Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 344/2010

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. apríla 2011 v senáte

zloženom z predsedu Petra Brňáka a zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Milana

Ľalíka v konaní o sťažnosti Ing. F. K., M., zastúpeného advokátkou Mgr. K. B., Advokátska

kancelária, P., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom č. k. -135 z 19. marca 2009 takto

rozhodol:

1. Základné právo Ing. F. K. na súdnu a inú právnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k.

-135 z 19. marca 2009 p o r u š e n é b o l o .

2. Rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. -135 z 19. marca 2009 z r u š

u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Prešove j e p o v i n n ý uhradiť Ing. F. K. trovy konania v sume

254,88 € (slovom dvestopäťdesiatštyri eur a osemdesiatosem centov) na účet jeho právnej

zástupkyne Mgr. K. B. v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 8. marca

2010 doručená sťažnosť Ing. F. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. -135 z 19. marca

2009 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

2. Sťažovateľ sa na ústavnom súde domáhal vydania nálezu, ktorým ústavný súd

vysloví porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru, zrušenia rozsudku

krajského súdu a priznania náhrady trov právneho zastúpenia. Ústavný súd uznesením č. k.

-13 z 30. septembra 2010 prijal sťažnosť na ďalšie konanie.

3. Účastníci konania ústavnému súdu oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci bez

ústneho pojednávania. Ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) sťažnosť prerokoval na neverejnom zasadnutí senátu.

4. Na základe výzvy ústavného súdu podal vo veci krajský súd vyjadrenie sp. zn.

Spr. 10170/2010 z 30. novembra 2010, v ktorom uviedol: „... Okresný súd sa priklonil

k názoru, že samotné rozhodnutie o porušení práva navrhovateľa je dostatočným

zadosťučinením a nie je potrebné už rozhodovať o nemajetkovej ujme v peniazoch. Aj

odvolací súd je toho názoru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa v tejto časti je správne,

pretože pri skonštatovaní nesprávneho úradného postupu súdu je navrhovateľovi poskytnuté

dostatočné ospravedlnenie za nesprávny postup sudcov, pokiaľ zamedzili navrhovateľovi

prístup k informáciám, t. j. prikázali mu vypnúť nahrávacie zariadenie.

Bolo na úvahe súdu, či intenzita zásahu do práv navrhovateľa na informácie bola

takého zásahu, že mohla spôsobiť navrhovateľovi takú ujmu v jeho práve, pre ktorú je

potrebné navrhovateľa odškodniť aj v peniazoch. Navrhovateľ v tejto veci poukázal na to,

že bol dvakrát ponížený konaním sudcov pred protistranou, že si pripadal ako žiak v škole.

Ak v súdnych konaniach sa riešili otázky rozvodu manželstva, obnovu predošlého stavu

a nariadenie predbežného opatrenia, tak tieto dva súdne pojednávania mohli byť z hľadiska

navrhovateľa vnímané s väčším emotívnym dopadom. Pre navrhovateľa, ak bol

usmerňovaný sudcom a daný pokyn na výmaz záznamu, resp. nepovolenie záznamu, ešte

nevyhnutne nemuseli znamenať tvrdené poníženie účastníka pred protistranou, ak

z hľadiska súdu a zásahov súdu v priebehu súdneho konania môžu byť chápané ako bežný

postup, len pokiaľ sa súdom riadi priebeh súdneho pojednávania. Nesprávny zásah sudcu

a zákaz navrhovateľovi vyhotovovať záznam, resp. vymazať tento záznam, nemuseli byť

druhou stranou chápané ako snaha súdu znemožniť navrhovateľa v súdnom konaní, resp.

nemali byť prejavom zaujatosti sudcu vo vzťahu k navrhovateľovi.

Odvolací súd je toho názoru, že zásah do práv navrhovateľa na prístup

k informáciám nevyžaduje ešte ďalšiu účinnú a efektívnu ochranu jeho práv vo forme

náhrady nemajetkovej ujmy finančným odškodnením, ale postačuje skonštatovanie

porušenia práv navrhovateľa ako forma ospravedlnenia v samotnom výroku rozsudku

Okresného súdu Stará Ľubovňa. Krajský súd preto potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa

v jeho napadnutej časti o zamietnutí návrhu na zaplatenie nemajetkovej ujmy.

Preto okolnosti uvádzané navrhovateľom v ústavnej sťažnosti považujeme za

nedôvodné a predmetnú sťažnosť navrhujeme zamietnuť.“

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

6. Sťažovateľ sa žalobou podanou na Okresnom súde Stará Ľubovňa (ďalej len

„okresný súd“) potom, čo ústavný súd uznesením č. k. -29 z 23. februára

2005 zastavil konanie o ústavnej sťažnosti pre porušenie základného práva slobodne

prijímať a rozširovať informácie podľa a 2 a dohovoru

domáhal, aby okresný súd vyslovil, že postupom Okresného súdu Humenné na

pojednávaniach uskutočnených 25. marca 2004 vo veci vedenej pod sp. zn.

a 16. septembra 2004 vo veci vedenej pod sp. zn. došlo k porušeniu jeho

práva slobodne prijímať a rozširovať informácie, a to v dôsledku toho, že mu počas

pojednávaní nebolo umožnené zhotovovať z nich zvukový záznam. Sťažovateľ sa zároveň

domáhal, aby Okresnému súdu Humenné bola uložená povinnosť zaplatiť mu nemajetkovú

ujmu a nahradiť trovy konania. Okresný súd rozsudkom č. k. -101

z 19. februára 2008 vo veci rozhodol tak, že konanie v časti týkajúcej sa veci vedenej pod

sp. zn. zastavil, v časti týkajúcej sa veci vedenej pod sp. zn.

vyslovil porušenie práva sťažovateľa, zamietol jeho návrh na zaplatenie nemajetkovej ujmy

a žiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov konania. Proti tomuto rozsudku podal

sťažovateľ odvolanie v časti zamietnutia návrhu na zaplatenie nemajetkovej ujmy

a nepriznania náhrady trov konania. Predmetom sťažnosti v konaní pred ústavným súdom je

namietané porušenie základného práva sťažovateľa podľa a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 19. marca 2009,

ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu v napadnutej časti týkajúcej sa zamietnutia

návrhu na zaplatenie nemajetkovej ujmy sťažovateľovi a nepriznania náhrady trov

prvostupňového konania a rovnako mu nepriznal ani náhradu trov odvolacieho konania.

Proti rozhodnutiu krajského súdu podal sťažovateľ sťažnosť ústavnému súdu, ktorou

namietal porušenie a dohovoru. Ústavný súd sťažnosť

uznesením č. k. -20 z 10. septembra 2009 z dôvodu nevyčerpania dovolania

ako neprípustnú odmietol. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

uznesením sp. zn. z 27. októbra 2009 dovolanie odmietol. Sťažovateľ podal

ústavnému súdu novú ústavnú sťažnosť 8. marca 2010.

7. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného

práva podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno

vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. ), preto ústavný súd primerane k problému

používa aj judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva ratione materiae aj právo na

rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov konania v súlade so zákonom (Robins

c. Spojené kráľovstvo z 23. septembra 1997).

Ústavný súd k uvedenému uvádza, že v súlade so svojou ustálenou judikatúrou nie je

zásadne oprávnený ani povinný preskúmavať a posudzovať skutkové zistenia a právne

názory všeobecných súdov, ktoré sú základom ich rozhodnutí.

Preskúmanie rozhodnutia všeobecného súdu v konaní pred ústavným súdom má

opodstatnenie len v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo napadnutým

rozhodnutím (opatrením alebo iným zásahom) došlo k porušeniu základného práva alebo

slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (, ,

, ).

8. Ústavný súd predovšetkým zdôrazňuje, že tak okresný súd, ako aj krajský súd

vo veci rozhodovali potom, keď ústavný súd uznesením č. k. -29

z 23. februára 2005 konanie o sťažnosti sťažovateľa pre porušenie práva podľa čl. 26 ods. 1

a 2 a dohovoru zastavil a vyslovil, že sťažovateľ má k dispozícii účinný

prostriedok nápravy na ochranu ním označených práv postupom podľa

Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“). Sťažovateľ

uvedený prostriedok nápravy využil a ochranu svojich práv si uplatnil na okresnom súde,

ktorý vo veci rozhodol rozsudkom, ktorým zastavil konanie v časti, v ktorej bolo postupom

Okresného súdu Humenné na verejnom pojednávaní 25. marca 2004 vo veci vedenej pod

sp. zn. porušené právo sťažovateľa slobodne prijímať a rozširovať informácie

pomocou zvukového záznamu s odôvodnením, že v čase od 1. júla 1969 do 1. júla 2004 bol

platným a účinným o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím

orgánu štátu alebo nezákonným úradným postupom (ďalej len „“),

ktorý nepoznal inštitút nemajetkovej ujmy. Ďalej vyslovil, že postupom Okresného súdu

Humenné na verejnom pojednávaní 16. septembra 2004 vo veci vedenej pod sp. zn.

bolo porušené právo sťažovateľa slobodne prijímať a rozširovať informácie

pomocou zvukového záznamu. Okresný súd zamietol návrh na zaplatenie nemajetkovej

ujmy v sume 50 000 Sk (1 659,69 €) a žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu

trov tohto konania. Sťažovateľ podal proti rozsudku okresného súdu odvolanie, v ktorom

namietal nepriznanie nemajetkovej ujmy a náhrady trov konania. Krajský súd sa v celom

rozsahu stotožnil so závermi okresného súdu, potvrdil rozsudok okresného súdu

v napadnutej časti a nepriznal žalovanému náhradu trov odvolacieho konania.

9. Ústavný súd zhodne so sťažovateľom uvádza, že za porušenie práva na

spravodlivé súdne konanie treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho

odôvodnenia súdneho rozhodnutia, pričom súčasťou práva na dostatočné odôvodnenie

súdneho rozhodnutia je aj právo účastníkov súdneho konania, aby sa súd vyrovnal s ich

argumentmi a návrhmi. Sťažovateľ v odvolaní smerujúcom proti rozsudku okresného súdu

v časti týkajúcej sa zamietnutia návrhu na zaplatenie majetkovej ujmy a náhrady trov

konania podrobne uviedol dôvody, pre ktoré ho považuje za nezodpovedajúci skutkovým

zisteniam. Poukázal predovšetkým na genézu prípadu, opakované porušenie práva na

prijímanie informácií tým istým súdom, odôvodnenosť priznania náhrady nemajetkovej

ujmy a náhrady trov konania.

10. Odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu považuje ústavný súd za nedostatočné

a arbitrárne z dôvodu, že krajský súd sa dôsledne nevysporiadal s argumentáciou

sťažovateľa v časti odvolania týkajúcej sa nepriznania náhrady nemajetkovej ujmy

v konkrétnych skutkových okolnostiach sťažovateľovej situácie a pri posúdení intenzity

zásahu do práva na informácie, ku ktorému došlo postupom súdu. Ústavný súd zhodne

so sťažovateľom konštatuje, že napadnuté rozhodnutie krajského súdu pri uplatnení

ustanovenia neposkytuje jasnú odpoveď, ako súd zákonnú

formuláciu „dostatočné zadosťučinenie vzhľadom na spôsobenú ujmu“ aplikoval, keďže ide

o neurčitý právny pojem, ktorý si vyžaduje aplikáciu a hodnotové naplnenie tohto pojmu

s ohľadom na konkrétne skutkové okolnosti prípadu.

Krajský súd vo svojom rozhodnutí neuviedol žiadnu argumentáciu, na základe ktorej

by bolo možné zistiť intenzitu porušenia základného práva na informácie, ktorá by

odôvodňovala konštatovanie porušenia práva bez priznania náhrady nemajetkovej ujmy

v peniazoch a nepriznania trov konania za dostatočné. Ústavný súd preto zdôrazňuje, že

v rozhodnutí krajského súdu ostal opomenutý najpodstatnejší aspekt celého prípadu, t. j.

porušenie základného práva na informácie, jeho intenzita a dôvody na vyslovenie záveru

o dostatočnosti zadosťučinenia konštatovaním porušenia práva bez priznania finančného

zadosťučinenia a náhrady trov konania.

11. V sa zaručuje základné právo na súdnu a inú právnu ochranu.

Aj zákonná úprava platenia a náhrady trov konania obsiahnutá najmä v Občianskom

súdnom poriadku (ďalej aj „OSP“) určuje, či je základné právo na súdnu ochranu naplnené

reálnym obsahom ( v spojení s ). Pritom treba dbať na to,

aby nikto len z dôvodu, že uplatní svoje základné právo na súdnu ochranu, neutrpel

materiálnu ujmu v dôsledku inštitútu platenia trov konania za predpokladu, že taký účastník

konania bol úspešný, a to bez zreteľa na jeho postavenie v konaní (m. m. ).

Ústavný súd zdôrazňuje, že rozhodnutiami všeobecných súdov o trovách konania

možno zasiahnuť do základných práv a slobôd. Rozhodnutím o trovách konania možno

predovšetkým porušiť právo na súdnu ochranu. Ústavný súd už rozhodoval o ústavnosti

rozhodnutím o trovách (napr. , , ).

12. Ústavný súd preskúmal napadnuté rozhodnutie krajského súdu a konštatoval, že

jeho rozhodnutie týkajúce sa nepriznania náhrady trov konania úspešnému sťažovateľovi je

v rozpore so zásadou spravodlivého súdneho konania obsiahnutou v

a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že všeobecný súd musí vykladať a používať

ustanovenia v súlade s účelom základného práva na súdnu

ochranu. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno obmedziť základné právo na

súdnu ochranu bez zákonného podkladu. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z toho, že

všeobecné súdy majú poskytovať v občianskom súdnom konaní materiálnu ochranu

zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov

účastníkov ( , obdobne , ).

Z vyplýva, že ustanovenia o trovách konania pred súdom prvého

stupňa platia i pre odvolacie konanie.

Táto zásada platí ako v konaní na prvom stupni, tak aj v odvolacom konaní

a neposudzuje sa za každé štádium konania osobitne, ale podľa úspechu vo veci.

Podľa aj keď mal účastník vo veci úspech len čiastočný, môže mu

súd priznať plnú náhradu trov konania, ak mal neúspech v pomerne nepatrnej časti alebo ak

rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu; v takom

prípade sa základná sadzba tarifnej odmeny advokáta vypočíta z výšky súdom priznaného

plnenia.

Krajský súd svoje rozhodnutie o trovách konania odôvodnil takto: „Krajský súd

potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa aj vo výroku o náhrade trov prvostupňového

konania. Okresný súd správne rozhodol o náhrade trov konania podľa pomeru úspechu

účastníkov v súdnom konaní. Navrhovateľ v konaní bol úspešný zhruba v polovici, preto

mohol okresný súd s poukazom na ustanovenie nepriznať účastníkom

náhradu trov konania.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142

ods. 1 Neúspešný navrhovateľ nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

Odporcovi v odvolacom konaní trovy nevznikli, preto odporcovi nebola priznaná náhrada

trov odvolacieho konania.“

Predmetom odvolania sa nestal rozsudok okresného súdu vo výroku o zastavení

konania v časti, že postupom Okresného súdu Humenné na verejnom pojednávaní 25. marca

2004 vo veci vedenej pod sp. zn. bolo porušené právo sťažovateľa slobodne

prijímať a rozširovať informácie pomocou zvukového záznamu, a v časti, v ktorej okresný

súd vyslovil, že postupom Okresného súdu Humenné na verejnom pojednávaní

16. septembra 2004 vo veci vedenej pod sp. zn. bolo porušené právo

sťažovateľa slobodne prijímať a rozširovať informácie pomocou zvukového záznamu. Oba

výroky sa týkajú práva slobodne prijímať a rozširovať informácie, pričom z odôvodnenia

rozsudku okresného súdu vyplýva, že bolo náležite preukázané, že k jeho porušeniu došlo

v oboch uvedených prípadoch. O zastavení konania v prvom prípade rozhodol okresný súd

podľa z dôvodu neexistencie vecnej príslušnosti a berúc do úvahy aj

skutočnosť, že platná právna úprava v čase porušenia práva sťažovateľa (

Zb.) nepoznala inštitút nemajetkovej ujmy.

Odvolací súd potvrdil právny záver okresného súdu vo výroku o náhrade trov

prvostupňového konania a uviedol, že okresný súd podľa pomeru úspechu účastníkov

v súdnom konaní rozhodol podľa správne, keď vzhľadom na polovičnú

úspešnosť sťažovateľa v konaní mu nepriznal náhradu trov konania. O trovách odvolacieho

konania krajský súd rozhodol podľa v spojení s

a sťažovateľovi nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.

Krajský súd v uvedenom prípade nepostupoval podľa , neprihliadol

na úspešnosť sťažovateľa v konaní a špecifické okolnosti prípadu, neuznal oprávnenie

sťažovateľa na zaplatenie nemajetkovej ujmy, čo v konečnom dôsledku viedlo k tomu, že

po uplatnení si svojho základného práva na súdnu ochranu utrpel aj majetkovú ujmu

v dôsledku platenia trov konania, čo v závere viedlo nielen k znehodnoteniu úspechu

sťažovateľa (v striktnom ponímaní chápaného ako čiastočného) v predmetnom súdnom

konaní, ale predovšetkým týmto rozhodnutím o nepriznaní žiadnych trov konania bolo

zasiahnuté aj do jeho majetkovej sféry.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd konštatuje, že odôvodnenie rozsudku

krajského súdu v časti týkajúcej sa nepriznania nemajetkovej ujmy sťažovateľovi a absencia

odôvodnenia rozhodnutia o nepriznaní trov konania je vzhľadom na obsah základného práva

podľa a práva podľa dohovoru z ústavného hľadiska

neakceptovateľné, v dôsledku čoho ústavný súd dospel k záveru, že napadnutými výrokmi

rozsudku krajského súdu sp. zn. z 19. marca 2009 bolo porušené základné

právo sťažovateľa podľa a právo podľa dohovoru.

III.

13. Ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, rozhodnutie, ktorým bolo porušené základné

právo, zruší ( ) a vec môže vrátiť na ďalšie konanie [

ods. 3 písm. b) ]. V danom prípade bolo v záujme ochrany

základných práv sťažovateľa potrebné nielen napadnuté rozhodnutie krajského súdu zrušiť,

ale aj vrátiť vec na ďalšie konanie, v ktorom krajský súd opätovne rozhodne o odvolaní

sťažovateľa. V ďalšom postupe bude krajský súd viazaný právnym názorom ústavného súdu

vysloveným v tomto rozhodnutí ( ). Krajský súd bude

tiež viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho

doručením ( ).

14. Ústavný súd napokon podľa rozhodol aj

o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia

v konaní pred ústavným súdom. Sťažovateľ si v sťažnosti uplatnil trovy právneho

zastúpenia, ich výšku však nevyčíslil.

Ústavný súd pri rozhodovaní o trovách konania vychádzal z výšky priemernej

mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2009, ktorá

bola 721,40 €. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia

a spísanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3

vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách

a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov

v sume 120,23 € za jeden úkon a dva režijné paušály v sume 7,21 € za jeden režijný paušál.

Úhrada trov konania predstavuje celkovú sumu 254,88 €, ktorú je krajský súd povinný

zaplatiť právnemu zástupcovi sťažovateľa.

15. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou

vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. apríla 2011