Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 9 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (14)IV. ÚS 98/2020
PDF · 252.73 KB
No categories available
IV. ÚS 98/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. apríla 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Libora Duľu a Ladislava Duditša
(sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti
INPREGA, a. s., Mlynská 28, Košice, IČO 47 811 498, zastúpenej advokátom
JUDr. Martinom Kostrejom, Cyrila a Metoda 3, Michalovce, vo veci namietaného porušenia
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu
v Košiciach sp. zn. 6 Co 252/2018 z 3. apríla 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti INPREGA, a. s., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Obsah ústavnej sťažnosti, sťažnostná argumentácia a návrh rozhodnutia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. mája
2019 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti INPREGA, a. s., Mlynská 28,
Košice, IČO 47 811 498 (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu
v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Co 252/2018 z 3. apríla 2019 (ďalej len
„napadnuté uznesenie“).
2. Ústavná sťažnosť po jej doručení nebola pridelená sudcovi spravodajcovi. Plénum
ústavného súdu prijalo 16. októbra 2019 Dodatok č. 1 k Rozvrhu práce Ústavného súdu
Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 (ďalej len
„rozvrh práce“). Podľa čl. X bodu 5 rozvrhu práce veci, ktoré neboli v období
od 17. februára 2019 do 16. októbra 2019 pridelené sudcom spravodajcom, boli
prerozdelené náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov
medzi sudcov menovaných do funkcie 10. októbra 2019. Ústavná sťažnosť bola pridelená
sudcovi spravodajcovi Ladislavovi Duditšovi a v zmysle čl. II bodu 3 rozvrhu práce bola
prejednaná vo IV. senáte ústavného súdu, ktorý pracuje v zložení Miroslav Duriš (predseda
senátu), Libor Duľa a Ladislav Duditš (členovia senátu).
3. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka podala na Okresnom
súde Michalovce (ďalej len „okresný súd“) žalobu proti mestu Michalovce, Námestie
osloboditeľov 30, Michalovce (ďalej len „žalovaný“), o zaplatenie sumy 36 026,98 € z titulu
náhrady za užívanie pozemkov. Okresný súd rozsudkom pre zmeškanie podľa § 274
Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“) č. k. 16 C 151/2016-102 zo 16. mája 2018
(ďalej aj „rozsudok okresného súdu“) uložil žalovanému povinnosť zaplatiť sťažovateľke
sumu 36 026,98 € s 5,05 % ročným úrokom z omeškania od 5. augusta 2016 do zaplatenia,
zároveň sťažovateľke priznal nárok na náhradu všetkých účelne vynaložených trov v konaní
proti žalovanému a napokon vylúčil na samostatné konanie vec sp. zn. 11 C 246/2016. Proti
tomuto rozsudku podal odvolanie žalovaný, napádajúc ho z dvoch zákonných dôvodov
podľa § 365 ods. 1 CSP, a to, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva
na spravodlivý proces, a že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci. Sťažovateľka vo svojom vyjadrení k odvolaniu poukazovala na to,
že žalovaný len namieta porušenie svojich procesných práv vyplývajúcich z čl. 2 CSP
na základe princípu právnej istoty a z toho vyvodzuje, že i keď došlo k splneniu podmienok
na vydanie rozsudku pre zmeškanie, nemôže to byť na úkor vecného posúdenia nároku,
ktorý je premlčaný. Poukázala na to, že kontumačný rozsudok je formou osobitného
rozhodnutia, ktoré je výsledkom procesnej pasivity žalovaného, ak sú kumulatívne splnené
všetky zákonné podmienky uvedené v § 273 CSP, tie však zjavne boli splnené a žalovaný
ich ani nenamieta. Sťažovateľka uvádza, že proti rozsudku pre zmeškanie nie je prípustné
odvolanie, žalovaný môže podať len návrh na zrušenie rozsudku pre zmeškanie, čo neurobil.
4. Krajský súd napadnutým uznesením zrušil rozsudok okresného súdu č. k.
16 C 151/2016-102 zo 16. mája 2018, citujúc § 356 písm. b) CSP, ktorý vykladá tak, že
proti rozsudku pre zmeškanie je prípustné odvolanie, ak neboli splnené podmienky na jeho
vydanie. Následne konštatuje nesplnenie podmienky poučiť žalovaného o následkoch
v prípade nedostavenia sa na pojednávanie, čo je podľa krajského súdu dôvodom
na zrušenie veci. Napadnuté uznesenie krajského súdu považuje sťažovateľka za nezákonné,
nespravodlivé a v konečnom dôsledku arbitrárne, nerešpektujúce zákonnú úpravu
odvolania. Citované ustanovenie Civilného sporového poriadku vylučuje odvolania proti
rozsudku pre zmeškanie okrem jediného dôvodu – ak neboli splnené podmienky na vydanie
takého rozhodnutia. Ide o špecifický odvolací dôvod, ktorým možno účinným spôsobom
zabrániť zaväzujúcemu účinku rozhodnutia, žiaden iný dôvod neprichádza do úvahy, a to
ani tie „všeobecné“ podľa § 365 ods. 1 písm. b) a d) CSP, ktorými žalovaný odôvodňoval
podané odvolanie. Krajský súd rozhodol v príkrom rozpore s právnou úpravou odvolania
tak, že prípustnosť odvolania proti rozsudku pre zmeškanie si vyložil svojvoľne nad rámec
zákona – i v prípade, ak žalovaný odvolací dôvod o nesplnení podmienok na vydanie
rozsudku pre zmeškanie neuvádza, resp. neuplatňuje. Povinnosťou krajského súdu bolo
odvolanie žalovaného odmietnuť, a nie zrušiť rozsudok okresného súdu, a preto došlo
k porušeniu ústavou garantovaných základných práv sťažovateľky.
5. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vo veci samej
rozhodol:
„Základné právo sťažovateľa Inprega, a.s., so sídlom v Košiciach – Staré Mesto,
ul. Mlynská 28, IČO 47 811 498, podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, na spravodlivé súdne konanie, uznesením
Krajského súdu v Košiciach z 3.4.2019, sp. zn. 6Co/252/2018 porušené bolo.
Ústavný súd ruší uznesenie Krajského súdu v Košiciach z 3.4.2019, sp. zn.
6Co/252/2018 a vec mu vracia na ďalšie konanie.
Krajský súd Košice je povinný zaplatiť sťažovateľovi INPREGAS, a.s. trovy konania
v súlade s ust. § 11 ods. 3 a § 10 ods. 1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky č. 655/2004 Z.z. v sume 1.206,55 EUR (2 úkony právnej služby po 492,93 EUR
a 2x režijný paušál po 9,80 EUR + DPH 20%) na účet jej právneho zástupcu
JUDr. Martina Kostreja v lehote 30 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
6. Ústavný súd si na účel overenia opodstatnenosti sťažnostných námietok vyžiadal
spis okresného súdu sp. zn. 16 C 151/2016, z obsahu ktorého zistil nasledujúce skutočnosti.
7. Na pojednávaní 16. mája 2018 právny zástupca sťažovateľky navrhol, aby okresný
súd rozhodol rozsudkom pre zmeškanie, pretože na takýto postup boli podľa neho splnené
podmienky. Okresný súd na pojednávaní vyhlásil rozsudok pre zmeškanie č. k.
16 C 151/2016-102 zo 16. mája 2018, ktorý odôvodnil právne odkazom na § 274 CSP
a skutkovo takto: „3. Žalovanému bola žaloba doručená 4. 8. 2016, spolu s poučením
o tom, že súd môže vydať rozsudok pre zmeškanie. Žalovaný bol vyzvaný, aby sa písomne
vyjadril k žalobe. K žalobe sa žalovaný doposiaľ písomne nevyjadril, a na pojednávanie
konané dňa 16.5.2018 sa nedostavil, pričom svoju neúčasť neospravedlnil, ani nepožiadal
o odročenie pojednávania, aj keď mu predvolanie bolo doručené dňa 17.3.2018.
4. Súd vzhľadom na vyššie uvedené o žalobe rozhodol podľa cit. § 274 CSP, keďže
právny zástupca žalobcu sa na pojednávanie dostavil a navrhol na predmetnom
pojednávaní vydanie kontumačného rozsudku, a súd zistil, že boli splnené všetky podmienky
pre vydanie takého rozsudku.“
7.1 Vo vzťahu k časti konania o zaplatenie sumy 37 568,56 € s príslušenstvom, ktorá
bola pôvodne vedená pod sp. zn. 11 C 246/2016, okresný súd nezistil splnenie všetkých
podmienok podľa § 274 CSP a vylúčil ju osobitným výrokom na samostatné konanie.
7.2 Proti rozsudku okresného súdu podal žalovaný včas odvolanie, ktorým rozsudok
napadol v celosti z dôvodov podľa § 365 písm. b) a d) CSP. V odvolaní namietal,
že okresný súd rozhodol o nároku, ktorý je premlčaný, a že úhrada za vecné bremeno je
jednorazová. Poukázal na ďalšie konania na okresnom súde o nárokoch sťažovateľky
a na potrebu naplnenia princípu právnej istoty. Uviedol, že využitie možnosti procesnej
kontumácie danej Civilným sporovým poriadkom, keď sa neuplatní právne posúdenie
ako také, ale len posúdenie, či sú splnené podmienky na vydanie rozsudku pre zmeškanie
žalovaného, by nemalo byť na ujmu posúdenia oprávnenosti nároku žalobcu, čo sa týka
základu. Navrhol, aby odvolací súd zrušil rozsudok a rozhodol, aby okresný súd v konaní
zistil skutkový stav a následne na takom základe rozhodol.
7.3 Krajský súd napadnuté uznesenie v relevantnej časti odôvodnil tak, že odvolanie
žalovaného proti rozsudku pre zmeškanie považuje s poukazom na § 356 CSP za prípustné,
a pritom prípustnosť zakladajú nesplnené predpoklady na vydanie rozsudku pre zmeškanie
a stačí nesplnenie len jedného zo zákonom stanovených predpokladov. Ďalej skúmal
splnenie podmienok na rozhodnutie rozsudkom pre zmeškanie podľa § 274 CSP a zistil
splnenie piatich zo šiestich predpokladov. Ako nesplnenú zistil podmienku vyžadujúcu
poučiť žalovaného v predvolaní na pojednávanie o následkoch nedostavenia sa vrátane
možnosti vydania rozsudku pre zmeškanie. Predvolanie žalovaného na pojednávanie, ktoré
sa konalo 16. mája 2018, neobsahuje žiadne poučenie o následkoch nedostavenia sa
na pojednávanie, teda ani o možnosti vydania rozsudku pre zmeškanie podľa § 274 CSP,
a takéto poučenie nevyplýva ani zo žiadnej inej listiny doručovanej žalovanému zo strany
súdu. Z toho vyvodil záver, že v danom prípade neboli splnené podmienky na vydanie
rozsudku pre zmeškanie podľa § 274 CSP a vzhľadom na to, že napriek tomu súd prvej
inštancie vydal rozsudok pre zmeškanie, bolo odvolanie proti rozsudku pre zmeškanie
prípustné. Odvolaciemu súdu nezostávala iná možnosť, len rozsudok súdu prvej inštancie
vo výrokoch I a II podľa § 389 písm. a) a b) CSP zrušiť a vec vrátiť v zmysle § 391 ods. 1
CSP súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
7.4 Okresný súd po zrušení rozsudku a vrátení veci nariadil pojednávanie, ktoré sa
uskutočnilo 29. novembra 2019, na ktorom už za prítomnosti obidvoch strán vykonal
dokazovanie vo veci samej a vyhlásil rozsudok, ktorým vyhovel žalobe sťažovateľky
a priznal jej nárok na náhradu trov konania. Žalovaný podľa zistenia ústavného súdu podal
proti rozsudku odvolanie, o ktorom doteraz nebolo rozhodnuté z dôvodu zapožičania spisu
ústavnému súdu.
II.
Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava
8. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10. V súlade s čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je
s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
11. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
12. V súlade s § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom
bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa
o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené
zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý
je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
13. Z § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry o zjavne neopodstatnenú ústavnú sťažnosť ide
predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť
k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ pre nedostatok vzájomnej
príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom,
porušenie ktorého sa namietalo, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci
vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval
uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne
nepripúšťajú (m. m. IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
14. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
15. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
16. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno
vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97). Z tohto vyplýva, že právne východiská,
na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k obom
označeným právam v zásade identické (IV. ÚS 147/08).
17. Pri rozhodovaní o ústavnej sťažnosti nie je úlohou ústavného súdu preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie práva s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Z postavenia ústavného súdu ako nezávislého
súdneho orgánu ochrany ústavnosti vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia
všeobecných súdov v prípade, ak v konaní, ktoré im predchádzalo, alebo samotným
rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 5/00,
II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04, II. ÚS 83/06).
18. Rešpektujúc judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, ústavný súd vo svojej
ustálenej judikatúre pripomína, že jedným z kľúčových princípov spravodlivého súdneho
konania, ako ich garantuje čl. 6 ods. 1 dohovoru, je aj právo na náležité odôvodnenie
súdneho rozhodnutia. Jeho obsahom je právo strany sporu na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré preskúmateľným spôsobom, jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.
Princíp spravodlivosti („fairness“) pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytli
dostatočné a relevantné dôvody (napr. III. ÚS 135/04, III. ÚS 198/05, III. ÚS 34/07).
Potreba náležite odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiež vo verejnom záujme, pretože je
jednou zo záruk, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný a že rozhodovanie
súdu je kontrolovateľné verejnosťou (IV. ÚS 296/09).
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
19. Podstata ústavnej sťažnosti sťažovateľky spočíva v námietke porušenia jej práva
na spravodlivé súdne konanie napadnutým uznesením krajského súdu, ktorým zrušil
rozsudok súdu prvej inštancie a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. Podľa
názoru sťažovateľky si pritom svojvoľne vyložil prípustnosť odvolania proti rozsudku
pre zmeškanie nad rámec zákona, a to za situácie, že žalovaný odvolací dôvod o nesplnení
podmienok na vydanie rozsudku pre zmeškanie neuplatňoval.
20. Osobitosť prerokúvanej veci spočíva v tom, že predmetom ústavnej sťažnosti je
zrušujúce (teda nemeritórne) rozhodnutie odvolacieho súdu, čo znamená, že súdne konanie
pred všeobecným súdom ďalej pokračuje. Ústavný súd pritom v konaniach o ústavnej
sťažnosti zásadne preskúmava len také právoplatné rozhodnutia, ktorými sa konanie vo veci
samej skončilo. V konaní, ktoré v čase predbežného prerokovania ústavnej sťažnosti ešte
stále prebieha, nemožno uvažovať o splnení tejto požiadavky (IV. ÚS 361/2010).
21. Ústavný súd vo svojej doterajšej rozhodovacej činnosti pripustil výnimky z tejto
zásady. Išlo o prípady, keď ešte pred právoplatným skončením celého konania vo veci
samej bolo ústavnou sťažnosťou napadnuté právoplatné rozhodnutie, ktorým sa skončila iba
určitá časť konania alebo ktorým sa riešila iba určitá parciálna procesná otázka.
Podmienkou na pripustenie takejto výnimky však je, že v konkrétnom prípade musí ísť
o rozhodnutie, ktoré je spôsobilé výrazne a nezvratným spôsobom zasiahnuť do základných
práv alebo slobôd sťažovateľa garantovaných ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou
zmluvou, ako aj to, že námietka ich porušenia sa musí vzťahovať výlučne na dané štádium
konania a nebude môcť byť uplatnená neskôr (IV. ÚS 195/2010), prípadne by sa tento
negatívny dôsledok musel vzťahovať na výsledok konania a nebolo by ho možné korigovať
v ďalšom procesnom postupe alebo v opravných konaniach (IV. ÚS 322/09).
21.1 Ústavný súd v minulosti podrobil ústavnému prieskumu aj kasačné (zrušujúce)
uznesenie odvolacieho súdu, v ktorom bola s konečnou platnosťou posudzovaná otázka,
či boli splnené podmienky na vydanie rozsudku pre zmeškanie. Ústavný súd pritom uviedol,
že relevantná právna úprava vylučuje, aby táto otázka bola predmetom ďalšieho
preskúmania všeobecnými súdmi v rámci následných štádií konania v predmetnej právnej
veci. Napadnuté kasačné uznesenie krajského súdu považoval ústavný súd za spôsobilé
výrazným a nereparovateľným spôsobom zasiahnuť do sféry ústavou a dohovorom
zaručených práv sťažovateľa (IV. ÚS 102/2019).
21.2 Keďže v posudzovanej veci ide o analogickú situáciu, ústavný súd výnimočne
pristúpil k preskúmaniu napadnutého (nemeritórneho) uznesenia krajského súdu z pohľadu
namietaného porušenia sťažovateľkou označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Posudzoval pritom, či interpretácia ustanovení
aplikovaných krajským súdom je ústavne udržateľná.
22. Článok 46 ods. 1 ústavy zaručuje každému právo domáhať sa ochrany svojho
práva zákonom ustanoveným postupom pred súdom alebo iným orgánom. Ústavný súd
v konštantnej judikatúre zdôraznil, že obsahom tohto práva je právo účastníka, aby sa v jeho
veci rozhodovalo podľa platnej a účinnej právnej normy majúcej svoj základ v právnom
poriadku Slovenskej republiky (porov. IV. ÚS 77/02). Súd preto podľa skoršej judikatúry
ústavného súdu poruší základné právo zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy vždy vtedy,
keď postupuje v rozpore so zákonom upravujúcim konanie pred ním (I. ÚS 26/94).
23. Svojvôľa (arbitrárnosť) sa v zásade môže prejavovať v dvoch podobách:
ako procesná svojvôľa, teda hrubé alebo opakované porušenie zásadných ustanovení
právnych predpisov upravujúcich postup orgánu verejnej moci, alebo ako hmotnoprávna
(meritórna) svojvôľa, teda extrémny nesúlad medzi právnym základom pre rozhodovanie
veci a závermi orgánu verejnej moci, ktoré sú vo vzťahu k tomuto právnemu základu
neobhájiteľné všeobecne akceptovateľnými výkladovými postupmi (II. ÚS 576/2012).
23.1 Pojem svojvôle, ktorý vo svojej judikatúre zdôrazňuje ústavný súd, súvisí
s rozsahom prieskumnej pôsobnosti ústavného súdu vo vzťahu k právnym (a skutkovým)
záverom iných orgánov verejnej moci. Ústavný súd je totiž v zmysle čl. 124 ústavy
povolaný na ochranu ústavnosti, nie zákonnosti, preto nie je v prvom rade oprávnený
vykladať podústavné právo, ale len sledovať zlučiteľnosť výkladu iných orgánov verejnej
moci a postupu, ktorým sa k svojim záverom dopracujú, s ústavou, ústavnými zákonmi
a medzinárodnými zmluvami, ktoré majú prednosť pred zákonmi. Nie každú nezákonnosť
totiž možno automaticky považovať aj za porušenie ústavnosti (porov. II. ÚS 23/96,
č. 6/1997 Zb. ÚS).
24. Posudzujúc ústavnú udržateľnosť napadnutého uznesenia, ústavný súd konštatuje,
že krajský súd postupoval správne, keď najprv skúmal splnenie podmienok odvolacieho
konania. Prípustnosť odvolania odôvodnil nesplnením predpokladov, resp. procesných
podmienok na vydanie rozsudku pre zmeškanie. Skonštatoval, že § 356 písm. b) CSP je
výnimkou zo všeobecnej zásady prípustnosti odvolania proti rozsudkom súdu prvej
inštancie, ktorá ale nie je absolútna, pretože odvolanie proti rozsudku vydanému takým
osobitným postupom je prípustné, ak neboli splnené podmienky na jeho vydanie. Krajský
súd vyvodil záver, že prípustnosť odvolania zakladá nesplnenie (čo len) jedného
z predpokladov na vydanie rozsudku pre zmeškanie. Následne skúmal splnenie zákonných
podmienok na rozhodnutie rozsudkom pre zmeškanie podľa § 274 CSP a podľa obsahu
spisu zistil, že nebola naplnená podmienka poučenia žalovaného o následkoch nedostavenia
sa na pojednávanie a o možnosti vydania rozsudku pre zmeškanie podľa § 274 CSP.
Predvolanie na pojednávanie konané 16. mája 2018 nachádzajúce sa v spise totiž
neobsahovalo žiadne poučenie o následkoch nedostavenia sa na pojednávanie a takéto
poučenie nevyplynulo ani z inej listiny doručovanej žalovanému súdom. Krajský súd preto
konštatoval nesplnenie procesných podmienok podľa § 274 CSP a zároveň prípustnosť
odvolania proti rozsudku pre zmeškanie, čo ho viedlo k zrušeniu rozsudku okresného súdu
a vráteniu veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
25. Prípustnosť odvolania teda krajský súd vyvodil z nesplnenia jednej z podmienok
na vydanie rozsudku pre zmeškanie, ktorej absenciu sám zistil z obsahu spisu. Pozornosti
ústavného súdu neušlo, že rozsudok okresného súdu obsahoval nesprávne formulované
poučenie o odvolaní. Namiesto poučenia o odvolaní podľa § 356 CSP je v písomnom
vyhotovení rozsudku obsiahnuté iba všeobecné poučenie o odvolaní podľa § 365 ods. 1
CSP, ktoré nekorešponduje s rozsudkom pre zmeškanie. Žalovaný následne uplatnil
v odvolaní dva odvolacie dôvody zo všeobecného poučenia.
26. Za takejto situácie ústavný súd nepovažoval interpretáciu aplikovaných
ustanovení Civilného sporového poriadku v napadnutom uznesení krajského súdu
za ústavne nesúladnú. Krajský súd aplikoval výklad, na základe ktorého preskúmal
naplnenie podmienok na vydanie rozsudku pre zmeškanie, aj keď to žalovaný výslovne
nenamietal. Použitie takého výkladu § 356 písm. b) CSP je adekvátne so zreteľom na zjavné
nedodržanie jednej z procesných podmienok na vydanie rozsudku pre zmeškanie. Ústavný
súd tento výklad vníma v kontexte celého konania, teda aj pri zohľadnení spomínaného
pochybenia súdu v poučení rozsudku.
27.1 Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia pomerne stručne,
ale zrozumiteľne dáva odpoveď na otázku, prečo rozsudok pre zmeškanie zrušil.
Odôvodneniu je možné jedine vytknúť, že neobsahuje posúdenie, či odvolacie dôvody
žalovaného možno stotožniť s námietkou nesplnenia niektorej z podmienok na vydanie
rozsudku pre zmeškanie, teda ako odvolací súd posúdil obsah odvolania v rámci aplikovanej
právnej normy § 356 písm. b) CSP v spojení s § 274 CSP. Ústavný súd ale konštatuje,
že právny záver krajského súdu nevykazuje znaky arbitrárnosti či svojvôle. To by bolo
možné konštatovať len v prípade, ak by sa natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení zákona, že by tým zásadne poprel ich účel a význam (m. m. III. ÚS 264/05,
27.2 Zákonodarca v § 356 písm. b) CSP zúžil prípustnosť odvolania proti
kontumačným rozsudkom na odvolací dôvod nesplnenia podmienok na vydanie takého
rozhodnutia. Svojím obsahom tento dôvod zodpovedá všeobecným odvolacím dôvodom
podľa § 365 ods. 1 písm. b) a d) CSP. Absencia osobitného poučenia o následkoch
nedostavenia sa na pojednávanie a o možnosti vydať rozsudok pre zmeškanie a následná
realizácia procesnej sankcie v podobe kontumačného rozsudku má povahu procesnej vady.
Sťažovateľka, riadiac sa nesprávnym poučením o odvolaní, uplatnila práve tieto všeobecné
odvolacie dôvody, hoci ich nepodporila zodpovedajúcou argumentáciou. Ak krajský súd
za takejto situácie pristúpil k preskúmaniu splnenia podmienok na vydanie rozsudku
pre zmeškanie, nemožno to označiť za vybočenie, ktoré by popieralo účel a význam
aplikovanej právnej normy takým zásadným spôsobom, že by to znamenalo svojvoľné, teda
ústavne neobhájiteľné rozhodnutie. Senát ústavného súdu v napadnutom uznesení krajského
súdu nezistil také nedostatky, ktoré by mali za následok zásah do označených práv
sťažovateľky.
28. Ústavný súd na záver poukazuje na to, že základné práva na súdnu ochranu sú
„výsledkové“, čo znamená, že im musí zodpovedať proces ako celok. Skutočnosť,
či napadnuté konanie vykazuje znaky spravodlivého procesu, závisí od celého konania
a konečného rozhodnutia všeobecných súdov (m. m. III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05,
II. ÚS 307/06, II. ÚS 155/08). Aj z ďalšej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 79/03,
I. ÚS 236/03), obdobne ako z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr.
Komanický c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. 6. 2002) vyplýva, že ústavný súd
a Európsky súd pre ľudské práva overujú, či konanie posudzované ako celok bolo
spravodlivé v zmysle čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.
29. Z tohto pohľadu sa posudzované konanie v celku javí ako spravodlivé, keďže
sťažovateľka mala naďalej zachované právo na spravodlivé konanie, hoci vo výsledku
(keďže krajský súd neprijal jej argumentáciu pre odmietnutie odvolania) prišla o možnosť
skôr disponovať právoplatným rozhodnutím. Navyše ako ústavný súd z obsahu spisu zistil,
okresný súd medzičasom prijal vo veci samej nové rozhodnutie v prospech sťažovateľky,
keďže rozsudkom z 29. novembra 2019 jej žalobe vyhovel, zhodne ako v predchádzajúcom
zrušenom rozsudku.
30. Keďže ústavný súd nezistil, že by medzi napadnutým uznesením krajského súdu
a namietaným porušením základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru existovala príčinná súvislosť, ktorá by odôvodňovala reálnu
možnosť vyslovenia ich porušenia po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie
konanie, dospel k záveru, že je potrebné ústavnú sťažnosť odmietnuť podľa § 56 ods. 2
písm. g) zákona o ústavnom súde.
31. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti bolo už bez právneho významu
rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky uplatnených v petite ústavnej sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. apríla 2020
Miroslav Duriš predseda senátu