Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 74 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (79)II. ÚS 369/2018
PDF · 272.39 KB
No categories available
II. ÚS 369/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. decembra 2018
v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Jany Laššákovej (sudkyňa
spravodajkyňa) a sudcu Sergeja Kohuta o prijatej sťažnosti ,
; ( ), ; (
), ; , ;
, ; , ;
, ; , ;
( ), ; ,
; , ;
, ; (
), ; ( ), ;
maloletého ( ), , zastúpeného zákonným
zástupcom ( ), ; maloletého
( ), , zastúpeného zákonným zástupcom
( ), ; maloletej
( ), , zastúpenej zákonnou zástupkyňou (
), ; maloletej ( ), ,
zastúpenej zákonnou zástupkyňou ( ), ;
maloletej ( ), , zastúpenej zákonnou
zástupkyňou ( ), ; právne zastúpených
advokátom doc. JUDr. Ing. Petrom Grendelom, PhD., Trieda SNP 42, Košice, vo veci
namietaného porušenia základného práva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Poprad
č. k. 7 C 38/2017-124 zo 4. apríla 2018 takto
rozhodol:
Sťažnosti , ( ), (
), , , , ,
, ( ), , ,
, ( ), ( ),
maloletého ( ), zastúpeného zákonným zástupcom
( ), maloletého ( ), zastúpeného
zákonným zástupcom ( ), maloletej
( ), zastúpenej zákonnou zástupkyňou ( ),
maloletej ( ), zastúpenej zákonnou zástupkyňou
( ), maloletej ( ), zastúpenej
zákonnou zástupkyňou ( ), n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. júna 2018
doručená sťažnosť , ( ),
( ), , , ,
, , ( ), , ,
, ( ), ( ),
maloletého ( ), zastúpeného zákonným zástupcom
( ), maloletého ( ), zastúpeného
zákonným zástupcom ( ), maloletej
( ), zastúpenej zákonnou zástupkyňou ( ),
maloletej ( ), zastúpenej zákonnou zástupkyňou
( ), maloletej ( ), zastúpenej
zákonnou zástupkyňou [ (ďalej len „sťažovatelia“)],
ktorou namietali porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
uznesením Okresného súdu Poprad (ďalej len „okresný súd“) č. k. 7 C 38/2017-124
zo 4. apríla 2018 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
2. Ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 369/2018-31 z 11. júla 2018 prijal sťažnosť
na ďalšie konanie.
3. Zo sťažnosti vyplýva, že okresný súd rozhodol rozsudkom pre zmeškanie
č. k. 7 C 38/2017-136 z 22. decembra 2017 (ďalej len „rozsudok pre zmeškanie“), ktorým
vyhovel žalobe sťažovateľov o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Okresnému súdu bol 5. marca 2018 doručený návrh
(ďalej aj „žalovaná“ alebo „dotknutá osoba“), ako žalovanej na zrušenie rozsudku
pre zmeškanie.
Okresný súd vyzval 26. marca 2018 sťažovateľov, aby sa vyjadrili k návrhu
žalovanej na zrušenie rozsudku pre zmeškanie a tiež k odvolaniu žalovanej proti rozsudku
pre zmeškanie v lehote 15 dní.
Okresný súd napadnutým uznesením zrušil rozsudok pre zmeškanie „... v 7. deň
lehoty poskytnutej sťažovateľom na vyjadrenie k návrhu žalovaného na zrušenie rozsudku
pre zmeškanie, t. j. 8 dní pred uplynutím uvedenej lehoty...“.
4. Podľa názoru sťažovateľov okresný súd v napadnutom uznesení dostatočne
neodôvodnil, či možno považovať dôvod zmeškania pojednávania žalovanou
za ospravedlniteľný. Sťažovatelia odvíjajú porušenie základných práv aj od skutočnosti, že
„Okresný súd Poprad ďalej rozhodnutím o zrušení rozsudku pre zmeškanie pred uplynutím
lehoty poskytnutej sťažovateľom na vyjadrenie k návrhu na zrušenie rozsudku pre
zmeškanie porušil čl. 9 CSP obmedzil sťažovateľom prístup k súdu...“.
5. Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd o ich sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„I. Právo sťažovateľov na súdnu ochranu garantované čl. 46 ods. 1 Ústavy a právo
sťažovateľov na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd boli uznesením Okresného súdu Poprad
zo dňa 4.4.2018 s č. k. 7C/38/2017-124 porušené.
II. Právo sťažovateľov vlastniť majetok garantované čl. 20 ods. 1 Ústavy bolo
uznesením Okresného súdu Poprad zo dňa 4.4.2018 s č. k. 7C/38/2017-124 porušené.
III. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Okresného súdu Poprad
zo dňa 4.4.2018 s č. k. 7C/38/2017-124 a vracia vec Okresnému súdu Poprad na ďalšie
konanie.
IV. Okresný súd Poprad je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto
konania.“
II.
Vyjadrenie odporcu
6. Listom zo 17. augusta 2018, doručeným ústavnému súdu 23. augusta 2018, sa
k sťažnosti ako odporca vyjadril okresný súd prostredníctvom svojho predsedu.
7. K sťažovateľmi uvedenej námietke, že okresný súd v napadnutom uznesení
neskúmal základnú podmienku na zrušenie rozsudku pre zmeškanie, a to, či dôvod
zmeškania pojednávania žalovanou možno považovať za ospravedlniteľný, odporca
uviedol: „Súd vyslovil právny záver, že kontumačný rozsudok predstavuje procesnú sankciu
za pasivitu žalovaného v spore, ktorú treba posudzovať tak, že žalovaný subjektívne
aj napriek tomu, že mohol vo veci nekoná, nemá o pojednávanie záujem a z tohto dôvodu je
na mieste ho sankciovať rozsudkom pre zmeškanie.
V bode 9) odôvodnenia napadnutého uznesenia súd konštatuje, že vzhľadom
na charakter veci, predmet sporu ako aj na uplatnenú výšku nároku, nedospel k záveru, že
žalovaný subjektívne nemal záujem o konanie na súde, bol vedome nečinný a to aj napriek
tomu, že o pojednávaní vedel. V ďalšej časti odôvodnenia súd konštatuje, že objektívne je
zrejme, že žalovanému došlo predvolanie na pojednávanie aj s so žalobou aj s poučením,
avšak podľa názoru súdu nečinnosť v konkrétnom prípade nemožno charakterizovať tým,
či mu bolo doručené objektívne predvolanie, ale subjektívna nečinnosť, že o doručení vedel,
avšak bez ďalšieho vo veci nekonal, pojednávania sa nezúčastnil, ani sa z tohto
neospravedlnil. Zároveň súd sa stotožnil s tvrdením žalovaného, že pri takomto spore
a pri takomto uplatnenom nároku zo strany žalobcov by bolo absolútne nelogické,
aby nemal záujem zúčastniť sa pojednávania, resp. svojou nečinnosťou ho bojkotovať.
S poukazom na citovanú časť odôvodnenia napadnutého uznesenia sa nemožno
stotožniť s tvrdeniami sťažovateľov, že súd sa v odôvodnení nezaoberal splnením zákonných
podmienok pre zrušenie rozsudku pre zmeškanie. Z obsahu napadnutého uznesenia je
zrejmé, že súd skúmal, či návrh na zrušenie rozsudku pre zmeškanie bol podaný včas a aj to,
či sú splnené podmienky, preto aby návrhu bolo vyhovené. Z obsahu odôvodnenia
jednoznačne vyplýva, že súdu absentovali také okolnosti, ktoré by mohol charakterizovať
ako subjektívnu nečinnosť žalovaného, ktorú považoval za podstatnú, čo vyplýva z právneho
záveru obsiahnutého v bode 8) odôvodnenia. Z bodu 9) odôvodnenia vyplýva aj to, že sa
zaoberal dôvodom uvádzaným žalovaným a aj keď sa v odôvodnení výslovne neuvádza, že
ide o ospravedlniteľný dôvod z kontextu odôvodnenia je zrejmé, že ho súd za takýto
považuje, pretože dôvod, ktorý je uvádzaný žalovaným nemôže napĺňať znaky subjektívnej
nečinnosti, ktoré by odôvodňovali zamietnutie návrhu na zrušenie rozsudku pre zmeškanie.“
8. K námietke sťažovateľov týkajúcej sa skutočnosti, že okresný súd rozhodol
napadnutým uznesením ešte pred uplynutím lehoty na vyjadrenie sa sťažovateľov k návrhu
na zrušenie rozsudku pre zmeškanie, odporca uviedol: „... je potrebné poukázať
na skutočnosť, že v danom prípade nejde o lehotu zákonnú, ale o lehotu určenú súdom
a z ustanovenia § 277 CSP nevyplýva, že by v rozhodnutí o návrhu na zrušenie
pre zmeškanie mohol súd rozhodnúť, až po tom čo je žalobcovi tento návrh doručený,
resp. je mu poskytnutá lehota na vyjadrenie ako je to v prípade iných procesných inštitútov
(napr. odvolanie, alebo dovolanie). Podľa názoru súdu nedošlo ani k porušeniu článku
9 CSP, ktorý upravuje postup súdu smerujúci k rozhodnutiu vo veci samej, pretože v danom
prípade ide o procesný návrh, ktorého podanie umožňuje ustanovenie § 277 ods. 2 CSP,
pričom súd musí iba posúdiť, či sú splnené podmienky pre rozhodnutie o tomto návrhu
a v prípade, že návrhu vyhovie, pokračuje v konaní ďalej. Z tohto dôvodu vydaním
uznesenia o zrušení rozsudku pre zmeškanie nemôže dôjsť k zásahu do práva na súdnu
ochranu vyplývajúceho z článku 46 ods. 1 Ústavy. Sťažovateľom týmto postupom nebolo
odňaté právo na súdnu ochranu, pretože vo veci sa uskutočnilo ďalšie pojednávanie,
na ktorom súd prejednal uplatnený nárok, vykonal dokazovanie a v merite veci rozhodol.
Rovnako tak nemožno konštatovať, že by týmto postupom došlo k porušeniu článku 6 ods. 1
Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v zmysle ktorého každý
má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote
prejednaná nezávislým a nestranným súdom. Z odôvodnenia sťažnosti nie je zrejmé, v čom
by malo byť porušené ich základné právo vlastniť majetok, keďže súd o nároku žalobcov
rozhodol a to rozsudkom zo dňa 30.5.2018, ktorým sčasti priznal žalobcom v 1) - 5) rade
uplatnený nárok a vo vzťahu k žalobcom v 6) - 20) rade žalobu zamietol. Proti rozsudku
bolo podané odvolanie, tak zo strany žalobcov ako aj zo strany žalovaného, teda správnosť
napadnutého rozsudku bude predmetom preskúmania odvolacím súdom a za tohto stavu
nemožno vylúčiť, ani alternatívu, že žalobcovia budú v konečnom dôsledku vo veci úspešní.
Pochybnosť o opodstatnenosti sťažnosti vyvoláva aj okolnosť, že žalobcovia podali podnet
na podanie mimoriadneho dovolania, teda využívajú aj iné procesné inštitúty, ktoré by
mohli viesť k zrušeniu napadnutého uznesenia, a preto sťažnosť sťažovateľov možno
považovať za predčasnú.“
Odporca zároveň uviedol, že „navrhujeme sťažnosť sťažovateľov zamietnuť“
a „súhlasíme s upustením od ústneho pojednávania“.
Vyjadrenie dotknutej osoby
9. Ústavný súd na základe § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov vyzval ,
ako dotknutú osobu k možnému zaujatiu stanoviska k prijatej sťažnosti sťažovateľov.
Ústavnému súdu bolo 20. augusta 2018 doručené vyjadrenie dotknutej osoby
prostredníctvom jej právneho zástupcu.
10. Podľa názoru dotknutej osoby sťažovatelia neboli účastníkmi konania o návrhu
na zrušenie rozsudku pre zmeškanie podaného na okresnom súde dotknutou osobou
v procesnom postavení žalovanej, v dôsledku čoho okresný súd nemal povinnosť v zmysle
ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalej len „ CSP“) doručovať návrh na zrušenie rozsudku pre zmeškanie sťažovateľom
v procesnom postavení žalobcov. Dotknutá osoba vo svojom vyjadrení uviedla: „Ak teda
Sťažovatelia vo svojej Sťažnosti poukazujú na skutočnosť, že súd vydal Uznesenie skôr, ako
im uplynula lehota na vyjadrenie sa k Návrhu na zrušenie, potom nebol takýto postup súdu
objektívne spôsobilý obmedziť Sťažovateľov na nimi uvádzaných ústavou zaručených
právach a slobodách. Z uvedeného potom vyplýva, že ak všeobecný súd zasielal
Sťažovateľom Návrh na zrušenie, tak uvedený postup realizoval len z informatívneho
hľadiska nad rámec ustanovení CSP.
Obiter dictum si napokon nedovolíme nepodotknúť, že ešte pred podaním Sťažnosti
Sťažovateľov a teda aj pred vydaním Uznesenia ústavného súdu č. k. II. ÚS 369/2018-31
zo dňa 11.07.2018 o prijatí Sťažnosti Sťažovateľov na ďalšie konanie, všeobecný súd
po vykonaní dokazovania následne už vydal Rozsudok Okresného súdu Poprad
č. k. 7C/38/2017-212 zo dňa 30.05.2018, proti ktorému podali odvolanie jednak
Sťažovatelia ako žalobcovia, ako aj ako žalovaná.“
11. V ďalšej časti svojho vyjadrenia dotknutá osoba citovala časť odôvodnenia
napadnutého uznesenia, čím podľa svojho názoru poukázala na to, že napadnuté uznesenie
nebolo prejavom svojvôle súdu, dôvody v ňom uvedené sú jasné a zrozumiteľné a že
v konečnom dôsledku je napadnuté uznesenie ústavne konformné a udržateľné.
Replika sťažovateľov
12. Listom doručeným ústavnému súdu 4. októbra 2018 zaslali sťažovatelia
k vyjadreniu odporcu svoje stanovisko (repliku). V stanovisku sťažovatelia uviedli,
že súhlasia s upustením od ústneho pojednávania v konaní pred ústavným súdom.
Podľa názoru sťažovateľov okresný súd nevyložil a dostatočne neodôvodnil pojem
„ospravedlniteľný dôvod“. V tejto súvislosti sťažovatelia poukázali jednak na judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva (vo veci Georgiadis v. Grécko, vo veci H. v. Belgicko),
ako aj judikatúru ústavného súdu (III. ÚS 311/07, I. ÚS 344/2010).
Sťažovatelia zotrvali na tvrdení, že okresný súd neposkytol odpovede na tieto otázky:
„a. či a prípadne prečo dôvod zmeškania pojednávania tvrdený žalovaným
(o nezaevidovaní a nezažurnalizovaní doručeného predvolania do interného systému
žalovaného) považoval za ospravedlniteľný,
b. prečo pri rozhodovaní o zrušení rozsudku pre zmeškanie ignoroval, a teda sa
v napadnutom uznesení nevysporiadal so skutočnosťou že žalovaný bol nečinný už
od samého zahájenia sporového konania, keďže sa nielen nedostavil na pojednávanie, ale
sa dokonca ani nevyjadril k žalobe na výzvu súdu (obsahujúcu tiež poučenie, že v prípade
nevyjadrenia sa žalovaného môže byť vydaný rozsudok pre zmeškanie) a tiež skutočnosť
nečinnosti právneho zástupcu žalovaného, ktorý včas neoznámil súdu právne zastúpenie
žalovaného a nedoručil plnomocenstvo udelené mu žalovaným,
c. a prečo Okresný súd Poprad pri rozhodovaní nezohľadnil, že žalovaný tvrdený
dôvod zmeškania pojednávania ani nepreukázal.“
13. Vo vzťahu k nezachovaniu súdom poskytnutej lehoty na podanie vyjadrenia
k návrhu žalovanej na zrušenie rozsudku pre zmeškanie sťažovatelia uviedli: „V čl. 9 CSP
nie je uvedené a v žiadnom prípade z neho nevyplýva, že by toto ustanovenie malo dopadať
len na postup súdu smerujúci k rozhodnutiu vo veci samej. Ustanovenie čl. 9 CSP je jedným
zo základných princípov ovládajúcich konanie súdu podľa CSP, čo je nepochybné aj z jeho
systémového zaradenia v úvode CSP medzi základnými princípmi. Právo sťažovateľov
uvedené v čl. 9 CSP je vyjadrením základnej zásady kontradiktórnosti občianskoprávneho
súdneho konania a v prípade sťažovateľov Okresný súd Poprad toto právo sťažovateľom
bezdôvodne odňal. Hoci to, že by súd mohol rozhodnúť o návrhu na zrušenie pre zmeškanie,
až po tom čo je žalobcovi návrh doručený, resp. je mu poskytnutá lehota na vyjadrenie,
z ustanovenia § 277 CSP nevyplýva (ako uviedol vo vyjadrení Okresný súd Poprad),
vyplýva to zo základného princípu občianskoprávneho súdneho konania kontradiktórnosti,
vyjadreného výslovne v čl. 9 CSP. Vyjadrenie okresného súdu Poprad neobstojí ani
s ohľadom na dikciu čl. 3 CSP, podľa ktorej § 277 CSP nemožno aplikovať izolovanie, ale
je potrebné ho vykladať aj v súlade s čl. 9 CSP. Súd tak bol povinný lehotu na vyjadrenie
sťažovateľom poskytnúť a zachovať.“
14. Podľa názoru sťažovateľov: „... porušením ustanovení CSP ako aj základných
princípov občianskoprávneho súdneho konania zo strany Okresného súdu Poprad
v neprospech sťažovateľov došlo k porušeniu práva sťažovateľov na súdnu ochranu
garantovaného čl. 46 CSP a porušeniu článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, keďže Okresný súd Poprad svojvoľne, nezákonne,
nerešpektujúc ustanovenia a princípy CSP a ústavné práva sťažovateľov, zrušil rozsudok
pre zmeškanie. Uvedený zásah do práv sťažovateľov nemôže zhojiť situácia, že Okresný súd
po zrušení rozsudku pre zmeškanie rozhodol (diametrálne odlišne) o nároku sťažovateľov
v pojednávaní konanom po zrušení rozsudku pre zmeškanie. V opačnom prípade by došlo
k popretiu inštitútu rozsudku pre zmeškanie a princípu právnej istoty a legitímneho
očakávania...
Nemožno súhlasiť ani s názorom Okresného súdu Poprad, že ústavná sťažnosť je
predčasná, keďže napadnuté uznesenie nemožno napadnúť riadnym ani mimoriadnym
opravným prostriedkom, ktorý by bol v dispozícii žalobcov. Dovolanie generálneho
prokurátora je mimoriadným opravným prostriedkom, ktorý nie je v dispozícii sťažovateľov
a podnet k nemu nie je opravným prostriedkom.“
III.
15. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
16. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
17. Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základných práv označených
v záhlaví tohto rozhodnutia napadnutým uznesením okresného súdu. Okresný súd mal
nedostatočným odôvodnením napadnutého uznesenia a ignorovaním poskytnutej lehoty
na podanie vyjadrenia zasiahnuť do základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu, resp.
odňať im právo na súdnu ochranu. Uvedené vady procesu sa mali napokon prejaviť
v zrušení rozsudku pre zmeškanie a v pokračovaní v konaní o náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch.
18. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
19. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
20. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno
vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97). Z tohto vyplýva, že právne východiská,
na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k obom
označeným právam v zásade identické (IV. ÚS 147/08).
21. Pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov, ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane uvádza, že mu v zásade
neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia veci
všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom, resp. nadriadeným súdom a ani
ochrancom zákonnosti. Pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu
ochrany ústavnosti ústavný súd nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým
prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Povinnosť chrániť princípy spravodlivého
procesu na zákonnej úrovni patrí teda predovšetkým všeobecným súdom. Úloha ústavného
súdu pri rozhodovaní o sťažnosti, ktorou sa namieta porušenie základného práva na súdnu
ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím všeobecného súdu, sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonných predpisov
s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä
z toho hľadiska, či závery všeobecných súdov vyjadrené v napadnutom rozhodnutí sú
dostatočne odôvodnené, či nie sú arbitrárne alebo svojvoľné s priamym dopadom
na niektoré zo základných práv a slobôd (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).
22. K porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie môže dôjsť predovšetkým
vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva
na nezávislom a nestrannom súde a ak by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom
návrhu (žalobe) fyzickej osoby alebo právnickej osoby (napr. I. ÚS 35/98), ale tiež
v prípade, ak by rozhodnutie všeobecného súdu bolo arbitrárne, a teda bolo prejavom
zjavnej svojvôle pri výklade a aplikácii právnej normy, alebo ak by výrok rozhodnutia nebol
v súlade s priebehom konania (m. m. II. ÚS 107/2018).
23. Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka
konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí
dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre
vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi
konania. Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,
teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech
(nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02,
24. Ústavný súd pristúpil k preskúmaniu odôvodnenia napadnutého uznesenia
okresného súdu, aby posúdil zlučiteľnosť jeho obsahu s limitmi sťažovateľmi označených
článkov ústavy, ktorých porušenie namietajú. Uvedený prieskum vykonal ústavný súd
v medziach svojich právomocí, a teda posudzoval kvalitu odôvodnenia napadnutého
uznesenia okresného súdu a ústavnú súladnosť interpretácie právnej úpravy, ktorú konajúci
súd vo veci sťažovateľov aplikoval, inými slovami, ústavnú udržateľnosť napadnutého
uznesenia.
25. Okresný súd odôvodnil napadnuté uznesenie takto: «Rozsudok pre zmeškanie
žalovaného - kontumačný rozsudok predstavuje procesnú sankciu za pasivitu žalovaného
v spore. Pokiaľ sa týka procesnej pasivity túto treba posudzovať tak, že žalovaný
subjektívne aj napriek tomu, že mohol vo veci nekoná, nemá o pojednávanie záujem a z toho
dôvodu je na mieste „sankcionovať“ ho rozsudkom pre zmeškanie.
V konkrétnom prípade súd nedospel k záveru, vzhľadom na charakter veci, vzhľadom
aj na predmet sporu ako aj na uplatnenú výšku nároku, že žalovaný subjektívne nemal
záujem o konanie na súde, bol vedome nečinný, a to aj napriek tomu, že o pojednávaní
vedel. Z predloženého potvrdenia žalovaného, ktoré k návrhu na zrušenie rozsudku
pre zmeškanie pripojil vyplýva, že z technických dôvodov spočívajúcich v nesprávnom, resp.
neexistujúcom zaevidovaní a zažurnalizovaní podaní preberaných z elektronickej schránky
spoločnosti začiatkom decembra 2017 nedošlo k náležitému spracovaniu doručovaného
predvolania na pojednávanie na deň 22.12.2017 a z toho dôvodu o predmetnom
pojednávaní nemal vedomosť ani právny úsek a následne ani externá kancelária.
Objektívne je zrejmé, že žalovanému došlo predvolanie na pojednávanie aj spolu so žalobou
aj poučením, avšak podľa názoru súdu nečinnosť v konkrétnom prípade nemožno
charakterizovať tým, či mu bolo doručené objektívne predvolanie, ale subjektívna
nečinnosť, že o doručení vedel, avšak bez ďalšieho vo veci nekonal, pojednávania sa
nezúčastnil, ani sa z tohto neospravedlnil. Javí sa tiež logické tvrdenie žalovaného, že
pri takomto spore a pri takomto uplatnenom nároku zo strany žalobcov bolo by absolútne
nelogické, aby nemal záujem zúčastniť sa pojednávania, resp. svojou nečinnosťou ho
bojkotovať.»
26. Z uvedeného je zrejmé, že okresný súd považoval dôvod neúčasti na pojednávaní
predostretý žalovanou za ospravedlniteľný. Vzhľadom na to, že pojem „ospravedlniteľný
dôvod“ nie je právnou normou definovaný, je iba na úvahe súdu, ktoré okolnosti
v intenciách konkrétneho prípadu posúdi ako okolnosti hodné ospravedlnenia neúčasti
na pojednávaní.
Odpoveď okresného súdu na to, či žalovanou tvrdené okolnosti zmeškania
pojednávania sú ospravedlniteľné, je síce v napadnutom uznesení vyjadrená pomerne
stručne, avšak nie je nelogická či nedostatočná.
Ústavný súd nachádza motív podania ústavnej sťažnosti v tvrdení, podľa ktorého
„Okresný súd po zrušení rozsudku pre zmeškanie rozhodol (diametrálne odlišne) o nároku
sťažovateľov v pojednávaní konanom po zrušení rozsudku pre zmeškanie.“.
27. Nemožno súhlasiť s tvrdením sťažovateľov, že rozhodnutie okresného súdu
s odlišným výsledkom (v porovnaní s výsledkom rozsudku pre zmeškanie) je popretím
princípu právnej istoty a legitímneho očakávania. Z dikcie § 274 CSP vyplýva, že súd
na pojednávaní po splnení formálnych podmienok obligatórne rozhodne rozsudkom
pre zmeškanie tak, ako je navrhnutý v petite žaloby, teda nevykonáva dokazovanie, ktoré by
malo vplyv na merito veci tak, ako v priebehu „riadneho“ konania.
28. Osobitosťou prerokúvanej veci je skutočnosť, že jej predmetom je zrušujúce
rozhodnutie okresného súdu, čo znamená, že konanie pred všeobecným súdom ďalej
pokračuje.
Pozornosti ústavného súdu neunikla časová súvislosť (na ktorú poukázali odporca
aj sťažovatelia) jednotlivých podaní sťažovateľov. Okresný súd vydal napadnuté uznesenie
4. apríla 2018. Právnemu zástupcovi sťažovateľov bolo napadnuté uznesenie doručené
22. apríla 2018. Sťažovatelia podali ústavnú sťažnosť síce v rámci zákonnej dvojmesačnej
lehoty na podanie sťažnosti (sťažnosť bola ústavnému súdu doručená 5. júna 2018), avšak
za procesnej situácie, v ktorej už o nároku sťažovateľov bolo rozhodnuté rozsudkom
okresného súdu č. k. 7 C 38/2017-212 z 30. mája 2018 (ďalej len „rozsudok okresného
súdu“). Z vyjadrenia odporcu vyplýva, že proti rozsudku okresného súdu podali odvolanie
sťažovatelia aj žalovaná.
Z tohto pohľadu sa sťažnosť sťažovateľov javí ako účelovo podaná a odporujúca jej
účelu a zmyslu.
29. Ústavný súd, pridržiavajúc sa svojej stabilnej judikatúry, poukazuje na to, že
základné práva na súdnu ochranu (siedmy oddiel ústavy) sú „výsledkové“, čo znamená, že
im musí zodpovedať proces ako celok. Skutočnosť, či napadnuté konanie vykazuje znaky
spravodlivého procesu, závisí od celého konania a konečného rozhodnutia všeobecných
súdov (m. m. III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06, II. ÚS 155/08). Aj z ďalšej
judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 79/03, I. ÚS 236/03), obdobne ako z judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Komanický c. Slovenská republika, rozsudok
zo 4. 6. 2002) vyplýva, že ústavný súd a Európsky súd pre ľudské práva overujú, či konanie
posudzované ako celok bolo spravodlivé v zmysle čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1
dohovoru.
30. Ústavný súd sa nestotožňuje s argumentáciou sťažovateľov o odňatí práva
na súdnu ochranu, ktorú odôvodnili tým, že okresný súd podľa ich názoru „svojvoľne,
nezákonne, nerešpektujúc ustanovenia a princípy CSP a ústavné práva sťažovateľov, zrušil
rozsudok pre zmeškanie“.
Odňatím možnosti konať sa rozumie nesprávny postup súdu, ktorý má za následok
znemožnenie realizácie procesných práv účastníka sporového konania. Vzhľadom
na pokračujúce konanie (okresný súd po zrušení rozsudku pre zmeškanie rozhodol
rozsudkom, proti ktorému podali odvolanie sťažovatelia aj žalovaná) majú sťažovatelia
reálnu možnosť uplatňovať svoje procesné práva.
31. Zo skutkového hľadiska treba zdôrazniť, že sťažovatelia právom tvrdia, že hoci
sudcovská lehota na podanie stanoviska k návrhu žalovanej na zrušenie rozsudku
pre zmeškanie a podaniu odvolania proti rozsudku pre zmeškanie mala uplynúť
12. apríla 2018, okresný súd rozhodol napadnutým uznesením 4. apríla 2018 (právnemu
zástupcovi sťažovateľov však bolo napadnuté uznesenie doručené 22. apríla 2018), a teda
táto lehota nebola zo strany súdu dodržaná.
V tejto súvislosti sa však javí ako podstatné tvrdenie okresného súdu, že v danom
prípade ide „... o procesný návrh, ktorého podanie umožňuje ustanovenie § 277 ods. 2 CSP,
pričom súd musí iba posúdiť, či sú splnené podmienky pre rozhodnutie o tomto návrhu
a v prípade, že návrhu vyhovie, pokračuje v konaní ďalej.“.
Z uvedeného vyplýva, že podstatným pre vydanie napadnutého uznesenia bolo jednak
podanie návrhu na zrušenie rozsudku pre zmeškanie a jednak posúdenie ospravedlnenia zo
strany súdu. Vyjadrenie sťažovateľov nemalo podstatný vplyv na vydanie napadnutého
uznesenia.
32. Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, že sťažnosti sťažovateľov
nevyhovel.
33. Vzhľadom na nevyhovenie sťažnosti ústavný súd nemohol rozhodovať o ďalších
návrhoch sťažovateľov, ktoré sú viazané na to, že sťažnosti by bolo vyhovené (zrušenie
napadnutého uznesenia okresného súdu, vrátenie veci na ďalšie konanie a úhrada trov
právneho zastúpenia).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. decembra 2018