Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 729/2017
PDF · 263.38 KB
No categories available
II. ÚS 729/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. decembra 2017
v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej
(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpeného
advokátkou Mgr. Silviou Moravčíkovou, Mikulášska 29, Bratislava, vo veci namietaného
porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Cdo 502/2015 z 28. marca 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júla 2017
doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“),
ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 7 Cdo 502/2015 z 28. marca 2017 (ďalej
len „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ je organizáciou kolektívnej správy, ktorá
na základe oprávnenia Ministerstva kultúry Slovenskej republiky č. k. MK-1709/2016-
232/13071 udeleného 14. októbra 2016 „(predtým na základe oprávnenia udeleného
dňa 06. 05. 2010 rozhodnutím č. 1/2007 s doložkou právoplatnosti dňa 18. 06. 2010,
č. k.: MK-1338/2010-70/6167)“ vykonáva kolektívnu správu majetkových práv výkonných
umelcov na území Slovenskej republiky.
Od roku 2013 je sťažovateľ v súdnych sporoch s Rozhlasom a televíziou Slovenska,
(ďalej len „RTVS“), ktorá si prestala plniť svoje zmluvou prevzaté záväzky
a od novembra 2012 neuhrádza výkonným umelcom zastupovaných sťažovateľom žiadne
odmeny za použitie ich umeleckých výkonov v rozhlasovom vysielaní.
Dňa 1. marca 2013 podala RTVS proti sťažovateľovi žalobu o určenie obsahu
zmluvy a vyhlásenie vôle uzavrieť zmluvu. Sťažovateľ uvádza, že RTVS sa svojím
podaním „pokúsila o zneplatnenie Hromadnej licenčnej zmluvy, ktorú so sťažovateľom
uzatvorila dňa 27. 07. 2012 na dobu určitú do 31. 12. 2013“.
Sťažovateľ uvádza, že odhliadnuc od nenáležitých a umelo vykonštruovaných
dôvodov, ktorými RTVS odôvodnila svoju žalobu, ako aj nesplnenia podmienok
vymedzených v § 82 ods. 1 zákona č. 618/2003 Z. z. o autorskom práve a právach
súvisiacich s autorským právom (autorský zákon) účinného do 31. decembra 2015,
oprávňujúcich na podanie takejto žaloby, RTVS po prvom pojednávaní zmenila petit žaloby
tak, že pôvodný petit obsahujúci návrh hromadnej licenčnej zmluvy nahradila novým
petitom v znení, aby súd sám určil obsah hromadnej licenčnej zmluvy vrátane výšky
primeranej odmeny za použitie spravovaných predmetov ochrany a zároveň uložil
sťažovateľovi povinnosť túto hromadnú licenčnú zmluvu uzavrieť.
Okresný súd Bratislava II (ďalej len „okresný súd“), „ktorý vo veci rozhodoval
ako súd prvej inštancie, s poukazom na skutočnosť, že obsah zmluvy má tvoriť súčasť petitu
žaloby a súd nemôže v zmysle ustálenej judikatúry (napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR,
sp. zn. 1 Cdo 109/2004) sám určiť obsah zmluvy, ani nahradiť prejav vôle uzavrieť zmluvu
vo vzťahu k neurčitej a nešpecifikovanej zmluve“, rozsudkom č. k. 16 C 69/2013-66
zo 7. mája 2014 žalobu RTVS ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol.
S názorom okresného súdu sa stotožnil aj Krajský súd v Bratislave
(ďalej len „krajský súd“), ktorý rozsudkom č. k. 8 Co 612/2014-93 zo 14. apríla 2015 (ďalej
len „rozsudok krajského súdu“) jeho rozhodnutie potvrdil. Tento rozsudok nadobudol
právoplatnosť 25. mája 2015. Proti rozsudku krajského súdu podala RTVS dovolanie.
Zároveň RTVS 1. júla 2015 podala proti sťažovateľovi novú žalobu o určenie obsahu
hromadnej licenčnej zmluvy a vyhlásení vôle uzavrieť zmluvu. Sťažovateľ uvádza,
že keďže predmetnú žalobu podala RTVS až po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty
a bankovú záruku zriadila vo výške nezodpovedajúcej výške odmeny dohodnutej
v poslednej hromadnej licenčnej zmluve, nevzniklo jej zákonné právo na použitie
spravovaných predmetov ochrany. Počnúc 26. májom 2015 používa RTVS vo svojom
rozhlasovom vysielaní umelecké výkony výkonných umelcov zastupovaných sťažovateľom
neoprávnene.
V dôsledku tohto protiprávneho konania RTVS si sťažovateľ žalobou
z 9. decembra 2016 uplatnil právo na vydanie bezdôvodného obohatenia v sume 212 444 €
s príslušenstvom. Dňa 31. januára 2017 vydal okresný súd platobný rozkaz
sp. zn. 18 Ca 6/2016, proti ktorému RTVS podala odpor.
Dňa 28. marca 2017 najvyšší súd rozhodol o dovolaní RTVS proti rozsudku
krajského súdu tak, že napadnutým uznesením rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu
vrátil na ďalšie konanie. Svoje rozhodnutie najvyšší súd odôvodnil tým, že „v konaní došlo
k procesnej vade podľa § 237 ods. 1 písm. f/ OSP, keďže súd nedoručil RTVS vyjadrenie
sťažovateľa k odvolaniu“. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nadobudlo právoplatnosť
4. mája 2017.
Sťažovateľ uvádza, že jediným dôvodom, pre ktorý najvyšší súd zrušil rozsudok
krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie, bolo nedoručenie vyjadrenia sťažovateľa
k odvolaniu RTVS okresným súdom, i keď RTVS na túto skutočnosť vo svojom dovolaní
ani nepoukázala. V odôvodnení svojho rozhodnutia mal najvyšší súd konštatovať,
že „dovolací súd je povinný na vady konania, uvedené v § 237 ods. 1 OSP prihliadať
bez ohľadu na to, či si ich dovolateľ uplatnil alebo nie a opomenutím doručenia vyjadrenia
došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a tým k odňatiu mu možnosti konať pred
súdom“.
Sťažovateľ zastáva názor, že „dané konanie začaté na základe žaloby RTVS je priam
učebnicovým príkladom pre špecifické okolnosti a osobitý prístup. Keďže RTVS
sa domáhala rozhodnutia žalobným petitom, ktorý bol v rozpore s Autorským zákonom,
nakoľko neobsahoval žiadnu z podstatných náležitostí hromadnej licenčnej zmluvy,
resp. žiadny návrh zmluvy, odvolací súd nemohol rozhodnúť inak, len tak, že rozsudok súdu
prvej inštancie zamietajúci žalobu RTVS potvrdil.
Na rozhodnutie odvolacieho súdu nemohlo mať vplyv vyjadrenie žiadnej
z procesných strán. Absencia znenia navrhovanej zmluvy v petite žaloby je zásadným
a vážnym nedostatkom, v dôsledku ktorého súd musí žalobu vždy, za každých okolnosti,
zamietnuť. Súd nemôže sám určiť obsah zmluvy.“.
Podľa názoru sťažovateľa mal najvyšší súd „pri rozhodovaní o dovolaní RTVS
voči rozsudku odvolacieho súdu prihliadnuť aj na skutočnosť, že žaloba nemala byť
zo strany RTVS vôbec podaná. RTVS nesplnila ani jednu z podmienok, ktoré Autorský zákon
platný v čase podania žaloby RTVS s právom domáhať sa určenia obsahu zmluvy výslovne
spája. Zo strany RTVS išlo len o čistú špekuláciu, úmyselne navodiť stav, aby nemusela
platiť výkonným umelcom zastupovaným sťažovateľom zmluvne dohodnuté odmeny...
Súdne konanie, ktoré poskytuje právnu ochranu evidentnému zneužívaniu práva,
nie je možné považovať za spravodlivý súdny proces, na ktorý má sťažovateľ právo.“.
Sťažovateľ je presvedčený, že zrušením právoplatného rozhodnutia krajského súdu
a vrátením mu veci na ďalšie konanie vznikli v konaní zbytočné prieťahy, keďže krajský
súd ani po doručení vyjadrenia sťažovateľa RTVS a jej stanoviska k vyjadreniu sťažovateľa
nemôže vo veci rozhodnúť inak, než tak, že žalobu opätovne zamietne. V dôsledku tohto
nesprávneho kroku najvyššieho súdu sa súčasne oddialila možnosť sťažovateľa uplatniť
si nárok na určenie odmeny za obdobie trvania zákonnej licencie na použitie predmetov
ochrany, t. j. za obdobie od podania žaloby o určenie obsahu zmluvy až do právoplatnosti
rozhodnutia vo veci samej. Zrušením právoplatného rozhodnutia sa tiež podľa jeho názoru
zlegalizovalo neoprávnené použitie predmetov ochrany zo strany RTVS, za ktoré
si sťažovateľ uplatnil nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia.
Z uvedeného je podľa názoru sťažovateľa zrejmé, že napadnutým uznesením
najvyššieho súdu došlo k porušeniu jeho práva „na súdnu a inú právnu ochranu
zakotveného v siedmom oddiele Ústavy Slovenskej republiky, a to konkrétne práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky, ako aj práva na spravodlivý proces v zmysle Dohovoru“. Najvyšší súd
„v namietanom súdnom rozhodnutí nezabezpečil v zákonom požadovanej kvalite procesné
záruky ochrany základného práva na súdnu ochranu a základného práva na spravodlivé
súdne konanie, najmä princíp právnej istoty, princíp nestrannosti a objektivity postupu
konajúceho súdu“.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto
nálezom:
„1. Právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a základné ústavné právo na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Cdo 502/2015
zo dňa 28. 03. 2017 porušené boli.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Cdo 502/2015 zo dňa
28. 03. 2017 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie
konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť
konania (podľa záverečného vyčíslenia), a to na účet Mgr. Silvii
Moravčíkovej, advokátke, Mikulášska 29, 811 01 Bratislava, do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
sťažovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto
možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,
IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Predmetom predbežného prerokovania bolo sťažovateľom namietané porušenie jeho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením
najvyššieho súdu.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov...
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
1. K namietanému porušeniu práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu
Porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým uznesením najvyššieho súdu sťažovateľ odôvodňuje v podstate len svojím
nesúhlasom s týmto rozhodnutím, ktorým najvyšší súd zrušil rozsudok krajského súdu a vec
mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu nedoručenia vyjadrenia sťažovateľa k odvolaniu
RTVS, a to aj napriek tomu, že RTVS na túto skutočnosť v dovolaní nepoukázala.
Podľa jeho názoru na rozhodnutie krajského súdu „nemohlo mať vplyv vyjadrenie žiadnej
z procesných strán“. Zastáva preto názor, že najvyšší súd napadnutým uznesením
„nezabezpečil v zákonom požadovanej kvalite procesné záruky ochrany základného práva
na súdnu ochranu a základného práva na spravodlivé súdne konanie, najmä princíp právnej
istoty, princíp nestrannosti a objektivity postupu konajúceho súdu“.
Ústavný súd v prvom rade poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej vo veciach,
ktoré patria do právomoci všeobecných súdov, nie je alternatívnou ani mimoriadnou
opravnou inštitúciou (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, IV. ÚS 339/2013). Ústavný súd
nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym
orgánom ochrany ústavnosti. Kompetencie ústavného súdu preto nenahrádzajú postupy
a rozhodnutia všeobecných súdov a nepoužívajú sa ani na skúmanie namietanej vecnej
nesprávnosti. Kritériom na rozhodovanie ústavného súdu musí byť najmä intenzita, akou
malo byť zasiahnuté do ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených
základných práv a slobôd a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach daného prípadu
ide o zásah, ktorý zjavne viedol k porušeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd
Ústavný súd v zásade nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a aplikácii právnych predpisov v konkrétnom
prípade viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými
súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového
stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96, III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Skutkové
alebo právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,
a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (II. ÚS 58/98, I. ÚS 13/00,
Najvyšší súd napadnutým uznesením zrušil rozsudok krajského súdu a vec mu vrátil
na ďalšie konanie. V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd uviedol: «... Vzhľadom
k tomu, že dovolanie žalobkyne bolo podané pred 1. júlom 2016, t. j. za účinnosti zákona
č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov, dovolací súd
postupoval v zmysle ustanovenia § 470 ods. 2 CSP, podľa ktorého právne účinky úkonov,
ktoré nastali v konaní predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú
zachované, a prípustnosť podaného dovolania posudzoval v zmysle § 236, § 237 ods. 1
Podľa Občianskeho súdneho poriadku bolo dovolaním možné napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu iba vtedy, pokiaľ to zákon pripúšťal (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
Dovolanie bolo prípustné proti každému rozhodnutiu, ak v konaní došlo k najzávažnejším
procesným vadám uvedeným v § 237 O. s. p. Prípustnosť dovolania proti rozsudku
upravoval § 238 O. s. p. Keďže dovolaním napadnutý potvrdzujúci rozsudok odvolacieho
súdu nemožno podriadiť pod žiadny dôvod prípustnosti dovolania v zmysle § 238 O. s. p.,
je zrejmé, že dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu v predmetnej veci podľa tohto
ustanovenia nie je prípustné.
... Predmetné dovolanie by bolo prípustné, iba ak v konaní došlo k procesným vadám
uvedeným v § 237 ods. 1 O. s. p. Žalobkyňa procesné vady konania v zmysle § 237 ods. 1
písm. a/ až e/ a g/ O. s. p. netvrdila a ich existencia ani nevyšla v dovolacom konaní najavo.
... S prihliadnutím na obsah dovolania najvyšší súd osobitne skúmal, či postupom
(rozhodnutím) odvolacieho súdu nedošlo k odňatiu možnosti žalobkyne konať pred súdom
(§ 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p.).
... Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie procesne nesprávny postup súdu,
ktorý má za následok znemožnenie realizácie tých procesných oprávnení účastníka konania,
ktoré mu priznáva Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle § 237 ods. 1
písm. f/ O. s. p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom,
prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal
účastníkovi konania jeho procesné práva...
... Európsky súd pre ľudské práva vydal 13. januára 2015 rozsudok vo veci
Trančíková proti Slovenskej republike, v ktorom sa zaoberal aj opodstatnenosťou námietky
o nemožnosti vyjadriť sa k vyjadreniu protistrany v rámci odvolacieho konania. V tomto
rozsudku dospel Európsky súd pre ľudské práva k názoru, že aj keď vyjadrenie k odvolaniu
neobsahuje žiadne nové skutočnosti alebo argumenty, ku ktorým by sa procesná strana
už nebola vyjadrila v predchádzajúcom priebehu konania, a prípadne ide o vyjadrenie
nemajúce vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu, musí byť druhému účastníkovi daná
možnosť oboznámiť sa s ním, ak bolo formulované ako právna a skutková argumentácia.
... V rozsudku sa doslovne uvádza, že „požiadavka, aby účastníci súdneho konania
mali možnosť dozvedieť sa o všetkých predložených dôkazoch alebo vyjadreniach podaných
v ich veci a vyjadriť sa k nim, sa vzťahuje na odvolacie konanie rovnako
ako na prvostupňové konanie, a to napriek skutočnosti, že odvolanie nemusí vyvolať žiadnu
novú argumentáciu“. Pokiaľ súd takúto možnosť druhej procesnej strane nevytvorí,
dochádza k porušeniu práva na spravodlivé konanie, ktoré je zaručené článkom 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
... Na vady konania, ktoré sú uvedené v § 237 ods. 1 O. s. p., je dovolací súd povinný
prihliadať bez ohľadu na to, či ich dovolateľ uplatnil alebo neuplatnil (viď § 242 ods. 1
O. s. p.).
... Vychádzajúc z uvedeného bolo v preskúmavanej veci potrebné zohľadniť,
že k odvolaniu žalobkyne z 30. júla 2014 (č. l. 70 spisu) sa písomne vyjadril žalovaný
podaním doručeným súdu prvej inštancie 3. septembra 2014 (č. l. 85 spisu), žalobkyňa ale
nemala možnosť dozvedieť sa o tomto vyjadrení a prípadne sa k nemu aj vyjadriť, lebo súd
jej toto vyjadrenie žalovaného nedoručil. Opomenutím doručenia vyjadrenia žalovaného
došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a tým k odňatiu mu možnosti konať pred súdom v zmysle
ustanovenia § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p.
... Uvedená skutočnosť, že došlo v konaní k procesnej vade podľa § 237 ods. 1
písm. f/ O. s. p. je okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vždy
zrušiť, pretože rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závažnou procesnou vadou
nemôže byť považované za správne. Najvyšší súd preto rozsudok krajského súdu v celom
rozsahu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 449 ods. 1, § 450 CSP).
... Dovolací súd považuje za potrebné uviesť, že právo účastníkov konania
na doručenie procesných podaní ostatných účastníkov treba považovať za súčasť práva
na spravodlivý proces. Nedoručenie odvolania alebo vyjadrenia účastníka konania
druhému účastníkovi konania vytvára stav nerovnosti účastníkov v konaní pred súdom,
čo je v rozpore s princípom kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní, ako súčastí práva
na spravodlivý proces (mutatis mutandis I. ÚS 2/05, I. ÚS 100/04, I. ÚS 335/06).“
Ako z už citovaného odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva,
najvyšší súd sa v napadnutom uznesení vysporiadal s existenciou dovolacích dôvodov podľa
§ 237 Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30. júna 2016 (ďalej len „OSP“) s tým,
že osobitne skúmal existenciu dovolacieho dôvodu podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP
aj napriek tomu, že RTVS vo svojom dovolaní na tento dovolací dôvod výslovne
nepoukazovala. Ústavný súd v tejto súvislosti považuje za nevyhnutné uviesť, že dovolací
súd existenciu dovolacích dôvodov podľa § 237 ods. 1 OSP skúma vždy, t. j. aj v prípade,
ak ich dovolateľ neuplatnil v dovolaní, v tomto smere teda najvyšší súd nie je viazaný
rozsahom a dôvodmi dovolania (§ 242 ods. 1 OSP). Najvyšší súd ako dovolací súd teda
pri skúmaní existencie dovolacích dôvodov podľa § 237 ods. 1 OSP uplatňuje plnú
jurisdikciu, nie je viazaný petitom dovolania a konkrétnou argumentáciou účastníkov
konania. Je potrebné prihliadnuť aj na to, že kvalita odôvodnenia súdneho rozhodnutia
je daná zákonnými kritériami (§ 157 ods. 2 OSP) a taktiež konkrétny obsah dovolacieho
dôvodu podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP bol vymedzený početnou judikatúrou najvyššieho
súdu a podporne aj judikatúrou ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva
(ďalej len „ESĽP“). Z tohto pohľadu možno preto konštatovať, že dovolacia argumentácia
RTVS a ani prípadná argumentácia sťažovateľa v ich vyjadrení nepredstavovala
pre najvyšší súd záväzné vymedzenie predmetu dovolacieho konania.
V súvislosti s námietkou sťažovateľa, že nedoručenie vyjadrenia sťažovateľa
k odvolaniu RTVS nebol dôvod na to, aby najvyšší súd rušil rozsudok krajského súdu a vec
mu vracal na ďalšie konanie, ústavný súd uvádza, že táto námietka sťažovateľa je zjavne
neopodstatnená. Ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej vo viacerých
prípadoch dospel k záveru, že nedoručenie vyjadrenia účastníka konania druhému
účastníkovi konania vytvára stav nerovnosti účastníkov v konaní pred súdom,
čo je v rozpore s princípom kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní ako súčasti práva
na spravodlivý proces (m. m. I. ÚS 2/05, I. ÚS 100/04, I. ÚS 335/06, IV. ÚS 19/2012)
a možno ho kvalifikovať ako odňatie možnosti konať pred súdom (I. ÚS 156/07).
Aj ESĽP vo svojej judikatúre uvádza, že „princíp rovnosti zbraní – jeden z prvkov
širšieho konceptu spravodlivého procesu – vyžaduje, aby každej strane bola poskytnutá
primeraná možnosť predniesť svoju záležitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú
do podstatne nevýhodnejšej pozície vis – á – vis proti jej protistrane...“ (rozsudok vo veci
Niederöst-Huber proti Švajčiarsku z 18. 2. 1997, bod 23). Európsky súd pre ľudské práva
ďalej uviedol, že „koncept spravodlivého procesu v sebe v podstate implikuje právo
procesných strán zoznámiť sa so všetkými predloženými dôkazmi a doručenými
pripomienkami a vyjadriť sa k nim...“ (Nideröst-Huber proti Švajčiarsku, bod 24).
Ústavný súd pripúšťa, že v niektorých prípadoch vychádzal aj z názoru, že odňatie
možnosti konať pred súdom nemusí samo osebe bezvýnimočne zakladať skutočnosť,
že odvolateľovi nebolo predložené vyjadrenie druhej procesnej strany k jeho odvolaniu
(IV. ÚS 19/2012), obdobne aj ESĽP v niektorých prípadoch v minulosti dospel k záveru,
že neposkytnutie písomného vyjadrenia alebo dokumentov v konaní a nemožnosť
sťažovateľa sa k nim vyjadriť nepredstavovalo porušenie práva na spravodlivý proces,
na druhej strane však ústavný súd zastáva názor, že aj v prípade, že by šlo o takýto prípad
a vo veci konajúci súd by napriek tomu zrušil preskúmavané rozhodnutie súdu, uvedené
pochybenie nedosahuje takú intenzitu, aby ho bolo možné kvalifikovať ako porušenie práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na svoju judikatúru, v ktorej konštatoval,
že postup súdneho orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi
predpismi konania v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať
za porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97).
Ústavný súd v súvislosti so zrušením rozsudku krajského súdu sp. zn. 8 Co 612/2014
zo 14. apríla 2015 a vrátením mu veci na ďalšie konanie napadnutým uznesením
najvyššieho súdu procesnej povahy poukazuje na to, že vzhľadom na to, že napadnuté
uznesenie najvyššieho súdu, ktorým pre procesnú vadu v konaní krajského súdu vedenom
pod sp. zn. 8 Co 612/2014 „vrátilo vec“ do štádia odvolacieho konania, t. j. konanie pred
všeobecnými súdmi nie je právoplatne skončené, a teda sťažovateľ ešte stále má na ochranu
svojich práv k dispozícii právne prostriedky v rámci všeobecných súdov a až následne
po právoplatnom skončení veci pred ústavným súdom.
Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd nezistil žiadne také skutočnosti, ktoré
by naznačovali možnosť porušenia práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu. Skutočnosť,
že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe
viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie
ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným.
Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa v časti, v ktorej namieta porušenie svojho
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením
najvyššieho súdu, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
2. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením
najvyššieho súdu
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ porušenie jeho základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy napadnutým
uznesením najvyššieho súdu odôvodňuje tým, že keďže najvyšší súd zrušil rozsudok
krajského súdu ako súdu odvolacieho a vec mu vrátil na ďalšie konanie, spôsobil
tak zbytočné prieťahy v prejednávanej veci, pretože krajský súd podľa jeho názoru nemôže
v predmetnej veci vydať žiadne iné rozhodnutie ako také, ktorým opäť potvrdí rozhodnutie
súdu prvého stupňa, a zároveň najvyšší súd svojím rozhodnutím oddialil možnosť
sťažovateľa „uplatniť si nárok na určenie odmeny za obdobie trvania zákonnej licencie
na použitie predmetov ochrany...“.
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru, ktorej
súčasťou je aj právny názor, podľa ktorého k porušeniu základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov nemôže dôjsť samotným rozhodnutím konkrétneho orgánu
verejnej moci, ale len jeho postupom (nečinnosťou, nesprávnym, resp. neefektívnym
postupom a podobne). Z uvedeného vyplýva, že v prípadoch, ak sťažovateľ namieta
porušenie tohto práva konkrétnym rozhodnutím všeobecného súdu, nie jeho postupom,
ústavný súd takú sťažnosť odmietne z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (obdobne
napr. III. ÚS 258/05, III. ÚS 337/08, IV. ÚS 253/2011, IV. ÚS 742/2013, II. ÚS 216/2015).
V nadväznosti na uvedené preto ústavný súd konštatuje, že k porušeniu základného
práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy by mohlo dôjsť iba v dôsledku nečinnosti alebo neefektívnej činnosti najvyššieho
súdu. Samotným uznesením najvyššieho súdu však označené právo sťažovateľa byť
porušené nemohlo, a preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Keďže ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol, bolo bez právneho významu
zaoberať sa jeho ďalšími požiadavkami obsiahnutými v petite sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. decembra 2017