Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 68 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (80)I. ÚS 344/2010
PDF · 228.09 KB
No categories available
I. ÚS 344/2010
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. apríla 2011 v senáte
zloženom z predsedu Petra Brňáka a zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Milana
Ľalíka v konaní o sťažnosti Ing. F. K., M., zastúpeného advokátkou Mgr. K. B., Advokátska
kancelária, P., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn.
12 Co 45/2008 a jeho rozsudkom č. k. 12 Co 45/2008-135 z 19. marca 2009 takto
rozhodol:
1. Základné právo Ing. F. K. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k.
12 Co 45/2008-135 z 19. marca 2009 p o r u š e n é b o l o .
2. Rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 12 Co 45/2008-135 z 19. marca 2009 z r u š
u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Prešove j e p o v i n n ý uhradiť Ing. F. K. trovy konania v sume
254,88 € (slovom dvestopäťdesiatštyri eur a osemdesiatosem centov) na účet jeho právnej
zástupkyne Mgr. K. B. v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 8. marca
2010 doručená sťažnosť Ing. F. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom
Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 12 Co 45/2008-135 z 19. marca
2009 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).
2. Sťažovateľ sa na ústavnom súde domáhal vydania nálezu, ktorým ústavný súd
vysloví porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zrušenia rozsudku
krajského súdu a priznania náhrady trov právneho zastúpenia. Ústavný súd uznesením č. k.
I. ÚS 344/2010-13 z 30. septembra 2010 prijal sťažnosť na ďalšie konanie.
3. Účastníci konania ústavnému súdu oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci bez
ústneho pojednávania. Ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) sťažnosť prerokoval na neverejnom zasadnutí senátu.
4. Na základe výzvy ústavného súdu podal vo veci krajský súd vyjadrenie sp. zn.
Spr. 10170/2010 z 30. novembra 2010, v ktorom uviedol: „... Okresný súd sa priklonil
k názoru, že samotné rozhodnutie o porušení práva navrhovateľa je dostatočným
zadosťučinením a nie je potrebné už rozhodovať o nemajetkovej ujme v peniazoch. Aj
odvolací súd je toho názoru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa v tejto časti je správne,
pretože pri skonštatovaní nesprávneho úradného postupu súdu je navrhovateľovi poskytnuté
dostatočné ospravedlnenie za nesprávny postup sudcov, pokiaľ zamedzili navrhovateľovi
prístup k informáciám, t. j. prikázali mu vypnúť nahrávacie zariadenie.
Bolo na úvahe súdu, či intenzita zásahu do práv navrhovateľa na informácie bola
takého zásahu, že mohla spôsobiť navrhovateľovi takú ujmu v jeho práve, pre ktorú je
potrebné navrhovateľa odškodniť aj v peniazoch. Navrhovateľ v tejto veci poukázal na to,
že bol dvakrát ponížený konaním sudcov pred protistranou, že si pripadal ako žiak v škole.
Ak v súdnych konaniach sa riešili otázky rozvodu manželstva, obnovu predošlého stavu
a nariadenie predbežného opatrenia, tak tieto dva súdne pojednávania mohli byť z hľadiska
navrhovateľa vnímané s väčším emotívnym dopadom. Pre navrhovateľa, ak bol
usmerňovaný sudcom a daný pokyn na výmaz záznamu, resp. nepovolenie záznamu, ešte
nevyhnutne nemuseli znamenať tvrdené poníženie účastníka pred protistranou, ak
z hľadiska súdu a zásahov súdu v priebehu súdneho konania môžu byť chápané ako bežný
postup, len pokiaľ sa súdom riadi priebeh súdneho pojednávania. Nesprávny zásah sudcu
a zákaz navrhovateľovi vyhotovovať záznam, resp. vymazať tento záznam, nemuseli byť
druhou stranou chápané ako snaha súdu znemožniť navrhovateľa v súdnom konaní, resp.
nemali byť prejavom zaujatosti sudcu vo vzťahu k navrhovateľovi.
Odvolací súd je toho názoru, že zásah do práv navrhovateľa na prístup
k informáciám nevyžaduje ešte ďalšiu účinnú a efektívnu ochranu jeho práv vo forme
náhrady nemajetkovej ujmy finančným odškodnením, ale postačuje skonštatovanie
porušenia práv navrhovateľa ako forma ospravedlnenia v samotnom výroku rozsudku
Okresného súdu Stará Ľubovňa. Krajský súd preto potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa
v jeho napadnutej časti o zamietnutí návrhu na zaplatenie nemajetkovej ujmy.
Preto okolnosti uvádzané navrhovateľom v ústavnej sťažnosti považujeme za
nedôvodné a predmetnú sťažnosť navrhujeme zamietnuť.“
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
6. Sťažovateľ sa žalobou podanou na Okresnom súde Stará Ľubovňa (ďalej len
„okresný súd“) potom, čo ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 372/04-29 z 23. februára
2005 zastavil konanie o ústavnej sťažnosti pre porušenie základného práva slobodne
prijímať a rozširovať informácie podľa čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 10 ods. 1 dohovoru
domáhal, aby okresný súd vyslovil, že postupom Okresného súdu Humenné na
pojednávaniach uskutočnených 25. marca 2004 vo veci vedenej pod sp. zn. 9 C 158/2003
a 16. septembra 2004 vo veci vedenej pod sp. zn. 7 C 181/2004 došlo k porušeniu jeho
práva slobodne prijímať a rozširovať informácie, a to v dôsledku toho, že mu počas
pojednávaní nebolo umožnené zhotovovať z nich zvukový záznam. Sťažovateľ sa zároveň
domáhal, aby Okresnému súdu Humenné bola uložená povinnosť zaplatiť mu nemajetkovú
ujmu a nahradiť trovy konania. Okresný súd rozsudkom č. k. 5 C 180/2006-101
z 19. februára 2008 vo veci rozhodol tak, že konanie v časti týkajúcej sa veci vedenej pod
sp. zn. 9 C 158/2003 zastavil, v časti týkajúcej sa veci vedenej pod sp. zn. 7 C 181/2004
vyslovil porušenie práva sťažovateľa, zamietol jeho návrh na zaplatenie nemajetkovej ujmy
a žiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov konania. Proti tomuto rozsudku podal
sťažovateľ odvolanie v časti zamietnutia návrhu na zaplatenie nemajetkovej ujmy
a nepriznania náhrady trov konania. Predmetom sťažnosti v konaní pred ústavným súdom je
namietané porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 12 Co 45/2008 z 19. marca 2009,
ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu v napadnutej časti týkajúcej sa zamietnutia
návrhu na zaplatenie nemajetkovej ujmy sťažovateľovi a nepriznania náhrady trov
prvostupňového konania a rovnako mu nepriznal ani náhradu trov odvolacieho konania.
Proti rozhodnutiu krajského súdu podal sťažovateľ sťažnosť ústavnému súdu, ktorou
namietal porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd sťažnosť
uznesením č. k. I. ÚS 237/09-20 z 10. septembra 2009 z dôvodu nevyčerpania dovolania
ako neprípustnú odmietol. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
uznesením sp. zn. 1 Cdo 128/2009 z 27. októbra 2009 dovolanie odmietol. Sťažovateľ podal
ústavnému súdu novú ústavnú sťažnosť 8. marca 2010.
7. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno
vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97), preto ústavný súd primerane k problému
používa aj judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva ratione materiae aj právo na
rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov konania v súlade so zákonom (Robins
c. Spojené kráľovstvo z 23. septembra 1997).
Ústavný súd k uvedenému uvádza, že v súlade so svojou ustálenou judikatúrou nie je
zásadne oprávnený ani povinný preskúmavať a posudzovať skutkové zistenia a právne
názory všeobecných súdov, ktoré sú základom ich rozhodnutí.
Preskúmanie rozhodnutia všeobecného súdu v konaní pred ústavným súdom má
opodstatnenie len v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo napadnutým
rozhodnutím (opatrením alebo iným zásahom) došlo k porušeniu základného práva alebo
slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 139/02, I. ÚS 115/02,
8. Ústavný súd predovšetkým zdôrazňuje, že tak okresný súd, ako aj krajský súd
vo veci rozhodovali potom, keď ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 372/04-29
z 23. februára 2005 konanie o sťažnosti sťažovateľa pre porušenie práva podľa čl. 26 ods. 1
a 2 ústavy a čl. 10 ods. 1 dohovoru zastavil a vyslovil, že sťažovateľ má k dispozícii účinný
prostriedok nápravy na ochranu ním označených práv postupom podľa zákona č. 514/2003
Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“). Sťažovateľ
uvedený prostriedok nápravy využil a ochranu svojich práv si uplatnil na okresnom súde,
ktorý vo veci rozhodol rozsudkom, ktorým zastavil konanie v časti, v ktorej bolo postupom
Okresného súdu Humenné na verejnom pojednávaní 25. marca 2004 vo veci vedenej pod
sp. zn. 9 C 158/2003 porušené právo sťažovateľa slobodne prijímať a rozširovať informácie
pomocou zvukového záznamu s odôvodnením, že v čase od 1. júla 1969 do 1. júla 2004 bol
platným a účinným zákon č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím
orgánu štátu alebo nezákonným úradným postupom (ďalej len „zákon č. 58/1969 Zb.“),
ktorý nepoznal inštitút nemajetkovej ujmy. Ďalej vyslovil, že postupom Okresného súdu
Humenné na verejnom pojednávaní 16. septembra 2004 vo veci vedenej pod sp. zn.
7 C 181/2004 bolo porušené právo sťažovateľa slobodne prijímať a rozširovať informácie
pomocou zvukového záznamu. Okresný súd zamietol návrh na zaplatenie nemajetkovej
ujmy v sume 50 000 Sk (1 659,69 €) a žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu
trov tohto konania. Sťažovateľ podal proti rozsudku okresného súdu odvolanie, v ktorom
namietal nepriznanie nemajetkovej ujmy a náhrady trov konania. Krajský súd sa v celom
rozsahu stotožnil so závermi okresného súdu, potvrdil rozsudok okresného súdu
v napadnutej časti a nepriznal žalovanému náhradu trov odvolacieho konania.
9. Ústavný súd zhodne so sťažovateľom uvádza, že za porušenie práva na
spravodlivé súdne konanie treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho
odôvodnenia súdneho rozhodnutia, pričom súčasťou práva na dostatočné odôvodnenie
súdneho rozhodnutia je aj právo účastníkov súdneho konania, aby sa súd vyrovnal s ich
argumentmi a návrhmi. Sťažovateľ v odvolaní smerujúcom proti rozsudku okresného súdu
v časti týkajúcej sa zamietnutia návrhu na zaplatenie majetkovej ujmy a náhrady trov
konania podrobne uviedol dôvody, pre ktoré ho považuje za nezodpovedajúci skutkovým
zisteniam. Poukázal predovšetkým na genézu prípadu, opakované porušenie práva na
prijímanie informácií tým istým súdom, odôvodnenosť priznania náhrady nemajetkovej
ujmy a náhrady trov konania.
10. Odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu považuje ústavný súd za nedostatočné
a arbitrárne z dôvodu, že krajský súd sa dôsledne nevysporiadal s argumentáciou
sťažovateľa v časti odvolania týkajúcej sa nepriznania náhrady nemajetkovej ujmy
v konkrétnych skutkových okolnostiach sťažovateľovej situácie a pri posúdení intenzity
zásahu do práva na informácie, ku ktorému došlo postupom súdu. Ústavný súd zhodne
so sťažovateľom konštatuje, že napadnuté rozhodnutie krajského súdu pri uplatnení
ustanovenia § 17 zákona č. 514/2003 Z. z. neposkytuje jasnú odpoveď, ako súd zákonnú
formuláciu „dostatočné zadosťučinenie vzhľadom na spôsobenú ujmu“ aplikoval, keďže ide
o neurčitý právny pojem, ktorý si vyžaduje aplikáciu a hodnotové naplnenie tohto pojmu
s ohľadom na konkrétne skutkové okolnosti prípadu.
Krajský súd vo svojom rozhodnutí neuviedol žiadnu argumentáciu, na základe ktorej
by bolo možné zistiť intenzitu porušenia základného práva na informácie, ktorá by
odôvodňovala konštatovanie porušenia práva bez priznania náhrady nemajetkovej ujmy
v peniazoch a nepriznania trov konania za dostatočné. Ústavný súd preto zdôrazňuje, že
v rozhodnutí krajského súdu ostal opomenutý najpodstatnejší aspekt celého prípadu, t. j.
porušenie základného práva na informácie, jeho intenzita a dôvody na vyslovenie záveru
o dostatočnosti zadosťučinenia konštatovaním porušenia práva bez priznania finančného
zadosťučinenia a náhrady trov konania.
11. V čl. 46 ods. 1 ústavy sa zaručuje základné právo na súdnu a inú právnu ochranu.
Aj zákonná úprava platenia a náhrady trov konania obsiahnutá najmä v Občianskom
súdnom poriadku (ďalej aj „OSP“) určuje, či je základné právo na súdnu ochranu naplnené
reálnym obsahom (čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 46 ods. 4 ústavy). Pritom treba dbať na to,
aby nikto len z dôvodu, že uplatní svoje základné právo na súdnu ochranu, neutrpel
materiálnu ujmu v dôsledku inštitútu platenia trov konania za predpokladu, že taký účastník
konania bol úspešný, a to bez zreteľa na jeho postavenie v konaní (m. m. II. ÚS 56/05).
Ústavný súd zdôrazňuje, že rozhodnutiami všeobecných súdov o trovách konania
možno zasiahnuť do základných práv a slobôd. Rozhodnutím o trovách konania možno
predovšetkým porušiť právo na súdnu ochranu. Ústavný súd už rozhodoval o ústavnosti
rozhodnutím o trovách (napr. II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04, III. ÚS 166/09).
12. Ústavný súd preskúmal napadnuté rozhodnutie krajského súdu a konštatoval, že
jeho rozhodnutie týkajúce sa nepriznania náhrady trov konania úspešnému sťažovateľovi je
v rozpore so zásadou spravodlivého súdneho konania obsiahnutou v čl. 46 ods. 1 ústavy
a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že všeobecný súd musí vykladať a používať
ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku v súlade s účelom základného práva na súdnu
ochranu. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno obmedziť základné právo na
súdnu ochranu bez zákonného podkladu. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z toho, že
všeobecné súdy majú poskytovať v občianskom súdnom konaní materiálnu ochranu
zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov
účastníkov (§ 1 OSP, obdobne IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04).
Z § 224 ods. 1 OSP vyplýva, že ustanovenia o trovách konania pred súdom prvého
stupňa platia i pre odvolacie konanie.
Táto zásada platí ako v konaní na prvom stupni, tak aj v odvolacom konaní
a neposudzuje sa za každé štádium konania osobitne, ale podľa úspechu vo veci.
Podľa § 142 ods. 3 OSP aj keď mal účastník vo veci úspech len čiastočný, môže mu
súd priznať plnú náhradu trov konania, ak mal neúspech v pomerne nepatrnej časti alebo ak
rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu; v takom
prípade sa základná sadzba tarifnej odmeny advokáta vypočíta z výšky súdom priznaného
plnenia.
Krajský súd svoje rozhodnutie o trovách konania odôvodnil takto: „Krajský súd
potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa aj vo výroku o náhrade trov prvostupňového
konania. Okresný súd správne rozhodol o náhrade trov konania podľa pomeru úspechu
účastníkov v súdnom konaní. Navrhovateľ v konaní bol úspešný zhruba v polovici, preto
mohol okresný súd s poukazom na ustanovenie § 142 ods. 2 O. s. p. nepriznať účastníkom
náhradu trov konania.
O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142
ods. 1 O. s. p. Neúspešný navrhovateľ nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.
Odporcovi v odvolacom konaní trovy nevznikli, preto odporcovi nebola priznaná náhrada
trov odvolacieho konania.“
Predmetom odvolania sa nestal rozsudok okresného súdu vo výroku o zastavení
konania v časti, že postupom Okresného súdu Humenné na verejnom pojednávaní 25. marca
2004 vo veci vedenej pod sp. zn. 9 C 158/2003 bolo porušené právo sťažovateľa slobodne
prijímať a rozširovať informácie pomocou zvukového záznamu, a v časti, v ktorej okresný
súd vyslovil, že postupom Okresného súdu Humenné na verejnom pojednávaní
16. septembra 2004 vo veci vedenej pod sp. zn. 7 C 181/2004 bolo porušené právo
sťažovateľa slobodne prijímať a rozširovať informácie pomocou zvukového záznamu. Oba
výroky sa týkajú práva slobodne prijímať a rozširovať informácie, pričom z odôvodnenia
rozsudku okresného súdu vyplýva, že bolo náležite preukázané, že k jeho porušeniu došlo
v oboch uvedených prípadoch. O zastavení konania v prvom prípade rozhodol okresný súd
podľa § 104 ods. 1 OSP z dôvodu neexistencie vecnej príslušnosti a berúc do úvahy aj
skutočnosť, že platná právna úprava v čase porušenia práva sťažovateľa (zákon č. 58/1969
Zb.) nepoznala inštitút nemajetkovej ujmy.
Odvolací súd potvrdil právny záver okresného súdu vo výroku o náhrade trov
prvostupňového konania a uviedol, že okresný súd podľa pomeru úspechu účastníkov
v súdnom konaní rozhodol podľa § 142 ods. 2 OSP správne, keď vzhľadom na polovičnú
úspešnosť sťažovateľa v konaní mu nepriznal náhradu trov konania. O trovách odvolacieho
konania krajský súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 OSP
a sťažovateľovi nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.
Krajský súd v uvedenom prípade nepostupoval podľa § 142 ods. 3 OSP, neprihliadol
na úspešnosť sťažovateľa v konaní a špecifické okolnosti prípadu, neuznal oprávnenie
sťažovateľa na zaplatenie nemajetkovej ujmy, čo v konečnom dôsledku viedlo k tomu, že
po uplatnení si svojho základného práva na súdnu ochranu utrpel aj majetkovú ujmu
v dôsledku platenia trov konania, čo v závere viedlo nielen k znehodnoteniu úspechu
sťažovateľa (v striktnom ponímaní chápaného ako čiastočného) v predmetnom súdnom
konaní, ale predovšetkým týmto rozhodnutím o nepriznaní žiadnych trov konania bolo
zasiahnuté aj do jeho majetkovej sféry.
Na základe uvedených skutočností ústavný súd konštatuje, že odôvodnenie rozsudku
krajského súdu v časti týkajúcej sa nepriznania nemajetkovej ujmy sťažovateľovi a absencia
odôvodnenia rozhodnutia o nepriznaní trov konania je vzhľadom na obsah základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z ústavného hľadiska
neakceptovateľné, v dôsledku čoho ústavný súd dospel k záveru, že napadnutými výrokmi
rozsudku krajského súdu sp. zn. 12 Co 45/2008 z 19. marca 2009 bolo porušené základné
právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
III.
13. Ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, rozhodnutie, ktorým bolo porušené základné
právo, zruší (§ 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde) a vec môže vrátiť na ďalšie konanie [§ 56
ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde]. V danom prípade bolo v záujme ochrany
základných práv sťažovateľa potrebné nielen napadnuté rozhodnutie krajského súdu zrušiť,
ale aj vrátiť vec na ďalšie konanie, v ktorom krajský súd opätovne rozhodne o odvolaní
sťažovateľa. V ďalšom postupe bude krajský súd viazaný právnym názorom ústavného súdu
vysloveným v tomto rozhodnutí (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde). Krajský súd bude
tiež viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho
doručením (§ 56 ods. 7 zákona o ústavnom súde).
14. Ústavný súd napokon podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol aj
o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia
v konaní pred ústavným súdom. Sťažovateľ si v sťažnosti uplatnil trovy právneho
zastúpenia, ich výšku však nevyčíslil.
Ústavný súd pri rozhodovaní o trovách konania vychádzal z výšky priemernej
mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2009, ktorá
bola 721,40 €. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia
a spísanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3
vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách
a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov
v sume 120,23 € za jeden úkon a dva režijné paušály v sume 7,21 € za jeden režijný paušál.
Úhrada trov konania predstavuje celkovú sumu 254,88 €, ktorú je krajský súd povinný
zaplatiť právnemu zástupcovi sťažovateľa.
15. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou
vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. apríla 2011