Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 489/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. augusta 2014

predbežne prerokoval sťažnosť V. H. vo veci namietaného porušenia jeho základných práv

podľa čl. 16, čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1, 2 a 3, čl. 47 ods. 2 a 3, čl. 48

ods. 1, , 2 a 4 a a práv podľa

písm. a) a c), čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b), c) a d), čl. 8 a čl. 1, čl. 13 a čl. 41 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu

Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 26. júla 2011,

postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 29. septembra 2011, ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 26. septembra 2013

a takto

rozhodol:

Sťažnosť V. H. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

5. decembra 2013 doručená sťažnosť V. H. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta

porušenie svojich základných práv podľa čl. 16, čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 46

ods. 1, 2 a 3, a 3, , , 2 a 4 a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) a c), čl. 6 ods. 1 a 3

písm. b), c) a d), čl. 8 a čl. 1 a čl. 13 a čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej

len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 26. júla 2011 (ďalej aj „uznesenie okresného súdu z 26. júla 2011“), postupom Krajského

súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 29. septembra 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“),

ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 26. septembra 2013 (ďalej

aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti, ako aj z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ 24. novembra 2010 podal

okresnému súdu „žalobu na ochranu osobnosti“, ktorou namietal porušenie svojich

viacerých práv podľa dohovoru tým, že bol podľa jeho názoru nezákonne vzatý do väzby

rozhodnutím Mestského súdu v Bratislave v roku 1994 v konaní vedenom

pod sp. zn. . V dôsledku toho sa domáhal na okresnom súde náhrady majetkovej

a nemajetkovej ujmy.

Okresný súd 20. mája 2011 vyzval sťažovateľa na odstránenie nedostatkov návrhu

na začatie konania v lehote 10 dní od doručenia výzvy (8. jún 2011), ale sťažovateľ

v písomnom podaní doručenom okresnému súdu 20. júna 2011 nedostatky návrhu

neodstránil a návrh na začatie konania zostal nejasný, neurčitý a žalobný petit

nevykonateľný.

Sťažovateľ v žalobnom petite na základe jeho opravujúceho podania žiadal, aby

okresný súd v občianskom súdnom konaní určil povinnosť odporcom v 1. až 3. rade

(krajský súd, najvyšší súd a Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky) podať

v rámci už niekoľko rokov právoplatne skončeného trestného konania mimoriadny opravný

prostriedok, čo je podľa názoru okresného súdu nevykonateľné a absentuje právomoc

všeobecného súdu na rozhodnutie o takejto žiadosti v občianskom súdnom konaní, preto

v zmysle (ďalej len „OSP“) jeho podanie

odmietol.

Na základe odvolania sťažovateľa krajský súd napadnutým uznesením potvrdil

uznesenie okresného súdu z 26. júla 2011 o odmietnutí podania ako vecne správne.

Proti uvedenému uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie. Dovolacie

konanie však bolo napadnutým uznesením najvyššieho súdu zastavené, pretože sťažovateľ

nepredložil dovolaciemu súdu splnomocnenie udelené advokátovi na jeho zastupovanie

v dovolacom konaní, sám právnické vzdelanie nemá a ani Centrum právnej pomoci (ďalej

len „centrum“) mu pre toto konanie nepriznalo nárok na právnu pomoc pre nevylúčenie

zrejmej bezúspešnosti sporu.

Sťažovateľ v sťažnosti podrobne opisuje genézu jeho občianskoprávnej veci vedenej

okresným súdom v kontexte s obmedzením jeho osobnej slobody, ku ktorému došlo

ešte 19. apríla 1994; cituje napadnuté články a dohovoru a vyjadruje svoju

nespokojnosť s postupom všeobecných súdov, ktorý podľa jeho názoru „vyústil“

do „odmietnutia žalobného návrhu občana H. V. ...Orgány verejnej moci vykonali svoju

činnosť iba povrchno-formálne bez skutočného záujmu o nastolenie spravodlivosti.

Nevyvinuli žiadnu snahu vhodne poučiť žalobcu, a to viacnásobne podľa potreby, že

žalobný návrh trpí chybami, ktoré treba nanovo preformulovať, vhodne opraviť, doplniť.

Orgány verejnej moci porušili právo osobnej prítomnosti a osobného vyjadrenia sa

k veci pred súdom.

Orgány verejnej moci porušili právo na účinný a efektívny prostriedok nápravy

argumentujúc nedostatkom vlastnej právomoci zjednať nápravu.

Orgány verejnej moci porušili právo poskytnutia odbornej právnej pomoci

od počiatku konania až po ukončenie konania, ktoré končilo dovolaním. Súdy už

od počiatku mohli predpokladať z obsahu podaného podnetu kto ho podáva, že ide o

občana neznalého práva a bez adekvátnej odbornej právnej pomoci nedokáže sám odborne

správne zostaviť žalobný návrh.“ .

V nadväznosti na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd rozhodol nálezom, že

okresný súd, krajský súd a najvyšší súd v označených konaniach porušili jeho v sťažnosti

označené základné práva a články , ako aj označené práva a články dohovoru.

Domáha sa zrušenia napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov a ďalej ústavný súd žiada,

aby prikázal „príslušnému súdu, aby občiansko právnu žalobu č. k. vedenú

na Okresnom súde v Bratislave 1 nanovo kontradiktórne prejednal v prítomnosti žalobcu

H. V.; prítomnosť na súde žalobcu je nutná.

Ústavný súd SR prikazuje príslušnému súdu, aby žalobcovi H. V. zabezpečil účinnú

a efektívnu odbornú právnu pomoc z vlastnej iniciatívy a príslušný súd je povinný vhodne

a najmä konkrétne poučiť žalobcu k odstráneniu vád, legislatívnych nedostatkov žalobného

návrhu. Príslušný súd je povinný informovať žalobcu, ktorý subjekt je právne legitímny

konať na súde v mene štátu a v mene žalovaných Krajský súd v Bratislave a Najvyšší súd

SR.

Ústavný súd SR prikazuje príslušnému súdu, aby žalobcovi H. V. umožnil upraviť

žalobný petit tak, aby bol vykonateľný a príslušný súd je povinný vhodne poučiť žalobcu

o žalobnom petite...

... priznal navrhovateľovi ústavnej sťažnosti finančné spravodlivé zadosťučinenie

z dôvodu porušenia jeho práv vo výške 1.000 €... spolu so súdnymi trovmi a trovmi

právneho zastúpenia.“.

Sťažovateľ tiež žiada, aby mu ústavný súd ustanovil právneho zástupcu v konaní

pred ústavným súdom.

Ústavný súd zo svojej rozhodovacej činnosti (ako aj z obsahu sťažnosti) zistil, že

uznesením sp. zn. z 25. januára 2012 bola sťažnosť sťažovateľa v časti,

v ktorej namietal porušenie svojich práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) a c), čl. 6 ods. 1 a čl. 13

dohovoru označeným uznesením okresného súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho

vydaniu, odmietnutá pre nedostatok právomoci, a vo vzťahu k napadnutému uzneseniu

a postupu krajského súdu odmietnutá ako neprípustná, pričom bol poučený, že lehota

na podanie sťažnosti ústavnému súdu bude považovaná vo vzťahu k rozhodnutiu krajského

súdu za zachovanú aj po skončení dovolacieho konania, ktoré v tom čase nebolo

právoplatne skončené (porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva

z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť

č. 46129/99 a jeho body 51, 53 a 54).

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127

ods. 1 o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú

porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť návrhu ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu

štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil

navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným

postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa

namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno

považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

1. K postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a

jeho uzneseniu z 26. júla 2011

Z citovaného vyplýva princíp subsidiarity, podľa ktorého

právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba

vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa

pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú povolané

chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna

a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. ).

Princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu predstavuje ústavný príkaz pre každú osobu.

Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť

tejto ochrany, a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán

verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu

().

Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany

základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných

prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu

nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. ).

Proti namietanému postupu, ako aj proti označenému uzneseniu okresného súdu bol

sťažovateľ oprávnený podať odvolanie (zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že tak aj urobil).

O odvolaní sťažovateľa bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc

krajského súdu v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu rozhodovať o jeho

sťažnosti smerujúcej proti označenému postupu a uzneseniu okresného súdu.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti

rozhodol o jej odmietnutí podľa z dôvodu nedostatku

svojej právomoci.

2. K postupu krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uzneseniu z 29. septembra 2011

Sťažovateľ v sťažnosti namieta aj porušenie svojich v sťažnosti označených

základných práv a článkov a označených práv a článkov dohovoru napadnutým

uznesením krajského súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie okresného súdu

z 26. júla 2011, ktorým bolo odmietnuté jeho podanie podľa o návrhu

na ochranu osobnosti a o priznanie majetkovej a nemajetkovej ujmy. V tomto konaní žiadal

preskúmať zákonnosť obmedzenia jeho osobnej slobody v čase od 19. novembra 1994

do 16. februára 1996, keď sa údajne nachádzal na základe rozhodnutí všeobecných súdov

nezákonne vo väzbe.

Ústavný súd vo vzťahu k splneniu procesných podmienok prípustnosti sťažnosti

smerujúcej proti postupu a rozhodnutiu odvolacieho súdu nepovažoval v súlade

s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) sťažnosť v tejto časti

za oneskorenú, pretože lehota na podanie sťažnosti vo vzťahu k napadnutému uzneseniu

krajského súdu je v prípadoch procesného rozhodnutia dovolacieho súdu považovaná

za zachovanú (pozri rozsudok ESĽP z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus

Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54). V takýchto prípadoch sa potom

lehota určená v počíta od právoplatnosti procesného

rozhodnutia dovolacieho súdu.

Podľa názoru sťažovateľa došlo napadnutým postupom a uznesením krajského súdu,

keď všeobecné súdy odmietli jeho vec prerokovať a meritórne rozhodnúť, k porušeniu jeho

v sťažnosti označených základných práv podľa , ako aj označených práv

podľa dohovoru.

Ústavný súd v tomto konkrétnom prípade konštatuje, že sťažovateľove námietky

vo vzťahu k namietanému postupu a uzneseniu krajského súdu tak, ako ich ústavnému súdu

predostrel, sa skutočne javia ako dovolací dôvod podľa . Z tohto dôvodu

bol podľa názoru ústavného súdu príslušný o tejto veci rozhodnúť najvyšší súd ako súd

dovolací. Skutočnosť, že sťažovateľ napriek jeho poučeniu všeobecnými súdmi podľa § 241

ods. 1 a nesplnil zákonom požadovanú náležitosť dovolania (nebol zastúpený

advokátom), čím fakticky neumožnil dovolaciemu súdu preskúmať napadnuté uznesenie

krajského súdu a jemu predchádzajúci postup, nemožno nahrádzať podaním sťažnosti

podľa ústavnému súdu.

Preto vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v nie je

v právomoci ústavného súdu preskúmanie napadnutého postupu a uznesenia krajského súdu,

a v tejto časti musel ústavný súd sťažnosť odmietnuť pre nedostatok svojej právomoci na jej

prerokovanie.

3. K postupu najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uzneseniu z 26. septembra 2013

V súvislosti s napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ktorým najvyšší súd zastavil

konanie o dovolaní proti napadnutému uzneseniu krajského súdu, ústavný súd konštatuje,

že vo svojej rozhodovacej činnosti už viackrát uviedol (, ,

, ), že otázka splnenia podmienok konania pred všeobecnými

súdmi by mohla byť predmetom kritiky zo strany ústavného súdu len výnimočne, t. j. vtedy,

ak by vyvodené závery všeobecných súdov boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne

a zároveň by mali za následok porušenie nejakého základného práva alebo slobody.

Najvyšší súd v napadnutom uznesení uviedol:

„Na odvolanie žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava I z 26. júla 2011

č. k. -52 (ktorým bolo odmietnuté podanie žalobcu z 24. novembra 2010,

ktoré podľa svojho obsahu malo byť návrhom na začatie konania, (viď č. l. 1-5 spisu)

Krajský súd v Bratislave uznesením z 29. septembra 2011 sp. zn. potvrdil

uznesenie súdu prvého stupňa a žalovaným 1/ až 3/, nepriznal náhradu trov odvolacieho

konania.

Proti uvedenému uzneseniu odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie 12. januára

2012 (č. l. 66 až 74 spisu).

Okresný súd Bratislava I uznesením z 20. januára 2012 č. k. -75

žalobcu vyzval, aby v lehote 10 dní od doručenia uznesenia predložil súdu doklad, že sám

žalobca má právnické vzdelanie, alebo predložil plnomocenstvo udelené pre dovolacie

konanie advokátovi, alebo súdu oznámil, či požiadal Centrum právnej pomoci (ďalej len

centrum) o poskytnutie právnej pomoci vo forme zastúpenia advokátom v dovolacom

konaní, poučil dovolateľa podľa o tom, že dovolateľ musí byť

v dovolacom konaní zastúpený advokátom a podľa o tom, že účastník, ktorý

požiada o ustanovenie advokáta a u ktorého sú predpoklady, aby bol oslobodený

od súdnych poplatkov, súd ho odkáže na Centrum. Zároveň bol dovolateľ súdom osobitne

poučený (listom z 22. mája 2012 č. l. 85 spisu) o spôsobe, akým má požiadať Centrum

o právnu pomoc v tomto prípade.

Dovolateľ súdu oznámil, že Centrum mu v tejto právnej veci nepriznalo nárok

na poskytnutie právnej pomoci, čo dokladoval rozhodnutím z 24. júla 2012 č. N 1866/12

(viď č. l. 100- 104 spisu).

Vychádzajúc z tohto, že dovolateľ nemá právnické vzdelanie (viď oznámenie

dovolateľa z 9. februára 2012, č. l. 76 spisu) a že Centrum mu nepriznalo nárok

na poskytnutie právnej pomoci v tomto konaní, Okresný sud Bratislava 1 uznesením

z 11. februára 2012 č. k. -107 opakovane vyzval dovolateľa, aby v lehote

15 dní od doručenia uznesenia predložil súdu plnomocenstvo udelené pre dovolacie konanie

advokátovi. Toto rozhodnutie dovolateľ prevzal osobne 21. decembra 2012 (č. l. 111 spisu).

V reakcii na výzvu súdu dovolateľ podaním z 27. decembra 2012 (č. l. 108-109)

zotrval na tom, aby mu bol súdom ustanovený bezplatný právny zástupca.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) vzal

na zreteľ, že podľa musí byť dovolateľ zastúpený advokátom, pokiaľ

nemá právnické vzdelanie buď sám alebo jeho zamestnanec (člen), ktorý za neho koná.

Uvedené ustanovenie zakotvuje osobitnú podmienku dovolacieho konania ktorej nedostatok

je odstrániteľný, avšak len za súčinnosti dovolateľa; dovolací súd je pritom povinný skúmať

(preverovať), či táto podmienka je splnená.

Dovolateľ do rozhodnutia dovolacieho súdu v tejto veci napriek opakovaným výzvam

súdu, ktoré osobne prevzal, v stanovenej lehote neodstránil nedostatok podania (dovolania)

nepredložil plnomocenstvo udelené advokátovi na jeho zastupovanie v dovolacom konaní,

sám právnické vzdelanie nemá a Centrum mu pre toto dovolacie konanie nepriznalo nárok

na právnu pomoc pre ne vy lúčenie zrejmej bezúspešnosti sporu.“

K opakovanej žiadosti sťažovateľa o ustanovenie zástupcu najvyšším súdom

dovolací súd poznamenal, že „súčasná právna úprava ( ) súdom neumožňuje

ustanovenie právneho zástupcu (advokáta), táto kompetencia prešla na Centrum, ktoré

o žiadosti dovolateľa (i keď negatívne) rozhodlo. O tomto, však bol dovolateľ súdom riadne

poučený, v zmysle “.

V závere svojho rozhodnutia najvyšší súd uviedol, že „V dôsledku nerešpektovania

výzvy súdu zostal nedostatok vyššie uvedenej osobitnej podmienky dovolacieho konania

neodstránený. Najvyšší súd Slovenskej republiky so zreteľom na to dovolacie konanie

zastavil ( v spojení s a ).“.

Ústavný súd zastáva názor, že argumentáciu najvyššieho súdu možno považovať

za dostatočnú a presvedčivú. Nemožno teda dospieť k záveru, podľa ktorého by rozhodnutie

o zastavení konania o dovolaní malo byť arbitrárne či zjavne neodôvodnené. Na uvedenom

závere nič nemení okolnosť, že sťažovateľ je iného názoru. Jeho odlišný právny názor totiž

nemôže sám osebe bez ďalšieho zakladať porušenie práv podľa označených článkov

a dohovoru.

Na posúdenie ústavnosti vo vzťahu k odôvodneniu napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu považoval ústavný súd za kľúčové zistenie, či spôsob, ktorým najvyšší súd

zdôvodnil svoje rozhodnutie, je ústavne konformný. Ústavný súd preto zisťoval, či spôsob

výkladu príslušných zákonných ustanovení, ktorým najvyšší súd zdôvodnil svoje

rozhodnutie, vzhľadom na zistený skutkový stav nie je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne

neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu aplikovanej

právnej úpravy.

Ako zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, sťažovateľ podal dovolanie bez toho, aby bol

v dovolacom konaní právne zastúpený.

Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, podľa ktorých ustanovení

procesnoprávneho predpisu postupoval, čo zisťoval, čo považoval za preukázané

a na základe čoho v konečnom dôsledku rozhodol.

Najvyšší súd ďalej uviedol, že o podanom dovolaní možno konať iba v prípade

splnenia zákonom ustanovených podmienok požadovaných na takéto konanie. Skúmal teda,

či tieto podmienky sú splnené. Zistil pritom, že sťažovateľ nie je v dovolacom konaní

právne zastúpený, a sám nemá právnické vzdelanie. Najvyšší súd poukázal na to, že okresný

súd (v rámci úkonov vykonávaných pri podaní dovolania) urobil opatrenia na odstránenie

nedostatku, ktorý bránil v ďalšom konaní o podanom dovolaní − dal sťažovateľovi priestor

na odstránenie nedostatku s poučením, ako má postupovať v zmysle platnej právnej úpravy,

avšak napriek tomu sťažovateľ tieto nedostatky neodstránil.

Rovnako tak dospel k záveru, že sťažovateľ síce kvalifikovane požiadal centrum

o ustanovenie advokáta pre dovolacie konanie, avšak centrum jeho žiadosti nevyhovelo

a nepriznalo mu nárok na poskytnutie v právnej pomoci.

Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľ tým, že napriek výzve a zákonnému

poučeniu neodstránil nedostatok spočívajúci v nesplnení zákonnej podmienky vyžadovanej

pre dovolacie konanie, nedal najvyššiemu súdu inú možnosť, iba dovolacie konanie v súlade

so zákonom (Občianskym súdny poriadkom) zastaviť.

Ústavný súd na základe uvedeného konštatuje, že postup najvyššieho súdu ako

dovolacieho súdu v napadnutom konaní a jeho napadnuté uznesenie, ktorým zastavil

konanie o dovolaní sťažovateľa, nemá znaky arbitrárnosti, t. j. svojvôle, je v súlade

s procesnoprávnymi predpismi (napr. , a ) s tým,

že najvyšší súd ako dovolací súd svoje závery primerane odôvodnil. V tejto súvislosti

ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej už konštatoval, že postup súdneho

orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi konania

v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať za porušenie základného

práva podľa alebo práva podľa dohovoru (,

). Ústavný súd nezistil žiadne také skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť

porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa alebo

práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom

najvyššieho súdu v napadnutom konaní a jeho napadnutým uznesením. Skutočnosť, že

sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu nestotožňuje,

nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto

názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím

vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu

predmetný právny výklad a najvyšším súdom ako

dovolacím súdom takéto nedostatky nevykazuje.

Sťažovateľ taktiež namieta porušenie svojich základných práv podľa

(základné právo na súkromie), čl. 19 ods. 1 (základné právo na zachovanie ľudskej

dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena) a ods. 2 (základné právo

na súkromný život) , ako aj základného práva podľa , 2 a 5 a práv

podľa čl. 5 ods. 1 a) a c) a čl. 6 ods. 3 písm. b), c) a d) dohovoru (ktoré sa týkajú osobnej

slobody) napadnutým postupom a uznesením najvyššieho súdu. Keďže medzi postupom

najvyššieho súdu a jeho uznesením v občianskoprávnej veci sťažovateľa a označenými

základnými právami podľa a právami podľa dohovoru neexistuje žiadna vzájomná

príčinná súvislosť, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 13 dohovoru ústavný súd odkazuje

na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), podľa ktorej

uplatňovanie práva vyplývajúceho z čl. 13 dohovoru musí nadväzovať na aspoň obhájiteľné

tvrdenie (arguable claim) o porušení iného práva chráneného dohovorom (napr. rozhodnutie

vo veci Silver a ostatní proti Spojenému kráľovstvu z 25. marca 1983). Článok 13 dohovoru

sa tak vzťahuje iba na prípady, v ktorých sa jednotlivcovi podarí preukázať

pravdepodobnosť tvrdenia, že sa stal obeťou porušenia práv garantovaných dohovorom

(Boyle a Rice proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok z 27. apríla 1988, séria A, č. 131,

rovnako nálezy ústavného súdu , , ).

Z citovanej judikatúry ESĽP vyplýva zrejmá súvislosť práva zaručeného čl. 13

dohovoru s ostatnými právami, ktoré dohovor garantuje. Vzhľadom na to, že ústavný súd

nedospel k záveru o možnom porušení iného práva zaručeného sťažovateľovi ustanoveniami

dohovoru (čl. 6 ods. 1 dohovoru), nemohol dospieť k záveru, že by najvyšší súd porušil

právo sťažovateľa zaručené čl. 13 dohovoru.

Pokiaľ ide o namietané porušenie a a a dohovoru, tieto

články majú deklaratórny charakter, neupravujú žiadne konkrétne základné práva, resp. iné

individuálne práva (m. m. ), medzi ich obsahom a namietaným postupom

najvyššieho súdu a jeho napadnutým uznesením nie je nijaká príčinná súvislosť, a teda

neexistuje možnosť, aby (a to aj s prihliadnutím na odmietnutie sťažnosti v časti, ktorou

sťažovateľ namieta porušenie základných práv podľa a práv podľa ,

a čl. 13 dohovoru) ústavný súd mohol pri meritórnom prerokovaní sťažnosti jeho porušenie

vysloviť.

Aplikujúc uvedený právny názor na sťažnosť sťažovateľa ústavný súd dospel

k záveru, že aj túto časť sťažnosti je potrebné odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd sťažnosť už po jej predbežnom

prerokovaní podľa odmietol ako zjavne

neopodstatnenú.

Pretože sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, rozhodovanie o ďalších

návrhoch sťažovateľa uvedených v sťažnosti (žiadosť o ustanovenie advokáta, zrušenie

napadnutých rozhodnutí...) v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd

už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. augusta 2014