Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 729/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. decembra 2017

v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej

(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpeného

advokátkou Mgr. Silviou Moravčíkovou, Mikulášska 29, Bratislava, vo veci namietaného

porušenia základného práva podľa a práva podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 28. marca 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júla 2017

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“),

ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa (ďalej len „“) a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 28. marca 2017 (ďalej

len „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ je organizáciou kolektívnej správy, ktorá

na základe oprávnenia Ministerstva kultúry Slovenskej republiky č. k. MK-1709/2016-

232/13071 udeleného 14. októbra 2016 „(predtým na základe oprávnenia udeleného

dňa 06. 05. 2010 rozhodnutím č. 1/2007 s doložkou právoplatnosti dňa 18. 06. 2010,

č. k.: MK-1338/2010-70/6167)“ vykonáva kolektívnu správu majetkových práv výkonných

umelcov na území Slovenskej republiky.

Od roku 2013 je sťažovateľ v súdnych sporoch s Rozhlasom a televíziou Slovenska,

(ďalej len „RTVS“), ktorá si prestala plniť svoje zmluvou prevzaté záväzky

a od novembra 2012 neuhrádza výkonným umelcom zastupovaných sťažovateľom žiadne

odmeny za použitie ich umeleckých výkonov v rozhlasovom vysielaní.

Dňa 1. marca 2013 podala RTVS proti sťažovateľovi žalobu o určenie obsahu

zmluvy a vyhlásenie vôle uzavrieť zmluvu. Sťažovateľ uvádza, že RTVS sa svojím

podaním „pokúsila o zneplatnenie Hromadnej licenčnej zmluvy, ktorú so sťažovateľom

uzatvorila dňa 27. 07. 2012 na dobu určitú do 31. 12. 2013“.

Sťažovateľ uvádza, že odhliadnuc od nenáležitých a umelo vykonštruovaných

dôvodov, ktorými RTVS odôvodnila svoju žalobu, ako aj nesplnenia podmienok

vymedzených v o autorskom práve a právach

súvisiacich s autorským právom (autorský zákon) účinného do 31. decembra 2015,

oprávňujúcich na podanie takejto žaloby, RTVS po prvom pojednávaní zmenila petit žaloby

tak, že pôvodný petit obsahujúci návrh hromadnej licenčnej zmluvy nahradila novým

petitom v znení, aby súd sám určil obsah hromadnej licenčnej zmluvy vrátane výšky

primeranej odmeny za použitie spravovaných predmetov ochrany a zároveň uložil

sťažovateľovi povinnosť túto hromadnú licenčnú zmluvu uzavrieť.

Okresný súd Bratislava II (ďalej len „okresný súd“), „ktorý vo veci rozhodoval

ako súd prvej inštancie, s poukazom na skutočnosť, že obsah zmluvy má tvoriť súčasť petitu

žaloby a súd nemôže v zmysle ustálenej judikatúry (napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR,

sp. zn. ) sám určiť obsah zmluvy, ani nahradiť prejav vôle uzavrieť zmluvu

vo vzťahu k neurčitej a nešpecifikovanej zmluve“, rozsudkom č. k. -66

zo 7. mája 2014 žalobu RTVS ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol.

S názorom okresného súdu sa stotožnil aj Krajský súd v Bratislave

(ďalej len „krajský súd“), ktorý rozsudkom č. k. -93 zo 14. apríla 2015 (ďalej

len „rozsudok krajského súdu“) jeho rozhodnutie potvrdil. Tento rozsudok nadobudol

právoplatnosť 25. mája 2015. Proti rozsudku krajského súdu podala RTVS dovolanie.

Zároveň RTVS 1. júla 2015 podala proti sťažovateľovi novú žalobu o určenie obsahu

hromadnej licenčnej zmluvy a vyhlásení vôle uzavrieť zmluvu. Sťažovateľ uvádza,

že keďže predmetnú žalobu podala RTVS až po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty

a bankovú záruku zriadila vo výške nezodpovedajúcej výške odmeny dohodnutej

v poslednej hromadnej licenčnej zmluve, nevzniklo jej zákonné právo na použitie

spravovaných predmetov ochrany. Počnúc 26. májom 2015 používa RTVS vo svojom

rozhlasovom vysielaní umelecké výkony výkonných umelcov zastupovaných sťažovateľom

neoprávnene.

V dôsledku tohto protiprávneho konania RTVS si sťažovateľ žalobou

z 9. decembra 2016 uplatnil právo na vydanie bezdôvodného obohatenia v sume 212 444 €

s príslušenstvom. Dňa 31. januára 2017 vydal okresný súd platobný rozkaz

sp. zn. , proti ktorému RTVS podala odpor.

Dňa 28. marca 2017 najvyšší súd rozhodol o dovolaní RTVS proti rozsudku

krajského súdu tak, že napadnutým uznesením rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu

vrátil na ďalšie konanie. Svoje rozhodnutie najvyšší súd odôvodnil tým, že „v konaní došlo

k procesnej vade podľa , keďže súd nedoručil RTVS vyjadrenie

sťažovateľa k odvolaniu“. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nadobudlo právoplatnosť

4. mája 2017.

Sťažovateľ uvádza, že jediným dôvodom, pre ktorý najvyšší súd zrušil rozsudok

krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie, bolo nedoručenie vyjadrenia sťažovateľa

k odvolaniu RTVS okresným súdom, i keď RTVS na túto skutočnosť vo svojom dovolaní

ani nepoukázala. V odôvodnení svojho rozhodnutia mal najvyšší súd konštatovať,

že „dovolací súd je povinný na vady konania, uvedené v prihliadať

bez ohľadu na to, či si ich dovolateľ uplatnil alebo nie a opomenutím doručenia vyjadrenia

došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a tým k odňatiu mu možnosti konať pred

súdom“.

Sťažovateľ zastáva názor, že „dané konanie začaté na základe žaloby RTVS je priam

učebnicovým príkladom pre špecifické okolnosti a osobitý prístup. Keďže RTVS

sa domáhala rozhodnutia žalobným petitom, ktorý bol v rozpore s Autorským zákonom,

nakoľko neobsahoval žiadnu z podstatných náležitostí hromadnej licenčnej zmluvy,

resp. žiadny návrh zmluvy, odvolací súd nemohol rozhodnúť inak, len tak, že rozsudok súdu

prvej inštancie zamietajúci žalobu RTVS potvrdil.

Na rozhodnutie odvolacieho súdu nemohlo mať vplyv vyjadrenie žiadnej

z procesných strán. Absencia znenia navrhovanej zmluvy v petite žaloby je zásadným

a vážnym nedostatkom, v dôsledku ktorého súd musí žalobu vždy, za každých okolnosti,

zamietnuť. Súd nemôže sám určiť obsah zmluvy.“.

Podľa názoru sťažovateľa mal najvyšší súd „pri rozhodovaní o dovolaní RTVS

voči rozsudku odvolacieho súdu prihliadnuť aj na skutočnosť, že žaloba nemala byť

zo strany RTVS vôbec podaná. RTVS nesplnila ani jednu z podmienok, ktoré Autorský zákon

platný v čase podania žaloby RTVS s právom domáhať sa určenia obsahu zmluvy výslovne

spája. Zo strany RTVS išlo len o čistú špekuláciu, úmyselne navodiť stav, aby nemusela

platiť výkonným umelcom zastupovaným sťažovateľom zmluvne dohodnuté odmeny...

Súdne konanie, ktoré poskytuje právnu ochranu evidentnému zneužívaniu práva,

nie je možné považovať za spravodlivý súdny proces, na ktorý má sťažovateľ právo.“.

Sťažovateľ je presvedčený, že zrušením právoplatného rozhodnutia krajského súdu

a vrátením mu veci na ďalšie konanie vznikli v konaní zbytočné prieťahy, keďže krajský

súd ani po doručení vyjadrenia sťažovateľa RTVS a jej stanoviska k vyjadreniu sťažovateľa

nemôže vo veci rozhodnúť inak, než tak, že žalobu opätovne zamietne. V dôsledku tohto

nesprávneho kroku najvyššieho súdu sa súčasne oddialila možnosť sťažovateľa uplatniť

si nárok na určenie odmeny za obdobie trvania zákonnej licencie na použitie predmetov

ochrany, t. j. za obdobie od podania žaloby o určenie obsahu zmluvy až do právoplatnosti

rozhodnutia vo veci samej. Zrušením právoplatného rozhodnutia sa tiež podľa jeho názoru

zlegalizovalo neoprávnené použitie predmetov ochrany zo strany RTVS, za ktoré

si sťažovateľ uplatnil nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia.

Z uvedeného je podľa názoru sťažovateľa zrejmé, že napadnutým uznesením

najvyššieho súdu došlo k porušeniu jeho práva „na súdnu a inú právnu ochranu

zakotveného v siedmom oddiele , a to konkrétne práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa článku 48 ods. 2 Slovenskej

republiky, ako aj práva na spravodlivý proces v zmysle Dohovoru“. Najvyšší súd

„v namietanom súdnom rozhodnutí nezabezpečil v zákonom požadovanej kvalite procesné

záruky ochrany základného práva na súdnu ochranu a základného práva na spravodlivé

súdne konanie, najmä princíp právnej istoty, princíp nestrannosti a objektivity postupu

konajúceho súdu“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto

nálezom:

„1. Právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a základné ústavné právo na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa SR

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo dňa 28. 03. 2017 porušené boli.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

28. 03. 2017 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie

konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť

konania (podľa záverečného vyčíslenia), a to na účet Mgr. Silvii

Moravčíkovej, advokátke, Mikulášska 29, 811 01 Bratislava, do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2

.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto

možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ,

, ).

Predmetom predbežného prerokovania bolo sťažovateľom namietané porušenie jeho

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením

najvyššieho súdu.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

1. K namietanému porušeniu práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu

Porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

napadnutým uznesením najvyššieho súdu sťažovateľ odôvodňuje v podstate len svojím

nesúhlasom s týmto rozhodnutím, ktorým najvyšší súd zrušil rozsudok krajského súdu a vec

mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu nedoručenia vyjadrenia sťažovateľa k odvolaniu

RTVS, a to aj napriek tomu, že RTVS na túto skutočnosť v dovolaní nepoukázala.

Podľa jeho názoru na rozhodnutie krajského súdu „nemohlo mať vplyv vyjadrenie žiadnej

z procesných strán“. Zastáva preto názor, že najvyšší súd napadnutým uznesením

„nezabezpečil v zákonom požadovanej kvalite procesné záruky ochrany základného práva

na súdnu ochranu a základného práva na spravodlivé súdne konanie, najmä princíp právnej

istoty, princíp nestrannosti a objektivity postupu konajúceho súdu“.

Ústavný súd v prvom rade poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej vo veciach,

ktoré patria do právomoci všeobecných súdov, nie je alternatívnou ani mimoriadnou

opravnou inštitúciou (, , ). Ústavný súd

nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym

orgánom ochrany ústavnosti. Kompetencie ústavného súdu preto nenahrádzajú postupy

a rozhodnutia všeobecných súdov a nepoužívajú sa ani na skúmanie namietanej vecnej

nesprávnosti. Kritériom na rozhodovanie ústavného súdu musí byť najmä intenzita, akou

malo byť zasiahnuté do alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených

základných práv a slobôd a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach daného prípadu

ide o zásah, ktorý zjavne viedol k porušeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd

().

Ústavný súd v zásade nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a aplikácii právnych predpisov v konkrétnom

prípade viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými

súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového

stavu všeobecný súd vyvodil (, , ). Skutkové

alebo právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,

a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (, ,

).

Najvyšší súd napadnutým uznesením zrušil rozsudok krajského súdu a vec mu vrátil

na ďalšie konanie. V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd uviedol: «... Vzhľadom

k tomu, že dovolanie žalobkyne bolo podané pred 1. júlom 2016, t. j. za účinnosti zákona

č. v znení neskorších predpisov, dovolací súd

postupoval v zmysle ustanovenia , podľa ktorého právne účinky úkonov,

ktoré nastali v konaní predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú

zachované, a prípustnosť podaného dovolania posudzoval v zmysle § 236, § 237 ods. 1

a

Podľa bolo dovolaním možné napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu iba vtedy, pokiaľ to zákon pripúšťal ( ).

Dovolanie bolo prípustné proti každému rozhodnutiu, ak v konaní došlo k najzávažnejším

procesným vadám uvedeným v Prípustnosť dovolania proti rozsudku

upravoval Keďže dovolaním napadnutý potvrdzujúci rozsudok odvolacieho

súdu nemožno podriadiť pod žiadny dôvod prípustnosti dovolania v zmysle ,

je zrejmé, že dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu v predmetnej veci podľa tohto

ustanovenia nie je prípustné.

... Predmetné dovolanie by bolo prípustné, iba ak v konaní došlo k procesným vadám

uvedeným v Žalobkyňa procesné vady konania v zmysle

písm. a/ až e/ a g/ netvrdila a ich existencia ani nevyšla v dovolacom konaní najavo.

... S prihliadnutím na obsah dovolania najvyšší súd osobitne skúmal, či postupom

(rozhodnutím) odvolacieho súdu nedošlo k odňatiu možnosti žalobkyne konať pred súdom

( ).

... Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie procesne nesprávny postup súdu,

ktorý má za následok znemožnenie realizácie tých procesných oprávnení účastníka konania,

ktoré mu priznáva . O procesnú vadu v zmysle

písm. f/ ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom,

prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal

účastníkovi konania jeho procesné práva...

... Európsky súd pre ľudské práva vydal 13. januára 2015 rozsudok vo veci

Trančíková proti Slovenskej republike, v ktorom sa zaoberal aj opodstatnenosťou námietky

o nemožnosti vyjadriť sa k vyjadreniu protistrany v rámci odvolacieho konania. V tomto

rozsudku dospel Európsky súd pre ľudské práva k názoru, že aj keď vyjadrenie k odvolaniu

neobsahuje žiadne nové skutočnosti alebo argumenty, ku ktorým by sa procesná strana

už nebola vyjadrila v predchádzajúcom priebehu konania, a prípadne ide o vyjadrenie

nemajúce vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu, musí byť druhému účastníkovi daná

možnosť oboznámiť sa s ním, ak bolo formulované ako právna a skutková argumentácia.

... V rozsudku sa doslovne uvádza, že „požiadavka, aby účastníci súdneho konania

mali možnosť dozvedieť sa o všetkých predložených dôkazoch alebo vyjadreniach podaných

v ich veci a vyjadriť sa k nim, sa vzťahuje na odvolacie konanie rovnako

ako na prvostupňové konanie, a to napriek skutočnosti, že odvolanie nemusí vyvolať žiadnu

novú argumentáciu“. Pokiaľ súd takúto možnosť druhej procesnej strane nevytvorí,

dochádza k porušeniu práva na spravodlivé konanie, ktoré je zaručené článkom 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

... Na vady konania, ktoré sú uvedené v , je dovolací súd povinný

prihliadať bez ohľadu na to, či ich dovolateľ uplatnil alebo neuplatnil (viď § 242 ods. 1

).

... Vychádzajúc z uvedeného bolo v preskúmavanej veci potrebné zohľadniť,

že k odvolaniu žalobkyne z 30. júla 2014 (č. l. 70 spisu) sa písomne vyjadril žalovaný

podaním doručeným súdu prvej inštancie 3. septembra 2014 (č. l. 85 spisu), žalobkyňa ale

nemala možnosť dozvedieť sa o tomto vyjadrení a prípadne sa k nemu aj vyjadriť, lebo súd

jej toto vyjadrenie žalovaného nedoručil. Opomenutím doručenia vyjadrenia žalovaného

došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a tým k odňatiu mu možnosti konať pred súdom v zmysle

ustanovenia

... Uvedená skutočnosť, že došlo v konaní k procesnej vade podľa § 237 ods. 1

písm. f/ je okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vždy

zrušiť, pretože rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závažnou procesnou vadou

nemôže byť považované za správne. Najvyšší súd preto rozsudok krajského súdu v celom

rozsahu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (, ).

... Dovolací súd považuje za potrebné uviesť, že právo účastníkov konania

na doručenie procesných podaní ostatných účastníkov treba považovať za súčasť práva

na spravodlivý proces. Nedoručenie odvolania alebo vyjadrenia účastníka konania

druhému účastníkovi konania vytvára stav nerovnosti účastníkov v konaní pred súdom,

čo je v rozpore s princípom kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní, ako súčastí práva

na spravodlivý proces (mutatis mutandis , , ).“

Ako z už citovaného odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva,

najvyšší súd sa v napadnutom uznesení vysporiadal s existenciou dovolacích dôvodov podľa

účinného do 30. júna 2016 (ďalej len „OSP“) s tým,

že osobitne skúmal existenciu dovolacieho dôvodu podľa

aj napriek tomu, že RTVS vo svojom dovolaní na tento dovolací dôvod výslovne

nepoukazovala. Ústavný súd v tejto súvislosti považuje za nevyhnutné uviesť, že dovolací

súd existenciu dovolacích dôvodov podľa skúma vždy, t. j. aj v prípade,

ak ich dovolateľ neuplatnil v dovolaní, v tomto smere teda najvyšší súd nie je viazaný

rozsahom a dôvodmi dovolania ( ). Najvyšší súd ako dovolací súd teda

pri skúmaní existencie dovolacích dôvodov podľa uplatňuje plnú

jurisdikciu, nie je viazaný petitom dovolania a konkrétnou argumentáciou účastníkov

konania. Je potrebné prihliadnuť aj na to, že kvalita odôvodnenia súdneho rozhodnutia

je daná zákonnými kritériami ( ) a taktiež konkrétny obsah dovolacieho

dôvodu podľa bol vymedzený početnou judikatúrou najvyššieho

súdu a podporne aj judikatúrou ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva

(ďalej len „ESĽP“). Z tohto pohľadu možno preto konštatovať, že dovolacia argumentácia

RTVS a ani prípadná argumentácia sťažovateľa v ich vyjadrení nepredstavovala

pre najvyšší súd záväzné vymedzenie predmetu dovolacieho konania.

V súvislosti s námietkou sťažovateľa, že nedoručenie vyjadrenia sťažovateľa

k odvolaniu RTVS nebol dôvod na to, aby najvyšší súd rušil rozsudok krajského súdu a vec

mu vracal na ďalšie konanie, ústavný súd uvádza, že táto námietka sťažovateľa je zjavne

neopodstatnená. Ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej vo viacerých

prípadoch dospel k záveru, že nedoručenie vyjadrenia účastníka konania druhému

účastníkovi konania vytvára stav nerovnosti účastníkov v konaní pred súdom,

čo je v rozpore s princípom kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní ako súčasti práva

na spravodlivý proces (m. m. , , , )

a možno ho kvalifikovať ako odňatie možnosti konať pred súdom ().

Aj ESĽP vo svojej judikatúre uvádza, že „princíp rovnosti zbraní – jeden z prvkov

širšieho konceptu spravodlivého procesu – vyžaduje, aby každej strane bola poskytnutá

primeraná možnosť predniesť svoju záležitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú

do podstatne nevýhodnejšej pozície vis – á – vis proti jej protistrane...“ (rozsudok vo veci

Niederöst-Huber proti Švajčiarsku z 18. 2. 1997, bod 23). Európsky súd pre ľudské práva

ďalej uviedol, že „koncept spravodlivého procesu v sebe v podstate implikuje právo

procesných strán zoznámiť sa so všetkými predloženými dôkazmi a doručenými

pripomienkami a vyjadriť sa k nim...“ (Nideröst-Huber proti Švajčiarsku, bod 24).

Ústavný súd pripúšťa, že v niektorých prípadoch vychádzal aj z názoru, že odňatie

možnosti konať pred súdom nemusí samo osebe bezvýnimočne zakladať skutočnosť,

že odvolateľovi nebolo predložené vyjadrenie druhej procesnej strany k jeho odvolaniu

(), obdobne aj ESĽP v niektorých prípadoch v minulosti dospel k záveru,

že neposkytnutie písomného vyjadrenia alebo dokumentov v konaní a nemožnosť

sťažovateľa sa k nim vyjadriť nepredstavovalo porušenie práva na spravodlivý proces,

na druhej strane však ústavný súd zastáva názor, že aj v prípade, že by šlo o takýto prípad

a vo veci konajúci súd by napriek tomu zrušil preskúmavané rozhodnutie súdu, uvedené

pochybenie nedosahuje takú intenzitu, aby ho bolo možné kvalifikovať ako porušenie práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na svoju judikatúru, v ktorej konštatoval,

že postup súdneho orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi

predpismi konania v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať

za porušenie základného práva podľa alebo práva podľa

dohovoru (, ).

Ústavný súd v súvislosti so zrušením rozsudku krajského súdu sp. zn.

zo 14. apríla 2015 a vrátením mu veci na ďalšie konanie napadnutým uznesením

najvyššieho súdu procesnej povahy poukazuje na to, že vzhľadom na to, že napadnuté

uznesenie najvyššieho súdu, ktorým pre procesnú vadu v konaní krajského súdu vedenom

pod sp. zn. „vrátilo vec“ do štádia odvolacieho konania, t. j. konanie pred

všeobecnými súdmi nie je právoplatne skončené, a teda sťažovateľ ešte stále má na ochranu

svojich práv k dispozícii právne prostriedky v rámci všeobecných súdov a až následne

po právoplatnom skončení veci pred ústavným súdom.

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd nezistil žiadne také skutočnosti, ktoré

by naznačovali možnosť porušenia práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu. Skutočnosť,

že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe

viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie

ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným.

Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa v časti, v ktorej namieta porušenie svojho

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením

najvyššieho súdu, odmietol podľa z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

2. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva na prejednanie

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením

najvyššieho súdu

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ porušenie jeho základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa napadnutým

uznesením najvyššieho súdu odôvodňuje tým, že keďže najvyšší súd zrušil rozsudok

krajského súdu ako súdu odvolacieho a vec mu vrátil na ďalšie konanie, spôsobil

tak zbytočné prieťahy v prejednávanej veci, pretože krajský súd podľa jeho názoru nemôže

v predmetnej veci vydať žiadne iné rozhodnutie ako také, ktorým opäť potvrdí rozhodnutie

súdu prvého stupňa, a zároveň najvyšší súd svojím rozhodnutím oddialil možnosť

sťažovateľa „uplatniť si nárok na určenie odmeny za obdobie trvania zákonnej licencie

na použitie predmetov ochrany...“.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru, ktorej

súčasťou je aj právny názor, podľa ktorého k porušeniu základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov nemôže dôjsť samotným rozhodnutím konkrétneho orgánu

verejnej moci, ale len jeho postupom (nečinnosťou, nesprávnym, resp. neefektívnym

postupom a podobne). Z uvedeného vyplýva, že v prípadoch, ak sťažovateľ namieta

porušenie tohto práva konkrétnym rozhodnutím všeobecného súdu, nie jeho postupom,

ústavný súd takú sťažnosť odmietne z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (obdobne

napr. , , , , ).

V nadväznosti na uvedené preto ústavný súd konštatuje, že k porušeniu základného

práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

by mohlo dôjsť iba v dôsledku nečinnosti alebo neefektívnej činnosti najvyššieho

súdu. Samotným uznesením najvyššieho súdu však označené právo sťažovateľa byť

porušené nemohlo, a preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol, bolo bez právneho významu

zaoberať sa jeho ďalšími požiadavkami obsiahnutými v petite sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. decembra 2017