzier

v zákone. Predstavuje nachádzanie práva v oblasti mimo rozsah pojmu, a to tým, že spája

právne následky (dispozície) právnych noriem s prípadmi, ktoré nie sú zahrnuté do ich

jazykového vyjadrenia v právnych predpisoch (porovnaj Melzer, F. Metodologie nalézání

práva. Úvod do právní argumentace. 1. Vydání. Praha: C.H.Beck. 2009. 240 s.). Analógia

zákona spočíva v tom, že sa na skutkovú podstatu zákonom neriešenú vztiahne ustanovenie

zákona upravujúceho obdobnú skutkovú podstatu. Použite analógie má však svoje medze.

Nie je napríklad prípustná tam, kde zákon ukladá nejaké povinnosti (porovnaj Knapp. V.:

Teorie práva. 1. Vydání. Praha. C.H.Beck 1995. s. 171). Neprípustnosť analógie v týchto

prípadoch možno vyvodiť z článku 152 ods. 4 ďalej len

„ústava“), podľa ktorého výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných

všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto . Rešpektovanie

tohto ústavného príkazu znamená povinnosť súdov interpretovať právne predpisy

ukladajúce povinnosti v súlade s článkom 13 ods. 1 písm. a/ , podľa ktorého

povinnosti možno ukladať zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri

zachovaní základných práv a slobôd. Ustanovenie zákona ukladajúce povinnosť musí byť

jasné (zrozumiteľné) a jednoznačné (bezrozporné). Jasnosť a bezrozpornosť zákona patria

medzi základné požiadavky tzv. morálky práva pri tvorbe právnych predpisov. Dovolací súd

zastáva názor, že článku 13 ods. 1 písm. a/ odporuje, aby povinnosť bola

vyvodzovaná len z analogického použitia zákona.

V prejednávanej veci vyššie uvedené znamená, že z primeraného použitia ustanovení

zákona o vlastníctve bytov v zmysle § 24 tohto právneho predpisu v znení do 30. júna 2007

nebolo možné vyvodiť vznik zákonnej povinnosti žalovanej ako vlastníčky budovy,

nemajúcej charakter bytového domu, previesť vlastníctvo bytu v tejto budove na žalobcov.»

Z uvedeného je zrejmé, že dovolací súd sa so všetkými námietkami

sťažovateľov uplatnenými v podanom dovolaní v každom smere náležite vysporiadal

a riadne vysvetlil dôvody zamietnutia dovolania. Odpoveď najvyššieho súdu na vymedzené

dovolacie námietky sťažovateľov hodnotí ústavný súd ako vyčerpávajúcu bez zjavných

logických protirečení, plne zodpovedajúcu kritériám stanoveným pre kvalitné odôvodnenie

rozhodnutí všeobecných súdov judikatúrou ústavného súdu.

Ústavný súd nachádza motív podania ústavnej sťažnosti v tvrdení, podľa ktorého

«[i]ba preto, že nájomca nebýval v typickom „paneláku na sídlisku“, ale v starom dome

v centre mesta, užívanom nielen na bývanie, nemožno mu odňať možnosť vlastniť byt».

Z rozsudku okresného súdu sp. zn. z 12. októbra 2011 vyplýva, že

«[n]a základe vykonaného dokazovania a to z vyjadrenia navrhovateľov ako aj

z predložených listinných dôkazov mal súd preukázané, že rozhodnutím zo dňa 3.6.1927

spisová značka 41976/stav.I. 1927 Mestský notársky úrad v Bratislave ako stavebný úrad

udelil žiadateľovi povolenie stavať pôvodne na pozemku s parc. Č.

, ktorý nadobudol do vlastníctva na základe kúpnopredajnej zmluvy zo dňa 29.3.1927

štvorposchodový „činžový“ a obchodný dom dňa 16.2.1929 príslušný Okresný súd poznačil

do pozemkovej knihy - do pozemkovoknižničnej vložky č. dokončenie uvedenej stavby.

V roku 1948 sa podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľnosti stali ,

a . Spoluvlastnícky podiel

o veľkosti 1/3 bol v súlade s potvrdením Štátneho súdu v Bratislava č. Or-III-77/49 zo dňa

27.2.1951 skonfiškovaný Československým štátom. Ostatné spoluvlastnícke podiely boli

v zmysle ustanovenia vládneho nariedenia č. o správe národného

majetku darované Československému štátu zastúpenému Obvodným bytovým podnikom

Bratislava II na základe darovacieho vyhlásenia zo dňa 20.12.1961 a k nemu pripojeného

osvedčenia č. 9409/1961 zo dňa 21.12.1961 a rozhodnutia č. 9409/1961 zo dňa 27.12.1961

finančného odboru Miestneho národného výboru v Bratislave. Rozsudkom Obvodného súdu

Bratislava I č.k. -48 bola nehnuteľnosť vydaná pôvodným podielovým

spoluvlastníkom, ktorí vlastníctvo k predmetnej nehnuteľnosti previedli na obchodnú

spoločnosť , ktorá zmluvou zo dňa 7.10.1991 previedla

na Československý štát s právom hospodárenia pre

, ktorého právnym nástupcom sa po jeho zrušení v zmysle

rozhodnutia bývalého Ministerstva financií ČSFR zo dňa 21.2.1992 stala pre územie

Slovenskej republiky obchodná spoločnosť Štátne

peňažné boli za účelom prevodu majetku štátu, ku ktorému mali právo hospodárenia,

vrátane ich majetkových účastí na podnikaní iných právnických osôb na právnické alebo

fyzické osoby transformované na akciové spoločnosti. Okrem štátu resp. Fondu národného

majetku SR sa tak akcionármi stali v roku 1992 aj

ďalšie subjekty. Ešte v roku 2001 mal fond národného majetku majetkovú účasť v

69,66%. Dňa 15.7.2002 došlo k zmene pôvodného obchodného mena

na ».

Ústavný súd neprehliada účel zákona o vlastníctve bytov, ktorým argumentujú

sťažovatelia, poukazujúc na judikatúru ústavného súdu sp. zn. z 4. apríla

2002, podľa ktorej „[r]iešenie bytových potrieb občanov je záujmom súkromným, ale aj

verejným, a v tomto štádiu (prechod na trhové prostredie) ich bez rizika sociálnych otrasov

nemožno ponechať živelnému pôsobeniu trhu. Preto musí byť trh s bytmi aspoň

do vybudovania fungujúceho trhového prostredia štátom usmerňovaný.“, resp. sp. zn.

z 18. marca 2013, podľa ktorej „[ú]čelom tohto ustanovenia (§ 24 zákona

o vlastníctve bytov, pozn. ústavného súdu) teda bolo v osobitných prípadoch zaistiť

možnosť všetkým doterajším užívateľom bytu aj v tomto dome jeho odkúpenie tak ako v

iných podobných domoch, ale administratívne určených na bytové.“.

Ústavný súd už viackrát zdôraznil, že k výkladu právnych predpisov a ich inštitútov

nemožno pristupovať len z hľadiska textu zákona, a to ani v prípade, keď sa text môže javiť

ako jednoznačný a určitý, ale predovšetkým podľa zmyslu a účelu zákona. Jazykový výklad

môže totiž v zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu predstavovať len prvotné

priblíženie sa k obsahu právnej normy, ktorej nositeľom je interpretovaný právny predpis;

na overenie správnosti či nesprávnosti výkladu, resp. na jeho doplnenie či spresnenie potom

slúžia ostatné interpretačné prístupy postavené na roveň gramatickému výkladu, najmä

teleologický a systematický výklad vrátane ústavne konformného výkladu, ktoré sú

spôsobilé v kontexte racionálnej argumentácie predstavovať významný korektív pri zistení

obsahu a zmyslu aplikovanej právnej normy (, , m. m.

).

Sťažovatelia pociťujú nespravodlivosť prípadu v tom, že im nebolo umožnené

odkúpiť si sporný byt za regulovanú cenu. Tvrdia, že len preto, že nebývali v typickom

paneláku na sídlisku, nemožno im odňať možnosť vlastniť byt. Podľa názoru ústavného

súdu vo veci nie je zanedbateľnou skutočnosťou aj tá, že sporný byt sa nachádza

v nehnuteľnosti, ktorej výstavba bola ukončená v roku 1929. Nehnuteľnosť síce bola po istý

čas vo vlastníctve Československého štátu, avšak neskôr bola vydaná pôvodným

podielovým spoluvlastníkom. Tí nehnuteľnosť previedli na obchodnú spoločnosť

( ) a tá opäť na Československý štát. Nie je preto jednoznačne možné

tvrdiť (poukázaním na vysporiadanie sa so socialistickým systémom vlastníctva), že

sťažovatelia boli dotknutí nemožnosťou odkúpiť si sporný byt za regulovanú cenu, pretože

vlastnícke právo k nehnuteľnosti, v ktorej sa sporný byt nachádza, vzniklo v podmienkach

trhového prostredia (nebolo tvorené socialistickým systémom vlastníctva) a bolo navrátené

pôvodným podielovým spoluvlastníkom, ktorí ďalej s nehnuteľnosťou nakladali.

Ústavný súd sa za už uvedených skutočností nestotožňuje s argumentáciou

sťažovateľov o upretí im možnosti vlastniť byt, pretože ich argumentácia by pri vymenenom

garde v dôsledkoch mohla znamenať, že pôvodným spoluvlastníkom by mohlo byť upreté

právo sporný byt (nachádzajúci sa vo vydanej nehnuteľnosti) opätovne nadobudnúť

a nakladať s ním.

Názor najvyššieho súdu bol opretý o snahu udržať otázku spravodlivosti aspoň

v medziach neodchýlenia sa od svojej judikatúry [odvolanie sa na zachovanie

bezrozporného výkladu právnej úpravy a podporné použitie legálnej definície pojmu obytný

dom podľa § 1a písm. a) vyhlášky Ministerstva financií Slovenskej republiky č. 465/1991

Zb. o cenách stavieb, pozemkov, trvalých porastov, úhradách za zriadenie práva osobného

užívania pozemkov a náhradách za dočasné užívanie pozemkov v znení neskorších

predpisov]. Ako už bolo uvedené, úlohou ústavného súdu v prejednávanom prípade nie je

zaujať pozíciu prieskumného súdu, ale posúdiť zlučiteľnosť účinkov interpretácie

a aplikácie zákonných predpisov s . Ústavný súd si uvedomuje zložitosť

prejednávanej veci, avšak závery, ktorých sa domáhajú sťažovatelia, sú, ako už bolo

uvedené, rovnako kritizovateľné z pozície vlastníka nehnuteľnosti.

Ústavný súd rovnako neprehliada apel sťažovateľov na iracionalitu argumentácie

najvyššieho súdu, podľa ktorej by aplikácia § 24 zákona o vlastníctve bytov na

posudzovaný prípad mala byť vylúčená z toho dôvodu, že by ňou bola analogicky [a preto v

rozpore s ] založená povinnosť žalovanej sporný byt predať

za regulovanú cenu. Ústavný súd je toho názoru, že uvedené konštatovanie pripúšťa

polemiku, pretože paušálne vylúčenie primeraného použitia zákona o vlastníctve bytov aj

na iné prípady (pričom zákon toto primerané použitie aj na iné prípady sám v § 24 zákona

o vlastníctve bytov predpokladá) v dôsledku znamená obmedzenie oprávnenej osoby

(sťažovateľov) domáhať sa zákonom priznaného nároku.

Súčasne však ústavný súd uvádza, že právne závery k danej právnej problematike sú

jedným z možných výkladov. Takýto výklad nie je preto zásahom do základných práv

a slobôd účastníkov súdneho sporu, v danom prípade sťažovateľov.

Ústavný súd však, pridržiavajúc sa svojej stabilnej judikatúry, poukazuje na to, že

základné práva na súdnu ochranu (siedmy oddiel ) sú „výsledkové“, čo znamená, že

im musí zodpovedať proces ako celok. Skutočnosť, či napadnuté konanie vykazuje znaky

spravodlivého procesu, závisí od celého konania a konečného rozhodnutia všeobecných

súdov (m. m. , , , ). Aj z ďalšej

judikatúry ústavného súdu (napr. , ), obdobne ako z judikatúry

Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Komanický c. Slovenská republika, rozsudok

zo 4. 6. 2002), vyplýva, že ústavný súd a Európsky súd pre ľudské práva overujú, či konanie

posudzované ako celok bolo spravodlivé v zmysle až , resp.

dohovoru.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sa nestotožňuje s argumentáciou sťažovateľov

o upretí im možnosti vlastniť byt a spor vníma ako vo výsledku rozhodnutý správne,

nepovažuje argumentáciu najvyššieho súdu o vylúčení aplikácie § 24 zákona o vlastníctve

bytov na prejednávanú vec za rozhodujúcu.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(obdobne napr. , , ).

Z týchto dôvodov rozhodol ústavný súd tak, že sťažnosti sťažovateľov nevyhovel.

Vzhľadom na nevyhovenie sťažnosti ústavný súd nemohol rozhodovať o ďalších

návrhoch sťažovateľov, ktoré sú viazané na to, že sťažnosti by bolo vyhovené (zrušenie

napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, vrátenie veci na ďalšie konanie a úhrada trov

právneho zastúpenia).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. júna 2018