Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 22 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (27)II. ÚS 107/2018
PDF · 469.59 KB
No categories available
II. ÚS 107/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. júna 2018 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Jany Laššákovej a sudcu Sergeja
Kohuta (sudca spravodajca) v konaní o sťažnosti a
, , zastúpených spoločnosťou SEDLAČKO
& PARTNERS, s. r. o., Štefánikova 8, Bratislava, v mene ktorej koná advokát
JUDr. František Sedlačko, PhD., LL.M., ktorou namietajú porušenie základného práva
vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 6 Cdo 85/2014 z 28. septembra 2016, takto
rozhodol:
Sťažnosti a n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením sp. zn.
II. ÚS 107/2018 z 8. februára 2018 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť a
(ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojho základného práva
vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Cdo 85/2014
z 28. septembra 2016 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovatelia boli ako žalobcovia stranou
civilného sporového konania vedeného na Okresnom súde Bratislava I (ďalej len „okresný
súd“) pod sp. zn. 10 C 126/2006, v ktorom sa domáhali proti obchodnej spoločnosti
, (ďalej len „žalovaná“), nahradenia prejavu vôle
uzavrieť zmluvu o prevode vlastníctva bytu č. , na poschodí nehnuteľnosti
na , súp. č. , postavenej na pozemku parc. reg. „C“ č. ,
nachádzajúcej sa v k. ú. , zapísanej na LV č. vedenom Okresným úradom
Bratislava, katastrálnym odborom (ďalej len „sporný byt“).
Okresný súd žalobe v celom rozsahu vyhovel rozsudkom č. k. 10 C 126/2006-291
z 12. októbra 2011 a nahradil prejav vôle žalovanej uzavrieť so sťažovateľmi zmluvu
o prevode vlastníctva sporného bytu a jeho príslušenstva v znení špecifikovanom
vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
Žalovaná sa proti rozsudku okresného súdu odvolala. Krajský súd v Bratislave (ďalej
len „krajský súd“) rozsudkom č. k. 9 Co 49/2012-327 z 24. októbra 2013 zmenil
rozhodnutie súdu prvej inštancie tak, že žalobu zamietol. Sťažovatelia podali proti
zmeňujúcemu rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie, ktoré najvyšší súd napadnutým
rozsudkom zamietol.
Sťažovatelia sa domnievajú, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu bolo
porušené ich základné právo na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy a právo
na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. K vydaniu napadnutého rozsudku
viedli inter alia zjavne nesprávne právne závery. Arbitrárnym postupom najvyššieho súdu
pri uplatňovaní dotknutých právnych noriem na tento konkrétny prípad došlo súčasne
k porušeniu práva sťažovateľov na ochranu majetku v zmysle čl. 1 dodatkového protokolu
a ich základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.
Ku skutkovým okolnostiam prípadu sťažovatelia v stručnosti uvádzajú, že jeden
z nich býva v spornom byte nepretržite od svojho narodenia (takmer 72 rokov). Kúpnou
zmluvou zo 7. októbra 1991 bolo „vlastnícke právo k nehnuteľnosti prevedené
na Československý štát s právom hospodárenia pre:
, ktorá bola rozhodnutím ministra financií ČSFR zo dňa 21.2.1992 zrušená bez
likvidácie. Majetok peňažného ústavu bol následne vložený do novozaložených akciových
spoločností - pre územie SR bola touto spoločnosťou
(od 15.7.2002 podnikajúca pod obchodným menom ). Okrem
štátu, resp. Fondu národného majetku SR sa tak akcionármi tejto spoločnosti stali v roku
1992 aj ďalšie subjekty. Privatizovaný majetok bol odovzdaný na základe osobitného
zákona č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby v znení
neskorších predpisov.“.
Dňa 26. júla 1999 sťažovatelia požiadali , o prevod
vlastníctva sporného bytu. Predstavenstvo , , predaj bytu
doterajším nájomcom odsúhlasilo, avšak pri určovaní ceny nerešpektovalo ustanovenia
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov
a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o vlastníctve
bytov“). Nehnuteľnosť medzičasom nadobudla žalovaná ako dcérska spoločnosť
, ktorá s prevodom vlastníctva bytu na sťažovateľov nesúhlasí, keďže
podľa jej názoru je aplikácia právnej úpravy obsiahnutej v zákone o vlastníctve bytov
vylúčená z dôvodu, že nejde o bytový dom. Nebytové priestory totiž tvoria viac ako
polovicu podlahovej plochy nehnuteľnosti. Zvyšnú časť tvoria byty.
Povinnosťou žalovanej bolo podľa sťažovateľov uzatvoriť zmluvu o prevode
vlastníctva bytu v súlade s § 29 ods. 8 zákona o vlastníctve bytov v znení účinnom
do 31. augusta 2002 do dvoch rokov odo dňa, keď sťažovatelia požiadali o jeho prevod.
Cena bytu nemala presiahnuť zákonom stanovenú úroveň.
Sťažovatelia v konaní o nahradenie prejavu vôle namietali, že sa plne legitímne
domáhajú svojho práva na prevod vlastníctva sporného bytu, a to alternatívne v dôsledku
týchto dvoch základných skutočností:
„a) nehnuteľnosť je bytovým domom v zmysle § 2 ods. 2 ZoVB v znení účinnom
v čase vzniku nároku sťažovateľov na prevod vlastníctva bytu. Sťažovatelia predložili súdu
za týmto účelom obsiahlu dokumentáciu, z ktorej vyplýva, že nehnuteľnosť bola do roku
1991 označovaná ako bytový dom. Pred rekonštrukciou, ktorú
začala realizovať v roku 1992, sa podľa projektovej dokumentácie nachádzalo
v nehnuteľnosti 25 bytov. Byty zaberali viac ako polovicu podlahovej plochy nehnuteľnosti.
V zmysle kolaudačného rozhodnutia Okresného úradu Bratislava I zo dňa 4.9.1996, zn.
3383/1996 - H/217 - vydaného po ukončení rekonštrukcie - pozostáva nehnuteľnosť naďalej
z bytovej časti, ktorú v tom čase tvorilo 12 bytov (neskôr 10 po spojení dvoch bytov)
a z bankovej časti. Týmto rozhodnutím bolo povolené užívanie nehnuteľnosti aj na bytové
účely.
b) v zmysle § 24 ods. 1 ZoVB v znení účinnom do 30.6.2007 sa ustanovenia tohto
zákona primerane vzťahujú aj na budovy, ktoré nemajú charakter bytového domu.“
Vo vzťahu ku skutočnosti prezentovanej v bode a) sťažovatelia uviedli, že krajský
súd podľa dovolacieho súdu správne vyvodil, že «i keď zákon o vlastníctve bytov v znení
platnom v čase podania žiadosti o prevod vlastníctva bytu v ustanovení § 2 ods. 2 pri
definícii pojmu „bytový dom“ neuvádzal pomer podlahovej plochy bytov a nebytových
priestorov ako kritérium vymedzujúce tento pojem, bolo potrebné z tohto kritéria vychádzať,
keďže vyplývalo z iného právneho predpisu, a to z ustanovenia § 1a písm. a) vyhlášky
č. 465/1991 Zb. definujúceho obytný dom ako dom, v ktorom zo súčtu podlahovej plochy
všetkých miestností v dome pripadajú aspoň dve tretiny na byty (odsek 16 odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia).».
Najvyšší súd označil prezentovanú úvahu za súladnú s cieľom zákona o vlastníctve
bytov – privatizáciou bytového fondu. Tomuto cieľu malo podľa neho zodpovedať chápanie
bytového domu ako stavby na bývanie, ktorú vyhláška Federálneho ministerstva
pre technický a investičný rozvoj č. 83/1976 Zb. o všeobecných technických požiadavkách
na výstavbu v znení platnom v čase podania žiadosti o prevod bytu determinovala v § 40
ods. 1 ako bytový dom, pri ktorom prevažuje funkcia bývania, a rodinný dom. Dovolací súd
v tejto súvislosti s poukazom na princíp bezrozpornosti právneho poriadku akcentoval, že
súdy sú povinné vykladať obsah pojmu „bytový dom“ v súlade s inými platnými právnymi
predpismi.
Sťažovatelia sa domnievajú, že ide «o excesnú interpretáciu a aplikáciu ustanovenia
§ 2 ods. 2 ZoVB v znení účinnom v rozhodnom období, za súčasného zohľadnenia právnych
noriem nižšej právnej sily, navyše z úplne iného právneho odvetvia (analogia iuris).
Podľa § 2 ods. 2 ZoVB v znení účinnom ku dňu vzniku nároku sťažovateľov
na prevod vlastníctva bytu: „Bytovým domom (ďalej len „dom“) sa na účely tohto zákona
rozumie dom, v ktorom byty a nebytové priestory sú za podmienok ustanovených v tomto
zákone vo vlastníctve alebo spoluvlastníctve jednotlivých vlastníkov a spoločné časti domu
a spoločné zariadenia tohto domu sú súčasne v podielovom spoluvlastníctve vlastníkov
bytov a nebytových priestorov.“. Ide teda o priamu legálnu definíciu.
Bytový dom charakterizuje v súlade s citovaným ustanovením existencia bytov (aspoň
dvoch) a nebytových priestorov, ktoré sú (môžu byť) za podmienok ustanovených v ZoVB
vo vlastníctve alebo spoluvlastníctve jednotlivých vlastníkov (aspoň dvoch) a jeho spoločné
časti domu a spoločné zariadenia sú (môžu byť) súčasne v podielovom spoluvlastníctve
vlastníkov (aspoň dvoch) bytov a nebytových priestorov (mutatis mutandis dovolacím
súdom spomínané rozsudky sp. zn. 5 Cdo 132/2007 a 6 M Cdo 16/2010). Definičným
kritériom tak evidentne nie je určitý pomer podlahovej plochy bytov k nebytovým
priestorom. Pre posúdenie okruhu právnych vzťahov, na ktoré sa tento zákon v znení
účinnom do 30.6.2004 vzťahuje, nie je relevantné ani účelové určenie budovy na bývanie.
ZoVB samostatne a plnohodnotne definuje bytový dom. Na účely tohto zákona preto
nie je potrebné, či rozhodujúce vymedzenie bytového domu v iných právnych predpisoch
(totožne VALACHOVIČ, M., GRAUSOVÁ, K., CIRÁK, J.: Zákon o vlastníctve bytov
a nebytových priestorov. Komentár. 1. vydanie. C. H. BECK, Praha 2012, str. 52).
Neexistuje žiadny dôvod na to, aby sa vo veciach patriacich do pôsobnosti ZoVB
subsidiárne, prípadne analogicky uplatňovali ustanovenia iných právnych predpisov
(dokonca nižšej právnej sily), resp. právnych predpisov z úplne iného právneho odvetvia
(správne právo), bez akejkoľvek vecnej súvislosti iba preto, že sa v nich používa gramaticky
obdobný terminus technicus (bytový - obytný).
Na uvedenom nič nemení ani apel Najvyššieho súdu SR na zachovanie princípu
bezrozpornosti právneho poriadku. Domnievame sa totiž, že použitie tohto dielčieho
princípu systematického výkladu, ako interpretačnej metódy, nie je na mieste. Kolíziu
noriem rôznej právnej sily (zákon verzus vyhláška) rieši jednoducho princíp lex superior
derogat legi inferiori.
K zmene legálnej definície bytového domu, a nie k jej spresneniu, došlo až novelou
ZoVB - zákonom č. 268/2007 Z. z. s účinnosťou od 1.7.2007, t.j. po takmer 8 rokoch
od podania žiadosti sťažovateľov o prevod bytu. Za bytový dom možno aktuálne označiť iba
budovu, v ktorej je viac ako polovica podlahovej plochy určená na bývanie, má viac ako tri
byty a v ktorej byty a nebytové priestory sú za zákonom ustanovených podmienok
vo vlastníctve alebo spoluvlastníctve jednotlivých vlastníkov a spoločné časti domu
a spoločné zariadenia tohto domu sú súčasne v podielovom spoluvlastníctve vlastníkov
bytov a nebytových priestorov.».
Vo vzťahu ku skutočnosti označenej v bode b), teda k § 24 ods. 1 zákona
o vlastníctve bytov sťažovatelia uviedli: «Dovolací súd uzavrel, že povinnosť žalovaného
previesť vlastníctvo bytu na sťažovateľov nebolo možné vyvodiť ani z ustanovenia § 24
ZoVB účinného v čase podania žiadosti. Najvyšší súd SR síce korigoval nesprávny záver
odvolacieho súdu o aplikácii tohto ustanovenia, avšak súčasne dospel k názoru, že
vyvodenie povinnosti iba z analogického použitia zákona je v rozpore s čl. 13 ods. 1 písm.
a) Ústavy SR.
V zmysle čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy SR: „Povinnosti možno ukladať zákonom
alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd.“.
Podľa § 24 ods. 1 ZoVB v znení účinnom do 30.6.2007: „Ustanovenia tohto zákona
sa primerane vzťahujú aj na budovy, ktoré nemajú charakter bytového domu.“.
Legislatívny termín „primerane“ je potrebné vnímať v súlade s legislatívnymi
pravidlami (uznesenie NR SR č. 511 zo dňa 18.12.1996 k návrhu legislatívnych pravidiel
tvorby zákonov publikované pod č. 19/1997 Z.z.) ako interpretačné pravidlo, podľa ktorého
sa na právne vzťahy aplikujú len niektoré zodpovedajúce časti právnej úpravy, ktorá má byť
použitá. Pri úvahe o primeranosti použitia právnej úpravy je potrebné vychádzať najmä
z cieľa, ktorý je sledovaný právnou úpravou daných právnych vzťahov a zo spôsobu, akým
sú tieto právne vzťahy upravené, zohľadňujúc konkrétne okolnosti prípadu (mutatis
mutandis uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 19.1.2012, sp. zn. 2 Cdo 71/2010).
Účelom ZoVB bolo nepochybne riešenie bytových potrieb občanov pri prechode
na trhové hospodárstvo. Bytový fond na území Slovenskej republiky, ktorý bol a je
predmetom transformácie, vznikol totiž iným spôsobom ako v trhovom prostredí, a to
s výraznou ingerenciou štátu. Riešenie bytových potrieb občanov je tak záujmom nielen
súkromným, ale aj verejným, a v tomto štádiu (prechod na trhové prostredie) ich bez rizika
sociálnych otrasov nemožno ponechať živelnému pôsobeniu trhu. Preto musí byť trh s bytmi
aspoň do vybudovania fungujúceho trhového prostredia štátom usmerňovaný
(PL. ÚS 26/00).
Zákonodarca expressis verbis vylúčil z možnosti nadobudnúť do vlastníctva byty
osobitného určenia, byty v domoch osobitného určenia, byty v domoch určených podľa
schváleného územného plánu na asanáciu a byty v rodinných domoch (§ 1 ods. 2 ZoVB
v znení účinnom v čase podania žiadosti), nie však byty v budovách, ktoré nemajú charakter
bytového domu (ide najmä o historické budovy v Bratislave a Košiciach). Pokiaľ ide
o ostatné byty, ZoVB výrazne limitoval povinnosť vlastníka previesť ich na nájomcu
v prípade neplatenia nájomného alebo úhrad za plnenia poskytované s užívaním bytu (§ 16
ods. 2 ZoVB v znení účinnom do 30.6.2004) alebo v prípade vyslovenia súhlasu súdu
s výpoveďou z nájmu bytu (§ 16 ods. 2 ZoVB v znení účinnom do 30.6.2004). Ani jedna
situácia sa nevzťahuje na prípad sťažovateľov.
ZoVB neobsahuje explicitné vylúčenie použitia ustanovení o predaji bytov v bytovom
dome vo vzťahu k bytom v tzv. nebytových domoch, t.j. budovách, ktoré neslúžia na bývanie
alebo na tento účel slúžia iba v menšom rozsahu. Práve naopak, ustanovenia ZoVB sa majú
primerane vzťahovať aj na takéto domy (§ 24 ods. 1 ZoVB v znení účinnom do 30.6.2007).»
V tejto súvislosti sťažovatelia poukazujú aj na nález ústavného súdu sp. zn.
I. ÚS 650/2013 z 18. marca 2015, z ktorého citujú: „Uvedený záver je podporený aj
dôvodovou správou k zákonu č. 268/2007 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej
rady Slovenskej republiky č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov
v znení neskorších predpisov, ktorým bol zmenený § 24 zákona o vlastníctve bytov, pričom
za podstatné považujeme to, že v tejto dôvodovej správe sa hovorí o spresnení úpravy
prevodu vlastníckeho práva bytov v iných budovách ako v bytových domoch vo vlastníctve
obce, a to v prípade, že na vlastníka sa inak vzťahuje povinnosť previesť vlastníctvo bytu
v bytovom dome. Z toho vyplýva, že touto novelou zákona nedošlo k zmene príslušného
ustanovenia v tom zmysle, že by sa zaviedla možnosť použitia príslušných ustanovení
vo vzťahu k dotknutým nebytovým domom, ale táto už existujúca možnosť sa len
precizovala. Účelom tohto ustanovenia teda bolo v osobitných prípadoch zaistiť možnosť
všetkým doterajším užívateľom bytu aj v tomto dome jeho odkúpenie tak ako v iných
podobných domoch, ale administratívne určených na bytové (bod 16 odôvodnenia nálezu).“
Z obsahu, účelu a zmyslu zákona o vlastníctve bytov (v znení účinnom v čase
podania žiadosti) je sťažovateľom zrejmé, že «opatrenia prijaté na riešenie bytových
potrieb občanov sa netýkajú iba určitej skupiny vlastníkov. Sme toho názoru, že pokiaľ by
mal ZoVB takýmto spôsobom privilegovať vlastníkov bytov v bytových domoch, bolo by to
v rozpore s postulátom rovnosti v zmysle čl. 12 ods. 1 Ústavy SR (z ktorého vyplýva
požiadavka, aby právo bezdôvodne neznevýhodňovalo jedných pred druhými). Iba preto, že
nájomca nebýval v typickom „paneláku na sídlisku“, ale v starom dome v centre mesta,
užívanom nielen na bývanie, nemožno mu odňať možnosť vlastniť byt. Pre bytové domy
v centre väčších miest je typické, že sa v nich nachádzajú aj bežné obchodné a iné
prevádzky (najmä na prízemí).
Tým, že zákonodarca zakotvil dotknuté ustanovenie do právneho predpisu, dal
priestor sudcovi, aby tento pojem naplnil obsahom, ktorý bude racionálny, logický,
hodnotový a hlavne spravodlivý (I. ÚS 650/2013). Dovolací súd na túto svoju úlohu
rezignoval. Uloženie povinnosti žalovanému previesť vlastníctvo bytu na sťažovateľov sa
pritom - vzhľadom na ciele sledované zákonodarcom - nejaví ako neadekvátne alebo
neprimerané a za vybočujúce z ústavného rámca voľnej úvahy sudcu.
Nespravodlivé dôsledky svojho rozhodnutia vo vzťahu k sťažovateľom, ako
starobným dôchodcom, ktorí žijú v predmetnom byte bezmála celý svoj život (sťažovateľ
v I. rade celý svoj život), Najvyšší súd SR vôbec nezohľadnil. Spravodlivosť je kritériom
ukladajúcim každému všeobecnému súdu ústavnú povinnosť hľadať také riešenie súdenej
právnej veci, ktoré nebude možné vyhodnotiť ako krajne nesúladné s princípom
spravodlivosti a popierajúce zmysel a účel príslušných zákonných ustanovení
(I. ÚS 26/2010)...
V prípade § 24 ods. 1 ZoVB v znení účinnom do 30.6.2007 ide skutočne o analógiu,
ktorú vyslovene ukladá samotný zákon, podobne ako napr. § 553e OZ („Na zabezpečovací
prevod práva sa primerane použijú ustanovenia § 151j ods. 2, § 1511 ods. 4, § 151m ods. 2,
3, 4, 7, 9, § 151mb ods. 1, § 151md ods. 1 až 3.“), § 611 OZ („Ustanovenia o kúpnej zmluve
sa primerane použijú aj na zmluvu, podľa ktorej si zmluvné strany vymieňajú vec za vec,
a to tak, že každá zo strán sa považuje ohľadne veci, ktorú výmenou dáva, za predávajúcu
stranu, a ohľadne veci, ktorú výmenou prijíma, za kupujúcu stranu.“) alebo § 66 ods. 3
ObZ...».
Pri akceptácii názoru najvyššieho súdu sa právne normy podľa názoru sťažovateľov
stávajú neefektívnymi. Zákon sám síce dovoľuje analogické použitie iných ustanovení ako
v spomínaných prípadoch, z ktorých adresátom vyplývajú práva a im korešpondujúce
povinnosti, no podľa dovolacieho súdu „povinnosť nemožno vyvodiť z analogického
použitia zákona. Dovedené do dôsledkov, primerané použitie inej právnej normy
neprichádza do úvahy vôbec. Tam kde nie je povinnosť, nie je totiž ani tomu zodpovedajúce
subjektívne právo a naopak. Analógia teda v praxi stráca význam (?!).
Samozrejme, použitie analógie má svoje medze, ako uviedol aj Najvyšší súd SR.
Dotváranie práva je vylúčené spravidla v oblastiach spadajúcich do práva verejného
(typickým príkladom je trestné či daňové právo). Naproti tomu v práve súkromnom je
dotváranie práva zásadne prípustné... Za daných okolností je paušálne konštatovanie
dovolacieho súdu, že vyvodenie povinnosti z analogického použitia zákona odporuje čl. 13
ods. 1 písm. a) Ústavy SR argumentačne neudržateľné.“.
Sťažovatelia na tomto mieste opätovne poukazujú na dôvodovú správu k zákonu
č. 268/2007 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky
č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov
(účinnosť nadobudol 1. júla 2007), ktorý novelizoval okrem iného aj znenie § 24 ods. 1
zákona o vlastníctve bytov. V zmysle dôvodovej správy k tomuto zákonu navrhovaná
právna úprava „iba spresňuje prevod vlastníctva bytov v iných budovách ako v bytových
domoch. A to tak, že ponecháva na rozhodnutí vlastníka domu, či byt odpredá a dom tak
rozdelí na byty a nebytové priestory, ktoré budú samostatnými predmetmi
občianskoprávnych vzťahov alebo k prevodu vlastníctva bytu nepristúpi. Zákonodarca totiž
vyslovene normoval, že ustanovenia tohto zákona sa primerane vzťahujú aj na budovy,
ktoré nemajú charakter bytového domu, avšak s výnimkou § 6 až 8b (správa domu) a § 29
(povinnosť previesť byt, keď nájomca o prevod požiada). To znamená, že v čase pred
účinnosťou tejto novely, t.j. v čase podania žiadosti zo strany sťažovateľov, sa § 29 a
ostatné s ním súvisiace ustanovenia ZoVB mali primerane aplikovať aj na nehnuteľnosť, v
ktorej sa nachádza byt sťažovateľov.
Na tomto mieste možno podotknúť, že ak by sme prijali výklad dovolacieho súdu
o nemožnosti ukladať povinnosti iba na základe analógie legis, bolo zakotvenie
identifikovanej výnimky v § 24 ods. 1 ZoVB nadbytočné.
Záver dovolacieho súdu, že z primeraného použitia ustanovení ZoVB v zmysle § 24
tohto zákona nebolo možné vyvodiť vznik zákonnej povinnosti žalovanej previesť vlastníctvo
bytu na sťažovateľov, považujeme preto za ústavne neudržateľný. Navyše, z pomerne
stručného odôvodnenia (odsek 21 rozsudku) nemožno abstrahovať zrozumiteľný
myšlienkový postup súdu, resp. logické úvahy, ktorými sa pri rozhodovaní riadil.“.
Posúdenie obsahu § 2 ods. 2, resp. § 24 ods. 1 zákona o vlastníctve bytov v znení
účinnom v čase vzniku nároku sťažovateľov na prevod vlastníctva bytu bolo podľa názoru
sťažovateľov rozhodujúce pre výsledok celého súdneho sporu. Ak by dovolací súd podľa
sťažovateľov „aplikoval citované ustanovenia správne a v súlade s ich skutočným
významom, nemohlo by dôjsť k procesnému neúspechu sťažovateľov v konaní. Extrémnou
interpretáciou označených ustanovení ZoVB dovolacím súdom došlo zjavne k zásahu
do základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva
na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru“.
V prípade sťažovateľov boli aplikovateľnými právnymi normami § 2 ods. 2, resp.
§ 24 ods. 1 zákona o vlastníctve bytov v pôvodnom znení. Keďže dovolací súd podľa nich
vykonal „krajne nesprávnu a excesnú interpretáciu a aplikáciu príslušných ustanovení
ZoVB na zistený skutkový stav do takej miery, ktorá zjavne odporuje pravidlám formálnej
a právnej logiky, flagrantne tým porušil princíp legality v zmysle čl. 2 ods. 2 Ústavy SR
a princíp právnej istoty, pričom sťažovateľov vystavil nespravodlivosti sprevádzanej
procesným neúspechom v konaní. Sťažovatelia majú, aj vzhľadom na ustanovenie čl. 1
ods. 1 Ústavy SR, právo aby odvolací súd konal predvídateľné a v súlade so všeobecne
záväznými právnymi predpismi. Najvyšší súd SR však vydal rozhodnutie, ktoré je v hrubom
rozpore s § 2 ods. 2, resp. § 24 ods. 1 ZoVB platnom v čase podania žiadosti, a tak jeho
rozhodnutím nemohlo byť zachované právo sťažovateľov na spravodlivý proces a základné
právo na súdnu ochranu.“.
Na základe uvedeného sťažovatelia v petite sťažnosti žiadajú, aby ústavný súd
nálezom vyslovil, že rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 85/2014 z 28. septembra
2016 bolo porušené ich základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy,
základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, právo na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a právo na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového
protokolu, aby napadnutý rozsudok najvyššieho súdu zrušil, aby mu vec vrátil na ďalšie
konanie a aby sťažovateľom priznal náhradu trov konania.
II.
Ústavný súd podľa § 29 ods. 3 zákona o ústavnom súde predložil prijatú sťažnosť
účastníkom konania na vyjadrenie a podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde účastníkov
konania vyzval na oznámenie, či v prejednávanej veci súhlasia s upustením od ústneho
pojednávania. Ústavný súd ďalej v súlade s § 51 ods. 2 zákona o ústavnom súde
upovedomil dotknutú osobu (žalovanú) o podanej sťažnosti, o jej prijatí na ďalšie konanie
a o jej práve vyjadriť sa k prejednávanej veci.
Žalovaná predložila ústavnému súdu vyjadrenie č. 114/40/18 z 8. marca 2018.
K meritu veci uviedla, že argumentáciu sťažovateľov považuje za účelovú. Poukázala na to,
že ústavnému súdu neprináleží skúmať a posudzovať právne názory všeobecných súdov ani
posudzovať skutkové otázky. Zo sťažnosti je pritom zrejmé, že problematickým v spore bol
výklad pojmu „bytový dom“ a otázka výkladu primeranej aplikácie § 24 ods. 1 zákona
o vlastníctve bytov aj na iné ako bytové domy. Právne posúdenie veci najvyšším súdom
považuje za správne a dostatočne odôvodnené, čo vylučuje sťažovateľmi tvrdenú
arbitrárnosť napadnutého rozsudku. Stotožnila sa s názorom odvolacieho súdu
a dovolacieho súdu, podľa ktorých budova, v ktorej sa sporný byt nachádza, nie je bytovým
domom.
Podľa vyjadrenia dotknutej osoby: «Je zrejmé, že budova vo vlastníctve
nespĺňala pojem bytový dom, a to z viacerých hľadísk. Tvrdíme, že z dôkazov, ktorými
disponovali súdy pri rozhodovaní vyplývalo, že budova vo vlastníctve nebola určená
na bývanie, resp. že táto funkcia (funkcia bývania) v danej budove neprevažuje. Zároveň
neboli splnené ani definičné znaky bytového domu (podľa zákona o vlastníctve bytov
v znení účinnom v rozhodnom období, pozn.) spočívajúce v existencii bytov a nebytových
priestorov a najmä vlastníctvo alebo spoluvlastníctvo k spoločným častiam domu
a spoločným zariadeniam domu. Z odôvodnenia Rozsudku (napadnutého rozsudku, pozn.)
je tiež zrejmé, že oporu vo svojich tvrdeniach hľadal súd aj v ďalších právnych normách,
pričom dôsledne aplikoval zásadu zákazu takej interpretácie, ktorá by viedla k rozporu
s inými právnymi normami.
To je zreteľné z aplikácie ustanovenia § 1a písm. a) vyhlášky Ministerstva financií SR
č. 465/1991 Zb., ktorá obsahovala definíciu obytného domu. Tento prístup sa javí ako
racionálny a opodstatnený, nakoľko aj samotný ZoVB v ustanovení § 1 ods. 1 používal
pojem „obytný dom“ a nie „bytový dom“ (ako v § 2 ods. 2), čo by mohlo naznačovať určitú
nejednotnosť v zákone použitej terminológie. Ak preto súd siahol po právnej norme, ktorá
špecifikovala práve tento pojem „obytný dom“ (!), je takýto postup plne opodstatnený
a opäť je potrebné ho vnímať cez optiku súladného výkladu právnych noriem, ktorý nebude
zakladať ďalšie rozpornosti. V konečnom dôsledku je potrebné uviesť, že ani tieto definičné
znaky (súvisiace s podlahovou plochou) neboli pri budove naplnené, v dôsledku čoho je
potrebné záver súdu o tom, že budova vo vlastníctve nie je bytovým domov podľa
ZoVB, považovať za správny a riadne odôvodnený.
Rovnako sa stotožňujeme so záverom odvolacieho súdu a dovolacieho súdu v otázke
výkladu ustanovenia § 24 ods. 1 ZoVB a následnej aplikácie ustanovení zákona (ZoVB)
na posudzovanú situáciu a nárok Sťažovateľov uplatnený na súde - teda vzniku povinnosti
predať „byt“ Sťažovateľom za regulovanú cenu.
Vyjadrujeme svoj plný súhlas so záverom Najvyššieho súdu SR, ktorý konštatoval, že:
„z primeraného použitia ustanovení zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov
a nebytových priestorov v zmysle § 24 tohto právneho predpisu v znení do 30. júna 2007
nebolo možné vyvodiť vznik zákonnej povinnosti vlastníka budovy, nemajúcej charakter
bytového domu, previesť vlastníctvo bytu v tejto budove.“
Jedná sa pritom o rozhodnutie kategórie „A“ a navrhnuté na uverejnenie v zbierke
rozhodnutí.
Je podľa nás potrebné primáme vychádzať z toho, že ZoVB nestanovuje priamu
povinnosť pre vlastníkov iných ako bytových domov - previesť byt v takomto dome
na nájomcu za regulovanú cenu. Sťažovatelia v tomto prípade sú toho názoru, že táto
povinnosť by mala pre vlastníka nebytového domu vyplývať z ustanovenia § 24 ods. 1 ZoVB,
ktoré odkazuje na primerané použitie ZoVB aj na budovy, ktoré nemajú charakter bytového
domu.
Tu je podľa nášho názoru potrebné zdôrazniť, že sa jedná len o primerané použitie
zákonných ustanovení. Nemôže sa teda jednať o paušálnu aplikáciu všetkých ustanovení
zákona. V opačnom prípade by takýto odkaz nemal zmysel a zákonodarca by hneď v úvode
zákona mohol jeho aplikáciu vztiahnuť na všetky budovy.
Ak by sme v predloženej veci pripustili, že ustanovenie § 24 ods. 1 ZoVB má mať
za dôsledok vznik povinnosti predať byt v budove, ktorá je vo vlastníctve , potom by
takýto výklad mal za následok, že by bez existencie priamej a výslovnej zákonnej povinnosti
vznikol zásah do ústavou chráneného práva predávajúceho - a to vlastníckeho práva .
Opakovane zdôrazňujeme, že sťažovatelia nie sú vlastníkmi danej budovy. Ako
„nájomcovia“ však argumentujú, že len ustanovenie § 24 ods. 1 ZoVB o primeranej
aplikácii zákona má byť vykladané tak, že založí povinnosť na strane ako „vlastníka“
budovy. Takýto postup by však mal za následok, že by súd len na základe analógie a bez
existencie priamej zákonnej povinnosti zasiahol do ústavou chráneného práva vlastníka
budovy. Konkrétne jeho práva disponovať so svojím majetkom, nakoľko by bol jednak
nútený predmet svojho vlastníckeho práva predať a zároveň by bol nútený tak urobiť
za regulovanú cenu. Sme toho názoru, že naopak - práve takýto postup (= výklad) by bol
v príkrom rozpore s Ústavou SR, a preto je potrebné súhlasiť s výkladom Najvyššieho súdu
SR, ktorý skonštatoval, že takáto analógia je neprípustná.
Dovoľujeme si upriamiť pozornosť aj na závery Ústavného súdu SR, podľa ktorých
platí, že: „Zo zásady ústavne konformného výkladu vyplýva tiež požiadavka, aby
v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do úvahy rôzne
výklady súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý zabezpečí plnohodnotnú,
resp. plnohodnotnejšiu realizáciu ústavou garantovaných práv fyzických osôb alebo
právnických osôb. Všetky orgány verejnej moci sú preto povinné v pochybnostiach vykladať
právne normy v prospech realizácie ústavou (a tiež medzinárodnými zmluvami)
garantovaných základných práv a slobôd...).“ [napr. II. ÚS 148/06, III. ÚS 348/06,
Je nepochybné, že výkladom, ktorý sťažovatelia označujú za správny (s čím ale
zásadne nesúhlasíme) by došlo k zásadnému zásahu do ústavou chráneného práva .
Výklad, ktorý použil a názor, ktorý vyslovil Najvyšší súd SR v Rozsudku nie je možné
v žiadnom prípade označovať za neudržateľný, extrémny a arbitrárny.
Aj odborná literatúra uvádza, že v súvislosti s ustanovením § 24 ods. 1 (v znení
do 30.06.2007) bolo dlho sporné právo nájomcov bytov na prevod vlastníckeho práva
v nebytových domoch. Súdna prax sa však postupne priklonila k záveru, že v takýchto
prípadoch sa ustanovenia ZoVB o prevode vlastníckeho práva na nájomcov neaplikujú,
v dôsledku čoho je postavenie nájomcov v nebytových domoch iné, ako v bytových domoch.
Tieto závery sú pritom prezentované vo viacerých súdnych rozhodnutiach. Opäť sa na tomto
mieste vraciame k poznámke, že ústavnému súdu SR v zásade neprináleží hodnotiť právne
závety všeobecných súdov.
Na uvedenom nič nemení ani nález Ústavného súdu SR (I. ÚS 650/2013), na použitie
ktorého sa paradoxne sťažovatelia tiež dovolávajú. Skutkové okolnosti, z ktorých nález
vychádza sú totiž diametrálne odlišné. V danom prípade (I. ÚS 650/2013) sa totiž jednalo
o nájom bytu, ktorý sa mal nachádzať v meštianskom dome pochádzajúceho z 15. storočia.
Je však dôležité upozorniť na podstatu záveru daného nálezu, podľa ktorého primeraná
aplikácia ZoVB (podľa § 24) vo svojej podstate znamená, že má zaistiť právo odkúpiť byt
tým užívateľom, ktorých byt sa nachádza v dome (nie bytový), ktorý je ale „podobný“ iným
domom - ktoré ale boli administratívne určené na bývanie (teda bytovým). Nakoľko sa totiž
jednalo o jediný byt v danom dome a jeho funkcia súvisela s bývaním, tento sa nepochybne
podobal súčasnému bytovému domu. Je totiž zrejmé, že ak dom pochádzal z 15. storočia,
nemohli preň byť vydané rozhodnutia rovnaké či obdobné súčasným rozhodnutiam, ktoré
povoľujú užívanie stavby na účely bývania. V prípade sťažovateľov a však takáto
situácia daná nie je. Budova vo vlastníctve je totiž budovou administratívnou a práve
administratíva, služby a obchod vždy pri využívaní tejto budovy prevažovali a prevažujú (čo
je opak skutkovej situácie, ktorá bola daná vo veci sp. zn.: I. ÚS 650/2013), a preto
odvolávanie sa na citovaný nález Ústavného súdu nie je namieste.
Z vyššie uvedených dôvodov je preto toho názoru, že nedošlo k porušeniu práv,
ktoré sťažovatelia označili vo svojej Sťažnosti a Ústavný súd by preto Sťažnosti nemal
vyhovieť.»
Najvyšší súd predložil ústavnému súdu vyjadrenie č. k. KP 3/2018-16 zo 17. apríla
2018, v ktorom súhlasil s upustením od ústneho pojednávania vo veci. K meritu veci
uviedol: «Najvyšší súd svojím rozsudkom zamietol dovolanie sťažovateľov proti rozsudku
Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 9 Co 49/2012 z 24.10.2013. V odôvodnení vyslovil, že
i keď zákon o vlastníctve bytov v znení platnom v čase podania žiadosti o prevod vlastníctva
bytu v ustanovení § 2 ods. 2 pri definícii pojmu „bytový dom“ neuvádzal pomer podlahovej
plochy bytov a nebytových priestorov ako kritérium vymedzujúce tento pojem, bolo
potrebné z tohto kritéria vychádzať, keďže vyplývalo z iného právneho predpisu, a to z
ustanovenia § 1a písm. a/ vyhlášky č. 465/1991 Zb. definujúceho obytný dom ako dom, v
ktorom zo súčtu podlahovej plochy všetkých miestností v dome pripadajú aspoň dve tretiny
na byty. Úvaha odvolacieho súdu v tomto smere bola súladná s cieľom zákona o vlastníctve
bytov, ktorým (v zmysle dôvodovej správy k nemu) bolo dosiahnutie privatizácie bytového
fondu. Tomuto cieľu zodpovedalo chápanie bytového domu na účely tohto zákona ako
stavby na bývanie, ktorú vyhláška č. 83/1976 Zb. o všeobecných technických požiadavkách
na výstavbu v znení platnom v čase podania žiadosti o prevod bytu definovala v § 40 tak, že
ňou je bytový dom, pri ktorom prevažuje funkcia bývania, a rodinný dom. Uplatnenie
kritéria pomeru podlahovej plochy bytov a nebytových priestorov bolo v súlade aj so
závermi ustálenej súdnej praxe (porovnaj rozsudok najvyššieho súdu z 30. apríla 2008 sp.
zn. 5 Cdo 132/2007 a rozsudok najvyššieho súdu z 20. decembra 2011 sp. zn. 6 MCdo
16/2010). Dovolací súd poznamenal, že povinnosť súdov vykladať obsah pojmu „bytový
dom“ (až do spresnenia jeho definície samotným zákonodarcom v novele zákona o
vlastníctve bytov vykonanej zákonom č. 268/2007 s účinnosťou od 1. júla 2007) v súlade s
inými platnými právnymi predpismi, je daná zásadou zákazu interpretácie vedúcej k
rozporu s inými právnymi normami, ktorá je vyvoditeľná z princípu bezrozpornosti
právneho poriadku ako princípu charakterizujúceho právny štát. Ďalej vyslovil, že na
správnosti záveru odvolacieho súdu, že v predmetnej veci nejde o bytový dom, nič nemení
čiastočná nesprávnosť jeho argumentácie, podľa ktorej o bytový dom nejde, ak je ako celok
vo výlučnom vlastníctve, teda ak byty a nebytové priestory nie sú za podmienok podľa
zákona o vlastníctve bytov vo vlastníctve alebo spoluvlastníctve jednotlivých vlastníkov. I
keď doslovné znenie § 2 odseku 2 zákona o vlastníctve bytov by bez ďalšieho takúto
interpretáciu umožňovalo, so zreteľom na účel tohto zákona a systematické súvislosti
všetkých jeho ustanovení ju treba odmietnuť, pretože by prakticky viedla k neudržateľnému
záveru o nemožnosti jeho aplikácie.
Dovolací súd sa zaoberal vecou aj z pohľadu aplikácie § 24 zákona o vlastníctve
bytov a dospel k záveru, že povinnosť previesť vlastníctvo bytu na žalobcov (sťažovateľov)
nebolo možné vyvodiť ani z použitia tohto ustanovenia.
S námietkami sťažovateľov sa teda najvyšší súd riadne vysporiadal svoje rozhodnutie
dostatočne odôvodnil. Keďže nemožno súhlasiť so závermi sťažovateľov uvedenými v ich
ústavnej sťažnosti, navrhujem, aby Ústavný súd Slovenskej republiky tejto sťažnosti
nevyhovel...»
Sťažovatelia predložili ústavnému súdu vyjadrenie zo 16. mája 2018, v ktorom
súhlasili s upustením od ústneho pojednávania vo veci. Vo vzťahu k meritu veci zotrvali
na tvrdeniach prezentovaných v podanej ústavnej sťažnosti.
Keďže účastníci konania súhlasili s upustením od ústneho pojednávania, ústavný súd,
nezistiac možnosť ďalšieho objasnenia stavu veci, od jeho nariadenia upustil (§ 30 ods. 2
III.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základných práv označených v záhlaví
tohto rozhodnutia napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu. Najvyšší súd mal nesprávnym
výkladom pojmu bytový dom podľa § 2 ods. 2 zákona o vlastníctve bytov v znení platnom
a účinnom ku dňu podania žiadosti o prevod vlastníckeho práva k spornému bytu
a neodôvodneným vylúčením aplikácie § 24 ods. 1 zákona o vlastníctve bytov v znení
platnom a účinnom ku dňu podania žiadosti o prevod vlastníckeho práva k spornému bytu
na prejednávanú vec (sťažovatelia žiadali odkúpiť sporný byt od žalovanej za regulovanú
cenu) zasiahnuť do základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu. Vady procesu sa mali
napokon prejaviť v negatívnom výsledku sporu, čím malo dôjsť aj k zásahu do základného
práva vlastniť majetok.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo
pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného
záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97). Z tohto vyplýva, že právne východiská, na základe
ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k obom označeným
právam v zásade identické (IV. ÚS 147/08).
Pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov, ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane uvádza, že mu v zásade
neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia veci
všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom, resp. nadriadeným súdom a ani
ochrancom zákonnosti. Pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu
ochrany ústavnosti ústavný súd nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým
prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Povinnosť chrániť princípy spravodlivého
procesu na zákonnej úrovni patrí teda predovšetkým všeobecným súdom. Úloha ústavného
súdu pri rozhodovaní o sťažnosti, ktorou sa namieta porušenie základného práva na súdnu
ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím všeobecného súdu, sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonných predpisov
s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä
z toho hľadiska, či závery všeobecných súdov vyjadrené v napadnutom rozhodnutí sú
dostatočne odôvodnené, či nie sú arbitrárne alebo svojvoľné s priamym dopadom
na niektoré zo základných práv a slobôd (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).
K porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie môže dôjsť predovšetkým vtedy, ak
by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom
a nestrannom súde a ak by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu (žalobe)
fyzickej osoby alebo právnickej osoby (napr. I. ÚS 35/98), ale tiež v prípade, ak by
rozhodnutie všeobecného súdu bolo arbitrárne, a teda prejavom zjavnej svojvôle pri výklade
a aplikácii právnej normy, alebo ak by výrok rozhodnutia nebol v súlade s priebehom
konania.
Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia
bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.
Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd
stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, teda za porušenie
tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred
všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02, III. ÚS 284/08).
Ústavný súd pristúpil k preskúmaniu odôvodnenia napadnutého rozsudku
najvyššieho súdu, aby posúdil zlučiteľnosť jeho obsahu s limitmi sťažovateľmi označených
článkov ústavy, ktorých porušenie namietajú. Uvedený prieskum vykonal ústavný súd
v medziach svojich právomocí, a teda posudzoval kvalitu odôvodnenia napadnutého
rozsudku najvyššieho súdu a ústavnú súladnosť interpretácie právnej úpravy, ktorú konajúci
súd vo veci sťažovateľov aplikoval, inými slovami, ústavnú udržateľnosť napadnutého
rozsudku.
Najvyšší súd odôvodnil napadnutý rozsudok v podstatnej časti takto:
«V preskúmavanej veci bolo zo skutkového hľadiska (okrem iného) zistené, že žalobca 1/
ako nájomca bytu žiadosťou z 26. júla 1999 požiadal právnu predchodkyňu žalovanej
o prevod vlastníctva bytu, že kolaudačným rozhodnutím vydaným v roku 1996 po ukončení
rekonštrukcie budovy ( ), v ktorej sa byt nachádza, bolo povolené jej
užívanie na bankové a bytové účely, a že na podlahovú plochu bytov pripadalo 1 169,51 m²
a na podlahovú plochu nebytových priestorov pripadalo 3 191,83 m².
Pre posúdenie opodstatnenosti uplatneného nároku bola rozhodujúcou právnou
otázkou otázka, či zákon o vlastníctve bytov v znení platnom v čase podania žiadosti
žalobcu 1/ o prevod vlastníctva bytu, spájal s podaním tejto žiadosti účinky vzniku
povinnosti žalovanej (resp. jej právnej predchodkyne) previesť vlastníctvo bytu na žalobcov.
Vzhľadom na to, že uvedený zákon v ustanovení § 1 ods. 1 výslovne stanovil, že upravuje
podmienky nadobudnutia vlastníctva bytov a nebytových priestorov v obytnom (bytovom)
dome, správna odpoveď na túto otázku bola v prvom rade závislá od riešenia ďalšej otázky,
a to, či išlo o byt v bytovom dome. Ak by totiž tomu tak nebolo, žalovanej by takáto
povinnosť nevznikla.
Podľa názoru dovolacieho súdu právny záver odvolacieho súdu, podľa ktorého
žalovanej nevznikla povinnosť previesť vlastníctvo bytu na žalobcov z dôvodu, že budova,
v ktorej sa byt nachádza, nie je bytovým domom, bol správny. Odvolací súd správne
vyvodil, že i keď zákon o vlastníctve bytov v znení platnom v čase podania žiadosti o prevod
vlastníctva bytu v ustanovení § 2 ods. 2 pri definícii pojmu „bytový dom“ neuvádzal pomer
podlahovej plochy bytov a nebytových priestorov ako kritérium vymedzujúce tento pojem,
bolo potrebné z tohto kritéria vychádzať, keďže vyplývalo z iného právneho predpisu, a to
z ustanovenia § 1a písm. a/ vyhlášky č. 465/1991 Zb. definujúceho obytný dom ako dom,
v ktorom zo súčtu podlahovej plochy všetkých miestností v dome pripadajú aspoň dve
tretiny na byty. Úvaha odvolacieho súdu v tomto smere bola súladná s cieľom zákona o
vlastníctve bytov, ktorým (v zmysle dôvodovej správy k nemu) bolo dosiahnutie privatizácie
bytového fondu. Tomuto cieľu zodpovedalo chápanie bytového domu na účely tohto zákona
ako stavby na bývanie, ktorú vyhláška č. 83/1976 Zb. o všeobecných technických
požiadavkách na výstavbu v znení platnom v čase podania žiadosti o prevod bytu definovala
v § 40 tak, že ňou je bytový dom, pri ktorom prevažuje funkcia bývania, a rodinný dom.
Uplatnenie kritéria pomeru podlahovej plochy bytov a nebytových priestorov bolo v súlade
aj so závermi ustálenej súdnej praxe (porovnaj rozsudok najvyššieho súdu z 30. apríla 2008
sp. zn. 5 Cdo 132/2007 a rozsudok najvyššieho súdu z 20. decembra 2011 sp. zn.
6 MCdo 16/2010). Okrem toho, dovolací súd považuje za potrebné poznamenať, že
povinnosť súdov vykladať obsah pojmu „bytový dom“ (až do spresnenia jeho definície
samotným zákonodarcom v novele zákona o vlastníctve bytov vykonanej zákonom
č. 268/2007 s účinnosťou od 1. júla 2007) v súlade s inými platnými právnymi predpismi, je
daná zásadou zákazu interpretácie vedúcej k rozporu s inými právnymi normami, ktorá je
vyvoditeľná z princípu bezrozpornosti právneho poriadku ako princípu charakterizujúceho
právny štát.
Na správnosti záveru odvolacieho súdu, že v predmetnej veci nejde o bytový dom, nič
nemení čiastočná nesprávnosť jeho argumentácie, podľa ktorej o bytový dom nejde, ak je
ako celok vo výlučnom vlastníctve, teda ak byty a nebytové priestory nie sú za podmienok
podľa zákona o vlastníctve bytov vo vlastníctve alebo spoluvlastníctve jednotlivých
vlastníkov. I keď doslovné znenie § 2 odseku 2 zákona o vlastníctve bytov by bez ďalšieho
takúto interpretáciu umožňovalo, so zreteľom na účel tohto zákona a systematické súvislosti
všetkých jeho ustanovení ju treba odmietnuť, pretože by prakticky viedla k neudržateľnému
záveru o nemožnosti jeho aplikácie. Uvedené ustanovenie treba preto vykladať tak, že
o bytový dom ide, ak (okrem ďalších charakteristík) byty a nebytové priestory v ňom sú
alebo môžu byť za podmienok podľa zákona o vlastníctve bytov vo vlastníctve alebo
spoluvlastníctve jednotlivých vlastníkov (porovnaj rozsudok najvyššieho súdu z 30. apríla
2008 sp. zn. 5 Cdo 132/2007).
Povinnosť žalovanej previesť vlastníctvo bytu na žalobcov nebolo možné vyvodiť ani
z použitia ustanovenia § 24 zákona o vlastníctve bytov v znení platnom v čase podania
žiadosti o prevod vlastníctva bytu. Právny záver odvolacieho súdu aj v tejto otázke bol
správny, i keď z iného dôvodu, než z ktorého vychádzal tento súd. Odvolací súd tento záver
odôvodnil tým, že uvedené ustanovenie umožňuje len nadobúdanie vlastníctva nebytových
priestorov, nie však bytov v budovách, ktoré nemajú charakter bytového domu. Takýto
názor bol vyslovený aj v rozsudkoch najvyššieho súdu z 20. marca 2008 sp. zn.
5 Cdo 32/2007 a z 25. marca 2008 sp. zn. 2 Cdo 304/2006, pričom zjavne bol dôsledkom
znenia dôvodovej správy k zákonu o vlastníctve bytov, ktorá v súvislosti s ustanovením § 24
tohto právneho predpisu uvádzala, že „Podľa ustanovení tohto zákona sa postupuje aj pri
predaji samostatných nebytových priestorov v budovách, ktoré nemajú charakter obytného
domu, napr. kancelárie v bývalých administratívnych budovách.“ Tento názor bol aktuálne
prekonaný nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)
z 18. marca 2015 sp. zn. I. ÚS 650/2013, v ktorom ústavný súd uviedol, že zákon
o vlastníctve bytov výslovne nevylučuje použitie ustanovení o predaji bytov v bytovom dome
vo vzťahu k bytom v nebytových domoch, a že tento záver podporuje aj dôvodová správa
k zákonu č. 268/2007 Z. z., ktorou bol novelizovaný zákon o vlastníctve bytov a v ktorej sa
uvádza, že zmenou § 24 sa spresňuje úprava prevodu vlastníckeho práva bytov v iných
budovách ako v bytových domoch, a to v prípade, že na vlastníka budovy sa inak vzťahuje
povinnosť previesť vlastníctvo bytu.
Skutočnosť, že zákon o vlastníctve bytov v znení platnom v čase podania žiadosti
žalobcu 1/ o prevod vlastníctva bytu, nevylučoval možnosť žalovanej previesť vlastníctvo
bytu na žalobcov, však podľa názoru dovolacieho súdu neznamená, že žalovanej vznikla
takáto povinnosť. Ustanovenie § 24 zákona o vlastníctve bytov v znení platnom v čase
podania žiadosti o prevod bytu (ktoré zostalo nezmenené až do účinnosti novely tohto
zákona vykonanej zákonom č. 268/2007 Z. z., t. j. do 30. júna 2007) o primeranom použití
ustanovení tohto zákona aj na budovy, ktoré nemajú charakter bytového domu, je typickým
príkladom použitia analógie pri aplikácii práva, na ktorú odkazuje sám zákon.
Analógia je právne metodologický nástroj, ktorý slúži k uzavretiu otvorených medzier
v zákone. Predstavuje nachádzanie práva v oblasti mimo rozsah pojmu, a to tým, že spája
právne následky (dispozície) právnych noriem s prípadmi, ktoré nie sú zahrnuté do ich
jazykového vyjadrenia v právnych predpisoch (porovnaj Melzer, F. Metodologie nalézání
práva. Úvod do právní argumentace. 1. Vydání. Praha: C.H.Beck. 2009. 240 s.). Analógia
zákona spočíva v tom, že sa na skutkovú podstatu zákonom neriešenú vztiahne ustanovenie
zákona upravujúceho obdobnú skutkovú podstatu. Použite analógie má však svoje medze.
Nie je napríklad prípustná tam, kde zákon ukladá nejaké povinnosti (porovnaj Knapp. V.:
Teorie práva. 1. Vydání. Praha. C.H.Beck 1995. s. 171). Neprípustnosť analógie v týchto
prípadoch možno vyvodiť z článku 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky ďalej len
„ústava“), podľa ktorého výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných
všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou. Rešpektovanie
tohto ústavného príkazu znamená povinnosť súdov interpretovať právne predpisy
ukladajúce povinnosti v súlade s článkom 13 ods. 1 písm. a/ ústavy, podľa ktorého
povinnosti možno ukladať zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri
zachovaní základných práv a slobôd. Ustanovenie zákona ukladajúce povinnosť musí byť
jasné (zrozumiteľné) a jednoznačné (bezrozporné). Jasnosť a bezrozpornosť zákona patria
medzi základné požiadavky tzv. morálky práva pri tvorbe právnych predpisov. Dovolací súd
zastáva názor, že článku 13 ods. 1 písm. a/ ústavy odporuje, aby povinnosť bola
vyvodzovaná len z analogického použitia zákona.
V prejednávanej veci vyššie uvedené znamená, že z primeraného použitia ustanovení
zákona o vlastníctve bytov v zmysle § 24 tohto právneho predpisu v znení do 30. júna 2007
nebolo možné vyvodiť vznik zákonnej povinnosti žalovanej ako vlastníčky budovy,
nemajúcej charakter bytového domu, previesť vlastníctvo bytu v tejto budove na žalobcov.»
Z uvedeného je zrejmé, že dovolací súd sa so všetkými námietkami
sťažovateľov uplatnenými v podanom dovolaní v každom smere náležite vysporiadal
a riadne vysvetlil dôvody zamietnutia dovolania. Odpoveď najvyššieho súdu na vymedzené
dovolacie námietky sťažovateľov hodnotí ústavný súd ako vyčerpávajúcu bez zjavných
logických protirečení, plne zodpovedajúcu kritériám stanoveným pre kvalitné odôvodnenie
rozhodnutí všeobecných súdov judikatúrou ústavného súdu.
Ústavný súd nachádza motív podania ústavnej sťažnosti v tvrdení, podľa ktorého
«[i]ba preto, že nájomca nebýval v typickom „paneláku na sídlisku“, ale v starom dome
v centre mesta, užívanom nielen na bývanie, nemožno mu odňať možnosť vlastniť byt».
Z rozsudku okresného súdu sp. zn. 10 C 126/2006 z 12. októbra 2011 vyplýva, že
«[n]a základe vykonaného dokazovania a to z vyjadrenia navrhovateľov ako aj
z predložených listinných dôkazov mal súd preukázané, že rozhodnutím zo dňa 3.6.1927
spisová značka 41976/stav.I. 1927 Mestský notársky úrad v Bratislave ako stavebný úrad
udelil žiadateľovi povolenie stavať pôvodne na pozemku s parc. Č.
, ktorý nadobudol do vlastníctva na základe kúpnopredajnej zmluvy zo dňa 29.3.1927
štvorposchodový „činžový“ a obchodný dom dňa 16.2.1929 príslušný Okresný súd poznačil
do pozemkovej knihy - do pozemkovoknižničnej vložky č. dokončenie uvedenej stavby.
V roku 1948 sa podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľnosti stali ,
a . Spoluvlastnícky podiel
o veľkosti 1/3 bol v súlade s potvrdením Štátneho súdu v Bratislava č. Or-III-77/49 zo dňa
27.2.1951 skonfiškovaný Československým štátom. Ostatné spoluvlastnícke podiely boli
v zmysle ustanovenia § 1 ods. 1 vládneho nariedenia č. 81/1958 Zb. o správe národného
majetku darované Československému štátu zastúpenému Obvodným bytovým podnikom
Bratislava II na základe darovacieho vyhlásenia zo dňa 20.12.1961 a k nemu pripojeného
osvedčenia č. 9409/1961 zo dňa 21.12.1961 a rozhodnutia č. 9409/1961 zo dňa 27.12.1961
finančného odboru Miestneho národného výboru v Bratislave. Rozsudkom Obvodného súdu
Bratislava I č.k. 11C 213/90-48 bola nehnuteľnosť vydaná pôvodným podielovým
spoluvlastníkom, ktorí vlastníctvo k predmetnej nehnuteľnosti previedli na obchodnú
spoločnosť , ktorá zmluvou zo dňa 7.10.1991 previedla
na Československý štát s právom hospodárenia pre
, ktorého právnym nástupcom sa po jeho zrušení v zmysle
rozhodnutia bývalého Ministerstva financií ČSFR zo dňa 21.2.1992 stala pre územie
Slovenskej republiky obchodná spoločnosť Štátne
peňažné ústavy boli za účelom prevodu majetku štátu, ku ktorému mali právo hospodárenia,
vrátane ich majetkových účastí na podnikaní iných právnických osôb na právnické alebo
fyzické osoby transformované na akciové spoločnosti. Okrem štátu resp. Fondu národného
majetku SR sa tak akcionármi stali v roku 1992 aj
ďalšie subjekty. Ešte v roku 2001 mal fond národného majetku majetkovú účasť v
69,66%. Dňa 15.7.2002 došlo k zmene pôvodného obchodného mena
na ».
Ústavný súd neprehliada účel zákona o vlastníctve bytov, ktorým argumentujú
sťažovatelia, poukazujúc na judikatúru ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 26/00 z 4. apríla
2002, podľa ktorej „[r]iešenie bytových potrieb občanov je záujmom súkromným, ale aj
verejným, a v tomto štádiu (prechod na trhové prostredie) ich bez rizika sociálnych otrasov
nemožno ponechať živelnému pôsobeniu trhu. Preto musí byť trh s bytmi aspoň
do vybudovania fungujúceho trhového prostredia štátom usmerňovaný.“, resp. sp. zn.
I. ÚS 650/2013 z 18. marca 2013, podľa ktorej „[ú]čelom tohto ustanovenia (§ 24 zákona
o vlastníctve bytov, pozn. ústavného súdu) teda bolo v osobitných prípadoch zaistiť
možnosť všetkým doterajším užívateľom bytu aj v tomto dome jeho odkúpenie tak ako v
iných podobných domoch, ale administratívne určených na bytové.“.
Ústavný súd už viackrát zdôraznil, že k výkladu právnych predpisov a ich inštitútov
nemožno pristupovať len z hľadiska textu zákona, a to ani v prípade, keď sa text môže javiť
ako jednoznačný a určitý, ale predovšetkým podľa zmyslu a účelu zákona. Jazykový výklad
môže totiž v zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu predstavovať len prvotné
priblíženie sa k obsahu právnej normy, ktorej nositeľom je interpretovaný právny predpis;
na overenie správnosti či nesprávnosti výkladu, resp. na jeho doplnenie či spresnenie potom
slúžia ostatné interpretačné prístupy postavené na roveň gramatickému výkladu, najmä
teleologický a systematický výklad vrátane ústavne konformného výkladu, ktoré sú
spôsobilé v kontexte racionálnej argumentácie predstavovať významný korektív pri zistení
obsahu a zmyslu aplikovanej právnej normy (IV. ÚS 92/2012, I. ÚS 351/2010, m. m.
Sťažovatelia pociťujú nespravodlivosť prípadu v tom, že im nebolo umožnené
odkúpiť si sporný byt za regulovanú cenu. Tvrdia, že len preto, že nebývali v typickom
paneláku na sídlisku, nemožno im odňať možnosť vlastniť byt. Podľa názoru ústavného
súdu vo veci nie je zanedbateľnou skutočnosťou aj tá, že sporný byt sa nachádza
v nehnuteľnosti, ktorej výstavba bola ukončená v roku 1929. Nehnuteľnosť síce bola po istý
čas vo vlastníctve Československého štátu, avšak neskôr bola vydaná pôvodným
podielovým spoluvlastníkom. Tí nehnuteľnosť previedli na obchodnú spoločnosť
( ) a tá opäť na Československý štát. Nie je preto jednoznačne možné
tvrdiť (poukázaním na vysporiadanie sa so socialistickým systémom vlastníctva), že
sťažovatelia boli dotknutí nemožnosťou odkúpiť si sporný byt za regulovanú cenu, pretože
vlastnícke právo k nehnuteľnosti, v ktorej sa sporný byt nachádza, vzniklo v podmienkach
trhového prostredia (nebolo tvorené socialistickým systémom vlastníctva) a bolo navrátené
pôvodným podielovým spoluvlastníkom, ktorí ďalej s nehnuteľnosťou nakladali.
Ústavný súd sa za už uvedených skutočností nestotožňuje s argumentáciou
sťažovateľov o upretí im možnosti vlastniť byt, pretože ich argumentácia by pri vymenenom
garde v dôsledkoch mohla znamenať, že pôvodným spoluvlastníkom by mohlo byť upreté
právo sporný byt (nachádzajúci sa vo vydanej nehnuteľnosti) opätovne nadobudnúť
a nakladať s ním.
Názor najvyššieho súdu bol opretý o snahu udržať otázku spravodlivosti aspoň
v medziach neodchýlenia sa od svojej judikatúry [odvolanie sa na zachovanie
bezrozporného výkladu právnej úpravy a podporné použitie legálnej definície pojmu obytný
dom podľa § 1a písm. a) vyhlášky Ministerstva financií Slovenskej republiky č. 465/1991
Zb. o cenách stavieb, pozemkov, trvalých porastov, úhradách za zriadenie práva osobného
užívania pozemkov a náhradách za dočasné užívanie pozemkov v znení neskorších
predpisov]. Ako už bolo uvedené, úlohou ústavného súdu v prejednávanom prípade nie je
zaujať pozíciu prieskumného súdu, ale posúdiť zlučiteľnosť účinkov interpretácie
a aplikácie zákonných predpisov s ústavou. Ústavný súd si uvedomuje zložitosť
prejednávanej veci, avšak závery, ktorých sa domáhajú sťažovatelia, sú, ako už bolo
uvedené, rovnako kritizovateľné z pozície vlastníka nehnuteľnosti.
Ústavný súd rovnako neprehliada apel sťažovateľov na iracionalitu argumentácie
najvyššieho súdu, podľa ktorej by aplikácia § 24 zákona o vlastníctve bytov na
posudzovaný prípad mala byť vylúčená z toho dôvodu, že by ňou bola analogicky [a preto v
rozpore s čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy] založená povinnosť žalovanej sporný byt predať
za regulovanú cenu. Ústavný súd je toho názoru, že uvedené konštatovanie pripúšťa
polemiku, pretože paušálne vylúčenie primeraného použitia zákona o vlastníctve bytov aj
na iné prípady (pričom zákon toto primerané použitie aj na iné prípady sám v § 24 zákona
o vlastníctve bytov predpokladá) v dôsledku znamená obmedzenie oprávnenej osoby
(sťažovateľov) domáhať sa zákonom priznaného nároku.
Súčasne však ústavný súd uvádza, že právne závery k danej právnej problematike sú
jedným z možných výkladov. Takýto výklad nie je preto zásahom do základných práv
a slobôd účastníkov súdneho sporu, v danom prípade sťažovateľov.
Ústavný súd však, pridržiavajúc sa svojej stabilnej judikatúry, poukazuje na to, že
základné práva na súdnu ochranu (siedmy oddiel ústavy) sú „výsledkové“, čo znamená, že
im musí zodpovedať proces ako celok. Skutočnosť, či napadnuté konanie vykazuje znaky
spravodlivého procesu, závisí od celého konania a konečného rozhodnutia všeobecných
súdov (m. m. III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06, II. ÚS 155/08). Aj z ďalšej
judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 79/03, I. ÚS 236/03), obdobne ako z judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Komanický c. Slovenská republika, rozsudok
zo 4. 6. 2002), vyplýva, že ústavný súd a Európsky súd pre ľudské práva overujú, či konanie
posudzované ako celok bolo spravodlivé v zmysle čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1
dohovoru.
Vzhľadom na to, že ústavný súd sa nestotožňuje s argumentáciou sťažovateľov
o upretí im možnosti vlastniť byt a spor vníma ako vo výsledku rozhodnutý správne,
nepovažuje argumentáciu najvyššieho súdu o vylúčení aplikácie § 24 zákona o vlastníctve
bytov na prejednávanú vec za rozhodujúcu.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle
konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva
alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť
medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne
(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Z týchto dôvodov rozhodol ústavný súd tak, že sťažnosti sťažovateľov nevyhovel.
Vzhľadom na nevyhovenie sťažnosti ústavný súd nemohol rozhodovať o ďalších
návrhoch sťažovateľov, ktoré sú viazané na to, že sťažnosti by bolo vyhovené (zrušenie
napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, vrátenie veci na ďalšie konanie a úhrada trov
právneho zastúpenia).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. júna 2018