Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 2 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (7)III. ÚS 222/2010
PDF · 175.13 KB
No categories available
III. ÚS 222/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. júna 2010
predbežne prerokoval sťažnosť F. P., F., vo veci namietaného porušenia základného práva
zaručeného čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, porušenia
čl. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a porušenia práv zaručených
čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 5 K 162/02 a takto
rozhodol:
Sťažnosť F. P. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. marca 2010
doručená sťažnosť F. P., F. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 144 ods. 1 ústavy,
porušenie čl. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len
„dohovor“), ako aj porušenie práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote
zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na účinný prostriedok nápravy zaručeného čl. 13
dohovoru postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 5 K 162/02.
Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je účastníkom
konkurzného konania vedeného na krajskom súde pod sp. zn. 5 K 162/02. Porušenie svojho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2
ústavy v tomto konaní už pred ústavným súdom namietal skôr podanou sťažnosťou, o ktorej
ústavný súd rozhodol nálezom č. k. IV. ÚS 156/09-71 z 19. augusta 2009, ktorý nadobudol
právoplatnosť 24. septembra 2009, tak, že toto základné právo sťažovateľa v označenom
konkurznom konaní krajského súdu porušené bolo. Zároveň ústavný súd prikázal krajskému
súdu v tejto veci konať bez zbytočných prieťahov.
Podľa názoru sťažovateľa krajský súd „mal konať tak ako mu už raz prikázal
Ústavný súd a to bez zbytočných prieťahoch a odstrániť právnej neistote, nariadiť výkon
súdnych rozhodnutí...“.
Sťažovateľ poukázal i na iné konanie Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný
súd“) vedené pod sp. zn. 14 C 236/94, v ktorom taktiež ústavný súd svojím nálezom č. k.
III. ÚS 111/01-62 z 28. februára 2002 identifikoval porušenie základného práva zaručeného
čl. 48 ods. 2 ústavy. V označenom konaní okresného súdu sa sťažovateľ ako navrhovateľ
domáhal prisúdenia náhrady mzdy, pričom bol v merite veci úspešný a svoju judikovanú
pohľadávku potom uplatňoval v konkurznom konaní krajského súdu, ktoré tvorí predmet
aktuálne predbežne prerokúvanej sťažnosti.
Sťažovateľ zastáva názor, že ním tvrdené zbytočné prieťahy v konkurznom konaní
krajského súdu „dokazujú, že rozhodnutia Ústavného súdu v obidvoch pripadol sú nečine a
právne nič neriešia. Nariadiť súdu aby konal bez prieťahoch, alebo odstránil prieťah, výkon
súdnych rozhodnutí neurýchli, náhradu škody ktorá my vznikla z výkonu súdnych
rozhodnutí, nenariadil ani podľa článku 127 ÚS. SR. a Konaním Krajského súdu mu vzniká
škoda na majetku aj zdraví, kde počas trvania súdnych sporov nemám dôstojný život, čím sa
porušujú moje základne pravá dané ústavov SR.“.
Krajský súd podľa názoru sťažovateľa porušuje aj čl. 144 ústavy, „keď sám súd
nenariadi výkon súdnych rozhodnutí a náhradu škody, tak ako som to žiadal osobne
na Krajskom súde v Košiciach dňa 2.10.2009. Krajskému súdu nič nebraní aby vydal
predbežne opatrenie a mzdu nech mi správca konkurznej podstaty vyplatí, Na spomínané
skutočnosti som krajský súd a jeho vedenie vyzval a upozornil aby sa dodržiaval zákon
o konkurze kde správca konkurznej podstaty je povinný plniť povinnosti z pracovného
pomeru, keď sám zo mnou pracovný pomer rozviazal. Tu dochádza k porušovaní zákona
o konkurze a Ústavy článku 144 v celom rozsahu.“.
Sťažovateľ poukázal aj na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len
„ESĽP“) z 27. mája 2003 vo veci jeho sťažnosti č. 65567/01, ktorým mu na základe
konštatovania porušenia čl. 6 ods. 1 dohovoru v už uvedenom konaní okresného súdu bola
priznaná náhrada nemajetkovej ujmy voči Slovenskej republike. Podľa sťažovateľa týmto
„rozhodnutím sa žiadny súd v Slovenskej republike nebol viazaný a tým dochádza
na Krajskom súde v Košiciach porušovaní článku 144 a medzinárodný dohovor článok 1
a 13...“.
Sťažovateľ tvrdí, že krajský súd „do dnešného dňa... prieťah neodstránil čim právna
neistota sa prehlbuje a naďalej sa porušuje moje základne pravo podľa článku Ústavy 48
ods. 2. v konaní 5K/162/02-333“.
Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie
nálezom takto rozhodol:
„Krajský súd v Košiciach aj naďalej porušuje moje ústavné pravá článku 48 ods. 2
na prerokovaní veci bez zbytočných prieťahoch v konaní 5 K162/02-333 Prieťah v konaní
do dnešného dňa nebol odstránení Krajským súdom v Košiciach, porušuje sa Ústavný zákon
144, a neuznáva medzinárodný dohovor a neriadi sa nim Krajský súd v Košiciach, porušuje
§ 1, 6, a 13 dohovoru medzinárodného dohovoru, ktorý Slovenská republika podpísala
a zaviazala sa ho dodržiavať.
Preto žiadam Ústavný súd Slovenskej republiky aby podľa článku 127ods. 1,2,3.
chránil moje základné pravá a slobody, zakázal Krajskému súdu v Košiciach aby
neporušoval moje základne pravá a slobody dane v Ústave Slovenskej republiky
a medzinárodnom dohovore. Škoda ktorá mi vznikla nečinnosťou Krajským súdom
v Košiciach v rozsudkov 14 C 236/94 a 28C396/2005. 4Cbi/20/2003. Ústavný súd aby
nariadil Krajskému súdu v Košiciach aby vo veci konal bezohladne a vniknutú škodu
zo spomínaných súdnych rozhodnutí aj porušovania mojich základných práv a slobôd
a medzinárodného dohovoru priznal a vyplatil.
Žiadam Ústavný súd aby mi priznal finančné zadosťučinenie za 16 rokov právnej
neistoty v porušovaní mojich základných práv, krivdy ktorá bola páchaná nezávislými
súdmi v Slovenskej republike a dokázaná rozhodnutiami, Ústavným súdom SR. a
medzinárodným súdom v Strazburgu finančnú čiastku 15 000 000 Sk – 497 908 EUR.“
Sťažovateľ požiadal ústavný súd o pridelenie právneho zástupcu pre konanie o jeho
sťažnosti, „preto že som nezamestnaný, evidovaný na úrade prace v Prešove bez finančnej
podporí a nedokážem sa sám brániť v tomto neprávnom štáte“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavnom súde každú sťažnosť predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia ústavný súd môže odmietnuť aj sťažnosť, ktorá je zjavne
neopodstatnená.
Ústavný súd sa v prvom rade musel vysporiadať s obsahom návrhu na rozhodnutie
(petitom). Formulácie, ktoré sťažovateľ v petite použil, najmä pokiaľ ide o označenie
niektorých článkov ústavy a „medzinárodného dohovoru“, sú sčasti nepresné, ale aj
neurčité.
Ústavný súd v tomto prípade nepovažoval za potrebné vyzývať sťažovateľa
na doplnenie podania, ale s uvedenými nedostatkami petitu sa vysporiadal tak, že
vychádzajúc z celého obsahu sťažnosti ustálil predmet konania pred ústavným súdom
v rozsahu a obsahu, ako to je uvedené v záhlaví tohto uznesenia.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov.
Podľa čl. 144 ods. 1 ústavy sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri
rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7
ods. 2 a 5 a zákonom.
Podľa čl. 1 dohovoru vysoké zmluvné strany priznávajú každému, kto podlieha ich
jurisdikcii, práva a slobody uvedené v Hlave I tohto dohovoru.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom...
Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli
porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa
porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.
Pre rozhodnutie ústavného súdu o predloženej sťažnosti v rámci jej predbežného
prerokovania malo podstatný význam zistenie, že vo veci vedenej pod sp. zn. IV. ÚS 156/09
ústavný súd sťažovateľovmu základnému právu zaručenému čl. 48 ods. 2 ústavy
v označenom konkurznom konaní vedenom pred krajským súdom už ochranu poskytoval,
keď nálezom č. k. IV. ÚS 156/09-71 z 19. augusta 2009, ktorý nadobudol právoplatnosť
24. septembra 2009, konštatoval porušenie uvedeného základného práva sťažovateľa a
prikázal krajskému súdu konať v predmetnej veci bez zbytočných prieťahov.
Ústavný súd už judikoval, že pokiaľ sa sťažovateľ domáha ochrany práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy v tom
istom konaní dvoma (alebo viacerými) po sebe nasledujúcimi sťažnosťami, pričom ústavný
súd prvej (predchádzajúcej) sťažnosti nálezom vyhovel (vyslovil porušenie práva), potom
druhou (nasledujúcou) sťažnosťou môže sťažovateľ namietať porušenie toho istého práva
len v časovom období, ktoré nasleduje po vydaní predmetného nálezu. Inak povedané,
sťažovateľ nemôže úspešne namietať porušenie toho istého práva za časové obdobie, ktoré
tomuto nálezu predchádzalo, pretože toto obdobie už bolo preskúmavané
v predchádzajúcom konaní (mutatis mutandis I. ÚS 11/00).
Skorší nález ústavného súdu v sťažovateľovej veci je z 19. augusta 2009 a nadobudol
právoplatnosť 24. septembra 2009, pričom aktuálne predbežne prerokúvaná sťažnosť bola
ústavnému súdu doručená 5. marca 2010. V tejto sťažnosti sťažovateľ neuviedol, že namieta
len časové obdobie, ktoré nasledovalo po vydaní skoršieho nálezu, preto ústavný súd
vychádzal zo záveru, že sťažovateľ namietal porušenie základného práva zaručeného čl. 48
ods. 2 ústavy v celom konkurznom konaní krajského súdu.
Podľa § 24 písm. a) zákon o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci,
o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len
o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.
Ústavný súd už o porušení základného práva sťažovateľa v časovom úseku
konkurzného konania do vydania nálezu č. k. IV. ÚS 156/09-71, teda do 19. augusta 2009,
rozhodol, a preto v tejto časti je predložená sťažnosť sťažovateľa neprípustná. Inými
slovami, z dôvodu prekážky rei iudicatae sa ústavný súd už nemohol na základe predmetnej
sťažnosti meritórne zaoberať namietaným postupom krajského súdu v konkurznom konaní
do 19. augusta 2009.
Navyše, ústavný súd dodáva, že vo veci vedenej pod sp. zn. I. ÚS 375/09 uznesením
z 9. decembra 2009 odmietol ako zjavne neopodstatnenú sťažnosť doručenú 26. októbra
2009, ktorou sťažovateľ namietal porušenie základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2
ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 K 162/02 po vydaní
nálezu vo veci sp. zn. IV. ÚS 156/09. Dôvodom odmietavého rozhodnutia bolo zistenie, že
v čase od 20. augusta 2009 do 26. októbra 2009 krajský súd v predmetnej veci priebežne
konal.
V rámci predbežného prerokovania aktuálnej sťažnosti ústavný súd zistil, že po
predložení konečnej správy správcom, jej odoslaní do Obchodného vestníka Slovenskej
republiky (4. novembra 2009) a vyvesení na úradnej tabuli krajského súdu (16. novembra
2009) bol priebeh posudzovaného konania na krajskom súde takýto:
- 5. januára 2010 správca doručil krajskému súdu vyjadrenie k námietkam ku
konečnej správe,
- pojednávanie určené na 25. február 2010 bolo odročené z dôvodu ustanovenia
opatrovníka; rozhodnutie o ustanovení opatrovníka nadobudlo právoplatnosť 2. marca 2010,
- na pojednávaní uskutočnenom 19. apríla 2010 krajský súd uložil správcovi doplniť
doklady požadované súdom a sťažovateľom,
- 7. mája 2010 požiadal sťažovateľ o urýchlenie konania,
- 21. mája 2010 krajský súd určil termín pojednávania na prerokovanie konečnej
správy na 17. jún 2010.
Ústavný súd sa tu opätovne obracia k svojej ustálenej judikatúre, podľa ktorej
o zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní
nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. Inými slovami, ústavný súd môže
pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej
pochybnosti javí ako neopodstatnený (napr. III. ÚS 199/02).
Podľa názoru ústavného súdu nemožno na základe uvedených skutočností postup
krajského súdu ani v posudzovanom období (od 20. augusta 2009, resp. od 9. decembra
2009) považovať za taký, ktorý by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“
v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd musí, a to aj s prihliadnutím na špecifiká
konkurzného konania, opätovne konštatovať, že krajský súd v tomto časovom úseku koná
priebežne, preto neprichádza do úvahy, aby ústavný súd namietaný postup všeobecného
súdu mohol po prijatí návrhu na ďalšie konanie kvalifikovať ako porušenie označeného
základného práva sťažovateľa. Z týchto dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť v tejto časti
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
K rovnakému záveru o neprípustnosti, resp. zjavnej neopodstatnenosti dospel ústavný
súd aj pri predbežnom prerokovaní tej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie
čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v označenom konaní. Aj napriek tomu, že
v súvisiacom náleze č. k. IV. ÚS 156/09-71 z 19. augusta 2009 ústavný súd vyslovil iba
porušenie základného práva sťažovateľa zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy, z materiálneho
hľadiska bola podľa názoru ústavného súdu poskytnutá i ochrana jeho právu zaručenému
čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože v obsahu základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr.
Ako zjavne neopodstatnenú ústavný súd odmietol aj časť sťažnosti, v ktorej
sťažovateľ namietal porušenie práva na účinný prostriedok nápravy porušenia iného práva
chráneného dohovorom zaručeného čl. 13 dohovoru. Z judikatúry ESĽP totiž vyplýva (napr.
rozhodnutie vo veci Silver a ostatní proti Spojenému kráľovstvu z 25. marca 1983, Boyle
a Rice proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok z 27. apríla 1988, séria A č. 131) zjavná
spätosť práva zaručeného čl. 13 dohovoru s inými právami zaručenými dohovorom (a teda
aj s právom na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeným čl. 6 ods. 1 dohovoru).
Keďže právu sťažovateľa zaručenému čl. 6 ods. 1 dohovoru bola účinne poskytnutá ochrana
ústavným súdom v náleze č. k. IV. ÚS 156/09-71 z 19. augusta 2009, ktorým ústavný súd
prikázal krajskému súdu konať v predmetnom konkurznom konaní bez zbytočných
prieťahov, je sťažnosť sťažovateľa v tejto časti zjavne neopodstatnená.
Pokiaľ ide o namietané porušenie čl. 144 ods. 1 ústavy a čl. 1 dohovoru, tieto
neupravujú žiadne konkrétne základné práva, resp. iné individuálne práva, medzi ich
obsahom a namietaným postupom krajského súdu nie je nijaká príčinná súvislosť, a teda
neexistuje možnosť, aby (a to aj s prihliadnutím na odmietnutie namietaného základného
práva podľa ústavy a práv podľa dohovoru) ústavný súd mohol pri meritórnom prerokovaní
sťažnosti ich porušenie vysloviť.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími nárokmi sťažovateľa,
predovšetkým návrhom na ustanovenie právneho zástupcu a návrhom na priznanie
primeraného finančného zadosťučinenia, nezaoberal.
Pre úplnosť ústavný súd poznamenáva, že toto jeho rozhodnutie nebráni
sťažovateľovi opätovne sa obrátiť so sťažnosťou na ústavný súd, ak by v budúcnosti v
konkurznom konaní sp. zn. 5 K 162/02 pred krajským súdom dochádzalo k zbytočným
prieťahom.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. júna 2010