Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 8 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (14)d63/378108.fb25ff.pdf
PDF · 133.89 KB
No categories available
5Cdo/32/2007
R O Z S U D O K
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu
JUDr. Vladimíra Maguru a sudcov JUDr. Sone Mesiarkinovej a JUDr. Ladislava Górásza
v právnej veci žalobcov 1/ F. M., bývajúceho v P., 2/ K. M. bývajúcej v P.,
zastúpených JUDr. O. L., advokátkou v P., proti žalovanému S. T. a.s. B., o uloženie
povinnosti uzavrieť zmluvu o prevode vlastníctva k bytu, vedenej na Okresnom súde
Košice I pod sp.zn. 17 C 597/1998, o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu
v Košiciach zo 14. septembra 2006, sp.zn. 4 Co 244/2005, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo
14. septembra 2006, sp.zn. 4 Co 244/2005 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e :
Okresný súd Košice I v poradí druhým rozsudkom zo dňa 17. mája 2005 č.k.
17 C 597/1998-209, vyhovel žalobe a uložil žalovanému povinnosť uzavrieť so žalobcami
zmluvu o prevode vlastníctva k bytu č. X. na X.. nadzemnom podlaží obytného domu súp.č.
X. v P. v znení, ktoré bolo súčasťou výroku rozsudku. Žalovaného zaviazal zaplatiť
žalobcom 1/, 2/ trovy konania v sume 1 740 Sk a na účet ich právnej zástupkyne v sume
19 270 Sk do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Žalovaného zaviazal zaplatiť na účet súdu
trovy štátu 1 426 Sk. Rozhodnutie vo veci samej odôvodnil tým, že úmyslom zákonodarcu
bolo umožniť čo najširšiemu okruhu oprávnených osôb nadobudnúť vlastníctvo k bytu za
predpokladu splnenia podmienok upravených v zákone č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov
a nebytových priestorov, v znení zmien a doplnkov. Napriek tomu, že objekt na N. č. X., kde
sa nachádzal byt, ku ktorému žiadali žalobcovia uložiť povinnosť žalovanému uzavrieť
zmluvu o predaji, bol vedený ako budova zosilovacej stanice, dlhodobo na tento účel neslúžil.
Viac ako polovica podlahovej plochy v ňom bola určená na bývanie. O tom, že sám žalovaný
zrevidoval názor na charakter objektu, svedčil i inzerát žalovaného, publikovaný
prostredníctvom realitnej kancelárie, kde bol objekt ponúkaný na predaj ako bytový dom
s piatimi bytmi. Mal za to, že v zmysle § 2 ods. 2 zákona č. 182/1993 Z.z. spĺňa tento dom
charakter obytného domu a žalobcovia 1/, 2/ ako nájomcovia, majú nárok na uzavretie
zmluvy o prevode bytu v tomto dome.
Na odvolanie žalovaného Krajský súd v Košiciach rozsudkom zo 14. septembra 2006
sp.zn. 4 Co 244/2005 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Žalovaného zaviazal
zaplatiť žalobcom 1/, 2/ trovy odvolacieho konania 7 065 Sk na účet právnej zástupkyne do
troch dní. Samostatným výrokom pripustil vo veci dovolanie. V odôvodnení uviedol, že pre
posúdenie dôvodnosti uplatneného nároku bolo rozhodujúce vyriešenie otázky, či budova vo
vlastníctve žalovaného, nachádzajúca sa v P. na N. č. X., v ktorej sa nachádza sporný byt, je
bytovým domom v zmysle § 1 ods. 1, § 2 ods. 2 zákona o vlastníctve bytov v platnom znení.
Poukázal na odlišné vymedzenie pojmu bytového domu pre účely zákona o vlastníctve bytov
a stavebno – technického pojmu bytového domu. Zo stavebno – technického hľadiska sa
posudzuje dom podľa jeho funkcie, preto sa za bytové domy pokladajú stavby na bývanie, pri
ktorých prevažuje funkcia bývania. Toto posúdenie vyplýva z definície bytového domu,
tak, ako bolo upravené v ustanovení § 43b ods. 1, 2 zákona č. 50/1976 Zb. v platnom
znení, v ktorom je bytový dom definovaný ako budova určená na bývanie, pozostávajúca zo
štyroch a viacerých bytov, so spoločným hlavným vstupom z verejnej komunikácie s tým, že
bytovými budovami sú stavby, ktorých najmenej polovica podlahovej plochy je určená na
bývanie. Pre účely zákona o vlastníctve bytov je bytový dom stavba, v ktorej byty a nebytové
priestory sú vo vlastníctve, prípadne spoluvlastníctve jednotlivých vlastníkov a ostatné časti
domu a pozemok sú v spoluvlastníctve vlastníkov bytov a nebytových priestorov. Mal za to,
že súd prvého stupňa správne vychádzal z vymedzenia pojmu bytového domu podľa § 43b
stavebného zákona v nadväznosti na pojem bytového domu tak, ako je upravený v zákone
o vlastníctve bytov. Správne vymedzenie pojmu bytového domu podľa zákona o vlastníctve
bytov neobsahuje podľa názoru odvolacieho súdu hľadisko funkčnosti v tom zmysle, aby bolo
možné skúmať prevažujúcu funkciu. Medzi účastníkmi bolo nesporné, že v stavbe sa od
počiatku až doteraz nachádza 5 bytov s tým, že tak bytová časť ako aj nebytová časť stavby
majú samostatné vchody. Predmetný byt nebol bytom služobným. Na strane žalovaného išlo
o obchodnú spoločnosť v zmysle § 17 ods. 3 písm.c/ zákona o vlastníctve bytov a
nebytových priestorov. Žalovanému preto vznikla povinnosť uzatvoriť zmluvu o prevode
vlastníctva bytov do dvoch rokov, odkedy žalobcovia 1/, 2/ o prevod vlastníctva bytu
požiadali a po márnom uplynutí tejto lehoty nebol dôvod odoprieť žalobcom 1/, 2/ právnu
ochranu pri uplatnení ich nároku na prevod vlastníctva k bytu. Za bezvýznamnú považoval
námietku žalovaného, ktorý zrátal plochu nebytových priestorov a spoločných priestorov
a z toho vyvodil, že na byty nepripadá viac ako polovica podlahovej plochy domu, a to
vzhľadom na obsah znaleckého posudku, ktorý určil podiel plochy na byty 59,20 % a 40,79 %
na nebytové priestory. Preto rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil podľa §
219 O.s.p. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods.
1 O.s.p. Výrok, zakladajúci prípustnosť dovolania, s poukazom na ustanovenie § 238 ods. 3
O.s.p. odôvodnil tým, že považuje rozhodnutie po právnej stránke za rozhodnutie zásadného
významu, a to v otázke posúdenia právneho nároku na prevod vlastníctva bytu v dome so
zmiešaným charakterom, vzhľadom na vymedzenie bytového domu v § 2 ods. 2 zákona
o vlastníctve bytov v platnom znení, ustanovenia § 24 citovanej právnej normy a vymedzenie
pojmu bytového domu v § 43b ods. 2 stavebného zákona v platnom znení.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dňa 24. novembra 2006 dovolanie
žalovaný. Žiadal rozsudok odvolacieho ako aj prvostupňového súdu zrušiť a vec vrátiť súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietal, že rozhodnutia oboch súdov sú založené na
nesprávnom právnom posúdení veci, ktorého sa nižšie súdy dopustili tým, že nesprávne
aplikovali ustanovenie § 2 ods. 2 zákona č. 182/1993 Z.z. pri svojom závere, že predmetná
prevádzková budova je bytovým domom v zmysle zákonných ustanovení. V tejto súvislosti
poukázal i na záver znaleckého posudku znalca Ing. Č., ktorý jednoznačne uviedol, že
predmetná stavba nespĺňa podmienky na to, aby mohla byť charakterizovaná ako obytný dom,
ale je prevádzkovou budovou určenou na telekomunikačné účely zosilňovacej stanice
a charakter stavby je možné meniť iba rozhodnutím príslušného stavebného úradu. Túto
namietanú skutočnosť súdy nezobrali do úvahy. Poukázal aj na to, že zákon č. 182/1993 Z.z.
rozlišuje pri právnej úprave vlastníctva bytov medzi dvoma režimami. Upravuje na strane
jednej režim bytov v bytových domoch a na strane druhej režim bytov v nebytových domoch,
pričom primárne upravuje režim bytov v bytovom dome. Na nebytové domy sa ustanovenia
zákona vzťahujú len primerane (§ 24). Vlastník nebytového domu však nie je zo zákona
povinný odpredať byt nájomcovi. To, či sa byty v nebytovom dome budú prevádzať do
vlastníctva nájomcom je na rozhodnutí vlastníka a nájomcovia na takýto prevod nemajú
nárok, ako je to v prípade bytového domu. Vytýkal súdom nesprávne rozhodnutie aj v tom, že
do výrokovej časti rozsudku zaradili znenie zmluvy o prevode vlastníctva k bytu, ktorej
ustanovenia boli nad rámec zmluvnej povinnosti účastníkov.
Žalobcovia 1/, 2/ vo vyjadrení k dovolaniu uviedli, že rozhodnutia oboch súdov sú
správne. Žiadali dovolanie zamietnuť a priznať im trovy dovolacieho konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, ktoré možno
napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 3 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu
v rozsahu podľa § 242 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že dovolanie žalovaného je dôvodné.
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Pred samotným posúdením správnosti napadnutého rozsudku odvolacieho súdu
z hľadiska jeho vecnej správnosti považuje dovolací súd za potrebné upozorniť, že
vyslovením prípustnosti dovolania (§ 238 ods. 3 písm.a/ O.s.p.) vymedzuje odvolací súd
zároveň aj právnu otázku zásadného významu, pre vyriešenie ktorej v dovolacom konaní
vytvoril priestor. Dovolanie v takomto prípade môže byť odôvodňované výlučne len
nesprávnym právnym názorom, zaujatým v napadnutom rozhodnutí, a to práve v tej právnej
otázke, ktorá viedla k pripusteniu dovolania. Dovolací súd sa potom obmedzuje len na tie
dôvody dovolania, ktoré spadajú do rámca prípustného dovolacieho dôvodu (§ 241 ods. 2
písm.c/ O.s.p).
Z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. vyplýva, že dovolací súd je viazaný tak rozsahom
dovolania, ako aj uplatneným dovolacím dôvodom, vrátane jeho obsahového vymedzenia. Ak
nejde o vady uvedené v § 237 O.s.p., neprihliada na vady konania, ktoré neboli uplatnené
v dovolaní, ibaže by tieto vady mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Uvedené zákonné ustanovenie § 237 O.s.p. pripúšťa dovolanie proti každému
rozhodnutiu (rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané,
je postihnuté niektorou zo závažných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/
tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekážku veci
právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie
konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom
konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom).
Existencia niektorej z vyššie uvedených vád však nebola dovolacím súdom v konaní zistená
a dovolateľ ani vo svojom dovolaní nenamietal, že by v konaní k uvedeným vadám došlo.
Odvolací súd pripustil dovolanie z dôvodu, že za otázku zásadného právneho významu
považoval posúdenie právneho nároku na prevod vlastníctva bytu v dome so zmiešaným
charakterom, vzhľadom na vymedzenie bytového domu v § 2 ods. 2 zákona o vlastníctve
bytov v platnom znení, ustanovenia § 24 citovanej právnej normy a vymedzenie pojmu
bytového domu v § 43b ods. 2 stavebného zákona v platnom znení. Tomu zodpovedá dôvod
dovolania, ktorý má základ v tvrdení, že napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p.). Keďže dovolateľ je oprávnený napadnúť
rozhodnutie odvolacieho súdu, proti ktorému bola prípustnosť dovolania založená výrokom
odvolacieho súdu, len z dôvodu uvedeného v ustanovení § 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p.,
preskúmal dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu len z hľadísk tohto uplatneného
dovolacieho dôvodu. Námietkami žalovaného, ktoré sa netýkali pripustenej dovolacej otázky,
sa dovolací súd nemohol s poukazom na právnu úpravu dovolacieho konania zaoberať.
Nesprávnym právnym posúdením veci je v zmysle § 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p. omyl
súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide
vtedy, ak súd použil iný právny predpis, ako mal správne použiť, alebo aplikoval síce správny
právny predpis, ale nesprávne ho vyložil.
Zákon č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon č. 182/1993 Z.z.“) v ustanovení § 1 ods. 1 upravuje spôsob
a podmienky nadobudnutia vlastníctva bytov a nebytových priestorov v obytnom dome, práva
a povinnosti vlastníkov týchto bytových domov, práva a povinnosti vlastníkov bytov
a nebytových priestorov, ich vzájomné vzťahy a práva k pozemku.
Z citovaného ustanovenia vyplýva, že zákon sa nevzťahuje na všetky byty, bez ohľadu
na to, v akej stavbe sa nachádzajú a aké je ich určenie.
V ustanovení § 1 ods. 1 zákon č. 182/1993 Z.z. na prvom mieste pozitívne vymedzuje
spôsob a podmienky nadobudnutia ktorých bytov a nebytových priestorov upravuje. Výslovne
uvádza, že musí ísť o byty a nebytové priestory v obytnom dome. Tým, že ďalej, vo výpočte
právnych vzťahov, na ktoré dopadá, zároveň do svojej pôsobnosti zaraďuje aj úpravu práv
a povinností vlastníkov bytových domov, v podstate bližšie špecifikuje, byty v akom obytnom
dome má na mysli. Bezpochyby sú nimi len byty v obytnom dome, ktorý buď už vykazuje
znaky bytového domu, alebo je spôsobilý na to, aby bol v súlade so zákonom
pretransformovaný na bytový dom a mohol vykazovať zákonom pre tento dom stanovené
znaky.
Podľa ustanovenia § 2 ods. 1 uvedeného zákona sa bytom na účely tohto zákona
rozumie miestnosť alebo súbor miestností, ktoré sú rozhodnutím stavebného úradu trvalo
určené na bývanie a môžu na tento účel slúžiť ako samostatné bytové jednotky.
Podľa ustanovenia § 2 ods. 2 zákona sa bytovým domom rozumie dom, v ktorom byty
a nebytové priestory sú za podmienok v ňom ustanovených vo vlastníctve alebo
spoluvlastníctve jednotlivých vlastníkov a spoločné časti domu a spoločné zariadenia tohto
domu sú súčasne v podielovom spoluvlastníctve vlastníkov bytov a nebytových priestorov.
Obytný dom, ktorý nevykazuje uvedené znaky, nie je bytovým domom; na prevod vlastníctva
bytu, nachádzajúceho sa v takomto (ne)bytovom dome, sa zákon nevzťahuje.
Pri posúdení otázky, či miestnosť alebo súbor miestností je bytom podľa zákona
č. 182/1993 Z.z. je treba vychádzať zo stavebnoprávnych predpisov. Vymedzenie pojmu bytu
podľa zákona č. 182/1993 Z.z. teda predpokladá právoplatné rozhodnutie stavebného úradu
o tom, že miestnosť alebo súbor miestností sú trvalo určené na bývanie ako samostatné bytové
jednotky. Rozhodujúcim pre otázku, či v konkrétnom prípade ide o byt, ktorý podlieha režimu
zákona č. 182/1993 Z.z. je kolaudačný stav a nie stav faktický, t.j. spôsob užívania miestností
alebo súboru miestností. Ak sa v kolaudačnom rozhodnutí povoľuje užívanie stavby
k určenému účelu, potom aj zmeny v spôsobe užívania stavby sú prípustné len na základe
rozhodnutia stavebného úradu o zmene užívania stavby. Ako vyplýva zo zákona
č. 50 /1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení
neskorších predpisov (ďalej len „stavebný zákon“) dokončené stavby sa môžu užívať len na
základe kolaudačného rozhodnutia a na určený účel. Zmeniť účel užívania stavby, ktorý bol
určený v kolaudačnom rozhodnutí, prípadne v stavebnom povolení, môže vykonať len
stavebný úrad po prerokovaní v stavebnom konaní a po jej dokončení vykonaním kolaudácie
zmeny stavby. Až z takéhoto rozhodnutia stavebného úradu súd v zmysle § 135 ods. 2 veta
druhá O.s.p. vychádza.
Odvolací súd pripustil dovolanie na otázku právneho nároku na prevod vlastníctva
bytu v dome so „zmiešaným charakterom“ (treba uviesť, že zákon č. 182/1993 Z.z. takýto
pojem neuvádza), pričom sám si predmetnú stavbu zosilovacej stanice posúdil ako bytový
dom, ktorý spĺňa znaky uvedené v § 2 ods. 2 zákona č. 182/1993 Z.z. Záver odvolacieho súdu
vzhľadom na hore uvedené je však predčasný.
Ako vyplýva z obsahu spisu, ale najmä zo záverov znaleckého posudku znalca
Ing. S. Č., vrátane jeho doplnkov a stanovísk, z Výmeru vydaného Okresným úradom v P. č.
X. zo dňa 30.12.1942, stavba bola kolaudovaná a určená ako budova zosilovacej stanice a
takto je charakterizovaná aj na liste vlastníctva č. X. katastrálne územie P.. Treba súhlasiť so
záverom znalca (č.l. 183 spisu), že doposiaľ príslušný stavebný úrad nerozhodol o tom, ktoré
miestnosti tejto budovy sú určené na trvalé bývanie a môžu na tento účel slúžiť ako
samostatné bytové jednotky a preto nie je možné budovu ako celok charakterizovať ako
bytový dom. Pre posúdenie dovoleného účelu užívania stavby je rozhodujúci obsah
stavebného povolenia, stavbu je možné užívať len k účelu, ktorý je vymedzený
v kolaudačnom rozhodnutí. Ak je určitý konkrétny priestor skolaudovaný ako nebytový
priestor, nemôže byť, vzhľadom na definíciu pojmu bytu určený ako byt (iba ak by došlo
k čiastočnej alebo úplnej zmene užívania stavby), to platí aj obrátene. Nie je pritom
rozhodujúce, k akým účelom alebo akým spôsobom je v skutočnosti konkrétny byt alebo
nebytový priestor užívaný.
Preto, ak odvolací súd uvádza, že je nesporné, že v stavbe sa od počiatku nachádzajú
byty v počte 5 bytov s tým, že bytová časť, ako aj nebytová časť domu majú samostatné
vchody a z tejto skutočnosti vychádza bez ďalšieho pri rozhodnutí o „charaktere bytového
domu“ a priznaní dôvodnosti nároku žalobcov 1/, 2/ na uzavretie zmluvy o prevode
vlastníctva bytu v zmysle zákona č. 182/1993 Z.z., nemá tento jeho záver oporu vo
vykonanom dokazovaní. Odvolací súd neposudzoval otázku charakteru budovy zosilovacej
stanice dôsledne z hľadísk právne významných a tým si nezadovážil dostatočné skutkové
podklady pre svoje záver, že žalobcovia 1/, 2/ majú právny nárok na uzavretie zmluvy
o prevode predmetného bytu a preto je rozhodnutie odvolacieho súdu nesprávne. Právne
irelevantný je v tomto smere i záver o percentuálnom pomere podlahovej plochy,
pripadajúcej na byty, spoločné časti a nebytové priestory.
Pokiaľ odvolací súd posúdenie vyššie riešenej právnej otázky dal do súvislosti aj
s ustanovením § 24 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z.z. (hoci sám v zmysle tohto ustanovenia
predmetnú vec neposudzoval), treba uviesť, že v danom prípade aplikácia tohto ustanovenia
neprichádza do úvahy a preto aj posudzovanie vzájomného vzťahu tohto ustanovenia k § 2
uvedeného zákona je nadbytočné a v prejednávanej veci právne irelevantné.
Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to, že z uvedeného ustanovenia
vyplýva, že ustanovenia zákona č. 182/1993 Z.z. sa primerane vzťahujú aj na budovy, ktoré
nemajú charakter bytového domu. Už zo samotného pojmu „budova, ktorá nemá charakter
bytového domu“ je zrejmé, že ide o stavby, ktoré vzhľadom na svoje stavebno – technické
usporiadanie a účel užívania uvedený v kolaudačnom rozhodnutí sú určené na iné účely ako
na bývanie. Za takéto budovy možno považovať tie stavby, ktoré nespĺňajú kritériá určené pre
obytné domy, teda najmä tie budovy, v ktorých zo súčtu podlahovej plochy všetkých
miestností, pripadajú aspoň dve tretiny na nebytové priestory, obdobne možno za budovu,
ktorá nemá charakter bytového domu považovať stavbu, pri ktorej prevažuje iná funkcia ako
funkcia bývania (napr. administratívne budovy, budovy reštaurácií, školské budovy a pod.).
Z uvedeného je zrejmé, že podľa ust. § 24 sa postupuje pri nadobúdaní vlastníctva nebytových
priestorov v budovách, ktoré nemajú charakter bytového domu, a výklad tohto ustanovenia
nemá žiadny súvis s uplatneným nárokom žalobcov 1/, 2/.
Vzhľadom na vyššie uvedené možno preto uzavrieť, že dovolaním vytýkané nesprávne
právne posúdenie veci v odvolacím súdom pripustenej dovolacej otázke bolo dôvodné.
Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok odvolacieho súdu podľa
§ 243b ods. 1 O.s.p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b ods. 2 O.s.p.).
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 20. marca 2008
JUDr. Vladimír Magura, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia :