Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 29 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (34)II. ÚS 752/2016
PDF · 318.54 KB
No categories available
II. ÚS 752/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. októbra 2016
v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej
(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpených advokátom
JUDr. Milanom Slebodníkom, Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušenia ich
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu
v Košiciach sp. zn. 3 Co 466/2013 z 19. júna 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť a o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. októbra 2014
doručená sťažnosť a , obaja bytom
(ďalej len „sťažovateľ“, „sťažovateľka“; spolu len „sťažovatelia“), vo veci namietaného
porušenia ich základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej „krajský súd“)
sp. zn. 3 Co 466/2013 z 19. júna 2014 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).
Sťažovatelia si uplatnili voči (ďalej len „žalovaný
v 1. rade“) a (ďalej len „žalovaná v 2. rade“; spolu len „žalovaní“) nárok
na zaplatenie 3 983,27 € s príslušenstvom. V predmetnej veci rozhodol Okresný súd
Košice I (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom sp. zn. 13 C 319/2004 z 23. februára 2009
tak, že žalovaných zaviazal spoločne a nerozdielne zaplatiť sťažovateľom uplatnenú sumu.
Žalovaní podali proti rozsudku okresného súdu odvolanie, o ktorom rozhodol krajský
súd uznesením sp. zn. 3 Co 238/2009 z 29. januára 2010 tak, že tento rozsudok zrušil
a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.
Po vrátení veci rozhodol okresný súd rozsudkom sp. zn. 13 C 319/2004 z 30. januára
2013 tak, že žalovaného v 1. rade zaviazal zaplatiť sťažovateľom spoločne a nerozdielne
sumu 3 983,27 s príslušenstvom a návrh voči žalovanej v 2. rade zamietol. O trovách
konania rozhodol tak, že žalovaného v 1. rade zaviazal nahradiť trovy konania
sťažovateľom a sťažovateľov zaviazal nahradiť trovy konania žalovanej v 2. rade.
Proti tomuto rozsudku okresného súdu podali sťažovatelia odvolanie, o ktorom
rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom z 19. júna 2014 tak, že rozsudok okresného
súdu potvrdil.
Sťažovatelia namietajú, že krajský súd napadnutým rozsudkom v spojení
s rozsudkom okresného súdu z 30. januára 2013 – vo výroku, ktorým zamietol návrh voči
žalovanej v 2. rade a ktorým jej priznal právo na náhradu trov konania voči sťažovateľom,
porušil označené práva podľa ústavy a dohovoru. Podľa sťažovateľov skutkové a právne
závery konajúcich súdov, ktoré tvoria podklad uvedených výrokov, sú zjavne neodôvodnené
a arbitrárne.
Sťažovatelia spochybňujú právny záver okresného súdu, podľa ktorého suma
prevzatá žalovaným v 1. rade 13. februára 2001 nemohla patriť do bezpodielového
spoluvlastníctva manželov (ďalej aj „BSM“) žalovaných, keďže toto bolo právoplatne
zrušené 28. decembra 2000. Poukazujú tiež na záver krajského súdu, podľa ktorého pokiaľ
žalovaní boli solidárne zaviazaní na zaplatenie špecifikovanej sumy v konaní vedenom
Okresným súdom Košice-okolie pod sp. zn. 15 C 55/2010, bolo to z dôvodu, že pasívna
solidarita žalovaných vyplývala z toho, že išlo o konanie, ktoré bolo v trestnom konaní
právoplatne posúdené ako trestný čin.
Sťažovatelia poukazujú na to, že uplatnená suma predstavuje nezaplatenú časť zálohy
kúpnej ceny bytu vo výlučnom vlastníctve žalovanej v 2. rade. Spočiatku sa žalovaní bránili
tvrdením, že uplatnenú sumu sťažovateľom vrátili, pričom na preukázanie tohto tvrdenia
žalovaní predložili „sfalšované listinné dôkazy a navrhli vypočuť falošných svedkov.“
Nakoniec sťažovatelia boli v konaní úspešní, hoci „v konečnom dôsledku... spor prehrali.
Majetok žalovaných je totiž po zrušení ich bezpodielového spoluvlastníctva manželov
prepísaný na žalovanú v 2. rade. ktorá je riadne zamestnaná. Žalovaný v 1. rade je
nemajetný a bez akéhokoľvek príjmu.“.
Sťažovatelia ďalej uvádzajú:
„Zrušenie bezpodielového spoluvlastníctva umožnilo žalovaným opakovane
naplánovať spoločné podvody, ktorých podstatou bolo, že vystupovali ako manželia, pričom
zálohy za predaj nehnuteľnosti, ktorá patrila výlučne žalovanej v 2. rade preberal žalovaný
v 1. rade. Žalovaní pritom pri jednaniach kupujúcim zamlčujú, že ich bezpodielové
spoluvlastníctvo manželov bolo zrušené. Až v priebehu súdnych konaní túto skutočnosť
oznámia a žalovaná v 2. rade sa začne brániť tým, že žalovaného v 1. rade na prevzatie
zálohy nesplnomocnila, preto by k vráteniu peňazí mal byť zaviazaný len on. Ak by však
spoločné konanie žalovaných bolo vedené poctivým zámerom, nezáležalo by im na tom,
ktorý z nich bude na vrátenie peňažnej zálohy zaviazaný. Obaja si však veľmi dobre
uvedomujú, že takto poškodení nemajú žiadnu šancu domôcť sa vymoženia dlžnej sumy.
Rovnako oklamali nielen sťažovateľov, ale aj , ktorá im poskytla zálohu
3.320,- Eur, ďalej manželov , ktorí im poskytli dokonca
110.035,- Eur. zase žalovaný v 1. rade presvedčil, aby ho splnomocnila
na predaj bytu, pričom ju takto pripravil o 585.153,- Sk. Tieto skutky boli predmetom
trestných konaní pred Okresným súdom Košice I č. k. 1 T 107/2003 a pred Okresným súdom
Košice - okolie č. k. 5 T 72/2010. Ide pritom o prípady, o ktorých sa sťažovatelia dozvedeli
náhodou, je možné, že žalovaný podviedli podstatne viac ľudí. Aj keď v tomto prípade,
v prípade pani aj v prípade manželov boli žalovaní napokon
súdom oslobodení spod obžaloby, svedčí to viac o ich šikovnosti pri podvádzaní ako o tom,
že týchto ľudí neoklamali.
Za takýchto okolností, kedy je zrejme, že obaja žalovaní majú vopred pripravené
a naplánované ako nevinných ľudí oberú pri opakovaných predajoch nehnuteľnosti
o peniaze, považujú sťažovatelia za krajne nespravodlivé a arbitrárne právne závery
okresného a krajského súdu, podľa ktorých nemá oporu v zistenom skutkovom stave ani
v ustanoveniach hmotného práva, že žalovaní by mali byť povinní zaplatiť im dlžnú sumu
spoločne a nerozdielne. Takýmto výkladom poskytli súdy žalovaným možnosť pripraviť
aj ďalšie osoby o peniaze a to bez akéhokoľvek postihu. Preto tento právny záver súdov
nemožno považovať za presvedčivý ani logický.“
Podľa sťažovateľov žalovaní mali byť podľa § 511 Občianskeho zákonníka zaviazaní
spoločne a nerozdielne vzhľadom na to, že to vyplýva z povahy plnenia. Žalovaní sú
manželia a pri predaji bytu vystupovali spoločne, výlučnou vlastníčkou nehnuteľnosti bola
žalovaná v 2. rade a žalovaný v 1. rade bol pri predaji jej zástupcom. Záujemcom o kúpu
pritom podľa sťažovateľov mali zatajiť, že ich BSM je zrušené.
V súvislosti s touto argumentáciou sťažovatelia poukazujú na účastnícku výpoveď
žalovanej v 2. rade, z ktorej má byť zrejmé, že v predmetnej veci išlo o spoločné konanie
žalovaných s tým, že sama žalovaná v 2. rade sa cítila byť dlžná. Sťažovatelia uvádzajú
takúto citáciu účastníckej výpovede žalovanej v 2. rade:
„ ... ja som sa snažila vykompenzovať časť peňazí tak, že som ich zaslala
navrhovateľke v 2. rade... Neskôr sme predali naše motor. vozidlo Fiat Brava..., a preto sme
aj peniaze z tejto kúpy vrátili navrhovateľom... cítila, že ona má dlh voči navrhovateľom,
preto vracala peniaze navrhovateľom ona, pričom suma 130.000,- Sk bola vrátená z peňazí
za predaj motor. vozidla, ktoré vlastnila s odporcom v 1. rade... sumu 200.000,- Sk, ktorú
sme im vyplatili použila spoločne s odporcom v 1. rade ako zálohu na kúpu iného bytu,
ktorý chceli spolu s manželom kúpiť.“
Sťažovatelia ďalej poukazujú na to, že dlžnú sumu im uhradili sčasti žalovaný
v 1. rade – ktorý vyplnil poštové poukážky a tiež odovzdal sťažovateľke sumu 50 000 Sk;
a sčasti žalovaná v 2. rade – ktorá bola odosielateľkou peňazí zaslaných prostredníctvom
pošty.
Rovnako tak sťažovatelia poukazujú na to, že z vykonaných dôkazov malo vyplynúť,
že žalovaná v 2. rade splnomocnila žalovaného v 1. rade na uzavretie kúpnej zmluvy,
a tiež na prevzatie zálohy v sume 200 000 Sk. V tejto súvislosti poukazujú na listinný dôkaz
z 12. júla 2001, ktorý bol «vlastnoručne podpísaný žalovanou v 2. rade a označený ako
Vypovedanie zmluvy o prevode vlastníctva a kúpnej zmluvy. Z jeho obsahu vyplýva,
že citujem: „Záloha, ktorá bola vyplatená ako preddavok ku kúpnej cene a prevzatá mojim
manželom, ktorého som týmto poverila a to vo výške 200.000,- Sk, bude vyplatená na účet
kupujúceho...“. Tento písomný dôkaz je v priamom rozpore so záverom, ku ktorému dospel
krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku, keď konštatoval: „keďže žalovaná v 2. rade
poprela, že by splnomocnila žalovaného v 1. rade na uzavretie zmluvy o prevode
predmetného bytu, nie je možné dospieť k záveru, žeby zálohu kúpnej ceny z neplatnej
zmluvy nadobudla ona“.
Ak žalovaná v 1. rade nesplnomocnila žalovaného v 2. rade na uzavretie zmluvy,
prečo považovala za potrebné takúto zmluvu vypovedať? A prečo vo výpovedi výslovne
uviedla, že žalovaného poverila prevzatím sumy 200.000,- Sk?».
V sťažnosti sťažovatelia ďalej uvádzajú:
«S prihliadnutím na všetky tieto okolnosti je nepochybné, že z povahy plnenia
žalovaných vyplýva, že obaja konali spoločne a obaja sú tak povinní zaplatiť dlžnú sumu
spoločne a nerozdielne. Vykonaným dokazovaním totiž bolo bez akýchkoľvek pochybností
preukázané, že sťažovatelia sumu, ktorá je predmetom konania, vyplatili žalovaným obom
spoločne.
Žalovaní namietajú nedostatok pasívnej legitimácie na strane žalovanej v 2. rade len
z toho dôvodu, že ich majetok ako manželov bol prepísaný na žalovanú v 2. rade a teda
jedine voči nej by mohol byť nárok sťažovateľov uspokojený. O tom, že u žalovaných ide
o opakovaný koordinovaný postup, ktorého cieľom je spoločne sa obohatiť preukazujú nami
predložené rozhodnutia Okresného súdu Košice - okolie zo dňa 14. 12. 2011 sp. zn.
15 C/55/2010 a Okresného súdu Košice - okolie sp. zn. 5 T 72/10 zo dňa 25. 04. 2012.
V odôvodnení rozhodnutia Okresného súdu Košice-okolie zo dňa 14. 12. 2011
v konaní sp. zn. 15 C/55/2010, v ktorom žalovanými sú rovnako a
, prvostupňový súd konštatoval, že „obrana odporkyne, že neprevzala zálohu
vo výške 3.320,- Eur ona, ale odporca v 1. rade ako jej manžel v konaní neobstojí, nakoľko
bolo preukázané, že tieto finančné prostriedky boli použité na dostavbu rodinného domu
vo vlastníctve odporkyne v 2. rade, odporkyňa v 2. rade súhlasila s podmienkami uzavretia
zmluvy o budúcej zámennej zmluve, bola prítomná pri všetkých jednaniach
s navrhovateľkou a jej manželom, a teda o všetkých skutočnostiach mala vedomosť.
Skutočnosť, že samotný odporca v 1. rade uzavrel dohodu o budúcej zámennej zmluve
s navrhovateľkou potvrdil aj pred vyšetrovateľom PZ zo dňa 15. 02. 2010, zo zápisnice,
ktorú súd na pojednávam oboznámil, kde uviedol, že zastupoval manželku - odporkyňu
v 2. rade, ktorá bola i na stretnutí osobne prítomná. Súd teda obranu odporkyne v 2. rade,
ktorá je manželkou odporcu v 1. rade považoval v konaní za účelovú. V danej veci tak
bezdôvodné obohatenie oboch odporcov obstojí nielen ako obohatenie získané plnením
z neplatného právneho úkonu, ale aj ako majetkový prospech získaný spoločným
nepoctivým konaním v rozpore s dobrými mravmi, teda získaný z nepoctivých zdrojov.
Obaja odporcovia tak získali neoprávnený majetkový prospech vzniknutý plnením bez
právneho dôvodu tým, že prijali preddavok − zálohu od navrhovateľky na plnenie podľa
zmluvy, ktorú účastníci zamýšľali, k uzavretiu ktorej však neprišlo.“».
Sťažovatelia uvádzajú, že Okresný súd Košice-okolie vo veci sp. zn. 15 C 55/2010
rozhodol 14. decembra 2011, pričom v konaní sp. zn. 5 T 72/2010 boli žalovaní právoplatne
odsúdení 21. januára 2013.
Následne sťažovatelia uvádzajú túto argumentáciu:
«V priebehu konania sťažovatelia poukazovali na rozhodnutie Okresného súdu
Košice okolie sp. zn. 5 T 72/10 zo dňa 25. 04. 2012, ktorým boli žalovaní v 1. a 2. rade −
obžalovaní a uznaní vinnými, že na dvore rodinného
domu po predchádzajúcej vzájomnej dohode uviedli do omylu poškodenú tým spôsobom, že
jej prisľúbili výmenu nehnuteľnosti vrátane doplatku vo výške 600.000,- Sk (19.916,35 Eur)
za nehnuteľnosť, vlastníčky , pričom po podpísaní zmluvy o budúcej
zámene nehnuteľnosti, ktorá mala byť splatná do podpísania tejto zmluvy, teda do
30. 09. 2009 od poškodenej vylákali zálohu vo výške 3.320,- Eur, kde však do dnešného dňa
aj napriek výzvam uvedená záloha vrátená nebola a nebola ani podpísaná dohoda
o zámene nehnuteľnosti, čím takto svojim konaním spôsobili pre poškodenú škodu vo výške
3.320,- Eur. Z odôvodnenia citovaného rozhodnutia vyplýva, že „pozornosti súdu tiež
neuniklo, že obžalovaní aj v minulosti mali problémy pri predaji nehnuteľnosti, kde na úkor
poškodených takto získavali peniaze, čo vyplýva z obsahu trestného spisu Okresného súdu
Košice I sp. zn. 1 T 107/2003, a aj keď boli obžalovaní v konečnom dôsledku oslobodení, je
možné vyvodiť minimálne záver, že obžalovaní mali dostatočné skúsenosti s predajom
nehnuteľností. Aj samotná skutočnosť, že obžalovaný podpisoval zmluvy v mene manželky,
napriek tomu, že vedel, že nie je vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti svedčí o ich
podvodnom konaní. Neobstojí ani obrana obžalovanej, že o prevzatí zálohy od poškodenej
nevedela, pretože táto skutočnosť bola vyvrátená výpoveďou poškodenej, ako aj jej
manžela, pričom k odovzdaniu týchto peňazí došlo v rodinnom dome, kde bola aj ona
prítomná.“
Zákonodarca v § 511 OZ upravil vznik pasívnej solidarity okrem iného i v prípade
ak to vyplýva z povahy plnenia. Práve táto možnosť podľa nášho názoru má slúžiť na
ochranu pred premysleným konaním žalovaných, kde sa jedna osoba, ktorá plnenie za inú
prijíma, zbavuje svojho majetku, aby tak nebolo možné priznaný nárok žiadnym spôsobom
uspokojiť. Práve skúmaním povahy prijatého plnenia možno dôjsť k jednoznačnému záveru
o pasívnej solidarite žalovaných. Ako vyplýva z predložených rozhodnutí, žalovaní prijímali
zálohy na kúpnu cenu toho istého bytu od niekoľkých osôb, čím sa na ich úkor obaja
bezdôvodne obohacovali.
Z povahy plnenia vyplýva, že žalovaní mali byť súdom zaviazaní zaplatiť
sťažovateľom dlžnú sumu spoločne a nerozdielne. Táto skutočnosť bola jednoznačne
preukázaná vykonaným dokazovaním.
Napriek uvedenému odporca tieto skutočnosti, ako aj citovaný rozsudok Krajského
súdu v Košiciach z 16. 10. 2013 č. k. 11 Co 198/2012 vydaný v obdobnej veci, nepovažoval
za právne relevantné. Nakoľko Ústavou SR zakotvený a garantovaný princíp právnej istoty
spočíva v predvídateľnosti rozhodnutí súdov v obdobných veciach s čo najmenšími
odchýlkami, odvolací súd tak nerešpektovaním citovaného rozsudku Krajského súdu
v Košiciach narušil právnu istotu sťažovateľov. Nedá sa logicky vysvetliť, prečo v jednej
veci súdy zaviazali žalovaných platiť spoločne a nerozdielne a v inej úplne totožnej
zaviazali platiť len žalovaného v 1. rade.
Za obzvlášť nespravodlivé a neakceptovateľné považujú sťažovatelia to, že oni, ktorí
boli konaním žalovaných poškodení, nakoniec musia platiť náhradu trov právneho
zastúpenia žalovanej v 2. rade v sume 849,36 €. Sami teda žiadne peniaze vzhľadom na
nemajetnosť žalovaného v 1. rade nedostanú, ale zaplatiť 849,36 € právnej zástupkyni
žalovanej v 2. rade budú musieť, keďže exekúcia voči nim by bola úspešná, nakoľko sú
obaja riadne zamestnaní.
... Závery vyvodené súdmi nie sú vo vzťahu k sťažovateľom správne a spravodlivé
a nie sú v súlade ani s relevantnou zákonnou a ústavnou právnou úpravou. ...
Rozhodovanie o pasívnej legitimite žalovaných je integrálnou súčasťou občianskeho
súdneho konania. Otázka pasívnej legitimity a pasívnej solidarity žalovaných dosahuje
ústavnoprávnu dimenziu len vtedy, pokiaľ by v procese interpretácie a aplikácie príslušných
ustanovení všeobecne záväzného právneho predpisu zo strany všeobecného súdu bol
obsiahnutý prvok svojvôle alebo extrémny rozpor s princípom spravodlivosti (napr.
v dôsledku prepiateho formalizmu), či celkom nedostatočného odôvodnenia vydaného
rozhodnutia. Takýto postup všeobecného súdu nemôže byť tolerovaný, lebo predstavuje
v konečnom dôsledku zásah do základného práva účastníka obsiahnutého aj v označených
článkoch sťažovateľom, ktorých porušenie namieta.
Preto - s prihliadnutím na vyššie uvedené listinné dôkazy ako aj s prihliadnutím
na obsah zápisníc zo súdnych pojednávaní - je pre nás nepochopiteľná, nelogická, zjavne
arbitrárna a ústavne neakceptovateľná argumentácia oboch súdov.»
Na tomto základe sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„Základné právo sťažovateľov na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR
a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru..., rozsudkom Krajského
súdu v Košiciach sp. zn. 3 Co/466/2013-335 zo dňa 19. 06. 2014 porušené bolo.
... zrušuje rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3 Co/466/2013-335 zo dňa
19. 06. 2014 a vracia vec Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.
Sťažovateľom priznáva náhradu trov konania v sume 340,90 €..., ktorú je Krajský
súd v Košiciach povinný zaplatiť na účet (advokáta, pozn.) v lehote 2 mesiacov od
doručenia tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní preskúmal sťažnosť z toho hľadiska,
či ju nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu
štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní, ktorej
ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).
Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre
zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia,
ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná
odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd
splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno
posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje,
aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná
odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie
rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija
c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29; Hiro Balani c. Španielsko
z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko
z 19. 2. 1998).
Krajský súd ako odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozsudku z 19. júna 2014,
ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu, uviedol:
„Odvolací súd konštatuje, že medzi účastníkmi nebol sporný skutkový stav
vychádzajúci z okolností, za ktorých bola uzatváraná kúpna zmluva, ďalej zo spôsobu, akým
došlo k odstúpeniu od zmluvy, ani okolností zaplatenia zálohy kúpnej ceny a čiastočného
vrátenia kúpnej ceny, resp. započítania pohľadávok voči nevrátenej kúpnej cene.
Predmetom odvolania je právne posúdenie otázky, či povinnosť vrátiť žalobcom
sumu 3.983,27 eur (120.000,- Sk) spočíva iba na žalovanom v 1. rade, alebo tu existuje
povinnosť oboch žalovaných zaplatiť žalobcom dlžnú sumu spoločne a nerozdielne.
Odvolací súd poukazuje na to, že v uznesení 29. 01. 2010 č. k. 3 Co/238/2009-144
vyslovil právny názor vo vzťahu k prejednávanej veci, ktorým bol súd prvého stupňa viazaný
Súd prvého stupňa riadne a úplne zistil skutkový stav veci, tento zistený skutkový stav
podradil pod relevantné ustanovenia hmotného práva a vo veci správne rozhodol. Dôvody
rozhodnutia sú jasné, logické a zrozumiteľné. Odvolací súd nezistil existenciu takých vád
konania, ktoré by odôvodňovali zrušenie rozhodnutia podľa § 221 ods. 1 O. s. p. Odvolací
súd konštatuje správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia, s ktorými sa v celom rozsahu
stotožňuje (§ 219 ods. 2 O. s. p.).
Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa v tom, že
zmluva o prevode vlastníctva bytu uzavretá 28. 02. 2001 je absolútne neplatná. Tento záver
vychádza zo skutočnosti, že výlučnou vlastníčkou bytu na bola žalovaná
v 2. rade a žalovaný v 1. rade, ktorý pri podpisovaní vystupoval ako jej splnomocnenec
nemal udelené písomné plnomocenstvo na tento úkon, ktoré vyžaduje zákon. Pre
nedodržanie písomnej formy nedošlo k účinnému právnemu úkonu prevodu vlastníckeho
práva. Súd prvého stupňa tiež správne vyhodnotil skutočnosť, že žalovaní v 1. a 2. rade mali
zrušené bezpodielové spoluvlastníctvo manželov. Za tejto situácie, ak zálohu, kúpnej ceny
v sume 200.000,- Sk prevzal výlučne sám žalovaný v 1. rade, nemohol u žalovanej v 2. rade
vzniknúť záväzok z bezdôvodného obohatenia podľa § 457 Občianskeho zákonníka.
Podľa § 457 OZ ak je zmluva neplatná, alebo ak bola zrušená je každý z účastníkov
povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal.
Podľa § 451 ods. 1, 2 OZ, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie
vydať. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho
dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý
odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.
Keďže žalovaná v 2. rade poprela, že by splnomocnila žalovaného v 1. rade
na uzavretie zmluvy o prevode predmetného bytu, nie je možné dospieť k záveru, žeby
zálohu kúpnej ceny z neplatnej zmluvy nadobudla ona. Je nepochybné, že zálohu kúpnej
ceny 200.000,- Sk prevzal žalovaný v 1. rade, u ktorého tak došlo k vzniku bezdôvodného
obohatenia ako majetkového prospechu získaného plnením bez právneho dôvodu.
Na tejto skutočnosti nič nemení ani neskoršie poskytnutie čiastočných plnení
zo strany žalovanej v 2. rade. Vzhľadom na zrušené BSM žalovaných v 1. a 2. rade, tieto
plnenia zakladajú vzťah medzi žalovaným v 1. rade a žalovanou v 2. rade.
Podstatná odvolacia námietka žalobcov smerujúca k záveru, že žalovaní sú povinní
zaplatiť im žalovanú sumu spoločne a nerozdielne, nemá oporu v zistenom skutkovom stave
ani v ustanoveniach hmotného práva.
Solidarita veriteľov spočívajúca v tom, že veriteľ je oprávnený požadovať plnenie od
ktoréhokoľvek z nich (§ 511 ods. 1 OZ), je daná len v prípade, ak je takéto plnenie
ustanovené právnym predpisom, alebo rozhodnutím súdu, alebo je dohodnuté medzi
účastníkmi, alebo ak to vyplýva z povahy plnenia.
Pasívna solidarita sa uplatňuje v rámci bezpodielového spoluvlastníctva manželov
(§ 145 ods. 2 OZ), avšak žalovaní v 1. a 2. rade majú bezpodielové spoluvlastníctvo
zrušené. Pokiaľ žalobcovia namietali, že žalovaní boli zaviazaní solidárne na zaplatenie
žalovanej sumy v konaní pred Okresným súdom Košice-okolie pod sp. zn. 15 C/55/2010, k
tomu odvolací súd uvádza, že v uvedenej veci pasívna solidarita žalovaných vyplývala z
toho, že šlo o konanie, ktoré bolo v trestnom kopaní právoplatne posúdené ako trestný čin.
Z uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne
správny podľa § 219 ods. 1 O. s. p. Ako vecne správne posúdil aj rozhodnutie súdu prvého
stupňa o trovách konania.“
Ústavný súd pri preskúmavaní napadnutého rozsudku krajského súdu vychádzal
zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí
prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05,
III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska
predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku
komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového,
ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania
Ústavný súd preto preskúmal aj rozsudok okresného súdu č. k. 13 C 319/2004-277
z 30. januára 2013, ktorým tento zaviazal žalovaného v 1. rade zaplatiť sťažovateľom
3 983,27 € s príslušenstvom, a návrh voči žalovanej v 2. rade zamietol. Okresný súd
v odôvodnení rozsudku uviedol tieto právne závery:
„Vykonaným dokazovaním súd dospel k záveru, že kúpna zmluva o prevode
vlastníctva bytu č. 4 na 1. poschodí bytového domu v ,
spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach a zariadeniach a spoluvlastníckeho
podielu na pozemku, uzavretá dňa 28. 2. 2001 medzi odporkyňou v 2. rade a navrhovateľom
v 1. rade je absolútne neplatná, pretože túto kúpnu zmluvu v mene odporkyne v 2. rade ako
výlučnej vlastníčky tejto nehnuteľnosti uzavrel a podpísal odporca v 1. rade, hoci na to
od odporkyne v 2. rade nemal písomné plnomocenstvo. Zálohu kúpnej ceny vo výške
200.000,- Sk prevzal od navrhovateľov odporca v 1. rade dňa 13. 2. 2001, ktorý si ju
ponechal pre vlastnú potrebu. Tým, že je predmetná kúpna zmluva neplatná, je odporca
v 1. rade povinný sumu, ktorú prevzal ako zálohu, vrátiť navrhovateľom. Zo zálohy
200.000,- Sk vrátila odporkyňa v 2. rade navrhovateľom sumu 30.000,- Sk, čo navrhovatelia
nepopierali, sumu 50.000,- Sk si navrhovatelia platne započítali ku dňu 30. 9. 2003, pretože
navrhovatelia nemajú zrušené BSM a finančné prostriedky použité na zloženie zálohy patrili
do BSM navrhovateľov. Takto zo zálohy vyplatenej navrhovateľmi v sume 200.000,- Sk
odporcovi v 1. rade, zostal odporca v 1. rade dlžný navrhovateľom sumu 120.000,- Sk.
Odporca v 1. rade síce tvrdil, že navrhovateľka v 2. rade dňa 6. 2. 2002 od neho prevzala
sumu 130.000,- Sk, avšak túto skutočnosť súdu riadne nepreukázal jednak vzhľadom na
závery znalca vo vyššie citovanom trestnom konaní týkajúcom sa predmetného príjmového
dokladu a jednak na to, že dňa 6. 2. 2002 bola navrhovateľka v 2. rade v práci nepretržite
od 6.00 hod. do 18.00 hod., a nemohla byť preto v tento deň na obed, prípadne popoludní
pred domom odporcu v 1. rade, kde malo dôjsť k odovzdaniu peňazí. Súd vyhodnotil ako
spochybniteľné výpovede svedkov , ktorí vykonávali brigádnické práce
pre odporcu v 1. rade a rozporne vypovedali ohľadne prepočítavania peňazí
navrhovateľkou v 2. rade. Čo sa týka námietky premlčania nároku navrhovateľov
uplatnenej v konaní odporcami, súd má za to, že tento nárok navrhovateľov nie
je premlčaný s poukazom na ust. § 107 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka. Navrhovateľka
v 2. rade uplatnila nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia dňa 11. 6. 2002
v premlčacej lehote v trestnom konaní, v tomto riadne pokračovala, pričom 2-ročná
subjektívna lehota jej začala plynúť dňa 13. 2. 2001, keď odporca v 1. rade prevzal
od navrhovateľov zálohu 200.000,- Sk. Trestné konanie bolo právoplatne ukončené dňa
11. 6. 2005, keď navrhovateľka v 2. rade bola odkázaná so svojim nárokom na konanie
vo veciach občianskoprávnych. Keďže žalobu podali navrhovatelia na súde dňa 3. 8. 2004
počas spočívania premlčacej lehoty, ktorá neplynula podľa ust. § 112 ods. 1 Občianskeho
zákonníka od 11. 6. 2002 do 11. 6. 2005, nie je nárok navrhovateľov premlčaný.
Tým, že navrhovateľka v 2. rade uplatnila nárok na vrátenie poskytnutej zálohy voči
odporcom dňa 11. 6. 2002 a jej manželstvo s navrhovateľom v 1. rade stále právne trvá,
uplatnila toto právo aj za navrhovateľa v 1. rade, keďže podľa § 145 ods. 2 Občianskeho
zákonníka z právnych úkonov týkajúcich sa spoločných vecí sú oprávnení a povinní obaja
manželia spoločne a nerozdielne.
Čo sa týka námietky odporcov, že navrhovatelia si uplatňujú svoj nárok voči nim
titulom neplatnej kúpnej zmluvy, hoci spočiatku si uplatňovali titulom odstúpenia od kúpnej
zmluvy, súd poznamenáva, že nejde o zmenu žaloby, keďže oba nároky súd posúdil ako
nároky z bezdôvodného obohatenia podľa ust. § 451 a nasledujúcich Občianskeho
zákonníka upravujúce bezdôvodné obohatenia.
Keďže BSM odporcov bolo právoplatne zrušené rozsudkom Okresného súdu Košice I
a vyporiadané ešte dňa 28. 12. 2000, nemohla suma prevzatá odporcom v 1. rade dňa
13. 2. 2001 patriť do BSM odporcov v 1. a 2. rade. Na základe takto zisteného skutkového
stavu a v súlade s vyššie citovanými zákonnými ustanoveniami súd zaviazal odporcu
v 1. rade na zaplatenie žalovanej sumy navrhovateľom spoločne a nerozdielne a voči
odporkyni v 2. rade návrh zamietol, pretože odporkyňa v 2. rade nie je pasívne
legitimovaná v tomto spore.“
Okresný súd výrok rozsudku, ktorým priznal žalovanej v 2. rade právo na náhradu
trov konania voči sťažovateľom, odôvodnil takto:
„O trovách konania vo vzťahu navrhovateľov v 1. a 2. rade a odporkyne v 2. rade
súd rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O. s. p. a priznal úspešnej odporkyni v 2. rade právo
na náhradu trov právneho zastúpenia v sume 849,36 EUR voči neúspešným navrhovateľom.
Tieto trovy súd určil podľa vyhlášky č. 655/2004 Z. z. a hodnotu 1 úkonu podľa § 10 ods. 1
a § 13 ods. 2 cit. vyhlášky a priznal tak právnej zástupkyni odporkyne v 2. rade odmenu za
tieto právne úkony právnej pomoci: 4 úkony po 112,86 EUR - príprava a prevzatie...
zastupovanie na pojednávaní v dňoch 24. 10. 2007, 20. 10. 2008, podanie odvolania dňa
29. 5. 2009, 1 úkon po 28,22 EUR - zastupovanie na pojednávaní dňa 9. 4. 2008, ktoré bolo
iba odročené, 4 úkony po 70,54 EUR - zastupovanie na pojednávaní v dňoch 16. 1. 2012,
9. 1. 2013, 30. 1. 2013, vyjadrenie vo veci zo dňa 20. 6. 2012, 1 úkon po 17,64 EUR
za zastupovanie na pojednávaní dňa 20. 6. 2012, ktoré bolo iba odročené, režijný paušál
2 x 5,91 EUR, 2 x 6,31 EUR, 1 x 6,95 EUR, 3 x 7,63 EUR, 2 x 7,81 EUR. Tieto trovy súd
navrhovatelia v 1. a 2. rade povinní zaplatiť právnej zástupkyni odporkyne v 2. rade
podľa ust. § 149 ods. 1 O. s. p.“
Sťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu z 19. júna 2014.
Poukazuje na to, že krajský súd sa dostatočne nevysporiadal s jeho odvolacou
argumentáciou, predovšetkým nevyhodnotil existenciu pasívnej solidarity podľa § 511
Občianskeho zákonníka, na základe ktorej žalovaní mali byť zaviazaní na zaplatenie
peňažnej sumy spoločne a nerozdielne, keďže to vyplýva z povahy plnenia.
Krajský súd v napadnutom rozsudku poukázal na obsah odvolacej argumentácie
sťažovateľov a uviedol, že rozhodujúcou skutočnosťou bolo vyhodnotiť, či povinnosť vrátiť
uplatnenú peňažnú sumu spočíva na žalovanom v 1. rade, alebo je potrebné túto povinnosť
uložiť obom žalovaným spoločne a nerozdielne. Krajský súd poukázal na dôvody rozsudku
okresného súdu, ktoré považoval za „jasné, logické a zrozumiteľné“. Za rozhodujúce
právne závery považoval krajský súd to, že zmluva o prevode vlastníctva bytu z 28. februára
2001 je absolútne neplatná, keďže výlučnou vlastníčkou predmetného bytu bola žalovaná
v 2. rade a žalovaný v 1. rade konajúci pri podpise zmluvy ako splnomocnenec žalovanej
v 2. rade nemal ňou udelené písomné splnomocnenie, ktoré na uvedený právny úkon
vyžadoval zákon. Následne krajský súd poukázal na to, že žalovaní mali zrušené
a vyporiadané BSM a zálohu kúpnej ceny prevzal žalovaný v 1. rade, preto u žalovanej
v 2. rade nemohol vzniknúť záväzok z bezdôvodného obohatenia. K možnej aplikácii § 511
Občianskeho zákonníka krajský súd uviedol, že pasívna solidarita vzniká v rámci BSM, čo
nemožno vztiahnuť na žalovaných, a taktiež pokiaľ išlo o rozhodnutie vo veci vedenej
Okresným súdom Košice-okolie pod sp. zn. 15 C 55/2010, krajský súd poukázal na to, že
skutok žalovaných, ktorý sa týkal uvedeného konania, bol v trestnom konaní právoplatne
posúdený ako trestný čin.
Pokiaľ ide o námietku sťažovateľov týkajúcu sa ich povinnosti nahradiť trovy
konania (849,36 €) žalovanej v 2. rade – okresný súd v rozsudku aplikoval § 142 ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku s prihliadnutím na zásadu úspechu, keďže žalovaná
v 2. rade bola v konaní úspešná v plnom rozsahu.
S poukazom na uvedené ústavný súd v prvom rade považuje za potrebné uviesť,
že pripúšťa značnú argumentačnú váhu námietok sťažovateľov. V tejto súvislosti však
zároveň poukazuje na to, že jeho úlohou nie je posudzovať vhodnosť a účelnosť výkladu
príslušného právneho predpisu všeobecným súdom (m. m. II. ÚS 696/2015,
II. ÚS 837/2015, II. ÚS 183/2016), rovnako tak nie je jeho úlohou vylepšovať a dopĺňať
odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 33/2010, IV. ÚS 337/2012)
alebo zjednocovať judikatúru všeobecných súdov (m. m. I. ÚS 18/08, II. ÚS 152/2011,
III. ÚS 291/2015, II. ÚS 329/2015). Ústavný súd pripomína, že je oprávnený hodnotiť len
to, či v konkrétnej veci uskutočnený výklad právnej normy je ústavne udržateľný, t. j. či nie
je arbitrárny (svojvoľný) alebo zjavne neodôvodnený.
Ústavný súd takto konštatuje, že právne závery krajského súdu v napadnutom
rozsudku v spojení s rozsudkom okresného súdu z 30. januára 2013 predstavujú jeden
z možných výkladov príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka (predovšetkým § 40
ods. 1, § 46 ods. 1, § 451 ods. 1 a 2), nemožno im vytknúť nelogickosť, vnútornú
rozpornosť, rešpektujú zmysel a účel uvedených ustanovení a ako celok nie sú arbitrárne.
Odôvodnenie napadnutého rozsudku v spojení s rozsudkom okresného súdu poskytuje
prijateľný podklad pre jeho výrok − ktorým návrh sťažovateľov voči žalovanej v 2. rade bol
zamietnutý a bolo jej priznané právo na náhradu trov konania − takto právne závery
krajského súdu v spojení s okresným súdom nie sú ani zjavne neodôvodnené, preto sú
ústavne akceptovateľné. Ústavný súd tiež konštatuje, že právne závery, ktoré krajský súd
v spojení s okresným súdom vyvodili zo zistených skutkových okolností, predstavujú jeden
z možných spôsobov právneho hodnotenia zisteného skutkového stavu, ktoré sú ústavne
udržateľné.
Na tomto základe ústavný súd sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľov v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd
už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. októbra 2016