Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 352/2015
PDF · 553.66 KB
No categories available
III. ÚS 352/2015
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. júla 2015
predbežne prerokoval sťažnosť ,
a , zastúpených advokátkou Mgr. Zuzanou Zajíčkovou,
ktorou namietajú porušenie základného práva obracať sa štátne orgány so žiadosťami
a návrhmi podľa čl. 27 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na priaznivé životné
prostredie a práva na úplné a včasné informácie o stave životného prostredia podľa čl. 44
ods. 1 a čl. 45 Ústavy Slovenskej republiky a práva na účasť verejnosti na rozhodovacom
procese a prístup k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia podľa Aarhuského
dohovoru postupom vlády Slovenskej republiky a jej uznesením č. 384/2014 z 20. augusta
2014 a postupom Národnej rady Slovenskej republiky a jej uznesením č. 1380 z 21. októbra
2014, ktorými schválili návrh ústavného zákona, ktorým sa dopĺňa Ústava Slovenskej
republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov bez prechádzajúceho uskutočnenia
rozporového konania na základe výsledku pripomienkového konania, a takto
rozhodol:
Sťažnosť , a
, o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. decembra
2014 doručená sťažnosť , a
(ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie základného práva
obracať sa vo veciach verejného alebo iného spoločného záujmu na štátne orgány a orgány
územnej samosprávy so žiadosťami, návrhmi a sťažnosťami podľa čl. 27 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej aj „ústava“), práva na priaznivé životné prostredie podľa čl. 44
ods. 1 ústavy, práva na včasné a úplné informácie o stave životného prostredia a o príčinách
a následkoch tohto stavu a práva na účasť verejnosti na rozhodovacom procese a prístup
k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia podľa Dohovoru o prístupe
k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti
v záležitostiach životného prostredia (ďalej len „Aarhuský dohovor“) postupom vlády
Slovenskej republiky (ďalej aj „vláda“) a jej uznesením č. 384/2014 z 20. augusta 2014
a postupom Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“) a jej uznesením
č. 1380 z 21. októbra 2014, ktorými vláda a národná rada schválili návrh ústavného zákona
č. 306/2014 Z. z., ktorým sa dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení
neskorších predpisov (ďalej aj ,,ústavný zákon“), bez prechádzajúceho uskutočnenia
rozporového konania na základe výsledku pripomienkového konania.
Zo sťažnosti vyplýva, že Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky
(ďalej len „ministerstvo životného prostredia“) predložilo 14. júla 2014 návrh ústavného
zákona, ktorým sa dopĺňa ústava (rezortné číslo 7220/2014, vláda ̶číslo materiálu UV
30751/2014). K návrhu novely ústavného zákona sa uskutočnilo v dňoch od 14. júla 2014
do 1. augusta 2014 pripomienkové konanie, pričom jedným zo subjektov, ktoré sa
pripomienkového konania zúčastnili, bola aj verejnosť, ktorá formou hromadnej
pripomienky žiadala zastaviť legislatívny proces návrhu ústavného zákona, a to až
do vypracovania právnej analýzy, ktorá by vyvrátila právnu argumentáciu dokazujúcu, že
v zmysle európskych predpisov „voda nie je tovarom“ podliehajúcim pravidlám voľného
pohybu tovarov a služieb v zmysle Zmluvy o fungovaní Európskej únie, a tiež žiadala
preukázať súlad zavedenia nových pojmov s európskou vodnou legislatívou. Hromadnú
pripomienku do uplynutia termínu na pripomienkovanie návrhu podpísalo viac ako 4 000
občanov.
Vláda prerokovala a schválila návrh novely ústavného zákona uznesením č. 384/2014
na svojom rokovaní 20. augusta 2014. Predmetným uznesením vláda ďalej poverila
predsedu vlády Slovenskej republiky predložiť predmetný vládny návrh ústavného zákona
predsedovi národnej rady na ďalšie ústavné prerokovanie a ministra životného prostredia
Slovenskej republiky uviesť vládny návrh ústavného zákona v národnej rade. Návrh bol
národnej rade doručený 22. augusta 2014 (č. parlamentnej tlače 1110). Návrh novely ústavy
(č. parlamentnej tlače 1110) bol po zmenách v národnej rade schválený uznesením č. 1380
z 21. októbra 2014.
Dňa 13. augusta 2014 sa konalo stretnutie zástupcov verejnosti so zamestnancami
ministerstva, avšak v tomto čase už návrh novely ústavy nebol na ministerstve, ale
od 7. augusta 2014 bol predložený poradným orgánom vlády. Stretnutie bolo skončené
so záverom, že k zblíženiu stanovísk ministerstva a zástupcov verejnosti tykajúcich sa
požiadavky z hromadnej pripomienky verejnosti požadujúcej «vypracovanie právnej
analýzy, ktorá by vyvrátila... právnu argumentáciu dokazujúcu, že v zmysle európskych
predpisov „voda nie je tovarom“ podliehajúcim pravidlám voľného pohybu tovarov
a služieb v zmysle Zmluvy o fungovaní Európskej únie», nedošlo a rozpor naďalej trvá. Toto
stretnutie podľa sťažovateľov nemožno považovať za rozporové konanie, pretože cieľom
rozporového konania je odstránenie rozporov. Vo vyhodnotení pripomienkového konania,
ktoré bolo doručené 7. augusta 2014 na rokovanie poradných orgánov vlády, sa uvádza len
konštatovanie, že „... nastavenie legislatívneho procesu z dôvodu požadovaného
verejnosťou nie je možné. Pojmy použité v návrhu ústavného zákona boli upravené
na základe ostatných pripomienok.“. Skutočnosť, že žiadne rozporové konanie sa
neuskutočnilo a že rozpor trvá, sa však nikde v dokumentoch predložených poradným
orgánom vlády neuvádza. Podľa sťažovateľov navyše o výsledkoch pripomienkového
konania nepodalo ministerstvo životného prostredia pravdivé informácie, keď na portáli
právnych predpisov predkladateľ uviedol, že hromadná pripomienka verejnosti bola
akceptovaná, a v dokumente vyhodnotenie MPK naopak uviedol, že „Zastavenie
legislatívneho procesu z dôvodu požadovaného verejnosťou nie je možné“, z čoho podľa
sťažovateľov vyplýva, že pripomienka verejnosti akceptovaná nebola. K namietanému
porušeniu práv sťažovateľov malo dôjsť aj schválením uznesenia vlády č. 384/2014, pretože
vláda schválila návrh zákona, ktorý nebol predložený na jej rokovanie v súlade
s Legislatívnymi pravidlami vlády Slovenskej republiky (ďalej len ,,legislatívne pravidlá
vlády“), resp. nebol pripravený a v pripomienkovom konaní prerokovaný v súlade
s legislatívnymi pravidlami vlády. Podľa sťažovateľov bol návrh opakovane podstatne
menený, pričom sa neuskutočnilo ďalšie pripomienkové konanie podľa čl. 14 ods. 8
legislatívnych pravidiel vlády. Následne 22. augusta 2014 bol národnej rade doručený návrh
novely ústavy (č. parlamentnej tlače 1110) a po zmenách v parlamente ho národná rada
schválila uznesením č. 1380 z 21. októbra 2014, avšak bez toho, aby sa predtým uskutočnilo
rozporové konanie s verejnosťou.
Sťažovatelia v sťažnosti uvádzajú, že v prípade hromadnej pripomienky verejnosti,
ktorú podpisom podporilo viac ako 500 fyzických osôb, v danom prípade konkrétne 4127
osôb, a ktorej predkladateľ návrhu nevyhovel, malo byť po uplynutí lehoty
na pripomienkové konanie uskutočnené rozporové konanie podľa čl. 14 ods. 6
legislatívnych pravidiel vlády. Ministerstvo životného prostredia ako predkladateľ návrhu
a príslušný orgán tento postup nedodržalo a nenaložilo s pripomienkou ustanoveným
spôsobom. Uvedený postup následne vláda odobrila, keď návrh schválila uznesením, navyše
napriek tomu, že prešiel pred schválením vládou troma zmenami znenia bez toho, aby sa
zopakovalo pripomienkové konanie, a posunula ho tak na prerokovanie do národnej rady.
Ani v národnej rade sa na pripomienku neprihliadalo a rozporové konanie sa neuskutočnilo.
Sťažovatelia v sťažnosti namietajú zásah do v sťažnosti označených základných práv
aj tým, že «Novela Ústavy v prvej časti ustanovenia zakotvuje zákaz vývozu vody
dopravnými prostriedkami alebo potrubím, avšak v druhej časti ustanovenia
(za bodkočiarkou) cez široko zadefinované výnimky (najmä výnimku povoľujúcu vývoz vody
dopravnými prostriedkami alebo potrubím na osobnú spotrebu), tento zákaz v podstate ruší.
Napriek absencii výkladu pojmu „voda na osobnú spotrebu“ je zrejmé, že výnimka sa
vzťahuje na vývoz pitnej vody. Pred prijatím novely Ústavy vývoz vody nebolo možné
povoliť, pretože mu bránil článok 4 Ústavy SR, podľa ktorého „Nerastné bohatstvo, jaskyne,
podzemné vody, prírodné liečivé vody a vodné toky sú vo vlastníctve Slovenskej republiky“.
Po prijatí novely Ústavy vývoz pitnej vody bude možné legálne povoliť, a to aj pre
splnomocňovacie ustanovenie obsiahnuté v druhej vete článku 4 odseku 2 Ústavy:
Podrobnosti o podmienkach prepravy vody na osobnú spotrebu a na poskytnutie
humanitárnej pomoci a pomoci v núdzových stavoch ustanoví zákon. Novela Ústavy tak
podľa názoru sťažovateľov legalizuje potenciálny vývoz vody do zahraničia za účelom
obchodovania s vodou ako tovarom.». Podľa sťažovateľov však „V zmysle judikatúry
Ústavného súdu SR, majetok taxatívne vymenovaný v čl. 4 Ústavy Slovenskej republiky
nemožno previesť na inú osobu, a to ani na základe osobitného zákona (zákonným
prechodom).“. Sťažovatelia v sťažnosti napokon vyjadrujú presvedčenie, že „... nielen
otázka prevodu vlastníckeho práva k vode odobratej na území SR, ale aj otázka prepravy
vody odobratej z vodných útvarov nachádzajúcich sa na území SR cez jej hranice tak, ako je
upravená v čl. 4 ods. 2 Ústavy, je nevhodná“.
Sťažovatelia poukazujú, že „... vzhľadom na možné právne dôsledky považujú...
za potrebné, aby pred definitívnym prijatím novely Ústavy bol vypracovaný právny výklad
vody ako tovaru (podľa tvrdení ministerstva životného prostredia) a z toho sa odvíjajúcej
zmeny vlastníckych vzťahov pri vývoze vody a následne posúdiť možný nesúlad medzi
odsekom (1) a (2) článku 4 novely Ústavy. V prípade, že voda aj po vyvezení zostane
vlastníctvom Slovenskej republiky, je potrebné zadefinovať, ako bude Slovenská republika
tieto vlastnícke práva uplatňovať v zahraničí.“.
Sťažovatelia napokon v sťažnosti uvádzajú argumenty, na základe ktorých je podľa
ich názoru ústavný zákon z 21. októbra 2014 č. 306/2014 Z. z., ktorým sa dopĺňa ústava tak,
že sa na konci jeho znenia pripája veta „Slovenská republika chráni a zveľaďuje toto
bohatstvo, šetrne a efektívne využíva nerastné bohatstvo a prírodné dedičstvo v prospech
svojich občanov a nasledujúcich generácií“, pričom doterajší text čl. 4 sa označuje ako
odsek 1 a dopĺňa sa odsekom 2, ktorý znie „(2) Preprava vody odobratej z vodných útvarov
nachádzajúcich sa na území Slovenskej republiky cez hranice Slovenskej republiky
dopravnými prostriedkami alebo potrubím sa zakazuje; zákaz sa nevzťahuje na vodu na
osobnú spotrebu, pitnú vodu balenú do spotrebiteľských obalov na území Slovenskej
republiky a prírodnú minerálnu vodu balenú do spotrebiteľských obalov na území
Slovenskej republiky a na poskytnutie humanitárnej pomoci a pomoci v núdzových stavoch.
Podrobnosti o podmienkach prepravy vody na osobnú spotrebu a vody na poskytnutie
humanitárnej pomoci a pomoci v núdzových stavoch ustanoví zákon“, v rozpore
s pôvodným čl. 4 ústavy (resp. po novele s čl. 4 ods. 1 ústavy), poukazujú na nevhodnosť
prijatej zmeny ústavy, jej nekonzistentnosť a vnútornú rozpornosť, ako aj na jej nesúlad
s legislatívou Európskej únie v oblasti vodného hospodárstva, predovšetkým z pohľadu
pojmov použitých v ústavnom zákone č. 306/2014 Z. z.
Vychádzajúc z uvedeného sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd na základe
dôvodov uvedených v sťažnosti po jej prerokovaní takto rozhodol:
„1. Sťažnosti sa vyhovuje.
2. Základné právo sťažovateľov obracať sa na štátne orgány so žiadosťami a návrhmi
priznané v čl. 27 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na priaznivé životné prostredie
a právo na úplné a včasné informácie o stave životného prostredia zakotvené v čl. 44 ods. l
a čl. 45 Ústavy SR a právo na účasť verejnosti na rozhodovacom procese a prístup k
spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia podľa Aarhuského dohovoru boli
porušené tým, že Vláda Slovenskej republiky schválila dňa 20.08.2014 uznesením
č. 384/2014 a Národná rada Slovenskej republiky schválila dňa 21. 10. 2014 uznesením,
č. 1380 návrh ústavného zákona, ktorým sa dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992
Zb. v znení neskorších predpisov bez prechádzajúceho uskutočnenia rozporového konania
na základe výsledku pripomienkového konania.
3. Uznesenie Vlády Slovenskej republiky č. 384/2014 zo dňa 20.08.2014 sa podľa
čl. 127 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa § 56 ods. 2 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov zrušuje.
4. Uznesenie Národnej rady Slovenskej republiky č. 1380 zo dňa 21. 10. 2014 sa
podľa čl. 127 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa § 56 ods. 2 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov zrušuje.“
Sťažovatelia ďalej navrhujú, aby ústavný súd „... v odôvodnení rozhodnutia
konštatoval, že Národná rada Slovenskej republiky nemôže pokračovať v prerokovaní
a schvaľovaní príslušného vládneho návrhu zákona pred jeho opätovným prerokovaním
a schválením vládou a že ministerstvo je povinné uskutočniť rozporové konanie k návrhu
zákona v súlade s legislatívnymi pravidlami vlády ohľadne hromadnej pripomienky
predloženej verejnosťou a v prípade zásadnej zmeny návrhu zákona predložiť jeho
pozmenené znenie na opätovné pripomienkové konanie. Ak nedôjde v rámci rozporového
konania k zhode medzi navrhovateľom a predkladateľmi pripomienky, pripomienku je
povinná prerokovať vláda SR.“.
Sťažovatelia taktiež navrhujú, „... aby Ústavný súd Slovenskej republiky podľa § 52
ods. 2 zákona o ústavnom súde po predbežnom prerokovaní návrhu odložil vykonateľnosť
uznesenia Vlády Slovenskej republiky č. 384/2014 zo dňa 20. 08.2 014, ktorým vláda
schválila návrh ústavného zákona, ktorým sa dopĺňa Ústava Slovenskej republiky
č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, zároveň aby odložil vykonateľnosť uznesenia
Národnej rady Slovenskej republiky č. 1380 zo dňa 21. 10. 2014“.
Odklad vykonateľnosti sťažovatelia odôvodňujú „... dôležitým verejným záujmom,
ktorý spočíva v tom, že postup štátnych orgánov Slovenskej republiky (v tomto prípade
ministerstva životného prostredia, vlády a Národnej rady SR) pri ich činnosti, predovšetkým
pri schvaľovaní návrhov zákonov, musí byť zbavený akýchkoľvek pochybností o tom, či je
v súlade s ústavou“, poukazujúc pritom na nález ústavného súdu č. k. II. ÚS 5/03 10.
Podľa sťažovateľov „Verejný záujem na tom, aby postup štátnych orgánov Slovenskej
republiky pri schvaľovaní zákonov, bol zbavený pochybností o jeho súlade s ústavou a o
tom, že týmto postupom neprišlo k porušeniu základných práv občanov Slovenskej
republiky, je podľa názoru sťažovateľov prinajmenšom rovnako veľký, ako bol v prípade
postupu Súdnej rady SR pri navrhovaní kandidáta na predsedu Najvyššieho súdu SR.
Navyše vzhľadom na zásadný charakter a ďalekosiahle dosahy návrhu novely ústavy
na občanov Slovenskej republiky je potrebné, aby sa pri schvaľovaní takéhoto zákona
rešpektovalo právo občanov vyjadriť sa k návrhu zákona a vziať ich pripomienky na zreteľ.
Odkladom vykonateľnosti by nevznikla žiadnym osobám ujma, ktorá by bola
porovnateľná s ujmou, ktorá by vznikla sťažovateľom a ďalším fyzickým a právnickým
osobám v prípade, žeby bol predmetný návrh zákona schválený spôsobom, ktorý by bol
v rozpore s ústavou a znamenal by porušenie základných práv sťažovateľov.“.
Sťažovatelia si napokon v sťažnosti uplatnili aj náhradu trov konania, ktorých výšku v
sťažnosti vyčíslili.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez
ústneho pojednávania.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú možno
považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú preto treba považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný
súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej
by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
Podľa čl. 27 ods. 1 ústavy petičné právo sa zaručuje. Každý má právo sám alebo
s inými obracať sa vo veciach verejného alebo iného spoločného záujmu na štátne orgány
a orgány územnej samosprávy so žiadosťami, návrhmi a sťažnosťami.
Podľa čl. 44 ods. 1 ústavy má každý právo na priaznivé životné prostredie.
Podľa čl. 45 ústavy každý má právo na včasné a úplné informácie o stave životného
prostredia a o príčinách a následkoch tohto stavu.
Právo na účasť verejnosti na rozhodovacom procese v záležitostiach životného
prostredia upravuje čl. 8 Aarhuského dohovoru. Podľa čl. 8 Aarhuského dohovoru každá
strana sa usiluje podporovať, pokým sú ešte možnosti otvorené, účinnú účasť verejnosti
na príslušnej úrovni počas prípravy vykonávacích predpisov a iných všeobecne
použiteľných právne záväzných pravidiel orgánmi verejnej moci, ktoré môžu mať významný
vplyv na životné prostredie.
Na tento účel by mali byť vykonané nasledujúce kroky:
a) mali by byť ustanovené dostatočné časové rámce pre účinnú účasť;
b) mali by byť zverejnené návrhy predpisov alebo by mali byť inak verejne
sprístupnené a
c) verejnosti by mala byť daná možnosť pripomienkovania, a to priamo alebo
prostredníctvom zastupiteľských poradných orgánov.
Výsledky účasti verejnosti sa majú zohľadniť v najvyššej možnej miere.
Právo na prístup k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia upravuje čl. 9
Aarhuského dohovoru. Podľa čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru bez toho, aby boli dotknuté
procesy preskúmania uvedené v odsekoch 1 a 2, každá strana zabezpečí, ak sú splnené
podmienky uvedené v jej národnom práve, ak sú nejaké, aby členovia verejnosti mali
prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie konaní
a opomenutí právnických a fyzických osôb a verejných inštitúcií, ktoré sú v rozpore s jej
národným právom v oblasti životného prostredia. Sťažovatelia však v sťažnosti uvádzajú len
dôvody, na základe ktorých vyjadrujú názor, že postupom vlády a jej uznesením
č. 384/2014 a postupom národnej rady a jej uznesením č. 1380 došlo k zásahu do práva
verejnosti na účasť na rozhodovacom procese v záležitostiach životného prostredia podľa
čl. 8 Aarhuského dohovoru. Zo sťažnosti nevyplývajú žiadne dôvody, na ktorých by
sťažovatelia zakladali namietané porušenie práva na prístup k spravodlivosti v záležitostiach
životného prostredia podľa čl. 9 Aarhuského dohovoru.
Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 8 Aarhuského dohovoru ústavný súd
považuje za potrebné poukázať na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len
„Súdny dvor“), v rámci ktorej už posudzoval možnosť priamej aplikácie ustanovení
Aarhuského dohovoru, a poukázal na svoju judikatúru, v ktorej vyslovil, že v tejto súvislosti
sa ustanovenie dohody uzatvorenej s Európskou úniou a jej členskými štátmi a tretími
štátmi musí považovať za ustanovenie s priamym účinkom v prípade, že vzhľadom na jeho
znenie, ako aj na predmet a povahu tejto dohody obsahuje jasnú a presnú povinnosť, ktorej
splnenie alebo účinky nezávisia od vydania žiadneho ďalšieho aktu (pozri najmä rozsudky
Súdneho dvora z 12. 4. 2005, Igor Simutenkov proti Ministerio de Educación y Cultura
a Real Federación Española de Fútbol, C 265/03, Zb. s. I 2579, bod 21, a z 13. 12. 2007,
Asda Stores Ltd proti Commissioners of Her Majesty’s Revenue and Customs, C 372/06,
Zb. s. I 11223, bod 82).
Z formulácie použitej v čl. 8 Aarhuského dohovoru „každá strana sa usiluje
podporovať, pokým sú ešte možnosti otvorené, účinnú účasť verejnosti pri príprave
právnych predpisov“ možno konštatovať, že právo verejnosti na účasť pri príprave právnych
predpisov je v tomto dohovore upravené najmenej striktne, avšak napriek uvedenej
konštatácii čl. 8 tohto dohovoru určuje zodpovednosť orgánov verejnej správy za prijatie
nevyhnutných prostriedkov pre efektívnu účasť verejnosti pri príprave všeobecne záväzných
predpisov. Z uvedeného vyplýva, že ustanovenie čl. 8 Aarhuského dohovoru je z hľadiska
jeho výkonu alebo jeho účinkov podriadené tomu, že dôjde na vnútroštátnej úrovni k
vydaniu neskorších aktov, ktorými sa zabezpečí jeho realizácia. Nemožno mu teda priznať
priamy účinok v právnom poriadku Slovenskej republiky.
Sťažovatelia namietajú porušenie svojho práva podľa čl. 27 ods. 1 ústavy, práva
podľa čl. 44 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 45 ústavy a práva podľa čl. 8 Aarhuského
dohovoru postupom vlády a jej uznesením č. 384/2014 z 20. augusta 2014 a postupom
národnej rady a jej uznesením č. 1380 z 21. októbra 2014, ktorými vláda a národná rada
schválili návrh ústavného zákona, ktorým sa dopĺňa čl. 4 ústavy tak, že v čl. 4 sa na konci
pripája veta „Slovenská republika chráni a zveľaďuje toto bohatstvo, šetrne a efektívne
využíva nerastné bohatstvo a prírodné dedičstvo v prospech svojich občanov
a nasledujúcich generácií“ a doterajší text čl. 4 sa označuje ako odsek 1 a dopĺňa sa
odsekom 2, ktorý znie „(2) Preprava vody odobratej z vodných útvarov nachádzajúcich sa
na území Slovenskej republiky cez hranice Slovenskej republiky dopravnými prostriedkami
alebo potrubím sa zakazuje; zákaz sa nevzťahuje na vodu na osobnú spotrebu, pitnú vodu
balenú do spotrebiteľských obalov na území Slovenskej republiky a prírodnú minerálnu
vodu balenú do spotrebiteľských obalov na území Slovenskej republiky a na poskytnutie
humanitárnej pomoci a pomoci v núdzových stavoch. Podrobnosti o podmienkach prepravy
vody na osobnú spotrebu a vody na poskytnutie humanitárnej pomoci a pomoci v núdzových
stavoch ustanoví zákon.“ (rezortné číslo 7220/2014, vláda ̶číslo materiálu UV 30751/2014,
číslo parlamentnej tlače 1110) bez prechádzajúceho uskutočnenia rozporového konania
na základe výsledku pripomienkového konania, ktoré sa uskutočnilo od 14. júla 2014 do 1.
augusta 2014. K namietanému porušeniu uvedených práv sťažovateľov malo dôjsť
v dôsledku toho, že vláda a národná rada schválili návrh novely ústavy, ktorým sa dopĺňa
čl. 4 ústavy o nový odsek 2 bez zohľadnenia zásadných pripomienok verejnosti, vo vzťahu
ku ktorým v rámci uskutočneného pripomienkového konania rozpor pretrval. Podľa
sťažovateľov v prípade, ak predkladateľ návrhu zákona (v tomto prípade ministerstvo
životného prostredia) hromadnej pripomienke verejnosti nevyhovel, malo byť po uplynutí
lehoty na pripomienkové konanie uskutočnené rozporové konanie v súlade s čl. 14 ods. 6
legislatívnych pravidiel vlády. Vláda sa mala porušenia uvedených práv sťažovateľov
dopustiť tým, že svojím schválením návrhu novely ústavy odobrila postup ministerstva
životného prostredia, ktoré nedodržalo postup podľa čl. 14 ods. 6 legislatívnych pravidiel
vlády a nenaložilo s pripomienkou verejnosti ustanoveným spôsobom, keď tento návrh
vláda schválila svojím uznesením, a to navyše aj napriek tomu, že návrh zmeny ústavy
prešiel pred schválením vládou troma zmenami bez toho, aby sa zopakovalo pripomienkové
konanie, čím predmetný návrh ústavného zákona vláda posunula na prerokovanie
do národnej rady. Národná rada sa mala zásahu do sťažovateľmi označených základných
práv dopustiť tým, že neprihliadala na zásadné pripomienky verejnosti k predmetnému
návrhu ústavného zákona.
Vo vzťahu k v sťažnosti namietanému porušeniu označených práv postupom
a uznesením vlády je potrebné uviesť, že podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť
možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia
alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta
odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Sťažovatelia
namietajú porušenie svojich základných práv označených v sťažnosti uznesením vlády č.
384/2014 z 20. augusta 2014. Sťažnosť proti porušeniu v petite sťažnosti označených práv
však bola ústavnému súdu doručená 8. decembra 2014, a teda po uplynutí dvojmesačnej
lehoty počítanej odo dňa, kedy sa sťažovatelia mohli o namietanom zásahu do ich
základných práv dozvedieť. Preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť v časti
namietajúcej zásah do označených základných práv sťažovateľov postupom vlády a jej
uznesením č. 384/2014 z 20. augusta 2014 bolo potrebné odmietnuť ako podanú oneskorene.
Podľa čl. 13 ods. 3 legislatívnych pravidiel vlády sa pripomienkové konanie k návrhu
zákona má uskutočniť inter alia aj s verejnosťou. Zo sťažnosti ani z jej príloh však nie je
možné zistiť, na základe čoho sa sťažovatelia považujú za zástupcov verejnosti, resp. ako sa
nimi stali, ani či sťažnosť podávajú vo svojom mene alebo v mene tejto anonymnej
verejnosti. Pokiaľ sťažovatelia v sťažnosti uvádzajú, že sú zástupcami verejnosti a sťažnosť
podávajú v jej mene, pričom z obsahu sťažnosti a ani z jej príloh nie je možné zistiť, ako sa
zástupcami verejnosti stali, sťažnosť sťažovateľov treba odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde aj z dôvodu jej podania osobami zjavne neoprávnenými.
Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu
zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľov, ako aj ich návrhom na odloženie
vykonateľnosti uznesenia vlády č. 384/2014 z 20. augusta 2014 a uznesenia národnej rady
č. 1380 z 21. októbra 2014.
Nad rámec veci vzhľadom na obsah sťažnosti ústavný súd považuje za vhodné
vyjadriť sa aj k neopodstatnenosti jednotlivých námietok sťažovateľov.
Pokiaľ ide o v sťažnosti namietané porušenie označených práv postupom a uznesením
národnej rady, je potrebné pripomenúť, že výkon a účinky práva verejnosti na účasť pri
príprave právnych predpisov v záležitostiach životného prostredia podľa čl. 8 Aarhuského
dohovoru sú v podmienkach Slovenskej republiky podriadené pravidlám obsiahnutým v
legislatívnych pravidlách vlády, ktoré zabezpečujú jeho realizáciu. Štandardy zabezpečujúce
účasť verejnosti pri príprave právnych predpisov dotýkajúcich sa záležitostí životného
prostredia, tak ako vyplývajú z čl. 8 Aarhuského dohovoru, sú v Slovenskej republike
upravené v rámci legislatívnych pravidiel vlády, ktoré sú interným normatívnym riadiacim
aktom vlády a ktoré podľa čl. 1 písm. a) legislatívnych pravidiel vlády záväzne určujú
pravidlá tvorby všeobecne záväzných právnych predpisov a upravujú postup ministerstiev a
ostatných orgánov verejnej moci pri príprave, predkladaní a prerokúvaní zákonov, ktorých
návrhy podáva vláda národnej rade, a to až do ich podania národnej rade. Legislatívne
pravidlá vlády teda upravujú postup zabezpečujúci účasť verejnosti pri príprave právnych
predpisov, ktorý je časovo ohraničený, a to podaním príslušného návrhu zákona národnej
rade. Účasť verejnosti pri príprave právnych predpisov zabezpečujú tým, že predkladateľovi
návrhu zákona stanovujú povinnosť prerokovať daný návrh s verejnosťou v pripomienkovom
konaní podľa stanovených pravidiel. Povinnosti v nich upravené týkajúce sa zabezpečenia
účinnej účasti verejnosti na rozhodovacom procese sa na národnú radu nevzťahujú. Národná
rada sa svojím postupom a rozhodnutím preto nemôže dopustiť ich porušenia majúceho za
následok porušenie práva na účasť verejnosti na rozhodovacom procese v záležitostiach
životného prostredia podľa čl. 8 Aarhuského dohovoru.
Vo vzťahu k v sťažnosti namietanému porušeniu označených práv uznesením
národnej rady č. 1380 z 21. októbra 2014 je potrebné napokon uviesť aj to, že sťažovatelia
v sťažnosti v podstate napádajú samotné prijatie uznesenia č. 1380, ktorým národná rada
schválila vládny návrh ústavného zákona, ktorým sa dopĺňa ústava tak, že v čl. 4 ústavy sa
na konci pripája veta ,,Slovenská republika chráni a zveľaďuje toto bohatstvo, šetrne
a efektívne využíva nerastné bohatstvo a prírodné dedičstvo v prospech svojich občanov
a nasledujúcich generácií“ a doterajší text čl. 4 sa označuje ako odsek 1 a dopĺňa sa
odsekom 2, ktorý znie ,,(2) Preprava vody odobratej z vodných útvarov nachádzajúcich sa
na území Slovenskej republiky cez hranice Slovenskej republiky dopravnými prostriedkami
alebo potrubím sa zakazuje; zákaz sa nevzťahuje na vodu na osobnú spotrebu, pitnú vodu
balenú do spotrebiteľských obalov na území Slovenskej republiky a prírodnú minerálnu
vodu balenú do spotrebiteľských obalov na území Slovenskej republiky a na poskytnutie
humanitárnej pomoci a pomoci v núdzových stavoch. Podrobnosti o podmienkach prepravy
vody na osobnú spotrebu a vody na poskytnutie humanitárnej pomoci a pomoci v núdzových
stavoch ustanoví zákon.“. Predmetným uznesením národnej rady schválený ústavný zákon
bol 6. novembra 2014 odoslaný do Zbierky zákonov Slovenskej republiky a uverejnený bol
14. novembra 2014 v čiastke 95 pod č. 306/2014. Účinnosť nadobudol 1. decembra 2014.
Sťažovatelia v sťažnosti konkrétne napádajú, že prijatá zmena ústavy (čl. 4 ods. 2
ústavy) je v rozpore s pôvodným čl. 4 ústavy (resp. po novele s čl. 4 ods. 1 ústavy)
a legislatívou Európskej únie v oblasti vodného hospodárstva a že je nevhodná,
nekonzistentná a vnútorne rozporná. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že predmetom
sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je preskúmať namietané porušenie základných práv
podľa ústavy alebo práv vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy. Ústavný súd nemá
v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy právomoc posudzovať súlad prijatej právnej
úpravy s ústavou, resp. s právnym predpisom vyššej právnej sily. Rovnako je potrebné
dodať, že právomoc ústavného súdu posúdiť v rámci konania o súlade právnych predpisov
podľa čl. 125 ústavy a § 37 zákona o ústavnom súde súlad ústavného zákona s ústavou je
otázna (k preskúmateľnosti súladu ústavného zákona s ústavou pozri napr. II. ÚS 153/2013).
Ústavný súd ďalej v súvislosti s prerokovaním sťažnosti sťažovateľov považuje za
potrebné uviesť aj to, že podľa § 49 zákona o ústavnom súde sťažnosť môže podať fyzická
osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo
iným zásahom sa porušili jej základné práva alebo slobody, ak o ochrane týchto základných
práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa § 51 ods. 1 zákona o ústavnom súde účastníkmi
konania sú sťažovateľ a orgán verejnej moci, proti ktorému sťažnosť smeruje. Uvedené
ustanovenia zákona o ústavnom súde určujú okruh zásahov, voči ktorým možno namietať
porušenie základných práv, a okruh subjektov, proti ktorým možno sťažnosť podať.
Sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je možné domáhať sa ochrany základných práv
a slobôd proti takému rozhodnutiu, opatreniu alebo inému zásahu orgánu, ktorý má atribúty
verejnej moci a ktorým je daný orgán spôsobilý autoritatívne zasiahnuť do právnej sféry
sťažovateľa. Uznesenia vlády a uznesenia národnej rady nemožno považovať za rozhodnutia
či opatrenia orgánov verejnej moci v zmysle § 49 zákona o ústavnom súde, ktorými by bolo
možné zasiahnuť do individuálnych práv jednotlivcov, pretože nepredstavujú individuálny
právny akt, ale sú všeobecne záväzné. Za iný zásah v zmysle § 49 zákona o ústavnom súde
by bolo možné nanajvýš považovať postup ministerstva životného prostredia, predkladateľa
návrhu ústavného zákona, v pripomienkovom konaní.
Z obsahu sťažnosti je zrejmé, že sťažovatelia namietajú porušenie označených práv aj
postupom ministerstva životného prostredia, hoci ministerstvo životného prostredia
neoznačili v petite sťažnosti za subjekt, ktorý sa mal dopustiť porušenia ich základných práv.
V tejto súvislosti je potrebné poznamenať, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je
ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v
tomto zákone. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje
predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v
konaní podľa čl. 127 ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od
ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí
predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej
ochrany. Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ
domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa
svojich práv. Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený kvalifikovaným
právnym zástupcom (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).
Časť argumentácie sťažovateľov dotýkajúca sa porušenia nimi označených práv,
obsiahnutá v odôvodnení ich sťažnosti sa netýka postupu a rozhodnutí, vo vzťahu ku ktorým
sťažovatelia žiadajú od ústavného súdu vyslovenie porušenia svojich práv podľa ústavy a
Aarhuského dohovoru (uznesenie vlády a uznesenie národnej rady), ale táto smeruje k
pochybeniam na strane ministerstva životného prostredia. V súvislosti s viazanosťou
návrhom ústavným súdom, ako aj so zásadou ultra petitum iudex condemnare non potest sa
s námietkami, ktoré nemajú vzťah k sťažnostnému petitu (sťažnosťou napadnutým
rozhodnutiam), ale smerujú voči postupu subjektu, ktorého sťažovatelia neoznačili v petite
sťažnosti za porušovateľa svojich práv, nie je potrebné podrobnejšie vysporiadať.
Obsah petičného práva v zmysle čl. 27 ústavy spočíva v tom, že každému sa zaručuje
nikým nerušený výkon tohto práva za predpokladu, že nie sú prekročené medze určené
v čl. 27 ods. 2 a 3 ústavy a pri rešpektovaní čl. 2 ods. 3 ústavy (obdobne I. ÚS 38/94,
I. ÚS 37/00). S prihliadnutím na uvedené možno konštatovať, že účelom tohto základného
práva je garantovať každému možnosť obracať sa vo veciach verejného alebo iného
spoločného záujmu na orgány verejnej moci so žiadosťami, návrhmi a sťažnosťami.
Povinnosťou dožiadaných orgánov je týmito podnetmi sa zaoberať. Ich povinnosťou však nie
je splniť očakávania a predstavy predkladateľov daných podnetov. Je však potrebné, aby
podnety boli vybavené spôsobom súladným s ústavou, príslušnými zákonmi, ako aj ďalšími
normatívnymi právnymi aktmi.
Na základe zistení ústavného súdu sťažovateľom a predkladateľom hromadnej
pripomienky nebolo zo strany žiadneho orgánu verejnej moci znemožnené, aby v rámci
pripomienkového konania uplatnili svoje práva, ktoré sa v konečnom dôsledku premietli
do podnetu na zastavenie legislatívneho procesu návrhu ústavného zákona. V danom
prípade nebol zistený žiadny protiprávny úkon orgánu verejnej moci, ktorý by mohol
zasiahnuť do výkonu základných práv sťažovateľov. Verejnosť mala v súlade
s legislatívnymi pravidlami vlády možnosť ovplyvniť navrhované znenie zmeny ústavy, ale
len v podobe konkrétnych a jednoznačných návrhov na úpravu textu podľa čl. 14
legislatívnych pravidiel vlády. Verejnosť síce využila možnosť účasti na pripomienkovom
konaní, ale hromadnú pripomienku neformulovala spôsobom vyžadujúcim si uskutočnenie
rozporového konania podľa čl. 10 ods. 6 legislatívnych pravidiel vlády. Prijatím
namietaného uznesenia národnej rady, ako aj namietaného uznesenia vlády, proti ktorému
však bola sťažnosť podaná oneskorene, ako ani predchádzajúcim postupom predkladateľa
(ministerstva životného prostredia, ktorého však sťažovatelia neoznačili v petite sťažnosti
za subjekt, ktorý sa mal dopustiť zásahu do nimi označených práv) pred predložením návrhu
ústavného zákona na rokovanie vlády v súlade s príslušnými článkami legislatívnych
pravidiel vlády nemohla nastať reálna možnosť signalizujúca namietané porušenie
základného práva obracať sa vo veciach verejného alebo iného spoločného záujmu na štátne
orgány a orgány územnej samosprávy so žiadosťami, návrhmi a sťažnosťami podľa čl. 27
ods. 1 ústavy. Táto časť sťažnosti namietajúca porušenie základného práva podľa čl. 27
ústavy postupom národnej rady a jej uznesením č. 1380 z 21. októbra 2014 je zjavne
neopodstatnená.
Sťažovatelia v sťažnosti namietali aj porušenie svojho základného práva na priaznivé
životné prostredie podľa čl. 44 ods. 1 ústavy.
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju predchádzajúcu judikatúru, v ktorej
už uviedol, že obsahom pozitívneho záväzku štátu vo vzťahu k právam a slobodám občana
je povinnosť podniknúť opatrenia na ochranu práv, ktoré v ústave priznal občanovi,
ale súčasťou pozitívneho záväzku nie je povinnosť dosiahnuť výsledok, ktorý občan žiada od
štátu (m. m. II. ÚS 8/96, I. ÚS 4/02). Zároveň však existujú aj pozitívne záväzky štátu, ktoré
vyplývajú zo záujmu na efektívnej ochrane práv. Takúto zvláštnu kategóriu pozitívnych
záväzkov štátu predstavujú povinnosti štátu spočívajúce v zabezpečení účinnej ochrany
medzinárodnými zmluvami zaručených práv prostredníctvom existencie určitého (právom
upraveného) procesu.
Cieľom pozitívneho záväzku štátu vyplývajúceho z čl. 8 Aarhuského dohovoru je
prostredníctvom právneho poriadku príslušného štátu zabezpečiť ochranu účasti verejnosti
pri príprave všeobecne záväzných právnych predpisov majúcich významný vplyv na životné
prostredie, t. j. počiatočnej fáze celého legislatívneho procesu – pri príprave a prerokovaní
návrhu zákona pred jeho predložením do národnej rady. Samotný legislatívny proces
prebieha ďalej v národnej rade, prerokovaním návrhu zákona vo výboroch a pléne,
uskutočnení hlasovania o návrhu zákona, signáciou zákona a končí až uverejnením
schváleného zákona v Zbierke zákonov Slovenskej republiky. Výsledkom legislatívneho
procesu je zákon upravujúci nielen práva a povinnosti subjektov, ktorým je adresovaný, ale
aj zabezpečujúci ich práva, resp. ochranu ich práv a právom chránených záujmov.
Z uvedeného je zrejmé, že nedostatočné zabezpečenie tohto pozitívneho záväzku
štátu automaticky samo osebe neznamená aj porušenie práva, v záujme ochrany ktorého sa
má príslušná povinnosť realizovať, t. j. práva na priaznivé životné prostredie, pretože
uvedenému právu verejnosti zodpovedá obsahovo rovnaká povinnosť štátu, resp.
príslušných orgánov verejnej moci chrániť práva priznané jednotlivým osobám, a taktiež
preto, že až konečný výsledok legislatívneho procesu, t. j. uverejnený zákon je pre dotknuté
subjekty záväzný. K porušeniu alebo obmedzeniu základného práva na priaznivé životné
prostredie by mohlo dôjsť až na základe v Zbierke zákonov Slovenskej republiky
zverejneného zákona, a to buď samotným ustanovením príslušného zákona alebo pri
aplikácii uvedeného zákona príslušnými orgánmi verejnej moci (I. ÚS 73/2014).
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi dôvodmi, na ktorých
sťažovatelia zakladajú namietané porušenie základného práva na priaznivé životné
prostredie podľa čl. 44 ods. 1 ústavy, a nimi namietaným postupom národnej rady, ako ani
postupom predkladateľa (ministerstva životného prostredia, ktorého však sťažovatelia
neoznačili v petite sťažnosti za subjekt, ktorý sa mal dopustiť zásahu do nimi označených
práv) či postupom vlády (proti ktorej však bola sťažnosť podaná oneskorene) pri
zabezpečení účasti verejnosti pri príprave návrhu ústavného zákona neexistuje príčinná
súvislosť. Preto aj túto časť sťažnosti, ktorou sťažovatelia namietajú zásah do práva na
priaznivé životné prostredie podľa čl. 44 ods. 1 ústavy postupom národnej rady a jej
uznesením č. 1380 z 21. októbra 2014, by bolo potrebné posúdiť ako zjavne neopodstatnenú.
Sťažovatelia pri výpočte namietania porušenia ich základných práv uvádzajú aj
porušenie ich základného práva na úplné a včasné informácie o stave životného prostredia
a o príčinách a následkoch tohto stavu podľa čl. 45 ústavy, avšak bez toho, aby uviedli,
v čom vidia porušenie tohto ich základného práva. Zo sťažnosti nevyplývajú žiadne dôvody,
na ktorých by sťažovatelia zakladali namietané porušenie tohto práva zo strany vlády
a národnej rady. Preto vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 45 ústavy postupom národnej
rady a jej uznesením č. 1380 z 21. októbra 2014 aj túto časť sťažnosti treba považovať
za zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. júla 2015