Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 696/2015
PDF · 493.41 KB
No categories available
II. ÚS 696/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. októbra 2015
v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa)
a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej
spoločnosti MAC TV, s. r. o., Brečtanová 1, Bratislava, zastúpenej Advokátskou
kanceláriou Bugala – Ďurček, s. r. o., Drotárska cesta 102, Bratislava, konajúcou
prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. Petra Ďurčeka, vo veci namietaného porušenia
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s porušením
čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a porušenia práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s porušením čl. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 8 Sž 22/2013 z 20. novembra 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti MAC TV, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. februára
2015 faxom a 25. februára 2015 poštou doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti MAC TV,
s. r. o., Brečtanová 1, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia
svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) v spojení s porušením čl. 12 ods. 1 ústavy a porušenia práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení
s porušením čl. 1 dohovoru rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) sp. zn. 8 Sž 22/2013 z 20. novembra 2014 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Rada pre vysielanie a retransmisiu (ďalej len
„Rada“) oznámila sťažovateľke začatie správneho konania č. 210 PLO/O 2367/2013 vo veci
možného porušenia povinnosti podľa § 32 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a
retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z. z. o telekomunikáciách v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o vysielaní“) v súvislosti s tým, že na programovej službe JOJ
PLUS nezabezpečila, aby bola reklama slušná.
Rada rozhodnutím č. RP/072/2013 z 10. septembra 2013 uložila sťažovateľke sankciu
– pokutu vo výške 3 500 € za porušenie povinnosti podľa § 32 ods. 4 zákona o vysielaní.
Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka opravný prostriedok podľa § 250l a nasl.
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), o ktorom rozhodol najvyšší súd
napadnutým rozsudkom z 20. novembra 2014 tak, že rozhodnutie Rady potvrdil.
Sťažovateľka namieta porušenie označených práv a článkov podľa ústavy a dohovoru
na tom základe, že najvyšší súd „... považoval nevykonanie dôkazu, resp. absenciu
vyhotovenia zápisnice o vykonaní dôkazu zo strany Rady (absencia riadneho zistenia
skutkového stavu veci a absencia postupu Rady v súlade so zákonom) za postup Rady
ako správneho orgánu, ktorý bol zákonný, resp. nemohol spôsobiť nezákonnosť rozhodnutia
Rady; a
2
... považoval predchádzajúce upozornenie Rady na porušenie identického
ustanovenia Zákona o vysielaní bez toho aby spôsob porušenia bol skutkovo identický alebo
totožný aspoň v základných črtách za zákonný postup.
Sťažovateľka namieta, že nevykonanie jediného dôkazu v konaní v súlade so zákonom
a/alebo nevyhotovenie zápisnice o vykonaní dôkazu v súlade so správnym poriadkom
je vážnym zásahom do práva na spravodlivé súdne konanie, súdnu a inú právnu ochranu.
Rovnako uloženie sankcie bez existencie predchádzajúceho upozornenia
na porušenie povinnosti, ktoré by bolo v základných črtách skutkovo identické alebo
podobné, je možné považovať za vážny zásah do práva na spravodlivé súdne konanie, súdnu
a inú právnu ochranu.“.
Sťažovateľka v súvislosti s uvedenými námietkami uvádza, že Rada v oznámení
o začatí správneho konania a vo svojom rozhodnutí z 10. septembra 2013 uviedla,
že podkladmi (dôkazmi) na vydanie rozhodnutia boli:
a) záznam z vysielania programovej služby JOJ PLUS z 12. februára 2013 a
b) prepis/popis skutkového stavu.
Sťažovateľka poukazuje na to, že už vo svojom opravnom prostriedku namietala,
že Rada uvedené dôkazy nevykonala vôbec, resp. ich nevykonala v súlade so zákonom
č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov. Podľa
sťažovateľky najvyšší súd nesprávne porozumel jej argumentácii a napadnutý rozsudok
nedostatočne odôvodnil.
Podľa sťažovateľky obrazovo zvukový záznam ako dôkaz nebol vykonaný v súlade
so Správnym poriadkom, pretože mala byť vyhotovená zápisnica, z ktorej by bolo zrejmé,
že každý člen Rady si predmetný záznam pozrel.
«... vykonanie takéhoto dôkazu je možné preukázať výlučne len formou zápisnice
o vykonaní dôkazu podľa ustanovenia § 22 ods. 1 Správneho poriadku.
Ak Rada (jej členovia) vykonala dôkaz (vzhliadla obrazovo zvukový záznam),
tzn. obhliadla dôkaz, tak o tomto dôkaze musí byť spísaná zápisnica s náležitosťami podľa
ustanovenia § 22 ods. 2 a 3 Správneho poriadku.
Vzhliadnutie obrazovo zvukového záznamu je štandardným spôsobom, akým členovia
Rady môžu získať priame a nesprostredkované povedomie o skutočnom obsahu
odvysielaného spotu. Takýto dôkazný prostriedok (ohliadku) nie je možné nahradiť
analýzou ani prepisom, nakoľko tieto sú až druhotným, sprostredkovaným náhľadom na vec,
navyše nie nestranným.
Sťažovateľka má v prejednávanej veci za to, že členovia Rady sa s predmetnými
dôkazmi, nijakým spôsobom priamo neoboznámili a tieto nevykonali.
Hoci Rada a najvyšší súd uzatvárajú, že s predmetným dôkazom sa ani inak
oboznámiť nedá, preto „je jasné a nesporné“, že záznamy boli vzhliadnuté členmi Rady,
o tejto skutočnosti neexistuje žiaden dôkaz.
Z odôvodnenia rozhodnutia najvyššieho súdu je síce zrejmé, že najvyšší súd
nevyhotovenie zápisnice dokonca považoval za porušenie § 22 ods. 1 Správneho poriadku,
avšak bez ďalšieho zdôvodnenia uviedol, že toto porušenie nemá vplyv na zákonnosť
samotného rozhodnutia. Takýto záver najvyššieho súdu je svojvoľný a neudržateľný, nakoľko
predmetný dôkaz bol jediným dôkazom v konaní, bez ktorého vykonania by nemohlo dôjsť k
zisteniu skutkového stavu veci ani k oboznámeniu sa s obsahom záznamu osobne všetkými
členmi Rady... Ak by sme pripustili názor rady, v takom prípade by Rada nemusela vôbec
vykonávať žiadne dôkazy ani skúmať skutkový stav veci bez dôvodných pochybností, pretože
vzhľadom na rozhodnutie najvyššieho súdu postačí, ak Rada bude tvrdiť, že sa riadne
oboznámila so skutkovým stavom a akýkoľvek podklad o tejto skutočnosti sa nevyžaduje.
Rovnako je potrebné uviesť, že najvyšší súd zjavne v nedostatočnom rozsahu
„pochopil“ odvolací dôvod sťažovateľky, pretože podľa názoru najvyššieho súdu stačilo,
že sťažovateľka nemala žiadne námietky voči obsahu prepisu vysielania a tiež,
že je nesporné, že členovia Rady sa s obsahom záznamu oboznámili (tzn. vykonali ho), ale
len o tom nespísali zápisnicu.
Takýto záver najvyššieho súdu je však predčasný a vychádza z neúplného
preskúmania odvolacieho dôvodu sťažovateľky, nakoľko týmto odvolacím dôvodom
4
sťažovateľka nenamietala správnosť/nesprávnosť obsahu prepisu reportáže, ale namietala
splnenie základných zákonných podmienok na možnosť správneho trestania
za administratívny delikt. Správne trestanie nie je možné, ak mu nepredchádza spravodlivé
konanie, ktoré je založené na riadnom preskúmaní skutkového stavu veci a vykonanom
dokazovaní, ktoré bez dôvodných pochybností preukazuje, že došlo k spáchaniu
administratívneho deliktu. Správne trestanie zároveň vyžaduje, aby sa orgán, ktorý
o administratívnom delikte rozhoduje, riadne a dôkladne (najmä osobne) oboznámil
so všetkými dôkazmi a tieto boli riadne v súlade s procesnými predpismi vykonané.
S ohľadom na špecifikum kolektívneho rozhodovania Rady, je teda zrejmé, že všetci
členovia Rady, ktorí rozhodujú o administratívnom delikte sa musia osobne oboznámiť
so všetkými dôkazmi a tieto v súlade s procesnými predpismi vykonať.
Najvyšší súd v rozhodnutí... dokonca zašiel až tak ďaleko, že právne uzatvoril,
že vzhliadnutie záznamu „v žiadnom prípade nie je možné považovať“ za obhliadku.
Najvyšší súd však svoj právny záver nijaký spôsobom ďalej nerozvinul ani
nevysvetlil, a najmä neuviedol, o aký úkon dokazovania teda ide, ak nejde o obhliadku...»
Sťažovateľka argumentuje, že Správny poriadok vymedzuje dôkazné prostriedky
len ako príklad, avšak je nepochybné, že o všetkých vykonaných dôkazoch je potrebné
vyhotoviť zápisnicu, t. j. aj o oboznámení sa s obsahom záznamu. Podľa sťažovateľky
najvyšší súd napadnutý rozsudok nedostatočne odôvodnil, pretože neuviedol,
prečo nevyhotovenie zápisnice z vykonania dôkazu nemá vplyv na zákonnosť samotného
rozhodnutia.
Sťažovateľka poukazuje na právne závery Najvyššieho správneho súdu Českej
republiky, podľa ktorých vzhliadnutie obrazovo zvukového záznamu je špecifickou formou
obhliadky podľa § 38 Správneho poriadku, o ktorej je potrebné vyhotoviť zápisnicu.
Vyhotovenie zápisnice z vykonania dôkazu je aj významnou procesnou zárukou
pre účastníka konania, keďže až takto je možné urobiť záver o tom, či bola dodržaná zásada
bezprostrednosti a priamosti, ktorá je základom obhliadky. Tieto skutočnosti sú relevantné
aj vzhľadom na to, že Rada je kolektívny orgán, preto je zásadné, aby «v rámci správneho
konania členovia Rady rozhodovali osobne.
Najvyšší súd následne odvolací dôvod sťažovateľky „oklieštil“ len na skúmanie,
či sťažovateľka namietala pravdivosť skutkových zistení, ktoré Rada uviedla v rozhodnutí
Rady a opomenul dostatočne odôvodniť, či vzhliadnutie záznamu je vykonanie dôkazného
prostriedku a ak áno, z akého dôvodu sa na proces jeho vykonania nevzťahuje povinnosť
vyhotoviť zápisnicu podľa § 22 ods. 1 Správneho poriadku, a ak sa vzťahuje, tak z akého
dôvodu jej nevyhotovenie nemá vplyv na zákonnosť rozhodnutia.
Najvyšší súd bez akéhokoľvek podkladu v spise správneho orgánu bez ďalšieho
uzavrel, že Rada sa s predmetnými dôkazmi oboznámila v súlade so Správnym poriadkom
a zákonným spôsobom.
V konaní o správnom delikte, ktorého skutková podstata spočíva v porušení
povinnosti pri vysielaní programu, je obrazovo zvukový záznam posudzovanej časti
vysielania kľúčovým a v podstate nezastupiteľným dôkazom obzvlášť v prípadoch, kedy Rada
nevykonáva žiaden iný dôkaz na objasnenie skutkového stavu veci. Takýto dôkaz preto musí
byť vykonaní riadnym procesným spôsobom.
Problematika dôkazných prostriedkov v správnom konaní má inherentne aj ústavnú
dimenziu. Dokazovanie v správnom konaní, najmä v citlivej oblasti správneho trestania...
musí spĺňať ústavné parametre dokazovania a rešpektovania ústavnej a medzinárodnej
prizmy spravodlivého procesu.
...V zahraničnej právnej úprave spravidla nenájdeme ustanovenia o zápisnici
o vykonaní dôkazu, pretože prevažuje právo účastníka byť vždy prítomný na ústnom konaní
pred mediálnou radou, ktorá spravidla koná verejne...
Zásada priamosti, ústnosti a bezprostrednosti sú zásady, ktoré zaisťujú,
aby ten orgán, ktorý rozhoduje o vine a sankcii za správny delikt, bol autenticky prítomný
a bezprostredne ovplyvnený pred ním vykonanými dôkazmi. Dokazovanie je možné pripustiť
aj mimo rámec ústneho konania, avšak v takom prípade je bezpodmienečne potrebné, aby
o vykonaní takýchto dôkazov bola spísaná zápisnica v súlade s § 22 ods. 1 Správneho
poriadku.».
6
Sťažovateľka v tejto súvislosti poukazuje na uznesenie Najvyššieho správneho súdu
Českej republiky sp. zn. 7 As 57/2010 z 3. apríla 2012 a tiež na závery Európskeho súdu
pre ľudské práva, ktoré vyslovil napr. vo veci Lisica proti Chorvátsku, podľa ktorých
„je potrebné, aby bolo viditeľné, ako bola spravodlivosť vykonaná“.
Sťažovateľka sa tiež domnieva, že v predmetnej veci nejde o opakované porušenie
§ 32 ods. 4 zákona o vysielaní, na ktoré bola upozornená, preto došlo k porušeniu zákona
spôsobom, ktorý má vplyv aj na zákonnosť samotného rozhodnutia Rady. V tejto súvislosti
v sťažnosti uvádza:
„Rada pri skúmaní podmienok pre uloženie sankcie uviedla, že sankcia − pokuta,
je prípustná, nakoľko sťažovateľka sa porušenia ustanovenia § 32 ods. 4 písm. a) Zákona
o vysielaní dopustila už v minulosti. Ako dôvod uviedla odkaz na číslo konania, v ktorom
sťažovateľku údajne upozornila na porušenie povinnosti. Rada uviedla nasledovné
rozhodnutie: Rozhodnutie RL/32/2012 z 24. 4. 2012;...
Sťažovateľka si dovoľuje uviesť, že predmetné konanie sa síce týkalo porušenia
povinnosti podľa ustanovenia § 32 ods. 4 písm. a), avšak spôsobom, ktorý nebol identický,
dokonca ani primerane podobný s predmetnou vecou.
Na základe uvedenej skutočnosti nie je možné preto predmetné konania považovať
za totožné, čím neexistovalo právo Rady uložiť sankciu − pokutu za porušenie predmetnej
povinnosti, nakoľko jej nepredchádzalo upozornenie Rady, čím rozhodnutie Rady
a rozhodnutie najvyššieho súdu a postup ktorý im predchádzal trpia takou vadou, ktorá
mala vplyv na ich zákonnosť.
Tým, že Rada sankcionovala (pokutovala) sťažovateľku bez predchádzajúceho
upozornenia na opakované porušenie namietanej povinnosti, tak vec nesprávne právne
posúdila a konanie, ktoré predchádzalo vydaniu rozhodnutia Rady trpí takou vadou, ktorá
mala vplyv na zákonnosť rozhodnutia Rady.“
Sťažovateľka poukazuje v súvislosti s touto argumentáciou na právne závery
Najvyššieho správneho súdu Českej republiky v uznesení sp. zn. 6 As 26/2010
z 3. apríla 2012, ktoré možno aplikovať aj v tejto veci.
Sťažovateľka ďalej uvádza, že «len dostatočne špecifické a obsahovo takmer totožné
vymedzenie porušenia povinnosti môže byť spôsobilým rozhodnutím Rady tvoriacim
kvalifikované „upozornenie“ na opakované porušenie zákona. V predmetnej veci Rada
nikdy nevydala rozhodnutie, v ktorom by bolo vymedzenie porušenia povinnosti totožné
s vymedzením porušenia povinnosti v rozhodnutí Rady alebo obdobným aspoň
v podstatných rysoch. Konanie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu Rady a konanie, ktoré
predchádzalo rozhodnutiu Rady č. RL/32/2012 sú totožné len v rovnakom označení
zákonného ustanovenia porušenej povinnosti, inak sa v podstatných rysoch (spôsob
spáchania) odlišujú...
Najvyšší súd k tomuto odvolaciemu dôvodu sťažovateľky opätovne neuviedol žiadne
odôvodnenie, z ktoré by jasne, jednoznačne a zrozumiteľne vyplývalo, prečo tento odvolací
dôvod nie je dôvodný...
... podmienka upozornenia na opakované porušenie povinnosti má zásadný význam
pre sťažovateľku a musí predstavovať efektívny prostriedok, ktorého účelom nie je represia,
ale prevencia. ... sťažovateľke musí byť poskytnutý dostatočný priestor na nápravu. Rada
v predmetnom prípade presvedčila aj najvyšší súd, že materiálna podmienka pre uloženie
sankcie bola splnená, nakoľko v čase vydania napadnutého rozhodnutia existovalo
právoplatné rozhodnutie o porušení povinnosti podľa § 32 ods. 4 písm. a) Zákona
o vysielaní a retransmisii. Skutkový stav vyplývajúci z rozhodnutie Rady RL/32/2012 však
bol v podstatných črtách odlišný od skutkového stavu v prejednávanej veci, preto nemôže
byť považované za podklad pre možné ukladanie pokút.».
Na tomto základe sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„Základné práva... (sťažovateľky, pozn.) podľa článku 46 ods. 1 a ods. 2 v spojení
s článkom 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a článku 6 ods. 1 v spojení s článkom 1
Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní o odvolaní pod sp. zn.: 8 Sž/22/2013 31
zo dňa 20. 11. 2014, porušené boli.
8
Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní o odvolaní pod sp. zn.:
8 Sž/22/2013 31 zo dňa 20. 11. 2014 sa zrušuje vo všetkých výrokoch a vec sa vracia
Najvyššiemu súdu na Slovenskej republiky na ďalšie konanie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinní uhradiť... (sťažovateľke, pozn.) trovy
právneho zastúpenia vo výške 323,50 EUR na účet Advokátskej kancelárie Bugala −
Ďurček, s. r. o., do pätnásť dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu
štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu, resp. jeho rozhodnutím a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02,
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani
právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného
súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a
aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o
ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať
predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa
všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O
arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS
12/05, I. ÚS 352/06).
Najvyšší súd v napadnutom rozsudku z 20. novembra 2014 poukázal
na odôvodnenie rozhodnutia Rady, na argumentáciu sťažovateľky v opravnom prostriedku
a tiež na vyjadrenie Rady. Následne najvyšší súd uviedol:
«Z obsahu pripojeného administratívneho spisu vyplýva, že odporkyňa listom
č. 2367/2013 zo dňa 07. 05. 2013 oznámila navrhovateľke začatie správneho konania
vo veci možného porušenia § 32 ods. 4 písm. a/ Zákona za odvysielanie upútavky
na program Deň a noc na programovej službe TV JOJ PLUS dňa 12. 02. 2013 od 12:15:42
do 14:55:22 hod.
10
Navrhovateľka v odvolaní konštatuje, že odporkyňa nevyhotovila zápisnicu
o ohliadke audiovizuálneho záznamu, čo navrhovateľku utvrdzuje v tom, že odporkyňa ako
správny orgán nevykonala dôkaz − ohliadku záznamov z vysielania, čím nepostupovala
v súlade s ustanoveniami Správneho poriadku.
Najvyšší súd Slovenskej republiky je toho názoru, že zhliadnutie audiovizuálneho
záznamu nie je ohliadkou podľa § 38 Správneho poriadku, ale je to iný, v správnom
poriadku nepomenovaný dôkaz.
Predmet ohliadky podľa § 38 správneho poriadku je vlastník alebo užívateľ veci
povinný predložiť správnemu orgánu alebo strpieť ohliadku na mieste. Z predmetného
ustanovenia vyplýva, že ohliadka sa týka iba hnuteľných alebo nehnuteľných vecí
a nie nehmotných, akým práve audiovizuálny záznam nesporne je. Skutočnosť, že predmetný
záznam sa nachádza na CD nosiči ako hmotnom substráte je irelevantná, pretože podľa
nášho názoru kópie, napodobneniny alebo veci podobného vzhľadu nemôžeme považovať
za originálny predmet ohliadky, keďže v skutočnosti nemali podiel na vzniknutom skutkovom
stave. Skutočnou ohliadkou v tomto prípade by bolo zhliadnutie originálneho vysielania
v uvedených časových intervaloch.
Máme za to, že § 22 ods. 1 správneho poriadku predstavuje kogentné ustanovenie,
od ktorého sa nemožno odchýliť. Následkom odchýlenia dochádza k procesnému
pochybeniu. Rada sa nespísaním zápisnice dopustila chyby, resp. vady v správnom
konaní, keďže protokolovala iba hlasovanie jednotlivých členov Rady. Je však na posúdení
súdu aký vplyv má táto chyba na zákonnosť vydaného rozhodnutia, pretože podľa § 250i
ods. 3 O. s. p., „pri preskúmavaní zákonnosti a postupu správneho orgánu súd prihliadne
len na tie vady konania pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť
napadnutého rozhodnutia.“ V danom prípade je však súd toho názoru, že nevyhotovenie
zápisnice nemožno považovať za takú chybu a vadu konania, ktorej následkom by bolo
vydanie nezákonného rozhodnutia. V tomto prípade sa tak súd prikláňa k skorším
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sž/21/2012 zo dňa 29. 05. 2013,
v ktorom súd konštatuje: „... Najvyšší súd zastáva názor, že pokiaľ v danom prípade Rada
nespísala zápisnicu o tom, ako sa jej členovia oboznámili s podkladmi pre vydanie
rozhodnutia, predovšetkým o tom, ako sa oboznámili so záznamom odvysielaného programu
resp. s popisom/odpisom tohto záznamu, nedopustila sa v konaní takej vady, ktorá by mala
za následok nezákonnosť preskúmavaného rozhodnutia.“
... odporkyňa správne hodnotila príslušnú upútavku ako reklamu, kde zistila
porušenie povinnosti navrhovateľkou ustanovenej v § 32 ods. 4 písm. a/ Zákona o vysielaní
a retransmisii, ktorou „je povinný zabezpečiť, aby ním vysielaná reklama a tele nákup boli
čestné a slušné.
Navrhovateľka vo svojom odvolaní namieta nesprávne právne posúdenie veci,
ako aj nedostatočné zistenie skutkového stavu veci z dôvodu neuspokojivého vymedzenia
slova „šukať“, ktorým by odporkyňa preukázala neslušnosť predmetného slova.
Ak navrhovateľka argumentovala odkazmi na literárne diela slovenských básnikov (Pavla
Országha Hviezdoslava a Martina Kukučina), ktorí toto slovo vo svojich básňach použili,
poukazujúc pritom na fakt, že ich diela sú „súčasťou štátom vymedzenej povinnej literatúry
a z toho dôvodu nie je možné predmetné slovo označiť za neslušné“, keďže do styku s týmito
dielami prichádzajú aj školopovinné deti je potrebné uviesť, že slovenský jazyk − ako každý
iný − nie je pevne stanovený a s plynutím času sa jazyk vyvíja, dopĺňa a obohacuje sa.
V priebehu historického vývoja slovenského jazyka, teda nie je vylúčená aj zmena významu
určitých slov. Výraz „šukať“ sa v uvedených literárnych dielach slovenských básnikov musí
vykladať s prihliadnutím na historickú etapu, počas ktorej sa tieto diela kreovali. Nemenej
dôležitý je aj kontext, v ktorom sa dané slovo používa. Navrhovateľka má postavenie
osobitného orgánu v systéme orgánov štátnej správy, ktorého úlohou je práve kontrola,
či vysielatelia dodržiavajú ustanovenia zákona. To čo je slušné a neslušné spočíva
na jej rozhodnutí.
Najvyšší súd Slovenskej republiky má za to, že tento kolektívny orgán sa skladá
z dostatočne erudovaných osôb v danej oblasti, ktorí sú schopní na základe správnej úvahy
posúdiť, či je − za daných okolností s prihliadnutím na kontext − reklama slušná alebo nie.
V súvislosti so správnou úvahou sa v § 245 ods. 2 O. s. p. uvádza: „Pri rozhodnutí, ktoré
správny orgán vydal na základe zákonom povolenej voľnej úvahy (správne uváženie),
preskúmava súd iba, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených
zákonom. Súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia.“
12
V tomto prípade súd dospel k rovnakým záverom ako odporkyňa, zastávajúc
stanovisko, že slovo „šukávať“, respektíve „šukať“ je v danom prípade neslušné a vyplýva
to aj z kontextu dialógu predmetného audiovizuálneho záznamu. S tvrdením navrhovateľky
o nedostatočnom vysvetlení predmetného pojmu odporkyňou sa preto Najvyšší súd
Slovenskej republiky nemohol stotožniť, nakoľko sa podľa nášho právneho názoru jedná
o skutočnosť všeobecne známu, ktorú správny orgán podľa § 34 ods. 6 správneho poriadku
nemusí dokazovať. V tomto bode je argumentácia odporkyne správna, že predmetný výraz
je (v danom kontexte) synonymom súlože.
Neobstojí ani námietka ohľadom skutočnosti, že mala byť uložená sankcia
a to upozornenie na porušenie zákona a nie pokuta. Odporkyňa správne poukázala
na skutočnosť, že za porušenie ust. § 32 ods. 4 písm. a/ Zákona už navrhovateľka
sankcionovaná bola a to rozhodnutím RL/032/2012, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa
30. 05. 2012.»
V súvislosti s namietaným porušením označených práv sťažovateľky napadnutým
rozsudkom najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu vydaným v správnom súdnictve bolo
podľa názoru ústavného súdu potrebné zohľadniť špecifiká správneho súdnictva, ktorého
úlohou nie je nahradzovať činnosť orgánov verejnej správy, ale len preskúmať „zákonnosť“
rozhodnutí a postupov orgánu verejnej správy, o ktorých fyzická osoba alebo právnická
osoba tvrdí, že boli nezákonné a ukrátili ju na jej právach (§ 247 ods. 1 OSP), teda
preskúmať to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok v konkrétnom druhu
správneho konania rešpektovali príslušné hmotno právne a procesno právne predpisy
a v súlade so zákonom rozhodli. Treba vziať preto do úvahy, že správny súd spravidla nie je
súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu
alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy. V prerokúvanom prípade bolo potrebné zohľadniť
aj to, že najvyšší súd ako správny súd bol súdom s plnou jurisdikciou, pretože predmetom
konania bolo rozhodovanie o porušení povinnosti a uloženie sankcie podľa zákona o
vysielaní (§ 250i ods. 2 OSP v spojení s § 250l ods. 2 OSP). Vzhľadom na tieto špecifiká
správneho súdnictva ústavný súd posudzoval z tohto aspektu aj dôvodnosť námietok
sťažovateľky proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu.
Základom argumentácie sťažovateľky je jej nesúhlas s právnym názorom
najvyššieho súdu, ktorý nevyhotovenie zápisnice o vykonaní dôkazu – oboznámenia sa
s obrazovo zvukovým záznamom Radou – nepovažoval za takú vadu, ktorá spôsobuje
nezákonnosť rozhodnutia. Rovnako tak namietala, že uloženie sankcie – pokuty Radou bolo
v rozpore so zákonom, pretože predchádzajúce upozornenie Rady sa týkalo toho istého
ustanovenia zákona o vysielaní, ale spôsob porušenia nebol skutkovo identický alebo aspoň
totožný v základných črtách.
Podľa § 22 ods. 1 Správneho poriadku o ústnych podaniach a o dôležitých úkonoch
v konaní, najmä o vykonaných dôkazoch, o vyjadreniach účastníkov konania, o ústnom
pojednávaní a o hlasovaní správny orgán spíše zápisnicu.
Podľa § 34 ods. 1 Správneho poriadku na dokazovanie možno použiť všetky
prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci a ktoré sú v súlade
s právnymi predpismi.
Podľa § 34 ods. 2 Správneho poriadku dôkazmi sú najmä výsluch svedkov, znalecké
posudky, listiny a ohliadka.
Podľa § 38 Správneho poriadku vlastník alebo užívateľ veci je povinný predložiť
správnemu orgánu predmet ohliadky alebo strpieť ohliadku na mieste.
Vychádzajúc z odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu
z 20. novembra 2014, ústavný súd v prvom rade dospel k záveru, že sťažovateľka v sťažnosti
uplatnila totožnú argumentáciu ako vo svojom opravnom prostriedku proti rozhodnutiu
Rady.
Najvyšší súd sa s námietkami sťažovateľky v napadnutom rozsudku vysporiadal.
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že najvyšší súd nepovažoval vzhliadnutie
14
obrazovo zvukového záznamu za ohliadku podľa § 38 Správneho poriadku, ale za iný,
v Správnom poriadku nepomenovaný dôkaz. Dospel k záveru, že Rada pochybila, keď
o vykonaní obrazovo zvukového záznamu nevyhotovila zápisnicu. Túto vadu konania
vyhodnotil v súlade s § 250i ods. 3 OSP ako vadu, ktorá nemohla mať vplyv na zákonnosť
rozhodnutia Rady. Následne sa najvyšší súd vysporiadal s námietkou sťažovateľky
týkajúcou sa zistenia skutkového stavu a jeho právneho posúdenia (s. 6 a 7 napadnutého
rozsudku). Osobitne sa najvyšší súd vysporiadal aj s námietkou sťažovateľky, že Rada mala
uložiť sankciu – upozornenie na porušenie zákona, a nie pokutu. Najvyšší súd sa stotožnil
s argumentáciou Rady, z ktorej vyplýva, že sťažovateľka bola už za porušenie § 32 ods. 4
písm. a) zákona o vysielaní sankcionovaná, a to rozhodnutím Rady č. RL/032/2012, pričom
prísnejší postih sa ukladá „za porušenie právnej povinnosti a nie za identický skutok“.
Ústavný súd poukazuje na to, že jeho úlohou nie je posudzovať vhodnosť a účelnosť
výkladu príslušného právneho predpisu všeobecným súdom. Ústavný súd hodnotí,
či v konkrétnej veci uskutočnený výklad právnej normy je ústavne udržateľný,
t. j. či nie je arbitrárny (svojvoľný) alebo zjavne neodôvodnený. Ústavný súd takto
konštatuje, že právne závery najvyššieho súdu predstavujú jeden z možných výkladov
príslušných ustanovení Správneho poriadku (predovšetkým § 22 ods. 1, § 34 ods. 1 a 2,
§ 38) a zákona o vysielaní (najmä § 64 ods. 2), nemožno im vytknúť nelogickosť, vnútornú
rozpornosť, rešpektujú zmysel a účel uvedených ustanovení a ako celok nie sú arbitrárne.
Odôvodnenie napadnutého rozsudku poskytuje primeraný podklad pre jeho výrok, takto
právne závery najvyššieho súdu nie sú ani zjavne neodôvodnené, preto sú ústavne
akceptovateľné.
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej konštatoval,
že postup súdneho orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi
predpismi konania v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať
za porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Ústavný súd nezistil žiadne také skutočnosti, ktoré by
naznačovali možnosť porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 a 2 ústavy alebo práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu z 20. novembra 2014. Skutočnosť, že sťažovateľka
sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o
zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie
ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a
aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak
by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel
a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad príslušných ustanovení
Správneho poriadku a zákona o vysielaní najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje.
Ústavný súd nezistil také skutočnosti, ktoré by signalizovali možnosť
vysloviť porušenie čl. 12 ods. 1 ústavy napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu
z 20. novembra 2014.
Pokiaľ ide o namietané porušenie čl. 1 dohovoru, tento článok má deklaratórny
charakter, neupravuje žiadne konkrétne základné práva, resp. iné individuálne práva
(m. m. III. ÚS 222/2010, IV. ÚS 332/2012), jeho porušenie by prichádzalo do úvahy
len v súvislosti s vyslovením porušenia práva zakotveného v dohovore. Ústavný súd nezistil
porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré sťažovateľka namietala vo svojej
sťažnosti, preto nemožno uvažovať ani o porušení čl. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom
najvyššieho súdu z 20. novembra 2014.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, že sťažnosť
už pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol
ako zjavne neopodstatnenú.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd
už nezaoberal.
16
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. októbra 2015