Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 223/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. mája 2012

predbežne prerokoval sťažnosť F. P., F., ktorou namieta porušenie svojich základných práv

podľa , a 3 a a práv

podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení

s porušením a 2 a postupom

Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

zo 17. októbra 2011, a takto

rozhodol:

Sťažnosť F. P. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. apríla 2012

doručená sťažnosť F. P., F. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa , a 3 a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s porušením čl. 1 ods. 1

a 2 a postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v

konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej aj „napadnuté konanie“) a jeho uznesením

zo 17. októbra 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Sťažovateľ v sťažnosti najmä uviedol, že „Predkladám Ústavnému súdu Slovenskej

republiky uznesenie Krajského súdu v Košiciach, ktoré dokazuje porušovanie SR,

uznesenie -580 z dňa 17. októbra 2011 je protizákonné , protiústavné...

Krajský súd v Košiciach schvaľuje konečnú správu z 26. 6. 2009, príjmy z konkurzu,

odmenu správcovi a pohľadávku daňového úradu Prešov. Krajský súd v Košiciach dňa 16.

11. 2009 schválil záverečnú správu a dňa 2. 12. 2009 bola správa zavesená a veritelia boli

poučený o tom, že môžu podať námietku proti konečnej správe do 15 dní... Krajský súd

v Košiciach vo svojom uznesení jasne a zrozumiteľne neodôvodnil prečo nenariadil výkon

súdnych rozhodnutí, ktoré sú vykonateľné a platné... Krajský súd v Košiciach sa zaoberal

mojou námietkou tak, že v súlade s § 30 ods. 1 zákona o konkurze a vyrovnaní až po

schválení konečnej správy a vyúčtovaní odmeny a výdavkoch správcu vydá súd na návrh

správcu konkurznej podstaty rozvrhové uznesenie. V rámci toho uznesenia budú následne

vysporiadané v súlade s § 31 ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní. To znamená, že moja

pohľadávka bude uspokojená len v súlade s ustanovením § 31 ods. 1 písmena f) zákona

o konkurze a vyrovnaní a teda až po nárokoch oddelených veriteľov uvedených v § 31 ods. 1

písm. e) zákona o konkurze a vyrovnaní, ak bude na uspokojenie týchto pohľadávok

dostatok finančných prostriedkov... Je zavádzajúce, protizákonné a protiústavné, keď

Krajský súd tak rozhodne v uznesení, veď sám nariadil, že výkon súdnych rozhodnutí sa

nevykoná lebo niet na spomínaný výkon právoplatných rozsudkov finančné prostriedky, tu

ide zo strany súdu podľa môjho názoru o úmyselný podvod a zavádzanie veriteľa.

Je preukázateľné a dôvodné, že sa porušuje ,

2 (kde) Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Môj prípad

dokazuje, že Slovenská republika nie je právnym štátom, keď domáce súdy rozhodujú viac

ako 16 rokov a nedodržuje SR medzinárodný dohovor, základnú listinu ľudských práv

a slobôd... nedodržuje článok 6 a 13 medzinárodného dohovoru... Porušujú sa základné

práva a slobody čl. 12 ods. 1 Ľudia sú slobodní a rovní i v právach. Také právo sa

nedodržuje v súdnom konaní na Krajskom súde v Košiciach v konaní , kde sú

zvýhodňovaný v právach záložní veritelia a zaraďujú sa do prvej triedy... čo potvrdzuje

takéto porušenie záverečná správa a uznesenie Krajského súdu v Košiciach... Porušuje sa

základné právo a sloboda v čl. 20, kde každý má právo vlastniť a užívať majetok. Moja

mzda priznaná v právoplatných rozsudkoch je môj majetok, ktorý nemôžem užívať a je mi

odňaté právo v spomínaných článkoch . Porušuje sa čl. 47 ods. 2, 3, kde

Najvyšší súd SR vo svojom uznesení nariadil, aby mi Krajský súd

v Košiciach priznal právneho zástupcu na právnu pomoc v konaní , no

spomínaný Krajský súd v Košiciach to nevykonal a takéto nariadenie najvyššieho súdu

zamietol v celom rozsahu.

Porušuje sa čl. 48 ods. 2, čo dvakrát za sebou bolo porušené základné právo

v spomínanom článku ÚS. Prieťah a právna neistota trvá aj naďalej a nebola odstránená

od posledného rozhodnutia ani po viac ako dvoch rokoch a siedmych mesiacoch.“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

nálezom o nej takto rozhodol:

„Ústavný súd Slovenskej republiky svojim rozhodnutím nech vysloví..., že boli

porušené práva alebo slobody podľa článku 127 odseku 1, 2. Žiadam zrušiť rozhodnutie

Krajského súdu – uznesenie č. z dňa 17. októbra 2011 opatrením alebo iným

zásahom Ústavného súdu. Je dôvodné a preukázateľné, že boli porušené práva a slobody

podľa odseku 1 čl. 127 a vznikli nečinnosťou Krajského súdu v Košiciach, čo dokazuje

rozhodnutie ÚS č. -71. Aby prikázal vo veci konať podľa

Slovenskej republiky. Žiadam Ústavný súd, aby bezodkladne zakázal Krajskému súdu

v Košiciach konať v súdnom spore č. v porušovaní základných práv a slobôd

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy...“

Sťažovateľ sa súčasne domáha priznania primeraného finančného zadosťučinenia

a ustanovenia právneho zástupcu pre konanie pred ústavným súdom.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v nebránia jej

prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia ústavný súd môže odmietnuť aj

sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.

Sťažnosť podľa a musí obsahovať

jednak všeobecné náležitosti uvedené v , ako aj osobitné

náležitosti uvedené v .

Podľa návrh na začatie konania sa ústavnému

súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne

proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu

a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich)

zástupca.

Podľa k návrhu na začatie konania sa musí

pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom, ak tento zákon

neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie

pred ústavným súdom.

V súlade s sťažnosť okrem všeobecných

náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať označenie,

a) ktoré základné práva alebo slobody sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili,

b) právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ktorým sa porušili

základné práva alebo slobody,

c) proti komu sťažnosť smeruje.

Vychádzajúc z ustanovení a možno konštatovať,

že podanie (sťažnosť) sťažovateľa v predloženom znení neobsahuje náležitosti predpísané

, čo by pri prísne formalistickom prístupe zakladalo dôvod

na jeho odmietnutie podľa z dôvodu nesplnenia

zákonom predpísaných náležitostí. Ústavný súd však prihliadol na to, že sťažovateľ nie je

zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, a preto posudzoval jeho podanie podľa

obsahu.

Vychádzajúc z obsahu podania a prihliadajúc na v ňom uplatnenú argumentáciu

ústavný súd kvalifikoval podanie sťažovateľa ako sťažnosť podľa ,

ktorou sa domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva vlastniť majetok podľa

, základného práva na právnu pomoc v konaní pred súdom podľa

ods. 2 , základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa

a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

, ako aj svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

a práva na účinný právny prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru v spojení

s namietaným porušením a 2 a postupom krajského súdu v

konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením zo 17. októbra 2011.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa v napadnutom konaní vedenom

krajským súdom v období do 16. decembra 2011

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistil, že sťažovateľ

v predchádzajúcom období už viackrát namietal predchádzajúcimi sťažnosťami podľa

porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa postupom krajského súdu v označenom

konaní, a to aj v spojení s konaním vedeným Okresným súdom Prešov (ďalej len „okresný

súd“) pod sp. zn. ; konkrétne išlo o sťažnosti doručené ústavnému súdu 3. júna

2003, 11. februára 2009, 26. októbra 2009, 5. marca 2010, 26. novembra 2010 a 27. júna

2011. O týchto sťažnostiach ústavný súd rozhodol takto:

1. Sťažnosť doručenú 3. júna 2003 ústavný súd odmietol uznesením

č. k. -7 z 21. augusta 2003 z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

2. O sťažnosti doručenej 11. februára 2009 rozhodol ústavný súd nálezom

č. k. -71 z 19. augusta 2009 tak, že vyslovil porušenie základného práva

sťažovateľa podľa , prikázal krajskému súdu konať v napadnutom

konaní bez zbytočných prieťahov, sťažovateľovi priznal primerané finančné zadosťučinenie

v sume 1 600 € a úhradu trov konania (nález nadobudol právoplatnosť 24. septembra 2009).

3. Sťažnosť doručenú 26. októbra 2009 ústavný súd odmietol uznesením

č. k. -14 z 9. decembra 2009, pričom v jeho odôvodnení okrem iného uviedol,

že „posudzované obdobie dvoch mesiacov (od nadobudnutia právoplatnosti nálezu

ústavného súdu z 19. augusta 2009, pozn.)... zatiaľ nesignalizuje možnosť vyslovenia

namietaného porušenia základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd

považuje dosiaľ poskytnutú ochranu sťažovateľovi nálezom č. k. -71

z 19. augusta 2009 za dostatočnú, a preto odmietol jeho sťažnosť pre jej zjavnú

neopodstatnenosť podľa .“.

4. O sťažnosti doručenej 5. marca 2010 rozhodol ústavný súd uznesením

č. k. -8 z 1. júna 2010 tak, že ju odmietol, pričom v odôvodnení tohto

uznesenia s poukazom na svoje zistenia konštatoval, že krajský súd v namietanom konaní

„koná priebežne, preto neprichádza do úvahy, aby ústavný súd namietaný postup

všeobecného súdu mohol po prijatí návrhu na ďalšie konanie kvalifikovať ako porušenie

označeného základného práva sťažovateľa. Z týchto dôvodov ústavný súd odmietol

sťažnosť v tejto časti podľa ako zjavne

neopodstatnenú.“.

5. Sťažnosť doručenú ústavnému súdu 26. novembra 2010 ústavný súd odmietol pre

neprípustnosť uznesením č. k. -20 z 3. marca 2011 podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde s poukazom na odôvodnenie svojich predchádzajúcich zistení uvedených

v rozhodnutiach ústavného súdu sp. zn. z 19. augusta 2009, sp. zn.

z 9. decembra 2009 a sp. zn. z 1. júla 2010. Predmetné

uznesenie nadobudlo právoplatnosť 11. apríla 2011, t. j. dňom doručenia uznesenia

právnemu zástupcovi sťažovateľa.

6. Sťažnosť doručenú ústavnému súdu 27. júna 2011 ústavný súd uznesením

č. k. -6 z 26. októbra 2011 v časti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie

základného práva podľa postupom krajského súdu v napadnutom

konaní, odmietol pre neprípustnosť podľa vo vzťahu

k obdobiu do nadobudnutia právoplatnosti uznesenia ústavného súdu sp. zn.

z 3. marca 2011, t. j. do 11. apríla 2011, a v časti, ktorou namietal porušenie základného

práva podľa postupom krajského súdu v napadnutom konaní vo vzťahu

k obdobiu nasledujúcom po 11. apríli 2011, odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti

podľa .

Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd o sťažnostiach sťažovateľa, ktorými namietal

porušenie svojho základného práva podľa postupom krajského súdu

v napadnutom konaní, už viackrát rozhodoval, pričom ostatné rozhodnutie (uznesenie

ústavného súdu sp. zn. z 26. októbra 2011, pozn.) nadobudlo právoplatnosť

16. decembra 2011. Na právne závery, ku ktorým v rozhodnutiach o predchádzajúcich

sťažnostiach sťažovateľa dospel, ústavný súd v podrobnostiach poukazuje. Zároveň

skutočnosť, že ústavný súd o predchádzajúcich sťažnostiach už rozhodol [vzhľadom na § 24

písm. a) ], bráni tomu, aby ústavný súd opätovne meritórne

posudzoval možnosť porušenia základného práva sťažovateľa podľa

postupom krajského súdu v napadnutom konaní v období do nadobudnutia právoplatnosti

ostatného zo svojich rozhodnutí (uznesenie ústavného súdu sp. zn.

z 26. októbra 2011), t. j. do 16. decembra 2011.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti pri predbežnom

prerokovaní odmietol podľa v spojení s

ako neprípustnú.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa v napadnutom konaní vedenom

krajským súdom v období po 16. decembri 2011

Z už citovaného vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť podľa konštantnej judikatúry ide vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, , ).

Ústavný súd poukazuje vo veci sťažovateľa tiež na svoj ustálený právny názor, podľa

ktorého poskytuje ochranu základnému právu na konanie bez zbytočných prieťahov podľa

(a tiež právu na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa

ods. 1 dohovoru) len vtedy, ak bola sťažnosť pred ústavným súdom uplatnená v čase, keď

k namietanému porušeniu označeného práva ešte mohlo dochádzať alebo porušenie v tom

čase ešte mohlo trvať (m. m. , , , ). Ak

v čase, keď sťažnosť bola ústavnému súdu doručená, už nemôže dochádzať k porušovaniu

označeného základného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú

podľa (napr. ).

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že krajský súd v napadnutom konaní uznesením

sp. zn. z 20. januára 2011 schválil konečnú správu z 26. júna 2009

o speňažení majetku úpadcu a vyúčtovaní odmeny a výdavkov správcu konkurznej podstaty

(ďalej len „konečná správa“) s príslušnými zmenami. O odvolaní sťažovateľa proti

uzneseniu krajského súdu sp. zn. z 20. januára 2011 rozhodol Najvyšší súd

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn.

z 30. marca 2011 tak, že toto uznesenie krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie

konanie, a to z dôvodu jeho nepreskúmateľnosti v časti námietky smerujúcej k nároku

veriteľa (sťažovateľa). Následne krajský súd uznesením sp. zn. zo 17. októbra

2011 viazaný právnymi závermi najvyššieho súdu vyslovenými v jeho uznesení sp. zn.

z 30. marca 2011 schválil konečnú správu. O opätovnom odvolaní

sťažovateľa proti napadnutému uzneseniu krajského súdu rozhodol najvyšší súd uznesením

sp. zn. z 13. januára 2012 tak, že napadnuté uznesenie krajského súdu

potvrdil, pričom spis vzťahujúci sa na napadnuté konanie krajskému súdu vrátil 23. januára

2012. Napadnuté uznesenie krajského súdu nadobudlo v spojení s uznesením najvyššieho

súdu sp. zn. z 13. januára 2012 právoplatnosť 3. marca 2012.

Z uvedeného vyplýva, že v období od 16. decembra 2011, resp. od 23. januára 2012,

aj s prihliadnutím na špecifiká konkurzného konania nedošlo zo strany krajského súdu

v napadnutom konaní k zbytočným prieťahom, a teda ani k porušeniu základného práva

sťažovateľa podľa . Krajský súd po vrátení spisu vzťahujúceho sa

na napadnuté konanie uskutočnil procesné úkony súvisiace s doručovaním uznesenia

najvyššieho súdu sp. zn. z 13. januára 2012 účastníkom konania

a napadnuté uznesenie krajského súdu o schválení konečnej správy sa stalo právoplatným

3. marca 2012. Sťažovateľ doručil svoju sťažnosť ústavnému súdu až 16. apríla 2012, t. j.

zjavne v čase, keď už nemohlo dochádzať k porušovaniu jeho základného práva podľa

.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd pri predbežnom prerokovaní v tejto

časti odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa z dôvodu

zjavnej neopodstatnenosti.

II.3 K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 , základného práva na právnu pomoc v konaní pred súdom podľa

ods. 2 , základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa

, práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru a práva

na účinný právny prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru v spojení s namietaným

porušením a 2 a postupom krajského súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením zo 17. októbra 2011

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,

že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je

právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť

využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto

sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie

(m. m. ).

Sťažovateľ sťažnosťou napadá postup krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesenie zo 17. októbra 2011. Sťažovateľ mal právo podať proti

napadnutému postupu a uzneseniu krajského súdu odvolanie (čo aj využil), o ktorom bol

oprávnený a aj povinný rozhodnúť najvyšší súd. Právomoc najvyššieho súdu rozhodnúť

o odvolaní sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti

odmietol podľa z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu, aby sa

ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. mája 2012