Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 253/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. júna 2011

predbežne prerokoval sťažnosť Š. K., D., vo veci namietaného porušenia jeho základných

práv podľa a a práva podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu

Dolný Kubín vo veci vedenej pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 24. marca 2010

a postupom Krajského súdu v Žiline vo veci vedenej pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 26. októbra 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Š. K. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. februára

2011 doručená sťažnosť Š. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa a (ďalej len

„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Dolný Kubín (ďalej len „okresný

súd“) vo veci vedenej pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 24. marca 2010 (ďalej

aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“) a postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len

„krajský súd“) vo veci vedenej pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 26. októbra

2010 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“).

Zo sťažnosti okrem iného vyplýva:

«Dňa 24. 04. 2003 bol Krajským súdom v Banskej Bystrici v konaní sp. zn.

25 vymenovaný za správcu konkurznej podstaty firmy K., s. r. o. (ďalej len

„úpadca“) JUDr. J. Š. (ďalej len „bývalý SKP"). Odvolaný z funkcie správcu Uznesením

Krajského súdu v Banskej Bystrici Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.

25-24-K185/00-628 zo dňa 3. 06. 2010. V čase vyhlásenia konkurzu dňa 24. 04. 2003 mala

firmy 3 zamestnancov, sťažovateľa, I. K. a M. M. v trvalom pracovnom pomere s úpadcom.

Na skutočnosť, že úpadca má 3 zamestnancov v dobe vyhlásenia konkurzu bol bývalý

SKP upozornený Všeobecnou zdravotnou poisťovňou pobočka D... Sociálnou poisťovňou

pobočka D. opakovane... Sťažovateľ poukazuje na to, že bývalý SKP na výzvy Sociálnej

poisťovne nereagoval, sociálnej poisťovni neoznámil ukončenie pracovného pomeru

sťažovateľa dodnes a pritom sú datované po dátume v roku 2004 až 2008!

Taktiež Ing. J. S. konateľ úpadcu informoval bývalého SKP, že sťažovateľ je

zamestnancom úpadcu dňa 13. 6. 2003, ako aj sťažovateľom následne.

Konkurzné konanie úpadcu nie je ukončené dodnes s dôvodu sprenevery finančných

prostriedkov úpadcu vo výške 100.909,51 € (3.040.000,- Sk) bývalým SKP JUDr. J. Š.

(ďalej len „bývalý SKP“).

Bývalý SKP od svojho vymenovania za SKP Krajským súdom v Banskej Bystrici dňa

24. 04. 2003 voči zamestnancom úpadcu, sťažovateľovi, I. K. a M. M., ktorých prevzal

svojím vymenovaním za SKP nijako nereagoval. V apríli 2004 na skutočnosť, že úpadca má

3 zamestnancov v dobe konkurzu, upozornila sťažovateľa Sociálna poisťovňa pobočka D.

s poukázaním, že bývalý SKP s ňou nekomunikuje. Pracovníčka pobočky Sociálnej

poisťovne D. navrhla sťažovateľovi vyzvať bývalého SKP, aby ukončil pracovný pomer

týchto 3 zamestnancov spätne k 31. 12. 2003, pretože vo veci pracovne právnych vzťahoch

bol zo zákona jedine bývalý SKP oprávnený konať v dobe konkurzu úpadcu.

Preto sťažovateľ ako prezident a konateľ úpadcu zaslal listom zo dňa 06. 04. 2004

bývalému SKP hromadný návrh za 3 zamestnancov, sťažovateľa, I. K. a M. M. na ukončenie

pracovného pomeru týchto 3 zamestnancov spätne k 31. 12. 2003. Tento návrh teda zaslal

sťažovateľ za 3 zamestnancov pre jeho nečinnosť bývalého SKP voči týmto zamestnancom,

ale i voči sociálnej poisťovni, zdravotnej poisťovni atď., 1 rok od jeho vymenovania

za správcu úpadcu.

Bývalý SKP na tento hromadný návrh zo dňa 06. 04. 2004 voči sťažovateľovi

nereagoval žiadnou formou dodnes, napriek opakovanej písomnej snahe sťažovateľa k jeho

rukám o odpoveď. Sťažovateľ sa domáhal odpovedi na návrh zo dňa 06. 04. 2004 písomne,

trestným oznámením a žalobami k súdu. Avšak 06. 04. 2004 dodnes bývalý SKP voči nemu

nijakou formou nereagoval. Bývalému SKP bola známa adresa, telefónne číslo atď.

sťažovateľa od 20. 05. 2003 (Z odpovedi sťažovateľa na výzvu konkurzného súdu v Banskej

Bystrici pri ihneď po vyhlásení konkurzu na úpadcu vyhlásení konkurzu i keď pred súdmi

tvrdil, že nepoznal adresu sťažovateľa a mnohé následné podania).

Takýmto postupom v rozpore so zákonmi SR bývalý SKP dostal sťažovateľa

do situácie, že po 35 odpracovaných rokoch ho postavil mimo práv občana SR, v oblasti

sociálneho poistenia, dôchodkového poistenia, zdravotného poistenia, pracovného poistenia

atď. Sťažovateľ je za obdobie od roku 1995 dodnes bez akýchkoľvek dokladov

od zamestnávateľa, vyžadovaných zákonmi SR, ktoré sú nutné pre konanie pred Sociálnou,

Zdravotnou poisťovňou atď.»

Ďalej sťažovateľ uviedol:

„Z toho dôvodu sťažovateľ podáva dňa 16. 08. 2007 žalobu o určenie právneho

vzťahu medzi sťažovateľom a úpadcom k Okresnému súdu Dolný Kubín vedenú pod sp. zn.

.

Sťažovateľ zasiela predsedovi Okresného súdu Dolný Kubín dňa 06. 11. 2010

sťažnosť na prieťahy v konaní sp. zn. .

Okresný súd v Dolnom Kubíne rozsudkom sp. zn. -230 zo dňa

03. 06. 2009 žalobu zamieta z dôvodu, že žalovaným mal byť bývalý SKP a nie úpadca.

Sťažovateľ podal voči rozsudku Okresného súdu Dolný Kubín sp. zn. 10 C 159/2007-

230 odvolanie ku Krajskému súdu v Žiline.

Krajský súd v Žiline v rozsudku sp. zn. -311 zo dňa 13. 10. 2009

odvolanie zamieta a potvrdzuje rozsudok Okresného súdu Dolný Kubín sp. zn.

-230.

Sťažovateľ podal žalobu k Okresnému súdu Dolný Kubín zo dňa 10. 06. 2009

o určenie, že pracovný pomer sťažovateľa u úpadcu trvá, vedenú pod sp. zn. .

Sťažovateľ zasiela predsedovi Okresného súdu Dolný Kubín dňa 02. 02. 2010

sťažnosť na prieťahy v konaní sp. zn. .

Okresný súd Dolný Kubín dňa 24. 03. 2010 rozsudkom sp. zn. žalobu

zamieta.

Sťažovateľ podal voči rozsudku Okresného súdu Dolný Kubín sp. zn. 10 C 159/2007-

230 odvolanie ku Krajskému súdu v Žiline zo dňa 07. 05. 2010.

Krajský súd v Žiline v rozsudku sp. zn. -324 zo dňa 26. októbra 2010

odvolanie zamieta a potvrdzuje rozsudok Okresného súdu Dolný Kubín sp. zn.

-230.

V tomto rozsudku Krajský súd v Žiline uvádza na strane 2 zásadné skutočnosti

uvedené v rozsudku Okresného súdu, pričom vo svojom rozhodovaní sa s nimi stotožnil:

a. ... Sťažovateľ zaslal dňa 06. 04. 2004 k potvrdeniu evidenčné listy Sociálnej

poisťovne sťažovateľa, I. K. a M. M. v trvalom pracovnom pomere s úpadcom, kde

u menovaných pracovníkov uviedol poznámku, ukončený pracovný pomer k 31. 12. 2003...

Krajský súd v Žiline nevzal na vedomie, že vyplniť a poslať tieto evidenčné listy

zo zákona mal vyplniť bývalý SKP a sťažovateľ na to v roku 2004 nemal a nemá dodnes

zo zákona právo. Nevzal na vedomie, že túto povinnosť mal bývalý SKP už pri svojom

vymenovaní za SKP. Nevzal na vedomie, že list sťažovateľa zo dňa 06. 04. 2004 bol

datovaný 4 mesiace po dátume 31. 12. 2003. Súd nevzal na vedomie, že sa jednalo

o hromadný návrh za 3 zamestnancov, ktorý riešil neplnenie povinností bývalého SKP.

II. ... Pre ilustráciu treba ešte uviesť, že správca nemal dispozícii personálnu a inú

agendu...

Krajský súd v Žiline nevzal na vedomie listinný dôkaz... žaloby sťažovateľa

k Okresnému súdu Dolný Kubín sp. zn. , ktorý predložil Ing. J. S. konateľ

úpadcu súdu, ktorým oznamoval dňa 13. 06. 2003 bývalému SKP, že sťažovateľ je

zamestnancom úpadcu ku dňu 13. 06. 2003.

Krajský súd v Žiline nevzal na vedomie listinný dôkaz... žaloby sťažovateľa

k Okresnému súdu Dolný Kubín sp. zn. . V tomto liste sťažovateľa zo dňa

20. 05. 2003 oznamoval sťažovateľ bývalému SKP číslo konania PZ D. o zničení

dokumentácie úpadcu, pričom dodnes sa bývalý SKP s vyšetrovateľom nekontaktoval

za účelom zistenia, ktoré doklady úpadcu má PZ k dispozícii.

III. ... Ďalej uvádza argumenty s odvolaním na Sociálnu a zdravotnú poisťovňu, že

sťažovateľ sám ukončil, prípadne požiadal o ukončenie pracovného pomeru k 31. 12. 2003

spätne...

Krajský súd v Žiline nevzal na vedomie listinný dôkaz... žaloby sťažovateľa

k Okresnému súdu Dolný Kubín sp. zn. , v ktorom Sociálna poisťovňa D.

ku dňu 29. 02. 2008 oznamuje sťažovateľovi, že je prihlásený v Sociálnej poisťovni

na sociálne poistenie ako zamestnanec úpadcu.

Krajský súd v Žiline nevzal na vedomie listinný dôkaz... žaloby sťažovateľa

k Okresnému súdu Dolný Kubín sp. zn. , v ktorom Všeobecná zdravotná

poisťovňa D. ku dňu 07. 01. 2009 oznamuje sťažovateľovi, že je prihlásený na zdravotné

poistenie ako zamestnanec úpadcu.“

Sťažovateľ v sťažnosti upriamil pozornosť na tieto skutočnosti:

„Krajský súd uvádza v rozsudku len dôkazy argumentáciu vytrhnutú z kontextu

až od roku 2005, ako aj nepravdivé tvrdenia bývalého SKP. Neberie na vedomie zásadné,

rozhodujúce listinné dôkazy a verejné listinné dôkazy ktoré dokazujú presný časový priebeh

prípadu a sú rozhodujúce pre zistenie skutočnej pravdy.

Prvý raz sa dátum 31. 12. 2003 skončenia pracovného pomeru 3 zamestnancov

úpadcu a to sťažovateľa, I. K. a M. M. objavil ako spätný návrh riešenia situácie

3 zamestnancov úpadcu, ktorí boli v stálom zamestnaneckom pomere s úpadcom ešte 1 rok

od vymenovania bývalého SKP za správcu v liste sťažovateľa I. K. a M. M. dňa

06. 04. 2004. Do tohto dátumu nie je v evidencii úpadcu, orgánu štátnej moci a správy,

výpovedí svedkov pred súdmi SR ani výpovediach bývalého SKP a sťažovateľom

o rozviazaní pracovného pomeru sťažovateľa ku dňu 31. 12. 2003 žiadna zmienka, listinný

doklad atď.

Ako potom mohol sťažovateľ pod ťarchou týchto vyššie uvedených dôkazov sám

ukončiť svoj pracovný pomer a pracovný pomer I. K. a M. M., ako opakovane tvrdí bývalý

SKP ku dňu 31. 12. 2003 a to ešte spätne až v roku 2004, keď od dňa 24. 04. 2003 bol

Krajským súdom v Banskej Bystrici vymenovaný za správcu bývalý SKP za správcu úpadcu,

o trvaní pracovného pomeru u úpadcu sťažovateľa, I. K. a M. M. bol pri vyhlásení konkurzu

informovaný a od 24. 04. 2003 jedine bývalý SKP bol oprávnený zo zákona konať vo veci

pracovnoprávnych úpadcu.

Bývalý SKP nepredložil súdu v konaní sp. zn. a k nemu súdom

pripojenému spisu sp. zn. jediný listinný dôkaz, svedectvo, či hromadný

návrh sťažovateľa zo dňa 06. 04. 2004 so spätnou platnosťou ku koncu roka 2003 za troch

zamestnancov úpadcu prijal alebo odmietol či už podľa alebo

Vymyslená konštrukcia Okresného súdu Dolný Kubín a Krajského súdu v Žiline

o vzniku údajne dohody o rozviazaní pracovného pomeru sťažovateľa medzi ním a bývalým

SKP, ktorá odporuje časovému priebehu prípadu, listinným dôkazom a výpovediam svedkov

pred súdmi SR je nepodložená a vykonštruovaná Okresným sudom Dolný Kubín a Krajským

súdom v Žiline s cieľom odmietnuť spravodlivosť sťažovateľovi a poškodiť sťažovateľa

finančne.

Podľa konštrukcie Okresného súdu v Dolnom Kubíne a Krajského súdu v Žiline

v odôvodneniach rozsudku podal sťažovateľ spätne dňa 06. 04. 2004 (v dobe keď konkurz

úpadcu prebiehal už 1 rok od 24. 4. 2003 a vo veci pracovného pomeru za úpadcu mohol

konať len bývalý správca úpadcu) hromadnú výpoveď za troch zamestnancov úpadcu

ku dňu 31. 12. 2003. Od tohto dátumu počíta súd lehotu, ktorá podľa súdu ubehla dňa

28. 02. 2004 podľa v platnom znení. Do tejto

lehoty mal podať sťažovateľ podľa tvrdenia Okresného a Krajského súdu žalobu

na neplatné rozviazanie pracovného pomeru. Žalobca mal podať podľa Okresného súdu

v Dolnom Kubíne a Krajského súdu v Žiline žalobu na neplatné rozviazanie pracovného

pomeru s úpadcom teda o dva mesiace skôr, ako zaslal hromadný spätný návrh

za 3 zamestnancov bývalému SKP dňa 06. 04. 2004. Okresný súd a krajský súd nevzal

na vedomie, že mimo návrhu sťažovateľa na riešenie situácie zo dňa 06. 04. 2004, keď

úpadca má len z viny SKP po jednom roku od vyhlásenia konkurzu 3 zamestnancov, správca

s nimi nekomunikuje, neexistuje žiaden písomný doklad údajnej dohody, dokonca sťažovateľ

i bývalý SKP popierajú akúkoľvek dohodu o skončení pracovného pomeru medzi nimi

a celom spise sp. zn. a k nemu súdom pripojenému spisu sp. zn.

nie je v nich jediná zmienka o vzniku dohody o rozviazaní pracovného pomeru medzi

bývalým SKP a sťažovateľom.

Jediný, kto v tomto konaní tvrdí, že došlo k dohode o rozviazaní pracovného pomeru

dohodou podľa bez písomnej dohody a nie podľa , je Okresný súd

v Dolnom Kubíne a Krajský súd v Žiline.“

Napokon sťažovateľ uviedol:

„V súvislosti s , ktorý jednoznačne

a presne definuje nutnosť vyhotovenia dohody o skončení pracovného pomeru písomne.

Sťažovateľ poukazuje na to, že nikdy dohoda medzi žalobcom a žalovaným nevznikla, že

nikdy nebola uzavretá písomne ani ústne. Okresný súd Dolný Kubín a Krajský súd v Žiline

sa v rozsudku vyhli odôvodneniu ako vznikla dohoda medzi sťažovateľom a bývalým SKP

podľa pred dátumom 31. 12. 2003 a ktoré listinné dôkazy a výpovede účastníkov

potvrdzujú vznik takejto dohody do 31. 12. 2003.

Samotný žalovaný bývalý SKP opakovane pritom vypovedal v konaní pred súdom, že

nemôže rozviazať pracovný pomer sťažovateľa spätne a on sa domnieval, že tak urobil

sťažovateľ sám.

Aplikácia súdom pre zmeškanie lehoty na podanie

žaloby sťažovateľom na neplatné rozviazanie pracovného pomeru s úpadcom ku dňu

28. 02. 2004 za toho časového priebehu prípadu, v listinných dôkazoch v spise sp. zn.

a k nemu súdom pripojenému spisu sp. zn. .

Arbitrárnosť posudzovania prípadu Okresným súdom v Dolnom Kubíne a Krajským

súdom v Žiline

- listinných a svedeckých dôkazov,

- časového priebehu prípadu,

- vierohodnosti výpovedí bývalého SKP za situácie, keď Uznesenie PZ v B.

sp. zn... potvrdzuje, že klame a je amorálny vo veci,

- sprenevery cca 200.000.000,- SK v skupine SKP u Krajského súdu v Banskej

Bystrici, pričom priamo úpadcovi bývalý SKP spreneveril cca 100.004,- € a

poškodil veriteľov úpadcu,

- sprenevery cca 4000,- € priamo sťažovateľovi, ktoré mu nevyplatil napriek

rozhodnutiu konkurzného súdu v Banskej Bystrici,

- odhlásení sťažovateľa, I. K. a M. M. zamestnancov úpadcu bývalým SKP

z evidencie Sociálnej poisťovne až 25. 04. 2008 po opätovnej výzve Sociálnej

poisťovne D. 5 rokov k 31. 2. 2003 v dobe konania súdnych sporov o trvanie

pracovného pomeru sťažovateľa, v ktorých bol žalovanou stranou,

- bývalý SKP opäť neinformuje sťažovateľa, že ho odhlásil zo sociálneho

poistenia v roku 2008 spätne 5 rokov k 31. 12. 2003. Pritom ale nepodal

spätnú odhlášku sťažovateľ na Zdravotnú poisťovňu a tá naďalej i v

súčasnosti eviduje sťažovateľa ako zamestnanca úpadcu,

- uplatnenie pre rozhodovanie súdu pre odôvodnenie zamietnutia

žaloby sťažovateľa a nie napriek tomu, že §§§ znenie

jasne definujú postup a formu rozviazania pracovného

pomeru a vo veci rozviazania pracovného pomeru má súd povinnosť riadiť sa

pri svojom rozhodovaní a nie ,

za vyššie uvedených faktov a dôkazov je neskutočná, vymyká sa akému koľ vek chápaniu

a logike ako právnickej tak laickej verejnosti.

V tomto prípade dochádza podľa názoru sťažovateľa nie len k nesprávnemu

právnemu posúdeniu veci súdom, ale zároveň dochádza k nesúladu priebehu konania

a samotného výroku...“

Keďže okresný súd a krajský súd podľa názoru sťažovateľa „nesprávne posúdili

právnu vec a nepostupovali v prípade kolízie právnych noriem tou, ktorá zabezpečuje

ochranu SR garantovaných ľudských práv“, navrhuje, aby ústavný súd takto

rozhodol:

„Základné práva sťažovateľa na právo na domáhanie sa práva na nezávislom

a nestrannom súde podľa SR, právo na verejné prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa SR, právo na spravodlivé, verejné

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, boli porušené rozsudkom Okresného súdu Dolný Kubín

sp. zn. -151 zo dňa 24. 03. 2010 v konaní vedenom Okresným súdom Dolný

Kubín pod sp. zn. a Rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn.

234 zo dňa 26. 10. 2010 v konaní vedenom Krajským súdom v Žiline pod sp. zn.

.

Ústavný súd zrušuje Rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. -234

zo dňa 26. 10. 2010 a vracia vec Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie a zároveň

prikazuje Krajskému súdu Žilina, aby v novom konaní zrušil uznesenie (správne má byť

rozsudok, pozn.) Okresného súdu Dolný Kubín sp. zn. -151 zo dňa 24. 03. 2010

a nariadil Okresnému súdu Dolný Kubín znovu prejednať a rozhodnúť vo veci.“

Sťažovateľ okrem toho žiadal, aby mu ústavný súd na konanie vedené ústavným

súdom ustanovil advokáta, priznal mu finančné zadosťučinenie v sume 5 000 €, ako

aj úhradu trov konania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v nebránia

jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,

ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

1. K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa a práva na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní

vedenom pod sp. zn.

Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa môže vyplývať

aj z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom,

v ktorom už označený všeobecný súd meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti podľa

(), a preto už k namietanému porušovaniu práva

nečinnosťou tohto orgánu nemohlo dochádzať (m. m. ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty.

Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola

na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte mohlo

trvať (napr. , , ). Ak v čase doručenia sťažnosti

ústavnému súdu už nemohlo dochádzať k namietanému porušovaniu označeného práva,

ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou Európskeho

súdu pre ľudské práva (pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie

o sťažnosti č. 16970/05).

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov garantovaného v osvojil judikatúru Európskeho súdu pre

ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr.

, , ).

Ústavný súd upriamuje pozornosť na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej

poskytuje ochranu základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

(ako aj právu na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa

ods. 1 dohovoru) len vtedy, ak bola sťažnosť pred ústavným súdom uplatnená v čase, keď

k namietanému porušeniu označeného práva ešte mohlo dochádzať alebo porušenie v tom

čase ešte mohlo trvať (m. m. , , , ).

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého

k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nemôže dôjsť

samotným rozhodnutím konkrétneho orgánu verejnej moci, ale len jeho postupom

(nečinnosťou, nesprávnym postupom a podobne). Z uvedeného vyplýva, že v prípadoch,

ak sťažovateľ namietal porušenie tohto práva konkrétnym rozhodnutím všeobecného súdu,

nie jeho postupom, ústavný súd takú sťažnosť odmietne z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti

(obdobne napr. , ).

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že rozsudok okresného súdu sp. zn.

z 24. marca 2010 bol v celom rozsahu potvrdený rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 26. októbra 2010, ktorý nadobudol právoplatnosť 21. decembra 2010.

Vzhľadom na uvedené v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu (25. február 2011)

okresný súd ani krajský súd objektívne nemohli porušovať základné právo sťažovateľa

podľa a právo podľa dohovoru, a preto ústavný súd sťažnosť

v tejto časti podľa odmietol pre jej zjavnú

neopodstatnenosť.

2. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 24. marca 2010

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,

že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je

právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (m. m. ).

Princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú

osobu. Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať

postupnosť tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať

o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného

súdu (, , ).

Proti napadnutému rozsudku okresného súdu mohol sťažovateľ podať odvolanie

(čo aj využil), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc

krajského súdu, ktorý vo veci rozhodol napadnutým rozsudkom v rámci odvolacieho

konania, v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto časti

odmietol podľa pre nedostatok svojej právomoci.

3. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 26. októbra 2010

Podľa má každý právo domáhať sa zákonom ustanoveným

spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo... prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý

rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu a inú právnu

ochranu zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie

v konaní pred ním (). Základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 sa možno domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími

zákonmi (napr. ). Podľa súdy rozhodujú v občianskoprávnych

a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej

správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak

ustanoví zákon. zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z

ods. 1 neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym)

súdom a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo

v občianskoprávnom spore (, ).

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách (napr. , , ). Právomoc ústavného

súdu konať a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach

alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už

spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch

rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že

účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou

úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve. V nadväznosti na to nie je

ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného

súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne

závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len

vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (m. m. , ,

).

Podstatou tejto časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojho

základného práva podľa a práva podľa dohovoru

napadnutým rozsudkom krajského súdu, sú výhrady voči právnemu posúdeniu veci, ale aj

k hodnoteniu dôkazov.

Sťažovateľ okrem iného poukázal na to, že „krajský súd uvádza v rozsudku len

dôkazy argumentáciu vytrhnutú z kontextu až od roku 2005, ako aj nepravdivé tvrdenia

bývalého SKP. Neberie na vedomie zásadné, rozhodujúce listinné dôkazy a verejné listinné

dôkazy, ktoré dokazujú presný časový priebeh prípadu a sú rozhodujúce pre zistenie

skutočnej pravdy.“.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu „odôvodnenia rozhodnutí

prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (m. m.

, , , ), pretože prvostupňové

a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok“. Keďže krajský súd sa

v napadnutom rozsudku stotožnil s názorom prvostupňového súdu, ústavný súd považuje

za potrebné poukázať na relevantnú časť odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného

súdu, v ktorej sa uvádza:

„Vzhľadom na zistený skutkový stav, citované zákonné ustanovenia a uvedenú

judikatúru, súd potom žalobu zamietol, pričom vychádzal z dvoch samostatných právnych

záverov, pričom každý z nich je sám osebe dôvodom na zamietnutie žaloby. Z vykonaného

dokazovania je jednoznačné, že pracovný pomer žalobcu skončil dňa 31. 12. 2003, a to

dohodou. Žalobca totiž vo svojom liste žalovanému zo dňa 06. 04. 2004 sám žiadal

ukončenie pracovného pomeru seba, aj ďalších dvoch zamestnankyni k 31. 12. 2003 s tým,

aby toto ukončenie s potvrdením evidenčných listov bolo zaslané aj sociálnej poisťovni.

Žalovaný toto skutočne aj urobil, vyznačil skončenie pracovného pomeru u žalobcu

k 31. 12. 2003 na predmetnom evidenčnom liste, toto opatril svojím podpisom i pečiatkou

a takto to mala k dispozícii ako sociálna poisťovňa, tak aj samotný žalobca. Keďže, ako súd

vyššie uviedol, skončenie pracovného pomeru dohodou nemusí mať ani písomnú formu,

nie je tam sankcia neplatnosti, a v tomto prípade naopak je písomná žiadosť o ukončenie

pracovného pomeru dohodou k 31. 12. 2003 zo strany žalobcu a písomná akceptácia

žalovaného na evidenčnom liste s vyznačením presného dňa ukončenia pracovného pomeru,

niet pochýb o tom, že pracovný pomer žalobcu bol ukončený dňom 31. 12. 2003. Prejavy

vôle oboch účastníkov ukončiť pracovný pomer dohodou nemusia byť na tej istej listine.

Ďalej je nutné konštatovať, že pokiaľ sa žalobca v dvojmesačnej lehote odo dňa

31. 12. 2003 nedomáhal neplatnosti uvedeného prejavu vôle žalovaného ukončiť pracovný

pomer dohodou, v zmysle judikatúry jednoznačne treba vychádzať z toho, že pracovný

pomer bol skončený platne a z tohto pohľadu nemá potom význam už preskumávať nejaké

nedostatky uzavretej dohody, stačí skonštatovať, že táto bola. Žalobu teda súd zamietol

aj z toho dôvodu, že prišiel k záveru, že pracovný pomer žalobcu so žalovaným bol

ukončený riadne dohodou o skončení pracovného pomeru k 31. 12. 2003.

Avšak ďalším a skôr primárnym dôvodom, pre ktorý bolo potrebné žalobu zamietnuť

bol, ako už súd vyššie naznačil, nedostatok naliehavého právneho záujmu. Ak totiž nárok

na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru nie je uplatnený včas, teda aspoň

v posledný deň lehoty podľa ustanovenia , právo na určenie

neplatnosti právneho úkonu smerujúceho k skončeniu pracovného pomeru zaniká

a skončenie pracovného pomeru aj v prípade, že by bolo neplatné, je účinné. Márne

uplynutie dvojmesačnej lehoty má za následok, že sa súd už nemôže zaoberať posudzovaním

otázky platnosti tohto právneho úkonu, a to ani formou predbežnej otázky. To znamená, že

ak nebola neplatnosť právneho úkonu o skončení pracovného pomeru určená právoplatným

rozhodnutím súdu, musí súd v prípadnom inom konaní medzi účastníkmi vychádzať z toho,

že pracovný pomer účastníkov bol skončený platne a ak žalobca v danom prípade žiada

určiť, že jeho pracovný pomer trvá, musí byť jeho žaloba zamietnutá pre nedostatok

naliehavého právneho záujmu, pretože jeho pracovný pomer skončil dňom 31. 12. 2003,

ktorý prakticky, ako vyplýva z rôznych listín, ktoré súd uvádza aj v rozsudku, nebol dlhý čas

medzi žalobcom a žalovaným vôbec sporným. Toto je aj v súlade s princípom právnej istoty,

ktorý musí byť uplatňovaný aj vo vzťahu k zamestnávateľovi a nielen vo vzťahu

k zamestnancovi.“

V odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorý v celom rozsahu potvrdil

správnosť prvostupňového rozsudku, sa okrem iného uvádza:

„Krajský súd ako súd odvolací preskúmaním napadnutého rozsudku, prislúchajúceho

spisového materiálu a vyhodnotením toho, čo uviedli účastníci v odvolacom konaní, sa

v plnom rozsahu stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa. Odvolací

súd konštatuje, že okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre

posúdenie veci, vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu a preukázaný skutkový stav

vyhodnotil v odôvodnení napadnutého rozsudku, na ktoré odvolací súd poukazuje

a s ktorými sa stotožňuje. V zmysle ust. ak sa odvolací súd v celom

rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení

obmedziť len skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne

doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Na zdôraznenie

správnosti napadnutého rozsudku považuje odvolací súd za nevyhnutné uviesť, že

z vykonaného dokazovania bolo nesporne preukázané, že k skončeniu pracovného pomeru

medzi účastníkmi došlo dohodou. vyžaduje síce písomnú formu dohody

o skončení pracovného pomeru ( ), jej nedodržanie

v nadväznosti na však nespája s právnym následkom neplatnosti

právneho úkonu. Aj ústna dohoda o skončení pracovného pomeru je platná. Odvolací súd

sa taktiež stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, v zmysle ktorého nepreukázal žalobca

naliehavý právny záujem na určení trvania pracovného pomeru v zmysle ust. § 80 písm. c)

“

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku krajského súdu

konštatuje, že v okolnostiach danej veci nebolo možné dospieť k názoru, že by tento

rozsudok bol svojvoľný a že by zasahoval do základného práva sťažovateľa podľa čl. 46

ods. 1 . Podľa názoru ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu v zmysle

nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy

nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že

z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať

za arbitrárne, zjavne neodôvodnené alebo prijaté v rozpore s platnou právnou úpravou,

naopak, ústavný súd je toho názoru, že krajský súd komplexne a dostatočne vyhodnotil

všetky skutkové okolnosti, najmä všetky predložené dôkazy, na základe ktorých dospel

aj k zodpovedajúcim právnym záverom.

Ústavný súd z uvedeného vyvodil záver, že krajský súd konal v medziach svojej

právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci správne interpretoval

a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom

legitímne a právne akceptovateľné. Ústavný súd považuje postup krajského súdu pri

preskúmavaní napadnutého rozsudku okresného súdu za legitímny s ústavne

korešpondujúcou mierou interpretácie na vec použitých zákonných ustanovení vylučujúcich

možnosť porušenia základného práva sťažovateľa podľa .

V súvislosti so sťažovateľovým prejavom nespokojnosti s napadnutým rozsudkom

krajského súdu ústavný súd ďalej pripomína, že v zmysle jeho doterajšej judikatúry

obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa nie je záruka, že

rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby

postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho

rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne.

Ak ústavný súd dospel k takýmto zisteniam, nemá dôvod zasahovať do postupov

a rozhodnutí všeobecných súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv označených

v sťažnosti (obdobne napr. , ).

Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd konštatuje, že

vo svojej ustálenej judikatúre viackrát poukázal na vzťah tohto ustanovenia k čl. 46 ods. 1

. Ústavodarca vyjadril formuláciou uvedenou v zhodu zámerov

vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (napr.

, ). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno

vidieť zásadnú odlišnosť (), a tak závery ústavného súdu vo vzťahu

k namietanému porušeniu sa v celom rozsahu vzťahujú aj na namietané

porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd na základe uvedeného odmietol sťažnosť aj v tejto časti z dôvodu jej

zjavnej neopodstatnenosti ( ).

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa

ďalšími návrhmi sťažovateľa (ustanovenie advokáta v konaní pred ústavným súdom)

vrátane návrhov na ochranu ústavnosti (zrušenie napadnutých rozsudkov okresného súdu

a krajského súdu), keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušenia práva

alebo slobody ( prvá veta ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. júna 2011