Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 216/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-33

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. decembra 2015

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa)

a zo sudcov Lajosa Meszárosa a Ladislava Orosza prerokoval prijatú sťažnosť

, zastúpeného

advokátom , , ktorou namieta

porušenie svojho základného práva podľa ,

ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo 14. januára 2013, za účasti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, a takto

rozhodol:

1. Základné právo , podľa čl. 46

ods. 1 a právo podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. zo 14. januára 2013 p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo 14. januára 2013 z r u š u j e a vec v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky

na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý

u h r a d i ť trovy konania v sume 331,11 € (slovom

tristotridsaťjeden eur a jedenásť centov) na účet jeho právneho zástupcu

, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. februára

2013 doručená sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv

podľa a (ďalej len „“),

ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej

len „najvyšší súd“) sp. zn. zo 14. januára 2013 (ďalej aj „napadnuté

uznesenie“).

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že najvyšší súd svojím uznesením sp. zn.

zo 14. januára 2013 zastavil konanie o dovolaní sťažovateľa (ako žalobcu)

proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach sp. zn. , predmetom ktorého bolo

rozhodovanie o jeho návrhu na priznanie mu úrokov z omeškania z istiny, a to pre

nesplnenie podmienok dovolacieho konania – neodstránenie nedostatku kvalifikovaného

zastúpenia v dovolacom konaní.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza:

«Na svoju obranu prostredníctvom splnomocneného advokáta ctenému Ústavnému

súdu SR podotýkam, že sme si svoju povinnosť splnili bezodkladne a obratom dňa

30. 11. 2012 sme NS SR zaslali plnomocenstvo, ktoré bolo prílohou citovanej odpovede.

Musím poprieť vyjadrenie NS SR, že mu nebolo doručené plnomocenstvo advokáta

na zastupovanie pred NS SR v dovolacom konaní, nakoľko „Odpoveď na výzvu − zaslanie

plnomocenstva“ zo dňa 30. 11. 2012 bolo zaslané doporučene listom pod podacím číslom

PR8940133682SK , ktorý pošta Michalovce 1 prijala dňa 30. 11. 2012...

2

Na základe tvrdenia NS SR, že uvedené plnomocenstvo sme mu nedodali, podali sme

návrh na reklamačné konanie číslo R-004019-13-00032 dňa 4. 2. 2013...

Výsledok reklamačného konania konštatuje reklamáciu ako neopodstatnenú.

Zásielka bola doručená 4. 12. 2012 prevzal splnomocnenec PS5844/J0.

Táto skutočnosť je preukázateľná z knihy doručenej pošty porušovateľa, ktorú nech

predloží NS SR.

Cítim sa poškodený na svojich subjektívnych právach s poukazom na opísaný priebeh

skutkového stavu celej záležitostí Ide o také porušenie, ktoré nie je napraviteľné

a odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu a ktoré nemožno napraviť procesnými

prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v

Sťažovateľka splnila predpoklady ustanovené zákonom stať sa účastníkom súdneho

konania so všetkými procesnými právami a povinnosťami...

Boli porušené tieto práva a slobody sťažovateľa, ktoré sú zaručené článkami 46 ods.

1, a Dohovoru a o ochrane ľudských

práv a základných slobôd.

... Podľa si uplatňujem na Ústavnom súde

Slovenskej republiky ochranu základných práv a slobôd, nakoľko o ich ochrane

nerozhoduje iný súd, lebo ide o meritórne a konečné rozhodnutie.»

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Základné práva sťažovateľky podľa ), )

Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru a o ochrane ľudských práv a základných

slobôd boli uznesením sp. zn.: Najvyššieho Súdu Slovenskej Republiky

zo dňa 14. januára 2013 porušené.

2. Ústavný súd SR v zmysle § 56 ods. 2 a 3 písm. b) zákona o organizácií ústavného

súdu zrušuje Uznesenie sp. zn.: Najvyššieho Súdu Slovenskej Republiky

zo dňa 14. januára 2013 a vec mu vracia na ďalšie konanie,

3. Najvyšší súd SR je povinný zaplatiť sťažovateľke náhradu trov konania pre

JUDr. M. K. v celkovej sume 331,11 € s DPH (tristotridsaťjeden eur a jedenásť centov)

do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

Ústavný súd po predbežnom prerokovaní uznesením z 1. apríla 2015 prijal sťažnosť

podľa o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) v časti, v ktorej sťažovateľ

namieta porušenie základného práva podľa a práva podľa

dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu zo 14. januára 2013, na ďalšie konanie.

Po prijatí sťažnosti ústavný súd 21. apríla 2015 vyzval najvyšší súd, aby sa vyjadril

k sťažnosti a aby oznámil, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Predsedníčka najvyššieho súdu sa k sťažnosti vyjadrila v prípise sp. zn. KP 3/2015

z 8. apríla 2015, v ktorom poukázala na predmet konania, na napadnuté

uznesenie najvyššieho súdu zo 14. januára 2013 a následne uviedla:

„Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza, že svoju povinnosť − predložiť plnú moc

udelenú advokátovi na jeho zastupovanie v dovolacom konaní, splnil. Plnomocenstvo

z 30. novembra 2012 bolo zaslané doporučeným listom pod podacím číslom

PR8940133682S a podľa výsledku reklamačného konania zásielka bola najvyššiemu súdu

doručená 4. decembra 2012; prevzatá bola splnomocnencom PS5844/10.

v ustanovení druhá veta zakotvuje

tzv. povinné zastúpenie dovolateľa, ktorého účelom je, aby účastníkovi, ktorý sám právnické

vzdelanie nemá, bola poskytnutá kvalifikovaná právna pomoc, aby dovolanie vyhovovalo

požiadavkám ustanovenia a a aby dovolací súd tak mohol rozhodnúť

bez zbytočných prieťahov. Nedostatok zastúpenia dovolateľa kvalifikovaným zástupcom

bráni dovolaciemu súdu o veci ďalej konať. Ustanovenie veta druhá

je ustanovením kogentnej povahy, ktoré nepripúšťa výnimky.

Skutočnosť, že sťažovateľ v čase rozhodovania dovolacieho súdu nebol zastúpený

advokátom bola evidentná.

Z uvedených dôvodov navrhujem sťažnosti nevyhovieť...“

Sťažovateľ prostredníctvom právneho zástupcu podal svoje stanovisko k vyjadreniu

predsedníčky najvyššieho súdu v podaní z 8. júna 2015, v ktorom uviedol:

4

«Namietam citované vyjadrenie v celom rozsahu.

Absolútne sa nemôžem stotožniť s prvou vetou na strane − 3 - citujem „Skutočnosť,

že sťažovateľ v čase rozhodovania dovolacieho súdu nebol zastúpený advokátom bola

evidentná“.

Podotýkam na fakt, že na základe výzvy Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

zo dňa 20. 11. 2012, ktorú sťažovateľka prevzala dňa 27. 11. 2012 a v ktorej nám bola

poskytnutá 10 dňová lehota na predloženie plnomocenstva. Túto svoju povinnosť sme

si splnili dňa 30. 11. 2012 podaním na pošte a zásielka bola najvyššiemu súdu doručená

4. decembra 2012, prevzatá bola splnomocnencom čo potvrdil aj sám Najvyšší

súd Slovenskej republiky vo svojom vyjadrení.

Najvyšší súd Slovenskej republiky mal dostatok času na oboznámenie

sa s plnomocenstvom novo zvoleného advokáta do rozhodovania o veci, ktoré sa konalo dňa

14. januára 2013.

Preto Ústavnému súdu navrhujem vyhovieť našej sťažnosti...»

Najvyšší súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti uviedol, že netrvá na tom, aby ústavný

súd o prijatom návrhu nariadil ústne pojednávanie. Právny zástupca sťažovateľa v podaní

z 8. júna 2015 trval na ústnom pojednávaní. Následne na výzvu ústavného súdu sťažovateľ

v podaní z 10. novembra 2015 oznámil, že upúšťa od ústneho pojednávania, keďže nemá

„nové návrhy na dokazovanie a ani nové dôkazy na predloženie“.

Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľa a predsedníčky najvyššieho

súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade

s upustil od ústneho pojednávania, keďže dospel

k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný

súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva

podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (m. m. ).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú ( v spojení s

ods. 1 ) (, , , ).

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi

súdneho konania sa súdna ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite, pričom

výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať

6

uvedené základné právo účastníkov garantované v (,

, , ).

Výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov musí byť

preto v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie

materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv

a oprávnených záujmov účastníkov konania. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení

nemožno obmedziť toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom

(, , , ).

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi

všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,

ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným

právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( ),

a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,

ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd ( a 2 a )

(, , , ).

Z konštantnej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd nie je

zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré

ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,

či v konaní pred všeobecným súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(mutatis mutandis , , , , ).

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj ochrana, ktorá sa účastníkovi

konania poskytuje v dovolacom konaní, t. j. v konaní, v ktorom sa na základe mimoriadneho

opravného prostriedku domáha ochrany pred dovolacím súdom z dôvodov, ktoré výslovne

upravuje procesné právo. Ak účastník konania splní predpoklady vyžadované zákonom

pre poskytnutie ochrany v mimoriadnom opravnom konaní, všeobecný súd mu túto ochranu

musí poskytnúť v rozsahu, v akom sa preukáže existencia dôvodu na poskytnutie súdnej

ochrany v takom konaní. Poskytnutie tejto ochrany však neznamená právo na úspech

v mimoriadnom opravnom konaní ().

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napríklad ,

, ) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí právo

každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá

má základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých

medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené

spôsobom, ktorý predpisuje zákon. To platí aj pre výklad a používanie procesnoprávnych

predpisov ( a ), ktoré upravujú podmienky konania,

ku ktorým patria aj procesné podmienky dovolacieho konania ako mimoriadneho opravného

postupu najvyššieho súdu.

Ústavný súd tiež konštatuje, že vo svojej rozhodovacej činnosti už viackrát uviedol

(, , , ), že otázka splnenia podmienok

konania pred všeobecnými súdmi by mohla byť predmetom kritiky zo strany ústavného

súdu len výnimočne, t. j. vtedy, ak by vyvodené závery všeobecných súdov boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali za následok porušenie nejakého

základného práva alebo slobody.

8

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane

ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli

relevantné aj v danej veci.

Najvyšší súd napadnutým uznesením zo 14. januára 2013 konanie o dovolaní

sťažovateľa zastavil. V odôvodnení poukázal na rozsudok Okresného súdu Spišská Nová

Ves zo 16. apríla 2009 a tiež na rozsudok Krajského súdu v Košiciach z 24. júna 2010.

Uviedol, že sťažovateľ podal proti rozsudku odvolacieho súdu dovolanie, ktorým žiadal

tento rozsudok zrušiť. S poukazom na § 103, § 104 ods. 2 a na druhú vetu § 241 ods. 1

(ďalej len „OSP“) najvyšší súd skúmal splnenie podmienok

dovolacieho konania – osobitne podmienky povinného kvalifikovaného zastúpenia

dovolateľa v dovolacom konaní – pričom uviedol:

„Nedostatok podmienky povinného zastúpenia dovolateľa v dovolacom konaní

je možné odstrániť tým, že si dovolateľ zvolí kvalifikovaného zástupcu a k dovolaniu pripojí

jeho plnomocenstvo. Ak tak neurobí, a to ani na výzvu súdu, súd dovolacie konanie zastaví.

V danom prípade Najvyšší súd Slovenskej republiky v rámci skúmania podmienok

dovolacieho konania z údajov zverejnených na internetovej stránke www.sak.sk zistil,

že právny zástupca žalobcu , ktorý zastupoval žalobcu

v dovolacom konaní už nie je vedený v zozname advokátov. Následne telefonickým dopytom

na Slovenskú advokátsku komoru zistil, že bol z tohto zoznamu

vyčiarknutý vo februári 2012, a to z dôvodu úmrtia. Vzhľadom na to, že podmienka

povinného právneho zastúpenia dovolateľa v zmysle druhá veta musí

byť splnená v priebehu celého dovolacieho konania, Najvyšší súd Slovenskej republiky

22. novembra 2012 vyzval žalobcu, aby v lehote 10 dní dovolaciemu súdu predložil buď

nové plnomocenstvo udelené advokátovi na zastupovanie v dovolacom konaní alebo

poverenie pre svojho zamestnanca (člena) s právnickým vzdelaním spolu s doloženým

príslušným dokladom, ktorý bude za neho v tomto konaní konať s poučením, že v prípade,

že spomínaný nedostatok nebude v stanovenej lehote odstránený, dovolací súd konanie

o dovolaní zastaví ( v spojení s ). Žalobkyňa napriek

výzve ktorú prevzala dňa 27. 11. 2012 nezaložila do spisu plnú moc udelenú advokátovi

na jej zastupovanie v dovolacom konaní ani obsahom spisu nie je doložené udelenie

poverenia pre svojho zamestnanca pre dovolacie konanie.

V dôsledku nerešpektovania výzvy súdu zostal nedostatok vyššie uvedenej osobitnej

podmienky dovolacieho konania neodstránený. Najvyšší súd Slovenskej republiky

so zreteľom na to dovolacie konanie zastavil ( v spojení s

a ). Vzhľadom na výsledok dovolacieho konania nezaoberal sa otázkou

procesnej prípustnosti dovolania (ani vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia

odvolacieho súdu).“

Podľa druhej vety dovolateľ musí byť zastúpený advokátom,

pokiaľ nemá právnické vzdelanie buď sám, alebo jeho zamestnanec (člen), ktorý za neho

koná.

Podľa kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené

podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).

Podľa ak ide o nedostatok podmienky konania, ktorý možno

odstrániť, súd urobí pre to vhodné opatrenia. Pritom spravidla môže pokračovať v konaní,

ale nesmie vydať rozhodnutie, ktorým sa konanie končí. Ak sa nepodarí nedostatok

podmienky konania odstrániť, konanie zastaví.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že najvyšší súd porušil jeho základné právo podľa

a právo podľa dohovoru tým, že zastavil konanie o dovolaní

pre nesplnenie podmienky povinného kvalifikovaného zastúpenia podľa druhej vety § 241

ods. 1 . Sťažovateľ tvrdí, že na výzvu najvyššieho súdu reagoval včas a nedostatok

podmienky kvalifikovaného zastúpenia v konaní o dovolaní odstránil tým, že najvyššiemu

súdu zaslal splnomocnenie, ktorým splnomocnil advokáta

na zastupovanie v konaní o dovolaní. Najvyšší súd tieto skutočnosti nezohľadnil, preto

sú jeho právne závery o nesplnení predmetnej podmienky konania arbitrárne, a teda ústavne

neudržateľné.

10

Sťažovateľ k sťažnosti priložil nasledujúce listinné dôkazy, ktorými preukazuje svoje

tvrdenie o predložení plnej moci na zastupovanie v konaní o dovolaní advokátom:

1. Podanie z 30. novembra 2012 adresované najvyššiemu súdu označené ako

„Vec: Odpoveď na výzvu zo dňa 20. 11. 2012 – zaslanie plnomocenstva.“, v ktorom

uviedol:

„V prílohe ctenému Najvyššiemu súdu SLOVENSKEJ REPUBLIKY, prostredníctvom

novozvoleného právneho zástupcu zasielam plnomocenstvo do vyššie citovaného

dovolacieho konania sp. zn.: .“ Predmetné podanie bolo podpísané

advokátom , ktorý je v podaní označený ako právny zástupca

sťažovateľa. Prílohou tohto podania má byť „Plnomocenstvo z 27. 11. 2012“.

2. „Plnomocenstvo na poskytovanie právnych služieb“ z 27. novembra 2012, ktorým

sťažovateľ udelil plnú moc advokátovi na „zastupovanie pred

všeobecným súdom v konaní vedenom pod sp. zn.: na Najvyššom súde

Slovenskej republiky proti , o zaplatenie 12.447,72 €

s prísl. a o vzájomnom návrhu žalovanej na zaplatenie 22.790,82 € s prísl.“.

3. Podací lístok, ktorý má časť „Odosielateľ“ opatrenú odtlačkom pečiatky

„ advokát “, časť

„Adresát“ podacieho lístka je vyplnená rukou s textom: „NS SR Župné nám. 13 814 90

Bratislava“. Podacie číslo zásielky týkajúcej sa tohto podacieho lístka je RR894013682SK

a podľa odtlačku pečiatky v časti „Prijal“ túto zásielku prijala na prepravu

Pošta „Michalovce 1 30. 11. 2012“. Časť „Reklamácia Číslo“ je rukou vyplnená

s uvedením „R-004019-13-00032“, v časti „Reklamácia Prijal“ je odtlačok pečiatky Pošty

Michalovce zrejme s dátumom 4. február 2013 a nečitateľný podpis.

4. bol adresovaný prípis Slovenskej pošty, a. s.,

z 5. februára 2013 označený ako „Vec: Výsledok reklamačného konania“, v ktorom táto

uviedla:

„Dovoľujeme si Vám oznámiť, že Slovenská pošta, a. s. posúdila reklamáciu podanú

na pošte Michalovce 1 pod č. R-004019-13-00032 zo dňa 04. 02. 2013 ako neopodstatnenú.

... V rámci reklamačného konania bolo zistené: Zásielka bola dodaná 04. 12. 2012,

prevzal splnomocnenec PS5844/10.“

Ústavný súd považuje za potrebné najprv uviesť, že samotná otázka, či sťažovateľ

odstránil nedostatok podmienky kvalifikovaného zastúpenia v konaní o dovolaní doručením

splnomocnenia udeleného advokátovi v súlade s výzvou najvyššieho súdu, je skutková

otázka, ktorej preskúmavanie ústavným súdom je vo všeobecnosti limitované jeho

ústavným postavením.

Ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre už uviedol, že v konaní o sťažnosti podľa

v zásade nie je skutkovým súdom, ktorý by vykonával dokazovanie

na zistenie skutkového stavu, ktorým by mohol či mal odhaľovať pravdivosť skutkových

tvrdení (, ). Ústavný súd v tejto súvislosti tiež uvádza,

že aj podľa rozhodovacej činnosti Komisie pre ľudské práva (sťažnosť č. 6172/73, X. v.

United Kingdom, sťažnosť č. 10000/83, H v. United Kingdom) sa pod spravodlivým

súdnym procesom na účely čl. 6 dohovoru v žiadnom prípade nechápe právo účastníka

súdneho konania na preskúmanie toho, akým spôsobom vnútroštátny súd hodnotil právne

a faktické okolnosti konkrétneho prípadu. Uvedené platí v zásade aj pre prípad zisťovania,

či boli splnené podmienky konania o dovolaní – osobitne podmienky kvalifikovaného

zastúpenia dovolateľa v konaní o dovolaní.

Z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že konanie o dovolaní

sťažovateľa zastavil z dôvodu nesplnenia podmienky jeho kvalifikovaného zastúpenia

v dovolacom konaní. Najvyšší súd uviedol, že sťažovateľa na splnenie tejto podmienky

konania vyzval a poučil ho o následkoch neodstránenia tohto nedostatku. Najvyšší súd

následne uviedol, že sťažovateľ nedoložil do spisu splnomocnenie udelené advokátovi a ani

poverenie pre svojho zamestnanca. Takto dospel k záveru, že sťažovateľ nerešpektoval jeho

výzvu, neodstránil nedostatok podmienky konania, preto konanie o dovolaní zastavil.

12

Vo svojom vyjadrení z 8. apríla 2015 predsedníčka najvyššieho súdu poukazuje

na listinné dôkazy, ktoré predložil sťažovateľ k sťažnosti, osobitne sa však s nimi nijako

nevysporiadala. V závere svojho vyjadrenia len uviedla, že skutočnosť, že sťažovateľ

„v čase rozhodovania dovolacieho súdu nebol zastúpený advokátom bola evidentná“.

Vychádzajúc z uvedených skutočností a s prihliadnutím na to, že ústavný súd

v konaní o sťažnosti podľa zásadne nie je súdom skutkovým, ústavný

súd dospel k záveru, že skutočnosti, ktoré uvádza sťažovateľ vo svojej sťažnosti, a dôkazy,

ktoré predložil na podporu svojho tvrdenia o doručení splnomocnenia udeleného advokátovi

v súlade s výzvou najvyššieho súdu, spochybňujú právny záver najvyššieho súdu

v napadnutom uznesení zo 14. januára 2013, že sťažovateľ nerešpektoval výzvu najvyššieho

súdu a neodstránil nedostatok podmienky kvalifikovaného zastúpenia v konaní o dovolaní.

Skutočnosti uvádzané sťažovateľom smerujú k tomu, že najvyšší súd sa dopustil

pri posudzovaní splnenia podmienky kvalifikovaného zastúpenia sťažovateľa v konaní

o dovolaní takého procesného pochybenia, ktoré mohlo zbaviť sťažovateľa prístupu k súdu,

pričom v konkrétnych okolnostiach posudzovaného prípadu ide o také závažné pochybenie,

ktoré je z ústavného hľadiska neakceptovateľné a neudržateľné. Z týchto dôvodov je

zároveň potrebné považovať záver najvyššieho súdu, že sťažovateľ nerešpektoval výzvu

najvyššieho súdu a neodstránil nedostatok podmienky kvalifikovaného zastúpenia v konaní

o dovolaní, za nepreskúmateľný a zjavne neodôvodnený, a preto z ústavnoprávneho

hľadiska za ústavne neudržateľný. Ústavný súd preto rozhodol, že najvyšší súd napadnutým

uznesením zo 14. januára 2013 porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

, ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

III.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie... Ústavný súd môže zároveň vec

vrátiť na ďalšie konanie...

Podľa prvej vety ak sa základné právo alebo

sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo

opatrenie zruší.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Podľa ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,

opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal

rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať

a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

Keďže najvyšší súd uznesením sp. zn. zo 14. januára 2013 porušil

označené základné právo sťažovateľa podľa a právo podľa dohovoru, ústavný súd

zrušil toto rozhodnutie a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto

nálezu). Povinnosťou najvyššieho súdu bude riadiť sa právnym názorom ústavného súdu

a vysporiadať sa so skutočnosťami uvedenými v tomto náleze. V okolnostiach

posudzovanej veci bude potrebné, aby sa najvyšší súd vysporiadal s listinnými dôkazmi

sťažovateľa, ktorými preukazuje, že adekvátne reagoval na výzvu najvyššieho súdu

a doručil splnomocnenie udelené advokátovi na jeho zastupovanie v konaní o dovolaní,

a tiež aj s ďalšími relevantnými dôkazmi (napr. evidencia zásielok doručených

najvyššiemu súdu), posúdiť splnenie podmienky kvalifikovaného zastúpenia

sťažovateľa podľa druhej vety a následne opäť rozhodnúť v konaní

o dovolaní.

14

Ústavný súd napokon rozhodol podľa aj

o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym

zastupovaním advokátom (bod 3 výroku tohto nálezu).

Sťažovateľ si uplatnil úhradu trov právneho zastúpenia v sume 331,11 €.

Ústavný súd priznal právnemu zástupcovi sťažovateľa úhradu trov konania v sume

331,11 € v súlade s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to za 2 úkony právnej služby podľa

§ 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky (prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady

s klientom, sťažnosť podľa ). Ústavný súd vychádzal zo základnej

sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby za rok 2013 v sume 130,16 € (1/6

výpočtového základu podľa § 11 ods. 3 vyhlášky) a náhrady hotových výdavkov (režijný

paušál) za každý úkon právnej služby v sume 7,81 € (1/100 výpočtového základu podľa

§ 16 ods. 3 vyhlášky), čo spolu predstavuje sumu 275,94 €. Keďže advokát podľa

priloženého osvedčenia je platcom dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“),

uvedená suma bola zvýšená o DPH vo výške 20 % podľa § 18 ods. 3 vyhlášky

a podľa o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších

predpisov. Následne ústavný súd výslednú sumu 331,13 € upravil v súlade s návrhom

sťažovateľa. Ústavný súd nepriznal sťažovateľovi úhradu trov konania za stanovisko

k vyjadreniu predsedníčky najvyššieho súdu doručené ústavnému súdu 10. júna 2015,

keďže z obsahu tohto podania nevyplývajú žiadne nové skutkové okolnosti alebo nové

právne názory.

Trovy konania je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu

sťažovateľa ( v spojení s ) podľa výroku

rozhodnutia.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. decembra 2015

16