Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 253/2011
PDF · 376.77 KB
No categories available
IV. ÚS 253/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. júna 2011
predbežne prerokoval sťažnosť Š. K., D., vo veci namietaného porušenia jeho základných
práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Dolný Kubín vo veci vedenej pod sp. zn. 7 C/93/2009 a jeho rozsudkom z 24. marca 2010
a postupom Krajského súdu v Žiline vo veci vedenej pod sp. zn. 5 Co/192/2010 a jeho
rozsudkom z 26. októbra 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Š. K. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. februára
2011 doručená sťažnosť Š. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Dolný Kubín (ďalej len „okresný
súd“) vo veci vedenej pod sp. zn. 7 C/93/2009 a jeho rozsudkom z 24. marca 2010 (ďalej
aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“) a postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len
„krajský súd“) vo veci vedenej pod sp. zn. 5 Co/192/2010 a jeho rozsudkom z 26. októbra
2010 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“).
Zo sťažnosti okrem iného vyplýva:
«Dňa 24. 04. 2003 bol Krajským súdom v Banskej Bystrici v konaní sp. zn.
25 24 K 185/00 vymenovaný za správcu konkurznej podstaty firmy K., s. r. o. (ďalej len
„úpadca“) JUDr. J. Š. (ďalej len „bývalý SKP"). Odvolaný z funkcie správcu Uznesením
Krajského súdu v Banskej Bystrici Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.
25-24-K185/00-628 zo dňa 3. 06. 2010. V čase vyhlásenia konkurzu dňa 24. 04. 2003 mala
firmy 3 zamestnancov, sťažovateľa, I. K. a M. M. v trvalom pracovnom pomere s úpadcom.
Na skutočnosť, že úpadca má 3 zamestnancov v dobe vyhlásenia konkurzu bol bývalý
SKP upozornený Všeobecnou zdravotnou poisťovňou pobočka D... Sociálnou poisťovňou
pobočka D. opakovane... Sťažovateľ poukazuje na to, že bývalý SKP na výzvy Sociálnej
poisťovne nereagoval, sociálnej poisťovni neoznámil ukončenie pracovného pomeru
sťažovateľa dodnes a pritom sú datované po dátume v roku 2004 až 2008!
Taktiež Ing. J. S. konateľ úpadcu informoval bývalého SKP, že sťažovateľ je
zamestnancom úpadcu dňa 13. 6. 2003, ako aj sťažovateľom následne.
Konkurzné konanie úpadcu nie je ukončené dodnes s dôvodu sprenevery finančných
prostriedkov úpadcu vo výške 100.909,51 € (3.040.000,- Sk) bývalým SKP JUDr. J. Š.
(ďalej len „bývalý SKP“).
Bývalý SKP od svojho vymenovania za SKP Krajským súdom v Banskej Bystrici dňa
24. 04. 2003 voči zamestnancom úpadcu, sťažovateľovi, I. K. a M. M., ktorých prevzal
svojím vymenovaním za SKP nijako nereagoval. V apríli 2004 na skutočnosť, že úpadca má
3 zamestnancov v dobe konkurzu, upozornila sťažovateľa Sociálna poisťovňa pobočka D.
s poukázaním, že bývalý SKP s ňou nekomunikuje. Pracovníčka pobočky Sociálnej
poisťovne D. navrhla sťažovateľovi vyzvať bývalého SKP, aby ukončil pracovný pomer
týchto 3 zamestnancov spätne k 31. 12. 2003, pretože vo veci pracovne právnych vzťahoch
bol zo zákona jedine bývalý SKP oprávnený konať v dobe konkurzu úpadcu.
Preto sťažovateľ ako prezident a konateľ úpadcu zaslal listom zo dňa 06. 04. 2004
bývalému SKP hromadný návrh za 3 zamestnancov, sťažovateľa, I. K. a M. M. na ukončenie
pracovného pomeru týchto 3 zamestnancov spätne k 31. 12. 2003. Tento návrh teda zaslal
sťažovateľ za 3 zamestnancov pre jeho nečinnosť bývalého SKP voči týmto zamestnancom,
ale i voči sociálnej poisťovni, zdravotnej poisťovni atď., 1 rok od jeho vymenovania
za správcu úpadcu.
Bývalý SKP na tento hromadný návrh zo dňa 06. 04. 2004 voči sťažovateľovi
nereagoval žiadnou formou dodnes, napriek opakovanej písomnej snahe sťažovateľa k jeho
rukám o odpoveď. Sťažovateľ sa domáhal odpovedi na návrh zo dňa 06. 04. 2004 písomne,
trestným oznámením a žalobami k súdu. Avšak 06. 04. 2004 dodnes bývalý SKP voči nemu
nijakou formou nereagoval. Bývalému SKP bola známa adresa, telefónne číslo atď.
sťažovateľa od 20. 05. 2003 (Z odpovedi sťažovateľa na výzvu konkurzného súdu v Banskej
Bystrici pri ihneď po vyhlásení konkurzu na úpadcu vyhlásení konkurzu i keď pred súdmi
tvrdil, že nepoznal adresu sťažovateľa a mnohé následné podania).
Takýmto postupom v rozpore so zákonmi SR bývalý SKP dostal sťažovateľa
do situácie, že po 35 odpracovaných rokoch ho postavil mimo práv občana SR, v oblasti
sociálneho poistenia, dôchodkového poistenia, zdravotného poistenia, pracovného poistenia
atď. Sťažovateľ je za obdobie od roku 1995 dodnes bez akýchkoľvek dokladov
od zamestnávateľa, vyžadovaných zákonmi SR, ktoré sú nutné pre konanie pred Sociálnou,
Zdravotnou poisťovňou atď.»
Ďalej sťažovateľ uviedol:
„Z toho dôvodu sťažovateľ podáva dňa 16. 08. 2007 žalobu o určenie právneho
vzťahu medzi sťažovateľom a úpadcom k Okresnému súdu Dolný Kubín vedenú pod sp. zn.
Sťažovateľ zasiela predsedovi Okresného súdu Dolný Kubín dňa 06. 11. 2010
sťažnosť na prieťahy v konaní sp. zn. 10 C/159/2007.
Okresný súd v Dolnom Kubíne rozsudkom sp. zn. 10 C 159/2007-230 zo dňa
03. 06. 2009 žalobu zamieta z dôvodu, že žalovaným mal byť bývalý SKP a nie úpadca.
Sťažovateľ podal voči rozsudku Okresného súdu Dolný Kubín sp. zn. 10 C 159/2007-
230 odvolanie ku Krajskému súdu v Žiline.
Krajský súd v Žiline v rozsudku sp. zn. 5Co/227/2009-311 zo dňa 13. 10. 2009
odvolanie zamieta a potvrdzuje rozsudok Okresného súdu Dolný Kubín sp. zn.
10 C 159/2007-230.
Sťažovateľ podal žalobu k Okresnému súdu Dolný Kubín zo dňa 10. 06. 2009
o určenie, že pracovný pomer sťažovateľa u úpadcu trvá, vedenú pod sp. zn. 7 C/93/2009.
Sťažovateľ zasiela predsedovi Okresného súdu Dolný Kubín dňa 02. 02. 2010
sťažnosť na prieťahy v konaní sp. zn. 7 C/93/2009.
Okresný súd Dolný Kubín dňa 24. 03. 2010 rozsudkom sp. zn. 7 C/93/2009 žalobu
zamieta.
Sťažovateľ podal voči rozsudku Okresného súdu Dolný Kubín sp. zn. 10 C 159/2007-
230 odvolanie ku Krajskému súdu v Žiline zo dňa 07. 05. 2010.
Krajský súd v Žiline v rozsudku sp. zn. 5 Co/192/2010-324 zo dňa 26. októbra 2010
odvolanie zamieta a potvrdzuje rozsudok Okresného súdu Dolný Kubín sp. zn.
10 C 159/2007-230.
V tomto rozsudku Krajský súd v Žiline uvádza na strane 2 zásadné skutočnosti
uvedené v rozsudku Okresného súdu, pričom vo svojom rozhodovaní sa s nimi stotožnil:
a. ... Sťažovateľ zaslal dňa 06. 04. 2004 k potvrdeniu evidenčné listy Sociálnej
poisťovne sťažovateľa, I. K. a M. M. v trvalom pracovnom pomere s úpadcom, kde
u menovaných pracovníkov uviedol poznámku, ukončený pracovný pomer k 31. 12. 2003...
Krajský súd v Žiline nevzal na vedomie, že vyplniť a poslať tieto evidenčné listy
zo zákona mal vyplniť bývalý SKP a sťažovateľ na to v roku 2004 nemal a nemá dodnes
zo zákona právo. Nevzal na vedomie, že túto povinnosť mal bývalý SKP už pri svojom
vymenovaní za SKP. Nevzal na vedomie, že list sťažovateľa zo dňa 06. 04. 2004 bol
datovaný 4 mesiace po dátume 31. 12. 2003. Súd nevzal na vedomie, že sa jednalo
o hromadný návrh za 3 zamestnancov, ktorý riešil neplnenie povinností bývalého SKP.
II. ... Pre ilustráciu treba ešte uviesť, že správca nemal dispozícii personálnu a inú
agendu...
Krajský súd v Žiline nevzal na vedomie listinný dôkaz... žaloby sťažovateľa
k Okresnému súdu Dolný Kubín sp. zn. 10 C 159/2007, ktorý predložil Ing. J. S. konateľ
úpadcu súdu, ktorým oznamoval dňa 13. 06. 2003 bývalému SKP, že sťažovateľ je
zamestnancom úpadcu ku dňu 13. 06. 2003.
Krajský súd v Žiline nevzal na vedomie listinný dôkaz... žaloby sťažovateľa
k Okresnému súdu Dolný Kubín sp. zn. 10 C 159/2007. V tomto liste sťažovateľa zo dňa
20. 05. 2003 oznamoval sťažovateľ bývalému SKP číslo konania PZ D. o zničení
dokumentácie úpadcu, pričom dodnes sa bývalý SKP s vyšetrovateľom nekontaktoval
za účelom zistenia, ktoré doklady úpadcu má PZ k dispozícii.
III. ... Ďalej uvádza argumenty s odvolaním na Sociálnu a zdravotnú poisťovňu, že
sťažovateľ sám ukončil, prípadne požiadal o ukončenie pracovného pomeru k 31. 12. 2003
spätne...
Krajský súd v Žiline nevzal na vedomie listinný dôkaz... žaloby sťažovateľa
k Okresnému súdu Dolný Kubín sp. zn. 10 C 159/2007, v ktorom Sociálna poisťovňa D.
ku dňu 29. 02. 2008 oznamuje sťažovateľovi, že je prihlásený v Sociálnej poisťovni
na sociálne poistenie ako zamestnanec úpadcu.
Krajský súd v Žiline nevzal na vedomie listinný dôkaz... žaloby sťažovateľa
k Okresnému súdu Dolný Kubín sp. zn. 10 C 159/2007, v ktorom Všeobecná zdravotná
poisťovňa D. ku dňu 07. 01. 2009 oznamuje sťažovateľovi, že je prihlásený na zdravotné
poistenie ako zamestnanec úpadcu.“
Sťažovateľ v sťažnosti upriamil pozornosť na tieto skutočnosti:
„Krajský súd uvádza v rozsudku len dôkazy argumentáciu vytrhnutú z kontextu
až od roku 2005, ako aj nepravdivé tvrdenia bývalého SKP. Neberie na vedomie zásadné,
rozhodujúce listinné dôkazy a verejné listinné dôkazy ktoré dokazujú presný časový priebeh
prípadu a sú rozhodujúce pre zistenie skutočnej pravdy.
Prvý raz sa dátum 31. 12. 2003 skončenia pracovného pomeru 3 zamestnancov
úpadcu a to sťažovateľa, I. K. a M. M. objavil ako spätný návrh riešenia situácie
3 zamestnancov úpadcu, ktorí boli v stálom zamestnaneckom pomere s úpadcom ešte 1 rok
od vymenovania bývalého SKP za správcu v liste sťažovateľa I. K. a M. M. dňa
06. 04. 2004. Do tohto dátumu nie je v evidencii úpadcu, orgánu štátnej moci a správy,
výpovedí svedkov pred súdmi SR ani výpovediach bývalého SKP a sťažovateľom
o rozviazaní pracovného pomeru sťažovateľa ku dňu 31. 12. 2003 žiadna zmienka, listinný
doklad atď.
Ako potom mohol sťažovateľ pod ťarchou týchto vyššie uvedených dôkazov sám
ukončiť svoj pracovný pomer a pracovný pomer I. K. a M. M., ako opakovane tvrdí bývalý
SKP ku dňu 31. 12. 2003 a to ešte spätne až v roku 2004, keď od dňa 24. 04. 2003 bol
Krajským súdom v Banskej Bystrici vymenovaný za správcu bývalý SKP za správcu úpadcu,
o trvaní pracovného pomeru u úpadcu sťažovateľa, I. K. a M. M. bol pri vyhlásení konkurzu
informovaný a od 24. 04. 2003 jedine bývalý SKP bol oprávnený zo zákona konať vo veci
pracovnoprávnych úpadcu.
Bývalý SKP nepredložil súdu v konaní sp. zn. 7 C/93/2009 a k nemu súdom
pripojenému spisu sp. zn. 10 C 159/2007 jediný listinný dôkaz, svedectvo, či hromadný
návrh sťažovateľa zo dňa 06. 04. 2004 so spätnou platnosťou ku koncu roka 2003 za troch
zamestnancov úpadcu prijal alebo odmietol či už podľa Zákonníku práce alebo O. s. p.
Vymyslená konštrukcia Okresného súdu Dolný Kubín a Krajského súdu v Žiline
o vzniku údajne dohody o rozviazaní pracovného pomeru sťažovateľa medzi ním a bývalým
SKP, ktorá odporuje časovému priebehu prípadu, listinným dôkazom a výpovediam svedkov
pred súdmi SR je nepodložená a vykonštruovaná Okresným sudom Dolný Kubín a Krajským
súdom v Žiline s cieľom odmietnuť spravodlivosť sťažovateľovi a poškodiť sťažovateľa
finančne.
Podľa konštrukcie Okresného súdu v Dolnom Kubíne a Krajského súdu v Žiline
v odôvodneniach rozsudku podal sťažovateľ spätne dňa 06. 04. 2004 (v dobe keď konkurz
úpadcu prebiehal už 1 rok od 24. 4. 2003 a vo veci pracovného pomeru za úpadcu mohol
konať len bývalý správca úpadcu) hromadnú výpoveď za troch zamestnancov úpadcu
ku dňu 31. 12. 2003. Od tohto dátumu počíta súd lehotu, ktorá podľa súdu ubehla dňa
28. 02. 2004 podľa § 77 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v platnom znení. Do tejto
lehoty mal podať sťažovateľ podľa tvrdenia Okresného a Krajského súdu žalobu
na neplatné rozviazanie pracovného pomeru. Žalobca mal podať podľa Okresného súdu
v Dolnom Kubíne a Krajského súdu v Žiline žalobu na neplatné rozviazanie pracovného
pomeru s úpadcom teda o dva mesiace skôr, ako zaslal hromadný spätný návrh
za 3 zamestnancov bývalému SKP dňa 06. 04. 2004. Okresný súd a krajský súd nevzal
na vedomie, že mimo návrhu sťažovateľa na riešenie situácie zo dňa 06. 04. 2004, keď
úpadca má len z viny SKP po jednom roku od vyhlásenia konkurzu 3 zamestnancov, správca
s nimi nekomunikuje, neexistuje žiaden písomný doklad údajnej dohody, dokonca sťažovateľ
i bývalý SKP popierajú akúkoľvek dohodu o skončení pracovného pomeru medzi nimi
a celom spise sp. zn. 7 C/93/2009 a k nemu súdom pripojenému spisu sp. zn. 10 C 159/2007
nie je v nich jediná zmienka o vzniku dohody o rozviazaní pracovného pomeru medzi
bývalým SKP a sťažovateľom.
Jediný, kto v tomto konaní tvrdí, že došlo k dohode o rozviazaní pracovného pomeru
dohodou podľa O. s. p. bez písomnej dohody a nie podľa Zákonníku práce, je Okresný súd
v Dolnom Kubíne a Krajský súd v Žiline.“
Napokon sťažovateľ uviedol:
„V súvislosti s § 60 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce, ktorý jednoznačne
a presne definuje nutnosť vyhotovenia dohody o skončení pracovného pomeru písomne.
Sťažovateľ poukazuje na to, že nikdy dohoda medzi žalobcom a žalovaným nevznikla, že
nikdy nebola uzavretá písomne ani ústne. Okresný súd Dolný Kubín a Krajský súd v Žiline
sa v rozsudku vyhli odôvodneniu ako vznikla dohoda medzi sťažovateľom a bývalým SKP
podľa O. s. p. pred dátumom 31. 12. 2003 a ktoré listinné dôkazy a výpovede účastníkov
potvrdzujú vznik takejto dohody do 31. 12. 2003.
Samotný žalovaný bývalý SKP opakovane pritom vypovedal v konaní pred súdom, že
nemôže rozviazať pracovný pomer sťažovateľa spätne a on sa domnieval, že tak urobil
sťažovateľ sám.
Aplikácia § 77 zákona č. 311/2001 Z. z. súdom pre zmeškanie lehoty na podanie
žaloby sťažovateľom na neplatné rozviazanie pracovného pomeru s úpadcom ku dňu
28. 02. 2004 za toho časového priebehu prípadu, v listinných dôkazoch v spise sp. zn.
7 C/93/2009 a k nemu súdom pripojenému spisu sp. zn. 10 C 159/2007.
Arbitrárnosť posudzovania prípadu Okresným súdom v Dolnom Kubíne a Krajským
súdom v Žiline
- listinných a svedeckých dôkazov,
- časového priebehu prípadu,
- vierohodnosti výpovedí bývalého SKP za situácie, keď Uznesenie PZ v B.
sp. zn... potvrdzuje, že klame a je amorálny vo veci,
- sprenevery cca 200.000.000,- SK v skupine SKP u Krajského súdu v Banskej
Bystrici, pričom priamo úpadcovi bývalý SKP spreneveril cca 100.004,- € a
poškodil veriteľov úpadcu,
- sprenevery cca 4000,- € priamo sťažovateľovi, ktoré mu nevyplatil napriek
rozhodnutiu konkurzného súdu v Banskej Bystrici,
- odhlásení sťažovateľa, I. K. a M. M. zamestnancov úpadcu bývalým SKP
z evidencie Sociálnej poisťovne až 25. 04. 2008 po opätovnej výzve Sociálnej
poisťovne D. 5 rokov k 31. 2. 2003 v dobe konania súdnych sporov o trvanie
pracovného pomeru sťažovateľa, v ktorých bol žalovanou stranou,
- bývalý SKP opäť neinformuje sťažovateľa, že ho odhlásil zo sociálneho
poistenia v roku 2008 spätne 5 rokov k 31. 12. 2003. Pritom ale nepodal
spätnú odhlášku sťažovateľ na Zdravotnú poisťovňu a tá naďalej i v
súčasnosti eviduje sťažovateľa ako zamestnanca úpadcu,
- uplatnenie O. s. p. pre rozhodovanie súdu pre odôvodnenie zamietnutia
žaloby sťažovateľa a nie Zákonníkom práce napriek tomu, že §§§ znenie
Zákonníku práce jasne definujú postup a formu rozviazania pracovného
pomeru a vo veci rozviazania pracovného pomeru má súd povinnosť riadiť sa
pri svojom rozhodovaní Zákonníkom práce a nie O. s. p.,
za vyššie uvedených faktov a dôkazov je neskutočná, vymyká sa akému koľ vek chápaniu
a logike ako právnickej tak laickej verejnosti.
V tomto prípade dochádza podľa názoru sťažovateľa nie len k nesprávnemu
právnemu posúdeniu veci súdom, ale zároveň dochádza k nesúladu priebehu konania
a samotného výroku...“
Keďže okresný súd a krajský súd podľa názoru sťažovateľa „nesprávne posúdili
právnu vec a nepostupovali v prípade kolízie právnych noriem tou, ktorá zabezpečuje
ochranu Ústavou SR garantovaných ľudských práv“, navrhuje, aby ústavný súd takto
rozhodol:
„Základné práva sťažovateľa na právo na domáhanie sa práva na nezávislom
a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, právo na verejné prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, právo na spravodlivé, verejné
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, boli porušené rozsudkom Okresného súdu Dolný Kubín
sp. zn. 7 C/93/2009-151 zo dňa 24. 03. 2010 v konaní vedenom Okresným súdom Dolný
Kubín pod sp. zn. 7 C/93/2009 a Rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5 Co/192/2010-
234 zo dňa 26. 10. 2010 v konaní vedenom Krajským súdom v Žiline pod sp. zn.
Ústavný súd zrušuje Rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5 Co/192/2010-234
zo dňa 26. 10. 2010 a vracia vec Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie a zároveň
prikazuje Krajskému súdu Žilina, aby v novom konaní zrušil uznesenie (správne má byť
rozsudok, pozn.) Okresného súdu Dolný Kubín sp. zn. 7 C/93/2009-151 zo dňa 24. 03. 2010
a nariadil Okresnému súdu Dolný Kubín znovu prejednať a rozhodnúť vo veci.“
Sťažovateľ okrem toho žiadal, aby mu ústavný súd na konanie vedené ústavným
súdom ustanovil advokáta, priznal mu finančné zadosťučinenie v sume 5 000 €, ako
aj úhradu trov konania.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia
jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,
ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
1. K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 5 Co/192/2010
Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať
aj z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom,
v ktorom už označený všeobecný súd meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy (II. ÚS 184/06), a preto už k namietanému porušovaniu práva
nečinnosťou tohto orgánu nemohlo dochádzať (m. m. II. ÚS 387/06).
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty.
Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola
na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte mohlo
trvať (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase doručenia sťažnosti
ústavnému súdu už nemohlo dochádzať k namietanému porušovaniu označeného práva,
ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou Európskeho
súdu pre ľudské práva (pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie
o sťažnosti č. 16970/05).
Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre
ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr.
II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07).
Ústavný súd upriamuje pozornosť na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej
poskytuje ochranu základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy (ako aj právu na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru) len vtedy, ak bola sťažnosť pred ústavným súdom uplatnená v čase, keď
k namietanému porušeniu označeného práva ešte mohlo dochádzať alebo porušenie v tom
čase ešte mohlo trvať (m. m. I. ÚS 34/99, III. ÚS 20/00, II. ÚS 204/03, IV. ÚS 102/05).
Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého
k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nemôže dôjsť
samotným rozhodnutím konkrétneho orgánu verejnej moci, ale len jeho postupom
(nečinnosťou, nesprávnym postupom a podobne). Z uvedeného vyplýva, že v prípadoch,
ak sťažovateľ namietal porušenie tohto práva konkrétnym rozhodnutím všeobecného súdu,
nie jeho postupom, ústavný súd takú sťažnosť odmietne z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti
(obdobne napr. III. ÚS 258/05, III. ÚS 337/08).
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že rozsudok okresného súdu sp. zn. 7 C/93/2009
z 24. marca 2010 bol v celom rozsahu potvrdený rozsudkom krajského súdu sp. zn.
5 Co/192/2010 z 26. októbra 2010, ktorý nadobudol právoplatnosť 21. decembra 2010.
Vzhľadom na uvedené v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu (25. február 2011)
okresný súd ani krajský súd objektívne nemohli porušovať základné právo sťažovateľa
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto ústavný súd sťažnosť
v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre jej zjavnú
neopodstatnenosť.
2. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
rozsudkom okresného súdu sp. zn. 7 C/93/2009 z 24. marca 2010
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,
že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je
právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc
všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).
Princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú
osobu. Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať
postupnosť tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať
o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného
súdu (IV. ÚS 128/04, IV. ÚS 362/2010, IV. ÚS 372/2010).
Proti napadnutému rozsudku okresného súdu mohol sťažovateľ podať odvolanie
(čo aj využil), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc
krajského súdu, ktorý vo veci rozhodol napadnutým rozsudkom v rámci odvolacieho
konania, v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto časti
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.
3. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 Co/192/2010 z 26. októbra 2010
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy má každý právo domáhať sa zákonom ustanoveným
spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo... prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý
rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu a inú právnu
ochranu zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie
v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy sa možno domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími
zákonmi (napr. III. ÚS 124/04). Podľa čl. 142 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych
a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej
správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak
ustanoví zákon. Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46
ods. 1 ústavy neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym)
súdom a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo
v občianskoprávnom spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného
súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou
alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už
spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch
rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že
účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou
úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve. V nadväznosti na to nie je
ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného
súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či
v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké
skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne
závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len
vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,
Podstatou tejto časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým rozsudkom krajského súdu, sú výhrady voči právnemu posúdeniu veci, ale aj
k hodnoteniu dôkazov.
Sťažovateľ okrem iného poukázal na to, že „krajský súd uvádza v rozsudku len
dôkazy argumentáciu vytrhnutú z kontextu až od roku 2005, ako aj nepravdivé tvrdenia
bývalého SKP. Neberie na vedomie zásadné, rozhodujúce listinné dôkazy a verejné listinné
dôkazy, ktoré dokazujú presný časový priebeh prípadu a sú rozhodujúce pre zistenie
skutočnej pravdy.“.
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu „odôvodnenia rozhodnutí
prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (m. m.
II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09), pretože prvostupňové
a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok“. Keďže krajský súd sa
v napadnutom rozsudku stotožnil s názorom prvostupňového súdu, ústavný súd považuje
za potrebné poukázať na relevantnú časť odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného
súdu, v ktorej sa uvádza:
„Vzhľadom na zistený skutkový stav, citované zákonné ustanovenia a uvedenú
judikatúru, súd potom žalobu zamietol, pričom vychádzal z dvoch samostatných právnych
záverov, pričom každý z nich je sám osebe dôvodom na zamietnutie žaloby. Z vykonaného
dokazovania je jednoznačné, že pracovný pomer žalobcu skončil dňa 31. 12. 2003, a to
dohodou. Žalobca totiž vo svojom liste žalovanému zo dňa 06. 04. 2004 sám žiadal
ukončenie pracovného pomeru seba, aj ďalších dvoch zamestnankyni k 31. 12. 2003 s tým,
aby toto ukončenie s potvrdením evidenčných listov bolo zaslané aj sociálnej poisťovni.
Žalovaný toto skutočne aj urobil, vyznačil skončenie pracovného pomeru u žalobcu
k 31. 12. 2003 na predmetnom evidenčnom liste, toto opatril svojím podpisom i pečiatkou
a takto to mala k dispozícii ako sociálna poisťovňa, tak aj samotný žalobca. Keďže, ako súd
vyššie uviedol, skončenie pracovného pomeru dohodou nemusí mať ani písomnú formu,
nie je tam sankcia neplatnosti, a v tomto prípade naopak je písomná žiadosť o ukončenie
pracovného pomeru dohodou k 31. 12. 2003 zo strany žalobcu a písomná akceptácia
žalovaného na evidenčnom liste s vyznačením presného dňa ukončenia pracovného pomeru,
niet pochýb o tom, že pracovný pomer žalobcu bol ukončený dňom 31. 12. 2003. Prejavy
vôle oboch účastníkov ukončiť pracovný pomer dohodou nemusia byť na tej istej listine.
Ďalej je nutné konštatovať, že pokiaľ sa žalobca v dvojmesačnej lehote odo dňa
31. 12. 2003 nedomáhal neplatnosti uvedeného prejavu vôle žalovaného ukončiť pracovný
pomer dohodou, v zmysle judikatúry jednoznačne treba vychádzať z toho, že pracovný
pomer bol skončený platne a z tohto pohľadu nemá potom význam už preskumávať nejaké
nedostatky uzavretej dohody, stačí skonštatovať, že táto bola. Žalobu teda súd zamietol
aj z toho dôvodu, že prišiel k záveru, že pracovný pomer žalobcu so žalovaným bol
ukončený riadne dohodou o skončení pracovného pomeru k 31. 12. 2003.
Avšak ďalším a skôr primárnym dôvodom, pre ktorý bolo potrebné žalobu zamietnuť
bol, ako už súd vyššie naznačil, nedostatok naliehavého právneho záujmu. Ak totiž nárok
na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru nie je uplatnený včas, teda aspoň
v posledný deň lehoty podľa ustanovenia § 77 Zákonníka práce, právo na určenie
neplatnosti právneho úkonu smerujúceho k skončeniu pracovného pomeru zaniká
a skončenie pracovného pomeru aj v prípade, že by bolo neplatné, je účinné. Márne
uplynutie dvojmesačnej lehoty má za následok, že sa súd už nemôže zaoberať posudzovaním
otázky platnosti tohto právneho úkonu, a to ani formou predbežnej otázky. To znamená, že
ak nebola neplatnosť právneho úkonu o skončení pracovného pomeru určená právoplatným
rozhodnutím súdu, musí súd v prípadnom inom konaní medzi účastníkmi vychádzať z toho,
že pracovný pomer účastníkov bol skončený platne a ak žalobca v danom prípade žiada
určiť, že jeho pracovný pomer trvá, musí byť jeho žaloba zamietnutá pre nedostatok
naliehavého právneho záujmu, pretože jeho pracovný pomer skončil dňom 31. 12. 2003,
ktorý prakticky, ako vyplýva z rôznych listín, ktoré súd uvádza aj v rozsudku, nebol dlhý čas
medzi žalobcom a žalovaným vôbec sporným. Toto je aj v súlade s princípom právnej istoty,
ktorý musí byť uplatňovaný aj vo vzťahu k zamestnávateľovi a nielen vo vzťahu
k zamestnancovi.“
V odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorý v celom rozsahu potvrdil
správnosť prvostupňového rozsudku, sa okrem iného uvádza:
„Krajský súd ako súd odvolací preskúmaním napadnutého rozsudku, prislúchajúceho
spisového materiálu a vyhodnotením toho, čo uviedli účastníci v odvolacom konaní, sa
v plnom rozsahu stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa. Odvolací
súd konštatuje, že okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre
posúdenie veci, vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu a preukázaný skutkový stav
vyhodnotil v odôvodnení napadnutého rozsudku, na ktoré odvolací súd poukazuje
a s ktorými sa stotožňuje. V zmysle ust. § 219 ods. 2 O. s. p. ak sa odvolací súd v celom
rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení
obmedziť len skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Na zdôraznenie
správnosti napadnutého rozsudku považuje odvolací súd za nevyhnutné uviesť, že
z vykonaného dokazovania bolo nesporne preukázané, že k skončeniu pracovného pomeru
medzi účastníkmi došlo dohodou. Zákonník práce vyžaduje síce písomnú formu dohody
o skončení pracovného pomeru (§ 60 ods. 2 Zákonníka práce), jej nedodržanie
v nadväznosti na § 17 Zákonníka práce však nespája s právnym následkom neplatnosti
právneho úkonu. Aj ústna dohoda o skončení pracovného pomeru je platná. Odvolací súd
sa taktiež stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, v zmysle ktorého nepreukázal žalobca
naliehavý právny záujem na určení trvania pracovného pomeru v zmysle ust. § 80 písm. c)
Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku krajského súdu
konštatuje, že v okolnostiach danej veci nebolo možné dospieť k názoru, že by tento
rozsudok bol svojvoľný a že by zasahoval do základného práva sťažovateľa podľa čl. 46
ods. 1 ústavy. Podľa názoru ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu v zmysle
čl. 46 ods. 1 ústavy nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy
nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že
z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať
za arbitrárne, zjavne neodôvodnené alebo prijaté v rozpore s platnou právnou úpravou,
naopak, ústavný súd je toho názoru, že krajský súd komplexne a dostatočne vyhodnotil
všetky skutkové okolnosti, najmä všetky predložené dôkazy, na základe ktorých dospel
aj k zodpovedajúcim právnym záverom.
Ústavný súd z uvedeného vyvodil záver, že krajský súd konal v medziach svojej
právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci správne interpretoval
a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom
legitímne a právne akceptovateľné. Ústavný súd považuje postup krajského súdu pri
preskúmavaní napadnutého rozsudku okresného súdu za legitímny s ústavne
korešpondujúcou mierou interpretácie na vec použitých zákonných ustanovení vylučujúcich
možnosť porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
V súvislosti so sťažovateľovým prejavom nespokojnosti s napadnutým rozsudkom
krajského súdu ústavný súd ďalej pripomína, že v zmysle jeho doterajšej judikatúry
obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je záruka, že
rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby
postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho
rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne.
Ak ústavný súd dospel k takýmto zisteniam, nemá dôvod zasahovať do postupov
a rozhodnutí všeobecných súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv označených
v sťažnosti (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).
Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd konštatuje, že
vo svojej ustálenej judikatúre viackrát poukázal na vzťah tohto ustanovenia k čl. 46 ods. 1
ústavy. Ústavodarca vyjadril formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy zhodu zámerov
vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (napr.
II. ÚS 71/97, III. ÚS 279/09). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno
vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07), a tak závery ústavného súdu vo vzťahu
k namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy sa v celom rozsahu vzťahujú aj na namietané
porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd na základe uvedeného odmietol sťažnosť aj v tejto časti z dôvodu jej
zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde).
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa
ďalšími návrhmi sťažovateľa (ustanovenie advokáta v konaní pred ústavným súdom)
vrátane návrhov na ochranu ústavnosti (zrušenie napadnutých rozsudkov okresného súdu
a krajského súdu), keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušenia práva
alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. júna 2011