Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 329/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. mája 2015 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a Ladislava

Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,

, , , ,

, , ,

, ,

, , ,

, , , ,

, a , , zastúpených

advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, Štúrova 20, Košice, ktorou namietajú porušenie

základných práv podľa a a práv

podľa čl. 8 a čl. 9 ods. 3 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti

na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 30. apríla 2014,

a takto

rozhodol:

Sťažnosť , , , ,

, , ,

, a o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. júla 2014

faxom a 22. júla 2014 osobne doručená sťažnosť ,

, , , ,

, , ,

, , ,

, , ,

, Ulica , , ,

a , (spolu ďalej len „sťažovatelia“),

zastúpených advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, Štúrova 20, Košice, ktorou namietajú

porušenie základných práv podľa a

(ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 8 a čl. 9 ods. 3 Dohovoru o prístupe k informáciám,

účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach

životného prostredia (ďalej len „Aarhuský dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 30. apríla 2014

(ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovatelia podporili hromadnú pripomienku

verejnosti a mimovládnych organizácií k vládnemu návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa

o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov a ktorým

sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (ďalej aj „návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa

zákon o ochrane prírody a krajiny“). Vládny návrh označeného zákona bol v súlade s čl. 13

ods. 2 Legislatívnych pravidiel vlády Slovenskej republiky schválených uznesením vlády

Slovenskej republiky č. 352 z 25. mája 2010 v znení platnom v čase posudzovaného

vládneho návrhu (ďalej len „legislatívne pravidlá vlády“) 24. mája 2013 Ministerstvom

životného prostredia Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo životného prostredia“

alebo „predkladateľ“) ako predkladateľom zverejnený na portáli právnych predpisov. Týmto

dňom v súlade s čl. 13 ods. 6 legislatívnych pravidiel vlády zároveň začalo pripomienkové

konanie trvajúce 15 pracovných dní.

Predkladateľovi bola 13. júna 2013 predložená hromadná pripomienka, ktorú

podporilo 8 250 fyzických osôb a právnických osôb, medzi ktorých patrili aj sťažovatelia.

Hromadná pripomienka obsahovala 49 pripomienok k jednotlivým bodom návrhu zákona,

ktorým sa mení a dopĺňa zákon o ochrane prírody a krajiny (ďalej aj „body novelizácie“),

ako aj k označenému návrhu zákona ako celku. Pripomienky boli označené ako zásadné.

V hromadnej pripomienke boli uvedené osoby, ktoré sú oprávnené zastupovať verejnosť

pri rokovaní o nej.

Predkladateľ (ministerstvo životného prostredia, pozn.) uskutočnil 20. júna 2013

so zástupcami verejnosti rozporové konanie, z ktorého bola vyhotovená zápisnica označená

ako „zápisnica z rozporového konania na expertnej úrovni konaného dňa 20. júna 2013

o 9:00 hod. v budove MŽP SR na Nám. Ľ. Štúra 1, k zásadným pripomienkam verejnosti

k návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa o ochrane prírody a krajiny

v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony“ (ďalej len

„zápisnica z rozporového konania“). Z obsahu zápisnice z rozporového konania vyplýva,

že vo vzťahu k pripomienke týkajúcej sa § 9 návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon

o ochrane prírody a krajiny, bolo dohodnuté, že ministerstvo životného prostredia pošle

elektronicky zástupcom verejnosti jeho novú úpravu, resp. znenie pred rozporovým

konaním na úrovni ministra a zástupcovia verejnosti následne nové znenie označeného

ustanovenia z pohľadu existencie rozporu prehodnotia; vo vzťahu k ostatným pripomienkam

rozpor medzi ministerstvom životného prostredia a zástupcami verejnosti zotrval.

Zo zápisnice z rozporového konania ďalej vyplýva, že vo vzťahu k pripomienkam týkajúcim

sa bodov 11 (okrem odseku 7) a 37 novelizácie a doplnenia nového bodu novelizácie

týkajúceho sa § 47 ods. 4 písm. h) návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon o ochrane

prírody a krajiny, bol rozpor odstránený ustúpením od pripomienok, vo vzťahu k bodu 11

novelizácie, pokiaľ ide o odsek 7, bol rozpor odstránený akceptovaním pripomienky, vo

vzťahu k pripomienke týkajúcej sa bodu novelizácie 20 bol rozpor odstránený dohodou tak,

že sa v bode 20 slovo „možno“ nahradí slovom „sa“, vo vzťahu k pripomienkam týkajúcim

sa bodov novelizácie 5, 8, 12 (§ 7), 13, 33, 62, 63 <okrem pripomienky k § 61 ods. 4, § 64

[v rozsahu, pokiaľ ide o § 61c) a inštitút zmluvnej ochrany], § 76 a § 9 návrhu zákona,

ktorým sa mení a dopĺňa zákon o ochrane prírody a krajiny (doplnenie nového bodu do

odseku 1)> bolo dohodnuté, že ministerstvo životného prostredia predloží úpravy alebo

zváži opodstatnenosť vykonania úpravy. Ministerstvo životného prostredia malo stanovisko

poslať zástupcom verejnosti pred rozporovým konaním na úrovni ministra a títo ho mali z

pohľadu pretrvávania rozpornosti jednotlivých pripomienok prehodnotiť. V tejto súvislosti

malo ministerstvo životného prostredia poslať aj úpravu k bodu novelizácie 64, a to vo

vzťahu k § 61a ods. 2 a § 61b ods. 2 návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon o

ochrane prírody a krajiny, a vo vzťahu k ostatným pripomienkam rozpor zotrval. K zápisnici

z rozporového konania bolo ako príloha pripojené stanovisko ministerstva životného

prostredia k zásadným pripomienkam verejnosti z rozporového konania uskutočneného na

expertnej úrovni, v rámci ktorého ministerstvo životného prostredia navrhlo novú úpravu §

9 návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon o ochrane prírody a krajiny, a navrhované

úpravy k bodom novelizácie 5, 8, 12, 13, 62 a 76.

Zápisnica z rozporového konania bola zaslaná zástupcom verejnosti 4. júla 2013.

Ministerstvo životného prostredia zvolalo na 9. júl 2013 v súlade s čl. 14 ods. 5

legislatívnych pravidiel vlády druhé kolo rozporového konania k zásadným pripomienkam

verejnosti. Zo zápisnice z druhého kola rozporového konania vyplýva, že pretrval rozpor

k bodom 1, 5, 8, 10, 12, 13, 20, 25, 26, 27, 28, 31, 32, 33, 43, 44, 46, 47, 63, 64, 76, 104

a 115 návrhu, ktorým sa mení a dopĺňa zákon o ochrane prírody a krajiny, pričom

zástupcovia verejnosti zotrvali taktiež na svojich pripomienkach týkajúcich sa návrhu

ako celku. Rozpor pretrval aj vo vzťahu k doplneným bodom novelizácie týkajúcim sa § 13

ods. 2 písm. a) a h), § 14 ods. 2, § 15 ods. 1 písm. b), § 16 ods. 1 písm. h), § 28 ods. 4, § 54

ods. 2 písm. f), § 97 ods. 1 písm. h) a § 100 ods. 2 písm. b) označeného návrhu zákona.

Podľa zápisnice z druhého kola rozporového konania došlo medzi zúčastnenými stranami

k odstráneniu rozporu ustúpením od pripomienky k bodom 11 okrem odsekov 7, 12, 37

a § 47 ods. 4 návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon o ochrane prírody a krajiny,

akceptovaním pripomienky k bodu 11 ods. 7 a bodu 15, čiastočným akceptovaním

pripomienky a novou úpravou k bodom 8, 59, 60 a 76 (odsek 4) a vypustením bodov

novelizácie 59 a 62 označeného návrhu zákona. Z poznámok uvedených v zápisnici

z druhého kola rozporového konania vyplýva, že ministerstvo životného prostredia okrem

iného na ňom uviedlo, že pripomienky k § 28 ods. 2 až 4 návrhu zákona, ktorým sa mení

a dopĺňa zákon o ochrane prírody a krajiny, sa budú systémovo riešiť v rámci pripravovanej

novelizácie o posudzovaní vplyvov na životné prostredie a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Ministerstvo životného

prostredia zároveň informovalo zástupcov verejnosti, že úpravy, ktoré predložilo

v nadväznosti na výsledok rozporového konania na expertnej úrovni k bodom novelizácie 8,

13, 63 a 64, budú ešte modifikované z dôvodu potreby riešiť zásadné pripomienky iných

subjektov, a body 59 a 62 sa vypustia. Vo vzťahu k bodom 12, 20 a 33 návrhu zákona,

ktorým sa mení a dopĺňa zákon o ochrane prírody a krajiny, ministerstvo životného

prostredia informovalo zástupcov verejnosti, že prehodnotilo svoj postoj a nebude

vykonávať úpravy vo vzťahu k týmto pripomienkam a vo vzťahu k § 9 návrhu zákona,

ktorým sa mení a dopĺňa zákon o ochrane prírody a krajiny, bude vykonaná úprava

v intenciách pripomienky.

Zápisnica z druhého kola rozporového konania bola predložená zástupcom verejnosti

20. septembra 2013, pričom nebola v rozpore s § 14 ods. 7 legislatívnych pravidiel vlády

podpísaná zástupcami oboch strán rozporu.

Na portáli právnych predpisov bol 12. septembra 2013 zverejnený návrh zákona,

ktorým sa mení a dopĺňa o ochrane prírody a krajiny v znení

neskorších predpisov (ďalej aj „nový návrh zákona“), ktorý obsahoval podstatné zmeny

oproti tomu návrhu, ktorý bol zverejnený na pripomienkové konanie 24. mája 2013.

V ten istý deň začalo rokovanie poradných orgánov vlády Slovenskej republiky, ktoré trvalo

až do 24. septembra 2013, keď bol materiál odoslaný na rokovanie vlády Slovenskej

republiky (ďalej len „vláda“). Vláda uznesením č. 571 z 26. septembra 2013 schválila nový

návrh zákona a zároveň poverila predsedu vlády predložiť tento návrh zákona predsedovi

Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“) na ďalšie prerokovanie.

Sťažovatelia podali 25. októbra 2013 návrh na začatie konania o ochrane

pred nezákonným zásahom orgánov verejnej správy podľa § 250v Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej len „OSP“; spolu len „návrh na začatie konania“), ktorým sa domáhali, aby

najvyšší súd uložil vláde vziať späť nový návrh zákona predložený národnej rade

27. septembra 2013 v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku a aby uložil

ministerstvu životného prostredia predložiť tento nový návrh zákona v znení, v ktorom bol

predložený na rokovanie vlády konané 26. septembra 2013 do pripomienkového konania,

v lehote 15 dní odo dňa jeho späťvzatia vládou z rokovania národnej rady, taktiež požiadali

aj o priznanie náhrady trov konania.

Sťažovateľom bol 19. mája 2014 doručený rozsudok najvyššieho súdu

sp. zn. z 30. apríla 2014, ktorým najvyšší súd návrh sťažovateľov proti

odporcovi v 1. rade – ministerstvu životného prostredia zamietol a konanie proti odporcovi

v 2. rade – vláde zastavil a žiadnemu z účastníkov konania nepriznal náhradu trov konania.

Podľa názoru sťažovateľov napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu boli porušené

ich základné práva podľa a , ako aj práva zakotvené v

a čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru.

Sťažovatelia vo svojom návrhu na začatie konania poukazovali na to, že postup

predkladateľa návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon o ochrane prírody a krajiny,

a nového návrhu zákona bol v rozpore s čl. 8 Aarhuského dohovoru, ako aj s viacerými

ustanoveniami legislatívnych pravidiel vlády. Sťažovatelia svoje námietky konkretizovali

poukazom na to, že predkladateľ v ich veci postupoval v rozpore s legislatívnymi

pravidlami vlády, pretože z obsahu vyhodnotenia pripomienkového konania, resp. materiálu

predloženého vláde, vyplýva, že nový návrh zákona bol predložený bez akceptácie, čo i len

niektorých (málopočetných) pripomienok, ktorým v rozporovom konaní sám vyhovel, resp.

ktoré prisľúbil akceptovať. Taktiež poukázali na to, že materiál v predmetnej veci bol

predložený na rokovanie vlády v odlišnej podobe než bola jeho podoba predložená

do pripomienkového konania.

Podľa sťažovateľov napadnutý rozsudok najvyššieho súdu vo vzťahu k druhému

výroku, ktorým bolo konanie vo veci návrhu voči vláde zastavené z dôvodu, že vláda nie je

orgánom verejnej správy, trpí nedostatkom odôvodnenia, keďže v ňom najvyšší súd

„nedáva žiadnu odpoveď na otázku na základe ustanovení akých právnych predpisov

dospel... k názoru, že vláda nie je orgánom verejnej správy. Takáto interpretácia, ktorá

zužuje právomoc súdu konať podľa piatej hlavy piatej časti na nedefinované postupy

orgánov verejnej správy pri výkone verejnej správy, teda zrejme v správnom konaní nie len

že nevyplýva zo žiadneho z ustanovení , obsiahnutých v piatej časti, ale v jej

neprospech výslovne svedčí znenie ustanovenia , “.

V nadväznosti na už uvedené sťažovatelia poukazujú na uznesenie ústavného súdu sp.

zn. z 10. augusta 2008, z ktorého podľa nich vyplýva, že ústavný súd

považoval súdny prieskum postupu ministerstva životného prostredia a vlády vo vzťahu

k namietaným porušeniam práva vyplývajúceho z Aarhuského dohovoru za možný.

Sťažovatelia poukazujú aj na odôvodnenie uznesenia sp. zn. z 28. mája 2009

týkajúce sa preskúmania obdobného postupu ministerstva životného prostredia a vlády.

V označenom uznesení ústavný súd okrem iného uviedol:

«Vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv sťažovateľov podľa čl. 44

ods. 1 a je ústavný súd toho názoru, že podľa súdy

preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí,

opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon. Podľa § 7

ods. 2 (ďalej aj „OSP“) v občianskom súdnom konaní súdy

preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí,

opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, pokiaľ ich podľa zákona

neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány. Podľa v správnom

súdnictve súdy preskúmavajú na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť

rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Podľa ustanovenia

v správnom súdnictve súdy preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej

správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších

právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach

a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy. Podľa § 244 ods. 3

rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia, vydané nimi v správnom

konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia

a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom

chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté.

Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť.»

Citovanú časť uznesenia sp. zn. z 28. mája 2009 interpretujú tak, že

ústavný súd jeho prostredníctvom dotknutých sťažovateľov odkázal na využitie právnych

prostriedkov ochrany nimi označených základných práv v systéme všeobecných súdov,

keďže ich nevyužitie zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti pre nedostatok právomoci

ústavného súdu.

Vo vzťahu k tej časti napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu, ktorým bol návrh

na začatie konania zamietnutý voči ministerstvu životného prostredia z dôvodu, že

sťažovatelia nevyčerpali právne prostriedky nápravy, ktoré im umožňuje osobitný predpis

[sťažnosť podľa o sťažnostiach v znení (ďalej

len „zákon o sťažnostiach“)], sťažovatelia namietajú, že s prihliadnutím na § 250v ods. 4

sťažnosť podľa zákona o sťažnostiach nemôže byť považovaná za prostriedok nápravy,

ktorý by sťažovatelia boli povinní využiť pred podaním návrhu na všeobecný súd, keďže na

základe takejto sťažnosti nebolo možné dosiahnuť zákaz pokračovať v porušovaní práva ani

obnoviť stav pred neoprávneným zásahom do ich práv. V tejto súvislosti sťažovatelia

argumentujú, že „Úrad vlády SR, ktorý je ústredným orgánom štátnej správy pre kontrolu

vybavovania petícií a sťažností nemá v žiadnom zákonnom ustanovení zakotvenú právomoc

nariadiť ministrovi životného prostredia neporušovať práva sťažovateľov ani obnoviť stav

pred nezákonným zásahom. Navyše ako je zrejmé zo skutočností, že návrh bol odoslaný na

rokovanie vlády SR dňa 24. 9. 2014 a schválený dňa 26. 9. 2014 na rokovaní vlády, je záver

súdu o neprípustnosti návrhu sťažovateľov pre nepodanie sťažnosti podľa zákona

o sťažnostiach odopretím súdnej ochrany sťažovateľom.“.

Sťažovatelia s odkazom na čl. 8 a čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru poukazujú

na príslušnú judikatúru Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“)

predovšetkým vo veci C 240/09 (rozsudok Súdneho dvora C 240/09 z 8. 3. 2011 vo veci

Lesoochranárske zoskupenie VLK proti Ministerstvu životného prostredia Slovenskej

republiky), podľa ktorej „Aj keď predmetom uvedeného konania bola aplikácia čl. 9 ods. 3

Aarhuského dohovoru členskými štátmi (Slovenskou republikou) nie je možné poprieť

identickú podstatu problému v aplikácii oboch článkov tohto dohovoru. Tak čl. 9

ods. 3 Aarhuského dohovoru, ako aj čl. 8 ukladajú povinnosť stranám tohto dohovoru

na vykonanie určitých úkonov, ktoré majú smerovať k zabezpečeniu účasti verejnosti, či už

na rozhodovacom procese, alebo na príprave vykonávacích predpisov. Napriek tomu, že

oba uvedené ustanovenia ukladajú povinnosti stranám dohovoru, nie je možné prehliadnuť,

či nevnímať zmysel týchto ustanovení, ktorým je zabezpečiť čo najširšiu účasť verejnosti

na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia,

s cieľom prispieť k ochrane práva každého človeka, príslušníka tejto, i budúcich generácii

žiť v životnom prostredí, ktoré je primerané pre zachovanie jeho zdravia a dosiahnutie

blahobytu.“.

Poukazujúc na uvedené skutočnosti, sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd

po predbežnom prerokovaní sťažnosti rozhodol nálezom, v ktorom vysloví, že právo

sťažovateľov vyplývajúce z čl. 8 Aarhuského dohovoru na ich účinnú účasť ako zástupcov

verejnosti na príprave vykonávacích predpisov a iných všeobecne použiteľných právne

záväzných pravidiel orgánmi verejnej moci, ktoré môžu mať významný vplyv na životné

prostredie, právo sťažovateľov na prístup k súdnemu konaniu umožňujúce napadnutie

úkonov a opomenutí súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore

s vnútroštátnym právom z oblasti životného prostredia, vyplývajúce z čl. 9 ods. 3

Aarhuského dohovoru, ako aj základné právo sťažovateľov na priaznivé životné prostredie

podľa a ich základné právo domáhať sa zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na súde podľa boli rozsudkom najvyššieho súdu

sp. zn. z 30. apríla 2014 porušené, zakáže najvyššiemu súdu pokračovať

v porušovaní práv sťažovateľov vo veci sp. zn. , zruší napadnutý rozsudok

najvyššieho súdu a vec vráti najvyššiemu súdu na ďalšie konanie, a napokon sťažovateľom

prizná úhradu trov konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V

súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, ak namietaným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci

nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,

a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno

považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ). K iným

dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí

aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp.

nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná

v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (, m. m. ).

Podľa má každý právo na priaznivé životné prostredie.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 8 Aarhuského dohovoru každá strana sa usiluje podporovať, pokým sú ešte

možnosti otvorené, účinnú účasť verejnosti na príslušnej úrovni počas prípravy

vykonávacích predpisov a iných všeobecne použiteľných právne záväzných pravidiel

orgánmi verejnej moci, ktoré môžu mať významný vplyv na životné prostredie.

Na tento účel by mali byť vykonané nasledujúce kroky:

a) mali by byť ustanovené dostatočné časové rámce pre účinnú účasť;

b) mali by byť zverejnené návrhy predpisov alebo by mali byť inak verejne

sprístupnené a

c) verejnosti by mala byť daná možnosť pripomienkovania, a to priamo alebo

prostredníctvom zastupiteľských poradných orgánov.

Výsledky účasti verejnosti sa zohľadnia v najvyššej možnej miere.

Podľa čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru navyše bez toho, aby boli dotknuté procesy

preskúmania uvedené v odsekoch 1 a 2, každá strana zabezpečí, ak sú splnené podmienky

uvedené v jej vnútroštátnom práve, ak sú nejaké, aby členovia verejnosti mali prístup

k správnemu alebo súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie úkonov a opomenutí

súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s jej vnútroštátnym právom

v oblasti životného prostredia.

Zo sťažnosti vyplývajú dve zásadné námietky. Sťažovatelia namietajú, že napadnutý

rozsudok najvyššieho súdu vydaný v konaní podľa :

trpí vo vzťahu k druhému výroku nedostatkom odôvodnenia, keďže v ňom najvyšší

súd nedal odpoveď na otázku, na základe ktorého právneho predpisu dospel k záveru,

že vláda nie je orgánom verejnej správy,

je arbitrárny vo vzťahu k prvému výroku, keďže sťažnosť podľa zákona

o sťažnostiach nemožno považovať za účinný prostriedok nápravy, a to z dôvodu, že Úrad

vlády Slovenskej republiky (ďalej len „úrad vlády“) nedisponuje právomocou zakázať

ministerstvu životného prostredia pokračovať v porušovaní práva a obnoviť stav

pred zásahom, ako aj z dôvodu nedostatku účinnosti tohto prostriedku, keďže „návrh bol

odoslaný na rokovanie vlády SR dňa 24. 9. 2014 a schválený dňa 26. 9. 2014“.

Podľa fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že bola

ukrátená na svojich právach a právom chránených záujmoch nezákonným zásahom orgánu

verejnej správy, ktorý nie je rozhodnutím, a tento zásah bol zameraný priamo proti nej alebo

v jeho dôsledku bol proti nej priamo vykonaný, môže sa pred súdom domáhať ochrany proti

zásahu, ak taký zásah alebo jeho dôsledky trvajú alebo hrozí jeho opakovanie.

V odôvodnení napadnutého rozsudku najvyššieho súdu sa uvádza:

„Citované ustanovenie upravuje podmienky prípustnosti

návrhu na ochranu pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy. Ide o kumulatívne

stanovené podmienky prípustnosti návrhu; ktorými je jednak vyčerpanie dostupných

opravných prostriedkov podaných s cieľom nápravy dôsledkov nezákonného zásahu

a jednak podanie návrhu v určenej subjektívnej a objektívnej lehote. Za právne prostriedky,

ktorých použitie umožňuje osobitný predpis, považuje judikatúra Najvyššieho súdu SR

ako aj judikatúra Ústavného súdu SR predovšetkým inštitút sťažnosti podľa zákona

č. (predtým ).

V konaní nebolo sporné, že navrhovatelia nepodali sťažnosť voči postupu orgánu

verejnej správy, čo odôvodňovali tým, že nemajú k dispozícii žiadne iné opravné

prostriedky, ktorých použitie by im umožňoval osobitný predpis, a že takýmto prostriedkom

nie je sťažnosť podľa zákona o sťažnostiach, keďže na vybavenie sťažnosti podľa zákona

o sťažnostiach má príslušný orgán verejnej správy 60 pracovných dní. Podľa ustálenej

judikatúry však ustanovenie druhá veta je nevyhnutné vykladať tak, že

o existencii zásahu sa dotknutá osoba najskôr dozvedela až doručením oznámenia

o vybavení sťažnosti.

Nezastupiteľná úloha sťažnosti spočíva najmä v tom, že nielen navrhovateľ, ale aj

samotný orgán verejnej správy sa musí pred súdnym konaním dozvedieť o existencii

situácie, ktorú navrhovateľ podľa svojho najlepšieho svedomia a vedomia klasifikuje ako

nezákonný zásah, a to preto, aby bol nielen informovaný o dôvodoch, ktoré vedú

navrhovateľa k hodnoteniu tejto situácie ako nezákonného zásahu, ale najmä, aby sa mohol

k týmto dôvodom nielen vyjadriť, ale pokiaľ sa s nimi stotožní, mohol aj tento nezákonný

zásah bez súdnej pomoci v medziach svojej právomoci rýchlo a účinne odstrániť. V danom

prípade súdna pomoc poskytovaná v zmysle a 2 SR, ako aj podľa §

250v ods. 1 má subsidiárny charakter a je možné sa jej domáhať iba v prípade

aktívneho vyčerpania opravných prostriedkov.

Preto najvyšší súd, v zmysle citovaného ustanovenia , práve

z dôvodu nevyčerpania prostriedkov nápravy ako zákonnej podmienky prípustnosti

podaného návrhu, musel návrh podľa voči odporcovi v 1/ rade

zamietnuť ako neprípustný, a to bez toho, aby posudzoval jeho dôvodnosť.

Voči odporcovi v 2/ rade súd konanie zastavil. Súd konštatuje, že nie je daná

právomoc súdu konať podľa o podanom návrhu, keďže vláda nie je orgánom

verejnej správy. Podľa názoru súdu takto označený odporca v 2/ rade ani nemá spôsobilosť

byť účastníkom konania.“

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že s obdobnou vecou, ako je vec

sťažovateľov, sa už zaoberal v konaní vedenom pod sp. zn. , v ktorom

posudzoval ústavnú akceptovateľnosť uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.

z 27. novembra 2013. Označeným uznesením najvyšší súd v zásade totožnej skutkovej

a právnej veci konanie o návrhu navrhovateľov, ktorí podporili hromadnú pripomienku

verejnosti a mimovládnych organizácií k vládnemu návrhu zákona o ochrane prírody

a krajiny podľa , zastavil pre nedostatok svojej právomoci podľa ,

prvej vety a prvej vety . V označenom uznesení najvyšší súd

nedostatok svojej právomoci odôvodnil poukazom na skutočnosť, že v prípade tvorby práva,

na ktorú sú štátne orgány oprávnené v rámci ich pôsobnosti, nejde o výkon štátnej správy,

ale o normotvorbu na základe zákona alebo na jeho vykonanie, a preto činnosť ministerstva

životného prostredia v rámci prípravy návrhov zákonov, ich zverejnenia, prerokovania

v pripomienkovom konaní a predložení vláde, ani predloženie návrhu zákona na rokovanie

národnej rady vládou na základe jej uznesenia nie sú výkonom verejnej správy, ale inou

ich činnosťou. Ústavný súd v predmetnej veci uznesením sp. zn.

z 19. marca 2014 sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú, pričom v súvislosti

s napadnutým uznesením najvyššieho súdu vyslovil právny názor, podľa ktorého

„... najvyšší súd v uznesení z 27. novembra 2013 správne poukázal na predmet konania,

ktorým sťažovatelia namietali tzv. inú činnosť, ktorou sa verejná správa nepriamo

prostredníctvom vlády podieľa na legislatívnom procese v dôsledku jej priznanej

zákonodarnej iniciatívy. Obsahom sťažovateľmi namietaného zásahu nebol zásah

uskutočnený pri výkone verejnej správy, a preto ním nemohlo dôjsť ani k takej úprave

hmotnoprávneho či procesnoprávneho postavenia sťažovateľov, ktorá by mohla mať

za následok obmedzenie, resp. porušenie ich práv.“.

Ústavný súd sa ani v skutkovo a právne totožnej veci sťažovateľov nemá dôvod

odkloniť od právneho názoru vysloveného vo veci vedenej pod sp. zn. ,

podľa ktorého v predmetnej veci nemožno postup štátneho orgánu pri tvorbe práva v rámci

pôsobnosti vymedzenej a zákonmi stotožňovať s výkonom verejnej správy, ktorej

obsah netvorí zákonodarnú činnosť, resp. činnosť bezprostredne súvisiacu so zákonodarnou

činnosťou. Preto je z ústavného hľadiska akceptovateľný právny názor najvyššieho súdu

o nedostatku svojej právomoci na vecné preskúmavanie postupu ministerstva životného

prostredia a vlády v súvislosti s prípravou návrhov zákonov a ich prerokovaním

v pripomienkovom konaní a následnom predložení vláde, keďže tieto nepredstavujú výkon

verejnej správy.

V súlade s doteraz uvedeným preto odôvodnenie napadnutého rozsudku najvyššieho

súdu, ktorým tento prvým výrokom návrh sťažovateľov voči ministerstvu životného

prostredia zamietol z dôvodu neprípustnosti pre nevyčerpanie právnych prostriedkov

nápravy a druhým výrokom konanie o návrhu sťažovateľov voči vláde zastavil,

argumentujúc, že vláda nie je orgánom verejnej správy, vyznieva vo vzťahu

k predchádzajúcej judikatúre najvyššieho súdu, ako aj ústavného súdu minimálne sporne,

nesúrodo a nekompatibilne.

V súvislosti s už uvedeným ústavný súd tiež poukazuje na svoju konštantnú

judikatúru, podľa ktorej jeho úlohou nie je zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných

súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré podľa o súdoch a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1

písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] patrí najvyššiemu súdu (m. m. ,

, , , ).

Ústavný súd ďalej v nadväznosti na už vyslovené kritické závery týkajúce sa

odôvodnenia napadnutého rozsudku poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru, v zmysle

ktorej posudzuje spravodlivosť procesu ako celku (napr. m. m. ), a preto

k vyhoveniu sťažnosti dochádza zásadne iba v prípadoch, ak dospeje k názoru, že namietané

a relevantné pochybenia zo strany príslušného orgánu verejnej moci umožňujú prijatie

záveru, že proces ako celok bol nespravodlivý a vzhľadom na to aj jeho výsledok môže

vyznievať ako nespravodlivý. Ústavný súd preto nepristupuje k vyhoveniu sťažnosti

v prípadoch, keď zo strany orgánov verejnej moci síce k určitému pochybeniu došlo, avšak

jeho intenzita a existujúca príčinná súvislosť medzi namietaným porušením

garantovaného práva a jeho dôsledkami na spravodlivosť procesu ako celku nemala

podstatný dosah (m. m. ).

V nadväznosti na uvedené ústavný súd vo vzťahu k námietkam obsiahnutým

v sťažnosti sťažovateľov, zohľadňujúc svoje právne názory vyslovené v uznesení

sp. zn. z 19. marca 2014 vo vzťahu k skutkovo a právne v zásade identickej

veci, pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že najvyšší súd pri odôvodnení

napadnutého rozsudku síce pochybil, ale nejde o pochybenie takej intenzity, ktoré

s prihliadnutím na závery ústavného súdu prezentované v jeho uznesení

sp. zn. má podstatný dosah na spravodlivosť procesu ako celku. Za daných

okolností podľa názoru ústavného súdu neexistuje medzi napadnutým rozsudkom

najvyššieho súdu a obsahom sťažovateľmi označených práv podľa a Aarhuského

dohovoru taká príčinná súvislosť, ktorá by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie

reálne mohla zakladať dôvod na vyslovenie ich porušenia. Navyše za okolností, keď

najvyšší súd v predmetnej veci nedisponuje právomocou meritórne preskúmať návrh

sťažovateľov, by vyslovenie porušenia sťažovateľmi označených práv napadnutým

rozsudkom najvyššieho súdu z dôvodu nedostatkov jeho odôvodnenia a jeho zrušenie

v zmysle v konečnom dôsledku nemohlo viesť k účinnej ochrane ich

práv, keďže najvyšší súd by po prípadnom vrátení veci na ďalšie konanie nemohol vyhovieť

návrhu sťažovateľov (vzhľadom na nedostatok svojej právomoci).

V súvislosti so sťažovateľmi namietaným porušením ustanovení Aarhurského

dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu ústavný súd odkazuje na svoju

judikatúru, v rámci ktorej (sp. zn. z 5. marca 2014) už taktiež vyslovil,

že nedostatočné zabezpečenie pozitívneho záväzku štátu vyplývajúce z čl. 8 Aarhuského

dohovoru automaticky samo osebe neznamená aj porušenie práva, v záujme ochrany

ktorého sa má príslušná povinnosť realizovať, t. j. práva na priaznivé životné prostredie,

pretože uvedenému právu verejnosti zodpovedá obsahovo rovnaká povinnosť štátu,

resp. príslušných orgánov verejnej moci chrániť práva priznané jednotlivým osobám,

a taktiež preto, že až konečný výsledok legislatívneho procesu, t. j. uverejnený zákon je

pre dotknuté subjekty záväzný. Namietané porušenie, resp. neprípustné obmedzenie

základného práva na priaznivé životné prostredie, je z hľadiska argumentácie sťažovateľov

len v hypotetickej rovine. O jeho prípadnom porušení by sa mohlo uvažovať

až po publikovaní príslušného zákona v Zbierke zákonov Slovenskej republiky, resp.

následne po nadobudnutí jeho účinnosti v súvislosti v spojení s jeho interpretáciou

a aplikáciou príslušnými orgánmi verejnej moci. Z uvedeného zároveň vyplýva, že medzi

postupom predkladateľa a vlády pri príprave návrhu zákona týkajúceho sa životného

prostredia a právom na priaznivé životné prostredie neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá

by zakladala reálny dôvod na vyslovenie jeho porušenia (m. m. ).

Cieľom čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru je zabezpečiť možnosť preskúmania

úkonov alebo opomenutí orgánov verejnej správy, v prípade ak sú v rozpore

s vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia. V danom prípade sťažovatelia

namietali síce zásah spočívajúci v procese prípravy návrhu zákona v oblasti životného

prostredia, avšak proces prípravy návrhov zákonov vlády nie je regulovaný predpismi

týkajúcimi sa oblasti životného prostredia, a preto v dôsledku uvedeného zásahu

k porušeniu týchto predpisov vôbec nemohlo dôjsť (obdobne ).

Vychádzajúc z dosiaľ uvedeného, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť

sťažovateľov podľa odmietol ako zjavne

neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími

návrhmi uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. mája 2015