Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 352/2015

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. júla 2015

predbežne prerokoval sťažnosť ,

a , zastúpených advokátkou Mgr. Zuzanou Zajíčkovou,

ktorou namietajú porušenie základného práva obracať sa štátne orgány so žiadosťami

a návrhmi podľa , práva na priaznivé životné

prostredie a práva na úplné a včasné informácie o stave životného prostredia podľa čl. 44

ods. 1 a a práva na účasť verejnosti na rozhodovacom

procese a prístup k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia podľa Aarhuského

dohovoru postupom vlády Slovenskej republiky a jej uznesením č. 384/2014 z 20. augusta

2014 a postupom Národnej rady Slovenskej republiky a jej uznesením č. 1380 z 21. októbra

2014, ktorými schválili návrh ústavného zákona, ktorým sa dopĺňa Slovenskej

republiky č. v znení neskorších predpisov bez prechádzajúceho uskutočnenia

rozporového konania na základe výsledku pripomienkového konania, a takto

rozhodol:

Sťažnosť , a

, o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. decembra

2014 doručená sťažnosť , a

(ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie základného práva

obracať sa vo veciach verejného alebo iného spoločného záujmu na štátne orgány a orgány

územnej samosprávy so žiadosťami, návrhmi a sťažnosťami podľa

Slovenskej republiky (ďalej aj „ústava“), práva na priaznivé životné prostredie podľa čl. 44

ods. 1 , práva na včasné a úplné informácie o stave životného prostredia a o príčinách

a následkoch tohto stavu a práva na účasť verejnosti na rozhodovacom procese a prístup

k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia podľa Dohovoru o prístupe

k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti

v záležitostiach životného prostredia (ďalej len „Aarhuský dohovor“) postupom vlády

Slovenskej republiky (ďalej aj „vláda“) a jej uznesením č. 384/2014 z 20. augusta 2014

a postupom Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“) a jej uznesením

č. 1380 z 21. októbra 2014, ktorými vláda a národná rada schválili návrh ústavného zákona

č. , ktorým sa dopĺňa č. v znení

neskorších predpisov (ďalej aj ,,ústavný zákon“), bez prechádzajúceho uskutočnenia

rozporového konania na základe výsledku pripomienkového konania.

Zo sťažnosti vyplýva, že Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky

(ďalej len „ministerstvo životného prostredia“) predložilo 14. júla 2014 návrh ústavného

zákona, ktorým sa dopĺňa (rezortné číslo 7220/2014, vláda ̶číslo materiálu UV

30751/2014). K návrhu novely ústavného zákona sa uskutočnilo v dňoch od 14. júla 2014

do 1. augusta 2014 pripomienkové konanie, pričom jedným zo subjektov, ktoré sa

pripomienkového konania zúčastnili, bola aj verejnosť, ktorá formou hromadnej

pripomienky žiadala zastaviť legislatívny proces návrhu ústavného zákona, a to až

do vypracovania právnej analýzy, ktorá by vyvrátila právnu argumentáciu dokazujúcu, že

v zmysle európskych predpisov „voda nie je tovarom“ podliehajúcim pravidlám voľného

pohybu tovarov a služieb v zmysle Zmluvy o fungovaní Európskej únie, a tiež žiadala

preukázať súlad zavedenia nových pojmov s európskou vodnou legislatívou. Hromadnú

pripomienku do uplynutia termínu na pripomienkovanie návrhu podpísalo viac ako 4 000

občanov.

Vláda prerokovala a schválila návrh novely ústavného

na svojom rokovaní 20. augusta 2014. Predmetným uznesením vláda ďalej poverila

predsedu vlády Slovenskej republiky predložiť predmetný vládny návrh ústavného zákona

predsedovi národnej rady na ďalšie ústavné prerokovanie a ministra životného prostredia

Slovenskej republiky uviesť vládny návrh ústavného zákona v národnej rade. Návrh bol

národnej rade doručený 22. augusta 2014 (č. parlamentnej tlače 1110). Návrh novely

(č. parlamentnej tlače 1110) bol po zmenách v národnej rade schválený uznesením č. 1380

z 21. októbra 2014.

Dňa 13. augusta 2014 sa konalo stretnutie zástupcov verejnosti so zamestnancami

ministerstva, avšak v tomto čase už návrh novely nebol na ministerstve, ale

od 7. augusta 2014 bol predložený poradným orgánom vlády. Stretnutie bolo skončené

so záverom, že k zblíženiu stanovísk ministerstva a zástupcov verejnosti tykajúcich sa

požiadavky z hromadnej pripomienky verejnosti požadujúcej «vypracovanie právnej

analýzy, ktorá by vyvrátila... právnu argumentáciu dokazujúcu, že v zmysle európskych

predpisov „voda nie je tovarom“ podliehajúcim pravidlám voľného pohybu tovarov

a služieb v zmysle Zmluvy o fungovaní Európskej únie», nedošlo a rozpor naďalej trvá. Toto

stretnutie podľa sťažovateľov nemožno považovať za rozporové konanie, pretože cieľom

rozporového konania je odstránenie rozporov. Vo vyhodnotení pripomienkového konania,

ktoré bolo doručené 7. augusta 2014 na rokovanie poradných orgánov vlády, sa uvádza len

konštatovanie, že „... nastavenie legislatívneho procesu z dôvodu požadovaného

verejnosťou nie je možné. Pojmy použité v návrhu ústavného zákona boli upravené

na základe ostatných pripomienok.“. Skutočnosť, že žiadne rozporové konanie sa

neuskutočnilo a že rozpor trvá, sa však nikde v dokumentoch predložených poradným

orgánom vlády neuvádza. Podľa sťažovateľov navyše o výsledkoch pripomienkového

konania nepodalo ministerstvo životného prostredia pravdivé informácie, keď na portáli

právnych predpisov predkladateľ uviedol, že hromadná pripomienka verejnosti bola

akceptovaná, a v dokumente vyhodnotenie MPK naopak uviedol, že „Zastavenie

legislatívneho procesu z dôvodu požadovaného verejnosťou nie je možné“, z čoho podľa

sťažovateľov vyplýva, že pripomienka verejnosti akceptovaná nebola. K namietanému

porušeniu práv sťažovateľov malo dôjsť aj schválením uznesenia vlády č. 384/2014, pretože

vláda schválila návrh zákona, ktorý nebol predložený na jej rokovanie v súlade

s Legislatívnymi pravidlami vlády Slovenskej republiky (ďalej len ,,legislatívne pravidlá

vlády“), resp. nebol pripravený a v pripomienkovom konaní prerokovaný v súlade

s legislatívnymi pravidlami vlády. Podľa sťažovateľov bol návrh opakovane podstatne

menený, pričom sa neuskutočnilo ďalšie pripomienkové konanie podľa čl. 14 ods. 8

legislatívnych pravidiel vlády. Následne 22. augusta 2014 bol národnej rade doručený návrh

novely (č. parlamentnej tlače 1110) a po zmenách v parlamente ho národná rada

schválila uznesením č. 1380 z 21. októbra 2014, avšak bez toho, aby sa predtým uskutočnilo

rozporové konanie s verejnosťou.

Sťažovatelia v sťažnosti uvádzajú, že v prípade hromadnej pripomienky verejnosti,

ktorú podpisom podporilo viac ako 500 fyzických osôb, v danom prípade konkrétne 4127

osôb, a ktorej predkladateľ návrhu nevyhovel, malo byť po uplynutí lehoty

na pripomienkové konanie uskutočnené rozporové konanie podľa čl. 14 ods. 6

legislatívnych pravidiel vlády. Ministerstvo životného prostredia ako predkladateľ návrhu

a príslušný orgán tento postup nedodržalo a nenaložilo s pripomienkou ustanoveným

spôsobom. Uvedený postup následne vláda odobrila, keď návrh schválila uznesením, navyše

napriek tomu, že prešiel pred schválením vládou troma zmenami znenia bez toho, aby sa

zopakovalo pripomienkové konanie, a posunula ho tak na prerokovanie do národnej rady.

Ani v národnej rade sa na pripomienku neprihliadalo a rozporové konanie sa neuskutočnilo.

Sťažovatelia v sťažnosti namietajú zásah do v sťažnosti označených základných práv

aj tým, že «Novela v prvej časti ustanovenia zakotvuje zákaz vývozu vody

dopravnými prostriedkami alebo potrubím, avšak v druhej časti ustanovenia

(za bodkočiarkou) cez široko zadefinované výnimky (najmä výnimku povoľujúcu vývoz vody

dopravnými prostriedkami alebo potrubím na osobnú spotrebu), tento zákaz v podstate ruší.

Napriek absencii výkladu pojmu „voda na osobnú spotrebu“ je zrejmé, že výnimka sa

vzťahuje na vývoz pitnej vody. Pred prijatím novely vývoz vody nebolo možné

povoliť, pretože mu bránil SR, podľa ktorého „Nerastné bohatstvo, jaskyne,

podzemné vody, prírodné liečivé vody a vodné toky sú vo vlastníctve Slovenskej republiky“.

Po prijatí novely vývoz pitnej vody bude možné legálne povoliť, a to aj pre

splnomocňovacie ustanovenie obsiahnuté v druhej vete článku 4 odseku 2 :

Podrobnosti o podmienkach prepravy vody na osobnú spotrebu a na poskytnutie

humanitárnej pomoci a pomoci v núdzových stavoch ustanoví zákon. Novela tak

podľa názoru sťažovateľov legalizuje potenciálny vývoz vody do zahraničia za účelom

obchodovania s vodou ako tovarom.». Podľa sťažovateľov však „V zmysle judikatúry

Ústavného súdu SR, majetok taxatívne vymenovaný v

nemožno previesť na inú osobu, a to ani na základe osobitného zákona (zákonným

prechodom).“. Sťažovatelia v sťažnosti napokon vyjadrujú presvedčenie, že „... nielen

otázka prevodu vlastníckeho práva k vode odobratej na území SR, ale aj otázka prepravy

vody odobratej z vodných útvarov nachádzajúcich sa na území SR cez jej hranice tak, ako je

upravená v , je nevhodná“.

Sťažovatelia poukazujú, že „... vzhľadom na možné právne dôsledky považujú...

za potrebné, aby pred definitívnym prijatím novely bol vypracovaný právny výklad

vody ako tovaru (podľa tvrdení ministerstva životného prostredia) a z toho sa odvíjajúcej

zmeny vlastníckych vzťahov pri vývoze vody a následne posúdiť možný nesúlad medzi

odsekom (1) a (2) článku 4 novely . V prípade, že voda aj po vyvezení zostane

vlastníctvom Slovenskej republiky, je potrebné zadefinovať, ako bude Slovenská republika

tieto vlastnícke práva uplatňovať v zahraničí.“.

Sťažovatelia napokon v sťažnosti uvádzajú argumenty, na základe ktorých je podľa

ich názoru ústavný zákon z 21. októbra 2014 č. , ktorým sa dopĺňa tak,

že sa na konci jeho znenia pripája veta „Slovenská republika chráni a zveľaďuje toto

bohatstvo, šetrne a efektívne využíva nerastné bohatstvo a prírodné dedičstvo v prospech

svojich občanov a nasledujúcich generácií“, pričom doterajší text čl. 4 sa označuje ako

odsek 1 a dopĺňa sa odsekom 2, ktorý znie „(2) Preprava vody odobratej z vodných útvarov

nachádzajúcich sa na území Slovenskej republiky cez hranice Slovenskej republiky

dopravnými prostriedkami alebo potrubím sa zakazuje; zákaz sa nevzťahuje na vodu na

osobnú spotrebu, pitnú vodu balenú do spotrebiteľských obalov na území Slovenskej

republiky a prírodnú minerálnu vodu balenú do spotrebiteľských obalov na území

Slovenskej republiky a na poskytnutie humanitárnej pomoci a pomoci v núdzových stavoch.

Podrobnosti o podmienkach prepravy vody na osobnú spotrebu a vody na poskytnutie

humanitárnej pomoci a pomoci v núdzových stavoch ustanoví zákon“, v rozpore

s pôvodným (resp. po novele s ), poukazujú na nevhodnosť

prijatej zmeny , jej nekonzistentnosť a vnútornú rozpornosť, ako aj na jej nesúlad

s legislatívou Európskej únie v oblasti vodného hospodárstva, predovšetkým z pohľadu

pojmov použitých v ústavnom

Vychádzajúc z uvedeného sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd na základe

dôvodov uvedených v sťažnosti po jej prerokovaní takto rozhodol:

„1. Sťažnosti sa vyhovuje.

2. Základné právo sťažovateľov obracať sa na štátne orgány so žiadosťami a návrhmi

priznané v , právo na priaznivé životné prostredie

a právo na úplné a včasné informácie o stave životného prostredia zakotvené v čl. 44 ods. l

a SR a právo na účasť verejnosti na rozhodovacom procese a prístup k

spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia podľa Aarhuského dohovoru boli

porušené tým, že Vláda Slovenskej republiky schválila dňa 20.08.2014 uznesením

č. 384/2014 a Národná rada Slovenskej republiky schválila dňa 21. 10. 2014 uznesením,

č. 1380 návrh ústavného zákona, ktorým sa dopĺňa č. 460/1992

Zb. v znení neskorších predpisov bez prechádzajúceho uskutočnenia rozporového konania

na základe výsledku pripomienkového konania.

3. Uznesenie Vlády Slovenskej republiky č. 384/2014 zo dňa 20.08.2014 sa podľa

a podľa zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov zrušuje.

4. Uznesenie Národnej rady Slovenskej republiky č. 1380 zo dňa 21. 10. 2014 sa

podľa a podľa zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov zrušuje.“

Sťažovatelia ďalej navrhujú, aby ústavný súd „... v odôvodnení rozhodnutia

konštatoval, že Národná rada Slovenskej republiky nemôže pokračovať v prerokovaní

a schvaľovaní príslušného vládneho návrhu zákona pred jeho opätovným prerokovaním

a schválením vládou a že ministerstvo je povinné uskutočniť rozporové konanie k návrhu

zákona v súlade s legislatívnymi pravidlami vlády ohľadne hromadnej pripomienky

predloženej verejnosťou a v prípade zásadnej zmeny návrhu zákona predložiť jeho

pozmenené znenie na opätovné pripomienkové konanie. Ak nedôjde v rámci rozporového

konania k zhode medzi navrhovateľom a predkladateľmi pripomienky, pripomienku je

povinná prerokovať vláda SR.“.

Sťažovatelia taktiež navrhujú, „... aby Ústavný súd Slovenskej republiky podľa § 52

ods. 2 po predbežnom prerokovaní návrhu odložil vykonateľnosť

uznesenia Vlády Slovenskej republiky č. 384/2014 zo dňa 20. 08.2 014, ktorým vláda

schválila návrh ústavného zákona, ktorým sa dopĺňa

č. v znení neskorších predpisov, zároveň aby odložil vykonateľnosť uznesenia

Národnej rady Slovenskej republiky č. 1380 zo dňa 21. 10. 2014“.

Odklad vykonateľnosti sťažovatelia odôvodňujú „... dôležitým verejným záujmom,

ktorý spočíva v tom, že postup štátnych orgánov Slovenskej republiky (v tomto prípade

ministerstva životného prostredia, vlády a Národnej rady SR) pri ich činnosti, predovšetkým

pri schvaľovaní návrhov zákonov, musí byť zbavený akýchkoľvek pochybností o tom, či je

v súlade s “, poukazujúc pritom na nález ústavného súdu č. k. 10.

Podľa sťažovateľov „Verejný záujem na tom, aby postup štátnych orgánov Slovenskej

republiky pri schvaľovaní zákonov, bol zbavený pochybností o jeho súlade s a o

tom, že týmto postupom neprišlo k porušeniu základných práv občanov Slovenskej

republiky, je podľa názoru sťažovateľov prinajmenšom rovnako veľký, ako bol v prípade

postupu Súdnej rady SR pri navrhovaní kandidáta na predsedu Najvyššieho súdu SR.

Navyše vzhľadom na zásadný charakter a ďalekosiahle dosahy návrhu novely

na občanov Slovenskej republiky je potrebné, aby sa pri schvaľovaní takéhoto zákona

rešpektovalo právo občanov vyjadriť sa k návrhu zákona a vziať ich pripomienky na zreteľ.

Odkladom vykonateľnosti by nevznikla žiadnym osobám ujma, ktorá by bola

porovnateľná s ujmou, ktorá by vznikla sťažovateľom a ďalším fyzickým a právnickým

osobám v prípade, žeby bol predmetný návrh zákona schválený spôsobom, ktorý by bol

v rozpore s a znamenal by porušenie základných práv sťažovateľov.“.

Sťažovatelia si napokon v sťažnosti uplatnili aj náhradu trov konania, ktorých výšku v

sťažnosti vyčíslili.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez

ústneho pojednávania.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú možno

považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú preto treba považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný

súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej

by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, ).

Podľa petičné právo sa zaručuje. Každý má právo sám alebo

s inými obracať sa vo veciach verejného alebo iného spoločného záujmu na štátne orgány

a orgány územnej samosprávy so žiadosťami, návrhmi a sťažnosťami.

Podľa má každý právo na priaznivé životné prostredie.

Podľa každý má právo na včasné a úplné informácie o stave životného

prostredia a o príčinách a následkoch tohto stavu.

Právo na účasť verejnosti na rozhodovacom procese v záležitostiach životného

prostredia upravuje čl. 8 Aarhuského dohovoru. Podľa čl. 8 Aarhuského dohovoru každá

strana sa usiluje podporovať, pokým sú ešte možnosti otvorené, účinnú účasť verejnosti

na príslušnej úrovni počas prípravy vykonávacích predpisov a iných všeobecne

použiteľných právne záväzných pravidiel orgánmi verejnej moci, ktoré môžu mať významný

vplyv na životné prostredie.

Na tento účel by mali byť vykonané nasledujúce kroky:

a) mali by byť ustanovené dostatočné časové rámce pre účinnú účasť;

b) mali by byť zverejnené návrhy predpisov alebo by mali byť inak verejne

sprístupnené a

c) verejnosti by mala byť daná možnosť pripomienkovania, a to priamo alebo

prostredníctvom zastupiteľských poradných orgánov.

Výsledky účasti verejnosti sa majú zohľadniť v najvyššej možnej miere.

Právo na prístup k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia upravuje čl. 9

Aarhuského dohovoru. Podľa čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru bez toho, aby boli dotknuté

procesy preskúmania uvedené v odsekoch 1 a 2, každá strana zabezpečí, ak sú splnené

podmienky uvedené v jej národnom práve, ak sú nejaké, aby členovia verejnosti mali

prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie konaní

a opomenutí právnických a fyzických osôb a verejných inštitúcií, ktoré sú v rozpore s jej

národným právom v oblasti životného prostredia. Sťažovatelia však v sťažnosti uvádzajú len

dôvody, na základe ktorých vyjadrujú názor, že postupom vlády a jej uznesením

č. 384/2014 a postupom národnej rady a jej uznesením č. 1380 došlo k zásahu do práva

verejnosti na účasť na rozhodovacom procese v záležitostiach životného prostredia podľa

čl. 8 Aarhuského dohovoru. Zo sťažnosti nevyplývajú žiadne dôvody, na ktorých by

sťažovatelia zakladali namietané porušenie práva na prístup k spravodlivosti v záležitostiach

životného prostredia podľa čl. 9 Aarhuského dohovoru.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 8 Aarhuského dohovoru ústavný súd

považuje za potrebné poukázať na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len

„Súdny dvor“), v rámci ktorej už posudzoval možnosť priamej aplikácie ustanovení

Aarhuského dohovoru, a poukázal na svoju judikatúru, v ktorej vyslovil, že v tejto súvislosti

sa ustanovenie dohody uzatvorenej s Európskou úniou a jej členskými štátmi a tretími

štátmi musí považovať za ustanovenie s priamym účinkom v prípade, že vzhľadom na jeho

znenie, ako aj na predmet a povahu tejto dohody obsahuje jasnú a presnú povinnosť, ktorej

splnenie alebo účinky nezávisia od vydania žiadneho ďalšieho aktu (pozri najmä rozsudky

Súdneho dvora z 12. 4. 2005, Igor Simutenkov proti Ministerio de Educación y Cultura

a Real Federación Española de Fútbol, C 265/03, Zb. s. I 2579, bod 21, a z 13. 12. 2007,

Asda Stores Ltd proti Commissioners of Her Majesty’s Revenue and Customs, C 372/06,

Zb. s. I 11223, bod 82).

Z formulácie použitej v čl. 8 Aarhuského dohovoru „každá strana sa usiluje

podporovať, pokým sú ešte možnosti otvorené, účinnú účasť verejnosti pri príprave

právnych predpisov“ možno konštatovať, že právo verejnosti na účasť pri príprave právnych

predpisov je v tomto dohovore upravené najmenej striktne, avšak napriek uvedenej

konštatácii čl. 8 tohto dohovoru určuje zodpovednosť orgánov verejnej správy za prijatie

nevyhnutných prostriedkov pre efektívnu účasť verejnosti pri príprave všeobecne záväzných

predpisov. Z uvedeného vyplýva, že ustanovenie čl. 8 Aarhuského dohovoru je z hľadiska

jeho výkonu alebo jeho účinkov podriadené tomu, že dôjde na vnútroštátnej úrovni k

vydaniu neskorších aktov, ktorými sa zabezpečí jeho realizácia. Nemožno mu teda priznať

priamy účinok v právnom poriadku Slovenskej republiky.

Sťažovatelia namietajú porušenie svojho práva podľa , práva

podľa , práva podľa a práva podľa Aarhuského

dohovoru postupom vlády a jej uznesením č. 384/2014 z 20. augusta 2014 a postupom

národnej rady a jej uznesením č. 1380 z 21. októbra 2014, ktorými vláda a národná rada

schválili návrh ústavného zákona, ktorým sa dopĺňa tak, že v sa na konci

pripája veta „Slovenská republika chráni a zveľaďuje toto bohatstvo, šetrne a efektívne

využíva nerastné bohatstvo a prírodné dedičstvo v prospech svojich občanov

a nasledujúcich generácií“ a doterajší text čl. 4 sa označuje ako odsek 1 a dopĺňa sa

odsekom 2, ktorý znie „(2) Preprava vody odobratej z vodných útvarov nachádzajúcich sa

na území Slovenskej republiky cez hranice Slovenskej republiky dopravnými prostriedkami

alebo potrubím sa zakazuje; zákaz sa nevzťahuje na vodu na osobnú spotrebu, pitnú vodu

balenú do spotrebiteľských obalov na území Slovenskej republiky a prírodnú minerálnu

vodu balenú do spotrebiteľských obalov na území Slovenskej republiky a na poskytnutie

humanitárnej pomoci a pomoci v núdzových stavoch. Podrobnosti o podmienkach prepravy

vody na osobnú spotrebu a vody na poskytnutie humanitárnej pomoci a pomoci v núdzových

stavoch ustanoví zákon.“ (rezortné číslo 7220/2014, vláda ̶číslo materiálu UV 30751/2014,

číslo parlamentnej tlače 1110) bez prechádzajúceho uskutočnenia rozporového konania

na základe výsledku pripomienkového konania, ktoré sa uskutočnilo od 14. júla 2014 do 1.

augusta 2014. K namietanému porušeniu uvedených práv sťažovateľov malo dôjsť

v dôsledku toho, že vláda a národná rada schválili návrh novely , ktorým sa dopĺňa

o nový odsek 2 bez zohľadnenia zásadných pripomienok verejnosti, vo vzťahu

ku ktorým v rámci uskutočneného pripomienkového konania rozpor pretrval. Podľa

sťažovateľov v prípade, ak predkladateľ návrhu zákona (v tomto prípade ministerstvo

životného prostredia) hromadnej pripomienke verejnosti nevyhovel, malo byť po uplynutí

lehoty na pripomienkové konanie uskutočnené rozporové konanie v súlade s čl. 14 ods. 6

legislatívnych pravidiel vlády. Vláda sa mala porušenia uvedených práv sťažovateľov

dopustiť tým, že svojím schválením návrhu novely odobrila postup ministerstva

životného prostredia, ktoré nedodržalo postup podľa čl. 14 ods. 6 legislatívnych pravidiel

vlády a nenaložilo s pripomienkou verejnosti ustanoveným spôsobom, keď tento návrh

vláda schválila svojím uznesením, a to navyše aj napriek tomu, že návrh zmeny

prešiel pred schválením vládou troma zmenami bez toho, aby sa zopakovalo pripomienkové

konanie, čím predmetný návrh ústavného zákona vláda posunula na prerokovanie

do národnej rady. Národná rada sa mala zásahu do sťažovateľmi označených základných

práv dopustiť tým, že neprihliadala na zásadné pripomienky verejnosti k predmetnému

návrhu ústavného zákona.

Vo vzťahu k v sťažnosti namietanému porušeniu označených práv postupom

a uznesením vlády je potrebné uviesť, že podľa sťažnosť

možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia

alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta

odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Sťažovatelia

namietajú porušenie svojich základných práv označených v sťažnosti uznesením vlády č.

384/2014 z 20. augusta 2014. Sťažnosť proti porušeniu v petite sťažnosti označených práv

však bola ústavnému súdu doručená 8. decembra 2014, a teda po uplynutí dvojmesačnej

lehoty počítanej odo dňa, kedy sa sťažovatelia mohli o namietanom zásahu do ich

základných práv dozvedieť. Preto podľa sťažnosť v časti

namietajúcej zásah do označených základných práv sťažovateľov postupom vlády a jej

uznesením č. 384/2014 z 20. augusta 2014 bolo potrebné odmietnuť ako podanú oneskorene.

Podľa čl. 13 ods. 3 legislatívnych pravidiel vlády sa pripomienkové konanie k návrhu

zákona má uskutočniť inter alia aj s verejnosťou. Zo sťažnosti ani z jej príloh však nie je

možné zistiť, na základe čoho sa sťažovatelia považujú za zástupcov verejnosti, resp. ako sa

nimi stali, ani či sťažnosť podávajú vo svojom mene alebo v mene tejto anonymnej

verejnosti. Pokiaľ sťažovatelia v sťažnosti uvádzajú, že sú zástupcami verejnosti a sťažnosť

podávajú v jej mene, pričom z obsahu sťažnosti a ani z jej príloh nie je možné zistiť, ako sa

zástupcami verejnosti stali, sťažnosť sťažovateľov treba odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde aj z dôvodu jej podania osobami zjavne neoprávnenými.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľov, ako aj ich návrhom na odloženie

vykonateľnosti uznesenia vlády č. 384/2014 z 20. augusta 2014 a uznesenia národnej rady

č. 1380 z 21. októbra 2014.

Nad rámec veci vzhľadom na obsah sťažnosti ústavný súd považuje za vhodné

vyjadriť sa aj k neopodstatnenosti jednotlivých námietok sťažovateľov.

Pokiaľ ide o v sťažnosti namietané porušenie označených práv postupom a uznesením

národnej rady, je potrebné pripomenúť, že výkon a účinky práva verejnosti na účasť pri

príprave právnych predpisov v záležitostiach životného prostredia podľa čl. 8 Aarhuského

dohovoru sú v podmienkach Slovenskej republiky podriadené pravidlám obsiahnutým v

legislatívnych pravidlách vlády, ktoré zabezpečujú jeho realizáciu. Štandardy zabezpečujúce

účasť verejnosti pri príprave právnych predpisov dotýkajúcich sa záležitostí životného

prostredia, tak ako vyplývajú z čl. 8 Aarhuského dohovoru, sú v Slovenskej republike

upravené v rámci legislatívnych pravidiel vlády, ktoré sú interným normatívnym riadiacim

aktom vlády a ktoré podľa čl. 1 písm. a) legislatívnych pravidiel vlády záväzne určujú

pravidlá tvorby všeobecne záväzných právnych predpisov a upravujú postup ministerstiev a

ostatných orgánov verejnej moci pri príprave, predkladaní a prerokúvaní zákonov, ktorých

návrhy podáva vláda národnej rade, a to až do ich podania národnej rade. Legislatívne

pravidlá vlády teda upravujú postup zabezpečujúci účasť verejnosti pri príprave právnych

predpisov, ktorý je časovo ohraničený, a to podaním príslušného návrhu zákona národnej

rade. Účasť verejnosti pri príprave právnych predpisov zabezpečujú tým, že predkladateľovi

návrhu zákona stanovujú povinnosť prerokovať daný návrh s verejnosťou v pripomienkovom

konaní podľa stanovených pravidiel. Povinnosti v nich upravené týkajúce sa zabezpečenia

účinnej účasti verejnosti na rozhodovacom procese sa na národnú radu nevzťahujú. Národná

rada sa svojím postupom a rozhodnutím preto nemôže dopustiť ich porušenia majúceho za

následok porušenie práva na účasť verejnosti na rozhodovacom procese v záležitostiach

životného prostredia podľa čl. 8 Aarhuského dohovoru.

Vo vzťahu k v sťažnosti namietanému porušeniu označených práv uznesením

národnej rady č. 1380 z 21. októbra 2014 je potrebné napokon uviesť aj to, že sťažovatelia

v sťažnosti v podstate napádajú samotné prijatie uznesenia č. 1380, ktorým národná rada

schválila vládny návrh ústavného zákona, ktorým sa dopĺňa tak, že v sa

na konci pripája veta ,,Slovenská republika chráni a zveľaďuje toto bohatstvo, šetrne

a efektívne využíva nerastné bohatstvo a prírodné dedičstvo v prospech svojich občanov

a nasledujúcich generácií“ a doterajší text čl. 4 sa označuje ako odsek 1 a dopĺňa sa

odsekom 2, ktorý znie ,,(2) Preprava vody odobratej z vodných útvarov nachádzajúcich sa

na území Slovenskej republiky cez hranice Slovenskej republiky dopravnými prostriedkami

alebo potrubím sa zakazuje; zákaz sa nevzťahuje na vodu na osobnú spotrebu, pitnú vodu

balenú do spotrebiteľských obalov na území Slovenskej republiky a prírodnú minerálnu

vodu balenú do spotrebiteľských obalov na území Slovenskej republiky a na poskytnutie

humanitárnej pomoci a pomoci v núdzových stavoch. Podrobnosti o podmienkach prepravy

vody na osobnú spotrebu a vody na poskytnutie humanitárnej pomoci a pomoci v núdzových

stavoch ustanoví zákon.“. Predmetným uznesením národnej rady schválený ústavný zákon

bol 6. novembra 2014 odoslaný do Zbierky zákonov Slovenskej republiky a uverejnený bol

14. novembra 2014 v čiastke 95 pod č. 306/2014. Účinnosť nadobudol 1. decembra 2014.

Sťažovatelia v sťažnosti konkrétne napádajú, že prijatá zmena (

) je v rozpore s pôvodným (resp. po novele s )

a legislatívou Európskej únie v oblasti vodného hospodárstva a že je nevhodná,

nekonzistentná a vnútorne rozporná. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že predmetom

sťažnosti podľa je preskúmať namietané porušenie základných práv

podľa alebo práv vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy. Ústavný súd nemá

v konaní o sťažnosti podľa právomoc posudzovať súlad prijatej právnej

úpravy s , resp. s právnym predpisom vyššej právnej sily. Rovnako je potrebné

dodať, že právomoc ústavného súdu posúdiť v rámci konania o súlade právnych predpisov

podľa a súlad ústavného zákona s je

otázna (k preskúmateľnosti súladu ústavného zákona s pozri napr. ).

Ústavný súd ďalej v súvislosti s prerokovaním sťažnosti sťažovateľov považuje za

potrebné uviesť aj to, že podľa sťažnosť môže podať fyzická

osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo

iným zásahom sa porušili jej základné práva alebo slobody, ak o ochrane týchto základných

práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa účastníkmi

konania sú sťažovateľ a orgán verejnej moci, proti ktorému sťažnosť smeruje. Uvedené

ustanovenia určujú okruh zásahov, voči ktorým možno namietať

porušenie základných práv, a okruh subjektov, proti ktorým možno sťažnosť podať.

Sťažnosťou podľa je možné domáhať sa ochrany základných práv

a slobôd proti takému rozhodnutiu, opatreniu alebo inému zásahu orgánu, ktorý má atribúty

verejnej moci a ktorým je daný orgán spôsobilý autoritatívne zasiahnuť do právnej sféry

sťažovateľa. Uznesenia vlády a uznesenia národnej rady nemožno považovať za rozhodnutia

či opatrenia orgánov verejnej moci v zmysle , ktorými by bolo

možné zasiahnuť do individuálnych práv jednotlivcov, pretože nepredstavujú individuálny

právny akt, ale sú všeobecne záväzné. Za iný zásah v zmysle

by bolo možné nanajvýš považovať postup ministerstva životného prostredia, predkladateľa

návrhu ústavného zákona, v pripomienkovom konaní.

Z obsahu sťažnosti je zrejmé, že sťažovatelia namietajú porušenie označených práv aj

postupom ministerstva životného prostredia, hoci ministerstvo životného prostredia

neoznačili v petite sťažnosti za subjekt, ktorý sa mal dopustiť porušenia ich základných práv.

V tejto súvislosti je potrebné poznamenať, že podľa je

ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v

tomto zákone. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje

predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v

konaní podľa ), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od

ústavného súdu domáha ( ), čím zároveň vymedzí

predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej

ochrany. Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ

domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa

svojich práv. Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený kvalifikovaným

právnym zástupcom (m. m. , ).

Časť argumentácie sťažovateľov dotýkajúca sa porušenia nimi označených práv,

obsiahnutá v odôvodnení ich sťažnosti sa netýka postupu a rozhodnutí, vo vzťahu ku ktorým

sťažovatelia žiadajú od ústavného súdu vyslovenie porušenia svojich práv podľa a

Aarhuského dohovoru (uznesenie vlády a uznesenie národnej rady), ale táto smeruje k

pochybeniam na strane ministerstva životného prostredia. V súvislosti s viazanosťou

návrhom ústavným súdom, ako aj so zásadou ultra petitum iudex condemnare non potest sa

s námietkami, ktoré nemajú vzťah k sťažnostnému petitu (sťažnosťou napadnutým

rozhodnutiam), ale smerujú voči postupu subjektu, ktorého sťažovatelia neoznačili v petite

sťažnosti za porušovateľa svojich práv, nie je potrebné podrobnejšie vysporiadať.

Obsah petičného práva v zmysle spočíva v tom, že každému sa zaručuje

nikým nerušený výkon tohto práva za predpokladu, že nie sú prekročené medze určené

v a 3 a pri rešpektovaní (obdobne ,

). S prihliadnutím na uvedené možno konštatovať, že účelom tohto základného

práva je garantovať každému možnosť obracať sa vo veciach verejného alebo iného

spoločného záujmu na orgány verejnej moci so žiadosťami, návrhmi a sťažnosťami.

Povinnosťou dožiadaných orgánov je týmito podnetmi sa zaoberať. Ich povinnosťou však nie

je splniť očakávania a predstavy predkladateľov daných podnetov. Je však potrebné, aby

podnety boli vybavené spôsobom súladným s , príslušnými zákonmi, ako aj ďalšími

normatívnymi právnymi aktmi.

Na základe zistení ústavného súdu sťažovateľom a predkladateľom hromadnej

pripomienky nebolo zo strany žiadneho orgánu verejnej moci znemožnené, aby v rámci

pripomienkového konania uplatnili svoje práva, ktoré sa v konečnom dôsledku premietli

do podnetu na zastavenie legislatívneho procesu návrhu ústavného zákona. V danom

prípade nebol zistený žiadny protiprávny úkon orgánu verejnej moci, ktorý by mohol

zasiahnuť do výkonu základných práv sťažovateľov. Verejnosť mala v súlade

s legislatívnymi pravidlami vlády možnosť ovplyvniť navrhované znenie zmeny , ale

len v podobe konkrétnych a jednoznačných návrhov na úpravu textu podľa čl. 14

legislatívnych pravidiel vlády. Verejnosť síce využila možnosť účasti na pripomienkovom

konaní, ale hromadnú pripomienku neformulovala spôsobom vyžadujúcim si uskutočnenie

rozporového konania podľa čl. 10 ods. 6 legislatívnych pravidiel vlády. Prijatím

namietaného uznesenia národnej rady, ako aj namietaného uznesenia vlády, proti ktorému

však bola sťažnosť podaná oneskorene, ako ani predchádzajúcim postupom predkladateľa

(ministerstva životného prostredia, ktorého však sťažovatelia neoznačili v petite sťažnosti

za subjekt, ktorý sa mal dopustiť zásahu do nimi označených práv) pred predložením návrhu

ústavného zákona na rokovanie vlády v súlade s príslušnými článkami legislatívnych

pravidiel vlády nemohla nastať reálna možnosť signalizujúca namietané porušenie

základného práva obracať sa vo veciach verejného alebo iného spoločného záujmu na štátne

orgány a orgány územnej samosprávy so žiadosťami, návrhmi a sťažnosťami podľa čl. 27

ods. 1 . Táto časť sťažnosti namietajúca porušenie základného práva podľa

postupom národnej rady a jej uznesením č. 1380 z 21. októbra 2014 je zjavne

neopodstatnená.

Sťažovatelia v sťažnosti namietali aj porušenie svojho základného práva na priaznivé

životné prostredie podľa .

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju predchádzajúcu judikatúru, v ktorej

už uviedol, že obsahom pozitívneho záväzku štátu vo vzťahu k právam a slobodám občana

je povinnosť podniknúť opatrenia na ochranu práv, ktoré v ústave priznal občanovi,

ale súčasťou pozitívneho záväzku nie je povinnosť dosiahnuť výsledok, ktorý občan žiada od

štátu (m. m. , ). Zároveň však existujú aj pozitívne záväzky štátu, ktoré

vyplývajú zo záujmu na efektívnej ochrane práv. Takúto zvláštnu kategóriu pozitívnych

záväzkov štátu predstavujú povinnosti štátu spočívajúce v zabezpečení účinnej ochrany

medzinárodnými zmluvami zaručených práv prostredníctvom existencie určitého (právom

upraveného) procesu.

Cieľom pozitívneho záväzku štátu vyplývajúceho z čl. 8 Aarhuského dohovoru je

prostredníctvom právneho poriadku príslušného štátu zabezpečiť ochranu účasti verejnosti

pri príprave všeobecne záväzných právnych predpisov majúcich významný vplyv na životné

prostredie, t. j. počiatočnej fáze celého legislatívneho procesu – pri príprave a prerokovaní

návrhu zákona pred jeho predložením do národnej rady. Samotný legislatívny proces

prebieha ďalej v národnej rade, prerokovaním návrhu zákona vo výboroch a pléne,

uskutočnení hlasovania o návrhu zákona, signáciou zákona a končí až uverejnením

schváleného zákona v Zbierke zákonov Slovenskej republiky. Výsledkom legislatívneho

procesu je zákon upravujúci nielen práva a povinnosti subjektov, ktorým je adresovaný, ale

aj zabezpečujúci ich práva, resp. ochranu ich práv a právom chránených záujmov.

Z uvedeného je zrejmé, že nedostatočné zabezpečenie tohto pozitívneho záväzku

štátu automaticky samo osebe neznamená aj porušenie práva, v záujme ochrany ktorého sa

má príslušná povinnosť realizovať, t. j. práva na priaznivé životné prostredie, pretože

uvedenému právu verejnosti zodpovedá obsahovo rovnaká povinnosť štátu, resp.

príslušných orgánov verejnej moci chrániť práva priznané jednotlivým osobám, a taktiež

preto, že až konečný výsledok legislatívneho procesu, t. j. uverejnený zákon je pre dotknuté

subjekty záväzný. K porušeniu alebo obmedzeniu základného práva na priaznivé životné

prostredie by mohlo dôjsť až na základe v Zbierke zákonov Slovenskej republiky

zverejneného zákona, a to buď samotným ustanovením príslušného zákona alebo pri

aplikácii uvedeného zákona príslušnými orgánmi verejnej moci ().

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi dôvodmi, na ktorých

sťažovatelia zakladajú namietané porušenie základného práva na priaznivé životné

prostredie podľa , a nimi namietaným postupom národnej rady, ako ani

postupom predkladateľa (ministerstva životného prostredia, ktorého však sťažovatelia

neoznačili v petite sťažnosti za subjekt, ktorý sa mal dopustiť zásahu do nimi označených

práv) či postupom vlády (proti ktorej však bola sťažnosť podaná oneskorene) pri

zabezpečení účasti verejnosti pri príprave návrhu ústavného zákona neexistuje príčinná

súvislosť. Preto aj túto časť sťažnosti, ktorou sťažovatelia namietajú zásah do práva na

priaznivé životné prostredie podľa postupom národnej rady a jej

uznesením č. 1380 z 21. októbra 2014, by bolo potrebné posúdiť ako zjavne neopodstatnenú.

Sťažovatelia pri výpočte namietania porušenia ich základných práv uvádzajú aj

porušenie ich základného práva na úplné a včasné informácie o stave životného prostredia

a o príčinách a následkoch tohto stavu podľa , avšak bez toho, aby uviedli,

v čom vidia porušenie tohto ich základného práva. Zo sťažnosti nevyplývajú žiadne dôvody,

na ktorých by sťažovatelia zakladali namietané porušenie tohto práva zo strany vlády

a národnej rady. Preto vo vzťahu k namietanému porušeniu postupom národnej

rady a jej uznesením č. 1380 z 21. októbra 2014 aj túto časť sťažnosti treba považovať

za zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. júla 2015