Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_11Co-113-2023.pdf
PDF · 211.54 KB
Case nature
Area
Subarea
11Co/113/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Tichého a členov senátu JUDr. Evy Malíkovej a JUDr. Vladimíra Topoľančíka, v právnej veci žalobcu: A. B. C., D., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom E. XX, XXX XX F., proti žalovaným: 1/ B. F. G., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom H. XXX, 2/ A. I. J., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom H. XXX, obidvom zastúpeným právnym zástupcom: Advokátska kancelária JUDr. Halagan, s.r.o,. so sídlom Framborská 253/21, 010 01 Žilina, IČO: 50 626 329, v konaní o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 41C/21/2021-1005 zo dňa 30.3.2023, takto
r o z h o d o l :
Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalovaná 1/ a žalovaná 2/ m a j ú voči žalobcovi n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
o d ô v o d n e n i e :
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol (výrok I.). O nároku na náhradu trov konania rozhodol tak, že žalovaná 1/ a žalovaná 2/ majú voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % trov konania. 1.1 Podanou žalobou sa žalobca domáhal ochrany osobnosti a náhrady nemajetkovej ujmy za porušenie jeho osobnostných práv žalovanou 1/ a 2/, a to v súlade s § 11, § 13 OZ. Domáhal sa, aby súd prvej inštancie rozhodol, že žalovaná 1/ a 2/ jeho osočovaním pred ich maloletými deťmi I. C., nar. XX.XX.XXXX a G. C., nar. XX.XX.XXXX, uvádzaním nepravdivých vyjadrení na jeho adresu pred tretími osobami a maloletými deťmi, negatívnym pôsobením na maloleté deti, konaním v rozpore s dobrými mravmi, vytvorením patologického výchovného prostredia maloletých detí (v zmysle jeho nepriateľského a nevraživého nastavenia voči žalobcovi, ich vlastnému otcovi), bezprecedentným rozvrátením a narušením väzby medzi maloletými deťmi a ich otcom s následkom ich odcudzenia a zo strany žalovanej 1/ konaním a postupom v zjavnom rozpore s požiadavkami naplnenia účelu manželstva a nerešpektovaním a porušovaním súdnych rozhodnutí upravujúcich práva a povinnosti voči maloletým deťom pri zásadnom prispení a vplyve žalovanej 2/ v období od roku 2015 do roku 2022 hrubým spôsobom zasiahli do práva žalobcu na súkromný život a porušili jeho právo na rodinný život. Rovnako sa domáhal, aby súd prvej inštancie zakázal žalovaným 1/ a 2/ vyjadrovať sa pred maloletými deťmi I. C., nar. XX.XX.XXXX a G. C., nar. XX.XX.XXXX negatívne o žalobcovi. Tiež žiadal, aby súd prvej inštancie nariadil žalovaným 1/ a 2/ upustiť od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, súkromný a rodinný život a uložil im povinnosť odstrániť následky týchto zásahov. Zároveň sa domáhal, aby súd prvej inštancie nariadil žalovanej 1/ do 7 dní od právoplatnosti rozhodnutia preukázateľne sa mu ospravedlniť za negatívne konanie voči nemu, a
to v mieste jeho trvalého pobytu za účasti jeho maloletých detí I. C., nar. XX.XX.XXXX a G. C., nar. XX.XX.XXXX vyslovením nasledovného výroku, pri tomto sú oprávnení byť prítomní príbuzní žalobcu: „Ja, F. C., H. J. sa týmto ospravedlňujem svojmu bývalému manželovi B. C., že som osočovaním jeho osoby pred našimi spoločnými maloletými deťmi I. C. a G. C., uvádzaním nepravdivých vyjadrení sa jeho adresu pred tretími osobami a našimi deťmi, negatívnym pôsobením na naše deti, konaním v rozpore s dobrými mravmi, vytvorením patologického výchovného prostredia našich detí (v zmysle jeho nepriateľského a nevraživého nastavenia voči nemu, ich vlastnému otcovi), bezprecedentným rozvrátením a narušením väzby medzi našimi deťmi a ním, ich vlastným otcom s následkom ich odcudzenia, konaním a postupom v zjavnom rozpore s požiadavkami naplnenia účelu manželstva a nerešpektovaním a porušovaním súdnych rozhodnutí upravujúcich práva a povinností voči našim maloletým deťom pri zásadnom prispení a vplyve mojej matky I. J., H. G. v období od roku 2015 do roku 2022 hrubým spôsobom zasiahla do jeho práva na súkromný život a porušila jeho právo na rodinný život.“ Rovnako žiadal, aby súd nariadil žalovanej 2/ do 7 dní od právoplatnosti rozhodnutia preukázateľne sa mu ospravedlniť za negatívne konanie voči nemu, a to v mieste jeho trvalého pobytu za účasti jeho maloletých detí I. C., nar. XX.XX.XXXX a G. C., nar. XX.XX.XXXX vyslovením nasledovného výroku, pri tomto sú oprávnení byť prítomní príbuzní žalobcu: „Ja, I. J. H. G. sa týmto ospravedlňujem môjmu bývalému zaťovi B. C., že som osočovaním jeho osoby pred jeho maloletými deťmi I. C. a G. C., uvádzaním nepravdivých vyjadrení sa jeho adresu pred tretími osobami a jeho deťmi, negatívnym pôsobením na jeho deti, konaním v rozpore s dobrými mravmi, vytvorením patologického výchovného prostredia jeho detí (v zmysle jeho nepriateľského a nevraživého nastavenia voči nemu, ich vlastnému otcovi), bezprecedentným rozvrátením a narušením väzby medzi jeho deťmi a ním, ich vlastným otcom s následkom ich odcudzenia, podporou a ovplyvňovaním mojej dcéry F. C., H. J. v konaní a postupe v zjavnom rozpore s požiadavkami naplnenia účelu manželstva a nerešpektovaní a porušovaní súdnych rozhodnutí upravujúcich práva a povinností voči ich spoločným maloletým deťom v období od roku 2015 do roku 2022 hrubým spôsobom zasiahla do jeho práva na súkromný život a porušila jeho právo na rodinný život. “ Domáhal sa tiež, aby súd nariadil žalovanej 1/ do 7 dní od právoplatnosti rozhodnutia uverejniť v týždennom periodiku Nový čas a Žilinský večerník na vlastné náklady ospravedlnenie za jej negatívne konanie voči nemu v znení: „Ja, B. F. C., H. J. sa týmto ospravedlňujem svojmu bývalému manželovi A. B. C., D., že som osočovaním jeho osoby pred našimi spoločnými maloletými deťmi I. C. a G. C., uvádzaním nepravdivých vyjadrení sa jeho adresu pred tretími osobami a našimi deťmi, negatívnym pôsobením na naše deti, konaním v rozpore s dobrými mravmi, vytvorením patologického výchovného prostredia našich detí (v zmysle jeho nepriateľského a nevraživého nastavenia voči nemu, ich vlastnému otcovi), bezprecedentným rozvrátením a narušením väzby medzi našimi deťmi a ním, ich vlastným otcom s následkom ich odcudzenia, konaním a postupom v zjavnom rozpore s požiadavkami naplnenia účelu manželstva a nerešpektovaním a porušovaním súdnych rozhodnutí upravujúcich práva a povinností voči našim maloletým deťom pri zásadnom prispení a vplyve mojej matky I. J., H. G. v období od roku 2015 do roku 2022 hrubým spôsobom zasiahla do jeho práva na súkromný život a porušili jeho právo na rodinný život. “ Okrem toho sa domáhal, aby súd nariadil žalovanej 2/ do 7 dní od právoplatnosti rozhodnutia uverejniť v týždennom periodiku Nový čas a Žilinský večerník na vlastné náklady ospravedlnenie za jej negatívne konanie voči nemu v znení: „Ja, A. I. J. H. G. sa týmto ospravedlňujem môjmu bývalému zaťovi A. B. C., D., že som osočovaním jeho osoby pred jeho maloletými deťmi I. C. a G. C., uvádzaním nepravdivých vyjadrení sa jeho adresu pred tretími osobami a jeho deťmi, negatívnym pôsobením na jeho deti, konaním v rozpore s dobrými mravmi, vytvorením patologického výchovného prostredia jeho detí (v zmysle jeho nepriateľského a nevraživého nastavenia voči nemu, ich vlastnému otcovi), bezprecedentným rozvrátením a narušením väzby medzi jeho deťmi a ním, ich vlastným otcom s následkom ich odcudzenia, podporou a ovplyvňovaním mojej dcéry F. C., H. J. v konaní a postupe v zjavnom rozpore s požiadavkami naplnenia účelu manželstva a nerešpektovaní a porušovaní súdnych rozhodnutí upravujúcich práva a povinností voči ich spoločným maloletým deťom v období od roku 2015 do roku 2022 hrubým spôsobom zasiahla do jeho práva na súkromný život a porušili jeho právo na rodinný život. “ Napokon žiadal tiež, aby súd uložil tak žalovanej 1/ ako aj žalovanej 2/ povinnosť zaplatiť mu náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 10.000,- Eur, a to do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia. 1.2 Nárok žalobcu posudzoval podľa § 11, § 12 ods. 1, 2, § 13 ods. 1, 2, 3 Občianskeho zákonníka a podľa čl. 7, 10 ods. 1, 2 Listiny základných práv a slobôd. 1.3 Vykonaným dokazovaním v danej veci okresný súd zistil, že žalobca a žalovaná 1/ boli manželia, ktorí sa v roku 2015 rozviedli. Žalovaná 2/ je matkou žalovanej 1/ a bývalou svokrou žalobcu. Z vykonaného dokazovania, a to najmä listinnými dôkazmi označenými z predchádzajúcich súdnych konaní strán sporu bolo jednoznačne preukázané, že vzťahy medzi stranami sporu boli dlhodobo, trvalo a vážne narušené.
Ich vzťah bol dlhodobo obojstranne konfliktný, problémový, s ťažkosťou dosiahnuť dohodu na prospech všetkých. Podľa súdu prvej inštancie strany sporu s veľkou nevôľou pristupovali na požiadavky druhej strany. Každý z nich si presadzoval svoju pravdu a svoje riešenie, o ktorom bol presvedčený, že bolo správne a najlepšie. Medzi stranami sporu dlhodobo existovala vzájomná averzia s obojstrannou absenciou vôle budovania korektných vzťahov. Strany sporu dlhodobým negatívnym správaním preukázali v nemalej miere nedostatky v rodičovských kompetenciách, pričom bolo viackrát v predchádzajúcich konaniach s určitým zjednodušením, ale presne vystihujúcim podstatu ich situácie konštatované, že nikto nedokázal tak ubližovať deťom ako ich vlastní rodičia. Ďalej súd prvej inštancie dôvodil, že odborníci, ktorí sa stranami sporu zaoberali v predchádzajúcich súdnych konaniach, konštatovali, že tak vyhrotenú rodinnú situáciu ešte nezažili. Zásadným problémom zlého vzťahu medzi stranami sporu bol ich doterajší prístup k sebe navzájom a k vzniknutej situácii medzi nimi, ako aj ich obojstranné nevhodné správanie tak k sebe navzájom a v podmienenosti aj k ich vlastným deťom. Obojstranným vnášaním konfliktov medzi stranami sporu vzájomným pričinením strany sporu vo vzájomnej súčinnosti destabilizovali ich rodinné prostredie. Určitou vinou každej zo strán sporu bol narušený a zničený ich rodinný život. Strany sporu napriek mnohým apelom príslušných orgánov, sociálnych pracovníkov, či súdov v priebehu času neboli schopné situáciu zvládnuť v prospech zachovania rodiny, v prospech seba navzájom, ako aj v prospech a dobro ich maloletých detí. Podľa súdu prvej inštancie strany sporu vzájomným pričinením spôsobili kritickú rodinnú situáciu, deštrukciu rodiny a jej následný rozpad. Strany sporu v dôsledku svojho správania a postojov neboli schopné usporiadať si vzájomné vzťahy pre dobro všetkých zúčastnených. V dôsledku vzájomného konfliktu strán sporu dochádzalo k negatívnym dôsledkom na ich rodinu, ich samotných, ako aj ich spoločné deti. Podľa súdu prvej inštancie bolo preukázané, že strany sporu uprednostňovali svoje vlastné záujmy pred spoločným záujmom ich rodiny, ako aj záujmom maloletých detí. Stranám sporu sa absolútne nepodarilo ochrániť rodinu a ich spoločné deti od negatívnych vplyvov kvôli ich neschopnosti spolu kooperovať pri riešení vzniknutej situácie. K rozpadu ich rodiny a rodinného života došlo v dôsledku pretrvávajúcich konfliktných situácií medzi stranami sporu navzájom. Strany sporu vzájomnými konfliktami a nezhodami spoločne vytvorili nevhodné rodinné podmienky, čo logicky vyústilo do rozvodu. Vzťahy medzi stranami sporu aj po rozvode zostali trvalo narušené, konfliktné a problematické. Ďalej súd prvej inštancie konštatoval, že z vykonaného dokazovania bolo zrejmé, že strany sporu na seba vzájomne, aj na iných zúčastnených, v priebehu času podávali rôzne sťažnosti, podnety, trestné oznámenia, či žalobné návrhy rôzneho druhu, s úspechom aj neúspechom na oboch stranách. Bolo preukázané, že strany sporu v priebehu času striedavo, vzájomne hrotili, a aj naďalej hrotia svoje už aj tak narušené vzťahy. Medzi stranami sporu pokračovalo konfliktné ladenie, tenznosť až animozita vzťahov medzi nimi, čo bolo zrejmé aj pri ich výsluchoch v danej veci. Strany sporu sa navzájom k sebe chovali v rozpore s dobrými mravmi. Okresný súd vychádzajúc z uvedeného mal za to, že z vykonaného dokazovania bolo jednoznačne preukázané, že k rozpadu rodiny strán sporu a zničeniu rodinného života strán sporu, a teda aj žalobcu, došlo vzájomným pričinením strán sporu, ich vzájomným negatívnym správaním sa k sebe. Podľa súdu prvej inštancie nemožno konštatovať, že rodinný život žalobcu bol zničený len pričinením jednej strany, a to žalovanej 1/ za účasti žalovanej 2/. Z vykonaného dokazovania podľa súdu prvej inštancie bolo preukázané, že rovnako žalobca mal na rozpade ich rodiny a rodinného života podiel viny. Nebolo možné tak prisvedčiť žalobcovi, že jeho rodinný život sa rozpadol len vinou žalovaných, resp. že len žalované mu jeho rodinný život zničili a tým zasiahli do jeho práva na súkromie. Určitou mierou sa o to pričinil sám žalobca svojím správaním a svojím postojom, tak ako to vyplýva z predchádzajúcich súdnych konaní, v ktorých boli osobnosti strán sporu odborníkmi viackrát vyprofilované, tak ako vyplýva zo samotného odôvodnenia rozsudku o rozvode. Na upokojenie a najmä vyriešenie každej vyhrotenej konfliktnej situácie bola vždy nevyhnutná sebareflexia každej strany a uvedomenie si aj miery vlastnej viny. Vychádzajúc z uvedeného, keď žalobca rovnako určitou mierou prispel k zničeniu jeho rodinného života, nebolo mu možné v tomto kontexte poskytnúť ochranu jeho rodinného života, súkromia a teda ochranu osobnosti v súlade s § 11, 13 OZ. Okresný súd mal za to, že zjednodušene povedané, že nebolo možné chrániť stranu sporu, resp. poskytnúť ochranu práv strane sporu v požadovanom rozsahu v súlade s § 11 nasl. OZ na ochranu súkromia a rodinného života, keď sama svojím správaním a postojom sa určitou mierou podieľala na zničení toho, čoho ochrany sa domáhal. 1.4 Okresný súd považoval za potrebné uviesť, že rozvodové konanie, ako aj obdobie po rozvode, bolo pre zúčastnených bohužiaľ vo väčšine prípadov vypätou emocionálne náročnou situáciou plnou hádok, klamstiev, invektív, urážok a osočovania, pričom vždy záležalo od individuálnych vlastností a daností jedinca, ako vzniknutú situáciu vnímal a v konečnom dôsledku zvládol. Jednalo sa o subjektívne vnímanie vzniknutého stavu jednotlivcom. Nebolo možné tak dospieť z objektívneho hľadiska k záveru, že každé vyslovené urážky, osočovanie, či verbálne ponižovanie v narušených medziľudských vzťahoch
vo všeobecnosti automaticky viedlo k potrebe ochrany osobnosti v súlade s § 11, § 13 OZ. Okresný súd poukázal na to, že niekto nad nevhodným správaním druhého, nad jeho urážkami, invektívami a osočovaním mávne rukou, iný v rovnakej situácii uvedené vníma citlivo so závažnou intenzitou a rozsahom. Na úspešné uplatnenie práva na ochranu osobnosti v súlade s § 11, 13 OZ bola skutočnosť, že došlo k neoprávnenému zásahu a zároveň, že uvedený zásah bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu na právach chránených ustanoveniami § 11 a nasledujúcich OZ, pričom museli byť splnené oba tieto predpoklady, aby vznikol právny vzťah, obsahom ktorého bolo právo fyzickej osoby domáhať sa ochrany a povinnosť subjektu zásahu znášať súdom uloženú sankciu. Objektívne spôsobilý privodiť ujmu na právach nebol taký zásah, ku ktorému došlo v neprítomnosti iných ako zúčastnených osôb. O objektívnu spôsobilosť nešlo vtedy, ak došlo k zásahu pri rozhovore medzi zúčastnenými, v súkromí. Objektívne spôsobilý zásah musel mať zároveň aj značnú závažnosť, intenzitu a trvanie. Musel mať intenzitu závažného a značného dehonestovania dotknutej osoby. Okresný súd mal za to, že v danej veci manželské hádky, či hádky, urážky a invektívy v rozvodovom konaní v popísanom rozsahu žalobcu spôsobené pričinením každej zo strán sporu nenapĺňali znak objektívnej spôsobilosti privodiť tak závažnú ujmu, ako tvrdil žalobca, ktorú naviac ani nepreukázal. Podľa okresného súdu z vykonaného dokazovania vyplynulo, že ak dochádzalo k urážkam, k osočovaniu, k znevažovaniu, či verbálnym útokom zo strany žalovaných voči žalobcovi, bolo to spravidla v ich súkromí, nie na očiach verejnosti. Aj výsluch svedkov potvrdil, že žalovaná 1/, resp. žalované sa na verejnosti vždy „hrali na tie dobré“. Uviedli, že v prítomnosti druhých osôb sa človek správa inak, ako keď bol sám s tou osobou, pred inými osobami človek určite nebude používať tie výrazy, ktoré využíval v súkromí. Uviedli, že pred nimi sa žalovaná 1/ pretvarovala, hrala dobrú a obetavú. Uviedli, že neboli svedkami takého konania a správania sa žalovaných na verejnosti alebo pred tretími osobami, kde by sa žalované voči žalobcovi správali tak závažným spôsobom v rozpore s dobrými mravmi, ktoré konanie by znížilo vážnosť a dôstojnosť žalobcu na verejnosti. Neboli svedkami situácie, že by žalované o žalobcovi klamali tak závažným spôsobom, že by ich konanie závažne a intenzívne zasiahlo do osobnosti žalobcu, že by tento zásah vyžadoval ochranu podľa § 11 a nasl. OZ. Situácie, ktoré svedkovia popisovali o tom, ako žalované voči žalobcovi im neprejavovali úctu (príkladmo odídenie z reštaurácie pri nedopitej káve, upozorňovanie na rušenie pokoja mal. dieťaťa, kritizovanie žalobcu pri nepozornosti vyliatia čaju, pohostenie chladným nápojom, nevľúdne správanie k návšteve, kritizovanie žalobcu pri príprave mlieka pre mal. deti, sťažovanie sa na finančné zabezpečenie a pod.), nemali podľa okresného súdu tak závažný charakter, ktorý by vyžadoval ochranu osobnosti žalobcu v súlade s § 11, § 13 OZ. Podľa okresného súdu sami svedkovia pred súdom uznali, že sa nejednalo o tak závažné skutočnosti. Z výsluchu svedkov podľa okresného súdu bolo preukázané, že osobne neboli svedkami tak závažného zásahu žalovaných voči žalobcovi, ktorého následkom by bola nenapraviteľná ujma odôvodňujúca nevyhnutnosť ochrany osobnosti žalobcu v súlade s § 11 a nasl. OZ. Svedkovia popisovali „bežné“ situácie (hádky, odmeranosť, chladnosť, strohosť, absencia rešpektu a úcty...), ktoré bolo možné očakávať v narušených medziľudských vzťahoch. Naviac uviedli, že so stranami sporu sa stretávali len sporadicky, nakoľko bývajú v J., či v G.. Informácie o správaní sa žalovaných voči žalobcovi mali len sprostredkovane od žalobcu. Bolo tak možno prisvedčiť právnemu zástupcovi žalovaných, že výsluchom svedkov nebol preukázaný taký závažný, dlhotrvajúci zásah žalovaných so značnou intenzitou voči žalobcovi objektívne spôsobilý vyvolať potrebu ochrany práv žalobcu v súlade s § 11 a nasl. OZ. Žalobca naviac nepreukázal, ako sa urážky, invektívy, osočovanie jeho osoby, ponižovanie, dehonestovanie v popísanom rozsahu žalovanými pretavilo v jeho osobnom živote. Žalobca nepreukázal, že by v dôsledku správania sa žalovaných pociťoval tak závažnú ujmu, resp. by mu táto skutočne vznikla, ktorá by mala vplyv na jeho zdravotný stav, či už psychický alebo fyzický, ktorá by mala vplyv na jeho následný osobný život, pracovný život. Nepreukázal, že vymedzené správanie sa žalovaných malo vplyv na jeho pracovný život, stratu alebo zhoršenie pracovných možností. Nepreukázal, že by vymedzené správanie žalovaných spôsobilo jeho zhoršenie postavenia v spoločnosti, narušilo jeho sociálny status. Nepreukázal, že by v dôsledku správania sa žalovaných bol odsudzovaný verejnosťou, že by sa znížila jeho vážnosť v spoločnosti. Podľa okresného súdu žalobca nijako nepreukázal, že by následkom správania sa žalovaných bola znížená jeho dôstojnosť, zničená jeho povesť alebo dobré meno v spoločnosti. Podľa okresného súdu následky vymedzeného správania sa žalovaných, resp. ujmu, žalobca žiadnym relevantným spôsobom nepreukázal. Do konania neboli doložené dôkazy preukazujúce, že žalované 1/ a 2/ by boli na úrovni priestupkového, či trestného konania za žalobcom vymedzené konanie uznané vinnými. Nebolo preukázané, že by konanie žalovaných spĺňalo podmienky priestupku, či trestného činu. Vyhrotené situácie mimo strán sporu, s inými označenými osobami (K. C., či A. F. D.) boli riešené s uvedenými osobami na priestupkovej úrovni, pred príslušnými orgánmi. Nebolo však preukázané, nebol doložený žiadny dôkaz, že uvedené vzniknuté situácie medzi žalobcom
a uvedenými dotknutými osobami boli podmienené alebo vyvolané správaním sa žalovaných, alebo vznikli na výslovný podnet, či žiadosť žalovaných. Okresný súd mal za to, že vykonaným dokazovaním v danom smere nebolo preukázané, že žalobca bol žalovanými urážaný, osočovaný, dehonestovaný a ponižovaný v takom rozsahu, trvaní a značnej intenzite, ktorá by bola objektívne spôsobilá privodiť mu ním tvrdenú ujmu na dôstojnosti, povesti, či dobrom mene a vyvolala nevyhnutnosť ochrany podľa § 11 a nasl. OZ, čo bolo predmetom danej veci. Len subjektívny pocit a subjektívne vnímanie situácie nemohlo požívať ochranu podľa § 11 a nasl. OZ. Naviac, keď bolo preukázané, že rešpekt k druhej strane absentoval u každej zo strán sporu. Nevyhnutnosť ochrany v súlade s § 11 a nasl. OZ nevyvolali ani informácie zverejnené v periodiku Nový čas v článku zo dňa 16.05.2018 s názvom „Pre spor rodičov musia do domova“. Okresný súd mal za to, že bolo potrebné vychádzať z celého kontextu článku, nielen z niektorých jeho vytrhnutých pasáži, či viet, tak ako ich vyznačil žalobca. Článok obsahuje informácie o ich rodinnej situácii, korektne, vecne, nie jednostranne. Z textu článku sa zverejnené informácie nejavili ako informácie podané za účelom zdiskreditovať a poškodiť len žalobcu. Článok informoval o prebiehajúcom súdnom konaní, o vydaní neodkladného opatrenia a o vyústení kritickej situácie strán sporu. Článok poskytol informácie o tom, kam až mohol zájsť smutný spor oboch rodičov, neposkytol závery, koho vinou. Nebolo preukázané, že by článok obsahoval klamlivé informácie o žalobcovi. Informácie v predmetnom článku v celom jeho kontexte a zmysle neboli spôsobilé vyvolať u žalobcu ujmu. Nebolo preukázané, že by obsahovali klamlivé informácie poškodzujúce žalobcu. Vzhľadom na zvolený spôsob podania informácie neboli spôsobilé vo vzťahu k žalobcovi vyznieť difamačne, zasiahnuť do dôstojnosti, cti, povesti, či dobrého mena žalobcu, narušiť jeho súkromie, či zničiť rodinný život. Nebolo preukázané, že článok bol spúšťačom negatívnych reakcií vo vzťahu k žalobcovi, resp. že by žalobcu uvedený článok, resp. tam zverejnené informácie sám o sebe poškodil v jeho osobnom živote. Nebolo možné vzhliadnuť ani príčinnú súvislosť medzi predmetným článkom, v ňom zverejnenými informáciami a tvrdenou ujmou žalobcu, t.j. ujmou žalobcu v narušení jeho súkromia a zničení jeho rodinného života. Z článku absolútne nevyplývalo prezentovanie žalobcu v negatívnom smere. Okresnému súdu sa javilo tvrdenie žalobcu o poškodení jeho osobnosti uvedeným predmetným článkom len ako subjektívny, ničím nepodložený pocit. Neoprávnený zásah by bol daný len vtedy, ak by existovala príčinná súvislosť medzi zásahom a porušením osobnostnej sféry a ten zásah v konkrétnom prípade presiahol určitú intenzitu takou mierou, ktorú už nebolo možné tolerovať, čo však nebol daný prípad. Nevyhnutnosť ochrany žalobcu v súlade s § 11 a nasl. OZ nebola vyvolaná ani tvrdeniami žalovanej 1/ a žalovanej 2/ v podaniach v predchádzajúcich konaniach. Okresný súd uviedol, že v každom súdnom konaní bolo na strane sporu, aké prostriedky procesného útoku, príp. procesnej obrany zvolil a následne na strane sporu ležala zodpovednosť za ne/úspech v spore, a s tým spojenými následkami. V písomných podaniach strany sporu uviedli skutkové tvrdenia tak, ako tieto subjektívne vnímali, častokrát opisovali subjektívne vnímanie reality danej veci. Žalobca však nepreukázal, že žalované uvedením subjektívneho vnímania reality medzi nimi v súdnych podaniach zasiahli do jeho práva na ochranu osobnosti v takom rozsahu, intenzite a závažnosti, že by bolo potrebné mu v danom smere poskytnúť ochranu v súlade s § 11 OZ. Naviac, keď uvedené subjektívne vnímanie reality a tvrdenia strán sporu už boli vyhodnocované v dotknutých súdnych konaniach s právoplatným výsledkom. Žalobca nepreukázal, ako žalované tvrdeniami o tom, že žalovaná 1/ mala byť ekonomicky slabší subjekt s potrebou bezplatnej právnej pomoci, zasiahlo do jeho práva na ochranu osobnosti v požadovanom rozsahu podľa § 11 a nasl. OZ. 1.5 Okresný súd považoval za potrebné zdôrazniť a uviesť, že z celého kontextu žaloby a prednesov žalobcu pred súdom bolo zrejmé, že cieľom žalobcu nebolo primárne sa domáhať ochrany osobnosti svojho súkromia vo forme ochrany cti, dôstojnosti, vážnosti, dobrého mena a dobrej povesti žalobcu v spoločnosti. Hlavnou podstatou žaloby bolo domáhať sa ochrany osobnosti - jeho súkromia a rodinného života, ktorý bol, resp. mal byť narušený vo vzťahu k jeho maloletým deťom, s ktorými nemohol rozvíjať vzájomný rodinný vzťah v dôsledku neoprávnených zásahov zo strany žalovaných, ktoré mali maloleté deti manipulovať a brániť žalobcovi v styku s maloletými deťmi aj nedodržiavaním súdnych rozhodnutí a mali mu tým zničiť jeho rodinný život a jeho vzťah s deťmi. Domáhal sa ochrany jeho súkromia, súkromného a rodinného života ako zložiek osobnosti. Okresný súd uviedol, že súčasťou práva na súkromie bolo právo na rodinný život a právo na vytváranie a rozvíjanie vzťahov s ďalšími ľudskými bytosťami. Rodinný život zahŕňal vzťahy s najbližšími rodinnými príslušníkmi. Protiprávne narušenie uvedených vzťahov predstavuje neoprávnený zásah do práva na súkromný a rodinný život fyzickej osoby. Protiprávnym zásahom tretej osoby mohla byť spôsobená ujma, ktorá bránila naplno napĺňať citové potreby. Okresný súd mal však za to, že s vykonaným dokazovaním nebol preukázaný neoprávnený zásah žalovaných do práv žalobcu v tomto vymedzenom smere, tak, aby tento vyžadoval potrebu ochrany práv žalobcu v súlade s § 11 a nasl. OZ.
1.6 Okresný súd dospel k záveru, že z výsledkov dokazovania nemožno ustáliť, že žalobca mal znemožnený konaním žalovaných 1/ a 2/ styk s deťmi, tak ako tvrdil. Nebolo možné ani konštatovať, že žalobca sa v dôsledku správania sa žalovaných nestretával s maloletými deťmi. Nebolo preukázané, že žalované, resp. žalovaná 1/ nedodržovala súdne rozhodnutia. Okresný súd s uvedenými zisteniami v danej veci konfrontoval aj žalobcu. Pri jeho výsluchu zisťoval, či si bol vedomý a vnímal to, čo prezentovali samotné deti. Uviedol, že názorov detí si bol vedomý, avšak mal za to, že uvedený prezentovaný postoj detí bol spôsobený žalovanými, ktoré ich manipulovali. Uvedené subjektívne tvrdenie žalobcu, že len a najmä žalované boli príčinou jeho narušeného vzťahu s deťmi, však nevyplývalo ani zo znaleckého dokazovania, a ani z výsluchov samotných detí. Z vykonaného dokazovania sa okresnému súdu javilo, že aj žalobca mohol byť v určitej miere samotnou príčinou narušenia jeho rodinných vzťahov s deťmi. Žalobca tak nepreukázal, že žalované vymedzeným konaním neoprávnene zasiahli do jeho súkromia, t.j. jeho rodinných vzťahov s deťmi a uvedené zničili. Podľa okresného súdu nebolo preukázané, že žalované deti vedome a úmyselne negatívne manipulovali voči žalobcovi, že ho pred deťmi osočovali, že pred deťmi o žalobcovi klamali, že mu zamedzovali alebo bránili v styku s deťmi a že nedodržiavali súdne rozhodnutia. Uvedené nevyplynulo ani z výsluchov svedkov, keďže títo neboli prítomní odovzdávania a preberania detí. So stranami sporu, ako uviedli, bývali len sporadicky. Uviedli tiež, že informácie mali sprostredkovane od žalobcu. Bolo tak možné konštatovať, že svedkovia prezentovali svoj subjektívny názor na situácie, ktoré nezažili, len na základe sprostredkovaných informácií od žalobcu. Všetci zhodne uviedli, že neboli prítomní situáciám, kde by žalované vyslovene a vedome manipulovali deti voči žalobcovi. Tvrdili, že žalované tak robili za zatvorenými dverami. Naopak, na verejnosti deti povzbudzovali, avšak dodali, že len formálne, ale zo spôsobu komunikácie bolo cítiť, že to bolo falošné. Svedkovia popísali len jednu konfliktnú situáciu na prahu dverí bytu žalovaných, avšak nepotvrdili, že by žalované deti v ten daný moment vedome manipulovali, zakazovali alebo bránili mal. deťom v styku so žalobcom. Uviedli, že žalované deti k styku so žalobcom monotónne povzbudzovali, avšak bolo to neúprimné. Uvedený subjektívny názor svedkov však nevyplýval z odborných posudkov a znaleckých dokazovaní v konaní o úpravu práv a povinností mal. detí. 1.7 Okresný súd na základe vykonaného dokazovania, keď hodnotil každý dôkaz jednotlivo a aj všetky vo vzájomnej súvislosti, pričom prihliadal aj na všetko, čo v konaní vyšlo najavo, dospel k záveru, že žalobcom vymedzené konanie žalovaných nebolo možné vyhodnotiť ako neoprávnený zásah do osobnosti žalobcu takej závažnosti a intenzity, objektívne spôsobilý (pri každom človeku) zasiahnuť do osobnosti žalobcu v súlade s § 11 a nasl. OZ. Z výsledkov vykonaného dokazovania bolo možné mať za to, že žalované svojim konaním nezasiahli do osobnostnej sféry žalobcu takým spôsobom, ktorý by vyvolal nutnosť ochrany osobnosti žalobcu v súlade s § 11 a nasl. OZ. Konaním žalovaných nebolo porušené právo žalobcu na súkromie, rodinný život, rodinný život s deťmi a nebola znížená jeho dôstojnosť, česť, či vážnosť v spoločnosti. Následkom konania žalovaných nebolo preukázané ani porušenie dobrej povesti a dobrého mena žalobcu. Nebola preukázaná ani príčinná súvislosť medzi žalobcom vymedzeným konaním žalovaných a tvrdenou ujmou žalobcu. Ak žalobca poukázal na pocit nešťastia v jeho osobnom živote, okresný súd uviedol, že tento bol po rozvode a rozpade rodiny vo všeobecnosti z objektívneho hľadiska očakávateľný. Nebolo možné však dospieť k záveru, že v danej veci rozpad rodinných vzťahov spôsobili žalobcovi len žalované bez jeho pričinenia. 1.8 Okresný súd tak mal za to, že nebolo namieste poskytnúť žalobcovi požadovanú ochranu a priznať morálne odškodnenie vo forme ospravedlnenia, či v súkromní v rodinnom dome žalobcu, ani prostredníctvom periodík, ani vo forme finančného zadosťučinenia. Naviac pri rozhodovaní o výške nemajetkovej ujmy bolo potrebné prihliadať na osobu poškodeného, závažnosť vzniknutej ujmy, okolnosti, za ktorých k nej došlo, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, či v spoločenskom uplatnení. Bolo potrebné zisťovať mieru, akou bola zásahom znížená dôstojnosť alebo vážnosť osoby v spoločnosti, pričom bolo potrebné vychádzať aj z následnej reakcie, ktorú zásah vyvolal v rodinnom, pracovnom, či inom prostredí fyzickej osoby. Uvedenú mieru bolo potrebné zisťovať dokazovaním a posúdiť na základe poznania a vyhodnotenia tejto reakcie. Okresný súd uviedol, že žalobca v danom smere neuniesol bremeno tvrdenia ani bremeno dôkazné. V podanej žalobe absentovali k výške 10.000,- Eur od každej žalovanej v naznačenom smere akékoľvek skutkové tvrdenia. Žalobca len v žalobe bez ďalšieho vymedzil, že nemajetková ujma je vo výške 10.000,- Eur, čo bolo pre priznanie nemajetkovej ujmy absolútne nepostačujúce. 1.9 Okresný súd pre úplnosť odôvodnenia rozhodnutia uviedol, že nepovažoval pre rozhodnutie veci za potrebné vykonať ďalšie dokazovanie formou audio a video nahrávok a ďalších dôkazov navrhnutých žalobcom podaním dňa 10.03.2023. V priebehu času bolo aj v predchádzajúcich konaniach vykonané rozsiahle dokazovanie k neustále opakujúcim tvrdeniam zo strany žalobcu. Rovnaké opakujúce sa
tvrdenia žalobcu boli predmetom dokazovania tak rozvodového konania, ako aj konania o úpravu práv a povinností maloletých detí s právoplatným výsledkom, z ktorých okresný súd v danej veci vychádzal. K porušovaniu práv žalobcu malo dochádzať od roku 2015 do podania žaloby na ochranu osobnosti, predovšetkým počas konania o rozvod manželstva. Situácie, ktoré chcel žalobca neustále dookola preukazovať, už však boli posudzované a vyhodnocované v predchádzajúcich konaniach. Okresný súd nevidel dôvod v danom konaní nanovo vykonávať dokazovanie k už preukázaným skutočnostiam, o ktorých bolo právoplatne rozhodnuté. V danej veci vykonané dôkazy a doložené listinné dôkazy, najmä právoplatné rozhodnutia súdu prvej inštancie postačovali na dostatočné zistenie skutkového stavu veci, tak mohol rozhodnúť. Vykonanie ďalšieho dokazovania považoval okresný súd za nadbytočné a nehospodárne. Vykonaným dokazovaním v navrhnutom smere k navrhnutým skutočnostiam, resp. k preukázaniu konfliktných situácií, tak ako navrhoval žalobca, by neboli zistené žiadne nové skutočnosti relevantné pre rozhodnutie súdu v danej veci, ako už tie, ktoré boli dávno v priebehu času niekoľkokrát v iných konaniach dokazované, preukázané, prejednané, posúdené a vyhodnocované. Naviac okresný súd uviedol, že sa stotožnil s právnym názorom vysloveným v rozvodovom konaní, že považoval za celkom nevhodné, scestné a až nepatričné nakrúcať maloleté deti na audiovizuálne nosiče a tie následne využívať v konaní s cieľom získavať výhodu a podporovať svoje subjektívne tvrdenia. Naviac audio a video nahrávky boli vyhotovované bez súhlasu dotknutých osôb, tak ako prezentoval v konaní v danej veci aj právny zástupca žalovaných. Aj z uvedeného dôvodu okresný súd považoval vykonanie dokazovania v danom smere za procesne nepoužiteľné. Naviac v obsahu spisového materiálu sa niektoré prepisy nahrávok nachádzali a okresný súd sa ich obsahom pri rozhodovaní oboznámil. Okresný súd dodal, že v rámci dokazovania a rozhodovania vo veci samej podľa § 11 a nasl. OZ vychádzal a boli podstatné najmä oboznámené právoplatné rozhodnutia predchádzajúcich konaní a tiež odborné názory vyplývajúce zo znaleckých dokazovaní, nie subjektívne tvrdenia, pocity a vnímanie reality. 1.10 Okresný súd mal za to, že žalovaná 1/ a 2/ boli v konaní úspešné v celom rozsahu, preto im voči žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % trov konania. 2. Proti uvedenému rozhodnutiu podal odvolanie žalobca v zákonnej lehote a z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. e) a f) Civilného sporového poriadku, nakoľko súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Podľa žalobcu je rozsudok nesprávny, nespravodlivý, absurdný, osočujúci, cynický, ignorujúci a nepodložene popierajúci preukázané skutočnosti a reálny skutkový stav. Jeho odôvodnenie bolo založené na selektívnych informáciách vytrhnutých z kontextu, chybných hypotézach, ktoré boli v rozpore so skutočnosťou, nezákonných dôkazoch a naopak na takmer úplnom ignorovaní a nevysporiadaní sa s nespočetným množstvo priamych aj nepriamych dôkazov preukazujúcich jeho tvrdenia a opodstatnenosť žaloby. Podľa žalobcu bez akéhokoľvek ďalšieho potrebného dokazovania bola preukázaná skutočnosť o extrémne hrubom neoprávnenom zásahu žalovaných do jeho osobnostných práv a síce o krajne negatívnom, bezprecedentnom, vedomom, zámernom, a systematickom neakceptovateľnom konaní oboch žalovaných vedúcom k tej najťažšej ujme na jeho osobnostných právach a síce odcudzení, úplnej strate a násilnom odtrhnutí jeho vlastných detí od neho žalovanými, čím mu bolo konaním žalovaných úplne narušené a odopreté na právo na súkromný život a na rodinný život s vlastnými deťmi. Poukázal pritom na závery krajského aj okresného súdu, ktoré jednoznačne konštatovali nepopierateľný fakt, ktorý potvrdil známu dlhodobú skutočnosť, a to, že cit: Ods. 11, str . 9 : „Zhodnotením uvedeného pre súd vyplýva, že údajný strach otca z detí prameni z postoja matky (žalovanej v 1/ rade) , ktorá ich ovplyvňuje k negatívnemu postoju k otcovi. Tento postoj je naučený, nie prirodzený.“ Ods. 11, str. 9: „Na základe uvedeného súd jednoznačne dospel k záveru, že matka si neplní vykonateľné rozhodnutie súdu, bráni otcovi v styku s maloletými deťmi, vytvára konfliktné situácie, z ktorých vždy vyjde otec ako najhorší pred očami detí. Súd preto nariadil výkon rozhodnutia.“ (Právoplatné a vykonateľné Uznesenie Okresného súdu Žilina pod č.k.21Em/2/2016 zo dňa 21.07.2017 0 nariadení výkonu neodkladného opatrenia OS Žilina sp. zn 9P/111/2015 zo dňa 30.12.2016 - potvrdené Krajským súdom Žilina - Uznesením sp. zn. 30CoE/10/2018 zo dňa 29.03.2018). Obdobne bod 28: „Je preukázané, že navrhovateľka (žalovaná v 1/ rade) konala/postupovala v zjavnom rozpore s požiadavkami naplnenia účelu manželstva (ako je vyššie citovaný) a vytvorením patologického výchovného prostredia (v zmysle jeho nepriateľského/nevraživého nastavenia voči druhému z rodičov, pri zásadnom prispení/ vplyve svojej matky (žalovanej v 2/ rade) bezprecedentným spôsobom rozvrátila/narušila väzby medzi maloletými deťmi a ich otcom a spôsobila ich odcudzenie.“ (Právoplatný Rozsudok Krajského súdu Žilina zo dňa 27.02.2020, spis. zn. 10Co/258/2019-1777, sp. zn. Okresného súdu Žilina 25C/35/2016
- vychádzajúci z faktov uvedených v spise 9P/111/2015). Uvedený súdom jednoznačne potvrdený bol
fakt, ktorý je identický s podstatou petitu jeho žaloby, ktorou žiadal len to najzákladnejšie, čo v slušnej spoločnosti a v právnom štáte je úplnou samozrejmosťou - za takéto dokonca súdom preukázané a nevyvrátiteľne potvrdené bezprecedentne negatívne správanie s fatálnymi následkami voči jeho osobe a to ospravedlniť sa a zadosťučiniť minimálnu satisfakciu. Poukázal na to, že deti sú tou najvyššou hodnotou, neporovnateľne väčšou ako akýkoľvek majetok, materiálne alebo iné hodnoty, oveľa vyššou, ako je aj dobré meno a česť, pri poškodení, nactiutŕhaní, ktoré si dotknuté osoby bežne na súdoch úspešne uplatňujú žalobou na ochranu osobnosti, ochranu svojich práv a náležité zadosťučinenie vrátane nemajetkovej ujmy. V tomto prípade obe žalované nielenže vedome a plánovane, v súlade s ich verbálnymi vyhrážkami (adresovanými jemu osobne ako aj mame na osobnom stretnutí na, ktoré ju žalovaná 2/ provokatívne vyzvala v septembri 2015), násilným spôsobom odtrhli a odcudzili deti od neho a jeho najbližších príbuzných, ale tieto skutky spáchali z osobného motívu - pomsty voči jeho osobe pomsty za ich nenaplnené podvodné plány vzájomného spolužitia v rodinnom dome, ktorý pre svoju rodinu postavil (a ktoré si nedávno spoločne naplnili). Zároveň svoj zámer realizovali systematickým dlhodobým negatívnym ovplyvňovaním detí proti nemu cca od konca roku XXXX po narodení dcérky G.. Ohováraním, nactiutŕhaním, ponižovaním, hrubými nadávkami a fyzickými a verbálnymi útokmi, ktoré voči nemu mierili v prítomnosti detí, v nich systematicky ničili pozitívne vnímanie jeho osoby a úspešne ho pretvárali na negatívny. Deti pod ich drakonickým vplyvom plným nenávisti, odmietania a hanobenia jeho osoby postupne preberali od nich naučené negatívne vzorce správania, čo potvrdili početní odborníci, ktorí citovali výroky detí a popísali ich správanie vo svojich písomných a ústnych vyjadreniach pred súdom. Podľa žalobcu konanie žalovaných bolo tým najobludnejším a najcynickejším konaním, akým sa človek môže dopustiť na deťoch a druhom rodičovi, čím mu bola privodená tá najťažšia ujma, narušenie osobnostných práv, čím je najzákladnejšie a najprirodzenejšie právo na súkromie a život s vlastnými deťmi, ktorý mu bol žalovanými úplne odopretý. Poukázal na to, že v danom prípade má za to, že v danom prípade by mal súd primárne rozlišovať medzi dôvodmi rozvratu manželstva a dôvodmi, ktoré viedli k tomu, že sa objektívne celé roky nemohol normálne stretávať s jeho dcérami a uplatňovať jeho rodičovské - otcovské práva a byť im skutočným otcom. Podľa žalobcu bolo nespochybniteľnou pravdou, že v priebehu konania o rozvode sa situácia medzi ním a bývalou manželkou z dôvodu vyššie uvedeného morálne neakceptovateľného a súdom potvrdeného konania žalovaných vyeskalovala tak, že nebola možná normálna a vecná komunikácia s exmanželkou (nijakým spôsobom k nej nebola motivovaná, nakoľko si úplne privlastnila ich spoločné deti, degradovala ich na svoj majetok a rukojemníkov, mala ich v úplnej moci, rozhodovala o ich životoch, pričom jeho chcela z ich životov ako aj zo svojho života úplne eliminovať). Toto však samo o sebe nehovorí nič o tom, aké sú reálne dôvody na to, aby sa nemohol stretávať s deťmi, čo zásadne narúša a narušilo jeho právo na súkromný a rodinný život s jeho deťmi. Žalobca tiež poukázal na to, že žalovanej 1/ boli súdnym rozhodnutím v mesiaci 12/2015 zverené ich spoločné maloleté deti do osobnej starostlivosti, teda odvtedy v plnej miere zo zákona zodpovedala za výchovu ich detí ako aj ich správanie a vyjadrovanie. Exmanželka v plnej miere rozhodovala a rozhoduje o tom, ako a s kým ich deti trávia čas, koho navštevujú a s kým sa stýkajú. Na základe jej vedomého a zámerného rozhodnutia ukončila akékoľvek stretávanie ich detí so všetkými jeho príbuznými, a to i napriek tomu, že sa predtým stretávali, mali pozitívny vzájomný vzťah, ktorý chceli a chcú ho naďalej rozvíjať, čo im je, žiaľ, zo strany matky absolútne bránené. Matka sa rovnako rozhodla úplne odtrhnúť ich deti od neho, maximálnym spôsobom znemožňovať spoločný kontakt, protiprávne a neľudsky brániť dokonca aj súdom určeným stretnutiam ich detí s ním, čo viedlo k dlhodobo neakceptovateľnému protiprávnemu stavu, k nenapraviteľnej ujme a hrubému neoprávnenému zásahu do jeho osobnostných práv. Podľa žalobcu z vyššie uvedeného jednoznačne aj bez akéhokoľvek ďalšieho dokazovania vyplýva, že za súčasný stav, mentálnu výbavu detí, ich výchovu, správanie, odtrhnutie, odcudzenie a izoláciu odo neho, ako aj jeho najbližších i vzdialenejších príbuzných (ktorých ujmu pociťuje ako vlastnú), zodpovedá matka, ktorá deti výhradne vychováva (s výraznou podporou jej matky) a teda matka, za aktívnej účasti jej matky, svojím konaním priamo zapríčinila a spôsobila uvedený bezprecedentný a protiprávny stav a tým najhrubším spôsobom porušila jeho osobnostné práva, a to v tej najcitlivejšej oblasti života - vo vzťahu s vlastnými deťmi. Žalované mali pritom jasný, patologický motív k uvedenému konaniu. Opakoval sa negatívny scenár z ich minulosti, v oveľa obludnejších rozmeroch, obeťou ktorého boli ich nevinné maloleté deti od ich najútlejšieho veku. Žalovaná 1/ pod vplyvom žalovanej 2/ už pred mnohými rokmi úplne vylúčila vlastného otca zo svojho života, prechovávala k nemu extrémnu nenávisť a zášť. Keď odmietol žiť v chorobnom manželskom trojuholníku spolu s jej matkou a nesúhlasil, aby sa do ich novopostaveného rodinného domu nasťahovala s nimi (k čomu ho exmanželka nútila v rozpore s ich dohodou pred svadbou, že budú žiť sami a nikomu si nedajú zasahovať do ich rodinného života), presunula túto extrému nenávisť voči nemu a vštepovala ju aj u ich detí. Vyslovil presvedčenie, že dnes už nebolo potrebné zo strany žalovaných
1/ a 2/ akokoľvek sa negatívne vyjadrovať na jeho adresu pred deťmi, keďže tieto za celé roky trvania súdnych konaní, ktoré sa ich všetkých týkali, už majú dokonale zakorenené v hlavách negatívne emócie a spôsob prezentácie smerom k jeho osobe a už konajú a správajú sa automaticky smerom k nemu ako k tomu „zlému rodičovi“, napriek tomu, že svojim dcéram nikdy neublížil. Jediné, o čo sa vždy snažil, bolo a je to, aby s nimi reálne mohol byť a starať sa o ne. Napriek všetkému, čo sa stalo, dcéry miluje, pretože sú to jeho deti a neopísateľne ho bolí, že s nimi nebol a nemôže byť. Uvedený stav mu dlhodobo spôsobuje ťažkú psychickú a emocionálnu traumu, ktorá sa nedá nijako zmenšiť alebo odstrániť. Rovnaké traumy prežívajú jeho blízki príbuzní, pričom jeho mama v dôsledku nevraživého a nenávistného konania oboch žalovaných, namiereného aj voči jej osobe v ústnej aj písomnej forme, utrpela v apríli 2020 dva masívne infarkty, po ktorých strávila 7 týždňov v troch rôznych nemocniciach, kde lekári vyvíjali maximálne úsilie na záchranu jej života a zdravia. Žalobca tiež uviedol, že súd nesprávne interpretoval výpovede svedkov. Tí jednoznačne potvrdili, že od času zverenia detí do starostlivosti matky a zabezpečovania výchovy z jej strany a strany jej matky došlo k absolútnemu odtrhnutiu a izolácii ich detí nielen odo neho, ale aj od všetkých jeho príbuzných. Matka ani napriek mojim opakovaným prosbám deťom vôbec nedovolila stretávať sa a rozvíjať vzťah s nimi, ktorý predtým mali veľmi pozitívny. Uviedol tiež, že v žalobe predložením dôkazov a odkazom na už preukázané známe skutočnosti jednoznačne preukázal neoprávnený zásah žalovaných do jeho práv. Nespočetnými - stovkami priamych dôkazov bolo zdokumentované a preukázané ich negatívne správanie - konkrétne reálne autenticky zachytené správanie, skutky a výroky, ktoré boli podporené zvukovými nahrávkami, videonahrávkami a fotografiami. Tieto podľa žalobcu zaznamenávali jeho stretnutia s deťmi, do ktorých v zmysle rozsudku súdu žalované nemali nijakým spôsobom zasahovať a dokonca na nich nemali byť ani prítomné. Uvedené záznamy neboli nijakým spôsobom nezákonné, nakoľko išlo o jeho súdom určené stretnutia s deťmi, v súdom stanovenom čase stretnutí žalované nemali na nich byt' prítomné (okrem prvého krátkeho obdobia realizácie styku otca s deťmi za prítomnosti matky bez jej akéhokoľvek zasahovania) a teda ani nijakým spôsobom nemali do nich zasahovať. Podľa žalobcu teda, ak by dodržiavali a rešpektovali súdne rozhodnutia, právo detí a jeho právo na súkromie, tak by na týchto záznamoch nemali byt' nijako zachytené. Záznamy naopak zachytávali ich neoprávnené zasahovanie, protiprávne konanie, extréme negatívny zásah do stretnutí detí s ním, ich čiastočné alebo úplne znemožnenie, bránenie a marenie styku detí s ním, izoláciu detí od neho, ich násilné odtrhávania od neho, urážanie, hanobenie a osočovanie jeho osoby pred deťmi ako aj inými osobami. Svoje neoprávnené zásahy do stretnutí eskalovali až do šialeného kriku a hysterického revu pred ním a deťmi, vytvárajúc tak extrémne stresujúce a konfliktné situácie. Poukázal tiež na to, že súd neprihliadol na žiadne konkrétne správanie a neoznačil žiadne konkrétne dôkazy o jeho údajnom negatívnom správaní a prispení k súčasnej situácii, pričom poukázal na to, že dodržiaval rozhodnutia súdu, nevykonával žiadnu protiprávnu činnosť, žalované nijak neurážal a klamlivo neosočoval. Aj pred deťmi žalovanú 1/ stále nazýval „maminka“, tak ako boli naučené ju volať, napriek tomu, že žalované ho pred deťmi nazývali tými najhoršími prívlastkami - „ten", „henten", „ten zlý", „chorý človek", „diabol" (a to opakovane), následkom čoho ho takto podobne negatívne začali volať aj ich deti. Žalované pestovali u detí tú najobludnejšiu nenávisť, odpor a pohŕdanie a viedli ich k extrémnemu sadizmu, keď si pred deťmi priali jeho smrť. Ich slová následne deti po nich opakovali a viackrát sa vyjadrili, že si želajú, aby bol mŕtvy (výroky a správanie žalovaných sú zaznamenané preukázané v príslušných nahrávkach). Deti uvedené prianie žalovaných chceli aj naplniť, keď ho opakovane kopali, škrabali, dokonca škrtili stužkou od balóna, pritom sa pozerali na matku a uisťovali sa, či to robia správne s výrokom, že chcú, aby bol celý dobitý, z čoho bolo zrejmé, že k uvedenému správaniu boli cieľavedome vedené a vopred pripravované a prostredníctvom detí žalované len ilustrovali zámery a pomstu. Okresný súd ignoroval skutočnú pravdu a skutkovú situáciu v rámci daného konania, preto žiadal odvolací súd, aby uvedené dôkazy, ktoré autenticky preukazujú skutočnú pravdu, vyhodnotil a zobral ich do úvahy pri rozhodovaní. Žalobca poukázal na to, že okresný súd sa opiera o pochybné, nezákonné dôkazy, ktorými boli neobjektívne a neúplné znalecké posudky vypracované na objednávku žalovanej 1/, ktoré boli vykonané bez jeho vedomia a napriek jeho nesúhlasu dávať vyšetrovať ich deti matkou určeným psychológom, psychiatrom a iným odborníkom (čím deti vedome poškodzovala a traumatizovala), ktorým preukázateľne podávala klamlivé informácie osočujúce jeho osobu a pred ktorými sa ich deti vyjadrovali rétorikou matky. Tieto činnosti patria k zásadným záležitostiam v rámci zdravotnej starostlivosti o ich deti, o ktorých musia rozhodnúť spoločne obaja rodičia a nielen jeden z nich. Matka pritom odmietla akékoľvek jeho prosby o spoločnú dohodu na znaleckom dokazovaní alebo návšteve lekárov, príp. iných odborníkov. Zámer exmanželky bol jednoznačne vylúčiť ho z uvedených vyšetrovaní a zadovážiť si pre seba priaznivé posudky v znení, aké potrebovala pre svoje zištné potreby. Závery týchto znaleckých posudkov boli
pritom v úplnom rozpore s preukázanou skutočnosťou, reálnym konaním žalovaných a udalosťami, ktoré sa stali. Tieto sú autenticky zaznamenané, zdokumentované a záznamy z nich predložil súdu. Navyše uvedené posudky boli vypracované so značným časovým odstupom po období rozhodujúceho protiprávneho konania žalovaných, nijakým spôsobom teda nereflektujú vtedajšiu situáciu. Ak znalkyňa vo svojom čiastkovom, neúplnom a nezákonnom znaleckom posudku vypracovanom na objednávku exmanželky, uviedla, že nezaznamenala manipulácie detí zo strany žalovaných, neznamenalo to, že k tejto manipulácii nedochádzalo. Naopak, priame dôkazy a dlhodobý stav, t.j. vzťah a správanie sa detí voči nemu svedčia o opaku, čo jednoznačne potvrdilo nesprávnosť a tendenčnosť uvedených posudkov. Bolo zarážajúce, že súd uvedený rozpor prehliadol, priame dôkazy ignoroval a svoje odôvodnenie založil na preukázateľne skutkovo nesprávnych a nezákonných dôkazoch. Poukázal tiež na to, že okresný súd vo svojom rozsudku dokonca uviedol hrubé lži v rozpore s preukázanou a už viackrát opakovane súdmi potvrdenou skutočnosťou, keď tvrdil, že nebolo preukázané, že žalované nedodržujú súdne rozhodnutia a že nemožno dospieť k záveru, že žalobca má znemožnený konaním žalovaných styk s deťmi. Žalovaná 1/ (za výraznej podpory žalovanej 2/) systematicky nedodržiavala a porušovala všetky súdne rozhodnutia vo veci styku detí s ním, ich vlastným otcom, v dôsledku ktorého boli vydané právoplatné a vykonateľné súdne rozhodnutia (okresným súdom s následným potvrdením aj krajským súdom) o nariadení výkonu týchto súdnych rozhodnutí (predbežných, resp. nedôkladných opatrení už od roku 2015 až do vydania rozsudku ako aj neskôr samotného rozsudku), kde sa jednoznačne konštatovalo dlhodobé nedodržiavanie týchto rozhodnutí o jeho styku s deťmi zo strany matky (žalovanej 1/). Ďalej žalobca dôvodil, súd prvej inštancie veľmi zjednodušil, skreslil a značne pokrivil celkový obraz konania, ktoré predchádzalo danej žalobe a de facto skonštatoval, že za aktuálny stav mohli všetci a teda sa nemohol domáhať ochrany porušenia jeho práv, ak sa priamo na porušovaní uvedených práv podieľal. V podstate skonštatoval, že za aktuálny stav mohli všetci spoločne a nerozdielne a žalované nikdy deti voči nemu vedome nemanipulovali. Uvedené tvrdenie bolo úplne absurdné a v priamom rozpore s dôkazmi a skutkovým stavom. On ako druhý rodič/otec detí bol žalovanými neľudsky a násilne úplne vylúčený zo života ich detí a teda nemal a nemá na ich správanie a vyjadrovanie žiadny vplyv. Pritom predtým mal s ich deťmi krásny bytostný vzťah a k deťom sa stále správal rovnako milo, ľudsky, ústretovo, čo potvrdil kolízny opatrovník i centrum Návrat, ktorí mali reálne možnosť pozorovať vzťah detí k nemu a označili ho za pozitívny. Nikdy by nekonal tak, aby prišiel o svoje deti a zámerne si s nimi zhoršil vzťah a sa im úplne odcudzil. Ak by súd prvej inštancie dôsledne vyhodnotil obsah spisu, ktorý sa týkal rozvodu a úpravy rodičovských práv a povinností a zároveň súvisiacich spisov, na ktoré žalobca priamo poukazoval, nemohol by dospieť k záveru odlišnému od predchádzajúcich súdnych rozhodnutí a iba všeobecne skonštatovať, že si za „zbabraný súkromný život môžu všetci a sami“ a že žalované ich konaním do jeho osobnostných práv priamo nezasiahli. Odvolateľ tiež poukázal na to, že bolo zarážajúce, že okresný súd považoval nerušené zaznamenávanie reálneho priebehu jeho stretnutí s vlastnými deťmi a správania účastníkov (ako jediný možný objektívny spôsob zachytenia reality a neskoršej interpretácii pravdy) za scestné, ale nepovažuje za scestné, zarážajúce a neakceptovateľné to, čo uvedené zaznamenávanie jednoznačne objektívne a preukázateľne dokumentuje - obludné, priam sadistické správanie žalovaných voči ich deťom a jemu (osočovanie, znevažovanie, urážky, nadávky, ponižovanie, posmešky, hysterický krik, šialený rev žalovaných, násilná izolácia detí od otca, doslova ich vytrhávanie z náručia otca , bránenie styku a kontaktu detí s otcom, „huckanie“, manipuláciu a indoktrináciu detí voči otcovi, vyvolávanie strachu, odporu a nenávisti v deťoch voči otcovi, vedenie detí k pohŕdaniu a neúcte voči otcovi, masívnu neľudskú indoktrinácia vedúcu až k tomu, že deti pod psychickým tlakom, zastrašovaním, negatívnym ovplyvňovaním voči nemu, vynútenou lojálnosťou a zneužívaním zo strany žalovaných tým najhroznejším spôsobom tlmočia a realizujú priania žalovaných a opakovane si želajú jeho smrť a fyzicky chcú tento cieľ vykonať). Napokon navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a vyhovel jeho návrhu alebo alternatívne rozhodnutie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 3. K podanému odvolaniu podali vyjadrenie žalované 1/ a 2/, keď poukázali na to, že tvrdenia produkované žalobcom v jeho odvolaní by chceli primárne v celom rozsahu odkázať na odôvodnenie napadnutého rozsudku, v rámci ktorého sa Okresný súd Žilina podľa ich názoru sa dostatočne vyčerpávajúcim spôsobom vyjadril ku všetkým návrhom a námietkam žalobcu, pričom uvedený rozsudok považujú za vecne správny a spravodlivý. Argumenty žalobcu uvádzané či už v prvostupňovom konaní alebo v danom odvolaní boli stále len v rovine jeho nepreukázaných subjektívnych pocitov, ktoré nemali žiaden podklad v doposiaľ vykonanom dokazovaní. Uviedli tiež, že žalobca v podanom odvolaní v podstate zotrval na jeho tvrdeniach, že odopieraním styku s maloletými deťmi zo strany žalovanej 1/, 2/ bolo porušené jeho právo na rodinný život, čím došlo k zásahu do jeho osobnostných práv garantovaných v ustanovení §
11 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „Občiansky zákonník“). Uvedené tvrdenie žalobcu však nevyplynulo z vykonaného dokazovania, ktoré bolo vykonané vo forme znaleckého dokazovania a výsluchov maloletých detí. Ba práve naopak, z vykonaného dokazovania vyplynulo, že samotný žalobca bol v určitej miere príčinou narušenia jeho rodinných vzťahov. Žalované 1/ a 2/ uviedli, že žalobca v odvolaní konštatoval, že matka odtrhla ich spoločné deti od neho a znemožnila ich spoločný kontakt, pričom uvedená skutočnosť nebola a nie je žiadnym spôsobom preukázaná. Podľa žalovanej z vykonaného dokazovania vyplynul pravý opak, teda že žalobca mal a má zabezpečený styk s deťmi a mal vytvorený priestor na rozvíjanie rodinných vzťahov s deťmi. Uvedené siahodlhé a vyčerpávajúco expresívne opisy žalobcových pocitov tak zostali v rovine jeho subjektívnych tvrdení. Vo vzťahu k odvolaciemu argumentu žalobcu spočívajúcom v tom, že jednoznačne preukázal neoprávnený zásah žalovaných 1/, 2/ do jeho osobnostných práv prostredníctvom stoviek priamych dôkazov, v rámci ktorých bolo zdokumentované a preukázané ich negatívne správanie, žalované 1/ a 2/ uviedli, že navrhované audio a video nahrávky boli vyhotovované bez súhlasu dotknutých osôb, teda detí žalobcu, čo je v príkrom rozpore s ustanovením § 12 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pričom procesná nepoužiteľnosť navrhovaných dôkazných prostriedkov bezprostredne vyplynula zo základných princípov civilného procesu - konkrétne z čl. 16 ods. 1, ktorý normuje princíp legality nasledovne: ,,Súd postupuje a rozhoduje v súlade s platnými a účinnými právnymi predpismi pri zohľadnení ich vzájomného vzťahu a v súlade so základnými princípmi tohto zákona." Žalované 1/ a 2/ tiež konštatovali, že vzhľadom na spôsob vyhotovenia audio a videonahrávok, teda v rozpore s hypotézou citovaného ustanovenia § 12 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ich nebolo možné akceptovať a pripustiť ich procesnú použiteľnosť do civilného sporového konania ovládaného princípom legality. Napokon žalované 1/ a 2/ navrhli, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil v zmysle ustanovenia § 387 ods. 1 zákona č.160/2015Civilného sporového poriadku a priznal žalovaným voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. 4. K podanému vyjadreniu žalovaných sa vyjadril žalobca tak, že je nepochybné, že hodnotenie dôkazov je iba a výlučne na súde, ktorý prejednáva a rozhoduje vec, avšak súd je vždy v rámci odôvodnenia rozhodnutia povinný sa náležite vysporiadať s relevantnou právnou i skutkovou argumentáciou strán sporu, k čomu podľa jeho názoru nedošlo. Súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nedostatočne vysporiadal s ním prednesenou argumentáciou, pričom s niektorou jeho podstatnou argumentáciou sa nezaoberal vôbec. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia preto považuje za formálne, nepresvedčivé, nedostatočné, nepreskúmateľné a v niektorých častiach za zmätočné. A čo je zásadné, v samotnej podstate je neprávne, založené na nepravdivých informáciách v rozpore s preukázanou, dokumentovanou a zaznamenanou skutočnosťou. Poukázal tiež na to, že pokiaľ žalované namietali nezákonnosť zvukových a obrazových záznamov, na ktoré poukazoval, ako na podstatné dôkazy, ktoré súd nevykonal, pretože už len vyhotovovanie uvedených záznamov považoval za porušovanie ich osobnostných práv, keďže boli vyhotovené bez ich súhlasu a tieto podľa ich názoru nebolo možné v konaní zohľadniť na preukázanie jeho tvrdení. V tejto súvislosti tiež uviedol, že bolo nevyhnutné sa vrátiť časovo do obdobia, kedy uvedené nahrávky vznikali, kedy v tom čase ešte jeho manželka ho opakovane obviňovala z konania, ktoré sa reálne nestalo. V uvedenej situácii mu bolo vyslovene odporúčané, aby si na právnu ochranu vyhotovoval pokiaľ možno minimálne zvukový záznam z osobných stretnutí s v tom čase manželkou a deťmi, keďže objektívne hrozilo, že v opačnom prípade nebude schopný sa voči obvineniam, ktoré na neho smerovali objektívne brániť. Žalované 1/, 2/ mali vedomosť o tom, a boli opakovane upozornené, že sa tak deje a túto vedomosť mali. Zároveň bolo potrebné zdôrazniť, že tieto obrazové a zvukové nahrávky sú de facto jedinými zaznamenanými spomienkami, ktoré má na svoje dcéry, aj keď sú to bohužiaľ spomienky väčšinou smutné. Poukázal tiež na to, časť časť predložených nahrávok a záznamov pritom bola predložená a aj ako dôkaz akceptovaná Okresným súdom Žilina v konaní o rozvode manželstva a úprave práv a povinností k maloletým deťom (č. 9P/111/2015) a tiež Okresným úradom Žilina v priestupkových konaniach, potvrdzujúcich protiprávne konanie žalovaných a nimi dohodnutých tzv. svedkov. Ďalej žalobca namietal, že viaceré žalovanými predložené dokumenty (rozhodnutia, rozsudky, posudky, vyjadrenia...) sa týkali obdobia po podaní jeho žaloby na ochranu osobnosti (dňa 25.03.2021) a predošlého rozhodného obdobia (predovšetkým roky 2015 až 2018), protiprávneho konania a neoprávneného zásahu žalovaných do jeho osobnosti, ktoré bolo predmetom tejto žaloby. Pre uvedené konanie sú tak úplne bezpredmetné a irevelantné, pričom súd sa teda pri svojom rozhodovaní o ne nemohol opierať. Podľa žalobcu akýkoľvek dôkaz, ktorý by bol v konaní vykonaný, musí súd následne aj tak posudzovať v súvislosti s inými dôkazmi
vykonanými v súdnom konaní. Otázka nezákonnosti týchto dôkazov - nahrávok, bola diskutabilná, keďže v tomto smere neexistovala jednoznačná judikatúra v civilných veciach. Napriek tomu, vo všeobecnosti aj právna teória a prax boli naklonené tomu, že v niektorých situáciách bolo nevyhnutné uvedený dôkaz vykonať, aby bolo možné dosiahnuť rozhodovanie súdov na základe obiektívnych a materiálne pravdivých dôkazov. Opätovne navrhol, aby odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie, resp., aby vec zrušil a vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 5. K vyjadreniu žalobcu sa vyjadrili žalované 1/, 2/ tak, že majú za to, že prvostupňový súd sa dostatočným spôsobom vysporiadal so všetkými relevantnými skutočnosťami, ktoré mali vecný súvis s meritom veci pre jeho vecne správne, zákonné a spravodlivé rozhodnutie. To, že konajúci súd nevyhodnotil prezentované skutočnosti zo strany žalobcu spôsobom jemu požadovaným, rozhodne nebolo porušením práva na spravodlivý proces, ktoré je garantované v článku 6 Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd a rovnako aj v článku 46 Ústavy Slovenskej republiky. Rovnako tak súdy neboli povinné vykonávať všetky navrhované dôkazné prostriedky a vysporiadavať sa so všetkými námietkami procesných strán. Súd prvej inštancie bol podľa žalovaných 1/, 2/ povinný vykonávať dôkazy a dávať odpovede na otázky nastolené stranou sporu len vtedy, ak majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. V prípade, ak by mal súd povinnosť vysporiadavať sa so všetkými navrhovanými dôkaznými prostriedkami a námietkami procesných strán, aj zjavne šikanóznymi a nadbytočnými, tak by to viedlo k vzniku neprimeraných prieťahov v súdnych konaniach. Uvedený postup, ktorý by si želal žalobca, by bol v príkrom rozpore s rýchlosťou a hospodárnosťou konania precizovanou v základných princípoch civilného sporového poriadku, konkrétne v článku 10 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“). Žalované 1/, 2/ tiež uviedli, že uvedené v podstate aj konštatoval prvostupňový súd v bode 26. napadnutého rozsudku, v rámci ktorého konštatoval, že vykonanie ďalšieho dokazovania považoval za nadbytočné a nehospodárne. Vykonaním navrhnutého dokazovania zo strany žalobcu by neboli zistené žiadne nové skutočnosti relevantné pre rozhodnutie súdu v danej veci, ako už tie, ktoré boli dávno v priebehu času niekoľkokrát v iných konaniach dokazované, preukázané, prejednané, posúdené a vyhodnocované. Rozsah dovtedy vykonaného dokazovania bol dostatočný pre prvostupňový súd pre riadne zistenie skutkového stavu veci tak, aby mohol rozhodnúť. Vo vzťahu k tvrdeniam žalobcu, že vyhotovené obrazové a zvukové záznamy považoval za zákonné a prípustné, žalované 1/, 2/ uviedli, že s uvedeným tvrdením sa v celom rozsahu nestotožňujú a za žiadnych okolností nemali vedomosť o tom, že žalobca vyhotovoval obrazové a zvukové záznamy prejavov ich osobnej povahy, prípadne maloletých detí. Žalobca sa podľa žalovaných 1/ a 2/ snažil uvedeným ničím nepodloženým tvrdením vtiahnuť tieto nezákonne vyhotovené nahrávky do diapazónu doposiaľ zákonne vykonaných dôkazných prostriedkov. Vzhľadom na uvedené navrhli, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. 6. K podanému vyjadreniu žalovaných sa vyjadril žalobca, kde opätovne zopakoval svoju predchádzajúcu argumentáciu a opätovne navrhol, aby odvolací súd jeho žalobe vyhovel, resp. aby rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
7. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal napadnutý rozsudok na základe podaného odvolania žalobcu v rozsahu danom ust. § 379, § 380 CSP a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 CSP a contrario) napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa ustanovenia § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil. 8. Krajský súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie s výnimkou záverov súdu prvej inštancie k zamietajúcej časti žaloby o uplatnenom nároku žalobcom na nariadenie uverejnenia ospravedlnenia žalovaných 1/ a 2/ voči žalobcovi v týždennom periodiku Nový čas a Žilinský večerník. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj krajský súd. Z uvedených dôvodov sa krajský súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP). 9. Odvolací súd preskúmaním napadnutého rozsudku, prislúchajúceho obsahu spisového materiálu a vyhodnotením toho, čo uviedol v rámci odvolacieho konania žalobca, konštatuje, že súd prvej inštancie vo veci samej v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre právne posúdenie a rozhodnutie vo veci samej. Zároveň je nutné konštatovať, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku vo vymedzenej časti v dostatočnej miere vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi súdu na strane druhej. Rozhodnutie súdu prvej inštancie spĺňa kritériá pre odôvodňovanie súdnych rozhodnutí v zmysle ust. § 220 ods. 2 CSP z hľadiska formálnej štruktúry a obsahuje aj zdôvodnenie relevantných skutkových a právnych otázok, na ktorých súd prvej
inštancie svoje rozhodnutie založil. Odvolací súd pritom ani s prihliadnutím na argumenty prezentované odvolateľom nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov prvoinštančného súdu odchýliť, keď odvolateľ neuviedol žiadne také nové relevantné skutočnosti, s ktorými by sa nebol vysporiadal už súd prvej inštancie, a ktoré by boli spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku. Ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie o uplatnenom nároku vo vzťahu k odvolateľovi. Len na okraj súd poznamenáva, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (II. ÚS 78/05). 10. Východiskovo je zo strany odvolacieho súdu nevyhnutné poukázať na principiálnu zodpovednosť odvolateľa za obsahové vymedzenie jeho odvolania a súvisiacu viazanosť odvolacieho súdu odvolacími dôvodmi (§ 380 CSP). Z uvedeného vyplýva, že odvolací súd nemôže v sporovom/kontradiktórnom konaní nahrádzať nevyhnutnú procesnú aktivitu odvolateľa a formulovať namiesto neho odvolacie dôvody, resp. preskúmavať rozhodnutie na základe iných než stranou sporu v odvolaní vznesených námietok. Na iné pochybenia súdu prvej inštancie, mimo tých, ktoré namietal odvolateľ v odvolacej lehote, ktoré by inak mohli byť odvolacím dôvodom v zmysle ust. § 365 CSP, teda odvolací súd prihliadať nemôže, aj keď by takéto pochybenia zistil. Výnimku z tohto pravidla tvoria vady týkajúce sa podmienok konania, na ktoré je súd povinný prihliadať, aj keby neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (§ 380 ods. 2 CSP). Odvolací súd konštatuje, že v prejednávanej veci nevzhliadol žiaden nedostatok naplnenia podmienok konania. 11. K uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP, t.j. že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, odvolací súd konštatuje, že citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvého stupňa vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 ods. 1 a 2 CSP a to pokiaľ súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov sporových strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov sporových strán, alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálnej vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z príslušných ustanovení zákona. Napadnutému rozsudku vo vzťahu k odvolaním napadnutým výrokom nemožno vytknúť, že skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, že súd nevzal do úvahy skutočnosti, ktoré vyplynuli z dokazovania, alebo naopak, vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. V tomto smere súd prvej inštancie postupoval v zmysle § 220 ods. 2 CSP, v odôvodnení rozsudku stručne, jasne a výstižne vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. Medzi hodnotením dôkazov a skutkovými zisteniam, ktoré súd uviedol vo svojom rozhodnutí, nie je logický rozpor. Preto odvolací súd dospel k záveru, že uvedený odvolací dôvod, ktorý uplatnili obidve sporové strany, nie je naplnený. 12. Námietku žalobcu týkajúcu sa toho, že v danom prípade bola bez akéhokoľvek ďalšieho potrebného dokazovania preukázaná skutočnosť o extrémne hrubom neoprávnenom zásahu do jeho osobnostných práv a síce krajným, negatívnym, bezprecedentným, vedomým, zámerným a neakceptovateľným konaním žalovaných 1/ a 2/, ktoré viedlo k odcudzeniu, úplnej strate a násilnom odtrhnutí jeho vlastných detí od neho žalovanými 1/ a 2/, čím bolo konaním žalovaných 1/, 2/ úplne narušené a odopreté právo na súkromný život a na rodinný život s maloletými deťmi, čo bolo konštatované viacerými súdnymi rozhodnutiami, a to uznesením OS Žilina sp. zn. 21Em/2/2016 zo dňa 21.07.2017 o nariadení neodkladného opatrenia, uznesením OS Žilina sp. zn. 9P/111/2015 zo dňa 31.12.2016, uznesením KS Žilina zo dňa 27.02.2020 sp. zn. 10Co/258/2019, rozsudok OS Žilina sp. zn. 25C/35/2016, vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodnú. V danom prípade odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie sa náležite s uvedenou námietkou vysporiadal v bodoch 18., 19., 20., 22., 24. a najmä v bode 26. odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie, keď konštatoval, že k porušovaniu práv žalobcu malo dochádzať od roku 2015 od podania žaloby na ochranu osobnosti, predovšetkým počas konania o rozvod manželstva, pričom bolo aj v predchádzajúcich konaniach vykonané rozsiahle dokazovanie k neustále opakujúcim sa tvrdeniam. Súd prvej inštancie tiež správne poukázal na to, že rovnaké opakujúce sa tvrdenia žalobcu boli predmetom dokazovania tak rozvodového konania, ako aj
konania o úprave výkonu práv a povinností k maloletým deťom, z ktorého súd prvej inštancie vychádzal. Navyše podľa odvolacieho súdu súd prvej inštancie správne poukázal na tú skutočnosť, že situácie, na ktoré chce žalobca neustále dookola poukazovať, už všetky boli posudzované a vyhodnocované v predchádzajúcich konaniach. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie považuje za potrebné uviesť, že rozvodové konanie, ako aj obdobie po rozvode manželstva, je pre zainteresovaných v drvivej väčšine prípadov spájané s vypätou emocionálne náročnou situáciou plnou hádok, často aj klamstiev, urážok a s tým spojeného osočovania, pričom vždy záleží od individuálnych vlastností a daností jedinca, ako vzniknutú situáciu vníma a v konečnom dôsledku zvládne. Jedná sa pritom často o subjektívne vnímanie daného stavu konkrétnym jednotlivcom. Podľa názoru odvolacieho súdu tak z objektívneho hľadiska nemožno dospieť k záveru, že každé vyslovené urážky či verbálne ponižovanie v narušených medziľudských vzťahoch vo všeobecnosti automaticky vedie k potrebe ochrany osobnosti v súlade s ust. § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka. Osobitne za situácie prebiehajúcich súdnych konaní týkajúcich sa rozvodu a s tým súvisiacich konaní o úprave práv a povinností k maloletým deťom, kedy je objektívne významne vyššia požiadavka na intenzitu porušenia subjektívnych osobnostných práv. Dá sa povedať, že aby takýto zásah bol spôsobilý vyvolať záver o odôvodnenosti porušenia osobnostných práv, musí prekročiť (bežnú závažnosť) intenzitu takéhoto zásahu rovnajúceho sa až určitému excesu, ktorý už nemožno tolerovať. Odvolací súd v tejto súvislosti má na mysli tú skutočnosť, že pre uvedené konania (rozvodové, úpravy výkonu práv a povinností k maloletým deťom, výkonu rozhodnutia) je často príznačné, že sa vyznačujú rôznymi emočnými prejavmi ale aj využívaním rôznych prostriedkov procesného útoku alebo procesnej obrany, ktoré strany v týchto konaniach zvolia, pričom častokrát odrážajú subjektívne vnímanie reality danej veci tej ktorej procesnej strany. I keď v daných veciach išlo o obojstranne vyhrotené prejavy strán sporu, čo je pre tento typ konaní symptomatické, nemožno konštatovať, že v nich išlo o exces, teda o extrémne vybočenie z rámca štandardne prejednávaných vecí s uvedenou problematikou. V danom prípade však žalobcom uplatnené nároky na ochranu osobnostných práv v dôsledku ich porušenia sú často v rovine hodnotiacich úsudkov a podľa odvolacieho súdu predmetné nároky na ochranu osobnostných práv uvedenú hranicu excesu nedosiahli. Okrem toho treba vziať do úvahy, že konanie o ochrane osobnostných práv je potrebné vnímať ako samostatný typ konania, ktoré nemá nahrádzať, revidovať, resp. spochybňovať závery súdov v právoplatne skončených konaniach týkajúcich sa predovšetkým starostlivosti o maloleté deti. 13. Žalobca teda nepreukázal, že by v dôsledku správania sa žalovaných pociťoval tak závažnú ujmu, resp. by mu skutočne vznikla, ktorá by mala vplyv na jeho zdravotný stav, či už psychický alebo fyzický, ktorá by mala tiež vplyv na jeho následný osobný a pracovný život. Odvolací súd dospel teda k rovnakému záveru ako súd prvej inštancie, že po vykonanom dokazovaní nebolo dostatočne preukázané, že žalobca bol žalovanými urážaný, osočovaný, dehonestovaný a ponižovaný až v takom rozsahu v trvaní a v dostatočne silnej intenzite, ktorá by bola objektívne spôsobilá privodiť mu ním tvrdenú ujmu na dôstojnosti, povesti či dobrom mene, narušenie práva na súkromie, práva na rodinný život, a vyvolala nevyhnutnosť ochrany podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, čo bolo predmetom prejednávanej veci. 14. Pokiaľ súd prvej inštancie nevyhovel návrhu žalobcu na nariadenie žalovanej 1/ do 7 dní od právoplatnosti rozhodnutia uverejniť v týždennom periodiku Nový čas a Žilinský večerník na vlastné náklady ospravedlnenie za jej negatívne konanie voči nemu v znení: „Ja, B. F. C., H. J. sa týmto ospravedlňujem svojmu bývalému manželovi A. B. C., D., že som osočovaním jeho osoby pred našimi spoločnými maloletými deťmi I. C. a G. C., uvádzaním nepravdivých vyjadrení sa jeho adresu pred tretími osobami a našimi deťmi, negatívnym pôsobením na naše deti, konaním v rozpore s dobrými mravmi, vytvorením patologického výchovného prostredia našich detí (v zmysle jeho nepriateľského a nevraživého nastavenia voči nemu, ich vlastnému otcovi), bezprecedentným rozvrátením a narušením väzby medzi našimi deťmi a ním, ich vlastným otcom s následkom ich odcudzenia, konaním a postupom v zjavnom rozpore s požiadavkami naplnenia účelu manželstva a nerešpektovaním a porušovaním súdnych rozhodnutí upravujúcich práva a povinností voči našim maloletým deťom pri zásadnom prispení a vplyve mojej matky I. J., H. G. v období od roku 2015 do roku 2022 hrubým spôsobom zasiahla do jeho práva na súkromný život a porušili jeho právo na rodinný život.“, ako aj návrhu na nariadenie žalovanej 2/ do 7 dní od právoplatnosti rozhodnutia uverejniť v týždennom periodiku Nový čas a Žilinský večerník na vlastné náklady ospravedlnenie za jej negatívne konanie voči nemu v znení: „Ja, A. I. J. H. G. sa týmto ospravedlňujem môjmu bývalému zaťovi A. B. C., D., že som osočovaním jeho osoby pred jeho maloletými deťmi I. C. a G. C., uvádzaním nepravdivých vyjadrení sa jeho adresu pred tretími osobami a jeho deťmi, negatívnym pôsobením na jeho deti, konaním v rozpore s dobrými mravmi, vytvorením patologického výchovného prostredia jeho detí (v zmysle jeho nepriateľského a nevraživého nastavenia voči nemu, ich vlastnému otcovi), bezprecedentným rozvrátením a narušením väzby medzi jeho deťmi
a ním, ich vlastným otcom s následkom ich odcudzenia, podporou a ovplyvňovaním mojej dcéry F. C., H. J. v konaní a postupe v zjavnom rozpore s požiadavkami naplnenia účelu manželstva a nerešpektovaní a porušovaní súdnych rozhodnutí upravujúcich práva a povinností voči ich spoločným maloletým deťom v období od roku 2015 do roku 2022 hrubým spôsobom zasiahla do jeho práva na súkromný život a porušili jeho právo na rodinný život. “, odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie správne tieto návrhy zamietol, avšak z nesprávnych dôvodov. Podľa odvolacieho súdu takúto povinnosť žalovaným 1/, 2/ nebolo možné uložiť a samotný výrok by bol nevykonateľný. Zároveň treba konštatovať, že ak mal žalobca záujem o uverejnenie predmetných ospravedlnení z dôvodu uverejnenia nepravdivých a tendenčných článkov v uvedených periodikách, bolo možné uplatniť si predmetný nárok voči uvedeným mediálnym subjektom. Preto možno uzavrieť, že žalované 1/, 2/ nemali ohľadne takto uplatneného nároku žalobcom pasívnu vecnú legitimáciu. 15. Neobstojí námietka žalobcu, že súd prvej inštancie nevykonal podstatné dôkazné prostriedky, ktoré navrhoval za účelom preukázania neoprávnených zásahov žalovaných 1/, 2/, a to najmä zvukových nahrávok a videonahrávok, keďže súd prvej inštancie sa s touto námietkou riadne vysporiadal v bodoch 26., 27. odôvodnenia, s ktorými závermi sa odvolací súd stotožnil. Napokon odvolací súd konštatuje, že vo vzťahu k tvrdeniu žalobcu, že súd prvej inštancie nevykonal podstatné dôkazné prostriedky, ktoré navrhoval, že súd nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazné prostriedky a vysporiadať sa so všetkými námietkami procesných strán. Úlohou súdu je totiž vykonávať dôkazy a dávať odpovede na otázky nastolené stranou sporu len vtedy, ak majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia vo veci samej. 16. Keďže konanie súdu prvej inštancie s odvolacím konaním tvorí jednotný celok, odvolací súd doplnil správne skutkové a právne závery súdu prvej inštancie, majúc za to, že žalobcovi týmto poskytol dostatočné vysvetlenie dôvodov, pre ktoré nebolo vyhovené nárokom na ochranu jeho osobnostných práv. 17. Odvolanie žalobcu sa potom z väčšej časti zameriava práve na zopakovanie argumentácie z prvoinštančného konania (v snahe o presadenie a akceptovanie jeho vlastného názoru) a vyjadrenie nesúhlasu, resp. kritiky toho, ako súd prvej inštancie pristúpil k hodnoteniu dôkazov, ako aj snahu (opakujúc argumentáciu z prvoinštančného konania), čo samotné na založenie prípustnosti odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP postačujúcim nie je. Tu možno uviesť, že žalobcovi už bola na ním vznesené argumenty daná odpoveď od súdu prvej inštancie. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov, súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku strany, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty strán (porovnaj napr. rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu argumentáciu, už nespôsobilú ovplyvniť posúdenie veci, teda odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou. 18. Ďalšie argumenty žalobcu v odvolacom konaní teda odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci už za nerozhodné, bez potreby sa s nimi osobitne vyporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku či pripomienku nastolenú stranou, je potrebné, aby bolo reagované len na podstatné a relevantné argumenty strán konania (porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 200/09 a pod.). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu zaoberajúcu sa ďalšími irelevantnými okolnosťami prejednávanej veci, už nespôsobilú ovplyvniť rozhodnutie, odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou. 19. Odvolací súd konštatuje, že v súdenej veci však súd prvej inštancie rozhodnutie odôvodnil zákonu zodpovedajúcim spôsobom, pričom právo na súdnu ochranu nemožno zamieňať s právom strany sporu byť pred súdom úspešnou, prípadne s právom na vydanie rozhodnutia v súlade s jej požiadavkami a právnymi názormi. Z uvedeného dôvodu potom, ak súd nerozhodne podľa predstáv strany sporu, nedochádza k porušeniu daného práva. Intenzitu zásahu spôsobilú privodiť porušenie ústavných základných práv podľa rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 344/2010 dosahuje len také odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré neuvádza žiadnu argumentáciu, prípadne také, ktorého dôvody sú zjavne protirečivé, alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, alebo ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti.
20. Odvolací súd zdôrazňuje, že súd prvej inštancie dôsledne uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal výsledky vykonaného dokazovania, riadne citoval právne predpisy, ktoré na prejednávaný prípad aplikoval a z nich vyvodil svoje právne závery, ktoré riadne vysvetlil, pričom dostatočne a presvedčivo objasnil, z akých úvah vychádzal. Jeho rozhodnutie tak nemožno považovať za také, ktoré by bolo v rozpore s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Pri výklade aplikácie právnych predpisov sa súd prvej inštancie neodchýlil od znenia príslušných ustanovení, nepoprel ich účel ani podstatu, a preto rozhodnutie odvolací súd považoval za ústavne konformné. Nakoľko odvolacie dôvody odvolateľa boli neopodstatnené, odvolací súd tento napadnutý rozsudok potvrdil. 21. Ako nadväzujúci výrok bol posudzovaný aj výrok o trovách prvoinštančného konania, ku ktorému odvolateľ nevymedzil žiadnu konkrétnu námietku. Potvrdenie rozhodnutia v meritórnej časti, od ktorej je výrok o trovách konania priamo závislý, tak zakladá vecnú správnosť aj dotknutého bezprostredne podmieneného výroku o nároku na náhradu trov. Len na okraj krajský súd dopĺňa, že okresný súd náležite aplikoval zásadu úspechu v spore. 22. Možno zhrnúť, že v odvolacom konaní žalobca neprodukoval žiadne skutkové ani právne argumenty spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie v jeho prospech. S poukazom na uvedené dôvody odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny § 387 ods. 1 CSP potvrdil, pričom v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 2 CSP, s ktorým sa stotožňuje. 23. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP tak, že priznal žalovaným 1/ a 2/ ako úspešným procesným stranám nárok na ich náhradu v rozsahu 100 % proti žalobcovi, ktorý vo veci úspech nemal. O výške náhrady trov tohto štádia konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia súdny úradník súdu prvej inštancie (§ 262 ods. 2 CSP). 24. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 430 CSP)
V Žiline, dňa 30. júla 2026 JUDr. Roman Tichý
predseda senátu
JUDr. Vladimír Topoľančík
člen senátu
JUDr. Eva Malíková
člen senátu