Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 110/03

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. apríla

2003 predbežne prerokoval sťažnosť V. Š., bytom P., zastúpeného advokátkou JUDr.

R. Z., Advokátska kancelária, B., ktorou namietal porušenie svojho práva podľa čl. 46

ods. 1 v spojení s a 2 rozsudkom Okresného

súdu Považská Bystrica sp. zn. z 31. októbra 1996 v spojení s rozsudkom

Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. z 8. januára 1997

a uznesením Okresného súdu Považská Bystrica sp. zn. z 26. mája 2000

v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. z 31. januára

2002, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosť V. Š. v časti namietajúcej porušenie jeho základného práva podľa

v spojení s a 2 rozsudkom

Okresného súdu Považská Bystrica sp. zn. z 31. októbra 1996 v spojení

s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. z 8. januára

1997 o d m i e t a ako podanú oneskorene.

2. Sťažnosť V. Š. v časti namietajúcej porušenie jeho základného práva podľa

v spojení s a 2 uznesením

Okresného súdu Považská Bystrica sp. zn. z 26. mája 2000 v spojení

s uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. z 31. januára 2002

o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. mája

2000 doručená sťažnosť V. Š., bytom P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného

advokátkou JUDr. R. Z., Advokátska kancelária, B., ktorou namietal porušenie svojich

základných práv podľa v spojení s a 2 Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Okresného súdu Považská Bystrica sp. zn.

v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.

a uznesením Okresného súdu Považská Bystrica sp. zn.

z 26. mája 2000 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn.

z 31. januára 2002. Okresný súd Považská Bystrica v konaní vedenom

pod sp. zn. v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici

sp. zn. rozhodol o návrhu rímskokatolíckej farnosti Pruské na

vypratanie bytu tak, že návrhu vyhovel. Krajský súd v Banskej Bystrici rozhodnutie

potvrdil. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. dospel

k záveru, že dovolanie nie je dôvodné a dovolanie zamietol. Sťažovateľ podal návrh na

obnovu konania, ktorý Okresný súd v Považskej Bystrici zamietol v spojení

s uznesením Krajského súdu v Trenčíne. Sťažovateľ vytýka súdom, že vychádzali iba

z rozhodnutí cirkevných orgánov, nesprávne aplikovali ustanovenie § 135 ods. 2

, a tým porušili jeho práva zaručené

v spojení s a 2 .

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických

osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo

slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom

ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa prvej vety ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom

boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie

alebo iný zásah.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v ustanovení nebránia jeho prijatiu na

ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých

nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

Podľa ustanovenia sťažnosť možno podať

v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo

upovedomenia o inom zásahu.

Podľa právneho názoru ústavného súdu nemožno sťažnosť podľa

považovať za časovo neobmedzený právny prostriedok ochrany základných práv alebo

slobôd (napr. , ). Jednou zo zákonných podmienok pre jej

prijatie na ďalšie konanie je jej podanie v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti

rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu do základných

práv alebo slobôd sťažovateľa.

1. Vo vzťahu k svojmu základnému právu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

v spojení s a 2 rozsudkom Okresného súdu v Považskej Bystrici

č. k. -64 z 31. októbra 1996 v spojení s rozsudkom Krajského súdu

v Banskej Bystrici sp. zn. z 8. januára 1997 sa sťažovateľ domáhal

ústavnej ochrany až po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty.

Ústavný súd preto jeho sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako oneskorene podanú (bod 1 výrokovej časti uznesenia).

2. Porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12

ods. 1 a 2 namietal sťažovateľ aj uznesením Okresného súdu v Považskej

Bystrici č. k. -23 z 26. mája 2000 v spojení s uznesením Krajského súdu

v Trenčíne č. k. -40 z 31. januára 2002.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti sťažovateľa

podľa skúmal, či v danom prípade nejde o zjavne

neopodstatnenú sťažnosť. Namietať porušenie svojich práv v konaní pred ústavným

súdom sú totiž oprávnené len tie fyzické alebo právnické osoby, ktoré splnili všetky

zákonné podmienky spojené s nadobudnutím a uplatňovaním takýchto práv. Z konania

o ústavnej sťažnosti sú preto vylúčené také návrhy, keď sťažovateľ nesplnil niektorú

zo zákonných podmienok potrebnú pre vznik právneho vzťahu, porušenie ktorého

namietal na ústavnom súde. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu jedným

z dôvodov odmietnutia sťažnosti je jej zjavná neopodstatnenosť, ktorú možno vysloviť

v prípade, ak ústavný súd nezistí priamu príčinnú súvislosť medzi namietaným

postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

namietal sťažovateľ (, , ).

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie

(). Teda, úloha ústavného súdu na predbežnom prerokovaní návrhu

nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí

existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd zaručených , ale spočíva

len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie

takéhoto porušenia. Inými slovami, ústavný súd môže na predbežnom prerokovaní

odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako

neopodstatnený ().

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa týkajúcu sa porušenia základného práva na

súdnu ochranu, ústavný súd uviedol v rámci svojej rozhodovacej činnosti, že podstata

tohto práva spočíva v prvom rade v oprávnení každého reálne sa domáhať ochrany

svojich práv na súde, že tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle

a nestranne vo veci konať tak, aby bola namietanému právu poskytnutá ochrana

v medziach zákonov, ktoré ustanovenie o súdnej ochrane vykonávajú, a teda že

základné právo na súdnu ochranu nespočíva len v práve domáhať sa súdnej ochrany,

ale ju aj v určitej kvalite, t. j. zákonom ustanoveným postupom súdu, dostať. Ďalej

uviedol, že postup súdov v konaní vo veci a jeho kvalita ustanovená zákonom je

vyjadrením práva na súdnu ochranu účastníka konania vyplývajúceho z čl. 46 ods. 1

. Nakoniec zdôraznil, že ochranu základným právam a slobodám poskytujú

predovšetkým všeobecné súdy, pričom ústavný súd súdnu ochranu v konaní

o sťažnosti poskytuje iba vtedy, ak porušenie procesným práv účastníkov konania

chránených zákonmi (napr. ) je súčasne aj porušením

základného práva alebo slobody upravených alebo medzinárodnou zmluvou

podľa (, ).

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti napadol v konaní pred ústavným súdom

uznesenie Okresného súdu Považská Bystrica sp. zn. z 26. mája 2000,

ktorým bol zamietnutý návrh na obnovu konania, a uznesenie Krajského súdu

v Trenčíne sp. zn. z 31. januára 2002, ktorým bolo potvrdené uznesenie

prvostupňového súdu o zamietnutí návrhu na obnovu konania. V tejto súvislosti

ústavný súd považuje za potrebné k vyššie uvedenej judikatúre, ktorá je relevantná aj

pre danú vec, dodať, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky,

za ktorých sa môže povoliť obnova konania, patrí do výlučnej právomoci súdu, ktorý

o veci rozhodoval v prvom stupni, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia

súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1

) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (mutatis mutandis

, ). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej

vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu

zákonov, ale aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z alebo Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (). Len výnimočne by otázka

splnenia podmienok konania pred všeobecnými súdmi mohla byť predmetom kritiky

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené

alebo arbitrárne a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo

slobody.

S poukazom na vyššie uvedené ústavný súd konštatuje, že v danej veci takýto

prípad nezistil. Okrem toho ústavný súd považuje dôvod použitý sťažovateľom za

nespôsobilý na povolenie obnovy konania. V návrhu na obnovu konania sťažovateľ

uviedol, že je zamestnancom Rímskokatolíckeho biskupstva v Nitre a medzi ním

a Rímskokatolíckym biskupstvom v Nitre vznikol pracovný pomer. Podľa názoru

sťažovateľa keďže byt je viazaný na výkon duchovenskej činnosti a táto je upravená aj

ako pracovný pomer , je potrebné najskôr určiť existenciu a trvanie

pracovného pomeru, od ktorého závisí dôvodné užívanie predmetného bytu. Dňa

7. marca 2000 podal sťažovateľ Okresnému súdu v Nitre žalobu o určenie, že medzi

ním a Rímskokatolíckym biskupstvom v Nitre je založený pracovný pomer na základe

pracovnej zmluvy a tento pracovný pomer trvá aj naďalej. Preto je daný dôvod na

obnovu konania podľa .

Dôvodom na obnovu konania podľa § 228 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho

poriadku sú dôkazy, ktoré nemohli byť vykonané v pôvodnom konaní. Ústavný súd sa

stotožňuje s argumentáciou súdu rozhodujúceho o povolení obnovy, že tieto dôkazy

musia byť už v návrhu na obnovu konania preukázané a musí z nich byť zjavné, že

v pôvodnom konaní nemohli byť vykonané bez viny sťažovateľa, teda navrhovateľa

obnovy konania. Sťažovateľ nepredložil ani neuviedol také dôkazy, vykonaním

ktorých by sa mohlo pre neho privodiť priaznivejšie rozhodnutie vo veci a ani

nepredložil žiadne dôkazy, ktoré nemohol bez svojej viny použiť v pôvodnom konaní.

Pokiaľ ide o návrh sťažovateľa o určenie, že pracovný pomer medzi ním

a Rímskokatolíckym biskupstvom v Nitre založený na základe pracovnej zmluvy trvá

aj naďalej, ktorý podal 7. marca 2000 Okresnému súdu v Nitre, nejde v danom prípade

o dôvod pre povolenie obnovy konania. Táto nemôže byť povolená z dôvodu, ktorý

ešte len má v budúcnosti nastať – určenie trvania pracovného pomeru – a to ani

v prípade, ak žalovaný očakáva priaznivý výsledok konania na Okresnom súde v Nitre

pre seba. V danej veci všeobecné súdy konštatovali, že sťažovateľ nesplnil podmienky

na povolenie obnovy konania, a ústavný súd konštatuje, že toto rozhodnutie nemožno

považovať za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. S prihliadnutím na všetky

uvedené dôvody podľa názoru ústavného súdu sťažovateľ v danej veci nemôže

s úspechom namietať porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu uznesením

Okresného súdu Považská Bystrica sp. zn. z 26. mája 2000, ktorým bol

zamietnutý návrh na obnovu konania, a uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn.

z 31. januára 2002, ktorým bolo potvrdené uznesenie prvostupňového

súdu o zamietnutí návrhu na obnovu konania.

Z týchto dôvodov ústavný súd sťažnosť v druhej časti (bod 2 výrokovej časti

uznesenia) po jej predbežnom prerokovaní podľa

odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. apríla 2003