Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 142/2011

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. apríla 2011

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti M., s. r. o., B., zastúpeného spoločnosťou B.,

s. r. o., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia základných práv

zaručených a a práva zaručeného

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím Rady

pre vysielanie a retransmisiu č. z 26. januára 2010 v konaní vedenom

pod sp. zn. a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

č. k. -34 z 20. októbra 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti M., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. januára 2011

doručená sťažnosť spoločnosti M., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného

porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia

orgánu verejnej správy zaručeného a práva na spravodlivé súdne

konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) rozhodnutím Rady pre vysielanie a retransmisiu (ďalej len „Rada“)

č. z 26. januára 2010 v konaní vedenom pod sp. zn.

a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k.

-34 z 20. októbra 2010.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Rada oznámením z 19. októbra 2009 začala

proti sťažovateľovi správne konanie sp. zn. vo veci porušenia

ustanovenia o vysielaní a retransmisii a o zmene

o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len

„zákon o vysielaní a retransmisii“).

Rada rozhodnutím č. z 26. januára 2010 konštatovala, že sťažovateľ

„porušil povinnosť ustanovenú v tým, že dňa

28.08.2009 o cca 09:04 hod. odvysielal program Trhni si!, ktorý označil ako nevhodný

pre vekovú skupinu do 15 rokov, čím došlo k nesprávnemu uplatneniu Jednotného systému

označovania“. Za takto vymedzený správny delikt Rada uložila sťažovateľovi „podľa

ustanovenia sankciu – pokutu, určenú podľa

vo výške 3.400,00 €...“.

V odôvodnení svojho rozhodnutia Rada podrobne popísala obsah monitorovaného

odvysielaného programu, pričom spolu s ich vizuálnym popisom doslovne citovala dialógy,

ktoré podľa jej názoru preukazujú porušenie ustanovenia § 20 ods. 4 zákona o vysielaní a

retransmisii. Podľa názoru Rady „s prihliadnutím na celkovú dĺžku programu, kontextuálny

výskyt hodnotiacich kritérií vhodnosti programu, morálneho posolstva programu, ako aj

charakteru daného programu..., frekvencia výskytu nevhodných scén a prejavov, ako aj ich

intenzita bola tak vysoká, že odôvodňovala označenie predmetného programu ako

nevhodného a neprípustného pre maloletých do 18 rokov. Účastník konania teda označením

programu Trhni si!... ako nevhodného pre maloletých do 15 rokov nesprávne uplatnil

Jednotný systém označovania.“.

Sumu pokuty Rada odôvodnila kritériami závažnosti správneho deliktu (zmarenie

„účelu Jednotného systému označovania“), miery zavinenia (v minulosti bol sťažovateľ už

viackrát sankcionovaný za porušenie toho istého zákonného ustanovenia) i rozsahu a dosahu

vysielania (sťažovateľ „je multiregionálnym vysielateľom“).

Rada v odôvodnení svojho rozhodnutia neopomenula, že v priebehu predmetného

sporného konania došlo k zmene právnej úpravy s účinnosťou od 15. decembra 2009, keď

nadobudol účinnosť , ktorým sa mení a dopĺňa

Z. z. o vysielaní a retransmisii a o zmene o telekomunikáciách

v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Novelizované boli

aj ustanovenia zákona o vysielaní a retransmisii, ktorých aplikácia prichádzala

v prerokovávanom prípade do úvahy. Na základe analýzy dotknutých právnych noriem pred

a po novelizácii Rada „dospela k záveru, že obsah povinnosti ustanovenej v § 20 ods. 4

sa pre vysielateľa v žiadnom ohľade nemení, sankcia zostala

totožná a totožné zostali aj kritériá na označovanie programov ustanovené Jednotným

systémom označovania“.

Rozhodnutie Rady napadol sťažovateľ opravným prostriedkom podľa § 64 ods. 6

v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“). V ňom namietal,

že „vydaním rozhodnutia došlo k porušeniu jeho práv garantovaných SR, najmä

garancie právneho štátu a tiež práva na súdnu a inú právnu ochranu, bola mu odňatá

možnosť konať pred správnym orgánom, správny orgán postupoval v rozpore so zákonom a

konanie správneho orgánu predchádzajúce rozhodnutiu trpelo takými vadami, ktoré mali

vplyv na zákonnosť rozhodnutia.“. Podľa sťažovateľa Rada (odporca) porušila zákaz

retroaktivity, „keď pri správnom trestaní postupoval podľa novšieho právneho predpisu,

nedodržal zákonný predpoklad pre odôvodnenie určenia výšky sankcie a taktiež jeho

argument, že navrhovateľ je multiregionálnym vysielateľom, bez ďalšieho odôvodnenia,

považoval za neurčitý a nedostatočný na odôvodnenie výšky sankcie“.

Najvyšší súd rozsudkom č. k. -34 z 20. októbra 2010 napadnuté

rozhodnutie Rady potvrdil. Stotožnil sa s názorom Rady, že vzhľadom na charakter

programu a jeho obsah došlo k porušeniu ustanovenia «§ 20 ods. 4 zákona o vysielaní

a retransmisii, ako aj § 12 ods. 1 audiovizuálneho zákona a § 1 ods. 1 vyhl. č. 589/2007

Z. z. v znení účinnom do 14. resp. 31. decembra 2009, ako aj v znení účinnom

od 15. decembra 2009, nakoľko po zmene právnej úpravy v zákone o vysielaní

a retransmisii od 15. decembra 2009 došlo iba k rozšíreniu okruhu povinných subjektov

okrem vysielateľa aj na poskytovateľa audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie. Preto

argumenty navrhovateľa o retroaktivite predmetného rozhodnutia odporcu sú v tomto

kontexte právne irelevantné.

Keďže pre programy tohto obsahu vyžadoval jednotný systém označovania označenie

„nevhodný pre maloletých do 18 rokov“ je zrejmé, že navrhovateľ nesprávne použil

jednotný systém označovania a odporca postupoval správne, keď ho za toto porušenie

sankcionoval.».

Najvyšší súd v závere odôvodnenia svojho rozhodnutia konštatoval, že Rada

dostatočne odôvodnila výšku uloženej sankcie a že nezistil odňatie možnosti konať pred

správnym orgánom sťažovateľovi, prípadne iný rozpor so zákonom v postupe Rady.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ sformuloval proti obom

napadnutým rozhodnutiam dve súvisiace námietky.

Na prvom mieste s poukazom na obsah napadnutých rozhodnutí argumentoval, že

došlo k aplikácii „hmotno-právneho predpisu, v konaní o uložení sankcie za správny delikt,

ktorý nebol v čase spáchania správneho deliktu platnou a účinnou právnou normou“.

Podľa názoru sťažovateľa bolo potrebné v jeho prípade prihliadať na ustanovenia

, , a . V napadnutom rozhodnutí

najvyššieho súdu ide „o potvrdenie prvostupňového rozhodnutia, ktoré však nie je

trestnoprávne, ale ako je uvedené, je rozhodnutím o spáchaní správneho deliktu“,

a vzhľadom na to možno „ochranu pred retroaktivitou... nájsť v článku 1, ods. 1

Slovenskej republiky, v princípe právneho štátu. ... Tento názor je tiež súčasťou rozhodnutia

Najvyššieho súdu v konaní , ktorého fotokópiu pripájame ako prílohu k tejto

sťažnosti.

Preto je potrebné rozhodnutie zrušiť, keďže na posúdenie správneho deliktu, ktorý je

vymedzený vo výroku rozhodnutia odporkyne použila rada zákon, ktorý v čase, keď sa

skutok stal nebol účinným...

Článok 1 dáva Slovenskej republike označenie právny štát. Pre naplnenie

obsahu tohto pojmu je však nevyhnutné trvať na dodržaní materiálnych práv členov

spoločnosti, základných hraníc stanovených pre sféry pôsobenia jednotlivých členov

spoločenstva formalizovaného vo forme štátu a zároveň dodržiavať pravidlá interakcie

jednotlivých členov spoločenstva štátu (formálnu procesno-právnu úpravu). Vo vzťahu

k napadnutým rozhodnutiam poukazujeme na striktné vymedzenie obsiahnuté v správnom

poriadku, prikazujúce správnemu orgánu konať výlučne spôsobom a v rozsahu podľa

zákona (§ 3 Správneho poriadku), čo je realizáciou vyššie uvedenej ústavnej úpravy.

Rozhodnutie Najvyššieho súdu... potvrdzujúce postup a rozhodnutie správneho

orgánu, ktoré je zrejme v nesúlade s konformným výkladom je nesprávne

a nezákonné, je odňatím práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa ... spôsobeným

odňatím práva na spravodlivý proces a je teda porušením základných práv sťažovateľa.

Najvyšší súd... zasiahol svojim rozsudkom v konaní do práva na súdnu a

inú právnu ochranu sťažovateľa keďže nepreskúmal zákonnosť uloženej sankcie na základe

princípov materiálneho právneho štátu a potvrdil rozhodnutie postavené na aplikácii práva

v rozpore so zákazom retroaktivity zahrnutým pod vyššie uvedený princíp materiálneho

právneho štátu.“.

Na druhom mieste sťažovateľ poukázal na protichodnosť právnych záverov

najvyššieho súdu vyslovených v napadnutom rozsudku a v rozsudku č. k. -27

z 13. mája 2010 (ďalej len „súvisiaci rozsudok“), ktorého fotokópiu k sťažnosti priložil.

Zo súvisiaceho rozsudku vyplýva, že najvyšší súd ním zrušil rozhodnutie Rady

č. z 12. januára 2010, ktorým sťažovateľovi uložila pokuty za porušenie § 20

ods. 3 a 4 zákona o vysielaní a retransmisii. Časové súvislosti tohto konania Rady boli

identické s konaním, ktoré sťažovateľ napáda sťažnosťou. V konaní predchádzajúcom

vydaniu súvisiaceho rozsudku Rada potvrdila, že „v čase vydania rozhodnutia ,

postupovala podľa právneho predpisu platného a účinného v čase rozhodovania, t. j.

postupovala podľa v znení zákona účinného

od 15.12.2009“. Najvyšší súd potom konštatoval, že „v tomto prípade je potrebné

rozhodnutie odporkyne zrušiť ( v spojení s ),

keďže na posúdenie správneho deliktu, ktorý je vymedzený vo výroku rozhodnutia

odporkyne použila rada zákon, ktorý v čase, keď sa skutok stal nebol účinným“.

Na základe uvedeného sťažovateľ vo svojej sťažnosti argumentuje, že „protichodné

závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu

princípu právnej istoty, ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie. Takéto rozhodovanie

spochybňuje do istej miery objektivitu a elimináciu svojvôle súdneho rozhodovania

(, ) a zasahuje do základných práv sťažovateľa, keďže sa nemôže

spoliehať na obsah právoplatného a právne správneho predchádzajúceho rozhodnutia

v analogickej, takmer totožnej veci.“. Sťažovateľ je toho názoru, že najvyšší súd „svojím

postupom porušil zákonom ustanovenú povinnosť pri zabezpečovaní jednoty rozhodovania.

V roku 2010 v rovnakej veci už rozhodoval u rovnakého účastníka a dospel k správnemu

a odôvodnenému záveru o porušení zákazu retroaktivity.“.

Sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie

nálezom rozhodol takto:

„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní o odvolaní pod sp. zn.:

rozsudkom zo dňa 20.10.2010, v spojení s rozhodnutím Rady pre vysielanie a retransmisiu

RP 05/2010, číslo konania 286-PLO/O-4118/2009, porušil základné právo spoločnosti M.

s. r. o., na súdnu a inú ochranu podľa a ods. 2) a

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 20.10.2010 v konaní sp. zn.:

a Rozhodnutie Rady pre vysielanie a retransmisiu zo dňa 26.01.2010, sp. zn. rozhodnutia

, číslo konania , sa zrušujú vo všetkých výrokoch a vec

sa vracia Rade pre vysielanie a retransmisiu na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd SR je povinný uhradiť právnemu zástupcovi sťažovateľa spoločnosti

M. s. r. o., so sídlom B., trovy konania podanej ústavnej sťažnosti pred Ústavným súdom SR

vo výške 56,66 EUR na účet právneho zástupcu sťažovateľa.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Pri predbežnom prerokovaní časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie

svojich označených práv rozhodnutím Rady č. z 26. januára 2010 v konaní

vedenom pod sp. zn. , ústavný súd dospel k záveru, že nemá

právomoc meritórne sa ňou zaoberať.

Z citovaného ústavný súd stabilne odvodzuje dôsledné

uplatňovanie princípu subsidiarity jeho právomoci. Ústavný súd podľa tohto princípu môže

poskytovať ochranu základným právam alebo slobodám, alebo ľudským právam

a základným slobodám vyplývajúcim z medzinárodnej zmluvy, len ak ochranu týmto

právam a slobodám neposkytuje „iný súd“. V opačnom prípade je v kompetencii „iného“

súdu poskytnúť požadovaný ochranu.

Napadnuté rozhodnutie Rady je rozhodnutím orgánu verejnej správy, proti ktorému

je podľa § 64 ods. 6 zákona o vysielaní a retransmisii prípustný opravný prostriedok,

o ktorom rozhoduje najvyšší súd. Z toho vyplýva, že ak k porušeniu sťažovateľom

označených práv malo dôjsť rozhodnutím Rady o uložení sankcie sa správny delikt, potom

poskytovanie ochrany týmto právam tvorilo súčasť kompetencie (a teda aj právomoci)

najvyššieho súdu ako súdu konajúceho o opravnom prostriedku podľa tretej hlavy piatej

časti . To vylučuje právomoc ústavného súdu vecne

prejednávať predmetnú časť sťažnosti, v dôsledku čoho ju ústavný súd musí odmietnuť

podľa v spojení s pre nedostatok

svojej právomoci na jej prerokovanie (obdobne napr. m. m. , ,

, , , ).

2. K časti sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu

a práva na spravodlivé súdne konanie rozsudkom najvyššieho súdu ústavný súd poukazuje

na svoju ustálenú judikatúru, z ktorej vyplýva, že o zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy,

ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho

prijatí na ďalšie konanie (). Teda úloha ústavného súdu pri predbežnom

prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci predloženej

navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd zaručených

, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť

existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní

odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako

neopodstatnený ().

Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia

priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a

namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane

druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným

postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ

namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr.

, , ).

2.1 Z obsahu sťažnosti i jej príloh ústavný súd zistil, že v konaní o opravnom

prostriedku sťažovateľa, ktorý podal proti rozhodnutiu Rady, nebol sporným skutkový stav

veci. Sťažovateľ ani v opravnom prostriedku, ani v sťažnosti doručenej ústavnému súdu

nebrojil proti hodnoteniam Rady týkajúcim sa obsahu odvysielanej relácie. Preto sa ani

ústavný súd týmito otázkami nezaoberal a svoj prieskum napadnutého rozsudku najvyššieho

súdu orientoval na zásadnú sťažnostnú námietku, ktorá sa zakladala na názore

o retroaktívnej aplikácii relevantných noriem zákona o vysielaní a retransmisii Radou

a o následnom potvrdení tohto postupu najvyšším súdom.

Správneho deliktu sa mal podľa Rady sťažovateľ dopustiť tým, že program

odvysielaný pod názvom „Trhni si!“ obsahoval „z kvantitatívnej stránky vyššiu frekvenciu

obscénneho vyjadrovania, pričom z kvalitatívnej stránky išlo o obsahy intenzity nevhodné

pre maloletých do 18 rokov“. Sťažovateľ pritom program označil ako nevhodný

pre maloletých do 15 rokov. Rada v dôsledku toho uzavrela, že program nebol odvysielaný

v súlade s § 1 ods. 1 písm. b) vyhlášky Ministerstva kultúry Slovenskej republiky

č. , ktorou sa ustanovujú podrobnosti o jednotnom systéme označovania

audiovizuálnych diel, zvukových záznamov umeleckých výkonov, multimediálnych diel,

programov alebo iných zložiek programovej služby a spôsobe jeho uplatňovania v znení

neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška o jednotnom systéme označovania“), podľa

ktorého sa audiovizuálne diela klasifikujú ako nevhodné a neprístupné pre vekovú skupinu

maloletých do 18 rokov, ak obsahujú slovnú agresivitu, vulgárny jazyk, obscénne

vyjadrovanie alebo obscénne gestá. Rozpor odvysielaného programu s uvedeným

ustanovením vyhlášky o jednotnom systéme označovania založil záver o porušení

povinnosti sťažovateľa vyplývajúcej mu z ustanovenia § 20 ods. 4 zákona o vysielaní

a retransmisii, a tým aj záver o spáchaní správneho deliktu podľa § 67 ods. 3 písm. c)

zákona o vysielaní a retransmisii. Formulovaný právny názor Rady najvyšší súd potvrdil.

Podľa § 20 ods. 4 zákona o vysielaní a retransmisii účinného do 14. decembra 2009

na základe klasifikácie programov podľa vekovej vhodnosti je vysielateľ programovej

služby povinný na ochranu maloletých zaviesť a uplatňovať jednotný systém označovania

ustanovený podľa osobitného predpisu.

Podľa § 20 ods. 4 zákona o vysielaní a retransmisii účinného od 15. decembra 2009

na základe klasifikácie programov podľa vekovej vhodnosti sú vysielateľ televíznej

programovej služby a poskytovateľ audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie povinní

na ochranu maloletých zaviesť a uplatňovať jednotný systém označovania ustanovený podľa

osobitného predpisu.

Podľa § 67 ods. 3 písm. c) zákona o vysielaní a retransmisii účinného

do 14. decembra 2009 Rada uloží pokutu vysielateľovi televíznej programovej služby

od 663 eur do 66 387 eur a vysielateľovi rozhlasovej programovej služby od 99 eur

do 19 916 eur, ak nezabezpečil klasifikáciu a označenie programov (§ 20 ods. 4) alebo

neuplatnil toto označenie v rámci ním vysielanej programovej služby.

Podľa § 67 ods. 3 písm. c) zákona o vysielaní a retransmisii účinného

od 15. decembra 2009 Rada uloží pokutu vysielateľovi televíznej programovej služby

okrem vysielateľa prostredníctvom internetu od 663 eur do 66 387 eur a vysielateľovi

rozhlasovej programovej služby od 99 eur do 19 916 eur, ak nezabezpečil klasifikáciu a

označenie programov alebo iných zložiek programovej služby (§ 20 ods. 4) alebo

nezabezpečil časové zaradenie programov alebo iných zložiek programovej služby v súlade

s podmienkami ustanovenými osobitným predpisom (§ 20 ods. 5).

Zmyslom zákazu retroaktivity pri aplikácii právnych noriem (obzvlášť tých, ktoré

regulujú sankcionovanie za spáchanie rôznych druhov deliktov verejnoprávnej povahy) je

zabezpečiť právnu istotu delikventa založenú na požiadavke, aby v čase páchania skutku

vedel, či zaň podľa objektívneho práva možno vyvodiť zodpovednosť spočívajúcu

v negatívnych právnych následkoch a aké negatívne právne následky mu za delikt hrozia.

Ústavný súd plne akceptuje všeobecne formulované právne názory sťažovateľa

obsiahnuté v odôvodnení sťažnosti týkajúce sa zákazu retroaktívnej aplikácie právnych

noriem, nestotožňuje sa však s jeho názorom, že tieto právne názory sú aplikovateľné

na posudzovaný prípad. Z citovaných ustanovení § 20 ods. 4 a § 67 ods. 3 písm. c) zákona

o retransmisii účinných v čase spáchania deliktu sťažovateľa a v čase rozhodovania Rady

o tomto delikte podľa názoru ústavného súdu nad všetky pochybnosti vyplýva, že skutok

sťažovateľa bol za správny delikt postihnuteľný Radou považovaný tak v období jeho

spáchania (28. augusta 2009), ako aj 26. januára 2010, keď Rada vydala rozhodnutie

o spáchaní deliktu a o uložení sankcie. Sťažovateľ ako vysielateľ programovej služby bol

totiž podľa právneho stavu účinného 28. augusta 2009, rovnako však aj podľa právneho

stavu účinného 26. januára 2010 povinný na ochranu maloletých zaviesť a uplatňovať

jednotný systém označovania v súlade s vyhláškou o jednotnom systéme označovania. Preto

o právnej neistote sťažovateľa v daných reláciách nemožno za žiadnych okolností uvažovať,

a preto je aj správny záver najvyššieho súdu, podľa ktorého „argumenty navrhovateľa

o retroaktivite predmetného rozhodnutia odporcu (Rady, pozn.) sú v tomto kontexte právne

irelevantné.“.

Sťažovateľovi je potrebné prisvedčiť, že Rada skutočne v odôvodnení svojho

rozhodnutia o uložení pokuty uviedla, že „vzhľadom na absenciu prechodných ustanovení

k zmenám účinným k 15.12.2009 Rada pri rozhodovaní v predmetnom správnom konaní

postupovala podľa účinného znenia “, avšak berúc do úvahy

materiálne hľadisko ochrany ústavnosti, ktoré presadzuje v konaní podľa čl. 127 ods. 1

, ústavný súd konštatuje, že uvedený nedostatok nemožno kvalifikovať ako porušenie

zákazu retroaktivity. Zákaz retroaktivity nie je samoúčelný, jeho zmyslom je chrániť právnu

istotu adresáta právnej normy. Keďže vzhľadom na už uvedené okolnosti posudzovaného

prípadu je zjavné, že právna istota sťažovateľa týkajúca sa porušenia povinnosti podľa § 20

ods. 4 zákona o vysielaní a retransmisii nijak nebola novelizáciou tohto zákona účinnou

od 15. decembra 2009 dotknutá, potom materiálny obsah zákazu retroaktivity pri aplikácii

právnych noriem nebol v sťažovateľovom prípade naplnený. Toto zistenie je pre záväzný

výsledok poskytovania ochrany označeným právam sťažovateľa rozhodujúce a vedie

ústavný súd k hodnoteniu prvej námietky sťažovateľa ako nedôvodnej.

2.2 Druhá sťažnostná námietka vychádzala zo sťažovateľom preukázanej

skutočnosti, že najvyšší súd už skôr v totožnej veci posúdil otázku retroaktívnej aplikácie

§ 20 ods. 4 zákona o vysielaní a retransmisii odlišne. Ústavný súd nespochybňuje

relevantnú totožnosť oboch posudzovaných vecí a považuje za potrebné zdôrazniť, že podľa

jeho stabilizovanej judikatúry z požiadavky právnej istoty ako súčasti princípu právneho

štátu vyplýva požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní

v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (, ).

V spojitosti s tým však ústavný súd dodáva, že zásadne nie je jeho úlohou

zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných súdov, lebo zjednocovanie rozhodovacej

praxe je predovšetkým vecou odvolacích súdov, resp. najvyššieho súdu (,

). Úlohou ústavného súdu je posúdiť napadnuté rozhodnutia len z pohľadu ich

ústavnej udržateľnosti.

Na základe porovnania oboch rozsudkov najvyššieho súdu dospel ústavný súd

k záveru o takej miere ich totožnosti (v skutkovej i právnej rovine), že konštatovanie

správnosti právnych záverov jedného z nich v podstate vylučuje možnosť rovnakého

hodnotenia druhého z nich. V konaní podľa ústavný súd primárne

poskytuje ochranu tam uvedeným základným právam a slobodám sťažovateľov a až

následne, ak zistí, že k ich porušeniu došlo, môže autoritatívne eliminovať účinky

porušenia, proti ktorému sťažnosť smeruje. Preto závery ústavného súdu pri predbežnom

prerokovaní druhej sťažnostnej námietky nemajú nijaký reálny právny dopad

na právoplatný súvisiaci rozsudok najvyššieho súdu.

Ústavný súd môže v konaní o sťažnosti podľa konštatovať

porušenie práv sťažovateľa len konkrétnym rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom

( v spojení s ). A priori nemožno

vylúčiť situáciu, keď v prípade námietky porušenia právnej istoty v dôsledku rozdielneho

posúdenia dvoch rovnakých alebo podobných skutkových stavov ústavný súd zistí, že jedno

z dvoch posúdení (ktoré je atakované sťažnosťou) je z hľadiska ochrany práv a slobôd

podľa bezvadné, a práve druhé posúdenie orgánu verejnej moci

(ktorým sťažovateľ argumentuje vo svoj prospech) vyvoláva závažné pochybnosti o splnení

požiadaviek kladených naň . Ústavný súd v takom prípade vzhľadom na svoju

viazanosť petitom sťažnosti ( ) nemá právomoc zrušiť

zásah, ktorý je podľa jeho názoru ústavne neakceptovateľný, na druhej strane však nemôže

z takého zásahu vyvodiť právnu istotu jeho adresáta pri rozhodovaní o rovnakom

skutkovom stave tvoriacom predmet prerokovávanej sťažnosti. Inými slovami, nemožno sa

v konaní podľa dovolávať právnej istoty založenej na neústavnej alebo

nezákonnej rozhodovacej praxi orgánov verejnej moci.

Pri predbežnom prerokovaní druhej sťažnostnej námietky ústavný súd zistil už

popísané okolnosti. V odôvodnení súvisiaceho rozsudku podľa názoru ústavného súdu

absentuje aplikačná interpretácia tam citovaných ustanovení i ustanovení dohovoru,

na ktoré najvyšší súd odkázal (čl. 6 a 7 dohovoru). Najvyšší súd iba skonštatoval, že

„v tomto prípade je potrebné rozhodnutie odporkyne zrušiť ( v spojení

s ), keďže na posúdenie správneho deliktu, ktorý je vymedzený

vo výroku rozhodnutia odporkyne použila rada zákon, ktorý v čase, keď sa skutok stal nebol

účinným“. Nijak sa však nevysporiadal s čiastočnou totožnosťou relevantných ustanovení

zákona o vysielaní a retransmisii, ktorá mala v posudzovaných skutkových okolnostiach

pre závery preskúmavaného správneho rozhodnutia nesporný význam. Najvyšší súd len

formálne odkázal na skutočnosť, že Rada neaplikovala pri rozhodovaní právne normy

účinné v čase spáchania skutku bez toho, aby sa zaoberal aj materiálnym hľadiskom, ktoré

je tvorené podstatou a účelom zákazu retroaktivity, tak ako to ústavný súd popísal v bode

2.1 tejto časti odôvodnenia.

Naopak, práve rozsudok najvyššieho súdu, ktorý sťažovateľ žiada touto sťažnosťou

zrušiť, vykazuje potrebný rozsah odôvodnenia, na základe ktorého potom podľa názoru

ústavného súdu najvyšší súd aj dospel k právno-aplikačným záverom, ktorých správnosť už

bola analyzovaná v bode 2.1 tejto časti odôvodnenia, a preto ústavný súd nepovažuje

za potrebné ich na tomto mieste rekapitulovať.

2.3 Na dôvažok ústavný súd neopomenul ešte jeden významný aspekt charakteru

právnej istoty sťažovateľa v skutkových okolnostiach jeho prípadu.

Sťažovateľ sa dovoláva ústavno-súdnej ochrany jeho právnej istoty, pričom táto

ochrana má spieť k zrušeniu napadnutého rozsudku s následným vrátením veci najvyššiemu

súdu na prijatie rozhodnutia súladného so skorším súvisiacim rozsudkom z 13. mája 2010.

Vyhovenie tejto požiadavke by však podľa názoru ústavného súdu neposkytovalo ochranu

právnej istote sťažovateľa, ktorou disponoval 28. augusta 2009, keď sporná relácia bola

odvysielaná. V tom čase totiž súvisiaci rozsudok najvyššieho súdu ešte nebol ani vyhlásený,

sťažovateľovi teda nebol doručený, a tak nemohol byť ani právoplatný. Právna istota

sťažovateľa v čase odvysielania programu „Trhni si!“ sa preto nemohla zakladať

na vedomosti o tom, že po zmene právnej úpravy (ktorá v tom čase dokonca ani nebola

účinná) budú okolnosti jeho skutku v relevantných časových súvislostiach posúdené tak,

ako to napokon najvyšší súd urobil 13. mája 2010 v súvisiacom rozsudku.

Z uvedeného vyplýva, že právna istota v kvalite, akej sa sťažovateľ sťažnosťou

dovoláva, v čase spáchania jeho skutku (28. augusta 2009) neexistovala. Ústavný súd jej

potom nemôže priznať právnu ochranu.

2.4 Sťažovateľ sa teda druhou sťažnostnou námietkou domáhal ochrany právnej

istoty nastolenej súvisiacim rozsudkom, o ktorého kvalite odôvodnenia v nadväznosti na to

i o správnosti z neho vyplývajúceho právneho posúdenia existujú závažné ústavne

významné pochybnosti. V napadnutom rozsudku naproti tomu ústavný súd nezistil žiadne

arbitrárne či ústavne neudržateľné závery, ktoré by mohli signalizovať možné konštatovanie

označených práv sťažovateľa v rámci meritórneho prejednania jeho sťažnosti. Navyše,

v čase spáchania skutku sťažovateľa jeho právna istota objektívne nebola tvorená žiadnou

vedomosťou o právnych záveroch, ktoré napokon našli svoje vyjadrenie v súvisiacom

rozsudku. Ústavný súd preto hodnotí aj druhú sťažnostnú námietku sťažovateľa ako

nedôvodnú a v časti napádajúcej rozsudok najvyššieho súdu hodnotí predloženú sťažnosť

ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. apríla 2011