Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 393/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. júna 2013

predbežne prerokoval sťažnosť F. P., F., ktorou namieta porušenie svojich základných práv

podľa , a 3 a a práv

podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení

s porušením a 2 a postupom

Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

zo 17. októbra 2011, a takto

rozhodol:

Sťažnosť F. P. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. februára

2013 doručená sťažnosť F. P., F. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa , a 3 a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s porušením čl. 1 ods. 1

a 2 a postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v

konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej aj „napadnuté konanie“) a jeho uznesením

zo 17. októbra 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Sťažovateľ v sťažnosti najmä uvádza, že „Predkladám Ústavnému súdu Slovenskej

republiky uznesenie Krajského súdu v Košiciach, ktoré dokazuje porušovanie SR,

uznesenie -580 z dňa 17. októbra 2011 je protizákonné, protiústavné...

Krajský súd v Košiciach schvaľuje konečnú správu z 26. 6. 2009, príjmy z konkurzu,

odmenu správcovi a pohľadávku daňového úradu Prešov. Krajský súd v Košiciach dňa 16.

11. 2009 schválil záverečnú správu a dňa 2. 12. 2009 bola správa zavesená a veritelia boli

poučení o tom, že môžu podať námietku proti konečnej správe do 15 dní...

Krajský súd v Košiciach vo svojom uznesení jasne a zrozumiteľne neodôvodnil prečo

nenariadil výkon súdnych rozhodnutí, ktoré sú vykonateľné a platné...

Krajský súd v Košiciach sa zaoberal mojou námietkou tak, že v súlade s § 30 ods. 1

zákona o konkurze a vyrovnaní až po schválení konečnej správy a vyúčtovaní odmeny

a výdavkoch správcu vydá súd na návrh správcu konkurznej podstaty rozvrhové uznesenie.

V rámci toho uznesenia budú následne vysporiadané v súlade s § 31 ods. 2 zákona

o konkurze a vyrovnaní. To znamená, že moja pohľadávka bude uspokojená len v súlade

s ustanovením § 31 ods. 1 písmena f) zákona o konkurze a vyrovnaní a teda až po nárokoch

oddelených veriteľov uvedených v § 31 ods. 1 písm. e) Zákona o konkurze a vyrovnaní, ak

bude na uspokojenie týchto pohľadávok dostatok finančných prostriedkov...

Je zavádzajúce, protizákonné a protiústavné, keď Krajský súd tak rozhodne

v uznesení, veď sám nariadil, že výkon súdnych rozhodnutí sa nevykoná lebo niet na

spomínaný výkon právoplatných rozsudkov finančné prostriedky, tu ide zo strany súdu

podľa môjho názoru o úmyselný podvod a zavádzanie veriteľa.

Je preukázateľné a dôvodné, že sa porušuje ,

2 (kde) Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Môj prípad

dokazuje, že Slovenská republika nie je právnym štátom, keď domáce súdy rozhodujú viac

ako 17 rokov a nedodržuje SR medzinárodný dohovor, základnú listinu ľudských práv

a slobôd... nedodržuje článok 6 a 13 medzinárodného dohovoru... Porušujú sa základné

práva a slobody čl. 12 ods. 1 Ľudia sú slobodní a rovní i v právach. Také právo sa

nedodržuje v súdnom konaní na Krajskom súde v Košiciach v konaní , kde sú

zvýhodňovaný v právach záložní veritelia a zaraďujú sa do prvej triedy... čo potvrdzuje

takéto porušenie záverečná správa a uznesenie Krajského súdu v Košiciach... Porušuje sa

základné právo a slobody v čl. 14 a 20, kde každý má právo vlastniť a užívať majetok. Moja

mzda priznaná v právoplatných rozsudkoch je môj majetok, ktorý nemôžem užívať a je mi

odňaté právo v spomínaných článkoch . Porušuje sa čl. 47 ods. 2, 3, kde

Najvyšší súd SR vo svojom uznesení nariadil, aby mi Krajský súd

v Košiciach priznal právneho zástupcu na právnu pomoc v konaní , no

spomínaný Krajský súd v Košiciach to nevykonal a takéto nariadenie najvyššieho súdu

zamietol v celom rozsahu.

Porušuje sa čl. 48 ods. 2, čo dvakrát za sebou bolo porušené základné právo

v spomínanom článku ÚS. ... Prieťah a právna neistota trvá aj naďalej a nebola odstránená

od posledného rozhodnutia ani do dnes.“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

nálezom takto rozhodol:

„Ústavný súd Slovenskej republiky svojim rozhodnutím nech vysloví..., že boli

porušené práva alebo slobody podľa článku 127 odseku 1, 2. Žiadam zrušiť rozhodnutie

Krajského súdu – uznesenie č. z dňa 17. októbra 2011 opatrením alebo iným

zásahom Ústavného súdu. Je dôvodné a preukázateľné, že boli porušené práva a slobody

podľa odseku 1 čl. 127 a vznikli nečinnosťou Krajského súdu v Košiciach, čo dokazuje

rozhodnutie ÚS č. -71. Aby prikázal vo veci konať podľa

Slovenskej republiky. Žiadam Ústavný súd, aby bezodkladne zakázal Krajskému súdu

v Košiciach konať v súdnom spore č. v porušovaní základných práv a slobôd

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúce z medzinárodnej zmluvy...“

Sťažovateľ sa súčasne domáha priznania primeraného finančného zadosťučinenia

v sume 15 000 000 Sk (497 908 €) a ustanovenia právneho zástupcu pre konanie pred

ústavným súdom.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v nebránia jej

prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia ústavný súd môže odmietnuť aj

sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.

Sťažnosť podľa a musí obsahovať

jednak všeobecné náležitosti uvedené v , ako aj osobitné

náležitosti uvedené v .

Podľa návrh na začatie konania sa ústavnému

súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne

proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu

a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich)

zástupca.

Podľa k návrhu na začatie konania sa musí

pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom, ak tento zákon

neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie

pred ústavným súdom.

V súlade s sťažnosť okrem všeobecných

náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať označenie,

a) ktoré základné práva alebo slobody sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili,

b) právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ktorým sa porušili

základné práva alebo slobody,

c) proti komu sťažnosť smeruje.

Vychádzajúc z obsahu podania a prihliadajúc na v ňom uplatnenú argumentáciu,

ústavný súd kvalifikoval podanie sťažovateľa ako sťažnosť podľa ,

ktorou sa domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva vlastniť majetok podľa

, základného práva na právnu pomoc v konaní pred súdom podľa

ods. 2 , základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa

a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

, ako aj svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

a práva na účinný právny prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru v spojení

s namietaným porušením a 2 a postupom krajského súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením zo 17. októbra 2011.

1. Sťažnosť sťažovateľa doručená ústavnému súdu 21. februára 2013 je v zásade

identická so sťažnosťou, ktorá bola doručená ústavnému súdu 16. apríla 2012. Ústavný súd

o nej rozhodol uznesením č. k. -12 z 3. mája 2012 tak, že ju odmietol

podľa .

Podľa návrh nie je prípustný, ak sa týka veci,

o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len

o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Sťažovateľ sa sťažnosťou podľa opätovne domáha ochrany

svojich práv vo veci, o ktorej už ústavný súd rozhodol, pričom z odôvodnenia uznesenia

č. k. -12 z 3. mája 2012 zjavne vyplýva, že k odmietnutiu tejto sťažnosti

došlo z iných dôvodov, ako z dôvodu nesplnenia podmienok konania. Na tomto základe

ústavný súd sťažnosť pri predbežnom prerokovaní odmietol ako neprípustnú v časti, o ktorej

už rozhodol uznesením č. k. -12 z 3. mája 2012, podľa § 25 ods. 2

v spojení s .

2. Ústavný súd v nadväznosti na to posúdil sťažnosť sťažovateľa už len v časti,

v ktorej namieta porušenie svojho základného práva podľa v označenom

konaní krajského súdu po nadobudnutí právoplatnosti uznesenia č. k. -12

z 3. mája 2012.

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní

má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa (napr. , ,

).

V prípade, keď ústavný súd zistil, že charakter postupu všeobecného súdu sa

nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako

zbytočné prieťahy v zmysle , návrh odmietol ako zjavne neopodstatnený

(napr. m. m. , , ).

V súvislosti s namietaným konaním vedeným krajským súdom pod sp. zn.

ústavný súd zistil, že krajský súd uznesením č. k. -628

zo 6. novembra 2012 rozhodol o rozvrhu sumy získanej speňažením konkurznej podstaty

a sumy získanej pri výkone funkcie správcu úpadcu obchodnej spoločnosti K., s. r. o., P.,

tak, že pri uspokojovaní pohľadávok proti podstate, kde jedným z veriteľov bol aj

sťažovateľ, sa jeho pohľadávka neuspokojila, rovnako ako ani jeho pohľadávka zaradená do

skupiny pohľadávok veriteľov 1. triedy. Proti tomuto uzneseniu krajského súdu sa

sťažovateľ odvolal. O odvolaní rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) uznesením sp. zn. z 19. februára 2013 tak, že uznesenie

krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Podľa názoru ústavného súdu po nadobudnutí právoplatnosti uznesenia č. k.

-12 z 3. mája 2012 krajský súd vo veci konal (t. j. v období 9 mesiacoch),

a nič nesignalizuje, že by konanie krajského súdu v tomto období bolo možné vyhodnotiť

po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ako také, ktorým by mohlo dôjsť k porušeniu

základného práva sťažovateľa podľa . Ústavný súd preto túto časť

sťažnosti odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd na záver poznamenáva, že toto rozhodnutie o tejto časti sťažnosti

nezakladá prekážku veci rozhodnutej v zmysle ,

a preto nebráni tomu, aby po splnení všetkých zákonom predpísaných náležitostí sťažovateľ

v tejto veci predložil ústavnému súdu novú sťažnosť, ale len za predpokladu, že by

v ďalšom priebehu napadnutého konania bol krajský súd nečinný alebo by postupoval

neefektívne.

3. Čo sa týka namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 , základného práva na právnu pomoc v konaní pred súdom podľa

, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa , práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na účinný právny

prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru v spojení s namietaným porušením čl. 1 ods. 1

a 2 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

po nadobudnutí právoplatnosti uznesenia ústavného súdu č. k.

-12 z 3. mája 2012, ústavný súd poukazuje na subsidiárnu právomoc

ústavného súdu vyplývajúcu z . Podľa systém

ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný

súd, pričom právomoc všeobecných súdov je založená primárne („... ak o ochrane

týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,

že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je

právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť

využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto

sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie

(m. m. ).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ svojou sťažnosťou namieta porušenie v sťažnosti

označených práv postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. aj

po nadobudnutí právoplatnosti uznesenia ústavného súdu č. k. -12

z 3. mája 2012. Z relevantnej právnej úpravy ( o konkurze

a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

v spojení so o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších

predpisov) vyplýva, že sťažovateľ má právo podať za zákonom ustanovených podmienok

proti napadnutému postupu a rozhodnutiam krajského súdu vydaným v tomto konaní

odvolanie, o ktorom je/bude oprávnený a aj povinný rozhodnúť najvyšší súd. Právomoc

najvyššieho súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc

ústavného súdu.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti

odmietol podľa z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu, aby sa

ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. júna 2013