Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 65/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. marca 2011

predbežne prerokoval sťažnosť F. P., F., zastúpeného advokátom JUDr. D. R., P., ktorou

namieta porušenie svojho základného práva podľa

v spojení s porušením základných práv podľa a Slovenskej

republiky, porušenie práv podľa čl. 6 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a tiež porušenie a Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach

v konaní vedenom pod sp. zn. , a takto

rozhodol:

Sťažnosť F. P. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. novembra

2011 doručená sťažnosť F. P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva podľa (ďalej len „“) v

spojení s porušením základných práv podľa a , porušenie práv

podľa čl. 6 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) a tiež porušenie a dohovoru postupom Krajského súdu v

Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej aj

„namietané konanie“).

Sťažovateľ v sťažnosti najmä uvádza: „Dňa 2. augusta 2009 Ústavný súd V mene

Slovenskej republiky vydal nález pod číslom -71, ktorý nadobudol

právoplatnosť dňa 25. 11. 2009, v ktorom k porušeniu základného práva F. P. na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. . Ústavný

súd prikazuje Krajskému súdu že má konať bez zbytočných prieťahoch.

Poukazujem na skutočnosť, že dňa 28 februára 2002 V mene Slovenskej republiky

pod číslom -62 Vydal Ústavný súd Slovenskej republiky NALEZ v ktorom

Okresný súd v konaní vedenom pod číslom s. zn. porušil základné právo F. P.

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahoch zaručená v Slovenskej

republiky.

Dňa 16 decembra 2002 bol vyhlásený konkurz na to znamená že

Krajský súd v Košiciach mal konať tak ako mu už raz prikázal Ústavný súd a to bez

zbytočných prieťahoch a odstrániť stav právnej neistote, nariadiť výkon súdnych rozhodnutí

a , Krajský súd č. .

Dňa 27 mája 2003 medzinárodný súd v Štrazborgu pod číslom 65567/01 uznal vinu

Slovenskú republiku porušovanie dohovoru § 6 ods.1 dohody, poukázal na skutočnosť že

Ústavný súd nevenoval nároku žiadateľa podľa článku 127 .

Spomínané skutočnosti dokazujú že rozhodnutia Ústavného súdu v obidvoch pripadol

sú nečinné a právne nič neriešia. Nariadiť sudu aby konal bez prieťahoch, alebo odstránil

prieťah, výkon súdnych rozhodnutí neurýchli, náhradu majetkovej škody ktorá mi vznikla

z ne výkonu súdnych rozhodnutí, nenariadil ani podľa článku 127 ÚS. SR. a Konaním

Krajského súdu mi vzniká škoda na majetku aj zdraví, kde počas trvania súdnych sporov

nemám dôstojný život, čím sa porušujú moje základné práva dané ústavov SR - vlastniť

a užívať svoj majetok ktorý je daný v spomínaných rozsudkov nezávislých súdov Slovenskej

republiky.

Na Krajský súd v Košiciach dochádza podľa môjho názoru k porušovaní

v čl. 144 kde súd Sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislý a pri rozhodovaní sú

viazaný ústavným zákonom medzinárodnou zmluvou, , 6 a 13 (v mojom

prípade). Takto Krajský súd od vyhlásenie konkurzu nekonal a prieťah z prvého

rozhodnutia ÚS. z dňa 28. februára neodstránil prieťah v konaní, tak ako to nariadil ÚS. To

dokazuje aj to že rozhodnutia Ústavného súdu sú nečine nenariaďujú náhradu škody na

majetku a výkon súdnych rozhodnutí ktoré neboli do dnešného dňa vykonané, a súdy ich

nevykonávajú a neuznávajú. Na to som ústne upozornil Krajský súd v Košiciach a

pripomenul porušovanie aj na to že môj prípad prevezme disciplinárny senát.“

Podľa názoru sťažovateľa nič nebráni tomu, aby krajský súd „vydal predbežné

opatrenie a mzdu nech mi správca konkurznej podstaty vyplatí. Na spomínané skutočnosti

som krajský súd a jeho vedenie vyzval a upozornil, aby sa dodržiaval zákon o konkurze...

tým, že boli porušené moje Ústavné pravá vzniká mi nárok na náhradu škody zlým úradným

postupom podľa článku 46 ods. 3.“.

Sťažovateľ poukazuje aj na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len

„ESĽP“) z 27. mája 2003 vo veci jeho sťažnosti č. 65567/01, ktorým tento súd rozhodol

o porušení jeho práva čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní sp. zn.

a priznal mu náhradu nemajetkovej ujmy voči Slovenskej republike.

Sťažovateľ v tejto súvislosti uvádza, že «... spomínaným rozhodnutím sa žiadny súd

v Slovenskej republike nebol viazaný a tým dochádza na Krajskom súde v Košiciach

porušovaní článku 144 a medzinárodný dohovor článok 1, 6, a 13 „Každý koho právo

a slobody, ako ich vykladá Dohoda sú porušené ma mať účinné opravné prostriedky pred

národnými úradmi bez ohľadu na to, či ich práva porušili osoby konajúce z úradnej

moci. tento spomínaný článok sa na domácich súdov nedodržuje a zrejme ho podľa môjho

názoru nepozná ani Ústavný súd SR.».

Sťažovateľ tvrdí, že „Do dnešného dňa 25. novembra Krajský súd prieťah

neodstránil čím právna neistota sa prehlbuje a naďalej sa porušuje moje základné právo

podľa článku 48 ods. 2. v konaní -333 to dokazuje že rozhodnutia

Ústavného súdu sú neučené a nevykonávajú sa...

Preto opätovne podávam sťažnosť na ústavný súd Slovenskej republiky a oznamujem

Ústavnému súdu, že Krajský súd v konaní vedenom pod číslom 5 K 162/ 02 porušuje Ústavu

Slovenskej republiky a medzinárodný dohovor...“.

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a následne

takto rozhodol:

„Krajský súd v Košiciach opakovane aj naďalej porušuje moje ústavné práva

článku 48 ods. 2 na prerokovaní veci bez zbytočných prieťahoch v konaní -333

Prieťah v konaní do dnešného dňa nebol odstránení Krajským súdom v Košiciach, čím

dochádza k porušovaní Ústavný SR v čl. 20,46, ods.3 a čl. 144 a nedodržuje sa

medzinárodný dohovor a neriadi sa ním Krajský súd v Košiciach, porušuje § 1, 6, a 13

medzinárodného dohovoru ktorý Slovenská republika podpísala a zaviazala sa ho

dodržiavať.

Preto žiadam Ústavný súd Slovenskej republiky aby podľa článku 127.

Slovenskej republiky, Chránil moje základné práva a slobody, nariadil Krajskému súdu

v Košiciach aby odstránil prieťah v konaní, ktorý zámerne vytvára a to tak aby ústavný súd

jasne a zrozumiteľne určil ako má Krajský súd v Košiciach pokračovať, do kedy ma

spomínaný prieťah odstrániť, aby neporušoval aj naďalej moje základné práva a slobody

dane v a medzinárodnom dohovore. Škoda mi vznikla na

majetku nečinnosťou Krajským súdom v Košiciach a zlým úradnym postupom v rozsudkov

a , . Ústavný súd aby jasne a zrozumiteľne

nariadil ako ma konanie na Krajskému súdu pokračovať aby vo veci konal bezodkladne

rýchlo a u čine a vzniknutú majetkovu škodu zo spomínaných súdnych rozhodnutí aj

porušovania mojich základných práv a slobôd a medzinárodného dohovoru priznal a

právoplatným a vykonateľným rozsudkom pod dohľadom Ústavného súdu.

Žiadam Ústavný súd aby mi priznal finančné zadosťučinenie nemajetkovú ujmu za

16 rokov právnej neistoty v porušovaní mojich základných práv, krivdy ktorá bola páchaná

nezávislými súdmi v Slovenskej republike a dokázaná rozhodnutiami, Ústavným súdom SR.

Medzinárodným súdom v Strazburgu finančnú čiastku 15 000 000 Sk – 497 908 EUR.“

Ústavný súd si ešte pred predbežným prerokovaním vyžiadal od predsedu krajského

súdu vyjadrenie k sťažnosti. Predseda krajského súdu na žiadosť ústavného súdu reagoval

prípisom sp. zn. zo 7. februára 2011, v ktorom okrem iného uviedol:

„... Od rozhodnutia Ústavného súdu SR zo dňa 19. 08. 2009 nález Ústavného súdu

SR č. k. -71 doručeného Krajskému súdu v Košiciach dňa 24. 09. 2009,

ktorým ústavný súd prikázal krajskému súdu konať v predmetnej veci bez zbytočných

prieťahov, tunajší súd konal vo veci plynule s tým, že presný popis úkonov tvorí prílohu

našej odpovede.

Potom, čo správca konkurznej podstaty dňa 29. 09. 2009 doručil súdu konečnú

správu, táto bola 16. 11. 2009 vyvesená na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach

s tým, že proti tejto konečnej správe podal námietky sťažovateľ, ako aj ďalší veriteľ S. a. s.

B. Správca sa vyjadril k námietkam dňa 5. 01. 2010 a 19. 04. 2010. Na deň 25. 02. 2010 bol

stanovený termín pojednávania za účelom schválenia konečnej správy, avšak keďže súd

nevedel doručiť predvolanie na pojednávanie štatutárnemu zástupcovi úpadcu, ktorý

zomrel, bolo pojednávanie odročené za účelom ustanovenia opatrovníka úpadcovi.

Súd opatrovníka ustanovil uznesením zo dňa 01. 02. 2010 a po nadobudnutí

právoplatnosti uznesenia bol vytýčený termín pojednávania za účelom schválenia konečnej

správy na deň 19. 04. 2010. Predmetné pojednávanie bolo odročené z dôvodu, že správca

konkurznej podstaty do uvedeného termínu nepredložil všetky faktúry, ktorými bolo

fakturované, vodné, stočné, teplo, elektrická energia a plyn, ako sa aj nevysporiadal

s pohľadávkami proti podstate, tak ako to namietal veriteľ S., a. s. s tým, že správcovi bolo

uložené predloženie všetkých týchto dokladov do ďalšieho pojednávania určeného na deň

17. 06. 2010.

Správca si svoju povinnosť nesplnil, preto bolo ďalšie pojednávanie odročené na

16. 09. 2010 za účelom vyžiadania si dokladov od V., a. s. Rozhodujúce písomné dôkazy

správca nepredložil ani k uvedenému termínu a nezaslala ich k tomuto termínu ani V. a. s. a

súdu boli predložené až 15. 11. 2010, preto bolo odročené aj ďalšie pojednávanie zo dňa

04. 11. 2010. Následne na pojednávaní dňa 20. 01. 2011 súd vydal vo veci rozvrhové

uznesenie, ktoré bolo po jeho písomnom vyhotovení dňa 04. 02. 2011 vypravené a doručuje

sa účastníkom konania.

Vychádzajúc z vyššie uvedeného, považujeme sťažnosť F. P. za nedôvodnú.“

Súčasťou prípisu predsedu krajského súdu bol aj prehľad procesných úkonov

krajského súdu v namietanom konaní v období po nadobudnutí právoplatnosti nálezu

ústavného súdu č. k. -71 z 29. septembra 2009, t. j. v období od

24. septembra 2009; ide o tieto procesné úkony:

„ - od 16. 11. 2009 do 2. 12. 2009 bola na úradnej tabuli vyvesená konečná správa

- dňa 3. 12. 2009 súd zaslal správcovi konkurznej podstaty na vyjadrenie v lehote

10 dní námietky veriteľa S., a. s. B. a námietky veriteľa F. P.

- dňa 28. 12. 2009 správca konkurznej podstaty požiadal o predĺženie lehoty na

podanie vyjadrenia

- dňa 5. 1. 2010 správca konkurznej podstaty zaslal predmetné vyjadrenie

- dňa 20. 1. 2010 predsedníčka senátu určila termín pojednávania na deň 25. 2. 2010

o 9.00 hod. - prejednanie konečnej správy

- opatrením zo dňa 1. 2. 2010 bol úpadcovi K., s. r. o. ustanovený opatrovník: Ing. J.

M., K.

- dňa 25. 2. 2010 sa uskutočnilo pojednávanie o schválení konečnej správy, ktoré

pojednávanie bolo odročené s tým, že súd vytýči nový termín pojednávania za účelom

prejedania konečnej správy ihneď po tom, ako uznesenie o ustanovení opatrovníka

nadobudne právoplatnosť.

- dňa 26. 2. 2010 súd zaslal správcovi konkurznej podstaty výzvu, aby v lehote 7 dní

doložil súdu všetky doklady odôvodňujúce jeho náklady uvedené v konečnej správe

a uviedol, či boli u správcu konkurznej podstaty uplatnené pohľadávky proti podstate.

- dňa 5. 3. 2010 došla na krajský súd žiadosť F. P. o vydanie predbežného opatrenia

- podaním zo dňa 11. 3. 2010 súd zaslal F. P. vyjadrenie k jeho žiadosti

- dňa 12. 3. 2010 predsedníčka senátu určila termín pojednávania na deň 19. 4. 2010

o 9.00 hod. - prejednanie konečnej správy

- dňa 24. 3. 2010 správca konkurznej podstaty zaslal súdu doklady súvisiace

s námietkami voči konečnej správe

- opatrením zo dňa 14. 4. 2010 súd určil odmenu opatrovníkovi.

- dňa 19. 4. 2010 sa uskutočnilo pojednávanie o schválení konečnej správy, ktoré

pojednávanie bolo odročené na neurčito s tým, že súd uložil správcovi konkurznej podstaty

v lehote 5 dní predložiť súdu výpočet odmeny v súlade s námietkami veriteľa a doložil súdu

všetky faktúry za obdobie od vyhlásenia konkurzu do predaja majetku úpadcu, ktoré boli

hradené úpadcom za vodné a stočné, teplo, elektrickú energiu a plyn.

- dňa 19. 4. 2010 správca konkurznej podstaty zaslal súdu vyjadrenie k námietke

veriteľa - výpočet odmeny

- súd podaním zo dňa 19. 4. 2010 zaslal veriteľovi S., a. s. B. žiadosť, aby v lehote 7

dní doložili súdu prihlášky, ktorými si prihlásili veritelia VZP a APOLLO pohľadávky proti

podstate

- dňa 29. 4. 2010 súd zaslal žiadosť správcovi konkurznej podstaty v lehote 3 dní pod

hrozbou uloženia poriadkovej pokuty zaslať súdu faktúry za obdobie od vyhlásenia

konkurzu do predaja majetku úpadcu, ktoré boli hradené úpadcom za vodné a stočné, teplo,

elektrickú energiu a plyn.

- dňa 4. 5. 2010 zaslal správcovi konkurznej podstaty výzvu v lehote 5 dní na

predloženie dokladov.

- dňa 10. 5. 2010 veriteľ S., a. s. na základe výzvy súdu doložila doklady

potvrdzujúce uplatnenie si pohľadávok proti podstate

- dňa 11. 5. 2010 súd zaslal správcovi konkurznej podstaty prihlášky proti podstate

veriteľov VZP a APOLLO na vyjadrenie v lehote 7 dní.

- podanie správcu konkurznej podstaty zo dňa 13. 5. 2010

- dňa 14. 5. 2010 správca konkurznej podstaty vo veci predloženia dokladov

a zdôvodnenia cestovných výdavkov požiadal súd o predĺženie lehoty

- dňa 21. 5. 2010 správca konkurznej podstaty zaslal súdu vyjadrenie ohľadne

vysvetlenia údajov uvedených v konečnej správe

- dňa 21. 5. 2010 predsedníčka senátu určila termín pojednávania na deň 17. 6. 2010

- prejednanie konečnej správy

- dňa 25. 5. 2010 správca konkurznej podstaty zaslal súdu vyjadrenie ohľadom

pohľadávok proti podstate

- správca konkurznej podstaty dňa 26. 5. 2010 zaslal súdu doklady a to faktúry za

elektrinu od dodávateľa V., a. s. K.

- dňa 17. 6. 2010 sa uskutočnilo pojednávanie o schválení konečnej správy, ktoré

pojednávanie bolo odročené s tým, že súd uložil správcovi konkurznej podstaty, aby v lehote

10 dní špecifikoval účelnosť ciest, ktoré predložil súdu ako prílohu v podaní zo dňa 18. 3.

2010.

- dňa 21. 6. 2010 - spis založený na lehotu 20 dní

- dňa 29. 6. 2010 došla súdu žiadosť F. P.

- dňa 6. 7. 2010 správca konkurznej podstaty zaslal súdu vyjadrenie - účel ciest

- dňa 12. 8. 2010 predsedníčka senátu určila termín pojednávania na deň 16. 9. 2010

- prejednanie konečnej správy

- dňa 16. 9. 2010 sa uskutočnilo pojednávanie o schválení konečnej správy, ktoré

pojednávanie bolo odročené na deň 4. 11. 2010 o 9.00 hod.

- dňa 16. 9. 2010 súd zaslal žiadosť správcovi konkurznej podstaty, ako aj V., a. s. K.

- dňa 5. 10. 2010 správca konkurznej podstaty zaslal súdom požadované doklady

- dňa 27. 10. 2010 súd zaslal V., a. s. K. urgenciu

- dňa 4. 11. 2010 došlo súdu oznámenie V., a. s. K.

- dňa 4. 11. 2010 sa uskutočnilo pojednávanie o schválení konečnej správy, ktoré

pojednávanie bolo odročené na neurčito.

- dňa 15. 11. 2010 došla súdu odpoveď na urgenciu od V., a. s. K.

- dňa 19. 11. 2010 správca konkurznej podstaty zaslal súdu vyjadrenie k námietkam

veriteľa

- dňa 6. 12. 2010 predsedníčka senátu určila termín pojednávania na deň 20. 1. 2011

o 9.00 hod. - prejednanie konečnej správy

- dňa 20. 1. 2011 sa uskutočnilo pojednávanie o schválení konečnej správy, na

ktorom bola konečná správa zo dňa 26. 6. 2009 schválená.“

Z vyžiadaného spisu vedeného krajským súdom pod sp. zn. ústavný súd

zistil, že prehľad procesných úkonov v namietanom konaní uvedený v prípise predsedu

krajského súdu zodpovedá obsahu spisu, a preto ústavný súd z neho pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti sťažovateľa vychádzal.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v nebránia jej

prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia ústavný súd môže odmietnuť aj

sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.

Z obsahu sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľ predovšetkým namieta, že

postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. došlo k porušeniu

jeho základného práva na prerokovanie veci podľa a práva na

prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pričom zároveň

tvrdí, že v spojení s porušením týchto práv bolo porušené aj jeho základné právo na ochranu

vlastníckeho práva podľa , základné právo na náhradu škody spôsobenej

nesprávnym úradným postupom podľa , právo na účinný právny

prostriedok nápravy podľa dohovoru a súčasne došlo tiež k porušeniu

a čl. 1 dohovoru.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistil, že sťažovateľ

v predchádzajúcom období už viackrát namietal sťažnosťami podľa

porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

postupom krajského súdu v namietanom konaní, a to aj v spojení

s konaním vedeným Okresným súdom Prešov (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.

. Z doterajších rozhodnutí ústavného súdu o sťažnostiach sťažovateľa

súvisiacich s namietaným konaním, ako aj konaním vedeným okresným súdom pod sp. zn.

najmä vyplýva:

1. Predmetom konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. bolo

konanie o náhrade mzdy. V predmetnej veci rozhodol okresný súd rozsudkom

č. k. -257 z 18. septembra 2002 v spojení s opravným uznesením

zo 14. novembra 2002 a upresnením v zmysle rozsudku Krajského súdu v Prešove

č. k. -741 z 21. júna 2005 tak, že zaviazal žalovaného K., s. r. o. v konkurze, P.

(ďalej len „žalovaný“), uhradiť sťažovateľovi mzdu v sume 1 538 310 Sk za obdobie od 14.

novembra 1992 do 30. septembra 2002, ako aj trovy konania v sume 111 952 Sk. Označený

rozsudok nadobudol právoplatnosť 2. augusta 2005 a vykonateľnosť 18. augusta 2005. V

súvislosti s konaním vedeným okresným súdom pod sp. zn. ústavný súd na

základe sťažnosti sťažovateľa nálezom č. k. -62 z 28. februára 2002 rozhodol,

že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. porušil základné právo

sťažovateľa podľa .

2. Na majetok žalovaného bol uznesením krajského súdu sp. zn.

zo 16. decembra 2002 vyhlásený konkurz. Sťažovateľ v tejto súvislosti prihlásil podaním

z 27. januára 2003 svoju pohľadávku vyplývajúcu z rozsudku okresného súdu sp. zn.

z 18. septembra 2009 do konkurzného konania. Keďže správca konkurznej

podstaty poprel oprávnenosť sťažovateľovej pohľadávky, sťažovateľ podal určovaciu

žalobu o určenie pravosti svojej pohľadávky, o ktorej rozhodol krajský súd rozsudkom

sp. zn. z 27. septembra 2005 tak, že určil jej oprávnenosť a zaradenie do

prvej triedy (označený rozsudok nadobudol právoplatnosť 10. decembra 2005).

3. Sťažovateľ v predchádzajúcom období namietal porušenie svojho základného

práva podľa postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

sťažnosťami doručenými ústavnému súdu 3. júna 2003, 11. februára 2009,

26. októbra 2009 a 5. marca 2010.

Sťažnosť doručenú 3. júna 2003 ústavný súd odmietol uznesením

č. k. -7 z 21. augusta 2003 z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (bod 2 výroku

tohto uznesenia).

O sťažnosti doručenej 11. februára 2009 rozhodol ústavný súd nálezom

č. k. -71 z 19. augusta 2009 tak, že v ňom vyslovil porušenie základného

práva sťažovateľa podľa , prikázal krajskému súdu konať v namietanom

konaní bez zbytočných prieťahov, priznal mu finančné zadosťučinenie v sume 1 600 €

a úhradu trov konania (označený nález nadobudol právoplatnosť 24. septembra 2009).

Sťažnosť doručenú 26. októbra 2009 ústavný súd odmietol uznesením

č. k. -14 z 9. decembra 2009, pričom v jeho odôvodnení okrem iného uviedol,

že „posudzované obdobie dvoch mesiacov (od nadobudnutia právoplatnosti nálezu

ústavného súdu z 19. augusta 2009, pozn.)... zatiaľ nesignalizuje možnosť vyslovenia

namietaného porušenia základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd

považuje dosiaľ poskytnutú ochranu sťažovateľovi nálezom č. k. -71

z 19. augusta 2009 za dostatočnú, a preto odmietol jeho sťažnosť pre jej zjavnú

neopodstatnenosť podľa .“.

O sťažnosti doručenej 5. marca 2010 rozhodol ústavný súd uznesením

č. k. -8 z 1. júna 2010 tak, že ju odmietol, pričom v odôvodnení tohto

uznesenia s poukazom na svoje zistenia konštatoval, že krajský súd v namietanom konaní

„koná priebežne, preto neprichádza do úvahy, aby ústavný súd namietaný postup

všeobecného súdu mohol po prijatí návrhu na ďalšie konanie kvalifikovať ako porušenie

označeného základného práva sťažovateľa. Z týchto dôvodov ústavný súd odmietol

sťažnosť v tejto časti podľa ako zjavne

neopodstatnenú.“. Označený nález nadobudol právoplatnosť (doručením sťažovateľovi)

30. augusta 2010.

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. v období do 30. augusta 2010

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

Z vyplýva, že sťažnosť nie je prípustná, ak sa

týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len

o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Ústavný súd si pri výklade a aplikácii základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov garantovaného osvojil judikatúru ESĽP k právu

na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto v obsahu

týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. , ,

). Na základe uvedeného možno formulovať záver, že ak ústavný súd

vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach už rozhodoval o sťažnostiach, ktorými

sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa v tom

istom konaní pred všeobecným súdom, tak možno právne účinky jeho rozhodnutí o týchto

sťažnostiach vzťahovať aj na právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže z materiálneho

hľadiska bola v danom prípade poskytnutá ochrana aj právu zaručenému prostredníctvom

čl. 6 ods. 1 dohovoru (napr. ).

V danom prípade ústavný súd o sťažnostiach sťažovateľa, ktorými namietal

porušenie svojho základného práva podľa postupom krajského súdu

v namietanom konaní už viackrát rozhodoval, pričom ostatné rozhodnutie (uznesenie

č. k. -8 z 1. júna 2010) nadobudlo právoplatnosť 30. augusta 2010. Na

právne závery, ku ktorým v rozhodnutiach o predchádzajúcich sťažnostiach sťažovateľa

dospel, ústavný súd v podrobnostiach poukazuje. Zároveň skutočnosť, že ústavný súd

o predchádzajúcich sťažnostiach už rozhodol, bráni vzhľadom na § 24 písm. a) zákona

o ústavnom súde tomu, aby ústavný súd opätovne meritórne posudzoval možnosť porušenia

základného práva sťažovateľa podľa a práva podľa dohovoru

postupom krajského súdu v namietanom konaní v období do nadobudnutia právoplatnosti

ostatného zo svojich rozhodnutí (uznesenia č. k. -8 z 1. júna 2010), t. j. do

30. augusta 2010.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti pri predbežnom

prerokovaní odmietol podľa v spojení s

ako neprípustnú.

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. v období po 30. auguste 2010

Z už citovaného vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej

neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za

zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež

napr. , , , ).

Z príslušného spisu ústavný súd zistil, že krajský súd v období po 30. auguste 2010

uskutočnil v namietanom konaní tieto procesné úkony:

a) dňa 16. septembra 2010 sa uskutočnilo pojednávanie o schválení konečnej správy,

ktoré bolo odročené na 4. november 2010 z dôvodu, že správca konkurznej podstaty, ako aj

obchodná spoločnosť V., a. s., K. (ďalej len „V.“), nepredložili krajskému súdu všetky

požadované doklady,

b) krajský súd prípismi zo 16. septembra 2010 požiadal správcu konkurznej podstaty,

ako aj V. o predloženie požadovaných dokladov (správca konkurznej podstaty ich predložil

5. októbra 2010),

c) krajský súd prípisom z 27. októbra 2010 urgoval V. o zaslanie požadovaných

dokladov (doklady boli doručené až 15. novembra 2010),

d) dňa 4. novembra 2010 sa uskutočnilo ďalšie pojednávanie pre účely schválenia

konečnej správy, ktoré bolo odročené na neurčito z dôvodu nepredloženia dokladov V.,

krajský súd zároveň uložil správcovi konkurznej podstaty povinnosť predložiť do budúceho

pojednávania presnú špecifikáciu nákladov na elektrickú energiu a doklady o príjme z

nájmu,

e) dňa 6. decembra 2010 predsedníčka senátu nariadila termín pojednávania na

20. január 2011 na účely prejednania konečnej správy,

f) dňa 20. januára 2011 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom bola uznesením

č. k. -499 z 20. januára 2011 schválená konečná správa z 26. júna 2009

o speňažení majetku úpadcu a vyúčtovaní odmeny a výdavkov správcu konkurznej podstaty

(ďalej len „konečná správa“); označené uznesenie bolo po jeho písomnom vyhotovení

4. februára 2011 vypravené a doručované účastníkom konania.

Vychádzajúc z uvedeného prehľadu procesných úkonov ústavný súd aj

s prihliadnutím na špecifiká konkurzného konania konštatoval, že krajský súd v namietanom

konaní v období od 30. augusta 2010 konal v zásade plynulo, t. j. bez neodôvodnených

prieťahov, pričom jeho činnosť efektívne smerovala k právoplatnému skončeniu

namietaného konkurzného konania, keďže uznesením č. k. -499 z 20. januára

2011 schválil konečnú správu.

Na tomto základe ústavný súd konštatoval, že v období po 30. auguste 2010 nedošlo

v namietanom konaní k zbytočným prieťahom, a teda ani k porušeniu základného práva

sťažovateľa podľa ani jeho práva podľa dohovoru. Ústavný

súd preto v tejto časti pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde odmietol sťažnosť sťažovateľa z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

3. K namietanému porušeniu základného práva podľa postupom

krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

Porušenie svojho základného práva podľa sťažovateľ v sťažnosti

podrobnejšie neodôvodňuje, len poukazuje na skutočnosť, že sa z dôvodu prieťahov

v namietanom konaní nevie „domôcť výkonu súdnych rozhodnutí ani keď sú právoplatné

a vykonateľné rozsudky, čím mi vzniká škoda na majetku ktorý nemôžem užívať, čo

dochádza k porušovaniu mojich základných práv vlastniť a užívať majetok...“.

V nadväznosti na uvedené tvrdenie sťažovateľa ústavný súd poukazuje na

skutočnosť, že účelom konkurzného konania je „dosiahnuť pomerné uspokojenie veriteľov

z dlžníkovho majetku“ ( o konkurze a vyrovnaní v znení

neskorších predpisov). V danom prípade namietané konkurzné konanie ešte nie je

právoplatne skončené. Proti uzneseniu krajského súdu č. k. -499 z 20. januára

2011, ktorým bola schválená konečná správa, majú účastníci tohto konania (a teda aj

sťažovateľ) právo podať odvolanie, o ktorom je oprávnený a aj povinný rozhodnúť Najvyšší

súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako odvolací súd.

Právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach podľa je

založená na princípe subsidiarity. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného

súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane

týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej

právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť,

ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie

je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. ).

V danom prípade má sťažovateľ právo podať proti uzneseniu krajského súdu

z 20. januára 2011 odvolanie, o ktorom je oprávnený rozhodnúť najvyšší súd ako odvolací

súd, čo vylučuje právomoc ústavného súdu. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť

sťažovateľa v tejto časti pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

4. K namietanému porušeniu základného práva podľa

postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

Podľa každý má právo na náhradu škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo

nesprávnym úradným postupom.

Sťažovateľ v sťažnosti tiež tvrdí, že v dôsledku prieťahov v namietanom konaní mu

vzniká „nárok na náhradu škody zlým úradným postupom podľa “,

a preto v tejto súvislosti žiada, aby ústavný súd tiež vyslovil, že postupom krajského súdu

v namietanom konaní dochádza aj k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 3

.

V súvislosti s návrhom sťažovateľa na vyslovenie porušenia základného práva podľa

ústavný súd v zhode so svojou doterajšou judikatúrou uvádza, že na

konanie o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu

alebo orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom je daná právomoc

všeobecných súdov podľa o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri

výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“), príp. do dňa nadobudnutia jeho účinnosti podľa zákona

č. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho

nesprávnym úradným postupom v znení neskorších predpisov. Takýto prístup zodpovedá

doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu (napr. alebo

).

Z uvedeného vyplýva, že právo na náhradu škody nesprávnym úradným postupom

všeobecných súdov konajúcich v sťažovateľovej právnej veci si sťažovateľ môže prípadne

uplatniť po právoplatnom skončení namietaného konania postupom podľa zákona

č. , pričom o takto uplatnenom nároku bude oprávnený a aj povinný

rozhodnúť vecne príslušný všeobecný súd. Táto skutočnosť vylučuje právomoc ústavného

súdu zaoberať sa touto časťou sťažnosti sťažovateľa ešte predtým, ako si uplatní nárok

podľa Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol

podľa sťažnosť aj v tejto časti z dôvodu nedostatku

svojej právomoci.

5. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 13 dohovoru

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli

porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa

porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Sťažovateľ v spojení s namietaným porušením svojho základného práva podľa čl. 48

ods. 2 a práva podľa dohovoru postupom krajského súdu v namietanom

konaní namieta tiež porušenie svojho práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13

dohovoru. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva (napr. rozhodnutie vo

veci Silver a ostatní proti Spojenému kráľovstvu z 25. marca 1983, Boyle a Rice proti

Spojenému kráľovstvu, rozsudok z 27. apríla 1988, séria A č. 131) zjavná spätosť práva

zaručeného čl. 13 dohovoru s inými právami zaručenými dohovorom (a teda aj s právom na

prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeným čl. 6 ods. 1 dohovoru).

Právu sťažovateľa zaručenému prostredníctvom čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd

poskytol ochranu nálezom č. k. -71 z 19. augusta 2009, ktorým vyslovil

porušenie základného práva sťažovateľa podľa (ktoré obsahovo

zodpovedá právu na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru)

postupom krajského súdu v namietanom konaní a prikázal krajskému súdu konať v ďalšom

období v tomto konaní bez zbytočných prieťahov. Z už uvedeného vyplýva, že v ďalšom

priebehu namietaného konania už nedochádzalo k zbytočným prieťahom v konaní, pričom

postup krajského súdu v primeranom čase od nadobudnutia právoplatnosti označeného

nálezu ústavného súdu vyústil do uznesenia č. k. -499 z 20. januára 2011,

ktorým bola schválená konečná správa. Na tomto základe možno konštatovať, že ochrana,

ktorú ústavný súd na základe svojej právomoci vyplývajúcej mu z

sťažovateľovi poskytol, sa prejavila ako efektívna a účinná. Na tom nemení nič skutočnosť,

že sťažovateľ v sťažnosti vyslovuje nespokojnosť s aktuálnym stavom namietaného

konania.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel

k záveru, že aj v tejto časti je sťažnosť sťažovateľa zjavne neopodstatnená, a preto ju z tohto

dôvodu podľa odmietol.

6. K namietanému porušeniu a dohovoru

Sťažovateľ tiež žiadal, aby ústavný súd vyslovil, že krajský súd v namietanom konaní

porušil a dohovoru.

Podľa sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri

rozhodovaní sú viazaní , ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa

ods. 2 a 5 a zákonom.

Podľa ak sa súd domnieva, že iný všeobecne záväzný právny

predpis, jeho časť alebo jeho jednotlivé ustanovenie, ktoré sa týka prejednávanej veci,

odporuje ústave, ústavnému zákonu, medzinárodnej zmluve podľa čl. 7 ods. 5 alebo zákonu,

konanie preruší a podá návrh na začatie konania na základe čl. 125 ods. 1. Právny názor

ústavného súdu obsiahnutý v rozhodnutí je pre súd záväzný.

Podľa čl. 1 dohovoru vysoké zmluvné strany priznávajú každému, kto podlieha ich

jurisdikcii, práva a slobody uvedené v Hlave I tohto dohovoru.

Z citovaného v prvom rade vyplýva, že ani dohovoru neupravujú

žiadne konkrétne základné práva, resp. iné individuálne práva, o porušení ktorých ústavný

súd rozhoduje v konaní o sťažnostiach podľa . Navyše, medzi obsahom

citovaných ustanovení a dohovoru a postupom krajského súdu v namietanom konaní

neexistuje žiadna príčinná súvislosť, ktorá by zakladala dôvod na vyslovenie ich porušenia

po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Z uvedeného dôvodu ústavný súd aj

v tejto časti sťažnosť sťažovateľa pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími návrhmi

sťažovateľa (napr. návrhom na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia) už

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. marca 2011