Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 291/2015
PDF · 445.75 KB
No categories available
III. ÚS 291/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. júna 2015
predbežne prerokoval sťažnosť , ,
zastúpeného advokátom JUDr. Ondrejom Krempaským, Račianska 66, Bratislava,
pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 a čl. 20 Ústavy
Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 8 Sžf 73/2012 z 23. októbra 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. januára
2014 doručená sťažnosť , (ďalej len
„sťažovateľ“), pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 a čl.
20 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 8 Sžf 73/2012 z 23. októbra
2013.
Ako zo sťažnosti vyplýva, sťažovateľ rozhodnutím Colného úradu Prešov (ďalej len
„colný úrad“) č. 15162/2009 6292 z 20. marca 2009, ktorým colný úrad podľa § 14a ods. 3
zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách
v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o správe daní“) rozhodol o prepadnutí tovaru v prospech štátu – spotrebiteľského balenia
liehu 9 ks balení, slivka jemná, 1.0 litra, obj. alkoholu 40 %, ROČ 20601101000400,
výrobca kontrolnej známky zabezpečených rozhodnutím colného úradu
č. 51017/2007 6292 z 18. augusta 2007, pretože v konaní neboli odstránené pochybnosti,
ktoré viedli k zabezpečeniu predmetného tovaru, vzhľadom na skutočnosť, že vlastníkom
(t. j. sťažovateľom) nebol riadne preukázaný pôvod a spôsob nadobudnutia predmetného
tovaru. Colné riaditeľstvo Slovenskej republiky rozhodnutím sp. zn. 25906/2009
z 13. januára 2011 na odvolanie toto rozhodnutie colného úradu potvrdilo.
Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) a následne najvyšší súd v konaní
o preskúmanie zákonnosti označených správnych rozhodnutí na základe žaloby, resp.
odvolania sťažovateľa vyhodnotili ako podstatnú otázku, či žalobca odstránil pochybnosti,
ktoré viedli k zabezpečeniu tovaru. Zhodne skonštatovali, že sťažovateľ neuniesol dôkazné
bremeno, pretože nepreukázal pôvod a spôsob nadobudnutia tovaru.
Najvyšší súd vo svojom rozsudku ustálil, že „V rámci dokazovania vykonávaného
v súlade s § 29 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb. správny orgán právne závery rozhodnutia
podložil konkrétnymi dôkazmi, výpoveďami, listinami. Výpovedná hodnota dokladov
predložených žalobcom (sťažovateľ, pozn.) bola spochybnená, preto v konaní neuniesol
dôkazné bremeno (§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb.). Pokiaľ žalobca tvrdil, že tovar
nakúpil od fyzickej osoby – podnikateľa: , bolo jeho
povinnosťou skutočnosť, že tovar dodala osoba uvedená na predložených dokladoch, aj
preukázať. Nestačí len preukázanie samotného daňového dokladu ako takého. Dokazovanie
zo strany colného úradu slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov
predkladaných daňovým subjektom.“.
Sťažovateľ popísal rozsah a spôsob pochybení, ktorých sa pri zisťovaní a hodnotení
skutkového stavu mali dopustiť colné orgány najmä tým, že nepriznali patričnú dôkaznú silu
ním predloženým pokladničným dokladom z 25. júna 2007, ktoré mala vystaviť spoločnosť
, a skutočnosti, že všetky balenia dotknutého alkoholu boli
označené riadnou kontrolnou známkou. Namietal hlavne závery, že neuniesol dôkazné
bremeno vo vzťahu k preukázaniu spôsobu nadobudnutia dotknutého tovaru. Dodal, že
„v žiadnom rozhodnutí finančných orgánov, ani v rozhodnutí súdov sa nedozvedel, čo
a z akého dôvodu mal preukazovať...
Ani z jedného rozsudku, ani z rozhodnutí orgánov finančnej správy sa nedá zistiť, z
ktorého ustanovenia orgány finančnej správy aj súdy odvodili, že sťažovateľ má uloženú
povinnosť pri nadobúdaní liehu skúmať, či osoba, ktorá uvádza SBL (spotrebiteľské balenie
liehu, pozn.) do daňového obehu, dodržala tie zákonné ustanovenia, ktoré jej ukladá napr.
ust. § 10 ods. 1, 2, 8, 12, 21, 28 zákona [zákon č. 105/2004 Z. z. o spotrebnej dani z liehu
a o zmene a doplnení zákona č. 467/2002 Z. z. o výrobe a uvádzaní liehu na trh v znení
neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon č. 105/2004 Z. z.“), pozn.].“
Sťažovateľ bol toho názoru, že „finančné orgány v okamihu dôkaznej núdze
prenášajú dôkazné bremeno na daňový subjekt takým interpretovaním právnych predpisov,
ktoré je v rozpore so zmyslom a účelom zákona. Ako vyplýva z rozsudkov Najvyššieho súdu
SR a Krajského súdu Bratislava (správne Krajský súd v Prešove, pozn.), oba súdy sa s
týmto postupom colných orgánom stotožňujú. Pri tejto interpretácii právnych predpisov
nastáva sta, kedy daňový subjekt má preukazovať skutočnosti, o ktorých nemôže objektívne
mať vedomosť. Dôsledkom takéhoto postupu je stav, kedy daňový subjekt je zbavovaný
majetku v dôsledku protiprávneho konania iného daňového subjektu, ja zaväzovaný platiť
spotrebnú daň, aj keď povinnosť zaplatiť daň nemá, pretože daň je súčasťou kúpnej ceny v
okamihu uvedenia SBL do daňového obehu.“.
Podľa názoru sťažovateľa „Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako aj Krajský súd
v Bratislave (správne Krajský súd v Prešove, pozn.) zamietli ako nedôvodnú žalobu
sťažovateľa napriek tomu, že boli splnené všetky zákonné podmienky na to, aby obe
rozhodnutia boli zrušené z dôvodov uvedených v § 250j ods. 2 písm. a), b), c), d) O. s. p.
Súdy v tomto prípade sa stotožnili s takou interpretáciou právnych predpisov, kde správne
orgány bez existencie zákonného dôvodu zbavujú sťažovateľa majetku, pričom z ich
rozhodnutí jednoznačne vyplýva, že účelová interpretácia právnych predpisov má zbaviť
osoby objektívne zodpovedné zodpovednosti, pričom ani jedno zo zákonných ustanovení
nepripúšťa liberačný dôvod, v prípadoch, ak je lieh označený pravou kontrolnou známkou.“
V závere sťažovateľ uviedol, že „právne závery Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky vo všetkých bodoch v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (správne
Krajského súdu v Prešove, pozn.) sú nedôvodné a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné a majú za následok porušenie základných práv a slobôd. Sťažovateľovi bolo
uložené prepadnutie tovaru ako opatrenie na zamedzenie daňových únikov na spotrebnej
dani z liehu z dôvodu, že sťažovateľ nepreukázal pôvod a spôsob nadobudnutia liehu,
pričom správca dane spoľahlivo a procesne perfektným spôsobom nielenže nevyvrátil
dôkazy sťažovateľa, ale nepovažoval za dôkaz ani pravú kontrolnú známku, ktorou bolo
označené SBL. Rozhodnutím colných orgánov bolo zasiahnuté do základného práva
sťažovateľa na spravodlivý proces garantovaný čl. 46, čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky
a čl. Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd z dôvodov uvedených v tejto
sťažnosti a tiež bolo porušené základné právo sťažovateľa garantovaného v čl. 20 Ústavy
Slovenskej republiky ako aj právo podľa čl. 12 Ústavy.
Sťažovateľ tvrdí, že Najvyšší súd, ani Krajský súd mu neposkytli ústavou garantovanú
právnu ochranu v požadovanej kvalite.“.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd jeho sťažnosť prijal na
ďalšie konanie a takto rozhodol:
„1. Právo sťažovateľa podľa čl. 46, čl. 48, čl. 12 a čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky
a právo podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 23. októbra 2013 sp. zn.
8 Sžf/73/2013 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 21. septembra 2012
sp. zn. 1 S/29/2011 53 porušené bolo.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.
8 Sžf/73/2013 zo dňa 23. októbra 2013.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia
advokátovi JUDr. Ondrejovi Krempaskému vo výške 268€ (1 úkon 134,00€ x 2 právne
úkony podľa § 11 ods. 2 vyhl. č. 655/204 Z. z.) a 16,08€ režijný paušál (2 x 8,04€) spolu
284,04 + 56,81 DPH spolu 340,85 EUR do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré
by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez
ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.
Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím
orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto
rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené
preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.
Príslušnosť súdu ustanoví zákon.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ako vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia
porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2
ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo
dôjsť rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžf 73/2012 z 23. októbra 2013, ktorým bol
potvrdený rozsudok krajského súdu č. k. 1 S/29/2011 53 z 21. septembra 2012 o zamietnutí
žaloby sťažovateľa o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia colného riaditeľstva sp. zn.
25906/2009 z 13. januára 2011. Sťažovateľ tvrdí, že najvyšší súd mu neposkytol ochranu
pred zásahom do jeho práv rozhodnutím o prepadnutí tovaru – 9 spotrebiteľských balení
liehu slivka v objeme 1,0 litra.
Sťažovateľ tvrdí, že sa tak stalo z dôvodu, že najvyšší súd rozhodol jednostranne, bez
dostatočného odôvodnenia, odmietol sa zaoberať dôvodmi uvedenými v odvolaní
sťažovateľa a jeho rozhodnutie je arbitrárne, najmä s ohľadom na námietku, že ustanovenia
zákona o správe daní colné orgány interpretovali v rozpore s ich účelom a zmyslom ústavne
garantovaných práv daňového subjektu. Najvyšší súd a pred ním aj krajský súd neposkytli
sťažovateľovi ústavou garantovanú právnu ochranu v požadovanej kvalite.
Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné
pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a
aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných
slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie
všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným
rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak
by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).
Ústavný súd musí konštatovať, že odôvodnenie sťažnosťou napadnutého rozsudku
najvyššieho súdu je dostatočné a zrozumiteľné. Najvyšší súd náležite vysvetlil, prečo na
základe odvolania sťažovateľa rozsudok krajského súdu, ktorým bola žaloba sťažovateľa
zamietnutá, potvrdil, pričom jeho závery možno považovať z ústavného hľadiska
za akceptovateľné a udržateľné.
Nemožno priznať relevanciu ani tvrdeniu sťažovateľa, že „v žiadnom rozhodnutí
finančných orgánov, ani v rozhodnutí súdov sa nedozvedel, čo a z akého dôvodu mal
preukazovať“, a že ,,ani z jedného rozsudku, ani z rozhodnutí orgánov finančnej správy sa
nedá zistiť, z ktorého ustanovenia orgány finančnej správy aj súdy odvodili, že sťažovateľ
má uloženú povinnosť pri nadobúdaní liehu skúmať, či osoba, ktorá uvádza SBL do
daňového obehu, dodržala tie zákonné ustanovenia, ktoré jej ukladá napr. ust. § 10 ods. 1,
2, 8, 12, 21, 28 zákona (zákon č. 105/2004 Z. z., pozn.).“
Najvyšší súd v označenom rozsudku jednoznačne a jasne uviedol, že „Predmetom
súdneho prieskumu je zákonnosť rozhodnutia č. 25906/2009 zo dňa 13. januára 2011,
ktorým právny predchodca žalovaného potvrdil rozhodnutie Colného úradu Prešov
č. 15162/2009 6292 zo dňa 20. marca 2009, ktorým colný úrad rozhodol o prepadnutí
tovaru v prospech štátu – SBL Slivka jemná o objeme 1 l, s objemom alkoholu 40 % v počte
9 ks, ktoré boli zabezpečené rozhodnutím Colného úradu Prešov č. 51017/2007 6292 zo
dňa 18. augusta 2007, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 10. septembra 2007, z dôvodu, že
v konaní neboli odstránené pochybnosti, ktoré viedli k zabezpečeniu predmetného tovaru,
vzhľadom na skutočnosť, že vlastníkom nebol riadne preukázaný pôvod a spôsob
nadobudnutia predmetného tovaru.
Podstatnou otázkou v prejednávanej veci bolo, či žalobca odstránil pochybnosti,
ktoré viedli k zabezpečeniu tovaru.“.
Ďalej najvyšší súd uviedol, že „v rámci dokazovania vykonávaného v súlade s § 29
ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb. správny orgán právne závery rozhodnutia podložil
konkrétnymi dôkazmi, výpoveďami, listinami. Výpovedná hodnota dokladov predložených
žalobcom bola spochybnená, preto v konaní neuniesol dôkazné bremeno (§ 29 ods. 8
zákona č. 511/1992 Zb.)“. V zmysle citovaného zákonného ustanovenia daňový subjekt
preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane, a skutočnosti, ktoré je
povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný
správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť
povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom.
Tvrdenie sťažovateľa, že z ani jedného rozsudku, ani z rozhodnutí orgánov finančnej
správy sa nedá zistiť, z ktorého ustanovenia orgány finančnej správy aj súdy odvodili,
že sťažovateľ má uloženú povinnosť pri nadobúdaní liehu skúmať, či osoba, ktorá uvádza
SBL do daňového obehu, dodržala tie zákonné ustanovenia, ktoré jej ukladá napr.
ustanovenie § 10 ods. 1, 2, 8, 12, 21 a 28 zákona č. 105/2004 Z. z., považuje ústavný súd
za účelové, pretože plnenie tejto povinnosti od neho nikdy vyžadované nebolo. Colné
orgány od neho vyžadovali len preukázanie pôvodu a spôsobu nadobudnutia liehu u neho
zisteného, ktorý sa uňho nachádzal, ako povinnosti, ktorej nesplnenie je sankcionované
podľa § 47 ods. 1 písm. i) zákona č. 105/2004 Z. z.
Colné orgány od sťažovateľa nevyžadovali dôkazy, ktoré by mali zabezpečiť samy. O
tom svedčí aj preverovanie vykonané colným úradom s cieľom preveriť vystaviteľa
sťažovateľom predložených pokladničných dokladov, a to vzhľadom na pochybnosť o jej
skutočnom vystaviteľovi. V daňovom konaní je ťažisko dôkazného bremena na daňovom
subjekte. Ústavný súd poukazuje na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len
„Súdny dvor“), kde pripúšťa, že nie je v rozpore s právom Únie požadovať, aby subjekt
prijal všetky opatrenia (due diligence), ktoré možno od neho rozumne požadovať, aby sa
uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode
[rozsudky Súdneho dvora vo veciach napr. Teleos plc. a spol. (C 409/04), Vlaamse
Oliemaatschappij NV (C 499/10); citované rozhodnutia Súdneho dvora sa síce týkajú dane
z pridanej hodnoty, avšak vzhľadom na všeobecný verejný záujem na zamedzovaní
vyhýbaniu sa daňovej povinnosti daňovými subjektmi je požiadavka prijatia rozumných
opatrení pri uskutočňovaní plnení aplikovateľná aj na ďalšie dane].
Je preto len logické očakávať, že v prípade tovarov podliehajúcim zvýšenej kontrole
zo strany štátu si nadobúdateľ takéhoto tovaru v obchodnom styku preverí subjekt, ktorý mu
tovar dodáva, osobitne v prípade nákupu cez internet, t. j. virtuálny priestor poskytujúci jeho
užívateľom možnosť zachovania si anonymity, resp. tiež vytvorenie novej, fiktívnej alebo
prevzatej identity.
Úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon je chrániť
ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd
a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy
(I. ÚS 13/01).
Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124
a čl. 142 ods. 1 ústavy) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívnou ani mimoriadnou
opravnou inštanciou vo veciach, ktoré patria do právomoci všeobecných súdov, ktorých
sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Ústavný súd
musí pri svojej rozhodovacej činnosti zohľadňovať platnú právnu úpravu v oblasti
rozdelenia právomoci, a teda zohľadňovať aj založenie právomoci všeobecných súdov
vo veciach správneho súdnictva podľa § 244 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku.
Vychádzajúc z týchto ustanovení Občianskeho súdneho poriadku a podstaty sťažnosti
sťažovateľa podľa názoru ústavného súdu sťažnosť sťažovateľa (proti rozhodnutiu
najvyššieho súdu) treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu
možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(napr. IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 74/07).
V súvislosti so sťažovateľom deklarovaným prejavom nespokojnosti s napadnutými
rozhodnutiami krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy
účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne
akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné,
preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať
do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr.
I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05). Taktiež podľa už mnohonásobne judikovaného názoru
ústavného súdu práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôžu byť
porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch
s požiadavkami účastníka konania. Teda z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný
súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov (m. m. I. ÚS 19/02) a taktiež nie je možné
vnímať postavenie ústavného súdu ako orgánu, ktorého úlohou by bolo zjednocovať
stanoviská najvyššieho súdu (m. m. I. ÚS 199/07, II. ÚS 273/08, IV. ÚS 331/09,
III. ÚS 197/2011), ako aj rozhodovaciu prax všeobecných súdov (m. m. I. ÚS 199/07,
I. ÚS 18/08, II. ÚS 152/2011).
Ústavno súdna korekcia rozhodovacej činnosti všeobecných súdov v prípade
sťažovateľa by teda bola možná len v tých prípadoch, ak by konanie a rozhodnutie
všeobecného súdu priamo zasahovalo do práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy).
K porušeniu ústavou garantovaného práva na súdnu ochranu, resp. analogického práva na
spravodlivý proces podľa dohovoru by mohlo dôjsť rozhodnutím všeobecného súdu nielen
tým, keby tento fakticky odňal možnosť komukoľvek domáhať sa alebo brániť svoje právo
na všeobecnom súde (napr. II. ÚS 8/2001), ale aj tým, keby tento súd rozhodol arbitrárne,
bez náležitého odôvodnenia svojho rozhodnutia (napr. I. ÚS 241/07), alebo vtedy, ak by sa
pri výklade a aplikácii zákonného predpisu natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. III. ÚS 264/05). Ústavný súd
nezistil žiadnu z týchto ani inú tu výslovne neuvedenú skutočnosť, ktorá by napadnuté
rozhodnutia krajského súdu robila ústavne neakceptovateľné, a teda vyžadujúce ústavno
súdnu korekciu z dôvodu zásahu do základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu, resp.
spravodlivé súdne konanie.
Pretože namietané rozhodnutie najvyššieho súdu nevykazuje znaky svojvôle a je
dostatočne odôvodnené, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy
a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá
dôvod zasiahnuť do právneho názoru najvyššieho súdu.
Za tejto situácie nemohlo rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžf 73/2012
z 23. októbra 2013 dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy alebo práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako
ani základného práva sťažovateľa na zákonného sudcu a na verejné prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy a základného práva na ochranu
vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.
Z uvedených dôvodov ústavný súd odmietol podľa § 25 ods. 2 druhej vety zákona
o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľa ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. júna 2015