Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 21/2022

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-29

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Miloša Maďara (sudca spravodajca) a sudcov Jany Baricovej a Rastislava Kaššáka v konaní podľa o ústavnej sťažnosti sťažovateľa , , , zastúpeného Advokátskou kanceláriou Mgr. Marek Benedik, s. r. o., Rudnayovo námestie 1, Bratislava, v mene ktorej koná advokát Mgr. Marek Benedik, proti uzneseniu vlády Slovenskej republiky č. 641 zo 7. októbra 2020 k návrhu zvýšenia základného imania v spoločnosti uhrádzajúcej zdravotnú starostlivosť, v ktorej je vykonávateľom práv jediného akcionára Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky, a uzneseniu vlády Slovenskej republiky č. 717 z 11. novembra 2020 k návrhu zvýšenia základného imania v spoločnosti uhrádzajúcej zdravotnú starostlivosť, v ktorej je vykonávateľom práv jediného akcionára Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky, takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavná sťažnosť sťažovateľa a skutkový stav veci

1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 6. decembra 2020 domáha vyslovenia porušenia a 2 (ďalej len „“) v spojení s uzneseniami Slovenskej republiky (ďalej len „“) špecifikovanými v záhlaví tohto uznesenia a navrhuje, aby ústavný súd napadnuté uznesenia zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a uložil jej povinnosť obnoviť stav pred porušením tak, „že uloží ministrovi zdravotníctva Slovenskej republiky (ďalej len „minister zdravotníctva“), aby Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo zdravotníctva“) vykonávajúc pôsobnosť valného zhromaždenia spoločnosti prijalo rozhodnutie o znížení základného imania spoločnosti o 198 mil. eur“.

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že schválila uznesením č. 641 zo 7. októbra 2020 návrh na zvýšenie základného imania ktorej jediným

akcionárom je Slovenská republika v zastúpení ministerstvom zdravotníctva), o 100 miliónov eur a uznesením č. 717 z 11. novembra 2020 návrh na zvýšenie základného imania o ďalších 98 miliónov eur. Dôvodom zvýšenia základného imania zo štátnych finančných aktív bolo zabezpečiť lepšiu a dostupnejšiu zdravotnú starostlivosť pre poistencov

II.

Argumentácia sťažovateľa

3. Sťažovateľ vyvodzuje právomoc ústavného súdu preskúmať uznesenie zo skutočnosti, že nie je orgánom verejnej správy, ktorého rozhodnutie by mohlo byť predmetom súdneho preskúmania v rámci správneho súdnictva [uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. ] a ústavná sťažnosť je preto jediným do úvahy prichádzajúcim právnym prostriedkom nápravy. Poukázal pritom na rozhodnutia ústavného súdu o sťažnostiach proti aktom Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“) (), proti aktu prezidenta Slovenskej republiky (ďalej len „prezident“) (, ), resp. proti aktu samotnej (). Vychádzajúc z a a o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), podľa sťažovateľa je ústavnou sťažnosťou možné napadnúť každé právoplatné rozhodnutie, opatrenie alebo zásah orgánu verejnej moci, teda aj . Akty , pokiaľ sa dotýkajú základných práv a slobôd a sú spôsobilé ich porušiť, nemôžu byť vyňaté z kontroly ústavnosti ústavným súdom. Sťažovateľ nie je aktívne vecne legitimovaný napadnúť rozhodnutie ministerstva zdravotníctva vykonávajúceho pôsobnosť valného zhromaždenia obchodnej spoločnosti na súde ().

4. Proti napadnutým uzneseniam podal sťažovateľ (ako poistenec súkromnej zdravotnej poisťovne) túto ústavnú sťažnosť, argumentujúc že a) ako rozhodnutia o zásadnom opatrení hospodárskej a sociálnej politiky musia byť v súlade so všetkými ustanoveniami ; b) však poskytla verejné zdroje vo výške 198 miliónov eur na zlepšenie poskytovania zdravotnej starostlivosti len pre poistencov , ktorí predstavujú 58 % obyvateľov Slovenskej republiky; c) predkladacie materiály neobsahujú žiadne dôvody na rozlišovanie medzi poistencami štátnej poisťovne a poistencami súkromných zdravotných poisťovní; d) dodatočné financovanie , vytvára pre určitú skupinu poistencov výhodnejšie podmienky na rozsah a kvalitu zdravotnej starostlivosti a predstavuje nerovnaké zaobchádzanie medzi osobami nachádzajúcimi sa v rovnakej pozícii. Štát je pritom garantom systému zdravotného poistenia a poskytovania zdravotnej starostlivosti na jeho základe ako celku. Tohto záväzku sa nemôže zbaviť z dôvodu, že vystupuje ako majiteľ (akcionár) zdravotnej poisťovne. Rozlišovanie medzi poistencami štátnej a súkromnej zdravotnej poisťovne je nelegitímne, rovnako tak aj cieľ poskytnúť kvalitnejšiu zdravotnú starostlivosť len poistencom štátnej zdravotnej poisťovne. Toto rozlišovanie považuje sťažovateľ za prejav svojvôle, zákaz ktorej je jedným z definičných prvkov právneho štátu;

e) okrem oficiálnych dôvodov zvýšenia základného imania poukazuje sťažovateľ na neoficiálne dôvody vyplývajúce z vyjadrení predstaviteľov , aby zo štátnych finančných prostriedkov nemohli profitovať súkromné zdravotné poisťovne (čo predstavuje diskriminačný motív), údajne zlý systém prerozdelenia poistného (jeho zmenu pritom môže zákonodarný zbor urobiť kedykoľvek) a vytvorenie unitárneho systému zdravotného poistenia.

III.

Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti

5. Podstatou ústavnej sťažnosti je tvrdené porušenie a 2 a základných práv sťažovateľa podľa napadnutými uzneseniami .

6. Ústavný súd v úvode posúdenia uvádza, že podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Podľa ústavnú sťažnosť môže podať osoba, ktorá tvrdí, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené jej základné práva a slobody.

8. Podľa účastníkmi konania sú sťažovateľ a orgán verejnej moci, proti ktorému ústavná sťažnosť smeruje.

9. Uvedené ustanovenia určujú okruh zásahov, proti ktorým možno namietať porušenie základných práv, a okruh subjektov, proti ktorým možno ústavnú sťažnosť podať. Sťažnosťou podľa je možné domáhať sa ochrany základných práv a slobôd proti takému rozhodnutiu, opatreniu alebo inému zásahu orgánu, ktorý má atribúty verejnej moci a ktorým je daný orgán spôsobilý autoritatívne zasiahnuť do právnej sféry sťažovateľa. Uznesenia Slovenskej republiky nemožno považovať za rozhodnutia či opatrenia orgánov verejnej moci v zmysle , ktorými by bolo možné zasiahnuť do individuálnych práv jednotlivcov, pretože nepredstavujú individuálny právny akt, ale sú všeobecne záväzné (porov. , č. 66/2015 ZNaU, ).

10. Ústavný súd je jedným zo štátnych orgánov. Ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti je taktiež viazaný vrátane jej , v ktorom je explicitne vyjadrený jeden zo základných princípov právneho štátu, v zmysle ktorého môžu štátne orgány konať iba na základe , v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. V kontexte uvedeného ústavného princípu sa aj ústavný súd musí dôsledne riadiť vymedzením svojich právomocí vyplývajúcich mu z relevantnej ústavnej úpravy (vrátane ustanovenia ), ktoré sú ďalej konkretizované v , a preto nemôže ani vo veci sťažovateľa rozhodnúť nad rámec svojich právomocí.

11. Ústavný súd už v uznesení č. k. z 21. septembra 2021 vo vzťahu k sťažovateľom označenému nálezu sp. zn. vysvetlil, že v tomto prípade dospel k záveru, že uznesenie o odvolaní generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne z funkcie malo povahu individuálneho právneho aktu, a keďže nemá špeciálne zákonom ustanovené procesné

pravidlá na realizáciu svojej právomoci, t. j. na rozhodovanie o právach, povinnostiach a právom chránených záujmoch fyzických osôb (teda procesné pravidlá na rozhodovanie o ich subjektívnych právach), a rovnako neexistuje žiadny právny predpis, ktorý by explicitne formuloval náležitosti takéhoto rozhodnutia , musí rešpektovať minimálny štandard procesných práv, ktorý je priamo vyvoditeľný z . Povahu individuálneho právneho aktu v už naznačenom zmysle mali aj napadnuté rozhodnutia prezidenta ( a ) a národnej rady (), ktoré boli predmetom konaní pred ústavným súdom, z ktorých sťažovateľ odvodzoval spôsobilosť prieskumu napadnutých uznesení v režime ústavnej sťažnosti.

12. Predmetné napadnuté uznesenia však nemožno považovať za individuálne právne akty, keďže z judikatúry ústavného súdu vyplýva ich normatívna povaha. Uznesenie je vo všeobecnosti len interným aktom riadenia, adresovaným členom (a ostatným ústredným orgánom štátnej správy), prípadne im podriadeným orgánom štátnej správy (). Uznesenie je interným normatívnym pokynom, ktorým nemožno rozširovať právomoc štátneho orgánu nad rámec kompetencií určených (). Aj právna teória definuje normatívny právny akt v širšom ponímaní tak, že zahŕňa aj vnútorné predpisy (organizačné akty, interné normatívne akty) (porovnaj PRUSÁK, Jozef. Teória práva. 2. vyd. Bratislava : Právnická fakulta UK, 2001. s. 195 – 196 a GERLOCH, Aleš. Teorie práva. 6. aktualiz. vyd. Plzeň : Vydavatelství a nakladatelství Aleš Čeněk, 2013. s. 72 – 73), a ako taký je záväzný len pre adresátov vo vnútri štátnej správy, nie však mimo nej. Uznesenie teda nemôže byť záväzné pre fyzickú alebo právnickú osobu mimo sústavy štátnej správy.

13. Individuálne právne akty sú oproti tomu aktami aplikácie práva, ktorou sa rozumie kvalifikovaná forma realizácie práva uskutočňovaná orgánmi verejnej moci, pri ktorej dochádza k podradeniu (subsumpcii) konkrétnej skutkovej podstaty pod príslušnú abstraktnú právnu podstatu vyjadrenú v právnej norme. Aplikáciou práva však nie je vlastná riadiaca činnosť orgánu verejnej moci v rámci inštitucionálnych väzieb subordinácie (napríklad vydávanie interných predpisov) (porovnaj GERLOCH, A. Teorie práva. 4. up. vyd. Plzeň : Aleš Čeněk, 2007. s. 203 a 205).

14. Interné inštrukcie sa delia na normatívne, ktoré sa vzťahujú na prípady rovnakého druhu a neurčitého počtu, a na individuálne, vzťahujúce sa na konkrétny individuálny prípad. Od individuálnych právnych aktov, ktoré sú svojou povahou externým verejnoprávnym aktom, sa odlišujú interné (individuálne) inštrukcie, ktoré sú záväzné iba pre administratívnoprávne a pracovnoprávne podriadené orgány alebo osoby (nie fyzické a právnické osoby) (porovnaj BRÖSTL, A. DOBROVIČOVÁ, G. KANÁRIK, I. Teória práva, Právnická fakulta UPJŠ, 2004. s. 66 a 105).

15. Z obsahu sťažovateľom predložených uznesení vyplýva, že nimi uložila povinnosti predsedovi , ministrovi financií a ministrovi zdravotníctva v súvislosti so zvýšením základného imania , na základe čoho nemal ústavný súd pochybnosti o tom, že v zmysle už uvedeného predstavujú napadnuté uznesenia individuálne interné normatívne akty.

16. Ústavný súd preto konštatuje, že v prípade sťažovateľa nepredstavujú napadnuté uznesenia individuálne právne akty, ktorým by bolo priamo zasiahnuté do sféry jeho základných práv,

čo zakladá dôvod na odmietnutie ústavnej sťažnosti podľa pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

17. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. januára 2022

Miloš Maďar

predseda senátu