Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 222/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. júna 2010

predbežne prerokoval sťažnosť F. P., F., vo veci namietaného porušenia základného práva

zaručeného v spojení s , porušenia

čl. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a porušenia práv zaručených

čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť F. P. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. marca 2010

doručená sťažnosť F. P., F. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2

(ďalej len „“) v spojení s ,

porušenie čl. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len

„dohovor“), ako aj porušenie práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote

zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na účinný prostriedok nápravy zaručeného čl. 13

dohovoru postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. .

Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je účastníkom

konkurzného konania vedeného na krajskom súde pod sp. zn. . Porušenie svojho

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2

v tomto konaní už pred ústavným súdom namietal skôr podanou sťažnosťou, o ktorej

ústavný súd rozhodol nálezom č. k. -71 z 19. augusta 2009, ktorý nadobudol

právoplatnosť 24. septembra 2009, tak, že toto základné právo sťažovateľa v označenom

konkurznom konaní krajského súdu porušené bolo. Zároveň ústavný súd prikázal krajskému

súdu v tejto veci konať bez zbytočných prieťahov.

Podľa názoru sťažovateľa krajský súd „mal konať tak ako mu už raz prikázal

Ústavný súd a to bez zbytočných prieťahoch a odstrániť právnej neistote, nariadiť výkon

súdnych rozhodnutí...“.

Sťažovateľ poukázal i na iné konanie Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný

súd“) vedené pod sp. zn. , v ktorom taktiež ústavný súd svojím nálezom č. k.

-62 z 28. februára 2002 identifikoval porušenie základného práva zaručeného

. V označenom konaní okresného súdu sa sťažovateľ ako navrhovateľ

domáhal prisúdenia náhrady mzdy, pričom bol v merite veci úspešný a svoju judikovanú

pohľadávku potom uplatňoval v konkurznom konaní krajského súdu, ktoré tvorí predmet

aktuálne predbežne prerokúvanej sťažnosti.

Sťažovateľ zastáva názor, že ním tvrdené zbytočné prieťahy v konkurznom konaní

krajského súdu „dokazujú, že rozhodnutia Ústavného súdu v obidvoch pripadol sú nečine a

právne nič neriešia. Nariadiť súdu aby konal bez prieťahoch, alebo odstránil prieťah, výkon

súdnych rozhodnutí neurýchli, náhradu škody ktorá my vznikla z výkonu súdnych

rozhodnutí, nenariadil ani podľa článku 127 ÚS. SR. a Konaním Krajského súdu mu vzniká

škoda na majetku aj zdraví, kde počas trvania súdnych sporov nemám dôstojný život, čím sa

porušujú moje základne pravá dané ústavov SR.“.

Krajský súd podľa názoru sťažovateľa porušuje aj , „keď sám súd

nenariadi výkon súdnych rozhodnutí a náhradu škody, tak ako som to žiadal osobne

na Krajskom súde v Košiciach dňa 2.10.2009. Krajskému súdu nič nebraní aby vydal

predbežne opatrenie a mzdu nech mi správca konkurznej podstaty vyplatí, Na spomínané

skutočnosti som krajský súd a jeho vedenie vyzval a upozornil aby sa dodržiaval zákon

o konkurze kde správca konkurznej podstaty je povinný plniť povinnosti z pracovného

pomeru, keď sám zo mnou pracovný pomer rozviazal. Tu dochádza k porušovaní zákona

o konkurze a článku 144 v celom rozsahu.“.

Sťažovateľ poukázal aj na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len

„ESĽP“) z 27. mája 2003 vo veci jeho sťažnosti č. 65567/01, ktorým mu na základe

konštatovania porušenia čl. 6 ods. 1 dohovoru v už uvedenom konaní okresného súdu bola

priznaná náhrada nemajetkovej ujmy voči Slovenskej republike. Podľa sťažovateľa týmto

„rozhodnutím sa žiadny súd v Slovenskej republike nebol viazaný a tým dochádza

na Krajskom súde v Košiciach porušovaní článku 144 a medzinárodný dohovor článok 1

a 13...“.

Sťažovateľ tvrdí, že krajský súd „do dnešného dňa... prieťah neodstránil čim právna

neistota sa prehlbuje a naďalej sa porušuje moje základne pravo podľa článku 48

ods. 2. v konaní -333“.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie

nálezom takto rozhodol:

„Krajský súd v Košiciach aj naďalej porušuje moje ústavné pravá článku 48 ods. 2

na prerokovaní veci bez zbytočných prieťahoch v konaní -333 Prieťah v konaní

do dnešného dňa nebol odstránení Krajským súdom v Košiciach, porušuje sa Ústavný zákon

144, a neuznáva medzinárodný dohovor a neriadi sa nim Krajský súd v Košiciach, porušuje

§ 1, 6, a 13 dohovoru medzinárodného dohovoru, ktorý Slovenská republika podpísala

a zaviazala sa ho dodržiavať.

Preto žiadam Ústavný súd Slovenskej republiky aby podľa článku 127ods. 1,2,3.

chránil moje základné pravá a slobody, zakázal Krajskému súdu v Košiciach aby

neporušoval moje základne pravá a slobody dane v

a medzinárodnom dohovore. Škoda ktorá mi vznikla nečinnosťou Krajským súdom

v Košiciach v rozsudkov a . . Ústavný súd aby

nariadil Krajskému súdu v Košiciach aby vo veci konal bezohladne a vniknutú škodu

zo spomínaných súdnych rozhodnutí aj porušovania mojich základných práv a slobôd

a medzinárodného dohovoru priznal a vyplatil.

Žiadam Ústavný súd aby mi priznal finančné zadosťučinenie za 16 rokov právnej

neistoty v porušovaní mojich základných práv, krivdy ktorá bola páchaná nezávislými

súdmi v Slovenskej republike a dokázaná rozhodnutiami, Ústavným súdom SR. a

medzinárodným súdom v Strazburgu finančnú čiastku 15 000 000 Sk – 497 908 EUR.“

Sťažovateľ požiadal ústavný súd o pridelenie právneho zástupcu pre konanie o jeho

sťažnosti, „preto že som nezamestnaný, evidovaný na úrade prace v Prešove bez finančnej

podporí a nedokážem sa sám brániť v tomto neprávnom štáte“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) ústavnom súde každú sťažnosť predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia ústavný súd môže odmietnuť aj sťažnosť, ktorá je zjavne

neopodstatnená.

Ústavný súd sa v prvom rade musel vysporiadať s obsahom návrhu na rozhodnutie

(petitom). Formulácie, ktoré sťažovateľ v petite použil, najmä pokiaľ ide o označenie

niektorých článkov a „medzinárodného dohovoru“, sú sčasti nepresné, ale aj

neurčité.

Ústavný súd v tomto prípade nepovažoval za potrebné vyzývať sťažovateľa

na doplnenie podania, ale s uvedenými nedostatkami petitu sa vysporiadal tak, že

vychádzajúc z celého obsahu sťažnosti ustálil predmet konania pred ústavným súdom

v rozsahu a obsahu, ako to je uvedené v záhlaví tohto uznesenia.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov.

Podľa sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri

rozhodovaní sú viazaní , ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa

ods. 2 a 5 a zákonom.

Podľa čl. 1 dohovoru vysoké zmluvné strany priznávajú každému, kto podlieha ich

jurisdikcii, práva a slobody uvedené v Hlave I tohto dohovoru.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli

porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa

porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Pre rozhodnutie ústavného súdu o predloženej sťažnosti v rámci jej predbežného

prerokovania malo podstatný význam zistenie, že vo veci vedenej pod sp. zn.

ústavný súd sťažovateľovmu základnému právu zaručenému

v označenom konkurznom konaní vedenom pred krajským súdom už ochranu poskytoval,

keď nálezom č. k. -71 z 19. augusta 2009, ktorý nadobudol právoplatnosť

24. septembra 2009, konštatoval porušenie uvedeného základného práva sťažovateľa a

prikázal krajskému súdu konať v predmetnej veci bez zbytočných prieťahov.

Ústavný súd už judikoval, že pokiaľ sa sťažovateľ domáha ochrany práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa prvej vety v tom

istom konaní dvoma (alebo viacerými) po sebe nasledujúcimi sťažnosťami, pričom ústavný

súd prvej (predchádzajúcej) sťažnosti nálezom vyhovel (vyslovil porušenie práva), potom

druhou (nasledujúcou) sťažnosťou môže sťažovateľ namietať porušenie toho istého práva

len v časovom období, ktoré nasleduje po vydaní predmetného nálezu. Inak povedané,

sťažovateľ nemôže úspešne namietať porušenie toho istého práva za časové obdobie, ktoré

tomuto nálezu predchádzalo, pretože toto obdobie už bolo preskúmavané

v predchádzajúcom konaní (mutatis mutandis ).

Skorší nález ústavného súdu v sťažovateľovej veci je z 19. augusta 2009 a nadobudol

právoplatnosť 24. septembra 2009, pričom aktuálne predbežne prerokúvaná sťažnosť bola

ústavnému súdu doručená 5. marca 2010. V tejto sťažnosti sťažovateľ neuviedol, že namieta

len časové obdobie, ktoré nasledovalo po vydaní skoršieho nálezu, preto ústavný súd

vychádzal zo záveru, že sťažovateľ namietal porušenie základného práva zaručeného čl. 48

ods. 2 v celom konkurznom konaní krajského súdu.

Podľa návrh nie je prípustný, ak sa týka veci,

o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len

o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Ústavný súd už o porušení základného práva sťažovateľa v časovom úseku

konkurzného konania do vydania nálezu č. k. -71, teda do 19. augusta 2009,

rozhodol, a preto v tejto časti je predložená sťažnosť sťažovateľa neprípustná. Inými

slovami, z dôvodu prekážky rei iudicatae sa ústavný súd už nemohol na základe predmetnej

sťažnosti meritórne zaoberať namietaným postupom krajského súdu v konkurznom konaní

do 19. augusta 2009.

Navyše, ústavný súd dodáva, že vo veci vedenej pod sp. zn. uznesením

z 9. decembra 2009 odmietol ako zjavne neopodstatnenú sťažnosť doručenú 26. októbra

2009, ktorou sťažovateľ namietal porušenie základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2

postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. po vydaní

nálezu vo veci sp. zn. . Dôvodom odmietavého rozhodnutia bolo zistenie, že

v čase od 20. augusta 2009 do 26. októbra 2009 krajský súd v predmetnej veci priebežne

konal.

V rámci predbežného prerokovania aktuálnej sťažnosti ústavný súd zistil, že po

predložení konečnej správy správcom, jej odoslaní do Obchodného vestníka Slovenskej

republiky (4. novembra 2009) a vyvesení na úradnej tabuli krajského súdu (16. novembra

2009) bol priebeh posudzovaného konania na krajskom súde takýto:

- 5. januára 2010 správca doručil krajskému súdu vyjadrenie k námietkam ku

konečnej správe,

- pojednávanie určené na 25. február 2010 bolo odročené z dôvodu ustanovenia

opatrovníka; rozhodnutie o ustanovení opatrovníka nadobudlo právoplatnosť 2. marca 2010,

- na pojednávaní uskutočnenom 19. apríla 2010 krajský súd uložil správcovi doplniť

doklady požadované súdom a sťažovateľom,

- 7. mája 2010 požiadal sťažovateľ o urýchlenie konania,

- 21. mája 2010 krajský súd určil termín pojednávania na prerokovanie konečnej

správy na 17. jún 2010.

Ústavný súd sa tu opätovne obracia k svojej ustálenej judikatúre, podľa ktorej

o zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní

nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. Inými slovami, ústavný súd môže

pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej

pochybnosti javí ako neopodstatnený (napr. ).

Podľa názoru ústavného súdu nemožno na základe uvedených skutočností postup

krajského súdu ani v posudzovanom období (od 20. augusta 2009, resp. od 9. decembra

2009) považovať za taký, ktorý by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“

v zmysle . Ústavný súd musí, a to aj s prihliadnutím na špecifiká

konkurzného konania, opätovne konštatovať, že krajský súd v tomto časovom úseku koná

priebežne, preto neprichádza do úvahy, aby ústavný súd namietaný postup všeobecného

súdu mohol po prijatí návrhu na ďalšie konanie kvalifikovať ako porušenie označeného

základného práva sťažovateľa. Z týchto dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť v tejto časti

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

K rovnakému záveru o neprípustnosti, resp. zjavnej neopodstatnenosti dospel ústavný

súd aj pri predbežnom prerokovaní tej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie

čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v označenom konaní. Aj napriek tomu, že

v súvisiacom náleze č. k. -71 z 19. augusta 2009 ústavný súd vyslovil iba

porušenie základného práva sťažovateľa zaručeného , z materiálneho

hľadiska bola podľa názoru ústavného súdu poskytnutá i ochrana jeho právu zaručenému

dohovoru, pretože v obsahu základného práva zaručeného

a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr.

).

Ako zjavne neopodstatnenú ústavný súd odmietol aj časť sťažnosti, v ktorej

sťažovateľ namietal porušenie práva na účinný prostriedok nápravy porušenia iného práva

chráneného dohovorom zaručeného čl. 13 dohovoru. Z judikatúry ESĽP totiž vyplýva (napr.

rozhodnutie vo veci Silver a ostatní proti Spojenému kráľovstvu z 25. marca 1983, Boyle

a Rice proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok z 27. apríla 1988, séria A č. 131) zjavná

spätosť práva zaručeného čl. 13 dohovoru s inými právami zaručenými dohovorom (a teda

aj s právom na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeným čl. 6 ods. 1 dohovoru).

Keďže právu sťažovateľa zaručenému čl. 6 ods. 1 dohovoru bola účinne poskytnutá ochrana

ústavným súdom v náleze č. k. -71 z 19. augusta 2009, ktorým ústavný súd

prikázal krajskému súdu konať v predmetnom konkurznom konaní bez zbytočných

prieťahov, je sťažnosť sťažovateľa v tejto časti zjavne neopodstatnená.

Pokiaľ ide o namietané porušenie a dohovoru, tieto

neupravujú žiadne konkrétne základné práva, resp. iné individuálne práva, medzi ich

obsahom a namietaným postupom krajského súdu nie je nijaká príčinná súvislosť, a teda

neexistuje možnosť, aby (a to aj s prihliadnutím na odmietnutie namietaného základného

práva podľa a práv podľa dohovoru) ústavný súd mohol pri meritórnom prerokovaní

sťažnosti ich porušenie vysloviť.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími nárokmi sťažovateľa,

predovšetkým návrhom na ustanovenie právneho zástupcu a návrhom na priznanie

primeraného finančného zadosťučinenia, nezaoberal.

Pre úplnosť ústavný súd poznamenáva, že toto jeho rozhodnutie nebráni

sťažovateľovi opätovne sa obrátiť so sťažnosťou na ústavný súd, ak by v budúcnosti v

konkurznom konaní sp. zn. pred krajským súdom dochádzalo k zbytočným

prieťahom.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júna 2010