Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 6 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (11)III. ÚS 110/03
PDF · 150.8 KB
No categories available
III. ÚS 110/03
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. apríla
2003 predbežne prerokoval sťažnosť V. Š., bytom P., zastúpeného advokátkou JUDr.
R. Z., Advokátska kancelária, B., ktorou namietal porušenie svojho práva podľa čl. 46
ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Okresného
súdu Považská Bystrica sp. zn. 8 C 812/96 z 31. októbra 1996 v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 18 Co 5084/96 z 8. januára 1997
a uznesením Okresného súdu Považská Bystrica sp. zn. 7 C 230/00 z 26. mája 2000
v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 17 Co 429/00 z 31. januára
2002, a takto
r o z h o d o l :
1. Sťažnosť V. Š. v časti namietajúcej porušenie jeho základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom
Okresného súdu Považská Bystrica sp. zn. 8 C 812/96 z 31. októbra 1996 v spojení
s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 18 Co 5084/96 z 8. januára
1997 o d m i e t a ako podanú oneskorene.
2. Sťažnosť V. Š. v časti namietajúcej porušenie jeho základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky uznesením
Okresného súdu Považská Bystrica sp. zn. 7 C 230/00 z 26. mája 2000 v spojení
s uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 17 Co 429/00 z 31. januára 2002
o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. mája
2000 doručená sťažnosť V. Š., bytom P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného
advokátkou JUDr. R. Z., Advokátska kancelária, B., ktorou namietal porušenie svojich
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Okresného súdu Považská Bystrica sp. zn.
8 C 812/96 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.
18 Co 5084/96 a uznesením Okresného súdu Považská Bystrica sp. zn. 7 C 230/00
z 26. mája 2000 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn.
17 Co 429/00 z 31. januára 2002. Okresný súd Považská Bystrica v konaní vedenom
pod sp. zn. 8 C 812/96 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici
sp. zn. 18 Co 5084/96 rozhodol o návrhu rímskokatolíckej farnosti Pruské na
vypratanie bytu tak, že návrhu vyhovel. Krajský súd v Banskej Bystrici rozhodnutie
potvrdil. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 3 Cdo 59/97 dospel
k záveru, že dovolanie nie je dôvodné a dovolanie zamietol. Sťažovateľ podal návrh na
obnovu konania, ktorý Okresný súd v Považskej Bystrici zamietol v spojení
s uznesením Krajského súdu v Trenčíne. Sťažovateľ vytýka súdom, že vychádzali iba
z rozhodnutí cirkevných orgánov, nesprávne aplikovali ustanovenie § 135 ods. 2
Občianskeho súdneho poriadku, a tým porušili jeho práva zaručené čl. 46 ods. 1
v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických
osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo
slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej
zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom
ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím
rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom
boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie
alebo iný zásah.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí
bez prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na
ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých
nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
Podľa ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať
v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo
upovedomenia o inom zásahu.
Podľa právneho názoru ústavného súdu nemožno sťažnosť podľa čl. 127 ústavy
považovať za časovo neobmedzený právny prostriedok ochrany základných práv alebo
slobôd (napr. I. ÚS 33/02, III. ÚS 62/02). Jednou zo zákonných podmienok pre jej
prijatie na ďalšie konanie je jej podanie v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti
rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu do základných
práv alebo slobôd sťažovateľa.
1. Vo vzťahu k svojmu základnému právu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy rozsudkom Okresného súdu v Považskej Bystrici
č. k. 8 C 812/96-64 z 31. októbra 1996 v spojení s rozsudkom Krajského súdu
v Banskej Bystrici sp. zn. 18 Co 5084/96 z 8. januára 1997 sa sťažovateľ domáhal
ústavnej ochrany až po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty.
Ústavný súd preto jeho sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako oneskorene podanú (bod 1 výrokovej časti uznesenia).
2. Porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12
ods. 1 a 2 ústavy namietal sťažovateľ aj uznesením Okresného súdu v Považskej
Bystrici č. k. 7 C 230/00-23 z 26. mája 2000 v spojení s uznesením Krajského súdu
v Trenčíne č. k. 17 Co 429/00-40 z 31. januára 2002.
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti sťažovateľa
podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde skúmal, či v danom prípade nejde o zjavne
neopodstatnenú sťažnosť. Namietať porušenie svojich práv v konaní pred ústavným
súdom sú totiž oprávnené len tie fyzické alebo právnické osoby, ktoré splnili všetky
zákonné podmienky spojené s nadobudnutím a uplatňovaním takýchto práv. Z konania
o ústavnej sťažnosti sú preto vylúčené také návrhy, keď sťažovateľ nesplnil niektorú
zo zákonných podmienok potrebnú pre vznik právneho vzťahu, porušenie ktorého
namietal na ústavnom súde. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu jedným
z dôvodov odmietnutia sťažnosti je jej zjavná neopodstatnenosť, ktorú možno vysloviť
v prípade, ak ústavný súd nezistí priamu príčinnú súvislosť medzi namietaným
postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých
namietal sťažovateľ (I. ÚS 53/96, I. ÚS 62/96, I. ÚS 20/97).
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98). Teda, úloha ústavného súdu na predbežnom prerokovaní návrhu
nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí
existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd zaručených ústavou, ale spočíva
len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie
takéhoto porušenia. Inými slovami, ústavný súd môže na predbežnom prerokovaní
odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako
neopodstatnený (I. ÚS 4/00).
Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa týkajúcu sa porušenia základného práva na
súdnu ochranu, ústavný súd uviedol v rámci svojej rozhodovacej činnosti, že podstata
tohto práva spočíva v prvom rade v oprávnení každého reálne sa domáhať ochrany
svojich práv na súde, že tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle
a nestranne vo veci konať tak, aby bola namietanému právu poskytnutá ochrana
v medziach zákonov, ktoré ustanovenie o súdnej ochrane vykonávajú, a teda že
základné právo na súdnu ochranu nespočíva len v práve domáhať sa súdnej ochrany,
ale ju aj v určitej kvalite, t. j. zákonom ustanoveným postupom súdu, dostať. Ďalej
uviedol, že postup súdov v konaní vo veci a jeho kvalita ustanovená zákonom je
vyjadrením práva na súdnu ochranu účastníka konania vyplývajúceho z čl. 46 ods. 1
ústavy. Nakoniec zdôraznil, že ochranu základným právam a slobodám poskytujú
predovšetkým všeobecné súdy, pričom ústavný súd súdnu ochranu v konaní
o sťažnosti poskytuje iba vtedy, ak porušenie procesným práv účastníkov konania
chránených zákonmi (napr. Občianskym súdnym poriadkom) je súčasne aj porušením
základného práva alebo slobody upravených ústavou alebo medzinárodnou zmluvou
podľa čl. 11 ústavy (I. ÚS 50/97, I. ÚS 54/97).
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti napadol v konaní pred ústavným súdom
uznesenie Okresného súdu Považská Bystrica sp. zn. 7 C 230/00 z 26. mája 2000,
ktorým bol zamietnutý návrh na obnovu konania, a uznesenie Krajského súdu
v Trenčíne sp. zn. 17 Co 429/00 z 31. januára 2002, ktorým bolo potvrdené uznesenie
prvostupňového súdu o zamietnutí návrhu na obnovu konania. V tejto súvislosti
ústavný súd považuje za potrebné k vyššie uvedenej judikatúre, ktorá je relevantná aj
pre danú vec, dodať, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky,
za ktorých sa môže povoliť obnova konania, patrí do výlučnej právomoci súdu, ktorý
o veci rozhodoval v prvom stupni, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia
súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1
ústavy) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou
inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (mutatis mutandis
II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej
vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu
zákonov, ale aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (I. ÚS 4/00). Len výnimočne by otázka
splnenia podmienok konania pred všeobecnými súdmi mohla byť predmetom kritiky
zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené
alebo arbitrárne a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo
slobody.
S poukazom na vyššie uvedené ústavný súd konštatuje, že v danej veci takýto
prípad nezistil. Okrem toho ústavný súd považuje dôvod použitý sťažovateľom za
nespôsobilý na povolenie obnovy konania. V návrhu na obnovu konania sťažovateľ
uviedol, že je zamestnancom Rímskokatolíckeho biskupstva v Nitre a medzi ním
a Rímskokatolíckym biskupstvom v Nitre vznikol pracovný pomer. Podľa názoru
sťažovateľa keďže byt je viazaný na výkon duchovenskej činnosti a táto je upravená aj
ako pracovný pomer Zákonníkom práce, je potrebné najskôr určiť existenciu a trvanie
pracovného pomeru, od ktorého závisí dôvodné užívanie predmetného bytu. Dňa
7. marca 2000 podal sťažovateľ Okresnému súdu v Nitre žalobu o určenie, že medzi
ním a Rímskokatolíckym biskupstvom v Nitre je založený pracovný pomer na základe
pracovnej zmluvy a tento pracovný pomer trvá aj naďalej. Preto je daný dôvod na
obnovu konania podľa § 228 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku.
Dôvodom na obnovu konania podľa § 228 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho
poriadku sú dôkazy, ktoré nemohli byť vykonané v pôvodnom konaní. Ústavný súd sa
stotožňuje s argumentáciou súdu rozhodujúceho o povolení obnovy, že tieto dôkazy
musia byť už v návrhu na obnovu konania preukázané a musí z nich byť zjavné, že
v pôvodnom konaní nemohli byť vykonané bez viny sťažovateľa, teda navrhovateľa
obnovy konania. Sťažovateľ nepredložil ani neuviedol také dôkazy, vykonaním
ktorých by sa mohlo pre neho privodiť priaznivejšie rozhodnutie vo veci a ani
nepredložil žiadne dôkazy, ktoré nemohol bez svojej viny použiť v pôvodnom konaní.
Pokiaľ ide o návrh sťažovateľa o určenie, že pracovný pomer medzi ním
a Rímskokatolíckym biskupstvom v Nitre založený na základe pracovnej zmluvy trvá
aj naďalej, ktorý podal 7. marca 2000 Okresnému súdu v Nitre, nejde v danom prípade
o dôvod pre povolenie obnovy konania. Táto nemôže byť povolená z dôvodu, ktorý
ešte len má v budúcnosti nastať – určenie trvania pracovného pomeru – a to ani
v prípade, ak žalovaný očakáva priaznivý výsledok konania na Okresnom súde v Nitre
pre seba. V danej veci všeobecné súdy konštatovali, že sťažovateľ nesplnil podmienky
na povolenie obnovy konania, a ústavný súd konštatuje, že toto rozhodnutie nemožno
považovať za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. S prihliadnutím na všetky
uvedené dôvody podľa názoru ústavného súdu sťažovateľ v danej veci nemôže
s úspechom namietať porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu uznesením
Okresného súdu Považská Bystrica sp. zn. 7 C 230/00 z 26. mája 2000, ktorým bol
zamietnutý návrh na obnovu konania, a uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn.
17 Co 429/00 z 31. januára 2002, ktorým bolo potvrdené uznesenie prvostupňového
súdu o zamietnutí návrhu na obnovu konania.
Z týchto dôvodov ústavný súd sťažnosť v druhej časti (bod 2 výrokovej časti
uznesenia) po jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. apríla 2003