Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_11Co-68-2024.pdf
PDF · 116.03 KB
Case nature
Area
Subarea
11Co/68/2024
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Tichého a členov senátu JUDr. Evy Malíkovej a JUDr. Vladimíra Topoľančíka, v spore žalobcu: Železničná spoločnosť Slovensko, a.s., so sídlom Rožňavská 1, Bratislava, IČO: 35 914 939, proti žalovanej: A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. D. E., F., o zaplatenie sumy 90,- Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 17C/82/2022-93 zo dňa 17. januára 2024, takto
r o z h o d o l :
Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I., ktorým uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 90,- Eur spolu s 5 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 90,- Eur od 26.11.2021 do zaplatenia spolu s poplatkom za upomienku vo výške 2,- Eur a vo výroku III. o nároku na náhradu trov konania, p o t v r d z u j e .
Vo zvyšku z o s t á v a rozsudok súdu prvej inštancie n e d o t k n u t ý .
Žalobcovi proti žalovanej p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
o d ô v o d n e n i e :
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol tak, že žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 90,- Eur spolu s 5 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 90,- Eur od 26.11.2021 do zaplatenia spolu s poplatkom za upomienku vo výške 2,- Eur, a to všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia (výrok I. rozsudku). Vo zvyšnej časti uplatneného úroku z omeškania súd prvej inštancie žalobu zamietol (výrok II. rozsudku). Napokon žalobcovi proti žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok III. rozsudku). 1.1 Nárok žalobcu posudzoval podľa § 760, § 761, § 517 ods. 1 prvá veta a ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa § 6 ods. 1, 2, § 16 ods. 2 písm. a) a ods. 3 písm. a), b), c), § 16 ods. 4 písm. a), b) zákona č. 514/2009 Z. z. o doprave na dráhach s účinnosťou v čase prepravy, podľa čl. A 4 bod A 4.2 písm. a) veta prvá, písm. o), p), podľa čl. A 5 bod A 5.1 písm. b), podľa čl. B 29 bod B 29.2 Prepravného poriadku ZSSK, podľa § 5 ods. 4 písm. k) zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov a podľa § 2 vyhlášky č. 250/2021 Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky, ktorou sa nariaďujú opatrenia pri ohrození verejného zdravia k povinnosti prekrytia horných dýchacích ciest.
1.2 Súd prvej inštancie dôvodil, že mal za preukázané, že žalovaná porušila svoje povinnosti cestujúceho a žalobca dôvodne uplatnil v zmysle zákona o dráhach, prepravného poriadku a cenníka nárok na zaplatenie sumy 90,- Eur ako sankcie za narušenie prepravy cestujúcim vo vlaku, ktorá povinnosť vznikla žalovanej použitím služieb dopravného prostriedku žalobcu. S poukazom na ustanovenie § 761 Občianskeho zákonníka bolo povinnosťou žalobcu ako dopravcu postarať sa o bezpečnosť cestujúcich
pri preprave a na druhej strane bolo povinnosťou žalovanej ako cestujúceho riadiť sa pokynmi, ktoré jej boli ukladané oprávneným zamestnancom dopravcu pri výkone jeho služby. Podľa súdu prvej inštancie žalovaná ako cestujúci bola povinná zdržať sa všetkého, čo by mohlo ohroziť bezpečnosť a plynulosť dopravy. Žalovaná nastúpením do dopravného prostriedku uzavrela zmluvu o preprave a počas prepravy porušila jej povinnosti (podľa § 48 ods. 4 písm. r) zákona sa všetkým osobám nariaďuje riadne prekrytie horných dýchacích ciest (nos a ústa) použitím respirátora v prostriedkoch verejnej dopravy) a ohrozila jej správaním bezpečnosť a plynulosť dopravy, ktorá povinnosť vyplývala z dôvodu pandémie ochorenia COVID-19 s účinnosťou od 4.10.2021 vyhláškou ÚVZ č. 250/2021. Keďže žalovaná nerešpektovala ani pokyny oprávneného zamestnanca žalobcu, podľa prepravného poriadku a zákona o dráhach bola privolaná polícia a následne žalovaná bola vylúčená z prepravy. Žalovaná podľa súdu prvej inštancie uvedeným konaním spôsobila zdržanie vlaku žalobcu v dĺžke trvania 3 minúty a teda v príčinnej súvislosti s uvedenými porušeniami a správaním sa žalovanej došlo k zdržaniu a meškaniu vlaku, ktorá výška 90,- Eur zodpovedala sankcii vyčíslenej podľa cenníka č. 15 Prepravného poriadku žalobcu. Žalobcovi vznikol voči žalovanej nárok na zaplatenie sankcie pri nepovolenom mimoriadnom zastavení a zdržaní vlaku osobnej dopravy zavinením žalovanej za prvé tri minúty 90,- Eur, a preto súd žalobcovi priznal voči žalovanej tento nárok, keďže nevyšlo v konaní najavo, že by žalovaná do dňa rozhodnutia súdu predmetný záväzok splnila. 1.3 Ďalej súd prvej inštancie dôvodil tak, že argumentáciu žalovanej o tom, že nárok žalobcu nemal oporu v žiadnom relevantnom právnom predpise a nemal príčinnú súvislosť medzi údajným vznikom meškania a tým, že využila služby žalobcu, a to na základe údajnej povinnosti prekrytia horných dýchacích ciest, ktorá nebola daná, preto ju súd vyhodnotil ako nedôvodnú. Ďalej konštatoval, že žalovaná bola povinná z dôvodu pandémie ochorenia COVID-19 rešpektovať a podriadiť sa prijatým opatreniam pri ohrození verejného zdravia a povinnosť prekrytia horných dýchacích ciest v prostriedkoch verejnej dopravy v čase prepravy 01.11.2021 stanovených vo vyhláške č. 250/2021 Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky (§ 2 ods. 1). Úrad verejného zdravotníctva bol oprávnený vydať uvedené opatrenia, ktorými bolo používanie preventívnych a iných ochranných pomôcok v zmysle zákona č. 355/2007 Z. z.. Súd prvej inštancie poukázal na to, že v náleze Ústavného súdu PL.ÚS 8/2021 pri posudzovaní vyhlasovania vyhlášok úradu verejného zdravotníctva ústavný súd konštatoval, „úrady verejného zdravotníctva sú tak, ako vyžaduje čl. 123 Ústavy SR, zákonom zriadené orgány štátnej správy, ktoré sú zákonom o ochrane verejného zdravia splnomocnené vydávať všeobecne záväzné právne predpisy (vyhlášky); Vyhlášky Úradu verejného zdravotníctva môžu byť vyhlasované vo Vestníku vlády SR“. 1.4 Podľa súdu prvej inštancie si žalobca popri istine uplatnil i zákonný úrok z omeškania 5 % ročne z dlžnej sumy, a to nasledujúcim dňom po dni, v ktorom došlo k porušeniu prepravných podmienok odo dňa 02.11.2021. Nárok na úroky z omeškania s plnením peňažného dlhu podľa súdu prvej inštancie vznikol bez ohľadu na to, čo spôsobilo omeškanie. Základným predpokladom vzniku nároku na úroky z omeškania bola teda existencia omeškania s plnením peňažného dlhu a základným predpokladom uvedeného omeškania bola existencia pohľadávky, t. j. práva na peňažné plnenie a jej zročnosť. Ďalej súd prvej inštancie konštatoval, že v konaní bolo preukázané, že na výzvu žalobcu listom zo dňa 16.11.2021 a poskytnutej lehoty do 7 dní od doručenia výzvy, ktorú prevzala žalovaná dňa 18.11.2021, nereagovala, pričom úroky z omeškania výlučne súviseli s peňažnými záväzkami. Podľa súdu prvej inštancie z pojmového vymedzenia uvedeného sankčného mechanizmu vyplýva, že veriteľ ich môže od dlžníka požadovať v prípade, ak dlžník poruší jeho povinnosť plniť riadne a včas a dostane sa do omeškania s plnením peňažného záväzku. Omeškanie dlžníka je právnou skutočnosť, ktorá spôsobuje zmenu v obsahu záväzkového vzťahu a ktorej korešponduje hmotnoprávne oprávnenie veriteľa v občianskoprávnych vzťahoch požadovať popri peňažnom dlhu aj úroky z omeškania, pričom právnu relevanciu má, v ktorých momentoch sa dostáva dlžník do omeškania. V danom prípade súd prvej inštancie vychádzal z toho, že žalovanej poskytnutá lehota 7 dní od doručenia výzvy márne uplynula dňa 25.11.2021 a nasledujúci deň od 26.11.2021 sa žalovaná dostala do omeškania s plnením peňažného záväzku. Preto súd prvej inštancie v zmysle ustanovenia § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. priznal žalobcovi úroky z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 90,- Eur od 26.11.2021 až do zaplatenia a vo zvyšku (uplatnený úrok z omeškania od 02.11.2021 do 25.11.2021) zamietol. Poplatok za upomienku 2,- Eur (výzva zo dňa 16.11.2021) súd posúdil ako dôvodne a účelne vynaložené náklady spojené s uplatnením pohľadávky s poukazom na ustanovenie § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka (príslušenstvom pohľadávky sú úroky, úroky z omeškania, poplatok
z omeškania a náklady spojené s jej uplatnením). S poukazom na vyššie uvedené skutkové zistenia a pri aplikácii vyššie citovaných zákonných ustanovení, súd prvej inštancie návrhu žalobcu vyhovel a zaviazal žalovanú na zaplatenie sumy 90,- Eur spolu s príslušenstvom tak, ako vyplynulo z výrokovej časti uvedeného rozhodnutia a vo zvyšnej časti uplatneného úroku z omeškania návrh zamietol. 1.5 O nároku na náhradu trov konania rozhodol, tak, že nakoľko žalobca mal vo veci plný úspech, preto mu súd prvej inštancie proti žalovanej ako neúspešnej strane priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 2. Proti rozsudku podala odvolanie žalovaná, ktorá namietala, že uplatnený nárok žalobcu je absolútne nedôvodný. S odstupom času podľa žalovanej je čoraz viac dokázateľné zlyhanie covidového manažmentu aj škodlivosť nosenia rúška, keďže jeho nosením sa zabíjajú vlastné pľúca, okrem toho každý lekár a odborník na zdravie vie, že rúško pri ochrane pred vírusom bolo absolútne neefektívne. Opätovné dýchanie vlastného vydýchnutého vzduchu bez pochýb vytváralo kyslíkový deficit a záplavu tela oxidom uhličitým, pričom nedostatok kyslíka spôsoboval trvalé poškodenie mozgu. Mala za to, že musí byť na slobodom rozhodnutí každého, či chce alebo nechce rúško nosiť. Tí, ktorí nariaďovali uvedené, boli zodpovední za tieto zločiny proti ľudskosti, pričom išlo o osobnú zodpovednosť každého. Poukázala na to, že vynucovanie povinnosť nosiť rúško zo strany žalobcu bola hrubá neznalosť Ústavy Slovenskej republiky a ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. Bolo možné, že išlo o páchanie trestného činu obmedzenia osobnej slobody v zmysle § 183 ods.1 zákona č. 300/2005 Z.z. Trestného zákona v jednočinnom súbehu s trestným činom nátlaku v zmysle ustanovení § 192 odseku 1 a 4 Trestého zákona a taktiež trestného činu apartheidu a diskriminácie skupiny osôb podľa § 424 a ods. l a 2 Trestného zákona. Namietala tiež, že odôvodnenie pôsobnosti na vydávanie opatrení bolo potrebné považovať za prekročenie rozsahu pôsobnosti ÚVZ SR, ktorý spôsobil nezákonnosť vydaných opatrení v podobe vyhlášok. Samotné režimové opatrenia Úradu verejného zdravotníctva boli neúčinné, revykonateľné a nesankciovateľné a mala za to, že postupovala správne a zodpovedne, že sa nerúškovala, netestovala, nevakcínovala, pretože ani neochorela a nenavštívila vôbec lekára, čo nemohli povedať tí, čo sa najviac rúškovali, testovali a vakcínovali. Preto neexistoval dôvod na náhradu škody žalobcovi. 3. K podanému odvolaniu sa vyjadril žalobca tak, že na podanej žalobe trvá, pričom žalovaná nepoprela skutočnosti uvádzané žalobcom, ktoré boli medzi žalobcom a žalovaným ustálené tak, že žalovaný cestoval dňa 01.11.2021 vlakom žalobcu č. Os 3424 na základe riadne uzavretej zmluvy o preprave osôb; počas prepravy nemal žalovaný prekryté horné dýchacie cesty; žalovaný vedel o povinnosti prekrytia horných dýchacích ciest pri používaní verejnej dopravy (a to z dôvodu šírenia nebezpečného nákazlivého ochorenia), ktorá bola všeobecnou známou skutočnosťou, avšak tvrdil, že táto povinnosť je v rozpore s jeho ústavnými právami; žalovaný bol vlakvedúcim upozornený na povinnosť všetkých cestujúcich na prekrytie horných dýchacích ciest a zároveň bol žalovaný vyzvaný, aby si horné dýchacie cesty prekryl predpísaným spôsobom, a že v opačnom prípade bude žalovaný vylúčený z prepravy privolanou hliadkou PZ SR; žalovaný odmietol prekrytie horných dýchacích ciest počas prepravy vlakom žalobcu; privolaná hliadka PZ SR žalovaného vyzvala k prekrytiu horných dýchacích ciest a následne vyviedla z vlaku; došlo k zdržaniu vlaku žalobcu v trvaní 3 minút. Z doteraz prejednávanej veci podľa žalobcu nesporne vyplynulo, že žalobca bol prepravcom v zmysle Zákona o doprave na dráhach, pričom zákon ako žalobcovi mu uložil povinnosť mať vypracovaný prepravný poriadok, v ktorom sa určujú práva a povinnosti cestujúcich a prepravcu. Žalobca mal, v zmysle Zákona o doprave na dráhach vydaný prepravný poriadok, ktorý je dostupný verejnosti. Žalovaný zakúpením cestovného lístka uzatvoril so žalobcom zmluvu o preprave, na základe ktorej bol povinný dodržiavať prepravný poriadok. Okrem všeobecnej povinnosti každého dodržiavať všeobecne záväzné právne predpisy, bola táto povinnosť zdôraznená v prepravnom poriadku s možnosťou následnej sankcie, ktorá je v ňom (cenník č. 15) jasne uvedená. Ďalej uviedol, že žalobca ako prepravca vykonávajúci osobnú prepravu bol povinný dodržiavať všeobecne záväzné právne predpisy a za ich nedodržanie mohol byť sankcionovaný. Navyše v čase cesty žalovaného použitím prepravných prostriedkov žalobcu platila všeobecná povinnosť pre fyzické osoby mať v prostriedkoch verejnej dopravy prekryté horné dýchacie cesty a pre dopravcu povinnosť, aby dohliadal na dodržiavanie uvedenej všeobecnej povinnosti všetkými možnými prostriedkami. V príčinnej súvislosti s uvedenými porušeniami a vedomím správaním sa žalovaného došlo k zdržaniu a meškaniu vlaku, a podľa príslušných ustanovení cenníka č. 15 prepravného poriadku bol žalovaný povinný túto sankciu žalobcovi uhradiť. Na základe uvedeného žalobca navrhol rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť a odvolanie zamietnuť za predpokladu, že odvolací súd neprisvedčí tomu, že sú dané dôvody na odmietnutie odvolania podľa § 386 CSP.
4. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal napadnutý rozsudok na základe podaného odvolania žalovanej v rozsahu danom ust. § 379, § 380 CSP a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 CSP a contrario) napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I., ktorým uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 90,- Eur spolu s 5 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 90,- Eur od 26.11.2021 do zaplatenia spolu s poplatkom za upomienku vo výške 2,- Eur a vo výroku III. o nároku na náhradu trov konania podľa ustanovenia § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil. 5. Krajský súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj krajský súd. Z uvedených dôvodov sa krajský súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP). 6. Pre úplnosť odvolací súd k odvolacím dôvodom uvádza, že dôkazy hodnotí súd prvej inštancie podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo (§ 191 ods. 1 CSP). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd prvej inštancie pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov. 7. Na doplnenie považoval odvolací súd za nevyhnutné reagovať na odvolaciu argumentáciu žalovanej formulovanú v podanom opravnom prostriedku, pričom sa v zmysle princípu neúplnej apelácie nezaoberal inými prípadnými pochybeniami súdu prvej inštancie. Krajský súd zároveň poukazuje na zodpovednosť odvolateľky za obsahové vymedzenie svojho odvolania v spojitosti s nevyhnutnosťou odvolacieho súdu rešpektovať svoju viazanosť odvolacími dôvodmi (ustanovenie § 380 ods. 1 CSP). 8. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument vznesený v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvoinštančného rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvej a druhej inštancie tvoria jeden celok, a preto je nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové a právne závery súdu prvej inštancie. 9. Predmetom sporu je nárok žalobcu na zaplatenie sumy vo výške 90,- Eur s príslušenstvom na tom základe, že žalovaná dňa 01.11.2021 využila službu poskytovanú žalobcom, pričom išlo o prepravu osôb na železničných dráhach, kde žalovaná počas prepravy odmietla rešpektovať pokyn vlakvedúceho na povinné prekrytie horných dýchacích ciest v čase, keď takéto prekrytie bolo povinné pred nástupom do vlaku žalobcu a počas prepravy, čo spôsobilo privolanie policajnej hliadky a zdržanie vlaku žalobcu v dĺžke trvania 3 minút. Z predloženej žaloby, ako aj vyjadrení oboch strán v priebehu konania, nebolo sporné, že žalovaná v čase prepravy nemala prekryté horné dýchacie cesty, pričom na túto skutočnosť bola vyzvaná zamestnancom žalobcu (vlakvedúcim), pričom si odmietla na základe uvedenej výzvy dobrovoľne zakryť horné dýchacie cesty. Bol spísaný záznam „Oznámenie o chybách a nedostatkoch“ v spojení s potvrdením č. 057991 dňa 01.11.2021, z ktorého vyplýva, že v Železničnej stanici G. bola vylúčená z prepravy cestujúca – žalovaná z dôvodu porušenia protipandemických opatrení, keď odmietala mať nasadený respirátor. Pri vyslovení výzvy žalovanej ohľadne prekrytia horných dýchacích ciest bola upozornená, že v opačnom prípade bude vylúčená z prepravy privolanou hliadkou Policajného zboru SR. Sporné nebolo ani privolanie policajnej hliadky a s tým spojené omeškanie vlaku vo vyššie uvedenej dĺžke, pričom privolaná hliadka žalovanú vyzvala k prekrytiu horných dýchacích ciest a následne ju vyviedla z vlaku. Skutočnosť, že žalovaná nerešpektovala pokyny zamestnanca žalobcu, vyplýva zo samotných vyjadrení žalovanej v priebehu konania, keď sa mala brániť proti prekrytiu horných dýchacích ciest tým, že nemá povinnosť dodržiavať protizákonné nariadenia zo strany vlády, pretože nie sú pre ňu záväzné. Žalovaná si tak nesplnila povinnosť danú jej jednak prepravným poriadkom, t. j. povinnosť rešpektovať pokyny vlakvedúceho, ale aj všeobecne záväzným právnym predpisom, t. j. vyhláškou Úradu verejného zdravotníctva SR č. 219/2021, ktorá bola pre žalovanú záväzná, pretože zákon č. 355/2007 Z. z. v ust. § 59b ods. 1 delegoval v prípade nariadenia opatrení podľa § 48 ods. 4 písm. r) na Úrad verejného zdravotníctva SR oprávnenie vydať všeobecne záväzný právny predpis týkajúci sa používania preventívnych a iných ochranných pomôcok. 10. Námietku žalovanej ohľadne neúčinnosti, nevykonateľnosti, nezákonnnosti a nesankcionovateľnosti rozhodnutí Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodnú.
V tejto súvislosti odvolací súd konštatuje, že žalovaná v rozpore s ust. § 16 ods. 4 písm. b) zákona č. 514/2009 Z. z. nerešpektovala pokyny vlakvedúceho a neprekryla si horné dýchacie cesty, hoci tak bola povinná urobiť. V období k 01.11.2021 bola platná a účinná vyhláška č. 219 Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky, ktorou sa nariaďujú opatrenia pri ohrození verejného zdravia k povinnosti prekrytia horných dýchacích ciest, ktorá nadobudla účinnosť dňa 17.06.2021. Žalovaná mala povinnosť si počas prepravy vlakom dňa 01.11.2021 nasadiť respirátor alebo použiť inú preventívnu ochrannú pomôcku na prekrytie horných dýchacích ciest podľa § 1, 2 ods. 3 písm. g) tejto vyhlášky, ktorá uvádza, že podľa § 48 ods. 4 písm. r) zákona č. 355/2007 Z. z. sa všetkým osobám nariaďuje prekrytie horných dýchacích ciest (nos a ústa) použitím respirátora na verejnosti vo všetkých priestoroch interiérov budov, v prostriedkoch verejnej dopravy, taxislužbách alebo inej preprave s osobami, ktoré nie sú členmi spoločnej domácnosti. Povinnosť použiť respirátor, resp. inú preventívnu ochrannú pomôcku, táto vyhláška ukladala osobám aj v prostriedkoch verejnej dopravy, v taxislužbách alebo pri inej preprave s osobami, ktoré nie sú členmi spoločnej domácnosti. Ku dňu prepravy žalovanej žalobcom (k 01.11.2021) bol platný a účinný zákon č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov. V ust. § 48 ods. 4 písm. r) je uvedené, že Úrad verejného zdravotníctva alebo regionálny úrad verejného zdravotníctva pri ohrození verejného zdravia nariaďuje opatrenia, a to aj používanie preventívnych a iných ochranných pomôcok. Samotný zákon delegoval týmto ustanovením na Úrad verejného zdravotníctva nariadiť opatreniami, akými sú aj používanie preventívnych a iných ochranných pomôcok. Podľa ust. § 52 ods. 1 písm. a) zákona č. 355/2007 Z. z. fyzické a právnické osoby sú povinné na predchádzanie ochoreniam plniť si svoju povinnosť podľa § 48 ods. 4 tohto zákona, t. j. použiť preventívne a iné ochranné pomôcky podľa toho, ako nariadi príslušný orgán verejného zdravotníctva, ktorým je Úrad verejného zdravotníctva, ktorý vydal vyhlášku č. 219, ktorá bola účinná od 17.06.2021. Na základe delegácie zákona č. 355/2007 Z. z., ktorý preniesol na Úrad verejného zdravotníctva, aby nariaďoval v prípade potreby aj používanie preventívnych a iných ochranných pomôcok, bol povinný žalovaný rešpektovať aj vyhlášku č. 219 vydanú Úradom verejného zdravotníctva a pri preprave vlakom si prekryť horné dýchacie cesty podľa pokynu vlakvedúceho. Vyhláška č. 219 bola vydaná na základe delegácie oprávnenia zo zákona č. 355/2007 Z. z. z dôvodu pandémie ochorenia COVID-19. Žalovaná počas konania ničím nepreukázala, že nemala povinnosť prekrytia horných dýchacích ciest. Predmetná vyhláška v ust. § 2 ods. 2 písm. k) uvádza, že táto povinnosť prekrytia horných dýchacích ciest sa nevzťahuje na čas potrebný na konzumáciu pokrmov a nápojov v zariadeniach spoločného stravovania, pričom doprava na železnici nie je zariadenie spoločného stravovania. Žalovaná cestovala na trase, ktorá netrvala viac ako hodinu, preto mala možnosť najesť sa pred nastúpením do vlaku. Žalovaná nerešpektovala výzvu vlakvedúceho, aby si prekryla horné dýchacie cesty, pričom si musela byť vedomá, že musí akceptovať pravidlá, ktoré v tom čase platili, pretože sa šírilo nákazlivé ochorenie COVID-19. Žalovaná teda nemala prekryté horné dýchacie cesty počas prepravy, čo ani nerozporovala, na čo vlakvedúci privolal hliadku Policajného zboru, pretože žalovaná si horné dýchacie cesty odmietla prekryť, čo taktiež žalovaná nerozporovala. Záverom odvolací súd poukazuje na to, že zákon 355/2007 Z. z. v ust. § 59b ods. 1 delegoval v prípade nariadenia opatrení podľa § 48 ods. 4 písm. r) oprávnenie vydať všeobecne záväzný právny predpis týkajúci sa používania preventívnych a iných ochranných pomôcok na Úrad verejného zdravotníctva alebo regionálny úrad verejného zdravotníctva, a preto ho bola žalovaná povinná rešpektovať. Predmetná vyhláška Úradu verejného zdravotníctva č. 219 bola uverejnená vo Vestníku vlády Slovenskej republiky dňa 16.06.2021, a preto podľa § 59b ods. 4 zákona č. 355/2007 Z. z. bola pre žalovanú záväzná, pretože bola platná v čase jej prepravy. 11. Pokiaľ žalovaná vo všeobecnosti poukazovala na to, že nosenie ochrannej pomôcky – rúška spôsobuje zdravotné komplikácie zapríčinené nedostatkom kyslíka, uvedenú námietku vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodnú, keďže konkrétne zdravotné komplikácie neboli vo vzťahu k žalovanej ani nijakým spôsobom preukázané.
12. Ďalšie argumenty žalovanej v odvolacom konaní odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci už za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vyporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku či pripomienku nastolenú stranou, je potrebné, aby bolo reagované len na podstatné a relevantné argumenty strán konania (porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 200/09 a pod.). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu zaoberajúcu sa ďalšími irelevantnými
okolnosťami prejednávanej veci, už nespôsobilú ovplyvniť rozhodnutie, odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou. 13. Odvolací súd konštatuje, že v súdenej veci však súd prvej inštancie rozhodnutie odôvodnil zákonu zodpovedajúcim spôsobom, pričom právo na súdnu ochranu nemožno zamieňať s právom strany sporu byť pred súdom úspešnou, prípadne s právom na vydanie rozhodnutia v súlade s jej požiadavkami a právnymi názormi. Z uvedeného dôvodu potom, ak súd nerozhodne podľa predstáv strany sporu, nedochádza k porušeniu daného práva. Intenzitu zásahu spôsobilú privodiť porušenie ústavných základných práv podľa rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 344/2010 dosahuje len také odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré neuvádza žiadnu argumentáciu, prípadne také, ktorého dôvody sú zjavne protirečivé, alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, alebo ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti. 14. Odvolací súd zdôrazňuje, že súd prvej inštancie dôsledne uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal výsledky vykonaného dokazovania, riadne citoval právne predpisy, ktoré na prejednávaný prípad aplikoval a z nich vyvodil svoje právne závery, ktoré riadne vysvetlil, pričom dostatočne a presvedčivo objasnil, z akých úvah vychádzal. Jeho rozhodnutie tak nemožno považovať za také, ktoré by bolo v rozpore s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Pri výklade aplikácie právnych predpisov sa súd prvej inštancie neodchýlil od znenia príslušných ustanovení, nepoprel ich účel ani podstatu, a preto rozhodnutie odvolací súd považoval za ústavne konformné. Nakoľko odvolacie dôvody odvolateľky boli neopodstatnené, odvolací súd tento napadnutý rozsudok potvrdil. 15. Ako nadväzujúci výrok bol posudzovaný aj výrok o trovách prvoinštančného konania, ku ktorému odvolateľka nevymedzila žiadnu konkrétnu námietku. Potvrdenie rozhodnutia v meritórnej časti, od ktorej je výrok o trovách konania priamo závislý, tak zakladá vecnú správnosť aj dotknutého bezprostredne podmieneného výroku o nároku na náhradu trov. Len na okraj krajský súd dopĺňa, že okresný súd náležite aplikoval zásadu úspechu v spore. 16. Možno zhrnúť, že v odvolacom konaní žalovaná neprodukovala žiadne skutkové ani právne argumenty, spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie v ich prospech. S poukazom na uvedené dôvody odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny § 387 ods. 1 CSP potvrdil, pričom v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 2 CSP, s ktorým sa stotožňuje. 17. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP tak, že priznal žalobcovi ako úspešnej procesnej strane nárok na ich náhradu v rozsahu 100 % proti žalovanej, ktorá vo veci úspech nemala. O výške náhrady trov tohto štádia konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia súdny úradník súdu prvej inštancie (§ 262 ods. 2 CSP). 18. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 430 CSP) V Žiline dňa 18. decembra 2025
JUDr. Roman Tichý
predseda senátu
JUDr. Eva Malíková
člen senátu
JUDr. Vladimír Topoľančík
člen senátu