Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 233/2012
PDF · 202.55 KB
No categories available
IV. ÚS 233/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. mája 2012
predbežne prerokoval sťažnosť M. M., T., zastúpeného advokátkou Mgr. S. G., Ž., vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžf 111/2009 a jeho rozsudkom z 8. októbra 2010
a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. M. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. januára 2011
doručená sťažnosť M. M. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho
základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžf
111/2009 a jeho rozsudkom z 8. októbra 2010 (ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že príslušný správca dane (Daňový úrad T.) u
sťažovateľa vykonal daňovú kontrolu na dani z pridanej hodnoty (ďalej len ,,DPH“) za
zdaňovacie obdobie január 2005 až december 2005 a na podklade protokolu (z daňovej
kontroly) č. 645/320/12110/08/Bed z 22. februára 2008 a platobnými výmermi vyrubil
sťažovateľovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za preskúmavané mesiace (február 2005,
apríl 2005, máj 2005, júl 2005, august 2005, september 2005 a december 2005) z dôvodu
neuznania nároku na odpočet DPH sťažovateľom za nákup tovaru od spoločnosti S., s. r. o.
(ďalej len „dodávateľ“). Na základe odvolania sťažovateľa Daňové riaditeľstvo Slovenskej
republiky (ďalej len „odvolací orgán“) štyri napadnuté dodatočné platobné výmery
potvrdilo a tri zmenilo (znížením sumy dorubeného rozdielu na DPH).
Sťažovateľ už v rámci odvolacieho konania „poukazoval na vyvodenie nesprávnosti
právneho záveru v spojitosti s vykonaným dokazovaním, nakoľko dôkazy svedčiace
v prospech sťažovateľa neboli vzaté do úvahy, pričom s týmito dôkazmi sa správne orgány
žiadnym spôsobom nevysporiadali“.
Sťažovateľ sa následne na Krajskom súde v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“)
domáhal súdneho prieskumu zákonnosti rozhodnutí odvolacieho orgánu. V dôvodoch
žaloby uviedol, že „dokladmi z elektronickej pokladne (ďalej len ERP) preukázal nákup
vajec od spoločnosti S., s. r. o. s tým, že za jednotlivé nákupy zaplatil v hotovosti cenu
50.000.- Sk vrátane dane z pridanej hodnoty. Doklady z ERP zodpovedali ust. § 71 ods. 2,
písm. b/, a g/, zák. č. 222/2004 Z. z., ich pravosť správca dane nespochybnil a v rámci
kontroly bola ich pravosť potvrdená aj bývalým konateľom spoločnosti S., s. r. o. Žalobca
tvrdil, že správnosť zdanenia príjmu z predaja nakúpených vajec preukázal aj v rámci
výkonu daňovej kontroly na dani z príjmu za zdaňovacie obdobie roku 2005. Žalobca ďalej
tvrdil, že zákon o dani z pridanej hodnoty nevylučuje rozdelenie jedného zdaniteľného
obchodu na viac dokladov z ERP. Výsledky dokazovania, ktoré uskutočnil správca dane, sú
v rozpore s jeho záverom, že nedošlo k dodaniu, resp. uskutočneniu zdaniteľných obchodov
od dodávateľa spoločnosti S., s. r. o. Daňový úrad M. potvrdil, že obchodná spoločnosť S.,
s. r. o. dosiahla v roku 2005 podstatne vyšší príjem, ako bol výdaj žalobcu za nákup vajec
od tejto spoločnosti. Svedecké výpovede zamestnancov spoločnosti S., s. r. o. sú rozporné,
týkajú sa množstva vajec produkovaných touto obchodnou spoločnosťou. Svedecké
výpovede preto nemôžu byť relevantným dôkazom o uskutočnených obchodoch so žalobcom.
Správca dane a ani žalovaný sa nezaoberali tvrdením žalobcu, že vajcia odoberal aj od
dodávateľov spoločnosti S., s. r. o., pričom k zúčtovaniu dodávok dochádzalo medzi
žalobcom a spoločnosťou S., s. r. o. Podľa žalobcu ide obežnú obchodnú prax medzi
podnikateľmi. Daňové orgány nevyhodnotili všetky svedočné výpovede v súlade so
zákonom, najmä výpovede svedkov, ktorí vykonávali pre žalobcu práce na živnosť. Títo
svedkovia potvrdili, že medzi spoločnosťou S., s. r. o. a žalobcom sa uskutočňoval vzájomný
obchod. Realizáciu obchodov potvrdil aj pôvodný konateľ spoločnosti S., s. r. o. J. K. Nový
konateľ spoločnosti S., s. r. o. M. B. zomrel, preto účtovné doklady nemohli byť predložené.
Táto skutočnosť však nemôže zaťažovať žalobcu. Žalovaný nespochybnil skutočnosť, že
žalobca tovar (vajcia) získal a použil v rámci svojej podnikateľskej činnosti. Ak žalovaný
spochybnil dodanie tovaru od spoločnosti S., s. r. o., mal sa zaoberať tým, odkiaľ žalobca
tovar (vajcia) získal. Podľa žalobcu daňové orgány nepostupovali v súlade s § 2 ods. 2 a §
41 zák. č. 511/1992 Zb., pretože mu neumožnili odstránenie formálnych nedostatkov vo
vzťahu k predloženým daňovým dokladom. V daňovom konaní nebol správne zistený
skutkový stav veci, a preto je nezákonný záver o neoprávnenom odpočte dane žalobcom a
tiež v napadnutom rozhodnutí nie je náležíte zdôvodnené, že k uskutočneniu zdaniteľných
plnení týkajúcich sa dodávky tovaru od spoločnosti S., s. r. o. nedošlo. Podľa žalobcu
výsledkom daňovej kontroly nemôže byť dorub dane na dani z pridanej hodnoty, ale dorub
dane určený podľa pomôcok.“.
Krajský súd rozsudkom č. k. 13 S/4/2009-47 z 23. júna 2009 (ďalej len ,,rozsudok
krajského súdu“) žalobu zamietol, keďže nezistil porušenie zákona ani v postupe, ani
v rozhodnutiach odvolacieho orgánu a správcu dane. Proti rozsudku krajského súdu podal
sťažovateľ odvolanie, na základe ktorého najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 3 Sžf 111/2009
z 8. októbra 2010 napadnutým touto sťažnosťou rozhodol tak, že potvrdil napadnutý
rozsudok krajského súdu.
Sťažovateľ namieta porušenie označených práv, ku ktorému podľa jeho názoru došlo
rozsudkom najvyššieho súdu, pričom ústavnoprávnu argumentáciu vymedzuje takto:
«V zákonom stanovenej lehote proti rozsudku KS Trenčín došlo k podaniu odvolania
s opätovným uvedením námietok. Dňa 8. 10. 2010 NS SR rozsudkom č. 3 Sžf/111/2009 došlo
k potvrdeniu rozsudku KS Trenčín sp. zn. 13S/4/2009-47 zo dňa 23. 6. 2009, pričom
z odôvodnenia tohto rozsudku vyplýva len skutočnosť, že: „Najvyšší súd sa stotožnil
s názorom žalovaného, že neboli splnené podmienky na odpočítanie dane z pridanej
hodnoty podľa § 49 ods. 1 zákona č 222/2004 Z. z., § 49 ods. 2, pís. a zákona č. 222/2004
Z. z. a § 51 ods. 1 pís. a zákona č. 222/2004 Z. z., pretože žalobca nepreukázal, že
predmetné plnenia boli uskutočnené osobou uvedenou vo faktúrach.“
Rozsudok KS Trenčín, ako aj rozsudok NS SR Bratislava nezodpovedá ustanoveniu
§ 157 ods. OSP, lebo ani z jedného rozsudku nevyplýva, o aké dôkazy je opreté samotné
skutkové zistenie, že sťažovateľ nepreukázal opodstatnenosť svojho nároku. Súdy sa
v danom prípade vôbec nezaoberali námietkami sťažovateľa a tieto námietky, ktoré svedčia
v prospech sťažovateľa vôbec nezdôvodnili. Odvolanie sa KS Trenčín na administratívny
spis daňových orgánov a NS SR na rozsudok KS Trenčín, nie je možné považovať za
naplnenie ústavného práva na spravodlivý proces a to z dôvodu:
- samotné rozhodnutia správnych orgánov sú opísaním len vykonaných dôkazov, bez
ich vyhodnotenia ako dôkazov jednotlivo a následne vo vzájomnej súvislosti bez akejkoľvek
logickej súvislosti,
- rozsudok KS Trenčín a rozsudok NS SR v danom prípade považujeme za arbitrárny
a svojvoľný, nakoľko právne závery v nich vyslovené sú neodôvodnené a to hlavne na
charakter daňového konania v rámci ktorého dochádza k zásahu do majetkovej sféry
daňových subjektom.»
Sťažovateľ v petite sťažnosti žiada, aby ústavný súd takto rozhodol:
„Základné právo sťažovateľa M. M., so sídlom T., IČO:... na súdnu ochranu a
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom NS SR vo veci vedenej pod spis. zn.
3Sžf/111/2009 zo dňa 8. 10. 2010 porušené bolo.
Ústavný súd SR zrušuje rozsudok NS SR spis. zn. 3Sžf/111/2009 zo dňa 8. 10. 2010
a vec vracia NS SR aby v nej znovu konal a rozhodol.
Ďalej navrhujem, aby ÚS SR uznesením priznal náhradu trov konania
pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia vo výške 310,45 € (za 2 úkony, pričom 1 úkon
predstavuje sumu 123,23 € + 7,21 € režijný paušál + DPH) na účet právnej zástupkyne
vedený v peňažnom ústave S., a. s. číslo účtu:... do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že o zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak
ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného
základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie
konanie (I. ÚS 66/98, III. ÚS 142/2011). Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť je absencia priamej príčinnej súvislosti medzi označeným základným
právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím, konaním alebo iným
zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej.
Ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy).
Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou
opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké
právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96,
II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že
pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým
predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy,
ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana
sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka
konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane
uviedol (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou, prípadne dohovorom
garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu,
ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou, ústavným
zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1
ústavy). V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd
rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha pri
rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikácie zákonných
predpisov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných
slobodách, najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené,
resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv
(napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).
Ako vyplýva z uvedeného, ústavnému súdu v zásade neprislúcha hodnotiť správnosť
právneho záveru všeobecného súdu v konkrétnej právnej veci ani výklad zákona, ktorý
v danej veci aplikoval. Vychádzajúc z ústavných limitov možnej ústavno-súdnej korekcie
rozhodovacej činnosti všeobecných súdov ústavný súd preskúmal napadnutý rozsudok
najvyššieho súdu.
Najvyšší súd v odôvodnení rozsudku najskôr zhrnul podstatné dôvody rozsudku
krajského súdu takto:
„Krajský súd v odôvodnení rozsudku uviedol, že správca dane vykonal u žalobcu za
rok 2005 daňovú kontrolu na dani z pridanej hodnoty a kontrolu na dani z príjmov
fyzických osôb. Daňovú kontrolu na daní z pridanej hodnoty ukončil protokolom zo dňa 22.
02. 2008, ktorý prerokoval so žalobcom dňa 17. 03. 2008. Správca dane počas daňovej
kontroly preveril všetky žalobcom predložené doklady o obchodoch, ktoré mal realizovať
so spoločnosťou S., s. r. o. Vypočul samotného žalobcu, bývalého konateľa spoločnosti S., s.
r. o. J. K., ďalej zamestnancov spoločnosti S., s. r. o. Pri kontrole dokladov predložených
žalobcom bolo zistené, že doklady z ERP zo dňa 29. 04. 2005 o 15:31 hod. za nákup vajec
obsahovali aj dennú uzávierku vystavenú dodávateľom spoločnosťou S., s. r. o. o 15:37
hod., pričom spoločnosť S., s. r. o. mala v odbytovom sklade len jednu pokladňu a predaj
realizovala od 7:30 hod. do 15:00 hod., kedy sa mala urobiť denná uzávierka, ktorá sa s
tržbou odovzdala ekonómke a k pokladni nemala po 15:00 hod. prístup iná osoba. Podobné
nákupy mali byť realizované aj dňa 31. 05. 2005 a dňa 31. 08. 2005. Na dokladoch z ERP
zo dňa 08. 06. 2005, ktoré vystavila spoločnosť S., s. r. o. je prečiarknutý mesiac jún a
opravený na júl. Tieto doklady z ERP boli zaradené na odpočítanie dane za júl 2005, čo je
nedôvodný zásah, pretože ERP majú nastavený dátum a čas automaticky. Z dokladov z ERP
dodávateľa spoločnosti S., s. r. o. a výdavkového pokladničného dokladu žalobcu bez čísla
zo dňa 28. 02. 2005 zaevidovaného pod položkou N/502 za nákup tovaru - vajec od
dodávateľa spoločnosti S., s. r. o. v cene 1 428 000,-- Sk vyplýva, že si žalobca uplatnil
odpočet dane za február 2005 v sume 228 000,-- Sk, pričom doklady z ERP sú vystavené v
dňoch 02., 04., 07. a 11. 02. 2005 v rozpätí niekoľkých po sebe nasledujúcich minút na
celkovú sumu 50 000,-- Sk (administratívny spis pripojený k sp. zn. 13S/4/2008). Ďalej si
žalobca uplatnil odpočet dane z pridanej hodnoty za apríl 2005 v sume 750 500,- Sk, cena
tovaru celkom bola 4 700 500,- Sk zaevidovaná pod položkou N/1051, na výdavkovom
pokladničnom doklade bez čísla zo dňa 30. 04. 2005 je uvedené zaúčtovanie v denníku pod
por. č. 1158. Podľa priložených dokladov ERP od spoločnosti S., s. r. o. nákup tovaru -
vajec bol účtovaný v cene 3 796 075,- Sk, z toho daň z pridanej hodnoty 606 096,- Sk.
Zistený rozdiel predstavuje sumu 144 404,- Sk. Doklady z ERP vystavené 04., 08., 13., 21.,
26. a 29. 04. 2005 v rozpätí niekoľkých po sebe idúcich minút na celkovú sumu 50 000,- Sk,
pričom doklady z ERP zo dňa 29. 04. 2005 boli vystavené v počte 7, a to v čase od 15.31
hod. do 15.32 hod., t. j. v čase, kedy už mala byť vykonaná uzávierka ERP a nemal k nej
prístup zodpovedný zamestnanec dodávateľa a ani iná oprávnená osoba (administratívny
spis pripojený k sp. zn. 13 S/5/2009). Obdobné nezrovnalosti boli zistené za zdaňovacie
obdobie máj 2005, v ktorom podľa výdavkového pokladničného dokladu bez čísla zo dňa
31. 05. 2005 zaevidovaného pod položkou N/1327 je evidovaný nákup tovaru - vajec v cene
1 570 800,- Sk, z toho 19 % daň z pridanej hodnoty je 250 800,- Sk. Podľa dokladov z ERP
zo dňa 31. 05. 2005 o 16.20 hod. mal žalobca nakúpiť od spoločnosti S., s. r. o. 20 000
kusov vajec v cene 1,80 Sk za kus a 6 950 kusov v cene 2,- Sk za kus. Ďalej doklady z ERP
za mesiac jún 2005 boli upravené tak, že išlo o doklady z ERP za mesiac júl 2005. Takto
upravené doklady nie sú relevantné dôkazy, ktoré preukazujú oprávnenosť odpočtu dane
z pridanej hodnoty. Nezrovnalosti obdobného charakteru boli zistené aj pri uplatnení
odpočtu dane z pridanej hodnoty žalobcom za zdaňovacie obdobie august, september
a december 2005.
Bývalý konateľ spoločnosti S., s. r. o. J. K. tvrdil, že obchody prebiehali, doklady
nepredložil, pretože ich nevystavoval, nepamätal si na bývalých zamestnancov, faktúry
nepodpisoval. Zamestnanci spoločnosti S., s. r. o., ktorí boli vypočutí v rámci vykonanej
daňovej kontroly, nepotvrdili konkrétne obchody so žalobcom. Vo veci bol vypočutý aj
prepravca vajec, z výpovede ktorého tiež nebolo jednoznačne preukázané dodanie tovaru -
vajec tak ako tvrdil žalobca. Všetky tieto skutočnosti, najmä ale nedostatky tzv. faktúr bez
zákonných náležitostí, ktoré za faktúry nemožno považovať ako aj neštandardné, mimo
bežného režimu firmy vystavené doklady z ERP, potvrdzujú závery daňových orgánov, že
žalobca nerealizoval nákupy vajec od spoločnosti S., s. r. o. tak, aby boli splnené zákonné
podmienky na odpočet dane z pridanej hodnoty. Podľa vyhlásenia J. K., bývalého konateľa
spoločnosti S., s. r. o. zo dňa 20. 01. 2009, jednotková cena tovaru bez dane z pridanej
hodnoty za február 2005 bola 1,55 Sk, za apríl 2005 1.92 Sk, za máj 1,55 Sk, za júl 1,55 Sk,
za august 1,79 Sk, za september 1,80 Sk, za december 1,88 Sk. Podľa dokladov z ERP
jednotková cena vajec bola 1,80 Sk a 2,-- Sk vrátane dane z pridanej hodnoty. Tým je
spochybnená správnosť dokladov z ERP.
Žalobca nepreukázal, že uskutočnil v jednotlivých zdaniteľných obdobiach zdaniteľné
obchody (nákupy vajec) od spoločnosti S., s.r.o. a tým nesplnil podmienky na odpočet dane
z pridanej hodnoty podľa § 49 ods. 1, 2 písm. a/ a § 51 ods. 1, § 71 ods. 1 písm. a/ zákona č.
222/2004 Z. z. ...“
V podanom odvolaní proti rozsudku krajského súdu č. k. 13 S/4/2009-47 z 23. júna
2009 ako odvolacie dôvody sťažovateľ uviedol, že „nie zrejmé, na základe akého právneho
podkladu dospel žalovaný k záveru, že zákon o DPH neumožňuje platiteľovi rozdeliť jeden
zdaniteľný obchod (jedno dodanie tovaru) na viac faktúr napr. do ceny 50 000,- Sk.“ a „nie
je zrejmé a ani zdôvodnené, ktoré skutočnosti boli rozhodujúce pre konštatovanie záveru, že
k nákupu vajec (ktorý nebol spochybnený) nedošlo od spoločnosti S., s. r. o. V tejto
súvislosti sa správca dane a ani krajský súd nevysporiadal so základným rozporom - ak
nákup na jednej strane bol uznaný - na druhej strane je potom rozhodujúce odkiaľ tieto
vajcia žalobca získal - ich získanie preukázal od spoločnosti S., s. r. o.“.
Najvyšší súd svoje rozhodnutie o odvolaní sťažovateľa odôvodnil takto:
,,Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 Občianskeho
súdneho poriadku, ďalej len O. s. p.) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa
v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní žalobcu (§ 212 ods. 1 O. s. p., § 246c ods. 1
veta prvá O. s. p.), postupom podľa § 250ja ods. 2 veta prvá O. s. p. a následne potom, ako
bolo oznámenie o vyhlásení rozsudku vyvesené na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.supcourt.gov.sk. www;nsud,sk, vyhlásil vo veci
rozsudok, ktorým potvrdil rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č. k. 13S/4/2009-47 zo dňa
23. 06. 2009 ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 250ja ods. 3 veta /
druhá O. s. p.
Medzi účastníkmi konania bola sporná skutková okolnosť, či došlo k uskutočneniu
zdaniteľného plnenia - dodaniu tovaru žalobcovi spoločnosťou S., s. r. o.
Osoba, ktorá je uvedená ako dodávateľ vo faktúre musí byť identická s osobou, ktorá
reálne dodala tovar odberateľovi. Správca dane preto skúma uskutočnenie zdaniteľného
plnenia nielen z formálnej stránky, ale preveruje aj súlad skutočného stavu so stavom
formálnym. Správca dane nie je povinný dokazovať pôvod tovaru, ale daňový subjekt musí
vedieť preukázať uskutočnenie zdaniteľného plnenia osobou uvedenou v predkladaných
faktúrach, pokiaľ si uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry.
Dodania tovaru medzi spoločnosťou S., s. r. o. ako dodávateľom a žalobcom ako
odberateľom bolo spochybnené na základe vykonaného dokazovania správcom dane,
a keďže žalobca v daňovom konaní neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že tovar
nakúpil od spoločnosti S., s. r. o., správca dane konštatoval, že nákup tovaru nebol
realizovaný od uvedenej spoločnosti. Preto mu nevznikol nárok na odpočítanie dane a tým,
že odpočítal daň, porušil ustanovenia § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z., § 49 ods. 2
písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z. a § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z.
Najvyšší súd sa stotožnil s názorom žalovaného, že neboli splnené podmienky na
odpočítanie dane z pridanej hodnoty podľa § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z., § 49 ods. 2
písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z. a § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z., pretože
žalobca nepreukázal, že predmetné plnenia boli uskutočnené osobou uvedenou vo
faktúrach.
O trovách odvolacieho konania rozhodol najvyšší súd podľa § 250k ods. 1 O. s. p.
v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p a § 246c ods. 1 veta prvá O. s. p. Žalobca v odvolacom
konaní nemal úspech, preto mu odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.“
Z citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku podľa názoru ústavného súdu
vyplýva, že najvyšší súd zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre
ktoré odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu vo vzťahu k sťažovateľovi potvrdil.
Tento postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci
sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda najvyšší
súd v danom prípade podľa názoru ústavného súdu nemohol porušiť označené základné
právo sťažovateľa, pretože sa nedopustil ani nesprávnej a ani svojvoľnej aplikácie a výkladu
práva. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,
nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto
názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu
svojím vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je opravným súdom právnych
názorov najvyššieho súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci
najvyššieho súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo
kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou
zákonov všeobecných súdov, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý
právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne
neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa
názoru ústavného súdu predmetný právny výklad najvyšším súdom takéto nedostatky
nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti pri jej predbežnom prerokovaní neprichádzalo
do úvahy rozhodovanie o ďalších návrhoch sťažovateľa, ktoré sú viazané na to, že sťažnosti
by bolo vyhovené (zrušenie rozsudku najvyššieho súdu a vrátenie veci na ďalšie konanie,
náhrada trov konania).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. mája 2012