Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 233/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. mája 2012

predbežne prerokoval sťažnosť M. M., T., zastúpeného advokátkou Mgr. S. G., Ž., vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 8. októbra 2010

a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. M. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. januára 2011

doručená sťažnosť M. M. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho

základného práva na súdnu ochranu zaručeného

(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžf

111/2009 a jeho rozsudkom z 8. októbra 2010 (ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že príslušný správca dane (Daňový úrad T.) u

sťažovateľa vykonal daňovú kontrolu na dani z pridanej hodnoty (ďalej len ,,DPH“) za

zdaňovacie obdobie január 2005 až december 2005 a na podklade protokolu (z daňovej

kontroly) č. /Bed z 22. februára 2008 a platobnými výmermi vyrubil

sťažovateľovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za preskúmavané mesiace (február 2005,

apríl 2005, máj 2005, júl 2005, august 2005, september 2005 a december 2005) z dôvodu

neuznania nároku na odpočet DPH sťažovateľom za nákup tovaru od spoločnosti S., s. r. o.

(ďalej len „dodávateľ“). Na základe odvolania sťažovateľa Daňové riaditeľstvo Slovenskej

republiky (ďalej len „odvolací orgán“) štyri napadnuté dodatočné platobné výmery

potvrdilo a tri zmenilo (znížením sumy dorubeného rozdielu na DPH).

Sťažovateľ už v rámci odvolacieho konania „poukazoval na vyvodenie nesprávnosti

právneho záveru v spojitosti s vykonaným dokazovaním, nakoľko dôkazy svedčiace

v prospech sťažovateľa neboli vzaté do úvahy, pričom s týmito dôkazmi sa správne orgány

žiadnym spôsobom nevysporiadali“.

Sťažovateľ sa následne na Krajskom súde v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“)

domáhal súdneho prieskumu zákonnosti rozhodnutí odvolacieho orgánu. V dôvodoch

žaloby uviedol, že „dokladmi z elektronickej pokladne (ďalej len ERP) preukázal nákup

vajec od spoločnosti S., s. r. o. s tým, že za jednotlivé nákupy zaplatil v hotovosti cenu

50.000.- Sk vrátane dane z pridanej hodnoty. Doklady z ERP zodpovedali ust. § 71 ods. 2,

písm. b/, a g/, , ich pravosť správca dane nespochybnil a v rámci

kontroly bola ich pravosť potvrdená aj bývalým konateľom spoločnosti S., s. r. o. Žalobca

tvrdil, že správnosť zdanenia príjmu z predaja nakúpených vajec preukázal aj v rámci

výkonu daňovej kontroly na dani z príjmu za zdaňovacie obdobie roku 2005. Žalobca ďalej

tvrdil, že zákon o dani z pridanej hodnoty nevylučuje rozdelenie jedného zdaniteľného

obchodu na viac dokladov z ERP. Výsledky dokazovania, ktoré uskutočnil správca dane, sú

v rozpore s jeho záverom, že nedošlo k dodaniu, resp. uskutočneniu zdaniteľných obchodov

od dodávateľa spoločnosti S., s. r. o. Daňový úrad M. potvrdil, že obchodná spoločnosť S.,

s. r. o. dosiahla v roku 2005 podstatne vyšší príjem, ako bol výdaj žalobcu za nákup vajec

od tejto spoločnosti. Svedecké výpovede zamestnancov spoločnosti S., s. r. o. sú rozporné,

týkajú sa množstva vajec produkovaných touto obchodnou spoločnosťou. Svedecké

výpovede preto nemôžu byť relevantným dôkazom o uskutočnených obchodoch so žalobcom.

Správca dane a ani žalovaný sa nezaoberali tvrdením žalobcu, že vajcia odoberal aj od

dodávateľov spoločnosti S., s. r. o., pričom k zúčtovaniu dodávok dochádzalo medzi

žalobcom a spoločnosťou S., s. r. o. Podľa žalobcu ide obežnú obchodnú prax medzi

podnikateľmi. Daňové orgány nevyhodnotili všetky svedočné výpovede v súlade so

zákonom, najmä výpovede svedkov, ktorí vykonávali pre žalobcu práce na živnosť. Títo

svedkovia potvrdili, že medzi spoločnosťou S., s. r. o. a žalobcom sa uskutočňoval vzájomný

obchod. Realizáciu obchodov potvrdil aj pôvodný konateľ spoločnosti S., s. r. o. J. K. Nový

konateľ spoločnosti S., s. r. o. M. B. zomrel, preto účtovné doklady nemohli byť predložené.

Táto skutočnosť však nemôže zaťažovať žalobcu. Žalovaný nespochybnil skutočnosť, že

žalobca tovar (vajcia) získal a použil v rámci svojej podnikateľskej činnosti. Ak žalovaný

spochybnil dodanie tovaru od spoločnosti S., s. r. o., mal sa zaoberať tým, odkiaľ žalobca

tovar (vajcia) získal. Podľa žalobcu daňové orgány nepostupovali v súlade s § 2 ods. 2 a §

41 , pretože mu neumožnili odstránenie formálnych nedostatkov vo

vzťahu k predloženým daňovým dokladom. V daňovom konaní nebol správne zistený

skutkový stav veci, a preto je nezákonný záver o neoprávnenom odpočte dane žalobcom a

tiež v napadnutom rozhodnutí nie je náležíte zdôvodnené, že k uskutočneniu zdaniteľných

plnení týkajúcich sa dodávky tovaru od spoločnosti S., s. r. o. nedošlo. Podľa žalobcu

výsledkom daňovej kontroly nemôže byť dorub dane na dani z pridanej hodnoty, ale dorub

dane určený podľa pomôcok.“.

Krajský súd rozsudkom č. k. -47 z 23. júna 2009 (ďalej len ,,rozsudok

krajského súdu“) žalobu zamietol, keďže nezistil porušenie zákona ani v postupe, ani

v rozhodnutiach odvolacieho orgánu a správcu dane. Proti rozsudku krajského súdu podal

sťažovateľ odvolanie, na základe ktorého najvyšší súd rozsudkom sp. zn.

z 8. októbra 2010 napadnutým touto sťažnosťou rozhodol tak, že potvrdil napadnutý

rozsudok krajského súdu.

Sťažovateľ namieta porušenie označených práv, ku ktorému podľa jeho názoru došlo

rozsudkom najvyššieho súdu, pričom ústavnoprávnu argumentáciu vymedzuje takto:

«V zákonom stanovenej lehote proti rozsudku KS Trenčín došlo k podaniu odvolania

s opätovným uvedením námietok. Dňa 8. 10. 2010 NS SR rozsudkom č. 3 došlo

k potvrdeniu rozsudku KS Trenčín sp. zn. -47 zo dňa 23. 6. 2009, pričom

z odôvodnenia tohto rozsudku vyplýva len skutočnosť, že: „Najvyšší súd sa stotožnil

s názorom žalovaného, že neboli splnené podmienky na odpočítanie dane z pridanej

hodnoty podľa zákona č , , pís. a

Z. z. a pís. a , pretože žalobca nepreukázal, že

predmetné plnenia boli uskutočnené osobou uvedenou vo faktúrach.“

Rozsudok KS Trenčín, ako aj rozsudok NS SR Bratislava nezodpovedá ustanoveniu

ods. , lebo ani z jedného rozsudku nevyplýva, o aké dôkazy je opreté samotné

skutkové zistenie, že sťažovateľ nepreukázal opodstatnenosť svojho nároku. Súdy sa

v danom prípade vôbec nezaoberali námietkami sťažovateľa a tieto námietky, ktoré svedčia

v prospech sťažovateľa vôbec nezdôvodnili. Odvolanie sa KS Trenčín na administratívny

spis daňových orgánov a NS SR na rozsudok KS Trenčín, nie je možné považovať za

naplnenie ústavného práva na spravodlivý proces a to z dôvodu:

- samotné rozhodnutia správnych orgánov sú opísaním len vykonaných dôkazov, bez

ich vyhodnotenia ako dôkazov jednotlivo a následne vo vzájomnej súvislosti bez akejkoľvek

logickej súvislosti,

- rozsudok KS Trenčín a rozsudok NS SR v danom prípade považujeme za arbitrárny

a svojvoľný, nakoľko právne závery v nich vyslovené sú neodôvodnené a to hlavne na

charakter daňového konania v rámci ktorého dochádza k zásahu do majetkovej sféry

daňových subjektom.»

Sťažovateľ v petite sťažnosti žiada, aby ústavný súd takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa M. M., so sídlom T., IČO:... na súdnu ochranu a

spravodlivé súdne konanie podľa SR a Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom NS SR vo veci vedenej pod spis. zn.

zo dňa 8. 10. 2010 porušené bolo.

Ústavný súd SR zrušuje rozsudok NS SR spis. zn. zo dňa 8. 10. 2010

a vec vracia NS SR aby v nej znovu konal a rozhodol.

Ďalej navrhujem, aby ÚS SR uznesením priznal náhradu trov konania

pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia vo výške 310,45 € (za 2 úkony, pričom 1 úkon

predstavuje sumu 123,23 € + 7,21 € režijný paušál + DPH) na účet právnej zástupkyne

vedený v peňažnom ústave S., a. s. číslo účtu:... do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že o zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak

ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného

základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie

konanie (, ). Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť je absencia priamej príčinnej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím, konaním alebo iným

zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej.

Ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti ( ).

Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou

opravnou inštanciou (m. m. , ) a nemá zásadne ani oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké

právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. ,

). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že

pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým

predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy,

ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana

sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka

konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane

uviedol (napr. , ), že ochrana , prípadne dohovorom

garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu,

ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní , ústavným

zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa a 5 a zákonom (

). V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd

rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha pri

rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikácie zákonných

predpisov s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách, najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené,

resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv

(napr. , , , ).

Ako vyplýva z uvedeného, ústavnému súdu v zásade neprislúcha hodnotiť správnosť

právneho záveru všeobecného súdu v konkrétnej právnej veci ani výklad zákona, ktorý

v danej veci aplikoval. Vychádzajúc z ústavných limitov možnej ústavno-súdnej korekcie

rozhodovacej činnosti všeobecných súdov ústavný súd preskúmal napadnutý rozsudok

najvyššieho súdu.

Najvyšší súd v odôvodnení rozsudku najskôr zhrnul podstatné dôvody rozsudku

krajského súdu takto:

„Krajský súd v odôvodnení rozsudku uviedol, že správca dane vykonal u žalobcu za

rok 2005 daňovú kontrolu na dani z pridanej hodnoty a kontrolu na dani z príjmov

fyzických osôb. Daňovú kontrolu na daní z pridanej hodnoty ukončil protokolom zo dňa 22.

02. 2008, ktorý prerokoval so žalobcom dňa 17. 03. 2008. Správca dane počas daňovej

kontroly preveril všetky žalobcom predložené doklady o obchodoch, ktoré mal realizovať

so spoločnosťou S., s. r. o. Vypočul samotného žalobcu, bývalého konateľa spoločnosti S., s.

r. o. J. K., ďalej zamestnancov spoločnosti S., s. r. o. Pri kontrole dokladov predložených

žalobcom bolo zistené, že doklady z ERP zo dňa 29. 04. 2005 o 15:31 hod. za nákup vajec

obsahovali aj dennú uzávierku vystavenú dodávateľom spoločnosťou S., s. r. o. o 15:37

hod., pričom spoločnosť S., s. r. o. mala v odbytovom sklade len jednu pokladňu a predaj

realizovala od 7:30 hod. do 15:00 hod., kedy sa mala urobiť denná uzávierka, ktorá sa s

tržbou odovzdala ekonómke a k pokladni nemala po 15:00 hod. prístup iná osoba. Podobné

nákupy mali byť realizované aj dňa 31. 05. 2005 a dňa 31. 08. 2005. Na dokladoch z ERP

zo dňa 08. 06. 2005, ktoré vystavila spoločnosť S., s. r. o. je prečiarknutý mesiac jún a

opravený na júl. Tieto doklady z ERP boli zaradené na odpočítanie dane za júl 2005, čo je

nedôvodný zásah, pretože ERP majú nastavený dátum a čas automaticky. Z dokladov z ERP

dodávateľa spoločnosti S., s. r. o. a výdavkového pokladničného dokladu žalobcu bez čísla

zo dňa 28. 02. 2005 zaevidovaného pod položkou N/502 za nákup tovaru - vajec od

dodávateľa spoločnosti S., s. r. o. v cene 1 428 000,-- Sk vyplýva, že si žalobca uplatnil

odpočet dane za február 2005 v sume 228 000,-- Sk, pričom doklady z ERP sú vystavené v

dňoch 02., 04., 07. a 11. 02. 2005 v rozpätí niekoľkých po sebe nasledujúcich minút na

celkovú sumu 50 000,-- Sk (administratívny spis pripojený k sp. zn. ). Ďalej si

žalobca uplatnil odpočet dane z pridanej hodnoty za apríl 2005 v sume 750 500,- Sk, cena

tovaru celkom bola 4 700 500,- Sk zaevidovaná pod položkou N/1051, na výdavkovom

pokladničnom doklade bez čísla zo dňa 30. 04. 2005 je uvedené zaúčtovanie v denníku pod

por. č. 1158. Podľa priložených dokladov ERP od spoločnosti S., s. r. o. nákup tovaru -

vajec bol účtovaný v cene 3 796 075,- Sk, z toho daň z pridanej hodnoty 606 096,- Sk.

Zistený rozdiel predstavuje sumu 144 404,- Sk. Doklady z ERP vystavené 04., 08., 13., 21.,

26. a 29. 04. 2005 v rozpätí niekoľkých po sebe idúcich minút na celkovú sumu 50 000,- Sk,

pričom doklady z ERP zo dňa 29. 04. 2005 boli vystavené v počte 7, a to v čase od 15.31

hod. do 15.32 hod., t. j. v čase, kedy už mala byť vykonaná uzávierka ERP a nemal k nej

prístup zodpovedný zamestnanec dodávateľa a ani iná oprávnená osoba (administratívny

spis pripojený k sp. zn. ). Obdobné nezrovnalosti boli zistené za zdaňovacie

obdobie máj 2005, v ktorom podľa výdavkového pokladničného dokladu bez čísla zo dňa

31. 05. 2005 zaevidovaného pod položkou N/1327 je evidovaný nákup tovaru - vajec v cene

1 570 800,- Sk, z toho 19 % daň z pridanej hodnoty je 250 800,- Sk. Podľa dokladov z ERP

zo dňa 31. 05. 2005 o 16.20 hod. mal žalobca nakúpiť od spoločnosti S., s. r. o. 20 000

kusov vajec v cene 1,80 Sk za kus a 6 950 kusov v cene 2,- Sk za kus. Ďalej doklady z ERP

za mesiac jún 2005 boli upravené tak, že išlo o doklady z ERP za mesiac júl 2005. Takto

upravené doklady nie sú relevantné dôkazy, ktoré preukazujú oprávnenosť odpočtu dane

z pridanej hodnoty. Nezrovnalosti obdobného charakteru boli zistené aj pri uplatnení

odpočtu dane z pridanej hodnoty žalobcom za zdaňovacie obdobie august, september

a december 2005.

Bývalý konateľ spoločnosti S., s. r. o. J. K. tvrdil, že obchody prebiehali, doklady

nepredložil, pretože ich nevystavoval, nepamätal si na bývalých zamestnancov, faktúry

nepodpisoval. Zamestnanci spoločnosti S., s. r. o., ktorí boli vypočutí v rámci vykonanej

daňovej kontroly, nepotvrdili konkrétne obchody so žalobcom. Vo veci bol vypočutý aj

prepravca vajec, z výpovede ktorého tiež nebolo jednoznačne preukázané dodanie tovaru -

vajec tak ako tvrdil žalobca. Všetky tieto skutočnosti, najmä ale nedostatky tzv. faktúr bez

zákonných náležitostí, ktoré za faktúry nemožno považovať ako aj neštandardné, mimo

bežného režimu firmy vystavené doklady z ERP, potvrdzujú závery daňových orgánov, že

žalobca nerealizoval nákupy vajec od spoločnosti S., s. r. o. tak, aby boli splnené zákonné

podmienky na odpočet dane z pridanej hodnoty. Podľa vyhlásenia J. K., bývalého konateľa

spoločnosti S., s. r. o. zo dňa 20. 01. 2009, jednotková cena tovaru bez dane z pridanej

hodnoty za február 2005 bola 1,55 Sk, za apríl 2005 1.92 Sk, za máj 1,55 Sk, za júl 1,55 Sk,

za august 1,79 Sk, za september 1,80 Sk, za december 1,88 Sk. Podľa dokladov z ERP

jednotková cena vajec bola 1,80 Sk a 2,-- Sk vrátane dane z pridanej hodnoty. Tým je

spochybnená správnosť dokladov z ERP.

Žalobca nepreukázal, že uskutočnil v jednotlivých zdaniteľných obdobiach zdaniteľné

obchody (nákupy vajec) od spoločnosti S., s.r.o. a tým nesplnil podmienky na odpočet dane

z pridanej hodnoty podľa § 49 ods. 1, 2 písm. a/ a § 51 ods. 1, § 71 ods. 1 písm. a/ zákona č.

...“

V podanom odvolaní proti rozsudku krajského súdu č. k. -47 z 23. júna

2009 ako odvolacie dôvody sťažovateľ uviedol, že „nie zrejmé, na základe akého právneho

podkladu dospel žalovaný k záveru, že zákon o DPH neumožňuje platiteľovi rozdeliť jeden

zdaniteľný obchod (jedno dodanie tovaru) na viac faktúr napr. do ceny 50 000,- Sk.“ a „nie

je zrejmé a ani zdôvodnené, ktoré skutočnosti boli rozhodujúce pre konštatovanie záveru, že

k nákupu vajec (ktorý nebol spochybnený) nedošlo od spoločnosti S., s. r. o. V tejto

súvislosti sa správca dane a ani krajský súd nevysporiadal so základným rozporom - ak

nákup na jednej strane bol uznaný - na druhej strane je potom rozhodujúce odkiaľ tieto

vajcia žalobca získal - ich získanie preukázal od spoločnosti S., s. r. o.“.

Najvyšší súd svoje rozhodnutie o odvolaní sťažovateľa odôvodnil takto:

,,Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 Občianskeho

súdneho poriadku, ďalej len ) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa

v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní žalobcu ( ,

veta prvá ), postupom podľa veta prvá a následne potom, ako

bolo oznámenie o vyhlásení rozsudku vyvesené na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.supcourt.gov.sk. www;nsud,sk, vyhlásil vo veci

rozsudok, ktorým potvrdil rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č. k. -47 zo dňa

23. 06. 2009 ako vecne správny podľa v spojení s veta /

druhá

Medzi účastníkmi konania bola sporná skutková okolnosť, či došlo k uskutočneniu

zdaniteľného plnenia - dodaniu tovaru žalobcovi spoločnosťou S., s. r. o.

Osoba, ktorá je uvedená ako dodávateľ vo faktúre musí byť identická s osobou, ktorá

reálne dodala tovar odberateľovi. Správca dane preto skúma uskutočnenie zdaniteľného

plnenia nielen z formálnej stránky, ale preveruje aj súlad skutočného stavu so stavom

formálnym. Správca dane nie je povinný dokazovať pôvod tovaru, ale daňový subjekt musí

vedieť preukázať uskutočnenie zdaniteľného plnenia osobou uvedenou v predkladaných

faktúrach, pokiaľ si uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry.

Dodania tovaru medzi spoločnosťou S., s. r. o. ako dodávateľom a žalobcom ako

odberateľom bolo spochybnené na základe vykonaného dokazovania správcom dane,

a keďže žalobca v daňovom konaní neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že tovar

nakúpil od spoločnosti S., s. r. o., správca dane konštatoval, že nákup tovaru nebol

realizovaný od uvedenej spoločnosti. Preto mu nevznikol nárok na odpočítanie dane a tým,

že odpočítal daň, porušil ustanovenia ,

písm. a/ a

Najvyšší súd sa stotožnil s názorom žalovaného, že neboli splnené podmienky na

odpočítanie dane z pridanej hodnoty podľa ,

písm. a/ a , pretože

žalobca nepreukázal, že predmetné plnenia boli uskutočnené osobou uvedenou vo

faktúrach.

O trovách odvolacieho konania rozhodol najvyšší súd podľa

v spojení s O. s. p a veta prvá Žalobca v odvolacom

konaní nemal úspech, preto mu odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.“

Z citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku podľa názoru ústavného súdu

vyplýva, že najvyšší súd zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre

ktoré odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu vo vzťahu k sťažovateľovi potvrdil.

Tento postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci

sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda najvyšší

súd v danom prípade podľa názoru ústavného súdu nemohol porušiť označené základné

právo sťažovateľa, pretože sa nedopustil ani nesprávnej a ani svojvoľnej aplikácie a výkladu

práva. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,

nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto

názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu

svojím vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je opravným súdom právnych

názorov najvyššieho súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci

najvyššieho súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou

zákonov všeobecných súdov, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý

právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne

neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa

názoru ústavného súdu predmetný právny výklad najvyšším súdom takéto nedostatky

nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2

tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti pri jej predbežnom prerokovaní neprichádzalo

do úvahy rozhodovanie o ďalších návrhoch sťažovateľa, ktoré sú viazané na to, že sťažnosti

by bolo vyhovené (zrušenie rozsudku najvyššieho súdu a vrátenie veci na ďalšie konanie,

náhrada trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. mája 2012