Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 18 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (23)IV. ÚS 102/2019
PDF · 250.97 KB
No categories available
IV. ÚS 102/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. novembra 2019
v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov
Ladislava Duditša a Libora Duľu predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,
, , zastúpeného Advokátskou
kanceláriou , v mene ktorej koná
konateľ a advokát , ktorou namieta porušenie základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3 CoPr 3/2019 z 18. júla 2019, a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
10. septembra 2019 doručená ústavná sťažnosť
, (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného
Advokátskou kanceláriou ,
v mene ktorej koná konateľ a advokát , ktorou namieta porušenie
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského
súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 CoPr 3/2019 z 18. júla 2019 (ďalej
len „napadnuté uznesenie“).
2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ je stranou
v spore v procesnom postavení žalobcu, ktorý sa proti žalovanej (obchodná spoločnosť
) v konaní vedenom Okresným súdom Svidník (ďalej len „okresný súd“)
pod sp. zn. 7 Cpr 2/2014 domáha zaplatenia sumy 1 332,68 € s príslušenstvom.
3. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 7 Cpr 2/2014 z 25. októbra 2018 (ďalej len
„rozsudok pre zmeškanie z 25. októbra 2018“) rozhodol, že žalovaná je povinná zaplatiť
sťažovateľovi sumu 1 303,82 € s úrokom z omeškania. Rozsudok pre zmeškanie
z 25. októbra 2018 okresný súd odôvodnil tým, že žalovaná sa nedostavila na pojednávanie
vo veci, a to aj napriek skutočnosti, že bola poučená o následku nedostavenia sa vrátane
možnosti vydania rozsudku pre zmeškanie a svoju neprítomnosť včas a vážnymi
okolnosťami neospravedlnila.
4. Žalovaná podala 14. decembra 2018 návrh na zrušenie rozsudku pre zmeškanie
z 25. októbra 2018 z dôvodu, že pojednávanie vo veci zmeškala z ospravedlniteľných
dôvodov. O návrhu rozhodol okresný súd uznesením sp. zn. 7 Cpr 2/2014 z 23. januára
2019 (ďalej len „uznesenie z 23. januára 2019“) tak, že ho zamietol.
5. O odvolaní proti uzneseniu okresného súdu z 23. januára 2019 rozhodol krajský
súd napadnutým uznesením tak, že citované uznesenie okresného súdu zmenil, zrušil
rozsudok pre zmeškanie z 25. októbra 2018 a vec vrátil okresnému súdu na nariadenie
nového pojednávania.
6. Sťažovateľ zdôrazňuje, že krajský súd „odignoroval ustanovenie § 92 ods. 2“
Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“), podľa ktorého splnomocnenie udelené
advokátovi nemožno obmedziť. Podľa sťažovateľa „pokyn žalovaného, že si výslovne želá
účasť na pojednávaní len novozvoleným advokátom neobstojí, pokiaľ doterajší zástupca má
platne udelené plnomocenstvo. V posudzovanej veci trvalo zastúpenie žalovaného
advokátom a ten sa pojednávania nezúčastnil a svoju neúčasť
neospravedlnil.“.
7. Krajský súd podľa sťažovateľa rovnako neuplatnil judikatúru ústavného súdu,
podľa ktorej kolízia dvoch pojednávaní toho istého účastníka v tom istom termíne
na rozdielnych súdoch nie je bez ďalšieho dôležitým dôvodom na odročenie pojednávania
(k tomu pozri aj I. ÚS 68/1998).
8. Podľa sťažovateľa je napadnuté uznesenie krajského súdu neodôvodnené
a arbitrárne, keďže je v rozpore s doterajšou judikatúrou všeobecných súdov, podľa ktorej
sa ospravedlniteľnými dôvodmi rozumejú len také okolnosti, ktoré znemožňovali
žalovanému, resp. jeho právnym zástupcom účasť na pojednávaní z objektívnych dôvodov
(choroba, úraz, úmrtie v rodine).
9. Nevyhnutným podľa sťažovateľa bolo, aby krajský súd odklon od doterajšej
rozhodovacej praxe odôvodnil. Povinnosťou krajského súdu bolo pri v napadnutom
uznesení uvádzanom rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Cdo 54/2010 uviesť, v čom sa líši od nálezu ústavného
súdu sp. zn. I. ÚS 68/1998.
10. K nálezu Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. IV. ÚS 3143/15 z 23. februára
2016 (ďalej len „nález z 23. februára 2016“), na ktorý krajský súd v napadnutom uznesení
poukazuje, sťažovateľ uvádza, že rozhodujúcimi boli okolnosti, za ktorých bolo citované
rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky vydané. V tejto súvislosti zdôrazňuje,
že „zástupca žalovaného bol jediným právnym zástupcom žalovaného; po druhé súd často
odročoval v predmetnej veci pojednávania z dôvodu zlého zdravotného stavu zástupcu
žalovaného – onkologického pacienta a nakoniec neakceptoval jedno z ďalších jeho
ospravedlnení, pričom v tom ústavný súd spozoroval snahu súdu urýchlene skončiť ťahajúci
sa súdny spor.“. Na podklade uvedených skutočností sťažovateľ zdôrazňuje,
že v predmetnej veci nie je možné nekriticky preberať nálezy Ústavného súdu Českej
republiky, keď sú „takto závažné odlišnosti medzi posudzovanými prípadmi.“.
11. Podľa sťažovateľa odklonom od ustálenej rozhodovacej praxe a náležitým
nevysvetlením jeho rozhodnutia došlo napadnutým uznesením krajského súdu k porušeniu
základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru. Sťažovateľ preto navrhuje, aby ústavný súd po prijatí ústavnej sťažnosti
na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví porušenie základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského
súdu, napadnuté uznesenie krajského súdu zruší a vec vráti krajskému súdu na ďalšie
konanie a sťažovateľovi prizná náhradu trov konania v sume 346,62 €.
II.
Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
12. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
13. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
14. V súlade s čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je
s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
15. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
16. V súlade s § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom
bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa
o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené
zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý
je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
17. Z § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry o zjavne neopodstatnenú ústavnú sťažnosť ide
predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť
k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ pre nedostatok vzájomnej
príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom,
porušenie ktorého sa namietalo, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci
vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval
uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne
nepripúšťajú (m. m. IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
18. V súlade s § 132 ods. 2 a 3 zákona o ústavnom súde ústavná sťažnosť je
neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon
na ochranu jeho základných práv a slobôd (odsek 2). Ústavný súd neodmietne prijatie
ústavnej sťažnosti pre jej neprípustnosť, ak sťažovateľ preukáže, že nevyčerpal právne
prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd, z dôvodov
hodných osobitného zreteľa (odsek 3).
19. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
20. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
21. Pri prieskume ústavnej sťažnosti úlohou ústavného súdu v súlade s jeho
konštantnou judikatúrou nie je preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného
súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu. Úloha ústavného
súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie práva
s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných
slobodách. Z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany
ústavnosti vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov v prípade,
ak v konaní, ktoré im predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu
základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 5/00, II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04,
22. Rešpektujúc judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, ústavný súd vo svojej
ustálenej judikatúre pripomína, že jedným z kľúčových princípov spravodlivého súdneho
konania, ako ich garantuje čl. 6 ods. 1 dohovoru, je aj právo na náležité odôvodnenie
súdneho rozhodnutia. Jeho obsahom je právo strany sporu na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré preskúmateľným spôsobom, jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.
Princíp spravodlivosti („fairness“) pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia
poskytli dostatočné a relevantné dôvody (napr. III. ÚS 135/04, III. ÚS 198/05,
III. ÚS 34/07). Potreba náležite odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiež vo verejnom
záujme, pretože je jednou zo záruk, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný
a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné verejnosťou (IV. ÚS 296/09).
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
23. Sťažovateľ napáda nemeritórne rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým bolo
zrušené rozhodnutie súdu prvej inštancie – rozsudok pre zmeškanie a vec vrátená tomuto
súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie. Ešte pred samotným vysporiadaním sa so všetkými
relevantnými námietkami sťažovateľa v kontexte ním namietaného porušenia práv
zaručených ústavou a dohovorom ústavný súd považoval za nevyhnutné vyjadriť sa k jeho
právomoci preskúmavať rozhodnutia všeobecného súdu predchádzajúce samotnému
meritórnemu rozhodnutiu. V rámci konania o ústavnej sťažnosti ústavný súd zásadne
preskúmava len právoplatné rozhodnutia, a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia,
ktorými sa konanie vo veci samej právoplatne skončilo. V zmysle uvedeného v konaní,
ktoré v čase predbežného prerokovania ústavnej sťažnosti stále prebieha, nemožno
uvažovať o splnení tejto požiadavky (IV. ÚS 361/2010).
24. Ak ústavný súd v rámci svojej doterajšej rozhodovacej činnosti pripustil výnimky
z tejto zásady, išlo o prípady, keď ešte pred právoplatným skončením konania vo veci samej
bolo v konaní o ústavnej sťažnosti napadnuté právoplatné rozhodnutie, ktorým sa skončila
iba určitá časť konania alebo ktorým sa riešila iba určitá parciálna procesná otázka.
Podmienkou na pripustenie takejto výnimky však je, že v konkrétnom prípade musí ísť
o rozhodnutie spôsobilé výrazne a nezvratným spôsobom zasiahnuť do ústavou alebo
kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných základných práv alebo slobôd
sťažovateľa, ako aj to, že námietka ich porušenia sa musí vzťahovať výlučne na dané
štádium konania a nemohla by už byť uplatnená neskôr (IV. ÚS 195/2010), prípadne by sa
tento negatívny dôsledok musel zároveň vzťahovať na výsledok konania a nebolo by ho
možné korigovať v ďalšom procesnom postupe alebo v opravných konaniach
25. V nadväznosti na uvedené právne názory ústavný súd konštatuje,
že v okolnostiach daného prípadu sú splnené predpoklady na výnimku z už spomenutej
zásady, podľa ktorej ústavný súd v rámci konania o ústavnej sťažnosti zásadne preskúmava
len právoplatné rozhodnutia, a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa
právoplatne skončilo konanie.
26. Predmetom preskúmania zo strany ústavného súdu sú námietky sťažovateľa
o neústavnosti rozhodnutia, ktorým odvolací súd rozhodol o zrušení rozsudku
pre zmeškanie a pokračovaní v prejednaní veci na podklade zistenia, že podmienky
pre vydanie rozsudku pre zmeškanie neboli splnené, resp. na podklade zistenia dôvodnosti
odvolacieho dôvodu predostretého žalovanou. Neústavnosť sťažovateľ vidí predovšetkým
v nedostatočnom odôvodnení napadnutého uznesenia krajského súdu (body 6 až 10 tohto
uznesenia).
27. Vzhľadom na skutočnosť, že krajský súd sa v napadnutom uznesení vyjadril
k otázke (ne)splnenia podmienok pre vydanie rozsudku pre zmeškanie s konečnou
platnosťou a relevantná právna úprava vylučuje, aby uvedená otázka bola predmetom
ďalšieho preskúmania všeobecnými súdmi v rámci následných štádií konania v predmetnej
právnej veci (vrátane konania o opravných prostriedkoch, pozn.), napadnuté uznesenie
krajského súdu je spôsobilé výrazným a nereparovateľným spôsobom zasiahnuť do sféry
ústavou a dohovorom zaručených práv sťažovateľa. Ústavný súd preto podrobil napadnuté
uznesenie krajského súdu ústavnému prieskumu z pohľadu možného porušenia
sťažovateľom označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru.
28. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti stabilne judikuje, že nepripúšťa
námietky, ktoré sťažovateľ uplatňuje po prvýkrát až v konaní pred ním samým (napr. nález
ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 382/2013). Z bodu 7 napadnutého uznesenia krajského súdu
pritom vyplýva, že sťažovateľ sa k odvolaniu žalovanej proti uzneseniu okresného súdu
z 23. januára 2019 v lehote stanovenej súdom nevyjadril. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti
netvrdí, tým menej preukazuje dôvody, pre ktoré sa k odvolaniu žalovanej v stanovenej
lehote nevyjadril. Možno teda ustáliť, že sťažovateľ sa v rámci odvolacieho konania,
ktorého ústavnosť je v tomto konaní preskúmavaná, v rozpore so všeobecne uznávanou
zásadou vigilantibus iura scripta sunt (právo patrí bdelým) a zanedbaním procesnej
povinnosti sám pozbavil možnosti využiť právny prostriedok na ochranu svojich práv.
Právnym prostriedkom ochrany práv sťažovateľa je totiž v prípade, že rozhodnutie súdu
prvej inštancie je v prospech sťažovateľa a druhá strana v spore využije svoje právo podať
proti nemu opravný prostriedok, aj vyjadrenie k opravnému prostriedku druhej strany
v spore v rámci konania o opravnom prostriedku.
29. Sťažovateľ mohol vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej na svoju obranu účinne
predkladať argumenty smerujúce proti tým, ktoré v odvolaní predostrela žalovaná.
Povinnosťou krajského súdu by následne bolo sa so všetkými podstatnými námietkami
predloženými v odvolacom konaní aj sťažovateľom náležitým spôsobom vysporiadať.
Vzhľadom na ničím neodôvodnenú absenciu predloženia argumentov k odvolaniu žalovanej
zo strany sťažovateľa je podľa názoru ústavného súdu, uplatňujúc prísne formalistický
prístup ochrany základných práv a slobôd, daný dôvod odmietnutia ústavnej sťažnosti
ako neprípustnej v súlade s § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
30. Uplatňujúc materiálne chápanie ochrany základných práv a slobôd, ústavný súd
aj napriek už uvedenému pristúpil k preskúmaniu ústavnej udržateľnosti odôvodnenia
napadnutého uznesenia krajského súdu, a to na účely preskúmania zlučiteľnosti jeho obsahu
s limitmi sťažovateľom označených článkov ústavy a dohovoru, ktorých porušenie namieta.
Uvedený prieskum ústavný súd vykonal v medziach svojich právomocí, a teda posudzoval
kvalitu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia a ústavnú súladnosť interpretácie právnej
úpravy, ktorú krajský súd vo veci sťažovateľa aplikoval, inými slovami, ústavnú
udržateľnosť napadnutého rozhodnutia.
31. Podľa § 274 CSP na pojednávaní rozhodne súd o žalobe podľa § 137 písm. a)
na návrh žalobcu rozsudkom pre zmeškanie, ktorým žalobe vyhovie, ak a) sa žalovaný
nedostavil na pojednávanie vo veci, hoci bol naň riadne a včas predvolaný a v predvolaní
na pojednávanie bol žalovaný poučený o následku nedostavenia sa vrátane možnosti
vydania rozsudku pre zmeškanie a b) žalovaný neospravedlnil svoju neprítomnosť včas
a vážnymi okolnosťami.
32. V súlade s § 277 ods. 2 CSP ak žalovaný z ospravedlniteľného dôvodu zmeškal
pojednávanie vo veci, na ktorom bol vyhlásený rozsudok pre zmeškanie, súd na návrh
žalovaného tento rozsudok uznesením zruší a nariadi nové pojednávanie.
33. Krajský súd v podstatnej časti napadnutého uznesenia zdôraznil,
že s prihliadnutím na relevantný spisový materiál považoval za preukázané, že súd prvej
inštancie nariadil pojednávanie vo veci samej na 25. október 2018 o 10.30 h a žalovanú
predvolal 30. júla 2018. Právny zástupca žalovanej ( ) prevzal
predvolanie na pojednávanie 6. augusta 2018 a 23. októbra 2018 prevzal právne
zastupovanie žalovanej advokát , ktorý 24. októbra 2018
doručil súdu prvej inštancie oznámenie o prevzatí právneho zastúpenia,
ako aj ospravedlnenie neúčasti na pojednávaní a žiadosť o odročenie pojednávania
nariadeného na 25. október 2018 z dôvodu, aby mal dostatok času na prípravu v predmetnej
právnej veci, a zároveň aj z dôvodu, že v čase pojednávania mal na Okresnom súde
Humenné v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Cb 27/2018 nariadené predbežné prejednanie
sporu. Súčasťou obsahu predmetného podania bolo zároveň aj oznámenie žalovanej o tom,
že nesúhlasí s tým, aby bola v predmetnom konaní zastúpená iným advokátom. V súlade
s § 183 ods. 4 CSP žalovaná oznámila aj elektronickú adresu a telefónne číslo, na ktoré
žiadala, aby ju okresný súd upovedomil o rozhodnutí o odročení pojednávania. Predmetné
podanie žalovanej bolo okresnému súdu doručené 24. októbra 2018 o 17.44 h.
34. V ďalšej časti krajský súd v napadnutom uznesení zdôraznil, že spravodlivej
ochrane práv nezodpovedá taký postup súdu prvej inštancie, ktorý vyhodnotí zvolenie si
nového právneho zástupcu po takmer piatich rokoch za irelevantné pre posúdenie
ospravedlniteľného dôvodu na nedostavenie sa na pojednávanie, ak žalovaná trvá
na osobnej prítomnosti nového právneho zástupcu a tento má v čase nariadeného
pojednávania kolidujúce iné pojednávanie v inom konaní.
35. Krajský súd pri rozhodovaní o odvolaní proti uzneseniu okresného súdu
z 23. januára 2019 prihliadol na priebeh celého konania, ktoré predchádzalo vydaniu
rozsudku pre zmeškanie z 25. októbra 2018 a dospel k záveru, že žalovaná bola v priebehu
celého konania aktívna a poskytovala súdu prvej inštancie potrebnú súčinnosť na to, aby vec
bola v primeranom čase prejednaná a rozhodnutá.
36. Na podporu svojho záveru krajský súd poukázal na uznesenie najvyššieho súdu
sp. zn. 5 Cdo 54/2010 z 8. júla 2010, podľa záverov ktorého je v kontexte právnej úpravy
danej § 101 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku nevyhnutné k tomu, aby všeobecný súd
mohol vec prejednať v neprítomnosti účastníka alebo jeho zástupcu, splnenie dvoch
podmienok, a to riadne predvolanie a absencia žiadosti o odročenie pojednávania
z dôležitého dôvodu. Dôležitým dôvodom v prípade druhej podmienky je podľa názoru
najvyššieho súdu obsiahnutého v citovanom rozhodnutí aj kolízia s iným pojednávaním
zástupcu, ak nemožno od účastníka konania spravodlivo žiadať, aby si zvolil iného
zástupcu.
37. V kontexte nálezu z 23. februára 2016, na ktorý v napadnutom uznesení
poukázal, krajský súd konštatoval nevyhnutnosť postupovať pri posudzovaní naplnenia
kritérií ospravedlniteľného dôvodu podľa príslušného ustanovenia Civilného sporového
poriadku v súlade so zásadou spravodlivosti a s prihliadnutím na predchádzajúce konanie
sporových strán.
38. Z relevantnej časti nálezu z 23. februára 2016 vyplýva, že pri rozhodovaní
o (ne)vydaní kontumačného rozsudku je nevyhnutné rešpektovať nielen kritériá, ktoré sú
pre vydanie kontumačného rozsudku dané zákonom, ale rovnako aj základné procesné práva
účastníka konania, resp. strany v spore. V konkrétnom prípade dospel Ústavný súd Českej
republiky k záveru, že postup všeobecného súdu, ktorý vydal rozsudok pre zmeškanie
v situácii, keď boli síce splnené formálne podmienky pre jeho vydanie, avšak bez skúmania
hľadiska vhodnosti a nevyhnutnosti jeho použitia tak, ako to je stanovené v judikatúre
Ústavného súdu Českej republiky, nie je ústavne udržateľný.
39. Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje,
že pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti
nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia
a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy
spravodlivého procesu na zákonnej úrovni (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07).
40. Skúmanie splnenia zákonných podmienok pre vydanie kontumačného rozsudku
a v tomto kontexte predovšetkým výklad pojmu „ospravedlnenie neprítomnosti vážnymi
okolnosťami“ v súlade s už uvedeným je v právomoci všeobecného súdu, v konkrétnych
okolnostiach veci krajského súdu, ktorý v posudzovanom prípade preskúmaval v rámci
odvolacieho konania názor súdu prvej inštancie.
41. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti uprednostňuje materiálne poňatie
právneho štátu, ktoré spočíva okrem iného na interpretácii právnych predpisov z hľadiska
ich účelu a zmyslu, a pri riešení (rozhodovaní) konkrétnych prípadov sa nesmie opomínať,
že prijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj z hľadiska všeobecne
ponímanej spravodlivosti (m. m. IV. ÚS 1/07, IV. ÚS 75/08, I. ÚS 57/07, I. ÚS 82/07,
42. Prípady, v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom
má za následok porušenie základných práv a slobôd, sú tie, v ktorých táto nesprávna
aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou jednotlivých noriem tohto práva,
prípadne s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža kolízia
ústavných princípov, a naostatok za také možno považovať aj prípady svojvoľnej aplikácie
jednoduchého práva. Pojem svojvôle možno interpretovať na prípady, keď všeobecný súd
urobí taký výklad použitej právnej normy, ktorý je v extrémnom rozpore s právom na súdnu
ochranu a princípom spravodlivosti, alebo ho urobí v inom než zákonom ustanovenom
a v právnom myslení konsenzuálne akceptovanom význame či bez bližších
nerozpoznateľných kritérií (I. ÚS 533/2016). O svojvôli (arbitrárnosti) pri výklade
a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,
ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel
ich účel a význam (III. ÚS 264/05). V konkrétne prejednávanej veci o takýto prípad nejde.
43. K námietke sťažovateľa uvedenej v bode 6 tohto uznesenia ústavný súd
zdôrazňuje, že z relevantných častí napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva
skutočnosť, podľa ktorej bol súd prvej inštancie o zvolení si nového právneho zástupcu včas
(pred samotným pojednávaním vo veci) informovaný. Sťažovateľ ani v ústavnej sťažnosti
nepredkladá argumentáciu, ktorou by spochybňoval odôvodnenie napadnutého uznesenia
krajského súdu v kontexte doručenia oznámenia o novom právnom zastúpení advokátom
, ktoré by bolo spôsobilé spochybniť zároveň ukončenie
predchádzajúceho právneho zastupovania advokátom . Bez spochybnenia
účinnosti samotnej zmeny právneho zastupovania je preto aplikácia § 92 ods. 2 CSP
vo vzťahu k právnemu zastupovaniu advokátom , ktorý v čase vydania
rozsudku pre zmeškanie už nebol právnym zástupcom žalovanej, právne irelevantná.
44. Ani námietka obsiahnutá v bode 7 tohto uznesenia nie je podľa názoru ústavného
súdu v kontexte posúdenia ústavnosti odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu
relevantná. Vážnosť okolností, ktorými žalovaná ospravedlňovala svoju neprítomnosť
na pojednávaní, nebola totiž daná len kolíziou pojednávania nového právneho zástupcu,
ale aj okolnosťou danou samotnou zmenou právneho zastupovania vykonanou
pred pojednávaním, pre ktorú sa nový právny zástupca nestihol s právnou vecou oboznámiť.
45. K samotnej zmene právneho zastupovania v kontexte vážnosti okolnosti, ktorou
žalovaná ospravedlňuje svoju neprítomnosť na pojednávaní, ústavný súd konštatuje,
že takáto zmena právneho zastupovania v krátkom čase pred pojednávaním môže mať sama
osebe charakter účelovosti. V záujme odstránenia pochybnosti o tom, či tento úkon
žalovanej bol alebo nebol úkonom účelovosti, bolo v záujme spravodlivého usporiadania
vzťahov medzi stranami sporu zo strany krajského súdu ústavne udržateľné prihliadať
na doterajšie správanie žalovanej ako strany v spore (bod 35 tohto uznesenia). Pokiaľ preto
krajský súd ustálil aj na podklade doterajšieho správania žalovanej v spore,
že spravodlivému usporiadaniu vzťahov oboch strán v spore nezodpovedá taký postup súdu
prvej inštancie, ktorý vyhodnotí zvolenie si nového právneho zástupcu po takmer piatich
rokoch za irelevantné, ústavný súd konštatuje, že krajský súd pri hodnotení vážnosti
okolností nevybočil z hraníc voľnej úvahy danej mu zákonom a jeho odôvodnenie je
ústavne udržateľné. Opačný záver by totiž znamenal upretie práva žalovanej na prístup
k súdu a k uplatňovaniu jej práv v konaní pred všeobecným súdom a v konečnom dôsledku
by viedol k neprípustnému zásahu do jej práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces.
46. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd po oboznámení sa s odôvodnením
napadnutého uznesenia krajského súdu dospel k názoru, že obsahuje dostatok skutkových
a právnych záverov, a nezistil, že by tieto závery krajského súdu boli svojvoľné alebo
zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení
všeobecne záväzných právnych predpisov (predovšetkým § 277 ods. 2 CSP), ktorá by bola
popretím ich podstaty a zmyslu. Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu,
aby sa spochybňovali závery napadnutého uznesenia krajského súdu, pretože sú dostatočne
a presvedčivo odôvodnené.
47. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené
vo výrokovej časti tohto uznesenia, a ústavnú sťažnosť odmietol z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.
48. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd o ďalších návrhoch
uplatnených v ústavnej sťažnosti už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. novembra 2019
Miroslav D U R I Š
predseda senátu