Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 752/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. októbra 2016

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej

(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpených advokátom

JUDr. Milanom Slebodníkom, Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušenia ich

základného práva podľa a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Košiciach sp. zn. z 19. júna 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť a o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. októbra 2014

doručená sťažnosť a , obaja bytom

(ďalej len „sťažovateľ“, „sťažovateľka“; spolu len „sťažovatelia“), vo veci namietaného

porušenia ich základného práva podľa (ďalej len

„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej „krajský súd“)

sp. zn. z 19. júna 2014 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

Sťažovatelia si uplatnili voči (ďalej len „žalovaný

v 1. rade“) a (ďalej len „žalovaná v 2. rade“; spolu len „žalovaní“) nárok

na zaplatenie 3 983,27 € s príslušenstvom. V predmetnej veci rozhodol Okresný súd

Košice I (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom sp. zn. z 23. februára 2009

tak, že žalovaných zaviazal spoločne a nerozdielne zaplatiť sťažovateľom uplatnenú sumu.

Žalovaní podali proti rozsudku okresného súdu odvolanie, o ktorom rozhodol krajský

súd uznesením sp. zn. z 29. januára 2010 tak, že tento rozsudok zrušil

a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Po vrátení veci rozhodol okresný súd rozsudkom sp. zn. z 30. januára

2013 tak, že žalovaného v 1. rade zaviazal zaplatiť sťažovateľom spoločne a nerozdielne

sumu 3 983,27 s príslušenstvom a návrh voči žalovanej v 2. rade zamietol. O trovách

konania rozhodol tak, že žalovaného v 1. rade zaviazal nahradiť trovy konania

sťažovateľom a sťažovateľov zaviazal nahradiť trovy konania žalovanej v 2. rade.

Proti tomuto rozsudku okresného súdu podali sťažovatelia odvolanie, o ktorom

rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom z 19. júna 2014 tak, že rozsudok okresného

súdu potvrdil.

Sťažovatelia namietajú, že krajský súd napadnutým rozsudkom v spojení

s rozsudkom okresného súdu z 30. januára 2013 – vo výroku, ktorým zamietol návrh voči

žalovanej v 2. rade a ktorým jej priznal právo na náhradu trov konania voči sťažovateľom,

porušil označené práva podľa a dohovoru. Podľa sťažovateľov skutkové a právne

závery konajúcich súdov, ktoré tvoria podklad uvedených výrokov, sú zjavne neodôvodnené

a arbitrárne.

Sťažovatelia spochybňujú právny záver okresného súdu, podľa ktorého suma

prevzatá žalovaným v 1. rade 13. februára 2001 nemohla patriť do bezpodielového

spoluvlastníctva manželov (ďalej aj „BSM“) žalovaných, keďže toto bolo právoplatne

zrušené 28. decembra 2000. Poukazujú tiež na záver krajského súdu, podľa ktorého pokiaľ

žalovaní boli solidárne zaviazaní na zaplatenie špecifikovanej sumy v konaní vedenom

Okresným súdom Košice-okolie pod sp. zn. , bolo to z dôvodu, že pasívna

solidarita žalovaných vyplývala z toho, že išlo o konanie, ktoré bolo v trestnom konaní

právoplatne posúdené ako trestný čin.

Sťažovatelia poukazujú na to, že uplatnená suma predstavuje nezaplatenú časť zálohy

kúpnej ceny bytu vo výlučnom vlastníctve žalovanej v 2. rade. Spočiatku sa žalovaní bránili

tvrdením, že uplatnenú sumu sťažovateľom vrátili, pričom na preukázanie tohto tvrdenia

žalovaní predložili „sfalšované listinné dôkazy a navrhli vypočuť falošných svedkov.“

Nakoniec sťažovatelia boli v konaní úspešní, hoci „v konečnom dôsledku... spor prehrali.

Majetok žalovaných je totiž po zrušení ich bezpodielového spoluvlastníctva manželov

prepísaný na žalovanú v 2. rade. ktorá je riadne zamestnaná. Žalovaný v 1. rade je

nemajetný a bez akéhokoľvek príjmu.“.

Sťažovatelia ďalej uvádzajú:

„Zrušenie bezpodielového spoluvlastníctva umožnilo žalovaným opakovane

naplánovať spoločné podvody, ktorých podstatou bolo, že vystupovali ako manželia, pričom

zálohy za predaj nehnuteľnosti, ktorá patrila výlučne žalovanej v 2. rade preberal žalovaný

v 1. rade. Žalovaní pritom pri jednaniach kupujúcim zamlčujú, že ich bezpodielové

spoluvlastníctvo manželov bolo zrušené. Až v priebehu súdnych konaní túto skutočnosť

oznámia a žalovaná v 2. rade sa začne brániť tým, že žalovaného v 1. rade na prevzatie

zálohy nesplnomocnila, preto by k vráteniu peňazí mal byť zaviazaný len on. Ak by však

spoločné konanie žalovaných bolo vedené poctivým zámerom, nezáležalo by im na tom,

ktorý z nich bude na vrátenie peňažnej zálohy zaviazaný. Obaja si však veľmi dobre

uvedomujú, že takto poškodení nemajú žiadnu šancu domôcť sa vymoženia dlžnej sumy.

Rovnako oklamali nielen sťažovateľov, ale aj , ktorá im poskytla zálohu

3.320,- Eur, ďalej manželov , ktorí im poskytli dokonca

110.035,- Eur. zase žalovaný v 1. rade presvedčil, aby ho splnomocnila

na predaj bytu, pričom ju takto pripravil o 585.153,- Sk. Tieto skutky boli predmetom

trestných konaní pred Okresným súdom Košice I č. k. a pred Okresným súdom

Košice - okolie č. k. . Ide pritom o prípady, o ktorých sa sťažovatelia dozvedeli

náhodou, je možné, že žalovaný podviedli podstatne viac ľudí. Aj keď v tomto prípade,

v prípade pani aj v prípade manželov boli žalovaní napokon

súdom oslobodení spod obžaloby, svedčí to viac o ich šikovnosti pri podvádzaní ako o tom,

že týchto ľudí neoklamali.

Za takýchto okolností, kedy je zrejme, že obaja žalovaní majú vopred pripravené

a naplánované ako nevinných ľudí oberú pri opakovaných predajoch nehnuteľnosti

o peniaze, považujú sťažovatelia za krajne nespravodlivé a arbitrárne právne závery

okresného a krajského súdu, podľa ktorých nemá oporu v zistenom skutkovom stave ani

v ustanoveniach hmotného práva, že žalovaní by mali byť povinní zaplatiť im dlžnú sumu

spoločne a nerozdielne. Takýmto výkladom poskytli súdy žalovaným možnosť pripraviť

aj ďalšie osoby o peniaze a to bez akéhokoľvek postihu. Preto tento právny záver súdov

nemožno považovať za presvedčivý ani logický.“

Podľa sťažovateľov žalovaní mali byť podľa zaviazaní

spoločne a nerozdielne vzhľadom na to, že to vyplýva z povahy plnenia. Žalovaní sú

manželia a pri predaji bytu vystupovali spoločne, výlučnou vlastníčkou nehnuteľnosti bola

žalovaná v 2. rade a žalovaný v 1. rade bol pri predaji jej zástupcom. Záujemcom o kúpu

pritom podľa sťažovateľov mali zatajiť, že ich BSM je zrušené.

V súvislosti s touto argumentáciou sťažovatelia poukazujú na účastnícku výpoveď

žalovanej v 2. rade, z ktorej má byť zrejmé, že v predmetnej veci išlo o spoločné konanie

žalovaných s tým, že sama žalovaná v 2. rade sa cítila byť dlžná. Sťažovatelia uvádzajú

takúto citáciu účastníckej výpovede žalovanej v 2. rade:

„ ... ja som sa snažila vykompenzovať časť peňazí tak, že som ich zaslala

navrhovateľke v 2. rade... Neskôr sme predali naše motor. vozidlo Fiat Brava..., a preto sme

aj peniaze z tejto kúpy vrátili navrhovateľom... cítila, že ona má dlh voči navrhovateľom,

preto vracala peniaze navrhovateľom ona, pričom suma 130.000,- Sk bola vrátená z peňazí

za predaj motor. vozidla, ktoré vlastnila s odporcom v 1. rade... sumu 200.000,- Sk, ktorú

sme im vyplatili použila spoločne s odporcom v 1. rade ako zálohu na kúpu iného bytu,

ktorý chceli spolu s manželom kúpiť.“

Sťažovatelia ďalej poukazujú na to, že dlžnú sumu im uhradili sčasti žalovaný

v 1. rade – ktorý vyplnil poštové poukážky a tiež odovzdal sťažovateľke sumu 50 000 Sk;

a sčasti žalovaná v 2. rade – ktorá bola odosielateľkou peňazí zaslaných prostredníctvom

pošty.

Rovnako tak sťažovatelia poukazujú na to, že z vykonaných dôkazov malo vyplynúť,

že žalovaná v 2. rade splnomocnila žalovaného v 1. rade na uzavretie kúpnej zmluvy,

a tiež na prevzatie zálohy v sume 200 000 Sk. V tejto súvislosti poukazujú na listinný dôkaz

z 12. júla 2001, ktorý bol «vlastnoručne podpísaný žalovanou v 2. rade a označený ako

Vypovedanie zmluvy o prevode vlastníctva a kúpnej zmluvy. Z jeho obsahu vyplýva,

že citujem: „Záloha, ktorá bola vyplatená ako preddavok ku kúpnej cene a prevzatá mojim

manželom, ktorého som týmto poverila a to vo výške 200.000,- Sk, bude vyplatená na účet

kupujúceho...“. Tento písomný dôkaz je v priamom rozpore so záverom, ku ktorému dospel

krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku, keď konštatoval: „keďže žalovaná v 2. rade

poprela, že by splnomocnila žalovaného v 1. rade na uzavretie zmluvy o prevode

predmetného bytu, nie je možné dospieť k záveru, žeby zálohu kúpnej ceny z neplatnej

zmluvy nadobudla ona“.

Ak žalovaná v 1. rade nesplnomocnila žalovaného v 2. rade na uzavretie zmluvy,

prečo považovala za potrebné takúto zmluvu vypovedať? A prečo vo výpovedi výslovne

uviedla, že žalovaného poverila prevzatím sumy 200.000,- Sk?».

V sťažnosti sťažovatelia ďalej uvádzajú:

«S prihliadnutím na všetky tieto okolnosti je nepochybné, že z povahy plnenia

žalovaných vyplýva, že obaja konali spoločne a obaja sú tak povinní zaplatiť dlžnú sumu

spoločne a nerozdielne. Vykonaným dokazovaním totiž bolo bez akýchkoľvek pochybností

preukázané, že sťažovatelia sumu, ktorá je predmetom konania, vyplatili žalovaným obom

spoločne.

Žalovaní namietajú nedostatok pasívnej legitimácie na strane žalovanej v 2. rade len

z toho dôvodu, že ich majetok ako manželov bol prepísaný na žalovanú v 2. rade a teda

jedine voči nej by mohol byť nárok sťažovateľov uspokojený. O tom, že u žalovaných ide

o opakovaný koordinovaný postup, ktorého cieľom je spoločne sa obohatiť preukazujú nami

predložené rozhodnutia Okresného súdu Košice - okolie zo dňa 14. 12. 2011 sp. zn.

a Okresného súdu Košice - okolie sp. zn. zo dňa 25. 04. 2012.

V odôvodnení rozhodnutia Okresného súdu Košice-okolie zo dňa 14. 12. 2011

v konaní sp. zn. , v ktorom žalovanými sú rovnako a

, prvostupňový súd konštatoval, že „obrana odporkyne, že neprevzala zálohu

vo výške 3.320,- Eur ona, ale odporca v 1. rade ako jej manžel v konaní neobstojí, nakoľko

bolo preukázané, že tieto finančné prostriedky boli použité na dostavbu rodinného domu

vo vlastníctve odporkyne v 2. rade, odporkyňa v 2. rade súhlasila s podmienkami uzavretia

zmluvy o budúcej zámennej zmluve, bola prítomná pri všetkých jednaniach

s navrhovateľkou a jej manželom, a teda o všetkých skutočnostiach mala vedomosť.

Skutočnosť, že samotný odporca v 1. rade uzavrel dohodu o budúcej zámennej zmluve

s navrhovateľkou potvrdil aj pred vyšetrovateľom PZ zo dňa 15. 02. 2010, zo zápisnice,

ktorú súd na pojednávam oboznámil, kde uviedol, že zastupoval manželku - odporkyňu

v 2. rade, ktorá bola i na stretnutí osobne prítomná. Súd teda obranu odporkyne v 2. rade,

ktorá je manželkou odporcu v 1. rade považoval v konaní za účelovú. V danej veci tak

bezdôvodné obohatenie oboch odporcov obstojí nielen ako obohatenie získané plnením

z neplatného právneho úkonu, ale aj ako majetkový prospech získaný spoločným

nepoctivým konaním v rozpore s dobrými mravmi, teda získaný z nepoctivých zdrojov.

Obaja odporcovia tak získali neoprávnený majetkový prospech vzniknutý plnením bez

právneho dôvodu tým, že prijali preddavok − zálohu od navrhovateľky na plnenie podľa

zmluvy, ktorú účastníci zamýšľali, k uzavretiu ktorej však neprišlo.“».

Sťažovatelia uvádzajú, že Okresný súd Košice-okolie vo veci sp. zn.

rozhodol 14. decembra 2011, pričom v konaní sp. zn. boli žalovaní právoplatne

odsúdení 21. januára 2013.

Následne sťažovatelia uvádzajú túto argumentáciu:

«V priebehu konania sťažovatelia poukazovali na rozhodnutie Okresného súdu

Košice okolie sp. zn. zo dňa 25. 04. 2012, ktorým boli žalovaní v 1. a 2. rade −

obžalovaní a uznaní vinnými, že na dvore rodinného

domu po predchádzajúcej vzájomnej dohode uviedli do omylu poškodenú tým spôsobom, že

jej prisľúbili výmenu nehnuteľnosti vrátane doplatku vo výške 600.000,- Sk (19.916,35 Eur)

za nehnuteľnosť, vlastníčky , pričom po podpísaní zmluvy o budúcej

zámene nehnuteľnosti, ktorá mala byť splatná do podpísania tejto zmluvy, teda do

30. 09. 2009 od poškodenej vylákali zálohu vo výške 3.320,- Eur, kde však do dnešného dňa

aj napriek výzvam uvedená záloha vrátená nebola a nebola ani podpísaná dohoda

o zámene nehnuteľnosti, čím takto svojim konaním spôsobili pre poškodenú škodu vo výške

3.320,- Eur. Z odôvodnenia citovaného rozhodnutia vyplýva, že „pozornosti súdu tiež

neuniklo, že obžalovaní aj v minulosti mali problémy pri predaji nehnuteľnosti, kde na úkor

poškodených takto získavali peniaze, čo vyplýva z obsahu trestného spisu Okresného súdu

Košice I sp. zn. , a aj keď boli obžalovaní v konečnom dôsledku oslobodení, je

možné vyvodiť minimálne záver, že obžalovaní mali dostatočné skúsenosti s predajom

nehnuteľností. Aj samotná skutočnosť, že obžalovaný podpisoval zmluvy v mene manželky,

napriek tomu, že vedel, že nie je vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti svedčí o ich

podvodnom konaní. Neobstojí ani obrana obžalovanej, že o prevzatí zálohy od poškodenej

nevedela, pretože táto skutočnosť bola vyvrátená výpoveďou poškodenej, ako aj jej

manžela, pričom k odovzdaniu týchto peňazí došlo v rodinnom dome, kde bola aj ona

prítomná.“

Zákonodarca v upravil vznik pasívnej solidarity okrem iného i v prípade

ak to vyplýva z povahy plnenia. Práve táto možnosť podľa nášho názoru má slúžiť na

ochranu pred premysleným konaním žalovaných, kde sa jedna osoba, ktorá plnenie za inú

prijíma, zbavuje svojho majetku, aby tak nebolo možné priznaný nárok žiadnym spôsobom

uspokojiť. Práve skúmaním povahy prijatého plnenia možno dôjsť k jednoznačnému záveru

o pasívnej solidarite žalovaných. Ako vyplýva z predložených rozhodnutí, žalovaní prijímali

zálohy na kúpnu cenu toho istého bytu od niekoľkých osôb, čím sa na ich úkor obaja

bezdôvodne obohacovali.

Z povahy plnenia vyplýva, že žalovaní mali byť súdom zaviazaní zaplatiť

sťažovateľom dlžnú sumu spoločne a nerozdielne. Táto skutočnosť bola jednoznačne

preukázaná vykonaným dokazovaním.

Napriek uvedenému odporca tieto skutočnosti, ako aj citovaný rozsudok Krajského

súdu v Košiciach z 16. 10. 2013 č. k. vydaný v obdobnej veci, nepovažoval

za právne relevantné. Nakoľko SR zakotvený a garantovaný princíp právnej istoty

spočíva v predvídateľnosti rozhodnutí súdov v obdobných veciach s čo najmenšími

odchýlkami, odvolací súd tak nerešpektovaním citovaného rozsudku Krajského súdu

v Košiciach narušil právnu istotu sťažovateľov. Nedá sa logicky vysvetliť, prečo v jednej

veci súdy zaviazali žalovaných platiť spoločne a nerozdielne a v inej úplne totožnej

zaviazali platiť len žalovaného v 1. rade.

Za obzvlášť nespravodlivé a neakceptovateľné považujú sťažovatelia to, že oni, ktorí

boli konaním žalovaných poškodení, nakoniec musia platiť náhradu trov právneho

zastúpenia žalovanej v 2. rade v sume 849,36 €. Sami teda žiadne peniaze vzhľadom na

nemajetnosť žalovaného v 1. rade nedostanú, ale zaplatiť 849,36 € právnej zástupkyni

žalovanej v 2. rade budú musieť, keďže exekúcia voči nim by bola úspešná, nakoľko sú

obaja riadne zamestnaní.

... Závery vyvodené súdmi nie sú vo vzťahu k sťažovateľom správne a spravodlivé

a nie sú v súlade ani s relevantnou zákonnou a ústavnou právnou úpravou. ...

Rozhodovanie o pasívnej legitimite žalovaných je integrálnou súčasťou občianskeho

súdneho konania. Otázka pasívnej legitimity a pasívnej solidarity žalovaných dosahuje

ústavnoprávnu dimenziu len vtedy, pokiaľ by v procese interpretácie a aplikácie príslušných

ustanovení všeobecne záväzného právneho predpisu zo strany všeobecného súdu bol

obsiahnutý prvok svojvôle alebo extrémny rozpor s princípom spravodlivosti (napr.

v dôsledku prepiateho formalizmu), či celkom nedostatočného odôvodnenia vydaného

rozhodnutia. Takýto postup všeobecného súdu nemôže byť tolerovaný, lebo predstavuje

v konečnom dôsledku zásah do základného práva účastníka obsiahnutého aj v označených

článkoch sťažovateľom, ktorých porušenie namieta.

Preto - s prihliadnutím na vyššie uvedené listinné dôkazy ako aj s prihliadnutím

na obsah zápisníc zo súdnych pojednávaní - je pre nás nepochopiteľná, nelogická, zjavne

arbitrárna a ústavne neakceptovateľná argumentácia oboch súdov.»

Na tomto základe sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľov na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 SR

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru..., rozsudkom Krajského

súdu v Košiciach sp. zn. -335 zo dňa 19. 06. 2014 porušené bolo.

... zrušuje rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. -335 zo dňa

19. 06. 2014 a vracia vec Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.

Sťažovateľom priznáva náhradu trov konania v sume 340,90 €..., ktorú je Krajský

súd v Košiciach povinný zaplatiť na účet (advokáta, pozn.) v lehote 2 mesiacov od

doručenia tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní preskúmal sťažnosť z toho hľadiska,

či ju nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu

štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní, ktorej

ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (,

, ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces ().

Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre

zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia,

ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná

odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd

splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno

posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje,

aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná

odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie

rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija

c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29; Hiro Balani c. Španielsko

z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko

z 19. 2. 1998).

Krajský súd ako odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozsudku z 19. júna 2014,

ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu, uviedol:

„Odvolací súd konštatuje, že medzi účastníkmi nebol sporný skutkový stav

vychádzajúci z okolností, za ktorých bola uzatváraná kúpna zmluva, ďalej zo spôsobu, akým

došlo k odstúpeniu od zmluvy, ani okolností zaplatenia zálohy kúpnej ceny a čiastočného

vrátenia kúpnej ceny, resp. započítania pohľadávok voči nevrátenej kúpnej cene.

Predmetom odvolania je právne posúdenie otázky, či povinnosť vrátiť žalobcom

sumu 3.983,27 eur (120.000,- Sk) spočíva iba na žalovanom v 1. rade, alebo tu existuje

povinnosť oboch žalovaných zaplatiť žalobcom dlžnú sumu spoločne a nerozdielne.

Odvolací súd poukazuje na to, že v uznesení 29. 01. 2010 č. k. -144

vyslovil právny názor vo vzťahu k prejednávanej veci, ktorým bol súd prvého stupňa viazaný

( ).

Súd prvého stupňa riadne a úplne zistil skutkový stav veci, tento zistený skutkový stav

podradil pod relevantné ustanovenia hmotného práva a vo veci správne rozhodol. Dôvody

rozhodnutia sú jasné, logické a zrozumiteľné. Odvolací súd nezistil existenciu takých vád

konania, ktoré by odôvodňovali zrušenie rozhodnutia podľa Odvolací

súd konštatuje správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia, s ktorými sa v celom rozsahu

stotožňuje ( ).

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa v tom, že

zmluva o prevode vlastníctva bytu uzavretá 28. 02. 2001 je absolútne neplatná. Tento záver

vychádza zo skutočnosti, že výlučnou vlastníčkou bytu na bola žalovaná

v 2. rade a žalovaný v 1. rade, ktorý pri podpisovaní vystupoval ako jej splnomocnenec

nemal udelené písomné plnomocenstvo na tento úkon, ktoré vyžaduje zákon. Pre

nedodržanie písomnej formy nedošlo k účinnému právnemu úkonu prevodu vlastníckeho

práva. Súd prvého stupňa tiež správne vyhodnotil skutočnosť, že žalovaní v 1. a 2. rade mali

zrušené bezpodielové spoluvlastníctvo manželov. Za tejto situácie, ak zálohu, kúpnej ceny

v sume 200.000,- Sk prevzal výlučne sám žalovaný v 1. rade, nemohol u žalovanej v 2. rade

vzniknúť záväzok z bezdôvodného obohatenia podľa .

Podľa ak je zmluva neplatná, alebo ak bola zrušená je každý z účastníkov

povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal.

Podľa , , kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie

vydať. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho

dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý

odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

Keďže žalovaná v 2. rade poprela, že by splnomocnila žalovaného v 1. rade

na uzavretie zmluvy o prevode predmetného bytu, nie je možné dospieť k záveru, žeby

zálohu kúpnej ceny z neplatnej zmluvy nadobudla ona. Je nepochybné, že zálohu kúpnej

ceny 200.000,- Sk prevzal žalovaný v 1. rade, u ktorého tak došlo k vzniku bezdôvodného

obohatenia ako majetkového prospechu získaného plnením bez právneho dôvodu.

Na tejto skutočnosti nič nemení ani neskoršie poskytnutie čiastočných plnení

zo strany žalovanej v 2. rade. Vzhľadom na zrušené BSM žalovaných v 1. a 2. rade, tieto

plnenia zakladajú vzťah medzi žalovaným v 1. rade a žalovanou v 2. rade.

Podstatná odvolacia námietka žalobcov smerujúca k záveru, že žalovaní sú povinní

zaplatiť im žalovanú sumu spoločne a nerozdielne, nemá oporu v zistenom skutkovom stave

ani v ustanoveniach hmotného práva.

Solidarita veriteľov spočívajúca v tom, že veriteľ je oprávnený požadovať plnenie od

ktoréhokoľvek z nich ( ), je daná len v prípade, ak je takéto plnenie

ustanovené právnym predpisom, alebo rozhodnutím súdu, alebo je dohodnuté medzi

účastníkmi, alebo ak to vyplýva z povahy plnenia.

Pasívna solidarita sa uplatňuje v rámci bezpodielového spoluvlastníctva manželov

( ), avšak žalovaní v 1. a 2. rade majú bezpodielové spoluvlastníctvo

zrušené. Pokiaľ žalobcovia namietali, že žalovaní boli zaviazaní solidárne na zaplatenie

žalovanej sumy v konaní pred Okresným súdom Košice-okolie pod sp. zn. , k

tomu odvolací súd uvádza, že v uvedenej veci pasívna solidarita žalovaných vyplývala z

toho, že šlo o konanie, ktoré bolo v trestnom kopaní právoplatne posúdené ako trestný čin.

Z uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne

správny podľa Ako vecne správne posúdil aj rozhodnutie súdu prvého

stupňa o trovách konania.“

Ústavný súd pri preskúmavaní napadnutého rozsudku krajského súdu vychádzal

zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí

prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (,

, ), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska

predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku

komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového,

ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania

().

Ústavný súd preto preskúmal aj rozsudok okresného súdu č. k. -277

z 30. januára 2013, ktorým tento zaviazal žalovaného v 1. rade zaplatiť sťažovateľom

3 983,27 € s príslušenstvom, a návrh voči žalovanej v 2. rade zamietol. Okresný súd

v odôvodnení rozsudku uviedol tieto právne závery:

„Vykonaným dokazovaním súd dospel k záveru, že kúpna zmluva o prevode

vlastníctva bytu č. 4 na 1. poschodí bytového domu v ,

spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach a zariadeniach a spoluvlastníckeho

podielu na pozemku, uzavretá dňa 28. 2. 2001 medzi odporkyňou v 2. rade a navrhovateľom

v 1. rade je absolútne neplatná, pretože túto kúpnu zmluvu v mene odporkyne v 2. rade ako

výlučnej vlastníčky tejto nehnuteľnosti uzavrel a podpísal odporca v 1. rade, hoci na to

od odporkyne v 2. rade nemal písomné plnomocenstvo. Zálohu kúpnej ceny vo výške

200.000,- Sk prevzal od navrhovateľov odporca v 1. rade dňa 13. 2. 2001, ktorý si ju

ponechal pre vlastnú potrebu. Tým, že je predmetná kúpna zmluva neplatná, je odporca

v 1. rade povinný sumu, ktorú prevzal ako zálohu, vrátiť navrhovateľom. Zo zálohy

200.000,- Sk vrátila odporkyňa v 2. rade navrhovateľom sumu 30.000,- Sk, čo navrhovatelia

nepopierali, sumu 50.000,- Sk si navrhovatelia platne započítali ku dňu 30. 9. 2003, pretože

navrhovatelia nemajú zrušené BSM a finančné prostriedky použité na zloženie zálohy patrili

do BSM navrhovateľov. Takto zo zálohy vyplatenej navrhovateľmi v sume 200.000,- Sk

odporcovi v 1. rade, zostal odporca v 1. rade dlžný navrhovateľom sumu 120.000,- Sk.

Odporca v 1. rade síce tvrdil, že navrhovateľka v 2. rade dňa 6. 2. 2002 od neho prevzala

sumu 130.000,- Sk, avšak túto skutočnosť súdu riadne nepreukázal jednak vzhľadom na

závery znalca vo vyššie citovanom trestnom konaní týkajúcom sa predmetného príjmového

dokladu a jednak na to, že dňa 6. 2. 2002 bola navrhovateľka v 2. rade v práci nepretržite

od 6.00 hod. do 18.00 hod., a nemohla byť preto v tento deň na obed, prípadne popoludní

pred domom odporcu v 1. rade, kde malo dôjsť k odovzdaniu peňazí. Súd vyhodnotil ako

spochybniteľné výpovede svedkov , ktorí vykonávali brigádnické práce

pre odporcu v 1. rade a rozporne vypovedali ohľadne prepočítavania peňazí

navrhovateľkou v 2. rade. Čo sa týka námietky premlčania nároku navrhovateľov

uplatnenej v konaní odporcami, súd má za to, že tento nárok navrhovateľov nie

je premlčaný s poukazom na ust. , . Navrhovateľka

v 2. rade uplatnila nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia dňa 11. 6. 2002

v premlčacej lehote v trestnom konaní, v tomto riadne pokračovala, pričom 2-ročná

subjektívna lehota jej začala plynúť dňa 13. 2. 2001, keď odporca v 1. rade prevzal

od navrhovateľov zálohu 200.000,- Sk. Trestné konanie bolo právoplatne ukončené dňa

11. 6. 2005, keď navrhovateľka v 2. rade bola odkázaná so svojim nárokom na konanie

vo veciach občianskoprávnych. Keďže žalobu podali navrhovatelia na súde dňa 3. 8. 2004

počas spočívania premlčacej lehoty, ktorá neplynula podľa ust. § 112 ods. 1 Občianskeho

zákonníka od 11. 6. 2002 do 11. 6. 2005, nie je nárok navrhovateľov premlčaný.

Tým, že navrhovateľka v 2. rade uplatnila nárok na vrátenie poskytnutej zálohy voči

odporcom dňa 11. 6. 2002 a jej manželstvo s navrhovateľom v 1. rade stále právne trvá,

uplatnila toto právo aj za navrhovateľa v 1. rade, keďže podľa § 145 ods. 2 Občianskeho

zákonníka z právnych úkonov týkajúcich sa spoločných vecí sú oprávnení a povinní obaja

manželia spoločne a nerozdielne.

Čo sa týka námietky odporcov, že navrhovatelia si uplatňujú svoj nárok voči nim

titulom neplatnej kúpnej zmluvy, hoci spočiatku si uplatňovali titulom odstúpenia od kúpnej

zmluvy, súd poznamenáva, že nejde o zmenu žaloby, keďže oba nároky súd posúdil ako

nároky z bezdôvodného obohatenia podľa ust. § 451 a nasledujúcich Občianskeho

zákonníka upravujúce bezdôvodné obohatenia.

Keďže BSM odporcov bolo právoplatne zrušené rozsudkom Okresného súdu Košice I

a vyporiadané ešte dňa 28. 12. 2000, nemohla suma prevzatá odporcom v 1. rade dňa

13. 2. 2001 patriť do BSM odporcov v 1. a 2. rade. Na základe takto zisteného skutkového

stavu a v súlade s vyššie citovanými zákonnými ustanoveniami súd zaviazal odporcu

v 1. rade na zaplatenie žalovanej sumy navrhovateľom spoločne a nerozdielne a voči

odporkyni v 2. rade návrh zamietol, pretože odporkyňa v 2. rade nie je pasívne

legitimovaná v tomto spore.“

Okresný súd výrok rozsudku, ktorým priznal žalovanej v 2. rade právo na náhradu

trov konania voči sťažovateľom, odôvodnil takto:

„O trovách konania vo vzťahu navrhovateľov v 1. a 2. rade a odporkyne v 2. rade

súd rozhodol podľa ust. a priznal úspešnej odporkyni v 2. rade právo

na náhradu trov právneho zastúpenia v sume 849,36 EUR voči neúspešným navrhovateľom.

Tieto trovy súd určil podľa vyhlášky č. a hodnotu 1 úkonu podľa

a § 13 ods. 2 cit. vyhlášky a priznal tak právnej zástupkyni odporkyne v 2. rade odmenu za

tieto právne úkony právnej pomoci: 4 úkony po 112,86 EUR - príprava a prevzatie...

zastupovanie na pojednávaní v dňoch 24. 10. 2007, 20. 10. 2008, podanie odvolania dňa

29. 5. 2009, 1 úkon po 28,22 EUR - zastupovanie na pojednávaní dňa 9. 4. 2008, ktoré bolo

iba odročené, 4 úkony po 70,54 EUR - zastupovanie na pojednávaní v dňoch 16. 1. 2012,

9. 1. 2013, 30. 1. 2013, vyjadrenie vo veci zo dňa 20. 6. 2012, 1 úkon po 17,64 EUR

za zastupovanie na pojednávaní dňa 20. 6. 2012, ktoré bolo iba odročené, režijný paušál

2 x 5,91 EUR, 2 x 6,31 EUR, 1 x 6,95 EUR, 3 x 7,63 EUR, 2 x 7,81 EUR. Tieto trovy súd

navrhovatelia v 1. a 2. rade povinní zaplatiť právnej zástupkyni odporkyne v 2. rade

podľa ust. “

Sťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu z 19. júna 2014.

Poukazuje na to, že krajský súd sa dostatočne nevysporiadal s jeho odvolacou

argumentáciou, predovšetkým nevyhodnotil existenciu pasívnej solidarity podľa § 511

, na základe ktorej žalovaní mali byť zaviazaní na zaplatenie

peňažnej sumy spoločne a nerozdielne, keďže to vyplýva z povahy plnenia.

Krajský súd v napadnutom rozsudku poukázal na obsah odvolacej argumentácie

sťažovateľov a uviedol, že rozhodujúcou skutočnosťou bolo vyhodnotiť, či povinnosť vrátiť

uplatnenú peňažnú sumu spočíva na žalovanom v 1. rade, alebo je potrebné túto povinnosť

uložiť obom žalovaným spoločne a nerozdielne. Krajský súd poukázal na dôvody rozsudku

okresného súdu, ktoré považoval za „jasné, logické a zrozumiteľné“. Za rozhodujúce

právne závery považoval krajský súd to, že zmluva o prevode vlastníctva bytu z 28. februára

2001 je absolútne neplatná, keďže výlučnou vlastníčkou predmetného bytu bola žalovaná

v 2. rade a žalovaný v 1. rade konajúci pri podpise zmluvy ako splnomocnenec žalovanej

v 2. rade nemal ňou udelené písomné splnomocnenie, ktoré na uvedený právny úkon

vyžadoval zákon. Následne krajský súd poukázal na to, že žalovaní mali zrušené

a vyporiadané BSM a zálohu kúpnej ceny prevzal žalovaný v 1. rade, preto u žalovanej

v 2. rade nemohol vzniknúť záväzok z bezdôvodného obohatenia. K možnej aplikácii § 511

krajský súd uviedol, že pasívna solidarita vzniká v rámci BSM, čo

nemožno vztiahnuť na žalovaných, a taktiež pokiaľ išlo o rozhodnutie vo veci vedenej

Okresným súdom Košice-okolie pod sp. zn. , krajský súd poukázal na to, že

skutok žalovaných, ktorý sa týkal uvedeného konania, bol v trestnom konaní právoplatne

posúdený ako trestný čin.

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľov týkajúcu sa ich povinnosti nahradiť trovy

konania (849,36 €) žalovanej v 2. rade – okresný súd v rozsudku aplikoval § 142 ods. 1

s prihliadnutím na zásadu úspechu, keďže žalovaná

v 2. rade bola v konaní úspešná v plnom rozsahu.

S poukazom na uvedené ústavný súd v prvom rade považuje za potrebné uviesť,

že pripúšťa značnú argumentačnú váhu námietok sťažovateľov. V tejto súvislosti však

zároveň poukazuje na to, že jeho úlohou nie je posudzovať vhodnosť a účelnosť výkladu

príslušného právneho predpisu všeobecným súdom (m. m. ,

, ), rovnako tak nie je jeho úlohou vylepšovať a dopĺňať

odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov (m. m. , )

alebo zjednocovať judikatúru všeobecných súdov (m. m. , ,

, ). Ústavný súd pripomína, že je oprávnený hodnotiť len

to, či v konkrétnej veci uskutočnený výklad právnej normy je ústavne udržateľný, t. j. či nie

je arbitrárny (svojvoľný) alebo zjavne neodôvodnený.

Ústavný súd takto konštatuje, že právne závery krajského súdu v napadnutom

rozsudku v spojení s rozsudkom okresného súdu z 30. januára 2013 predstavujú jeden

z možných výkladov príslušných ustanovení (predovšetkým

ods. 1, § 46 ods. 1, § 451 ods. 1 a 2), nemožno im vytknúť nelogickosť, vnútornú

rozpornosť, rešpektujú zmysel a účel uvedených ustanovení a ako celok nie sú arbitrárne.

Odôvodnenie napadnutého rozsudku v spojení s rozsudkom okresného súdu poskytuje

prijateľný podklad pre jeho výrok − ktorým návrh sťažovateľov voči žalovanej v 2. rade bol

zamietnutý a bolo jej priznané právo na náhradu trov konania − takto právne závery

krajského súdu v spojení s okresným súdom nie sú ani zjavne neodôvodnené, preto sú

ústavne akceptovateľné. Ústavný súd tiež konštatuje, že právne závery, ktoré krajský súd

v spojení s okresným súdom vyvodili zo zistených skutkových okolností, predstavujú jeden

z možných spôsobov právneho hodnotenia zisteného skutkového stavu, ktoré sú ústavne

udržateľné.

Na tomto základe ústavný súd sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní podľa

odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľov v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd

už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. októbra 2016