Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 55 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (60)III. ÚS 142/2011
PDF · 245.12 KB
No categories available
III. ÚS 142/2011
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. apríla 2011
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti M., s. r. o., B., zastúpeného spoločnosťou B.,
s. r. o., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia základných práv
zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím Rady
pre vysielanie a retransmisiu č. RP/05/2010 z 26. januára 2010 v konaní vedenom
pod sp. zn. 286-PLO/O-4118/2009 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
č. k. 2 Sž 8/2010-34 z 20. októbra 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti M., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. januára 2011
doručená sťažnosť spoločnosti M., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného
porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
orgánu verejnej správy zaručeného čl. 46 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) rozhodnutím Rady pre vysielanie a retransmisiu (ďalej len „Rada“)
č. RP/05/2010 z 26. januára 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 286-PLO/O-4118/2009
a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k.
2 Sž 8/2010-34 z 20. októbra 2010.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Rada oznámením z 19. októbra 2009 začala
proti sťažovateľovi správne konanie sp. zn. 286-PLO/O-4118/2009 vo veci porušenia
ustanovenia § 20 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii a o zmene
zákona č. 195/2000 Z. z. o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon o vysielaní a retransmisii“).
Rada rozhodnutím č. RP/05/2010 z 26. januára 2010 konštatovala, že sťažovateľ
„porušil povinnosť ustanovenú v § 20 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z. z. tým, že dňa
28.08.2009 o cca 09:04 hod. odvysielal program Trhni si!, ktorý označil ako nevhodný
pre vekovú skupinu do 15 rokov, čím došlo k nesprávnemu uplatneniu Jednotného systému
označovania“. Za takto vymedzený správny delikt Rada uložila sťažovateľovi „podľa
ustanovenia § 64 ods. 1 písm. d) zákona č. 308/2000 Z. z. sankciu – pokutu, určenú podľa
§ 67 ods. 3 písm. c) zákona č. 308/2000 Z. z. vo výške 3.400,00 €...“.
V odôvodnení svojho rozhodnutia Rada podrobne popísala obsah monitorovaného
odvysielaného programu, pričom spolu s ich vizuálnym popisom doslovne citovala dialógy,
ktoré podľa jej názoru preukazujú porušenie ustanovenia § 20 ods. 4 zákona o vysielaní a
retransmisii. Podľa názoru Rady „s prihliadnutím na celkovú dĺžku programu, kontextuálny
výskyt hodnotiacich kritérií vhodnosti programu, morálneho posolstva programu, ako aj
charakteru daného programu..., frekvencia výskytu nevhodných scén a prejavov, ako aj ich
intenzita bola tak vysoká, že odôvodňovala označenie predmetného programu ako
nevhodného a neprípustného pre maloletých do 18 rokov. Účastník konania teda označením
programu Trhni si!... ako nevhodného pre maloletých do 15 rokov nesprávne uplatnil
Jednotný systém označovania.“.
Sumu pokuty Rada odôvodnila kritériami závažnosti správneho deliktu (zmarenie
„účelu Jednotného systému označovania“), miery zavinenia (v minulosti bol sťažovateľ už
viackrát sankcionovaný za porušenie toho istého zákonného ustanovenia) i rozsahu a dosahu
vysielania (sťažovateľ „je multiregionálnym vysielateľom“).
Rada v odôvodnení svojho rozhodnutia neopomenula, že v priebehu predmetného
sporného konania došlo k zmene právnej úpravy s účinnosťou od 15. decembra 2009, keď
nadobudol účinnosť zákon č. 498/2009 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 308/2000
Z. z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z. z. o telekomunikáciách
v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Novelizované boli
aj ustanovenia zákona o vysielaní a retransmisii, ktorých aplikácia prichádzala
v prerokovávanom prípade do úvahy. Na základe analýzy dotknutých právnych noriem pred
a po novelizácii Rada „dospela k záveru, že obsah povinnosti ustanovenej v § 20 ods. 4
zákona č. 308/2000 Z. z. sa pre vysielateľa v žiadnom ohľade nemení, sankcia zostala
totožná a totožné zostali aj kritériá na označovanie programov ustanovené Jednotným
systémom označovania“.
Rozhodnutie Rady napadol sťažovateľ opravným prostriedkom podľa § 64 ods. 6
zákona o vysielaní a retransmisii a podľa tretej hlavy piatej časti zákona č. 99/1963 Zb.
Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“). V ňom namietal,
že „vydaním rozhodnutia došlo k porušeniu jeho práv garantovaných Ústavou SR, najmä
garancie právneho štátu a tiež práva na súdnu a inú právnu ochranu, bola mu odňatá
možnosť konať pred správnym orgánom, správny orgán postupoval v rozpore so zákonom a
konanie správneho orgánu predchádzajúce rozhodnutiu trpelo takými vadami, ktoré mali
vplyv na zákonnosť rozhodnutia.“. Podľa sťažovateľa Rada (odporca) porušila zákaz
retroaktivity, „keď pri správnom trestaní postupoval podľa novšieho právneho predpisu,
nedodržal zákonný predpoklad pre odôvodnenie určenia výšky sankcie a taktiež jeho
argument, že navrhovateľ je multiregionálnym vysielateľom, bez ďalšieho odôvodnenia,
považoval za neurčitý a nedostatočný na odôvodnenie výšky sankcie“.
Najvyšší súd rozsudkom č. k. 2 Sž 8/2010-34 z 20. októbra 2010 napadnuté
rozhodnutie Rady potvrdil. Stotožnil sa s názorom Rady, že vzhľadom na charakter
programu a jeho obsah došlo k porušeniu ustanovenia «§ 20 ods. 4 zákona o vysielaní
a retransmisii, ako aj § 12 ods. 1 audiovizuálneho zákona a § 1 ods. 1 vyhl. č. 589/2007
Z. z. v znení účinnom do 14. resp. 31. decembra 2009, ako aj v znení účinnom
od 15. decembra 2009, nakoľko po zmene právnej úpravy v zákone o vysielaní
a retransmisii od 15. decembra 2009 došlo iba k rozšíreniu okruhu povinných subjektov
okrem vysielateľa aj na poskytovateľa audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie. Preto
argumenty navrhovateľa o retroaktivite predmetného rozhodnutia odporcu sú v tomto
kontexte právne irelevantné.
Keďže pre programy tohto obsahu vyžadoval jednotný systém označovania označenie
„nevhodný pre maloletých do 18 rokov“ je zrejmé, že navrhovateľ nesprávne použil
jednotný systém označovania a odporca postupoval správne, keď ho za toto porušenie
sankcionoval.».
Najvyšší súd v závere odôvodnenia svojho rozhodnutia konštatoval, že Rada
dostatočne odôvodnila výšku uloženej sankcie a že nezistil odňatie možnosti konať pred
správnym orgánom sťažovateľovi, prípadne iný rozpor so zákonom v postupe Rady.
V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ sformuloval proti obom
napadnutým rozhodnutiam dve súvisiace námietky.
Na prvom mieste s poukazom na obsah napadnutých rozhodnutí argumentoval, že
došlo k aplikácii „hmotno-právneho predpisu, v konaní o uložení sankcie za správny delikt,
ktorý nebol v čase spáchania správneho deliktu platnou a účinnou právnou normou“.
Podľa názoru sťažovateľa bolo potrebné v jeho prípade prihliadať na ustanovenia
čl. 152 ods. 4, čl. 2 ods. 2, čl. 46 ods. 2 a čl. 50 ods. 6 ústavy. V napadnutom rozhodnutí
najvyššieho súdu ide „o potvrdenie prvostupňového rozhodnutia, ktoré však nie je
trestnoprávne, ale ako je uvedené, je rozhodnutím o spáchaní správneho deliktu“,
a vzhľadom na to možno „ochranu pred retroaktivitou... nájsť v článku 1, ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, v princípe právneho štátu. ... Tento názor je tiež súčasťou rozhodnutia
Najvyššieho súdu v konaní 3Sž6/2010, ktorého fotokópiu pripájame ako prílohu k tejto
sťažnosti.
Preto je potrebné rozhodnutie zrušiť, keďže na posúdenie správneho deliktu, ktorý je
vymedzený vo výroku rozhodnutia odporkyne použila rada zákon, ktorý v čase, keď sa
skutok stal nebol účinným...
Článok 1 Ústavy dáva Slovenskej republike označenie právny štát. Pre naplnenie
obsahu tohto pojmu je však nevyhnutné trvať na dodržaní materiálnych práv členov
spoločnosti, základných hraníc stanovených pre sféry pôsobenia jednotlivých členov
spoločenstva formalizovaného vo forme štátu a zároveň dodržiavať pravidlá interakcie
jednotlivých členov spoločenstva štátu (formálnu procesno-právnu úpravu). Vo vzťahu
k napadnutým rozhodnutiam poukazujeme na striktné vymedzenie obsiahnuté v správnom
poriadku, prikazujúce správnemu orgánu konať výlučne spôsobom a v rozsahu podľa
zákona (§ 3 Správneho poriadku), čo je realizáciou vyššie uvedenej ústavnej úpravy.
Rozhodnutie Najvyššieho súdu... potvrdzujúce postup a rozhodnutie správneho
orgánu, ktoré je zrejme v nesúlade s konformným výkladom ústavy je nesprávne
a nezákonné, je odňatím práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa Ústavy... spôsobeným
odňatím práva na spravodlivý proces a je teda porušením základných práv sťažovateľa.
Najvyšší súd... zasiahol svojim rozsudkom v konaní 2 Sž 8/2010 do práva na súdnu a
inú právnu ochranu sťažovateľa keďže nepreskúmal zákonnosť uloženej sankcie na základe
princípov materiálneho právneho štátu a potvrdil rozhodnutie postavené na aplikácii práva
v rozpore so zákazom retroaktivity zahrnutým pod vyššie uvedený princíp materiálneho
právneho štátu.“.
Na druhom mieste sťažovateľ poukázal na protichodnosť právnych záverov
najvyššieho súdu vyslovených v napadnutom rozsudku a v rozsudku č. k. 3 Sž 6/2010-27
z 13. mája 2010 (ďalej len „súvisiaci rozsudok“), ktorého fotokópiu k sťažnosti priložil.
Zo súvisiaceho rozsudku vyplýva, že najvyšší súd ním zrušil rozhodnutie Rady
č. RP/3/2010 z 12. januára 2010, ktorým sťažovateľovi uložila pokuty za porušenie § 20
ods. 3 a 4 zákona o vysielaní a retransmisii. Časové súvislosti tohto konania Rady boli
identické s konaním, ktoré sťažovateľ napáda sťažnosťou. V konaní predchádzajúcom
vydaniu súvisiaceho rozsudku Rada potvrdila, že „v čase vydania rozhodnutia RP/3/2010,
postupovala podľa právneho predpisu platného a účinného v čase rozhodovania, t. j.
postupovala podľa zákona č. 308/2000 Z. z. v znení zákona 498/2009 Z. z. účinného
od 15.12.2009“. Najvyšší súd potom konštatoval, že „v tomto prípade je potrebné
rozhodnutie odporkyne zrušiť (§ 250l ods. 2 OSP v spojení s § 250j ods. 2 písm. e/ OSP),
keďže na posúdenie správneho deliktu, ktorý je vymedzený vo výroku rozhodnutia
odporkyne použila rada zákon, ktorý v čase, keď sa skutok stal nebol účinným“.
Na základe uvedeného sťažovateľ vo svojej sťažnosti argumentuje, že „protichodné
závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu
princípu právnej istoty, ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie. Takéto rozhodovanie
spochybňuje do istej miery objektivitu a elimináciu svojvôle súdneho rozhodovania
(IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06) a zasahuje do základných práv sťažovateľa, keďže sa nemôže
spoliehať na obsah právoplatného a právne správneho predchádzajúceho rozhodnutia
v analogickej, takmer totožnej veci.“. Sťažovateľ je toho názoru, že najvyšší súd „svojím
postupom porušil zákonom ustanovenú povinnosť pri zabezpečovaní jednoty rozhodovania.
V roku 2010 v rovnakej veci už rozhodoval u rovnakého účastníka a dospel k správnemu
a odôvodnenému záveru o porušení zákazu retroaktivity.“.
Sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie
nálezom rozhodol takto:
„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní o odvolaní pod sp. zn.: 2 Sž 8/2010
rozsudkom zo dňa 20.10.2010, v spojení s rozhodnutím Rady pre vysielanie a retransmisiu
RP 05/2010, číslo konania 286-PLO/O-4118/2009, porušil základné právo spoločnosti M.
s. r. o., na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a ods. 2) Ústavy Slovenskej republiky a
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 20.10.2010 v konaní sp. zn.: 2 Sž 8/2010
a Rozhodnutie Rady pre vysielanie a retransmisiu zo dňa 26.01.2010, sp. zn. rozhodnutia
RP/05/2010, číslo konania 286-PLO/O-4118/2009, sa zrušujú vo všetkých výrokoch a vec
sa vracia Rade pre vysielanie a retransmisiu na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd SR je povinný uhradiť právnemu zástupcovi sťažovateľa spoločnosti
M. s. r. o., so sídlom B., trovy konania podanej ústavnej sťažnosti pred Ústavným súdom SR
vo výške 56,66 EUR na účet právneho zástupcu sťažovateľa.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím
orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto
rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené
preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
1. Pri predbežnom prerokovaní časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie
svojich označených práv rozhodnutím Rady č. RP/05/2010 z 26. januára 2010 v konaní
vedenom pod sp. zn. 286-PLO/O-4118/2009, ústavný súd dospel k záveru, že nemá
právomoc meritórne sa ňou zaoberať.
Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd stabilne odvodzuje dôsledné
uplatňovanie princípu subsidiarity jeho právomoci. Ústavný súd podľa tohto princípu môže
poskytovať ochranu základným právam alebo slobodám, alebo ľudským právam
a základným slobodám vyplývajúcim z medzinárodnej zmluvy, len ak ochranu týmto
právam a slobodám neposkytuje „iný súd“. V opačnom prípade je v kompetencii „iného“
súdu poskytnúť požadovaný ochranu.
Napadnuté rozhodnutie Rady je rozhodnutím orgánu verejnej správy, proti ktorému
je podľa § 64 ods. 6 zákona o vysielaní a retransmisii prípustný opravný prostriedok,
o ktorom rozhoduje najvyšší súd. Z toho vyplýva, že ak k porušeniu sťažovateľom
označených práv malo dôjsť rozhodnutím Rady o uložení sankcie sa správny delikt, potom
poskytovanie ochrany týmto právam tvorilo súčasť kompetencie (a teda aj právomoci)
najvyššieho súdu ako súdu konajúceho o opravnom prostriedku podľa tretej hlavy piatej
časti Občianskeho súdneho poriadku. To vylučuje právomoc ústavného súdu vecne
prejednávať predmetnú časť sťažnosti, v dôsledku čoho ju ústavný súd musí odmietnuť
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy pre nedostatok
svojej právomoci na jej prerokovanie (obdobne napr. m. m. III. ÚS 135/04, IV. ÚS 405/04,
III. ÚS 133/05, I. ÚS 53/07, III. ÚS 310/07, IV. ÚS 276/08).
2. K časti sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu
a práva na spravodlivé súdne konanie rozsudkom najvyššieho súdu ústavný súd poukazuje
na svoju ustálenú judikatúru, z ktorej vyplýva, že o zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy,
ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho
prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného súdu pri predbežnom
prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci predloženej
navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd zaručených
ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť
existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní
odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako
neopodstatnený (I. ÚS 4/00).
Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia
priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a
namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane
druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným
postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ
namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr.
III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
2.1 Z obsahu sťažnosti i jej príloh ústavný súd zistil, že v konaní o opravnom
prostriedku sťažovateľa, ktorý podal proti rozhodnutiu Rady, nebol sporným skutkový stav
veci. Sťažovateľ ani v opravnom prostriedku, ani v sťažnosti doručenej ústavnému súdu
nebrojil proti hodnoteniam Rady týkajúcim sa obsahu odvysielanej relácie. Preto sa ani
ústavný súd týmito otázkami nezaoberal a svoj prieskum napadnutého rozsudku najvyššieho
súdu orientoval na zásadnú sťažnostnú námietku, ktorá sa zakladala na názore
o retroaktívnej aplikácii relevantných noriem zákona o vysielaní a retransmisii Radou
a o následnom potvrdení tohto postupu najvyšším súdom.
Správneho deliktu sa mal podľa Rady sťažovateľ dopustiť tým, že program
odvysielaný pod názvom „Trhni si!“ obsahoval „z kvantitatívnej stránky vyššiu frekvenciu
obscénneho vyjadrovania, pričom z kvalitatívnej stránky išlo o obsahy intenzity nevhodné
pre maloletých do 18 rokov“. Sťažovateľ pritom program označil ako nevhodný
pre maloletých do 15 rokov. Rada v dôsledku toho uzavrela, že program nebol odvysielaný
v súlade s § 1 ods. 1 písm. b) vyhlášky Ministerstva kultúry Slovenskej republiky
č. 589/2007 Z. z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti o jednotnom systéme označovania
audiovizuálnych diel, zvukových záznamov umeleckých výkonov, multimediálnych diel,
programov alebo iných zložiek programovej služby a spôsobe jeho uplatňovania v znení
neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška o jednotnom systéme označovania“), podľa
ktorého sa audiovizuálne diela klasifikujú ako nevhodné a neprístupné pre vekovú skupinu
maloletých do 18 rokov, ak obsahujú slovnú agresivitu, vulgárny jazyk, obscénne
vyjadrovanie alebo obscénne gestá. Rozpor odvysielaného programu s uvedeným
ustanovením vyhlášky o jednotnom systéme označovania založil záver o porušení
povinnosti sťažovateľa vyplývajúcej mu z ustanovenia § 20 ods. 4 zákona o vysielaní
a retransmisii, a tým aj záver o spáchaní správneho deliktu podľa § 67 ods. 3 písm. c)
zákona o vysielaní a retransmisii. Formulovaný právny názor Rady najvyšší súd potvrdil.
Podľa § 20 ods. 4 zákona o vysielaní a retransmisii účinného do 14. decembra 2009
na základe klasifikácie programov podľa vekovej vhodnosti je vysielateľ programovej
služby povinný na ochranu maloletých zaviesť a uplatňovať jednotný systém označovania
ustanovený podľa osobitného predpisu.
Podľa § 20 ods. 4 zákona o vysielaní a retransmisii účinného od 15. decembra 2009
na základe klasifikácie programov podľa vekovej vhodnosti sú vysielateľ televíznej
programovej služby a poskytovateľ audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie povinní
na ochranu maloletých zaviesť a uplatňovať jednotný systém označovania ustanovený podľa
osobitného predpisu.
Podľa § 67 ods. 3 písm. c) zákona o vysielaní a retransmisii účinného
do 14. decembra 2009 Rada uloží pokutu vysielateľovi televíznej programovej služby
od 663 eur do 66 387 eur a vysielateľovi rozhlasovej programovej služby od 99 eur
do 19 916 eur, ak nezabezpečil klasifikáciu a označenie programov (§ 20 ods. 4) alebo
neuplatnil toto označenie v rámci ním vysielanej programovej služby.
Podľa § 67 ods. 3 písm. c) zákona o vysielaní a retransmisii účinného
od 15. decembra 2009 Rada uloží pokutu vysielateľovi televíznej programovej služby
okrem vysielateľa prostredníctvom internetu od 663 eur do 66 387 eur a vysielateľovi
rozhlasovej programovej služby od 99 eur do 19 916 eur, ak nezabezpečil klasifikáciu a
označenie programov alebo iných zložiek programovej služby (§ 20 ods. 4) alebo
nezabezpečil časové zaradenie programov alebo iných zložiek programovej služby v súlade
s podmienkami ustanovenými osobitným predpisom (§ 20 ods. 5).
Zmyslom zákazu retroaktivity pri aplikácii právnych noriem (obzvlášť tých, ktoré
regulujú sankcionovanie za spáchanie rôznych druhov deliktov verejnoprávnej povahy) je
zabezpečiť právnu istotu delikventa založenú na požiadavke, aby v čase páchania skutku
vedel, či zaň podľa objektívneho práva možno vyvodiť zodpovednosť spočívajúcu
v negatívnych právnych následkoch a aké negatívne právne následky mu za delikt hrozia.
Ústavný súd plne akceptuje všeobecne formulované právne názory sťažovateľa
obsiahnuté v odôvodnení sťažnosti týkajúce sa zákazu retroaktívnej aplikácie právnych
noriem, nestotožňuje sa však s jeho názorom, že tieto právne názory sú aplikovateľné
na posudzovaný prípad. Z citovaných ustanovení § 20 ods. 4 a § 67 ods. 3 písm. c) zákona
o retransmisii účinných v čase spáchania deliktu sťažovateľa a v čase rozhodovania Rady
o tomto delikte podľa názoru ústavného súdu nad všetky pochybnosti vyplýva, že skutok
sťažovateľa bol za správny delikt postihnuteľný Radou považovaný tak v období jeho
spáchania (28. augusta 2009), ako aj 26. januára 2010, keď Rada vydala rozhodnutie
o spáchaní deliktu a o uložení sankcie. Sťažovateľ ako vysielateľ programovej služby bol
totiž podľa právneho stavu účinného 28. augusta 2009, rovnako však aj podľa právneho
stavu účinného 26. januára 2010 povinný na ochranu maloletých zaviesť a uplatňovať
jednotný systém označovania v súlade s vyhláškou o jednotnom systéme označovania. Preto
o právnej neistote sťažovateľa v daných reláciách nemožno za žiadnych okolností uvažovať,
a preto je aj správny záver najvyššieho súdu, podľa ktorého „argumenty navrhovateľa
o retroaktivite predmetného rozhodnutia odporcu (Rady, pozn.) sú v tomto kontexte právne
irelevantné.“.
Sťažovateľovi je potrebné prisvedčiť, že Rada skutočne v odôvodnení svojho
rozhodnutia o uložení pokuty uviedla, že „vzhľadom na absenciu prechodných ustanovení
k zmenám účinným k 15.12.2009 Rada pri rozhodovaní v predmetnom správnom konaní
postupovala podľa účinného znenia zákona č. 308/2000 Z. z.“, avšak berúc do úvahy
materiálne hľadisko ochrany ústavnosti, ktoré presadzuje v konaní podľa čl. 127 ods. 1
ústavy, ústavný súd konštatuje, že uvedený nedostatok nemožno kvalifikovať ako porušenie
zákazu retroaktivity. Zákaz retroaktivity nie je samoúčelný, jeho zmyslom je chrániť právnu
istotu adresáta právnej normy. Keďže vzhľadom na už uvedené okolnosti posudzovaného
prípadu je zjavné, že právna istota sťažovateľa týkajúca sa porušenia povinnosti podľa § 20
ods. 4 zákona o vysielaní a retransmisii nijak nebola novelizáciou tohto zákona účinnou
od 15. decembra 2009 dotknutá, potom materiálny obsah zákazu retroaktivity pri aplikácii
právnych noriem nebol v sťažovateľovom prípade naplnený. Toto zistenie je pre záväzný
výsledok poskytovania ochrany označeným právam sťažovateľa rozhodujúce a vedie
ústavný súd k hodnoteniu prvej námietky sťažovateľa ako nedôvodnej.
2.2 Druhá sťažnostná námietka vychádzala zo sťažovateľom preukázanej
skutočnosti, že najvyšší súd už skôr v totožnej veci posúdil otázku retroaktívnej aplikácie
§ 20 ods. 4 zákona o vysielaní a retransmisii odlišne. Ústavný súd nespochybňuje
relevantnú totožnosť oboch posudzovaných vecí a považuje za potrebné zdôrazniť, že podľa
jeho stabilizovanej judikatúry z požiadavky právnej istoty ako súčasti princípu právneho
štátu vyplýva požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní
v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95).
V spojitosti s tým však ústavný súd dodáva, že zásadne nie je jeho úlohou
zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných súdov, lebo zjednocovanie rozhodovacej
praxe je predovšetkým vecou odvolacích súdov, resp. najvyššieho súdu (I. ÚS 199/07,
I. ÚS 235/07). Úlohou ústavného súdu je posúdiť napadnuté rozhodnutia len z pohľadu ich
ústavnej udržateľnosti.
Na základe porovnania oboch rozsudkov najvyššieho súdu dospel ústavný súd
k záveru o takej miere ich totožnosti (v skutkovej i právnej rovine), že konštatovanie
správnosti právnych záverov jedného z nich v podstate vylučuje možnosť rovnakého
hodnotenia druhého z nich. V konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd primárne
poskytuje ochranu tam uvedeným základným právam a slobodám sťažovateľov a až
následne, ak zistí, že k ich porušeniu došlo, môže autoritatívne eliminovať účinky
porušenia, proti ktorému sťažnosť smeruje. Preto závery ústavného súdu pri predbežnom
prerokovaní druhej sťažnostnej námietky nemajú nijaký reálny právny dopad
na právoplatný súvisiaci rozsudok najvyššieho súdu.
Ústavný súd môže v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy konštatovať
porušenie práv sťažovateľa len konkrétnym rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom
(čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde). A priori nemožno
vylúčiť situáciu, keď v prípade námietky porušenia právnej istoty v dôsledku rozdielneho
posúdenia dvoch rovnakých alebo podobných skutkových stavov ústavný súd zistí, že jedno
z dvoch posúdení (ktoré je atakované sťažnosťou) je z hľadiska ochrany práv a slobôd
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy bezvadné, a práve druhé posúdenie orgánu verejnej moci
(ktorým sťažovateľ argumentuje vo svoj prospech) vyvoláva závažné pochybnosti o splnení
požiadaviek kladených naň ústavou. Ústavný súd v takom prípade vzhľadom na svoju
viazanosť petitom sťažnosti (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde) nemá právomoc zrušiť
zásah, ktorý je podľa jeho názoru ústavne neakceptovateľný, na druhej strane však nemôže
z takého zásahu vyvodiť právnu istotu jeho adresáta pri rozhodovaní o rovnakom
skutkovom stave tvoriacom predmet prerokovávanej sťažnosti. Inými slovami, nemožno sa
v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy dovolávať právnej istoty založenej na neústavnej alebo
nezákonnej rozhodovacej praxi orgánov verejnej moci.
Pri predbežnom prerokovaní druhej sťažnostnej námietky ústavný súd zistil už
popísané okolnosti. V odôvodnení súvisiaceho rozsudku podľa názoru ústavného súdu
absentuje aplikačná interpretácia tam citovaných ustanovení ústavy i ustanovení dohovoru,
na ktoré najvyšší súd odkázal (čl. 6 a 7 dohovoru). Najvyšší súd iba skonštatoval, že
„v tomto prípade je potrebné rozhodnutie odporkyne zrušiť (§ 250l ods. 2 OSP v spojení
s § 250j ods. 2 písm. e/ OSP), keďže na posúdenie správneho deliktu, ktorý je vymedzený
vo výroku rozhodnutia odporkyne použila rada zákon, ktorý v čase, keď sa skutok stal nebol
účinným“. Nijak sa však nevysporiadal s čiastočnou totožnosťou relevantných ustanovení
zákona o vysielaní a retransmisii, ktorá mala v posudzovaných skutkových okolnostiach
pre závery preskúmavaného správneho rozhodnutia nesporný význam. Najvyšší súd len
formálne odkázal na skutočnosť, že Rada neaplikovala pri rozhodovaní právne normy
účinné v čase spáchania skutku bez toho, aby sa zaoberal aj materiálnym hľadiskom, ktoré
je tvorené podstatou a účelom zákazu retroaktivity, tak ako to ústavný súd popísal v bode
2.1 tejto časti odôvodnenia.
Naopak, práve rozsudok najvyššieho súdu, ktorý sťažovateľ žiada touto sťažnosťou
zrušiť, vykazuje potrebný rozsah odôvodnenia, na základe ktorého potom podľa názoru
ústavného súdu najvyšší súd aj dospel k právno-aplikačným záverom, ktorých správnosť už
bola analyzovaná v bode 2.1 tejto časti odôvodnenia, a preto ústavný súd nepovažuje
za potrebné ich na tomto mieste rekapitulovať.
2.3 Na dôvažok ústavný súd neopomenul ešte jeden významný aspekt charakteru
právnej istoty sťažovateľa v skutkových okolnostiach jeho prípadu.
Sťažovateľ sa dovoláva ústavno-súdnej ochrany jeho právnej istoty, pričom táto
ochrana má spieť k zrušeniu napadnutého rozsudku s následným vrátením veci najvyššiemu
súdu na prijatie rozhodnutia súladného so skorším súvisiacim rozsudkom z 13. mája 2010.
Vyhovenie tejto požiadavke by však podľa názoru ústavného súdu neposkytovalo ochranu
právnej istote sťažovateľa, ktorou disponoval 28. augusta 2009, keď sporná relácia bola
odvysielaná. V tom čase totiž súvisiaci rozsudok najvyššieho súdu ešte nebol ani vyhlásený,
sťažovateľovi teda nebol doručený, a tak nemohol byť ani právoplatný. Právna istota
sťažovateľa v čase odvysielania programu „Trhni si!“ sa preto nemohla zakladať
na vedomosti o tom, že po zmene právnej úpravy (ktorá v tom čase dokonca ani nebola
účinná) budú okolnosti jeho skutku v relevantných časových súvislostiach posúdené tak,
ako to napokon najvyšší súd urobil 13. mája 2010 v súvisiacom rozsudku.
Z uvedeného vyplýva, že právna istota v kvalite, akej sa sťažovateľ sťažnosťou
dovoláva, v čase spáchania jeho skutku (28. augusta 2009) neexistovala. Ústavný súd jej
potom nemôže priznať právnu ochranu.
2.4 Sťažovateľ sa teda druhou sťažnostnou námietkou domáhal ochrany právnej
istoty nastolenej súvisiacim rozsudkom, o ktorého kvalite odôvodnenia v nadväznosti na to
i o správnosti z neho vyplývajúceho právneho posúdenia existujú závažné ústavne
významné pochybnosti. V napadnutom rozsudku naproti tomu ústavný súd nezistil žiadne
arbitrárne či ústavne neudržateľné závery, ktoré by mohli signalizovať možné konštatovanie
označených práv sťažovateľa v rámci meritórneho prejednania jeho sťažnosti. Navyše,
v čase spáchania skutku sťažovateľa jeho právna istota objektívne nebola tvorená žiadnou
vedomosťou o právnych záveroch, ktoré napokon našli svoje vyjadrenie v súvisiacom
rozsudku. Ústavný súd preto hodnotí aj druhú sťažnostnú námietku sťažovateľa ako
nedôvodnú a v časti napádajúcej rozsudok najvyššieho súdu hodnotí predloženú sťažnosť
ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. apríla 2011