Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 369/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-56

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. decembra 2018

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Jany Laššákovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a sudcu Sergeja Kohuta o prijatej sťažnosti ,

; ( ), ; (

), ; , ;

, ; , ;

, ; , ;

( ), ; ,

; , ;

, ; (

), ; ( ), ;

maloletého ( ), , zastúpeného zákonným

zástupcom ( ), ; maloletého

( ), , zastúpeného zákonným zástupcom

( ), ; maloletej

( ), , zastúpenej zákonnou zástupkyňou (

), ; maloletej ( ), ,

zastúpenej zákonnou zástupkyňou ( ), ;

maloletej ( ), , zastúpenej zákonnou

zástupkyňou ( ), ; právne zastúpených

advokátom doc. JUDr. Ing. Petrom Grendelom, PhD., Trieda SNP 42, Košice, vo veci

namietaného porušenia základného práva podľa ,

základného práva podľa a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Poprad

č. k. -124 zo 4. apríla 2018 takto

rozhodol:

Sťažnosti , ( ), (

), , , , ,

, ( ), , ,

, ( ), ( ),

maloletého ( ), zastúpeného zákonným zástupcom

( ), maloletého ( ), zastúpeného

zákonným zástupcom ( ), maloletej

( ), zastúpenej zákonnou zástupkyňou ( ),

maloletej ( ), zastúpenej zákonnou zástupkyňou

( ), maloletej ( ), zastúpenej

zákonnou zástupkyňou ( ), n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. júna 2018

doručená sťažnosť , ( ),

( ), , , ,

, , ( ), , ,

, ( ), ( ),

maloletého ( ), zastúpeného zákonným zástupcom

( ), maloletého ( ), zastúpeného

zákonným zástupcom ( ), maloletej

( ), zastúpenej zákonnou zástupkyňou ( ),

maloletej ( ), zastúpenej zákonnou zástupkyňou

( ), maloletej ( ), zastúpenej

zákonnou zástupkyňou [ (ďalej len „sťažovatelia“)],

ktorou namietali porušenie svojho základného práva podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), základného práva podľa a práva podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Okresného súdu Poprad (ďalej len „okresný súd“) č. k. -124

zo 4. apríla 2018 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

2. Ústavný súd uznesením č. k. -31 z 11. júla 2018 prijal sťažnosť

na ďalšie konanie.

3. Zo sťažnosti vyplýva, že okresný súd rozhodol rozsudkom pre zmeškanie

č. k. -136 z 22. decembra 2017 (ďalej len „rozsudok pre zmeškanie“), ktorým

vyhovel žalobe sťažovateľov o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Okresnému súdu bol 5. marca 2018 doručený návrh

(ďalej aj „žalovaná“ alebo „dotknutá osoba“), ako žalovanej na zrušenie rozsudku

pre zmeškanie.

Okresný súd vyzval 26. marca 2018 sťažovateľov, aby sa vyjadrili k návrhu

žalovanej na zrušenie rozsudku pre zmeškanie a tiež k odvolaniu žalovanej proti rozsudku

pre zmeškanie v lehote 15 dní.

Okresný súd napadnutým uznesením zrušil rozsudok pre zmeškanie „... v 7. deň

lehoty poskytnutej sťažovateľom na vyjadrenie k návrhu žalovaného na zrušenie rozsudku

pre zmeškanie, t. j. 8 dní pred uplynutím uvedenej lehoty...“.

4. Podľa názoru sťažovateľov okresný súd v napadnutom uznesení dostatočne

neodôvodnil, či možno považovať dôvod zmeškania pojednávania žalovanou

za ospravedlniteľný. Sťažovatelia odvíjajú porušenie základných práv aj od skutočnosti, že

„Okresný súd Poprad ďalej rozhodnutím o zrušení rozsudku pre zmeškanie pred uplynutím

lehoty poskytnutej sťažovateľom na vyjadrenie k návrhu na zrušenie rozsudku pre

zmeškanie porušil obmedzil sťažovateľom prístup k súdu...“.

5. Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd o ich sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„I. Právo sťažovateľov na súdnu ochranu garantované a právo

sťažovateľov na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd boli uznesením Okresného súdu Poprad

zo dňa 4.4.2018 s č. k. -124 porušené.

II. Právo sťažovateľov vlastniť majetok garantované bolo

uznesením Okresného súdu Poprad zo dňa 4.4.2018 s č. k. -124 porušené.

III. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Okresného súdu Poprad

zo dňa 4.4.2018 s č. k. -124 a vracia vec Okresnému súdu Poprad na ďalšie

konanie.

IV. Okresný súd Poprad je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto

konania.“

II.

Vyjadrenie odporcu

6. Listom zo 17. augusta 2018, doručeným ústavnému súdu 23. augusta 2018, sa

k sťažnosti ako odporca vyjadril okresný súd prostredníctvom svojho predsedu.

7. K sťažovateľmi uvedenej námietke, že okresný súd v napadnutom uznesení

neskúmal základnú podmienku na zrušenie rozsudku pre zmeškanie, a to, či dôvod

zmeškania pojednávania žalovanou možno považovať za ospravedlniteľný, odporca

uviedol: „Súd vyslovil právny záver, že kontumačný rozsudok predstavuje procesnú sankciu

za pasivitu žalovaného v spore, ktorú treba posudzovať tak, že žalovaný subjektívne

aj napriek tomu, že mohol vo veci nekoná, nemá o pojednávanie záujem a z tohto dôvodu je

na mieste ho sankciovať rozsudkom pre zmeškanie.

V bode 9) odôvodnenia napadnutého uznesenia súd konštatuje, že vzhľadom

na charakter veci, predmet sporu ako aj na uplatnenú výšku nároku, nedospel k záveru, že

žalovaný subjektívne nemal záujem o konanie na súde, bol vedome nečinný a to aj napriek

tomu, že o pojednávaní vedel. V ďalšej časti odôvodnenia súd konštatuje, že objektívne je

zrejme, že žalovanému došlo predvolanie na pojednávanie aj s so žalobou aj s poučením,

avšak podľa názoru súdu nečinnosť v konkrétnom prípade nemožno charakterizovať tým,

či mu bolo doručené objektívne predvolanie, ale subjektívna nečinnosť, že o doručení vedel,

avšak bez ďalšieho vo veci nekonal, pojednávania sa nezúčastnil, ani sa z tohto

neospravedlnil. Zároveň súd sa stotožnil s tvrdením žalovaného, že pri takomto spore

a pri takomto uplatnenom nároku zo strany žalobcov by bolo absolútne nelogické,

aby nemal záujem zúčastniť sa pojednávania, resp. svojou nečinnosťou ho bojkotovať.

S poukazom na citovanú časť odôvodnenia napadnutého uznesenia sa nemožno

stotožniť s tvrdeniami sťažovateľov, že súd sa v odôvodnení nezaoberal splnením zákonných

podmienok pre zrušenie rozsudku pre zmeškanie. Z obsahu napadnutého uznesenia je

zrejmé, že súd skúmal, či návrh na zrušenie rozsudku pre zmeškanie bol podaný včas a aj to,

či sú splnené podmienky, preto aby návrhu bolo vyhovené. Z obsahu odôvodnenia

jednoznačne vyplýva, že súdu absentovali také okolnosti, ktoré by mohol charakterizovať

ako subjektívnu nečinnosť žalovaného, ktorú považoval za podstatnú, čo vyplýva z právneho

záveru obsiahnutého v bode 8) odôvodnenia. Z bodu 9) odôvodnenia vyplýva aj to, že sa

zaoberal dôvodom uvádzaným žalovaným a aj keď sa v odôvodnení výslovne neuvádza, že

ide o ospravedlniteľný dôvod z kontextu odôvodnenia je zrejmé, že ho súd za takýto

považuje, pretože dôvod, ktorý je uvádzaný žalovaným nemôže napĺňať znaky subjektívnej

nečinnosti, ktoré by odôvodňovali zamietnutie návrhu na zrušenie rozsudku pre zmeškanie.“

8. K námietke sťažovateľov týkajúcej sa skutočnosti, že okresný súd rozhodol

napadnutým uznesením ešte pred uplynutím lehoty na vyjadrenie sa sťažovateľov k návrhu

na zrušenie rozsudku pre zmeškanie, odporca uviedol: „... je potrebné poukázať

na skutočnosť, že v danom prípade nejde o lehotu zákonnú, ale o lehotu určenú súdom

a z ustanovenia nevyplýva, že by v rozhodnutí o návrhu na zrušenie

pre zmeškanie mohol súd rozhodnúť, až po tom čo je žalobcovi tento návrh doručený,

resp. je mu poskytnutá lehota na vyjadrenie ako je to v prípade iných procesných inštitútov

(napr. odvolanie, alebo dovolanie). Podľa názoru súdu nedošlo ani k porušeniu článku

9 , ktorý upravuje postup súdu smerujúci k rozhodnutiu vo veci samej, pretože v danom

prípade ide o procesný návrh, ktorého podanie umožňuje ustanovenie ,

pričom súd musí iba posúdiť, či sú splnené podmienky pre rozhodnutie o tomto návrhu

a v prípade, že návrhu vyhovie, pokračuje v konaní ďalej. Z tohto dôvodu vydaním

uznesenia o zrušení rozsudku pre zmeškanie nemôže dôjsť k zásahu do práva na súdnu

ochranu vyplývajúceho z článku 46 ods. 1 . Sťažovateľom týmto postupom nebolo

odňaté právo na súdnu ochranu, pretože vo veci sa uskutočnilo ďalšie pojednávanie,

na ktorom súd prejednal uplatnený nárok, vykonal dokazovanie a v merite veci rozhodol.

Rovnako tak nemožno konštatovať, že by týmto postupom došlo k porušeniu článku 6 ods. 1

Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v zmysle ktorého každý

má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote

prejednaná nezávislým a nestranným súdom. Z odôvodnenia sťažnosti nie je zrejmé, v čom

by malo byť porušené ich základné právo vlastniť majetok, keďže súd o nároku žalobcov

rozhodol a to rozsudkom zo dňa 30.5.2018, ktorým sčasti priznal žalobcom v 1) - 5) rade

uplatnený nárok a vo vzťahu k žalobcom v 6) - 20) rade žalobu zamietol. Proti rozsudku

bolo podané odvolanie, tak zo strany žalobcov ako aj zo strany žalovaného, teda správnosť

napadnutého rozsudku bude predmetom preskúmania odvolacím súdom a za tohto stavu

nemožno vylúčiť, ani alternatívu, že žalobcovia budú v konečnom dôsledku vo veci úspešní.

Pochybnosť o opodstatnenosti sťažnosti vyvoláva aj okolnosť, že žalobcovia podali podnet

na podanie mimoriadneho dovolania, teda využívajú aj iné procesné inštitúty, ktoré by

mohli viesť k zrušeniu napadnutého uznesenia, a preto sťažnosť sťažovateľov možno

považovať za predčasnú.“

Odporca zároveň uviedol, že „navrhujeme sťažnosť sťažovateľov zamietnuť“

a „súhlasíme s upustením od ústneho pojednávania“.

Vyjadrenie dotknutej osoby

9. Ústavný súd na základe § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov vyzval ,

ako dotknutú osobu k možnému zaujatiu stanoviska k prijatej sťažnosti sťažovateľov.

Ústavnému súdu bolo 20. augusta 2018 doručené vyjadrenie dotknutej osoby

prostredníctvom jej právneho zástupcu.

10. Podľa názoru dotknutej osoby sťažovatelia neboli účastníkmi konania o návrhu

na zrušenie rozsudku pre zmeškanie podaného na okresnom súde dotknutou osobou

v procesnom postavení žalovanej, v dôsledku čoho okresný súd nemal povinnosť v zmysle

ustanovení v znení neskorších predpisov

(ďalej len „ “) doručovať návrh na zrušenie rozsudku pre zmeškanie sťažovateľom

v procesnom postavení žalobcov. Dotknutá osoba vo svojom vyjadrení uviedla: „Ak teda

Sťažovatelia vo svojej Sťažnosti poukazujú na skutočnosť, že súd vydal Uznesenie skôr, ako

im uplynula lehota na vyjadrenie sa k Návrhu na zrušenie, potom nebol takýto postup súdu

objektívne spôsobilý obmedziť Sťažovateľov na nimi uvádzaných zaručených

právach a slobodách. Z uvedeného potom vyplýva, že ak všeobecný súd zasielal

Sťažovateľom Návrh na zrušenie, tak uvedený postup realizoval len z informatívneho

hľadiska nad rámec ustanovení .

Obiter dictum si napokon nedovolíme nepodotknúť, že ešte pred podaním Sťažnosti

Sťažovateľov a teda aj pred vydaním Uznesenia ústavného súdu č. k. -31

zo dňa 11.07.2018 o prijatí Sťažnosti Sťažovateľov na ďalšie konanie, všeobecný súd

po vykonaní dokazovania následne už vydal Rozsudok Okresného súdu Poprad

č. k. -212 zo dňa 30.05.2018, proti ktorému podali odvolanie jednak

Sťažovatelia ako žalobcovia, ako aj ako žalovaná.“

11. V ďalšej časti svojho vyjadrenia dotknutá osoba citovala časť odôvodnenia

napadnutého uznesenia, čím podľa svojho názoru poukázala na to, že napadnuté uznesenie

nebolo prejavom svojvôle súdu, dôvody v ňom uvedené sú jasné a zrozumiteľné a že

v konečnom dôsledku je napadnuté uznesenie ústavne konformné a udržateľné.

Replika sťažovateľov

12. Listom doručeným ústavnému súdu 4. októbra 2018 zaslali sťažovatelia

k vyjadreniu odporcu svoje stanovisko (repliku). V stanovisku sťažovatelia uviedli,

že súhlasia s upustením od ústneho pojednávania v konaní pred ústavným súdom.

Podľa názoru sťažovateľov okresný súd nevyložil a dostatočne neodôvodnil pojem

„ospravedlniteľný dôvod“. V tejto súvislosti sťažovatelia poukázali jednak na judikatúru

Európskeho súdu pre ľudské práva (vo veci Georgiadis v. Grécko, vo veci H. v. Belgicko),

ako aj judikatúru ústavného súdu (, ).

Sťažovatelia zotrvali na tvrdení, že okresný súd neposkytol odpovede na tieto otázky:

„a. či a prípadne prečo dôvod zmeškania pojednávania tvrdený žalovaným

(o nezaevidovaní a nezažurnalizovaní doručeného predvolania do interného systému

žalovaného) považoval za ospravedlniteľný,

b. prečo pri rozhodovaní o zrušení rozsudku pre zmeškanie ignoroval, a teda sa

v napadnutom uznesení nevysporiadal so skutočnosťou že žalovaný bol nečinný už

od samého zahájenia sporového konania, keďže sa nielen nedostavil na pojednávanie, ale

sa dokonca ani nevyjadril k žalobe na výzvu súdu (obsahujúcu tiež poučenie, že v prípade

nevyjadrenia sa žalovaného môže byť vydaný rozsudok pre zmeškanie) a tiež skutočnosť

nečinnosti právneho zástupcu žalovaného, ktorý včas neoznámil súdu právne zastúpenie

žalovaného a nedoručil plnomocenstvo udelené mu žalovaným,

c. a prečo Okresný súd Poprad pri rozhodovaní nezohľadnil, že žalovaný tvrdený

dôvod zmeškania pojednávania ani nepreukázal.“

13. Vo vzťahu k nezachovaniu súdom poskytnutej lehoty na podanie vyjadrenia

k návrhu žalovanej na zrušenie rozsudku pre zmeškanie sťažovatelia uviedli: „V

nie je uvedené a v žiadnom prípade z neho nevyplýva, že by toto ustanovenie malo dopadať

len na postup súdu smerujúci k rozhodnutiu vo veci samej. Ustanovenie je jedným

zo základných princípov ovládajúcich konanie súdu podľa , čo je nepochybné aj z jeho

systémového zaradenia v úvode medzi základnými princípmi. Právo sťažovateľov

uvedené v je vyjadrením základnej zásady kontradiktórnosti občianskoprávneho

súdneho konania a v prípade sťažovateľov Okresný súd Poprad toto právo sťažovateľom

bezdôvodne odňal. Hoci to, že by súd mohol rozhodnúť o návrhu na zrušenie pre zmeškanie,

až po tom čo je žalobcovi návrh doručený, resp. je mu poskytnutá lehota na vyjadrenie,

z ustanovenia nevyplýva (ako uviedol vo vyjadrení Okresný súd Poprad),

vyplýva to zo základného princípu občianskoprávneho súdneho konania kontradiktórnosti,

vyjadreného výslovne v . Vyjadrenie okresného súdu Poprad neobstojí ani

s ohľadom na dikciu , podľa ktorej nemožno aplikovať izolovanie, ale

je potrebné ho vykladať aj v súlade s . Súd tak bol povinný lehotu na vyjadrenie

sťažovateľom poskytnúť a zachovať.“

14. Podľa názoru sťažovateľov: „... porušením ustanovení ako aj základných

princípov občianskoprávneho súdneho konania zo strany Okresného súdu Poprad

v neprospech sťažovateľov došlo k porušeniu práva sťažovateľov na súdnu ochranu

garantovaného a porušeniu článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, keďže Okresný súd Poprad svojvoľne, nezákonne,

nerešpektujúc ustanovenia a princípy a ústavné práva sťažovateľov, zrušil rozsudok

pre zmeškanie. Uvedený zásah do práv sťažovateľov nemôže zhojiť situácia, že Okresný súd

po zrušení rozsudku pre zmeškanie rozhodol (diametrálne odlišne) o nároku sťažovateľov

v pojednávaní konanom po zrušení rozsudku pre zmeškanie. V opačnom prípade by došlo

k popretiu inštitútu rozsudku pre zmeškanie a princípu právnej istoty a legitímneho

očakávania...

Nemožno súhlasiť ani s názorom Okresného súdu Poprad, že ústavná sťažnosť je

predčasná, keďže napadnuté uznesenie nemožno napadnúť riadnym ani mimoriadnym

opravným prostriedkom, ktorý by bol v dispozícii žalobcov. Dovolanie generálneho

prokurátora je mimoriadným opravným prostriedkom, ktorý nie je v dispozícii sťažovateľov

a podnet k nemu nie je opravným prostriedkom.“

III.

15. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

16. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

17. Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základných práv označených

v záhlaví tohto rozhodnutia napadnutým uznesením okresného súdu. Okresný súd mal

nedostatočným odôvodnením napadnutého uznesenia a ignorovaním poskytnutej lehoty

na podanie vyjadrenia zasiahnuť do základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu, resp.

odňať im právo na súdnu ochranu. Uvedené vady procesu sa mali napokon prejaviť

v zrušení rozsudku pre zmeškanie a v pokračovaní v konaní o náhradu nemajetkovej ujmy

v peniazoch.

18. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

19. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

20. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného

práva podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno

vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. ). Z tohto vyplýva, že právne východiská,

na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k obom

označeným právam v zásade identické ().

21. Pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov, ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane uvádza, že mu v zásade

neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia veci

všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom, resp. nadriadeným súdom a ani

ochrancom zákonnosti. Pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu

ochrany ústavnosti ústavný súd nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým

prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Povinnosť chrániť princípy spravodlivého

procesu na zákonnej úrovni patrí teda predovšetkým všeobecným súdom. Úloha ústavného

súdu pri rozhodovaní o sťažnosti, ktorou sa namieta porušenie základného práva na súdnu

ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím všeobecného súdu, sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonných predpisov

s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä

z toho hľadiska, či závery všeobecných súdov vyjadrené v napadnutom rozhodnutí sú

dostatočne odôvodnené, či nie sú arbitrárne alebo svojvoľné s priamym dopadom

na niektoré zo základných práv a slobôd (napr. , , ).

22. K porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie môže dôjsť predovšetkým

vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva

na nezávislom a nestrannom súde a ak by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom

návrhu (žalobe) fyzickej osoby alebo právnickej osoby (napr. ), ale tiež

v prípade, ak by rozhodnutie všeobecného súdu bolo arbitrárne, a teda bolo prejavom

zjavnej svojvôle pri výklade a aplikácii právnej normy, alebo ak by výrok rozhodnutia nebol

v súlade s priebehom konania (m. m. ).

23. Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka

konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,

t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí

dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre

vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi

konania. Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa

všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,

teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech

(nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. , ,

).

24. Ústavný súd pristúpil k preskúmaniu odôvodnenia napadnutého uznesenia

okresného súdu, aby posúdil zlučiteľnosť jeho obsahu s limitmi sťažovateľmi označených

článkov , ktorých porušenie namietajú. Uvedený prieskum vykonal ústavný súd

v medziach svojich právomocí, a teda posudzoval kvalitu odôvodnenia napadnutého

uznesenia okresného súdu a ústavnú súladnosť interpretácie právnej úpravy, ktorú konajúci

súd vo veci sťažovateľov aplikoval, inými slovami, ústavnú udržateľnosť napadnutého

uznesenia.

25. Okresný súd odôvodnil napadnuté uznesenie takto: «Rozsudok pre zmeškanie

žalovaného - kontumačný rozsudok predstavuje procesnú sankciu za pasivitu žalovaného

v spore. Pokiaľ sa týka procesnej pasivity túto treba posudzovať tak, že žalovaný

subjektívne aj napriek tomu, že mohol vo veci nekoná, nemá o pojednávanie záujem a z toho

dôvodu je na mieste „sankcionovať“ ho rozsudkom pre zmeškanie.

V konkrétnom prípade súd nedospel k záveru, vzhľadom na charakter veci, vzhľadom

aj na predmet sporu ako aj na uplatnenú výšku nároku, že žalovaný subjektívne nemal

záujem o konanie na súde, bol vedome nečinný, a to aj napriek tomu, že o pojednávaní

vedel. Z predloženého potvrdenia žalovaného, ktoré k návrhu na zrušenie rozsudku

pre zmeškanie pripojil vyplýva, že z technických dôvodov spočívajúcich v nesprávnom, resp.

neexistujúcom zaevidovaní a zažurnalizovaní podaní preberaných z elektronickej schránky

spoločnosti začiatkom decembra 2017 nedošlo k náležitému spracovaniu doručovaného

predvolania na pojednávanie na deň 22.12.2017 a z toho dôvodu o predmetnom

pojednávaní nemal vedomosť ani právny úsek a následne ani externá kancelária.

Objektívne je zrejmé, že žalovanému došlo predvolanie na pojednávanie aj spolu so žalobou

aj poučením, avšak podľa názoru súdu nečinnosť v konkrétnom prípade nemožno

charakterizovať tým, či mu bolo doručené objektívne predvolanie, ale subjektívna

nečinnosť, že o doručení vedel, avšak bez ďalšieho vo veci nekonal, pojednávania sa

nezúčastnil, ani sa z tohto neospravedlnil. Javí sa tiež logické tvrdenie žalovaného, že

pri takomto spore a pri takomto uplatnenom nároku zo strany žalobcov bolo by absolútne

nelogické, aby nemal záujem zúčastniť sa pojednávania, resp. svojou nečinnosťou ho

bojkotovať.»

26. Z uvedeného je zrejmé, že okresný súd považoval dôvod neúčasti na pojednávaní

predostretý žalovanou za ospravedlniteľný. Vzhľadom na to, že pojem „ospravedlniteľný

dôvod“ nie je právnou normou definovaný, je iba na úvahe súdu, ktoré okolnosti

v intenciách konkrétneho prípadu posúdi ako okolnosti hodné ospravedlnenia neúčasti

na pojednávaní.

Odpoveď okresného súdu na to, či žalovanou tvrdené okolnosti zmeškania

pojednávania sú ospravedlniteľné, je síce v napadnutom uznesení vyjadrená pomerne

stručne, avšak nie je nelogická či nedostatočná.

Ústavný súd nachádza motív podania ústavnej sťažnosti v tvrdení, podľa ktorého

„Okresný súd po zrušení rozsudku pre zmeškanie rozhodol (diametrálne odlišne) o nároku

sťažovateľov v pojednávaní konanom po zrušení rozsudku pre zmeškanie.“.

27. Nemožno súhlasiť s tvrdením sťažovateľov, že rozhodnutie okresného súdu

s odlišným výsledkom (v porovnaní s výsledkom rozsudku pre zmeškanie) je popretím

princípu právnej istoty a legitímneho očakávania. Z dikcie vyplýva, že súd

na pojednávaní po splnení formálnych podmienok obligatórne rozhodne rozsudkom

pre zmeškanie tak, ako je navrhnutý v petite žaloby, teda nevykonáva dokazovanie, ktoré by

malo vplyv na merito veci tak, ako v priebehu „riadneho“ konania.

28. Osobitosťou prerokúvanej veci je skutočnosť, že jej predmetom je zrušujúce

rozhodnutie okresného súdu, čo znamená, že konanie pred všeobecným súdom ďalej

pokračuje.

Pozornosti ústavného súdu neunikla časová súvislosť (na ktorú poukázali odporca

aj sťažovatelia) jednotlivých podaní sťažovateľov. Okresný súd vydal napadnuté uznesenie

4. apríla 2018. Právnemu zástupcovi sťažovateľov bolo napadnuté uznesenie doručené

22. apríla 2018. Sťažovatelia podali ústavnú sťažnosť síce v rámci zákonnej dvojmesačnej

lehoty na podanie sťažnosti (sťažnosť bola ústavnému súdu doručená 5. júna 2018), avšak

za procesnej situácie, v ktorej už o nároku sťažovateľov bolo rozhodnuté rozsudkom

okresného súdu č. k. -212 z 30. mája 2018 (ďalej len „rozsudok okresného

súdu“). Z vyjadrenia odporcu vyplýva, že proti rozsudku okresného súdu podali odvolanie

sťažovatelia aj žalovaná.

Z tohto pohľadu sa sťažnosť sťažovateľov javí ako účelovo podaná a odporujúca jej

účelu a zmyslu.

29. Ústavný súd, pridržiavajúc sa svojej stabilnej judikatúry, poukazuje na to, že

základné práva na súdnu ochranu (siedmy oddiel ) sú „výsledkové“, čo znamená, že

im musí zodpovedať proces ako celok. Skutočnosť, či napadnuté konanie vykazuje znaky

spravodlivého procesu, závisí od celého konania a konečného rozhodnutia všeobecných

súdov (m. m. , , , ). Aj z ďalšej

judikatúry ústavného súdu (napr. , ), obdobne ako z judikatúry

Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Komanický c. Slovenská republika, rozsudok

zo 4. 6. 2002) vyplýva, že ústavný súd a Európsky súd pre ľudské práva overujú, či konanie

posudzované ako celok bolo spravodlivé v zmysle až , resp.

dohovoru.

30. Ústavný súd sa nestotožňuje s argumentáciou sťažovateľov o odňatí práva

na súdnu ochranu, ktorú odôvodnili tým, že okresný súd podľa ich názoru „svojvoľne,

nezákonne, nerešpektujúc ustanovenia a princípy a ústavné práva sťažovateľov, zrušil

rozsudok pre zmeškanie“.

Odňatím možnosti konať sa rozumie nesprávny postup súdu, ktorý má za následok

znemožnenie realizácie procesných práv účastníka sporového konania. Vzhľadom

na pokračujúce konanie (okresný súd po zrušení rozsudku pre zmeškanie rozhodol

rozsudkom, proti ktorému podali odvolanie sťažovatelia aj žalovaná) majú sťažovatelia

reálnu možnosť uplatňovať svoje procesné práva.

31. Zo skutkového hľadiska treba zdôrazniť, že sťažovatelia právom tvrdia, že hoci

sudcovská lehota na podanie stanoviska k návrhu žalovanej na zrušenie rozsudku

pre zmeškanie a podaniu odvolania proti rozsudku pre zmeškanie mala uplynúť

12. apríla 2018, okresný súd rozhodol napadnutým uznesením 4. apríla 2018 (právnemu

zástupcovi sťažovateľov však bolo napadnuté uznesenie doručené 22. apríla 2018), a teda

táto lehota nebola zo strany súdu dodržaná.

V tejto súvislosti sa však javí ako podstatné tvrdenie okresného súdu, že v danom

prípade ide „... o procesný návrh, ktorého podanie umožňuje ustanovenie ,

pričom súd musí iba posúdiť, či sú splnené podmienky pre rozhodnutie o tomto návrhu

a v prípade, že návrhu vyhovie, pokračuje v konaní ďalej.“.

Z uvedeného vyplýva, že podstatným pre vydanie napadnutého uznesenia bolo jednak

podanie návrhu na zrušenie rozsudku pre zmeškanie a jednak posúdenie ospravedlnenia zo

strany súdu. Vyjadrenie sťažovateľov nemalo podstatný vplyv na vydanie napadnutého

uznesenia.

32. Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, že sťažnosti sťažovateľov

nevyhovel.

33. Vzhľadom na nevyhovenie sťažnosti ústavný súd nemohol rozhodovať o ďalších

návrhoch sťažovateľov, ktoré sú viazané na to, že sťažnosti by bolo vyhovené (zrušenie

napadnutého uznesenia okresného súdu, vrátenie veci na ďalšie konanie a úhrada trov

právneho zastúpenia).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. decembra 2018