Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 98/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. apríla 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Libora Duľu a Ladislava Duditša

(sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti

INPREGA, a. s., Mlynská 28, Košice, IČO 47 811 498, zastúpenej advokátom

JUDr. Martinom Kostrejom, Cyrila a Metoda 3, Michalovce, vo veci namietaného porušenia

základného práva podľa a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Košiciach sp. zn. z 3. apríla 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti INPREGA, a. s., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Obsah ústavnej sťažnosti, sťažnostná argumentácia a návrh rozhodnutia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. mája

2019 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti INPREGA, a. s., Mlynská 28,

Košice, IČO 47 811 498 (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“) a Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu

v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 3. apríla 2019 (ďalej len

„napadnuté uznesenie“).

2. Ústavná sťažnosť po jej doručení nebola pridelená sudcovi spravodajcovi. Plénum

ústavného súdu prijalo 16. októbra 2019 Dodatok č. 1 k Rozvrhu práce Ústavného súdu

Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 (ďalej len

„rozvrh práce“). Podľa čl. X bodu 5 rozvrhu práce veci, ktoré neboli v období

od 17. februára 2019 do 16. októbra 2019 pridelené sudcom spravodajcom, boli

prerozdelené náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov

medzi sudcov menovaných do funkcie 10. októbra 2019. Ústavná sťažnosť bola pridelená

sudcovi spravodajcovi Ladislavovi Duditšovi a v zmysle čl. II bodu 3 rozvrhu práce bola

prejednaná vo IV. senáte ústavného súdu, ktorý pracuje v zložení Miroslav Duriš (predseda

senátu), Libor Duľa a Ladislav Duditš (členovia senátu).

3. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka podala na Okresnom

súde Michalovce (ďalej len „okresný súd“) žalobu proti mestu Michalovce, Námestie

osloboditeľov 30, Michalovce (ďalej len „žalovaný“), o zaplatenie sumy 36 026,98 € z titulu

náhrady za užívanie pozemkov. Okresný súd rozsudkom pre zmeškanie podľa § 274

(ďalej aj „“) č. k. -102 zo 16. mája 2018

(ďalej aj „rozsudok okresného súdu“) uložil žalovanému povinnosť zaplatiť sťažovateľke

sumu 36 026,98 € s 5,05 % ročným úrokom z omeškania od 5. augusta 2016 do zaplatenia,

zároveň sťažovateľke priznal nárok na náhradu všetkých účelne vynaložených trov v konaní

proti žalovanému a napokon vylúčil na samostatné konanie vec sp. zn. . Proti

tomuto rozsudku podal odvolanie žalovaný, napádajúc ho z dvoch zákonných dôvodov

podľa , a to, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,

aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva

na spravodlivý proces, a že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci. Sťažovateľka vo svojom vyjadrení k odvolaniu poukazovala na to,

že žalovaný len namieta porušenie svojich procesných práv vyplývajúcich z

na základe princípu právnej istoty a z toho vyvodzuje, že i keď došlo k splneniu podmienok

na vydanie rozsudku pre zmeškanie, nemôže to byť na úkor vecného posúdenia nároku,

ktorý je premlčaný. Poukázala na to, že kontumačný rozsudok je formou osobitného

rozhodnutia, ktoré je výsledkom procesnej pasivity žalovaného, ak sú kumulatívne splnené

všetky zákonné podmienky uvedené v , tie však zjavne boli splnené a žalovaný

ich ani nenamieta. Sťažovateľka uvádza, že proti rozsudku pre zmeškanie nie je prípustné

odvolanie, žalovaný môže podať len návrh na zrušenie rozsudku pre zmeškanie, čo neurobil.

4. Krajský súd napadnutým uznesením zrušil rozsudok okresného súdu č. k.

-102 zo 16. mája 2018, citujúc , ktorý vykladá tak, že

proti rozsudku pre zmeškanie je prípustné odvolanie, ak neboli splnené podmienky na jeho

vydanie. Následne konštatuje nesplnenie podmienky poučiť žalovaného o následkoch

v prípade nedostavenia sa na pojednávanie, čo je podľa krajského súdu dôvodom

na zrušenie veci. Napadnuté uznesenie krajského súdu považuje sťažovateľka za nezákonné,

nespravodlivé a v konečnom dôsledku arbitrárne, nerešpektujúce zákonnú úpravu

odvolania. Citované ustanovenie vylučuje odvolania proti

rozsudku pre zmeškanie okrem jediného dôvodu – ak neboli splnené podmienky na vydanie

takého rozhodnutia. Ide o špecifický odvolací dôvod, ktorým možno účinným spôsobom

zabrániť zaväzujúcemu účinku rozhodnutia, žiaden iný dôvod neprichádza do úvahy, a to

ani tie „všeobecné“ podľa a , ktorými žalovaný odôvodňoval

podané odvolanie. Krajský súd rozhodol v príkrom rozpore s právnou úpravou odvolania

tak, že prípustnosť odvolania proti rozsudku pre zmeškanie si vyložil svojvoľne nad rámec

zákona – i v prípade, ak žalovaný odvolací dôvod o nesplnení podmienok na vydanie

rozsudku pre zmeškanie neuvádza, resp. neuplatňuje. Povinnosťou krajského súdu bolo

odvolanie žalovaného odmietnuť, a nie zrušiť rozsudok okresného súdu, a preto došlo

k porušeniu garantovaných základných práv sťažovateľky.

5. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vo veci samej

rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa Inprega, a.s., so sídlom v Košiciach – Staré Mesto,

ul. Mlynská 28, IČO 47 811 498, podľa SR a Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, na spravodlivé súdne konanie, uznesením

Krajského súdu v Košiciach z 3.4.2019, sp. zn. porušené bolo.

Ústavný súd ruší uznesenie Krajského súdu v Košiciach z 3.4.2019, sp. zn.

a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Krajský súd Košice je povinný zaplatiť sťažovateľovi INPREGAS, a.s. trovy konania

v súlade s ust. § 11 ods. 3 a § 10 ods. 1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej

republiky č. v sume 1.206,55 EUR (2 úkony právnej služby po 492,93 EUR

a 2x režijný paušál po 9,80 EUR + DPH 20%) na účet jej právneho zástupcu

JUDr. Martina Kostreja v lehote 30 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

6. Ústavný súd si na účel overenia opodstatnenosti sťažnostných námietok vyžiadal

spis okresného súdu sp. zn. , z obsahu ktorého zistil nasledujúce skutočnosti.

7. Na pojednávaní 16. mája 2018 právny zástupca sťažovateľky navrhol, aby okresný

súd rozhodol rozsudkom pre zmeškanie, pretože na takýto postup boli podľa neho splnené

podmienky. Okresný súd na pojednávaní vyhlásil rozsudok pre zmeškanie č. k.

-102 zo 16. mája 2018, ktorý odôvodnil právne odkazom na

a skutkovo takto: „3. Žalovanému bola žaloba doručená 4. 8. 2016, spolu s poučením

o tom, že súd môže vydať rozsudok pre zmeškanie. Žalovaný bol vyzvaný, aby sa písomne

vyjadril k žalobe. K žalobe sa žalovaný doposiaľ písomne nevyjadril, a na pojednávanie

konané dňa 16.5.2018 sa nedostavil, pričom svoju neúčasť neospravedlnil, ani nepožiadal

o odročenie pojednávania, aj keď mu predvolanie bolo doručené dňa 17.3.2018.

4. Súd vzhľadom na vyššie uvedené o žalobe rozhodol podľa cit. , keďže

právny zástupca žalobcu sa na pojednávanie dostavil a navrhol na predmetnom

pojednávaní vydanie kontumačného rozsudku, a súd zistil, že boli splnené všetky podmienky

pre vydanie takého rozsudku.“

7.1 Vo vzťahu k časti konania o zaplatenie sumy 37 568,56 € s príslušenstvom, ktorá

bola pôvodne vedená pod sp. zn. , okresný súd nezistil splnenie všetkých

podmienok podľa a vylúčil ju osobitným výrokom na samostatné konanie.

7.2 Proti rozsudku okresného súdu podal žalovaný včas odvolanie, ktorým rozsudok

napadol v celosti z dôvodov podľa a . V odvolaní namietal,

že okresný súd rozhodol o nároku, ktorý je premlčaný, a že úhrada za vecné bremeno je

jednorazová. Poukázal na ďalšie konania na okresnom súde o nárokoch sťažovateľky

a na potrebu naplnenia princípu právnej istoty. Uviedol, že využitie možnosti procesnej

kontumácie danej , keď sa neuplatní právne posúdenie

ako také, ale len posúdenie, či sú splnené podmienky na vydanie rozsudku pre zmeškanie

žalovaného, by nemalo byť na ujmu posúdenia oprávnenosti nároku žalobcu, čo sa týka

základu. Navrhol, aby odvolací súd zrušil rozsudok a rozhodol, aby okresný súd v konaní

zistil skutkový stav a následne na takom základe rozhodol.

7.3 Krajský súd napadnuté uznesenie v relevantnej časti odôvodnil tak, že odvolanie

žalovaného proti rozsudku pre zmeškanie považuje s poukazom na za prípustné,

a pritom prípustnosť zakladajú nesplnené predpoklady na vydanie rozsudku pre zmeškanie

a stačí nesplnenie len jedného zo zákonom stanovených predpokladov. Ďalej skúmal

splnenie podmienok na rozhodnutie rozsudkom pre zmeškanie podľa a zistil

splnenie piatich zo šiestich predpokladov. Ako nesplnenú zistil podmienku vyžadujúcu

poučiť žalovaného v predvolaní na pojednávanie o následkoch nedostavenia sa vrátane

možnosti vydania rozsudku pre zmeškanie. Predvolanie žalovaného na pojednávanie, ktoré

sa konalo 16. mája 2018, neobsahuje žiadne poučenie o následkoch nedostavenia sa

na pojednávanie, teda ani o možnosti vydania rozsudku pre zmeškanie podľa ,

a takéto poučenie nevyplýva ani zo žiadnej inej listiny doručovanej žalovanému zo strany

súdu. Z toho vyvodil záver, že v danom prípade neboli splnené podmienky na vydanie

rozsudku pre zmeškanie podľa a vzhľadom na to, že napriek tomu súd prvej

inštancie vydal rozsudok pre zmeškanie, bolo odvolanie proti rozsudku pre zmeškanie

prípustné. Odvolaciemu súdu nezostávala iná možnosť, len rozsudok súdu prvej inštancie

vo výrokoch I a II podľa a zrušiť a vec vrátiť v zmysle

súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

7.4 Okresný súd po zrušení rozsudku a vrátení veci nariadil pojednávanie, ktoré sa

uskutočnilo 29. novembra 2019, na ktorom už za prítomnosti obidvoch strán vykonal

dokazovanie vo veci samej a vyhlásil rozsudok, ktorým vyhovel žalobe sťažovateľky

a priznal jej nárok na náhradu trov konania. Žalovaný podľa zistenia ústavného súdu podal

proti rozsudku odvolanie, o ktorom doteraz nebolo rozhodnuté z dôvodu zapožičania spisu

ústavnému súdu.

II.

Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava

8. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

9. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. V súlade s podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je

s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“).

11. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

12. V súlade s ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom

bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa

o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené

zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý

je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

13. Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry o zjavne neopodstatnenú ústavnú sťažnosť ide

predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ pre nedostatok vzájomnej

príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom,

porušenie ktorého sa namietalo, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci

vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval

uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne

nepripúšťajú (m. m. , , , , ).

14. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

15. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

16. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného

práva podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno

vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. ). Z tohto vyplýva, že právne východiská,

na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k obom

označeným právam v zásade identické ().

17. Pri rozhodovaní o ústavnej sťažnosti nie je úlohou ústavného súdu preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie práva s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Z postavenia ústavného súdu ako nezávislého

súdneho orgánu ochrany ústavnosti vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia

všeobecných súdov v prípade, ak v konaní, ktoré im predchádzalo, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody (m. m. ,

, , ).

18. Rešpektujúc judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, ústavný súd vo svojej

ustálenej judikatúre pripomína, že jedným z kľúčových princípov spravodlivého súdneho

konania, ako ich garantuje čl. 6 ods. 1 dohovoru, je aj právo na náležité odôvodnenie

súdneho rozhodnutia. Jeho obsahom je právo strany sporu na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré preskúmateľným spôsobom, jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.

Princíp spravodlivosti („fairness“) pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytli

dostatočné a relevantné dôvody (napr. , , ).

Potreba náležite odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiež vo verejnom záujme, pretože je

jednou zo záruk, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný a že rozhodovanie

súdu je kontrolovateľné verejnosťou ().

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

19. Podstata ústavnej sťažnosti sťažovateľky spočíva v námietke porušenia jej práva

na spravodlivé súdne konanie napadnutým uznesením krajského súdu, ktorým zrušil

rozsudok súdu prvej inštancie a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. Podľa

názoru sťažovateľky si pritom svojvoľne vyložil prípustnosť odvolania proti rozsudku

pre zmeškanie nad rámec zákona, a to za situácie, že žalovaný odvolací dôvod o nesplnení

podmienok na vydanie rozsudku pre zmeškanie neuplatňoval.

20. Osobitosť prerokúvanej veci spočíva v tom, že predmetom ústavnej sťažnosti je

zrušujúce (teda nemeritórne) rozhodnutie odvolacieho súdu, čo znamená, že súdne konanie

pred všeobecným súdom ďalej pokračuje. Ústavný súd pritom v konaniach o ústavnej

sťažnosti zásadne preskúmava len také právoplatné rozhodnutia, ktorými sa konanie vo veci

samej skončilo. V konaní, ktoré v čase predbežného prerokovania ústavnej sťažnosti ešte

stále prebieha, nemožno uvažovať o splnení tejto požiadavky ().

21. Ústavný súd vo svojej doterajšej rozhodovacej činnosti pripustil výnimky z tejto

zásady. Išlo o prípady, keď ešte pred právoplatným skončením celého konania vo veci

samej bolo ústavnou sťažnosťou napadnuté právoplatné rozhodnutie, ktorým sa skončila iba

určitá časť konania alebo ktorým sa riešila iba určitá parciálna procesná otázka.

Podmienkou na pripustenie takejto výnimky však je, že v konkrétnom prípade musí ísť

o rozhodnutie, ktoré je spôsobilé výrazne a nezvratným spôsobom zasiahnuť do základných

práv alebo slobôd sťažovateľa garantovaných alebo kvalifikovanou medzinárodnou

zmluvou, ako aj to, že námietka ich porušenia sa musí vzťahovať výlučne na dané štádium

konania a nebude môcť byť uplatnená neskôr (), prípadne by sa tento

negatívny dôsledok musel vzťahovať na výsledok konania a nebolo by ho možné korigovať

v ďalšom procesnom postupe alebo v opravných konaniach ().

21.1 Ústavný súd v minulosti podrobil ústavnému prieskumu aj kasačné (zrušujúce)

uznesenie odvolacieho súdu, v ktorom bola s konečnou platnosťou posudzovaná otázka,

či boli splnené podmienky na vydanie rozsudku pre zmeškanie. Ústavný súd pritom uviedol,

že relevantná právna úprava vylučuje, aby táto otázka bola predmetom ďalšieho

preskúmania všeobecnými súdmi v rámci následných štádií konania v predmetnej právnej

veci. Napadnuté kasačné uznesenie krajského súdu považoval ústavný súd za spôsobilé

výrazným a nereparovateľným spôsobom zasiahnuť do sféry a dohovorom

zaručených práv sťažovateľa ().

21.2 Keďže v posudzovanej veci ide o analogickú situáciu, ústavný súd výnimočne

pristúpil k preskúmaniu napadnutého (nemeritórneho) uznesenia krajského súdu z pohľadu

namietaného porušenia sťažovateľkou označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru. Posudzoval pritom, či interpretácia ustanovení

aplikovaných krajským súdom je ústavne udržateľná.

22. Článok 46 ods. 1 zaručuje každému právo domáhať sa ochrany svojho

práva zákonom ustanoveným postupom pred súdom alebo iným orgánom. Ústavný súd

v konštantnej judikatúre zdôraznil, že obsahom tohto práva je právo účastníka, aby sa v jeho

veci rozhodovalo podľa platnej a účinnej právnej normy majúcej svoj základ v právnom

poriadku Slovenskej republiky (porov. ). Súd preto podľa skoršej judikatúry

ústavného súdu poruší základné právo zaručené v vždy vtedy,

keď postupuje v rozpore so zákonom upravujúcim konanie pred ním ().

23. Svojvôľa (arbitrárnosť) sa v zásade môže prejavovať v dvoch podobách:

ako procesná svojvôľa, teda hrubé alebo opakované porušenie zásadných ustanovení

právnych predpisov upravujúcich postup orgánu verejnej moci, alebo ako hmotnoprávna

(meritórna) svojvôľa, teda extrémny nesúlad medzi právnym základom pre rozhodovanie

veci a závermi orgánu verejnej moci, ktoré sú vo vzťahu k tomuto právnemu základu

neobhájiteľné všeobecne akceptovateľnými výkladovými postupmi ().

23.1 Pojem svojvôle, ktorý vo svojej judikatúre zdôrazňuje ústavný súd, súvisí

s rozsahom prieskumnej pôsobnosti ústavného súdu vo vzťahu k právnym (a skutkovým)

záverom iných orgánov verejnej moci. Ústavný súd je totiž v zmysle

povolaný na ochranu ústavnosti, nie zákonnosti, preto nie je v prvom rade oprávnený

vykladať podústavné právo, ale len sledovať zlučiteľnosť výkladu iných orgánov verejnej

moci a postupu, ktorým sa k svojim záverom dopracujú, s , ústavnými zákonmi

a medzinárodnými zmluvami, ktoré majú prednosť pred zákonmi. Nie každú nezákonnosť

totiž možno automaticky považovať aj za porušenie ústavnosti (porov. ,

č. ÚS).

24. Posudzujúc ústavnú udržateľnosť napadnutého uznesenia, ústavný súd konštatuje,

že krajský súd postupoval správne, keď najprv skúmal splnenie podmienok odvolacieho

konania. Prípustnosť odvolania odôvodnil nesplnením predpokladov, resp. procesných

podmienok na vydanie rozsudku pre zmeškanie. Skonštatoval, že je

výnimkou zo všeobecnej zásady prípustnosti odvolania proti rozsudkom súdu prvej

inštancie, ktorá ale nie je absolútna, pretože odvolanie proti rozsudku vydanému takým

osobitným postupom je prípustné, ak neboli splnené podmienky na jeho vydanie. Krajský

súd vyvodil záver, že prípustnosť odvolania zakladá nesplnenie (čo len) jedného

z predpokladov na vydanie rozsudku pre zmeškanie. Následne skúmal splnenie zákonných

podmienok na rozhodnutie rozsudkom pre zmeškanie podľa a podľa obsahu

spisu zistil, že nebola naplnená podmienka poučenia žalovaného o následkoch nedostavenia

sa na pojednávanie a o možnosti vydania rozsudku pre zmeškanie podľa .

Predvolanie na pojednávanie konané 16. mája 2018 nachádzajúce sa v spise totiž

neobsahovalo žiadne poučenie o následkoch nedostavenia sa na pojednávanie a takéto

poučenie nevyplynulo ani z inej listiny doručovanej žalovanému súdom. Krajský súd preto

konštatoval nesplnenie procesných podmienok podľa a zároveň prípustnosť

odvolania proti rozsudku pre zmeškanie, čo ho viedlo k zrušeniu rozsudku okresného súdu

a vráteniu veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

25. Prípustnosť odvolania teda krajský súd vyvodil z nesplnenia jednej z podmienok

na vydanie rozsudku pre zmeškanie, ktorej absenciu sám zistil z obsahu spisu. Pozornosti

ústavného súdu neušlo, že rozsudok okresného súdu obsahoval nesprávne formulované

poučenie o odvolaní. Namiesto poučenia o odvolaní podľa je v písomnom

vyhotovení rozsudku obsiahnuté iba všeobecné poučenie o odvolaní podľa § 365 ods. 1

, ktoré nekorešponduje s rozsudkom pre zmeškanie. Žalovaný následne uplatnil

v odvolaní dva odvolacie dôvody zo všeobecného poučenia.

26. Za takejto situácie ústavný súd nepovažoval interpretáciu aplikovaných

ustanovení v napadnutom uznesení krajského súdu

za ústavne nesúladnú. Krajský súd aplikoval výklad, na základe ktorého preskúmal

naplnenie podmienok na vydanie rozsudku pre zmeškanie, aj keď to žalovaný výslovne

nenamietal. Použitie takého výkladu je adekvátne so zreteľom na zjavné

nedodržanie jednej z procesných podmienok na vydanie rozsudku pre zmeškanie. Ústavný

súd tento výklad vníma v kontexte celého konania, teda aj pri zohľadnení spomínaného

pochybenia súdu v poučení rozsudku.

27.1 Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia pomerne stručne,

ale zrozumiteľne dáva odpoveď na otázku, prečo rozsudok pre zmeškanie zrušil.

Odôvodneniu je možné jedine vytknúť, že neobsahuje posúdenie, či odvolacie dôvody

žalovaného možno stotožniť s námietkou nesplnenia niektorej z podmienok na vydanie

rozsudku pre zmeškanie, teda ako odvolací súd posúdil obsah odvolania v rámci aplikovanej

právnej normy v spojení s . Ústavný súd ale konštatuje,

že právny záver krajského súdu nevykazuje znaky arbitrárnosti či svojvôle. To by bolo

možné konštatovať len v prípade, ak by sa natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení zákona, že by tým zásadne poprel ich účel a význam (m. m. ,

).

27.2 Zákonodarca v zúžil prípustnosť odvolania proti

kontumačným rozsudkom na odvolací dôvod nesplnenia podmienok na vydanie takého

rozhodnutia. Svojím obsahom tento dôvod zodpovedá všeobecným odvolacím dôvodom

podľa a . Absencia osobitného poučenia o následkoch

nedostavenia sa na pojednávanie a o možnosti vydať rozsudok pre zmeškanie a následná

realizácia procesnej sankcie v podobe kontumačného rozsudku má povahu procesnej vady.

Sťažovateľka, riadiac sa nesprávnym poučením o odvolaní, uplatnila práve tieto všeobecné

odvolacie dôvody, hoci ich nepodporila zodpovedajúcou argumentáciou. Ak krajský súd

za takejto situácie pristúpil k preskúmaniu splnenia podmienok na vydanie rozsudku

pre zmeškanie, nemožno to označiť za vybočenie, ktoré by popieralo účel a význam

aplikovanej právnej normy takým zásadným spôsobom, že by to znamenalo svojvoľné, teda

ústavne neobhájiteľné rozhodnutie. Senát ústavného súdu v napadnutom uznesení krajského

súdu nezistil také nedostatky, ktoré by mali za následok zásah do označených práv

sťažovateľky.

28. Ústavný súd na záver poukazuje na to, že základné práva na súdnu ochranu sú

„výsledkové“, čo znamená, že im musí zodpovedať proces ako celok. Skutočnosť,

či napadnuté konanie vykazuje znaky spravodlivého procesu, závisí od celého konania

a konečného rozhodnutia všeobecných súdov (m. m. , ,

, ). Aj z ďalšej judikatúry ústavného súdu (napr. ,

), obdobne ako z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr.

Komanický c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. 6. 2002) vyplýva, že ústavný súd

a Európsky súd pre ľudské práva overujú, či konanie posudzované ako celok bolo

spravodlivé v zmysle až , resp. dohovoru.

29. Z tohto pohľadu sa posudzované konanie v celku javí ako spravodlivé, keďže

sťažovateľka mala naďalej zachované právo na spravodlivé konanie, hoci vo výsledku

(keďže krajský súd neprijal jej argumentáciu pre odmietnutie odvolania) prišla o možnosť

skôr disponovať právoplatným rozhodnutím. Navyše ako ústavný súd z obsahu spisu zistil,

okresný súd medzičasom prijal vo veci samej nové rozhodnutie v prospech sťažovateľky,

keďže rozsudkom z 29. novembra 2019 jej žalobe vyhovel, zhodne ako v predchádzajúcom

zrušenom rozsudku.

30. Keďže ústavný súd nezistil, že by medzi napadnutým uznesením krajského súdu

a namietaným porušením základného práva sťažovateľky podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru existovala príčinná súvislosť, ktorá by odôvodňovala reálnu

možnosť vyslovenia ich porušenia po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie

konanie, dospel k záveru, že je potrebné ústavnú sťažnosť odmietnuť podľa § 56 ods. 2

písm. g) .

31. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti bolo už bez právneho významu

rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky uplatnených v petite ústavnej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. apríla 2020

Miroslav Duriš predseda senátu