Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 291/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. júna 2015

predbežne prerokoval sťažnosť , ,

zastúpeného advokátom JUDr. Ondrejom Krempaským, Račianska 66, Bratislava,

pre namietané porušenie základného práva podľa a 2 a a

Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 23. októbra 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. januára

2014 doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľ“), pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 a čl.

20 (ďalej len „“), ako aj práva podľa Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 23. októbra

2013.

Ako zo sťažnosti vyplýva, sťažovateľ rozhodnutím Colného úradu Prešov (ďalej len

„colný úrad“) č. 15162/2009 6292 z 20. marca 2009, ktorým colný úrad podľa § 14a ods. 3

o správe daní a poplatkov a o zmenách

v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o správe daní“) rozhodol o prepadnutí tovaru v prospech štátu – spotrebiteľského balenia

liehu 9 ks balení, slivka jemná, 1.0 litra, obj. alkoholu 40 %, ROČ 20601101000400,

výrobca kontrolnej známky zabezpečených rozhodnutím colného úradu

č. 51017/2007 6292 z 18. augusta 2007, pretože v konaní neboli odstránené pochybnosti,

ktoré viedli k zabezpečeniu predmetného tovaru, vzhľadom na skutočnosť, že vlastníkom

(t. j. sťažovateľom) nebol riadne preukázaný pôvod a spôsob nadobudnutia predmetného

tovaru. Colné riaditeľstvo Slovenskej republiky rozhodnutím sp. zn.

z 13. januára 2011 na odvolanie toto rozhodnutie colného úradu potvrdilo.

Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) a následne najvyšší súd v konaní

o preskúmanie zákonnosti označených správnych rozhodnutí na základe žaloby, resp.

odvolania sťažovateľa vyhodnotili ako podstatnú otázku, či žalobca odstránil pochybnosti,

ktoré viedli k zabezpečeniu tovaru. Zhodne skonštatovali, že sťažovateľ neuniesol dôkazné

bremeno, pretože nepreukázal pôvod a spôsob nadobudnutia tovaru.

Najvyšší súd vo svojom rozsudku ustálil, že „V rámci dokazovania vykonávaného

v súlade s správny orgán právne závery rozhodnutia

podložil konkrétnymi dôkazmi, výpoveďami, listinami. Výpovedná hodnota dokladov

predložených žalobcom (sťažovateľ, pozn.) bola spochybnená, preto v konaní neuniesol

dôkazné bremeno ( ). Pokiaľ žalobca tvrdil, že tovar

nakúpil od fyzickej osoby – podnikateľa: , bolo jeho

povinnosťou skutočnosť, že tovar dodala osoba uvedená na predložených dokladoch, aj

preukázať. Nestačí len preukázanie samotného daňového dokladu ako takého. Dokazovanie

zo strany colného úradu slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov

predkladaných daňovým subjektom.“.

Sťažovateľ popísal rozsah a spôsob pochybení, ktorých sa pri zisťovaní a hodnotení

skutkového stavu mali dopustiť colné orgány najmä tým, že nepriznali patričnú dôkaznú silu

ním predloženým pokladničným dokladom z 25. júna 2007, ktoré mala vystaviť spoločnosť

, a skutočnosti, že všetky balenia dotknutého alkoholu boli

označené riadnou kontrolnou známkou. Namietal hlavne závery, že neuniesol dôkazné

bremeno vo vzťahu k preukázaniu spôsobu nadobudnutia dotknutého tovaru. Dodal, že

„v žiadnom rozhodnutí finančných orgánov, ani v rozhodnutí súdov sa nedozvedel, čo

a z akého dôvodu mal preukazovať...

Ani z jedného rozsudku, ani z rozhodnutí orgánov finančnej správy sa nedá zistiť, z

ktorého ustanovenia orgány finančnej správy aj súdy odvodili, že sťažovateľ má uloženú

povinnosť pri nadobúdaní liehu skúmať, či osoba, ktorá uvádza SBL (spotrebiteľské balenie

liehu, pozn.) do daňového obehu, dodržala tie zákonné ustanovenia, ktoré jej ukladá napr.

ust. , , , , , zákona [ o spotrebnej dani z liehu

a o zmene a doplnení o výrobe a uvádzaní liehu na trh v znení

neskorších predpisov (ďalej len ,,“), pozn.].“

Sťažovateľ bol toho názoru, že „finančné orgány v okamihu dôkaznej núdze

prenášajú dôkazné bremeno na daňový subjekt takým interpretovaním právnych predpisov,

ktoré je v rozpore so zmyslom a účelom zákona. Ako vyplýva z rozsudkov Najvyššieho súdu

SR a Krajského súdu Bratislava (správne Krajský súd v Prešove, pozn.), oba súdy sa s

týmto postupom colných orgánom stotožňujú. Pri tejto interpretácii právnych predpisov

nastáva sta, kedy daňový subjekt má preukazovať skutočnosti, o ktorých nemôže objektívne

mať vedomosť. Dôsledkom takéhoto postupu je stav, kedy daňový subjekt je zbavovaný

majetku v dôsledku protiprávneho konania iného daňového subjektu, ja zaväzovaný platiť

spotrebnú daň, aj keď povinnosť zaplatiť daň nemá, pretože daň je súčasťou kúpnej ceny v

okamihu uvedenia SBL do daňového obehu.“.

Podľa názoru sťažovateľa „Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako aj Krajský súd

v Bratislave (správne Krajský súd v Prešove, pozn.) zamietli ako nedôvodnú žalobu

sťažovateľa napriek tomu, že boli splnené všetky zákonné podmienky na to, aby obe

rozhodnutia boli zrušené z dôvodov uvedených v , , ,

Súdy v tomto prípade sa stotožnili s takou interpretáciou právnych predpisov, kde správne

orgány bez existencie zákonného dôvodu zbavujú sťažovateľa majetku, pričom z ich

rozhodnutí jednoznačne vyplýva, že účelová interpretácia právnych predpisov má zbaviť

osoby objektívne zodpovedné zodpovednosti, pričom ani jedno zo zákonných ustanovení

nepripúšťa liberačný dôvod, v prípadoch, ak je lieh označený pravou kontrolnou známkou.“

V závere sťažovateľ uviedol, že „právne závery Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky vo všetkých bodoch v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (správne

Krajského súdu v Prešove, pozn.) sú nedôvodné a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné a majú za následok porušenie základných práv a slobôd. Sťažovateľovi bolo

uložené prepadnutie tovaru ako opatrenie na zamedzenie daňových únikov na spotrebnej

dani z liehu z dôvodu, že sťažovateľ nepreukázal pôvod a spôsob nadobudnutia liehu,

pričom správca dane spoľahlivo a procesne perfektným spôsobom nielenže nevyvrátil

dôkazy sťažovateľa, ale nepovažoval za dôkaz ani pravú kontrolnú známku, ktorou bolo

označené SBL. Rozhodnutím colných orgánov bolo zasiahnuté do základného práva

sťažovateľa na spravodlivý proces garantovaný ,

a čl. Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd z dôvodov uvedených v tejto

sťažnosti a tiež bolo porušené základné právo sťažovateľa garantovaného v

Slovenskej republiky ako aj právo podľa .

Sťažovateľ tvrdí, že Najvyšší súd, ani Krajský súd mu neposkytli garantovanú

právnu ochranu v požadovanej kvalite.“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd jeho sťažnosť prijal na

ďalšie konanie a takto rozhodol:

„1. Právo sťažovateľa podľa , , a

a právo podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 23. októbra 2013 sp. zn.

v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 21. septembra 2012

sp. zn. 53 porušené bolo.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.

zo dňa 23. októbra 2013.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia

advokátovi JUDr. Ondrejovi Krempaskému vo výške 268€ (1 úkon 134,00€ x 2 právne

úkony podľa § 11 ods. 2 vyhl. č. 655/204 Z. z.) a 16,08€ režijný paušál (2 x 8,04€) spolu

284,04 + 56,81 DPH spolu 340,85 EUR do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovenia až vrátane okolností, ktoré

by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez

ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Podľa ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.

Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ako vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia

porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2

a práva na spravodlivý súdny proces podľa dohovoru, ku ktorému malo

dôjsť rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 23. októbra 2013, ktorým bol

potvrdený rozsudok krajského súdu č. k. z 21. septembra 2012 o zamietnutí

žaloby sťažovateľa o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia colného riaditeľstva sp. zn.

25906/2009 z 13. januára 2011. Sťažovateľ tvrdí, že najvyšší súd mu neposkytol ochranu

pred zásahom do jeho práv rozhodnutím o prepadnutí tovaru – 9 spotrebiteľských balení

liehu slivka v objeme 1,0 litra.

Sťažovateľ tvrdí, že sa tak stalo z dôvodu, že najvyšší súd rozhodol jednostranne, bez

dostatočného odôvodnenia, odmietol sa zaoberať dôvodmi uvedenými v odvolaní

sťažovateľa a jeho rozhodnutie je arbitrárne, najmä s ohľadom na námietku, že ustanovenia

zákona o správe daní colné orgány interpretovali v rozpore s ich účelom a zmyslom ústavne

garantovaných práv daňového subjektu. Najvyšší súd a pred ním aj krajský súd neposkytli

sťažovateľovi garantovanú právnu ochranu v požadovanej kvalite.

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné

pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a

aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných

slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie

všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak

by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (mutatis mutandis ).

Ústavný súd musí konštatovať, že odôvodnenie sťažnosťou napadnutého rozsudku

najvyššieho súdu je dostatočné a zrozumiteľné. Najvyšší súd náležite vysvetlil, prečo na

základe odvolania sťažovateľa rozsudok krajského súdu, ktorým bola žaloba sťažovateľa

zamietnutá, potvrdil, pričom jeho závery možno považovať z ústavného hľadiska

za akceptovateľné a udržateľné.

Nemožno priznať relevanciu ani tvrdeniu sťažovateľa, že „v žiadnom rozhodnutí

finančných orgánov, ani v rozhodnutí súdov sa nedozvedel, čo a z akého dôvodu mal

preukazovať“, a že ,,ani z jedného rozsudku, ani z rozhodnutí orgánov finančnej správy sa

nedá zistiť, z ktorého ustanovenia orgány finančnej správy aj súdy odvodili, že sťažovateľ

má uloženú povinnosť pri nadobúdaní liehu skúmať, či osoba, ktorá uvádza SBL do

daňového obehu, dodržala tie zákonné ustanovenia, ktoré jej ukladá napr. ust. § 10 ods. 1,

2, 8, 12, 21, 28 zákona (, pozn.).“

Najvyšší súd v označenom rozsudku jednoznačne a jasne uviedol, že „Predmetom

súdneho prieskumu je zákonnosť rozhodnutia č. 25906/2009 zo dňa 13. januára 2011,

ktorým právny predchodca žalovaného potvrdil rozhodnutie Colného úradu Prešov

č. 15162/2009 6292 zo dňa 20. marca 2009, ktorým colný úrad rozhodol o prepadnutí

tovaru v prospech štátu – SBL Slivka jemná o objeme 1 l, s objemom alkoholu 40 % v počte

9 ks, ktoré boli zabezpečené rozhodnutím Colného úradu Prešov č. 51017/2007 6292 zo

dňa 18. augusta 2007, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 10. septembra 2007, z dôvodu, že

v konaní neboli odstránené pochybnosti, ktoré viedli k zabezpečeniu predmetného tovaru,

vzhľadom na skutočnosť, že vlastníkom nebol riadne preukázaný pôvod a spôsob

nadobudnutia predmetného tovaru.

Podstatnou otázkou v prejednávanej veci bolo, či žalobca odstránil pochybnosti,

ktoré viedli k zabezpečeniu tovaru.“.

Ďalej najvyšší súd uviedol, že „v rámci dokazovania vykonávaného v súlade s § 29

ods. 4 správny orgán právne závery rozhodnutia podložil

konkrétnymi dôkazmi, výpoveďami, listinami. Výpovedná hodnota dokladov predložených

žalobcom bola spochybnená, preto v konaní neuniesol dôkazné bremeno (§ 29 ods. 8

)“. V zmysle citovaného zákonného ustanovenia daňový subjekt

preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane, a skutočnosti, ktoré je

povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný

správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť

povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom.

Tvrdenie sťažovateľa, že z ani jedného rozsudku, ani z rozhodnutí orgánov finančnej

správy sa nedá zistiť, z ktorého ustanovenia orgány finančnej správy aj súdy odvodili,

že sťažovateľ má uloženú povinnosť pri nadobúdaní liehu skúmať, či osoba, ktorá uvádza

SBL do daňového obehu, dodržala tie zákonné ustanovenia, ktoré jej ukladá napr.

ustanovenie , , , , a , považuje ústavný súd

za účelové, pretože plnenie tejto povinnosti od neho nikdy vyžadované nebolo. Colné

orgány od neho vyžadovali len preukázanie pôvodu a spôsobu nadobudnutia liehu u neho

zisteného, ktorý sa uňho nachádzal, ako povinnosti, ktorej nesplnenie je sankcionované

podľa

Colné orgány od sťažovateľa nevyžadovali dôkazy, ktoré by mali zabezpečiť samy. O

tom svedčí aj preverovanie vykonané colným úradom s cieľom preveriť vystaviteľa

sťažovateľom predložených pokladničných dokladov, a to vzhľadom na pochybnosť o jej

skutočnom vystaviteľovi. V daňovom konaní je ťažisko dôkazného bremena na daňovom

subjekte. Ústavný súd poukazuje na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len

„Súdny dvor“), kde pripúšťa, že nie je v rozpore s právom Únie požadovať, aby subjekt

prijal všetky opatrenia (due diligence), ktoré možno od neho rozumne požadovať, aby sa

uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode

[rozsudky Súdneho dvora vo veciach napr. Teleos plc. a spol. (C 409/04), Vlaamse

Oliemaatschappij NV (C 499/10); citované rozhodnutia Súdneho dvora sa síce týkajú dane

z pridanej hodnoty, avšak vzhľadom na všeobecný verejný záujem na zamedzovaní

vyhýbaniu sa daňovej povinnosti daňovými subjektmi je požiadavka prijatia rozumných

opatrení pri uskutočňovaní plnení aplikovateľná aj na ďalšie dane].

Je preto len logické očakávať, že v prípade tovarov podliehajúcim zvýšenej kontrole

zo strany štátu si nadobúdateľ takéhoto tovaru v obchodnom styku preverí subjekt, ktorý mu

tovar dodáva, osobitne v prípade nákupu cez internet, t. j. virtuálny priestor poskytujúci jeho

užívateľom možnosť zachovania si anonymity, resp. tiež vytvorenie novej, fiktívnej alebo

prevzatej identity.

Úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon je chrániť

ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnou zmluvou podľa

().

Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124

a ) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívnou ani mimoriadnou

opravnou inštanciou vo veciach, ktoré patria do právomoci všeobecných súdov, ktorých

sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis , ). Ústavný súd

musí pri svojej rozhodovacej činnosti zohľadňovať platnú právnu úpravu v oblasti

rozdelenia právomoci, a teda zohľadňovať aj založenie právomoci všeobecných súdov

vo veciach správneho súdnictva podľa a nasl. .

Vychádzajúc z týchto ustanovení a podstaty sťažnosti

sťažovateľa podľa názoru ústavného súdu sťažnosť sťažovateľa (proti rozhodnutiu

najvyššieho súdu) treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu

možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(napr. , , ).

V súvislosti so sťažovateľom deklarovaným prejavom nespokojnosti s napadnutými

rozhodnutiami krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy

účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne

akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné,

preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať

do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr.

, ). Taktiež podľa už mnohonásobne judikovaného názoru

ústavného súdu práva podľa a podľa dohovoru nemôžu byť

porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch

s požiadavkami účastníka konania. Teda z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný

súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov (m. m. ) a taktiež nie je možné

vnímať postavenie ústavného súdu ako orgánu, ktorého úlohou by bolo zjednocovať

stanoviská najvyššieho súdu (m. m. , , ,

), ako aj rozhodovaciu prax všeobecných súdov (m. m. ,

, ).

Ústavno súdna korekcia rozhodovacej činnosti všeobecných súdov v prípade

sťažovateľa by teda bola možná len v tých prípadoch, ak by konanie a rozhodnutie

všeobecného súdu priamo zasahovalo do práva na súdnu ochranu ( ).

K porušeniu garantovaného práva na súdnu ochranu, resp. analogického práva na

spravodlivý proces podľa dohovoru by mohlo dôjsť rozhodnutím všeobecného súdu nielen

tým, keby tento fakticky odňal možnosť komukoľvek domáhať sa alebo brániť svoje právo

na všeobecnom súde (napr. ), ale aj tým, keby tento súd rozhodol arbitrárne,

bez náležitého odôvodnenia svojho rozhodnutia (napr. ), alebo vtedy, ak by sa

pri výklade a aplikácii zákonného predpisu natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. ). Ústavný súd

nezistil žiadnu z týchto ani inú tu výslovne neuvedenú skutočnosť, ktorá by napadnuté

rozhodnutia krajského súdu robila ústavne neakceptovateľné, a teda vyžadujúce ústavno

súdnu korekciu z dôvodu zásahu do základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu, resp.

spravodlivé súdne konanie.

Pretože namietané rozhodnutie najvyššieho súdu nevykazuje znaky svojvôle a je

dostatočne odôvodnené, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy

a hodnotenia nahrádzať (podobne aj , ) a v tejto situácii nemá

dôvod zasiahnuť do právneho názoru najvyššieho súdu.

Za tejto situácie nemohlo rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

z 23. októbra 2013 dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

a 2 alebo práva na spravodlivý proces podľa dohovoru, ako

ani základného práva sťažovateľa na zákonného sudcu a na verejné prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa a 2 a základného práva na ochranu

vlastníckeho práva podľa .

Z uvedených dôvodov ústavný súd odmietol podľa § 25 ods. 2 druhej vety zákona

o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľa ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. júna 2015