Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 73/2014

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-280

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. marca 2014

predbežne prerokoval sťažnosť R. O., a spol. (uvedených v prílohe tohto uznesenia),

zastúpených advokátkou Mgr. Zuzanou Čaputovou, Radničné námestie 3, Pezinok, vo veci

namietaného porušenia ich základného práva podľa Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 8 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti

na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia

(„Aarhuského dohovoru“) postupom vlády Slovenskej republiky a Ministerstva

pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky pri príprave a schvaľovaní návrhu

zákona, ktorým sa mení a dopĺňa o lesoch, predloženého

do medzirezortného pripomienkového konania 10. mája 2013 pod rezortným č. 2752/2013-

410 a schváleného 26. septembra 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť R. O. a spol. (uvedených v prílohe tohto uznesenia) o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. novembra

2013 doručená sťažnosť R. O. (ďalej aj „sťažovateľ“ alebo „zástupca verejnosti“), a spol.

(ďalej spolu len „sťažovatelia“), zastúpených advokátkou Mgr. Zuzanou Čaputovou,

Radničné námestie 3, Pezinok, vo veci namietaného porušenia ich základného práva podľa

(ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru

o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k

spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia („Aarhuského dohovoru“) postupom

vlády Slovenskej republiky (ďalej len „vláda“) a Ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja

vidieka Slovenskej republiky (ďalej aj „predkladateľ“ alebo „ministerstvo

pôdohospodárstva a rozvoja vidieka“) pri príprave a schvaľovaní návrhu zákona, ktorým sa

mení a dopĺňa o lesoch v znení neskorších predpisov (ďalej len

„zákon o lesoch“), predloženého do medzirezortného pripomienkového konania 10. mája

2013 pod rezortným č. -410 a schváleného 26. septembra 2013 (ďalej aj „návrh

zákona o lesoch“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol iniciátorom a zástupcom

verejnosti vo veci hromadnej pripomienky k návrhu zákona o lesoch, ktorý bol predložený

do medzirezortného pripomienkového konania ministerstvom pôdohospodárstva a rozvoja

vidieka 10. mája 2013 pod rezortným č. -410 a zverejnený na portáli právnych

predpisov (ďalej aj „portál“).

Hromadná pripomienka verejnosti k návrhu zákona o lesoch obsahovala 17

zásadných pripomienok a bola uplatnená prostredníctvom portálu, ako aj prípisom

z 27. mája 2013 a do dňa ukončenia predmetného pripomienkového konania

(do 30. mája 2013) bola podporená 9062 podporovateľmi, a to prostredníctvom webovej

stránky www.ekoforum.sk/peticia/lesnv-zakon, kde bol zverejnený aj text hromadnej

pripomienky (ako aj odkaz na zverejnený návrh zákona o lesoch a odkaz na URL detailu

hromadnej pripomienky).

Prípis z 27. mája 2013 obsahujúci text hromadnej pripomienky bol odoslaný

ministerstvu pôdohospodárstva a rozvoja vidieka doporučenou listovou zásielkou

30. mája 2013. Prílohou prípisu bol zoznam mien, priezvisk a poštových adries

podporovateľov hromadnej pripomienky a čas (s presnosťou na minúty), kedy sa jednotliví

podporovatelia s hromadnou pripomienkou stotožnili.

Ďalších štyri a pol tisíc občanov podporilo hromadnú pripomienku v priebehu

niekoľkých dní po ukončení medzirezortného pripomienkového konania, teda spolu ju

podporilo viac ako 13 000 občanov.

Hromadná pripomienka bola uplatnená v súlade s Legislatívnymi pravidlami vlády

Slovenskej republiky schválenými uznesením vlády z 25. mája 2010 č. 352, v znení

uznesenia vlády z 13. októbra 2010 č. 693, uznesenia vlády z 15. decembra 2010 č. 895,

uznesenia vlády z 2. marca 2011 č. 163, uznesenia vlády zo 6. júla 2011 č. 472 a uznesenia

vlády z 23. mája 2012 č. 210 (ďalej len „legislatívne pravidlá“), konkrétne v súlade

s požiadavkami v zmysle čl. 2, 6 a 7 legislatívnych pravidiel a postupom podľa čl. 14

legislatívnych pravidiel.

Podľa čl. 14 ods. 6 druhej vety legislatívnych pravidiel malo ministerstvo

pôdohospodárstva a rozvoja vidieka povinnosť uskutočniť rozporové konanie v predmetnej

veci so zástupcom verejnosti, pretože s hromadnou pripomienkou sa stotožnilo viac ako 500

fyzických osôb a právnických osôb.

Ministerstvo pôdohospodárstva a rozvoja vidieka ako predkladateľ zvolalo prvé

rokovanie vo veci hromadnej pripomienky k návrhu zákona o lesoch prostredníctvom

pozvánky zaslanej zástupcovi verejnosti elektronickou poštou a samotné rokovanie sa

uskutočnilo 10. júna 2013 v budove jeho sídla. Na uvedenom rokovaní zúčastnené strany

dospeli k dohode týkajúcej sa viacerých zásadných pripomienok, avšak predovšetkým

zásadnej pripomienky č. 11, ktorá bola predkladateľom akceptovaná v celom rozsahu. Išlo

o pripomienku k bodu 54 návrhu zákona o lesoch, ktorý znel: «V § 30 odsek 3 znie: „(3)

Organizovať telovýchovné, športové alebo turistické súťaže a podujatia alebo vykonávať

komerčné aktivity na lesných pozemkoch možno len po písomnej dohode

s obhospodarovateľom lesa.“»

Zásadná pripomienka verejnosti č. 11 obsiahnutá v hromadnej pripomienke

smerovala k odstráneniu možnosti zneužívať navrhované ustanovenie svojvoľným

výkladom zo strany príslušných orgánov verejnej moci. Jej cieľom bolo tiež zosúladenie

návrhu zákona o lesoch s prirodzenými potrebami a tradíciami obyvateľstva na území

Slovenska, pretože predkladateľom navrhované znenie § 30 ods. 3 zákona o lesoch,

neprimeraným spôsobom zasahovalo do základných práv a slobôd občanov Slovenskej

republiky garantovaných , najmä základného práva na slobodu pohybu podľa

.

Znenie zásadnej pripomienky verejnosti č. 11 bolo takéto:

«Bod č. 54 žiadame zmeniť nasledovne: V § 30 odsek 3 znie: „Organizovať

telovýchovné, športové alebo turistické podujatia na lesných pozemkoch možno len v súlade

s osobitnými predpismi xy.“

Poznámka pod čiarou k odkazu XY znie:

„XY) o organizovaní verejných telovýchovných podujatí,

športových podujatí a turistických podujatí a o zmene a doplnení niektorých predpisov.“»

Za pripomienkou nasledovalo pomerne rozsiahle odôvodnenie, ktoré je uvedené

v texte hromadnej pripomienky, a za odôvodnením bolo zvýrazneným písmom uvedené, že

pripomienka je zásadná.

Dôvodom uplatnenia zásadnej pripomienky verejnosťou k ustanoveniu § 30 ods. 3

zákona o lesoch bola reálna hrozba mnohých problémov a nejasností v aplikačnej praxi,

ktoré by navrhované ustanovenie mohlo občanom priniesť. Podľa sťažovateľov by sa

predkladateľom navrhované ustanovenie § 30 ods. 3 zákona o lesoch «dalo vykladať aj tak,

že občan potrebuje súhlas vlastníka lesa aj na organizovanie akýchkoľvek turistických

podujatí na turistických chodníkoch nachádzajúcich sa na lesných pozemkoch. Zo znenia

tohto ustanovenie v návrhu zákona o lesoch taktiež nie je zrejmé, čo sú „komerčné aktivity“

– za komerčné aktivity by mohlo byť považované aj vyhotovovanie fotografií v lese, ktoré by

boli neskôr speňažené ako umelecké fotografie, alebo zber húb alebo iných lesných plodov,

ktoré môžu byť tiež neskôr speňažené, alebo ďalšie aktivity, ako sprevádzanie turistov

po turistických chodníkoch na lesných pozemkoch a ďalšie, ktorých rozsah môže byť

omnoho rozmanitejší ako by predkladateľ dokázal predvídať. Preto by pri praktickej

kontrole takýchto aktivít mohlo dochádzať k mnohým sporným výkladom zákona

a neprimeranému obťažovaniu návštevníkov lesov. Navyše, za dosiahnutie zisku sa

v obchodnom práve považuje „dosiahnutie majetkového prospechu“, takže môže ísť

o akýkoľvek majetkový prospech (nielen peňažný). Za takýto „majetkový prospech“ by pri

striktnom výklade predmetného návrhu ustanovenia mohlo byť orgánmi verejnej moci

(napr. lesnou strážou) považované aj odnesenie jedného plodu huby alebo jedného lesného

plodu, či dokonca vyhotovenie fotografie.

Pre bežného občana môže byť navyše problematické určiť, čo je a čo nie je „lesný

pozemok“ – pozemok porastený stromami nemusí byť lesným pozemkom, ale môže ísť

o zarastenú ornú pôdu alebo trvalé trávnaté porasty (tzv. biele plochy). Na všetky vyššie

uvedené činnosti by podľa ustanovenia navrhovaného predkladateľom občan potreboval

povolenie obhospodarovateľa lesa nielen v prípade súkromných vlastníkov, ale aj v prípade

štátnych lesov (bolo by treba povolenie štátneho podniku Lesy SR). Takéto obmedzenie

pohybu by sa týkalo viac než 40 % územia Slovenskej republiky.».

Cieľom sťažovateľov bolo dosiahnuť, aby ustanovenie § 30 ods. 3 zákona o lesoch

odkazovalo na o organizovaní verejných telovýchovných podujatí,

športových podujatí a turistických podujatí a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“). Podľa zákona

č. ak sa má podujatie konať mimo priestorov alebo verejných priestranstiev

používaných na tento účel, je organizátor podujatia povinný predložiť k oznámeniu súhlas

vlastníkov, prípadne užívateľov týchto priestorov alebo pozemkov. Zakotvením takéhoto

odkazu by bolo jasné, že v prípade organizovania turistických akcií na turistických

chodníkoch nie je potrebný súhlas vlastníka lesa, pretože turistický chodník je jednoznačne

„priestor alebo verejné priestranstvo“ používané na tento účel, t. j. na účel turistického

podujatia. Zároveň, ak by ustanovenia obsahovalo odkaz na , nebolo

by potrebné získavať súhlas ani na iné individuálne aktivity občanov – napr. fotografovanie

alebo zber húb.

Ako bolo uvedené, zásadná pripomienka č. 11, ktorá sa týkala ustanovenia § 30

ods. 3 návrhu zákona o lesoch, bola predkladateľom akceptovaná v celom rozsahu. Ďalšie

štyri zásadné pripomienky predkladateľ na rokovaní neakceptoval, a teda vo vzťahu k týmto

pripomienkam zostal rozpor medzi ním a sťažovateľom ako zástupcom verejnosti vo veci

hromadnej pripomienky k návrhu zákona o lesoch. Išlo o zásadné pripomienky č. 2, 3, 12

a č. 15.

Z rokovania vo veci hromadnej pripomienky medzi predkladateľom a sťažovateľom

ako zástupcom verejnosti nebola vyhotovená štandardná zápisnica, t. j. zápisnica na papieri

obsahujúca vlastnoručné podpisy zúčastnených osôb, ale iba záznam v elektronickej

podobe. Avšak aj zo záznamov z rokovania v podobe elektronického dokumentu (vrátane

vyhodnotenia pripomienkového konania), ktoré predkladateľ zaslal sťažovateľovi, je

zrejmé, že predkladateľ na rokovaní 10. júna 2013 nevyhovel štyrom zásadným

pripomienkam verejnosti k návrhu zákona o lesoch.

Napriek tomu, že už spomínaná zásadná pripomienka č. 11 (k návrhu ustanovenia §

30 ods. 3 zákona o lesoch) bola na rokovaní predkladateľom akceptovaná, na rokovanie

poradných orgánov vlády, konkrétne Legislatívnej rady vlády Slovenskej republiky (ďalej

len „legislatívna rada“), bolo predložené iné navrhované znenie § 30 ods. 3 zákona o lesoch,

než aké bolo dohodnuté na rokovaní s predkladateľom 10. júna 2013 a uvedené v zázname

o rokovaní a tiež potvrdené tlačovou správou predkladateľa.

Na rokovanie legislatívnej rady bolo predložené takéto navrhované znenie § 30

ods. 3 zákona o lesoch:

«(3) Organizovať verejné telovýchovné podujatia, športové podujatia alebo turistické

podujatia alebo vykonávať aktivity za účelom zisku na lesných pozemkoch možno len

so súhlasom podľa osobitných predpisov. 45c). Poznámka pod čiarou k odkazu 45c znie:

„45c) o organizovaní verejných telovýchovných

podujatí, športových podujatí a turistických podujatí a o zmene a doplnení niektorých

zákonov, .“»

Z uvedeného vyplýva, že návrh ustanovenia ustálený na rokovaní 10. júna 2013 bol

zmenený. Do návrhu bola opätovne vrátená povinnosť získať súhlas na organizovanie

verejných telovýchovných podujatí, športových podujatí alebo turistických podujatí

na lesných pozemkoch a zároveň pribudla nová povinnosť, a to povinnosť získať súhlas na

vykonávanie aktivít pre účely zisku na lesných pozemkoch.

Na 39. rokovanie legislatívnej rady bolo predkladateľom predložené aj vyhodnotenie

medzirezortného konania k návrhu zákona o lesoch. V tomto vyhodnotení sú uvedené

všetky pripomienky obsiahnuté v hromadnej pripomienke verejnosti k návrhu zákona

o lesoch, avšak všetky sú označené ako „obyčajné“, pričom v zmysle legislatívnych

pravidiel mali byť označené ako „zásadné“. Zrejme z dôvodu, že predkladateľ svojvoľne

prekategorizoval pripomienky zo „zásadných“ na „obyčajné“, nie sú vo vyhodnotení

uvedené ani pretrvávajúce rozpory so štyrmi zásadnými pripomienkami. Vo vyhodnotení je

mechanicky, t. j. bez ohľadu na skutočné výsledky rokovania z 10. júna 2013, uvedený pri

všetkých 17-tich pripomienkach verejnosti typ pripomienky „obyčajná – O“, a následne je

tam uvedený spôsob vyhodnotenia „neprihliada sa – N“. Uvedeným postupom podľa

sťažovateľov predkladateľ ignoroval zásadnosť pripomienok a štyri pretrvávajúce rozpory.

Sťažovatelia uvedený postup vo veci vyhodnotenia medzirezortného pripomienkového

konania považujú za neprijateľný, pretože vo vyhodnotení pripomienkového konania

predkladateľ uviedol nepravdivé skutočnosti a svojím konaním uviedol do omylu

legislatívnu radu a následne aj vládu. Postup predkladateľa v tejto veci bol v rozpore

s legislatívnymi pravidlami, ako aj o štátnej službe a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

Ešte pred 39. rokovaním legislatívnej rady oslovil sťažovateľ legislatívnu radu listom

z 19. júna 2013, ktorým požiadal o účasť na 39. rokovaní legislatívnej rady vo veci

hromadnej pripomienky k návrhu zákona o lesoch a zároveň ju upozornil na pretrvávajúce

rozpory pri štyroch zásadných pripomienkach a na závažnosť problematiky, ktorej sa

predmetné pripomienky týkali. Riaditeľ legislatívneho odboru sekcie vládnej legislatívy

podaním z 12. júla 2013 sťažovateľovi oznámil, že pokiaľ sa rozpory nepodarilo odstrániť

v legislatívnom konaní, bude táto skutočnosť uvedená vo vyhodnotení pripomienkového

konania. Skutočnosť, že rozpory sa pri štyroch zásadných pripomienkach verejnosti

nepodarilo odstrániť, však pri prerokovávaní návrhu zákona legislatívnou radou

vo vyhodnotení pripomienkového konania napokon nebola uvedená.

Návrh zákona o lesoch bol na rokovanie vlády predložený 26. septembra 2013

s úplne iným znením ustanovenia § 30 ods. 3 zákona o lesoch, než aké bolo dohodnuté

medzi predkladateľom a sťažovateľom na rokovaní 10. júna 2013, ale tiež iné, aké

predkladateľ predložil na rokovanie legislatívnej rady.

Znenie uvedeného ustanovenia predložené na rokovanie vlády bolo takéto: «§ 30

odsek 3 znie: „(3) Organizovať alebo vykonávať aktivity za účelom dosiahnutia zisku

na lesných pozemkoch možno len so súhlasom vlastníka alebo správcu. Využívanie lesov

verejnosťou sa nevzťahuje na uzavreté a ohradené lesné pozemky vo vojenských lesoch.“»

V tejto súvislosti sťažovatelia poukázali na to, že právo užívať les aj na komerčné

účely, ktoré nepoškodzujú a nevhodne nezasahujú do životného prostredia, je plne v súlade

s právom na priaznivé životné prostredie a s povinnosťou každého chrániť ho a zveľaďovať

v zmysle .

Zároveň vo vyhodnotení pripomienkového konania, ktoré bolo súčasťou návrhu

zákona o lesoch predloženého na rokovanie vlády, boli ďalšie štyri zásadné pripomienky

verejnosti nepravdivo označené ako „obyčajné pripomienky“. Vláda nebola vôbec

informovaná o tom, že tieto štyri zásadné pripomienky neboli akceptované a vo vzťahu

k nim rozpor pretrval, čo je v rozpore s legislatívnymi pravidlami.

V predkladacej správe, ktorá je súčasťou celého materiálu obsahujúceho návrh

zákona o lesoch, bolo uvedené: „Materiál bol predmetom pripomienkového konania,

ktorého vyhodnotenie je súčasťou materiálu. Rozpor trvá pri zásadnej pripomienke

splnomocnenca vlády pre občiansku spoločnosť pokiaľ ide o vypustenie ustanovenia

o súhlase vlastníka lesného pozemku s organizovaním podujatí na jeho pozemku a definíciu

účastníka konania v správnom konaní, a pri zásadnej pripomienke verejnosti, pokiaľ ide

o súhlas majiteľa lesného pozemku so vstupom na jeho pozemok. Návrh bol predmetom

rokovania Legislatívnej rady vlády Slovenskej republiky, ktorej pripomienky sú v ňom

zapracované.“ Predkladacia správa neobsahovala žiadnu informáciu o ďalších 4 zásadných

pripomienkach, ktoré boli súčasťou hromadnej pripomienky verejnosti a vo vzťahu

ku ktorým rozpor pretrval.

Podľa sťažovateľov predkladacia správa obsahovala nepravdivé a zavádzajúce

skutočnosti týkajúce sa hromadnej pripomienky verejnosti k návrhu zákona o lesoch.

Na jednej strane uvádzala nepravdivú skutočnosť, že rozpor trvá pri zásadnej pripomienke

verejnosti, pokiaľ ide o súhlas majiteľa lesného pozemku so vstupom na jeho pozemok.

Z rokovania medzi predkladateľom a sťažovateľom 10. júna 2013 a zo záznamov z tohto

rokovania však žiadny rozpor nevyplynul, práve naopak, vo veci predmetnej zásadnej

pripomienky došlo k akceptovaniu predmetnej pripomienky zo strany predkladateľa, a tak aj

úplnej dohode medzi oboma subjektmi. Na druhej strane, v predkladacej správe chýba

akákoľvek zmienka o tom, že z rokovania vyplynuli rozpory k štyrom zásadným

pripomienkam verejnosti.

Vo vyhodnotení medzirezortného pripomienkového konania predloženom

na rokovanie vlády, rovnako ako pri vyhodnotení, ktoré bolo predložené legislatívnej rade,

bol pri všetkých 17 pripomienkach verejnosti uvedený typ pripomienky „obyčajná – O“

a spôsob vyhodnotenia „neprihliada sa“. Pri štyroch pripomienkach pritom podľa

sťažovateľov malo byť vo vyhodnotení uvedené, že rozpor trvá.

Sťažovateľ následne 25. septembra 2013 zverejnil svoj blog s výzvou, aby občania

adresovali predsedovi vlády žiadosť obsahujúcu upozornenie na porušenie legislatívnych

pravidiel a požiadavku o nápravu, a v ten istý deň tiež poslal list elektronickou poštou

Úradu vlády Slovenskej republiky (ďalej len „úrad vlády“), konkrétne Kancelárii predsedu

vlády Slovenskej republiky, a to ešte pred uskutočnením rokovania vlády k návrhu zákona

o lesoch. Z Úradu vlády Slovenskej republiky mu bola vo veci hromadnej pripomienky

zaslaná odpoveď, že jeho list bol prijatý ako podnet, ktorý bude predmetom prešetrovania.

Okrem neho poslalo výzvu predsedovi vlády a žiadosť o nápravu aj približne 20 ďalších

občanov.

Predkladateľ zaslal občanom, ktorí poslali úradu vlády podnet, odpoveď prípisom

z 22. októbra 2013 (takmer mesiac po rokovaní vlády o návrhu zákona o lesoch) s týmto

obsahom: „Elektronickou formou ste sa na predsedu vlády Slovenskej republiky obrátili

so žiadosťou o neprerokovanie návrhu novely o lesoch v znení

neskorších predpisov. K jednotlivým dôvodom, ktoré ste vo svojom podaní uviedli Vám

oznamujme nasledovné:

1. Označenie typu pripomienky je generované Portálom právnych predpisov, ktorý

slúži aj na automatizované spracovanie predložených pripomienok k materiálom

prekladaných na medzirezortné pripomienkové konanie a následne na rokovanie vlády

Slovenskej republiky. Hromadná pripomienka verejnosti je označená za zásadnú v prípade,

ak sa k nej prostredníctvom portálu právnych predpisov pripojí viac ako 500 občanov.

2. Ministerstvo pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky

na rokovanie poradných orgánov vlády Slovenskej republiky predložilo návrh znenia § 30

ods. 3 vo forme dohodnutej na rozporových konaniach. Legislatívna rada vlády Slovenskej

republiky, ktorá je stálym poradným a koordinačným orgánom vlády Slovenskej republiky

v oblasti legislatívy, odporučila úpravu znenia uvedeného ustanovenia tak, ako bolo

uvedené v materiáli predloženom na rokovanie vlády Slovenskej republiky.

Na základe uvedených skutočností možno konštatovať, že pri predložení novely

zákona o lesoch na rokovanie vlády Slovenskej republiky nedošlo k porušeniu

Legislatívnych pravidiel vlády Slovenskej republiky.“

V uvedenej odpovedi sa predkladateľ vôbec nevyjadril k tomu, prečo nebola vláda

informovaná o existencii rozporov so štyrmi zásadnými pripomienkami verejnosti.

Predkladateľ v tomto liste iba poukázal na to, že portál právnych predpisov automaticky

označil pripomienky obsiahnuté v hromadnej pripomienke verejnosti za „obyčajné“, a nie

zásadné (a to napriek tomu, že hromadnú pripomienku podporilo viac ako 9 tisíc občanov

prostredníctvom portálu www.ekoforum.sk, čo je v rozpore s čl. 14 ods. 6 poslednou vetou

legislatívnych pravidiel, podľa ktorého ak sa hromadná pripomienka uplatnila

v elektronickej podobe prostredníctvom portálu, zoznam fyzických osôb a právnických

osôb, ktoré sa stotožnili s hromadnou pripomienkou, možno predkladateľovi zaslať aj iným

spôsobom ako prostredníctvom portálu.

Vláda 26. septembra 2013 na svojej 75. schôdzi prerokovala v rámci bodu 16

aj návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon o lesoch (č. materiálu ).

Uznesením č. 560 z 26. septembra 2013 vláda schválila návrh zákona, ktorým sa mení

a dopĺňa zákon o lesoch.

Návrh novely zákona o lesoch bol vládou prerokovaný a schválený napriek tomu, že

znenie navrhovaného ustanovenia § 30 ods. 3 zákona o lesoch bolo zmenené v rozpore

s dohodou uskutočnenou na rokovaní (bez toho, aby sťažovateľ ako zástupca verejnosti mal

možnosť toto zmenené znenie s predkladateľom alebo s legislatívnou radou prerokovať),

a že vláda nebola zo strany príslušných štátnych orgánov (predkladateľa a legislatívnej

rady) informovaná o tom, že vo vzťahu k ďalším štyrom zásadným pripomienkam

verejnosti pretrváva rozpor s návrhom zákona o lesoch.

Ako z uvedeného vyplýva, zo strany zástupcu verejnosti bolo vyvinuté maximálne

úsilie upozorniť príslušné orgány na porušovanie legislatívnych pravidiel na všetkých

úrovniach legislatívneho procesu v rámci prípravy a schvaľovania návrhu zákona o lesoch.

Právo verejnosti účinne sa zúčastniť na príprave právnych predpisov z oblasti

životného prostredia vyplýva z čl. 8 Aarhuského dohovoru, ktorý bol zverejnený v Zbierke

zákonov Slovenskej republiky (ďalej len „Zbierka zákonov“) pod č. , a je

klasifikovaný ako medzinárodná zmluva podľa , ktorá má prednosť

pred zákonom, ako aj z , ktorý zaručuje právo na priaznivé životné prostredie.

Sťažovatelia poukázali na o životnom prostredí v znení

neskorších zmien a doplnkov, podľa ktorého sa každý môže určeným spôsobom domáhať

na príslušnom orgáne svojich práv vyplývajúcich z tohto zákona a ďalších predpisov

upravujúcich veci životného prostredia. Z uvedeného ustanovenia podľa sťažovateľa

vyplýva, že osoby musia mať možnosť domáhať sa na príslušnom orgáne svojho práva

vyplývajúceho z predpisov upravujúcich veci životného prostredia, ktorým je aj Aarhuský

dohovor.

Národná rada Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“) vyslovila

s Aarhuským dohovorom súhlas svojím uznesením č. 1840 z 23. septembra 2005 a jeho

úplné znenie bolo publikované v Zbierke .

Z rozhodnutia národnej rady (uznesenia č. 1840 z 23. septembra 2005) vyplýva, že

Aarhuský dohovor je jedným z troch druhov medzinárodných zmlúv, ktoré majú podľa

prednosť pred zákonmi. Aarhuský dohovor priamo nezakladá práva

a povinnosti fyzických alebo právnických osôb, t. j. nie medzinárodnou zmluvou, ktorá by

zakladala priamo práva a povinnosti fyzických alebo právnických osôb, a nemožno ho

považovať ani za medzinárodnú zmluvu, na ktorej vykonanie nie je potrebný zákon, pretože

obsahuje záväzok štátu zabezpečiť verejnosti práva pri príprave všeobecne záväzných

právnych predpisov. Z uvedeného možno podľa sťažovateľov vyvodiť, že Aarhuský

dohovor je tretím druhom medzinárodnej zmluvy podľa ,

t. j. medzinárodnou zmluvou o ľudských právach, ktorá má prednosť pred zákonom.

Táto skutočnosť podľa sťažovateľov vyplýva aj z povahy Aarhuského dohovoru,

ktorý obsahuje úpravu práv osôb (verejnosti) na prístup k informáciám, účasť

na rozhodovaní, účasť na príprave všeobecne záväzných právnych predpisov a prístup

k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia. Svojou povahou ide väčšinou

„o procesné ľudské práva“, ktoré možno obsahovo zaradiť pod základné právo na priaznivé

životné prostredie podľa .

Zo znenia vyplýva, že medzinárodná zmluva o ľudských právach

nemusí byť nutne zmluvou, ktorá priamo zakladá práva alebo povinnosti fyzických osôb

alebo právnických osôb, alebo zmluvou, na ktorej vykonanie nie je potrebný zákon.

Aj medzinárodná zmluva, ktorá obsahuje záväzky štátu zabezpečiť ľudské práva pre

fyzické a právnické osoby, podľa sťažovateľov môže byť považovaná za medzinárodnú

zmluvu o ľudských právach v zmysle napriek tomu, že priamo nezakladá

práva alebo povinnosti osôb, alebo napriek tomu, že na jej vykonanie je potrebný zákon.

Sťažovatelia ďalej poukázali na znenie , z ktorého vyvodili, že ústavný

súd môže rozhodovať aj o porušení ľudských práv, aj keď medzinárodná zmluva priamo

nezakladá práva alebo povinnosti osôb, postačuje, aby tieto práva z uvedenej zmluvy

vyplývali. V tejto súvislosti následne poukázal na judikatúru ústavného súdu, v rámci ktorej

rozhodoval napríklad o porušení práv vyplývajúcich z Dohovoru o právach dieťaťa

(uverejneného pod č. ), a to aj napriek tomu, že text tohto dohovoru ustanovuje

povinnosti štátu pri ochrane dieťaťa (teda pozitívne záväzky štátu) a nezakladá priamo

práva osôb, resp. dieťaťa (napr. nález sp. zn. zo 7. februára 2013, nález

sp. zn. z 18. októbra 2011, nález sp. zn. z 31. januára 2002,

nález sp. zn. zo 4. septembra 1996 a nález sp. zn.

z 28. októbra 1997).

Aj ustanovenia Aarhuského dohovoru (vrátane ustanovenia čl. 8 tohto dohovoru)

obsahujú pozitívny záväzok štátu zabezpečiť osobám právo na účinnú účasť pri príprave

všeobecne záväzných právnych predpisov, z ktorého následne pre jednotlivcov vyplývajú

práva, ktorých ochrany sa možno domáhať ústavnou sťažnosťou.

Sťažovatelia taktiež poukázali na judikatúru týkajúcu sa aplikácie Aarhuského

dohovoru z iných európskych krajín, v ktorej tento dohovor priamo aplikovali. Profesor Luc

Lavrysen, sudca belgického ústavného súdu a prezident asociácie „EU Fórum of Judges for

the Environment“, uvádza: „Niektoré Ústavné súdy už aplikujú Aarhuský dohovor vo svojej

rozhodovacej činnosti. Belgický Ústavný súd už doteraz odkázal na Aarhuský dohovor

v trinástich svojich rozhodnutiach. Belgický Ústavný súd zrušil... akt regionálneho

parlamentu pre rozpor s v spojení so Smernicou 2001/42/EC a článkom 7

Aarhuského dohovoru. Belgický Ústavný súd zrušil ďalší akt regionálneho parlamentu pre

porušenie článkov 10, 11 a 23 , článku 2 ods. 2 Aarhuského dohovoru, a

Smernice 85/337/EEC. Slovinský Ústavný súd konštatoval, že zákon... je v rozpore

s Aarhuským dohovorom, pretože zabraňuje verejnosti zúčastniť sa na príprave plánu

celoštátnej dôležitosti.“ (pozri Lavrysen, L.: EU National Judges and the Aarhus

Convention).

V predmetnej veci neexistuje možnosť preskúmať zásah do práv sťažovateľov iným

súdom. Keďže proces medzirezortného pripomienkového konania nie je upravený žiadnym

zákonom, ale iba legislatívnymi pravidlami, ktoré sú schválené iba uznesením vlády, podľa

sťažovateľov nemožno tvrdiť, že ide o nezákonný postup alebo nezákonný zásah orgánu

verejnej správy.

Zásah do práv sťažovateľov bol vykonaný jednorázovo (tým, že vláda schválila

návrh zákona o lesoch bez zohľadnenia zásadných pripomienok verejnosti vo vzťahu

ku ktorým rozpor pretrval), preto nemôže byť považovaný za nezákonný zásah orgánu

verejnej správy podľa , pri ktorom je podmienkou

podania žaloby o ochranu práv, aby tento zásah do práv alebo jeho dôsledky trvali alebo aby

hrozilo jeho opakovanie. Zásah do práv sťažovateľov je nezvratný a nehrozí jeho

opakovanie, a keďže návrh zákona o lesoch bol už prerokovaný v národnej rade, nebolo by

už možné ani prikázať vláde, aby obnovila stav pred zásahom. S ohľadom na uvedené

žaloba podľa podľa názoru sťažovateľov nie je

vhodným prostriedkom nápravy, ktorý by mohli použiť, a preto je z uvedených dôvodov

daná právomoc ústavnému súdu konať o tejto sťažnosti.

Pokiaľ by ústavný súd deklaroval nedostatok svojej právomoci v predmetnej veci,

sťažovatelia by sa museli obrátiť na medzinárodný orgán – Aarhus Convention Compliance

Committee so sídlom v Ženeve, ktorý vykonáva svoju činnosť v rámci Organizácie

spojených národov (OSN).

V predmetnom prípade sú aktívne procesne legitimovanými subjektmi sťažovateľ

(Ing. Róbert Oružinský) ako autor, iniciátor a podporovateľ hromadnej pripomienky

verejnosti a zároveň aj zástupca verejnosti na rozporovom konaní o hromadnej pripomienke,

a zároveň sú sťažovateľmi aj niektoré ďalšie osoby, ktoré podporili hromadnú pripomienku

verejnosti k návrhu zákona o lesoch, ktoré sú uvedené v úvode sťažnosti a z ktorých každá

má právo, aby bolo s jej pripomienkou naložené v súlade s legislatívnymi pravidlami a aby

v prípade neakceptovania zásadnej pripomienky bola vláda informovaná o rozpore, ktorý

pretrváva s hromadnou pripomienkou verejnosti.

Pasívne procesne legitimovaným subjektom je vláda, ktorá návrh zákona o lesoch

prerokovala napriek tomu, že úrad vlády bol sťažovateľom upozornený na porušenie

legislatívnych pravidiel, a zároveň ani neurobila nápravu ich porušenia, taktiež predkladateľ

návrhu zákona o lesoch na rokovanie vlády – ministerstvo pôdohospodárstva a rozvoja

vidieka, ktoré porušenie uvedených pravidiel bezprostredne spôsobilo tým, že

neinformovalo vládu o pretrvávajúcich rozporoch so zásadnými pripomienkami verejnosti.

Sťažovateľ okamžite po tom, ako si všimol, že na rokovanie vlády bol predložený

materiál porušujúci legislatívne pravidlá, podal 25. septembra 2013 elektronickou poštou

podnet na úrade vlády upozorňujúci predsedu vlády na toto porušenie. Tento podnet bol

svojím obsahom sťažnosťou podľa o sťažnostiach v znení neskorších

predpisov, na ktorú ministerstvo pôdohospodárstva a rozvoja vidieka odpovedalo listom

z 22. októbra 2013 (takmer mesiac po jeho podaní a uskutočnení rokovania vlády,

na ktorom bol návrh zákona o lesoch schválený), v ktorom konštatovalo, že k porušeniu

legislatívnych pravidiel vlády nedošlo.

Žiadne iné účinné prostriedky nápravy nemali sťažovatelia k dispozícii. Podnet

na prokuratúru podľa o prokuratúre v znení neskorších predpisov

(ďalej len „zákon o prokuratúre“) podľa sťažovateľov nemožno považovať za účinný

prostriedok nápravy, pretože prokuratúra nepreskúmava súlad postupu ministerstva

pôdohospodárstva a rozvoja vidieka a vlády s medzinárodným dohovorom, keďže podľa

§ 31 ods. 1 zákona o prokuratúre prokurátor preskúmava zákonnosť postupu a rozhodnutí

orgánov verejnej správy.

Zo skutkového stavu a jednotlivých ustanovení legislatívnych pravidiel [(najmä

čl. 14 ods. 6, 7 a 9, čl. 18 ods. 2 písm. d) bodu 1 a čl. 18 ods. 4 písm. h)] podľa sťažovateľov

vyplýva, že predkladateľ a vláda porušili tieto pravidlá týmto spôsobom:

a) Z rozporového konania nebola v rozpore s legislatívnymi pravidlami vlády

predkladateľom spísaná riadna zápisnica.

b) Vo vyhodnotení pripomienkového konania, ktoré predložil vláde predkladateľ,

boli všetky zásadné pripomienky (a to aj tie, kde rozpor trval) označené ako obyčajné

pripomienky.

c) Na rokovanie vlády bol predložený návrh znenia § 30 ods. 3 zákona o lesoch,

ktorý bol v rozpore so znením dohodnutým so sťažovateľom ako zástupcom verejnosti

na rozporovom konaní. Napriek tomu, že predkladateľ ako jedinú v rozporovom konaní

akceptoval pripomienku sťažovateľa k návrhu § 30 ods. 3 zákona o lesoch, v rozpore

s uzavretou dohodou bola táto pripomienka namiesto akceptovanej prehodnotená

na neakceptovanú (podľa listu z 22. októbra 2013 znenie uvedeného ustanovenia pozmenila

legislatívna rada) a na rokovanie vlády bolo napokon predložené iné odlišné znenie tohto

ustanovenia. Predkladateľ ani legislatívna rada sťažovateľa neinformovali o zmene znenia

tohto ustanovenia, neposkytli mu možnosť diskutovať a predložiť argumenty k jeho novému

zneniu. Uvedený postup predkladateľa a vlády je podľa sťažovateľov zjavným obídením

účinnej účasti verejnosti pri príprave legislatívy, a pokiaľ by bol považovaný za korektný,

v jeho dôsledku by sa predkladatelia návrhov právnych predpisov mohli vyhnúť výsledkom

rokovania so zástupcami verejnosti.

d) V materiáli predloženom na rokovanie vlády 26. septembra 2013 nebolo uvedené,

že trvá rozpor so sťažovateľom ako zástupcom verejnosti vo vzťahu k ostatným zásadným

pripomienkam verejnosti, ktoré následne vláda nemohla pri rozhodovaní o návrhu zákona

o lesoch zohľadniť. V rámci predkladacej správy, ktorá je súčasťou celého materiálu

obsahujúceho návrh zákona o lesoch, bolo uvedené, že z pripomienkového konania trvá

rozpor pri zásadnej pripomienke splnomocnenca vlády pre občiansku spoločnosť, pokiaľ ide

o vypustenie ustanovenia o súhlase vlastníka lesného pozemku s organizovaním podujatí

na jeho pozemku a o definíciu účastníka konania v správnom konaní, a pri zásadnej

pripomienke verejnosti, pokiaľ ide o súhlas majiteľa lesného pozemku so vstupom na jeho

pozemok. Z obsahu tejto správy taktiež vyplýva, že návrh zákona o lesoch bol predmetom

rokovania legislatívnej rady, ktorej pripomienky v ňom boli zapracované. Z uvedeného

vyplýva, že predkladacia správa neobsahovala informáciu o ďalších pripomienkach, ktoré

boli súčasťou hromadnej pripomienky verejnosti. Samotná skutočnosť, že portál právnych

predpisov tieto zásadné pripomienky verejnosti automaticky označil za „obyčajné“, nemôže

byť v žiadnom prípade dôvodom na nepredloženie informácie vláde o pretrvávajúcom

rozpore so zásadnými pripomienkami verejnosti. Pripomienky verejnosti boli zásadnými

pripomienkami, ktoré prostredníctvom portálu právnych predpisov podporilo viac ako

13 000 občanov, a zoznam fyzických osôb a právnických osôb, ktoré sa s nimi stotožnili,

bol zaslaný iným spôsobom ako prostredníctvom uvedeného portálu predkladateľovi

v súlade s čl. 14 ods. 6 legislatívnych pravidiel.

V súvislosti s namietaným porušením práva na účinnú účasť verejnosti na príprave

všeobecne záväzných právnych predpisov a práva, aby sa výsledky účasti verejnosti

zohľadnili v najvyššej možnej miere vyplývajúceho z čl. 8 Aarhuského dohovoru,

sťažovatelia poukázali na to, že orgány verejnej moci sú na základe tohto článku povinné

dodržiavať ustanovenia tohto dohovoru a vykladať a uplatňovať vnútroštátne právne

predpisy a iné administratívne opatrenia tak, aby boli naplnené ciele tohto dohovoru a aby

neprišlo k porušeniu ustanovení tohto dohovoru.

Sťažovatelia následne poukázali na znenie čl. 8 a čl. 3 ods. 1 Aarhuského dohovoru,

ako aj na text implementačného sprievodcu k Aarhuskému dohovoru, ktorý bol vydaný

Organizáciou spojených národov, v ktorom sa k požiadavke, aby sa výsledky účasti

verejnosti zohľadnili v najvyššej možnej miere, sa na strane 192 uvádza: „... Strany

Dohovoru sú povinné zabezpečiť, že výsledok účasti verejnosti je zohľadnený v najvyššej

možnej miere... toto ustanovenie ukladá orgánom verejnej moci relatívne vysoké dôkazné

bremeno, aby preukázali, že zohľadnili pripomienky verejnosti podané v procese podľa

čl. 8. Čo sa týka praktických otázok, záverečný dokument schvaľujúci legislatívu by mal

vysvetliť a opísať proces účasti verejnosti a vysvetliť, ako boli výsledky procesu účasti

verejnosti zohľadnené... Pri príprave záverečného dokumentu týkajúceho sa legislatívy by

mal orgán verejnej moci zodpovedný za proces účasti verejnosti poskytnúť úplné opísanie

účasti verejnosti, vrátane opísania samotného procesu účasti verejnosti, opísania

obdržaných podnetov zo strany verejnosti, a opísania, ako boli tieto podnety zohľadnené

v konečnom výsledku. Môže byť považované za potvrdené, že daný orgán verejnej moci

nedodržal minimálne procesné požiadavky, ak môže byť preukázané, že verejnosti nebola

daná možnosť pripomienkovania, alebo pripomienky verejnosti neboli vôbec zohľadnené.“

Podľa sťažovateľov zákon o lesoch možno v súlade s uvedeným nesporne považovať

za všeobecne použiteľné právne záväzné pravidlo, ktoré môže mať významný vplyv

na životné prostredie, a legislatívne pravidlá možno považovať za administratívne a iné

opatrenia vykonávajúce ustanovenia Aarhuského dohovoru, ktoré upravujú a špecifikujú

právo verejnosti na účasť na príprave všeobecne záväzných právnych predpisov.

Uvedeným postupom vlády a predkladateľa došlo k porušeniu legislatívnych

pravidiel, a tým aj porušeniu práva sťažovateľov podľa čl. 8 Aarhuského dohovoru.

Aarhuský dohovor je prameňom, resp. predpisom environmentálneho práva, ktorý

má prednosť pred zákonom a ustanovuje práva verejnosti pri príprave a pripomienkovaní

právnych predpisov týkajúcich sa životného prostredia. Podľa sťažovateľov možno

v zmysle Aarhuský dohovor považovať za právny predpis ustanovujúci

podrobnosti o právach vyplývajúcich zo základného práva na priaznivé životné prostredie

podľa . V dôsledku porušenia práv verejnosti pri pripomienkovaní

právneho predpisu vyplývajúcich z Aarhuského dohovoru došlo podľa sťažovateľov

aj k porušeniu ich základného práva na priaznivé životné prostredie podľa čl. 44 ods. 1

.

Sťažovatelia na základe uvedených skutočností navrhli, aby ústavný súd

v predmetnej veci nálezom vyslovil:

«1. Právo sťažovateľov v 1. až 413. rade na účinnú účasť verejnosti, ich právo, aby

sa výsledky účasti verejnosti zohľadnili v najvyššej možnej miere, vyplývajúce z čl. 8

Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe

k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia („Aarhuského dohovoru“), a ich

právo podľa na priaznivé životné prostredie,

postupom Vlády Slovenskej republiky a Ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka

SR pri príprave a schvaľovaní návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa

Z. z. o lesoch, predloženého do medzirezortného pripomienkového konania dňa 10. 05. 2013

pod rezortným číslom 2752/2013-410 a schváleného dňa 26. 9. 2013, porušené bolo.

2. Sťažovateľom sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia, ktoré sú odporcovia

povinní zaplatiť na účet ich právnej zástupkyne do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.»

II.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Podľa má každý právo na priaznivé životné prostredie.

Podľa čl. 8 Aarhuského dohovoru každá Strana sa usiluje podporovať, pokým sú ešte

možnosti otvorené, účinnú účasť verejnosti na príslušnej úrovni počas prípravy

vykonávacích predpisov a iných všeobecne použiteľných právne záväzných pravidiel

orgánmi verejnej moci, ktoré môžu mať významný vplyv na životné prostredie.

Na tento účel by mali byť vykonané nasledujúce kroky:

a) mali by byť ustanovené dostatočné časové rámce pre účinnú účasť;

b) mali by byť zverejnené návrhy predpisov alebo by mali byť inak verejne

sprístupnené a

c) verejnosti by mala byť daná možnosť pripomienkovania, a to priamo alebo

prostredníctvom zastupiteľských poradných orgánov.

Výsledky účasti verejnosti sa zohľadnia v najvyššej možnej miere.

Sťažovatelia v sťažnosti namietali porušenie svojho základného práva podľa čl. 44

ods. 1 a práva podľa Aarhuského dohovoru postupom vlády a ministerstva

pôdohospodárstva a rozvoja vidieka ako predkladateľa pri príprave a schvaľovaní návrhu

zákona o lesoch predloženého do medzirezortného pripomienkového konania 10. mája 2013

pod rezortným číslom 2752/2013-410 a schváleného 26. septembra 2013. K namietanému

porušeniu uvedených práv sťažovateľov malo dôjsť v dôsledku toho, že vláda schválila

návrh novely zákona o lesoch bez zohľadnenia zásadných pripomienok verejnosti,

vo vzťahu ku ktorým v rámci uskutočneného pripomienkového konania rozpor pretrval.

Predkladateľ mal do uvedených práv sťažovateľov zasiahnuť svojím postupom, ktorým na

rokovanie legislatívnej rady a na 39. rokovanie vlády predložil materiál, v ktorom ignoroval

zásadnosť pripomienok verejnosti (pripomienky č. 2, 3, 12 a 15), ktoré v rámci

predložených dokumentov (predkladacia správa a vyhodnotenie pripomienkového konania)

vyhodnotil ako obyčajné, hoci išlo o pripomienky zásadné a rozpor o nich pretrvával

aj po uskutočnenom rozporovom konaní, a taktiež preto, že nový text ustanovenia § 30 ods.

3 navrhovaného zákona o lesoch, na ktorom sa obe strany rozporového konania zhodli pri

prerokovaní pripomienky verejnosti č. 11, bol zmenený bez súhlasu verejnosti, resp.

bez prerokovania tejto zmeny so zástupcom verejnosti.

V tejto súvislosti je potrebné poukázať na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie

(ďalej len „Súdny dvor“), v rámci ktorej už posudzoval možnosť priamej aplikácie

ustanovení Aarhuského dohovoru a poukázal na svoju judikatúru, v ktorej vyslovil,

že v tejto súvislosti sa ustanovenie dohody uzatvorenej s Európskou úniou a jej členskými

štátmi a tretími štátmi musí považovať za ustanovenie s priamym účinkom v prípade, že

vzhľadom na jeho znenie, ako aj na predmet a povahu tejto dohody obsahuje jasnú a presnú

povinnosť, ktorej splnenie alebo účinky nezávisia od vydania žiadneho ďalšieho aktu

(pozri najmä rozsudky z 12. apríla 2005, Simutenkov, C-265-3, Zb. s. I-2579, bod 21,

a z 13. decembra 2007, Asda Stores, C-372/06, Zb. s. I-11223, bod 82).

Súdny dvor následne vo svojom rozsudku č. C-240/09 z 8. marca 2011 predovšetkým

konštatoval, že na najvyšším súdom predložené prejudiciálne otázky týkajúce sa sféry práva

Európskej únie „je potrebné odpovedať na prvú a druhú položenú otázku tak, že článok 9

ods. 3 Aarhurského dohovoru nemá priamy účinok v práve Únie. Prináleží však

vnútroštátnemu súdu, aby poskytol taký výklad procesného práva týkajúceho sa podmienok,

ktoré je potrebné splniť na podanie správneho opravného prostriedku alebo žaloby, ktorý

bude v čo najväčšej možnej miere v súlade tak s cieľmi článku 9 ods. 3 tohto dohovoru, ako

aj s cieľom účinnej súdnej ochrany práv poskytovaných právom Únie, aby mohla

organizácia na ochranu životného prostredia, akou je zoskupenie V., napadnúť na súde

rozhodnutie prijaté v rámci správneho konania, ktoré by mohlo byť v rozopre s právom

Únie v oblasti životného prostredia.“.

Z formulácie použitej v článku 8 Aarhuského dohovoru „každá strana sa usiluje

podporovať, pokým sú ešte možnosti otvorené, účinnú účasť verejnosti pri príprave

právnych predpisov“ možno konštatovať, že právo verejnosti na účasť pri príprave právnych

predpisov je v tomto dohovore upravené najmenej striktne, avšak napriek uvedenej

konštatácii čl. 8 tohto dohovoru určuje zodpovednosť orgánov verejnej správy za prijatie

nevyhnutných prostriedkov pre efektívnu účasť verejnosti pri príprave všeobecne záväzných

predpisov. Z uvedeného vyplýva, že aj toto ustanovenie Aarhuského dohovoru je z hľadiska

jeho výkonu alebo jeho účinkov podriadené tomu, že dôjde na vnútroštátnej úrovni

k vydaniu neskorších aktov, ktorými sa zabezpečí jeho realizácia.

V záujme realizácie čl. 8 Aarhuského dohovoru nebol v Slovenskej republike dosiaľ

prijatý žiadny zákonný predpis. Účasť verejnosti pri príprave právnych predpisov je

upravená len interným normatívnym riadiacim aktom vlády označeným ako legislatívne

pravidlá a prostriedkom na zabezpečenie tejto účasti je pripomienkové konanie.

Aarhuským dohovorom ustanovený minimálny štandard na zabezpečenie účasti

verejnosti pri príprave právnych predpisov musí spĺňať predovšetkým tri kritériá:

- poskytnutie dostatočného časového rámca pre účinnú účasť verejnosti,

- publikovanie alebo iným spôsobom realizované sprístupnenie návrhu verejnosti,

- poskytnutie možnosti pre verejnosť podávať pripomienky priamo alebo

prostredníctvom reprezentatívnych orgánov.

Uvedené štandardy na zabezpečenie účasti verejnosti pri príprave právnych

predpisov sú v Slovenskej republike upravené len v rámci legislatívnych pravidiel, ktoré sú

interným normatívnym riadiacim aktom vlády. Podľa čl. 13 týchto legislatívnych pravidiel

má predkladateľ návrhu zákona povinnosť prerokovať ho s príslušnými orgánmi

a inštitúciami v pripomienkovom konaní a tomuto účelu zodpovedá aj jeho povinnosť

zverejniť uvedený návrh zákona na portáli právnych predpisov.

Lehota na zaslanie pripomienok je ustanovená všeobecne v čl. 13 ods. 6

legislatívnych pravidiel na 15 pracovných dní a začína plynúť dňom zverejnenia návrhu

zákona na pripomienkovanie na portáli právnych predpisov, uvedenú lehotu môže

predkladateľ predĺžiť. Svoje pripomienky môže verejnosť podľa čl. 13 ods. 9 poslednej vety

legislatívnych pravidiel zasielať buď v elektronickej podobe prostredníctvom portálu

právnych predpisov v elektronickej podobe na určenú elektronickú adresu, alebo v listinnej

podobe.

Pripomienky sa podľa legislatívnych pravidiel členia na všeobecné a pripomienky

k jednotlivým ustanoveniam zákona (čl. 14 ods. 2) a taktiež na pripomienky podstatné

a „obyčajné“. Práve posledné členenie pripomienok je rozhodujúce z hľadiska uskutočnenia

rozporového konania, pretože len podstatná pripomienka, v prípade ak jej predkladateľ

nevyhovie, sa stáva predmetom rozporového konania (čl. 14 ods. 3). Ak predkladateľ

nevyhovie ostatným tzv. „obyčajným“ pripomienkam pripomienkujúcich orgánov, tieto sa

nepovažujú za predmet rozporu.

Zásadná pripomienka podľa čl. 14 ods. 4 prvej vety legislatívnych pravidiel

znamená kategorický nesúhlas orgánu, ktorý ju uplatnil, a predznačuje, že bez akceptovania

tejto pripomienky pravdepodobne nebude člen vlády hlasovať za návrh zákona na rokovaní

vlády, alebo ten, kto uplatnil zásadnú pripomienku, ak bude prítomný na rokovaní vlády,

ju vznesie aj na tomto rokovaní.

Predkladateľ má podľa čl. 14 ods. 6 legislatívnych pravidiel povinnosť uskutočniť

rozporové konanie so zástupcom verejnosti, ak nevyhovel hromadnej pripomienke, s ktorou

sa stotožnilo aspoň 500 fyzických osôb alebo právnických osôb. Pričom ak sa hromadná

pripomienka uplatnila v elektronickej podobe prostredníctvom portálu právnych predpisov,

zoznam fyzických osôb a právnických osôb, ktoré sa stotožnili s hromadnou pripomienkou,

možno predkladateľovi zaslať aj iným spôsobom ako prostredníctvom uvedeného portálu.

Povinnosťou predkladateľa je vypracovať z rozporového konania zápisnicu, ktorú

podpíšu zástupcovia oboch strán rozporu (čl. 14 ods. 7 legislatívnych pravidiel).

Podľa čl. 14 ods. 9 legislatívnych pravidiel sa pripomienky k návrhu zákona, ktoré

boli zaslané v elektronickej podobe prostredníctvom portálu, uvedú vo vyhodnotení

pripomienkového konania [čl. 18 ods. 2 písm. e)] spolu s označením, či ide o zásadnú

pripomienku, a ak ide o neakceptované pripomienky, s odôvodnením neakceptovania;

to platí rovnako na pripomienky povinne pripomienkujúcich orgánov, ako aj

na pripomienky nepovinne pripomienkujúcich orgánov a verejnosti. Pripomienky, ktoré

neboli zaslané v elektronickej podobe prostredníctvom portálu, a pisárske, gramatické

a štylistické pripomienky sa vo vyhodnotení pripomienkového konania [čl. 18 ods. 2

písm. e)] neuvádzajú; tým nie je dotknutá povinnosť predkladateľa takéto pripomienky

vyhodnotiť.

Podľa čl. 18 ods. 1 legislatívnych pravidiel návrh zákona upravený podľa výsledkov

pripomienkového konania predloží na rokovanie legislatívnej rady predkladateľ návrhu

na rokovanie vlády. Po predložení návrhu zákona na rokovanie legislatívnej rady môže

predkladateľ podľa prvej vety predložiť návrh zákona na rokovanie vlády. Legislatívna rada

k uvedenému návrhu zákona zaujme stanovisko spravidla v lehote 30 dní. Súčasťou

materiálu, ktorým sa návrh zákona predkladá na rokovanie vlády a legislatívnej rady, je aj

vyhlásenie predkladateľa o bezrozpornosti predkladaného návrhu zákona alebo o tom,

s akými rozpormi (čl. 14 ods. 5) sa návrh zákona predkladá vrátane rozporov so zástupcom

verejnosti (čl. 14 ods. 6), a o tom, z akých dôvodov nebolo možné vzniknuté rozpory

odstrániť [čl. 18 ods. 2 písm. d) bod 1], ako aj vyhodnotenie pripomienkového konania

a vyhodnotenie vnútrokomunitárneho pripomienkového konania [čl. 18 ods. 2 písm. e)].

Podľa čl. 18 ods. 4 písm. h) legislatívnych pravidiel predkladacia správa k návrhu

zákona obsahuje najmä hromadnú pripomienku verejnosti alebo sumár väčšieho počtu

obsahovo príbuzných pripomienok verejnosti, ak boli uplatnené.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh je zrejmý takýto priebeh pripomienkového konania

v predmetnej veci:

- 10. mája 2013 bol na portáli právnych predpisov zverejnený návrh novely zákona

o lesoch pod rezortným číslom 2752/2013-410,

- 27. mája 2013 bola zo strany verejnosti písomne uplatnená hromadná pripomienka

obsahujúca 17 pripomienok označených ako zásadné, ktorú do dňa skončenia

pripomienkového konania podporilo prostredníctvom portálu právnych predpisov viac ako

9062 občanov,

- 31. mája 2013 bolo medzirezortné pripomienkové konanie ukončené,

- 10. júna 2013 sa uskutočnilo rozporové konanie s predkladateľom návrhu zákona

o lesoch, na ktorom bolo zúčastnenými stranami dohodnuté znenie § 30 ods. 3 tohto zákona

(akceptácia zásadnej pripomienky č. 11) a nedošlo k akceptácii zásadných pripomienok č. 2,

3, 12 a č. 15, t. j. rozpor týkajúci sa týchto zásadných pripomienok pretrval,

- 19. júna 2013 sťažovateľ ako zástupca verejnosti písomne požiadal o účasť

na 39. rokovaní legislatívnej rady a zároveň upozornil na pretrvávajúce rozpory v štyroch

zásadných pripomienkach,

- 12. júla 2013 podaním z tohto dňa riaditeľa legislatívneho odboru sekcie vládnej

legislatívy odpovedal sťažovateľovi na jeho žiadosť z 19. júna 2013, v ktorom mu oznámil,

že vo vyhodnotení pripomienkového konania budú uvedené aj rozpory, ktoré sa nepodarilo

odstrániť v rámci legislatívneho konania,

- 25. septembra 2013 bol predsedovi vlády elektronicky zaslaný prípis, v ktorom

ho sťažovateľ (ďalších 20 občanov podporujúcich hromadnú pripomienku zaslalo

predsedovi vládu elektronické listy obdobného obsahu) upozornil na skutočnosť, že

materiály, ktoré sú k tomuto návrhu zákona zverejnené na webovej stránke vlády, sú

„chybné a zavádzajúce“, a v tejto súvislosti poukázal na nesprávnosť údajov uvedených

vo vyhodnotení pripomienkového konania k pripomienkam č. 2, 3, 11, 12 a č. 15,

- 26. septembra 2013 bol návrh zákona o lesoch predložený na rokovanie vlády, ktorá

ho na tomto rokovaní schválila uznesením č. 560.

Z dosiaľ uvedeného je zrejmé, že minimálnymi procesnými požiadavkami

na rešpektovanie práva verejnosti vyplývajúceho z čl. 8 Aarhuského dohovoru je

poskytnutie dostatočných, resp. primeraných možností pripomienkovať návrh všeobecne

záväzného právneho predpisu, a to čo sa týka časového rozsahu, aj čo sa týka rozsahu

prístupnosti obsahu navrhovaného všeobecne záväzného predpisu pre verejnosť, a taktiež

zohľadnenie predložených pripomienok verejnosti v rámci prípravy všeobecne záväzného

právneho predpisu.

V uvedenom prípade nie je sporným, že verejnosti bol zo strany predkladateľa

poskytnutý dostatočný časový priestor na predloženie pripomienok a že verejnosť mala

úplný prístup k predkladateľom predloženému návrhu zákona o lesoch i možnosť vyjadriť

sa, resp. podať proti uvedenému návrhu svoje pripomienky.

Podstatou námietok sťažovateľov je skutočnosť, že zásadné pripomienky verejnosti

reprezentovanej sťažovateľmi neboli pri príprave zákona o lesoch zo strany predkladateľa

a vlády dostatočne zohľadnené.

Z už popísaného priebehu pripomienkového konania v predmetnej veci je zrejmé, že

pripomienky verejnosti boli zo strany príslušných orgánov, t. j. predkladateľa prijaté.

Pripomienky verejnosti s ohľadom na ich podstatný charakter, resp. na to, že išlo

o pripomienky verejnosti označené ako zásadné (spolu 17 pripomienok), boli

predkladateľom spolu so zástupcom verejnosti prerokované v rámci tzv. rozporového

konania, na ktorom došlo k dohode oboch strán len v súvislosti s pripomienkou č. 11

(ustálením znenia § 30 ods. 3 navrhovaného zákona o lesoch), a ďalšie štyri pripomienky

verejnosti vznesené ako zásadné (pripomienka č. 2, 3, 12 a č. 15) zostali neakceptované.

V dokumente označenom ako Vyhodnotenie medzirezortného pripomienkového

konania sú tieto pripomienky na jednej strane v rámci ich špecifikácie, resp. odôvodnenia

ich obsahu, označené za zásadné, avšak na strane druhej boli pri označení typu uvedenej

pripomienky v rámci osobitnej tabuľkovej kolónky predkladateľom (resp. podľa

predkladateľa automatickým elektronickým systémom portálu) označené písmenom „O“,

t. j. ako tzv. „obyčajné“ pripomienky, ku ktorým nie je ďalej pri predkladaní materiálu

na rokovanie legislatívnej rady a na rokovanie vlády potrebné pripojiť odôvodnenie ich

neakceptovania.

Požiadavka čl. 8 Aarhuského dohovoru zabezpečiť náležité zohľadnenie výsledkov

účasti verejnosti je v rámci slovenského právneho poriadku transponovaná poskytnutím

možnosti verejnosti podávať pripomienky, v ktorých vyjadruje svoj názor

na predkladateľom navrhované znenie zákona. Dôležitým ustanovením v tomto smere je

povinnosť príslušného orgánu uskutočniť rozporové konanie, ako aj upozorniť na dôvody

prípadnej neakceptácie zásadných pripomienok vládu, ktorá predkladateľom vyhotovený

návrh zákona schvaľuje svojím uznesením.

Napriek tomu, že predmetným postupom predkladateľa došlo k porušeniu

legislatívnych pravidiel, je nesporné, že v dôsledku aktivity predovšetkým sťažovateľa ako

zástupcu verejnosti ako legislatívna rada, resp. jej riaditeľ, tak i samotný predseda vlády

boli na konkrétne nedostatky predloženého materiálu upozornení (písomnými podaniami

sťažovateľa/ov), a to ešte pred uskutočnením rokovania legislatívnej rady a rokovania

vlády. Jedným z cieľov označenia pripomienky za zásadnú je upozorniť predkladateľa, že

bez akceptovania tejto pripomienky, resp. vzhľadom na výhrady zásadného charakteru

k predloženému návrhu zákona, pravdepodobne nebude člen vlády hlasovať za tento návrh

na rokovaní vlády alebo ten, kto uplatnil zásadnú pripomienku, ak bude prítomný

na rokovaní vlády, ju vznesie aj na tomto rokovaní (čl. 14 ods. 4 legislatívnych pravidiel).

V tomto poňatí majú pripomienky verejnosti len konzultatívny charakter a rozhodujúci

vplyv môžu mať len vtedy, pokiaľ sa s nimi stotožní sám predkladateľ alebo niektorý

zo subjektov, ktoré disponujú hlasovacím právom na rokovaní legislatívnej rady,

resp. na rokovaní vlády.

Aj keď v uvedenom prípade možno konštatovať, že postup, predovšetkým

predkladateľa návrhu zákona o lesoch, nebol plne v súlade s legislatívnymi pravidlami,

keďže v rámci materiálu predloženého na rokovanie legislatívnej rady a na rokovanie vlády

nedostatočne, resp. zmätočne nepoukazoval na pretrvávajúce rozpory v pripomienkach č. 2,

3, 12 a č. 15 a neupozorňoval na v legislatívnej rade preformulované znenie § 30 ods. 3

zákona o lesoch, ktoré bolo pôvodne v inom znení ustálené v rámci rozporového konania

so zástupcom verejnosti. Na druhej stane, podľa názoru ústavného súdu vláda je výkonným

orgánom štátnej moci, ktorý nesie za výkon svojich právomocí zodpovednosť, práve ona je

za obsahové znenie predloženého návrhu zákona zodpovedná, a preto jej nemožno uprieť

právo po rozumnom zohľadnení, resp. samostatnom zvážení predložených pripomienok,

tieto odmietnuť, resp. ich neakceptovať.

Podľa názoru ústavného súdu v predmetnej veci nemožno dospieť k záveru, že

postup predkladateľa i vlády bol poznačený nedostatkami takej intenzity, aby ho bolo

možné označiť za postup, ktorým nebola garantovaná dostatočná informovanosť verejnosti

a konzultatívna demokracia zabezpečujúca, resp. umožňujúca účasť verejnosti pri príprave

všeobecne záväzného právneho predpisu. Z obsahu sťažnosti sťažovateľov vyplýva, že ich

cieľom nebolo iba predloženie pripomienok v rámci procesu prípravy návrhu zákona

o lesoch, ale aj snaha o akceptáciu ich zásadných pripomienok, ktorá je na jednej strane

prirodzená, avšak podľa ústavného súdu právo na zohľadnenie pripomienok vo forme

absolútnej, resp. bezvýhradnej akceptácie pripomienok verejnosti nie je súčasťou práva

vyplývajúceho z čl. 8 Aarhuského dohovoru.

Sťažovatelia v sťažnosti namietali aj porušenie svojho základného práva

na priaznivé životné prostredie podľa .

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju predchádzajúcu judikatúru, v ktorej

už uviedol, že obsahom pozitívneho záväzku štátu vo vzťahu k právam a slobodám občana

je povinnosť podniknúť opatrenia na ochranu práv, ktoré v ústave priznal občanovi,

ale súčasťou pozitívneho záväzku nie je povinnosť dosiahnuť výsledok, ktorý občan žiada

od štátu (m. m. , ). Zároveň však existujú aj pozitívne záväzky štátu,

ktoré vyplývajú zo záujmu na efektívnej ochrane práv. Takúto zvláštnu kategóriu

pozitívnych záväzkov štátu predstavujú povinnosti štátu spočívajúce v zabezpečení účinnej

ochrany medzinárodnými zmluvami zaručených práv prostredníctvom existencie určitého

(právom upraveného) procesu.

Cieľom pozitívneho záväzku štátu vyplývajúceho z čl. 8 Aarhuského dohovoru je

prostredníctvom právneho poriadku príslušného štátu zabezpečiť ochranu účasti verejnosti

pri príprave všeobecne záväzných právnych predpisov majúcich významný vplyv na životné

prostredie, t. j. počiatočnej fáze celého legislatívneho procesu – pri príprave a prerokovaní

návrhu zákona pred jeho predložením do národnej rady. Samotný legislatívny proces

prebieha ďalej v národnej rade, prerokovaním návrhu zákona vo výboroch a pléne,

uskutočnení hlasovania o návrhu zákona, signáciou zákona a končí až uverejnením

schváleného zákona v zbierke zákonov. Výsledkom legislatívneho procesu je zákon

upravujúci nielen práva a povinností subjektov, ktorým je adresovaný, ale aj zabezpečujúci

ich práva, resp. ochranu ich práv a právom chránených záujmov.

Z uvedeného je zrejmé, že nedostatočné zabezpečenie tohto pozitívneho záväzku

štátu automaticky samo osebe neznamená aj porušenie práva, v záujme ochrany ktorého sa

má príslušná povinnosť realizovať, t. j. práva na priaznivé životné prostredie, pretože

uvedenému právu verejnosti zodpovedá obsahovo rovnaká povinnosť štátu, resp.

príslušných orgánov verejnej moci chrániť práva priznané jednotlivým osobám, a taktiež

preto, že až konečný výsledok legislatívneho procesu, t. j. uverejnený zákon je pre dotknuté

subjekty záväzný. K porušeniu alebo obmedzeniu základného práva na priaznivé životné

prostredie by mohlo dôjsť až na základe v zbierke zákonov zverejneného zákona, a to buď

samotným ustanovením príslušného zákona alebo pri aplikácii uvedeného zákona

príslušnými orgánmi verejnej moci.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi dôvodmi, na ktorých

zakladajú sťažovatelia namietané porušenie základného práva na priaznivé životné

prostredie podľa , a nimi namietaným postupom predkladateľa a vlády

pri zabezpečení účasti verejnosti pri príprave návrhu zákona o lesoch neexistuje priama

príčinná súvislosť.

S ohľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľov pri jej predbežnom

prerokovaní podľa odmietol ako zjavne

neopodstatnenú.

Nad rámec uvedeného ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že sťažovatelia

označení v prílohe k tomuto uzneseniu k sťažnosti nepredložili splnomocnenie na svoje

zastupovanie advokátom, a z tohto dôvodu bolo možné ich sťažnosť odmietnuť aj z dôvodu

nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. marca 2014

Príloha

Zoznam sťažovateľov:

1. R. O...